1

Svojím odvolaním sa spoločnosť Inclusion Alliance for Europe GEIE (ďalej len „IAE“) domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 21. apríla 2016, Inclusion Alliance for Europe/Komisia (T‑539/13, neuverejnené, ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2016:235), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu o vyhlásenie neplatnosti rozhodnutia Komisie C (2013) 4693 final zo 17. júla 2013 o vrátení sumy 212411,89 eura zodpovedajúcej časti finančného príspevku vyplateného spoločnosti IAE na základe plnenia troch dohôd o grante uzatvorených v rámci projektov MARE, Senior a ECRN (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Článok 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, nazvaný „Návrhy, odvolacie dôvody a tvrdenia“, v odseku 1 stanovuje:

„V odvolaní možno navrhnúť, aby bolo čiastočne alebo úplne zrušené rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza v jeho výrokovej časti.“

3

Článok 170 rokovacieho poriadku, nazvaný „Návrhy v prípade vyhovenia odvolaniu“, v odseku 1 stanovuje:

„V odvolaní možno navrhnúť, aby sa v prípade, ak sa rozhodne, že je dôvodné, čiastočne alebo úplne vyhovelo návrhom, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní, s výnimkou akéhokoľvek nového návrhu. Odvolaním nemožno meniť predmet sporu pred Všeobecným súdom.“

4

Okolnosti predchádzajúce sporu sú opísané v bodoch 1 až 61 napadnutého uznesenia. Na účely tohto konania môžu byť zhrnuté takto.

5

IAE je spoločnosť so sídlom v Rumunsku, ktorá vykonáva svoju činnosť v odvetví zdravotníctva a sociálnej integrácie.

6

Komisia Európskych spoločenstiev 19. decembra 2007 a 2. septembra 2008 po prijatí rozhodnutia Európskeho parlamentu a Rady č. 1982/2006/ES z 18. decembra 2006 o siedmom rámcovom programe Európskeho spoločenstva v oblasti výskumu, technického rozvoja a demonštračných činností (2007 – 2013) (Ú. v. EÚ L 412, 2016, s. 1, ďalej len „siedmy rámcový program“) uzavrela so spoločnosťou IAE dohodu o grante nazvanú „Senior – Social Ethical and Privacy Needs in ICT for Older People: a dialogue roadmap“ (ďalej len „zmluva Senior“) a dohodu o grante, nazvanú „Market Requirements, Barriers and Cost‑Benefits Aspects of Assistive Technologies“ (ďalej len „zmluva MARE“).

7

Komisia 6. októbra 2008 v rámci jedného z troch osobitných programov rámcového programu pre konkurencieschopnosť a inovácie (CIP), prijatého rozhodnutím Európskeho parlamentu a Rady č. 1639/2006/ES z 24. októbra 2006, ktorým sa ustanovuje rámcový program pre konkurencieschopnosť a inovácie (2007 – 2013) (Ú. v. EÚ L 310, 2006, s. 15) (ďalej len „rámcový program IC“), uzavrela so spoločnosťou IAE tretiu dohodu o grante, nazvanú „European Civil Registry Network“ (ďalej len „zmluva ECRN“).

8

IAE a ostatní dotknutí účastníci sa zúčastnili na spomenutých výskumných projektoch v rámci konzorcií a každá dohoda o grante obsahovala najmä prílohu II obsahujúcu všeobecné zmluvné podmienky (ďalej, pokiaľ ide o zmluvy Senior a MARE, „všeobecné podmienky siedmeho rámcového programu“, a pokiaľ ide o zmluvu ECRN, „všeobecné podmienky rámcového programu IC“).

9

Všeobecné podmienky siedmeho rámcového programu a všeobecné podmienky rámcového programu IC stanovujú, že Komisia financuje v určenej výške oprávnené náklady vynaložené účastníkmi týchto rámcových programov na realizáciu dotknutých projektov.

10

Podľa článku II.22 všeobecných podmienok siedmeho rámcového programu a článku II.28 všeobecných podmienok rámcového programu IC mala Komisia právomoc vykonávať prostredníctvom externých audítorov alebo vlastných oddelení audity týkajúce sa „finančných, systémových alebo iných aspektov (ako sú zásady hospodárenia a vedenia účtovníctva) týkajúce sa riadneho vykonávania [dotknutej] dohody o grante“.

11

Audit sa riadil všeobecnými podmienkami siedmeho rámcového programu a všeobecnými podmienkami rámcového programu IC. Konkrétne bolo stanovené, že na konci tohto auditu sa vypracuje predbežná správa, ktorá sa zašle dotknutej osobe, aby sa mohla vyjadriť pred prijatím záverečnej správy.

12

Článok II.21 všeobecných podmienok siedmeho rámcového programu a článok II.30 všeobecných podmienok rámcového programu IC sa týkali vymáhania súm Komisiou, ktoré boli každému príjemcovi vyplatené neoprávnene.

13

V zmluvách Senior, MARE a ECRN bolo okrem toho stanovené, že tieto zmluvy sa riadia ustanoveniami týchto zmlúv, aktmi Únie týkajúcimi sa siedmeho rámcového programu alebo rámcového programu IC, nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74), zmenené nariadením Rady (ES) č. 1525/2007 zo 17. decembra 2007 (Ú. v. EÚ L 343, 2007, s. 1) (ďalej len „rozpočtové nariadenie“), a nariadením Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady č. 1605/2002 (Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145), ďalšími pravidlami práva Únie, ako aj, podporne, belgickým právom.

14

Článok 9 ods. 2 zmluvy Senior, článok 9 zmluvy MARE a článok 10 zmluvy ECRN stanovili právomoc Komisie prijímať rozhodnutia predstavujúce exekučné tituly na účely výkonu „peňažných záväzkov“ v zmysle článku 256 ES (teraz článok 299 ZFEÚ).

15

Táto právomoc bola stanovená aj v článku II.21 všeobecných podmienok siedmeho rámcového programu a v článku II.30 všeobecných podmienok rámcového programu IC.

16

Komisia potom, ako vyplatila rôzne finančné príspevky v rámci zmlúv Senior a MARE, predčasne vypovedala zmluvu MARE a informovala IAE o svojom zámere vykonať audit na účely overenia riadneho plnenia týchto zmlúv.

17

Tento audit poukázal na ťažkosti vo finančnom hospodárení dotknutých projektov, keďže podmienky stanovené v uvedených zmluvách a vo všeobecných podmienkach siedmeho rámcového programu neboli dodržané.

18

Komisia listom z 21. decembra 2010, vychádzajúc z toho, že pripomienky spoločnosti IAE k predbežnej správe o audite neodhalili žiadnu novú skutočnosť, informovala dotknutú osobu o ukončení auditu a zaslala jej záverečnú správu o audite, podľa ktorej sa mala vrátiť suma 49677 eur, pokiaľ ide o zmluvu Senior, a 72890 eur, pokiaľ ide o zmluvu MARE. Komisia okrem toho požiadala IAE, aby posúdila, do akej miery mohli mať systematické ťažkosti konštatované v tejto správe dôsledky na finančné účty týkajúce sa období, ktoré ešte neboli predmetom auditu.

19

IAE e‑mailom z 10. marca 2011 informovala Komisiu o tom, že v januári toho istého roku podala sťažnosť Európskemu ombudsmanovi, a požiadala ju o predĺženie lehoty na odpoveď k tejto poslednej uvedenej žiadosti. Komisia v ten istý deň odmietla vyhovieť žiadosti o predĺženie lehoty, ktorú podala IAE v súlade s článkom 2 ods. 6 rozhodnutia Európskeho parlamentu 94/262/ESUO, ES, Euratom z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/001, s. 283).

20

Komisia po rôznych výmenách korešpondencie medzi spoločnosťou IAE a Komisiou vydala 17. októbra 2011 v rámci projektu MARE oznámenie o dlhu č. 3241111004 na sumu 72889,57 eura, pričom si v prípade nezaplatenia vyhradila právo prijať akt predstavujúci exekučný titul v zmysle článku 299 ZFEÚ.

21

Komisia 2. apríla 2012 oznámila spoločnosti IAE svoj zámer vymáhať dlžné sumy v rámci projektu Senior. Z dôvodu, že Komisia sa domnievala, že pripomienky formulované spoločnosťou IAE k záverečnej správe z auditu v tejto súvislosti nepriniesli žiadnu novú skutočnosť, vydala oznámenie o dlhu č. 3241203475 na sumu 49677 eur.

22

Ombudsman v rozhodnutí z 2. mája 2012 prijatom po skončení konania o sťažnosti podanej spoločnosťou IAE dospel k záveru, že z tejto sťažnosti nevyplýva prípad „nesprávneho úradného postupu“ zo strany Komisie.

23

Z dôvodu, že IAE nevrátila žiadnu z dlžných súm v rámci projektov MARE a Senior, Komisia zaslala 4. apríla a 20. júla 2012 tejto spoločnosti výzvu, v ktorej ju žiadala, aby za každý z týchto projektov zaplatila sumu istiny zvýšenú o úroky z omeškania odo dňa uvedeného v oznámení o dlhu č. 3241111004 a v oznámení o dlhu č. 3241203475. Komisia spresnila, že ak dotknuté sumy nebudú zaplatené do pätnástich dní odo dňa doručenia týchto výziev, začne sa konanie o nútenom vymáhaní týchto súm.

24

Komisia 26. júna 2012 s prihliadnutím na výsledky auditu v súvislosti s projektmi MARE a Senior podnikla potrebné kroky s cieľom získať od spoločnosti IEA platbu náhrady škody vypočítanú v súlade s článkom II.24 všeobecných podmienok siedmeho rámcového programu. Z dôvodu, že IEA v tejto súvislosti nepredložila žiadne pripomienky, vydala Komisia 10. septembra 2012 ďalšie dve oznámenia o dlhu, v ktorých uviedla, že v prípade nezaplatenia môže tiež prijať rozhodnutie predstavujúce exekučný titul v zmysle článku 299 ZFEÚ.

25

Komisia v rámci zmluvy ECRN vyplatila spoločnosti IAE finančný príspevok vo výške 178230 eur a tiež vykonala audit, z ktorého vyplynulo, že finančné hospodárenie dotknutého projektu sa neuskutočnilo v súlade s podmienkami stanovenými v tejto zmluve a vo všeobecných podmienkach rámcového programu IC.

26

Komisia po tom, čo od spoločnosti IAE dostala pripomienky k predbežnej správe o audite, ukončila audit 19. decembra 2011 a vypracovala záverečnú správu, podľa ktorej mala spoločnosti IAE vrátiť sumu 169365 eur.

27

Komisia napriek pripomienkam, ktoré v tejto súvislosti predložila IAE, potvrdila 5. marca 2012 závery záverečnej správy z auditu, pričom dotknutú osobu informovala o začatí konania o vymáhaní neoprávnene vyplatenej sumy v súlade s ustanoveniami článkov II.28.5 a II.30.1 všeobecných podmienok rámcového programu IC.

28

Komisia vydala 7. mája 2012 oznámenie o dlhu č. 3241204669, v ktorom uviedla dátum, od ktorého začali plynúť úroky z omeškania, a ešte raz možnosť prijať v prípade nezaplatenia rozhodnutie predstavujúce exekučný titul v zmysle článku 299 ZFEÚ.

29

Z dôvodu, že IAE v stanovenej lehote platbu neuskutočnila, Komisia zaslala 26. júna 2012 dotknutej osobe upomienku.

30

Dňa 30. júla toho istého roka predstavoval po rozšírení pôvodne zriadenej bankovej záruky čiastočný zostatok, ktorý bola IAE ešte dlžná, 62427 eur a spolu so splatnými úroky z omeškania vo výške 2798 eur predstavoval celkovo 65225 eur.

31

Komisia prijala 17. júla 2013 na základe článku 299 ZFEÚ sporné rozhodnutie.

32

Podľa článku 1 tohto rozhodnutia bola IAE dlžníčkou voči Komisii, pokiaľ ide o zmluvu MARE vo výške 80352,07 eura, pokiaľ ide o zmluvu Senior vo výške 53138,40 eura a pokiaľ ide o zmluvu ECRN vo výške 65225 eur. K týmto sumám boli pripočítané úroky z omeškania vo výške 13696,42 eura k 15. júlu 2013, teda celková suma predstavovala 212411,89 eura, ktorú bola IAE dlžná, zvýšená o sumu 25,42 eura za každý ďalší deň omeškania.

33

IAE návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. októbra 2013 podala žalobu, ktorou sa domáhala jednak zrušenia sporného rozhodnutia a jednak zaplatenia náhrady škody Komisiou z dôvodu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla z dôvodu uplatnenia sporného rozhodnutia.

34

Pokiaľ ide o návrh na zrušenie, Všeobecný súd na úvod zamietol žalobu v rozsahu, v akom bola podaná voči spoločnosti, ktorá bola poverená vykonaním auditov, z dôvodu zjavného nedostatku právomoci súdu Únie o nej rozhodnúť.

35

Všeobecný súd ďalej zamietol ako zjavne neprípustný jednak návrh na odklad vykonateľnosti sporného rozhodnutia z dôvodu, že tento návrh nebol podaný „samostatným podaním“ v súlade s jeho rokovacím poriadkom, a jednak návrh na zrušenie „všetkých ostatných vyšetrovacích postupov uskutočnených Komisiou alebo na jej žiadosť inými organizáciami“, keďže nebol bližšie spresnený predmet tohto návrhu.

36

IAE na podporu svojej žaloby na Všeobecnom súde v podstate uviedla osem žalobných dôvodov.

37

Všeobecný súd v bode 86 napadnutého uznesenia pripomenul, že dôvodnosť rozhodnutia, ktorým Komisia v rámci zmluvných vzťahov formalizuje stanovenie pohľadávky prostredníctvom rozhodnutia predstavujúceho exekučný titul v zmysle článku 299 ZFEÚ, možno na súde Únie napadnúť len na základe článku 263 ZFEÚ. Všeobecný súd v bode 90 tohto uznesenia spresnil, že zákonnosť takéhoto rozhodnutia sa posudzuje z hľadiska Zmluvy o FEÚ alebo z hľadiska akéhokoľvek iného právneho pravidla týkajúceho sa jej uplatňovania, teda z hľadiska práva Únie. Naproti tomu podľa Všeobecného súdu, ak súd Únie rozhoduje o žalobe podanej na základe článku 272 ZFEÚ, žalobca môže inštitúcii, ktorá je zmluvnou stranou, vytýkať iba nesplnenie zmluvných povinností alebo porušenia práva uplatniteľného na dotknutú zmluvu.

38

Všeobecný súd z toho v bode 91 uvedeného uznesenia vyvodil, že žalobné dôvody uvedené v žalobe na prvom stupni, ktorými sa navrhuje, aby Všeobecný súd rozhodol o zákonnosti sporného rozhodnutia vzhľadom na ustanovenia dotknutých zmlúv a vnútroštátne právo uplatniteľné na tieto zmluvy, musia byť zamietnuté ako neprípustné.

39

Za týchto podmienok Všeobecný súd preskúmal každý zo žalobných dôvodov uvedených spoločnosťou IAE v rámci žaloby na prvom stupni s cieľom určiť, či ich možno považovať za prípustné v rámci žaloby podanej na základe článku 263 ZFEÚ.

40

Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod založený na nesprávnom uplatnení „finančných usmernení“, Všeobecný súd v bode 96 napadnutého uznesenia uviedol, že IAE v podstate tvrdila, že ustanovenia dotknutých zmlúv stanovovali uplatnenie finančných usmernení z roku 2007, a preto audítor nemohol uplatniť novšie znenia týchto usmernení. Z dôvodu, že Všeobecný súd sa domnieval, že táto argumentácia sa týkala výkladu ustanovení dotknutých zmlúv, zamietol tento žalobný dôvod v bode 97 tohto uznesenia ako neprípustný.

41

Všeobecný súd v bode 98 uvedeného uznesenia dodal, že tento záver nemožno spochybniť preformulovaním uvedeného žalobného dôvodu, o čo sa IAE pokúsila, keď uviedla, že údajné retroaktívne uplatnenie finančných usmernení z roku 2010 predstavovalo porušenie zásady zákonnosti správneho konania, zásady proporcionality, zásady kontradiktórnosti, zásady transparentnosti, zásady práva na spravodlivý proces, ako aj povinnosti odôvodnenia. Všeobecný súd v bode 99 toho istého uznesenia totiž rozhodol, že takáto argumentácia uvedená po prvýkrát v replike sa musí zamietnuť ako neprípustná podľa článku 44 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku v spojení s článkom 48 ods. 2 prvým pododsekom tohto rokovacieho poriadku.

42

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a zásady rešpektovania práva na obhajobu, Všeobecný súd najprv tento žalobný dôvod vyhlásil za prípustný a potom ho v bode 112 napadnutého uznesenia zamietol ako zjavne nedôvodný.

43

Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod založený na existencii pochybení uvedených v záverečnej správe z auditu a na nezohľadnení pripomienok spoločnosti IAE k predbežnej správe z auditu, Všeobecný súd ho v bode 115 napadnutého uznesenia zamietol ako zjavne neprípustný z dôvodu, že argumentácia, ktorá v ňom bola uvedená, bola ťažko zrozumiteľná a v každom prípade nebola žiadnym spôsobom podložená. V bodoch 116 a 117 tohto uznesenia dodal, že prvá výhrada sa v každom prípade týkala výkladu dotknutých zmlúv a druhá výhrada už bola zamietnutá v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu.

44

Pokiaľ ide o štvrtý a piaty žalobný dôvod založené na porušení zásad spolupráce a vzájomnej dôvery, ako aj na neistote týkajúcej sa pravidiel uplatniteľných na malé a stredné podniky (MSP) na účely posúdenia oprávnenosti nákladov projektu, Všeobecný súd ich v bodoch 120 a 123 napadnutého uznesenia tiež zamietol ako zjavne neprípustné, keďže sa týkali len výkladu ustanovení dotknutých zmlúv, a nie výkladu pravidla práva Únie.

45

Šiesty žalobný dôvod, založený na neuplatnení noriem Medzinárodnej federácie účtovníkov (IFAC) a európskych právnych predpisov použiteľných na audit MSP, Všeobecný súd v bode 126 napadnutého uznesenia zamietol ako zjavne neprípustný, keďže sa tento žalobný dôvod netýkal pravidiel práva Únie, podľa ktorých by bolo možné posúdiť zákonnosť sporného rozhodnutia.

46

Siedmy žalobný dôvod založený na pochybeniach, ktorých sa dopustil audítor, pokiaľ ide o spôsob priebehu auditov a neoprávnenosť niektorých nákladov deklarovaných spoločnosťou IAE, Všeobecný súd tiež v bode 128 napadnutého uznesenia zamietol ako zjavne neprípustný, keďže uvádzaná argumentácia sa týkala výkladu ustanovení dotknutých zmlúv.

47

Ôsmym žalobným dôvodom sa IAE dovolávala zodpovednosti Európskej únie za bezdôvodné obohatenie. Všeobecný súd v bode 130 napadnutého uznesenia pripomenul, že takýto žalobný dôvod nemožno uplatniť v rámci žaloby podanej na základe článku 263 ZFEÚ. Okrem toho Všeobecný súd v bode 132 tohto uznesenia dodal, že na to, aby bolo možné takejto žalobe vyhovieť, musí obohateniu chýbať akýkoľvek platný právny základ, čo však neplatí v prípade, keď, ako v prejednávanej veci, je odôvodnené zmluvnými povinnosťami.

48

Pokiaľ ide o návrh na náhradu škody, ktorým IAE navrhovala, aby Všeobecný súd zaviazal Komisiu na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela z dôvodu uplatnenia sporného rozhodnutia, Všeobecný súd ho v bode 138 napadnutého uznesenia zamietol ako zjavne neprípustný, pretože nespĺňal požiadavky stanovené v článku 21 prvom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a v článku 44 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku.

49

V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol žalobu na prvom stupni ako čiastočne zjavne neprípustnú a čiastočne zjavne bez právneho základu.

50

IAE vo svojom odvolaní v podstate navrhuje, aby Súdny dvor:

51

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

52

Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu vznáša námietku neprípustnosti odvolania.

53

Komisia v prvom rade tvrdí, že vzhľadom na to, že dôvody uvedené na podporu odvolania sú iba zopakovaním argumentácie uvedenej v žalobe na prvom stupni a neobsahujú nijakú osobitnú právnu argumentáciu vo vzťahu k odôvodneniu Všeobecného súdu v napadnutom uznesení, odvolanie nespĺňa podmienky stanovené v článku 168 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku, podľa ktorého musí odvolanie obsahovať „právne dôvody a právne tvrdenia, na ktorých je odvolanie založené, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov“.

54

V druhom rade je odvolanie v rozpore s ustanoveniami článku 170 rokovacieho poriadku, podľa ktorého „v odvolaní možno navrhnúť, aby sa v prípade, ak sa rozhodne, že je dôvodné, čiastočne alebo úplne vyhovelo návrhom, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní, s výnimkou akéhokoľvek nového návrhu“. V tejto súvislosti Komisia poznamenáva, že odvolacie návrhy smerujú iba k zrušeniu napadnutého uznesenia v celom rozsahu, ale nedomáha sa nimi, aby sa vyhovelo návrhom predloženým v prvostupňovom konaní, a to najmä aby sa zrušilo sporné rozhodnutie. IAE teda nemá v prejednávanej veci záujem na konaní. Aj keby sa totiž odvolaniu vyhovelo, rozhodnutie Súdneho dvora by vzhľadom na zachovanie sporného rozhodnutia v právnom poriadku nemalo potrebný účinok.

55

Pokiaľ ide v prvom rade o argumentáciu založenú na neprípustnosti odvolania z dôvodu, že odvolanie nespĺňa podmienky stanovené v článku 168 ods. 1 písm. d) rokovacieho poriadku, treba pripomenúť, že z tohto ustanovenia, ako aj z článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a z článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že odvolanie musí presným spôsobom uvádzať napádané časti rozhodnutia, ktorého zrušenia sa domáha, ako aj právne tvrdenia, o ktoré sa tento návrh osobitne opiera, pod hrozbou neprípustnosti odvolania alebo dotknutého odvolacieho dôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2018, Staelen/Obmudsman, C‑45/18 P, neuverejnený, EU:C:2018:814, bod 14 a citovanú judikatúru).

56

V prejednávanej veci odvolanie obsahuje, pokiaľ ide o každý odvolací dôvod, označenie kritizovaných bodov napadnutého uznesenia, ako aj súhrnnú argumentáciu identifikujúcu nesprávne právne posúdenie, ktorým je toto uznesenie postihnuté, čo umožňuje Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie zákonnosti. Z vyjadrenia k odvolaniu okrem toho implicitne vyplýva, že Komisia nemala ťažkosti s pochopením odôvodnenia odvolateľky v rôznych odvolacích dôvodoch.

57

Pokiaľ ide v druhom rade o argumentáciu, podľa ktorej je odvolanie neprípustné z dôvodu, že IAE vo svojich návrhoch nenavrhuje, aby sa vyhovelo návrhom, ktoré predložila v prvostupňovom konaní, treba pripomenúť, že podľa článku 169 rokovacieho poriadku odvolacie návrhy smerujú k zrušeniu rozhodnutia Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza v jeho výrokovej časti. Toto ustanovenie je tak zamerané na základnú zásadu v oblasti odvolania, podľa ktorej odvolanie musí smerovať proti výroku rozhodnutia Všeobecného súdu a nemôže sa obmedzovať na zmenu určitých dôvodov tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. novembra 2012, Al‑Aqsa/Rada a Holandsko/Al‑Aqsa, C‑539/10 P a C‑550/10 P, EU:C:2012:711, body 43 až 45, a zo 14. novembra 2017, British Airways/Komisia, C‑122/16 P, EU:C:2017:861, bod 51).

58

Článok 170 rokovacieho poriadku, ktorý s tým úzko súvisí, sa naopak týka odvolacích návrhov týkajúcich sa následkov prípadného zrušenia tohto rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júna 2015, EMA/Komisia, C‑100/14 P, neuverejnený, EU:C:2015:382, bod 41).

59

V prejednávanej veci treba uviesť, že IAE na jednej strane formálne navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnuté uznesenie. Na druhej strane, hoci ďalšie odvolacie návrhy výslovne nesmerujú k tomu, aby sa vyhovelo návrhom predloženým v prvostupňovom konaní, či dokonca k zrušeniu sporného rozhodnutia, nemožno na nich nahliadať inak, než že v podstate smerujú k rovnakému výsledku.

60

V dôsledku toho treba na účely zabránenia nadmerného formalizmu, ktorý by bol v rozpore s judikatúrou citovanou v bodoch 57 a 58 tohto rozsudku, dospieť k záveru, že IAE splnila požiadavky stanovené v článkoch 169 a 170 rokovacieho poriadku.

61

Okrem toho, pokiaľ ide o argumentáciu založenú na neexistencii záujmu IAE na konaní, treba pripomenúť, že existencia takého záujmu predpokladá, že odvolanie môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi konania, ktorý ho podal (rozsudky z 19. októbra 1995, Rendo a i./Komisia, C‑19/93 P, EU:C:1995:339, bod 13, a z 3. apríla 2003, Parlament/Samper, C‑277/01 P, EU:C:2003:196, bod 28).

62

V tejto súvislosti treba uviesť, že v rozsahu, v akom IAE nemala úspech vo svojich návrhoch v prvostupňovom konaní, má nepochybne záujem na tom, aby Súdny dvor vyhovel jej odvolaniu a vrátil vec Všeobecnému súdu na meritórne preskúmanie žalobných dôvodov, ktoré Všeobecný súd odmietol ako zjavne neprípustné.

63

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba námietku neprípustnosti zamietnuť.

64

Na podporu svojho odvolania IAE uvádza štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade pojmu žaloba podľa článku 263 ZFEÚ. V druhom odvolacom dôvode IAE tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil argumentáciu uvedenú v replike, a tak porušil všeobecné zásady práva Únie. Tretí odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade tretieho a šiesteho žalobného dôvodu, ako aj na nedostatku odôvodnenia napadnutého uznesenia. Štvrtý odvolací dôvod je založený na nesprávnom výklade výhrady týkajúcej sa bezdôvodného obohatenia Únie a návrhu na náhradu škody.

65

Svojím prvým odvolacím dôvodom IAE Všeobecnému súdu vytýka, že žalobu v prvostupňovom konaní kvalifikoval nesprávne, keď v bode 90 napadnutého uznesenia rozhodol, že táto žaloba bola nesprávne založená na článku 263 ZFEÚ a že mala byť podaná na základe článku 272 ZFEÚ, keďže uvádzané žalobné dôvody boli založené na nesplnení zmluvných povinností alebo na porušení práva uplatniteľného na dotknuté zmluvy.

66

Podľa IAE nie sú dôvody uvedené v návrhu na začatie konania založené na nesplnení zmluvných povinností, ale na porušení všeobecných zásad práva Únie pripomenutých tak v Zmluve o FEÚ, ako aj v rozpočtovom nariadení, na ktoré sa navyše výslovne odkazuje v článku II.25 všeobecných podmienok siedmeho rámcového programu. IAE zdôrazňuje, že ustanovenia dotknutých zmlúv tvoria len jednu zo zložiek referenčného právneho rámca, ktoré si vyžadujú „nepretržitý výklad“ a doplnenia výslovnými odkazmi na všeobecné zásady práva Únie.

67

Okrem toho, ak by sa Všeobecnému súdu dovolilo, aby spochybnil právny základ žaloby na prvom stupni, viedlo by to k porušeniu práva na obhajobu, keďže osoby, ktorým sú určené rozhodnutia výrazným spôsobom ovplyvňujúce ich záujmy, by nemohli účinne vyjadriť svoje stanoviská.

68

IAE zdôrazňuje, že tak v návrhu na začatie konania, ako aj v replike boli uplatnené všeobecné zásady práva Únie, akými sú najmä zásada rešpektovania práva na obhajobu, zásada kontradiktórnosti, právo na spravodlivý proces, zásada zákonnosti správneho konania a zásada proporcionality.

69

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný. Podľa tejto inštitúcie Všeobecný súd v bode 82 a nasl. napadnutého uznesenia správne konštatoval, že žaloba na prvom stupni bola založená na článku 263 ZFEÚ a že v dôsledku toho sú žalobné dôvody, ktoré IAE uviedla na podporu návrhov, ktorými sa domáhala vydania rozhodnutia o zákonnosti sporného rozhodnutia podľa zmluvných pravidiel, vzhľadom na povahu a obmedzenia súdu v rámci preskúmania zákonnosti neprípustné.

70

Pokiaľ ide o argumentáciu spoločnosti IAE týkajúcu sa kvalifikácie žalobných dôvodov uvedených v rámci žaloby o neplatnosť, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 90 napadnutého uznesenia, pričom neposúdil dôvodnosť žaloby, ktorá mu bola predložená, pripomenul judikatúru, podľa ktorej súd Únie, ktorý rozhoduje o žalobe o neplatnosť podanej na základe článku 263 ZFEÚ, musí posúdiť zákonnosť napadnutého aktu z hľadiska Zmluvy o FEÚ alebo z hľadiska akéhokoľvek právneho predpisu týkajúceho sa jej uplatňovania, a teda z hľadiska práva Únie, a že naopak v rámci žaloby podanej na základe článku 272 ZFEÚ žalobca môže vytýkať zmluvnej inštitúcii len nesplnenie zmluvných povinností alebo porušenia práva uplatniteľného na dotknutú zmluvu.

71

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že predmetom žaloby o neplatnosť podľa článku 263 ZFEÚ môžu byť všetky akty inštitúcií Únie, nech majú akýkoľvek charakter alebo akúkoľvek formu, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky takej povahy, že ovplyvňujú záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie (rozsudky z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 16; z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia, C‑14/18 P, EU:C:2019:159, bod 47; z 25. júna 2020, SATCEN/KF, C‑14/19 P, EU:C:2020:492, bod 69, a zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 62).

72

Súd Únie však nemá právomoc rozhodovať o žalobe o neplatnosť, ak právne postavenie žalobcu patrí v celom rozsahu do rámca zmluvných vzťahov, ktorých právny režim sa riadi vnútroštátnou právnou úpravou určenou zmluvnými stranami (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 18; z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia, C‑14/18 P, EU:C:2019:159, bod 48; z 25. júna 2020, SATCEN/KF, C‑14/19 P, EU:C:2020:492, bod 78, a zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 63).

73

Ak by sa totiž súd Európskej únie sám považoval za príslušný rozhodovať vo veci neplatnosti aktov patriacich do čisto zmluvného rámca, riskoval by v takom prípade nielen to, že by článok 272 ZFEÚ, ktorý umožňuje zveriť súdnu právomoc Únie na základe arbitrážnej doložky, stratil svoj zmysel, ale v prípade, že by zmluva neobsahovala takúto doložku, aj to, že by rozšíril svoju súdnu právomoc nad rámec stanovený článkom 274 ZFEÚ, ktorý zveruje všeobecnú právomoc rozhodovať o sporoch, v ktorých je stranou Únia, vnútroštátnym súdom (rozsudky z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 19; z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia, C‑14/18 P, EU:C:2019:159, bod 49; 25. júna 2020, SATCEN/KF, C‑14/19 P, EU:C:2020:492, bod 79, a zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 64).

74

Z tejto judikatúry vyplýva, že v prípade existencie zmluvy, ktorá zaväzuje žalobcu voči jednej z inštitúcií Európskej únie, možno na súd Únie podať žalobu na základe článku 263 ZFEÚ len vtedy, keď cieľom napadnutého aktu je vyvolať záväzné právne účinky, ktoré nepatria do zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami a ktoré zahŕňajú výkon verejných právomocí zverených zmluvnej inštitúcii ako správnemu orgánu (rozsudky z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 20; z 28. februára 2019, Alfamicro/Komisia, C‑14/18 P, EU:C:2019:159, bod 50, a zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 65).

75

Komisia však nemôže prijať rozhodnutie predstavujúce exekučný titul v rámci zmluvných vzťahov, ktoré neobsahujú arbitrážnu doložku v prospech súdu Únie a ktoré z tohto dôvodu patria do súdnej právomoci súdov členského štátu. Prijatie takéhoto rozhodnutia Komisiou v prípade neexistencie arbitrážnej doložky by totiž viedlo k obmedzeniu právomoci týchto súdov, pretože súd Únie by sa stal príslušným rozhodnúť o zákonnosti tohto rozhodnutia. Komisia by tak mohla systematicky obchádzať rozdelenie právomocí medzi súdom Únie a vnútroštátnymi súdmi zakotvené v primárnom práve pripomenutom v bodoch 72 až 74 tohto rozsudku. Právomoc Komisie prijímať rozhodnutia predstavujúce exekučný titul v rámci zmluvných vzťahov sa preto musí obmedziť na zmluvy, ktoré obsahujú arbitrážnu doložku zverujúcu právomoc súdu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 73).

76

Podľa judikatúry Všeobecného súdu citovanej v bode 90 napadnutého uznesenia, ak súd Únie rozhoduje o žalobe o neplatnosť podanej na základe článku 263 ZFEÚ, posudzuje zákonnosť napadnutého aktu len z hľadiska práva Únie, pričom žalobca môže namietať nesplnenie zmluvných povinností alebo porušenie práva uplatniteľného na dotknutú zmluvu len v rámci žaloby podanej na základe článku 272 ZFEÚ.

77

Táto judikatúra Všeobecného súdu má za následok, že súd Únie rozhodujúci o žalobe o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu predstavujúcemu exekučný titul, ktoré je aktom prijatým na základe vlastnej právomoci a odlišuje sa od zmluvného vzťahu medzi zmluvnými stranami, vyhlási za neprípustný každý žalobný dôvod založený na nesplnení zmluvných povinností alebo na porušení ustanovení vnútroštátneho práva uplatniteľného na dotknutú zmluvu s výnimkou toho, že by za určitých podmienok súvisiacich nielen s vôľou tohto súdu, ale aj s okolnosťou, že žalobca proti tomu výslovne nenamieta, ako aj s existenciou dôvodov založených na porušení pravidiel upravujúcich zmluvný vzťah, bolo možné zmeniť kvalifikáciu uplatnených žalobných dôvodov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, body 81 a 84).

78

V prejednávanej veci Všeobecný súd potom, ako v bode 92 napadnutého uznesenia pripomenul, že treba pristúpiť k preskúmaniu každého z uvedených žalobných dôvodov, zamietol ako neprípustné prvý žalobný dôvod a tretí až siedmy žalobný dôvod v prvostupňovom konaní, a to najmä z dôvodu, že v nich uvedená argumentácia sa týkala výkladu ustanovení dotknutých zmlúv.

79

Uplatnenie judikatúry Všeobecného súdu, ktorá rozlišuje podľa toho, či dôvody uvedené v rámci žaloby musí súd Únie, ktorý o nej rozhoduje, považovať za založené na jednom z porušení alebo prípadov uvedených článku 263 druhom odseku ZFEÚ, alebo naopak za založené na nesplnení ustanovení dotknutej zmluvy alebo na porušení ustanovení vnútroštátneho práva uplatniteľného na túto zmluvu, by vyžadovalo, aby žalobca podal svoju žalobu aj na základe článku 272 ZFEÚ. Z tohto dôvodu nemôže táto judikatúra zaručiť, že všetky pre spor relevantné skutkové a právne otázky budú preskúmané s cieľom zabezpečiť účinnú súdnu ochranu uvedenú v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

80

Na to, aby súd mohol v súlade s článkom 47 Charty rozhodnúť o rozdielnych názoroch na práva a povinnosti vyplývajúce z práva Únie, totiž treba, aby mal právomoc preskúmať všetky skutkové a právne otázky, ktoré sú relevantné na účely sporu, o ktorom rozhoduje (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. novembra 2012, Otis a i., C‑199/11, EU:C:2012:684, bod 49, a zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 84). Ak teda súd Únie rozhoduje podľa článku 263 ZFEÚ o žalobe o neplatnosť v rámci sporu týkajúceho sa rozhodnutia prijatého na základe plnenia zmluvy, ako aj v rámci rozhodnutia predstavujúceho exekučný titul prijatého na účely vymáhania zmluvnej pohľadávky, má uvedený súd rozhodnúť tak o dôvodoch spochybňujúcich uvedené rozhodnutie z dôvodu, že inštitúcia vykonáva svoje právomoci orgánu verejnej moci, ako aj o dôvodoch spochybňujúcich zmluvné povinnosti, ktoré viedli k prijatiu uvedeného rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 88).

81

Okrem toho ak sa zmluvné strany rozhodnú vo svojej zmluve prostredníctvom arbitrážnej doložky zveriť súdu Únie právomoc rozhodovať o sporoch týkajúcich sa tejto zmluvy, tento súd bude mať právomoc posúdiť prípadné porušenia Charty a všeobecných zásad práva Únie bez ohľadu na uplatniteľné právo zakotvené v uvedenej zmluve.

82

V tejto súvislosti treba uviesť, že pre Komisiu platia pri plnení zmluvy naďalej povinnosti, ktoré jej vyplývajú z Charty a všeobecných zásad práva Únie. Okolnosť, že právo uplatniteľné na dotknutú zmluvu nezabezpečuje rovnaké záruky ako tie, ktoré priznáva Charta a všeobecné zásady práva Únie, tak Komisiu neoslobodzuje od jej povinnosti zabezpečiť ich dodržiavanie vo vzťahu k jej zmluvným stranám (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2020, ADR Center/Komisia, C‑584/17 P, EU:C:2020:576, bod 86).

83

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že v rámci žaloby podanej na základe článku 263 ZFEÚ musí súd Únie posúdiť zákonnosť napadnutého aktu výlučne z hľadiska práva Únie a že nesplnenie ustanovení dotknutej zmluvy alebo porušenie práva uplatniteľného na túto zmluvu možno namietať len v rámci žaloby podanej na základe článku 272 ZFEÚ.

84

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba prvému odvolaciemu dôvodu vyhovieť.

85

Vo svojom druhom odvolacom dôvode IAE tvrdí, že Všeobecný súd v bode 98 napadnutého uznesenia nesprávne rozhodol, že argumentácia uvedená v replike spočívala v uvedení nových žalobných dôvodov, ktorých cieľom bolo preformulovať prvý žalobný dôvod uvedený v žalobe na prvom stupni. Všeobecný súd tým nesprávne vyložil argumentáciu uvedenú v replike. Nejde totiž o nový návrh, ale len o spresnenia žalobných dôvodov uvedených v návrhu na začatie konania.

86

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť ako zjavne nedôvodný.

87

Treba uviesť, ako o tom svedčí výraz „navyše“, že žalobný dôvod uvedený v bode 98 napadnutého uznesenia je rozvinutý len pre úplnosť vo vzťahu k žalobnému dôvodu uvedenému v bode 97 tohto uznesenia, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že prvý žalobný dôvod treba považovať za neprípustný, keďže argumentácia, ktorú tento žalobný dôvod obsahuje, sa týka výkladu zmluvných ustanovení, a preto ju nemožno ako takú uplatniť v rámci žaloby o neplatnosť podanej na základe článku 263 ZFEÚ.

88

Odvolacie dôvody smerujúce proti dôvodu rozhodnutia Všeobecného súdu uvedeného len pre úplnosť nemôžu viesť k zrušeniu tohto rozhodnutia a sú preto neúčinné (pozri najmä rozsudok z 11. decembra 2019, Mytilinaios Anonymos Etairia – Omilos Epicheiriseon, C‑332/18 P, EU:C:2019:1065, bod 137 a citovanú judikatúru).

89

V dôsledku toho musí byť druhý odvolací dôvod zamietnutý ako neúčinný.

90

Tretím odvolacím dôvodom IAE Všeobecnému súdu vytýka jednak to, že v bode 113 a nasl., ako aj v bode 124 a nasl. napadnutého uznesenia riadne nezohľadnil právnu úpravu uplatniteľnú v oblasti auditu, a v dôsledku toho ani všeobecné zásady práva Únie, a jednak to, že z právneho hľadiska dostatočne neodôvodnil, prečo sa mali tretí a šiesty žalobný dôvod uvedené na podporu žaloby na prvom stupni zamietnuť ako nedôvodné.

91

Podľa IAE z článku 317 ZFEÚ vyplýva, že Komisia musí tiež konať podľa zásad riadneho finančného hospodárenia v oblasti auditu. Okrem toho podľa odôvodnenia 33 a článku 124 rozpočtového nariadenia je Komisia povinná dodržiavať určité všeobecne prijaté zásady účtovníctva, najmä zásadu jednotných účtovných metód. Tieto zásady sa neuplatňujú na inštitúcie Únie len v rámci plnenia rozpočtu Únie, ale možno ich voči nim uplatniť v rámci akejkoľvek činnosti, a to aj v oblasti zmluvných vecí.

92

Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že uplatnenie pravidiel v oblasti auditu spadá pod výklad zmluvných ustanovení a nemôže byť predmetom preskúmania súdom Únie v rámci žaloby o neplatnosť, hoci mal naopak tieto pravidlá zohľadniť pre vyvodenie záveru o porušení všeobecných zásad práva Únie.

93

Okrem toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci posúdenia dôkazov predložených spoločnosťou IAE tým, že nezohľadnil skutočnosti a podklady, ktoré predložila.

94

Podľa Komisie treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

95

Pokiaľ ide v prvom rade o údajné nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry povinnosť odôvodnenia znamená, že Všeobecný súd musí jasne a nepochybne uviesť úvahy, ktorými sa riadil, aby to dotknutým osobám umožnilo zistiť dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať jeho súdne preskúmanie (pozri najmä rozsudky zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 136, a z 26. mája 2016, Rose Vision/Komisia, C‑224/15 P, EU:C:2016:358, bod 24).

96

V prejednávanej veci z bodov 114 až 118 a 124 až 126 napadnutého uznesenia vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno platne vytýkať, že neodôvodnil, prečo treba tretí a šiesty žalobný dôvod, ktoré uviedla IAE na podporu svojej žaloby o neplatnosť, zamietnuť.

97

V rámci preskúmania tretieho žalobného dôvodu totiž Všeobecný súd v bode 115 napadnutého uznesenia uviedol, že námietky IAE týkajúce sa záverečnej správy z auditu boli ťažko zrozumiteľné a v každom prípade vôbec nepodložené, a rozhodol, že ich treba zamietnuť ako zjavne neprípustné. Pokiaľ ide o porušenie zásady rešpektovania práva na obhajobu, Všeobecný súd odkázal na preskúmanie vykonané v bodoch 107 až 122 napadnutého uznesenia a dospel k záveru, že argumentáciu, ktorú v tejto súvislosti IAE uviedla, treba zamietnuť ako nedôvodnú.

98

Pokiaľ ide o šiesty žalobný dôvod, Všeobecný súd v bodoch 124 a 125 napadnutého uznesenia uviedol, že ustanovenia, na ktoré IAE odkázala, predstavovali pravidlá, ktoré buď pochádzali od tretích subjektov, alebo nemali záväzné účinky.

99

Pokiaľ ide v druhom rade o argumentáciu založenú na údajnom nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa mal dopustiť Všeobecný súd v rámci posúdenia skutkových okolností a dôkazov, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry sa odvolanie obmedzuje na právne otázky a že Všeobecný súd má ako jediný právomoc konštatovať a posúdiť relevantné skutočnosti, ako aj posúdiť dôkazy, s výnimkou prípadu ich skreslenia (rozsudky z 18. júla 2006, Rossi/ÚHVT, C‑214/05 P, EU:C:2006:494, bod 26, a z 13. septembra 2007, Il Ponte Finanziaria/ÚHVT, C‑234/06 P, EU:C:2007:514, bod 38).

100

V prejednávanej veci, keďže IAE netvrdí, že Všeobecný súd skreslil skutkové okolnosti alebo dôkazy, ale obmedzuje sa na tvrdenie, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia skutkového stavu a dôkazov, ktoré mu boli predložené, treba túto argumentáciu zamietnuť ako neprípustnú.

101

Pokiaľ ide v treťom rade o uplatnenie článku 317 ZFEÚ a rozpočtového nariadenia, treba pripomenúť, že právomoc Súdneho dvora je obmedzená na posúdenie právneho riešenia žalobných dôvodov prejednávaných na prvom stupni. Ak by totiž účastníkovi konania bolo umožnené predložiť odvolací dôvod, ktorý nebol predložený v konaní na Všeobecnom súde, po prvýkrát až v konaní pred Súdnym dvorom, bolo by mu umožnené predložiť Súdnemu dvoru, ktorý má obmedzené právomoci v odvolacom konaní, vec v širšom rozsahu, ako bola tá, ktorou sa zaoberal Všeobecný súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. júna 1994, Komisia/Brazzelli Lualdi a i., C‑136/92 P, EU:C:1994:211, bod 59).

102

V prejednávanej veci treba uviesť, že IAE síce takúto argumentáciu na Všeobecnom súde neuviedla, ale obmedzila sa len na tvrdenie o porušení niektorých ustanovení uplatniteľných v oblasti auditu.

103

Z dôvodu, že z bodu 83 tohto rozsudku vyplýva, že Komisia je povinná dodržiavať ustanovenia Zmluvy o FEÚ, ako aj ustanovenia rozpočtového nariadenia, či už koná ako zmluvný partner v zmluvných vzťahoch, ktoré ju viažu s jednotlivcom, alebo keď ako správny orgán prijíma rozhodnutia predstavujúce exekučný titul, však okolnosť, že IAE teraz odkazuje na uplatnenie článku 317 ZFEÚ a ustanovení rozpočtového nariadenia, nemôže viesť k záveru, že táto argumentácia má iný rozsah než ten, ktorý bol uvedený na Všeobecnom súde. Uvedenú argumentáciu treba považovať za rozšírenie výhrady, ktorá bola pôvodne vznesená v žalobe na Všeobecnom súde.

104

Keďže Všeobecný súd túto výhradu zamietol najmä z dôvodu, že v nej rozvinutá argumentácia pozostávala len z tvrdení, ktoré sú ťažko zrozumiteľné a v každom prípade vôbec nepodložené, alebo že táto argumentácia vôbec neodkazuje na pravidlá práva Únie a že argumentácia uvedená pred Súdnym dvorom to nemôže napraviť, treba uvedenú výhradu zamietnuť ako neprípustnú.

105

S prihliadnutím na prechádzajúce úvahy treba tretí odvolací dôvod zamietnuť ako čiastočne neprípustný a čiastočne nedôvodný.

106

V prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu IAE Všeobecnému súdu vytýka, že rozhodol, že jej návrh na vyvodenie zodpovednosti Únie za bezdôvodné obohatenie je nedôvodný len z dôvodu, že medzi účastníkmi konania existuje zmluvný vzťah, pričom nebol zohľadnený prospech, ktorý Komisia z poskytnutého plnenia získala.

107

V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu IAE tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že jej návrh na náhradu škody nebol podložený, hoci takýto návrh sa nutne zakladal na plnení, ktoré už poskytla, a na nákladoch, ktoré už vynaložila.

108

Komisia tvrdí, že štvrtý odvolací dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný.

109

Pokiaľ ide o prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že na to, aby bolo možné vyhovieť žalobe založenej na bezdôvodnom obohatení, je nevyhnutné, aby obohatenie nemalo žiadny platný právny základ. Táto podmienka nie je splnená najmä vtedy, ak obohatenie možno odôvodniť zmluvnými záväzkami [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, bod 46, a z 28. júla 2011, Agrana Zucker, C‑309/10, EU:C:2011:531, bod 53].

110

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd po tom, čo pripomenul judikatúru citovanú v bode 109 tohto rozsudku, správne dospel v bode 133 napadnutého uznesenia k záveru, že údajné obohatenie Komisie vychádzalo zo zmlúv MARE, Senior a ECRN, ktoré ju spájali so spoločnosťou IAE, takže toto obohatenie nemožno považovať za „bezdôvodné“ v zmysle judikatúry.

111

Prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu preto treba zamietnuť ako nedôvodnú.

112

Pokiaľ ide o druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podriadený splneniu súboru podmienok, a to nezákonnosti konania vytýkaného inštitúciám Únie, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi namietaným konaním inštitúcie a uvádzanou škodou (pozri najmä rozsudok zo 14. októbra 2014, Giordano/Komisia, C‑611/12 P, EU:C:2014:2282, bod 35 a citovanú judikatúru).

113

V prejednávanej veci, keďže žaloba na prvom stupni neobsahovala žiadnu skutočnosť na podporu návrhu na náhradu škody, Všeobecný súd v bode 138 napadnutého uznesenia správne zamietol tento návrh ako zjavne neprípustný podľa článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 44 ods. 1 jeho rokovacieho poriadku. V tejto súvislosti nemôže žalobkyňa oprávnene tvrdiť, že nemusela dodržať formálne požiadavky stanovené v týchto ustanoveniach, keďže jej návrh sa nutne zakladal na plnení, ktoré už poskytla, a na nákladoch, ktoré už vynaložila.

114

V dôsledku toho treba aj druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodnú.

115

S prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba štvrtý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

116

S prihliadnutím na všetky predchádzajúce úvahy treba tomuto odvolaniu vyhovieť, a teda napadnuté uznesenie zrušiť.

117

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje, alebo vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecného súdu.

118

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci boli prvý žalobný dôvod a tretí až siedmy žalobný dôvod uvedené v rámci žaloby na prvom stupni v napadnutom uznesení zamietnuté ako zjavne neprípustné z nesprávneho dôvodu, že sa týkali výkladu, či dokonca údajného nesplnenia ustanovení dotknutých zmlúv, a nie porušenia pravidiel práva Únie, Súdny dvor rozhodol, že stav konania nedovoľuje vo veci rozhodnúť.

119

V dôsledku toho treba vec vrátiť Všeobecnému súdu.

120

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: