–

Merck KGaA, v zastúpení: S. Völker a M. Pemsel, Rechtsanwälte,

–

Merck & Co. Inc., Merck Sharp & Dohme Corp., MSD Sharp & Dohme GmbH, v zastúpení: A. Bothe, Y. Draheim a P. Fromlowitz, Rechtsanwälte,

–

Európska komisia, v zastúpení: T. Scharf a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 109 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Merck KGaA na jednej strane a spoločnosťami Merck & Co. Inc., Merck Sharp & Dohme Corp. a MSD Sharp & Dohme GmbH na strane druhej vo veci návrhov spoločnosti Merck, aby boli voči posledným uvedeným spoločnostiam prijaté opatrenia spočívajúce v zákaze používania výrazu „Merck“ v názvoch ich domén a na platformách sociálnych médií na internete, ako aj v obchodných názvoch tak v Nemecku, ako aj v iných štátoch v rámci Európskej únie.

3

Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) nahradilo vo vzťahoch medzi členskými štátmi dohovor o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísanú 27. septembra 1968 (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32).

4

Odôvodnenie 15 nariadenia č. 44/2001 stanovovalo:

„V záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky. Musí existovať jasný a účinný spôsob riešenia prípadov litispendencie…“

5

Článok 27 uvedeného nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 9, nazvaného „Prekážka začatej veci – súvisiace veci“, kapitoly II tohto nariadenia, stanovoval:

„1.   Ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať.

2.   Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.“

6

Odôvodnenia 3 a 15 až 17 nariadenia č. 207/2009 uvádzajú:

…

7

Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 stanovuje:

„Ochranná známka [Európskej únie] má jednotný charakter. Má rovnaké účinky v celej [Únii]: môže byť zapísaná, prevedená, možno sa jej vzdať, zrušiť ju alebo vyhlásiť za neplatnú a jej používanie môže byť zakázané len na území celej [Únie]. Táto zásada platí, pokiaľ v tomto nariadení nie je uvedené inak.“

8

Článok 109 tohto nariadenia, nazvaný „Súčasné a po sebe nasledujúce občianskoprávne žaloby na základe ochranných známok [Európskej únie] a národných ochranných známok“, ktorý sa nachádza v oddiele 1, nazvanom „Občianske žaloby na základe viac ako jednej ochrannej známky“, hlavy XI uvedeného nariadenia, v odseku 1 písm. a) stanovuje:

„Ak sa podajú žaloby o porušenie práv zahŕňajúce rovnaký dôvod žaloby a medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, jedna na základe ochrannej známky [Európskej únie] a druhá na základe národnej ochrannej známky:

9

Žalobkyňa vo veci samej, spoločnosť Merck, je chemický a farmaceutický podnik, ktorý podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu zamestnáva približne 40000 osôb a vykonáva svoju činnosť v 67 štátoch na celom svete.

10

Žalovaná v prvom rade vo veci samej, spoločnosť Merck & Co., je materskou spoločnosťou kótovanou na burze žalovanej v druhom rade vo veci samej, spoločnosti Merck Sharp & Dohme, ktorá obchoduje najmä s liekmi a vakcínami, ako aj s kozmetickými a ošetrovacími výrobkami. Podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu má spoločnosť Merck Sharp & Dohme na starosti operačné činnosti obchodnej skupiny a konkrétne jej zviditeľnenie na internete, a to najmä zverejňovaním zaujímavých informácií o jej akcionároch. Žalovaná v treťom rade vo veci samej, spoločnosť MSD Sharp & Dohme, je nemeckou dcérskou spoločnosťou spoločnosti Merck & Co.

11

Žalobkyňa a žalované vo veci samej boli pôvodne súčasťou tej istej skupiny spoločností. Od roku 1919 sú však už úplne samostatné.

12

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Merck je majiteľkou národnej ochrannej známky MERCK, prihlásenej v Spojenom kráľovstve. Je tiež majiteľkou slovnej ochrannej známky Európskej únie MERCK pre výrobky patriace do tried 5, 9 a 16 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení, a pre služby patriace do triedy 42 tejto dohody.

13

Postupne bolo uzavretých viacero dohôd medzi spoločnosťou, ktorej právnym nástupcom je Merck na jednej strane a spoločnosťou, ktorej právnym nástupcom je Merck Sharp & Dohme na strane druhej. Tieto dohody, z ktorých posledná uzavretá je ešte stále platná, stanovovali pravidlá týkajúce sa používania ochranných známok spoločnosti Merck spoločnosťou Merck Sharp & Dohme v Nemecku, ako aj v ostatných štátoch.

14

Internetová stránka žalovaných vo veci samej www.merck.com odkazuje každého používateľa v Nemecku alebo v inom členskom štáte prostredníctvom odkazov na internetové stránky, ktoré jej podliehajú a ktoré tiež svojím obsahom upozorňujú na internetové stránky žalovaných vo veci samej, a to na www.merckengage.com, www.merckvaccines.com či www.merck‑animal‑health.com. Na týchto internetových stránkach nie je šírenie informácií geograficky vymedzené, takže všetky obsahy sú dostupné v rovnakej podobe na celom svete.

15

Popri svojich názvoch domén na internete spoločnosti využili Merck & Co. a Merck Sharp & Dohme ďalšie formy zviditeľnenia sa na internete, a to na viacerých platformách sociálnych médií.

16

Dňa 8. marca 2013 žalobkyňa vo veci samej podala na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery, Spojené kráľovstvo] žalobu založenú na svojej národnej ochrannej známke najmä proti spoločnostiam Merck & Co. a Merck Sharp & Dohme z dôvodu údajného porušenia práv v dôsledku používania výrazu „Merck“ v Spojenom kráľovstve.

17

Dňa 11. marca 2013 žalobkyňa vo veci samej podala žalobu aj na Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg, Nemecko) založenú na ochrannej známke Európskej únie, ktorej je majiteľkou, proti tým istým žalovaným, ale aj proti spoločnosti MSD Sharp & Dohme.

18

Ako vyplýva z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, žalobkyňa vo veci samej sa domnieva, že skutočnosť, že internetové stránky žalovaných vo veci samej, v súvislosti s ktorými predložila fotografie obrazovky, sú dostupné v Únii, a teda aj v Nemecku, bez geografického vymedzenia šírenia, predstavuje porušenie jej práv z ochrannej známky.

19

Vo svojich vyjadreniach z 11. novembra 2014, 12. marca, 10. septembra a 22. decembra 2015 žalobkyňa vo veci samej zmenila svoje návrhy podané na vnútroštátnom súde a vyhlásila, že berie späť svoju žalobu v rozsahu, v akom sa návrhy týkajú územia Spojeného kráľovstva. Toto späťvzatie žaloby napadli žalované vo veci samej.

20

Žalované vo veci samej zastávajú názor, že žaloba, o ktorej rozhoduje vnútroštátny súd, je neprípustná vzhľadom na článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009, prinajmenšom v rozsahu, v akom sa týka žalobného dôvodu založeného na porušení ochrannej známky Európskej únie žalobkyne vo veci samej v celej Únii. Čiastočné späťvzatie, ktoré žalobkyňa vo veci samej urobila, nie je v tejto súvislosti dotknuté.

21

Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg) uvádza, že je zrejmé, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 za okolností, o aké ide vo veci samej, vylučuje akékoľvek obmedzenie územnej pôsobnosti prípadného odmietnutia právomoci súdu, ktorý nebol príslušný ako prvý. V tejto súvislosti však vyjadruje určité pochybnosti.

22

Za týchto okolností Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 vykladať v tom zmysle, že podmienka, ktorá je v tomto ustanovení uvedená a ktorá sa týka existencie „rovnakého dôvodu žaloby“, je splnená, ak sú podané žaloby o porušenie práv medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, pričom sa jedna zakladá na národnej ochrannej známke a týka sa porušenia práv uvádzaného pre územie členského štátu a druhá sa zakladá na ochrannej známke Európskej únie a týka sa porušenia práv uvádzaného pre celé územie Únie.

24

Podľa článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009, ak sa podajú žaloby o porušenie práv zahŕňajúce rovnaký dôvod žaloby a medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, jedna na základe ochrannej známky Európskej únie a druhá na základe národnej ochrannej známky, súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, na vlastný podnet odmietne právomoc v prospech prvého súdu tam, kde sú príslušné ochranné známky zhodné a platné pre rovnaké tovary alebo služby.

25

Znenie článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 nespresňuje, čo sa má rozumieť pod pojmom „rovnaký dôvod žaloby“, uvedenom v tomto ustanovení.

26

Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z potreby jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti zaobchádzania vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré ako v prejednávanej veci neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje samostatný a jednotný výklad v celej Únii, ktorý musí zohľadňovať nielen znenie tohto ustanovenia, ale aj jeho kontext a cieľ sledovaný právnou úpravou, ktorej je súčasťou (pozri najmä rozsudky z 26. mája 2016, Envirotec Denmark, C‑550/14, EU:C:2016:354, bod 27, a z 18. mája 2017, Hummel Holding, C‑617/15, EU:C:2017:390, bod 22, ako aj citovanú judikatúru).

27

Na úvod možno zdôrazniť, že pôsobnosť článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 nemožno posudzovať na základe výkladu výlučne vychádzajúceho zo znenia tohto ustanovenia z dôvodu existencie rozdielov medzi jeho jednotlivými jazykovými verziami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. marca 2017, Al Chodor, C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 32 a citovanú judikatúru).

28

Zatiaľ čo niektoré jazykové verzie, ako verzia v španielskom, francúzskom a slovinskom jazyku, odkazujú na podanie žalôb o porušenie práv zahŕňajúcich „rovnakú skutkovú podstatu“, iné jazykové verzie, ako v prípade verzie v anglickom a litovskom jazyku, odkazujú na podanie žalôb o porušenie práv zahŕňajúcich „rovnaký dôvod žaloby“ alebo aj, ako verzia v dánskom jazyku, na žaloby, ktoré majú rovnaký „predmet“ a rovnaký „dôvod žaloby“.

29

Pokiaľ ide o kontext dotknutého ustanovenia, možno po prvé uviesť, ako vyplýva z odôvodnenia 17 nariadenia č. 207/2009, že článok 109 uvedeného nariadenia spočíva na pravidlách týkajúcich sa prekážky začatej veci nariadenia č. 44/2001, ktorého článok 27 v odseku 1 stanovuje, že ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, a v odseku 2, že keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, každý iný súd odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

30

Po druhé treba poukázať na charakter lex specialis procesných pravidiel stanovených nariadením č. 207/2009 vo vzťahu k procesným pravidlám obsiahnutým v nariadení č. 44/2001. Na základe článku 94 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 sa ustanovenia nariadenia č. 44/2001 vzťahujú na konania týkajúce sa ochranných známok Európskej únie, ako aj na konania týkajúce sa súčasne prebiehajúcich alebo po sebe nasledujúcich žalôb na základe ochranných známok Európskej únie a národných ochranných známok, ak nariadenie č. 207/2009 nestanovuje inak, čo nahráva koherentnému výkladu pojmov zahrnutých v týchto nástrojoch.

31

Čo sa týka účelu článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009, treba uviesť, že podľa jeho odôvodnenia 17 má uvedené nariadenie za cieľ zabrániť protichodným rozsudkom v žalobách, ktoré sa týkajú rovnakých skutočností a rovnakých účastníkov konania a ktoré sú vznesené na základe ochrannej známky Európskej únie a paralelných národných ochranných známok.

32

Tento účel pritom zodpovedá jednému z cieľov nariadenia č. 44/2001, ktorým je podľa odôvodnenia 15 tohto nariadenia najmä potreba minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky.

33

Treba preto konštatovať, že podmienka týkajúca sa existencie „rovnakého dôvodu žaloby“ v zmysle článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 sa má vykladať analogicky s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor v prípade podmienky týkajúcej sa existencie konaní „v tej istej veci“ v zmysle článku 27 ods. 1 nariadenia č. 44/2001.

34

Okrem toho v tejto súvislosti je nutné poznamenať, že verzie týchto ustanovení v anglickom jazyku používajú v prípade podmienky týkajúcej sa rovnakých predmetov konaní rovnaké výrazy.

35

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že na účely určenia, či je v rámci uplatnenia článku 109 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 splnená podmienka týkajúca sa existencie „rovnakého dôvodu žaloby“, treba, ako uviedol generálny advokát v bodoch 49 a 50 svojich návrhov, určiť, či žaloby o porušenie práv uvedené v článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 majú rovnaký dôvod a rovnaký predmet.

36

Podľa judikatúry týkajúcej sa článku 21 dohody o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísanej 27. septembra 1968, ktorého výklad poskytnutý Súdnym dvorom platí aj pre článok 27 nariadenia č. 44/2001, „dôvod“ zahŕňa skutkové okolnosti a právnu normu uvádzané ako základ návrhu (pozri analogicky rozsudky zo 6. decembra 1994, Tatry, C‑406/92, EU:C:1994:400, bod 39, ako aj z 22. októbra 2015, Aannemingsbedrijf Aertssen a Aertssen Terrassements, C‑523/14, EU:C:2015:722, bod 43).

37

V prejednávanej veci treba podobne ako generálny advokát v bode 51 svojich návrhov po prvé konštatovať, že po sebe podané občianske žaloby na základe ochranných známok Európskej únie a národných ochranných známok sa majú na účely uplatnenia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 chápať tak, že majú rovnaký právny základ vzhľadom na skutočnosť, že spočívajú na výlučných právach vyplývajúcich z rovnakých ochranných známok. Hoci žaloba podaná na prvom súde sa zakladá na národnej ochrannej známke, zatiaľ čo žaloba podaná na súde, ktorý nebol príslušný ako prvý, sa zakladá na ochrannej známke Európskej únie, táto okolnosť súvisí s pravidlom o prekážke začatej veci stanoveným v článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009.

38

Po druhé, pokiaľ ide o skutkové okolnosti, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že žaloby podané jednak na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery], a jednak na Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg) sa týkajú používania výrazu „Merck“ v názvoch domén a na platformách sociálnych médií na internete, ktoré sú dostupné na celom svete. Zdá sa preto, že pokiaľ vnútroštátny súd nezistí iné, podmienka týkajúca sa zhodnosti skutkových okolností je podobne ako podmienka týkajúca sa zhodnosti dôvodov v prejednávanej veci splnená.

39

Pokiaľ ide o „predmet“, Súdny dvor spresnil, že spočíva v cieli návrhu (pozri analogicky rozsudky zo 6. decembra 1994, Tatry, C‑406/92, EU:C:1994:400, bod 41, a z 8. mája 2003, Gantner ElectronicManea, C‑111/01, EU:C:2003:257, bod 25), pričom pojem „predmet“ sa nemôže obmedzovať len na formálnu zhodnosť dvoch návrhov (pozri analogicky rozsudok z 8. decembra 1987, Gubisch Maschinenfabrik, 144/86, EU:C:1987:528, bod 17).

40

V tejto súvislosti treba zohľadniť jednotlivé zámery navrhovateľov v každom spore (pozri analogicky rozsudok zo 14. októbra 2004, Mærsk Olie & Gas, C‑39/02, EU:C:2004:615, bod 36).

41

V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že žaloby podané jednak na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery], a jednak na Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg) sa týkajú zámerov, ktoré sa prekrývajú len čiastočne. Hoci sa totiž žaloby týkajú používania výrazu „Merck“ v názvoch domén a na platformách sociálnych médií na internete, ktorých obsah je dostupný v rovnakej podobe na celom svete, treba uviesť, že cieľom žaloby podanej na High Court of Justice (England & Wales), Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery], ktorá sa zakladá na právach vyplývajúcich z ochrannej známky zapísanej v Spojenom kráľovstve, je totiž zakázať používanie výrazu „Merck“ na území Spojeného kráľovstva, zatiaľ čo cieľom žaloby podanej na Landgericht Hamburg (Krajinský súd Hamburg), ktorá sa zakladá na právach vyplývajúcich z ochrannej známky Európskej únie, je zakázať používanie uvedeného výrazu na celom území Únie.

42

Vzhľadom však na cieľ článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 pripomenutý v bode 31 tohto rozsudku treba konštatovať, že žaloby podané na jednotlivé súdy uvedené v predchádzajúcom bode možno na účely uplatnenia tohto ustanovenia považovať za žaloby, ktoré majú rovnaký predmet, len v rozsahu, v akom sa uvádzané porušenia práv týkajú toho istého územia.

43

Akýkoľvek iný výklad by mohol viesť k tomu, že možnosti majiteľa ochrannej známky Európskej únie, ktorý najprv podal žalobu pre porušenie práv na súd členského štátu, ktorý je príslušný rozhodovať o porušení práv, ktoré sa obmedzuje len na územie jedného dotknutého členského štátu, na základe zhodnej národnej ochrannej známky proti uvádzanému porušeniu práv, uplatňovať si práva, ktoré mu vyplývajú z ochrannej známky Európskej únie na území iných členských štátov, by boli neoprávnene obmedzené. Takýto výklad by viedol k porušeniu cieľa uvedeného v odôvodnení 15 nariadenia č. 207/2009 spočívajúceho v posilnení ochrany ochranných známok Európskej únie.

44

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka, ktorá je v tomto ustanovení uvedená a ktorá sa týka existencie „rovnakého dôvodu žaloby“, je v prípade, ak sú podané žaloby o porušenie práv medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, jedna na základe národnej ochrannej známky a druhá na základe ochrannej známky Európskej únie, splnená len vtedy, keď sa tieto žaloby týkajú uvádzaného porušenia národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie zhodných na území tých istých členských štátov.

45

Svojou treťou a štvrtou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď sú podané žaloby o porušenie práv, medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, pričom jedna sa zakladá na národnej ochrannej známke a týka sa porušenia práv uvádzaného pre územie členského štátu, a druhá na ochrannej známke Európskej únie a týka sa porušenia práv uvádzaného pre celé územie Únie, súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, odmietne právomoc v celom rozsahu rozhodovať o žalobe o porušenie práv, ktorá bola na ňom podaná, alebo odmietne právomoc rozhodovať len o časti sporu týkajúcej sa územia členského štátu, ktoré je predmetom žaloby o porušenie práv podanej na prvom súde.

46

Treba uviesť, že znenie článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 v prípade, že sú podané žaloby o porušenie práv zahrňujúce rovnaký dôvod žaloby a medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, pričom jeden rozhoduje na základe ochrannej známky Európskej únie a druhý na základe národnej ochrannej známky, nespresňuje rozsah odmietnutia právomoci súdu, ktorý nebol príslušný ako prvý v prospech prvého súdu.

47

Z účelu článku 109 nariadenia č. 207/2009, pripomenutého v bode 31 tohto rozsudku, a z odpovede na prvú a druhú otázku však vyplýva, že k odmietnutiu právomoci stanovenému v odseku 1 písm. a) tohto článku môže dôjsť len vtedy, keď žaloby podané na uvedené súdy majú rovnaký dôvod žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 1994, Tatry, C‑406/92, EU:C:1994:400, body 33 a 34).

48

Podmienka týkajúca sa existencie „rovnakého dôvodu žaloby“ v zmysle článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 je pritom v prípade, ak sú podané žaloby o porušenie práv, ktoré sa zakladajú jednak na národnej ochrannej známke a jednak na ochrannej známke Európskej únie, medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, splnená len vtedy, keď sa tieto žaloby týkajú uvádzaného porušenia národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie zhodných na území rovnakých členských štátov.

49

Nepochybne, ako uviedli žalované vo veci samej, v súlade s článkom 1 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 má ochranná známka Európskej únie jednotný charakter. Tým, že má rovnaké účinky v celej Únii môže byť v súlade s týmto ustanovením a pokiaľ iné ustanovenie tohto istého nariadenia nestanovuje inak, zapísaná alebo prevedená, možno sa jej vzdať, zrušiť ju alebo vyhlásiť za neplatnú a jej používanie môže byť zakázané len na území celej Únie. Z odôvodnenia 3 nariadenia č. 207/2009 navyše vyplýva, že cieľ sledovaný týmto nariadením spočíva vo vytvorení režimu pre ochranné známky Európskej únie, ktoré budú požívať jednotnú ochranu a vyvolávať účinky na celom území Únie. Napokon podľa odôvodnenia 16 tohto nariadenia je nevyhnutné, aby sa účinky rozhodnutí týkajúcich sa platnosti a porušovania práv z ochranných známok Európskej únie vzťahovali na celé územie Únie, aby sa tak zabránilo protichodným rozhodnutiam súdov a EUIPO, ako aj narušeniu jednotného charakteru ochranných známok Európskej únie.

50

S cieľom zabezpečiť jednotnú ochranu práva, ktoré priznáva ochranná známka Európskej únie, na celom území Únie proti nebezpečenstvu porušovania práv, zákaz pokračovania v úkonoch, ktoré porušujú tieto práva alebo predstavujú hrozbu ich porušenia, vyhlásený príslušným súdom pre ochranné známky Európskej únie, sa v zásade musí vzťahovať na celé územie Únie (rozsudky z 12. apríla 2011, DHL Express France, C‑235/09, EU:C:2011:238, bod 44, a z 22. septembra 2016, combit Software, C‑223/15, EU:C:2016:719, bod 30).

51

Územnú pôsobnosť zákazu však možno v niektorých prípadoch obmedziť (rozsudky z 12. apríla 2011, DHL Express France, C‑235/09, EU:C:2011:238, bod 46, a z 22. septembra 2016, combit Software, C‑223/15, EU:C:2016:719, bod 31).

52

Ako uviedol generálny advokát v bode 82 svojich návrhov, je to tak v prípade, že súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, musí odmietnuť čiastočnú právomoc podľa článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009.

53

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu a štvrtú otázku odpovedať, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že sú podané žaloby o porušenie práv, pričom jedna sa zakladá na národnej ochrannej známke a týka sa porušenia práv uvádzaného pre územie členského štátu, a druhá na ochrannej známke Európskej únie a týka sa porušenia práv uvádzaného pre celé územie Únie, medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, odmietne právomoc rozhodovať len o časti sporu týkajúcej sa územia členského štátu, ktoré je predmetom žaloby o porušenie práv podanej na prvom súde.

54

Svojou piatou a šiestou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 vykladať v tom zmysle, že podmienka, ktorá je uvedená v tomto ustanovení a ktorá sa týka existencie „rovnakého dôvodu žaloby“, je splnená, ak v nadväznosti na čiastočné späťvzatie navrhovateľom, ak bolo platne podané, žaloby o porušenie práv založenej na ochrannej známke Európskej únie, ktorá sa pôvodne týkala zákazu používania tejto ochrannej známky na území Únie, pričom toto späťvzatie sa týka územia členského štátu, ktoré je predmetom žaloby podanej na prvom súde založenej na národnej ochrannej známke, ktorá sa týka zákazu používania tejto ochrannej známky na území daného štátu, sa dotknuté žaloby už netýkajú uvádzaného porušenia národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie zhodných na území tých istých členských štátov.

55

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že piata a šiesta otázka sa zakladajú na domnienke, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 nedovoľuje súdu, ktorý nebol príslušný ako prvý, čiastočne odmietnuť právomoc rozhodovať o žalobe, ktorá bola na ňom podaná.

56

Ako vyplýva z odpovede na prvú až štvrtú otázku v prípade, že sú podané žaloby o porušenie práv, pričom jedna sa zakladá na národnej ochrannej známke a druhá na ochrannej známke Európskej únie, medzi rovnakými účastníkmi konania na súdoch rôznych členských štátov a týkajú sa uvádzaného porušenia národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie, ktoré sú zhodné na území tých istých členských štátov a na celom území Únie, súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, odmietne právomoc rozhodovať len o časti sporu týkajúcej sa územia členského štátu, ktoré je predmetom žaloby o porušenie práv podanej na prvom súde.

57

Z toho vyplýva, že v prípade, že v nadväznosti na čiastočné späťvzatie, ktoré bolo platne podané navrhovateľom, žaloby o porušenie práv založenej na ochrannej známke Európskej únie, ktorá sa pôvodne týkala zákazu používania tejto ochrannej známky na území Únie, pričom toto späťvzatie sa týka územia členského štátu, ktoré je predmetom žaloby podanej na prvom súde založenej na národnej ochrannej známke, ktorá sa týka zákazu používania tejto ochrannej známky na území daného štátu, sa žaloby o porušenie práv už netýkajú uvádzaného porušenia národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie zhodných na území tých istých členských štátov, súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, nemusí odmietnuť právomoc v prospech prvého súdu.

58

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na piatu a šiestu otázku odpovedať, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka, ktorá je uvedená v tomto ustanovení a ktorá sa týka existencie „rovnakého dôvodu žaloby“, nie je viac splnená, ak v nadväznosti na čiastočné späťvzatie navrhovateľom, ak bolo platne podané, žaloby o porušenie práv založenej na ochrannej známke Európskej únie, ktorá sa pôvodne týkala zákazu používania tejto ochrannej známky na území Únie, pričom toto späťvzatie sa týka územia členského štátu, ktoré je predmetom žaloby podanej na prvom súde založenej na národnej ochrannej známke, ktorá sa týka zákazu používania tejto ochrannej známky na území daného štátu, sa dotknuté žaloby už netýkajú uvádzaného porušenia národnej ochrannej známky a ochrannej známky Európskej únie zhodných na území tých istých členských štátov.

59

Svojou siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, odmietne v prípade zhodnosti ochrannej známky Európskej únie a národnej ochrannej známky právomoc rozhodovať v prospech prvého súdu len vtedy, keď uvedené ochranné známky sú platné pre rovnaké tovary alebo služby, alebo či súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, nemá právomoc rozhodovať ani v prípade, keď ochranná známka Európskej únie uplatnená pred súdom, ktorý nebol príslušný ako prvý, je zapísaná pre dodatočné výrobky a služby, na ktoré sa nevzťahuje zhodná ochranná známka vznesená na prvom súde.

60

V tejto súvislosti zo znenia článku 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 vyplýva, že toto ustanovenie sa uplatňuje v prípade, „kde sú príslušné ochranné známky zhodné a platné pre rovnaké tovary alebo služby“.

61

Z toho vyplýva, že súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, v prípade zhodnosti ochrannej známky Európskej únie a národnej ochrannej známky odmietne právomoc rozhodovať v prospech prvého súdu len vtedy, keď uvedené ochranné známky sú platné pre rovnaké tovary alebo služby.

62

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na siedmu otázku odpovedať, že článok 109 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 207/2009 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zhodnosti ochranných známok súd, ktorý nebol príslušný ako prvý, odmietne právomoc rozhodovať v prospech prvého súdu len vtedy, keď uvedené ochranné známky sú platné pre rovnaké tovary alebo služby.

63

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: