1.

Na poľského štátneho príslušníka Slawomira Andrzeja Zdziaszeka sa vzťahuje európsky zatykač (ďalej len „EZ“), ktorý vydal poľský súd. Tento súd žiada o odovzdanie S. Zdziaszeka, ktorý je v súčasnosti vo väzbe v Holandsku, na účely výkonu dvoch trestov odňatia slobody, pričom doba trvania prvého z nich je jeden rok a šesť mesiacov a druhého z nich tri roky a šesť mesiacov.

2.

Tieto tresty boli uložené „súhrnným rozsudkom“, ktorý je základom dotknutého EZ (ďalej len „súhrnný rozsudok“). Tento súhrnný rozsudok sa netýka viny dotknutej osoby, ale jeho cieľom je zahrnúť a upraviť tri skôr uložené tresty. Trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a šiestich mesiacov teda zahŕňa dva tresty, ktoré boli S. Zdziaszekovi uložené v dvoch odlišných konaniach. Trest v trvaní troch rokov a šiestich mesiacov predstavuje zníženie trestu odňatia slobody v trvaní štyroch rokov, ktorý bol S. Zdziaszekovi uložený skôr vydaným rozsudkom (ďalej len „pôvodný rozsudok“). K tomuto zníženiu trestu došlo z dôvodu zmeny právnej úpravy v prospech dotknutej osoby.

3.

Vnútroštátny súd uvádza, že formulár EZ obsahuje len údaje o súhrnnom rozsudku. Z dodatočných informácií, ktoré získal vnútroštátny súd, vyplýva, že S. Zdziaszek bol počas odvolacieho konania, ktoré viedlo k pôvodnému rozsudku, riadne zastúpený, a teda o ňom vedel. Podľa názoru vnútroštátneho súdu nebolo dodržané právo na obhajobu S. Zdziaszeka v prvostupňovom konaní.

4.

Podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ktorou sa vykonáva článok 4a rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) ( 2 ) sú príslušné holandské orgány povinné odmietnuť výkon EZ, ak sa požadovaná osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia ( 3 ), ibaže nastala jedna zo situácií, ktoré sú tam uvedené.

5.

Za týchto okolností sa vnútroštátny súd pýta, či pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“, zahŕňa konanie, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok, hoci v ňom už nebola prejednávaná otázka viny. Podstatou otázky vnútroštátneho súdu je teda to, či musí byť dodržanie práva na obhajobu dotknutej osoby posudzované vzhľadom na toto konanie, alebo či je skôr potrebné zohľadniť konanie, ktoré viedlo k pôvodnému rozsudku.

6.

Pokiaľ má byť zohľadnené konanie, ktoré viedlo k pôvodnému rozsudku, vnútroštátny súd sa pýta na dôsledky vyplývajúce zo skutočnosti, že S. Zdziaszek nebol počas konania na prvom stupni účinne zastupovaný.

7.

Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či môže odmietnuť výkon EZ z toho dôvodu, že z formulára, ktorý je k EZ priložený, ani z dodatočne poskytnutých informácií nevyplýva, že by táto vec patrila pod niektorú zo situácií, ktoré sú uvedené v písmenách a) až d) článku. 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.

8.

Tieto otázky sú zasadené do kontextu špecifického prebratia tohto ustanovenia do holandského práva. Článok 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia zavádza možnosť odmietnuť vydanie osoby, ktorá bola odsúdená v neprítomnosti, ak sa vykonávajúci súdny orgán nemohol uistiť o tom, že boli dodržané procesné práva dotknutej osoby. V prípade, že nastane niektorý zo štyroch scenárov uvedených v tomto ustanovení, je ale vykonávajúci súdny orgán povinný vykonať EZ. Vnútroštátna právna úprava však túto fakultatívnu logiku prevracia, pretože vnútroštátnemu súdu zakazuje prikročiť k odovzdaniu dotknutej osoby, pokiaľ nie je naplnený žiadny z týchto scenárov.

9.

Článok 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ( 4 ) (ďalej len „EDĽP“) stanovuje:

„Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. …“

10.

Plánku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“):

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

…“

11.

Podľa článku 48 ods. 2 Charty „každý, kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu“.

12.

Článok 1 ods. 1 rámcového rozhodnutia vymedzuje EZ ako „súdne rozhodnutie vydané členským štátom s cieľom zatknúť a vydať požadovanú osobu inému členskému štátu na účely vedenia trestného stíhania alebo výkonu trestu alebo ochranného opatrenia“.

13.

Odsek 2 uvádza, že „členské štáty vykonajú každý [EZ] na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia“.

14.

Článok 3 stanovuje, že uvedené rámcové rozhodnutie „nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne princípy zakotvené v článku 6 [ZEÚ]“.

15.

Článok 4a rámcového rozhodnutia bol zavedený rámcovým rozhodnutím 2009/299 s cieľom spresniť dôvody pre nepovinné odmietnutie vykonať EZ, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré voči nej bolo vedené:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán môže tiež odmietnuť vykonať európsky zatykač vydaný na účely výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ak sa dotknutá osoba nezúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, okrem prípadov, keď sa v európskom zatykači uvádza, že dotknutá osoba v súlade s ďalšími procesnými požiadavkami vymedzenými vo vnútroštátnom práve členského štátu pôvodu:

2.   Ak sa európsky zatykač vydáva… za podmienok uvedených v odseku 1 písm. d) a dotknutej osobe sa nedoručili úradné informácie o tom, že voči nej prebieha trestné konanie, táto osoba môže pri oboznámení sa s obsahom európskeho zatykača žiadať kópiu rozsudku pred tým, ako bude odovzdaná. [Toto oboznámenie sa] nepovažuje… za formálne doručenie rozsudku ani nespôsobuje začatie plynutia žiadnych lehôt na podanie odvolania alebo návrhu na obnovu konania.

3.   Keď sa osoba odovzdáva za podmienok uvedených v odseku 1 písm. d) a táto osoba podala návrh na obnovu konania alebo odvolanie, väzba osoby čakajúcej na takúto obnovu konania alebo odvolanie sa až do skončenia konania skúma v súlade s právom členského štátu pôvodu pravidelne alebo na žiadosť dotknutej osoby. …“

16.

Článok 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje, že EZ musí obsahovať tieto informácie:

„…

…

…“

17.

Článok 15 rámcového rozhodnutia, nazvaný „Rozhodnutie o odovzdaní“, stanovuje:

„1.   Vykonávajúci súdny orgán rozhodne v lehotách a za podmienok definovaných v tomto rámcovom rozhodnutí o tom, či osobu odovzdá.

2.   Ak vykonávajúci súdny orgán považuje informácie oznámené vydávajúcim členským štátom za nedostatočné na rozhodnutie o vydaní [odovzdaní – neoficiálny preklad], požiada o urýchlené doplnenie ďalších potrebných informácií…

…“

18.

Bod d) prílohy rámcového rozhodnutia („Európsky zatykač“) v znení zmeny zavedenej rámcovým rozhodnutím 2009/299 stanovuje:

19.

Overleveringswet (zákon o odovzdávaní osôb) z 29. apríla 2004 (Stb. 2004, č. 195, ďalej „OLW“) preberá do holandského práva rámcové rozhodnutie. § 12 stanovuje, že „odovzdanie sa odmietne, pokiaľ je účelom európskeho zatykača vykonanie rozsudku vydaného v konaní, na ktorom sa obžalovaný osobne nezúčastnil, okrem prípadu, ak by bolo v európskom zatykači uvedené, že v súlade s procesnými požiadavkami vydávajúceho členského štátu“ nastala niektorá zo štyroch situácií uvedených v tom istom ustanovení. Tieto situácie sú opísané v § 12 písm. a) až d) OLW a zodpovedajú písmenám a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.

20.

Bod D prílohy 2 OLW, nazvaný „Vzor európskeho zatykača podľa článku 2 ods. 2 OLW“, zodpovedá písmenu d) prílohy rámcového rozhodnutia.

21.

Dňa 17. januára 2017 bol vnútroštátnemu súdu doručený návrh týkajúci sa výkonu EZ, ktorý vydal 12. júna 2014 Sąd Okręgowy w Gdańsku (Krajský súd Gdaňsk, Poľsko).

22.

EZ znie na zatknutie a odovzdanie poľského štátneho príslušníka S. Zdziaszeka na výkon dvoch trestov odňatia slobody v Poľsku, pričom prvým z nich sa ukladá trest odňatia slobody v trvaní jedného roka a šiestich mesiacov (za skutky č. 1 a 2) ( 5 ) a druhým z nich sa ukladá trest odňatia slobody v trvaní troch rokov a šiestich mesiacov (za skutky č. 3 až 5) ( 6 ).

23.

EZ odkazuje na súhrnný rozsudok, ktorým boli uložené tieto dva tresty a ktorý vydal 25. marca 2014 Sąd Rejonowy w Wejherowie (Okresný súd Wejherowo, Poľsko) (súhrnný trest). Tento rozsudok na jednej strane zlúčil v jeden trest odňatia slobody v dĺžke trvania jedného roka a šiestich mesiacov dva tresty, ktoré boli S. Zdziaszekovi už skôr uložené za skutky č. 1 a 2 právoplatnými rozsudkami, pričom prvý z nich vydal 21. apríla 2005 Sąd Rejonowy w Wejherowie (Okresný súd Wejherowo) a druhý z nich 16. júna 2006 Sąd Rejonowy w Gdyni (Okresný súd Gdyňa, Poľsko). Na druhej strane bol tým istým rozsudkom znížený pôvodný trest odňatia slobody v dĺžke štyroch rokov, ktorý bol uložený S. Zdziaszekovi za skutky č. 3 a 5 právoplatným rozsudkom z 10. apríla 2012, ktorý vydal Sąd Rejonowy w Wejherowie (Okresný súd Wejherowo). K tejto zmene došlo z dôvodu zmeny právnej úpravy v prospech dotknutej osoby.

24.

Vnútroštátny súd rozhodnutím z 11. apríla 2017 odmietol odovzdanie S. Zdziaszeka v súvislosti s trestom odňatia slobody uloženým za skutok č. 1, pretože tento skutok nie je podľa holandského práva trestným činom. Vnútroštátny súd prerušil konanie o skutku č. 2, aby súdnemu orgánu, ktorý vydal EZ, položil doplňujúce otázky.

25.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa teda týka iba časti všeobecného rozsudku, ktorá sa vzťahuje na zníženie trestu za skutky č. 3 až 5.

26.

S. Zdziaszek sa osobne nezúčastnil na konaní, ktoré viedlo k vydaniu súhrnného rozsudku. EZ uvádza, že napriek tomu vedel o plánovanom konaní a splnomocnil svojho právneho zástupcu, ktorý ho obhajoval.

27.

Z vnútroštátneho rozhodnutia konkrétne vyplýva, že S. Zdziaszekovi bolo na adresu, ktorú uviedol, doručené predvolanie týkajúce sa prvého pojednávania plánovaného na 28. januára 2014. Predvolanie si nevyzdvihol a nedostavil sa na pojednávanie. Sąd Rejonowy w Wejherowie (Okresný súd Wejherowo) mu ustanovil obhajcu z dôvodu povinnej obhajoby a odročil pojednávanie. S. Zdziaszek bol rovnakým spôsobom predvolaný na ďalšie pojednávanie 25. marca 2014. Na tomto pojednávaní sa osobne nezúčastnil, ale zúčastnil sa na ňom jeho obhajca. Po ukončení tohto pojednávania bol vydaný súhrnný rozsudok.

28.

Vnútroštátny súd sa napriek týmto skutkovým tvrdeniam domnieva, že okolnosť uvedená v článku 4a ods. 1 prvej vete a písm. b) rámcového rozhodnutia sa neuplatňuje, lebo nie je preukázané, že osoba, ktorej odovzdanie sa požaduje, „[si bola] vedomá… plánovaného konania,“, ani že „splnomocnila právneho zástupcu, ktorý bol buď vymenovaný dotknutou osobou, alebo ustanovený štátom, aby ju obhajoval v konaní“.

29.

V prípade prvej otázky vnútroštátneho súdu je potrebné určiť, či je konanie, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok, predstavuje „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia. Ak je to tak, vnútroštátny súd odmietne vykonať EZ.

30.

Pokiaľ naopak súhrnný rozsudok nie je relevantný na účely uplatnenia článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, vnútroštátny súd sa domnieva, že musí preskúmať, či sa S. Zdziaszek osobne zúčastnil na predchádzajúcom štádiu konania, a ak to tak nebolo, či nastala niektorá z okolností uvedených v písmenách a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.

31.

Podľa vnútroštátneho súdu sa pritom údaje uvedené v EZ netýkajú pôvodného rozsudku.

32.

V prípade druhej otázky je potrebné určiť, či vnútroštátny súd môže v tomto kontexte odmietnuť vykonať EZ.

33.

Ak to tak nie je, vnútroštátny súd sa domnieva, že otázka, či táto vec patrí pod niektorú zo situácií stanovených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d) rámcového rozhodnutia, sa musí byť posudzovať s ohľadom na pôvodný rozsudok.

34.

V tejto súvislosti vnútroštátny súd usudzuje, že S. Zdziaszek sa osobne nezúčastnil na konaní, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, a že sa v prvostupňovom konaní neuplatnila žiadna z okolností uvedených v článku 4a ods. 1 písm. a) až d) rámcového rozhodnutia.

35.

Pokiaľ ide o odvolacie konanie, S. Zdziaszek sa nedostavil na pojednávanie. Bol však riadne predvolaný a jeho právny zástupca sa dostavil. Vnútroštátny súd z toho vyvodil, že S. Zdziaszek „si bol vedomý plánovaného konania“ a že „splnomocnil právneho zástupcu, aby ho obhajoval v konaní“.

36.

Vnútroštátny súd sa preto po tretie pýta, či je odvolacie konanie „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia.

37.

Za týchto podmienok Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

38.

Vnútroštátny súd požiadal, aby sa na tento návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

39.

Vnútroštátny súd na podporu svojej žiadosti uviedol, že predložené otázky sa týkajú výkladu rámcového rozhodnutia, ktoré patrí do oblasti upravenej v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ. Tiež uviedol, že dotknutá osoba je v Holandsku vo väzbe pred rozhodnutím o jej odovzdaní. Naliehavá odpoveď Súdneho dvora má preto priamy a rozhodujúci vplyv na trvanie väzby vyžiadanej osoby na účely jej odovzdania.

40.

Piata komora Súdneho dvora sa 8. júna 2017 rozhodla vyhovieť tejto žiadosti vyhovieť.

41.

Písomné pripomienky predložilo Openbaar Ministerie (Prokuratúra, Holandsko), navrhovateľ vo veci samej, S. Zdziaszek, odporca vo veci samej, holandská vláda a Európska komisia. Poľská vláda predložila písomnú odpoveď na otázky, ktoré položil Súdny dvor, týkajúce sa platného poľského právneho rámca.

42.

S. Zdziaszek, holandská, írska a poľská vláda, ako aj Európska komisia predniesli svoje ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 11. júla 2017.

43.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či je konanie, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok a ktoré sa už netýkalo otázky viny, „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia. Na to, aby sa odpovedalo na túto otázku, najprv rozoberiem pojem odsúdenie, ktorým je podmienená existencia „vykonateľného rozsudku“ a „konania, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“. Následne preskúmam osobitnú povahu súhrnného rozsudku (A).

44.

Podstatou druhej otázky vnútroštátneho súdu je určenie dôsledkov, ktoré je na účely výkonu EZ potrebné vyvodiť z nedostatočných informácií, ktoré poskytol vydávajúci súdny orgán. Túto otázku možno formálne chápať tak, že sa týka toho, koľkokrát môže vykonávajúci súdny orgán žiadať vydávajúci súdny orgán o poskytnutie užitočných informácií, alebo maximálnej doby trvania „výmeny informácií“ medzi týmito dvomi súdnymi orgánmi, okrem iného aj vzhľadom na lehoty na výkon EZ. Už nie tak zrejmou je skutočnosť, že táto otázka je zasadená do kontextu problematického prebratia článku 4a rámcového rozhodnutia do holandského práva (B).

45.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia vzťahuje na odvolacie konanie, v ktorom bola vec vecne preskúmaná a bolo potvrdené rozhodnutie o odsúdení vydané v prvostupňovom konaní, ktorého výkon je cieľom EZ. Táto otázka si vyžaduje určiť, či účinná ochrana práva na obhajobu dotknutej osoby počas odvolacieho konania môže napraviť prípadné vady, ktoré mohli nastať v prvostupňovom konaní (C).

46.

Účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní, v podstate spoločne zastávajú názor, že konanie, ktoré viedlo len k úprave trestu a nebola v ňom prejednaná otázka viny, nie je „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia.

47.

Písomné pripomienky a ústne prednesy však poukazujú na nedostatok zhody na tom, čo predstavuje „vec samu“. Nepochybné sa javí, že konanie, ktoré sa týka viny aj trestu, je meritórnym konaním. O aké konanie však ide, pokiaľ sa týka iba trestu, jeho úpravy či zníženia? Je prejednanie viny nevyhnutnou súčasťou konania na to, aby sa takéto konanie mohlo kvalifikovať ako meritórne konanie?

48.

S. Zdziaszek tvrdí, že v prípade, keď úprava trestu nie je len aritmetickým výpočtom, je konanie, ktoré sa jej týka, „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“. Toto konanie teda spĺňa požiadavky článkov 47 a 48 Charty a článku 6 EDĽP.

49.

Prokurátora zdôrazňuje, že v záujme čo najlepšieho zabezpečenia práva na obhajobu sa preskúmanie musí vzťahovať na rozhodnutie, ktoré sa týka viny. Opačný prístup prináša riziko, že dotknutá osoba by mohla byť odovzdaná bez toho, aby bolo dodržané jej právo na obhajobu v skorších štádiách konania.

50.

Holandská vláda podobným spôsobom navrhuje, aby sa na prvú otázku odpovedalo záporne. Tvrdí, že preskúmanie sa musí vzťahovať na meritórne konanie, v ktorom bolo vydané rozhodnutie o odsúdení. To predpokladá, že súd rozhodol o vine. Na konanie, v ktorom dochádza k zlúčeniu či úprave trestov odňatia slobody, sa preto podľa nej nevzťahuje pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“.

51.

Írska a poľská vláda takisto navrhujú, aby sa na prvú otázku odpovedalo záporne. Pokiaľ nebola v konaní, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok, prejednaná otázka viny dotknutej osoby, nemôže byť takéto konanie „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia. Írska vláda sa domnieva, že podrobný rozbor konania, v ktorom dochádza k zlúčeniu trestov, by bol v rozpore so zásadou vzájomnej dôvery. Poľská vláda sa domnieva, že ak by bol do vyššie uvedeného pojmu zahrnutý súhrnný rozsudok, rozšíril by sa rozsah pôsobnosti článku 4a rámcového rozhodnutia. Táto vláda z pojmu „meritum veci“ vyvodzuje zistenie skutkového stavu, ako aj posúdenie viny, čo sú prvky, o ktorých sa naposledy rozhodovalo v rámci odvolacieho konania, v ktorom bol vydaný pôvodný rozsudok.

52.

Komisia sa domnieva, že si možno len ťažko predstaviť, že by sa preskúmanie podľa článku 4a rámcového rozhodnutia mohlo vzťahovať na konanie, ktoré sa týkalo iba úpravy trestu, pričom konanie, ktoré viedlo k pôvodnému odsúdeniu, by jej nepodliehalo. Naproti tomu konanie, v ktorom došlo k úprave pôvodného trestu a v ktorom bolo dotknutej osobe umožnené predložiť svoje argumenty, podľa nej patrí pod pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“.

53.

Nesúhlasím s názorom, že v rámci skúmania „merita veci“ je relevantná len otázka viny, pričom je vylúčená otázka uloženia trestu. Pojem odsúdenie v trestnom konaní, ktorý je relevantný tak pre pojem „vykonateľný rozsudok“, ako aj pre pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ (pričom prvý uvedený pojem je použitý v článku 8 ods. 1 a druhý v článku 4a ods. 1 prvej vete rámcového rozhodnutia), totiž zahŕňa dve časti: vinu a trest (1). Pokiaľ je v súhrnnom rozsudku stanovený trest, vzťahuje sa naň pojem odsúdenie v trestnom konaní (2). Na účely aplikácie článku 4a rámcového rozhodnutia je však potrebné ešte overiť, či konanie, v ktorom bol vydaný tento rozsudok, poskytuje súdu diskrečnú právomoc, aby rozhodol o konkrétnom spôsobe úpravy trestu (3). Ak v tejto veci existuje takáto voľná úvaha, potom konanie, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok, je „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia (4).

54.

Ak je účelom EZ výkon trestu, je EZ podmienený existenciou odsúdenia v trestnom konaní. Odsúdenie je obvykle tvorené dvoma prvkami, a to výrokom o vine, na ktorý nadväzuje výrok o treste ( 7 ). Tieto dva prvky teda tvoria „meritum“ veci, a to buď spoločne (meritum v plnom rozsahu), alebo pre každú zložku zvlášť (časť merita).

55.

Tieto dva prvky musia vyplývať z EZ. Vydávajúce súdne orgány totiž majú povinnosť predložiť informácie nielen o spáchaných trestných činoch, ale aj o sankciách, ktoré boli konkrétne uložené. To je nevyhnutné na to, aby vykonávajúci súdny orgán mohol overiť použiteľnosť EZ v individuálnom prípade vzhľadom na spáchaný trestný čin ( 8 ) a uloženú sankciu ( 9 ). Tieto informácie sú tiež dôležité z hľadiska posúdenia existencie dôvodu pre povinné nevykonanie EZ ( 10 ).

56.

Pokiaľ ide o pojem vykonateľný rozsudok na účely uplatnenia článku 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia, takým rozsudkom sa rozumie rozsudok, ktorý príslušným orgánom umožní na základe príslušného vnútroštátneho práva prikročiť k výkonu trestu odňatia slobody, ktorý bol uložený dotknutej osobe. To, čo je takýmto rozsudok v konkrétnom prípade, sa bude odvíjať od dvoch premenných, a to od procesnej úpravy členského štátu a od jej využitia dotknutou osobou (alebo voči nej) ( 11 ).

57.

Ak je rozsudok titulom, na základe ktorého možno vykonať trest odňatia slobody, musí sa zo svojej podstaty týkať trestu. V tejto veci je nastolená otázka, či môže byť rozhodnutie, ktoré sa týka výlučne trestu, „vykonateľným rozsudkom“ v zmysle rámcového rozhodnutia. Práve tým sa teraz budem zaoberať.

58.

Súhrnný rozsudok, ktorý je základom EZ v prejednávanej veci, má osobitný charakter v dvoch ohľadoch.

59.

Po prvé spája do jediného aktu dve meritórne rozhodnutia. V tejto súvislosti i) spája sankcie, ktoré boli uložené skôr (a samostatne) za skutky č. 1 a 2, a ii) skracuje dĺžku trvania sankcie, ktorá bola uložená skôr a súhrnne za skutky č. 3 až 5.

60.

Po druhé súhrnný rozsudok v súvislosti so skutkami č. 3 až 5 iba skracuje dĺžku uloženého trestu bez toho, aby bola posudzovaná otázka viny, o ktorej bolo rozhodnuté predtým v pôvodnom rozsudku.

61.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj z vysvetlení predložených poľskou vládou vyplýva, že toto skrátenie zohľadnilo zmenu právnej úpravy v prospech dotknutej osoby, ku ktorej došlo v čase od prijatia pôvodného rozsudku do vyhlásenia súhrnného rozsudku.

62.

Poľská vláda na pojednávaní potvrdila, že súhrnným rozsudkom bol nahradený pôvodný rozsudok.

63.

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom je teda preukázané, že rozhodnutie o sankcii, ktoré vyplýva zo súhrnného rozsudku, je jediným právnym titulom, na základe ktorého môže byť S. Zdziaszkovi odňatá osobná sloboda počas doby, ktorá je v ňom stanovená. Dve vyššie uvedené časti odsúdenia S. Zdziaszeka v trestnom konaní teda boli prerokované naposledy v dvoch odlišných konaniach: pokiaľ ide o vinu, v rámci konania, v ktorom bol vydaný pôvodný rozsudok, a pokiaľ ide o právoplatný trest, v rámci konania, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok.

64.

Teraz je potrebné skúmať vlastnosti konania, ktoré viedlo k vydaniu súhrnného rozsudku.

65.

Je vhodné pripomenúť, že ako uvádza S. Zdziaszek a Komisia, ESĽP odlišuje dva typy konaní, ktoré vedú k uloženiu celkových sankcií: i) konanie, ktoré neposkytuje súdu žiadnu diskrečnú právomoc a súd v ňom robí iba matematický výpočet, a ii) konanie, v ktorých súd vykonáva diskrečnú právomoc. Kým na prvý typ konania sa článok 6 EDĽP neuplatňuje, v prípade druhého z nich je to inak ( 12 ).

66.

Na určenie povahy dotknutého konania je potrebné zohľadniť nasledujúce aspekty.

67.

Ak sa súd musí obmedziť na mechanickú aplikáciu zákonného ustanovenia, ktoré mu nenecháva žiadny priestor pre posúdenie, pokiaľ ide o spôsob zníženia trestu, takéto konanie sa nemôže považovať za konanie v zmysle článku 4a rámcového rozhodnutia. Dotknutá osoba totiž nemá nijakú možnosť uplatniť svoje procesné práva na to, aby ovplyvnila výsledok takéhoto mechanického uplatnenia zákonného ustanovenia.

68.

Inak je to je v prípade konania, v ktorom súd vykonáva diskrečnú právomoc. V tejto súvislosti je potrebné položiť si najmä tieto: sú tu nové skutočnosti, ktoré je súd povinný vymedziť a zohľadniť (napr. správanie dotknutej osoby po jej pôvodnom odsúdení, hodnotenie takéhoto správania zo strany väzenských orgánov, atď.)? Musí sa v rámci konania, ktoré vedie k úprave trestu, nariadiť ústne pojednávanie? Možno proti novému rozhodnutiu o úprave trestu podať odvolanie? A predovšetkým: disponuje súd voľnou úvahou v priebehu celého tohto konania?

69.

V prípade kladnej odpovede na tieto otázky, a najmä na poslednú otázku preto zastávam názor, že v takejto situácii ide o konanie v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia. Tieto procesné prvky totiž dotknutej osobe umožňujú, aby ovplyvnila určenie trestu. Zásadný význam má v tomto ohľade účinnosť, s ktorou môže dotknutá osoba uplatniť svoje procesné práva.

70.

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v prejednávanej veci overil, či v konaní, ktoré viedlo k vydaniu súhrnného rozsudku, mal vnútroštátny súd diskrečnú právomoc. Vzhľadom na informácie, ktoré boli v tejto veci predložené Súdnemu dvoru, má podľa môjho názoru poľský súd v konaní, ktoré vedie k vydaniu súhrnného rozsudku, nezanedbateľnú diskrečnú právomoc.

71.

Poľská vláda na pojednávaní potvrdila, že hoci súd, ktorý vydáva súhrnný rozsudok, už neposudzuje otázku viny, má priestor na voľnú úvahu, aby stanovil (alebo upravil) celkový trest v medziach, ktoré vyplývajú z trestov, ktoré boli uložené predchádzajúcimi rozsudkami, ktoré sú základom pre vydanie súhrnného rozsudku.

72.

Táto vláda však odmieta kvalifikovať konanie, ktoré viedlo k vydaniu súhrnného rozsudku, ako „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ podľa článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia, keďže výsledok takéhoto konania je pre dotknutú osobu vždy priaznivejší. Uvedená vláda sa domnieva, že dĺžka právoplatne uloženého trestu musí byť nevyhnutne kratšia než dĺžka trestu, ktorá by vyplývala zo súčtu trestov, ktoré možno zlúčiť do súhrnného trestu. Rovnako tak bude podľa nej trest po znížení nevyhnutne kratší než trest, ktorý bol uložený skôr.

73.

Nesúhlasím s názorom, že článok 4a rámcového rozhodnutia sa nevzťahuje na konanie, ktoré viedlo k vydaniu súhrnného rozsudku.

74.

Hoci by úprava trestu vždy viedla k zníženiu pôvodného trestu, možnosť snažiť sa o maximálne zníženie trestu zostáva pre dotknutú osobu naďalej kľúčovou.

75.

Predstavme si napríklad situáciu, v ktorej vnútroštátny súd rozhoduje o uložení súhrnného trestu na základe troch skôr uložených trestov v trvaní piatich, štyroch a troch rokov. Predstavme si ďalej, že voľná úvaha, ktorú má súd k dispozícii, mu umožňuje stanoviť súhrnný trest tak v dĺžke piatich rokov odňatia slobody, ako aj v dĺžke dvanástich rokov odňatia slobody. Je pravda, že konečný výsledok bude zo svojej podstaty pre dotknutú osobu priaznivejší, lebo prostý a jednoduchý súčet trestov by viedol k celkovému trestu v trvaní dvanásť rokov odňatia slobody. Existuje však značný rozdiel v tom, či dôjde k uloženiu súhrnného trestu, ktorého trvanie sa približuje k spodnej hranici rozpätia (povedzme v dĺžke šesť rokov), alebo či sa jeho trvanie blíži k jeho hornej hranici (napríklad k jedenástim rokom).

76.

Ak môže dotknutá osoba svojou účasťou ovplyvniť určenie dĺžky trestu, dotknuté konanie nemôže narúšať záruky podľa článku 6 ods. 1 EDĽP, teda ani záruky podľa článku 4a rámcového rozhodnutia.

77.

Ako som už uviedol vyššie, skutočnosť, že dodržanie procesných práv bolo možné overiť vzhľadom na pôvodný rozsudok, nie je relevantná, pokiaľ ide o časť týkajúcu sa „trestu“, keďže na jednej strane súd rozhodujúci o novom treste uplatnil svoju voľnú úvahu a na druhej strane nové rozhodnutie, ktoré sa týka tohto trestu, nahradilo predchádzajúce rozhodnutie. Súhrnný rozsudok je preto jediným vykonateľným rozsudkom, ktorý môže byť základom pre EZ.

78.

Aby sa vnútroštátny súd uistil o tom, že boli dodržané procesné práva dotknutej osoby, prináleží mu, aby konkrétne overil, ktoré rozhodnutie predstavuje vykonateľný rozsudok, ktorý je základom pre EZ. Prípadne má povinnosť požiadať o doplňujúce informácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia s cieľom určiť fázu konania, počas ktorej súd uplatnil voľnú úvahu na účely konečného stanovenia dĺžky trestu. V tejto súvislosti musí mať vykonávajúci súdny orgán takisto možnosť preskúmať dodržanie práva na obhajobu dotknutej osoby s ohľadom na poslednú fázu konania, v ktorej sa rozhodovalo o vine.

79.

Po úplne praktickej stránke to znamená, že vydávajúci súdny orgán má povinnosť vyplniť časti uvedené v písmenách c) a d) formulára EZ, ktoré sa týkajú konania, ktoré bezprostredne viedlo k vykonateľnému rozsudku.

80.

S cieľom zabrániť možnému nedostatku informácií a obmedziť využívanie uvedeného článku 15 ods. 2 však považujem za žiaduce, aby vydávajúci súdny orgán poskytol najmä v časti formulára uvedenej pod písmenom b) všetky dodatočné informácie, ktoré môžu byť užitočné na to, aby sa vykonávajúci súdny orgán mohol uistiť o dodržaní práva na obhajobu dotknutej osoby. Tieto informácie sa môžu týkať okrem iného poslednej fázy konania, v ktorej sa rozhodlo o otázke viny, ak bola táto otázka preskúmaná v inom konaní než v konaní, v ktorom súd rozhodol v rámci uplatnenia voľnej úvahy o treste.

81.

V tejto súvislosti však treba zdôrazniť, že vykonávajúcemu súdnemu orgánu neprináleží preskúmanie všetkých rysov celkového obrazu predchádzajúceho trestného konania v plnom rozsahu.

82.

Ako správne uvádzajú holandská prokuratúra a vláda, takýmto postupom by bola spochybnená zásada vzájomnej dôvery, ktorá je základným kameňom trestnej spolupráce v tejto oblasti ( 13 ), a bolo by ohrozené fungovanie systému rámcového rozhodnutia.

83.

Článok 1 ods. 3 rámcového rozhodnutia totiž pripomína, že rozhodnutie nebude meniť povinnosť rešpektovať základné práva a základné právne zásady, ako sú zakotvené v článku 6 ZEÚ a reflektované v Charte. Túto povinnosť má ako vydávajúci členský štát, tak aj vykonávajúci členský štát ( 14 ).

84.

Pripomínam, že všetky členské štáty sú viazané EDĽP a najmä jeho článkom 6 ods. 1 To znamená, že členský štát vydávajúceho súdneho orgánu má povinnosť napraviť, ak je to potrebné, vady, ktoré mohli nastať v predchádzajúcich fázach konania.

85.

Ak bol rozsudok vydaný v neprítomnosti, musí členský štát vydávajúceho súdneho orgánu v zásade zaručiť nové konanie podľa ustanovení vnútroštátneho práva. Náprava prípadných vád konania teda prináleží vydávajúcemu členskému štátu, ktorý prijíma osobu odovzdávanú na základe EZ. Vnútroštátnemu právu vykonávajúceho súdneho orgánu neprináleží, aby overovalo, nieto napravovalo akékoľvek chyby konania, ktorými je poznačený rozsudok v dôsledku toho, že dotknutá osoba sa osobne nezúčastnila na konaní, ktoré bolo voči nej vedené.

86.

Inak by to bolo len v prípade, ak by vykonávajúci súdny orgán konštatoval, že trestnoprávny systém členského štátu, z ktorého pochádza EZ, je natoľko nefunkčný, že už nemožno ďalej uplatňovať zásadu vzájomnej dôvery, napríklad z dôvodu závažného a preukázateľného rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty ( 15 ) alebo z toho dôvodu, že trestné súdy určitého členského štátu už nemôžu naďalej zaručiť právo na spravodlivý proces, čím by bolo automatické vzájomné uznávanie vylúčené ( 16 ).

87.

Na základe uvedeného zastávam názor, že konanie, v ktorom bol vydaný rozsudok, ako je súhrnný rozsudok dotknutý vo veci samej, môže byť „konaním, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia vtedy, ak i) tento rozsudok, ktorý sa stal vykonateľným, stanovuje trest odňatia slobody a i) v konaní súvisiacom so stanovením tohto trestu má vnútroštátny súd diskrečnú právomoc.

88.

Druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či môže odmietnuť vykonať EZ, ak sa ukáže, že dodržanie procesných práv dotknutej osoby sa musí posudzovať vo vzťahu k inému rozsudku, než aký je uvedený v EZ, a ak doplňujúce informácie, ktoré boli poskytnuté podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia, neumožňujú overiť dodržanie procesných práv dotknutej osoby.

89.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že odmietnutie za takýchto podmienok je možné. Zo znenia „okrem prípadov, keď sa [EZ] uvádza, že“ uvedeného v prvej vete článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia možno vyvodiť, že informácie týkajúce sa uplatniteľnosti niektorej z okolností, ktoré sú uvedené v písmenách a) až d) tohto ustanovenia, musia byť oznámené v časti uvedenej pod písmenom d) formulára EZ alebo aspoň podľa takých kategórií, ktoré sú v ňom uvedené.

90.

Zatiaľ čo S. Zdziaszek sa k druhej otázke nevyjadril, prokuratúra sa domnieva, že výkon EZ nemožno odmietnuť, ak vydávajúci súdny orgán nepoužil formulácie z časti uvedenej pod písmenom d) formulára, pokiaľ sú poskytnuté informácie užitočné.

91.

Holandská vláda sa domnieva, že podstatou druhej otázky je, či má odovzdávajúci súd povinnosť preskúmať pôvodný rozsudok vzhľadom na článok 4a rámcového rozhodnutia. Navrhuje, aby sa na túto otázku odpovedalo záporne, lebo overenie má byť vykonané s ohľadom na rozsudok, ktorý je v EZ uvedený ako vykonateľný.

92.

Komisia sa domnieva, že vykonávajúci súdny orgán musí požiadať o informácie, ktoré sa týkajú poslednej fázy konania, v ktorom bolo prerokované meritum veci a ktoré viedlo k právoplatnému odsúdeniu. V prejednávanej veci je to podľa odvolacie konanie, ktoré viedlo k pôvodnému rozsudku. V každom prípade Komisia pripomína, že článok 4a rámcového rozhodnutia sa týka dôvodu pre nepovinné odmietnutie. Podľa nej existujú okrem štyroch situácií, v ktorých je odovzdanie povinné, prípady, v ktorých možno EZ vykonať bez toho, aby bolo ohrozené právo dotknutej osoby zúčastniť sa na konaní, ktoré je voči nej vedené. V tejto súvislosti môžu vykonávajúce súdne orgány zohľadniť všetky dostupné údaje.

93.

Na to, aby sa odpovedalo na druhú otázku, odlíšim jej očividnú podobu, ktorá sa týka spôsobu komunikácie medzi súdnymi orgánmi (1), od kontextu, do ktorého je zasadená, na ktorý okrem iného odkazuje vyššie uvedená odpoveď Komisie (2). Ďalej vysvetlím, prečo je potrebné, aby si vykonávajúce súdne orgány uchovali určitý priestor na voľnú úvahu, ak preskúmavajú dodržanie procesných práv dotknutej osoby podľa článku 4a rámcového rozhodnutia (3).

94.

Komunikácia medzi dvomi inštitúciami podľa vyššie uvedeného ustanovenia sa bude vždy odvíjať od konkrétnych potrieb jednotlivého prípadu. Na takúto otázku možno ťažko odpovedať abstraktne. Druh požadovanej informácie sa totiž bude typicky odvíjať od účelu, na ktorý sa táto informácia požaduje.

95.

Pritom však zastávam názor, že prístup, ktorý možno v tejto súvislosti zaujať, sa môže riadiť nasledujúcimi úvahami.

96.

Na úvod pripomínam, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať EZ len v taxatívne uvedených prípadoch povinného nevykonania stanovených v článku 3 rámcového rozhodnutia, alebo v prípadoch nepovinného nevykonania stanovených v článkoch 4 a 4a tohto rámcového rozhodnutia ( 17 ).

97.

Súdny dvor tiež upozornil na požiadavky, ktoré sú stanovené v článku 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia, ktorých dodržaním je podmienená platnosť EZ a ktorých porušenie v zásade vedie k odmietnutiu vykonať EZ. Príslušný orgán musí teda predtým, než odmietne EZ vykonať (čo by malo zostať výnimočným prípadom), požiadať podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia vydávajúci súdny orgán, aby mu naliehavo odovzdal všetky potrebné dodatočné informácie ( 18 ).

98.

Vykonávajúci súdny orgán má povinnosť nevyhovieť EZ len vtedy, ak s ohľadom na informácie, ktoré mu boli poskytnuté podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia a všetky prípadné ďalšie informácie, ktoré mal možnosť získať inak, dospeje k záveru, že EZ bol vydaný nesprávnym spôsobom (s ohľadom na podmienky stanovené v článku 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia).

99.

Konkrétne pokiaľ ide o článok 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia, po prvé je potrebné uviesť, že komunikácia podľa tohto ustanovenia má za cieľ zabezpečiť rovnováhu medzi povinnosťou vykonať EZ (pri dodržaní naliehavosti, s ktorou musí byť EZ preskúmaný, vzhľadom na lehoty stanovené v rámcovom rozhodnutí) a požiadavkou ochrany procesných práv dotknutej osoby ( 19 ). Výmena informácií medzi orgánmi totiž nemôže trvať ľubovoľne dlho. Musí umožňovať dodržanie lehoty 60 dní ( 20 ), v ktorej musí byť EZ v zásade vykonaný ( 21 ).

100.

Po druhé je dôležité, aby spôsob uvedenej komunikácie zaručoval funkčnosť tohto systému. Otázky by sa preto mali byť klásť tak, aby boli čo najpresnejšie a najjasnejšie. Najmä sa javí ako dôvodné, aby bola po prvé položená otázka a následne po druhé vykonané overenie, v ktorom sa vyzdvihnú aspekty, ktoré je potrebné vyjasniť. Ak táto komunikácia neprinesie očakávaný výsledok, pripadá mi vzhľadom na uvedené ciele naliehavosti a ochrany práv dotknutej osoby primerané, aby sa nepokračovalo v ďalšom aktívnom vyhľadávaní informácií.

101.

Tým však príslušný orgán nie je zbavený povinnosti posudzovať každú vec individuálne s ohľadom na potrebu uistiť sa o dodržaní práva dotknutej osoby na obhajobu.

102.

Vykonávajúci súdny orgán mal v prejednávanej veci v úmysle položiť doplňujúce otázky týkajúce sa konania, v ktorom bol vydaný pôvodný rozsudok. Ako poznamenala holandská vláda, uvedená inštitúcia totiž vyjadrila pochybnosti o úrovni ochrany práva S. Zdziaszeka na obhajobu v konaní, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok.

103.

Vzhľadom na uvedené z kontextu druhej otázky vyplýva zásadnejší problém týkajúci sa prebratia článku 4a rámcového rozhodnutia v holandskom práve. Týmto aspektom otázky sa teraz budem zaoberať.

104.

V prejednávanej veci bolo požiadané o doplňujúce informácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia s cieľom posúdiť uplatnenie podmienok uvedených v článku 4a uvedeného rámcového rozhodnutia. Ako už bolo uvedené, v tomto ustanovení je stanovený dôvod pre nepovinné nevykonanie EZ ( 22 ).

105.

Ako som už uviedol na inom mieste ( 23 ), podľa všeobecného pravidla vyplývajúceho z článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia platí, že členské štáty sú povinné vykonať EZ „na základe zásady vzájomného uznávania a v súlade s ustanoveniami tohto rámcového rozhodnutia“.

106.

Článok 4a ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia zaviedol možnosť odmietnuť vykonať EZ, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na súdnom konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia. Táto možnosť odmietnuť vykonať EZ musí vychádzať z preskúmania špecifických okolností konkrétneho prípadu vykonávajúcim súdnym orgánom.

107.

Možnosť odmietnuť výkon zaniká, ak vykonávajúci súdny orgán rozhodol, že prípad v prejednávanej veci zodpovedá jednej zo situácií uvedených v písm. a) až d) článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia. V prípade takéhoto scenára je odmietnutie vykonať EZ vylúčené a povinnosť odovzdať dotknutú osobu sa znovu stáva pravidlom.

108.

Poukazujem teda na to, že vnútroštátna právna úprava, ako je úprava uvedená v rozhodnutí vnútroštátneho súdu (a to článok 12 OLW) prevracia logiku rámcového rozhodnutia, lebo z „možnosti odmietnuť výkon okrem prípadov uvedených v písmenách a) až d)“ robí „povinnosť odmietnuť výkon okrem prípadov uvedených v písmenách a) až d)“.

109.

Týmto spôsobom prebratia článku 4a rámcového rozhodnutia bol výpočet štyroch výnimiek z možnosti odmietnuť výkon EZ, ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaní, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia, zmenený na vyčerpávajúci zoznam situácií, pričom ak sa dotknutá osoba osobne nezúčastnila na konaniach, môže vykonávajúci orgán vykonať EZ výlučne v týchto situáciách. Podľa môjho názoru toto prebratie bráni vykonávajúcim súdnym orgánom v tom, aby v danej veci zvážili všetky okolnosti s cieľom overiť dodržanie procesných práv dotknutých osôb. Na základe analogického uplatnenia záveru, ktorý Súdny dvor vyvodil v otázke dôvodu nepovinného odmietnutia podľa článku 4 ods. 6 rámcového rozhodnutia, zastávam stanovisko, že vykonávajúci súdny orgán musí mať takisto v prejednávanom kontexte určitý priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o otázku, či treba alebo netreba odmietnuť výkon EZ ( 24 ).

110.

Zastávam preto názor, že článok 12 OLW predstavuje nesprávne prebratie článku 4a rámcového rozhodnutia.

111.

Aj v prejednávanej veci je nastolená otázka taxatívnosti výpočtu v článku 4a ( 25 ): môže požiadaný orgán overiť dodržanie práva dotknutej osoby na obhajobu iba na základe okolností, ktoré sú stanovené v písm. a) až d)? Alebo môže tento orgán odkázať aj na iné okolnosti, ktoré mu umožnia vykonať EZ s tým, že sa uistil o dodržaní základných práv dotknutej osoby?

112.

Na záver pripomínam, že rámcové rozhodnutie je založené na zásade vzájomného uznávania a na vysokej úrovni dôvery, ktorá musí existovať medzi členskými štátmi ( 26 ). Inštitúty vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery však nemôžu zatieniť význam, ktorý toto rozhodnutie a právo Únie prikladá dodržiavaniu základných práv, ktorými sú v tomto prípade procesné práva ( 27 ).

113.

Článok 4a rámcového rozhodnutia nasvedčuje rovnováhe, ktorú normotvorca Únie dosiahol medzi účinnosťou odovzdávania osôb v európskom právnom priestore na strane jednej a rozsahom preskúmania prináležiaceho vykonávajúcemu justičnému orgánu na strane druhej. Pokiaľ je tento orgán presvedčený, že základné práva boli pri prípadnom zohľadnení správania dotknutej osoby dodržané, vnútroštátna právna úprava by mu nemala brániť v tom, aby splnil povinnosť, ktorá mu bola uložená, vykonať EZ v zmysle článku 1 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

114.

Vzhľadom na uvedené môže vykonávajúci súdny orgán odmietnuť vykonať EZ v prípade, že informácie uvedené vo formulári EZ, ani informácie, ktoré tento orgán dostal od vydávajúceho súdneho orgánu podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia, neumožňujú overiť dodržanie práva na obhajobu dotknutej osoby, ktorá sa osobne nezúčastnila na konaniach, ktoré voči nej boli vedené. Vykonávajúcemu súdnemu orgánu prináleží, aby rozhodol o tom, či uplatní dôvody, pre ktoré možno odmietnuť vykonať EZ v zmysle článku 4a ods. 1 rámcového rozhodnutia, pričom tento orgán musí mať možnosť posúdiť dodržanie práva na obhajobu dotknutej osoby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti, ktoré sú mu známe.

115.

Z uvedeného vyplýva, že overenie uplatniteľnosti dôvodu pre nepovinné odmietnutie výkonu podľa článku 4a rámcového rozhodnutia musí byť vykonané s ohľadom na také konanie, ako je konanie, v ktorom bol v tejto veci vydaný súhrnný rozsudok. Pripomínam, že to jednak vyplýva z toho, že v prejednávanej veci bol súhrnným rozsudkom stanovený trest uložený S. Zdziaszekovi takým spôsobom, že trest odňatia slobody sa stáva vykonateľným, a jednak z toho, že sa zdá, že konanie, v ktorom bol vydaný súhrnný rozsudok, zahŕňa uplatnenie voľnej úvahy zo strany súdu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

116.

Z odpovede, ktorú navrhujem na prvú otázku, však vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán skúma dodržanie práva na obhajobu vo vzťahu k poslednej fáze konania, v ktorej bolo prejednané meritum veci a bol vydaný vykonateľný rozsudok. V prejednávanej veci sa zdá, že touto poslednou fázou konania je fáza, v ktorej bol vydaný súhrnný rozsudok. Je pravda, že toto konanie sa týkalo len právoplatného uloženia sankcie.

117.

Pokiaľ vnútroštátny súd usúdi, že počas tejto konkrétnej fázy konania nebolo zaručené dodržanie práva na obhajobu, sa mi však zdá nadbytočné zaoberať sa dodržaním práva na obhajobu v súvislosti s poslednou fázou konania, v ktorej sa rozhodovalo o druhej časti predmetného odsúdenia, a to o otázke viny.

118.

Ak sa Súdny dvor prikloní k odlišnému prístupu a usúdi, že pôvodný rozsudok je aj naďalej relevantný v súvislosti s preskúmaním, ktoré uskutočňuje vykonávajúci súdny orgán podľa článku 4a rámcového rozhodnutia, odkazujem na svoje stanovisko vyjadrené vo veci Tupikas ( 28 ).

119.

Jediný rozdiel medzi touto vecou a prejednávanou vecou spočíva v tom, že v súvislosti s pôvodným rozsudkom sa vnútroštátny súd domnieva, že S. Zdziazsek bol v odvolacom konaní riadne zastúpený, zatiaľ čo v konaní na prvom stupni nebol. Vzhľadom na to, že podľa predložených informácií bolo v odvolacom konaní preskúmané meritum veci, dodržaním práva na obhajobu v tomto štádiu konania boli napravené vady, ktoré mohli nastať v predchádzajúcich štádiách.

120.

To však nemení nič na tom, že rozhodnutie o treste, ktoré bolo súčasťou pôvodného rozsudku, bolo nahradené, a že ako som pripomenul vyššie, odsúdenie S. Zdziazseka teraz vyplýva z dvoch odlišných konaní. Pokiaľ sa preukáže, že počas konania, ktoré viedlo k vydaniu súhrnného rozsudku, nebolo zaručené jeho právo na obhajobu, opakujem, že overenie jeho dodržania vzhľadom na pôvodný rozsudok sa mi zdá irelevantné.

121.

Vzhľadom na uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú prejudiciálnu otázku, ktoré položil Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame), takto:

Pojem „konanie, ktoré viedlo k vydaniu rozhodnutia“ v zmysle článku 4a ods. 1 prvej vety rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že sa môže vzťahovať na konanie, v ktorom bol vydaný rozsudok, ako je súhrnný rozsudok dotknutý vo veci samej, pokiaľ tento rozsudok, ktorý sa stal vykonateľným, stanovuje trest odňatia slobody a v konaní súvisiacom so stanovením tohto trestu má vnútroštátny súd diskrečnú právomoc.

Vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť vykonať európsky zatykač v prípade, že informácie uvedené vo formulári európskeho zatykača, ani informácie, ktoré tento orgán dostal od vydávajúceho súdneho orgánu podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia 2002/584 v znení vyplývajúcom z rámcového rozhodnutia 2009/299 alebo inak, neumožňujú overiť dodržanie práva na obhajobu dotknutej osoby, ktorá sa osobne nezúčastnila na konaniach, ktoré voči nej boli vedené. Vykonávajúcemu súdnemu orgánu prináleží, aby rozhodol o tom, či uplatní dôvody, pre ktoré možno odmietnuť vykonať európsky zatykač v zmysle článku 4a ods. 1 uvedeného rámcového rozhodnutia, pričom tento orgán musí mať možnosť posúdiť dodržanie práva na obhajobu dotknutej osoby vzhľadom na všetky skutkové okolnosti, ktoré sú mu známe.