1.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý do kancelárie Súdneho dvora doručil 3. apríla 2017 Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Nemecko), (Vyšší správny súd Bádensko‑Württembersko, Nemecko), sa týka výkladu článku 3 ods. 2 druhého pododseku a článku 29 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov ( 2 ) (ďalej len „nariadenie Dublin III“), ako aj článku 4 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi žiadateľom o azyl, pánom Abubacarrom Jawom, a Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) týkajúceho sa rozhodnutia Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko, ďalej len „Úrad“) z 25. februára 2015, ktorým bola žiadosť pána Jawa o azyl zamietnutá ako neprípustná a ktorým bolo nariadené jeho vyhostenie do Talianska.

3.

Článok 21 dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 ( 3 ), ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954, v znení protokolu o právnom postavení utečencov, uzavretého v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“), s názvom „Bývanie“ stanovuje:

„Pokiaľ ide o bývanie, zmluvné štáty v rámci úpravy zákonmi alebo inými predpismi alebo v rámci kontroly verejnoprávnymi orgánmi poskytnú utečencom zákonne sa nachádzajúcim na ich území čo najpriaznivejšie zaobchádzanie, ale v každom prípade nie menej priaznivé, než poskytujú všeobecne cudzincom za rovnakých okolností.“

4.

Článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), pod názvom „Zákaz mučenia“ stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

5.

Podľa článku 1 Charty s názvom „Ľudská dôstojnosť“:

„Ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Musí sa rešpektovať a ochraňovať.“

6.

V článku 4 Charty s názvom „Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu“ sa uvádza:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

7.

Článok 19 Charty s názvom „Ochrana v prípade vysťahovania, vyhostenia alebo extradície“ vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Nikto nesmie byť vysťahovaný, vyhostený ani vydaný do štátu, v ktorom existuje vážne riziko, že bude vystavený trestu smrti, mučeniu alebo inému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

8.

Článok 51 Charty s názvom „Rozsah pôsobnosti“ vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.“

9.

Článok 52 Charty s názvom „Rozsah a výklad práv a zásad“ vo svojom odseku 3 stanovuje:

„V rozsahu, v akom táto charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v [EDĽP], zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo Únie priznávalo širší rozsah ochrany týchto práv.“

10.

Nariadenie č. 604/2013 stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. ( 4 ) Relevantnými odôvodneniami a článkami tohto nariadenia sú tieto:

11.

Odôvodnenie 32

„Pokiaľ ide o zaobchádzanie s osobami, na ktoré sa vzťahuje rozsah pôsobnosti tohto nariadenia, členské štáty sú viazané svojimi povinnosťami vyplývajúcimi z nástrojov medzinárodného práva, ako aj z príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.“

12.

Odôvodnenie 39

„Toto nariadenie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v [Charte]. Toto nariadenie sa usiluje najmä zabezpečiť úplné dodržiavanie práva na azyl zaručeného článkom 18 Charty, ako aj práv uznaných podľa jej článkov 1, 4, 7, 24 a 47. Toto nariadenie by sa preto malo uplatňovať zodpovedajúcim spôsobom.“

13.

Článok 3

„1.   Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2.   …

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 [Charty], členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu.

…“

14.

Článok 29

„1.   Odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

Ak sa odovzdania do zodpovedného členského štátu vykonávajú odchodom s dozorom alebo eskortovaním, členské štáty zabezpečia, aby sa vykonávali ľudským spôsobom a aby sa pritom v plnej miere dodržiavali základné práva a ľudská dôstojnosť.

…

2.   Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.

…“

15.

Nariadenie Komisie (ES) č. 1560/2003 z 2. septembra 2003, ktoré ustanovujú podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia č. 343/2003 ( 5 ), zmenené vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014 ( 6 ) (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), obsahuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Dublin III.

16.

Článok 8 nariadenia č. 1560/2003 s názvom „Spolupráca pri prevozoch“ stanovuje:

„1.   Je povinnosťou zodpovedného členského štátu umožniť uskutočnenie prevozu žiadateľa o azyl čo najskôr, a zabezpečiť, aby sa mu v jeho ceste nebránili žiadne prekážky. Tento členský štát určí, ak to prichádza do úvahy, miesto na svojom území, na ktoré treba žiadateľa o azyl dopraviť, alebo na ktorom má byť odovzdaný príslušným orgánom, berúc do úvahy zemepisné obmedzenia a dopravné možnosti, ktoré má k dispozícii členský štát, uskutočňujúci prevoz. V žiadnom prípade sa nesmie uplatniť požiadavka, aby eskorta sprevádzala žiadateľa o azyl ďalej ako do miesta príchodu použitých medzinárodných dopravných prostriedkov, alebo aby členský štát, uskutočňujúci prevoz, uhradil dopravné náklady ďalej, ako do tohto miesta.

2.   Členský štát, organizujúci prevoz zabezpečuje dopravu žiadateľa o azyl a jeho eskorty a rozhodne, po porade so zodpovedným členským štátom, o čase príchodu a v prípadoch, v ktorých je to potrebné, o podrobnostiach odovzdania príslušným orgánom. Zodpovedný členský štát môže požadovať, aby bol vyrozumený tri pracovné dni vopred.

3.   Štandardné tlačivo stanovené v prílohe VI sa použije na účely zaslania údajov zodpovednému členského štátu, ktoré sú nevyhnutné, pokiaľ ide o ochranu práv a okamžité potreby osoby, ktorá má byť odovzdaná. Toto štandardné tlačivo sa považuje za vyrozumenie v zmysle odseku 2.“

17.

Podľa článku 9 toho istého nariadenia s názvom „Odložené a oneskorené prevozy“:

„1.   Zodpovedný členský štát je bezodkladne informovaný o každom odložení, či už kvôli odvolaniu, alebo opätovnému preskúmaniu s odkladným účinkom, alebo zo zdravotných dôvodov, napr. kvôli zlému zdravotnému stavu žiadateľa o azyl, kvôli nemožnosti dopravy, alebo preto, že žiadateľ o azyl zmenil svoj pôvodný postoj k prevozu.

1a.   Ak sa odovzdanie na žiadosť členského štátu vykonávajúceho odovzdanie pozdržalo, členský štát vykonávajúci odovzdanie a zodpovedný členský štát musia nadviazať kontakt na účely umožnenia organizácie nového odovzdania v najkratšom možnom čase v súlade s článkom 8 a najneskôr do dvoch týždňov od chvíle, kedy sa orgány dozvedeli o tom, že okolnosti, ktoré zapríčinili pozdržanie alebo odloženie, už viac nepretrvávajú. V takom prípade sa pred odovzdaním zašle aktualizované štandardné tlačivo na postúpenie údajov pred odovzdaním, ktoré je stanovené v prílohe VI.

2.   Členský štát, ktorý na základe jedného z dôvodov uvedených v článku 29 ods. 2 [nariadenia Dublin III] nemôže uskutočniť odovzdanie v rámci bežnej lehoty šiestich mesiacov od dátumu akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak má odkladný účinok, informuje o tejto skutočnosti zodpovedný členský štát pred uplynutím tejto lehoty. V opačnom prípade za spracovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu a za ostatné povinnosti podľa [nariadenia Dublin III] zodpovedá žiadajúci členský štát v súlade s článkom 29 ods. [2] uvedeného nariadenia.

…“

18.

Prílohy VI a IX vykonávacieho nariadenia obsahujú štandardné tlačivá týkajúce sa zaslania údajov a výmeny údajov o zdravotnom stave pred uskutočnením odovzdania podľa nariadenia Dublin III.

19.

Podľa článku 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany ( 7 ), „žiadosť o medzinárodnú ochranu“ znamená „požiadavku predloženú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátneho občianstva o ochranu od členského štátu, o ktorých sa predpokladá, že požadujú postavenie utečenca alebo doplnkovú ochranu,…“.

20.

Kapitola VII smernice 2011/95 s názvom „Obsah medzinárodnej ochrany“ obsahuje tieto ustanovenia:

21.

Článok 20 ods. 1.

„Touto kapitolou nie sú dotknuté práva stanovené v Ženevskom dohovore.“

22.

Článok 26 ods. 1.

„Členské štáty povolia osobám pod medzinárodnou ochranou, aby mohli aktívne vykonávať činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba podľa pravidiel všeobecne uplatniteľných na povolanie alebo štátnu službu, a to bezprostredne po udelení ochrany.“

23.

Článok 27 ods. 1.

„Členské štáty poskytnú prístup k vzdelávaciemu systému všetkým maloletým, ktorým bola udelená medzinárodná ochrana, a to za rovnakých podmienok ako vlastným štátnym príslušníkom.“

24.

Článok 29 ods. 1 „Sociálne zabezpečenie“

„Členské štáty zaistia, aby osoby s postavením medzinárodnej ochrany získali v členských štátoch, ktoré im udelili takúto ochranu, potrebnú sociálnu pomoc, aká je poskytovaná štátnym príslušníkom tohto členského štátu.“

25.

Článok 30 ods. 1 „Zdravotná starostlivosť“

„Členské štáty zaistia, aby osoby s postavením medzinárodnej ochrany mali prístup k zdravotnej starostlivosti za rovnakých podmienok oprávnenosti ako štátni príslušníci členského štátu, ktorý udelil takúto ochranu.“

26.

Článok 32 ods. 1 „Prístup k ubytovaniu“

„Členské štáty zaistia, aby osoby s postavením medzinárodnej ochrany mali prístup k ubytovaniu za rovnakých podmienok ako ostatní štátni príslušníci tretej krajiny, ktorí majú legálny pobyt na ich územiach.“

27.

Pán Jawo, ktorý je slobodný a má dobrý zdravotný stav, je podľa ním uvádzaných informácií štátnym príslušníkom Gambie narodeným 23. októbra 1992. Dňa 5. októbra 2012 opustil územie Gambie a po mori sa prepravil do Talianska, kde 23. decembra 2014 podal žiadosť o azyl.

28.

Z Talianska pokračoval vo svojej ceste do Nemecka. Na základe údajov zo systému Eurodac ( 8 ), z ktorých vyplýva, že pán Jawo podal žiadosť o azyl v Taliansku, požiadal Úrad 26. januára 2015 Taliansku republiku, aby pána Jawa prijala späť. ( 9 ) Podľa vnútroštátneho súdu „Taliansko… na túto žiadosť neodpovedalo“.

29.

Rozhodnutím z 25. februára 2015 Úrad žiadosť pána Jawa o azyl zamietol ako neprípustnú a nariadil jeho vyhostenie do Talianska, pričom proti tomuto odovzdaniu, ku ktorému malo dôjsť na účely uskutočnenia konania o azyle, pán Jawo namieta.

30.

Dňa 4. marca 2015 podal pán Jawo žalobu a 12. marca 2015 k nej podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorý Verwaltungsgericht Karlsruhe (Správny súd Karlsruhe, Nemecko) uznesením z 30. apríla 2015 zamietol ako neprípustný z dôvodu, že bol podaný oneskorene. Na základe nového návrhu na nariadenie predbežného opatrenia potom uvedený súd uznesením z 18. februára 2016 rozhodol, že žaloba má odkladný účinok.

31.

Pán Jawo mal byť do Talianska odovzdaný 8. júna 2015, ale keďže sa nenachádzal vo svojom mieste pobytu v spoločnej ubytovni v Heidelbergu, k odovzdaniu nedošlo. Prostredníctvom príslušných zisťovacích úkonov Regierungspräsidium Karlsruhe (Regionálne prezídium v Karlsruhe, Nemecko) 16. júna 2015 oddelenie núdzového ubytovania mesta Heidelberg oznámilo, že pán Jawo sa v spoločnom ubytovacom zariadení nezdržiaval už dlhší čas, čo potvrdil aj zodpovedný domovník. Na pojednávaní na vnútroštátnom súde pán Jawo po prvýkrát počas celého súdneho konania v tejto súvislosti uviedol, že na začiatku júna 2015 odcestoval na návštevu k priateľovi žijúcemu v meste Freiberg/Neckar.

32.

Pán Jawo dodal, že po jednom či dvoch týždňoch ho telefonicky kontaktoval spolubývajúci z Heidelbergu, ktorý mu oznámil, že ho hľadá polícia, rozhodol sa teda vrátiť do Heidelbergu, ale nemal peniaze na zaplatenie spiatočnej cesty, a preto si najprv musel potrebnú sumu požičať. V rovnakom vyhlásení pán Jawo ďalej uviedol, že do Heidelbergu sa vrátil až po dvoch týždňoch, ohlásil sa na Sozialamt (Úrad sociálnych vecí) a opýtal sa, či má naďalej miesto na svojej izbe, čo mu bolo potvrdené. Nikto ho však neupozornil na to, že svoju dlhodobú neprítomnosť mal nahlásiť.

33.

Úrad prostredníctvom tlačiva zo 16. júna 2015 informoval talianske Ministerstvo vnútra o tom, že odovzdanie v danom čase nie je možné, pretože pán Jawo je na úteku, pričom o tejto skutočnosti sa dozvedel v ten istý deň. V tlačive sa ďalej uvádzalo, že k odovzdaniu dôjde najneskôr do 10. augusta 2016„v súlade s článkom 29 ods. 2 nariadenia č. 604/2013“.

34.

Druhé odovzdanie bolo naplánované na 3. február 2016. Toto odovzdanie sa však opäť neuskutočnilo, pretože žalobca odmietol nastúpiť do lietadla.

35.

Rozsudkom zo 6. júna 2016 Verwaltungsgericht Karlsruhe (Správny súd Karlsruhe) žalobu pána Jawa zamietol.

36.

V odvolacom konaní pán Jawo tvrdil, že v júni 2015 nebol na úteku a že navyše Úrad nebol oprávnený uplatniť predĺženie lehoty podľa článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III. „Podľa jeho názoru sa musí zrušiť aj príkaz na vyhostenie, pretože doposiaľ ešte nebolo vydané vnútroštátne rozhodnutie o existencii vnútroštátneho zákazu vyhostenia, ktoré sa pritom od 6. augusta 2016 vyžaduje“ a „z dôvodu jeho štúdia, ktoré začal so súhlasom nemeckého cudzineckého orgánu“ ( 10 ). Podľa pána Jawa je ďalej odovzdanie do Talianska neprípustné tiež preto, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v tomto členskom štáte systémové chyby v zmysle článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III.

37.

Počas odvolacieho konania Úrad zistil, že pánovi Jawovi bolo v Taliansku vydané vnútroštátne povolenie na pobyt z humanitárnych dôvodov na dobu jedného roka, ktorého platnosť sa skončila 9. mája 2015.

38.

Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

39.

Vnútroštátny súd požiadal o to, aby bol tento návrh na začatie prejudiciálneho konania prejednaný v rámci naliehavého prejudiciálneho konania podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vzhľadom na enormný význam tretej prejudiciálnej otázky. Podľa vnútroštátneho súdu je táto otázka relevantná pre všetky konania o odovzdaní do Talianska a podmieňuje tak riešenie nevyčísliteľného počtu konaní. Vnútroštátny súd tiež uviedol, že výsledok, ktorý je pridlho neistý, by mohol ohroziť fungovanie systému zavedeného nariadením Dublin III a v dôsledku toho oslabiť spoločný európsky azylový systém.

40.

Dňa 24. apríla 2017 piata komora rozhodla, že nie je opodstatnené vyhovieť žiadosti vnútroštátneho súdu o prejednanie uvedenej veci v naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

41.

Písomné pripomienky predložili pán Jawo, nemecká, talianska, maďarská a holandská vláda, vláda Spojeného kráľovstva a Švajčiarskej konfederácie, ako aj Európska komisia.

42.

Na verejnom pojednávaní, ktoré sa konalo 8. mája 2018 vo veci C‑163/17 a v spojených veciach C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17, žalobca vo veci samej v týchto veciach, Úrad, nemecká, belgická, talianska a holandská vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia, vyjadrili ústne pripomienky.

43.

Druhou časťou prvej prejudiciálnej otázky, ktorú treba preskúmať v prvom rade, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu sa môže v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní odvolávať na uplynutie lehoty šiestich mesiacov, tak ako je táto vymedzená v článku 29 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia, „pretože nebol na úteku“.

44.

Podľa článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III sa odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do zodpovedného členského štátu uskutoční hneď, ako to je prakticky možné, a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby, alebo konečného rozhodnutia o odvolaní, alebo preskúmaní, ak tieto majú odkladný účinok. V bode 41 rozsudku z 25. októbra 2017, Shiri (C‑201/16, EU:C:2017:805), Súdny dvor rozhodol, že „predmetom lehôt uvedených v článku 29 nariadenia Dublin III nie je len prijatie, ale zároveň aj vykonanie rozhodnutia o odovzdaní“. Podľa článku 29 ods. 2 prvej vety uvedeného nariadenia ak sa odovzdanie neuskutoční v tejto lehote šiestich mesiacov, zodpovedným sa stáva žiadajúci členský štát. Podľa odseku 2 druhej vety tohto istého článku sa táto lehota šiestich mesiacov môže predĺžiť najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.

45.

Článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania sa proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde. Súdny dvor v bode 48 rozsudku z 26. júla 2017, Mengesteab (C‑670/16, EU:C:2017:587), rozhodol, že „toto ustanovenie sa má vykladať v tom zmysle, že žiadateľovi o medzinárodnú ochranu zabezpečuje účinnú súdnu ochranu tým, že mu zaručuje najmä možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní, ktorý sa môže týkať preskúmania uplatnenia… [nariadenia Dublin III], vrátane dodržania procesných záruk stanovených uvedeným nariadením“.

46.

V bodoch 39 a 40 rozsudku z 25. októbra 2017, Shiri (C‑201/16, EU:C:2017:805), Súdny dvor rozhodol, že postupy prevzatia a prijatia späť, zavedené nariadením Dublin III, sa musia uplatňovať predovšetkým pri dodržaní súboru pevne stanovených lehôt, medzi ktoré patrí aj lehota šiestich mesiacov uvedená v článku 29 ods. 1 a 2 tohto nariadenia. Aj keď sa tieto ustanovenia týkajú úpravy už spomenutých postupov, súčasne rovnako ako kritériá stanovené v kapitole III uvedeného nariadenia prispievajú aj k určeniu zodpovedného členského štátu. V dôsledku uplynutia tejto lehoty bez toho, aby došlo k výkonu odovzdania žiadateľa zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu, totiž zodpovednosť automaticky prejde z druhého na prvý uvedený členský štát. Za týchto podmienok s cieľom zaručiť, aby napadnuté rozhodnutie o odovzdaní bolo prijaté pri správnom uplatnení spomenutých postupov, musí byť súd, na ktorý bola podaná žaloba proti rozhodnutiu o odovzdaní, oprávnený preskúmať tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu, podľa ktorých bolo toto rozhodnutie prijaté v rozpore s ustanoveniami článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III, keďže žiadajúci členský štát sa v dôsledku uplynutia lehoty šiestich mesiacov stanovenej v článku 29 ods. 1 a 2 tohto nariadenia ku dňu prijatia uvedeného rozhodnutia už stal zodpovedným členským štátom.

47.

Okrem toho v bode 46 rozsudku z 25. októbra 2017, Shiri (C‑201/16, EU:C:2017:805), Súdny dvor rozhodol, že „článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III v spojení s odôvodnením 19 tohto nariadenia ( 11 ) a článkom 47 [Charty] sa má vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu musí mať k dispozícii účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na uplynutie lehoty šiestich mesiacov stanovenej v článku 29 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia, ku ktorému došlo následne po prijatí rozhodnutia o odovzdaní“.

48.

Podľa článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III sa v prípade zistenia, že dotknutá osoba je na úteku, lehota šiestich mesiacov môže predĺžiť najviac na osemnásť mesiacov. Vzhľadom na dôsledky takéhoto zistenia na postavenie dotknutých osôb – keďže lehota sa takto strojnásobí – je nevyhnutne nutné, aby na základe článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III a článku 47 Charty mala dotknutá osoba k dispozícii účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorý jej umožní odvolať sa na uplynutie lehoty šiestich mesiacov tak, že v prípade potreby uvedie, že nebola na úteku, a že preto túto lehotu nebolo možné predĺžiť.

49.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III, ako aj článok 47 Charty sa majú vykladať v tom zmysle, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu musí mať k dispozícii účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na uplynutie lehoty šiestich mesiacov, tak ako je táto vymedzená v článku 29 ods. 1 a 2 uvedeného nariadenia, ku ktorému došlo následne po prijatí rozhodnutia o odovzdaní, a to tak, že v prípade potreby uvedie, že nebol na úteku, a preto túto lehotu nebolo možné predĺžiť.

50.

Provu časťou svojej prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd zamýšľa nad pojmom „útek“ v zmysle článku 29 ods. 2 druhej vety nariadenia Dublin III a nad podmienkami, za akých sa usudzuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu je na úteku, pričom v takomto prípade sa lehota šesť mesiacov na odovzdanie môže predĺžiť najviac na osemnásť mesiacov. Konkrétne sa vnútroštátny súd pýta, či pojem „útek“ v zmysle článku 29 ods. 2 druhej vety nariadenia Dublin III vyžaduje dôkaz o tom, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu sa „vedome a zámerne vymanil z dosahu vnútroštátnych orgánov zodpovedných za vykonanie jeho odovzdania, s úmyslom prekaziť alebo sťažiť odovzdanie“, alebo či „stačí, aby sa dlhšiu dobu nezdržiaval na mieste prideleného bydliska a neupovedomil [príslušný úrad] o mieste, na ktorom sa nachádza, v dôsledku čoho sa plánované odovzdanie nemôže uskutočniť“ ( 12 ).

51.

Nariadenie Dublin III neobsahuje žiadnu definíciu pojmu „útek“ v zmysle jeho článku 29 ods. 2 druhej vety ( 13 ) tohto nariadenia.

52.

Okrem toho, hoci tieto pojmy evokujú vôľu niečomu uniknúť, pojmy „fuite“ (vo francúzskej jazykovej verzii), „flucht“ ( 14 ) (v nemeckej jazykovej verzii), „absconds“ (v anglickej jazykovej verzii), „fuga“ (v španielskej, talianskej a portugalskej jazykovej verzii), ktoré sú použité v článku 29 ods. 2 druhej vete nariadenia Dublin III, neodkazujú na požiadavku preukázať zámery žiadateľa o medzinárodnú ochranu, konkrétne sa vedome a zámerne vyhnúť výkonu odovzdania.

53.

Znenie článku 29 ods. 2 druhej vety nariadenia Dublin III navyše neumožňuje ani dospieť k záveru, že stačí preukázať „útek“ žiadateľa o medzinárodnú ochranu jednou alebo viacerými objektívnymi okolnosťami, konkrétne jeho nevysvetlenou dlhodobou neprítomnosťou v meste jeho obvyklého bydliska.

54.

Vzhľadom na túto neexistenciu spresnenia v znení nariadenia Dublin III sa pojem „útek“ v zmysle článku 29 ods. 2 druhej vety nariadenia Dublin III ( 15 ) má vykladať pri zohľadnení nielen znenia tohto ustanovenia, ale aj jeho kontextu a cieľov sledovaných právnou úpravou, ktorej je súčasťou. ( 16 )

55.

Navyše, keďže dotknutá osoba je žiadateľom o medzinárodnú ochranu, do relevantného kontextu patria smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany ( 17 ) a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu ( 18 ).

56.

Najmä z odôvodnení 4 a 5 nariadenia Dublin III vyplýva že cieľom tohto nariadenia je zaviesť jasnú a uplatniteľnú metódu, založenú na objektívnych a spravodlivých kritériách, na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu. Táto metóda by mala umožniť najmä rýchle určenie zodpovedného členského štátu, aby bol zaručený efektívny prístup k postupom na udelenie medzinárodnej ochrany, pri súčasnom rešpektovaní cieľa, ktorým je rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu.

57.

Podľa článku 29 ods. 1 prvého pododseku nariadenia Dublin III sa odovzdanie dotknutej osoby uskutoční hneď, ako to je prakticky možné, a najneskôr do šiestich mesiacov. Súdny dvor v bode 40 rozsudku z 29. januára 2009, Petrosian (C‑19/08, EU:C:2009:41), rozhodol, že vzhľadom na praktickú zložitosť a organizačné ťažkosti súvisiace s výkonom takéhoto odovzdania je cieľom tejto lehoty šiestich mesiacov umožniť dvom dotknutým členským štátom dohodnúť sa vo veci jeho uskutočnenia, a konkrétnejšie žiadajúcemu členskému štátu umožniť vyriešiť modality uskutočnenia tohto odovzdania, ktoré sa vykonáva podľa vnútroštátneho práva tohto druhého uvedeného štátu. ( 19 )

58.

Článok 29 ods. 2 nariadenia Dublin III spresňuje, že ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát.

59.

Domnievam sa, že vzhľadom na cieľ, ktorým je rýchle vybavovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu, sa možnosť predĺžiť lehotu šiestich mesiacov až na osemnásť mesiacov uplatní iba v prípade, že existujú presvedčivé dôkazy, že dotknutá osoba je na úteku. Rovnako ako pán Jawo si totiž myslím, že článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III má charakter výnimky, ktorá má závažné dôsledky pre dotknutú osobu a pre určenie zodpovedného členského štátu. ( 20 ) Z toho vyplýva, že toto ustanovenie sa má vykladať reštriktívne.

60.

Bez ohľadu na to, že má článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III charakter výnimky, by však povinnosť preukázať, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu sa vedome a zámerne vymanil z dosahu vnútroštátnych orgánov zodpovedných za vykonanie jeho odovzdania s úmyslom prekaziť alebo sťažiť odovzdanie podľa môjho názoru bola neprimeraná a na jej základe by hrozilo značné narušenie už teraz zložitého a náročného systému odovzdávania, zavedeného nariadením Dublin III. ( 21 )

61.

V súlade s pripomienkami Komisie usudzujem, že ak by si kritérium „úteku“ vyžadovalo preukázanie rozhodného subjektívneho zámeru žiadateľa o medzinárodnú ochranu, „často… by sa takýto zámer dal preukázať len s veľkými ťažkosťami, počas náročných výsluchov, ktorých dĺžka by dosť často presahovala lehotu šiestich mesiacov, stanovenú v článku 29 ods. 2“ nariadenia Dublin III. Inak povedané, namiesto toho, aby mala druhá veta odseku 2 článku 29 nariadenia Dublin III charakter výnimky, alebo aby sa vykladala reštriktívne, by ju bolo prakticky nemožné uplatňovať. ( 22 )

62.

Podľa môjho názoru otázku, či žiadateľ o medzinárodnú ochranu je na úteku, treba rozhodnúť na základe konkrétnych a objektívnych dôkazov o tomto „úteku“, pri zohľadnení všetkých relevantných okolností, ako aj kontextu prípadu, o aký ide v prejednávanej veci, a bez ohľadu na akýkoľvek dôkaz o akýchkoľvek zámeroch dotknutej osoby, ktorá utiekla. Keďže konanie zavedené nariadením Dublin III nemá trestnoprávnu povahu, dôkazným štandardom by mal byť štandard uplatniteľný v občiansko‑právnych veciach (zvažovanie možností – „on the balance of probabilities“). Dôkazné bremeno majú nevyhnutne príslušné vnútroštátne orgány, ktoré tvrdia, že dotknutá osoba je na úteku, pretože práve oni sú tými, ktorí chcú, aby sa uplatnila výnimka podľa článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III.

63.

Pokiaľ ide o predmetný osobitný kontext, hoci platí, že žiadatelia o medzinárodnú ochranu sa podľa článku 7 ods. 1 smernice 2013/33 „môžu voľne pohybovať na území hostiteľského členského štátu alebo v rámci oblasti, ktorú im tento členský štát vyčlení“, toto právo nie je absolútne a môže podliehať podmienkam a povinnostiam.

64.

Členské štáty totiž jednak môžu rozhodnúť „o mieste pobytu žiadateľa z dôvodu verejného záujmu, verejného poriadku alebo v prípade potreby aj z dôvodu rýchleho spracovania a efektívneho monitorovania jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu“ ( 23 ), a jednak „môžu podmieniť zabezpečovanie materiálnych podmienok prijímania skutočným pobytom žiadateľov na konkrétnom mieste, ktoré určia…“ ( 24 ). Okrem toho „členské štáty od žiadateľov vyžadujú, aby príslušné orgány informovali o súčasnej adrese a aby čo najskôr týmto orgánom oznámili každú zmenu adresy“ ( 25 ). Podľa môjho názoru sú tieto obmedzenia a povinnosti nevyhnutné na zabezpečenie okrem iného toho, aby žiadateľ o medzinárodnú ochranu mohol byť ľahko lokalizovaný s cieľom uľahčiť posúdenie jeho žiadosti, ako aj prípadne jeho odovzdanie do iného členského štátu, v súlade s článkom 29 nariadenia Dublin III.

65.

Podľa Komisie bol článok 7 ods. 2 až 4 smernice 2013/33 Spolkovou republikou Nemecko prebratý prostredníctvom § 56 až 58 Asylgesetz (zákon o azyle). Komisia uviedla, že na základe týchto ustanovení pán Jawo „nemal opustiť – a to ani dočasne – bez správneho povolenia distrikt podliehajúci právomoci cudzineckého orgánu mesta Heidelberg, čo však na začiatku júna 2015 spravil“.

66.

Treba však uviesť, že podľa článku 5 smernice 2013/33 členské štáty musia informovať žiadateľov o medzinárodnú ochranu písomne a v jazyku ktorému rozumejú alebo o ktorom sa odôvodnene predpokladá, že mu rozumejú, o povinnostiach, ktoré musia spĺňať v súvislosti s podmienkami prijímania. ( 26 ) Z uvedeného vyplýva, že ak tieto pravidlá neboli dodržané, nedodržanie obmedzení slobodného pohybu vo vzťahu k žiadateľom o medzinárodnú ochranu nemožno namietať.

67.

Okrem toho článok 13 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 stanovuje možnosť členských štátov uložiť žiadateľovi o medzinárodnú ochranu povinnosť „sa… hlásiť príslušným orgánom alebo sa pred ne osobne dostaviť, buď bezodkladne alebo v určený čas“ ( 27 ). Domnievam sa, že táto povinnosť môže byť relevantná v prípade, akým je prípad, o aký ide vo veci samej, a to napriek tomu, že žiadosť pána Jawa o azyl bola Úradom zamietnutá ako neprípustná a že bolo nariadené jeho vyhostenie do Talianska. Príslušný vnútroštátny orgán totiž musí mať možnosť sa so žiadateľom o medzinárodnú ochranu skontaktovať na účely uskutočnenia jeho odovzdania, aby jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu bola preskúmaná orgánmi zodpovedného členského štátu v súlade s nariadením Dublin III.

68.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že za predpokladu, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu bol informovaný ( 28 ) o obmedzeniach vzťahujúcich sa na jeho právo slobodne sa pohybovať a o jeho povinnostiach dostaviť sa pred príslušné vnútroštátne orgány v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami, ktorými sa preberá článok 5 smernice 2013/33 a článok 13 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32, skutočnosť, že sa počas relatívne dlhého časového obdobia prestal zdržiavať v ubytovni, v ktorej mu bolo pridelené miesto, pričom tieto orgány neboli informované o mieste, na ktorom sa nachádzal, a že v dôsledku toho nebolo možné vykonať plánované odovzdanie, podľa môjho názoru postačuje na predĺženie lehoty na odovzdanie na osemnásť mesiacov podľa článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III.

69.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na to, či sa má článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že to, že žiadajúci členský štát ešte pred uplynutím lehoty šiestich mesiacov informuje zodpovedný členský štát o tom, že dotknutá osoba je na úteku, a zároveň uvedie konkrétnu lehotu, najviac v trvaní 18 mesiacov, v ktorej dôjde k odovzdaniu, stačí na to, aby došlo k predĺženiu lehoty na odovzdanie, alebo či možno lehotu šiestich mesiacov predĺžiť iba po vzájomnej dohode zúčastnených členských štátov.

70.

Treba poznamenať, že článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III nestanovuje žiadnu poradu medzi žiadajúcim členským štátom a zodpovedným členským štátom ( 29 ) o predĺžení lehoty, ktoré tento článok umožňuje.

71.

Okrem toho právomoc stanoviť jednotné podmienky pre konzultácie a výmenu informácií medzi členskými štátmi, najmä v prípadoch odložených alebo oneskorených odovzdaní, bola na základe článku 29 ods. 4 nariadenia Dublin III delegovaná na Komisiu. Tieto jednotné podmienky sú stanovené najmä v článku 9 vykonávacieho nariadenia.

72.

Podľa môjho názoru z výkladu článku 29 ods. 2 nariadenia Dublin III v spojení s článkom 9 nariadenia č. 1560/2003 vyplýva, že keď sa zistí, že dotknutá osoba je na úteku, lehota šiestich mesiacov podľa článku 29 uvedeného nariadenia môže byť ( 30 ) jednostranne predĺžená žiadajúcim členským štátom najviac na osemnásť mesiacov, pod podmienkou, že bezodkladne druhý členský štát informuje o odložení odovzdania, pričom dodrží modality stanovené v článku 9 vykonávacieho nariadenia. Podľa článku 9 ods. 2 vykonávacieho nariadenia č. 1560/2003 tak musí urobiť pred uplynutím lehoty šiestich mesiacov, stanovenej v článku 29 ods. 1 a 2 nariadenia Dublin III.

73.

Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že článok 29 ods. 2 druhá veta nariadenia Dublin III a článok 9 ods. 2 nariadenia č. 1560/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že to, že žiadajúci členský štát ešte pred uplynutím lehoty šiestich mesiacov informuje zodpovedný členský štát o tom, že dotknutá osoba je na úteku, a zároveň uvedie konkrétnu lehotu, najviac v trvaní 18 mesiacov, v ktorej dôjde k odovzdaniu, stačí na to, aby došlo k predĺženiu lehoty na odovzdanie.

74.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v prvom rade Súdneho dvora pýta na to, či je odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do zodpovedného členského štátu neprípustné, ak by v ňom uvedený žiadateľ v prípade priznania medzinárodnej ochrany v tomto členskom štáte bol vzhľadom na to, aké by boli potom jeho predpokladané životné podmienky, vystavený vážnemu riziku neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty. V druhom rade sa vnútroštátny súd pýta, či takáto otázka patrí do pôsobnosti práva Únie. V treťom rade sa vnútroštátny súd pýta, podľa akých kritérií sa majú posudzovať životné podmienky osoby, ktorej sa priznala medzinárodná ochrana.

75.

Postupne preskúmam druhú, prvú a tretiu časť tejto prejudiciálnej otázky.

76.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba pravidlá sekundárneho práva Únie, vrátane ustanovení nariadenia Dublin III, vykladať a uplatňovať pri rešpektovaní základných práv zaručených Chartou. Zákaz trestov alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, upravený v článku 4 Charty, má v tejto súvislosti podstatný význam, keďže tento zákaz je absolútny, pretože je úzko spojený s rešpektovaním ľudskej dôstojnosti upravenej v článku 1 Charty. ( 31 )

77.

Spoločný európsky azylový systém bol vytvorený v kontexte umožňujúcom sa domnievať, že všetky štáty, ktoré sa na ňom zúčastňujú, či už sú členskými štátmi alebo tretími krajinami, dodržiavajú základné práva, vrátane práv založených na Ženevskom dohovore, ako aj v EDĽP, a že členské štáty si môžu v tejto súvislosti vzájomne dôverovať. Na základe tejto zásady vzájomnej dôvery prijal normotvorca Únie okrem iného nariadenie Dublin III. Za týchto okolností Súdny dvor rozhodol, že sa musí uplatniť domnienka, že zaobchádzanie so žiadateľmi o azyl v každom členskom štáte je v súlade s požiadavkami Charty, so Ženevským dohovorom, ako aj s EDĽP. ( 32 )

78.

Bez ohľadu na túto domnienku súladu Súdny dvor tiež rozhodol, že nemožno vylúčiť, že sa fungovanie spoločného európskeho azylového systému bude v praxi stretávať s veľkými ťažkosťami v konkrétnom členskom štáte, takže bude existovať vážne riziko, že sa so žiadateľmi o azyl v prípade odovzdania do tohto členského štátu bude zaobchádzať spôsobom nezlučiteľným s ich základnými právami. ( 33 )

79.

V bode 99 rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), Súdny dvor jasne uvádza, „že uplatnenie nariadenia [Dublin III] na základe nevyvrátiteľnej domnienky, že v členskom štáte, ktorý má za normálnych okolností právomoc posúdiť jeho žiadosť, budú dodržané základné práva žiadateľa o azyl, je nezlučiteľné s povinnosťou členských štátov vykladať a uplatňovať nariadenie [Dublin III] spôsobom, ktorý je v súlade so základnými právami“.

80.

V dôsledku uvedeného ide o vyvrátiteľnú domnienku.

81.

Súdny dvor tiež vo svojom rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, body 86 až 94 a 106), poznamenal, že odovzdanie žiadateľov o azyl v rámci dublinského systému môže byť za určitých okolností v rozpore so zákazom uvedeným v článku 4 Charty. Súdny dvor tak rozhodol, že žiadateľ o azyl je vystavený skutočnému riziku, že bude vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle tohto článku v prípade odovzdania do členského štátu, v ktorom by bolo možné sa vážne obávať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú systémové chyby. V dôsledku uvedeného v súlade so zákazom upraveným v uvedenom článku teda prináleží členským štátom neuskutočniť v rámci dublinského systému odovzdania do členského štátu v prípade, že musia vedieť, že v tomto štáte takéto chyby existujú. ( 34 )

82.

Rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), bol vydaný v podobnej situácii, akou bola situácia, o ktorú išlo v rozsudku ESĽP z 21. januára 2011, M. S. S. v. Belgicko a Grécko ( 35 ) a ktorá sa týkala článku 3 EDĽP, konkrétne odovzdania žiadateľa o azyl belgickými orgánmi do Grécka, ktoré bolo členským štátom zodpovedným za posúdenie jeho žiadosti. ( 36 ) Súdny dvor v bode 88 rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), konštatoval, že ESĽP okrem iného rozhodol, že Belgické kráľovstvo porušilo článok 3 EDĽP jednak tým, že vystavilo sťažovateľa rizikám vyplývajúcim z chýb v konaní o azyle v Grécku, keďže belgické orgány vedeli alebo mali vedieť, že tento sťažovateľ nemal nijakú záruku, že jeho žiadosť o azyl bude riadne preskúmaná gréckymi orgánmi, a jednak tým, že vedome vystavili sťažovateľa podmienkam pozbavenia osobnej slobody a životným podmienkam predstavujúcim ponižujúce zaobchádzanie. ( 37 )

83.

Napriek tomu, že judikatúra založená na rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), týkajúca sa existencie systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov v dožiadanom členskom štáte, bola roku 2013 kodifikovaná v článku 3 ods. 2 druhom pododseku nariadenia Dublin III, Súdny dvor rozhodol, že nemožno dospieť k záveru, že akékoľvek porušenie základného práva zodpovedným členským štátom by malo vplyv na povinnosti iných členských štátov dodržiavať ustanovenia nariadenia Dublin III. ( 38 ) Nebolo by totiž zlučiteľné s cieľmi a systémom nariadenia Dublin III, aby akékoľvek porušenie pravidiel upravujúcich spoločný azylový systém stačilo na to, aby sa zabránilo akémukoľvek odovzdaniu žiadateľa o azyl do členského štátu, ktorý je za normálnych okolností príslušným. ( 39 )

84.

Pokiaľ ide o riziká súvisiace so samotným odovzdaním žiadateľa o medzinárodnú ochranu, Súdny dvor v bode 65 rozsudku zo 16. februára 2017, C. K. a i. (C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127), rozhodol, že toto je možné uskutočniť iba za podmienok vylučujúcich, že toto odovzdanie so sebou prináša skutočné riziko, že dotknutá osoba bude vystavená neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty. V tejto súvislosti Súdny dvor zohľadnil osobitne závažný zdravotný stav dotknutej osoby, ( 40 ) ktorý mohol viesť k nemožnosti odovzdať ju do iného členského štátu, a to aj v prípade neexistencie systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov o azyl v žiadajúcom členskom štáte.

85.

V bode 91 tohto rozsudku totiž Súdny dvor výslovne odmietol tvrdenie Komisie, podľa ktorého z článku 3 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Dublin III vyplýva, že jedine existencia systémových chýb v zodpovednom členskom štáte by mohla mať dopad na povinnosť odovzdania žiadateľa o azyl do zodpovedného členského štátu. ( 41 )

86.

Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil všeobecnú povahu článku 4 Charty, ktorý zakazuje neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie vo všetkých jeho formách, a tiež zdôraznil skutočnosť, že s absolútnou povahou tohto zákazu by bolo zjavne nezlučiteľné, ak by členské štáty mohli ignorovať skutočné a preukázané riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania týkajúceho sa žiadateľa o azyl s odôvodnením, že toto riziko nevyplýva zo systémovej chyby v zodpovednom členskom štáte. ( 42 )

87.

V bode 95 rozsudku zo 16. februára 2017, C. K. a i. (C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127), sa uvádza, že nemožnosť uskutočniť odovzdanie za okolností, o aké ide v tejto veci, plne rešpektuje zásadu legitímnej dôvery, keďže ani zďaleka neovplyvňuje existenciu domnienky dodržiavania základných práv v každom členskom štáte, ale zabezpečuje, aby členské štáty náležite zohľadnili výnimočné situácie, o ktorých sa uvažuje v tomto rozsudku. Navyše ak by členský štát pristúpil k odovzdaniu žiadateľa o azyl v takýchto situáciách, neľudské a ponižujúce zaobchádzanie, ktoré by z toho vyplynulo, by nebolo priamo či nepriamo pripísateľné orgánom zodpovedného členského štátu, ale iba prvému členskému štátu“ ( 43 ).

88.

Tento opatrný prístup, ktorý zdôrazňuje ochranu základných zásad a ľudských práv, sa odráža aj v judikatúre ESĽP. Tento súd totiž v bode 126 svojho rozsudku zo 4. novembra 2014, Tarakhel v. Švajčiarsko (CE:ECHR:2014:1104JUD002921712), pripomína, „že výhrada určitej osoby, podľa ktorej by ju jej vrátenie do tretej krajiny vystavilo zaobchádzaniu zakázanému článkom 3 [EDĽP], musí byť povinne predmetom pozorného preskúmania vnútroštátnym súdom“.

89.

Na rozdiel od okolností existujúcich vo veciach, ktoré viedli k vydaniu rozsudkov z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), a zo 16. februára 2017, C. K. a i. (C‑578/16 PPU, EU:C:2017:127), a ktoré sa týkali v prvom prípade systémových chýb v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, a v druhom prípade samotného odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu, vec sama sa týka zohľadnenia situácie, ktorá by mohla nastať po priznaní medzinárodnej ochrany v zodpovednom členskom štáte.

90.

Touto novou okolnosťou sa Súdny dvor ešte nezaoberal.

91.

Talianska vláda predložila pripomienky iba k tretej prejudiciálnej otázke. Domnieva sa, že údajné systémové chyby pripisované zodpovednému členskému štátu, tak ako ich vysvetľuje vnútroštátny súd, sa v skutočnosti týkajú systému sociálnej ochrany platného v tomto štáte, a preto nepredstavujú porušenie článku 4 Charty, ale prípadne článkov 34 a 35 Charty a ustanovení smernice 2011/95.

92.

Podľa talianskej vlády vnútroštátny súd vychádza z hypotetickej „systémovej chyby“, ktorá nezapadá ani do kontextu konania o azyle, ani do kontextu podmienok prijímania žiadateľov o azyl, ale do kontextu nasledujúceho štádia, a to konkrétne štádia pobytu žiadateľov o azyl, ktorým už medzinárodná ochrana bola priznaná, na území členského štátu. Namietané riziko sa tak javí ako hypotetické, keďže situácia pána Jawa je situáciou žiadateľa o azyl, ktorého žiadosť o medzinárodnú ochranu ešte nebola predmetom ani preskúmania, ani rozhodnutia.

93.

Podľa nemeckej vlády platí, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora pravidlá sekundárneho práva Únie vrátane ustanovení nariadenia Dublin III sa majú vykladať a uplatňovať pri rešpektovaní základných práv zaručených Chartou.

94.

Na základe uvedeného sa nemecká vláda domnieva, že životné podmienky osoby, ktorej právo požívať medzinárodnú ochranu bolo uznané, treba posúdiť v zmysle smernice 2011/95. Táto vláda uvádza, že hoci smernica 2013/33 predpisuje jednotné minimálne normy týkajúce sa prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu, smernica 2011/95, ako aj Ženevský dohovor, stanovujú vnútroštátne zaobchádzanie alebo rovnosť zaobchádzania vo vzťahu k štátnym príslušníkom tretích krajín v zodpovednom členskom štáte. Podľa nemeckej vlády „táto osobitosť sa… musí vziať do úvahy pri posudzovaní životných podmienok osôb, ktorých právo požívať medzinárodnú ochranu bolo uznané, a to v prípade, že treba posúdiť, či sú tieto životné podmienky prijateľné z hľadiska článku 4 Charty. Zvolenie tejto legislatívnej techniky, t. j. uplatnenia na základe výnimky ( 45 ) má dopady aj na pôsobnosť základných práv Únie. Základné práva Únie sa totiž na základe článku 51 ods. 1 prvej vety Charty uplatňujú len v rámci vykonávania práva Únie. V dôsledku uvedeného opatrenia, ktoré nie sú zahrnuté v smernici [2011/95] a v rámci ktorých členské štáty konajú na základe svojej vlastnej právomoci, nepatria do pôsobnosti Charty [a] kritérium primárneho práva (v predmetnom prípade článok 4 Charty) sa môže uplatniť len v tom prípade, že sekundárne právo Únie ukladá požiadavky členským štátom“.

95.

Nemecká vláda dodáva, že vnútroštátny súd vychádza z nesprávneho výkladu pôsobnosti základných práv Únie, keď presadzuje myšlienku, že vnútroštátny súd by pri posudzovaní životných podmienok osôb, ktorých právo požívať medzinárodnú ochranu bolo uznané, mohol okrem dodržania základnej úrovne, ktorú prikazuje rešpektovať právo Únie v smernici 2011/95, preskúmať otázku prípadného porušenia článku 4 Charty. Okrem toho podľa nemeckej vlády prináleží vecné preskúmanie žiadosti o azyl jedine zodpovednému členskému štátu a nie je jasné, na akom vecnom základe by členský štát uskutočňujúci odovzdanie mohol vykonať toto preskúmanie vopred, aby mohol s určitosťou dospieť k výsledku, že v zodpovednom členskom štáte uznanie bude alebo nebude priznané.

96.

Podľa holandskej vlády nemožno žiadajúci členský štát brať na zodpovednosť za neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty, ktorý by sa na žiadateľa o medzinárodnú ochranu mohol uplatňovať v období nasledujúcom po konaní o azyle, pretože odovzdanie nie je tým, čo žiadateľa vystavuje tomuto zaobchádzaniu. Zodpovednosť za situáciu, v ktorej sa žiadateľ o medzinárodnú ochranu „bude nachádzať po tom, ako sa podriadil konaniu o azyle, má výlučne členský štát, ktorý dublinské nariadenie určuje na vybavenie žiadosti o azyl a na to, aby sa zhostil s tým súvisiacich povinností“.

97.

Podľa vlády Spojeného kráľovstva je zjavné, že ak by sa žiadateľovi o azyl priznala možnosť napadnúť rozhodnutie o odovzdaní s odvolaním sa na životné podmienky v zodpovednom členskom štáte po priznaní medzinárodnej ochrany, išlo by to riadne nad rámec pôsobnosti dublinského systému. Po prvé znenie nariadenia Dublin III takýto extenzívny výklad nepotvrdzuje. Po druhé cieľom dublinského systému je určiť členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o azyl a tento systém sa nezaujíma o výsledok žiadosti o azyl alebo o situáciu žiadateľov o azyl po tom, ako bola medzinárodná ochrana priznaná, v prípade priaznivej odpovede na žiadosť. Po tretie výsledok žiadosti o azyl v čase, keď sa už žiadateľ o azyl nachádza v zodpovednom členskom štáte, je neistý. Po štvrté vláda Spojeného kráľovstva sa domnieva, že namietanie životných podmienok po priznaní medzinárodnej ochrany s cieľom spochybniť rozhodnutie je predčasné. Táto vláda uvádza, že môže uplynúť veľa času pred tým, ako sa uskutoční odovzdanie a následne prejedná žiadosť o azyl, pričom životné podmienky sa počas tohto obdobia môžu aj značne zmeniť. Podľa vlády Spojeného kráľovstva, ak osobe požívajúcej medzinárodnú ochranu hrozí riziko, že s ním bude zaobchádzané v rozpore s článkom 4 Charty po priznaní tejto ochrany, má potom za predpokladu, že sa uplatňuje právo Únie, možnosť požadovať súdnu ochranu v hostiteľskom členskom štáte.

98.

Maďarská vláda sa domnieva, že pôsobnosť nariadenia Dublin III sa vzťahuje na obdobie zodpovedajúce uskutočňovaniu konania na účely určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, a naopak neobsahuje pravidlá týkajúce sa nasledujúceho obdobia. Podľa uvedenej vlády okolnosti, ktoré existujú po odovzdaní a prejednaní žiadosti o medzinárodnú ochranu, nepatria medzi okolnosti, ktoré treba preskúmať v rámci článku 3 ods. 2 nariadenia Dublin III. Táto vláda uvádza, že životné podmienky po prejednaní žiadosti nie je možné preskúmať objektívne, pretože sociálne systémy členských štátov nie sú porovnateľné a neexistuje žiadne vnútroštátne riešenie, ktorého primeranosť by nemohla byť spochybnená. Podľa tejto vlády je tak možné položiť si hlavne otázku, na čom by určitý orgán alebo vnútroštátny súd mohli založiť svoje rozhodnutie o odmietnutí odovzdania v rámci „dublinského“ postupu, vzhľadom na to, že by bolo potrebné preskúmať vopred, či žiadateľ v prvom rade bude uznaný za utečenca v zodpovednom členskom štáte, a v druhom rade, či v konkrétnom prípade existuje skutočné riziko, že prípadne životné podmienky nebudú uspokojivé.

99.

Komisia usudzuje, že nariadenie Dublin III, aj pokiaľ sa vykladá z hľadiska článku 4 Charty, nevyžaduje, aby sa členské štáty v rámci konaní o odovzdaní na základe uvedeného nariadenia jednak venovali otázke, či osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu hrozilo konkrétne riziko, že budú po ukončení ich konania o azyle žiť v zlých životných podmienkach, a teda že s nimi bude zaobchádzané spôsobom, ktorý je v rozpore s ľudskou dôstojnosťou, a jednak aby z takýchto dôvodov pozastavili jednotlivé odovzdania. Komisia sa naopak domnieva, že pokiaľ zodpovedný členský štát spĺňa svoje povinnosti vo vzťahu k osobám požívajúcim ochranu na základe Ženevského dohovoru a smernice 2011/95, to konkrétne znamená, že im z titulu rovnosti skutočne poskytuje prístup k vzdelaniu, zamestnaniu, sociálnej pomoci, bývaniu a zdravotnej starostlivosti, ostatné členské štáty môžu mať dôveru v skutočnosť, že tento štát a jeho spoločnosť ako celok vynakladajú dostatočné snahy na to, aby ani so znevýhodnenými osobami nebolo zaobchádzané spôsobom, ktorý je neľudský alebo ponižujúci v zmysle článku 4 Charty.

100.

Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora pýta, či preskúmanie zo strany žiadajúceho členského štátu predtým, ako uskutoční odovzdanie, týkajúce sa existencie skutočných a preukázaných rizík neľudského a ponižujúceho zaobchádzania dotknutej osoby v dožiadanom členskom štáte, ktorá by mohla vyjsť najavo po prípadnom priznaní medzinárodnej ochrany, patrí do pôsobnosti práva Únie, alebo či by naopak mohol usudzovať, že uvedené riziká sú príliš vzdialené, a že preto je ich preskúmanie a zohľadnenie predčasné. ( 46 )

101.

Článok 51 ods. 1 Charty stanovuje, že jej ustanovenia sú určené pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. Z toho vyplýva, že povinnosť rešpektovať článok 4 Charty, týkajúci sa zákazu neľudských a ponižujúcich trestov a zaobchádzania, vzniká členským štátom vtedy, keď žiadateľa o medzinárodnú ochranu odovzdávajú do zodpovedného členského štátu na základe uplatnenia článku 29 nariadenia Dublin III. ( 47 )

102.

Platí pritom, že keď členský štát uskutočňuje odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu, vykonáva článok 29 nariadenia Dublin III, a nie ustanovenia smernice 2011/95. Z toho vyplýva, že pripomienky nemeckej vlády, podľa ktorých sa Charta v prejednávanej veci neuplatňuje, pokiaľ smernica 2011/95 nestanovuje povinnosť členským štátom spĺňať určité požiadavky, nie sú relevantné.

103.

Pokiaľ ide o pripomienky talianskej vlády k článkom 34 a 35 Charty, treba poznamenať, že vnútroštátny súd nepoložil otázky, ktoré by sa týkali týchto ustanovení. Okrem toho si myslím, že prípadné uplatnenie týchto ustanovení nevedie k odmietnutiu relevantnosti uplatnenia článku 4 Charty.

104.

Navyše okrem všeobecného a absolútneho zákazu obsiahnutého v článku 4 Charty, ktorý svedčí v prospech extenzívneho uplatňovania tohto ustanovenia, treba pripomenúť, že Súdny dvor v rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), konštatoval, že spoločný európsky azylový systém je založený na vzájomnej dôvere a domnienke rešpektovania práva Únie zo strany členských štátov, a najmä základných práv, čím sa v zásade umožňuje odovzdávanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu do príslušného členského štátu na základe dublinského systému.

105.

V tejto súvislosti z bodov 84 a 85 rozsudku z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), vyplýva, že Súdny dvor vo svojej analýze spoločného európskeho azylového systému vzal do úvahy nielen smernicu 2003/9, ale aj smernicu Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany ( 48 ), ako aj smernicu Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca ( 49 ).

106.

Treba zdôrazniť, že smernica 2004/83, rovnako ako aj smernica 2011/95, ktorá ju nahradila, obsahovala pravidlá o zaobchádzaní s osobami požívajúcimi medzinárodnú ochranu ( 50 ) a stanovovala najmä minimálne normy týkajúce sa prístupu dotknutej osoby k vzdelaniu, sociálnej ochrane, zdravotnej starostlivosti a bývaniu. V konaní, aké ide vo veci samej, pritom ide práve o prístup k týmto sociálnym právam v Taliansku.

107.

Navyše k vybavovaniu žiadostí o medzinárodnú ochranu a prípadnému priznaniu tejto ochrany jasne dochádza až následne po určení zodpovedného členského štátu v súlade s nariadením Dublin III.

108.

Hoci sa každá etapa vyznačuje osobitnými pravidlami a lehotami, myslím si, že určenie zodpovedného členského štátu, posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu a prípadné priznanie tejto pomoci spoločne vytvárajú spoločný európsky azylový systém. Všetky tieto oddelené etapy nasledujú jedna po druhej a sú vnútorne prepojené. Za okolností, o aké ide vo veci samej, keď sa namieta riziko neľudského a ponižujúceho zaobchádzania v zodpovednom členskom štáte, by bolo neprirodzené oddeľovať etapy týkajúce sa odovzdania žiadateľa o medzinárodnú ochranu, jeho prijatia a posúdenia jeho žiadosti od etapy týkajúcej sa priznania medzinárodnej pomoci, a to najmä vzhľadom na časovú blízkosť všetkých týchto etáp. ( 51 ) Z toho vyplýva, že namietanie existencie skutočného rizika porušenia článku 4 Charty v čase po priznaní medzinárodnej ochrany s cieľom spochybniť rozhodnutie o odovzdaní podľa môjho názoru nemá za dôsledok predčasné preskúmanie.

109.

Okrem toho vzhľadom na to, že členské štáty sú predtým, ako pristúpia k odovzdaniu žiadateľa o medzinárodnú ochranu podľa článku 29 nariadenia Dublin III, povinné preveriť konanie o azyle a podmienky prijímania v zodpovednom členskom štáte z hľadiska článku 4 Charty v prípade, že v tejto súvislosti existuje tvrdenie o systémových chybách v tomto druhom uvedenom členskom štáte, ( 52 ) tvrdenie maďarskej a holandskej vlády, podľa ktorého členské štáty nie sú schopné preveriť životné podmienky osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu v iných členských štátoch, sa musí zamietnuť. Navyše takéto odmietnutie zodpovednosti založené na nedostatku praktických prostriedkov je zjavne v rozpore s judikatúrou ESĽP, ktorá vnútroštátnym orgánom stanovuje povinnosť vykonať „pozorné preskúmanie“ ( 53 ).

110.

Vzhľadom na uvedené sa domnievam, že otázka, či odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do zodpovedného členského štátu v súlade s článkom 29 nariadenia Dublin III je neprípustné, ak by v ňom uvedený žiadateľ v prípade priznania medzinárodnej ochrany v tomto štáte bol vzhľadom na to, aké by boli potom jeho predpokladané životné podmienky, vystavený skutočnému a preukázanému riziku takého zaobchádzania, aké sa uvádza v článku 4 Charty, patrí do pôsobnosti práva Únie.

111.

Podľa môjho názoru z mojej odpovede na druhú časť tretej otázky vnútroštátneho súdu a predovšetkým zo všeobecného a absolútneho charakteru zákazu neľudského a ponižujúceho zaobchádzania podľa článku 4 Charty vyplýva, že na prvú časť tretej otázky je potrebné odpovedať tak, že odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu do zodpovedného členského štátu v súlade s článkom 29 nariadenia Dublin III je neprípustné, ak by v ňom uvedený žiadateľ v prípade priznania medzinárodnej ochrany v tomto štáte bol vzhľadom na to, aké by boli potom jeho predpokladané životné podmienky, vystavený závažnému riziku takého zaobchádzania, aké sa uvádza v článku 4 Charty. V dôsledku uvedeného sa odovzdanie žiadateľa o medzinárodnú ochranu v rámci nariadenia Dublin III môže uskutočniť len za podmienok vylučujúcich to, že by toto odovzdanie so sebou prinášalo skutočné a preukázané riziko, že po priznaní medzinárodnej ochrany bude dochádzať k neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu v zmysle článku 4 Charty.

112.

Treťou časťou tretej otázky sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta na kritériá práva Únie, na základe ktorých treba posúdiť životné podmienky osoby, ktorej právo požívať medzinárodnú ochranu v určitom členskom štáte bolo uznané, v tomto členskom štáte.

113.

Vnútroštátny súd uvádza, že smernica 2011/95 „v súvislosti so životným podmienkami [osôb požívajúcich ochranu] zaručuje spravidla iba vnútroštátne zaobchádzanie [s výnimkou článku 32 smernice 2011/95 týkajúceho sa prístupu k bývaniu, ktorý vyžaduje len rovnaké zaobchádzanie vo vzťahu k štátnym príslušníkom iných tretích krajín] a právo Únie v rámci spoločného európskeho azylového systému nestanovuje nijakú konkrétnu (minimálnu) normu… Vnútroštátne zaobchádzanie však nemusí byť dostatočné, a to aj napriek tomu, že normy uplatňujúce sa v prípade vlastných štátnych príslušníkov rešpektujú ľudskú dôstojnosť. Únia musí totiž prihliadať aj na to, že v takýchto prípadoch ide spravidla o zraniteľných a vykorenených ľudí, v každom prípade viacnásobne znevýhodnených, ktorí bez ďalšej pomoci resp. nikdy nebudú schopní samostatne účinne uplatňovať svoje práva [, ktoré sú] formálne zaručené právnym poriadkom prijímajúceho štátu. Najskôr sa týmto osobám preto musí zabezpečiť rovnaké alebo porovnateľné faktické postavenie, na základe ktorého obyvateľstvo štátu uplatňuje a má možnosť uplatňovať svoje práva. Až na základe takéhoto skutočného sociálneho pozadia nadobúda vnútroštátne zaobchádzanie vnútorné odôvodnenie a význam. [Práve preto] článok 34 [smernice 2011/95] od členských štátov [správne] vyžaduje, aby zabezpečili účinný prístup k programom pre začlenenie, ktoré majú osobitnú kompenzačnú funkciu, a to bez… podmienok a obmedzení“ ( 54 ).

114.

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že má k dispozícii okrem iného podrobnú výskumnú správu švajčiarskej organizácie na pomoc [utečencom] s názvom „Podmienky prijímania v Taliansku“ z augusta 2016 (pozri s. 32 a nasl.) ( 55 ) (ďalej len „správa švajčiarskej organizácie na pomoc utečencom“), „ktorá obsahuje konkrétne okolnosti odôvodňujúce záver, že osoby požívajúce medzinárodnú ochranu by mohli byť vystavené… riziku života na úplnom okraji spoločnosti, bez domova a v zlých životných podmienkach“ v tomto členskom štáte. „Švajčiarska organizácia na pomoc utečencom opakovane zdôrazňuje, že zjavne nedostatočne rozvinutý sociálny systém sa vo veľkej miere prejavuje solidárnou pomocou v rámci rodiny, resp. že iba vďaka tejto solidárnej rodinnej pomoci nie je núdza rozšíreným fenoménom v talianskej spoločnosti. Takáto solidárna pomoc však úplne chýba v prípade osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu“.

115.

Pán Jawo sa domnieva, že „pre dotknutú osobu nemá žiaden zmysel byť vydaný do štátu, v ktorom, hoci je pravda, že podmienky pre žiadateľov o azyl sú korektné, no naopak podmienky pre osoby, ktoré majú právo požívať ochranu, sú hodné kritiky. Za týchto okolností by potom priaznivý výsledok konania o azyle mal za dôsledok zhoršenie právneho postavenia dotknutej osoby. To by bolo absurdné. Svedčí to tiež o tom, že tvrdenie, podľa ktorého žiadateľom o azyl nehrozí v Taliansku žiadne riziko, že s nimi bude zaobchádzané tak, ako to zakazuje článok 4 Charty, nemôže byť správne“.

116.

Talianska vláda usudzuje, že vnútroštátny súd spochybňuje primeranosť štátneho systému sociálnej integrácie, ktorého hypotetické nedostatky sú samé osebe irelevantné na účely uplatnenia článku 3 EDĽP. Uvedená vláda sa domnieva, že nemôže ísť o neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v prípade, že existuje systém sociálnej ochrany, na základe ktorého štát zabezpečuje osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu rovnaké práva a záruky, ako sú tie, ktoré majú jeho vlastní štátni príslušníci, a to už z toho dôvodu, že kompenzačné integračné opatrenia zavedené z dôvodu osobitného znevýhodneného a zraniteľného postavenia uvedených osôb, nie sú rovnaké ako také, aké sú prijaté v iných štátoch, alebo majú určité medzery. Podľa talianskej vlády musia byť chyby takej povahy, že in concreto zabraňujú (alebo s dostatočným stupňom pravdepodobnosti hrozí, že budú zabraňovať) osobe požívajúcej medzinárodnú ochranu prostredníctvom využívania základných sociálnych dávok vykonávať práva, ktoré sa jej priznávajú. Uvedená vláda sa domnieva, že na to, aby existovalo závažné riziko neľudského zaobchádzania, musia chyby vytvárať konkrétnu prekážku uplatnenia uvedených minimálnych a základných sociálnych dávok, a to takú, aby existoval vysoký stupeň pravdepodobnosti, že sa osoba požívajúca medzinárodnú ochranu pohybuje na hranici marginalizácie a chudoby.

117.

Talianska vláda uvádza, že (samotná) správa mimovládnej organizácie, ktorú vzal do úvahy vnútroštátny súd ( 56 ), je dementovaná inou nezávislou správou ( 57 ), a okrem toho sa nezdá, že by obsahovala dostatočne presné skutočnosti, ktoré by mohli poskytovať dôkaz o systémových chybách, ktoré môžu viesť k odchýleniu sa od pravidiel nariadenia Dublin III. ( 58 )

118.

Vláda Spojené kráľovstva usudzuje, že smernica 2011/95 bola formulovaná tak, aby s osobami požívajúcimi medzinárodnú ochranu nebolo zaobchádzané lepšie než so štátnymi príslušníkmi členského štátu, ktorý im túto ochranu priznal.

119.

Maďarská vláda sa domnieva, že vnútroštátne orgány musia konať tak, aby rešpektovali vzájomnú dôveru, ktorú si poskytujú členské štáty.

120.

Holandská vláda pochybuje, že by sa životné podmienky v Taliansku, opísané vnútroštátnym súdom, mohli považovať za zaobchádzanie, ktoré je v rozpore s článkom 4 Charty. Podľa tejto vlády tieto podmienky nie sú porovnateľné so situáciou, o akú išlo vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865), a rozsudok ESĽP z 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609).

121.

Komisia usudzuje, že článok 34 smernice 2011/95 je sformulovaný veľmi zdržanlivo. Podľa Komisie musia členské štáty zaručiť len prístup k programom pre začlenenie, „ktoré považujú za vhodné z hľadiska toho, aby sa zohľadnili špecifické potreby osôb s postavením utečenca alebo osôb s postavením doplnkovej ochrany“, alebo vytvoriť predbežné podmienky, ktoré osobám požívajúcim ochranu zaručia prístup k takýmto neštátnym programom pre začlenenie. Komisia sa domnieva, že nedostatky v príprave programov pre začlenenie nemôžu postačovať na vyvinutie hypotézy načrtnutej v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, t. j. že osoby požívajúce ochranu, ktoré sa ešte nemohli začleniť do spoločnosti napríklad z dôvodu neovládania jazyka, by sa mohli považovať za opustené zo strany spoločnosti a štátu, zjavne ľahostajných k tomu, že dopadli tak biedne, až tým dochádza k porušovaniu ich ľudskej dôstojnosti.

122.

Švajčiarska konfederácia nepredložila pripomienky k tretej prejudiciálnej otázke.

123.

V súlade so zásadou vzájomnej dôvery sa musí uplatniť domnienka, že zaobchádzanie s osobami požívajúcimi medzinárodnú ochranu v každom členskom štáte je v súlade s požiadavkami Charty, Ženevského dohovoru, ako aj EDĽP. ( 59 ) Táto domnienka súladu je posilnená, ak členský štát de iure ( 60 ), ale aj de facto preberie ustanovenia kapitoly VII smernice 2011/95 („obsah medzinárodnej ochrany“), ktorá pre predmetnú osobu stanovuje takú úroveň sociálnej ochrany, akou je úroveň sociálnej ochrany podľa Ženevského dohovoru, ba dokonca vyššia.

124.

Ako som však už uviedol v bode 80 vyššie, táto domnienka súladu (najmä s článkom 4 Charty) nie je nevyvrátiteľná.

125.

Podľa môjho názoru z bodov 253 a 254 rozsudku ESĽP z 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609), ktorého relevantnosť v kontexte analogickom tomu, o aký ide vo veci samej, bola potvrdená rozsudkom z 21. decembra 2011, N. S. a i. (C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, bod 88), analogicky vyplýva, že členský štát by porušil článok 4 Charty, ak by sa osoby požívajúce medzinárodnú ochranu, absolútne odkázané na pomoc z verejných zdrojov, stretávali s ľahostajnosťou orgánov takým spôsobom, že by sa ocitli v situácii, že by mali núdzu alebo nedostatok niečoho až do takej závažnej miery, že by to bolo v rozpore s ľudskou dôstojnosťou.

126.

Inak povedané, na to, aby sa dalo dospieť k záveru, že existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu bude hroziť skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty z dôvodu ich životných podmienok v zodpovednom členskom štáte na základe uplatnenia nariadenia Dublin III, musia sa tieto osoby nachádzať v situácii osobitnej závažnosti ( 61 ), ktorá by vyplývala zo systémových chýb vo vzťahu k nim v tomto členskom štáte.

127.

Preverenie toho, či v zodpovednom členskom štáte takáto situácia existuje, spočíva výlučne v konkrétnom posúdení skutočností a okolností. Vnútroštátny súd musí zohľadniť všetky dôkazy predložené dotknutou osobou ku všetkým relevantným skutočnostiam týkajúcim sa životných podmienok osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte vrátane zákonov a podzákonných predpisov a spôsobu, akým sa tieto právne predpisy skutočne uplatňujú.

128.

Okrem toho správy a dokumenty vydané európskymi inštitúciami a agentúrami, Komisárom pre ľudské práva Rady Európy (ďalej len „Komisár“) a Vysokým komisárom Spojených národov pre utečencov (HCR), ako aj správy a dokumenty vydané mimovládnymi organizáciami ( 62 ), tiež umožňujú vnútroštátnemu súdu posúdiť životné podmienky osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu, a teda posúdiť skutočné riziká hroziace dotknutej osobe v prípade, že by bola odovzdaná do zodpovedného členského štátu. ( 63 )

129.

Hoci je pravda, že v rámci tohto posúdenia majú dokumenty vydané Komisiou, HCR a Komisárom osobitnú relevantnosť, ( 64 ) vnútroštátny súd musí posúdiť relevantnosť a váhu, ktorá sa má prikladať údajom a hodnoteniam obsiahnutým v správach a dokumentoch vydaných mimovládnymi organizáciami, najmä z hľadiska metodológie použitej pri ich príprave, ako aj nestrannosť týchto organizácií.

130.

Skutočnosť, že členský štát nerešpektuje povinnosti podľa ustanovení kapitoly VII smernice 2011/95, je relevantnou skutočnosťou. Treba však pripomenúť, že keďže porušenie článku 4 Charty spojené so životnými podmienkami osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu v zodpovednom členskom štáte vyžaduje, že sa tieto osoby musia nachádzať v situácii osobitnej závažnosti ( 65 ), porušenie ustanovení smernice 2011/95 nie je nevyhnutne dostatočným dôkazom.

131.

Na pojednávaní viaceré vlády (konkrétne nemecká, belgická a holandská) kládli dôraz na tento pojem, t. j. pojem situácia osobitnej závažnosti, s cieľom zabrániť podporovaniu „sekundárnej migrácie“ a vytvoreniu „jednostrannej záťaže“ pre štáty poskytujúce najlepšie dávky, pričom uvedené vlády uviedli, že rozdiely medzi vnútroštátnymi systémami sociálnej ochrany nie sú v rozpore s právom Únie.

132.

Holandská vláda zdôraznila, že od zásady vzájomnej dôvery sa má odkláňať iba z veľmi vážnych dôvodov, pričom menšie porušenie smernice 2011/95 by mali byť sankcionované len prostredníctvom žalôb na vnútroštátnych súdoch alebo žalôb o nesplnenie povinnosti podaných Komisiou na Súdny dvor.

133.

Poukazujem na to, že vnútroštátny súd uvažuje iba o systémových chybách, a nie o jednotlivých prípadoch.

134.

Okrem toho sa v spise predloženom Súdnemu dvoru nenachádza žiadna zmienka o tom, že by sa pán Jawo nachádzal v situácii osobitnej závažnosti, ktorá by ho individualizovala alebo odlišovala od ostatných osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu v Taliansku ( 66 ) a zaraďovala by ho medzi zraniteľné osoby v zmysle článku 20 ods. 3 smernice 2011/95.

135.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania je pán Jawo plnoletý, slobodný a má dobrý zdravotný stav.

136.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania zrejme vyplýva, že de iure, to znamená formálne, majú osoby požívajúce medzinárodnú ochranu v Taliansku najmä prístup k zamestnaniu, vzdelaniu, sociálnej ochrane a zdravotnej starostlivosti za rovnakých podmienok ako talianski štátni príslušníci. ( 67 ) Čo sa týka prístupu k bývaniu, tu sa medzi vlastnými štátnymi príslušníkmi a žiadateľmi o medzinárodnú ochranu rozlišuje.

137.

Hoci sa domnievam, že toto rozlišovanie je poľutovaniahodné z ľudského hľadiska, treba zdôrazniť, že je v zásade v súlade s právom Únie a s medzinárodným právom verejným. Na rozdiel od ustanovení týkajúcich sa zamestnania ( 68 ), vzdelania ( 69 ), sociálneho zabezpečenia ( 70 ) a zdravotnej starostlivosti ( 71 ), ktoré ukladajú povinnosť rovnakého zaobchádzania ako so štátnymi príslušníkmi členského štátu ( 72 ), sa toto rozlišovanie medzi štátnymi príslušníkmi členského štátu a osobami požívajúcimi medzinárodnú ochranu pri prístupe k bývaniu výslovne predvída v článku 32 smernice 2011/95 a v článku 21 Ženevského dohovoru.

138.

Okrem toho v tejto súvislosti poukazujem na to, že v bode 249 rozsudku ESĽP z 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609), tento súd rozhodol, že „článok 3 [EDĽP] nemožno vykladať tak, že vysoké zmluvné strany zaväzuje zabezpečiť právo na bývanie každej osobe podliehajúcej ich právomoci…. Z článku 3 [EDĽP] nemožno vyvodiť ani všeobecnú povinnosť poskytnúť utečencom finančnú pomoc na to, aby si mohli zachovať určitú životnú úroveň“ ( 73 ).

139.

Treba však zdôrazniť, že hoci členské štáty v zásade nie sú povinné poskytnúť osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu vnútroštátne zaobchádzanie, pokiaľ ide o prístup k bývaniu, musia zaručiť, aby tieto osoby mali prístup najmä k zamestnaniu, vzdelaniu, sociálnej ochrane a zdravotnej starostlivosti za rovnakých podmienok ako vlastní štátni príslušníci, pričom tým zabezpečia, aby sa skutočne dosahovali výsledky stanovené smernicou 2011/95. Je možné, že jediným prostriedkom, ako dosiahnuť tieto výsledky v zodpovednom členskom štáte, je poskytnúť osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu vo vzťahu k prístupu k bývaniu vnútroštátne zaobchádzanie. Tento záver by mohol vyplývať len z podrobnej a odôvodnenej analýzy. V tejto súvislosti musím na tomto mieste spomenúť, že na verejnom pojednávaní 8. mája 2018 talianska vláda uviedla, že v Taliansku majú osoby požívajúce medzinárodnú ochranu právo na vnútroštátne zaobchádzanie.

140.

Je ešte potrebné uviesť, že vnútroštátny súd, opierajúc sa o správu švajčiarskej organizácie na pomoc utečencom, vyjadril pochybnosti, pokiaľ ide o dodržiavanie povinností, ktoré ukladá článok 34 smernice 2011/95 o prístupe k prostriedkom pre začlenenie, zo strany Talianskej republiky. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti poukázal na problémy s ovládaním jazyka, s ktorými sa osoby požívajúce medzinárodnú ochranu stretávajú a ktoré sťažujú skutočný prístup k sociálnej ochrane na báze rovnoprávnosti s vlastnými štátnymi príslušníkmi.

141.

Je pravda, že neexistencia programov pre začlenenie, určených na to, aby sa zohľadnili osobitné potreby osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu ( 74 ) a ich problémy, predovšetkým s ovládaním jazyka, by bola relevantnou skutočnosťou, ak by ju vnútroštátny súd preukázal.

142.

Z bodu 261 rozsudku ESĽP z 21. januára 2011, M.S.S. v. Belgicko a Grécko (CE:ECHR:2011:0121JUD003069609), totiž jasne vyplýva, že to, že osoby požívajúce medzinárodnú ochranu majú problémy z dôvodu neexistencie jazykových znalostí a neexistencie akejkoľvek podpornej siete, predstavuje relevantné skutočnosti pri posudzovaní existencie zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 3 EDĽP (a v dôsledku toho s článkom 4 Charty).

143.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že z dôvodu zásady vzájomnej dôvery sa musí uplatniť domnienka, že zaobchádzanie s osobami požívajúcimi medzinárodnú ochranu v každom členskom štáte je v súlade s požiadavkami Charty, so Ženevským dohovorom, ako aj s EDĽP. Táto domnienka súladu je posilnená v prípade, že členský štát de iure a de facto preberie ustanovenia kapitoly VII smernice 2011/95 s názvom „Obsah medzinárodnej ochrany“, ktorá stanovuje takú úroveň sociálnej ochrany predmetných osôb, akou je úroveň sociálnej ochrany podľa Ženevského dohovoru, ba dokonca vyššia. Táto domnienka súladu predovšetkým s článkom 4 Charty však nie je nevyvrátiteľná. Na to, aby sa dalo dospieť k záveru, že existujú závažné a preukázané dôvody domnievať sa, že osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu bude hroziť skutočné riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty z dôvodu ich životných podmienok v zodpovednom členskom štáte na základe uplatnenia nariadenia Dublin III, sa uvedené osoby musia nachádzať v situácii osobitnej závažnosti, ktorá by vyplývala zo systémových chýb vo vzťahu k nim v tomto členskom štáte.

144.

Preverenie toho, či v zodpovednom členskom štáte takáto situácia existuje, spočíva výlučne v konkrétnom posúdení skutočností a okolností. Vnútroštátny súd musí zohľadniť všetky dôkazy predložené dotknutou osobou ku všetkým relevantným skutočnostiam týkajúcim sa životných podmienok osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu v tomto zodpovednom členskom štáte vrátane zákonov a podzákonných predpisov a spôsobu, akým sa tieto právne predpisy skutočne uplatňujú. Domnievam sa, že existencia jedinej správy jednej mimovládnej organizácie o životných podmienkach v zodpovednom členskom štáte by nemusela byť dostatočne presvedčivá. V tomto prípade sa vnútroštátny súd musí oprieť o ďalšie dôkazy a prípadne ustanoviť znalca.

145.

Je pravda, že jedine prijatie skutočnej politiky v oblasti medzinárodnej ochrany v rámci Únie, so svojím vlastným rozpočtom, ktorá by osobám požívajúcim túto ochranu zabezpečila minimálne a jednotné životné podmienky, by umožnila, aby v takej miere nedochádzalo k sporom, o aký ide vo veci samej, ba aby k nim nedochádzalo vôbec, a to prostredníctvom zaručenia, že zásada solidarity a spravodlivého rozdelenia zodpovednosti medzi členské štáty, zakotvená v článku 80 ZFEÚ, je v skutočnosti na prospech nielen členských štátov, ale predovšetkým predmetných ľudských bytostí. Kým však takáto politika bude prijatá (čo bude pravdepodobne trvať dlho!), je úlohou členských štátov, vrátane vnútroštátnych súdov, zaručiť plnú účinnosť v súčasnosti platných noriem, ako sa vysvetľuje vyššie.

146.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položil Verwaltungsgerichtshof Baden‑Württemberg (Vyšší správny súd Bádensko‑Württembersko, Nemecko), odpovedal takto: