1

Svojím odvolaním Tilly‑Sabco SAS navrhuje zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 14. januára 2016, Tilly‑Sabco/Komisia (T‑397/13, EU:T:2016:8, ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým tento súd zamietol jej žalobu o neplatnosť vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 689/2013 z 18. júla 2013, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 196, 2013, s. 13, ďalej len „sporné nariadenie“).

2

Podľa odôvodnení 65 a 77 nariadenia Rady (ES) č. 1234/2007 z 22. októbra 2007 o vytvorení spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov a o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske výrobky (ďalej len nariadenie „o jednotnej SOT“) (Ú. v. EÚ L 299, 2007, s. 1), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 517/2013 z 13. mája 2013 (Ú. v. EÚ L 158, 2013, s. 1) (ďalej len „nariadenie č. 1234/2007“):

…

3

Článok 162 nariadenia č. 1234/2007 vo svojom odseku 1 uvádzal najmä:

„V rozsahu nevyhnutnom na to, aby sa umožnil[i] vývozy na základe cenových ponúk alebo cien na svetovom trhu a v rámci obmedzení vyplývajúcich z dohôd uzavretých v súlade s článkom [218 ZFEÚ], môžu rozdiel medzi uvedenými cenovými ponukami alebo cenami a cenami v rámci [Únie] pokryť vývozné náhrady za:

4

Článok 164 nariadenia č. 1234/2007, nazvaný „Stanovenie vývozných náhrad“, vo svojich odsekoch 1 až 3 stanovoval:

„1.   Vývozné náhrady sú v celej [Únii] rovnaké. Môžu sa meniť v závislosti od destinácie, najmä ak si to vyžiada situácia na svetovom trhu, osobitné požiadavky určitých trhov alebo povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých v súlade s [článkom 218 ZFEÚ].

2.   Náhrady stanoví Komisia.

Náhrady možno stanoviť:

Pokiaľ sa náhrada neurčí verejnou súťažou, zoznam výrobkov, za ktoré sa vývozná náhrada poskytuje a výška vývozných náhrad sa stanovia aspoň raz za tri mesiace. Výška náhrady však môže zostať na rovnakej úrovni aj po dobu dlhšiu ako tri mesiace a Komisia ju môže v prípade potreby na žiadosť určitého členského štátu alebo z vlastnej iniciatívy v intervenčnom období upraviť, a to bez pomoci výboru uvedeného v článku 195 ods. 1.

3.   Pri stanovovaní náhrad za určité výrobky sa prihliada na jeden alebo viacero z týchto aspektov:

5

Článok 195 nariadenia č. 1234/2007, nazvaný „Výbor“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovoval:

„1.   Komisii pomáha Riadiaci výbor pre spoločnú organizáciu poľnohospodárskych trhov (ďalej len ‚riadiaci výbor‘).

2.   Ak sa odkazuje na tento odsek, uplatňujú sa články 4 [a] 7 rozhodnutia 1999/468/ES.

Lehota ustanovená v článku 4 ods. 3 rozhodnutia 1999/468/ES je jeden mesiac.“

6

Článok 196 nariadenia č. 1234/2007, nazvaný „Organizácia výboru“, znel takto:

„Organizácia zasadnutí výboru uvedeného v článku 195 ods. 1 zohľadňuje najmä rozsah jeho zodpovedností, osobitosti témy, ktorá sa má preberať, a potrebu zapojiť príslušné odborné znalosti.“

7

Nariadenie č. 1234/2007 bolo zrušené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1308/2013 zo 17. decembra 2013, ktorým sa vytvára spoločná organizácia trhov s poľnohospodárskymi výrobkami, a ktorým sa zrušujú nariadenia Rady (EHS) č. 922/72, (EHS) č. 234/79, (ES) č. 1037/2001 a (ES) č. 1234/2007 (Ú. v. EÚ L 347, 2013, s. 671).

8

Prvé ustanovenie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 182/2011 zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie (Ú. v. EÚ L 55, 2011, s. 13), znie takto:

„so zreteľom na Zmluvu o fungovaní Európskej únie, a najmä na jej článok 291 ods. 3“.

9

Podľa odôvodnení 4 až 9 nariadenia č. 182/2011:

10

Článok 2 nariadenia č. 182/2011, nazvaný „Výber postupov“, vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   So zreteľom na charakter alebo dosah požadovaných vykonávacích aktov môže základný akt stanoviť uplatnenie konzultačného postupu alebo postupu preskúmania.

2.   Postup preskúmania sa uplatňuje najmä pri prijímaní:

11

Nariadenie č. 182/2011 vo svojom článku 3, nazvanom „Všeobecné ustanovenia“, v odsekoch 1 až 4 a 7 stanovuje:

„1.   Všeobecné ustanovenia uvedené v tomto článku sa uplatňujú na všetky postupy uvedené v článkoch 4 až 8.

2.   Komisii pomáha výbor zložený zo zástupcov členských štátov. Výboru predsedá zástupca Komisie. Predseda sa na hlasovaní výboru nezúčastňuje.

3.   Predseda predkladá výboru návrh vykonávacích aktov, ktoré má Komisia prijať.

S výnimkou riadne odôvodnených prípadov predseda zvolá schôdzu najskôr 14 dní odo dňa, keď bol výboru predložený návrh vykonávacieho aktu a návrh programu. Výbor vydá stanovisko k návrhu vykonávacieho aktu v lehote, ktorú môže predseda stanoviť podľa naliehavosti predmetnej veci. Lehoty musia byť primerané a musia členom výboru umožniť včas a účinne preskúmať návrh vykonávacieho aktu a vyjadriť svoje názory.

4.   Kým výbor nevydá stanovisko, môže každý člen výboru navrhovať zmeny a doplnenia a predseda môže predkladať zmenené a doplnené znenia návrhu vykonávacieho aktu.

Predseda sa snaží nájsť riešenia, ktoré majú čo najširšiu podporu vo výbore. Predseda informuje výbor o tom, akým spôsobom boli zohľadnené rokovania a návrhy na zmenu a doplnenie, najmä tie návrhy, ktoré mali väčšinovú podporu vo výbore.

…

7.   Kontrolný mechanizmus prípadne zahŕňa postúpenie veci odvolaciemu výboru.

Odvolací výbor prijme svoj rokovací poriadok jednoduchou väčšinou všetkých svojich členov na návrh Komisie.

Ak o veci rozhoduje odvolací výbor, s výnimkou riadne odôvodnených prípadov zasadne najskôr 14 dní a najneskôr šesť týždňov odo dňa postúpenia veci. Bez toho, aby bol dotknutý odsek 3, odvolací výbor vydá stanovisko do dvoch mesiacov odo dňa postúpenia veci.

Zasadnutiam odvolacieho výboru predsedá zástupca Komisie.

Predseda stanoví v úzkej spolupráci s členmi výboru dátum zasadnutia odvolacieho výboru, aby členské štáty a Komisia mohli zabezpečiť zastúpenie na zodpovedajúcej úrovni. Do 1. apríla 2011 Komisia zvolá prvé zasadnutie odvolacieho výboru, aby tento výbor mohol prijať svoj rokovací poriadok.“

12

Článok 5 nariadenia č. 182/2011, nazvaný „Postup preskúmania“, vo svojich odsekoch 1 až 4 stanovuje:

„1.   Ak sa uplatňuje postup preskúmania, výbor vydá stanovisko prostredníctvom väčšiny stanovenej v článku 16 ods. 4 a 5 [ZEÚ], prípadne v článku 238 ods. 3 ZFEÚ v prípade aktov prijímaných na návrh Komisie. Hlasy zástupcov členských štátov vo výbore sa vážia spôsobom uvedeným v týchto článkoch.

2.   Ak výbor vydá kladné stanovisko, Komisia prijme návrh vykonávacieho aktu.

3.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 7, ak výbor vydá záporné stanovisko, Komisia návrh vykonávacieho aktu neprijme. Ak sa považuje za potrebné prijať vykonávací akt, predseda môže buď predložiť zmenený a doplnený návrh vykonávacieho aktu rovnakému výboru do dvoch mesiacov od predloženia záporného stanoviska, alebo môže predložiť návrh vykonávacieho aktu do jedného mesiaca od predloženia záporného stanoviska odvolaciemu výboru na ďalšie prerokovanie.

4.   Ak výbor nevydá žiadne stanovisko, Komisia môže prijať návrh vykonávacieho aktu okrem prípadov uvedených v druhom pododseku. Ak Komisia návrh vykonávacieho aktu neprijme, predseda môže predložiť výboru zmenené a doplnené znenie návrhu.

…“

13

Článok 8 uvedeného nariadenia, nazvaný „Okamžite uplatniteľné vykonávacie akty“, vo svojich odsekoch 1 až 4 stanovuje:

„1.   Odchylne od článkov 4 a 5 môže základný akt ustanoviť, že z riadne odôvodnených vážnych a naliehavých dôvodov sa použije tento článok.

2.   Komisia prijme vykonávací akt, ktorý je okamžite uplatniteľný bez jeho predchádzajúceho predloženia výboru a ktorý zostáva v platnosti najviac šesť mesiacov, pokiaľ základný akt neustanovuje inak.

3.   Predseda predloží akt uvedený v odseku 2 príslušnému výboru najneskôr 14 dní od jeho prijatia s cieľom získať jeho stanovisko.

4.   Ak sa uplatňuje postup preskúmania, v prípade vydania záporného stanoviska výborom Komisia okamžite zruší vykonávací akt prijatý v súlade s odsekom 2.“

14

Článok 9 nariadenia č. 182/2011, nazvaný „Rokovací poriadok“, vo svojom odseku 1 spresňuje:

„Každý výbor prijme jednoduchou väčšinou všetkých svojich členov svoj rokovací poriadok, a to na návrh predsedu a na základe štandardného rokovacieho poriadku, ktorý vypracuje Komisia po porade s členskými štátmi. Komisia uverejní štandardný rokovací poriadok v Úradnom vestníku Európskej únie.

Existujúce výbory prispôsobia podľa potreby svoje rokovacie poriadky štandardnému rokovaciemu poriadku.“

15

Článok 2 druhý odsek a článok 2 šiesty odsek prvé dve vety rozhodnutia Rady 87/373/EHS z 13. júla 1987, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 197, 1987, s. 33), ako aj článok 3 ods. 2 a článok 4 ods. 2 prvé dve vety rozhodnutia Rady 1999/468/ES z 28. júna 1999, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu (Ú. v. ES L 184, 1999, s. 23; Mim. vyd. 01/003, s. 124), ktoré zrušilo rozhodnutie 87/373 (ďalej len spoločne „rozhodnutia o komitológii“), zneli rovnako takto:

„Zástupca Komisie predkladá výboru návrh opatrení, ktoré sa majú prijať. Výbor vydá stanovisko k danému návrhu v rámci lehoty, ktorú môže stanoviť predseda podľa naliehavosti záležitosti.“

16

Rozhodnutie 1999/468 bolo zrušené nariadením č. 182/2011.

17

Článok 3 rokovacieho poriadku riadiaceho výboru znie takto:

„1.   Na účely článku 3 ods. 3 druhého pododseku nariadenia (EÚ) č. 182/2011 predseda predloží členom výboru včas a najneskôr 14 dní pred zasadnutím pozvanie, návrh programu a návrh vykonávacieho aktu, ku ktorému má výbor vydať stanovisko, pričom zohľadní naliehavosť a zložitosť veci. Ostatné dokumenty týkajúce sa zasadnutia, najmä dokumenty priložené k návrhu vykonávacieho aktu, sa podľa možnosti predložia v rámci tej istej lehoty.

V prípadoch, v ktorých je pravidelne potrebné urýchlene konať alebo v ktorých základný akt zahŕňa osobitné povinné lehoty pre prijatie opatrení, je však možné stanoviť kratšiu lehotu. …

2.   Predseda môže v riadne odôvodnených prípadoch na základe vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť niektorého člena výboru skrátiť lehotu na predloženie dokumentov uvedenú v odseku 1 prvom pododseku. Okrem mimoriadne naliehavých prípadov, najmä na účely predchádzania vážnemu narušeniu trhu v oblasti poľnohospodárstva alebo na účely ochrany finančných záujmov Únie v zmysle článku 325… ZFEÚ, táto lehota nesmie byť kratšia ako 5 kalendárnych dní.“

18

Tilly‑Sabco je francúzska spoločnosť, ktorá pôsobí v oblasti vývozu celých zmrazených kurčiat do krajín Stredného východu.

19

V súlade predovšetkým s článkami 162 a 164 nariadenia č. 1234/2007 Komisia stanovovala periodicky prostredníctvom vykonávacích nariadení výšku vývozných náhrad v sektore hydinového mäsa.

20

Od prijatia nariadenia Komisie (EÚ) č. 525/2010 zo 17. júna 2010, ktorým sa ustanovujú vývozné náhrady v sektore hydinového mäsa (Ú. v. EÚ L 152, 2010, s. 5), suma týchto náhrad progresívne klesala, pokiaľ ide o tri kategórie zmrazených kurčiat. Najskôr bola znížená zo 40 eur/100 kg na 32,50 eura/100 kg. Táto suma bola po tom, čo ju osem nasledujúcich vykonávacích nariadení zachovalo, znížená na 21,70 eura/100 kg na základe vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 962/2012 z 18. októbra 2012, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 288, 2012, s. 6).

21

Nové zníženie sumy náhrad na 10,85 eura/100 kg pre tri dotknuté kategórie zmrazených kurčiat sa uskutočnilo vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 33/2013 zo 17. januára 2013, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 14, 2013, s. 15). Táto suma bola zachovaná vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 360/2013 z 18. apríla 2013, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 109, 2013, s. 27).

22

Sporným nariadením Komisia zrušila vykonávacie nariadenie č. 360/2013 a stanovila na nulu výšku vývozných náhrad za tri kategórie zmrazených kurčiat s kódmi 0207 12 10 9900, 0207 12 90 9190 a 0207 12 90 9990. Výška náhrad za šesť iných výrobkov – predovšetkým z kurčiat – uvedená v prílohe sporného nariadenia, ktorá bola stanovená na nulu vykonávacím nariadením Komisie (EÚ) č. 1056/2011 z 20. októbra 2011, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 276, 2011, s. 31), nebola zmenená. Podľa prílohy sporného nariadenia miesta určenia dotknuté vývoznými náhradami sú najmä krajiny Stredného východu.

23

Návrh sporného nariadenia bol prezentovaný a predložený na hlasovanie na zasadnutí riadiaceho výboru 18. júla 2013.

24

Pokiaľ ide o postup uplatňovaný v tejto súvislosti, Komisia pred Všeobecným súdom spresnila nasledujúce informácie.

25

Dňa 16. júla 2013, konkrétne dva dni pred zasadnutím riadiaceho výboru, zaslala Komisia emailom členom riadiaceho výboru dokument nazvaný „EU Market situation for poultry“ (Situácia na trhu EÚ s hydinou).

26

V priebehu rána, keď sa konalo zasadnutie riadiaceho výboru z 18. júla 2013, Komisia prezentovala situáciu na trhu s hydinou. Popoludní, keď toto zasadnutie pokračovalo, Komisia po 13. hodine predložila riadiacemu výboru návrh sporného nariadenia. Išlo o štandardizované nariadenie, v ktorom boli aktualizované iba číselné údaje. Konkrétne išlo o fotokópiu predchádzajúceho nariadenia stanovujúceho vývozné náhrady, v ktorom boli údaje týkajúce sa vývozných náhrad prečiarknuté ceruzkou.

27

Návrh sporného nariadenia bol následne predložený na hlasovanie. Generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva (GR) pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka splnil formálne náležitosti vlastnej certifikácie v ten istý deň o 15.46 hod., aby umožnil uverejnenie sporného nariadenia v Úradnom vestníku Európskej únie v nasledujúci deň, aby mohlo okamžite nadobudnúť platnosť a začať sa uplatňovať.

28

Odôvodnenia 1 až 3, 6 a 7 sporného nariadenia znejú takto:

…

29

Článok 1 ods. 1 sporného nariadenia stanovuje:

„Vývozné náhrady ustanovené v článku 164 nariadenia (ES) č. 1234/2007 sa poskytujú za výrobky a za množstvá, ktoré sú stanovené v prílohe k tomuto nariadeniu…“

30

Sumy vývozných náhrad pre všetky uvedené výrobky boli v uvedenej prílohe stanovené na nulu.

31

Sporné nariadenie bolo podpísané generálnym riaditeľom GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka, v Úradnom vestníku Európskej únie bolo uverejnené 19. júla 2013 a v rovnaký deň nadobudlo platnosť.

32

Návrhom, ktorý bol doručený Všeobecnému súdu 6. augusta 2013, podala Tilly‑Sabco žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného nariadenia.

33

Na podporu svojej žaloby uviedla päť žalobných dôvodov: prvý žalobný dôvod založený na porušení základných formálnych náležitostí a na zneužití konania, druhý žalobný dôvod založený na procesnej vade a nedostatku právomoci, tretí žalobný dôvod založený na nedostatku odôvodnenia, štvrtý žalobný dôvod založený na porušení zákona alebo na zjavne nesprávnom posúdení a piaty žalobný dôvod založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery.

34

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom najprv vyhlásil žalobu za prípustnú, keďže sa domnieval, že sporné nariadenie patrí medzi regulačné akty, ktoré si nevyžadujú vykonávacie opatrenia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ďalej žalobu vo veci samej zamietol a nakoniec zaviazal Tilly‑Sabco, aby znášala svoje vlastné trovy konania.

35

Tilly‑Sabco navrhuje, aby Súdny dvor:

36

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

37

Na podporu svojho odvolania uvádza Tilly‑Sabco štyri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod, rozdelený do piatich častí, je založený na nesprávnom výklade tak článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, ako aj článkov 162 a 164 nariadenia č. 1234/2007, druhý je založený na nedostatku právomoci generálneho riaditeľa GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka podpísať sporné nariadenie, tretí, rozdelený do piatich častí, je založený na porušení článku 296 ZFEÚ, na viacerých rozporuplných odôvodneniach, ako aj na porušeniach článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 a štvrtý, rozdelený do troch častí, na rozporuplných odôvodneniach, porušeniach článku 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007 a na skreslení dôkazov.

38

Po prvé treba preskúmať spoločne piatu časť prvého odvolacieho dôvodu s druhým odvolacím dôvodom, tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu, ako aj prvú a druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, ktoré sú v podstate založené na nesprávnom výklade článkov 162 a 164 nariadenia č. 1234/2007, ako aj po druhé preskúmať spoločne prvú až štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu založené na nesprávnom výklade článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011.

39

Piatou časťou prvého odvolacieho dôvodu Tilly‑Sibco uvádza, že Všeobecný súd rozporuplne odôvodnil napadnutý rozsudok tým, že druhú časť prvého žalobného dôvodu zamietol.

40

Tilly‑Sabco v tejto súvislosti zastáva názor, že zhrnutie tvrdení Komisie Všeobecným súdom v bodoch 149 a 255 napadnutého rozsudku preukazuje zneužitie právomoci tým, že Komisia založila svoje tvrdenia na článku 164 nariadenia č. 1234/2007, pričom využila riadiaci výbor na prijatie politického rozhodnutia zrušiť vývozné náhrady, rozhodnutia, ktoré malo byť prijaté výlučne na základe článku 162 uvedeného nariadenia.

41

Všeobecný súd v bodoch 162 až 164 napadnutého rozsudku nezohľadnil vplyv opomenutia Komisie prijať v októbri 2013 nové pravidelné nariadenie, ktorým by prípadne zachovala na sume nula eur výšku náhrad z dôvodu situácie na trhu, ako to robila predtým v prípade zachovania sumy náhrad.

42

Svojím druhým odvolacím dôvodom Tilly‑Sabco Všeobecnému súdu vytýka, že porušil článok 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007 a sporný rozsudok rozporuplne odôvodnil tým, že odmietol druhý žalobný dôvod jej žaloby založený na tom, že generálny riaditeľ (GR) pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka nemal právomoc podpísať sporné nariadenie, a tým, že v bode 200 sporného rozsudku zamietol jej tvrdenie založené na tom, že sporné nariadenie nemožno kvalifikovať ako periodický nástroj v oblasti poľnohospodárstva.

43

V tejto súvislosti Tilly‑Sabco uvádza, že je nesporné, že sporné nariadenie nebolo obnovené, a vyvodzuje z toho, že ho nemožno kvalifikovať ako periodický nástroj v oblasti poľnohospodárstva. Pripomína, že prax Komisie bola tá, že každé tri mesiace prijímala nariadenia o náhradách a že v októbri 2013 sa rozhodla nezvolať riadiaci výbor na prehodnotenie súm náhrad. Pokiaľ však išlo o periodický nástroj v oblasti poľnohospodárstva, bola by Komisia povinná vykonať toto prehodnotenie.

44

Treťou časťou tretieho odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že body 253 až 259 napadnutého rozsudku si protirečia tým, že uvádzajú, že stanovenie vývozných náhrad na nulu predstavuje postupné znižovanie výšky týchto náhrad a že toto posledné znižovanie nebolo zo štrukturálneho hľadiska odlišné od predchádzajúcich znižovaní. Tilly‑Sabco zastáva totiž názor, že uvedené postupné znižovanie je politickým rozhodnutím a nie uplatnením kritérií stanovených v článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007, ako to aj uznala Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe na prvom stupni s odkazom na medzinárodný záväzok v tejto súvislosti.

45

Prvou časťou štvrtého odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco Všeobecnému súdu vytýka, že sporný rozsudok rozporuplne odôvodnil a porušil článok 164 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1234/2007 tým, že v bodoch 301 a 302 napadnutého rozsudku vychádzal z rôznych referenčných období a tým, že posúdenie „existujúcej situácie“ na svetových a vnútorných trhov požadované uvedeným ustanovením rozložil na viaceré roky.

46

Druhou časťou štvrtého odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007 tým, že potvrdil zjavne nesprávne posúdenie, ktorého sa dopustila Komisia. Tilly‑Sabco uvádza, že Všeobecný súd v bode 289 napadnutého rozsudku konštatoval, že odhadovaný cenový rozdiel s hydinou s pôvodom v Brazílii bol vo výške 44,73 eura za 100 kg. Poznamenáva, že tento rozdiel je značný a ukladá priznanie vývozných náhrad. Všeobecný súd navyše zohľadnil iba svetový trh, a nie aj vnútorný trh, ako to vyžaduje toto ustanovenie.

47

Komisia spochybňuje tvrdenie spoločnosti Tilly‑Sabco a osobitne tvrdí, že toto tvrdenie vyplýva z nesprávneho pochopenia cieľov sledovaných v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky priznaním vývozných náhrad.

48

Najprv treba uviesť, že svojím tvrdením založeným na rozporuplnom odôvodnení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, Tilly‑Sabco v skutočnosti spochybňuje posúdenie zákonnosti sporného nariadenia Všeobecným súdom s prihliadnutím na články 162 a 164 nariadenia č. 1234/2007, keďže tento súd odmietol všetky žalobné dôvody a tvrdenia tejto spoločnosti, ktorými sa snažila uvedenú zákonnosť spochybniť.

49

Navyše treba uviesť, že z článkov 39 a 40 ZFEÚ v spojení s odôvodneniami 65 a 77 nariadenia č. 1234/2007, ako aj s článkom 164 ods. 3 písm. b) tohto nariadenia vyplýva, že hlavný cieľ sledovaný prípadným priznaním vývozných náhrad je stabilizovať vnútorný trh, ako to správne tvrdí Komisia.

50

V tejto súvislosti článok 162 nariadenia č. 1234/2007 priznáva Komisii mieru voľnej úvahy s ohľadom na to, či zavedie alebo nezavedie vývozné náhrady, ako aj či zruší akúkoľvek zavedenú náhradu.

51

Komisia v súlade s článkom 164 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje náhrady predovšetkým v pravidelných intervaloch aspoň raz za tri mesiace, pričom však tieto náhrady môžu zostať na rovnakej úrovni aj po dobu dlhšiu ako tri mesiace alebo v prípade potreby ich Komisia môže v intervenčnom období upraviť.

52

Článok 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 spresňuje aspekty, na ktoré sa pri stanovovaní výšky náhrad prihliada, pričom Komisii umožňuje, aby prihliadla na jeden alebo viacero z týchto aspektov.

53

Podľa článku 164 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia tak možno prihliadnuť na existujúcu situáciu a tendenciu ďalšieho vývoja cien a dostupnosti tohto výrobku na vnútornom trhu, ako aj cien tohto výrobku na svetovom trhu. Podľa tohto článku ods. 3 písm. b) sa môže prihliadať na ciele spoločnej organizácie trhu, ktorými sú zabezpečenie rovnováhy a prirodzeného vývoja cien a obchodu na tomto trhu.

54

Z toho po prvé vyplýva, že z dôvodu, že článok 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 konkrétne neukladá žiadnu špecifickú sumu ani osobitný spôsob výpočtu, nič nebráni tomu, aby preskúmanie aspektov uvedených v tomto ustanovení Komisiou mohlo viesť k dočasnému stanoveniu výšky na nulu.

55

Ďalej z dôvodu, že článok 164 ods. 2 tohto nariadenia Komisii umožňuje buď zachovať náhrady na rovnakej úrovni po dobu dlhšiu ako tri mesiace, alebo ich v intervenčnom období upraviť, nemožno vychádzať z toho, že toto ustanovenie jej ukladá, aby systematicky každé tri mesiace zvolávala zasadnutia riadiaceho výboru s jediným účelom obnovy skôr stanovených náhrad. Taký výklad, ktorý by Komisiu a riadiaci výbor zaväzoval, aby zbytočne zvolávali zasadnutia, by bol v rozpore so zásadou riadnej správy vecí verejných.

56

Napokon keďže Komisia môže podľa článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 stanoviť vývozné náhrady na základe jedného alebo viacerých aspektov uvedených v tomto ustanovení, treba vychádzať z toho, že nariadenie prijaté na základe tohto ustanovenia nie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením, ak sa toto posúdenie mohlo platne zakladať na aspoň jednom z týchto aspektov.

57

V prejednávanom prípade po prvé z článku 1 ods. 1 sporného nariadenia, ako aj z jeho odôvodnení 2 a 3 vyplýva, že Komisia prijatím tohto nariadenia nezrušila na základe článku 162 nariadenia č. 1234/2007 skôr priznané vývozné náhrady, ktoré boli stanovené na kladnú sumu, ale na základe článku 164 nariadenia č. 1234/2007 stanovila na nulu výšku sporných vývozných náhrad.

58

Po druhé je nesporné, že toto stanovenie sa zakladalo predovšetkým na kritériách uvedených v článku 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007.

59

Výhrada spoločnosti Tilly‑Sabco vytýkaná Všeobecnému súdu, že pri svojom posúdení nezohľadnil vnútorný trh a nezohľadnil, že odhadovaný cenový rozdiel s hydinou s pôvodom v Brazílii ukladal priznanie vývozných náhrad, je výsledkom nesprávneho pochopenia napadnutého rozsudku, keďže Všeobecný súd v bodoch 282 až 294 napadnutého rozsudku podrobne preskúmal situáciu na vnútornom trhu k dátumu prijatia sporného nariadenia.

60

Toto tvrdenie navyše vyplýva, ako správne tvrdí Komisia, z nesprávneho pochopenia cieľov vývozných náhrad vo všeobecnosti a článku 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007 osobitne, keďže cenový rozdiel sám osebe žiadnym spôsobom neukladá priznanie vývozných náhrad.

61

Z toho vyplýva, že tvrdenie spoločnosti Tilly‑Sabco založené na tom, že Všeobecný súd porušil článok 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007, je nedôvodné.

62

Za týchto podmienok a v súlade s tým, čo bolo uvedené v bode 56 tohto rozsudku, tvrdenie, ktorým Tilly‑Sabco spochybňuje posúdenie zákonnosti sporného nariadenia s prihliadnutím na článok 164 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1234/2007 Všeobecným súdom, treba zamietnuť ako neúčinné.

63

Po tretie tvrdenie spoločnosti Tilly‑Sabco týkajúce sa toho, že Komisia opomenula v októbri 2013 prijať nové nariadenie, aj za predpokladu, že by bolo prípustné, nemožno v žiadnom prípade s prihliadnutím na úvahy uvedené v bode 55 tohto rozsudku uznať. Z toho navyše vyplýva, že právomoc generálneho riaditeľa GR pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka podpísať sporné nariadenie nebola žiadnym spôsobom týmto tvrdením spochybnená.

64

Po štvrté v rozsahu, v akom sa Tilly‑Sabco domnieva, že dôkazy, na ktoré sa odvolávala pred Všeobecným súdom, môžu preukázať zneužitie právomoci, treba pripomenúť, že v prípade jednotlivého aktu dochádza k zneužitiu právomoci iba vtedy, ak z objektívnych, relevantných a súhlasných dôkazov vyplýva, že bol prijatý s výlučným alebo aspoň rozhodujúcim iným cieľom, než sa uvádza, alebo na účely vyhnutia sa postupu osobitne stanovenému Zmluvou na riešenie okolností prejednávanej veci (rozsudok zo 4. decembra 2013, Komisia/Rada, C‑117/10, EU:C:2013:786, bod 96).

65

Treba konštatovať, že Tilly‑Sabco takéto dôkazy nepredložila.

66

Jednak totiž, pokiaľ ide o ciele sledované Komisiou pri prijímaní sporného nariadenia, žiadna skutočnosť vyplývajúca zo spisu neumožňuje tvrdiť, že táto inštitúcia sledovala iný výlučný alebo aspoň rozhodujúci cieľ, než je cieľ uvedený v odôvodneniach 2 a 3 tohto nariadenia, konkrétne stanovenie vývozných náhrad v súlade s článkom 164 nariadenia č. 1234/2007.

67

V tejto súvislosti treba uviesť, že toto ustanovenie priznáva Komisii veľkú mieru voľnej úvahy a že to, že Komisia v októbri 2013 opomenula prijať nové nariadenie, ako aj jej údajný odkaz na medzinárodné záväzky prijaté pred prijatím sporného nariadenia, nemožno kvalifikovať ako objektívne, relevantné a súhlasné dôkazy, ktoré by mohli preukázať, že uvedená inštitúcia sledovala iné ciele, ako sú ciele uvedené predovšetkým v článku 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007.

68

Na druhej strane Tilly‑Sabco netvrdí, že Komisia sa snažila obísť postup stanovený primárnym právom.

69

Z vyššie uvedených úvah nevyplýva, že by sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, ktoré by mohlo odôvodniť zrušenie napadnutého rozsudku.

70

Za týchto podmienok treba piatu časť prvého odvolacieho dôvodu, druhý odvolací dôvod, tretiu časť tretieho odvolacieho dôvodu, ako aj prvú a druhú časť štvrtého odvolacieho dôvodu zamietnuť ako nedôvodné.

71

V rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd sa v bodoch 89 a 90 napadnutého rozsudku dopustil nesprávneho posúdenia pojmu „primeraná lehota“ uvedeného v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011.

72

Cieľom tohto ustanovenia v rozsahu, v akom upravuje, že „lehoty musia byť primerané a musia členom [riadiaceho výboru] umožniť včas a účinne preskúmať návrh vykonávacieho aktu a vyjadriť svoje názory“, je zabezpečiť, aby mal tento výbor dostatočnú lehotu na rozmyslenie a analýzu.

73

Predloženie návrhu sporného nariadenia, ktoré obsahovalo číselné údaje o náhradách, členom riadiaceho výboru po 13.00 hod., hoci zasadnutie tohto výboru skončilo o 15.46 hod., im „neumožnilo včas a účinne preskúmať návrh vykonávacieho aktu a vyjadriť svoje názory“ a nepredstavuje tak „primeranú lehotu“ v zmysle uvedeného ustanovenia.

74

V rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd porušil to isté ustanovenie, keď vychádzal z toho, že dotknutá situácia bola charakterizovaná ako naliehavá, hoci Komisia sa žiadnej naliehavosti nedovolávala.

75

Tilly‑Sabco uvádza, že článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 umožňuje nedodržať lehotu v „riadne odôvodnených prípadoch“, pričom táto lehota tak môže byť skrátená „podľa naliehavosti predmetnej veci“. Tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 111 a 112 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia v prejednávanom prípade nepreukázala existenciu naliehavosti a že Všeobecný súd aj tak v bodoch 113 až 119 napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že dotknutá situácia bola charakterizovaná svojou naliehavosťou, ktorá odôvodnila nedodržanie uvedenej lehoty.

76

Všeobecný súd takým odôvodnením nielenže potvrdil odôvodnenie, ktorého sa Komisia nedovolávala, ale aj rozporuplne odôvodnil napadnutý rozsudok. Navyše riziko úniku informácií o navrhovaných hodnotách nebolo preukázané, nebolo stanovené v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 a nemôže tak odôvodniť neexistenciu lehoty na preskúmanie príslušného návrhu. Štandardný rokovací poriadok totiž uvádza, že o mimoriadne naliehavý prípad ide „najmä vtedy, keď je ohrozené zdravie ľudí alebo zvierat“ [neoficiálny preklad].

77

V rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd nezohľadnil lehotu stanovenú uvedeným ustanovením.

78

Tilly‑Sabco jednak uvádza, že to isté ustanovenie vyžaduje, aby bol návrh vykonávacieho aktu, ktorý obsahuje výšku navrhovaných náhrad, predložený v stanovenej lehote, a že jednak Všeobecný súd v bode 93 napadnutého rozsudku uviedol, že informácie o situácii na príslušnom trhu boli členom riadiaceho výboru zaslané v riadnom čase. Zaslanie takých dokumentov nemôže napraviť nedodržanie lehoty na predloženie návrhu sporného nariadenia.

79

Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd uviedol v bode 95 napadnutého rozsudku, predloženie týchto dokumentov neumožnilo uvedeným členom vypočuť dotknuté subjekty, vrátane odvolateľky, k navrhovanej výške náhrad. Navyše uvedené dokumenty neboli v žiadnom prípade dostatočné na to, aby umožnili členom riadiaceho výboru vydať informované stanovisko, keďže navrhovaná výška chýbala.

80

Reálna diskusia medzi členskými štátmi pred zasadnutím riadiaceho výboru, alebo medzi členmi tohto výboru počas zasadnutia, ktoré sa uskutočnilo v priebehu rána 18. júla 2013, sa tak nemohla uskutočniť, čo je v rozpore s článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, ktorý výslovne vyžaduje „umožniť“ členom riadiaceho výboru preskúmať návrh vykonávacieho aktu a vyjadriť svoje názory.

81

Štvrtou časťou Tilly‑Sabco Všeobecnému súdu vytýka, že porušil toto ustanovenie tým, že potvrdil protiprávnu prax Komisie, opísanú ako ustálenú od roku 1962, keď odmietol akúkoľvek povinnosť odôvodniť uplatnenie skrátenej lehoty. Uvádza, že ak bola táto prax skutočne ustálená a nevyhnutná, nič nebránilo Komisii, aby ju po 39 rokoch praxe zohľadnila pri prijímaní nariadenia č. 182/2011.

82

Komisia sa domnieva, že cieľom prvej až štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu je iba kritika napadnutého rozsudku v rozsahu, v akom Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že porada Komisie s riadiacim výborom bola pravidelná. Napadnutý rozsudok, pokiaľ ide o výklad článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 a článku 3 rokovacieho poriadku riadiaceho výboru, nie je postihnutý žiadnou vadou.

83

Všeobecný súd, ktorý má ako jediný právomoc, navyše konštatoval, že členovia riadiaceho výboru mohli vďaka informáciám o situácii na trhu poskytnutých Komisiou prerokovať návrh sporného nariadenia v priebehu rána, keďže pristúpili k jeho prijatiu a nenamietali proti spôsobu konania Komisie.

84

V každom prípade Všeobecný súd správne v bodoch 123 a 124 napadnutého rozsudku uviedol, že cieľom pravidiel konzultácie výboru je zabezpečiť dodržiavanie právomocí jeho členov a nie ochrana práv hospodárskych subjektov. Z toho dôvodu sa títo nemôžu dovolávať prípadného porušenia týchto pravidiel.

85

Komisia dodáva, že Všeobecný súd subsidiárne v bodoch 125 až 129 napadnutého rozsudku rozhodol, že Tilly‑Sabco nepreukázala, ako to vyžaduje judikatúra Súdneho dvora, že v prípade, že by nedošlo k namietanému porušeniu, bol by výsledok konania odlišný. Odvolanie tak neobsahuje žiadnu skutočnosť, ktorá by mohla vyvrátiť toto konštatovanie, pričom žiadna právna alebo vecná prekážka nebránila tomu, aby bol v prejednávanom prípade taký dôkaz predložený. Treba preto konštatovať, že výsledok prerokovania riadiaceho výboru by bol podobný, ak by mal dodatočnú lehotu desiatich dní na preskúmanie návrhu sporného nariadenia, keďže všetky údaje by viedli k stanoveniu náhrad na nulu.

86

Všeobecný súd v bodoch 83 až 120 napadnutého rozsudku rozhodol, že sporná prax Komisie opísaná v bodoch 76 až 78 tohto rozsudku je v súlade s požiadavkami stanovenými článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 a pozostáva v podstate z toho, že návrhy nariadení kvalifikované ako „štandardizované“ – odlišujúce sa od nahradzovaných nariadení iba zmenou číselných údajov, ktoré stanovujú – sa predložia až počas zasadnutí riadiaceho výboru.

87

Zatiaľ čo Tilly‑Sabco spochybňuje súlad tejto praxe s uvedenými požiadavkami, Komisia tvrdí, že dôvody prijaté Všeobecným súdom sú riadne odôvodnené, a okrem iného tvrdí, že Tilly‑Sabco sa v každom prípade nemôže dovolávať porušenia tohto ustanovenia, aj za predpokladu, že by bolo preukázané.

88

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že hoci pojem „nariadenie“ zodpovedá jedinej definícii uvedenej v článku 288 druhom odseku ZFEÚ, Zmluva o FEÚ rozlišuje „legislatívne“ nariadenia prijaté riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom a upravené v článku 289 ZFEÚ, „delegované“ nariadenia prijaté Komisiou, ktorých cieľom je doplniť alebo meniť určité nepodstatné prvky legislatívnych aktov, upravené v článku 290 ZFEÚ, a napokon „vykonávacie“ nariadenia definované v článku 291 ZFEÚ.

89

Podľa článku 291 ods. 1 ZFEÚ prináleží v zásade členským štátom prijať všetky opatrenia vnútroštátneho práva na vykonanie právne záväzných aktov Únie. Podľa odseku 2 tohto článku, s výnimkou osobitných prípadov, iba ak sú potrebné jednotné podmienky na vykonávanie právne záväzných aktov Únie a ak tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii, môže táto inštitúcia prijať vykonávacie akty.

90

Článok 291 ods. 3 ZFEÚ v tejto súvislosti zavádza kontrolu členských štátov nad vykonávaním vykonávacích právomocí Komisie a spresňuje, že prináleží Parlamentu a Rade vopred upraviť prostredníctvom „legislatívneho“ nariadenia pravidlá a všeobecné zásady tohto kontrolného mechanizmu.

91

Z prvého ustanovenia a odôvodnenia 4 nariadenia č. 182/2011, ktoré odkazujú na článok 291 ods. 3 ZFEÚ a preberajú znenie tohto ustanovenia, z odôvodnenia 7 uvedeného nariadenia a jeho článku 3 ods. 7, ktoré spresňujú, že to isté nariadenie zavádza kontrolný mechanizmus požadovaný článkom 291 ods. 3 ZFEÚ, ako aj z odôvodnenia 5 nariadenia č. 182/2011, podľa ktorého má toto nariadenie za cieľ zohľadniť inštitucionálne požiadavky Zmluvy o FEÚ, vyplýva, že uvedené nariadenie predstavuje také „legislatívne“ nariadenie.

92

Nariadenie č. 182/2011, ktoré nahradilo rozhodnutie 1999/468, tak stanovuje pravidlá a všeobecné zásady uvedeného kontrolného mechanizmu.

93

Podľa odôvodnení 8 a 9 nariadenia č. 182/2011 bol v rámci zjednodušenia znížený počet postupov na dva tak, že sa zachovali iba konzultačný postup a postup preskúmania a boli zavedené jednotné procesné pravidlá pre výbory, vrátane dôležitých ustanovení týkajúcich sa ich pracovných postupov.

94

V rámci postupu preskúmania upraveného v článku 5 nariadenia č. 182/2011 a uplatniteľného v prejednávanom prípade vydá výbor stanovisko prostredníctvom väčšiny stanovenej buď v článku 16 ods. 4 a 5 ZEÚ, alebo v článku 238 ods. 3 ZFEÚ. Na základe článku 5 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 také stanovisko, ak je záporné, zabraňuje prijatiu návrhu vykonávacieho aktu.

95

Dôležité ustanovenia upravujúce konzultačný postup a postup preskúmania sa nachádzajú v článku 3 nariadenia č. 182/2011.

96

Pokiaľ ide o obsah pravidiel zavedených článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, treba ich porovnať s ustanoveniami zodpovedajúcimi rozhodnutiam o komitológii, ktoré platili v období, počas ktorého bola sporná prax Komisie zavedená.

97

V tejto súvislosti treba po prvé uviesť, že zatiaľ čo rozhodnutia o komitológii upravovali, že návrh opatrení, ktoré sa majú prijať, by sa mal predložiť výboru, nariadenie č. 182/2011 vo svojom článku 3 ods. 3 vyžaduje, aby sa návrh vykonávacieho aktu, ktorý sa má prijať, tomuto výboru predložil.

98

Po druhé, hoci rozhodnutia o komitológii neukladajú žiadnu lehotu medzi predložením návrhu opatrení, zaslaním návrhu programu a uskutočnením zodpovedajúceho zasadnutia riadiaceho výboru, nariadenie č. 182/2011 stanovuje lehotu aspoň štrnástich dní, s výnimkou riadne odôvodnených prípadov, medzi predložením návrhu vykonávacieho aktu riadiacemu výboru a návrhu programu a pozvaním na zasadnutie tohto výboru.

99

Po tretie treba konštatovať, že znenie nariadenia č. 182/2011 týkajúce sa stanovenia lehoty, v ktorej výbor vydá svoje stanovisko, je rovnaké ako znenie použité rozhodnutiami o komitológii. Túto druhú lehotu tak môže stanoviť predseda výboru v závislosti od naliehavosti dotknutej otázky.

100

Po štvrté skutočnosť, že článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 zaviedol dve odlišné lehoty, ktoré treba dodržať, potvrdzuje použitie množného čísla vo veľkej väčšine jazykových verzií poslednej vety tohto ustanovenia v znení „lehoty musia byť primerané a musia umožniť“, ako aj skutočnosť, že tento článok ods. 7 tretí pododsek zavádza dve podobné lehoty v rámci odvolacieho konania.

101

Po piate treba konštatovať, že, zatiaľ čo prvá z týchto lehôt môže byť skrátená „v riadne odôvodnených prípadoch“ a druhá stanovená „podľa naliehavosti predmetnej veci“, obe musia byť „primerané a musia členom výboru umožniť včas a účinne preskúmať návrh vykonávacieho aktu a vyjadriť svoje názory“.

102

Za týchto podmienok treba vychádzať z toho, že cieľom prvej lehoty je pokojné preskúmanie návrhu vykonávacieho aktu členmi riadiaceho výboru pred zasadnutím a druhá lehota im má umožniť vyjadriť k tomuto návrhu svoje názory. Táto úvaha je podporená článkom 3 ods. 4 nariadenia č. 182/2011, ktorý spresňuje, že kým „výbor nevydá stanovisko, môže každý člen výboru navrhovať zmeny a doplnenia“.

103

Navyše keďže článok 291 ods. 3 ZFEÚ výslovne upravuje, že členské štáty uskutočňujú kontrolu nad vykonávaním vykonávacích právomocí Komisie, ktoré sú jej zverené na základe odseku 2 tohto článku, treba vychádzať z toho, že cieľom prvej lehoty je aj zabezpečenie oboznámenia členských štátov prostredníctvom ich členov riadiaceho výboru o návrhoch Komisie, aby tieto vlády mohli prostredníctvom interných a externých konzultácií zadefinovať postoj v riadiacom výbore na účely ochrany vlastných záujmov každého z nich.

104

Ako totiž vyplýva z článku 3 ods. 7 nariadenia č. 182/2011, členovia riadiaceho výboru sú zástupcami uvedených vlád, ktorým prináleží rozhodnúť o zodpovedajúcej úrovni ich zastúpenia v rôznych štádiách postupu.

105

S prihliadnutím na tieto úvahy treba konštatovať, že prax pozostávajúca z predloženia návrhu vykonávacieho aktu až počas zasadnutia zvolaného na jeho preskúmanie je nezlučiteľná tak so znením, ako aj s cieľmi sledovanými článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011. Komisia týmto postupom totiž nedodržiava prvú lehotu štrnástich dní.

106

Navyše taká prax naráža na štruktúru nariadenia č. 182/2011, ktorého článok 8 Komisii umožňuje v prípade potreby prijať priamo uplatniteľné nariadenia bez predchádzajúcej porady s riadiacim výborom.

107

Napokon uvedená prax, ktorá členom riadiaceho výboru znemožňuje vyjadriť svoje názory a navrhnúť zmeny a doplnenia pred zodpovedajúcim zasadnutím, je v rozpore s článkom 3 ods. 4 prvým pododsekom tohto nariadenia, podľa ktorého títo členovia musia mať možnosť tak spraviť kedykoľvek pred prijatím aktu.

108

Pokiaľ ide o odôvodnenie nedodržania prvej lehoty štrnástich dní, o ktoré sa opiera Komisia, konkrétne o riziko úniku informácií, treba uviesť, že ak by sa toto odôvodnenie pripustilo, viedlo by to k systematickému oslobodeniu od povinnosti Komisie dodržať túto prvú lehotu, keďže také riziká existujú v zásade stále, ako to potvrdzuje samotná Komisia. Rovnako domnievať sa, ako to spravil Všeobecný súd v bodoch 113 až 115 napadnutého rozsudku, že naliehavosť vznikne náhle zakaždým, keď sa má prijať vykonávacie nariadenie, by výnimke priznalo systematickú povahu.

109

Napokon zo zmienky cieľa účinnosti postupov, zo získaných skúseností a bežnej praxe pri vykonávaní rozhodnutia 1999/468 v odôvodnení 5 nariadenia č. 182/2011 nemožno vyvodiť žiadny iný záver, pokiaľ ide osobitne o prijatie štandardizovaných vykonávacích nariadení, ktoré sa od tých nahradzovaných odlišujú iba zmenou aktualizovaných číselných údajov a stanovených po každom zasadnutí riadiaceho výboru.

110

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 nezachováva bežnú prax, ale podstatne ju mení tým, že zavádza prvú lehotu štrnástich dní a tým, že odlišuje cieľ tejto lehoty od cieľa lehoty pred predložením stanoviska riadiaceho výboru a zakazuje neprimerané skrátenie týchto lehôt alebo také, ktoré by viedlo k ich bezpredmetnosti.

111

Treba tiež pripomenúť, že Parlament a Rada znížili počet kontrolných postupov na dva a že z dôvodu zjednodušenia sú tieto postupy upravené súhrnom jednotných ustanovení. Uplatňovanie odlišnej praxe pre prijatie najobvyklejších vykonávacích nariadení by v podstate viedlo k vytvoreniu novej podkategórie postupu riadiaceho sa odlišnými pravidlami.

112

Voľba takejto možnosti by nielenže nemala základ v nariadení č. 182/2011, ale bola by aj v rozpore s cieľmi potvrdenými normotvorcom Únie.

113

Z toho vyplýva, že hoci by ustálená prax Komisie mohla spadať do právneho rámca pred prijatím uvedeného nariadenia, konkrétne do rámca definovaného rozhodnutiami o komitológii, zmeny primárneho práva, ktoré vyústili k prijatiu Zmluvy o FEÚ, ako aj následne sekundárneho práva, ktoré viedli k prijatiu nariadenia č. 182/2011, bránia tomu, aby sa naďalej mohla uplatňovať.

114

Po druhé s prihliadnutím najmä na úvahy uvedené v bodoch 90, 91, 94, 95 a 102 až 104 tohto rozsudku treba vychádzať z toho, že požiadavky stanovené v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 predstavujú dôležité procesné pravidlá zakotvené v Zmluve o FEÚ, ktorými sú podstatné formálne náležitosti riadneho konania a ktorých nedodržanie má za následok neplatnosť dotknutého aktu (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudky z 10. februára 1998, Nemecko/Komisia, C‑263/95, EU:C:1998:47, bod 32; z 24. júna 2014, Parlament/Rada, C‑658/11, EU:C:2014:2025, bod 80, a z 23. decembra 2015, Parlament/Rada, C‑595/14, EU:C:2015:847, bod 35).

115

Konkrétne Súdny dvor opakovane rozhodol, že nedodržanie procesných pravidiel týkajúcich sa prijatia aktu spôsobujúceho ujmu predstavuje porušenie podstatných formálnych náležitostí, a pokiaľ súd Únie po preskúmaní dotknutého aktu konštatuje, že tento akt nebol riadne prijatý, prináleží mu vyvodiť dôsledky z porušenia podstatných formálnych náležitostí a v dôsledku toho zrušiť právny akt postihnutý takouto vadou (rozsudky zo 4. septembra 2014, Španielsko/Komisia, C‑197/13 P, EU:C:2014:2157, bod 103, a z 24. júna 2015, Španielsko/Komisia, C‑263/13 P, EU:C:2015:415, bod 56).

116

Bez potreby vyjadriť sa k tvrdeniu Komisie týkajúcemu sa neprípustnosti toho, aby sa Tilly‑Sabco dovolávala porušenia článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, stačí uviesť, že prináleží súdu Únie, keď zistí takýto nesúlad, aby ho preskúmal z úradnej moci (rozsudok z 24. júna 2015, Španielsko/Komisia, C‑263/13 P, EU:C:2015:415, bod 56).

117

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba prvú až štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu vyhlásiť za dôvodnú.

118

Za týchto podmienok a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné odvolacie dôvody, treba napadnutý rozsudok zrušiť.

119

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečné rozhodnutie vo veci, ak to stav konania dovoľuje, alebo môže vec vrátiť na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

120

V prejednávanej veci stav konania dovoľuje, aby bolo vo veci rozhodnuté.

121

S prihliadnutím na úvahy uvedené v bodoch 86 až 118 tohto rozsudku treba sporné nariadenie zrušiť z dôvodu porušenia podstatných formálnych náležitostí.

122

Treba pripomenúť, že podľa článku 264 druhého odseku ZFEÚ môže Súdny dvor, ak to považuje za potrebné, uviesť, ktoré účinky aktu vyhláseného za neplatný sa musia považovať za konečné.

123

V prejednávanom prípade, hoci odvolacie konanie preukázalo, že sporné nariadenie bolo prijaté porušením podstatných formálnych náležitostí, naopak nepreukázalo žiadne pochybenie, ktoré by ovplyvnilo súlad tohto aktu obsahujúceho potrebné opatrenia na účely vykonania nariadenia č. 1234/2007 s týmto nariadením.

124

Vyhlásenie neplatnosti sporného nariadenia bez zachovania jeho účinkov, pokým nebude nahradené novým aktom, by preto nielen nepriaznivo ovplyvnilo toto vykonanie, ale by aj ohrozilo právnu istotu.

125

Za týchto podmienok treba zachovať účinky sporného nariadenia, pokým nadobudne účinnosť nový akt, ktorý ho má nahradiť.

126

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania.

127

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

128

Keďže Komisia vo veci nemala úspech a Tilly‑Sabco podala návrh v tomto zmysle, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: