1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný na Oberlandesgericht Innsbruck (Vyšší krajinský súd Innsbruck, Rakúsko) patrí do rámca niekoľkých obdobných návrhov, ktoré podali rakúske správne súdy s cieľom predložiť Súdnemu dvoru otázku zlučiteľnosti zákazu diskriminácie na základe veku a vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa uznania predošlej odbornej praxe na účely profesionálneho zaradenia zmluvných zamestnancov verejnej správy a ich umiestnenia v rámci mzdových tabuliek. ( 2 )

2.

Vo veci, ktorá viedla k rozsudku z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381), sa na Súdny dvor obrátil Oberster Gerichtsof (Najvyšší súd, Rakúsko) s návrhom na začatie prejudiciálneho konania vo veci výkladu smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( 3 ), a to v súvislosti s právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na pracovné zmluvy uzavreté medzi univerzitami a ich zamestnancami. Podľa tejto právnej úpravy sa mal referenčný dátum na účely postupu v rámci mzdovej triedy zodpovedajúcej profesionálnemu postaveniu každého zamestnanca, ktorý sa mal stanoviť pri prijímaní zamestnanca, ( 4 ) určiť na základe zohľadnenia odbornej praxe dotknutého zamestnanca, do ktorej sa však nezapočítavala prax, ktorú daný zamestnanec získal pred dosiahnutím veku osemnásť rokov. V konaní vo veci samej si žalobca, ktorého predmetná univerzita prijala do zamestnania po uplynutí učebnej praxe v trvaní tri a pol roka a z ktorého iba malú časť odpracoval po dovŕšení veku osemnásť rokov, uplatnil voči svojmu zamestnávateľovi nárok na zaplatenie náhrady zodpovedajúcej rozdielu medzi mzdou, ktorú poberal počas trvania jeho pracovnej zmluvy, a odmenou, na ktorú by mal nárok, pokiaľ by zamestnávateľ v plnom rozsahu zohľadnil dĺžku učebnej praxe. Súdny dvor dospel k záveru, že rozdielne zaobchádzanie na základe veku, ku ktorému predmetná právna úprava viedla, bolo diskriminačné, pretože napriek tomu, že sledovalo ciele, vo vzťahu ku ktorým platí domnienka zákonnosti, prostriedky na dosahovanie týchto cieľov nebolo možné považovať za primerané v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78. ( 5 )

3.

V nadväznosti na rozsudok z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381), začal rakúsky zákonodarca s radom legislatívnych zmien, ktorých cieľom bolo uviesť režimy vzťahujúce sa na zmluvných zamestnancov verejnej správy do súladu so smernicou 2000/78. Zákon o spolkových železniciach (Bundesbahngesetz ( 6 ), ďalej len „ÖBB‑G“) sa zmenil prostredníctvom zákona z roku 2011 (ďalej len „ÖBB‑G 2011“) ( 7 ). V § 53 ods. 1 ÖBB‑G, v znení uvedených zmien, sa v súvislosti so zamestnancami a bývalými zamestnancami na dôchodku, ktorí sa zamestnali v rakúskych spolkových železniciach (Österreichische Bundesbahnen, ďalej len „ÖBB“) do 31. decembra 2004 a ktorých individuálny referenčný dátum na účely kariérneho postupu sa stanovil na základe predpisu o odmeňovaní pracovníkov spoločnosti ÖBB z roku 1963 (Bundesbahn‑Besoldungsordnung 1963 ( 8 ); ďalej len „BO 1963“), stanovilo, že predmetný dátum sa opätovne určí v súlade s kritériom výpočtu, podľa ktorého sa nerozlišovalo, či dotknutí zamestnanci odpracovali dané obdobia pred alebo po dovŕšení veku osemnásť rokov. ( 9 ) V odseku 2 uvedeného § 53 sa stanovilo, že v prípade opätovného stanovenia individuálneho referenčného dátumu na účely kariérneho postupu v súlade s odsekom 1 sa každé obdobie potrebné na postup v rámci každého z prvých troch mzdových stupňov predlžuje o rok ( 10 ). Vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38), sa Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) obrátil na Súdny dvor EÚ s radom otázok týkajúcich sa výkladu smernice 2000/78, zameraných v podstate na to, aby vnútroštátnemu súdu umožnili posúdiť zlučiteľnosť „ÖBB‑G 2011“ s uvedenou smernicou. Súdnu dvor pri tejto príležitosti konštatoval, že smernica 2000/78 bránila vnútroštátnej právnej úprave, akou bola úprava vyplývajúca z „ÖBB‑G 2011“, ktorá „na odstránenie diskriminácie na základe veku započítava obdobia služby dosiahnuté pred dovŕšením veku osemnásť rokov, ale ktorá zároveň obsahuje pravidlo, ktorého uplatňovanie je v skutočnosti určené len zamestnancom – obetiam tejto diskriminácie, ktoré o jeden rok predlžuje obdobie vyžadované na postup v každom z prvých troch mzdových stupňov a ktoré tým s konečnou platnosťou zachováva rozdielne zaobchádzanie na základe veku“ ( 11 ).

4.

V nadväznosti na tento rozsudok rakúsky zákonodarca opätovne upravil predpis o odmeňovaní zamestnancov ÖBB, a to zákonom z roku 2015. Vnútroštátne konanie, v rámci ktorého sa predložila prejudiciálna otázka, ktorá je predmetom týchto návrhov, sa týka práve reformy, ktorá sa realizovala uvedeným zákonom. Predmetná otázka vznikla v rámci sporu, o ktorom v odvolacom konaní rozhoduje vnútroštátny súd, medzi účastníkmi konania, ktorými sú Georg Stollwitzer a ÖBB Personenverkehr AG (ďalej len „ÖBB PV“), rakúska obchodná spoločnosť, ktorej jediným akcionárom je spoločnosť Österreichische Bundesbahnen‑Holding AG, t. j. spoločnosť v úplnom vlastníctve Rakúskej republiky. ( 12 )

5.

Dávam do pozornosti, že po skončení písomnej časti konania v konaní, ktoré je predmetom týchto návrhov, predložili Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) ( 13 ) a Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko) ( 14 ) Súdnemu dvoru ďalšie dva návrhy na prejudiciálne konanie vo veci obdobnej problematiky, aká je predmetom prejednávanej veci. Tieto dva návrhy, týkajúce sa výkladu smernice 2000/78 a, pokiaľ ide o prvý z nich, článku 45 ZFEÚ, sa podali v konaniach, ktorých predmetom je systém reklasifikácie pracovníkov do mzdových tried, uplatňovaný – pokiaľ ide o zmluvných zamestnancov vo verejnej službe a zamestnancov verejnej správy – na účely prechodu na nový režim odmeňovania, ktorý sa zaviedol v roku 2015 ( 15 ) s cieľom odstrániť diskrimináciu na základe veku, ku ktorej viedli predchádzajúce režimy, a to s ohľadom na rozsudky z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381) ( 16 ); z 11. novembra 2014, Schmitzer (C‑530/13, EU:C:2014:2359) ( 17 ), a z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38).

6.

Na záver uvádzam, že aj systém odmeňovania, ktorý sa uplatňuje v Nemecku na spolkových verejných zamestnancov a zamestnancov verejnej správy niektorých spolkových krajín, bol niekoľkokrát predmetom návrhov na začatie prejudiciálneho konania, pričom v každom prípade išlo o dodržiavanie zákazu diskriminácie na základe veku. ( 18 )

7.

V súlade s článkom 1 smernice 2000/78 je účelom tejto smernice ustanovenie všeobecného rámca pre boj proti diskriminácii v zamestnaní a povolaní na základe celého radu dôvodov, medzi ktorými je aj vek, s cieľom zaviesť v členských štátoch uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania.

8.

V článku 2 smernice 2000/78 sa vymedzuje pojem diskriminácie. V odsekoch 1 a 2 tohto článku sa stanovuje:

„1.   Na účely tejto smernice sa pod pojmom ‚zásada rovnakého zaobchádzania‘ rozumie, že nemá existovať žiadna priama alebo nepriama diskriminácia založená na ktoromkoľvek z dôvodov uvedených v článku 1.

2.   Na účely odseku 1:

9.

Článok 6 smernice 2000/78 má názov „Odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku“. V odseku 1 prvom pododseku tohto článku sa stanovuje, že členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné. Podľa druhého pododseku písm. b) rovnakého odseku 1 môžu takéto rozdiely v zaobchádzaní zahrňovať najmä „stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia“.

10.

Na základe článku 16 písm. a) a b) tejto smernice členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby zabezpečili jednak „zrušenie všetkých zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, ktoré odporujú zásade rovnakého zaobchádzania“, jednak „vyhlásenie alebo možnosť vyhlásiť za neplatné alebo zmeniť a doplniť všetky ustanovenia odporujúce zásade rovnakého zaobchádzania, ktoré sú zahrnuté do zmlúv alebo kolektívnych zmlúv, vnútorných pravidiel podnikov alebo pravidiel vzťahujúcich sa na slobodné povolania a profesie a na zamestnanecké a zamestnávateľské organizácie“.

11.

Ako sa už uviedlo v bode 4 týchto návrhov, v júli 2015, po vyhlásení rozsudku z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38), boli ustanovenia týkajúce sa určenia referenčného dátumu na účely kariérneho postupu, vzťahujúce sa na zmluvných zamestnancov ÖBB, predmetom opätovnej úpravy rakúskym zákonodarcom.

12.

V § 53a ods. 2 ÖBB‑G, v znení zákona BGBl I 64/2015 (ďalej len „ÖBB‑G 2015“), sa stanovuje, že s cieľom stanoviť referenčný dátum na účely kariérneho postupu sa berú do úvahy iba niektoré obdobia praxe a/alebo vzdelávania, ktoré predchádzali dovŕšeniu veku osemnásť rokov alebo po ňom nasledovali. Ide o obdobia praxe/vzdelávania v ÖBB ( 19 ) alebo v podnikoch pôsobiacich v odvetví železničnej infraštruktúry a dopravy členského štátu Európskeho hospodárskeho priestoru (EHS) a, za určitých podmienok, Tureckej republiky a Švajčiarskej konfederácie.

13.

Zákon ÖBB‑G 2015 preto vylúčil zo započítania odpracovaného času na účely stanovenia referenčného dátumu všetky obdobia praxe, ktoré sa nevykonali v špecifickom odvetví železničnej dopravy a infraštruktúry (ako aj obdobia štúdia), z ktorých sa na základe BO 1963 započítavala polovičná dĺžka. ( 20 )

14.

Nový systém započítania sa uplatňuje so spätnou účinnosťou. Podľa § 56 ods. 18 ÖBB‑G 2015 sa § 53a tohto zákona vzťahuje na všetkých zamestnancov, ktorí začali pracovať v službách rakúskych spolkových železníc pred 31. decembrom 2004. V súlade s odsekom 19 rovnakého § 56 nadobúda § 53a ods. 2 účinnosť 1. apríla 1963, a to pokiaľ ide o zamestnancov, ktorých referenčný dátum na účely kariérneho postupu sa stanovil na základe BO 1963.

15.

V § 53a ods. 5 ÖBB‑G 2015 sa stanovujú pravidlá pre reklasifikáciu zamestnancov v rámci tabuliek odmeňovania. Táto reklasifikácia sa vykonáva na základe opätovného výpočtu referenčného dátumu podľa pravidiel stanovených v odseku 2 tohto paragrafu, po tom, čo dotknutý zamestnanec preukáže absolvovanie praxe aj v predchádzajúcich obdobiach.

16.

Podľa § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015 nemá reklasifikácia zamestnancov vykonaná na základe odseku 5 uvedeného paragrafu za následok zníženie mzdy, ktorú zamestnanec poberal v posledný mesiac pred uverejnením ÖBB‑G 2015. V prípade, že by opätovný výpočet referenčného dátumu viedol k zníženiu uvedenej mzdy, jej výška sa zachováva až do času, kým odmena vyplývajúca z reklasifikácie dosiahne vyššie uvedenú úroveň. Naopak, v prípade, že opätovný výpočet povedie k zaradeniu do vyššieho stupňa, zamestnancovi vznikne nárok na zodpovedajúcu odmenu a, pokiaľ ide o nepremlčané obdobia, na rozdiel medzi touto poslednou odmenou a skutočne prijatou odmenou.

17.

Na základe § 53a ods. 7 sa do mzdových tabuliek zavedie do šiestich mesiacov od uverejnenia ÖBB‑G 2015 dodatočný stupeň, predchádzajúci poslednému stupňu odmeňovania.

18.

Pán Stollwitzer sa zamestnal v spoločnosti ÖBB PV 17. januára 1983. Jeho referenčný dátum na účely kariérneho postupu, vypočítaný na základe ustanovení platných v čase jeho prijatia do zamestnania, sa stanovil na 2. júla 1980. Zo súdneho spisu vyplýva, že na účely stanovenia uvedeného dátumu sa v plnom rozsahu započítalo obdobie vojenskej služby pána Stollwitzera a polovica obdobia medzi dosiahnutím veku osemnásť rokov a dňom prijatia do predmetného zamestnania, v ktorom pán Stollwitzer pracoval ako vodoinštalatér a po krátky čas poberal dávku v nezamestnanosti.

19.

Dňa 4. marca 2016 sa pán Stollwitzer obrátil so žalobou na Landesgericht Innsbruck (Krajinský súd Innsbruck, Rakúsko), pričom spochybnil svoje zaradenie v rámci tabuľky odmeňovania a požiadal o zaplatenie nepremlčaných mzdových nedoplatkov týkajúcich sa druhého polroka 2009 vo výške 837,13 eura. Pred uvedeným súdom uviedol, že na účely stanovenia jeho referenčného dátumu sa v súlade s rozsudkami z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381), a z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38), mali započítať aj obdobia praxe, ktoré absolvoval pred dosiahnutím veku osemnásť rokov (v celkovom trvaní 1 rok, 5 mesiacov a 19 dní). ÖBB PV navrhla naopak žalobu zamietnuť, pričom uviedla, že sporné obdobia nie je možné započítať na základe § 53a ods. 2 ÖBB‑G v znení zmien z roku 2015 a keďže tieto zmeny nadobudli účinnosť retroaktívne, pán Stollwitzer nemá viac nárok, aby sa uvedené obdobia zohľadnili na účely stanovenia jeho referenčného dátumu.

20.

Landesgericht Innsbruck (Krajinský súd Innsbruck) sa priklonil k tvrdeniam spoločnosti ÖBB PV a žalobu zamietol rozsudkom z 1. júna 2016. Proti tomuto rozsudku podal pán Stollwitzer odvolanie na vnútroštátny súd.

21.

Vnútroštátny súd má pochybnosti, či režim započítania zavedený zákonom ÖBB‑G 2015 nepredstavuje nejakú formu diskriminácie. Tento súd zastáva názor, že nová právna úprava obsahuje nesúrodé prvky v rozsahu, v akom nezohľadňuje skoršie obdobia praxe, ktoré, hoci nepatria medzi obdobia praxe, ktoré možno započítať na základe ustanovení § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015, umožňujú zamestnancovi nadobudnúť odbornú prax v špecifickom odvetví, čím získava schopnosť lepšie plniť svoje pracovné úlohy, akými sú napríklad obdobia praxe alebo vzdelávania vo verejných alebo súkromných dopravných podnikoch alebo v podnikoch zaoberajúcich sa výstavbou alebo prevádzkou železničnej infraštruktúry. Dôsledkom uvedeného je podľa vnútroštátneho súdu diskriminácia zamestnancov, ktorí získali rovnako významnú odbornú prax, nie však v službách spoločností patriacich do skupiny ÖBB alebo spoločností uvedených v § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015. Podľa názoru vnútroštátneho súdu bola však väčšina takto postihnutých zamestnancov už diskriminovaná v dôsledku režimu započítania podľa BO 1963 (ďalej len „predchádzajúci režim započítania“), keďže obdobia započítateľné v zmysle § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 sa spravidla absolvujú po osemnástom roku veku. Rovnako aj strata príjmu, ku ktorej môže dôjsť po reklasifikácii z dôvodu zmrazenia miezd podľa § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015, by sa závažnejším spôsobom dotkla práve skupiny zamestnancov, ktorú diskriminuje uvedený režim. Toto rozdielne zaobchádzanie nie je podľa vnútroštátneho súdu odôvodnené článkom 6 ods. 1 smernice 2000/78, pretože pohnútkou rakúskeho zákonodarcu boli jedine úvahy finančného alebo administratívneho charakteru.

22.

Vnútroštátny súd poukazuje tiež na skutočnosť, že v súčasnosti rozhoduje v odvolacom konaní o 120 žalobách, ktoré zamestnanci spolkových železníc podali na rovnakom základe, aký má žaloba, ktorá je predmetom konania vo veci samej, pričom významná časť z nich bola podaná v prvom stupni v roku 2012, po tom, čo Landesgericht Innsbruck (Krajinský súd Innsbruck) priznal rozsudkom z 13. apríla 2011, potvrdeným vnútroštátnym súdom 21. septembra 2011, právo niektorých zamestnancov spoločnosti ÖBB PV na započítanie skorších období praxe, absolvovaných pred dovŕšením veku osemnásť rokov, a to v súlade s rozsudkom z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381). ( 21 ) Mnoho iných podobných žalôb skončilo v prvom stupni na Landesgericht Innsbruck (Krajinský súd Innsbruck), zatiaľ čo na celom území Rakúska prebieha v súčasnosti podľa vnútroštátneho súdu približne tisíc takýchto konaní.

23.

Zo súdneho spisu vyplýva, že Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd, Rakúsko) nálezom vyhláseným 2. júla 2016 potvrdil súlad § 53a ÖBB‑G 2015 s rakúskou ústavou ( 22 ).

24.

V tomto kontexte Oberlandesgericht Innsbruck (Vyšší krajinský súd Innsbruck) uznesením z 2. septembra 2016 prerušil konanie, ktoré pred ním prebiehalo, a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„Má sa právo Únie v súčasnom stave, predovšetkým všeobecná zásada rovnosti zaobchádzania, všeobecná zásada zákazu diskriminácie na základe veku v zmysle článku 6 ods. 3 ZEÚ a článku 21 Charty základných práv Európskej únie, zákazu diskriminácie v oblasti voľného pohybu pracovníkov v zmysle článku 45 ZFEÚ a smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava vo veci samej, ktorá na účely odstránenia diskriminácie na základe veku, konštatovanej Súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku z 28. januára 2015 (C‑417/13, EU:C:2015:38) [konkrétne nezohľadnenie obdobia služby pred dovŕšením veku 18 rokov zamestnancovi spoločnosti ÖBB (Österreichische Bundesbahnen, Rakúske železnice)], síce zohľadňuje malej časti zamestnancov spoločnosti ÖBB diskriminovanej starou právnou úpravou obdobia služby dosiahnuté pred 18 rokom veku (avšak len tú službu, ktorá bola vecne vykonávaná v spoločnosti ÖBB a obdobných verejných železničných podnikoch a/alebo podnikoch poverených správou železničnej infraštruktúry v EÚ, v EHS a krajinách spojených s Úniou asociačnými dohodami a/alebo dohodami o voľnom pohybe), u väčšej časti pôvodne diskriminovaných zamestnancov spoločnosti ÖBB však akékoľvek iné obdobie služby pred 18. rokom veku nezohľadňuje, predovšetkým nezohľadňuje ani tú službu, ktorá umožňuje zamestnancovi spoločnosti ÖBB lepšie zvládnuť prácu, ako napríklad prácu pre súkromné a iné verejné dopravné podniky a/alebo podniky poverené správou infraštruktúry, ktoré vyrábajú, prevádzkujú alebo udržiavajú infraštruktúru používanú zamestnávateľom (koľajové vozidlá, kladenie koľajníc a rozvodov, elektrické a elektronické zariadenia, stavadlá, výstavba železničných staníc a podobne) alebo pre porovnateľné podniky, a tým v konečnom dôsledku fakticky zachováva rozdielne zaobchádzanie na základe veku s prevažnou väčšinou zamestnancov spoločnosti ÖBB diskriminovaných starou právnou úpravou?

Spĺňa konanie členského štátu, ktorý je 100 % vlastník železničného dopravného podniku a faktický zamestnávateľ zamestnancov zamestnaných v tomto podniku, podmienky stanovené Súdnym dvorom v jeho judikatúre pre zodpovednosť členského štátu na základe práva Únie, predovšetkým dostatočne závažného porušenia práva Únie, napríklad článku 2 ods. 1 v spojení s článkom 1 smernice 2000/78/ES, vyloženého viacerými rozhodnutiami Súdneho dvora [(rozsudky z 18. júla 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381); zo 16. januára 2014, Pohl (C‑429/12, EU:C:2014:12), a z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38) Gotthard Starjakob)], ak sa tento štát zmenou zákona s retroaktívnym účinkom v rokoch 2011 a 2015 výlučne z rozpočtových dôvodov pokúšal eliminovať právo týchto zamestnancov vyplývajúce z práva Únie na doplatenie odmeny z dôvodu konštatovanej diskriminácie, okrem iného na základe veku, určenej viacerými rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie (David Hütter, Siegfried Pohl, Gotthard Starjakob), ktorá bola konštatovaná aj vo viacerých vnútroštátnych súdnych rozhodnutiach, okrem iného aj v rozhodnutí Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) (8 ObA 11/15y)?“

25.

Účastníci konania vo veci samej, Rakúska republika a Komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky a boli vypočutí na pojednávaní 5. júla 2016.

26.

Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky kladie vnútroštátny súd Súdnemu dvoru v zásade otázku, či smernica 2000/78 a článok 45 ZFEÚ bránia právnej úprave, akou je právna úprava, ktorá je predmetom konania vo veci samej, týkajúcej sa započítania predchádzajúcich období praxe na účely zaradenia zmluvných zamestnancov verejnej služby do mzdových tried, ktorá bola prijatá s cieľom napraviť diskrimináciu na základe veku, ktorú v dvoch po sebe nasledujúcich rozsudkoch konštatoval Súdny dvor.

27.

Predovšetkým je potrebné preskúmať, či nové pravidlá započítania podľa § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 vedú ako také, t. j. nezávisle od stanovenia ich spätnej účinnosti a od kritérií reklasifikácie už zamestnaných pracovníkov, k diskriminácii na základe veku. Ako sa už konštatovalo, v uvedenom paragrafe sa stanovuje, že pri stanovení referenčného dátumu na účely kariérneho postupu zamestnancov spoločnosti ÖBB sa berú do úvahy iba určité obdobia praxe a/alebo vzdelávania, ktoré predchádzali ich prijatiu do zamestnania. Nový režim v podstate uznáva, bez ohľadu na vek nadobudnutia, iba odbornú prax získanú v rámci zamestnania v skupine spoločností, ktorej súčasťou je aj subjekt, ktorý dotknutého zamestnanca prijíma (s výnimkou, vo vyššie uvedených prípadoch, obdobnej pracovnej skúsenosti získanej mimo Rakúska).

28.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že hoci použitie kritéria založeného na rokoch odpracovaných v službe alebo, tak ako v prejednávanej veci, na odbornej praxi získanej pred prijatím do zamestnania, čím sa pripisuje dôležitosť časovému faktoru, môže v rámci systému odmeňovania už z povahy veci viesť k nepriamej diskriminácii na základe veku, ( 23 ) Súdny dvor v každom prípade vysvetlil, že odmeniť získanú pracovnú skúsenosť, ktorá pracovníkovi umožní lepšie zvládnuť jeho úlohy, sa vo všeobecnosti považuje za zákonný cieľ, ktorý môže zamestnávateľ slobodne sledovať. ( 24 )

29.

Súdny dvor tiež spresnil, že členské štáty, rovnako ako, prípadne, sociálni partneri na celoštátnej úrovni, disponujú širokým rámcom voľnej úvahy nielen pri výbere konkrétneho cieľa v oblasti sociálnej politiky a zamestnanosti, ale tiež pokiaľ ide o vymedzenie opatrení, ktorými sa môže tento cieľ uskutočniť. ( 25 )

30.

Systém odmeňovania, akým je systém stanovený zákonom ÖBB‑G 2015, ktorý na účely zaradenia pracovníkov do mzdových tabuliek berie do úvahy iba odbornú prax, ktorú získali v špecifickom odvetví, v ktorom pôsobí zamestnávateľ, nemožno podľa môjho názoru považovať za nezlučiteľný so zákazom diskriminácie na základe veku iba na základe skutočnosti, že nepriznáva nijaký význam porovnateľnej odbornej praxi získanej v súvisiacich oblastiach, a to napriek tomu, že táto prax by, rovnako ako pracovná skúsenosť, ktorá sa považuje za relevantnú, dotknutému pracovníkovi objektívne umožňovala lepšie plniť jeho pracovné povinnosti. Je pravda, že na základe uvedeného systému odmeňovania sa s pracovníkmi s rovnakým počtom rokov odbornej praxe získanej pred prijatím do zamestnania zaobchádza na účely mzdy odlišne. Základom tohto rozdielneho zaobchádzania je druh uplatňovanej praxe, presnejšie povaha zamestnávateľa, u ktorého dotknutý zamestnanec predmetnú pracovnú skúsenosť získal, a to bez ohľadu, ako správne poznamenáva rakúska vláda, na kritériá spojené, aspoň priamo, s vekom, ako je napríklad okamih získania príslušnej praxe. ( 26 )

31.

Samozrejme nie je vylúčené, že aj uvedený systém odmeňovania by mohol viesť k nepriamej diskriminácii na základe veku, a to v prípade, ak by sa preukázalo, že rozdielne posudzovanie predchádzajúcej odbornej praxe reálne znevýhodňuje skupinu pracovníkov, ktorá je z väčšej časti zložená z osôb, ktoré možno identifikovať podľa ich veku alebo podľa veku, v ktorom získali odbornú prax, ktorej sa dovolávajú. Vnútroštátny súd sa podľa všetkého zaoberá touto možnosťou v súvislosti s § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015, keď uvádza, že obdobia praxe a/alebo vzdelávania, ktoré predchádzali prijatiu do zamestnania a dotknutá osoba ich vykonala pred dovŕšením veku osemnásť rokov, spravidla nepatria medzi obdobia praxe, ktoré sa berú do úvahy v zmysle uvedeného ustanovenia. Súdny dvor však nedisponuje informáciami umožňujúcimi posúdiť, či nový systém započítania znevýhodňuje výlučne alebo v prevažnej miere tých zamestnancov spoločnosti ÖBB PV, ktorých diskriminoval už predchádzajúci režim, t. j. zamestnancov, ktorí úplne alebo čiastočne získali ich predchádzajúcu odbornú prax pred dovŕšením veku osemnásť rokov, pričom takéto preskúmanie prislúcha v konečnom dôsledku vnútroštátnemu súdu.

32.

Pokiaľ ide o prípadnú nezlučiteľnosť pravidiel započítania podľa § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 s článkom 45 ZFEÚ, na ktorú vnútroštátny súd poukazuje, bez toho, aby túto myšlienku ďalej rozviedol, v rámci znenia prvej prejudiciálnej otázky, obmedzím sa na konštatovanie, nezávisle od akejkoľvek inej úvahy, že do tej miery, v akej sa odborná prax získaná v inom členskom štáte berie na základe § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 do úvahy za úplne rovnakých podmienok a s rovnakými účinkami ako prax nadobudnutá v Rakúsku, nie je, aspoň na prvý pohľad, zrejmé, že by predmetná rakúska právna úprava bola z uvedeného hľadiska v rozpore s ustanoveniami Zmluvy o voľnom pohybe pracovníkov. ( 27 )

33.

Po objasnení predchádzajúcich skutočností je na tomto mieste potrebné zvážiť účinky spätnej účinnosti režimu započítania podľa § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 a pravidiel reklasifikácie zamestnancov spoločnosti ÖBB, a to na účely preskúmania, či uvedené retroaktívne uplatňovanie alebo predmetné pravidlá zavádzajú novú formu diskriminácie na základe veku alebo zachovávajú diskrimináciu, na ktorú poukázal Súdny dvor v rozsudku z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381).

34.

V tomto ohľade poukazujem na skutočnosť, že stanovenie spätnej účinnosti ustanovení, ktorými sa má nahradiť predchádzajúca právna úprava diskriminačného charakteru, s tým dôsledkom, že sa odstraňuje nezákonné rozdielne zaobchádzanie, je samo osebe skôr prvkom napomáhajúcim k nastoleniu zákonnosti, a to aj z hľadiska eliminácie minulých účinkov diskriminácie. Významným je preto spôsob, akým sa diskriminácia retroaktívne odstraňuje.

35.

V tejto súvislosti pripomínam, že Súdny dvor mal v rozsudku z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38, bod 44), príležitosť objasniť, že článok 16 smernice 2000/78, na základe ktorého sú členské štáty povinné zrušiť všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré odporujú zásade rovnosti zaobchádzania, neukladá povinnosť prijať konkrétne opatrenie v prípade porušenia zákazu diskriminácie, ale necháva im slobodu výberu medzi rôznymi riešeniami, ktoré sú schopné dosiahnuť sledovaný cieľ, v závislosti od rôznych situácií, ktoré môžu nastať.

36.

Na účely odstránenia diskriminácie na základe veku, ktorú konštatoval Súdny dvor v rozsudku z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381), sa preto rakúsky zákonodarca mohol slobodne rozhodnúť, ako sa aj rozhodol, zmeniť so spätnou účinnosťou celý systém započítania predchádzajúcich období činnosti. Obyčajné a jednoduché odstránenie zákazu započítať odbornú prax získanú pred dovŕšením veku osemnásť rokov bolo iba jednou z možností, ktoré sa tomuto zákonodarcovi ponúkali na to, aby uviedol vnútroštátnu právnu úpravu do súladu s ustanoveniami smernice 2000/78.

37.

Z tohto dôvodu, ani skutočnosť, že nový režim započítania už nezohľadňuje niektoré skoršie obdobia praxe a/alebo vzdelávania, ktoré sa predtým započítavali (hoci diskriminačným spôsobom), ani stanovenie mzdovej reklasifikácie väčšiny zamestnancov v službách spoločnosti ÖBB v dôsledku spätného uplatnenia nových pravidiel nie sú samy osebe v rozpore s povinnosťou odstrániť vnútroštátne diskriminačné ustanovenia, stanovenou vo vyššie uvedenom článku 16, samozrejme za predpokladu, že cieľ odstrániť diskrimináciu sa konkrétne dosiahol.

38.

Predchádzajúce skutočnosti sa vzťahujú na účinky spätného uplatňovania nových pravidiel započítania. Na tomto mieste je potrebné zvážiť spôsob zaradenia do mzdových tabuliek, pokiaľ ide o zamestnancov, ktorých referenčný dátum na účely kariérneho postupu bol opätovne stanovený na základe pravidiel podľa § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015.

39.

Ako sa uviedlo vyššie, v prípade, že v dôsledku tohto opätovného stanovenia referenčného dátumu sa zamestnanec zaradí na stupeň odmeňovania zodpovedajúci nižšej mzde, než poberal pred nadobudnutím účinnosti zákona ÖBB‑G 2015, v zmysle § 53a ods. 6 uvedeného zákona sa mu zachováva predchádzajúca mzda. Vnútroštátny súd zastáva názor, že na základe tohto ustanovenia, ktoré sa uplatňuje bez rozdielu na všetkých reklasifikovaných zamestnancov, pretrváva diskriminácia vyplývajúca z predchádzajúceho režimu.

40.

V tejto súvislosti treba spresniť, že zákonom ÖBB‑G 2015 sa odstraňujú všetky účinky minulej diskriminácie, pokiaľ ide o zamestnancov, ktorí získali odbornú prax pred osemnástym rokom výlučne v spoločnostiach patriacich pod ÖBB alebo v iných subjektoch uvedených v § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015. Týmto zamestnancom sa totiž okrem mzdového zaradenia, na ktoré by mali nárok už od začiatku ich pracovného pomeru so spoločnosťou ÖBB PV, pokiaľ by sa predchádzajúci režim započítania uplatňoval nediskriminačným spôsobom, priznávajú aj dosiaľ nepremlčané mzdové nedoplatky zodpovedajúce predmetnému zaradeniu.

41.

Po tomto vysvetlení je jednoznačné, že vzhľadom na to, že „poberaná mzda“, na ktorú odkazuje § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015, je výsledkom uplatnenia diskriminačných pravidiel predchádzajúceho režimu započítania, môže ustanovenie, podľa ktorého sa takýto plat zachováva na účely prechodu na nový systém, hoci sa uplatňuje bez rozdielu na všetkých zamestnancov spoločnosti ÖBB, predĺžiť rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na veku medzi skupinou zamestnancov patriacich do kategórie pracovníkov, ktorých predchádzajúci režim započítania znevýhodňoval, a skupinou zamestnancov patriacich do kategórie pracovníkov, ktorých uvedený režim zvýhodňuje.

42.

V konkrétnom prípade k tomu dochádza v súvislosti so zamestnancami, ktorí sa dovolávajú období praxe a/alebo vzdelávania, ktoré nepatria medzi obdobia, ktoré sa zohľadňujú na základe nových pravidiel započítania. Zamestnancom, ktorí absolvovali tieto obdobia praxe/vzdelávania pred dovŕšením veku osemnásť rokov, sa tieto obdobia ďalej nepočítajú – aj keď z iného dôvodu, ako je vek, v ktorom danú prax nadobudli – a to jednak na účely stanovenia odmeny poberanej pred uverejnením zákona ÖBB 2015, ktorej zachovanie zabezpečuje uvedený zákon, jednak na účely zaplatenia zatiaľ nepremlčaných mzdových nedoplatkov. Naproti tomu zamestnanci, ktorí nadobudli podobné a rovnako dlhé obdobia praxe a/alebo vzdelávania, absolvovali ich však po dovŕšení veku osemnásť rokov, nielenže poberali počas predchádzajúceho režimu vyššiu mzdu než ich kolegovia s rovnakou uplatňovanou praxou, ale aj po nadobudnutí účinnosti nového režimu, a napriek tomu, že predmetné obdobia praxe už nemožno viac započítať, si zachovávajú výšku mzdy, ktorá im z týchto období vyplynula na základe predchádzajúcich pravidiel započítania.

43.

Treba teda preskúmať, či by toto rozdielne zaobchádzanie nepriamo založené na veku mohlo byť odôvodnené z hľadiska článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.

44.

V tejto súvislosti sa treba vyrovnať s otázkou, či zmrazenie miezd podľa § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015 predstavuje opatrenie, ktoré sleduje zákonný cieľ, a v prípade kladnej odpovede, či je toto opatrenie primerané a nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa. ( 28 ) Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z pripomienok, ktoré predložila rakúska vláda v konaní pred Súdnym dvorom, vyplýva, že uvedené opatrenie sleduje cieľ chrániť nadobudnuté práva.

45.

Ochrana nadobudnutých práv určitej kategórie osôb predstavuje podľa ustálenej judikatúry naliehavý dôvod všeobecného záujmu. ( 29 ) V rozsudku z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38, bod 37), Súdny dvor navyše už konštatoval, že dodržiavanie nadobudnutých práv a ochrana legitímnej dôvery zamestnancov zvýhodnených predchádzajúcim systémom v súvislosti s ich odmenou predstavujú legitímne ciele politiky zamestnanosti a trhu práce, ktoré môžu počas prechodného obdobia odôvodniť zachovanie predchádzajúcich odmien a v dôsledku toho aj zachovanie diskriminačného systému na základe veku. ( 30 )

46.

Ustanovenie § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015, na základe ktorého sa mzda poberaná pred uverejnením tohto zákona zachováva v prípade, že opätovné stanovenie referenčného dátumu a z toho vyplývajúca mzdová reklasifikácia zamestnancov spoločnosti ÖBB by viedli k zníženiu ich odmeny, zahrňuje opatrenie, ktoré je jednoznačne primerané na ochranu nadobudnutých práv zamestnancov spoločnosti ÖBB, ktorých zvýhodňoval predchádzajúci režim započítania.

47.

Ostáva preto preskúmať, či toto opatrenie neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, ktorý sleduje. Toto preskúmanie vyžaduje zohľadniť aj postavenie zamestnancov znevýhodnených uvedeným režimom.

48.

Ako sa uviedlo vyššie, opatrenie spočívajúce v zmrazení poberanej mzdy podľa § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015 sa uplatňuje bez rozdielu na zamestnancov, ktorých predchádzajúci režim započítania zvýhodňoval, a rovnako na zamestnancov, ktorí boli v dôsledku tohto režimu znevýhodnení. Ide teda o opatrenie, ktoré pôsobí aj v prospech uvedených znevýhodnených zamestnancov, a to v prípade, keď sa im v dôsledku uplatnenia nových pravidiel stanovenia referenčného dátumu zníži ich predchádzajúca mzda. V každom prípade, ako bolo tiež zrejmé z vyššie uvedených skutočností, v prípade zamestnancov, ktorých predchádzajúci režim započítania zvýhodňoval, sa výška ich mzdy určuje na základe zohľadnenia všetkých nimi absolvovaných období praxe a/alebo vzdelávania, pričom takto stanovená mzda sa im v zmysle § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015 zachováva, kým v prípade zamestnancov, ktorých predmetný režim znevýhodňoval, sa časť týchto období, t. j. obdobia týkajúce sa praxe/vzdelávania získaných pred dovŕšením veku osemnásť rokov, ktoré zároveň nepatria medzi obdobia započítateľné na základe § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015, na dotknutý účel nezohľadňujú.

49.

Je zrejmé, že k uvedenému rozdielnemu zaobchádzaniu by nedošlo, ak by sa zamestnancom znevýhodnením v dôsledku predchádzajúceho režimu započítania, ktorí sa v súlade s novým režimom zaraďujú na nižší mzdový stupeň v porovnaní so mzdou, ktorú poberali v čase uverejnenia ÖBB‑G 2015, ( 31 ) uznali všetky obdobia praxe a/alebo vzdelávania realizované pred osemnástym rokom, rovnako, ako sa uznávajú ich kolegom, ktorí nadobudli podobnú prax/vzdelanie, pokiaľ ide o druh a trvanie tejto praxe/vzdelávania, ale až po dovŕšení veku osemnásť rokov. V takomto prípade by totiž predmetné obdobia predstavovali zložku mzdy, ktorej sa týka zmrazenie podľa § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015, tak ako pri zamestnancoch, ktorých predchádzajúci režim započítania zvýhodňoval.

50.

Použitie rôznych (a diskriminačných) kritérií, pokiaľ ide o započítanie období zohľadnených na účely stanovenia referenčnej mzdy, na ktorú sa vzťahuje zmrazenie podľa uvedeného paragrafu, má preto za následok, že aj po reklasifikácii pretrváva rozdielne zaobchádzanie medzi časťou zamestnancov, ktorí boli zvýhodnení predchádzajúcim režimom započítania a časťou zamestnancov, ktorých tento režim znevýhodňoval.

51.

Ak cieľ chrániť nadobudnuté práva zamestnancov zvýhodnených predchádzajúcim režimom započítania, ktorých mzda by sa v dôsledku nadobudnutia účinnosti zákona ÖBB‑G 2015 znížila, vyžaduje, aby sa voči nim naďalej uplatňovali pravidlá započítania podľa daného režimu, uvedený cieľ v každom prípade neukladá povinnosť ďalej uplatňovať rovnaké pravidlá diskriminačným spôsobom voči zamestnancom, ktorých predmetný režim znevýhodňoval a vo vzťahu ku ktorým by ÖBB‑G 2015 tiež viedol k strate na zárobku. Inak povedané, rozdielne zaobchádzanie vyplývajúce z uplatňovania § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 nie je z hľadiska realizácie sledovaného účelu ochrany práv nevyhnutné.

52.

Je pravda, že postavenie dvoch kategórií predmetných zamestnancov je odlišné. Niet totiž pochýb o tom, že zamestnanci, ktorých predchádzajúci režim započítania zvýhodňoval, sa môžu dovolávať skutočných nadobudnutých práv, kým rovnaké tvrdenie nemožno uviesť v súvislosti so zamestnancami, ktorých daný režim znevýhodňoval. Tento rozdiel má však pôvod v uplatňovaní diskriminačného mzdového režimu a podľa môjho názoru nemôže predstavovať jediný argument v prospech zachovania neopodstatneného rozdielneho zaobchádzania, na základe ktorého pretrváva diskriminácia vyplývajúca z uvedeného režimu.

53.

Na druhej strane, v rozsudku ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38) Súdny dvor v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou ( 32 ) zdôraznil, že ak bola konštatovaná diskriminácia odporujúca právu Únie a kým nie sú prijaté opatrenia na obnovu rovnosti zaobchádzania, dodržiavanie zásady rovnosti možno zaručiť len tým, že sa osobám zo znevýhodnenej skupiny poskytnú rovnaké výhody, aké majú členovia zvýhodnenej skupiny, pričom tento systém ostáva v prípade, že nedochádza k správnemu uplatňovaniu práva Únie, jediným platným referenčným systémom. ( 33 )

54.

Z uvedeného vyplýva, že zamestnanci, ktorí boli znevýhodnení predchádzajúcim režimom započítania, sa mohli počnúc od konštatovania diskriminačného charakteru daného režimu v rozsudku z 18. júna 2009, Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381), dožadovať nielen oprávnenej dôvery, ale skutočného práva, aby sa aj vo vzťahu k nim aspoň medzitýmne rozšírilo rovnaké zaobchádzanie, ktoré bolo vyhradené pre zamestnancov zvýhodnených predmetným režimom. ( 34 ) Pokiaľ by sa im toto rozšírenie práva priznalo počas šiestich rokov, ktoré si vyžiadala príprava reformy pravidiel započítania realizovaná zákonom ÖBB‑G 2015, uplatňovanie § 53a ods. 6 tohto zákona by nijakým spôsobom neviedlo k rozdielnemu zaobchádzaniu.

55.

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že rakúsky zákonodarca tým, že prakticky pokračoval v uplatňovaní predchádzajúceho, diskriminačného režimu započítania, pričom na účely uplatňovania § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015 nestanovil zrovnoprávnenie postavenia zamestnancov znevýhodnených uvedeným režimom s postavením zvýhodnených zamestnancov, zachoval rozdielne zaobchádzanie medzi kategóriami zamestnancov spoločnosti ÖBB, ktoré nemožno odôvodniť na základe článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.

56.

Tento záver nemožno podľa môjho názoru spochybniť ani úvahami týkajúcimi sa rozpočtu, ani úvahami administratívnej povahy. V súlade s ustálenou judikatúrou totiž ani rozpočtové, ani správne úvahy nemôžu samy osebe predstavovať legitímny cieľ v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78. ( 35 ) V tejto súvislosti dodávam, že vzhľadom na to, že v ÖBB‑G 2015 sa už stanovuje, že postavenie každého zamestnanca sa individuálne prehodnotí s cieľom určiť nový referenčný dátum na účely kariérneho postupu, vyššie uvedené riešenie, t. j. stanovenie referenčnej mzdy na účely uplatnenia § 53 ods. 6 uvedeného zákona na základe nediskriminačného použitia predchádzajúceho režimu započítania, by v zásade nemalo viesť k nadmernému administratívnemu zaťaženiu práce.

57.

V rozpore so záverom, ku ktorému som dospel v predchádzajúcom bode 55, nie je ani rozsudok z 19. júna 2014, Specht a i. (C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12, EU:C:2014:2005), ani rozsudok z 8. septembra 2011, Hennigs (C‑297/10 a C‑298/10, EU:C:2011:560). V porovnaní s konaniami, ktoré viedli k uvedeným rozsudkom, v konaní vo veci samej sú kategória zvýhodnených osôb a kategória osôb, ktorých diskriminačná právna úprava znevýhodňuje, jasne rozlíšiteľné. Inak povedané, v súlade s terminológiou Súdneho dvora existuje platný referenčný systém ( 36 ) umožňujúci zrovnoprávnenie postavenia druhej skupiny zamestnancov s prvou skupinou. Z tohto dôvodu na rozdiel od situácie, ktorou sa vyznačovala vec vedúca k rozsudku z 8. septembra 2011, Hennigs (C‑297/10 a C‑298/10, EU:C:2011:560, bod 94), obyčajný a jednoduchý presun miezd poberaných na základe predchádzajúceho diskriminačného režimu nepredstavuje v prejednávanej veci „jediný spôsob, ako sa dá vyhnúť zníženiu mzdy“ reklasifikovaných zamestnancov. Poukazujem tiež na skutočnosť, že na rozdiel od konania, ktorého sa týka rozsudok Specht a i. (C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12, EU:C:2014:2005), stanovenie odmeny vyplývajúcej z uplatňovania § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015, a to po opätovnom určení referenčného dátumu na základe nediskriminačného uplatnenia predchádzajúcich pravidiel započítania, v sebe nezahŕňa prekážky funkčnosti systému, ktoré Súdny dvor v uvedenom rozsudku identifikoval. ( 37 )

58.

Pokiaľ by Súdny dvor nesúhlasil so záverom, ku ktorému som dospel v bode 55 vyššie, a osvojil si názor, že rozdielne zaobchádzanie zachované prostredníctvom § 53a ods. 6 ÖBB‑G 2015 neprekračuje rámec toho, čo je nevyhnutné na ochranu nadobudnutých práv zamestnancov spoločnosti ÖBB znevýhodnených režimom započítania, bolo by treba ešte preskúmať, či má toto rozdielne zaobchádzanie iba prechodný charakter a nebude sa udržiavať príliš dlho. Spomínam si totiž, že v rozsudku z 28. januára 2015, ÖBB Personenverkehr (C‑417/13, EU:C:2015:38), Súdny dvor spresnil, že cieľ ochrany nadobudnutých práv a legitímnej dôvery zamestnancov zvýhodnených diskriminačným režimom nemôžu odôvodniť opatrenie, ktoré čo i len vo vzťahu k niektorým osobám s konečnou platnosťou zachováva rozdielne zaobchádzanie na základe veku, ktoré reforma diskriminačného systému, do ktorej toto opatrenie patrí, zamýšľa odstrániť. Takéto opatrenie, aj keď môže zabezpečovať uvedenú ochranu, nie je spôsobilé zaviesť režim, ktorý by bol v prípade zamestnancov znevýhodnených predchádzajúcim režimom nediskriminačný. ( 38 )

59.

V súvislosti so záverom, ku ktorému som dospel vyššie, sa obmedzím iba na dve poznámky. Po prvé, pokiaľ ide o zamestnancov, ktorých predchádzajúca odborná prax sa na základe § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 už viac neberie do úvahy, ktorí však pred uverejnením tohto zákona dosiahli posledný stupeň ich úrovne odmeňovania, sú účinky minulej diskriminácie, priaznivé alebo nepriaznivé, konečné. Aspoň z tohto hľadiska preto nie je možné hovoriť iba o prechodnom režime. Po druhé zamestnanci, ktorých predchádzajúci režim započítania nezvýhodňoval, ktorí by pred uverejnením ÖBB‑G 2015 dosiahli posledný stupeň odmeňovania, ak by sa ich obdobia praxe a/alebo vzdelávania absolvované pred osemnástym rokom, ktoré sa podľa uvedeného zákona už nezohľadňujú, zobrali do úvahy na účely zmrazenia mzdy – a pre ktorých by bola preto reforma predchádzajúceho režimu započítania neutrálna –, znášajú okrem straty zložiek mzdy, o ktoré ich daný režim nezákonným spôsobom ukrátil, aj spomalenie ich kariérneho postupu, a to v prípade, že súčasne absolvovali obdobia praxe a/alebo vzdelávania, ktoré už viac nemožno zohľadniť, po dovŕšení veku osemnásť rokov. ( 39 ) Je oprávnené položiť si otázku, či sú tieto účinky, nezávisle od akejkoľvek inej úvahy, akceptovateľné.

60.

Pred uzavretím analýzy prvej prejudiciálnej otázky treba spresniť, že dosiaľ uvedené skutočnosti sa vzťahujú jedine na právo zamestnancov znevýhodnených predchádzajúcim režimom započítania, aby sa im v tomto čase a na účely prechodu na systém stanovený zákonom ÖBB‑G 2015 uznal mzdový stupeň, čiže výška mzdy, na ktorú by mali nárok, pokiaľ by sa voči nim uvedený režim uplatnil nediskriminačným spôsobom. Napriek tomu, že ÖBB‑G 2015 radikálne zmenil predchádzajúce pravidlá započítania, je uvedené právo potrebné priznať s cieľom predísť tomu, aby nový zákon viedol k pokračovaniu rozdielneho zaobchádzania, ktoré nie je nevyhnutné a z tohto dôvodu ho nemožno odôvodniť v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.

61.

Naopak, uvedené neplatí, pokiaľ ide o nárok na zaplatenie mzdy, ktorú dotknutí zamestnanci nedostali v dôsledku diskriminačného uplatňovania predchádzajúceho režimu započítania. Ako sa uviedlo vyššie, strata na mzde, ktorú utrpela časť zamestnancov znevýhodnených predmetným režimom, ( 40 ) sa na základe zákona ÖBB‑G 2015 nenahrádza. ( 41 ) V dôsledku retroaktívneho uplatňovania § 53a ods. 2 ÖBB‑G 2015 zostáva táto strata spojená výlučne s minulou diskrimináciou. ( 42 ) Pravidlá započítania podľa predchádzajúceho režimu sa totiž zmenili so spätnou účinnosťou, čím vnútroštátne súdy prišli o možnosť ich výkladu v súlade so smernicou 2000/78, alebo možnosť rozhodnúť sa ich neuplatňovať, ( 43 ) s cieľom priznať zamestnancom, ktorých predmetný režim znevýhodňoval a ktorým zákon ÖBB‑G 2015 neposkytol náhradu, zložky mzdy, o ktoré nezákonným spôsobom prišli.

62.

Súdny dvor podľa všetkého vylučuje, a to aj za okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, t. j. v prípade existencie platného referenčného systému, že by reforma diskriminačného systému odmeňovania musela spolu so samotnou diskrimináciou nevyhnutne odstrániť aj jej účinky, s tým dôsledkom, že zamestnancom, ktorých daný systém znevýhodňuje, by sa mal v každom prípade poskytnúť rozdiel medzi mzdou, na ktorú by mali nárok bez predmetnej diskriminácie a mzdou, ktorú reálne dostávali. ( 44 ) Hoci takéto riešenie môže vzbudzovať otázky o jeho zlučiteľnosti so zásadou efektivity, ( 45 ) zdá sa, že Súdny dvor sa za daných okolností prikláňa k tomu, že diskriminovanému zamestnancovi prizná jedine možnosť žaloby o náhradu škody voči štátu.

63.

Na základe všetkých vyššie uvedených úvah Súdnemu dvoru navrhujem, aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal tak, že články 2 a 6 ods. 1 smernice 2000/78 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava vo veci samej, ktorá na účely odstránenia diskriminácie na základe veku, konštatovanej Súdnym dvorom v dvoch po sebe nasledujúcich rozsudkoch, stanovuje reklasifikáciu zmluvných zamestnancov verejnej správy, a to v rámci nového systému odmeňovania založeného na nediskriminačných kritériách započítania predošlých období praxe, ktorá však na účely uplatňovania ustanovenia zameraného na ochranu nadobudnutých práv reklasifikovaných zamestnancov prostredníctvom zmrazenia mzdy, ktorú poberali k určitému dňu pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy, stanovuje, že výška tejto mzdy závisí od použitia diskriminačných kritérií započítania vyplývajúcich z predchádzajúceho režimu zohľadňovania období praxe.

64.

Prostredníctvom druhej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd žiada, aby Súdny dvor vysvetlil, aké podmienky môžu zakladať mimozmluvnú zodpovednosť Rakúskej republiky za okolností týkajúcich sa veci samej, najmä pokiaľ ide o existenciu dostatočne závažného porušenia práva Únie.

65.

Hneď na úvod konštatujem, že o prípustnosti tejto prejudiciálnej otázky mám vážne pochybnosti. Tieto pochybnosti sa netýkajú problematiky, na ktorú upozornila rakúska vláda, t. j. otázky právomoci vnútroštátneho súdu rozhodnúť o žalobe na náhradu škody smerujúcej proti štátu, čiže žalobe, ktorú treba podľa rakúskeho práva podať na Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd). Z tohto hľadiska totiž Oberlandesgericht Innsbruck (Vyšší krajinský súd Innsbruck) poukazuje na vnútroštátnu judikatúru, ktorá podľa jeho názoru civilným súdom za určitých okolností – ktoré sú podľa vnútroštátneho súdu v konaní vo veci samej dané – priznáva súbežnú právomoc s Verfassungsgerichtshof (Ústavný súd). Napriek námietkam rakúskej vlády sa v tejto súvislosti domnievam, že Súdnemu dvoru neprináleží, aby spochybňoval tvrdenie vnútroštátneho súdu vo veci vlastnej právomoci vyplývajúcej z vnútroštátneho práva.

66.

Naproti tomu zo samotného návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že návrh, ktorý je základom sporu vo veci samej, sa týka iba zaplatenia zložiek mzdy, o ktoré bol pán Stollwitzer podľa jeho úsudku nezákonne ukrátený, a že tento návrh smeruje voči spoločnosti ÖBB PV ako zamestnávateľovi pána Stollwitzera. Okrem toho žalobca na pojednávaní potvrdil, že voči Rakúskej republike nepodal nijakú žalobu na náhradu škody, pričom sa následne vzdal možnosti podať pripomienky k druhej prejudiciálnej otázke, ktorá je podľa jeho názoru iba „teoretická“. Napokon je jednoznačné, že Rakúska republika nie je stranou v konaní vo veci samej. Keďže z práve uvedených skutočností je podľa môjho názoru zjavný hypotetický charakter druhej prejudiciálnej otázky, Súdnemu dvoru navrhujem, aby vyhlásil jej neprípustnosť.

67.

Pre prípad, že by Súdny dvor s týmto návrhom nesúhlasil, obmedzím sa na konštatovanie, že v bodoch 98 až 107 rozsudku z 19. júna 2014, Specht a i. (C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12, EU:C:2014:2005), poskytol Súdny dvor obsiahle pokyny týkajúce sa kritérií, ktoré má vnútroštátny súd uplatniť s cieľom rozhodnúť, či za podobných okolností, ako sú okolnosti v konaní vo veci samej, existuje zodpovednosť členského štátu za porušenie smernice 2000/78.

68.

Predovšetkým, pokiaľ ide o prvú z troch podmienok vzniku tejto zodpovednosti, t. j. podmienky, že cieľom porušenej normy práva Únie je priznať práva jednotlivcom, Súdny dvor vysvetlil jednak to, že článok 2 ods. 1 smernice 2000/78 v spojení s článkom 1 tejto smernice vo všeobecnosti a jednoznačne zakazuje akúkoľvek priamu alebo nepriamu diskrimináciu, ktorá nie je objektívne odôvodnená, pokiaľ ide o zamestnanie a výkon práce, a ktorá je založená najmä na veku pracovníka, jednak skutočnosť, že týmito ustanoveniami sa majú jednotlivcom priznať práva, ktoré môžu uplatniť voči členským štátom. ( 46 )

69.

Pokiaľ ide o tretiu podmienku, t. j. existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi predmetným porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom, Súdny dvor uviedol, že je úlohou vnútroštátneho súdu, aby preskúmal, či vo vnútroštátnom konaní, ktoré prejednáva, takáto príčinná súvislosť existuje. ( 47 )

70.

Napokon, pokiaľ ide o druhú podmienku, ktorá sa týka existencie dostatočne závažného porušenia práva Únie, Súdny dvor na jednej strane v bodoch 102 až 105 uvedeného rozsudku z 19. júna 2014, Specht a i. (C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12, EU:C:2014:2005), objasnil, že miera voľnej úvahy členského štátu je dôležitým kritériom pre určenie existencie dostatočne závažného porušenia práva Únie. Na druhej strane uviedol, že hoci výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor v rámci prejudiciálneho konania, objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť, prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či povahu a rozsah povinností, ktoré členským štátom ukladá článok 2 ods. 2 smernice 2000/78 s ohľadom na právnu úpravu, akou je dotknutá úprava vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku z 19. júna 2014, Specht a i. (C‑501/12 až C‑506/12, C‑540/12 a C‑541/12, EU:C:2014:2005), bolo možné považovať za jasné a presné až od vyhlásenia rozsudku z 8. septembra 2011, Hennings a Mai (C‑297/10, EU:C:2011:560), v ktorom Súdny dvor konštatoval nezlučiteľnosť predmetnej právnej úpravy s vyššie uvedenou smernicou. Pokiaľ ide o okolnosti konania vo veci samej, ktorá je predmetom týchto návrhov, judikatúra Súdneho dvora poskytla vysvetlenie 18. júna 2009 rozsudkom Hütter (C‑88/08, EU:C:2009:381), v ktorom sa Súdny dvor zaoberal systémom započítania období praxe, ktoré predchádzali prijatiu do zamestnania, ktorý je identický so systémom podľa BO 1963.

71.

Z uvedeného sa mi zdá byť zrejmé, že s výnimkou preskúmania existencie príčinnej súvislosti so škodou, ktorej sa zamestnanec dovoláva, z uplatnenia vyššie uvedených zásad vyplýva, že najneskôr od 18. júna 2009 sú splnené predpoklady pre vznik zodpovednosti Rakúskej republiky za škodu spôsobenú na úkor zamestnancov spoločnosti ÖBB PV v dôsledku uplatňovania predchádzajúceho, diskriminačného režimu započítania.

72.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby vyhlásil neprípustnosť druhej prejudiciálnej otázky a aby na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal tak, že článok 2 a článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava vo veci samej, ktorá na účely odstránenia diskriminácie na základe veku, konštatovanej Súdnym dvorom v dvoch po sebe nasledujúcich rozsudkoch, stanovuje reklasifikáciu zmluvných zamestnancov verejnej správy, a to v rámci nového systému odmeňovania založeného na nediskriminačných kritériách započítania predošlých období praxe, ktorá však na účely uplatňovania ustanovenia zameraného na ochranu nadobudnutých práv reklasifikovaných zamestnancov prostredníctvom zmrazenia mzdy, ktorú poberali k určitému dňu pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy, stanovuje, že výška tejto mzdy závisí od použitia diskriminačných kritérií započítania vyplývajúcich z predchádzajúceho režimu zohľadňovania období praxe.