1.

Vo svojich odvolaniach Európska komisia ( 2 ) a spoločnosť Guardian Europe Sàrl ( 3 ) navrhujú čiastočné zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie zo 7. júna 2017, Guardian Europe/Európska únia ( 4 ), ktorým Všeobecný súd na jednej strane uložil Únii povinnosť zaplatiť spoločnosti Guardian Europe náhradu vo výške 654523,43 eura z titulu majetkovej ujmy, ktorú táto spoločnosť utrpela z dôvodu nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 27. septembra 2012, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( 5 ), a na druhej strane v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

2.

V nadväznosti na čiastočné späťvzatie návrhu zo 7. januára 2019 vo veci Európska únia/Guardian Europe (C‑447/17 P), Únia zastúpená Súdnym dvorom Európskej únie už neuvádza druhý odvolací dôvod, ktorým vytýkala napadnutému rozsudku, že v bode 160 nesprávne vyložil pojem „príčinná súvislosť“ tým, že v bode 161 tohto rozsudku zastával názor, že existuje dostatočne priama príčinná súvislosť medzi porušením primeranej lehoty na rozhodnutie vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, a vznikom ujmy, ktorú utrpela Guardian Europe z dôvodu, že uhradila náklady bankovej záruky počas obdobia, ktoré zodpovedá prekročeniu tejto primeranej lehoty.

3.

Tomuto druhému odvolaciemu dôvodu podobnému tomu, ktorý vzniesla Únia vo veciach Európska únia/Gascogne Sack Deutschland a Gascogne ( 6 ), Európska únia/Kendrion ( 7 ), ako aj Európska únia/ASPLA a Armando Álvarez ( 8 ), Súdny dvor vyhovel v rozsudkoch z 13. decembra 2018.

4.

Za týchto okolností sa moje preskúmanie odvolaní v rozsahu, v akom nastoľujú nové právne otázky, obmedzí na odvolanie podané spoločnosťou Guardian Europe vo veci Guardian Europe/Európska únia (C‑479/17 P) a zameria sa na prvý a štvrtý odvolací dôvod uvádzaný touto spoločnosťou, ktoré sa týkajú pojmu „jediný podnik“, ( 9 ) ako aj na šiesty odvolací dôvod týkajúci sa zodpovednosti Únie v súvislosti s rozhodnutím Všeobecného súdu. Stručne tiež vysvetlím, prečo sa podľa môjho názoru musia zamietnuť obranné dôvody vo vyjadrení k štvrtému odvolaciemu dôvodu, keďže od nich závisí tiež preskúmanie šiesteho odvolacieho dôvodu.

5.

Následne uvediem, prečo sa domnievam, že len prvý a štvrtý odvolací dôvod je dôvodný, s výnimkou ich kritiky odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa zastúpenia spoločnosti Guardian Industries Corp. spoločnosťou Guardian Europe, v dôsledku čoho by malo dôjsť k čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku.

6.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. februára 2008 spoločnosti Guardian Industries a Guardian Europe podali žalobu proti rozhodnutiu Komisie K(2007) 5791 v konečnom znení z 28. novembra 2007 týkajúcemu sa konania podľa článku [101 ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (vec COMP/39165 – Ploché sklo) ( 10 ). Tieto spoločnosti vo svojej žalobe v podstate navrhujú, aby Všeobecný súd čiastočne zrušil toto rozhodnutie v rozsahu, v akom sa ich týka, a znížil výšku pokuty, ktorá im bola uložená uvedeným rozhodnutím.

7.

Keďže Všeobecný súd rozsudkom z 27. septembra 2012 túto žalobu zamietol, návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 10. decembra 2012 Guardian Industries a Guardian Europe podali odvolanie proti tomuto rozhodnutiu.

8.

Súdny dvor rozsudkom z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( 11 ), po prvé v zásade zrušil rozsudok Všeobecného súdu z 27. septembra 2012 v rozsahu, v akom tento rozsudok zamietol žalobný dôvod založený na porušení zásady zákazu diskriminácie, pokiaľ ide o výpočet sumy pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Guardian Industries a Guardian Europe, a uložil posledným uvedeným spoločnostiam povinnosť nahradiť trovy konania. Po druhé Súdny dvor zrušil článok 2 rozhodnutia K(2007) 5791 v rozsahu, v akom stanovil sumu pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Guardian Industries a Guardian Europe na 148000000 eur. Po tretie Súdny dvor stanovil sumu pokuty uloženej spoločne a nerozdielne spoločnostiam Guardian Industries a Guardian Europe z dôvodu porušenia konštatovaného v článku 1 rozhodnutia K(2007) 5791 na 103600000 eur. Po štvrté Súdny dvor v zostávajúcej časti odvolanie zamietol.

9.

Návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 19. novembra 2015 Guardian Europe podala na základe článku 268 a článku 340 druhého odseku ZFEÚ proti Únii zastúpenej Komisiou a Súdnym dvorom Európskej únie žalobu o náhradu škody, ktorú táto spoločnosť údajne utrpela jednak z dôvodu neprimeranej dĺžky konania pred Všeobecným súdom vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 27. septembra 2012, a jednak z dôvodu porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, ktorého sa dopustili Komisia v rozhodnutí K(2007) 5791 a Všeobecný súd v uvedenom rozsudku.

10.

V napadnutom rozsudku Všeobecný súd rozhodol takto:

11.

Guardian Europe svojím odvolaním vo veci Guardian Europe/Európska únia (C‑479/17 P) navrhuje, aby Súdny dvor:

12.

Únia zastúpená Súdnym dvorom Európskej únie navrhuje, aby Súdny dvor:

13.

Únia zastúpená Komisiou navrhuje, aby Súdny dvor:

14.

Únia zastúpená Súdnym dvorom Európskej únie podala vzájomné odvolanie a navrhuje, aby Súdny dvor:

15.

Guardian Europe navrhuje, aby Súdny dvor:

16.

Na jednej strane treba zdôrazniť, že prvý a štvrtý odvolací dôvod musia byť vzhľadom na svoj predmet, konkrétne pojem „jediný podnik“, od začiatku preskúmané spoločne, keďže sa týkajú práva spoločnosti Guardian Europe konať tak v mene spoločnosti Guardian Industries, ako aj z dôvodu škody, ktorej sa Guardian Europe dovoláva. ( 12 )

17.

Na druhej strane treba spresniť, že analýza otázky položenej v šiestom odvolacom dôvode, ktorá sa týka podmienok vzniku zodpovednosti Únie ( 13 ) v súvislosti s obsahom rozhodnutia vydaného Všeobecným súdom, závisí od zamietnutia kritiky dôvodov napadnutého rozsudku týkajúcich sa iných prekážok konania.

18.

Komisia totiž namietala tvrdením založeným na povinnosti Súdneho dvora zohľadniť ex offo dôvod vychádzajúci z premlčania návrhu spoločnosti Guardian Europe na náhradu škody založeného na porušení zásady rovnosti zaobchádzania v rozhodnutí K(2007) 5791. ( 14 ) Súdny dvor Európskej únie na základe prípustného vzájomného odvolania ( 15 ) tvrdil, že Všeobecný súd sa v bode 64 napadnutého rozsudku dopustil nesprávnej právnej kvalifikácie skutkových okolností, ktoré mu boli predložené na posúdenie, a tak nesprávne zamietol v bode 65 tohto rozsudku námietku neprípustnosti založenú na skutočnosti, že náhrada ušlého zisku by zmarila právne účinky právoplatného rozhodnutia. ( 16 )

19.

Keďže predmet týchto tvrdení neodôvodňuje predloženie podrobných pripomienok v týchto návrhoch, v krátkosti uvediem dôvody, pre ktoré by napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zamietol tieto námietky neprípustnosti, nemal byť Súdnym dvorom zrušený.

20.

Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie založené na premlčaní návrhu spoločnosti Guardian Europe, treba poznamenať, že Komisia nepodala vzájomné odvolanie proti napadnutému rozsudku, ktorým bola zamietnutá námietka neprípustnosti, ktorú vzniesla. Táto skutočnosť podľa môjho názoru postačuje na to, aby sa vzhľadom na ustanovenia článkov 174, 176 a 178 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora na toto tvrdenie neodpovedalo. Navyše treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor ex offo neprihliada na dôvod založený na premlčaní, keďže tento dôvod sa netýka verejného poriadku. ( 17 )

21.

Pokiaľ ide o tvrdenie založené na skutočnosti, že náhrada ušlého zisku by zmarila právne účinky právoplatného rozhodnutia, Súdny dvor Európskej únie uvádza, že návrh spoločnosti Guardian Europe má rovnaký účinok a rovnaký účel ako žaloba o neplatnosť, ktorú mala uplatniť na to, aby spochybnila výšku vrátenej časti pokuty, ktorú zaplatila neprávom, zvýšenú o úroky, v rámci vykonania rozsudku z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( 18 ). Domnieva sa totiž, že v skutočnosti je cieľom tohto návrhu získať náhradu za stratu požitkov z uvedenej sumy s vyššou úrokovou sadzbou, ako je sadzba, ktorú používa Komisia.

22.

Je nesporné, že návrh spoločnosti Guardian Europe smeruje k dosiahnutiu náhrady ušlého zisku, ktorý sa rovná rozdielu medzi úrokmi vrátenými Komisiou z časti pokuty, ktorá bola vrátená tejto spoločnosti, a príjmami, ktoré by mohla dosiahnuť, keby odvolateľka namiesto toho, aby Komisii zaplatila sumu, o ktorej neoprávnenosti rozhodol Súdny dvor s konečnou platnosťou, túto sumu investovala do svojich aktivít. ( 19 )

23.

Podľa môjho názoru sa vzhľadom na svoj účel tento návrh, ako to správne zdôraznil Všeobecný súd, líši od návrhu, ktorý smeruje k dosiahnutiu náhrady škody za obdobie nedisponovania s vrátenou sumou, ( 20 ) ktorá už bola uspokojená zaplatením úrokov z omeškania.

24.

Takéto rozlíšenie sa totiž musí vykonať, keďže na jednej strane Súdny dvor už rozhodol, že zaplatenie úrokov z omeškania predstavuje opatrenie vykonania zrušujúceho rozsudku v zmysle článku 266 prvého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom má za cieľ paušálne odškodniť stratu požitkov vyplývajúcich z pohľadávky a prinútiť dlžníka, aby čo najskôr vykonal zrušujúci rozsudok. ( 21 )

25.

Na druhej strane článok 266 druhý odsek ZFEÚ stanovuje, že povinnosť inštitúcie, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, urobiť nevyhnutné opatrenia, aby vyhovela samotnému rozsudku, medzi ktoré patrí aj vyplatenie úrokov z omeškania, nemá vplyv na povinnosť, ktorá môže vyplynúť z článku 340 ZFEÚ.

26.

Článok 266 druhý odsek ZFEÚ tak odráža zásadu, podľa ktorej úroky z omeškania nemôžu nahradiť všetky škody, ktoré mohli vzniknúť v dôsledku straty požitkov z neprávom zaplatenej sumy.

27.

Za týchto okolností sa domnievam, že žaloba o náhradu škody na základe článku 340 ZFEÚ, ktorú podala Guardian Europe, je prípustná a v dôsledku toho musí byť vzájomné odvolanie zamietnuté.

28.

Svojím prvým odvolacím dôvodom Guardian Europe tvrdí, že Všeobecný súd sa pri výklade pojmu „jediný podnik“ v práve Únie dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 153 a 154 napadnutého rozsudku usúdil, že odvolateľke nebol spôsobený ušlý zisk v dôsledku nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie zo strany Všeobecného súdu.

29.

Guardian Europe konkrétne kritizuje záver Všeobecného súdu uvedený v bodoch 103 a 153 napadnutého rozsudku, podľa ktorého tým, že posledná uvedená spoločnosť osobne neniesla bremeno spojené so zaplatením pokuty, nemohla jej medzi 12. februárom 2010 a 27. septembrom 2012 vzniknúť skutočná a určitá škoda spočívajúca v rozdiele medzi úrokmi vrátenými Komisiou z časti pokuty, o ktorej neoprávnenosti rozhodol Súdny dvor s konečnou platnosťou v rozsudku z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( 22 ), a príjmami, ktoré by mohla dosiahnuť, keby namiesto toho, aby zaplatila predmetnú sumu Komisii, investovala túto sumu do svojich aktivít.

30.

Guardian Europe predovšetkým tvrdí, že v rámci správneho konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie K(2007) 5791, bola skupina Guardian považovaná za „jediný podnik“ v zmysle práva Únie. Pokuta uložená skupine Guardian sa tak vypočítala na základe hodnoty predajov skupiny Guardian ako „podniku“ v celom rozsahu, a nie na základe predajov spoločností Guardian Industries alebo Guardian Europe, pričom predaje poslednej uvedenej spoločnosti boli pre posudzované obdobie irelevantné.

31.

Guardian Europe z toho vyvodzuje, že Všeobecný súd, ktorý sa zaoberal posúdením dôsledkov porušenia článku 47 Charty základných práv Európskej únie v rámci skoršej žaloby o neplatnosť, mal skupinu Guardian rovnako považovať za „jediný podnik“ v zmysle práva Únie v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti.

32.

Guardian Europe ďalej spresňuje, že v prvom rade je pojem „jediný podnik“ všeobecne akceptovaný v práve Únie, ktoré sa uplatňuje najmä v oblasti ochrany údajov, verejného obstarávania a zdaňovania.

33.

V druhom rade po tom, čo zdôraznila, že vlastní všetky podiely dotknutých prevádzkových dcérskych spoločností, Guardian Europe spresnila, že škoda, ktorú utrpela jedna zo spoločností ekonomickej skupiny, má nevyhnutne vplyv na zisk a možné investičné rozhodnutia celej skupiny. V prípade skupiny Guardian bola Guardian Europe hlavným adresátom rozhodnutia K(2007) 5791, proti ktorému podala žalobu spoločne so svojou materskou spoločnosťou Guardian Industries. Keďže Guardian Europe bola v dôsledku pokuty uloženej Komisiou vystavená účinkom zníženia zdrojov na investície v Európe, podala vo svojom mene a v mene skupiny žalobu o náhradu škody.

34.

Nakoniec Guardian Europe žiada, aby Súdny dvor v prípade zrušenia napadnutého rozsudku rozhodol aj o výške požadovanej náhrady.

35.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom vyjadrení k odvolaniu tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 153 a 154 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že spoločnosti Guardian Europe nevznikla žiadna skutočná a určitá škoda vyplývajúca z ušlého zisku.

36.

Súdny dvor Európskej únie predovšetkým tvrdí, že pojem „jediný podnik“ uplatňovaný v práve hospodárskej súťaže na určenie výšky pokuty sa neuplatňuje v prípade žiadosti o náhradu škody na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ.

37.

Súdny dvor Európskej únie ďalej spresňuje, že fyzická alebo právnická osoba má právo podať žalobu o náhradu škody proti Únii len vtedy, ak si môže pred súdmi uplatňovať buď svoj vlastný nárok, alebo právo na odškodnenie, ktoré na ňu previedli iné osoby. Ak žalobca nepreukáže existenciu akéhokoľvek záujmu na konaní, žaloba o náhradu škody sa musí zamietnuť. ( 23 )

38.

Nakoniec Súdny dvor Európskej únie pripomína, že Guardian Europe je právnickou osobou, ktorá je odlišná od jej dcérskych spoločností a materskej spoločnosti, ktorou je Guardian Industries. Vyvodzuje z toho, že v prípade, ak nedošlo k prevodu práv na odškodnenie zo strany materskej spoločnosti alebo siedmich dcérskych spoločností, môže Guardian Europe podať len žalobu o náhradu škody, ktorá zodpovedá škode, ktorú skutočne utrpela.

39.

Guardian Europe vo svojej replike tvrdí, že judikatúra uvádzaná Súdnym dvorom Európskej únie na podporu jeho argumentácie neumožňuje potvrdiť, že skutočnosť, že patrí do tej istej ekonomickej skupiny, nie je dostatočná na odôvodnenie záujmu na konaní v prípade žaloby o náhradu škody na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ.

40.

Odvolateľka v tejto súvislosti zdôrazňuje, že z rozsudku zo 4. októbra 1979, Ireks‑Arkady/EHS ( 24 ), ktorý sa týkal prevodu nároku na odškodnenie po reorganizácii skupiny, nevyplýva, že sa vyžadoval dôkaz takéhoto prevodu, ktorý mohol byť aj neformálny alebo implicitný. Okrem toho Súdny dvor v tomto rozsudku neuviedol, že takýto prevod bol potrebný v kontexte ekonomickej skupiny.

41.

Guardian Europe tiež spochybňuje tvrdenie Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého jedinou osobou, ktorá utrpela škodu, je právnická osoba, ktorá zaplatila pokutu uloženú v rozhodnutí K(2007) 5791. V tejto súvislosti odvolateľka tvrdí, že utrpela škodu jednak preto, že bola hlavným adresátom tohto rozhodnutia, a jednak preto, že skupina Guardian musela odviesť veľkú časť svojich európskych zdrojov na zaplatenie pokuty, čím zmenila svoju schopnosť investovať do podpory a rozvoja svojich európskych činností. ( 25 )

42.

Súdny dvor Európskej únie vo svojej duplike znovu tvrdí, že ním uvádzaná judikatúra potvrdzuje, že len fyzická alebo právnická osoba s osobným záujmom na konaní je oprávnená podať žalobu o náhradu škody. Hoci je možné previesť predmet žaloby a nadobúdateľ tak môže podať žalobu vo svojom mene, neexistujú žiadne iné okolnosti, za ktorých by Súdny dvor pripustil, že osoba má právo podať žalobu týkajúcu sa náhrady škody, ktorú utrpela iná osoba. Keďže Guardian Industries, Guardian Europe a jej dcérske spoločnosti sú všetky samostatné spoločnosti, žiadna z týchto spoločností nemá právo podať žalobu o náhradu škody v mene jednej z ostatných spoločností, pokiaľ nedošlo k prevodu tohto práva.

43.

Súdny dvor Európskej únie dodáva, že podľa tejto judikatúry skutočnosť, že spoločnosť patrí do ekonomickej skupiny, automaticky nepriznáva právnickej osobe osobný záujem na konaní v rámci žaloby, kde má osobný záujem iná právnická osoba patriaca do tej istej ekonomickej skupiny.

44.

Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Guardian Europe, podľa ktorého sa Súdny dvor Európskej únie v bode 10 svojho vyjadrenia k odvolaniu domnieva, že osobou, ktorá utrpela škodu, je právnická osoba, ktorá zaplatila pokutu uloženú v rozhodnutí K(2007) 5791, tento odporca pripomína, že Všeobecný súd v bodoch 103 a 153 napadnutého rozsudku rozhodol, že keďže Guardian Europe osobne neniesla bremeno spojené so zaplatením pokuty, nemôže tvrdiť, že jej vznikla skutočná a určitá škoda vo forme ušlého zisku. Súdny dvor Európskej únie sa domnieva, že Guardian Europe nepreukázala právnu nesprávnosť tohto konštatovania Všeobecného súdu.

45.

Svojím štvrtým odvolacím dôvodom Guardian Europe vytýka napadnutému rozsudku, že v bodoch 99 až 107 neuplatnil pojem „jediný podnik“ v práve Únie, keď konštatoval, že porušením zásady rovnosti zaobchádzania v rozhodnutí Komisie K(2007) 5791 a v rozsudku Všeobecného súdu z 27. septembra 2012 nebol spoločnosti Guardian Europe spôsobený ušlý zisk.

46.

Guardian Europe spresnila, že tvrdenia uvedené na podporu tohto odvolacieho dôvodu sú rovnaké ako tvrdenia uvádzané v rámci prvého odvolacieho dôvodu.

47.

Odvolateľka pripomenula, že jej žaloba o náhradu škody nasledovala po rozsudku Súdneho dvora, ktorý konštatoval pochybenie Komisie pri výpočte pokút v rozhodnutí K(2007) 5791, ako aj jeho pretrvávanie v dôsledku rozsudku z 27. septembra 2012.

48.

Guardian Europe tvrdí, že Všeobecný súd v bode 103 napadnutého rozsudku nesprávne rozhodol, že „osobne neniesla bremeno spojené so zaplatením pokuty uloženej rozhodnutím K(2007) 5791“ a „teda… nemôže tvrdiť, že jej vznikla skutočná a určitá škoda“. Vzhľadom na to, že porušenie zásady rovnosti zaobchádzania rozhodnutím K(2007) 5791 a rozsudkom z 27. septembra 2012 viedlo k zaplateniu vyššej pokuty, ako bola pokuta, ktorá mala byť zaplatená, čím sa spoločnosti Guardian Europe zamedzil prístup k neprávom vyplateným sumám, posledná uvedená spoločnosť ohodnotila svoju škodu na 7712000 eur a žiada Súdny dvor, aby rozhodol o výške odškodnenia, ktoré sa jej má vyplatiť, pričom by mal zohľadniť sumu odškodnenia uplatňovanú v rámci prvého odvolacieho dôvodu.

49.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom vyjadrení k odvolaniu tvrdí, že tento odvolací dôvod sa má zamietnuť z rovnakých dôvodov, aké odôvodňujú zamietnutie prvého odvolacieho dôvodu.

50.

Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu v prvom rade tvrdí, že návrh spoločnosti Guardian Europe je neprípustný z dvoch dôvodov, jedného hlavného a druhého subsidiárneho. ( 26 )

51.

Subsidiárne Komisia predovšetkým žiada, aby v prípade prípustnosti návrhov spoločnosti Guardian Europe bolo potvrdené rozhodnutie Súdneho dvora o zamietnutí založené na neexistencii škody, ktorá mala vzniknúť odvolateľke v dôsledku predbežného zaplatenia pokuty. Komisia tvrdí, že odvolateľka, Guardian Europe, nebola na účely stanovenia pokuty v rozhodnutí K(2007) 5791 považovaná za jediný podnik v zmysle práva Únie, keďže iba subjekty s právnou subjektivitou sa môžu považovať za osobne zodpovedné za porušenia. ( 27 )

52.

Ak by sa malo ďalej pripustiť, že Guardian Europe si môže uplatňovať škodu, Komisia žiada Súdny dvor, aby potvrdil rozhodnutie Všeobecného súdu v bode 107 napadnutého rozsudku, podľa ktorého ušlý zisk, ktorý si Guardian Europe uplatňuje z dôvodu údajného dostatočne závažného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania v rozhodnutí K(2007) 5791, nebol preukázaný. Komisia tvrdí, že pokiaľ Guardian Europe neuskutočňovala viazané predaje, uplatnenie metódy výpočtu pokút zahŕňajúcej tieto predaje by nezmenilo výšku jej pokuty. Táto metóda výpočtu by v skutočnosti viedla len k zvýšeniu pokút uložených ostatným adresátom. V dôsledku toho pochybenie Komisie umožnilo odvolateľke dosiahnuť zníženie jej pokuty, ktoré by jej inak nemohlo byť priznané.

53.

Ak by sa malo nakoniec vyhovieť odvolaciemu dôvodu spoločnosti Guardian Europe, Komisia tvrdí, že nie sú splnené podmienky na to, aby Súdny dvor mohol posúdiť výšku náhrady škody, ktorá sa má vyplatiť odvolateľke.

54.

V odpovedi na tvrdenie Komisie, podľa ktorého Guardian Europe nebola na účely stanovenia pokuty v rozhodnutí K(2007) 5791 považovaná za jediný podnik v zmysle práva Únie, Guardian Europe v replike zdôrazňuje, že k identifikácii právnickej osoby zodpovednej za porušenie dochádza pred stanovením pokuty. Komisia tak pri stanovení pokuty zohľadňuje obrat celej ekonomickej skupiny. V prejednávanej veci Komisia zohľadnila hodnotu predajov uskutočnených skupinou Guardian.

55.

Guardian Europe v odpovedi na tvrdenie Komisie týkajúce sa reálnosti jej ujmy tvrdí, že Komisia nesprávne vykresľuje výsledok rozsudku z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( 28 ), ako aj jeho odôvodnenie. Nemôže však znovu uvádzať tvrdenia, ktoré boli preskúmané v rámci žaloby o neplatnosť. Poukazuje najmä na to, že tvrdenie založené na metóde výpočtu bolo Súdnym dvorom zamietnuté v bodoch 70 a 71 tohto rozsudku.

56.

V reakcii na tvrdenie Komisie týkajúce sa potreby posúdenia dôkazov, ktoré predložila, Guardian Europe uvádza, že Komisia nemôže pred Súdnym dvorom po prvýkrát namietať voči nedostatku dôkazov, na ktorý táto spoločnosť poukazuje.

57.

Guardian Europe Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 99 až 107 napadnutého rozsudku neuplatnil pojem „jediný podnik“ v práve Únie, keď konštatoval, že porušením zásady rovnosti zaobchádzania v rozhodnutí Komisie K(2007) 5791 a v rozsudku Všeobecného súdu z 27. septembra 2012 nebol spoločnosti Guardian Europe spôsobený ušlý zisk.

58.

Návrh na náhradu údajných škôd vrátane ušlého zisku, ktoré vznikli spoločnosti Guardian Europe v dôsledku porušenia uvedenej zásady v tomto rozsudku, bol však v bodoch 122 až 125 napadnutého rozsudku zamietnutý z viacerých dôvodov, ktoré sú predmetom kritiky šiesteho odvolacieho dôvodu.

59.

Tento žalobný dôvod je preto prípustný len v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutia K(2007) 5791.

60.

Svojím prvým odvolacím dôvodom a čiastočne prípustným štvrtým odvolacím dôvodom Guardian Europe v podstate žiada Súdny dvor, aby rozhodol o jej aktívnej legitimácii a záujme na konaní, ktoré spolu súvisia v rámci jej žaloby o náhradu škody založenej na článku 340 ZFEÚ. ( 29 )

61.

Je nesporné, že v nadväznosti na pokuty uložené spoločne a nerozdielne spoločnostiam Guardian Industries a Guardian Europe, bolo Komisii zaplatených viacero súm. V marci 2008 Guardian Industries a Guardian Europe zaplatili v príslušnom poradí sumy 20000000 eur a 91000000 eur. V priebehu júla 2013 zaplatila každá zo siedmich prevádzkových dcérskych spoločností Guardian Europe časť sumy vo výške 48263003 eur, na ktorú Guardian Europe zriadila bankovú záruku a ktorá zodpovedá zostatku splatnému Komisii zvýšenému o úroky z omeškania.

62.

Preto je potrebné rozlišovať otázku prípustnosti v rozsahu, v akom sa týka návrhu spoločnosti Guardian Europe buď z titulu časti náhrady, ktorú Komisii zaplatila priamo táto spoločnosť a jej dcérske spoločnosti, alebo z titulu náhrady zaplatenej spoločnosťou Guardian Industries. Aj keď tieto otázky vyplývajú z vecného preskúmania návrhu zo strany Všeobecného súdu a úzko s ním súvisia aj vo veci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, zdá sa mi vhodné vopred sa nimi zaoberať v rozsahu, v akom sa týkajú práva spoločnosti Guardian Europe konať, aby som určil rámec sporu.

63.

Guardian Europe sa odvoláva na skutočnosť, že jej žaloba o náhradu škody je pokračovaním konania o porušení práva hospodárskej súťaže, ktoré používa pojem „jediný podnik“.

64.

Problémom je, že tento pojem slúži na označenie porušiteľa, ( 30 ) bez ohľadu na právne postavenie tohto subjektu a spôsob jeho financovania. ( 31 )

65.

Vzniká teda otázka, ktorá právnická osoba má aktívnu legitimáciu a záujem na konaní v mene právneho subjektu, ktorý bol sankcionovaný a zaplatil pokutu, aby mohla žiadať náhradu škody spôsobenej nedodržaním primeranej lehoty na rozhodnutie.

66.

V prvom rade treba pripomenúť, že Súdny dvor zdôraznil špecifickosť pojmu „jediný podnik“ v kontexte práva hospodárskej súťaže ( 32 ) tým, že ho výslovne odlíšil od pojmu „spoločnosť“ alebo „právnická osoba“ podľa občianskeho práva.

67.

Súdny dvor tak konštatoval, že „pojem podnik bol súdom Únie už spresnený a treba ho chápať tak, že označuje hospodársku jednotku, hoci sa táto hospodárska jednotka z právneho hľadiska skladá z viacerých fyzických alebo právnických osôb“ ( 33 ).

68.

V druhom rade v rámci žalôb o náhradu škody na základe článku 340 druhého odseku ZFEÚ nebola doteraz urobená výnimka zo zásady, podľa ktorej žalobca musí preukázať záujem na konaní, konkrétne to, že bol poškodený. ( 34 )

69.

Je pravda, že Súdny dvor a Všeobecný súd rozhodovali za okolností odlišných od okolností predmetných žalôb. Pokiaľ ide o rozsudky uvádzané Súdnym dvorom Európskej únie, ktorými poukazuje na nedostatok záujmu na konaní zo strany spoločnosti Guardian Europe, treba zdôrazniť, že boli vydané v prípadoch, v ktorých žalobca konal vo veci náhrady škody, ktorá mu nevznikla priamo ( 35 ) alebo nemal poverenie na zastupovanie v súdnom konaní, ( 36 ) konal v mene profesijnej organizácie ( 37 ) alebo po prevode práv. ( 38 )

70.

Z uvedeného však vyplýva, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má po prvé osoba právo podať na súde žalobu na základe článku 340 ZFEÚ len vtedy, ak si môže pred súdmi uplatňovať buď svoj vlastný nárok, alebo právo na odškodnenie, ktoré na ňu previedli tretie osoby.

71.

Po druhé je teda potrebné overiť, či škoda, za ktorú žalobca požaduje náhradu, mu bola spôsobená osobne. ( 39 )

72.

Po tretie, ak má žalobca uplatňovať právo na náhradu škody, ktoré na neho previedli iné osoby, táto požiadavka zahŕňa spísanie osobitnej právnej listiny o prevode medzi osobou, ktorá utrpela údajnú škodu, a žalobcom (čo znamená, že jeden previedol svoje právo na druhého) alebo výslovné zákonné poverenie na podanie žaloby zo strany osoby, ktorá utrpela škodu. ( 40 )

73.

Tieto zásady vyplývajú priamo z podmienok, za ktorých možno uplatniť žalobu o náhradu škody, ktorá je žalobou podľa verejného práva ( 41 ) upravenou všeobecnými procesnými pravidlami, ktoré v prejednávanej veci podliehajú zásadám vyplývajúcim z práva obchodných spoločností, ktoré sú nezávislé od logiky zodpovednosti v kartelovom práve.

74.

V prejednávanej veci je žaloba o náhradu škody podaná spoločnosťou Guardian Europe čiastočne založená na pokute uloženej spoločnosti Guardian Industries. Keďže Všeobecný súd konštatoval, ( 42 ) že nedošlo k prevodu práv a že Guardian Europe nepredložila výslovné poverenie na zastupovanie v súdnom konaní, jej návrh je čiastočne neprípustný.

75.

Pokiaľ ide o návrh spoločnosti Guardian Europe z titulu súm, ktoré Komisii zaplatila sama alebo jej dcérske spoločnosti, je potrebné pripomenúť, že boli zaplatené pri vymáhaní pokuty uloženej Guardian Industries a Guardian Europe a že len tieto spoločnosti ju mohli spochybniť. Preto len tieto spoločnosti mohli požadovať náhradu škody, ktorú utrpeli z dôvodu nedodržania primeranej lehoty na rozhodnutie alebo porušenia zásady rovnosti zaobchádzania.

76.

Za týchto okolností niet pochýb o tom, že zaplatenie súm, ktoré Guardian Europe dlhovala Komisii, predstavuje osobitný záujem na požadovanej náhrade škody v zmysle judikatúry Súdneho dvora, ktorú som práve pripomenul.

77.

Táto analýza podľa mňa nemôže byť spochybnená konštatovaním o podiele dcérskych spoločností Guardian Europe na zaplatení pokuty touto spoločnosťou priamo alebo nepriamo Komisii.

78.

Všeobecný súd totiž v bode 101 napadnutého rozsudku na základe dokladov, ( 43 ) ktoré si vyžiadal, konštatoval, že tento príspevok dcérskych spoločností v marci 2008 vyplýval z dohôd o financovaní uzavretých so spoločnosťou Guardian Europe, ich materskou spoločnosťou. V bode 102 tohto rozsudku uviedol, že sumy zaplatila priamo Komisii každá zo siedmich dcérskych spoločností spoločnosti Guardian Europe.

79.

Na jednej strane by sa však pristúpenie k dlhu nemalo zamieňať so zaplatením dlhu. Na druhej strane, hoci Všeobecný súd uviedol, že Guardian Europe tvrdí, že „všetky sumy boli zaplatené subjektmi vo vlastníctve podniku Guardian“ ( 44 ) v zmysle rozhodnutia K(2007) 5791, nevyvodil právne dôsledky zo svojich zistení týkajúcich sa dohôd uzatvorených medzi spoločnosťou Guardian Europe a jej dcérskymi spoločnosťami. Okrem toho, hoci sa táto spoločnosť odvolávala na pojem „jediný podnik“, tvrdila tiež, že má 100 % kontrolu nad svojimi dcérskymi spoločnosťami. Táto okolnosť však zvyšuje neúčinnosť akéhokoľvek skúmania pristúpenia k dlhu, keďže oslabenie dcérskych spoločností predstavuje finančné riziko, ktoré znáša spoločnosť, od ktorej sú úplne závislé. ( 45 )

80.

Inými slovami, uznanie osobitného záujmu na konaní zo strany dcérskych spoločností, ktoré zaplatili časť pokuty priamo Komisii, by predpokladalo, že táto sankcia im bola uložená spoločne a nerozdielne, a predovšetkým, že k zaplateniu tejto pokuty nepristúpili na žiadosť materskej spoločnosti.

81.

V rámci prebiehajúceho konania však skutočnosť, že dcérske spoločnosti prispeli na zaplatenie časti pokuty, nie je úplne irelevantná. Zastávam názor, že túto skutočnosť treba zohľadniť v štádiu vecného preskúmania návrhu na náhradu škody uplatňovanej spoločnosťou Guardian Europe, keďže tá musí preukázať existenciu škody a rozsah dôsledkov údajného ušlého zisku vo vzťahu k činnosti jej dcérskych spoločností. V tejto súvislosti sa domnievam, že výpočet vážených priemerných nákladov na jej kapitál, ktorý Guardian Europe predložila na posúdenie Všeobecnému súdu, ( 46 ) nie je vzhľadom na tieto dôkazné požiadavky uspokojivý. Vzhľadom na povahu škody uplatňovanej spoločnosťou Guardian Europe, ak tento výpočet vážených priemerných nákladov na jej kapitál predstavuje referenčnú hodnotu pre investorov, nemá podľa mňa odôvodňovať ušlý zisk spojený s ekonomickými a finančnými vyhliadkami podniku.

82.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy som na jednej strane dospel k záveru, že Všeobecný súd sa konštatovaním, že odvolateľka osobne neniesla bremeno spojené so zaplatením pokuty, dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré musí viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku v tomto bode.

83.

Na druhej strane, ak nie je k dispozícii dostatok dôkazov, Súdny dvor bude musieť postúpiť túto časť veci Všeobecnému súdu, aby posúdil vecnú správnosť uvedenej škody, ako aj príčinnú súvislosť medzi touto škodou a údajnými porušeniami. ( 47 )

84.

Svojím šiestym odvolacím dôvodom Guardian Europe tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 122 až 125 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho právneho posúdenia v odpovedi na jej návrh na náhradu škôd, ktoré utrpela z dôvodu údajného dostatočne závažného porušenia zásady rovnosti zaobchádzania, ku ktorému došlo v rozsudku Všeobecného súdu z 27. septembra 2012, so zreteľom na ustálenú judikatúru týkajúcu sa povinnosti zohľadniť interné predaje. Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že len rozsudok posledného stupňa môže byť dôvodom na založenie mimozmluvnej zodpovednosti Únie v dôsledku porušenia práva Únie.

85.

Guardian Europe v prvom rade tvrdí, že judikatúra Súdneho dvora výslovne nevylučuje možnosť, že rozhodnutie nižšieho súdu môže viesť k žalobe o náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie. V tejto súvislosti sa odvoláva na rozsudok z 30. septembra 2003, Köbler ( 48 ), a tvrdí, že rozsudok zo 6. októbra 2015, Târşia ( 49 ), uvádzaný Súdnym dvorom Európskej únie, ( 50 ) nemôže odôvodniť jeho opačné stanovisko.

86.

V druhom rade a subsidiárne Guardian Europe tvrdí, že ak zodpovednosť Únie v dôsledku porušenia práva Únie môže založiť len rozhodnutie posledného stupňa, špecializácia Všeobecného súdu v danej oblasti by mala odôvodňovať osobitný režim zodpovednosti.

87.

V treťom rade Guardian Europe uvádza, že vzhľadom na to, že Súdny dvor sa v rozsudku v podstate nemôže dopustiť porušenia práva Únie, bod 122 napadnutého rozsudku by mal za následok, že súdy Únie by nikdy neniesli zodpovednosť za porušenie práva Únie.

88.

Okrem toho Guardian Europe Všeobecnému súdu vytýka, že v bode 124 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nepoukázala na žiadne závažné súdne nedostatky, najmä procesnej alebo administratívnej povahy.

89.

Odvolateľka spochybňuje toto konštatovanie z dôvodu, že vo svojich vyjadreniach pred Všeobecným súdom poukázala nielen na pochybenia, ktorých sa dopustil tento súd, ale ako funkčný nedostatok uviedla aj skutočnosť, že Všeobecný súd neanalyzoval existujúcu ustálenú judikatúru, ktorá vyžaduje zaradenie viazaných predajov do výpočtu pokút pre ostatných účastníkov kartelu, pretože inak by poskytol neoprávnenú výhodu vertikálne integrovaným výrobcom.

90.

Guardian Europe žiada Súdny dvor, aby v prípade zrušenia napadnutého rozsudku v týchto bodoch rozhodol, že rozsudok z 27. septembra 2012 zakladá zodpovednosť Únie.

91.

Súdny dvor Európskej únie vo svojom vyjadrení k odvolaniu tvrdí, že Všeobecný súd v bode 122 napadnutého rozsudku správne usúdil, že zodpovednosť Únie nemôže vzniknúť v dôsledku obsahu súdneho rozhodnutia, ktoré nebolo vydané súdom Únie rozhodujúcim na najvyššom stupni a ktoré môže z tohto dôvodu byť predmetom odvolania.

92.

Súdny dvor Európskej únie zdôrazňuje, že z rozsudkov z 30. septembra 2003, Köbler ( 51 ), a zo 6. októbra 2015, Târşia ( 52 ), ako aj z rozsudku z 15. marca 2017, Aquino ( 53 ), vyplýva, že mimozmluvná zodpovednosť členského štátu môže byť založená len na základe rozhodnutia vydaného súdom v poslednom stupni. Z tohto dôvodu nemožno podať návrh na určenie mimozmluvnej zodpovednosti proti inštitúcii, ktorou je Súdny dvor Európskej únie, za rozsudok, ktorý nebol vydaný v poslednom stupni, keďže ho bolo možné napraviť prostredníctvom uplatnenia opravných prostriedkov.

93.

Súdny dvor Európskej únie tiež spochybňuje tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého jej návrh poukazuje na existenciu závažných súdnych nedostatkov. V skutočnosti sa porušenie uvádzané odvolateľkou týka obsahu rozsudku, ktorý bol napravený v rámci odvolacieho konania pred Súdnym dvorom.

94.

Na úvod je potrebné na jednej strane spresniť, že návrh spoločnosti Guardian Europe na náhradu škody je založený na odôvodneniach rozsudku z 27. septembra 2012 uvedených v bodoch 104 až 106, ktoré sa týkajú porušenia zásady zákazu diskriminácie zo strany Komisie. Toto odôvodnenie kritizovali spoločnosti Guardian Industries a Guardian Europe v ich odvolaní z 10. decembra 2012 prostredníctvom odvolacieho dôvodu, ktorému Súdny dvor vyhovel v rozsudku z 12. novembra 2014, Guardian Industries a Guardian Europe/Komisia ( 54 ).

95.

Na druhej strane z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že Súdny dvor v tomto bode zrušil rozhodnutie Všeobecného súdu z dôvodu, že porušil ustálené zásady judikatúry. ( 55 ) V dôsledku toho dospel k záveru, že nie je potrebné sa vyjadriť k tvrdeniu uvádzanému spoločnosťou Guardian Europe, ktoré je založené na nedostatku odôvodnenia tohto rozhodnutia. ( 56 )

96.

V tomto kontexte Guardian Europe v šiestom odvolacom dôvode vytýka napadnutému rozsudku, že v bodoch 122 a 123 konštatuje, že zodpovednosť Únie nemôže vzniknúť v dôsledku pochybenia, ktorého sa dopustil Všeobecný súd, keďže toto pochybenie bolo napravené Súdnym dvorom v dôsledku odvolania.

97.

Od Súdneho dvora sa tak v podstate žiada, aby rozhodol o podmienkach uplatňovania zásady stanovenej v článku 340 ZFEÚ, a to zásady náhrady škôd, ktoré sú spôsobené jednou z jej inštitúcií pri výkone súdnych funkcií, zo strany Únie. Návrh spoločnosti Guardian Europe je nový v tom, že sa netýka podmienok, za ktorých tieto funkcie vykonával jeden zo súdov Únie, ale ich výsledku, konkrétne obsahu rozhodnutia vydaného týmto súdom. ( 57 )

98.

Pokiaľ ide o podmienky, za ktorých sa vykonáva súdna činnosť, najmä v prípade prekročenia primeranej lehoty na rozhodnutie, Súdny dvor totiž rozhodol, že žaloba o náhradu škody predstavuje „účinný a všeobecný prostriedok nápravy na uplatnenie… takéhoto porušenia“ ( 58 ). Uplatňovaný režim zodpovednosti vychádza z objektívnej zodpovednosti vyplývajúcej zo zistenia neprimeranej lehoty na rozhodnutie s prihliadnutím na okolnosti danej veci. ( 59 )

99.

Pokiaľ ide o úlohu súdu, prípad zodpovednosti založenej v dôsledku porušenia práva Únie, ktorého sa dopustil súd, preskúmal Súdny dvor len v súvislosti s vnútroštátnymi súdmi. ( 60 ) Toto odvolanie tak vedie Súdny dvor k tomu, aby vymedzil podmienky umožňujúce založiť zodpovednosť Únie, pokiaľ takéto porušenie vyplýva z rozsudku Všeobecného súdu.

100.

Všeobecný súd v bode 123 napadnutého rozsudku konštatoval, že uplatnením opravného prostriedku poskytnutého odvolateľke, konkrétne odvolania, bolo napravené pochybenie, ku ktorému došlo v rozsudku Všeobecného súdu z 27. septembra 2012. Z bodov 122 a 124 napadnutého rozsudku totiž vyplýva, že Všeobecný súd uprednostnil zásadu zodpovednosti, ktorá nevychádza z posúdenia pôvodu nedostatkov súdneho aktu, ale z riadneho fungovania súdneho systému, ktorého organizácia má práve napraviť pochybenia vyplývajúce z rozsudkov vydaných v prvom stupni.

101.

Takúto koncepciu vzniku zodpovednosti Únie v dôsledku súdnej činnosti, ktorá vedie k preskúmaniu toho, či sa uplatnili opravné prostriedky a či tieto opravné prostriedky umožnili zabezpečiť účinnú súdnu ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z práva Únie, možno podľa mňa jasne vyvodiť z rozsudku z 28. júla 2016, Tomášová ( 61 ).

102.

Práve v tomto rozsudku Súdny dvor odpovedá na otázku, za akých podmienok sa možno domáhať zodpovednosti dotknutého členského štátu z dôvodu porušenia práva Únie vyplývajúceho zo súdneho rozhodnutia vydaného súdom, ktorý nie je najvyšším súdom. ( 62 )

103.

Súdny dvor najskôr pripomenul, že zásada zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom akýmkoľvek porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné, platná v prípade každého porušenia, a to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, sa tiež uplatní za určitých podmienok v prípade, ak dotknuté porušenie vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu rozhodujúceho v poslednom stupni. ( 63 )

104.

Súdny dvor následne požiadal vnútroštátny súd, aby overil, či napadnuté rozhodnutia Okresného súdu Prešov (Slovenská republika) boli vydané v poslednom stupni. ( 64 )

105.

Súdny dvor napokon rozhodol, že „zodpovednosť členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom z dôvodu porušenia práva Únie rozhodnutím vnútroštátneho súdu môže vzniknúť iba vtedy, ak toto rozhodnutie vydáva súd tohto členského štátu rozhodujúci v poslednom stupni…“ ( 65 ).

106.

Podľa môjho názoru tak rozsudok z 28. júla 2016, Tomášová ( 66 ), odstraňuje pochybnosti o dosahu rozsudkov uvádzaných účastníkmi konania, ktoré sa týkali iba rozhodnutí vydaných najvyššími súdmi, osobitne rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler ( 67 ), v ktorom sa uvádza, že „zásada, podľa ktorej sú členské štáty povinné nahradiť škodu, ktorá vznikla jednotlivcovi v dôsledku porušenia práva Spoločenstva, ktoré im možno pripísať, je uplatniteľná aj vtedy, keď sa sporné porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa, pokiaľ účel porušenej normy práva Spoločenstva spočíva v priznaní práv jednotlivcovi, porušenie je dostatočne závažné a medzi porušením povinnosti štátu a škodou, ktorá vznikla poškodeným stranám, je priama príčinná súvislosť. Pri rozhodovaní o tom, či je porušenie dostatočne závažné, musí príslušný vnútroštátny súd v prípade, že sa porušenie zakladá na rozhodnutí súdu najvyššieho stupňa, s prihliadnutím na osobitosť funkcie súdnictva skúmať, či je toto porušenie zjavné“ ( 68 ).

107.

Hoci bol dosah rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler ( 69 ), spresnený v rozsudku z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo ( 70 ), znenie bodu 36 tohto posledného uvedeného rozsudku by mohlo naďalej vyvolávať pochybnosti, ( 71 ) osobitne z dôvodu, že Súdny dvor preformuloval znenie prejudiciálnej otázky, ktorá sa týkala zodpovednosti súdov za ich súdnu činnosť bez ohľadu na to, či rozhodovali v poslednom stupni alebo nie. ( 72 )

108.

Zásada predchádzajúceho vyčerpania prostriedkov nápravy, ktorú spresňuje rozsudok z 28. júla 2016, Tomášová ( 73 ), aby obmedzil vznik zodpovednosti členského štátu na prípady, v ktorých prináleží súdu rozhodujúcemu v poslednom stupni dohliadať na uplatňovanie práva Únie, a v prípade pochybností prípadne predložiť vec Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ, je založená na konštatovaní o „rozhodujúcej úlohe, ktorú má súdna moc pri ochrane práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z pravidiel práva Únie, a skutočnosti, že súd rozhodujúci v poslednom stupni je z hľadiska svojej definície posledným súdnym orgánom, pred ktorým jednotlivci môžu uplatňovať práva, ktoré im zverujú tieto pravidlá“ ( 74 ).

109.

Táto zásada založená na existencii opravných prostriedkov je tiež prispôsobená špecifickej povahe súdnej činnosti a zákonným požiadavkám právnej istoty, ktoré vedú k obmedzeniu vzniku zodpovednosti v dôsledku obsahu súdneho rozhodnutia. ( 75 )

110.

Z toho dôvodu, pokiaľ je cieľom organizácie opravných prostriedkov chrániť práva, ktoré jednotlivcom vyplývajú z právnych noriem, najmä právnych noriem Únie, výkon súdneho opravného prostriedku je vhodným spôsobom na nápravu pochybenia, ktorého sa dopustil prvostupňový súd. ( 76 ) Inými slovami, je dôležité rozlišovať medzi odstránením pochybenia, ktorého sa môže domáhať každý účastník konania, a odškodnením za porušenia práv vyplývajúcich z práva Únie, ktoré už nie je možné napraviť alebo „obnoviť“ ( 77 ) v dôsledku neúspešného uplatnenia odvolacích prostriedkov, ktoré ako jediné môže zakladať žalobu o náhradu škody. ( 78 )

111.

Mala by byť táto zásada vyhradená výlučne pre vznik zodpovednosti členských štátov v prípade porušenia práva Únie? Inými slovami, môže špecializácia Všeobecného súdu a štruktúra právneho poriadku Únie vymedzená v článku 19 ods. 1 ZEÚ, podľa ktorého Všeobecný súd spolu so Súdnym dvorom zabezpečujú dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv, odôvodniť uplatnenie výnimky?

112.

Nemyslím si to. Ak v rámci súdneho systému zavedeného Zmluvami, ktorý je určený na zabezpečenie súdržného a jednotného výkladu práva Únie, ( 79 ) Všeobecný súd prispieva k plnému uplatňovaniu práva Únie, ako aj súdnej ochrane, ktorá osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplýva z tohto práva, ( 80 ) samotná existencia možnosti podať odvolanie na Súdny dvor s cieľom dosiahnuť zrušenie jeho rozhodnutí z dôvodu porušenia práva Únie postačuje na to, aby tento súd mohol byť posudzovaný ako akýkoľvek iný súd členského štátu, ktorý nerozhoduje v poslednom stupni. ( 81 )

113.

Podobne ako vnútroštátne súdy rozhoduje totiž Všeobecný súd „v prvej línii“, ( 82 ) keďže je určený na rozhodovanie o nových otázkach v práve Únie, o ktorých začína konať ako prvý, alebo na prispôsobenie riešení, ktoré Súdny dvor uplatňuje v rôznych situáciách.

114.

Hlavný rozdiel vyplývajúci z porovnania s vnútroštátnymi systémami však spočíva v tom, že v prípade nových problémov alebo pochybností týkajúcich sa rozsahu judikatúry Súdneho dvora nemá Všeobecný súd mechanizmus rovnocenný s návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Táto skutočnosť však bola rozhodujúca pri návrhu systému zodpovednosti súdov rozhodujúcich v poslednom stupni, na ktoré sa vzťahuje povinnosť položiť prejudiciálne otázky. ( 83 ) Samotný Súdny dvor vymedzil toto prejudiciálne konanie ako „základ súdneho systému“ Únie. ( 84 ) Toto osobitné konanie tak čiastočne odôvodňuje, že režimy zodpovednosti, pokiaľ ide o členské štáty a Úniu, nie sú úplne paralelné. ( 85 )

115.

Táto okolnosť tiež vedie k tomu, že je potrebné zdôrazniť ťažkosti pri posudzovaní porušenia práva Únie Všeobecným súdom, ku ktorým dochádza napriek existencii ustálenej judikatúry v tejto oblasti. Neuplatnenie ustálenej judikatúry totiž môže vyplývať zo zistenia rôznych skutkových okolností alebo rozdielov v posúdení alebo z potreby navrhnúť vývoj v tejto ustálenej judikatúre, hoci to nie je výslovne zrejmé zo zmeneného rozhodnutia.

116.

Táto sloboda posudzovania, ( 86 ) ktorá je samotnou úlohou súdu a dynamikou judikatúry, sa riadia povinnosťou odôvodnenia, ktorá je sprísnená, pokiaľ má dôjsť k určitému zvratu, bez ohľadu na to, v akom stupni súd rozhoduje. V podstate odôvodňuje nemennosť podmienok vzniku zodpovednosti za výkon súdnych funkcií zo strany súdu, ktorý nerozhoduje v poslednom stupni, a to ani vtedy, ak by najvyšší súd a posteriori zrušil rozhodnutie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. ( 87 )

117.

Spochybňovanie tohto prístupu by viedlo k vytvoreniu práva na ustálenú judikatúru, čo by bolo v rozpore so zásadou, ktorú uvádza najmä Európsky súd pre ľudské práva. ( 88 )

118.

V dôsledku toho, podobne ako u mnohých vnútroštátnych režimov zodpovednosti za súdnu činnosť, ( 89 ) nie je dôvod odchýliť sa od logiky založenej na existencii opravných prostriedkov, ktorá je úzko spojená s dodržiavaním primeraných lehôt na rozhodnutie. V tejto súvislosti zastávam názor, že práve lehota, v rámci ktorej bolo prijaté zmenené rozhodnutie, a prípadne napravené porušenie práva Únie, je rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik zodpovednosti, a nie nesprávne právne posúdenie.

119.

Za týchto okolností a vzhľadom na účel odvolania sa domnievam, že tvrdenie, ktoré uvádza Guardian Europe, je neúčinné a vedie k tomu, že režim zodpovednosti Únie za rozhodnutia vydané Všeobecným súdom by závisel od určenia podmienok, za ktorých by sa tento systém uplatňoval alebo neuplatňoval na Súdny dvor, ktorý je zodpovedný za súdne preskúmanie v prípade, ak výsledok opravných prostriedkov nebol priaznivý pre účastníka konania, ktorý ich uplatnil. ( 90 )

120.

Pokiaľ ide o poslednú kritiku uvedenú spoločnosťou Guardian Europe, ktorá sa týka bodu 124 napadnutého rozsudku, domnievam sa, že Všeobecný súd správne rozhodol, že je potrebné vyhradiť prípady, v ktorých sa preukáže, že k ochrane práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z právnych noriem Únie, nakoniec došlo za okolností, v dôsledku ktorých jej bola spôsobená ujma. K tomu môže dôjsť, ako som už uviedol, v prípade neprimeranej dĺžky konania ( 91 ) alebo akéhokoľvek iného funkčného nedostatku súdnej organizácie, ktorý by napríklad bránil uplatneniu opravných prostriedkov. Musí ísť nevyhnutne o objektívny funkčný nedostatok, keďže v prípade rozhodnutia, voči ktorému je prípustný opravný prostriedok, sú závažné pochybenia pri plnení úloh súdu vytvárajúce nebezpečenstvo, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci nemohli rozumne očakávať, dôvodom na zrušenie nesprávneho rozhodnutia. ( 92 )

121.

V prejednávanej veci Guardian Europe uviedla na podporu svojho návrhu na náhradu škody výlučne len zjavné nedodržiavanie judikatúry Súdneho dvora, ktoré z vyššie uvedených dôvodov nestačí na to, aby išlo o funkčný nedostatok. V dôsledku toho nie je možné vyhovieť kritike, ktorú Guardian Europe vzniesla voči rozhodnutiu Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza v bode 124 napadnutého rozsudku.

122.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že šiesty odvolací dôvod treba zamietnuť.

123.

Vzhľadom na to, že vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

124.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: