—

P. Zarski, v zastúpení: B. Stankiewicz, Z. Korsak a A. Ostrowska‑Maciąg, radcy prawni,

—

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

—

španielska vláda, v zastúpení: A. Sampol Pucurull, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. Patakia, A. C. Becker a J. Szczodrowski, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1, článku 2 bodu 1, ako aj článkov 3, 6, 8 a článku 12 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. EÚ L 48, 2011, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Piotrom Zarskim a pánom Andrzejom Stadnickým, týkajúceho sa náhrady nákladov, ktoré vynaložil pán Zarski na účely vymoženia dlžného nájomného od pána Stadnického.

3

Článok 6 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. ES L 200, 2000, s. 35; Mim. vyd. 17/001, s. 226) stanovuje:

„Pri transpozícii tejto smernice môžu členské štáty vylúčiť:

…

4

Odôvodnenie 12 smernice 2011/7 znie:

„Oneskorená platba predstavuje porušenie zmluvy, ktoré sa v dôsledku nízkych alebo žiadnych účtovaných úrokov z omeškania a/alebo zdĺhavých konaní o náhradu škody vo väčšine členských štátov stáva finančne atraktívnym pre dlžníkov. Na odvrátenie tohto trendu a odradenie od oneskorených platieb je potrebná rázna zmena smerom ku kultúre včasných platieb vrátane toho, že vylúčenie práva na účtovanie úroku by sa malo vždy považovať za značne nevýhodnú zmluvnú podmienku alebo obchodnú praktiku. Takáto zmena by takisto mala zahŕňať zavedenie konkrétnych ustanovení o lehotách splatnosti a náhrade nákladov vzniknutých veriteľovi a okrem iného by tiež mala znamenať, že vylúčenie práva na náhradu nákladov na vymáhanie by sa malo považovať za značne nevýhodné, ak sa nepreukáže opak.“

5

Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2011/7:

„Cieľom tejto smernice je boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a tým podporiť konkurencieschopnosť podnikov a najmä [malých a stredných podnikov (MSP)].“

6

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…“

7

Pod názvom „Náhrada nákladov na vymáhanie“ článok 6 smernice 2011/7 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že sa úrok z omeškania stane splatným v rámci obchodných transakcií v súlade s článkom 3 alebo 4, bol veriteľ oprávnený získať od dlžníka minimálne paušálnu sumu vo výške 40 [eur].

2.   Členské štáty zabezpečia, aby paušálna suma uvedená v odseku 1 bola splatná bez potreby upozornenia a bola náhradou za vlastné náklady veriteľa na vymáhanie.

3.   Veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať okrem paušálnej sumy uvedenej v odseku 1 primeranú náhradu všetkých nákladov na vymáhanie presahujúcich túto paušálnu sumu a vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania s platbou. Tieto náklady by mohli zahŕňať náklady vzniknuté okrem iného v dôsledku využitia služieb právnika alebo spoločnosti na vymáhanie dlhov.“

8

Článok 12 ods. 4 uvedenej smernice znie:

„Pri transpozícii tejto smernice sa členské štáty rozhodnú, či vylúčia zmluvy uzatvorené pred 16. marcom 2013.“

9

Článok 13 prvý odsek tejto smernice stanovuje:

„Smernica 2000/35/ES sa zrušuje s účinnosťou od 16. marca 2013 bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehoty na jej transpozíciu do vnútroštátneho práva a jej uplatňovanie. Naďalej sa však uplatňuje na zmluvy uzavreté pred dátumom, pred ktorým sa táto smernica neuplatňuje podľa článku 12 ods. 4“

10

Smernica 2011/7 bola prebratá do poľského právneho poriadku zákonom z 8. marca 2013 o platobných lehotách v obchodných transakciách (ďalej len „zákon z 8. marca 2013“), ktorý nadobudol účinnosť 28. apríla 2013 a ktorým sa zrušil zákon z 12. júna 2003 o platobných lehotách v obchodných transakciách.

11

§ 4 zákona z 8. marca 2013 stanovuje:

„Na účely tohto zákona je:

obchodná transakcia zmluva, ktorej predmetom je dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb za odplatu, ak zmluvné strany uvedené v § 2 uzavrú túto zmluvu v súvislosti so svojou hospodárskou činnosťou;

…“

12

§ 10 uvedeného zákona stanovuje:

„1.   Veriteľ má odo dňa splatnosti úrokov uvedených v § 7 ods. 1 alebo v § 8 ods. 1 vo vzťahu k dlžníkovi bez výzvy nárok na platbu sumy v [poľských zlotých] PLN, ktorá podľa stredného výmenného kurzu Poľskej národnej banky z posledného pracovného dňa mesiaca, ktorý predchádza mesiacu splatnosti peňažného plnenia, zodpovedá prepočtu sumy 40 EUR, ako náhradu nákladov na vymáhanie.

2.   Okrem sumy uvedenej v prvom odseku má veriteľ nárok na primeranú náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré vynaložil a ktoré sú vyššie ako uvedená suma.

3.   Pokiaľ § 11 ods. 2 bod 2 nestanovuje inak, nárok na sumu uvedenú v prvom odseku vyplýva z obchodnej transakcie.“

13

§ 15 zákona z 8. marca 2013 stanovuje:

„1.   Na obchodné transakcie, ktoré boli uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa uplatnia doterajšie predpisy.

…“

14

Na rozdiel od § 10 ods. 1 zákona z 8. marca 2013 žiadne ustanovenie zákona z 12. júna 2003 o platobných lehotách v obchodných transakciách nestanovovalo právo veriteľa požadovať paušálnu náhradu nákladov na vymáhanie, ktoré vynaložil, vo výške 40 eur.

15

Účastníkmi konania vo veci samej sú podnikatelia, ktorí uzavreli 20. septembra 2010 zmluvu o nájme na dobu neurčitú, na základe ktorej dal pán Zarski, prenajímateľ, pánovi Stadnickému, nájomcovi, svoje kancelárske priestory do užívania za úhradu nájomného. Prenajímateľ požaduje od nájomcu paušálnu sumu vo výške 40 eur ako náhradu nákladov spojených s vymáhaním za každé mesačné omeškanie s platbou nájomného od 9. apríla 2014 do februára 2015.

16

Sąd Rejonowy dla m. st. Warszawy (Okresný súd Varšava, Poľsko) žalobu pána Zarského založenú na § 10 ods. 1 zákona z 8. marca 2013 zamietol z dôvodu, že podľa § 15 tohto zákona sa tento zákon neuplatňuje na zmluvy, ktoré boli uzatvorené pred 28. aprílom 2013. Pán Zarski podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na vnútroštátny súd.

17

Vnútroštátny súd si v prvom rade kladie otázku, či nájom priestorov predstavuje službu v zmysle článku 2 bodu 1 a článku 3 smernice 2011/7.

18

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku má však vnútroštátny súd pochybnosti, či v prípade nájomnej zmluvy na dobu neurčitú treba za obchodnú transakciu považovať nájomnú zmluvu alebo jednotlivú samostatnú „transakciu“ v podobe každej splátky nájomného. Podľa vnútroštátneho súdu zmluva pozostáva z istého počtu operácií, ktoré vytvárajú sled obchodných transakcií. Je pravda, že zákon z 8. marca 2013 obmedzuje obchodné transakcie na zmluvy. Pretrvávajú však pochybnosti o tom, či normotvorca Únie chráni právny akt, akým je zmluva, alebo chráni tiež „hospodársku udalosť uskutočnenú hospodárskym subjektom“, akým je platba, ktorá je protiplnením za dodanie tovaru alebo služieb.

19

Podľa vnútroštátneho súdu z článku 2 bodu 1 smernice 2011/7 vyplýva, že každá zmluva je obchodnou transakciou, avšak nie každá obchodná transakcia je zmluvou. Viacero individuálnych obchodných transakcií teda môže vychádzať z jedinej rámcovej zmluvy. Okrem toho ochrana práva veriteľa získať v obchodných transakciách platbu bez omeškania by mala podnecovať k tomu, aby sa uvedená ochrana neobmedzovala len na zmluvy, ale bola rozšírená na obchodné operácie.

20

Ak by sa mal pojem „obchodná transakcia“ chápať ako jednotlivá samostatná transakcia v podobe každej splátky nájomného, vnútroštátny súd si kladie tiež otázku, či členské štáty môžu na základe článku 12 ods. 4 smernice 2011/7 vylúčiť z uplatňovania tejto smernice nájomné zmluvy uzavreté pred 16. marcom 2013, ak omeškanie s jednotlivými platbami nájomného nastane po tomto dátume.

21

Vnútroštátny súd uvádza, že článok 12 ods. 4 uvedenej smernice používa pojem „zmluva“, a nie „transakcia“, zatiaľ čo v celom rade ďalších ustanovení sa používa pojem „transakcia“. Domnieva sa však, že nie je isté, či cieľom smernice 2011/7 nie je chrániť jednotlivé trvalé alebo opakujúce sa záväzkové vzťahy, a teda či by sa pri výklade článku 12 ods. 4 tejto smernice nemala priznať prednosť zásade bezprostrednej uplatniteľnosti nového zákona.

22

Za týchto okolností Sąd Okręgowy w Warszawie (Krajský súd Varšava, Poľsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

23

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať najskôr a spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 4 smernice 2011/7 vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu z uplatňovania smernice vylúčiť oneskorené platby pri plnení zmluvy uzavretej pred 16. marcom 2013, aj ak k týmto oneskoreným platbám dôjde po tomto dátume, alebo či tieto platby predstavujú obchodné transakcie, ktoré nevyhnutne patria do časovej pôsobnosti uvedenej smernice.

24

Článok 12 ods. 4 smernice 2011/7 umožňuje členským štátom rozhodnúť sa pri preberaní tejto smernice vylúčiť z pôsobnosti tejto smernice zmluvy uzatvorené pred 16. marcom 2013.

25

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii (rozsudok z 18. októbra 2016, Nikiforidis, C‑135/15, EU:C:2016:774, bod 28 a citovaná judikatúra).

26

Keďže článok 12 ods. 4 smernice 2011/7 neobsahuje žiaden odkaz na právo členských štátov, treba ho vykladať autonómne a jednotne. Takýto výklad sa musí hľadať tak, že sa zohľadní znenie tohto ustanovenia, kontext, do ktorého patrí, a cieľ sledovaný touto smernicou (rozsudok z 10. novembra 2016, Kovalkovas, C‑477/16 PPU, EU:C:2016:861, bod 33).

27

Čo sa týka znenia článku 12 ods. 4 smernice 2011/7, treba uviesť, že normotvorca Únie používa pojem „zmluvy uzatvorené“ a nie „obchodné transakcie“ použitý v iných ustanoveniach tejto smernice.

28

Preto bez toho, aby bolo potrebné v rámci tohto prejudiciálneho konania určiť, či sa pojem „obchodné transakcie“ týka, ako naznačuje vnútroštátny súd, spôsobu plnenia zmluvy, stačí konštatovať, že normotvorca Únie dával v každom prípade pozor na to, aby tento výraz nijakým spôsobom nepoužil pri vymedzení rozsahu práva priznaného členským štátom v článku 12 ods. 4 smernice 2011/7.

29

Posúdenie znenia tohto ustanovenia vedie k záveru, že normotvorca Únie tým, že použil výraz „zmluvy uzatvorené“, umožnil členským štátom, aby v plnom rozsahu vylúčili zmluvné vzťahy uzatvorené pred 16. marcom 2013 z pôsobnosti smernice 2011/7 vrátane účinkov, ktoré vyplývajú z týchto zmluvných vzťahov a prejavia sa až po tomto dátume.

30

Tento výklad je podporený kontextom predmetného ustanovenia, a konkrétnejšie, pôsobnosťou článku 13 smernice 2011/7.

31

Uvedeným článkom 13 sa s účinnosťou od 16. marca 2013 ruší smernica 2000/35, pričom sa stanovuje, že táto smernica sa však uplatňuje na zmluvy uzavreté pred týmto dátumom, na ktoré sa smernica 2011/7 podľa svojho článku 12 ods. 4 neuplatňuje.

32

Z toho vyplýva, že keď členský štát využil svoje právo, ktoré mu priznáva článok 12 ods. 4 smernice 2011/7, zmluvy uzavreté pred 16. marcom 2013 ostávajú, pokiaľ článok 6 ods. 3 písm. b) smernice 2000/35 nestanovuje inak, upravené smernicou 2000/35, a to vrátane ich budúcich účinkov, napriek tomu, že smernica 2000/35 je v zásade od tohto istého dátumu zrušená. V tomto prípade sa smernica 2011/7 nemôže uplatňovať na účinky takýchto zmlúv, ktoré nastanú po 16. marci 2013, pretože sa na ne nemôžu uplatňovať súčasne ustanovenia smernice 2000/35, ani smernice 2011/7.

33

Z vyššie uvedeného vyplýva, že spory týkajúce sa platieb splatných po 16. marci 2013 nemôžu patriť do pôsobnosti smernice 2011/7, ak zmluva, na základe ktorej musia byť tieto platby zaplatené, bola uzatvorená pred týmto dátumom, a dotknutý členský štát využil možnosť stanovenú v článku 12 ods. 4 smernice 2011/7.

34

Na druhú a tretiu otázku preto treba odpovedať, že článok 12 ods. 4 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu z pôsobnosti tejto smernice vylúčiť oneskorené platby pri plnení zmluvy uzavretej pred 16. marcom 2013, aj ak k týmto oneskoreným platbám dôjde po tomto dátume.

35

Vzhľadom na odpoveď na druhú a tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na prvú otázku.

36

Keďže zmluva, o ktorú ide vo veci samej, bola uzatvorená pred 16. marcom 2013 a Poľská republika využila možnosť stanovenú v článku 12 ods. 4 smernice 2011/7, uvedená zmluva nemôže patriť do časovej pôsobnosti tejto smernice, takže nie je potrebné určiť, či musí byť vylúčená aj z vecnej pôsobnosti tejto smernice.

37

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

Článok 12 ods. 4 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu z pôsobnosti tejto smernice vylúčiť oneskorené platby pri plnení zmluvy uzavretej pred 16. marcom 2013, aj ak k týmto oneskoreným platbám dôjde po tomto dátume.