1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko), sa týka výkladu článku 3 ods. 1, článku 18 ods. 2, ako aj článkov 21 a 24 nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní ( 2 ).

2.

Tento súd vyzýva Súdny dvor, aby poskytol určité spresnenia výkladu pravidiel jednak pridelenia medzinárodnej súdnej právomoci týkajúcich sa odporovacích žalôb, ktoré priamo vyplývajú z konkurzného konania a tiež podmienok ochrany osôb, ktoré splnili záväzok v prospech dlžníka v konkurze za predpokladu, že táto povinnosť mala byť splnená v prospech správcu konkurznej podstaty prebiehajúceho konania v inom členskom štáte. Súdny dvor je najmä vyzvaný, aby sa vyjadril k dôležitej a diskutovanej otázke o výlučnej alebo nevýlučnej povahe medzinárodnej právomoci súdov členského štátu, v ktorom začalo hlavné konkurzné konanie, rozhodovať o žalobách vyplývajúcich z tohto konania.

3.

Odôvodnenia 2, 6, 7, 8, 29 a 30 nariadenia č. 1346/2000 stanovujú:

4.

Článok 3 tohto nariadenia nazvaný „Medzinárodná súdna právomoc“ stanovuje:

„1.   Právomoc na začatie konkurzných konaní majú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka. Pri obchodných spoločnostiach a u právnických osôb sa v prípade neprítomnosti dôkazu o opaku za centrum hlavných záujmov považuje miesto, kde majú svoje registrované sídlo.

2.   Ak sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza na území niektorého členského štátu, súdy iného členského štátu majú právomoc začať konkurzné konanie proti tomuto dlžníkovi len vtedy, ak má na území tohto iného členského štátu nejaký podnik. Účinky takéhoto konania sú obmedzené na majetok dlžníka nachádzajúci sa na území tohto členského štátu.

…“

5.

Článok 16 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje, že „každé súdne rozhodnutie o začatí konkurzného konania vynesené súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3, sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinnosť v štáte, v ktorom sa konanie začne“.

6.

Podľa článku 18 toho istého nariadenia nazvaného „Právomoci likvidátora [správcu konkurznej podstaty – neoficiálny preklad]“:

„1.   Likvidátor [správca konkurznej podstaty – neoficiálny preklad] vymenovaný súdom, ktorý má právomoc podľa článku 3 ods. 1, môže v inom členskom štáte vykonávať všetky právomoci, ktoré mu prináležia zo zákona štátu, v ktorom sa konanie začne, pokiaľ v tomto inom štáte nebolo začaté žiadne iné konkurzné konanie, ani nebolo prijaté žiadne ochranné opatrenie, ktorého účelom je takémuto konaniu predísť, po podaní žiadosti o začatie takéhoto konania v tomto štáte. Likvidátor [správca konkurznej podstaty – neoficiálny preklad] môže predovšetkým premiestniť majetok dlžníka z územia členského štátu, v ktorom sa nachádza, za podmienok uvedených v článku 5 a 7.

2.   Likvidátor [správca konkurznej podstaty – neoficiálny preklad] určený súdom, ktorý má právomoc podľa článku 3 ods. 2, môže v akomkoľvek inom členskom štáte prostredníctvom súdu alebo mimo súdu požadovať, aby sa z územia štátu, v ktorom sa konanie začalo, hnuteľný majetok po začatí konkurzného konania premiestnil na územie tohto iného členského štátu. Môže začať aj konanie na zrušenie úkonu, ktoré je v záujme veriteľov.

…“

7.

Článok 21 nariadenia č. 1346/2000 nazvaný „Uverejnenie“ stanovuje:

„1.   Likvidátor [správca konkurznej podstaty – neoficiálny preklad] môže požiadať o uverejnenie oznamu o rozhodnutí o začatí konkurzného konania, resp. o rozhodnutí o jeho vymenovaní, v akomkoľvek inom členskom štáte v súlade s postupmi na uverejňovanie stanovenými v tomto štáte. V takomto oznámení sa uvedie aj vymenovaný likvidátor [správca konkurznej podstaty – neoficiálny preklad], ako aj skutočnosť, či sa uplatňuje pravidlo o súdnej právomoci podľa článku 3 ods. 1 alebo článku 3 ods. 2.

2.   Každý iný členský štát, na ktorého území má dlžník nejaký podnik, ale môže požadovať povinné uverejnenie. V takých prípadoch likvidátor [správca konkurznej podstaty – neoficiálny preklad], resp. orgán na to splnomocnený v členskom štáte, kde bolo začaté konanie uvedené v článku 3 ods. 1, prijme všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie takéhoto uverejnenia.“

8.

Článok 24 tohto nariadenia nazvaný „Splnenie záväzku dlžníkovi“ stanovuje:

„1.   Ak sa v niektorom členskom štáte v prospech dlžníka splatí záväzok, ktorý je predmetom konkurzného konania začatého v inom členskom štáte, pričom tento záväzok sa mal splatiť v prospech likvidátora [správcu konkurznej podstaty – neoficiálny preklad] v tomto konaní, potom sa záväzok tejto osoby, ak o začatí konania nevedela, považuje za vyrovnaný.

2.   Ak sa takýto záväzok splní pred uverejnením v zmysle článku 21, potom, ak neexistuje dôkaz o opaku, sa predpokladá, že osoba plniaca záväzok o začatí konania nevedela; ak sa takýto záväzok splní po tomto uverejnení, potom, ak neexistuje dôkaz o opaku, sa predpokladá, že osoba plniaca záväzok o začatí konania vedela.“

9.

Podľa článku 25 ods. 1 uvedeného nariadenia:

„Súdne rozhodnutia vynesené súdom, ktorého rozhodnutie o začatí konania sa uznáva v súlade s článkom 16 a ktoré sa týkajú priebehu a uzavretia konkurzného konania a súdom schválených vyrovnaní, sa budú taktiež uznávať bez ďalších formalít. …

Prvý pododsek sa vzťahuje aj na súdne rozhodnutia priamo vyplývajúce z konkurzného konania a súdne rozhodnutia s ním úzko súvisiace, aj vtedy, ak ich vynesie iný súd.

Prvý pododsek sa vzťahuje aj na súdne rozhodnutia týkajúce sa ochranných opatrení prijatých po podaní žiadosti o začatie konkurzného konania.“

10.

Wiemer & Trachte GmbH je akciová spoločnosť, ktorej sídlo sa nachádza v Dortmunde, v Nemecku. Rozhodnutím z 10. mája 2004 Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko) nariadil zápis pobočky Wiemer & Trachte v Bulharsku do bulharského obchodného registra.

11.

Uznesením z 3. apríla 2007 Amtsgericht Dortmund (Okresný súd Dortmund, Nemecko) vymenoval predbežného správcu konkurznej podstaty pre spoločnosť Wiemer & Trachte a rozhodol, že prevody majetku tejto spoločnosti sú účinné len so súhlasom tohto správcu. Toto prvé uznesenie bolo predmetom zápisu do nemeckého registra 4. apríla 2007. Druhým uznesením z 21. mája 2007, zapísaným do registra 24. mája 2007, uložil tento súd spoločnosti Wiemer & Trachte všeobecný zákaz nakladať s majetkom. Tretím uznesením vydaným 1. júna 2007 uvedeným súdom sa majetok spoločnosti stal predmetom konkurzného konania. Toto tretie uznesenie bolo zapísané do registra 5. júna 2007.

12.

V dňoch 18. a 20. apríla 2007 boli čiastky 2149,30 eura a 40000 eur prevedené z účtu spoločnosti Wiemer & Trachte vedeného v Obedinena Bălgarska banka AD, prostredníctvom konateľa bulharskej pobočky, na účet pána Žana Oveda Tadžera, z dôvodu „náhrady za pracovnú cestu“ a „zálohy na pracovné výdavky“.

13.

Spoločnosť Wiemer & Trachte podala na Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) žalobu proti pánovi Tadžerovi, pričom uviedla, že tieto bankové transakcie sú neúčinné, keďže sa uskutočnili po začatí konkurzného konania. Žiadala vrátenie uvedených čiastok spolu s úrokmi do konkurznej podstaty.

14.

Pán Tadžer uviedol, že bulharský súd nemá právomoc preskúmať vec, že čiastka zodpovedajúca zálohe na pracovné výdavky nebola využitá a že suma 40000 eur bola vrátená spoločnosti Wiemer & Trachte 25. apríla 2007.

15.

Námietke nedostatku právomoci bulharského súdu v prvostupňovom konaní nevyhovel Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia), ani v odvolacom konaní Sofijski apelativen săd (Odvolací súd Sofia). Uznesením z 28. januára 2013 komora Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd) rozhodla, že kasačný opravný prostriedok proti uzneseniu vydanému v odvolacom konaní nebol prípustný, a že toto uznesenie, ktorým bola uznaná právomoc bulharského súdu rozhodnúť vo veci samej, bolo právoplatné.

16.

Pokiaľ ide o vec samu, keďže Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia) vyhovel žalobe, ktorú podala spoločnosť Wiemer & Trachte, pán Tadžer podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Dňa 26. júla 2016 Sofijski apelativen săd (Odvolací súd Sofia) zrušil prvostupňové rozhodnutie a zamietol návrh na zaplatenie ako nedôvodný a nepodložený dôkazmi.

17.

Spoločnosť Wiemer & Trachte preto podala kasačný opravný prostriedok na Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd) proti rozsudku Sofijski apelativen săd (Odvolací súd Sofia), pričom tvrdila, že článok 24 nariadenia č. 1346/2000 sa na tento spor neuplatní.

18.

Za týchto okolností Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

19.

Písomné pripomienky predložili Wiemer & Trachte a Komisia. Pojednávanie, na ktorom sa zúčastnili tieto dotknuté strany, sa konalo 3. mája 2018.

20.

Kontext, ktorý viedol vnútroštátny súd k podaniu tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nie je podľa môjho názoru jednoznačný, sú potrebné niektoré predbežné pripomienky k tejto téme a v nadväznosti na to i predbežné pripomienky, pokiaľ ide o relevantnosť položených otázok.

21.

V tomto prípade existujú oprávnené dôvody pochybovať o relevantnosti týchto otázok položených vnútroštátnym súdom. Po prvé zdá sa, že otázka právomoci bulharských súdov (ktorá je podstatou prvej prejudiciálnej otázky) rozhodovať o žalobe žalobkyne, bola rozhodnutá vnútroštátnym súdom. Následne skutočnosť spornej transakcie vo veci samej je podľa údajov, ktoré vyplývajú zo spisu predloženého Súdnemu dvoru a ako bolo potvrdené na pojednávaní, stále otázna.

22.

Po prvé to z údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom vyplýva, že jedna z jeho komôr zrejme s konečnou platnosťou rozhodla ( 3 ) spor v zmysle právomoci bulharských súdov rozhodovať o žalobe spoločnosti Wiemer & Trachte, čo by mohlo spôsobiť, že otázka medzinárodnej právomoci týkajúcej sa rozhodnutia sporu vo veci samej je nadbytočná. Existuje preto dôvodná pochybnosť o relevantnosti prvej prejudiciálnej otázky pre rozhodnutie sporu vo veci samej.

23.

Napriek tomu a berúc v každom prípade do úvahy domnienku relevantnosti, ktorá platí pre prejudiciálne otázky, nemožno vylúčiť, že zostáva určiť, na akom základe majú bulharské súdy právomoc prejednať žalobu, ktorú podala žalobkyňa. V takejto súvislosti sa zdá byť potrebné určiť, ako to navrhuje prvá otázka, či spor vo veci samej je len ilustráciou možností žalôb stanovených v nariadení č. 1346/2000.

24.

Odpoveď na túto otázku bude mať potenciálne významný vplyv na preskúmanie dôvodnosti návrhu na vrátenie sporných súm. Najmä stanoví, či sa žalovaný vo veci samej môže odvolávať na oslobodzujúci účinok stanovený v článku 24 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000.

25.

Po druhé, a ako to vyplýva zo spresnení poskytnutých žalobkyňou na pojednávaní, sa zdá, že skutočnosť spornej platby je ešte predmetom sporu pred vnútroštátnym súdom.

26.

Je potrebné uviesť, že hoci uznesením z 3. apríla 2007 okresného súdu v Dortmunde bol stanovený predbežný správca na účely schvaľovania prevodov hnuteľného majetku spoločnosti Wiemer & Trachte, celková suma 42149,30 eura bola prevedená krátko potom (18. a 20. apríla 2007) z účtu bulharskej pobočky na účet otvorený v mene žalovaného. Táto suma bola podľa tvrdení žalovaného vo veľkej miere splatená 25. apríla 2007 platbou žalovaného vo výške 40000 eur pobočke žalobkyne v Bulharsku.

27.

Vzhľadom na tieto okolnosti sa spoločnosť Wiemer & Trachte rozhodla podať žalobu požadujúcu vyhlásenie prvého prevodu za neplatný a požiadať o vrátenie tejto sumy. Hoci prvostupňový súd [Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia)] vyhovel tejto žalobe, odvolací súd [Sofijski apelativen săd (Odvolací súd Sofia)] dospel k záveru, že žaloba bola nedôvodná.

28.

Pritom je namieste uviesť, že žalobkyňa vo veci samej, spoločnosť Wiemer & Trachte, spochybňuje závery vnútroštátneho súdu, podľa ktorých „je medzi účastníkmi konania nesporné, že platba uvádzaná žalobcom vo výške 40000 eur sa uskutočnila 25. apríla 2007“ a že „spor sa týka otázky, či táto platba predstavovala splnenie záväzku dlžníkovi a či vyvolala účinky“.

29.

Podľa žalobkyne a ako to spresnila na pojednávaní, vrátenie sumy 40000 eur nebolo nikdy vykonané. Ak je to tak, pričom prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu, aby to potvrdil alebo vyvrátil, ( 4 ) druhá až štvrtá prejudiciálna otázka by boli z veľkej časti bezpredmetné.

30.

Napriek tomu a berúc do úvahy prezumpciu relevantnosti, ktorá platí pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom, tento návrh na začatie prejudiciálneho konania môže byť vyhlásený za prípustný.

31.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či súdy členského štátu, na ktorého území sa začalo hlavné konkurzné konanie, majú výlučnú právomoc, pokiaľ ide o odporovacie žaloby založené na platobnej neschopnosti, alebo naopak, či táto právomoc je voliteľná, keďže správca konkurznej podstaty môže vždy podať takéto žaloby na súdoch v iných členských štátoch.

32.

V prejednávanej veci proti sebe stoja dve výkladové koncepcie.

33.

Podľa prvej, ktorá je založená najmä na pravidle vis attractiva concursus ( 5 ) a ktorá má určitý historický základ, ( 6 ) rozhodovať o žalobách týkajúcich sa platobnej neschopnosti majú právomoc len súdy členského štátu, v ktorom sa začalo konkurzné konanie, ak tieto žaloby priamo vyplývajú z konkurzného konania a sú s ním úzko späté. Keďže však, ako už Súdny dvor rozhodol, ( 7 ) odporovacie žaloby musia byť považované za spojené s konkurzným konaním, právomoc súdov, ktoré majú rozhodovať o začatí konkurzného konania, je v porovnaní s inými súdmi výlučná.

34.

Podľa druhého prístupu, ktorý podľa Komisie vychádza zo systematického a teleologického výkladu nariadenia č. 1346/2000, táto právomoc môže byť vnímaná len ako voliteľná. Nielen odporovacie žaloby môžu patriť do oblastí a medzi povinnosti, ktoré nevyhnutne nesúvisia s hlavným konkurzným konaním, ale bolo by vhodné neobmedzovať možnosti správcu konkurznej podstaty podať takéto žaloby s cieľom zvýšiť účinnosť postupov v prípade konkurzného konania.

35.

Pred tým, ako priamo odpoviem na túto otázku, je vhodné najprv predložiť určité všeobecné pripomienky o rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 1346/2000 a o zásadách, ktoré stanovuje v oblasti súdnej právomoci.

36.

Bez toho, aby bolo potrebné sa tu podrobne vrátiť k historickým koreňom a presnému obsahu nariadenia č. 1346/2000, ( 8 ) je potrebné zdôrazniť, že jeden z hlavných cieľov tohto nariadenia spočíva v snahe zabezpečiť efektívnosť konkurzných konaní a pritom sa vyhnúť situáciám „forum shopping“. ( 9 ) Cieľom uvedeného nariadenia je harmonizovať pravidlá medzinárodného práva súkromného (a nie hmotnoprávne pravidlá), ktoré sa uplatňujú v oblasti „kolektívnych konkurzných konaní, pri ktorých ide o čiastočné alebo úplné zbavenie majetku dlžníka a vymenovanie [správcu konkurznej podstaty] ( 10 )“.

37.

Toto nariadenie smeruje najmä k odstráneniu regulačných medzier vzniknutých z dôvodu, že postupy konkurzných konaní boli výslovne vylúčené z pôsobnosti Bruselského dohovoru ( 11 ) [a z nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 ( 12 ), ktoré ho nahradilo]. Konkrétnejšie je jeho cieľom zjednotiť pravidlá týkajúce sa určenia rozhodného práva, medzinárodnej právomoci a účinku (uznávanie a výkon) zahraničných rozsudkov. Pritom však nariadenie č. 1346/2000 vedie k nahradeniu, v oblasti pôsobnosti tohto nariadenia, riešení dovtedy zakotvených vo všeobecnom medzinárodnom práve súkromnom členských štátov.

38.

Ako uvádza dôvodová správa Virgós/Schmit ( 13 ), ktorá môže poskytnúť užitočné usmernenie pri výklade tohto nariadenia ( 14 ), konkurzné konanie, ktoré je činnosťou kolektívnej povahy, vyžaduje, aby boli právne situácie jasne vymedzené.

39.

Okrem toho účinnosť týchto konaní znamená, že dotknuté štáty uznávajú právomoci súdov štátu, v ktorom sa začína konanie, právomoci ich správcov konkurznej podstaty a právne účinky ich rozhodnutí. ( 15 )

40.

Pokiaľ ide o medzinárodnú právomoc, systém vyplývajúci z nariadenia č. 1346/2000 spočíva v rozlišovaní stanovenom v článku 3 tohto nariadenia medzi hlavnými konkurznými konaniami (univerzálnymi) a vedľajšími konaniami (územnými). ( 16 ) Zatiaľ čo všeobecné právo členských štátov vo všeobecnosti pripúšťalo, že vnútroštátne súdy môžu vyhlásiť svoju právomoc začať kolektívne konanie z viacerých dôvodov (ako napríklad štátna príslušnosť jedného z účastníkov konania alebo tiež prítomnosť v príslušnej krajine záujmov dlžníka), nariadenie č. 1346/2000 umožňuje súdom členských štátov vyhlásiť svoju právomoc iba na základe dvoch kritérií: centra hlavných záujmov dlžníka a prítomnosti podniku na území dotknutého členského štátu.

41.

Pokiaľ ide o žaloby nazývané „odporovacie“ v súvislosti s konkurzným konaním, správa Virgós/Schmit vo svojom bode 77 uvádza, odkazujúc na prístup, ktorý už bol zdôraznený v citovanom rozsudku Gourdain ( 17 ), „že existuje prvok príťažlivosti, keď žaloby, ktoré vyplývajú priamo z konkurzného práva a sú úzko spojené s konkurzným konaním“.

42.

Súdny dvor si osvojil tento prístup tým, že vo svojom rozsudku Seagon ( 18 ) uviedol, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté konkurzné konanie, majú právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe v konkurznom konaní a smerujúcej proti tretej osobe, ktorá má sídlo v inom členskom štáte.

43.

Je potrebné uviesť, že toto riešenie bolo dohodnuté pri príležitosti prepracovania uskutočneného nariadením (EÚ) 2015/848 ( 19 ). Článok 6 tohto nariadenia totiž stanovuje, že „súdy členského štátu, na ktorého území sa začalo insolvenčné konanie podľa článku 3, majú právomoc aj v prípade všetkých žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia, ako sú napríklad odporovacie žaloby“. ( 20 )

44.

V dôsledku toho odporovacia žaloba, ktorou správca konkurznej podstaty dlžníka žiada o vrátenie sumy neoprávnene vyplatenej tretej osobe po začatí konkurzného konania, akou je žaloba spoločnosti Wiemer & Trachte vo veci samej, môže patriť medzi žaloby uvedené v nariadení č. 1346/2000.

45.

Ale je táto právomoc výlučná v tom zmysle, že pravidlo vis attractiva concursus členského štátu, na ktorého území sa hlavné konkurzné konanie začalo, vylučuje podanie žalôb (najmä odporovacích) na súdy v iných členských štátoch?

46.

Ako uvediem v nasledujúcich úvahách, zastávam názor, že nemôžem kladne odpovedať na túto otázku.

47.

V súlade s článkom 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 je centrum hlavných záujmov, pokiaľ ide o medzinárodnú právomoc, kľúčovým základným kameňom systému zavedeného nariadením č. 1346/2000.

48.

Podľa pravidla vis attractiva concursus, ktorého cieľom je zabrániť „štiepeniu“ súdnych sporov z dôvodu blízkosti a predvídateľnosti, je vhodné, aby sa nielen súdna právomoc, ale aj rozhodné právo a výkon súdnych rozhodnutí prijatých v tejto súvislosti v zásade koncentrovali v štáte, v ktorom sa začalo konkurzné konanie.

49.

Avšak, ak vezmeme do úvahy iba znenie článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000, pravidlo vis attractiva concursus nie je jasne vyjadrené v tom zmysle, že toto ustanovenie výslovne nestanovuje, že súdy, ktoré vyhlásia svoju právomoc v štádiu začatia konkurzného konania, sú takisto samotné oprávnené rozhodovať o žalobách vyplývajúcich z tohto konania alebo ktoré sú s nimi úzko späté. Toto ustanovenie totiž len stanovuje, pokiaľ ide o hlavné konkurzné konanie, že súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov dlžníka, majú právomoc začať konkurzné konanie.

50.

Keďže toto ustanovenia neupravuje rozhodovanie o žalobách súvisiacich s konkurznými konaniami a žalobách s nimi úzko spojenými, čo sa určite vysvetľuje okolnosťou, že práva členských štátov chápu odlišne pravidlo vis attractiva concursus, viedlo to k značne odlišným výkladom, pokiaľ ide o možnosť súdov odlišných od súdov členského štátu, v ktorom začali uvedené konania, rozhodovať o žalobách súvisiacich s uvedenými konaniami.

51.

Pokiaľ ide osobitne o žaloby nazývané „odporovacie“, ktorými sa rozumejú všetky žaloby, ktoré sú na základe platobnej neschopnosti dlžníka zamerané na zrušenie platnosti transakcií a operácií uskutočnených dlžníkom alebo v jeho prospech, je celkom možné, že okrem transakcií a operácií, ktoré sa týkajú zmlúv prípadne uzavretých medzi dotknutými subjektmi, mohli nájsť svoj základ v iných záväzkoch občianskej alebo obchodnej povahy. Ak sa prikloníme k doslovnému výkladu článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000, nemožno a priori vylúčiť, že by súdy iných členských štátov mohli podľa pravidiel o územnej príslušnosti, ktoré si majú stanoviť, vyhlásiť svoju právomoc rozhodovať o odporovacích žalobách vedených správcom.

52.

Zástancovia „voliteľného“ prístupu uvádzajú dve kategórie tvrdení.

53.

V prvom rade tvrdia, že hoci sa nariadenie č. 1346/2000 snaží obmedziť situácie „forum shopping“, nevzťahuje sa na obmedzenia právomocí správcu konkurznej podstaty vymenovaného v súlade s článkom 3 ods. 1 tohto nariadenia. Ako uviedol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo svojich návrhoch vo veci Seagon (C‑339/07, EU:C:2008:575, bod 64 a nasl.), keďže výkon odporovacej žaloby z titulu platobnej neschopnosti správcom konkurznej podstaty predstavuje výsadu, ktorá je v jeho rukách, je možné sa domnievať, že súdna právomoc rozhodovať o takejto žalobe nie je vždy výlučná.

54.

Po druhé možnosť správcu konkurznej podstaty podať na súdoch iné žaloby ako tie, ktoré sú určené podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000, by okrem zvýšenia účinnosti žalôb podávaných správcom konkurznej podstaty na ochranu konkurznej podstaty mohla ukázať, že viac rešpektuje právo na spravodlivý proces. Kritériá na určenie súdu, ktorý má právomoc rozhodovať o žalobe na základe tohto ustanovenia, ktoré sa líšia od kritérií určenia, ktoré členské štáty mali doteraz definovať, totiž môžu viesť k podaniu žalôb proti osobám, ktoré nemajú bydlisko vo forum concursus, a tak ohroziť ich procesné práva.

55.

Všetky tvrdenia sa mi z teleologického hľadiska zdajú skôr presvedčivé. Ciele účinnosti a rýchlosti cezhraničného konkurzného konania svedčia v prospech možnosti vymenovaného správcu konkurznej podstaty vybrať súdy, na ktoré chce podať svoje žaloby. Táto možnosť má navyše tú výhodu, že uľahčuje podanie odporovacích žalôb priamo na súde žalovaného subjektu, čo sa zvyčajne ukazuje, že viac rešpektuje práva na obhajobu.

56.

Zároveň, a aj keď pripustím, že je citlivá na tieto tvrdenia, domnievam sa, že judikatúra Súdneho dvora sa zdá byť nasmerovaná na zakotvenie pravidla vis attractiva concursus. Závery z dvoch línií judikatúry k tomuto bodu si zaslúžia byť uvedené.

57.

Prvá línia judikatúry súvisí s vymedzením rozsahu pôsobnosti jednotlivých nástrojov upravujúcich súdnu právomoc tak, ako bola zavedená v rozsudku Gourdain ( 21 ).

58.

V tomto rozsudku sa Súdny dvor vyjadril k rozsahu pôsobnosti Bruselského dohovoru, pričom rozhodol, že odporovacia žaloba, ktorej predmetom bolo zvýšenie aktív podniku, ktorý je predmetom konkurzného konania, bola spojená s konkurzným konaním, keďže vyplývala priamo z konkurzu a bola úzko spojená s likvidáciou majetku alebo so súdnym vyrovnaním. Takáto žaloba teda nepatrila do rozsahu pôsobnosti bruselského dohovoru a nebola viazaná pravidlami právomoci definovanými týmto dohovorom.

59.

Neskoršia judikatúra, ( 22 ) ktorá sa týka vzťahu pravidiel stanovených na jednej strane v nariadení Brusel I a na druhej strane v nariadení č. 1346/2000, dosť jasne uvádza, že je dôležité, aby sa na všetky občianske alebo obchodné žaloby vzťahovali jednotné európske pravidlá o medzinárodnej právomoci, ktoré musia byť definované jedným alebo druhým z týchto nástrojov. Je potrebné totiž zabrániť prijatiu vnútroštátnych pravidiel o konflikte právomoci na úkor právnej istoty. ( 23 )

60.

Pritom, a ako to tiež uviedol Súdny dvor vo svojom rozsudku Seagon ( 24 ), práve toto kritérium používa odôvodnenie 6 nariadenia č. 1346/2000 na vymedzenie cieľa uvedeného nariadenia. Podľa tohto odôvodnenia toto nariadenie upravuje „súdnu právomoc na začatie konkurzného konania a na rozsudky, ktoré sú vynesené priamo na základe konkurzného konania a ktoré sú s takýmto konaním úzko späté“.

61.

Druhá línia judikatúry, ktorá je rozhodujúca, je judikatúra vyplývajúca práve z rozsudku Seagon ( 25 ). Podľa tohto rozsudku článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že zveruje medzinárodnú súdnu právomoc členskému štátu, v ktorom začalo konkurzné konanie, na prejednanie a rozhodovanie o žalobách, ktoré vznikli priamo z takéhoto konania alebo ktoré sú s ním úzko spojené. Spresnením v tom istom rozsudku, že „koncentrácia všetkých činností priamo súvisiacich s platobnou neschopnosťou podniku pred súdmi členského štátu príslušného na začatie konkurzného konania je v súlade aj s cieľom zlepšiť efektívnosť a rýchlosť konkurzného konania s cezhraničnými účinkami“, Súdny dvor rozhodol, ak vychádzame z celého znenia rozsudku, v prospech výlučnej právomoci súdov, ktoré vyhlásili svoju právomoc v štádiu začatia hlavného konkurzného konania. ( 26 )

62.

Tento záver podľa môjho názoru nemôže byť vyvrátený tvrdeniami vyplývajúcimi zo znenia niektorých ustanovení nariadenia č. 1346/2000.

63.

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie založené na tom, že článok 18 ods. 2 tohto nariadenia, ktorý sa týka „právomoci správcu konkurznej podstaty“, toto ustanovenie upravuje možnosť, aby správca konkurznej podstaty vymenovaný v súlade s článkom 3 ods. 2 uvedeného nariadenia mohol uplatniť odporovacie žaloby v iných členských štátoch, týka sa osobitnej situácie, v ktorej sa tento správca nachádzal vo vedľajšom konaní podľa článku 3 ods. 2 toho istého nariadenia.

64.

Keďže v rámci takéhoto konania sú právomoci správcu konkurznej podstaty územne obmedzené, musí mať tento správca najmä možnosť uplatniť v každom členskom štáte prostredníctvom súdu alebo mimo súdu akúkoľvek potrebnú odporovaciu žalobu, ktorá je v záujme veriteľov. Je potrebné naopak poukázať na to, že článok 18 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000, ktorý sa týka prípadu, keď správca konkurznej podstaty, ktorý ako vo veci samej bol vymenovaný v rámci hlavného konania na základe článku 3 ods. 1 tohto nariadenia, uvádza len možnosť správcu konkurznej podstaty „vykonávať v inom členskom štáte všetky právomoci, ( 27 ) ktoré mu prináležia zo zákona štátu, v ktorom sa konanie začne“. Tento rozdiel v znení nie je náhodný. Vysvetľuje sa to práve skutočnosťou, že sa predpokladá, že správca konkurznej podstaty vymenovaný v rámci hlavného konania má podať odporovacie žaloby, ktoré sa tohto konania týkajú, pred súdmi členského štátu, v ktorom začalo toto konanie. Preto sa nevyžaduje, aby mohol využívať možnosť obrátiť sa na súdy v iných členských štátoch.

65.

Po druhé nemožno ani použiť tvrdenie založené na článku 25 ods. 1 druhom pododseku uvedeného nariadenia. Toto ustanovenie sa totiž vzťahuje len na uznanie a vykonateľnosť „rozhodnutí, ktoré vyplývajú priamo z konkurzného konania, a rozhodnutia s ním úzko späté aj vtedy, ak ich prijme iný súd“. Toto ustanovenie len pripúšťa možnosť, aby súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté konkurzné konanie podľa článku 3 ods. 1 uvedeného nariadenia, preskúmali tiež žalobu takého druhu, akou je žaloba v spore vo veci samej. ( 28 )

66.

Na záver by som chcel zdôrazniť, že sa zdá, že nové nariadenie 2015/848 priamo vo svojom článku 6 ods. 1 zaviedlo pravidlo vis attractiva concursus v prípade žalôb, ktoré priamo vyplývajú z konkurzného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia.

67.

Odôvodnenie 35 tohto nariadenia však jasne smeruje k výlučnosti právomoci súdov členského štátu, na ktorého území sa začalo konkurzné konanie, na účely rozhodovania o žalobách, ktoré priamo vyplývajú z konkurzného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia. Táto výlučnosť je vylúčená len v prípade, ak žaloba súvisí s inou žalobou na základe všeobecných pravidiel občianskeho a obchodného práva (článok 6 ods. 2 nariadenia 2015/848), alebo na účely podania žalôb určených na potrestanie členov štatutárneho orgánu dlžníka za porušenie ich povinností, a to za predpokladu, že uvedené súdy majú právomoc rozhodovať takéto spory podľa vnútroštátneho práva (pozri tiež odôvodnenie 47 nariadenia 2015/848).

68.

Zo všetkých týchto úvah vyplýva, že článok 3 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 sa má vykladať v tom zmysle, že právomoc súdov členského štátu, na ktorého území sa začalo hlavné konkurzné konanie, rozhodovať o odporovacích žalobách založených na platobnej neschopnosti dlžníka, je výlučná.

69.

Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem poskytnúť na prvú prejudiciálnu otázku, už nie je potrebné odpovedať na ostatné otázky, ktoré vychádzajú z predpokladu, že bulharské súdy by mohli vyhlásiť svoju právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe podanej v konaní vo veci samej. ( 29 ) Na to, aby sa mohli dovolávať ustanovení obsiahnutých v kapitole II nariadenia č. 1346/2000 s názvom „Uznávanie konkurzných konaní“, je potrebné, aby medzinárodná právomoc súdov, v danom prípade bulharských súdov, vznikla v zmysle článku 3 tohto nariadenia.

70.

Napriek tomu a pre prípad, že by Súdny dvor nesúhlasil s mojím návrhom, preskúmam krátko druhú, tretiu a štvrtú otázku.

71.

Ako sa uvádza v správe Virgós/Schmit, pokiaľ ide o článok 24 nariadenia č. 1346/2000, automatické uznávanie konkurzných konaní začatých v inom zmluvnom štáte, stanovené v článku 16 tohto nariadenia, znamená, že v niektorých prípadoch časť dotknutých osôb nemusí byť informovaná o začatí konkurzného konania a konať v dobrej viere „v rozpore s novými okolnosťami“.

72.

Týmto ustanovením sa teda riadi situácia, keď bol záväzok splnený v dobrej viere v prospech dlžníka, zatiaľ čo sa mal splniť v prospech správcu konkurznej podstaty určeného v rámci konkurzného konania, ktoré sa už začalo v inom členskom štáte. Toto ustanovenie uznáva oslobodzujúci účinok tohto splnenia alebo tejto platby v prípade, ak dotknutá osoba nebola informovaná o začatí konania a konala v dobrej viere.

73.

Ďalej podľa správy Virgós‑Schmit existuje predpoklad neinformovanosti o začatí konkurzného konania, ak uverejnenie podľa článku 21 nariadenia č. 1346/2000 nenastalo v súlade s pravidlami stanovenými v príslušnom členskom štáte.

74.

Ako poznamenala Komisia, správa Virgós/Schmit vysvetľuje vzťah medzi článkami 16, 21 a 24 nariadenia č. 1346/2000. Zatiaľ čo článok 16 tohto nariadenia stanovuje automatické uznávanie akéhokoľvek rozhodnutia vyneseného súdom členského štátu, ktorý má právomoc podľa článku 3 uvedeného nariadenia, článok 24 toho istého nariadenia uvoľňuje toto pravidlo v prospech strán, ktoré v dobrej viere splnia záväzok, pričom dobrá viera sa posudzuje s ohľadom na skutočnosť, že dotknutá osoba nemala informácie o začatí konania. Táto neznalosť sa predpokladá, ak k splneniu povinnosti došlo pred uverejnením v príslušnom členskom štáte.

75.

Tieto ustanovenia by sa mali posudzovať ako celok vzhľadom na systém automatického uznávania vyplývajúci z nariadenia č. 1346/2000, a zároveň vzhľadom na želanie chrániť tretie strany, ktoré plnia záväzky v dobrej viere.

76.

Ako pripomenul Súdny dvor v rozsudku Eurofood ( 30 ) a tiež ako vyplýva z odôvodnenia 22 nariadenia č. 1346/2000, pravidlo prednosti definované v jeho článku 16 ods. 1, ktoré stanovuje, že konkurzné konanie začaté v jednom členskom štáte sa uznáva vo všetkých ostatných členských štátoch od chvíle, keď nadobudne účinky v štáte, v ktorom sa konanie začne, je založené na zásade vzájomnej dôvery, ktorá vyžaduje najmä, aby súd členského štátu, na ktorý je podaný návrh na začatie hlavného konkurzného konania, overil svoju právomoc so zreteľom na článok 3 ods. 1 tohto nariadenia, teda aby preskúmal, či sa centrum hlavných záujmov dlžníka nachádza v tomto členskom štáte. Naopak, ako spresňuje odôvodnenie 22 nariadenia, zásada vzájomnej dôvery vyžaduje, aby súdy iných členských štátov uznávali rozhodnutia o začatí hlavného konkurzného konania bez toho, aby boli oprávnené preskúmavať posúdenie, ktoré o svojej právomoci uskutočnil prvý súd. ( 31 )

77.

Ide o časť výkladu, ktorú treba mať na pamäti pri preskúmaní druhej, tretej a štvrtej prejudiciálnej otázky, ktoré predložím v nasledujúcich úvahách.

78.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd domáha spresnenia štádia, v ktorom sa jednotlivec môže prípadne dovolávať oslobodzujúceho účinku stanoveného v článku 24 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000.

79.

Inými slovami, je potrebné určiť, kedy sa možno domnievať, že bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi v zmysle tohto ustanovenia.

80.

V tomto ohľade rozsudok Eurofood ( 32 ) nepochybne poskytuje veľmi užitočné informácie.

81.

Pripomínam, že v tejto veci bol Súdny dvor predovšetkým požiadaný, aby odpovedal na otázku, či rozhodnutie súdu členského štátu, na ktorý bol podaný návrh, aby rozhodol o likvidácii spoločnosti – a ktorým bol vymenovaný správca konkurznej podstaty vybavený právomocami, ktorých účinkom je zbavenie predstavenstva tejto spoločnosti práva vykonávať tie isté právomoci –, treba kvalifikovať ako „rozhodnutie o začatí konkurzného konania“ v zmysle nariadenia č. 1346/2000.

82.

Vzhľadom na to, že na podmienky a formálne náležitosti vyžadované na začatie konkurzného konania sa vzťahuje vnútroštátne právo a výrazne sa líšia od jedného členského štátu k druhému, ( 33 ) Súdny dvor rozhodol, že je dôležité, na účely zabezpečenia účinnosti systému zavedeného nariadením, aby sa zásada vzájomného uznávania stanovená v článku 16 ods. 1 prvom pododseku nariadenia č. 1346/2000 mohla uplatňovať „čo najskôr“ v priebehu konania. ( 34 ) Za týchto okolností sa za „rozhodnutie o začatí konkurzného konania“ v zmysle nariadenia musí považovať nielen rozhodnutie formálne označené ako rozhodnutie o začatí konania právnou úpravou členského štátu, ktorou je viazaný súd, ktorý ho vydal, ale aj rozhodnutie vydané v dôsledku návrhu na začatie konania uvedeného v prílohe A nariadenia založeného na úpadku dlžníka, pokiaľ v tomto rozhodnutí ide o zbavenie dlžníka dispozičných práv k majetku a vymenovanie správcu konkurznej podstaty uvedeného v prílohe C toho istého nariadenia. ( 35 )

83.

Domnievam sa, že tento záver platí mutatis mutandis na výklad článku 24 nariadenia č. 1346/2000.

84.

Ako sa uvádza v správe Virgós/Schmit (bod 187), zdá sa, že toto ustanovenie – rovnako ako článok 16 tohto nariadenia – bolo zavedené s cieľom kompenzovať potenciálne nepriaznivé účinky, ktoré by na transakcie uskutočnené v dobrej viere tretími stranami mohlo mať automatické uznávanie rozhodnutí o začatí konkurzného konania, prijatých vo veľmi širokom kontexte.

85.

Článok 24 nariadenia č. 1346/2000 je konkrétne zameraný na ochranu tretích osôb, ktoré v dobrej viere a po začatí konkurzného konania, splnili záväzok v prospech dlžníka v úpadku, zatiaľ čo tento záväzok mal byť splnený v prospech správcu konkurznej podstaty. Dobrá viera sa predpokladá až do dôkazu o opaku, ak splnenie záväzku nastalo pred uverejnením informácií stanovených v článku 21 uvedeného nariadenia. ( 36 ) Stále však existuje priestor pre druhého účastníka konania preukázať, že splnenie záväzku bolo uskutočnené v zlej viere, a preto nemôže dôjsť k oslobodzujúcemu účinku.

86.

Toto riešenie je navyše výslovne prijaté novým nariadením 2015/848. Jeho článok 2 ods. 7 bod ii) kvalifikuje rozhodnutie súdu o vymenovaní správcu vrátane, podľa prílohy B, predbežného správcu, ako „rozhodnutie o začatí konkurzného konania“ na účely tohto nariadenia.

87.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku tak, že článok 24 nariadenia č. 1346/2000 sa vzťahuje na splnenie záväzku v prospech dlžníka v členskom štáte, ku ktorému došlo v štádiu, keď bol návrh na začatie konkurzného konania na majetok dlžníka predložený a keď bol vymenovaný dočasný správca v inom členskom štáte, ale žiadne súdne rozhodnutie o začatí konkurzného konania ešte nebolo vydané v členskom štáte, na ktorého území sa nachádza centrum hlavných záujmov žalovaného.

88.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa uplatní článok 24 nariadenia č. 1346/2000, ak sa pôvodný majetkový prevod dlžníka v úpadku považuje za neúčinný v súlade s vnútroštátnym právom súdu, ktorý má právomoc v oblasti konkurzného konania a že táto neexistencia účinku vyplýva práve z konkurzného konania.

89.

Je potrebné pripomenúť, že článok 24 nariadenia č. 1346/2000, vykladaný so zreteľom na jeho odôvodnenie 30, zavádza všeobecné pravidlo ochrany majetkových prevodov vykonaných v dobrej viere tretími stranami pre prípad, že splnia svoj záväzok v prospech dlžníka v čase, keď sa začalo zahraničné konkurzné konanie, ale keď tretia osoba nemohla mať vedomosť o tejto situácii.

90.

Ako už Súdny dvor spresnil, tento článok nepatrí medzi kolízne normy, ale predstavuje ustanovenie hmotného práva, ktoré sa uplatňuje v každom členskom štáte bez ohľadu na lex concursus. ( 37 )

91.

Ani znenie článku 24 uvedeného nariadenia č. 1346/2000, ani cieľ ochrany dlžníkov‑tretích osôb konajúcich v dobrej viere, sledovaný týmto ustanovením, neumožňuje obmedziť jeho uplatnenie iba na záväzky, ktoré vznikli mimo akejkoľvek súvislosti s konkurzným konaním. V dôsledku toho ani povaha záväzku tretej strany voči dlžníkovi, ani jeho právny základ by nemali byť relevantné pre uplatnenie článku 24 nariadenia č. 1346/2000.

92.

Je však potrebné spresniť, že toto ustanovenie platí len v prípade, ak je vždy možné predpokladať, vzhľadom na všetky okolnosti prejednávanej veci, že príslušná tretia strana skutočne nevedela o začatí konkurzného konania, ktoré by ju za normálnych okolností donútilo vykonať predmetnú platbu v prospech správcu konkurznej podstaty vymenovaného v rámci tohto konania.

93.

Preto, a ako to uvádzam predtým, je v každom prípade vždy možné pre druhého účastníka konania, aby preukázal, že bez ohľadu na neuverejnenie rozhodnutia o začatí konkurzného konania v členskom štáte dotknutá tretia osoba sa skutočne dozvedela o tomto konaní, takže jej splnenie záväzku bolo uskutočnené v zlej viere, a preto nemôže nastať oslobodzujúci účinok uvedený v článku 24 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000.

94.

V dôsledku toho nie je právny základ záväzku tretej strany voči dlžníkovi v úpadku na účely uplatnenia článku 24 nariadenia č. 1346/2000 relevantný. Je stále možné, aby druhý účastník konania preukázal, že bez ohľadu na neuverejnenie rozhodnutia o začatí konkurzného konania v členskom štáte sa dotknutá tretia osoba skutočne dozvedela o tomto konaní, takže splnenie záväzku bolo uskutočnené v zlej viere, a preto oslobodzujúci účinok nemôže nastať.

95.

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa domnienka nevedomosti podľa druhej vety článku 24 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000 uplatňuje v prípade, ak akty o vymenovaní predbežného správcu a akty, ktoré sa týkajú majetkových prevodov dlžníka v úpadku, neboli uverejnené v členskom štáte bydliska dlžníka, zatiaľ čo tento štát stanovuje povinné uverejnenie týchto aktov v súlade s článkom 21 ods. 2 tohto nariadenia.

96.

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú uplatniteľnosti tejto domnienky na skutkové okolnosti prejednávanej veci, keďže článok 16 ods. 1 a článok 25 ods. 1 tretia veta nariadenia č. 1346/2000 stanovujú automatické uznávanie rozhodnutí konkurzného súdu, ktorý má právomoc, týkajúcich sa ochranných opatrení, súdmi akéhokoľvek iného členského štátu.

97.

Podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, bulharské právo stanovuje povinné uverejňovanie zahraničných rozhodnutí o začatí konkurzného konania.

98.

Je potrebné pripomenúť, že článok 21 ods. 1 nariadenia č. 1346/2000 stanovuje všeobecné pravidlo slobody uverejnenia rozhodnutí o začatí konkurzného konania a v prípade potreby aj rozhodnutia o vymenovaní správcu konkurznej podstaty, v ktoromkoľvek inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sa začalo konkurzné konanie. Článok 21 ods. 2 tohto nariadenia umožňuje výnimočne nariadiť členskému štátu, na ktorého území má dlžník nejaký podnik, aby sa tieto rozhodnutia povinne uverejnili. V takom prípade správca konkurznej podstaty, resp. iný orgán na to splnomocnený v členskom štáte, v ktorom sa začalo konkurzné konanie, musí prijať všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie takéhoto uverejnenia.

99.

Podľa môjho názoru zásada vzájomného uznávania zavedená nariadením č. 1346/2000 vyžaduje nevyhnutne, aby sa domnienka nevedomosti stanovená v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia uplatňovala aj v prípade, ak by orgány uvedené v článku 21 ods. 2 toho istého nariadenia neprijali všetky potrebné opatrenia s cieľom zabezpečiť uverejnenie cudzieho rozhodnutia o začatí konkurzného konania v registri členského štátu, na ktorého území sa nachádza sídlo pobočky odporcu.

100.

Tento záver napokon vyplýva zo samotného znenia článku 24 ods. 2 prvej vety nariadenia č. 1346/2000. Domnienka nevedomosti o začatí konkurzného konania, ktorú toto znenie stanovuje, sa uplatňuje vtedy, ak dlžník‑tretia osoba splnil záväzok v prospech dlžníka v úpadku pred uverejnením stanoveným v článku 21 tohto nariadenia. Na tento účel nie sú stanovené žiadne ďalšie podmienky a znenie ustanovenia nevylučuje povinné uverejnenie uvedené v článku 21 ods. 2 nariadenia č. 1346/2000.

101.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Vărchoven kasacionen săd (Najvyšší kasačný súd, Bulharsko) takto: