–

P. Puškár, v zastúpení: M. Mandzák, advokát,

–

slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová, splnomocnená zástupkyňa,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. J. García‑Valdecasas Dorrego, splnomocnená zástupkyňa,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: H. Krämer, A. Tokár a H. Kranenborg, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 7, 8 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), článku 1 ods. 1, článku 7 písm. e) a článku 13 ods. 1 písm. e) a f) smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/[ES] z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 335), ako aj článku 4 ods. 3 ZEÚ a článku 267 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Petrom Puškárom a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) a Kriminálnym úradom finančnej správy (Slovensko) vo veci žaloby o uloženie povinnosti týmto orgánom vyradiť meno pána Puškára zo zoznamu osôb považovaných finančným riaditeľstvom za tzv. „biele kone“, vytvoreného týmto úradom v rámci správy daní, a ktorého aktualizáciu zabezpečuje toto finančné riaditeľstvo, jemu podriadené daňové úrady, ako aj Kriminálny úrad finančnej správy (ďalej len „sporný zoznam“).

3

V zmysle článku 1 smernice 95/46:

„1.   V súlade s touto smernicou členské štáty chránia základné práva a slobody fyzických osôb, a najmä ich právo na súkromie v súvislosti so spracovaním osobných údajov.

2.   Členské štáty neobmedzujú, ani nebránia voľnému toku osobných údajov medzi členskými štátmi z dôvodov spojených s ochranou poskytnutou podľa odseku 1.“

4

Článok 2 uvedenej smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

5

Článok 3 smernice 95/46 nazvaný „Rozsah“ [„Pôsobnosť“ – neoficiálny preklad] stanovuje:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na spracovanie osobných údajov vcelku alebo čiastočných údajov, automatickými prostriedkami, a na spracovanie osobných údajov inými, ako automatickými prostriedkami, ktoré tvoria časť registračného systému alebo určených pre to, aby tvorili časť registračného systému.

2.   Táto smernica sa neuplatňuje na spracovanie osobných údajov:

…“

6

Článok 6 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, že osobné údaje musia byť:

2.   Úlohou kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad] je zaistiť, aby sa vyhovelo odseku 1.“

7

Článok 7 uvedenej smernice znie:

„Členské štáty zabezpečia, aby bolo možné osobné údaje spracovať, iba ak:

…

…

8

Článok 10 smernice 95/46 stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, že kontrolór [prevádzkovateľ – neoficiálny preklad] alebo jeho zástupca musí poskytnúť osobe pracujúcej s údajmi [dotknutej osobe – neoficiálny preklad], od ktorej sa údaje, ktoré sa jej týkajú, zbierajú, aspoň nasledujúce informácie, s výnimkou, ak ich tento subjekt už má:

pokiaľ sú takéto ďalšie informácie potrebné, so zreteľom na špecifické okolnosti za ktorých sa údaje zhromažďujú, zaručenie správneho spracovania vzhľadom na osobu pracujúcu s údajmi.“

9

Článok 11 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Tam, kde sa údaje od údajového subjektu nezískali, členské štáty zabezpečia, že kontrolór [prevádzkovateľ – neoficiálny preklad] alebo jeho zástupca musí v čase zaznamenávania osobných údajov, alebo ak sa predpokladá odhalenie tretej strane, nie neskôr, než v čase, keď sa údaje prvýkrát odhalia, poskytnúť údajovému subjektu aspoň nasledujúce informácie, ak ich už nemá:

…“

10

Článok 12 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty zaručia osobe pracujúcej s údajmi právo získať od kontrolóra [prevádzkovateľa – neoficiálny preklad]:

11

Článok 13 ods. 1 smernice 95/46 stanovuje:

„Členské štáty môžu prijať legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu povinností a práv uvedených v článk[u] 6 ods. 1, v článku 10 a 11 ods. 1, v článkoch 12 a 21, keď takéto obmedzenie vytvára nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie údajov o [na zabezpečenie – neoficiálny preklad]

…

…“

12

Článok 14 smernice 95/46 stanovuje:

„Členské štáty zaručia osobe pracujúcej s údajmi [dotknutej osobe právo – neoficiálny preklad]:

…“

13

V článku 17 ods. 1 uvedenej smernice sa stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia zavedenie príslušných technických a organizačných opatrení na ochranu osobných údajov pred náhodným alebo nezákonným poškodením alebo [na zabránenie – neoficiálny preklad] náhodnej strate, zmene, neoprávnenému prezradeniu alebo sprístupneniu, najmä, kde spracovanie obsahuje prenos údajov cez sieť a proti všetkým iným nezákonným formám spracovania.

So zreteľom na stav techniky a cenu jej zavedenia takéto opatrenia zabezpečia úroveň bezpečnosti primeranú pre riziká, ktoré predstavuje spracovanie a charakter údajov, ktoré sa majú chrániť.“

14

Článok 22 tej istej smernice znie:

„Bez toho, aby bol[i] dotknuté akékoľvek administratívne prostriedky nápravy, pre ktoré sa môže urobiť predpis [ktoré možno podať, – neoficiálny preklad] okrem iného pred dozorným orgánom uvedeným v článku 28[,] pred žiadosťou o súhlas súdneho orgánu [pred predložením veci súdnemu orgánu – neoficiálny preklad], zabezpečia členské štáty právo každej osoby na súdny opravný prostriedok za akékoľvek porušenie práv, ktoré [jej] zaručuje vnútroštátne právo, použiteľné na uvedené spracovanie.“

15

Článok 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje:

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania okrem znenia prejudiciálnych otázok položených Súdnemu dvoru obsahuje:

16

Článok 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorý je súčasťou oddielu II nazvaného „Základné ľudské práva a slobody“, stanovuje:

„Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.“

17

Článok 46 ods. 2 a 4 ústavy uvádza:

„(2)   Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

…

(4)   Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.“

18

§ 3 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach stanovuje:

„Sťažnosť je podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby…, ktorým:

19

§ 135 ods. 1 druhá veta Občianskeho súdneho poriadku v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.“

20

Podľa § 250v ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku:

„(1)   Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

…

(3)   Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis…“

21

§ 164 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej stanovuje:

„Na účely správy daní sú správca dane, finančné riaditeľstvo a ministerstvo [financií] oprávnené spracúvať osobné údaje daňových subjektov, zástupcov daňových subjektov a iných osôb podľa osobitného predpisu…; osobné údaje možno sprístupniť len obci ako správcovi dane, finančnej správe a ministerstvu [financií] a v súvislosti so správou daní a plnením úloh podľa osobitného predpisu… aj inej osobe, súdu a orgánom činným v trestnom konaní. V informačných systémoch… možno spracúvať meno a priezvisko fyzickej osoby, adresu jej trvalého pobytu a rodné číslo, ak jej nebolo pri registrácii pridelené identifikačné číslo.“

22

§ 8 zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov znie:

„Finančné riaditeľstvo a finančná správa sú oprávnené spracúvať osobné údaje podľa osobitného predpisu… o fyzických osobách, ktoré boli dotknuté úkonmi súvisiacimi s plnením úloh finančnej správy podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu;... zoznam osobných údajov je uvedený v prílohe.“

23

§ 4 ods. 3 písm. d), e) a o) zákona č. 333/2011 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva stanovuje:

„(3)   Finančné riaditeľstvo plní tieto úlohy:

…

…

24

Podľa § 5 ods. 3 písm. b) zákona č. 333/2011 Z. z.:

„Kriminálny úrad finančnej správy používa informačné systémy finančnej správy, v ktorých zhromažďuje, spracúva, uchováva, odovzdáva, využíva, ochraňuje a vyraďuje informácie a osobné údaje o osobách, ktoré porušili daňové predpisy alebo colné predpisy alebo je dôvodné podozrenie, že porušujú daňové predpisy alebo colné predpisy, alebo ktoré v oblasti pôsobnosti finančnej správy narušili alebo je dôvodné podozrenie, že narúšajú verejný poriadok a ďalšie informácie o takýchto porušeniach daňových predpisov alebo colných predpisov alebo narušeniach verejného poriadku; takéto informácie a osobné údaje poskytne alebo sprístupní finančnému riaditeľstvu, daňovému úradu alebo colnému úradu v rozsahu potrebnom na plnenie ich úloh.“

25

Pán Puškár, ktorý sa domnieva, že zaradením jeho mena do sporného zoznamu bolo porušené jeho právo na ochranu osobnosti, sa návrhom podaným 9. januára 2014 a následne návrhom podaným 19. novembra 2014 domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nariadil finančnému riaditeľstvu, všetkým podriadeným daňovým úradom a Kriminálnemu úradu finančnej správy nezapísať jeho meno do sporného zoznamu alebo iného obdobného zoznamu, ako aj odstrániť jeho záznam z týchto zoznamov a z informačného systému finančnej správy.

26

Podľa pána Puškára finančné riaditeľstvo a Kriminálny úrad finančnej správy zostavili a používajú sporný zoznam, teda zoznam fyzických osôb v celkovom počte, podľa informácií pána Puškára, 1227 osôb, ktoré orgány verejnej moci označujú za tzv. „biele kone“. Tento výraz je podľa vnútroštátneho súdu zaužívaný na označovanie zástupných osôb na riadiacich funkciách. Každá fyzická osoba je v zásade priradená spolu so svojím rodným číslom a daňovým identifikačným číslom k jednej alebo viacerým právnickým osobám, podľa informácií pána Puškára v celkovom počte 3369, v rámci ktorej alebo ktorých vykonáva svoje úlohy počas určitého obdobia.

27

Vnútroštátny súd uvádza, že existenciu sporného zoznamu potvrdil Kriminálny úrad finančnej správy, ktorý však uvádza, že tento zoznam vytvorilo finančné riaditeľstvo.

28

Podľa vnútroštátneho súdu je sporný zoznam chránený pred „neoprávneným prezradením alebo sprístupnením“ v zmysle článku 17 ods. 1 smernice 95/46 príslušnými technickými a organizačnými opatreniami. Pán Puškár však ani vo svojich podaniach, ani na pojednávaní nevyhlásil, že by sporný zoznam získal s legálnym súhlasom finančného riaditeľstva, alebo prípadne Kriminálneho úradu finančnej správy.

29

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol ako nedôvodné žaloby podané pánom Puškárom a dvoma ďalšími osobami zapísanými v spornom zozname z procesných dôvodov, a to pre skutočnosť, že títo žalobcovia nevyčerpali opravné prostriedky pred vnútroštátnymi správnymi orgánmi, alebo z meritórnych dôvodov.

30

V nadväznosti na ústavné sťažnosti, ktoré neskôr podali P. Puškár a tieto dve ďalšie osoby, Ústavný súd Slovenskej republiky najmä s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodol, že takýmto rozhodnutím Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil viaceré základné práva týchto žalobcov, a to najmä právo na spravodlivý proces, právo na ochranu súkromia, ako aj právo na ochranu osobných údajov. V dôsledku toho Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil všetky dotknuté rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vrátil mu vec na nové konanie a rozhodnutie s poukazom na skutočnosť, že je viazaný judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti ochrany osobných údajov.

31

Podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky však Ústavný súd Slovenskej republiky nezohľadnil relevantnú judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa uplatňovania práva Únie v oblasti ochrany osobných údajov.

32

Za týchto okolností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

33

Na úvod treba na základe informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom konštatovať, že údaje uvedené v spornom zozname, a to najmä mená niektorých fyzických osôb, vrátane pána Puškára, predstavujú „osobné údaje“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 95/46, pretože ide o „informácie, ktoré sa týkajú identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 35, ako aj z 1. októbra 2015, Bara a i., C‑201/14, EU:C:2015:638, bod 29).

34

Tak ich zber, ako aj ich používanie rôznymi daňovými orgánmi dotknutými vo veci samej majú preto charakter „spracovani[a] osobných údajov“ v zmysle článku 2 písm. b) tej istej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. mája 2003, Österreichischer Rundfunk a i., C‑465/00, C‑138/01 a C‑139/01, EU:C:2003:294, bod 64; zo 16. decembra 2008, Huber, C‑524/06, EU:C:2008:724, bod 43, ako aj z 1. októbra 2015, Bara a i., C‑201/14, EU:C:2015:638, bod 29).

35

Španielska vláda však tvrdí, že toto spracovanie údajov je vylúčené z pôsobnosti smernice 95/46 podľa jej článku 3 ods. 2 prvej zarážky, podľa ktorého sa táto smernica v každom prípade neuplatňuje na spracovanie osobných údajov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, obrany, bezpečnosti štátu vrátane hospodárskej prosperity štátu, keď sa operácia spracovania týka záležitostí bezpečnosti štátu a činností štátu v oblastiach trestného práva.

36

V tomto ohľade treba pripomenúť, že činnosti demonštratívne uvedené v tomto ustanovení sú v každom prípade činnosti vyhradené štátu a štátnym orgánom a nepatria do oblasti činností jednotlivcov (pozri rozsudky zo 6. novembra 2003, Lindqvist, C‑101/01, EU:C:2003:596, bod 43, ako aj zo 16. decembra 2008, Satakunnan Markkinapörssi a Satamedia, C‑73/07, EU:C:2008:727, bod 41).

37

Súdny dvor tiež uviedol, že činnosti, ktoré sú demonštratívne vymenované v článku 3 ods. 2 prvej zarážke smernice 95/46, sú určené na definovanie rozsahu pôsobnosti výnimky stanovenej v tomto ustanovení, aby sa táto výnimka uplatňovala iba na činnosti, ktoré sú tam výslovne vymenované alebo ktoré môžu byť zaradené do rovnakej kategórie (pozri rozsudok zo 6. novembra 2003, Lindqvist, C‑101/01, EU:C:2003:596, bod 44).

38

V rozsahu, v akom výnimka stanovená v článku 3 ods. 2 prvej zarážke smernice 95/46 vylučuje uplatniteľnosť systému ochrany osobných údajov stanoveného touto smernicou a odchyľuje sa tým od jej základného cieľa, ktorý spočíva v zabezpečení ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov, musí byť vykladaná reštriktívne.

39

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že dotknuté údaje vo veci samej sa zbierajú a používajú na účely správy daní a potláčania daňových podvodov. S výhradou overení, ktoré v tomto ohľade musí vykonať vnútroštátny súd, sa však nezdá, že spracovanie týchto údajov sa týka verejnej bezpečnosti, obrany alebo bezpečnosti štátu.

40

Okrem toho, aj keď sa nezdá vylúčené, že tieto údaje môžu byť použité v rámci trestných stíhaní, ktoré by mohli byť vedené v prípade daňového trestného činu proti určitým osobám, ktorých mená sa nachádzajú v spornom zozname, údaje dotknuté vo veci samej zrejme nie sú zbierané s osobitným cieľom výkonu týchto trestných stíhaní alebo v rámci činností štátu týkajúcich sa oblastí trestného práva.

41

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že daňové údaje predstavujú „osobné údaje“ v zmysle článku 2 písm. a) smernice 95/46 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2015, Bara a i., C‑201/14, EU:C:2015:638, bod 29).

42

V tomto kontexte treba uviesť, že článok 13 ods. 1 písm. e) smernice 95/46 oprávňuje členské štáty, aby prijali legislatívne opatrenia na obmedzenie rozsahu práv a povinností uvedených v článku 6 ods. 1, článku 10, článku 11 ods. 1 a v článkoch 12 a 21 tejto smernice, ak takéto obmedzenie predstavuje nevyhnutné opatrenie na zabezpečenie dôležitého hospodárskeho alebo finančného záujmu členského štátu alebo Únie, vrátane peňažných, rozpočtových a daňových záležitostí. Obmedzenie ochrany údajov stanovené smernicou 95/46 na daňové účely je tak výslovne upravené touto smernicou.

43

Článok 13 ods. 1 smernice 95/46 pritom nevyhnutne predpokladá, že vnútroštátne opatrenia, ktoré sú tam spomenuté, ako sú opatrenia nevyhnutné na ochranu dôležitého hospodárskeho alebo finančného záujmu členského štátu v daňovej oblasti, patria do pôsobnosti tejto smernice (pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige a Watson a i., C‑203/15 a C‑698/15, EU:C:2016:970, bod 73).

44

Z vyššie uvedeného vyplýva, že s výhradou overení, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, spracovanie osobných údajov, ako je spracovanie dotknuté vo veci samej, patrí do pôsobnosti smernice 95/46.

45

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje podanie súdneho opravného prostriedku osobou, ktorá tvrdí, že sa zasiahlo do jej práva na ochranu osobných údajov zaručeného smernicou 95/46, predchádzajúcim vyčerpaním opravných prostriedkov dostupných pred vnútroštátnymi správnymi orgánmi (ďalej len „dostupné správne opravné prostriedky“).

46

Pán Puškár a slovenská vláda spochybňujú prípustnosť prvej prejudiciálnej otázky.

47

Pán Puškár najmä tvrdí, že táto otázka je hypotetická, keďže v nadväznosti na zamietnutie jeho prvej žaloby vnútroštátnym súdom z dôvodu, že nepodal správnu sťažnosť, vyčerpal ešte pred podaním svojej druhej žaloby na tomto súde všetky predchádzajúce prípustné opravné prostriedky.

48

Slovenská vláda rovnako zdôrazňuje, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu spomína minimálne dve konania začaté pánom Puškárom bez spresnenia, ktoré je predmetom tohto prejudiciálneho konania. Informácie uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu neumožňujú určiť, či bola podaná sťažnosť podľa zákona č. 9/2010, pričom v takom prípade by bola prvá prejudiciálna otázka neprípustná z dôvodu jej hypotetickej povahy.

49

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, ak sa položené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudok z 26. apríla 2017, Stichting Brein, C‑527/15, EU:C:2017:300, bod 55 a citovanú judikatúru).

50

Pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti (pozri rozsudok zo 17. júla 2014, YS a i., C‑141/12 a C‑372/12, EU:C:2014:2081, bod 63). Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi okolnosťami potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (pozri najmä rozsudok z 26. apríla 2017, Stichting Brein, C‑527/15, EU:C:2017:300, bod 56 a citovanú judikatúru).

51

V prejednávanej veci však nejde o taký prípad. Ako sa totiž uviedlo v bodoch 29 a 30 tohto rozsudku, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr zamietol žaloby podané pánom Puškárom a dvoma ďalšími osobami najmä z dôvodu, že tieto osoby nevyčerpali dostupné správne opravné prostriedky, a že tieto rozhodnutia boli zrušené Ústavným súdom Slovenskej republiky.

52

Za týchto podmienok nie je zjavné, že by výklad práva Únie požadovaný vnútroštátnym súdom nemal žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

53

Z toho vyplýva, že prvá otázka je prípustná.

54

Článok 22 smernice 95/46 výslovne vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili každej osobe právo na súdny opravný prostriedok pri akomkoľvek porušení práv, ktoré im zaručuje vnútroštátne právo vzťahujúce sa na spracovanie uvedených osobných údajov.

55

Táto smernica, ktorá neobsahuje nijaké ustanovenie osobitne upravujúce podmienky, za ktorých možno tento opravný prostriedok uplatniť, však nevylučuje, aby vnútroštátne právo upravilo tiež opravné prostriedky pred správnymi orgánmi. Naopak, treba uviesť, že tento článok 22 výslovne uvádza, že „bez toho, aby bol[i] dotknuté akékoľvek administratívne prostriedky nápravy, ktoré možno podať, okrem iného pred dozorným orgánom uvedeným v článku 28 [smernice 95/46], pred predložením veci súdnemu orgánu“, členské štáty zabezpečia, aby mala každá osoba právo na uvedený súdny opravný prostriedok.

56

Treba však určiť, či článok 47 Charty bráni tomu, aby členský štát stanovil, že podmienkou podania takéhoto súdneho opravného prostriedku je predchádzajúce vyčerpanie dostupných správnych opravných prostriedkov.

57

Treba totiž pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora súdom členských štátov prislúcha, aby v zmysle zásady lojálnej spolupráce uvedenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ zabezpečili súdnu ochranu práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, pričom článok 19 ods. 1 ZEÚ okrem toho členským štátom ukladá povinnosť stanoviť v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje právo Únie, prostriedky nápravy potrebné na zabezpečenie účinnej súdnej ochrany (pozri najmä rozsudky z 8. novembra 2016, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C‑243/15, EU:C:2016:838, bod 50, a z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, bod 29).

58

Táto povinnosť členských štátov zodpovedá právu upravenému v článku 47 Charty s názvom „Právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces“, podľa ktorého každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. mája 2017, Berlioz Investment Fund, C‑682/15, EU:C:2017:373, body 44, a z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, bod 30).

59

Z toho vyplýva, že členské štáty sú povinné pri určovaní procesných podmienok súdnych opravných prostriedkov určených na zabezpečenie ochrany práv priznaných smernicou 95/46 zaistiť dodržanie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces upraveného v článku 47 Charty, ktorý je potvrdením zásady účinnej súdnej ochrany (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, EU:C:2016:688, bod 46, ako aj z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, bod 31).

60

Povaha opravného prostriedku upraveného v článku 22 smernice 95/46 tak musí byť určená v súlade s článkom 47 Charty (pozri analogicky rozsudky zo 17. decembra 2015, Tall, C‑239/14, EU:C:2015:824, bod 51, a z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, bod 31).

61

V predmetnom prípade je vo veci samej zrejmé, že dotknutá vnútroštátna právna úprava tým, že podmieňuje prípustnosť súdneho opravného prostriedku podaného osobou, ktorá tvrdí, že sa zasiahlo do jej práva na ochranu osobných údajov zaručeného smernicou 95/46, predchádzajúcim vyčerpaním dostupných správnych opravných prostriedkov, zavádza dodatočný krok pre prístup k súdu. Ako uviedla generálna advokátka v bode 53 svojich návrhov, takýto procesný postup spôsobí oneskorenie prístupu k súdnemu opravnému prostriedku a môže vyvolať dodatočné náklady.

62

Povinnosť vyčerpať dostupné správne opravné prostriedky teda predstavuje, ako podmienka, ktorá predchádza podaniu súdneho opravného prostriedku, obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom v zmysle článku 47 Charty, ktoré je podľa článku 52 ods. 1 Charty odôvodnené, iba ak je stanovené zákonom, ak rešpektuje podstatu tohto práva a ak je pri dodržaní zásady proporcionality nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľu všeobecného záujmu uznanému Úniou alebo je potrebné na ochranu práv a slobôd iných (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, bod 49).

63

Treba konštatovať, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že vo veci samej právny základ povinnosti vyčerpať dostupné správne opravné prostriedky je stanovený v článku 250v ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, takže ho treba považovať za stanovený vnútroštátnou právnou úpravou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, bod 50, ako aj citovanú judikatúru).

64

Táto povinnosť okrem toho rešpektuje podstatu základného práva na účinnú súdnu ochranu, ako je upravené článkom 47 Charty. Uvedená povinnosť totiž nespochybňuje toto právo ako také. Ukladá sa len dodatočný procesný krok na jeho vykonanie.

65

Je však potrebné ešte overiť, či povinnosť vyčerpať dostupné správne opravné prostriedky zodpovedá cieľu všeobecného záujmu a či v prípade kladnej odpovede dodržiava zásadu proporcionality v zmysle článku 52 ods. 1 Charty.

66

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu a pripomienok slovenskej vlády vyplýva, že dôvody, na ktorých sa zakladá povinné podanie správnej sťažnosti pred podaním súdneho opravného prostriedku, sú spojené na jednej strane s vôľou umožniť správnemu orgánu, hneď ako má k dispozícii tvrdenia žalobcu, rýchlejšie napraviť nezákonnú situáciu, ak konštatuje dôvodnosť tejto sťažnosti, ako aj vyhnúť sa tomu, aby boli proti tomuto orgánu začaté nečakané súdne konania. Na druhej strane sú tieto dôvody spojené so skutočnosťou, že takáto povinnosť prispieva k efektívnosti súdneho konania v prípade, keď tento orgán nezastáva názor žalobcu a keď žalobca následne podá súdny opravný prostriedok, pretože súd sa potom môže oprieť o existujúci správny spis.

67

Zdá sa teda, že povinnosť vyčerpať dostupné správne opravné prostriedky má za cieľ odľahčiť súdy od sporov, ktoré možno priamo vyriešiť pred dotknutým správnym orgánom, ako aj zvýšiť efektívnosť súdnych konaní, pokiaľ ide o spory, v ktorých je začaté súdne konanie napriek skutočnosti, že už bola podaná sťažnosť. Táto povinnosť v dôsledku toho sleduje legitímne ciele všeobecného záujmu.

68

Ako vyplýva z bodu 62 návrhov generálnej advokátky, obligatórne vyčerpanie dostupných správnych opravných prostriedkov sa zdá ako vhodné na dosiahnutie týchto cieľov, pričom neexistuje žiadny miernejší prostriedok ako táto povinnosť, ktorý by bol spôsobilý tieto ciele dosiahnuť tak účinne.

69

Okrem toho sa nezdá, že existuje zjavný nepomer medzi týmito cieľmi a prípadnými nepríjemnosťami, ktoré spôsobí povinnosť vyčerpať dostupné správne opravné prostriedky (pozri analogicky rozsudok z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 65).

70

V tomto ohľade treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že zásada účinnej súdnej ochrany, potvrdená v článku 47 Charty, nebránila vnútroštátnej právnej úprave podmieňujúcej podanie súdneho prostriedku nápravy v oblasti elektronických komunikačných a spotrebiteľských služieb predchádzajúcemu využitiu mimosúdneho zmierovacieho a mediačného konania, keďže tieto konania nevedú k záväznému rozhodnutiu pre účastníkov, nespôsobujú podstatné oneskorenie podania súdnej žaloby, pozastavujú premlčanie dotknutých práv a nevedú ku vzniku výdavkov pre účastníkov, alebo vedú len ku vzniku drobných výdavkov, avšak za predpokladu, že uvedené konania nie sú dostupné výlučne elektronicky a predbežné opatrenia sú možné vo výnimočných prípadoch, keď to vyžaduje naliehavosť situácie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. marca 2010, Alassini a i., C‑317/08 až C‑320/08, EU:C:2010:146, bod 67, ako aj zo 14. júna 2017, Menini a Rampanelli, C‑75/16, EU:C:2017:457, bod 61).

71

Tieto rozdielne podmienky sa uplatnia mutatis mutandis na povinnosť vyčerpať dostupné správne opravné prostriedky dotknuté vo veci samej.

72

Je tak úlohou vnútroštátneho súdu preskúmať, či konkrétne postupy uplatnenia dostupných správnych opravných prostriedkov v slovenskom práve neprimerane nezasahujú do práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom podľa článku 47 Charty.

73

V tomto kontexte treba uviesť, že pán Puškár najmä poukázal na existenciu neistoty, pokiaľ ide o otázku, či lehota na podanie súdneho opravného prostriedku začína plynúť pred tým, ako bolo prijaté rozhodnutie v rámci opravného prostriedku podaného pred dotknutým správnym orgánom. Ak by išlo o takýto prípad, povinnosť vyčerpať dostupné správne opravné prostriedky, ktorá by mohla brániť prístupu k súdnej ochrane, by nebola v súlade s právom na účinný prostriedok nápravy pred súdom v zmysle článku 47 Charty.

74

Čo sa týka oneskorení, treba pripomenúť, že článok 47 druhý odsek Charty stanovuje, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote. Toto právo sa síce vzťahuje na samotné súdne konanie, napriek tomu však nesmie byť obmedzené ani podmienkou predchádzajúcou podaniu súdneho opravného prostriedku.

75

Pokiaľ ide o náklady, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s predchádzajúcou správnou sťažnosťou, členské štáty v zásade môžu uložiť povinnosť zaplatiť primeraný poplatok za podanie opravného prostriedku pred správnym orgánom, takýto poplatok, ako uviedla aj generálna advokátka v bodoch 68 a 69 svojich návrhov, však nemôže byť stanovený na úrovni, ktorá by mohla predstavovať prekážku výkonu práva na súdny prostriedok nápravy zaručeného v článku 47 Charty. V tomto ohľade treba zohľadniť skutočnosť, že tento poplatok sa pripočítava k nákladom súdneho konania.

76

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podmieňuje podanie súdneho opravného prostriedku osobou, ktorá tvrdí, že sa zasiahlo do jej práva na ochranu osobných údajov zaručeného smernicou 95/46, predchádzajúcim vyčerpaním dostupných správnych opravných prostriedkov pod podmienkou, že konkrétne postupy uplatnenia týchto opravných prostriedkov neprimerane nezasahujú do práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom podľa tohto ustanovenia. Predovšetkým treba, aby predchádzajúce vyčerpanie dostupných správnych opravných prostriedkov nespôsobilo podstatné oneskorenie podania súdneho opravného prostriedku, aby pozastavilo premlčanie dotknutých práv a aby neviedlo ku vzniku nadmerných nákladov.

77

Svojou treťou otázkou, ktorú treba preskúmať v druhom rade, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 47 Charty má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd odmietol ako dôkazný prostriedok porušenia ochrany osobných údajov priznanej smernicou 95/46 zoznam, akým je sporný zoznam, predložený dotknutou osobou a obsahujúci jej osobné údaje, za predpokladu, že táto osoba získala tento zoznam bez legálneho súhlasu prevádzkovateľa spracovania týchto údajov.

78

Viacerí účastníci konania a oprávnené subjekty, ktoré predložili Súdnemu dvoru pripomienky, sa domnievajú, že tretia otázka je neprípustná.

79

Na jednej strane podľa pána Puškára a slovenskej vlády táto otázka nemá nijakú súvislosť s právom Únie vzhľadom na neexistenciu právnej úpravy Únie týkajúcej sa dôkazných prostriedkov.

80

Takéto odôvodnenie však nemožno prijať.

81

Treba totiž konštatovať, že pán Puškár sa domáha súdneho preskúmania opatrenia slovenských daňových orgánov, a to vytvorenia sporného zoznamu, ktorým boli práva priznané smernicou 95/46 podľa jeho názoru porušené.

82

Odmietnutie dôkazného prostriedku dotknutého vo veci samej vnútroštátnym súdom iba z dôvodu, že pán Puškár ho mal získať bez legálneho súhlasu prevádzkovateľa spracovania, predstavuje obmedzenie práva na súdny opravný prostriedok zaručeného článkom 22 smernice 95/46, ako aj obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom v zmysle článku 47 Charty.

83

Na druhej strane má česká vláda pochybnosti, pokiaľ ide o relevantnosť tretej otázky pre vyriešenie sporu vo veci samej, keďže jeden zo správnych orgánov, ktorý je účastníkom tohto sporu, a to Kriminálny úrad finančnej správy, nespochybňuje existenciu sporného zoznamu. Spor vo veci samej preto podľa nej nevyvoláva otázku týkajúcu sa existencie sporného zoznamu, takže nie je potrebné rozhodnúť o prípustnosti tohto zoznamu ako dôkazného prostriedku.

84

V tomto ohľade stačí konštatovať, že vnútroštátny súd zrejme neposudzoval okolnosti súvisiace s vytvorením sporného zoznamu.

85

Za týchto podmienok, vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku, sa nezdá, že by požadovaný výklad práva Únie nemal zjavne žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

86

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba tretiu otázku považovať za prípustnú.

87

Ako sa uviedlo v bode 82 tohto rozsudku, odmietnutie zoznamu, akým je sporný zoznam, ako dôkazného prostriedku na preukázanie porušenia práv priznaných smernicou 95/46, predstavuje obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom v zmysle článku 47 Charty.

88

Z bodu 62 tohto rozsudku vyplýva, že takéto obmedzenie je v súlade s článkom 52 ods. 1 Charty odôvodnené, iba ak je stanovené zákonom, ak rešpektuje podstatu tohto práva a ak je pri dodržaní zásady proporcionality nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou alebo je potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

89

Preto predtým, než by vnútroštátny súd mohol odmietnuť sporný zoznam ako dôkazný prostriedok, musí sa najskôr ubezpečiť, že toto obmedzenie práva na účinný prostriedok nápravy je skutočne stanovené vnútroštátnym právom.

90

Uvedený súd musí ďalej preskúmať, či takéto odmietnutie zasahuje do podstaty základného práva na účinnú súdnu ochranu, ako je upravené článkom 47 Charty. V tomto kontexte treba najmä overiť, či existencia sporného zoznamu a skutočnosť, že obsahuje osobné údaje pána Puškára, sú spochybnené v rámci sporu vo veci samej a prípadne či má táto osoba v tomto ohľade k dispozícii iné dôkazné prostriedky.

91

Nakoniec bude úlohou uvedeného súdu posúdiť, či je odmietnutie sporného zoznamu ako dôkazného prostriedku nevyhnutné a skutočne zodpovedá cieľom všeobecného záujmu uznaným Úniou alebo je potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

92

V tomto ohľade sa zdá, že cieľ vyhnúť sa neoprávnenému používaniu vnútorných dokumentov v rámci súdneho konania môže predstavovať legitímny cieľ všeobecného záujmu (pozri v tomto zmysle uznesenia z 23. októbra 2002, Rakúsko/Rada, C‑445/00, EU:C:2002:607, bod 12; z 23. marca 2007, Stadtgemeinde Frohnleiten a Gemeindebetriebe Frohnleiten, C‑221/06, EU:C:2007:185, bod 19, ako aj z 29. januára 2009, Donnici/Parlament, C‑9/08, neuverejnené, EU:C:2009:40, bod 13). Okrem toho, ak má zoznam, akým je sporný zoznam, zostať dôverný a obsahuje tiež osobné údaje iných fyzických osôb, existuje potreba chrániť práva týchto osôb.

93

Aj keď sa odmietnutie dôkazného prostriedku, akým je sporný zoznam, získaného bez legálneho súhlasu prevádzkovateľa spracovania údajov nachádzajúcich sa v tomto zozname zdá ako vhodné na dosiahnutie týchto cieľov, je napriek tomu úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či takéto odmietnutie neprimerane nezasahuje do práva na účinný prostriedok nápravy pred súdom podľa článku 47 Charty.

94

Pritom prinajmenšom v prípade, keď osoba, ktorej osobné údaje sa nachádzajú v zozname, má právo prístupu k týmto údajom, sa takéto odmietnutie zdá ako neprimerané vo vzťahu k týmto cieľom.

95

V tomto ohľade treba uviesť, že článok 12 smernice 95/46 zaručuje každej osobe právo na prístup k zozbieraným údajom, ktoré sa jej týkajú. Okrem toho z článkov 10 a 11 smernice 95/46 vyplýva, že prevádzkovateľ spracovania týchto údajov musí poskytnúť dotknutým osobám určité informácie týkajúce sa tohto spracovania.

96

Hoci článok 13 ods. 1 smernice 95/46 umožňuje obmedziť rozsah práv uvedených v jej článkoch 10 až 12, ak takéto obmedzenie predstavuje opatrenie nevyhnutné na zabezpečenie najmä prevencie, vyšetrovania, pátrania a trestného konania alebo dôležitého hospodárskeho alebo finančného záujmu členského štátu, vrátane daňových záležitostí, ako aj monitorovacej, kontrolnej alebo regulačnej funkcie, napriek tomu výslovne vyžaduje, aby takéto obmedzenia boli prijaté prostredníctvom legislatívnych opatrení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2015, Bara a i., C‑201/14, EU:C:2015:638, bod 39).

97

S cieľom posúdiť primeranosť odmietnutia sporného zoznamu ako dôkazného prostriedku tak musí vnútroštátny súd preskúmať, či vnútroštátna právna úprava obmedzuje alebo neobmedzuje, vo vzťahu k údajom nachádzajúcim sa v tomto zozname, práva na informácie a prístupu uvedené v článkoch 10 až 12 smernice 95/46 a či je takéto obmedzenie prípadne odôvodnené. Okrem toho aj keď ide o takýto prípad a existujú dôvody oprávneného záujmu na prípadnej dôvernosti sporného zoznamu, musia vnútroštátne súdy jednotlivo podľa prípadu preskúmať, či prevažujú nad záujmom na ochrane práv jednotlivca a či existujú v rámci konania pred uvedeným súdom iné prostriedky na zabezpečenie tejto dôvernosti, najmä pokiaľ ide o osobné údaje iných fyzických osôb nachádzajúcich sa v tomto zozname.

98

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd odmietol ako dôkazný prostriedok porušenia ochrany osobných údajov priznanej smernicou 95/46 zoznam, akým je sporný zoznam, predložený dotknutou osobou a obsahujúci jej osobné údaje, za predpokladu, že táto osoba získala tento zoznam bez legálneho súhlasu prevádzkovateľa spracovania týchto údajov, ibaže takéto odmietnutie je stanovené vnútroštátnou právnou úpravou a rešpektuje súčasne podstatu práva na účinný prostriedok nápravy a zásadu proporcionality.

99

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 95/46 a články 7 a 8 Charty majú vykladať v tom zmysle, že bránia spracovaniu osobných údajov orgánmi členského štátu na účely správy daní a potláčania daňových podvodov, akým je spracovanie, ku ktorému dochádza vytvorením sporného zoznamu vo veci samej, bez súhlasu dotknutých osôb.

100

Podľa pána Puškára je druhá prejudiciálna otázka hypotetická a bez vplyvu na riešenie sporu vo veci samej. Vnútroštátny súd chce totiž len zistiť, či spracovanie osobných údajov finančným riaditeľstvom je vo všeobecnosti prípustné, ale nezaoberá sa konkrétne sporným zoznamom, ktorý bol vypracovaný finančným riaditeľstvom bez právneho základu.

101

Vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bodoch 49 a 50 tohto rozsudku a informácie uvedené v rozhodnutí vnútroštátneho súdu však treba uviesť, že sa nezdá, že by požadovaný výklad práva Únie nemal zjavne žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej.

102

Druhú otázku treba preskúmať z hľadiska smernice 95/46, keďže, ako vyplýva najmä z jej cieľa, ako je stanovený v jej článku 1 ods. 1, v rozsahu, v akom sú splnené podmienky zákonného spracovania osobných údajov podľa tejto smernice, sa toto spracovanie považuje za spracovanie spĺňajúce tiež požiadavky stanovené v článkoch 7 a 8 Charty.

103

Ako vyplýva z bodov 33 a 34 tohto rozsudku, vytvorenie zoznamu, akým je sporný zoznam, ktorý obsahuje mená určitých fyzických osôb a priraďuje ich k jednej alebo viacerým právnickým osobám, v rámci ktorých tieto fyzické osoby fiktívne zastávajú riadiace funkcie, predstavuje „spracovanie osobných údajov“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 95/46.

104

V súlade s ustanoveniami kapitoly II smernice 95/46 nazvanej „Všeobecné nariadenia [podmienky – neoficiálny preklad] týkajúce sa zákonnosti spracovania osobných údajov“ musí byť okrem výnimiek pripustených na základe článku 13 tejto smernice akékoľvek spracovanie osobných údajov jednak v súlade so zásadami o kvalite údajov vymenovanými v článku 6 uvedenej smernice a jednak musí zodpovedať jednej zo zásad týkajúcich sa legitímnosti spracovania údajov uvedených v článku 7 tej istej smernice (pozri rozsudok z 1. októbra 2015, Bara a i., C‑201/14, EU:C:2015:638, bod 30).

105

Rovnako treba pripomenúť, že z cieľa spočívajúceho v zabezpečení rovnakej úrovne ochrany vo všetkých členských štátoch sledovaného uvedenou smernicou vyplýva, že jej článok 7 stanovuje taxatívny a obmedzujúci zoznam prípadov, v ktorých možno spracovanie osobných údajov považovať za prípustné (pozri rozsudok z 24. novembra 2011, ASNEF a FECEMD, C‑468/10 a C‑469/10, EU:C:2011:777, bod 30).

106

Osobitne treba uviesť, že písm. e) uvedeného článku 7 stanovuje, že spracovanie osobných údajov je zákonné, ak „je nevyhnutné na splnenie úlohy vykonávanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej prevádzkovateľovi, alebo tretej strane, ktorej sa údaje poskytnú“.

107

Zdá sa, že na vytvorenie sporného zoznamu sa môže uplatniť toto ustanovenie.

108

Správu daní a potláčanie daňových podvodov, na účely ktorých je vytvorený sporný zoznam, totiž zrejme treba považovať za úlohy vykonávané vo verejnom záujme v zmysle tohto ustanovenia.

109

Je však úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či slovenské orgány, ktoré vytvorili tento zoznam, alebo orgány, ktorým bol uvedený zoznam sprístupnený, boli poverené výkonom týchto úloh slovenskou právnou úpravou.

110

V tomto ohľade treba uviesť, že článok 6 ods. 1 písm. b) smernice 95/46 ukladá povinnosť, aby osobné údaje boli zbierané na špecifikované, explicitné a zákonné účely. Ako konštatovala generálna advokátka v bode 106 svojich návrhov, účel spracovania osobných údajov je v rámci pôsobnosti článku 7 písm. e) smernice 95/46 neoddeliteľne spojený s úlohou, ktorou je poverený prevádzkovateľ spracovania. V dôsledku toho musí zverenie tejto úlohy uvedenému subjektu jednoznačne zahŕňať účel daného spracovania.

111

Úlohou vnútroštátneho súdu je tiež overiť, či je vytvorenie sporného zoznamu nevyhnutné na výkon predmetných úloh vo verejnom záujme vo veci samej, najmä s prihliadnutím na presný účel vytvorenia sporného zoznamu, právne účinky, ktorým podliehajú osoby nachádzajúce sa v tomto zozname, a verejnú či neverejnú povahu tohto zoznamu.

112

V tomto ohľade treba dbať na dodržiavanie zásady proporcionality. Ochrana základného práva na rešpektovanie súkromného života na úrovni Únie totiž vyžaduje, aby výnimky a obmedzenia v súvislosti s ochranou osobných údajov nepôsobili nad rámec toho, čo je prísne nevyhnutné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige a Watson a i., C‑203/15 a C‑698/15, EU:C:2016:970, bod 96, ako aj citovanú judikatúru).

113

Je tak úlohou vnútroštátneho súdu overiť, či vytvorenie sporného zoznamu a zápis mien dotknutých osôb do tohto zoznamu sú spôsobilé uskutočniť nimi sledované ciele a či neexistujú iné menej obmedzujúce prostriedky na dosiahnutie týchto cieľov.

114

Skutočnosť, že určitá osoba je zapísaná v spornom zozname, môže zasiahnuť niektoré z jej práv. Zápis do tohto zoznamu totiž môže poškodiť jej povesť a dotknúť sa jej vzťahov s daňovými orgánmi. Tento zápis by rovnako mohol zasiahnuť do prezumpcie neviny tejto osoby zakotvenej v článku 48 ods. 1 Charty, ako aj do slobody podnikania právnických osôb priradených k fyzickým osobám zapísaným v spornom zozname stanovenej v článku 16 Charty. Zdá sa, že takýto zásah môže byť primeraný len vtedy, ak existujú dostatočné dôvody na podozrenie, že dotknutá osoba fiktívne vykonáva riadiace funkcie v právnických osobách, s ktorými bola spojená, a tým narúša správu daní a potláčanie daňových podvodov.

115

Ak vnútroštátny súd dospeje k záveru, že vytvorenie sporného zoznamu je nevyhnutné na výkon úloh vo verejnom záujme, ktorými je poverený prevádzkovateľ spracovania v súlade s článkom 7 písm. e) smernice 95/46, mal by tiež overiť, či sú splnené aj ostatné podmienky zákonnosti tohto spracovania osobných údajov uložené touto smernicou, najmä tie, ktoré vyplývajú z jej článku 6 a článkov 10 až 12.

116

Okrem toho ak existoval dôvod obmedziť podľa článku 13 smernice 95/46 niektoré z práv upravených v týchto posledných uvedených článkoch, ako je právo na informácie dotknutej osoby, takéto obmedzenie by malo byť, ako vyplýva z bodu 96 tohto rozsudku, nevyhnutné na ochranu záujmu spomenutého v odseku 1 tohto článku 13, akým je dôležitý hospodársky a finančný záujem v daňovej oblasti, a mať základ v legislatívnych opatreniach.

117

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba odpovedať na druhú otázku tak, že článok 7 písm. e) smernice 95/46 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni spracovaniu osobných údajov orgánmi členského štátu na účely správy daní a potláčania daňových podvodov, akým je spracovanie, ku ktorému dochádza vytvorením sporného zoznamu vo veci samej, bez súhlasu dotknutých osôb, pod podmienkou, na jednej strane, že tieto orgány boli vnútroštátnou právnou úpravou poverené úlohami vo verejnom záujme v zmysle tohto ustanovenia, vytvorenie tohto zoznamu a zápis mien dotknutých osôb do uvedeného zoznamu sú skutočne spôsobilé a nevyhnutné na účely uskutočnenia sledovaných cieľov a existujú dostatočné dôvody domnievať sa, že dotknuté osoby sa nachádzajú v uvedenom zozname oprávnene, a na druhej strane, že všetky podmienky zákonnosti tohto spracovania osobných údajov uložené smernicou 95/46 sú splnené.

118

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 47 Charty má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátny súd, ktorý konštatoval, že vo veci, o ktorej rozhoduje, existujú rozdiely medzi judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora, uprednostnil túto poslednú uvedenú judikatúru.

119

Táto otázka však bola položená vnútroštátnym súdom všeobecne bez toho, aby tento súd jasne a konkrétne spresnil, v čom spočívajú rozdiely, na ktoré poukazuje.

120

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že požiadavky na obsah návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú výslovne uvedené v článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ktoré má vnútroštátny súd v rámci spolupráce zavedenej článkom 267 ZFEÚ poznať a ktoré je povinný náležite dodržiavať. Vnútroštátny súd teda musí uviesť presné dôvody, na základe ktorých si kladie otázku v súvislosti s výkladom niektorých ustanovení práva Únie a považuje predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru za nevyhnutné. Súdny dvor už rozhodol, že je nevyhnutné, aby vnútroštátny súd aspoň v minimálnej miere objasnil dôvody výberu ustanovení práva Únie, o ktorých výklad žiada, ako aj súvislosť medzi týmito ustanoveniami a ustanoveniami vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré sa vzťahujú na spor, o ktorom rozhoduje (rozsudok z 9. marca 2017, Milkova, C‑406/15, EU:C:2017:198, body 72 a 73, ako aj citovaná judikatúra).

121

Tieto požiadavky sa tiež odzrkadľujú v Odporúčaniach Súdneho dvora Európskej únie pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní (Ú. v. EÚ C 439, 2016, s. 1).

122

V tomto prípade je nutné konštatovať, že štvrtá otázka nezodpovedá požiadavkám pripomenutým v predchádzajúcich bodoch.

123

Rovnako treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora návrh na začatie prejudiciálneho konania nesmie smerovať k formulácii poradných stanovísk o všeobecných alebo hypotetických otázkach, ale musí byť odôvodnený potrebou spojenou s účinným vyriešením sporu týkajúceho sa práva Únie (pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Tele2 Sverige a Watson a i., C‑203/15 a C‑698/15, EU:C:2016:970, bod 130).

124

Z toho vyplýva, že štvrtá otázka je neprípustná.

125

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: