1

Žalobcovia PO, PP, PQ a PR boli pridelení k delegácii Európskej únie v Číne v Pekingu ako zamestnanci Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ).

2

PO bol 26. augusta 2011 v záujme služby pridelený k delegácii Únie v Číne v Pekingu. V čase svojho príchodu do Číny zapísal svoje deti do British School of Beijing.

3

PO požiadal 9. septembra 2015 podľa článku 15 prílohy X Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) o náhradu nákladov na vzdelanie (príspevok na vzdelanie B) na rok 2015/2016 presahujúcich hornú hranicu, ktorú toto ustanovenie stanovuje pre úradníkov pôsobiacich v tretej krajine, ktorá zodpovedá šesťnásobku základnej hornej hranice pre príspevok na vzdelanie podľa článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku (ďalej len „horná hranica stanovená služobným poriadkom pre tretie krajiny“). Na rok 2015/2016 dosahovala základná horná hranica pre príspevok na vzdelanie sumu 260,95 eura mesačne na každé dieťa a horná hranica stanovená služobným poriadkom pre tretie krajiny teda dosahovala sumu 1565,70 eura mesačne, čo je 18788,40 eura ročne.

4

PO dostal 17. decembra 2015 e‑mail od menovacieho orgánu (ďalej len „MO“) informujúci ho o tom, že náhrada nákladov na vzdelanie bola na jedno dieťa obmedzená na úroveň zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur (28788,40 eura ročne). Rozdiel medzi príspevkami na vzdelanie, ktoré PO dostal, a nákladmi na vzdelanie, ktoré vynaložil na svoje deti v školskom roku 2015/2016, dosahoval sumu 17330,11 eura.

5

V nadväznosti na svoju žiadosť bol PO 7. marca 2016 informovaný, že „e‑mail z 21. decembra 2015“ predstavoval rozhodnutie MO, proti ktorému môže podať sťažnosť.

6

PO podal 15. marca 2016 sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti e‑mailu zo 17. decembra 2015.

7

MO prijal 5. júla 2016 rozhodnutie, ktorým zamietol sťažnosť PO.

8

PP bol 1. augusta 2015 v záujme služby pridelený k delegácii Únie v Číne v Pekingu. Dňa 19. mája 2015, pred svojím príchodom do Číny, zapísal svoje deti na Dulwich College Beijing.

9

PP požiadal 25. augusta 2015 podľa článku 15 prílohy X služobného poriadku o náhradu nákladov na vzdelanie (príspevok na vzdelanie B) na rok 2015/2016 presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

10

PP dostal 17. decembra 2015 e‑mail od MO informujúci ho o tom, že náhrada nákladov na vzdelanie bola na jedno dieťa obmedzená na úroveň zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur. Z údaja v závere tohto e‑mailu vyplýva, že tento e‑mail bol poslaný iba pre informáciu a nepredstavoval rozhodnutie spôsobujúce ujmu v zmysle článku 90 služobného poriadku. Rozdiel medzi príspevkami na vzdelanie, ktoré PP dostal, a nákladmi na vzdelanie, ktoré vynaložil na svoje deti v školskom roku 2015/2016, dosahoval sumu 23791,93 eura.

11

Na žiadosť, ktorú podal PP, MO potvrdil 21. decembra 2015, že PP dostane na jedno dieťa iba sumu zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur.

12

PP informoval 13. januára 2016 MO o finančných dôsledkoch, ktoré pre neho z toho vyplynú, a požiadal o konečné rozhodnutie.

13

PP bol 14. januára 2016 informovaný o tom, že konečným rozhodnutím bol e‑mail z 21. decembra 2015.

14

PP podal 16. marca 2016 sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti e‑mailu z 21. decembra 2015 a v rozsahu, v akom je to potrebné, aj proti e‑mailu zo 17. decembra 2015 a svojej výplatnej listine z februára 2016.

15

ESVČ prijala 5. júla 2016 rozhodnutie, ktorým zamietla sťažnosť PP.

16

V roku 2015 sa PQ uchádzal o pracovné miesto v delegácii Únie v Číne v Pekingu. Dňa 19. októbra 2015 mu bolo navrhnuté, aby obsadil toto pracovné miesto od 1. januára 2016.

17

PQ požiadal 19. novembra 2015 o zálohu na príspevok na vzdelanie, ako aj o náhradu nákladov na vzdelanie (príspevok na vzdelanie B) na rok 2015/2016 presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny podľa článku 15 prílohy X služobného poriadku.

18

PQ dostal 17. decembra 2015 e‑mail od MO informujúci ho o tom, že náhrada nákladov na vzdelanie bola na jedno dieťa obmedzená na úroveň zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur. Z údaja na záver tohto e‑mailu vyplýva, že tento e‑mail bol poslaný iba pre informáciu a nepredstavoval rozhodnutie spôsobujúce ujmu v zmysle článku 90 služobného poriadku. Výška nákladov na vzdelanie bola prepočítaná pomerne na osem mesiacov z dvanástich.

19

V čase svojho príchodu do Číny 1. januára 2016, PQ zapísal svoje deti na Western Academy of Beijing. Rozdiel medzi príspevkami na vzdelanie, ktoré PQ dostal, a nákladmi na vzdelanie, ktoré vynaložil na svoje deti v školskom roku 2015/2016, dosahoval sumu 10011,94 eura.

20

PQ podal 14. marca 2016 sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti e‑mailu zo 17. decembra 2015.

21

ESVČ prijala 5. júla 2016 rozhodnutie, ktorým zamietla sťažnosť PQ.

22

PR začala 14. augusta 2013 plniť svoje povinnosti v delegácii Únie v Číne v Pekingu. V čase svojho príchodu do Číny zapísala dve zo svojich detí na Western Academy of Beijing.

23

PR požiadala 25. septembra 2015 podľa článku 15 prílohy X služobného poriadku o náhradu nákladov na vzdelanie (príspevok na vzdelanie B) na rok 2015/2016 presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

24

PR dostala 17. decembra 2015 e‑mail od MO informujúci ju o tom, že náhrada nákladov na vzdelanie bola na jedno dieťa obmedzená na úroveň zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur. Z údaja na záver tohto e‑mailu vyplýva, že tento e‑mail bol poslaný iba pre informáciu a nepredstavoval rozhodnutie spôsobujúce ujmu v zmysle článku 90 služobného poriadku. Rozdiel medzi príspevkami na vzdelanie, ktoré PR dostala, a nákladmi na vzdelanie, ktoré vynaložila na svoje deti v školskom roku 2015/2016, dosahoval sumu 17960,45 eura.

25

Na základe žiadosti bolo 7. januára 2016 PR potvrdené, že výška príspevku na vzdelanie, ktorý dostane na jedno dieťa, nepresiahne úroveň zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur.

26

PR požiadala 4. marca 2016 o to, aby jej bolo odovzdané oficiálne rozhodnutie.

27

PR dostala 7. marca 2016 e‑mail od MO informujúci ju o tom, že aktom spôsobujúcim ujmu bol e‑mail zo 17. decembra 2015.

28

PR podala 12. marca 2016 sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti e‑mailu zo 17. decembra 2015.

29

ESVČ prijala 5. júla 2016 rozhodnutie, ktorým zamietla sťažnosť PR.

30

Podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 17. októbra 2016 žalobcovia podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

31

ESVČ podala 6. januára 2017 vyjadrenie k žalobe.

32

Žalobcovia podali 9. marca 2017 repliku.

33

ESVČ podala 3. mája 2017 dupliku.

34

Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (piata komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 89 svojho rokovacieho poriadku vyzval ESVČ, aby predložila určité doklady. ESVČ vyhovela tejto žiadosti.

35

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky položené Všeobecným súdom boli vypočuté na pojednávaní 30. mája 2018.

36

Žalobcovia navrhujú, aby Všeobecný súd:

37

ESVČ navrhuje, aby Všeobecný súd:

38

Na úvod treba pripomenúť, že podľa článku 1 ods. 2 rozhodnutia Rady 2010/427/EÚ z 26. júla 2010 o organizácii a fungovaní Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (Ú. v. EÚ L 201, 2010, s. 30) je ESVČ funkčne nezávislý orgán Únie oddelený od Generálneho sekretariátu Rady Európskej únie a od Európskej komisie a má právnu subjektivitu potrebnú na výkon svojich úloh a plnenie svojich cieľov.

39

Podľa článku 6 rozhodnutia 2010/427 sa na personál ESVČ vzťahuje služobný poriadok, ako aj Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie. Článok 1b písm. a) služobného poriadku zase stanovuje, že ak tento služobný poriadok neustanovuje inak, ESVČ sa na účely služobného poriadku pokladá za inštitúciu Únie.

40

Pokiaľ ide o predmet návrhov na zrušenie, ktoré podali žalobcovia, treba uviesť, že tieto návrhy sa týkajú hlavne e‑mailov zo 17. decembra 2015, ako aj rozhodnutí o zamietnutí sťažností, a že iba „v rozsahu, v akom to je potrebné“, žalobcovia navrhujú zrušenie e‑mailov nasledujúcich po e‑maile zo 17. decembra 2015, listín o vyčíslení príspevku na vzdelanie a výplatných listín uvádzajúcich výšku prijatého príspevku na vzdelanie. Vzhľadom na predmet návrhov na zrušenie budú v prvom rade preskúmané návrhy na zrušenie e‑mailov zo 17. decembra 2015, ako aj rozhodnutí o zamietnutí sťažností a v druhom rade ostatné návrhy na zrušenie.

41

Na podporu svojho návrhu na zrušenie e‑mailov zo 17. decembra 2015, ako aj rozhodnutí o zamietnutí sťažností žalobcovia uvádzajú štyri žalobné dôvody.

42

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že keďže ich prípady boli mimoriadne, mali právo na úplnú náhradu nákladov na vzdelanie podľa článku 15 prílohy X služobného poriadku. Toto právo nemohlo byť obmedzené rozpočtovými úvahami. V rámci prvého žalobného dôvodu žalobcovia tiež tvrdia, že napadnuté rozhodnutia sa v každom prípade mali zakladať na všeobecných vykonávacích ustanoveniach (ďalej len „VVU“), ktoré mala ESVČ prijať v súlade s postupom upraveným v článku 110 služobného poriadku.

43

Druhý žalobný dôvod sa zakladá na porušení usmernení ESVČ o príspevkoch na vzdelanie (ďalej len „usmernenia“).

44

Prostredníctvom tretieho žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že MO porušil zásady primárneho práva, ako sú práva dieťaťa, právo na rodinný život, právo na vzdelanie, zásada zákazu diskriminácie, zásada právnej istoty, zásada proporcionality, ako aj zásada ochrany nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní.

45

Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na zjavne nesprávnom posúdení.

46

V prvom rade treba posúdiť tvrdenie, ktoré PR uviedla v rámci štvrtého žalobného dôvodu a ktoré sa zakladá na tom, že s prihliadnutím na tvrdenia, ktoré uviedla, nie je odôvodnenie nachádzajúce sa v e‑maile zo 17. decembra 2015 a v rozhodnutí o zamietnutí jej sťažnosti dostatočné.

47

V druhom rade budú preskúmané tvrdenia, ktoré žalobcovia vysvetľujú v rámci štvrtého žalobného dôvodu a ktoré majú preukázať, že v úvahe MO, podľa ktorej ich prípady neboli mimoriadne v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku, došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu.

48

Po tretie treba posúdiť tvrdenia žalobcov vysvetlené v rámci prvého až štvrtého žalobného dôvodu, ktoré majú preukázať, že keďže sa nachádzali v mimoriadnej situácii v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku, ESVČ bola povinná nahradiť im všetky náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

49

V štvrtom rade preskúmané tvrdenia žalobcov budú vysvetlené v rámci druhého až štvrtého žalobného dôvodu, ktoré sa týkajú obmedzenia náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, ku ktorému MO pristúpil v e‑mailoch zo 17. decembra 2015.

50

V piatom rade bude potrebné preskúmať tvrdenia žalobcov vysvetlené najmä v rámci prvého žalobného dôvodu a založené na tom, že ESVČ mala prijať VVU.

51

V rámci štvrtého žalobného dôvodu PR tvrdí, že s prihliadnutím na tvrdenia, ktoré uviedla, nie je odôvodnenie e‑mailu zo 17. decembra 2015 a rozhodnutia o zamietnutí jej sťažnosti dostatočné. MO nezohľadnil mimoriadne okolnosti, na ktoré sa odvolala vo svojej žiadosti o náhradu nákladov na vzdelanie, ktoré odôvodňujú úplnú náhradu týchto nákladov. Zápis jej detí na Western Academy of Beijing bol podľa jej názoru odôvodnený potrebou, aby si jej deti udržali a zlepšili úroveň materinského holandského jazyka vzhľadom na to, že pôvodne dostávali vzdelanie v holandčine, a ak by sa mali v najbližších rokoch vrátiť do sídla ESVČ, veľmi pravdepodobne budú pokračovať vo svojej školskej dochádzke v tomto jazyku.

52

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia nariadená článkom 25 druhým odsekom služobného poriadku, ktorý iba preberá všeobecnú povinnosť stanovenú článkom 296 ZFEÚ, má za cieľ jednak poskytnúť dotknutej osobe údaje dostatočné na posúdenie dôvodnosti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, a vhodnosti podania žaloby na súd Únie a jednak umožniť tomuto súdu, aby preskúmal zákonnosť aktu (pozri rozsudok z 29. septembra 2005, Napoli Buzzanca/Komisia, T‑218/02, EU:T:2005:343, bod 57 a citovanú judikatúru).

53

V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti sa považuje za zhodné s odôvodnením rozhodnutia, proti ktorému bola podaná sťažnosť, a môže toto odôvodnenie doplniť (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. januára 2015, Trentea/FRA, T‑107/13 P, EU:T:2015:20, bod 77).

54

Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí sťažnosti, ktorú podala PR, treba uviesť, že najmä na stranách 21 a 22 tohto rozhodnutia MO v podstate vysvetlil, že dokonca ani v mimoriadnych prípadoch v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku neexistovala automatická povinnosť ESVČ nahradiť celú sumu vynaložených nákladov na vzdelanie, ktoré prekračovali hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. MO tiež uviedol, že bol oprávnený vziať do úvahy rozpočtové obmedzenia. Okrem toho na stranách 20 a 21 tohto rozhodnutia MO spresnil, že právo na vzdelanie podľa článku 14 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa nevzťahuje na vzdelanie v súkromnej škole.

55

Treba uviesť, že toto odôvodnenie umožňovalo PR, aby pochopila dôvody, pre ktoré sa MO napriek mimoriadnym okolnostiam, na ktoré sa odvolala vo svojej žiadosti o náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, rozhodol nenahradiť tieto náklady v celom rozsahu. Toto odôvodnenie umožňuje aj Všeobecnému súdu, aby preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.

56

Tvrdenie PR založené na porušení povinnosti odôvodnenia treba preto zamietnuť.

57

Žalobcovia v niektorých tvrdeniach, ktoré vysvetľujú v rámci štvrtého žalobného dôvodu, naznačujú, že MO sa nesprávne domnieval, že ich prípady neboli mimoriadne, a že v tejto úvahe došlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu.

58

V tejto súvislosti treba uviesť, že tieto tvrdenia žalobcov sa zakladajú na predpoklade, že v napadnutých rozhodnutiach sa MO nedomnieval, že sa nachádzali v mimoriadnej situácii.

59

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že prvá veta článku 15 prílohy X služobného poriadku stanovuje, že za podmienok, ktoré určí MO, bude úradník dostávať príspevok na vzdelanie určený na pokrytie jeho skutočných výdavkov na vzdelanie, pričom platba tohto príspevku sa vykoná po predložení podporných dokumentov. Druhá veta tohto ustanovenia stanovuje, že s výnimkou prípadov, ktoré bude MO považovať za mimoriadne, tento príspevok nepresiahne hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Ako uvádza táto posledná veta, MO je oprávnený priznať náhradu presahujúcu hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny iba v mimoriadnych prípadoch v zmysle tohto ustanovenia.

60

Ako vyplýva z e‑mailov zo 17. decembra 2015, suma, v ktorej ESVČ nahradila náklady na vzdelanie ich detí, presahovala hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom. Z toho vyplýva, že MO sa domnieval, že prípady žalobcov boli mimoriadne v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku.

61

Predpoklad žalobcov, podľa ktorého sa MO nedomnieval, že sa nachádzali v mimoriadnej situácii, je teda nesprávny. Ich tvrdenia treba preto zamietnuť.

62

Žalobcovia sa domnievajú, že keďže ich prípady sú mimoriadne, MO bol povinný nahradiť všetky ich náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Na podporu tejto argumentácie uvádzajú v prvom rade tvrdenia týkajúce sa výkladu článku 15 prílohy X služobného poriadku a v druhom rade tvrdenia založené na usmerneniach.

63

Žalobcovia tvrdia, že podľa článku 15 prílohy X služobného poriadku bol MO povinný nahradiť všetky ich náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Ich prípady sú mimoriadne z dôvodu, že podľa ich názoru jediné formy vzdelávania dostupné v Pekingu, ktoré boli vhodné pre ich deti, spôsobovali náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Na podporu svojej argumentácie sa opierajú o tvrdenia založené na znení článku 15 prílohy X služobného poriadku a na prácach na príprave tejto prílohy, ako aj o tvrdenia založené na výklade tohto ustanovenia s prihliadnutím na zásadu právnej istoty, zásadu ochrany nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní, zásadu zákazu diskriminácie, práva dieťaťa, právo na rodinný život, právo na vzdelanie a zásadu proporcionality.

64

V rozhodnutiach o zamietnutí sťažností MO v podstate vysvetlil, že článok 15 prílohy X služobného poriadku neupravuje bezpodmienečné právo na náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny a že nad touto hranicou bol oprávnený obmedziť príspevky na vzdelanie s prihliadnutím na rozpočet, ktorý mal k dispozícii.

65

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že tento výklad článku 15 prílohy X služobného poriadku je nesprávny. Tento článok neumožňuje obmedziť náhradu nákladov na vzdelanie v mimoriadnych prípadoch, v ktorých jediné formy vzdelávania vhodné pre deti úradníkov v delegácii, ktoré sú dostupné v dotknutých treťom štáte, spôsobujú náklady presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Na podporu tohto výkladu žalobcovia tvrdia, že znenie druhej vety tohto článku neupravuje obmedzenia pre výšku príspevkov na vzdelanie, ktoré majú byť vyplatené v mimoriadnych prípadoch, a odvolávajú sa na práce na príprave tejto prílohy.

66

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

67

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 15 prvá veta prílohy X služobného poriadku stanovuje, že príspevky na vzdelanie majú pokryť skutočné výdavky na vzdelanie. Rovnako však treba uviesť, že podľa druhej vety tohto článku výška príspevkov na vzdelanie v zásade nemôže presiahnuť hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Je pravda, že táto veta tiež stanovuje, že v mimoriadnych prípadoch možno túto hornú hranicu prekročiť. Napriek tomu však znenie tejto vety neumožňuje určiť, v akom rozsahu musia príspevky na vzdelanie pokryť náklady na vzdelanie, ktoré sú nevyhnutné na získanie vhodnej formy vzdelávania.

68

Pokiaľ ide o otázku, čo predstavuje mimoriadny prípad v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku, treba uviesť, že z prác na príprave tejto prílohy vyplýva, že uvedený článok má dosiahnuť cieľ, ktorým je umožniť, aby deti úradníkov Únie dostali bezplatné vzdelanie, a má zabrániť tomu, aby skutočnosť, že úradník plní svoje povinnosti mimo Únie, mala za následok diskrimináciu v tomto smere. V tejto súvislosti treba rovnako uviesť, že tieto prípravné práce vychádzajú zo zásady, že nie všetky formy bezplatného verejného vzdelávania dostupné v krajinách výkonu práce sú nevyhnutne vhodné pre deti úradníkov Únie. Okrem toho z nich vyplýva, že formy vzdelávania, ktoré sú dostupné v tretej krajine a vhodné pre deti úradníkov Únie, môžu byť obmedzené a veľmi nákladné a že možnosť prekročiť hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny upravená v článku 15 druhej vete prílohy X služobného poriadku bola vytvorená s cieľom zohľadniť takúto situáciu. Vzhľadom na tieto úvahy treba dospieť k záveru, že žalobcovia sa nachádzajú v situácii, pre ktorú bola v článku 15 druhej vete prílohy X služobného poriadku upravená možnosť prekročiť hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

69

V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobcovia, však z prác na príprave prílohy X služobného poriadku nemožno vyvodiť, že článok 15 druhá veta tejto prílohy sa má vykladať v tom zmysle, že v mimoriadnych prípadoch v zmysle tohto ustanovenia existuje neobmedzené právo na úplnú náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

70

Ako totiž vyplýva z týchto prác, horná hranica stanovená služobným poriadkom pre tretie krajiny bola zavedená preto, aby sa zabránilo neprimerane vysokým nákladom vyplývajúcim z náhrady nákladov na vzdelanie. Výklad obhajovaný žalobcami však dostatočne nezohľadňuje existenciu tejto hornej hranice a rozhodnutie normotvorcu Únie, podľa ktorého náhrady nákladov na vzdelanie v zásade túto hornú hranicu nepresiahnu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že náklady na získanie vhodného vzdelania v tretej krajine môžu závisieť od faktorov, na ktoré ESVČ nemá vplyv, ako sú napríklad konverzné kurzy alebo dopyt po takých formách vzdelávania. Upravením hornej hranice stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny chcel normotvorca Únie zabrániť tomu, aby neprimerane vysoké náklady, ktoré môžu vyplynúť z takýchto faktorov, zaťažovali rozpočet ESVČ. Výklad článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku v tom zmysle, že v mimoriadnych prípadoch v zmysle tohto ustanovenia existuje neobmedzené právo na náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny bez ohľadu na dôsledky na rozpočet ESVČ, však nezohľadňuje tento cieľ.

71

Okrem toho sa nemožno domnievať, že normotvorca Únie chcel vylúčiť iba náhradu časti nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, ktorá vyplýva z toho, že hoci existujú zariadenia ponúkajúce vhodné vzdelanie s nižšími nákladmi na vzdelanie, zamestnanci ESVČ sa rozhodnú zapísať svoje deti do zariadenia vyžadujúceho vyššie náklady na vzdelanie. Ak by sa chcel totiž normotvorca obmedziť iba na vylúčenie náhrady tejto časti nákladov na vzdelanie, mohol to uviesť.

72

Vzhľadom na tieto úvahy treba dospieť k záveru, že v rozpore s tým, čo uvádzajú žalobcovia, ani znenie článku 15 prílohy X služobného poriadku, ani práce na príprave tejto prílohy nevyžadujú výklad druhej vety tohto článku v tom zmysle, že v mimoriadnych prípadoch v zmysle tejto vety existuje právo na úplnú a neobmedzenú náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Naopak, táto veta sa má vykladať v tom zmysle, že pri uplatňovaní tohto ustanovenia je MO oprávnený zohľadniť rozpočtové obmedzenia.

73

Tvrdenia založené na znení článku 15 prílohy X služobného poriadku a prácach na príprave tejto prílohy treba v dôsledku toho zamietnuť.

74

V rozhodnutiach o zamietnutí sťažností, ktoré podali PO a PP, MO vysvetlil, že obmedzenie náhrady nákladov žalobcov na vzdelanie na sumu zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur, nebolo v rozpore so zásadou ochrany legitímnych očakávaní žalobcov. Títo žalobcovia totiž nedostali presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa ubezpečenia pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov, že dostanú úplnú náhradu nákladov na vzdelanie počas ich pôsobenia v Číne.

75

Žalobcovia tvrdia, že tieto úvahy sú nesprávne. Zásada právnej istoty, zásada rešpektovania ich nadobudnutých práv a ich legitímnych očakávaní, ako aj zásada riadnej správy vecí verejných bránia obmedzeniu náhrady ich nákladov na vzdelanie.

76

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

77

V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že zásada právnej istoty bráni zmene uplatniteľných pravidiel bez predchádzajúceho prerokovania alebo informovania a bez prechodných opatrení, stačí uviesť, že článok 15 prílohy X služobného poriadku nebol zmenený. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že podľa údajov, ktoré predložila ESVČ na pojednávaní a ktoré žalobcovia nepopreli, obmedzenie náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny na 10000 eur už bolo uplatnené na náklady na vzdelanie na rok 2014/2015. Toto tvrdenie treba preto zamietnuť.

78

V druhom rade, pokiaľ ide o nadobudnuté práva žalobcov, stačí uviesť, že žalobcovia neuvádzajú žiadnu skutočnosť spôsobilú preukázať, že mali nadobudnuté právo na úplnú náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny na školský rok 2015/2016. Naopak, ako vyplýva zo zistení, ktoré urobil MO v rozhodnutiach o zamietnutí sťažností PO a PP a ktoré žalobcovia nepopreli, vo svojich rozhodnutiach o žiadostiach o náhradu nákladov na vzdelanie na predchádzajúce školské roky si ESVČ dala pozor, aby spresnila, že tieto rozhodnutia sa týkali iba daného školského roka a že nepriznávali právo na budúce školské roky. Toto tvrdenie treba preto tiež zamietnuť.

79

Po tretie, pokiaľ ide o legitímne očakávania žalobcov, treba pripomenúť, že podľa judikatúry právo požadovať ochranu legitímnej dôvery predpokladá splnenie troch podmienok, a to po prvé, že administratíva Únie poskytla dotknutej osobe presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa ubezpečenia pochádzajúce z oprávnených a spoľahlivých zdrojov, po druhé, že tieto ubezpečenia sú spôsobilé vyvolať legitímne očakávanie u toho, komu sú určené, a po tretie, že poskytnuté ubezpečenia sú v súlade s uplatniteľnými normami (rozsudok z 15. novembra 2005, Righini/Komisia, T‑145/04, EU:T:2005:395, bod 130).

80

Vzhľadom na znenie článku 15 prílohy X služobného poriadku a obsah usmernení, ktoré stanovovali, že žiadosti o náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny budú preskúmané na základe dostupného rozpočtu, však samotnú skutočnosť, že v minulosti žalobcovia mohli dostať príspevky na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny a pokrývajúce všetky náklady na vzdelanie, nemožno samu osebe považovať za presné, bezpodmienečné a zhodujúce sa ubezpečenie v zmysle judikatúry uvedenej v bode 79 vyššie. To platí tým skôr, že vo svojich rozhodnutiach o žiadostiach o náhradu nákladov na vzdelanie za predchádzajúce školské roky si ESVČ dala pozor, aby spresnila, že sa tieto rozhodnutia týkali iba daného školského roka, a že nepriznávali právo na budúce školské roky (pozri bod 78 vyššie).

81

V štvrtom rade žalobcovia tvrdia, že bola porušená zásada riadnej správy vecí verejných. Napadnuté rozhodnutia boli prijaté v strede školského roka, zatiaľ čo zápisné už úradníci zaplatili. V tom čase už žalobcovia už nemohli reagovať.

82

V tejto súvislosti treba uviesť, že toto tvrdenie žalobcov sa v podstate zakladá na nesprávnom predpoklade, že žalobcovia sa pred zápisom svojich detí do dotknutých škôl mohli spoľahnúť na skutočnosť, že im budú nahradené všetky náklady na vzdelanie vrátane sumy presahujúcej hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Ako však už bolo vysvetlené v bodoch 77 až 80 vyššie, na takéto očakávania neexistoval presvedčivý dôvod. Aj toto tvrdenie treba preto zamietnuť.

83

V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobcovia, teda ani zásada právnej istoty, ani zásada rešpektovania ich nadobudnutých práv alebo ich legitímnych očakávaní, ani zásada riadnej správy vecí verejných nebránili tomu, aby MO obmedzil náhradu ich nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

84

V rámci druhej časti tretieho žalobného dôvodu a tretej časti tretieho žalobného dôvodu žalobcovia uvádzajú tvrdenia založené na porušení zásady zákazu diskriminácie.

85

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa zásady zákazu diskriminácie sa zakazuje zaobchádzať s porovnateľnými situáciami rozdielne a s rozdielnymi situáciami rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (rozsudok z 28. júna 1990, Hoche, C‑174/89, EU:C:1990:270, bod 25).

86

Okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie a ich porovnateľný charakter, je potrebné určiť a posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel. V tejto súvislosti treba okrem toho zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 26).

87

Rozdiel v zaobchádzaní je odôvodnený, ak je založený na objektívnom a primeranom kritériu, to znamená, ak je v súlade s právne prípustným cieľom sledovaným predmetnou právnou úpravou a tento rozdiel je primeraný cieľu, ktorý príslušné zaobchádzanie sleduje (rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique a Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 47).

88

V rozhodnutiach o zamietnutí sťažností MO zamietol výhradu založenú na porušení zásady zákazu diskriminácie. MO nezaobchádzal s rovnakými situáciami rozdielne. Úradníci pôsobiaci v delegácii nie sú v rovnakej situácii ako úradníci pôsobiaci v sídle v Bruseli (Belgicko). Práve z tohto dôvodu príloha X služobného poriadku upravuje osobitné pravidlá pre úradníkov pôsobiacich v tretej krajine.

89

Žalobcovia tvrdia, že tieto úvahy sú nesprávne.

90

V prvom rade žalobcovia tvrdia, že s úradníkmi pôsobiacimi v delegácii sa zaobchádza rovnako ako s úradníkmi, ktorí sa nachádzajú v sídle, hoci sa nachádzajú v rozdielnych situáciách.

91

ESVČ popiera toto tvrdenie.

92

Tvrdenie žalobcov treba zamietnuť. Ako totiž vyplýva z článku 101a služobného poriadku, príloha X tohto služobného poriadku určuje osobitné a mimoriadne ustanovenia, ktoré sa uplatňujú na úradníkov pôsobiacich v tretej krajine, pričom táto príloha upravuje osobitné pravidlá pre príspevky na vzdelanie, ktoré dostávajú títo úradníci, ktoré sa líšia od pravidiel uplatňujúcich sa na úradníkov pôsobiacich v sídle. Nielenže totiž článok 15 prílohy X stanovuje, že horná hranica týchto príspevkov zodpovedá šesťnásobku základnej hornej hranice pre príspevok na vzdelanie podľa článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku, ale tiež upravuje možnosť prekročiť túto hornú hranicu v mimoriadnych prípadoch. V rozpore s tým, čo tvrdia žalobcovia, sa teda s úradníkmi pôsobiacimi v delegácii nezaobchádza rovnako ako s úradníkmi pôsobiacimi v sídle.

93

V druhom rade žalobcovia tvrdia, že hoci tak úradníci pôsobiaci v sídle, ako aj úradníci pôsobiaci v delegácii majú právo na bezplatné vzdelanie ich detí, zaobchádza sa s nimi rozdielne, pretože náhrada nákladov na vzdelanie pre deti úradníkov pôsobiacich v delegáciách môže byť obmedzená.

94

ESVČ popiera toto tvrdenie.

95

Na úvod treba pripomenúť, že ako bolo vysvetlené v bode 92 vyššie, na jednej strane je horná hranica stanovená služobným poriadkom pre úradníkov pôsobiacich v delegácii vyššia ako horná hranica stanovená pre úradníkov pôsobiacich v sídle a na druhej strane hornú hranicu pre úradníkov pôsobiacich v delegácii možno v mimoriadnych prípadoch prekročiť, hoci takáto možnosť neexistuje pre úradníkov pôsobiacich v sídle. Pravidlá upravené v prílohe X služobného poriadku teda upravujú pre žalobcov priaznivejšie zaobchádzanie ako pre úradníkov pôsobiacich v sídle.

96

Prostredníctvom svojho tvrdenia však žalobcovia chcú tvrdiť aj to, že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu vyplývajúcemu z toho, že deti úradníkov pôsobiacich v sídle majú vďaka európskym školám alebo príspevkom na vzdelanie, ktoré dostávajú, bezplatne prístup k vhodnej forme vzdelávania, zatiaľ čo príspevky na vzdelanie, ktoré dostali oni, neumožňujú ich deťom bezplatne absolvovať vhodné vzdelávanie v Pekingu.

97

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že jedným z cieľov sledovaných článkom 15 prílohy X služobného poriadku je, aby sa s úradníkmi pôsobiacimi v tretích krajinách zaobchádzalo nediskriminačne vo vzťahu k úradníkom pôsobiacim v sídle, pokiaľ ide o bezplatnosť vzdelávania ich detí (pozri bod 68 vyššie). S prihliadnutím na judikatúru uvedenú v bode 86 vyššie teda treba preskúmať, či sa vzhľadom na tento cieľ s úradníkmi pôsobiacimi v delegácii zaobchádza diskriminačne vo vzťahu k úradníkom pôsobiacim v sídle.

98

Treba uviesť, že na pojednávaní ESVČ vysvetlila, že v Pekingu sú školy, ktoré ponúkajú vhodné vzdelanie s nižšími nákladmi na vzdelanie ako platia žalobcovia. Treba však uviesť, že ani v e‑mailoch zo 17. decembra 2015, ani v rozhodnutiach o zamietnutí sťažností žalobcov ESVČ nevychádzala z úvahy, podľa ktorej bolo dostupné vhodné vzdelanie za sumu, ktorá je rovnaká alebo nižšia ako horná hranica stanovená služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšená o 10000 eur.

99

V každom prípade, aj keby nebola v Pekingu škola, ktorá môže ponúknuť deťom žalobcov vhodné vzdelanie za sumu 27788,40 eura zodpovedajúcu hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur, je pravda, že so žalobcami sa zaobchádzalo rozdielne než s úradníkmi pôsobiacimi v sídle, ak sa uváži, že náklady na vzdelanie detí úradníkov pôsobiacich v sídle sú fakticky nahrádzané v celom rozsahu. Rozdielne zaobchádzanie však predstavuje diskrimináciu iba vtedy, ak nie je objektívne odôvodnené.

100

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že ESVČ má širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o spôsobe, akým rozdelí rozpočtové prostriedky, ktoré má k dispozícii, na nepovinné výdavky. Ako ESVČ vysvetlila na pojednávaní, cieľom, ktorý sledovala obmedzením náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenú o 10000 eur, bolo rozšíriť náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny na čo najviac úradníkov, ktorí o ňu požiadali, pri zohľadnení rozpočtových obmedzení pre takéto náklady. Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorú má ESVČ, nemožno napadnúť výber tohto cieľa.

101

Po druhé treba uviesť, že žalobcovia nepopierajú existenciu rozpočtových obmedzení. Tvrdia iba to, že MO dostatočne nezohľadnil skutočnosť, že obmedzenie náhrady nákladov na vzdelanie môže mať za následok iné výdavky, ako sú napríklad výdavky vyplývajúce z opakovania ročníka deťmi a výdavky vyplývajúce z odsťahovania, prisťahovania, prepravy a neschopnosti pracovať.

102

V tejto súvislosti treba uviesť, že týmito tvrdeniami chcú žalobcovia v podstate spochybniť vhodnosť obmedzenia náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenú o 10000 eur na dosiahnutie cieľa, ktorým malo byť rozšírenie náhrady týchto nákladov na čo najviac úradníkov, ktorí o ňu požiadali.

103

Vzhľadom na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou ESVČ disponuje v tejto súvislosti, sa Všeobecný súd musí obmedziť na preskúmanie, či tvrdenia žalobcov môžu preukazovať existenciu zjavného pochybenia, ktorého sa dopustila ESVČ. Tak by tomu bolo iba vtedy, ak by tvrdenia žalobcov mohli mať za následok, že úvahy ESVČ sú neprijateľné.

104

Treba však uviesť, že tvrdenie založené na výdavkoch, ktoré môžu vyvolať prípadne opakovania ročníkov, odsťahovania, prisťahovania, prepravy a neschopnosť pracovať, ktoré nie je vôbec podrobne opísané, nemôže mať za následok neprijateľnosť úvahy ESVČ, podľa ktorej obmedzenie náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny na 10000 eur predstavovalo vhodný prostriedok na rozdelenie obmedzeného rozpočtu, ktorý mala k dispozícii.

105

Tvrdenia uvádzané žalobcami teda nemôžu preukazovať, že prípadné rozdielne zaobchádzanie nebolo objektívne odôvodnené.

106

Z toho vyplýva, že tvrdenie založené na diskriminácii žalobcov vo vzťahu k úradníkom pôsobiacim v sídle treba tiež zamietnuť.

107

Po tretie, pokiaľ žalobcovia tvrdia, že sú diskriminovaní vo vzťahu k úradníkom pôsobiacim v delegáciách Únie v tretích krajinách, kde suma zodpovedajúca hornej hranici stanovenej služobným poriadkom pre tretie krajiny zvýšenej o 10000 eur stačí na krytie nákladov na získanie vhodného vzdelania, tieto tvrdenia treba zamietnuť s poukazom na úvahy vysvetlené v bodoch 93 až 106 vyššie.

108

V štvrtom rade, k tvrdeniu žalobcov založenému na tom, že ESVČ zvýhodňuje bezdetných úradníkov, stačí uviesť, že s úradníkmi s deťmi sa nezaobchádza rovnako ako s bezdetnými úradníkmi. Článok 3 prílohy VII služobného poriadku a článok 15 prílohy X služobného poriadku totiž upravujú poskytovanie príspevkov na vzdelanie iba pre úradníkov s nezaopatrenými deťmi.

109

Žiadne z tvrdení založených na porušení zásady zákazu diskriminácie uvádzané žalobcami teda nemôže preukazovať, že článok 15 prílohy X služobného poriadku sa s prihliadnutím na túto zásadu má vykladať tak, že im priznáva právo na úplnú náhradu nákladov na vzdelanie.

110

V rámci tretej časti tretieho žalobného dôvodu žalobcovia v podstate tvrdia, že s prihliadnutím na práva dieťaťa, právo na rodinný život a právo na vzdelanie sa článok 15 prílohy X služobného poriadku mal vykladať tak, že im priznáva právo na úplnú úhradu nákladov na vzdelanie.

111

V rozhodnutiach o zamietnutí sťažností, ktoré podali PO, PP a PR, MO zamietol výhradu založenú na porušení práva na vzdelanie. MO vysvetlil, po prvé, že charta základných práv neobsahuje ustanovenie ukladajúce zamestnávateľom povinnosť nahradiť ich zamestnancom všetky náklady na vzdelanie vyplývajúce zo zápisu ich detí na súkromnú školu, po druhé, že právo na vzdelanie upravené v článku 14 Charty základných práv nie je porušené, pretože tento článok má chrániť právo bezplatne absolvovať povinnú školskú dochádzku v členských štátoch, ale nepriznáva právo absolvovať školskú dochádzku v súkromných školách, ako boli školy, ktoré vybrali žalobcovia, a po tretie a každom prípade, že obmedzenie tohto práva možno odôvodniť podľa článku 52 Charty základných práv.

112

Žalobcovia tvrdia, že tieto úvahy sú nesprávne.

113

V prvom rade žalobcovia tvrdia, že podľa článku 14 Charty základných práv má každý právo na vzdelanie a že toto právo zahŕňa možnosť bezplatnej povinnej školskej dochádzky. V krajinách Únie je vo všeobecnosti školská dochádzka povinná pre deti od 6 do 16 rokov. Deti úradníkov pôsobiacich v delegácii majú právo na vzdelanie na podobnej úrovni. V niektorých tretích krajinách je však výber škôl ponúkajúcich túto úroveň obmedzený. Právo na vzdelanie preto v týchto tretích krajinách nie je obmedzené na bezplatnú verejnú školskú dochádzku. Platí to najmä vtedy, keď v tretej krajine nie je verejná školská dochádzka ponúkaná ani v materinskom jazyku, ktorým hovoria deti zamestnancov pôsobiacich v delegácii, ani v angličtine, ale iba v štátnom jazyku tejto krajiny.

114

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

115

Po prvé, pokiaľ ide o právo na vzdelanie zaručené článkom 14 charty základných práv, treba pripomenúť, že je pravda, že odsek 2 tohto článku garantuje možnosť bezplatnej povinnej školskej dochádzky.

116

Ako však vyplýva z vysvetliviek k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, 2007, s. 2), na ktoré treba podľa jej článku 52 ods. 7 náležite prihliadať, jej článok 14 nevyžaduje, aby súkromné zariadenia, ktoré poskytujú takúto školskú dochádzku, boli bezplatné.

117

Ďalej treba uviesť, že z článku 14 ods. 2 charty základných práv nemožno vyvodiť, že Únia je povinná zaručiť na území tretej krajiny bezplatnú povinnú školskú dochádzku zodpovedajúcu tej, ktorá existuje v členských štátoch Únie.

118

Okrem toho treba uviesť, že žalobcovia netvrdia, že ich deti nemali prístup k vnútroštátnej verejnej školskej dochádzke v Číne.

119

Navyše, pokiaľ ide o tvrdenia žalobcov založené na tom, že deti zamestnancov pôsobiacich v delegácii majú právo na vhodnú formu vzdelania, treba pripomenúť, že je potrebné rozlišovať medzi právami zaručenými Chartou základných práv a právami zaručenými služobným poriadkom.

120

Na jednej strane, pokiaľ ide o práva vyplývajúce zo služobného poriadku, stačí pripomenúť, že článok 15 prílohy X služobného poriadku nemožno vykladať tak, že ukladá ESVČ povinnosť neobmedzene nahradiť náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny (pozri body 64 až 73 vyššie).

121

Na druhej strane v rozsahu, v akom sa tvrdenia žalobcov týkajú článku 14 Charty základných práv, treba pripomenúť, že tento článok priznáva minimálne práva každému a že právo detí úradníkov na vhodnú formu vzdelania v tretích štátoch nie je jeho súčasťou.

122

Vzhľadom na tieto úvahy treba zamietnuť tvrdenie žalobcov založené na obmedzení práva na vzdelanie zakotveného článkom 14 Charty základných práv.

123

Po druhé a v každom prípade, aj keby neúplná náhrada nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny obmedzovala právo na vzdelanie stanovené článkom 14 Charty základných práv, treba pripomenúť, že takéto obmedzenie môže byť odôvodnené podľa článku 52 ods. 1 Charty základných práv. Ide totiž o obmedzenie stanovené zákonom, ktoré sleduje cieľ všeobecného záujmu Únie, teda cieľ rozšíriť náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny na čo najviac úradníkov, ktorí o ňu požiadali, pri zohľadnení rozpočtových obmedzení pre takéto náklady (pozri body 100 až 105 vyššie).

124

V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobcovia, teda právo na vzdelanie zakotvené v článku 14 Charty základných práv nevyžaduje výklad článku 15 prílohy X služobného poriadku v tom zmysle, že kvôli mimoriadnej situácii, v ktorej sa žalobcovia nachádzali, bola ESVČ povinná úplne im nahradiť náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

125

V druhom rade žalobcovia tvrdia, že s prihliadnutím na práva dieťaťa zakotvené v článku 24 Charty základných práv, právo na rodinný život zakotvené v článku 9 tejto Charty a ochranu rodiny stanovenú článkom 33 tejto Charty treba článok 15 prílohy X služobného poriadku vykladať v tom zmysle, že keďže ich prípad je mimoriadny, majú právo na úplnú náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Presťahovaním sa do Číny so svojou rodinou vykonali svoje právo na rodinný život. V tejto súvislosti tvrdia, že úradníci pôsobiaci v delegácii v nej nepôsobia nevyhnutne na základe vlastného rozhodnutia. Na jednej strane niektorí úradníci, ako napríklad PO a PP, boli pridelení do Číny v záujme služby. Na druhej strane všetci zamestnanci ESVČ majú pravidelne slúžiť v delegáciách Únie. Finančná záťaž, ktorá vyplýva z obmedzenia náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny pre niektoré domácnosti úradníkov, zasahuje do práv ich detí alebo do ich práva na rodinný život, pretože kvôli tejto záťaži hrozí, že ich deti budú oddelené od ich rodiča pôsobiaceho v delegácii, aby mohli absolvovať vhodnú formu vzdelávania v niektorej z krajín Únie.

126

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

127

V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že tvrdenia žalobcov, ktoré majú preukázať existenciu obmedzenia práva na rodinný život a práv dieťaťa, sa zakladajú na predpoklade, že úradník môže byť pridelený proti svojej vôli k delegácii Únie v tretej krajine, v ktorej náklady na vzdelanie presahujú hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

128

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že žalobcovia sa rozhodli pracovať pre ESVČ s vedomím, že to zahŕňa pravidelnú službu v delegáciách Únie (pozri v tejto súvislosti článok 6 ods. 10 tretiu vetu rozhodnutia 2010/427).

129

Okrem toho treba uviesť, že žalobcovia nepreukázali, že boli pridelení proti svojej vôli k delegácii Únie v Číne v Pekingu. Zo spisu totiž vyplýva, že niektorí žalobcovia požiadali zo svojej vlastnej iniciatívy, aby boli pridelení k delegácii Únie v Číne. Pokiaľ ide o úradníkov, ktorí boli pridelení k delegácii Únie v Číne v záujme služby, žalobcovia potvrdili na pojednávaní, že sa tak nestalo proti ich vôli. V tejto súvislosti treba tiež uviesť, že ESVČ vysvetlila vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní, že zamestnanci ESVČ nie sú prideľovaní k delegácii Únie v tretej krajine proti ich vôli a že žalobcovia toto tvrdenie podrobným spôsobom nepopreli.

130

Za týchto okolností skutočnosť, že žalobcom neboli nahradené všetky náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, nemožno považovať za obmedzenie práv ich detí v zmysle článku 24 Charty základných práv, práva na rodinný život v zmysle článku 9 tejto Charty ani práva na ochranu rodiny upraveného jej článkom 33.

131

Po druhé a v každom prípade treba pripomenúť, že prípadné obmedzenie práva na rodinný život vyplývajúce z toho, že kvôli finančnej záťaži spôsobenej čiastočnou náhradou nákladov na vzdelanie v krajine výkonu práce deti nemôžu sprevádzať niektorého zo svojich rodičov počas jeho pôsobenia v delegácii Únie v treťom štáte, môže byť odôvodnené podľa článku 52 ods. 1 Charty základných práv (pozri bod 123 vyššie).

132

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť tvrdenia žalobcov založené na porušení práv dieťaťa, práva na rodinný život a ochrany rodiny, ako aj práva na vzdelanie.

133

Žalobcovia tvrdia, že obmedzením náhrady nákladov na vzdelanie napriek tomu, že ich prípad bol mimoriadny v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku, MO zohľadnil iba cieľ spočívajúci v znížení finančných dôsledkov, ktoré so sebou prináša náhrada nákladov na vzdelanie. Týmto postupom bez dostatočného zohľadnenia ich práv a ich záujmov tak MO porušil zásadu proporcionality.

134

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

135

V tejto súvislosti stačí pripomenúť, že pri preskúmaní porušenia práv uvádzaných žalobcami, ktoré bolo vykonané v bodoch 74 až 132 vyššie, už bola zohľadnená zásada proporcionality a tvrdenia, ktoré žalobcovia uviedli v tejto súvislosti (pozri najmä body 100 až 105 vyššie). Z tohto preskúmania však nevyplynulo, že MO tým, že nenahradil žalobcom všetky náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, neprimeraným spôsobom zasiahol do práv žalobcov.

136

Tvrdenia založené na porušení zásady proporcionality treba preto tiež zamietnuť.

137

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že žiadne z tvrdení uvádzaných žalobcami, založených na znení a cieľoch sledovaných článkom 15 prílohy X služobného poriadku, zásade zákazu diskriminácie, zásade právnej istoty, zásade rešpektovania nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní, zásade riadnej správy vecí verejných, právach dieťaťa, práve na rodinný život a práve na vzdelanie alebo zásade proporcionality, nemôže preukazovať, že v situácii, v ktorej sa nachádzali žalobcovia, bol MO povinný nahradiť im všetky náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

138

V rozhodnutiach o zamietnutí sťažností, ktoré podali PQ a PR, MO vysvetlil, že rešpektoval usmernenia. Tieto usmernenia stanovujú, že náklady na vzdelanie sa nahrádzajú na základe „rozpočtu, ktorý je k dispozícii“.

139

V rámci druhého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že tieto úvahy sú nesprávne. Usmernenia bránia tomu, aby náhrada nákladov na vzdelanie bola obmedzená v prípade, keď jediné vhodné formy vzdelávania pre deti úradníkov Únie pôsobiacich v tretej krajine spôsobujú náklady presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Usmernenia neupravujú hornú hranicu pre náhradu nákladov na vzdelanie v mimoriadnych prípadoch v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku.

140

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

141

Tieto tvrdenia žalobcov treba zamietnuť. Na jednej strane totiž treba uviesť, že z usmernení tak, ako sa uplatňovali v prejednávanej veci, jasne vyplýva, že rozhodnutia o žiadostiach o náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny boli prijaté na základe rozpočtu, ktorý bol k dispozícii. Na druhej strane treba uviesť, že usmernenia neobsahujú žiadnu skutočnosť umožňujúcu domnievať sa, že MO nemohol zohľadniť rozpočtové obmedzenia v prípade, keď jediné formy vhodného vzdelávania pre deti úradníkov Únie spôsobovali náklady presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

142

Z toho vyplýva, že žiadne z tvrdení uvádzaných žalobcami nemôže preukazovať, že v mimoriadnej situácii, v akej sa žalobcovia nachádzali, mali právo na úplnú náhradu svojich nákladov na vzdelanie.

143

V bodoch 62 až 142 vyššie boli preskúmané iba tvrdenia žalobcov, ktoré majú preukazovať, že keďže ich prípady boli mimoriadne, bol MO povinný nahradiť všetky náklady na vzdelanie ich detí. V rámci svojho tretieho žalobného dôvodu sa však žalobcovia neobmedzujú na tieto tvrdenia, ale uvádzajú aj tvrdenia, ktoré majú spochybniť spôsob, akým MO v napadnutých rozhodnutiach obmedzil náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

144

V rozhodnutiach o zamietnutí sťažností MO najmä vysvetlil, že obmedzenie náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, ktoré vykonal, nebolo diskriminačné. Keďže príspevky na vzdelanie sa vyplácajú na každé dieťa, aj ich obmedzenie sa uplatňuje na každé dieťa. Táto metóda nie je zjavne nesprávna.

145

Žalobcovia sa domnievajú, že úvahy MO nie sú v súlade so zásadou zákazu diskriminácie, s usmerneniami, právami dieťaťa, právom na rodinný život, právom na vzdelanie a so zásadou proporcionality.

146

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

147

V prvom rade žalobcovia tvrdia, že obmedzenie náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, ktoré vykonal MO, nie je v súlade so zásadou zákazu diskriminácie a s usmerneniami z dôvodu, že MO nevykonal individuálne preskúmanie žiadostí o náhradu, ktoré podali dotknutí úradníci.

148

Toto tvrdenie treba zamietnuť. Ako totiž vyplýva najmä z rozhodnutí o zamietnutí sťažností žalobcov, MO preskúmal ich žiadosti o náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny s prihliadnutím na ich individuálnu situáciu. Iba z dôvodu, že všetky sumy nákladov na vzdelanie, ktorých náhradu žalobcovia požadovali, presahovali hranicu 10000 eur, ktorú určil MO, boli sumy príspevkov na vzdelanie poskytnutých žalobcom rovnaké.

149

V druhom rade treba preskúmať tvrdenie žalobcov založené na tom, že horná hranica, ktorú uplatnil MO, je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie z dôvodu, že zaobchádza rovnako s rodinami s jedným rodičom a mnohopočetnými rodinami na jednej strane a ostatnými rodinami na druhej strane, hoci tieto rodiny sa nachádzajú v rôznych situáciách.

150

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa zásady zákazu diskriminácie sa zakazuje zaobchádzať s rozdielnymi situáciami rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené, a že okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie a ich porovnateľný charakter, je potrebné určiť a posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ aktu Únie, ktorý vytvára predmetný rozdiel so zreteľom na zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (pozri body 85 a 86 vyššie).

151

Žalobcovia sa však neodvolávajú na cieľ služobného poriadku, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že pokiaľ ide o sumu príspevkov na vzdelanie detí, MO mal považovať situáciu rodín s jedným rodičom a mnohopočetných rodín za odlišnú od situácie ostatných rodín, čo by vyžadovalo rozdielne zaobchádzanie. Naopak, treba uviesť na jednej strane, že z článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku vyplýva, že príspevok na vzdelanie sa vypláca na každé nezaopatrené dieťa, a na druhej strane, že v služobnom poriadku normotvorca Únie upravil horné hranice obmedzujúce tieto príspevky na vzdelanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa nemožno domnievať, že MO tým, že pre každé dieťa obmedzil náhradu nákladov na vzdelanie, ktoré presahovali hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny na 10000 eur, zaobchádzal s dvoma rôznymi situáciami rovnako.

152

Tvrdenie žalobcov založené na tom, že MO porušil zásadu zákazu diskriminácie tým, že zaobchádzal s rodinami s jedným rodičom a mnohopočetnými rodinami rovnako ako s ostatnými rodinami, treba teda tiež zamietnuť.

153

Po tretie, pokiaľ ide o ostatné tvrdenia založené na porušení zásady zákazu diskriminácie, ako aj tvrdenia založené na porušení práv dieťaťa, práva na rodinný život a práva na vzdelanie, ako aj zásady proporcionality, treba odkázať na úvahy vysvetlené v bodoch 62 až 142 vyššie. Okrem toho v prípade, ak by niektoré z týchto práv bolo obmedzené v dôsledku obmedzenia náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, treba uviesť, že žalobcovia neuvádzajú žiadne podrobné tvrdenie, ktoré by malo preukazovať, že vzhľadom na cieľ, ktorý sledovala ESVČ, teda cieľ rozšíriť náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny na čo najviac úradníkov, ktorí o ňu požiadali, a to s prihliadnutím na rozpočtové obmedzenia ESVČ, bolo toto obmedzenie práv zjavne neprimerané.

154

Z toho vyplýva, že aj tvrdenia týkajúce sa obmedzenia náhrady nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, ktoré vykonal MO, treba zamietnuť v celom rozsahu.

155

V rámci prvého žalobného dôvodu žalobcovia tvrdia, že napadnuté rozhodnutia sa mali zakladať na VVU prijatých v súlade s postupom upraveným v článku 110 ods. 1 služobného poriadku. Takýto postup predpokladá konzultáciu s Výborom zamestnancov ESVČ a prijatie stanoviska Výborom pre služobný poriadok.

156

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

157

Na úvod treba uviesť, že ESVČ sa svojím rozhodnutím HR DEC(2014)02 z 3. februára 2014 rozhodla uplatňovať ustanovenia obsiahnuté v rozhodnutí Komisie K(2013) 8971 v konečnom znení zo 16. decembra 2013 o VVU týkajúcich sa poskytovania príspevku na vzdelanie stanoveného v článku 3 prílohy VII služobného poriadku a že toto rozhodnutie ESVČ bolo prijaté v súlade s postupom upraveným v článku 110 ods. 1 služobného poriadku.

158

Svojimi tvrdeniami však žalobcovia nespochybňujú existenciu týchto VVU uplatňovaných ESVČ a týkajúcich sa uplatňovania článku 3 prílohy VII služobného poriadku, ale tvrdia, že ESVČ mala prijať VVU týkajúce sa odchylného pravidla upraveného v článku 15 druhej vete prílohy X služobného poriadku, ktoré umožňuje ESVČ v mimoriadnych prípadoch prekročiť hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

159

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry existuje povinnosť vydať VVU v súlade s postupom upraveným v článku 110 ods. 1 služobného poriadku vtedy, ak je to výslovne stanovené. Ak to výslovne stanovené nie je, pripúšťa sa taká povinnosť iba výnimočne, teda v prípade, keď sú ustanovenia služobného poriadku natoľko nejasné a nepresné, že ich nemožno uplatniť spôsobom, ktorý by bol úplne zbavený svojvoľnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 2016, Vanhalewyn/ESVČ, T‑792/14 P, EU:T:2016:156, body 29 a 30).

160

V prvom rade teda treba preskúmať, či existuje výslovné ustanovenie upravujúce povinnosť MO vydať VVU pri výkone jeho rozhodovacej právomoci stanovenej v článku 15 druhej vete prílohy X služobného poriadku, teda jeho právomoci rozhodnúť v mimoriadnych prípadoch o náhrade nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

161

Po prvé treba uviesť, že také výslovné ustanovenie nevyplýva z druhej vety článku 15 prílohy X služobného poriadku, ktorá odkazuje iba na individuálne rozhodnutia, ktoré MO musí prijať za mimoriadnych okolností.

162

Po druhé, aj v prípade, keď sa prvá veta článku 15 prílohy X služobného poriadku, ktorá uvádza, že podmienky, za ktorých úradník dostáva príspevok na vzdelanie, určuje MO, týka mimoriadnych prípadov uvedených v druhej vete tohto článku, v ktorých môže MO prekročiť hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, treba uviesť, že článok 15 prvá veta prílohy X služobného poriadku výslovne neupravuje, že tieto podmienky musia byť stanovené vo forme VVU.

163

Po tretie treba preskúmať, či článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku, z ktorého vyplýva, že „[VVU] sa prijmú v súlade s článkom 110 služobného poriadku“, treba považovať za výslovné ustanovenie vyžadujúce prijatie VVU v prípade výkonu rozhodovacej právomoci, ktorá je MO priznaná podľa článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku.

164

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že rozhodovacia právomoc priznaná MO článkom 15 druhou vetou prílohy X služobného poriadku sa vzťahuje na mimoriadne prípady. Okrem toho, ako bolo vysvetlené najmä v bodoch 64 až 73 vyššie, v rámci tejto rozhodovacej právomoci musí MO zohľadniť rozpočtové obmedzenia existujúce pre náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Kvôli týmto obmedzeniam musí MO zohľadniť všetky žiadosti o náhradu týchto nákladov podané zamestnancami ESVČ, ktorých suma sa môže líšiť z dôvodu faktorov, na ktoré ESVČ nemá vplyv, ako sú napríklad konverzné kurzy alebo dopyt po takých formách vzdelávania. Z toho vyplýva, že v rámci svojej rozhodovacej právomoci musí mať MO určitú flexibilitu, ktorá mu umožní zohľadniť celkovú sumu, ktorej náhrada sa požaduje, rozpočet, ktorý je k dispozícii, a mimoriadne okolnosti, na ktoré sa odvolávajú dotknuté osoby.

165

Vzhľadom na tieto úvahy nemožno článok 1 tretí odsek prílohy X služobného poriadku vykladať tak, že ukladá ESVČ povinnosť prijať VVU týkajúce sa výkonu rozhodovacej právomoci priznanej článkom 15 druhou vetou prílohy X služobného poriadku.

166

V rozpore s tým, čo uvádzajú žalobcovia, je tento záver v súlade s rozsudkom zo 17. marca 2016, Vanhalewyn/ESVČ (T‑792/14 P, EU:T:2016:156).

167

Úvahy, ktoré viedli Všeobecný súd k záveru, že ESVČ bola povinná prijať VVU pre postup upravený v článku 10 ods. 1 druhom pododseku prílohy X služobného poriadku, totiž nemožno použiť v prípade druhej vety článku 15 uvedenej prílohy.

168

Ako totiž vyplýva z bodu 32 rozsudku zo 17. marca 2016, Vanhalewyn/ESVČ (T‑792/14 P, EU:T:2016:156), v prípade postupu upraveného v článku 10 ods. 1 druhom pododseku prílohy X služobného poriadku chcel normotvorca Únie zabezpečiť, aby kritériá používané na určenie tretích krajín, v ktorých životné podmienky možno považovať za rovnocenné s bežnými životnými podmienkami v Únii, boli stanovené abstraktne a nezávisle od akéhokoľvek postupu, ktorého predmetom je v konkrétnom prípade určiť, či životné podmienky v tretej krajine vykazujú takú rovnocennosť. Článok 10 ods. 1 druhý pododsek prílohy X služobného poriadku sa teda týka všeobecne záväzného rozhodnutia, ktoré sa vzťahuje na všetkých zamestnancov ESVČ pôsobiacich v tretích krajinách. Okrem toho treba uviesť, že keď životné podmienky v tretej krajine nie sú rovnocenné s bežnými životnými podmienkami v Únii, majú zamestnanci ESVČ pôsobiaci v tejto krajine právo na príspevok na životné podmienky.

169

Naproti tomu, ako bolo vysvetlené v bodoch 62 až 142, ani vtedy, keď u zamestnanca ESVČ ide o mimoriadny prípad v zmysle článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku, toto ustanovenie nepriznáva bezpodmienečné právo na úplnú náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. Okrem toho rozhodovacia právomoc, ktorú toto ustanovenie priznáva MO, sa netýka všeobecne záväzného rozhodnutia, ale rozhodnutí s individuálnou pôsobnosť, ktoré musia byť prijaté v mimoriadnych prípadoch, a ako bolo vysvetlené v bode 164 vyššie, pri výkone tejto právomoci musí MO zohľadniť individuálnu situáciu svojich zamestnancov, ktorí požiadali o náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny. V tejto súvislosti musí mať MO flexibilitu, ktorá mu umožní zohľadniť na jednej strane individuálnu situáciu každého zamestnanca ESVČ, ktorý podal žiadosť o náhradu nákladov na vzdelanie presahujúcich hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny, a na druhej strane rozpočtové obmedzenia, ktorým podlieha náhrada týchto nákladov.

170

Z toho vyplýva, že úvaha Všeobecného súdu týkajúca sa článku 10 ods. 1 druhého pododseku prílohy X služobného poriadku, podľa ktorej chcel normotvorca Únie zabezpečiť, aby kritériá používané na určenie tretích krajín, v ktorých životné podmienky možno považovať za rovnocenné s bežnými životnými podmienkami v Únii, boli stanovené abstraktne a nezávisle od akéhokoľvek postupu, ktorého predmetom je v konkrétnom prípade určiť, či životné podmienky v tretej krajine vykazujú takú rovnocennosť, a teda aby boli určené v rámci VVU, nemožno použiť v prípade rozhodovacej právomoci, ktorú MO priznáva článok 15 druhá veta prílohy X služobného poriadku.

171

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba dospieť k záveru, že neexistuje výslovné ustanovenie upravujúce povinnosť vydať VVU týkajúce sa výkonu rozhodovacej právomoci MO upravenej v článku 15 druhej vete prílohy X služobného poriadku.

172

V druhom rade treba pripomenúť, že podľa judikatúry bez výslovného ustanovenia upravujúceho povinnosť vydať VVU sa taká povinnosť pripúšťa iba výnimočne, a to v prípade, ak sú ustanovenia služobného poriadku natoľko nejasné a nepresné, že ich nemožno uplatniť spôsobom, ktorý by bol úplne zbavený svojvoľnosti (pozri bod 159 vyššie).

173

Vzhľadom na mimoriadnu povahu rozhodnutí MO prekročiť hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny podľa článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku a skutočnosť, že MO musí mať určitú flexibilitu pri uplatňovaní tohto ustanovenia (pozri bod 164 vyššie), sa teda nemožno domnievať, že skutočnosť, že tento článok ponecháva MO širokú mieru voľnej úvahy, stačí na preukázanie, že toto ustanovenie je nejasné alebo nepresné v zmysle judikatúry citovanej v bode 159 vyššie.

174

V každom prípade treba zdôrazniť, že žalobcovia neuviedli žiadne tvrdenia, ktoré by mohli preukazovať, že bez VVU nemožno článok 15 druhú vetu prílohy X služobného poriadku uplatniť spôsobom, ktorý by bol úplne zbavený svojvoľnosti. Na jednej strane totiž, ako to vyplýva z bodov 62 až 154 vyššie, treba zamietnuť tvrdenia žalobcov, ktoré majú preukazovať, že ESVČ sa dopustila pochybenia pri uplatnení článku 15 druhej vety prílohy X služobného poriadku. Na druhej strane treba uviesť, že žalobcovia v tejto súvislosti neuviedli iné podrobné tvrdenia.

175

Napokon a v každom prípade treba uviesť, že aj keby ESVČ bola bývala povinná prijať VVU, s prihliadnutím na úvahy vysvetlené v bodoch 64 až 137 vyššie v takýchto VVU nebola povinná upraviť povinnosť nahradiť všetky náklady na vzdelanie presahujúce hornú hranicu stanovenú služobným poriadkom pre tretie krajiny.

176

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba zamietnuť tvrdenia založené na tom, že ESVČ bola povinná prijať VVU, pokiaľ ide o jej rozhodovaciu právomoc upravenú v článku 15 druhej vete prílohy X služobného poriadku.

177

Všetky žalobné dôvody uvádzané žalobcami treba teda zamietnuť. V dôsledku toho treba zamietnuť návrh na zrušenie e‑mailov zo 17. decembra 2015 a návrh na zrušenie rozhodnutí o zamietnutí sťažností žalobcov bez toho, aby bolo potrebné rozhodovať o prípustnosti tohto posledného návrhu.

178

Pokiaľ ide o návrhy na zrušenie e‑mailov nasledujúcich po e‑maile zo 17. decembra 2015, listín o vyčíslení príspevku na vzdelanie a výplatných listín uvádzajúcich výšku prijatého príspevku na vzdelanie, stačí uviesť, že na podporu týchto návrhov žalobcovia uvádzajú iba žalobné dôvody, ktoré už boli preskúmané a zamietnuté v bodoch 41 až 177 vyššie. Tieto návrhy treba preto rovnako zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné rozhodovať o ich prípustnosti.

179

Vzhľadom na tieto úvahy treba žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

180

Žalobcovia tvrdia, že v prípade, ak by mala byť žaloba zamietnutá, nesmie im byť uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli tým, že ESVČ sa rozhodla využiť pomoc advokátov. Toto rozhodnutie im nesmie byť na ujmu. Uložiť žalobcom povinnosť nahradiť výdavky a náklady externej kancelárie, hoci ESVČ má internú právnu službu, by predstavovalo prekážku ich práva na prístup k súdu.

181

ESVČ popiera tieto tvrdenia.

182

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

183

Keďže žalobcovia nemali vo veci úspech, je opodstatnené uložiť im povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi ESVČ.

184

Keďže návrh žalobcov, aby im nebola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli tým, že ESVČ sa rozhodla využiť pomoc advokátov, sa týka nahraditeľnosti trov konania, treba pripomenúť, že Všeobecný súd rozhoduje o nahraditeľnosti trov konania na návrh dotknutého účastníka konania uznesením prijatým na základe článku 170 ods. 1 rokovacieho poriadku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 2014, Ben Ali/Rada, T‑133/12, neuverejnený, EU:T:2014:176, bod 104). Takýto návrh teda treba v tomto konaní zamietnuť ako neprípustný.

185

Okrem toho pre prípad, ak by sa tento návrh týkal článku 135 ods. 1 rokovacieho poriadku, podľa ktorého, ak si to vyžaduje spravodlivé zaobchádzanie, Všeobecný súd môže rozhodnúť, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť iba časť trov konania druhého účastníka, resp. vôbec mu nemusí uložiť povinnosť nahradiť trovy konania, stačí uviesť, že okolnosti uvádzané žalobcami neodôvodňujú uplatnenie tohto ustanovenia. Naopak, z článku 19 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, uplatniteľného na Všeobecný súd podľa článku 53 prvého odseku uvedeného štatútu vyplýva, že inštitúcie Únie sú, pokiaľ ide o spôsob, akým sa chcú nechať zastupovať alebo si zabezpečiť pomoc na súde Únie, oprávnené využiť pomoc advokáta.

186

Návrh žalobcov, aby im nebola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vznikli tým, že ESVČ sa rozhodla využiť pomoc advokátov, treba teda zamietnuť.

Z týchto dôvodov,

VŠEOBECNÝ SÚD (piata komora)

rozhodol takto: