1.

Rada Európskej únie týmto odvolaním navrhuje Súdnemu dvoru, aby zrušil rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 9. júna 2016, Marquis Energy/Rada (T‑277/13, neuverejnený, EU:T:2016:343), ktorým tento súd na jednej strane uznal prípustnosť žaloby o neplatnosť, ktorú podala spoločnosť Marquis Energy LLC proti vykonávaciemu nariadeniu Rady (EÚ) č. 157/2013 z 18. februára 2013, ktorým sa ukladá konečné antidumpingové clo na dovoz bioetanolu s pôvodom v Spojených štátoch amerických ( 2 ), a na druhej strane zrušil toto nariadenie v rozsahu, v akom sa týka spoločnosti Marquis Energy.

2.

Ako vysvetlím v rámci analýzy prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Rady, domnievam sa, že Všeobecný súd nesprávne konštatoval, že Marquis Energy bola priamo dotknutá sporným nariadením. Podľa môjho názoru je teda potrebné zrušiť napadnutý rozsudok a zamietnuť žalobu podanú na prvom stupni.

3.

Ak sa Súdny dvor stotožní s mojím posúdením, nebude potrebné rozhodnúť o vecných dôvodoch uvedených Radou, ktorých cieľom je, tak ako v súbežne prejednávanej veci C‑465/16 P (Rada/Growth Energy a Renewable Fuels Association), v ktorej prednášam návrhy v tento istý deň, určiť, že Všeobecný súd nesprávne vyložil a uplatnil článok 9 ods. 5 nariadenia Rady (ES) č. 1225/2009 z 30. novembra 2009 o ochrane pred dumpingovými dovozmi z krajín, ktoré nie sú členmi Európskeho spoločenstva ( 3 ) (ďalej len „základné nariadenie“), v spojení s ustanoveniami Dohody o uplatňovaní článku VI Všeobecnej dohody o clách a obchode 1994 (GATT) ( 4 ) (ďalej len „antidumpingová dohoda WTO“). Preto sa obmedzím na odkaz na úvahy uvedené subsidiárne v týchto dôvodoch v rámci mojich návrhov vo veci C‑465/16 P (Rada/Growth Energy a Renewable Fuels Association).

4.

Okolnosti predchádzajúce sporu boli vymedzené Všeobecným súdom v bodoch 1 až 14 napadnutého rozsudku. V nasledujúcich bodoch budú uvedené len skutočnosti nevyhnutné na pochopenie tvrdení, ktoré účastníci konania uviedli v rámci odvolania.

5.

Dňa 25. novembra 2011 Európska komisia v nadväznosti na sťažnosť uverejnila oznámenie o začatí antidumpingového konania týkajúceho sa dovozu bioetanolu s pôvodom v Spojených štátoch amerických ( 5 ) do Európskej únie, v ktorom oznámila svoj zámer uplatniť metódu výberu vzorky na účely výberu výrobcov vyvážajúcich zo Spojených štátov amerických, na ktorých sa bude vzťahovať prešetrovanie.

6.

Dňa 16. januára 2012 Komisia oznámila piatim spoločnostiam, členom združení Growth Energy a Renewable Fuels Association, a síce spoločnostiam Marquis Energy, Patriot Renewable Fuels LLC, Plymouth Energy Company LLC, POET LLC a Platinum Ethanol LLC, že boli vybrané do vzorky vyvážajúcich výrobcov. ( 6 )

7.

Dňa 24. augusta 2012 Komisia oznámila spoločnosti Marquis Energy predbežný informačný dokument o pokračovaní v prešetrovaní bez prijatia predbežných opatrení a jeho rozšírenie na obchodníkov/výrobcov zmesí. Tento dokument uvádzal, že v danom štádiu nebolo možné posúdiť, či bol bioetanol s pôvodom v Spojených štátoch amerických vyvážaný za dumpingové ceny z dôvodu, že výrobcovia vybraní do vzorky nerozlišovali medzi domácim a vývozným predajom a že všetok svoj predaj uskutočňovali cez nezávislých obchodníkov/výrobcov zmesí usadených v Spojených štátoch, ktorí potom miešali bioetanol s benzínom a následne ho predávali.

8.

Dňa 6. decembra 2012 Komisia zaslala spoločnosti Marquis Energy konečný informačný dokument, v ktorom na základe údajov od nezávislých obchodníkov/výrobcov zmesí skúmala existenciu dumpingu, ktorý by spôsobil škodu výrobnému odvetviu Únie, a uvažovala o uložení konečných opatrení s celoštátnou sadzbou 9,6 % na obdobie troch rokov.

9.

Dňa 18. februára 2013 prijala Rada na základe základného nariadenia sporné nariadenie, ktoré ukladá antidumpingové clo na bioetanol nazvaný „etanolové palivo“ s celoštátnou sadzbou 9,5 % na obdobie piatich rokov.

10.

Všeobecný súd tiež na jednej strane uviedol, že Rada v odôvodneniach 12 až 16 sporného nariadenia konštatovala, že prešetrovaním sa zistilo, že žiaden z výrobcov vybraných do vzorky nevyvážal bioetanol na trh Únie a že predmetný výrobok nepredávali americkí výrobcovia bioetanolu, ale obchodníci/výrobcovia zmesí, ktorí ho vyvážali do Únie, takže na účely dokončenia prešetrovania týkajúceho sa dumpingu Rada vychádzala z údajov dvoch obchodníkov/výrobcov zmesí, ktorí boli ochotní spolupracovať (bod 16 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd na druhej strane uviedol, že Rada v odôvodneniach 62 až 64 sporného nariadenia vysvetlila, že považovala za vhodné stanoviť celoštátne dumpingové rozpätie, keďže vzhľadom na štruktúru odvetvia bioetanolu a spôsob, akým sa príslušný výrobok vyrába a predáva na trhu v Spojených štátoch a vyváža do Únie, nie je možné stanoviť individuálne dumpingové rozpätia pre výrobcov zo Spojených štátov (bod 17 napadnutého rozsudku).

11.

Všeobecný súd následne rozhodol o prípustnosti žaloby, ktorú podala Marquis Energy ako výrobca bioetanolu.

12.

V bodoch 55 až 67 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, po prvé, že Marquis Energy bola priamo dotknutá sporným nariadením, pričom v bodoch 69 až 80 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenia v opačnom zmysle, ktoré uviedla Rada a Európska komisia.

13.

V bodoch 81 až 92 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že Marquis Energy bola osobne dotknutá sporným nariadením a v bodoch 93 až 106 uvedeného rozsudku zamietol tvrdenia v opačnom zmysle uvádzané Radou a Komisiou, ako aj ostatné námietky týchto inštitúcií, pokiaľ ide o prípustnosť žalôb skúmaných v bodoch 107 až 118 napadnutého rozsudku.

14.

Pokiaľ ide o vec samu, na konci odôvodnenia uvedeného v bodoch 121 až 168 napadnutého rozsudku Všeobecný súd vyhovel druhej časti prvého žalobného dôvodu spoločnosti Marquis Energy založenej na tom, že sporné nariadenie porušuje článok 9 ods. 5 základného nariadenia, a preto zrušil sporné nariadenie v rozsahu, v akom sa týkalo spoločnosti Marquis Energy, bez toho, aby skúmal ostatné časti tohto žalobného dôvodu alebo zvyšných deväť žalobných dôvodov, ktoré Marquis Energy uviedla na prvom stupni.

15.

Všeobecný súd v podstate rozhodol, že Rada sa nesprávne domnievala, že podľa článku 9 ods. 5 základného nariadenia bola oprávnená stanoviť celoštátne dumpingové rozpätie a nebola povinná vypočítať individuálne dumpingové rozpätia pre každého amerického výrobcu zaradeného do vzorky sporného nariadenia.

16.

Všeobecný súd v tomto zmysle uzavrel po prvé, že normotvorca Únie chcel článkom 9 ods. 5 základného nariadenia splniť konkrétny záväzok prevzatý v rámci dohôd WTO, ktorý v tomto prípade obsahujú články 6.10 a 9.2 antidumpingovej dohody WTO; článok 9 ods. 5 základného nariadenia musí byť preto vykladaný v súlade s týmito článkami (pozri body 129 až 139 napadnutého rozsudku).

17.

Po druhé Všeobecný súd zastával názor, že v rozsahu, v akom Komisia ponechala spoločnosť Marquis Energy vo vzorke amerických výrobcov a vývozcov, uznala, že táto spoločnosť bola „dodávateľom“ dumpingového výrobku, keďže Rada bola na základe článku 9 ods. 5 základného nariadenia v zásade povinná vypočítať individuálne dumpingové rozpätie a individuálne dumpingové clo (pozri body 140 až 168 napadnutého rozsudku).

18.

Napokon po tretie sa Všeobecný súd domnieval, že podľa článku 9 ods. 5 základného nariadenia skutočne existuje výnimka z výpočtu individuálnej výšky uloženého cla, ak to „nie je prakticky možné“, pričom v takom prípade možno jednoducho uviesť názov dotknutej dodávateľskej krajiny, teda zaviesť celoštátne antidumpingové clo, pričom slovné spojenie „nie je prakticky možné“ treba vykladať v súlade s analogickým výrazom použitým v článkoch 6.10 a 9.2 antidumpingovej dohody WTO (pozri v tomto zmysle bod 188 napadnutého rozsudku). S ohľadom na tieto posledné ustanovenia Všeobecný súd rozhodol, že článok 9 ods. 5 základného nariadenia nepovoľuje žiadnu výnimku z povinnosti zaviesť individuálne antidumpingové clo voči výrobcovi vybranému do vzorky, ktorý spolupracoval pri prešetrovaní, pokiaľ sa inštitúcie domnievajú, že nie sú schopné stanoviť pre tohto výrobcu individuálnu vývoznú cenu (pozri bod 188 poslednú vetu napadnutého rozsudku). Všeobecný súd teda dospel k záveru, že vzhľadom na vysvetlenia uvedené inštitúciami sa Rada nesprávne domnievala, že zavedenie individuálnych antidumpingových ciel pre subjekty vo vzorke amerických výrobcov „[nebolo] prakticky možné“ v zmysle článku 9 ods. 5 základného nariadenia (bod 197 napadnutého rozsudku), bez toho, aby skutočnosť, že inštitúcie považovali za zložité vysledovať jednotlivé predaje alebo porovnať normálne hodnoty s príslušnými vývoznými cenami v prípade výrobcov vybraných do vzorky, mohla stačiť na odôvodnenie uplatnenia tejto výnimky (pozri v tejto súvislosti body 198 až 200 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd preto zrušil sporné nariadenie z dôvodu porušenia článku 9 ods. 5 základného nariadenia a v rozsahu, v akom sa týkalo spoločnosti Marquis Energy.

19.

Rada v prvom rade navrhuje, aby Súdny dvor:

20.

Rada subsidiárne navrhuje, aby Súdny dvor:

21.

Komisia v prvom rade navrhuje, aby Súdny dvor:

22.

Komisia subsidiárne navrhuje, aby Súdny dvor:

23.

Marquis Energy navrhuje, aby Súdny dvor:

24.

Na podporu svojho odvolania Rada podporovaná Komisiou uvádza tri odvolacie dôvody. Prvý odvolací dôvod sa týka prípustnosti žaloby v prvostupňovom konaní a je založený na nesprávnom výklade článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, ako aj na porušení povinnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku. Zvyšné dva odvolacie dôvody sa týkajú posúdenia Všeobecného súdu vo veci samej a sú založené na chybnom výklade a uplatnení článku 9 ods. 5 základného nariadenia. Ako som už spresnil v úvode, obmedzím sa na preskúmanie prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Rady, keďže sa domnievam, že je potrebné jej vyhovieť a v dôsledku toho zrušiť napadnutý rozsudok.

25.

Predtým, ako sa budem zaoberať odvolaním Rady, však treba odpovedať na argumentáciu, ktorú predložila Komisia vo svojej duplike a podľa ktorej je vyjadrenie k odvolaniu, podané spoločnosťou Marquis Energy, neprípustné.

26.

Komisia tvrdí, že vyjadrenie k odvolaniu podané spoločnosťou Marquis Energy bolo elektronicky podpísané osobou, ktorej postavenie advokáta ani oprávnenie na zastupovanie neboli preukázané. Tieto okolnosti by teda v prípade, že nedôjde k oprave, mali viesť k tomu, že vyjadrenie k odvolaniu bude vyhlásené za neprípustné.

27.

Argumentáciu Komisie treba podľa môjho názoru zamietnuť ako vecne neodôvodnenú.

28.

Pripomínam, že podľa článku 119 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uplatniteľného na vyjadrenie k odvolaniu podľa článku 173 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku, advokáti sú povinní do kancelárie uložiť úradný doklad alebo plnomocenstvo udelené účastníkom konania, ktorého zastupujú.

29.

Navyše z článku 44 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyplýva, že na účely požívania výsad, imunít a výhod stanovených v článku 43 tohto rokovacieho poriadku musia advokáti vopred preukázať svoje postavenie plnomocenstvom udeleným účastníkom konania, ktorého zastupujú, ak je tento účastník konania právnická osoba.

30.

Vyplýva z toho, že na účely platného zastupovania právnickej osoby pred Súdnym dvorom, vrátane konania o odvolaní, musí advokát disponovať úradným dokladom alebo osvedčením vystaveným týmto účastníkom konania.

31.

V tomto prípade, bez ohľadu na postavenie osoby, ktorá podala elektronicky do kancelárie Súdneho dvora vyjadrenie spoločnosti Marquis Energy na účet, ktorý jej umožnil prístup do IT aplikácie s názvom „e‑Curia“ ( 7 ), je potrebné poukázať na to, že originál uvedeného vyjadrenia k odvolaniu podpísal pán Vander Schueren, ktorého postavenie advokáta ani mandát Komisia nespochybnila.

32.

V dôsledku toho je námietka Komisie vecne nepodložená. Vyjadrenie k odvolaniu, ktoré predložila Marquis Energy, je teda bez akýchkoľvek pochybností prípustné.

33.

Tento odvolací dôvod sa v podstate delí na dve časti. V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Rada tvrdí, že Všeobecný súd tým, že dospel k záveru, že Marquis Energy bola priamo dotknutá sporným nariadením, porušil výklad tejto podmienky zakotvenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. V druhej časti Rada vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne vyložil podmienku osobnej dotknutosti stanovenú v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, bez vysvetlenia či preukázania, prečo Marquis Energy mala vlastnosti, ktoré ju odlišovali od ostatných amerických výrobcov bioetanolu.

34.

Ako som už uviedol, domnievam sa, že prvej časti uvádzanej Radou treba vyhovieť, čo vzhľadom na kumulatívny charakter oboch podmienok prípustnosti stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ robí preskúmanie druhej časti zbytočným.

35.

Rada podporovaná Komisiou tvrdí, že Všeobecný súd porušil podmienku týkajúcu sa priamej dotknutosti, stanovenú v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, tak ako ju vykladá Súdny dvor, keď nekonštatoval, že sporné nariadenie malo priame účinky na právnu situáciu spoločnosti Marquis Energy, ale poukázal nanajvýš na nepriamy účinok na hospodársku situáciu tejto spoločnosti, ktorá nevyváža svoje výrobky na trh Únie. Podľa týchto inštitúcií Súdny dvor už najmä v rozsudku z 28. apríla 2015, T & L Sugars a Sidul Açúcares/Komisia (C‑456/13 P, EU:C:2015:284), zamietol stanovisko, podľa ktorého na splnenie podmienky priamej dotknutosti stačí preukázať, že sporné opatrenie spôsobuje čisto hospodárske následky alebo konkurenčné znevýhodnenie. Chyby v právnom posúdení, ktorých sa dopustil Všeobecný súd, podľa nich v prejednávanej veci vyplývajú konkrétne z bodov 72, 73, 76, 78 a 79 napadnutého rozsudku. Komisia dodáva, že pri uplatnení judikatúry týkajúcej sa podmienky priamej dotknutosti sa Všeobecný súd v bodoch 56 až 67 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že na preukázanie tejto dotknutosti stačí, aby Marquis Energy vyrobila výrobok, ktorý v prípade vývozu tretím štátom do Únie podliehal antidumpingovému clu. Takýto prístup by zamieňal to, čo je priame, s nepriamym a to, čo je právne s tým, čo je hospodárske. Podľa názoru Komisie pokus spoločnosti Marquis Energy, v jej písomnostiach predložených Súdnemu dvoru, narušiť skutkový obsah napadnutého rozsudku, nemení nič na tejto analýze.

36.

Marquis Energy po prvé odpovedá, že Rada žiada Súdny dvor, aby znovu posúdil skutkové zistenia vykonané Všeobecným súdom, čo nepatrí do právomoci odvolacieho súdu. Tieto kritiky, ktoré sa týkajú skutkových posúdení vykonaných Všeobecným súdom v bodoch 66 a 76 napadnutého rozsudku, sú teda neprípustné. Po druhé Marquis Energy sa domnieva, že skutočnosť, že veľké množstvo bioetanolu, ktoré vyrobila, bolo vyvezené do Únie a že táto spoločnosť bola v spornom nariadení označená ako výrobca/vývozca, stačila na to, aby Všeobecný súd konštatoval, že bola priamo dotknutá daným nariadením. Všeobecný súd správne konštatoval, že Marquis Energy bola americkým výrobcom bioetanolu vyvážajúcim svoje výrobky do Únie a že z dôvodu, že na tieto výrobky bolo uložené antidumpingové clo, toto clo malo vplyv na právne postavenie tejto spoločnosti. V každom prípade v rozsahu, v akom výrobcovia vybraní do vzorky vedeli, že predaje ich výrobkov smerovali do Únie a mali teda vývoznú cenu, absencia priameho predaja nie je relevantná. Podľa Marquis Energy by dotknutosť bola rovnako priama v situácii prípadného vývozcu dotknutého výrobku do Únie. Okrem toho judikatúra Súdneho dvora citovaná inštitúciami na podporu ich stanoviska nie je relevantná, pretože sa netýka kritéria priamej dotknutosti, alebo sa týka neporovnateľných skutkových situácií.

37.

Ako pripomenul Všeobecný súd v bode 44 napadnutého rozsudku, v bode, ktorý je okrem toho nesporným v prejednávanej veci, pojem priamej dotknutosti stanovený v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií. Na jednej strane sporný akt musí priamo ovplyvňovať právne postavenie osoby, ktorá žiada jeho zrušenie. Na druhej strane tento akt nesmie nechať žiaden priestor na voľnú úvahu adresátom tohto opatrenia povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia ďalších sprostredkujúcich predpisov. ( 8 )

38.

Predmetom kritík adresovaných Radou a Komisiou voči napadnutému rozsudku je v prejednávanej veci iba uplatnenie prvého kritéria, teda priamych účinkov sporného nariadenia na právnu situáciu spoločnosti Marquis Energy.

39.

V tomto ohľade treba predovšetkým zamietnuť tvrdenia spoločnosti Marquis Energy, podľa ktorých prvá časť prvého odvolacieho dôvodu Rady smeruje k spochybneniu pred Súdnym dvorom skutkových zistení a posúdení vykonaných Všeobecným súdom.

40.

Ako totiž konkrétnejšie vysvetlím, myslím si, že Rada urobila úplne správny výklad predpokladov skutkového charakteru, na ktorých Všeobecný súd založil svoj právny záver, podľa ktorého bola Marquis Energy priamo dotknutá sporným nariadením, záver, ktorý je spochybňovaný inštitúciami. Naproti tomu, je to skôr Marquis Energy, ktorá sa pri rôznych príležitostiach vo svojich písomnostiach snaží pozmeniť skutkové zistenia a posúdenia vykonané Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku.

41.

Vysvetlím to.

42.

Účastníci konania pred Všeobecným súdom dlho rozoberali otázku, či piati americkí výrobcovia bioetanolu vrátane spoločnosti Marquis Energy, ktorí boli vybraní do vzorky počas prešetrovania, vyvážali svoju produkciu bioetanolu do Únie alebo či naopak, tieto vývozy boli uskutočňované nezávislými obchodníkmi/výrobcami zmesí.

43.

Ako pripomenul Všeobecný súd v bode 57 napadnutého rozsudku, sporné nariadenie spresnilo, že vzhľadom na to, že žiaden z piatich výrobcov vybraných do vzorky nevyvážal sám bioetanol na trh Únie, bioetanol bol predávaný na domácom (americkom) trhu nezávislým obchodníkom/výrobcom zmesí, ktorí potom miešali bioetanol s benzínom, aby ho ďalej predávali na domácom trhu a vyvážali, predovšetkým do Únie.

44.

V nadväznosti na jednotlivé zistenia uvedené Všeobecným súdom v bodoch 58 až 65 napadnutého rozsudku, ktoré nie sú spochybnené v tomto odvolaní, Všeobecný súd v bode 66 daného rozsudku vyvodil záver, že „bolo dostatočne preukázané, že veľmi významné objemy bioetanolu, ktoré počas obdobia zisťovania nakúpili ôsmi vyšetrovaní obchodníci/výrobcovia zmesí od [piatich] amerických výrobcov bioetanolu, vrátane spoločnosti Marquis Energy, vybraných do vzorky, boli z veľkej časti vyvezené do Únie. …“.

45.

Použitím neosobnej a nepriamej formy uvedenej napokon už v bode 60 napadnutého rozsudku („… významné množstvo bioetanolu pochádzajúceho od [spoločnosti Marquis Energy] bolo počas obdobia zisťovania pravidelne vyvážané do Únie“) Všeobecný súd nerozhodol, ani len implicitne, na rozdiel od toho, čo tvrdí Marquis Energy pred Súdnym dvorom, že by táto spoločnosť sama vyvážala svoje výrobky do Únie.

46.

Z bodu 66 napadnutého rozsudku totiž nevyhnutne vyplýva, že Všeobecný súd uznal, že bioetanol vyrobený spoločnosťou Marquis Energy bol „kúpený“ vyšetrovanými nezávislými obchodníkmi/výrobcami zmesí predtým, než bol nimi z veľkej časti vyvezený do Únie. Ako uvádza Komisia, Všeobecný súd iba konštatoval, že bioetanol vyrobený spoločnosťou Marquis Energy nepriamo skončil na trhu Únie, teda prostredníctvom nezávislých obchodníkov/výrobcov zmesí po tom, čo ho títo zmiešali s benzínom.

47.

Žiadna časť napadnutého rozsudku nenaznačuje, že by Všeobecný súd priznal americkým výrobcom bioetanolu postavenie vývozcov. Absencia uznania tohto postavenia vyplýva výslovne z bodu 72 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa Všeobecný súd domnieval, že výrobca, „aj keď nie je vývozcom uvedených výrobkov“, môže byť „podstatne dotknutý“ uložením antidumpingových ciel na výrobky dovážané do Únie. Je to tiež potvrdené bodom 73 uvedeného rozsudku, podľa ktorého Marquis Energy „vyrábala počas obdobia zisťovania bioetanol v čistom stave a že práve jej výrobky obchodníci/výrobcovia zmesí miešali s benzínom a vyvážali do Únie“.

48.

Vyplýva z toho, na rozdiel od tvrdení spoločnosti Marquis Energy, že Rada a ani Komisia vôbec nežiadajú Súdny dvor o nové posúdenie skutkových okolností. Tieto inštitúcie naopak urobili verný výklad relevantných bodov napadnutého rozsudku.

49.

Kritiky Rady, ako aj kritiky Komisie sa obmedzujú na spochybnenie právnej dedukcie vykonanej Všeobecným súdom, podľa ktorej v podstate zavedenie antidumpingových ciel stanovené sporným nariadením malo priamy vplyv na právnu situáciu spoločnosti Marquis Energy z dôvodu jej postavenia ako amerického výrobcu bioetanolu vybraného do vzorky, ktorého časť produkcie bola vyvezená do Únie.

50.

Domnievam sa však, že tieto kritiky sú dôvodné, pretože dôvody, ktoré uviedol Všeobecný súd, keď uzavrel, že sporné nariadenie malo priamy účinok na právnu situáciu spoločnosti Marquis Energy, sú podľa môjho názoru nedostatočné a nesprávne.

51.

Pripomínam predovšetkým, že Všeobecný súd v bode 67 napadnutého rozsudku vyvodil z posúdení obsiahnutých v bodoch 60 až 66 tohto rozsudku, že Marquis Energy bola priamo dotknutá, najmä v zmysle judikatúry uvedenej v bode 44 tohto rozsudku, zatiaľ čo v bodoch 69 až 79 daného rozsudku zamietol jednu po druhej všetky námietky vznesené voči tomuto záveru Radou a Komisiou.

52.

Body 60 až 65 napadnutého rozsudku sa obmedzujú na úvahy týkajúce sa miesta určenia, objemu a charakteristík výroby bioetanolu amerických výrobcov vybraných do vzorky, vrátane spoločnosti Marquis Energy. Ako som už uviedol, Všeobecný súd v bode 66 napadnutého rozsudku z týchto úvah vyvodil, že bolo dostatočne preukázané, že veľmi významné objemy bioetanolu kúpené nezávislými obchodníkmi/výrobcami zmesí od amerických výrobcov vybraných do vzorky boli z veľkej časti vyvezené do Únie.

53.

Hoci tieto posúdenia hospodárskej povahy nie sú nepresné a v každom prípade nie sú spochybnené Radou, sú však nedostatočné na preukázanie toho, čo v podstate uviedol Všeobecný súd v bode 67 napadnutého rozsudku, že antidumpingové clo zavedené sporným nariadením sa priamo dotýkalo právnej situácie spoločnosti Marquis Energy.

54.

Konštatovanie, podľa ktorého sa výroba bioetanolu výrobcov vybraných do vzorky, vrátane spoločnosti Marquis Energy, dostala pred zavedením antidumpingového cla na trh Únie prostredníctvom nezávislých obchodníkov/výrobcov zmesí po zmiešaní s benzínom, ešte neznamená, že bolo preukázané, že právna situácia spoločnosti Marquis Energy bola zmenená zavedením tohto cla.

55.

Takáto úvaha by viedla k predpokladu, že každý výrobca z tretej krajiny, ktorého výrobky sa nachádzajú na trhu Únie, je v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, tak ako je vykladaný Súdnym dvorom, priamo dotknutý zavedením antidumpingového cla vzťahujúceho sa na tieto výrobky.

56.

Treba však pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora nariadenia zavádzajúce antidumpingové clo majú na základe svojej povahy a rozsahu normatívny charakter, keďže sa vzťahujú na všetky hospodárske subjekty a iba z dôvodu niektorých osobitných okolností sa ustanovenia týchto nariadení môžu priamo (a osobne) dotýkať tých výrobcov a vývozcov dotknutého tovaru, ktorým sú pripisované dumpingové praktiky, pretože použili údaje pochádzajúce z ich obchodnej činnosti. ( 9 )

57.

Samotná okolnosť, že výrobok sa nachádza na trhu Únie, hoci vo významnom objeme, nestačí na domnienku, že hneď ako sa na tento výrobok zavedie antidumpingové clo, toto clo priamo ovplyvní právnu situáciu výrobcu výrobku.

58.

Ak by to tak bolo, normatívny charakter antidumpingových nariadení by bol zbavený akéhokoľvek základu. Inými slovami, každý výrobca výrobku, na ktorý sa vzťahuje antidumpingové clo, by bol automaticky, z dôvodu svojho objektívneho postavenia výrobcu daného výrobku, považovaný za priamo dotknutého nariadením, ktorým bolo zavedené toto clo.

59.

Skutočnosť, že tento výrobca sa zúčastnil na prešetrovaní, keďže bol vybraný do vzorky použitej v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného nariadenia, nemení nič na tomto posúdení. Zaradenie podniku do reprezentatívnej vzorky v rámci prešetrovania vedeného Komisiou môže totiž nanajvýš predstavovať indíciu o osobnej dotknutosti hospodárskeho subjektu. ( 10 ) Neznamená, že právna situácia tohto výrobcu bude priamo dotknutá zavedením konečného antidumpingového cla na konci tohto prešetrovania.

60.

Záver, ku ktorému Všeobecný súd predčasne dospel v bode 67 napadnutého rozsudku, sa mi zdá byť o to viac hodný kritiky, že Všeobecný súd zároveň nikdy neodporoval konštatovaniu uvedenému v spornom nariadení a pripomenutému v bode 57 napadnutého rozsudku, podľa ktorého predmetní výrobcovia uskutočňovali svoje predaje na domácom (americkom) trhu s nezávislými obchodníkmi/výrobcami zmesí na účely ďalšieho predaja zo strany týchto obchodníkov/výrobcov zmesí tak na národnom americkom trhu, ako aj na vývoz, ani konštatovaniu, tiež pripomenutému v bode 65 napadnutého rozsudku, podľa ktorého nebolo možné porovnať normálne hodnoty s príslušnými vývoznými cenami, pričom tieto konštatovania podporujú stanovisko inštitúcií, podľa ktorého Marquis Energy predávala svoje výrobky na domácom americkom trhu týmto obchodníkom/výrobcom zmesí a nemala žiaden vplyv na miesto určenia a na cenu predajov výrobkov určených na vývoz.

61.

Ani posúdenia vykonané v bodoch 70 až 74 a 76 až 79 napadnutého rozsudku vo forme zamietnutia tvrdení vyjadrených Radou a Komisiou so zreteľom na záver, ku ktorému Všeobecný súd dospel v bode 67 uvedeného rozsudku, nie sú presvedčivé.

62.

Po prvé úvahy Všeobecného súdu uvedené v bodoch 70 až 72 napadnutého rozsudku, podľa ktorých v podstate priama dotknutosť výrobcu, v zmysle nariadenia zavádzajúceho antidumpingové clo, nezávisí od jeho postavenia výrobcu alebo vývozcu, keďže výrobca, ktorý nie je vývozcom uvedených výrobkov, na ktoré bolo uložené antidumpingové clo, môže byť „podstatne dotknutý“ uložením tohto cla, neodpovedajú v konečnom dôsledku na otázku o priamom vplyve zavedenia antidumpingového cla sporným nariadením na právnu situáciu spoločnosti Marquis Energy.

63.

Som síce pripravený uznať, že samotné postavenie subjektu ako výrobcu nestačí na vylúčenie ipso iure splnenia podmienky týkajúcej sa priamej dotknutosti tohto subjektu v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

64.

Všeobecný súd však nevysvetlil, prečo by právna situácia výrobcu z tretej krajiny, ktorý predáva svoje výrobky iba na domácom trhu tejto krajiny ďalším subjektom, ktoré samotné po primiešaní inej látky ďalej predajú daný výrobok na tomto domácom trhu, ako aj na vývoz, mala byť priamo zmenená zavedením antidumpingového cla na tento výrobok, uplatniteľného na trhu Únie. V tejto súvislosti skutočnosť, že Všeobecný súd v bode 72 napadnutého rozsudku použil výraz „podstatne dotknutý“, ktorý sa týka podmienky osobnej dotknutosti a nie podmienky priamej dotknutosti, zjavne naznačuje nielen priblíženie terminologického rázu, ale, oveľa podstatnejšie, neexistenciu skutočného preskúmania dopadu zavedenia antidumpingového cla na právnu situáciu amerických výrobcov bioetanolu vybraných do vzorky, týkajúceho sa podmienky priamej dotknutosti stanovenej v článku 263 štvrtom pododseku ZFEÚ, ako aj tvrdenia inštitúcií, podľa ktorého sporné nariadenie malo iba nepriamy vplyv hospodárskeho rázu na situáciu týchto výrobcov, vrátane spoločnosti Marquis Energy.

65.

Úvahy rovnakého charakteru platia pre posúdenia Všeobecného súdu uvedené v bodoch 76 až 78 napadnutého rozsudku.

66.

Po prvé Všeobecný súd v bode 76 tohto rozsudku, ktorý si zaslúži byť zopakovaný v celom rozsahu, spresňuje, že: „… aj za predpokladu, že by obchodníci/výrobcovia zmesí znášali antidumpingové clo a bolo by preukázané, že obchodný reťazec bioetanolu je prerušený tak, že nie sú schopní preniesť antidumpingové clo na výrobcov, treba však pripomenúť, že zavedenie antidumpingového cla mení právne podmienky, za ktorých dochádza k uvádzaniu bioetanolu vyrábaného výrobcami vybranými do vzorky na trh Únie. Právne postavenie dotknutých výrobcov na trhu Únie bude teda v každom prípade priamo a podstatne dotknuté“. Okrem toho Všeobecný súd v bode 77 napadnutého rozsudku tiež zamietol tvrdenie uvádzané Komisiou o iba nepriamom účinku zavedenia antidumpingového cla na situáciu spoločnosti Marquis Energy, uvádzajúc, že Komisia nesprávne „spochybňuje skutočnosť, že iný podnik obchodného reťazca, než je tento posledný uvedený vývozca, o ktorom sa zistilo, že je zapojený do dumpingu, môže spochybniť antidumpingové clo…“.

67.

Tieto body napadnutého rozsudku podľa mňa obsahujú dve nesprávne právne posúdenia.

68.

Na jednej strane Všeobecný súd opomenul vysvetliť, akým spôsobom môže byť výrobca z tretej krajiny, akým je Marquis Energy, ktorý predáva svoj výrobok iba na domácom trhu danej krajiny nezávislým subjektom, o ktorých sa zistilo, že sú zapojení do dumpingu, priamo dotknutý vo svojom právnom postavení zavedením antidumpingového cla na výrobok vyvážaný týmito nezávislými subjektmi, pričom títo nemôžu preniesť antidumpingové clo na tohto výrobcu.

69.

Inými slovami, za predpokladu, ktorý Všeobecný súd preskúmal v bodoch 76 a 77 napadnutého rozsudku, ak sa nezávislí obchodníci/výrobcovia zmesí zapoja do dumpingu a znášajú v plnej výške antidumpingové clo zavedené sporným nariadením na trhu Únie, nerozumiem, ako môže byť zaplatením tohto cla priamo dotknutá právna situácia výrobcov predmetného výrobku, ktorí predávajú tento výrobok výlučne na domácom americkom trhu.

70.

Za tohto predpokladu je síce možné, ako tvrdí Komisia, že zavedenie antidumpingového cla má dopad na objem predajov uskutočnených výrobcami bioetanolu na domácom americkom trhu nezávislým obchodníkom/výrobcom zmesí; títo totiž môžu obmedziť svoje nákupy určené na vývoz do Únie bez toho, aby boli schopní nahradiť tento pokles zvýšením svojich dodávok na domáci americký trh alebo na vývozné trhy iné, než je trh Únie. Tieto následky sú však hospodárskeho charakteru a sú preto podľa môjho názoru nedostatočné na preukázanie toho, že zavedenie antidumpingového cla priamo mení právnu situáciu dotknutých výrobcov na trhu Únie. V skutočnosti v tomto prípade, a na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bode 76 druhej vete napadnutého rozsudku, americkí výrobcovia bioetanolu nemajú „právne postavenie“ na trhu Únie.

71.

Na druhej strane, Všeobecný súd zjavne prinajmenšom implicitne priznáva význam skutočnosti, že predmetní výrobcovia sa zúčastnili na prešetrovaní vedenom Komisiou. Ako som však už spomenul v bode 64 vyššie, táto účasť môže byť nanajvýš relevantná v rámci overenia splnenia podmienky týkajúcej sa osobnej dotknutosti subjektu, ale nie pri skúmaní podmienky o priamej dotknutosti v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

72.

Po druhé, ani posúdenia vykonané Všeobecným súdom v bode 78 napadnutého rozsudku nevedú k vyvráteniu toho, čo bolo práve povedané, a ku konštatovaniu, že Všeobecný súd správne dospel k záveru, že Marquis Energy bola priamo dotknutá sporným nariadením.

73.

Na jednej strane je podľa mňa nesprávne tvrdiť, že „štruktúra zmluvných dojednaní medzi hospodárskymi subjektmi v rámci obchodného reťazca bioetanolu nemá nijaký vplyv na otázku, či sa [sporné] nariadenie priamo týka výrobcu bioetanolu“ a že opačný záver by „viedol ku konštatovaniu, že iba výrobca, ktorý predáva svoj výrobok priamo dovozcovi do Únie, môže byť priamo dotknutý…, čo zo základného nariadenia nijako nevyplýva“.

74.

Judikatúra Súdneho dvora, ktorá je napokon správne citovaná Všeobecným súdom v bodoch 47 a 48 napadnutého rozsudku, totiž preukazuje, že situácie, v ktorých Súdny dvor dospel k záveru o prípustnosti žalôb podaných hospodárskymi subjektmi proti nariadeniam zavádzajúcim antidumpingové clo, vychádzali najmä zo zohľadnenia osobitosti obchodných vzťahov s inými subjektmi, najmä na účely stanovenia vývoznej ceny do Únie.

75.

Nerozumiem preto, z akého dôvodu by sa osobitosti štruktúry zmluvných dojednaní medzi americkými výrobcami bioetanolu a nezávislými obchodníkmi/výrobcami zmesí mali vymykať z tejto logiky, aj keby toto zohľadnenie viedlo k popretiu priamej dotknutosti uvedených výrobcov.

76.

Nemôžem napokon súhlasiť s tvrdením, podľa ktorého by tento záver znamenal pripustiť priamu dotknutosť výrobcu iba v prípade, keď tento priamo predáva svoje výrobky na trh Únie. Existujú totiž iné prípady, práve v závislosti od obchodných dojednaní, akými sú predaj sprostredkovateľom/vývozcom, ktorí sú spojení s predmetným výrobcom. V každom prípade, ako uviedol Všeobecný súd, skutočnosť, že základné nariadenie neupravuje túto otázku, je irelevantná, keďže podmienky prípustnosti žaloby o neplatnosť, akou je žaloba v prejednávanej veci, sú upravené článkom 263 štvrtým odsekom ZFEÚ.

77.

Na druhej strane na rozdiel od toho, čo uviedol Všeobecný súd v bode 78 napadnutého rozsudku, prístup inštitúcií, s ktorým súhlasím, nemá „za následok obmedzenie právnej ochrany výrobcov výrobkov, na ktoré je uložené antidumpingové clo, iba v závislosti od obchodnej štruktúry vývozu“.

78.

Ako som už uviedol, tento prístup sa zakladá na preskúmaní podmienok týkajúcich sa priamej dotknutosti týchto výrobcov, ktoré sú upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ.

79.

Okrem toho, ak by malo byť konštatované, tak ako navrhujem, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že uznal priamu dotknutosť spoločnosti Marquis Energy sporným nariadením, neznamenalo by to, že tento výrobca je zbavený súdnej ochrany.

80.

Subjektu, o ktorom bolo konštatované, že nepochybne nie je priamo a osobne dotknutý nariadením zavádzajúcim antidumpingové clo, totiž nemôže byť zabránené, podľa mňa aj v rámci vedľajšieho účastníctva, dovolávať sa neplatnosti tohto nariadenia na súde členského štátu, ktorý rozhoduje o spore týkajúcom sa cla, ktoré má byť zaplatené príslušným colným alebo daňovým orgánom. ( 11 )

81.

Všeobecný súd sa teda podľa môjho názoru v napadnutom rozsudku dopustil viacerých nesprávnych právnych posúdení, keď dospel k záveru, že Marquis Energy bola priamo dotknutá sporným nariadením.

82.

Z tohto dôvodu navrhujem, aby Súdny dvor vyhovel prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Rady a zrušil napadnutý rozsudok.

83.

Len subsidiárne je potrebné preskúmať meritórne odvolacie dôvody predložené Radou, ktorú v konaní podporuje Komisia, založené na nesprávnom výklade a uplatnení článku 9 ods. 5 základného nariadenia.

84.

Ako som už uviedol v úvode, keďže sú tieto odvolacie dôvody totožné s tými, ktoré predložila Rada vo veci C‑465/16 P, odkazujem na úvahy, ktoré sú v tejto súvislosti subsidiárne uvedené v mojich návrhoch v danej veci z toho istého dňa.

85.

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu buď sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje, alebo vrátiť vec na rozhodnutie Všeobecnému súdu.

86.

Zastávam názor, že Súdny dvor môže rozhodnúť o prípustnosti žaloby v prvostupňovom konaní, ktorú Rada spochybňuje. V tejto súvislosti stačí podľa mňa konštatovať, že žaloba spoločnosti Marquis Energy je neprípustná, keďže tento subjekt nepreukázal, že bol priamo dotknutý, v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, antidumpingovými clami zavedenými sporným nariadením.

87.

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou vo veci samej, potom rozhodne aj o trovách konania. Článok 138 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľný na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 vo svojom odseku 1 stanovuje, že účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Článok 140 uvedeného rokovacieho poriadku stanovuje v odseku 1, že inštitúcie, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania, a podľa odseku 3 tohto článku môže Súdny dvor rozhodnúť, že aj iní vedľajší účastníci ako tí, ktorí sú výslovne uvedení v predchádzajúcich odsekoch, znášajú svoje vlastné trovy konania.

88.

Vzhľadom na to, že prvej časti prvého odvolacieho dôvodu Rady by sa podľa môjho názoru malo vyhovieť a žaloba v prvostupňovom konaní by mala byť zamietnutá, navrhujem, aby bola Marquis Energy zaviazaná na náhradu trov konania, ktoré vynaložila Rada tak v prvostupňovom konaní, ako aj v rámci odvolacieho konania v súlade s návrhmi Rady.

89.

Okrem toho navrhujem, aby Komisia znášala svoje vlastné trovy konania vynaložené tak v prvostupňovom konaní, ako aj v rámci tohto konania.

90.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: