1.

V prejednávanom odvolaní Európska komisia navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 26. mája 2016, Francúzsko a IFP Énergies nouvelles/Komisia (T‑479/11 a T‑157/12, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2016:320), v ktorom tento súd vyhovel žalobám Francúzskej republiky a verejnej inštitúcie IFP Énergies nouvelles (ďalej len „IFPEN“) o zrušenie rozhodnutia Komisie 2012/26/EÚ z 29. júna 2011 ( 2 ).

2.

Záruky zohrávajú v práve štátnej pomoci veľmi významnú úlohu. V prejednávanej veci je Súdny dvor znovu vyzvaný, aby sa v tomto kontexte vyjadril k francúzskym verejným inštitúciám priemyselnej a obchodnej povahy (EPIC) ( 3 ) a predovšetkým k účinkom neobmedzenej záruky, ktorú na základe ich postavenia Francúzska republika priznáva týmto inštitúciám a ktorá im v podstate umožňuje, aby nepodliehali konaniam vo veciach platobnej neschopnosti a úpadku a mali výhody z toho, že ako subjekt, ktorý je v konečnom dôsledku zodpovedný za zaplatenie nadobudnutých dlhov, je označený štát.

3.

Článok 1 nariadenia (ES) č. 659/1999 ( 4 ) znie takto:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

4.

Oznámenie Komisie o uplatňovaní článkov [107 a 108 ZFEÚ] na štátnu pomoc vo forme záruk ( 5 ) vo svojom bode 1.2, nazvanom „Typy záruk“, stanovuje, že:

„Vo svojej najbežnejšej forme sa záruky spájajú s pôžičkou alebo s iným finančným záväzkom, ktorý sa stanoví Zmluvou medzi dlžníkom a veriteľom. Môžu poskytovať ako individuálne záruky alebo v rámci záručných schém.

Rôzne formy záruky však môžu existovať v závislosti od ich právneho základu, typu transakcie, na ktorú sa poskytujú, ich trvania atď. Patria sem okrem iného nasledovné formy záruky:

…

…“

5.

Bod 2.1 oznámenia o zárukách, nazvaný „Všeobecné poznámky“, uvádza:

„V článku [107] ods. 1 [ZFEÚ] sa konštatuje, že každá pomoc, poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

Tieto všeobecné kritériá platia rovnako pre záruky. Podobne ako iné formy možnej pomoci, záruky, ktoré poskytne priamo štát, konkrétne ústredné, regionálne alebo miestne orgány, ako aj záruky, ktoré poskytnú zo štátnych prostriedkov iné štátom riadené orgány, napr. podniky, a možno ich prisúdiť štátnym orgánom, môžu predstavovať štátnu pomoc.

V snahe predísť akýmkoľvek pochybnostiam by sa mal objasniť pojem štátnych prostriedkov v súvislosti so štátnymi zárukami. Výhodou štátnej záruky je to, že riziko spojené so zárukou znáša štát. Skutočnosť, že riziko znáša štát, by sa za normálnych okolností mala kompenzovať primeraným poplatkom. Keď sa štát zriekne celého takého poplatku alebo jeho časti, je to výhoda pre podnik a strata štátnych prostriedkov. Takže i keď štát nikdy nerealizuje žiadne platby na základe záruky, napriek tomu môže ísť o štátnu pomoc podľa článku [107] ods. 1 [ZFEÚ]. Pomoc sa poskytne v momente, keď sa poskytne záruka, nie vtedy, keď sa záruka uplatní alebo keď sa realizujú platby podľa podmienok záruky. Či záruka predstavuje štátnu pomoc, alebo nie a, ak áno, aká môže byť výška tejto štátnej pomoci, to sa musí posúdiť v momente poskytnutia záruky.

…“

6.

Podľa bodu 2.2 oznámenia o zárukách, ktorý sa týka pomoci pre dlžníka:

„Príjemcom pomoci je zvyčajne dlžník. Ako sa uvádza v bode 2.1, znášanie rizika by sa za normálnych okolností malo kompenzovať primeraným poplatkom. Ak dlžník nemusí platiť poplatky, alebo je poplatok nízky, získava výhodu. V porovnaní so situáciou bez záruky, štátna záruka umožňuje dlžníkovi získať pre pôžičku lepšie finančné podmienky, aké sú normálne k dispozícii na finančných trhoch. Obyčajne so štátnou zárukou môže dlžník dostať nižšie úroky a/alebo môže ponúknuť nižšiu úroveň zabezpečenia. V niektorých prípadoch by dlžník bez štátnej záruky nenašiel finančnú inštitúciu, ktorá by mu bola ochotná požičať za akýchkoľvek podmienok…“

7.

IFPEN je verejná výskumná inštitúcia vykonávajúca činnosť v oblastiach prieskumu nálezísk ropy a zemného plynu a rafinérskych a petrochemických technológií. Táto inštitúcia je okrem iného poverená úlohou vzdelávania inžinierov a technických pracovníkov a úlohou informačných a dokumentačných činností pre dotknuté odvetvia.

8.

IFPEN bola do roku 2006 založená vo forme právnickej osoby súkromného práva, ktorá podľa ustanovení platného a účinného vnútroštátneho práva podliehala hospodárskej a finančnej kontrole francúzskej vlády.

9.

Podľa zákona č. 2005‑781 ( 6 ) sa IFPEN s účinnosťou od 6. júla 2006 transformovala na právnickú osobu verejného práva, konkrétnejšie EPIC (pozri bod 2 vyššie).

10.

Podľa francúzskeho práva má tento typ inštitúcií právnu subjektivitu odlišnú od štátu, sú finančne nezávislé a majú aj osobitné zverené právomoci, ktoré všeobecne zahŕňajú aj výkon jednej alebo viacerých úloh verejnej služby. Ako na právnické osoby verejného práva sa na tieto inštitúcie nevzťahuje všeobecné právo v oblasti konaní vo veciach platobnej neschopnosti v zmysle všeobecnej zásady zákazu exekúcií na verejný majetok.

11.

Špecifiká právneho postavenia EPIC zaujali pozornosť Komisie, ktorá vo svojom rozhodnutí 2010/605/EÚ ( 7 ) preskúmala toto postavenie z hľadiska predpisov upravujúcich štátnu pomoc v Únii. Komisia v tomto rozhodnutí dospela v podstate k záveru, že EPIC získali z dôvodu ich postavenia implicitnú a neobmedzenú štátnu záruku. Podľa Komisie táto záruka predstavovala štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, pretože umožňovala danej EPIC (v tomto prípade La Poste) získať výhodnejšie úverové podmienky, než aké by získala, keby bola hodnotená iba na základe svojich výsledkov.

12.

Počas roka 2006, práve v priebehu konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia „La Poste“, francúzske orgány informovali Komisiu o transformácii IFPEN z právnickej osoby súkromného práva na EPIC. Konkrétne bola táto informácia zaslaná Komisii v rámci konania začatého v roku 2005, ktoré sa týkalo preskúmania verejného financovania, ktoré IFPEN poskytli francúzske orgány, z hľadiska predpisov upravujúcich štátnu pomoc.

13.

Komisia sa rozhodla oddeliť preskúmanie otázky, či transformácia IFPEN na EPIC môže predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, od preskúmania verejného financovania IFPEN. Dňa 16. júla 2008 tak ukončila preskúmanie verejného financovania poskytnutého IFPEN prijatím svojho rozhodnutia 2009/157/ES ( 8 ). V ten istý deň však stanoviskom uverejneným v Úradnom vestníku Európskej únie [Štátna pomoc C 35/08 (ex NN 11/08) – Neobmedzená štátna záruka pre IFP – Výzva na predloženie pripomienok v súlade s článkom [108] ods. 2 [ZFEÚ] (Ú. v. EÚ C 259, 2008, s. 12)] rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania týkajúceho sa neobmedzenej záruky Francúzskej republiky v prospech IFPEN a vyzvala dotknuté osoby na predloženie pripomienok.

14.

Dňa 29. júna 2011 Komisia prijala napadnuté rozhodnutie. Na účely prejednávaného odvolania treba uviesť, že v tomto rozhodnutí sa Komisia v prvom rade na základe podobného odôvodnenia, ako zohľadnila v rozhodnutí „La Poste“, domnievala, že transformáciou IFPEN na EPIC sa tejto inštitúcii od 6. júla 2006 poskytla výhoda bezplatnej, neobmedzenej a implicitnej štátnej záruky (ďalej len „bezplatná a neobmedzená záruka“).

15.

V tejto súvislosti Komisia v podstate uviedla, že osobitosti spojené s postavením EPIC majú za následok, že štát plní úlohu konečného ručiteľa za zaplatenie dlhov IFPEN. Takýmto spôsobom dochádza k vzniku výhody pre túto inštitúciu a zároveň k odčerpaniu verejných zdrojov, pretože štát sa vzdáva odmeny, ktorá je s poskytnutím záruk obvykle spojená. Navyše záruka vytvára riziko možného budúceho vynaloženia štátnych zdrojov, pretože štát môže byť povinný zaplatiť dlhy IFPEN.

16.

V druhom rade Komisia preskúmala, či táto bezplatná a neobmedzená záruka prinášala selektívnu výhodu IFPEN v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami, dodávateľmi a zákazníkmi.

17.

V prvom rade, pokiaľ ide o vzťahy s bankovými a finančnými inštitúciami, Komisia dospela na jednej strane k záveru, že táto inštitúcia nezískala skutočnú hospodársku výhodu zo štátnej záruky spojenej s jej postavením EPIC počas obdobia od jej transformácie na EPIC v júli 2006 do konca roka 2010 (ďalej len „dotknuté obdobie“). Na druhej strane Komisia zdôraznila, že tento záver sa týkal len minulosti, keďže samotná Komisia nemohla predvídať budúce správanie trhových subjektov, ani vývoj ich vnímania vplyvu štátnej záruky na riziko neplatenia zo strany IFPEN.

18.

Ďalej, pokiaľ ide o vzťahy s dodávateľmi, Komisia dospela k záveru, že IFPEN získala skutočnú hospodársku výhodu spočívajúcu v znížení cien uplatňovaných zo strany jej dodávateľov. Toto zníženie cien vyplýva z toho, že dodávatelia posudzujú priaznivejšie riziko neplatenia zo strany IFPEN, keďže táto inštitúcia na základe svojho postavenia EPIC nemôže vstúpiť do súdnej likvidácie (odôvodnenie 203 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti sa Komisia v podstate domnievala, že bez štátnej záruky by dodávateľ, ktorý by chcel získať porovnateľnú záruku, musel využiť služby úverovej inštitúcie alebo špecializovanej poisťovne. Zníženie cien teda možno odhadnúť ako náklady na krytie ekvivalentného rizika.

19.

Napokon pokiaľ ide o vzťahy so zákazníkmi, Komisia sa domnievala, že vzhľadom na záruku, ktorú štát poskytol IFPEN, mali zákazníci istotu, že sa IFPEN nikdy nedostane do súdnej likvidácie, a teda bude vždy schopná plniť svoje zmluvné záväzky, alebo pokiaľ tak neurobí, mali zákazníci istotu, že budú za toto nesplnenie odškodnení (odôvodnenie 220 napadnutého rozhodnutia). Bez takejto záruky by bol zákazník, ktorý by chcel získať rovnakú úroveň ochrany, nútený dohodnúť u finančného sprostredkovateľa záruku splnenia zmluvy. IFPEN teda získala skutočnú hospodársku výhodu, ktorú mohla ponúknuť svojim zákazníkom a ktorá spočívala v neplatení poistného za záruku splnenia zmluvy alebo prinajmenšom za najlepšiu snahu (odôvodnenie 236 napadnutého rozhodnutia).

20.

V treťom rade sa Komisia domnievala, že táto hospodárska výhoda bola selektívna, keďže konkurentom IFPEN, ktorí podliehajú konaniam vo veciach platobnej neschopnosti podľa všeobecného práva, nebola poskytnutá porovnateľná záruka.

21.

V poslednom rade Komisia preskúmala zlučiteľnosť tejto štátnej pomoci so Zmluvou o FEÚ so zreteľom na pravidlá stanovené Rámcom Spoločenstva pre štátnu pomoc na výskum, vývoj a inovácie (Ú. v. EÚ C 323, 2006, s. 1). Dospela k záveru, že štátna pomoc poskytnutá „skupine IFPEN“ je zlučiteľná s vnútorným trhom za určitých podmienok konkretizovaných v napadnutom rozhodnutí.

22.

Francúzska republika podala 9. septembra 2011 žalobu proti napadnutému rozhodnutiu, zapísanú do registra pod spisovou značkou T‑479/11, a aj IFPEN podala 5. apríla 2012 žalobu proti tomuto rozhodnutiu, ktorá bola zapísaná do registra pod spisovou značkou T‑157/12.

23.

Na podporu svojej žaloby Francúzska republika uviedla tri žalobné dôvody a IFPEN päť žalobných dôvodov, ktoré sa v podstate zakladali na nerešpektovaní dôkazných povinností, ktoré má Komisia v oblasti štátnej pomoci, a na nesprávnom výklade pojmu selektívnej výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

24.

Uznesením z 2. decembra 2013 Všeobecný súd prerušil konanie vo veciach T‑479/11 a T‑157/12 až do vyhlásenia rozsudku Súdneho dvora z 3. apríla 2014, Francúzsko/Komisia (C‑559/12 P, EU:C:2014:217) ( 9 ). Dňa 8. septembra 2015 Všeobecný súd rozhodol o spojení vecí T‑479/11 a T‑157/12 na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a na účely vyhlásenia rozsudku.

25.

Napadnutým rozsudkom (z 26. mája 2016) Všeobecný súd čiastočne vyhovel obom žalobám a zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom kvalifikovalo ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ záruku vyplývajúcu z postavenia IFPEN ako EPIC a určilo dôsledky tejto kvalifikácie. Všeobecný súd v zostávajúcej časti žaloby zamietol.

26.

Na účely prejednávaného odvolania treba najprv uviesť, že Všeobecný súd v bodoch 78 až 89 napadnutého rozsudku vysvetlil, že metóda, ktorú si zvolila Komisia, aby určila existenciu selektívnej výhody v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ – ktorá spočívala v preskúmaní výhody, ktorú IFPEN získala zo svojho postavenia EPIC vo svojich vzťahoch so svojimi veriteľmi, v tomto prípade bankovými a finančnými inštitúciami, ako aj dodávateľmi a zákazníkmi – nebola nesprávna.

27.

Všeobecný súd však napriek tomu v bode 90 napadnutého rozsudku uviedol, že spôsob, akým Komisia uplatnila túto metódu v prejednávanej veci, vykazuje závažné nedostatky, osobitne pokiaľ ide o definovanie výhody, ktorú IFPEN údajne získala vo svojich vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi. Predovšetkým záver Komisie, že dotknutá záruka viedla k vzniku „skutočnej hospodárskej výhody“ v prospech IFPEN, sa podľa Všeobecného súdu zakladal na čisto hypotetickom odôvodnení (bod 94 napadnutého rozsudku).

28.

Na jednej strane, pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a jej dodávateľmi, Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku konštatoval, že podľa Komisie IFPEN získala výhodu z neobmedzenej štátnej záruky spojenej s jej postavením EPIC, ktorá spočívala v znížení cien, ktoré jej dodávatelia poskytli na základe toho, že u nej neexistuje riziko neplatenia v dôsledku platobnej neschopnosti.

29.

Podľa Všeobecného súdu však Komisia v napadnutom rozhodnutí neuviedla žiadne dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť túto hypotézu. Predovšetkým žiadny dôkaz nepreukazuje, že by na dotknutom trhu alebo v obchodnom styku vo všeobecnosti existoval jav znížených cien, ktoré dodávatelia poskytujú inštitúciám krytým štátnou zárukou proti riziku platobnej neschopnosti (bod 99 napadnutého rozsudku).

30.

Na druhej strane, pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a jej zákazníkmi, Všeobecný súd sa v bode 111 napadnutého rozsudku domnieval, že v napadnutom rozhodnutí Komisia definovala výhodu, ktorú táto inštitúcia získala zo záruky spojenej s jej postavením ako neplatenie poistného zodpovedajúceho záruke za splnenie zmluvy alebo prinajmenšom za najlepšiu snahu, ktorú táto inštitúcia mohla poskytnúť svojim zákazníkom.

31.

Podľa Všeobecného súdu odôvodnenie Komisie predpokladá, že za obvyklých trhových podmienok zákazníci výskumných inštitúcií, akou je IFPEN, využívajú tento typ záruk, aby sa chránili proti riziku platobnej neschopnosti svojho zmluvného partnera, a že v prípade takej záruky, akou je záruka, ktorú získala IFPEN, si už jej zákazníci nemusia sami zabezpečiť rovnocennú záruku (bod 114 napadnutého rozsudku).

32.

Podľa Všeobecného súdu však Komisia nepredložila nijaký dôkaz, ktorý by mohol preukázať odôvodnenosť alebo pravdepodobnosť tejto hypotézy. Napadnuté rozhodnutie predovšetkým neuvádza nijaký dôkaz, ktorý by mohol potvrdiť, že zákazníci výskumných inštitúcií vopred počítajú s rizikom platobnej neschopnosti svojich zmluvných partnerov využitím uvedených záruk (bod 115 napadnutého rozsudku).

33.

V bode 133 a nasl. napadnutého rozsudku ďalej Všeobecný súd zamietol tvrdenia Komisie týkajúce sa rozsahu a uplatnenia domnienky výhody stanovenej Súdnym dvorom v rozsudku La Poste (C‑559/12 P).

34.

V prvom rade Všeobecný súd v bode 136 napadnutého rozsudku poznamenal, že možnosť využiť domnienku ako spôsob dokazovania závisí od pravdepodobnosti hypotéz, na ktorých je založená. Konkrétne domnienka stanovená rozsudkom La Poste (C‑559/12 P) sa zakladala na dvojitom predpoklade, a to na existencii priaznivého vplyvu záruky na posúdenie rizika neplatenia zo strany príjemcu tejto záruky veriteľmi a na znížení nákladov na úver. V prejednávanej veci však Komisia neuviedla v napadnutom rozhodnutí žiadny dôkaz, ktorý by mohol preukázať pravdepodobnosť jej hypotéz, najmä hypotézu, že údajné zníženie cien dodávateľmi vyplýva z postavenie IFPEN ako EPIC (body 139 a 140 napadnutého rozsudku).

35.

V druhom rade Všeobecný súd v bode 142 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia sa nemôže dovolávať domnienky stanovenej v rozsudku La Poste (C‑559/12 P) vo vzťahoch medzi IFPEN a jej zákazníkmi a dodávateľmi. Táto domnienka totiž umožňuje preukázať existenciu výhody len vo forme výhodnejších úverových podmienok, a teda sa uplatňuje iba vo vzťahoch medzi EPIC a finančnými a bankovými inštitúciami.

36.

V treťom rade, v bode 162 a nasl. napadnutého rozsudku, sa Všeobecný súd vyjadril k tvrdeniu uvádzanému Komisiou a založenému na judikatúre Únie v tejto oblasti ( 10 ), podľa ktorého v prípade, keď Komisia posudzuje schému pomoci, môže sa obmedziť len na preskúmanie všeobecných znakov danej schémy s cieľom overiť, či táto schéma obsahuje prvky štátnej pomoci.

37.

V tejto súvislosti Všeobecný súd bez toho, aby rozhodol o námietke neprípustnosti tohto tvrdenia, ktorú vzniesli IFPEN a Francúzska republika, toto tvrdenie zamietol ako nedôvodné, keď v bode 164 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nešpecifikovala, či pomoc, o ktorú ide, predstavuje individuálnu pomoc alebo schému pomoci.

38.

Všeobecný súd konkrétne v podstate uviedol, že v rozsahu, v akom záruku spojenú s postavením EPIC vo všeobecnosti možno kvalifikovať ako štátnu pomoc, predstavuje pomoc poskytnutú na základe schémy pomoci v zmysle článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999 (bod 168 napadnutého rozsudku), ktorá musí byť oznámená, teda individuálnu pomoc v zmysle článku 1 písm. e) nariadenia č. 659/1999 (bod 172 napadnutého rozsudku).

39.

Napokon, pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami, Všeobecný súd v bode 187 napadnutého rozsudku uviedol, že Komisia sa v zásade mohla odvolávať na domnienku stanovenú v rozsudku La Poste (C‑559/12 P) ( 11 ). Táto domnienka však bola vyvrátená samotnou Komisiou v napadnutom rozhodnutí, podľa ktorého počas dotknutého obdobia IFPEN nezískala zo svojho postavenia EPIC nijakú skutočnú hospodársku výhodu vo forme výhodnejších úverových podmienok, ktoré by jej boli poskytli bankové a finančné inštitúcie (body 188 a 189 napadnutého rozsudku). Všeobecný súd z toho v bode 190 napadnutého rozsudku vyvodil, že preskúmanie Komisie preukázalo, že IFPEN nezískala vo svojich vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami žiadnu výhodu zo svojej transformácie na EPIC.

40.

S prihliadnutím na všetko, čo bolo uvedené, Všeobecný súd v bode 197 napadnutého rozsudku rozhodol, že v napadnutom rozhodnutí Komisia nepreukázala existenciu výhody, ktorú IFPEN získala zo štátnej záruky spojenej s jej postavením EPIC vo svojich vzťahoch tak s bankovými a finančnými inštitúciami, ako aj s dodávateľmi a zákazníkmi.

41.

V dôsledku toho Všeobecný súd zrušil článok 1 ods. 3 až 5, ako aj články 2 až 12 napadnutého rozhodnutia v rozsahu, v akom tieto články kvalifikovali záruku vyplývajúcu z postavenia IFPEN ako inštitúcie EPIC, ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, ako aj v rozsahu, v akom určili dôsledky tejto kvalifikácie.

42.

Prednesy všetkých účastníkov konania boli vypočuté na pojednávaní, ktoré sa konalo 28. septembra 2017.

43.

Komisia uviedla na podporu svojho odvolania tri odvolacie dôvody, ktoré sa všetky týkajú porušenia článku 107 ods. 1 ZFEÚ a konkrétnejšie nesprávnych právnych posúdení obsiahnutých v napadnutom rozsudku, ktoré sa vzťahujú na spôsob preukázania existencie výhody vyplývajúcej pre podnik z bezplatnej a neobmedzenej záruky plynúcej z jeho postavenia.

44.

Prostredníctvom svojho prvého odvolacieho dôvodu sa Komisia domnieva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho výkladu najprv pri výklade pojmu schémy pomoci a potom nezohľadnením schopnosti opatrenia priznať výhodu, čo má za následok nesprávne právne posúdenie povahy dôkazu, ktorý musí predložiť Komisia, aby preukázala existenciu výhody vyplývajúcej pre podnik z jeho postavenia EPIC. Druhý odvolací dôvod sa zakladá na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri posúdení rozsahu vyvrátiteľnej domnienky existencie výhody vyplývajúcej z bezplatnej a neobmedzenej záruky, ako aj spôsobu jej vyvrátenia. Tretí odvolací dôvod sa odvoláva na nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri posúdení pôsobnosti domnienky výhody vyplývajúcej z neobmedzenej záruky, keďže táto domnienka sa logicky mala uplatniť aj na vzťahy s dodávateľmi a zákazníkmi, a nielen na vzťahy s bankovými a finančnými inštitúciami.

45.

Prostredníctvom svojho prvého odvolacieho dôvodu rozdeleného do troch častí Komisia v prvom rade vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietol kvalifikovať dotknuté opatrenie ako schému pomoci a zakázal jej, aby svoje preskúmanie obmedzila na všeobecné znaky danej schémy (prvá časť). Ďalej sa podľa Komisie Všeobecný súd nesprávne domnieval, že pre vymedzenie existencie výhody nepostačovalo, že opatrenie môže svojmu príjemcovi zabezpečiť výhodu v budúcnosti (druhá časť). Komisia napokon vytýka Všeobecnému súdu, že prekročil medze svojho súdneho preskúmania, keď vyhovel výhrade, ktorú jedna zo žalobkýň v prvostupňovom konaní neuplatnila a druhá zo žalobkýň v prvostupňovom konaní dostatočne podrobne neopísala (tretia časť). Vzhľadom na ich podobnosť preskúmam tvrdenia uvádzané v rámci druhej časti prvého odvolacieho dôvodu a v rámci druhého odvolacieho dôvodu spolu (ako to urobili účastníci konania na pojednávaní).

46.

Táto časť smeruje proti bodom 162, 164, 172 a 173 napadnutého rozsudku, keďže Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že záruka, ktorú získala IFPEN, nepredstavuje schému pomoci a že v dôsledku toho sa Komisia nemohla oprieť o všeobecné znaky tohto opatrenia, aby preukázala, že toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc.

47.

V tejto súvislosti Komisia uvádza, že pojem schémy pomoci sa tak, ako je kodifikovaný v článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999, vzťahuje na opatrenia, ktoré sa vyznačujú tým, že niektoré zložky nie sú definované a zostávajú neurčené v čase ich prijatia, a v niektorých prípadoch dokonca aj počas ich uplatňovania. Keď teda Komisia skúma takéto opatrenia, aby určila, či predstavujú štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, môže sa obmedziť na preskúmanie ich všeobecných znakov.

48.

V tomto prípade sa Komisia domnieva, že záruka, ktorú získava IFPEN, ktorá nie je spojená s osobitným projektom a je jej poskytnutá na neurčitú dobu a v neurčitej sume, musí byť kvalifikovaná ako schéma pomoci. Podľa Komisie ide konkrétne o „schému schém pomoci“, keďže poskytnutie záruky IFPEN je samo súčasťou širšej schémy pomoci, a to schémy pomoci bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky, ktorú zákon spája s postavením EPIC.

49.

Komisia teda popiera tvrdenia Všeobecného súdu nachádzajúce sa bodoch 168 až 170 napadnutého rozsudku, podľa ktorých postavenie EPIC predstavuje schému pomoci, pričom poskytnutie záruky, ktorá je predmetom napadnutého rozhodnutia, v prospech IFPEN, je individuálnou pomocou, ktorá mala byť oznámená Komisii.

50.

V tejto súvislosti Komisia na jednej strane uvádza, že na rozdiel od konštatovania uvedeného v bode 171 napadnutého rozsudku, požiadavka oznamovania pomoci nijako nepreukazuje, že záruka, ktorú získava IFPEN, nepredstavuje schému pomoci. Komisii totiž musia byť oznámené tak schémy pomoci, ako aj individuálna pomoc.

51.

Na druhej strane Komisia zdôrazňuje skutočnosť, že výklad Všeobecného súdu by Komisiu zbavoval možnosti prijať vhodné opatrenia, aby od francúzskych orgánov vyžadovala ukončenie poskytovania záruky pre danú EPIC. V súlade s článkom 108 ods. 1 ZFEÚ totiž Komisia môže navrhovať vhodné opatrenia iba pre schémy pomoci, a nie pre individuálnu pomoc.

52.

IFPEN tvrdí, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je zjavne neprípustná. V tejto súvislosti podotýka po prvé, že odôvodnenie vysvetlené Komisiou spočíva na úplne novom výklade pojmu schémy pomoci, podľa ktorého záruka, ktorú získava IFPEN, je „schémou schém pomoci“. Prvá časť sa tak zakladá na novej argumentácii, ktorú s prihliadnutím na článok 170 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora nemožno pripustiť v odvolacom konaní.

53.

Podľa môjho názoru stačí uviesť, že táto časť sa nijako nezakladá na novom pojme „schémy schém pomoci“.

54.

Zo znenia odvolania je zrejmé, že Komisia použila výraz „schéma schém pomoci“ v bode 71 odvolania iba preto, aby preukázala údajnú nesprávnosť úvahy vysvetlenej Všeobecným súdom v bodoch 168 až 172 napadnutého rozsudku, ktorá ho podľa názoru Komisie viedla k porušeniu článku 1 písm. d) druhej časti nariadenia č. 659/1999.

55.

Táto úvaha sa zakladá na nesprávnom rozlišovaní medzi individuálnou pomocou, ktorá mala byť oznámená, a schémou pomoci, ktorá nepodlieha oznamovaniu.

56.

Po vysvetlení, že toto rozlišovanie nie je dôvodné, Komisia dodala, že nič nebráni tomu, aby vnútroštátne opatrenie bolo kvalifikované ako schéma pomoci a aby každý podnik, na ktorý sa vzťahuje táto schéma, z nej mohol získať výhodu, keď v zmysle článku 1 písm. d) druhej časti nariadenia č. 659/1999 pomoc, ktorá z tejto schémy vyplýva, nie je spojená s osobitným projektom a jej suma a/alebo trvanie nie sú určené. ( 12 )

57.

Po druhé IFPEN v podstate tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nekvalifikovala opatrenie ako schému pomoci. IFPEN v tejto súvislosti vzniesla na Všeobecnom súde námietku neprípustnosti. Francúzska republika dodáva, že napadnuté rozhodnutie malo kvalifikovať opatrenie ako schému pomoci, aby bola splnená povinnosť odôvodnenia aktov inštitúcií. Podľa názoru IFPEN a Francúzskej republiky v podstate platí, že z dôvodu, že Komisia mala v napadnutom rozhodnutí kvalifikovať opatrenie ako schému pomoci, ale tak neurobila, nemôže už ani Všeobecnému súdu vytýkať, že dospel k záveru, že opatrenie nebolo schémou pomoci.

58.

Podľa môjho názoru táto úvaha spočíva na predpoklade, že Komisia bola povinná v napadnutom rozhodnutí výslovne kvalifikovať opatrenie ako schému pomoci.

59.

Dôležité však je, že v napadnutom rozsudku nie je ako dôvod zrušenia zohľadnené to, že v napadnutom rozhodnutí sa neuvádza, že posudzované opatrenie má povahu schémy pomoci (bod 164 napadnutého rozsudku). Treba uviesť, že táto otázka tak ide nad rámec predmetu tohto rozsudku. Za týchto okolností Komisia môže v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdiť, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že dané opatrenie nebolo schémou pomoci a oprávnene uvádza, že dostatočne preukázala existenciu výhody, keďže okrem iných skutočností dotknuté opatrenie bolo schémou pomoci.

60.

Hoci by teda výslovná kvalifikácia opatrenia ako schémy pomoci vyjasnila veci, prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je prípustná.

61.

Ako je podrobne opísané v bodoch 46 až 51 vyššie, Komisia tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne rozhodol, že záruka, ktorú získava IFPEN, nepredstavuje schému pomoci a že v dôsledku toho sa Komisia nemohla obmedziť iba na preskúmanie všeobecných znakov tohto opatrenia, aby preukázala, že toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ZFEÚ.

62.

Podľa IFPEN sa tieto tvrdenia zakladajú na skreslení posúdenia vykonaného Komisiou v napadnutom rozhodnutí a jej predchádzajúcej praxe, ako aj posúdenia vykonaného Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku.

63.

Všeobecný súd navyše správne opísal procesný postup, ktorý dodržala Komisia v napadnutom rozhodnutí a správne dospel k záveru, že posudzované opatrenie nepredstavovalo schému pomoci.

64.

Francúzska vláda podporuje rovnaký názor a vyvodzuje z neho, že posudzované opatrenie nepredstavovalo schému pomoci a že Komisia sa nemohla obmedziť na preskúmanie všeobecných znakov opatrenia, aby určila, či toto opatrenie predstavuje štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

65.

Francúzska republika ďalej uvádza, že ako vyplýva z rozhodovacej praxe Komisie ( 13 ) a z judikatúry Všeobecného súdu ( 14 ), pomoc poskytnutú jedinému podniku treba kvalifikovať ako individuálnu pomoc, aj keď nie je spojená s osobitným projektom a je poskytnutá na neurčitú dobu a/alebo v neurčitej sume.

66.

Subsidiárne Francúzska republika dodáva, že v prípade, ak by Súdny dvor rozhodol, že transformácia IFPEN na EPIC predstavuje schému pomoci a že sa teda Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, toto pochybenie by so sebou neprinášalo zrušenie napadnutého rozsudku.

67.

Francúzska republika napokon uvádza, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu je v každom prípade neúčinná, keďže Všeobecný súd zohľadnil ďalšie dôvody, ktoré samé osebe postačujú na odôvodnenie záveru, ku ktorému dochádza vo výroku napadnutého rozsudku.

68.

Vo svojej replike Komisia uvádza najmä, že výklad napadnutého rozsudku navrhovaný Francúzskou republikou je nesprávny. Všeobecný súd totiž ignoroval každé z pravidiel dokazovania, teda tak domnienku stanovenú rozsudkom La Poste (C‑559/12 P), ako aj pravidlo, podľa ktorého sa Komisia môže obmedziť na preskúmanie všeobecných znakov schémy, aby preukázala existenciu štátnej pomoci. Keďže každé z týchto nesprávnych právnych posúdení môže spôsobiť zrušenie napadnutého rozsudku, tvrdenie Francúzskej republiky uvedené v predchádzajúcom bode nie je dôvodné.

69.

Navyše podľa Komisie je úvaha Všeobecného súdu v značnej miere neopodstatnená, ak sa dotknuté opatrenie malo považovať za schému pomoci, ako to Komisia tvrdí v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu.

70.

Zdôrazňujem, že sa zdá, že Všeobecný súd sa po tom, čo v bode 164 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nešpecifikovala, či sa toto rozhodnutie týka schémy pomoci alebo individuálnej pomoci, domnieval, že sporná záruka mohla patriť do druhej kategórie.

71.

Pojem schémy pomoci, tak ako je kodifikovaný v článku 1 písm. d) nariadenia č. 659/1999, bude znamenať „akýkoľvek akt, na základe ktorého bez potreby ďalších vykonávacích opatrení možno udeliť individuálnu pomoc podnikateľom, definovaným v rámci aktu všeobecným a abstraktným spôsobom a akéhokoľvek aktu na základe ktorého pomoc, ktorá nie je spojená so špecifickým projektom, sa môže poskytnúť jednému alebo viacerým podnikateľom na neurčité časové obdobie a/alebo v neurčitej sume“.

72.

Treba teda overiť, či tak, ako sa v podstate domnieval Všeobecný súd v bodoch 169 až 172 napadnutého rozsudku, vzhľadom na to, že opatrenie skúmané v napadnutom rozhodnutí nie je vo všeobecnosti zárukou spojenou s postavením EPIC, ale skôr transformáciou IFPEN na EPIC (ktorá má automaticky za následok poskytnutie štátnej záruky tomuto podniku), táto okolnosť skutočne umožňuje vylúčiť toto opatrenie z pôsobnosti uvedeného pojmu a kvalifikovať ho ako pomoc poskytnutú na základe schémy pomoci, v tomto prípade individuálnu pomoc v zmysle článku 1 písm. e) uvedeného nariadenia.

73.

Myslím si, že Všeobecný súd sa v tejto súvislosti nedopustil nesprávneho právneho posúdenia.

74.

Ako to zdôraznila francúzska vláda, Všeobecný súd sa správne domnieval, že opatrením, ktoré je skúmané v napadnutom rozhodnutí, nie je záruka spojená s postavením EPIC vo všeobecnosti, ale transformácia IFPEN na EPIC, ktorá má za následok, že tomuto podniku je poskytnutá štátna záruka spojená s týmto postavením.

75.

Všeobecný súd po tom, čo v bodoch 169 až 173 napadnutého rozsudku správne opísal procesný postup, ktorý dodržala Komisia v napadnutom rozhodnutí, dospel k záveru, že skúmané opatrenie nepredstavovalo schému pomoci.

76.

Ako totiž vyplýva z bodu 171 napadnutého rozsudku, analýza ponúknutá v predchádzajúcich bodoch (169 a 170 uvedeného rozsudku) zodpovedá napadnutému rozhodnutiu, najmä jeho odôvodneniam 256 až 259, v ktorých Komisia uviedla, že transformácia IFPEN na EPIC predstavuje novú pomoc v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, ktorá podlieha oznamovacej povinnosti. Komisia sa tiež domnievala, že keďže zmena právneho postavenia IFPEN jej nebola oznámená formálne, ale len pri príležitosti iného konania, francúzske orgány nesplnili túto povinnosť a transformácia IFPEN na EPIC predstavuje protiprávnu pomoc.

77.

Ako zdôrazňuje IFPEN, keďže Komisia sa rozhodla analyzovať dotknuté opatrenie ako individuálnu pomoc ad hoc, bolo platnosť napadnutého rozhodnutia potrebné preskúmať iba vzhľadom na túto kvalifikáciu, ako to správne urobil Všeobecný súd.

78.

Všeobecný súd sa teda dôvodne domnieval, že keďže transformáciu IFPEN na EPIC bolo možné kvalifikovať ako štátnu pomoc, predstavovala pomoc poskytnutú na základe schémy pomoci, ktorá mala byť oznámená, t. j. individuálnu pomoc v zmysle článku 1 písm. e) nariadenia č. 659/1999.

79.

Argumentácia Komisie založená na pojme „schémy schém pomoci“ ma nepresvedčila.

80.

Tento „novátorský“ pojem neexistuje nikde v nariadení č. 659/1999 (článok 1 tohto nariadenia upravuje iba definíciu „schémy pomoci“ a definíciu „individuálnej pomoci“) a „schéma pomoci“ nezahŕňa možnosť byť zahrnutá do širšej schémy. V každom prípade je prejednávaná vec jasne skôr prejavom vykonania individuálnej pomoci, ako „schémy schém pomoci“.

81.

Navyše zastávam rovnaký názor ako francúzska vláda a nesúhlasím s argumentáciou Komisie, podľa ktorej, ak by sa transformácia IFPEN na EPIC mala považovať za individuálnu pomoc, bránilo by to Komisii prijať vhodné opatrenia v zmysle článku 108 ods. 1 ZFEÚ, aby od francúzskych orgánov vyžadovala ukončenie poskytovania záruky pre danú EPIC.

82.

Úvahy Všeobecného súdu týkajúce sa povahy skúmaného opatrenia ako individuálnej pomoci sa totiž zakladajú na špecifických okolnostiach súvisiacich s transformáciou IFPEN na EPIC a v zásade ich nemožno uplatniť na všetky inštitúcie tohto druhu.

83.

Všeobecný súd teda správne považoval za nedôvodné tvrdenie Komisie, podľa ktorého skúmané opatrenie predstavuje schému pomoci. Prvá časť tohto odvolacieho dôvodu musí byť preto zamietnutá ako nedôvodná.

84.

Pred spoločným preskúmaním druhej časti prvého odvolacieho dôvodu a druhého odvolacieho dôvodu sa treba najprv vyjadriť k tretej časti prvého odvolacieho dôvodu.

85.

Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že rozhodol nad rámec výhrad, ktoré uviedli účastníčky konania k existencii výhody v prospech IFPEN v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami.

86.

V tejto súvislosti Komisia zdôrazňuje, že IFPEN nevzniesla vo svojej prvostupňovej žalobe žiadnu výhradu proti analýze Komisie týkajúcej sa existencie výhody v prospech IFPEN v jej vzťahoch s uvedenými subjektmi. Francúzska republika sa obmedzila na to, že poprela existenciu tejto výhody z jediného dôvodu, že ju Komisia nepreukázala, pričom na podporu tohto tvrdenia neuviedla žiadny argument.

87.

V dôsledku toho Všeobecný súd tým, že vyhovel výhrade, ktorú jedna z účastníčok konania nevzniesla, ani druhá z účastníčok konania dostatočne podrobne neopísala, nerešpektoval medze svojej súdnej právomoci.

88.

IFPEN naopak poznamenáva, že tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako neúčinnú alebo nedôvodnú.

89.

V tejto súvislosti zdôrazňuje, že keďže táto časť sa netýka žiadneho konkrétneho bodu napadnutého rozsudku, je neúčinná v súlade s článkom 169 ods. 2 rokovacieho poriadku.

90.

Vo svojej replike Komisia uvádza, že prostredníctvom tejto časti vytýka Všeobecnému súdu, že vecne preskúmal existenciu výhody vo vzťahoch IFPEN s bankovými a finančnými inštitúciami bez toho, aby sa snažil overiť, či takáto výhrada bola skutočne vznesená. Komisia vytýka toto opomenutie Všeobecného súdu, ktoré pojmovo nemožno identifikovať v konkrétnom bode napadnutého rozsudku.

91.

Francúzska republika sa obmedzuje na to, že podotýka, že francúzska vláda vo svojej žalobe o neplatnosť poprela, že výhoda sa môže vo vzťahoch medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami prejaviť v budúcnosti.

92.

Stačí uviesť, že Komisia samotná vo svojom odvolaní uznala, že francúzska vláda skutočne uviedla tento dôvod zrušenia vo svojich písomných pripomienkach (čo je tiež zdôraznené v bodoch 58 a 185 napadnutého rozsudku). Navyše IFPEN vo svojej žalobe a replike, ktoré podala na Všeobecný súd, niekoľkokrát napadla analýzu Komisie týkajúcu sa existencie výhody, ktorú mala získať vo svojich vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami.

93.

Tretia časť prvého odvolacieho dôvodu Komisie preto musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

94.

V rámci druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že dospel k nesprávnemu záveru, že záruka, ktorú získala IFPEN, nepredstavovala v jej vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami štátnu pomoc, pričom sa oprel iba o to, že táto inštitúcia nezískala skutočnú výhodu počas dotknutého obdobia, teda v minulosti (pozri najmä bod 197 napadnutého rozsudku).

95.

Okrem toho podľa Komisie prístup Všeobecného súdu znamená priznať priaznivejšie zaobchádzanie členským štátom, ktoré neoznámia poskytnutie neobmedzených záruk ako členským štátom, ktoré tak urobia v súlade s článkom 108 ZFEÚ, hoci podľa ustálenej zásady v oblasti štátnej pomoci prvé uvedené členské štáty nemožno uprednostniť na úkor druhých. ( 15 )

96.

Ak totiž členský štát oznámi svoj úmysel poskytnúť záruku tohto druhu, Komisia z dôvodu, že nemôže poznať skutočné účinky opatrenia, preskúma iba jeho potenciálne účinky. Ak naopak členský štát poskytne takúto záruku bez predchádzajúceho oznámenia, bude môcť potom preukázať, že toto opatrenie nevyvolalo žiaden konkrétny účinok, a v dôsledku toho vylúčiť jeho kvalifikáciu ako štátnej pomoci. Členské štáty by tým boli nabádané k tomu, aby neoznamovali poskytnutie neobmedzených záruk.

97.

IFPEN uvádza, že druhú časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodnú.

98.

V tejto súvislosti na úvod pripomína, že aj keby išlo o štátnu pomoc, poskytnutie záruky v jej prospech by sa malo kvalifikovať ako nová individuálna pomoc v zmysle článku 1 písm. c) a d) nariadenia č. 659/1999. Komisia sa teda nemohla odvolávať na dôkazné pravidlo, ktoré Súdny dvor uznal v rozsudku La Poste (C‑559/12 P) – okrem toho za naozaj špecifických okolností – týkajúce sa existujúcich schém pomoci.

99.

Komisia sa nemohla odvolávať ani na domnienku stanovenú uvedeným rozsudkom, keďže nebolo pravdepodobné, že postavenie EPIC a záruka s ním spojená priznali IFPEN v minulosti, alebo jej môžu priznať v budúcnosti selektívnu výhodu. Pokiaľ totiž ide o minulosť, analýza Komisie preukázala, že počas dotknutého obdobia sumy, ktoré si požičal tento podnik, boli požičané za trhové sadzby. Pokiaľ ide o budúcnosť, francúzske právo bráni IFPEN, aby si požičala na obdobie presahujúce dvanásť mesiacov a v tejto súvislosti ju podriaďuje kontrole zo strany štátu. Z tohto dôvodu treba za okolností prejednávanej veci vylúčiť existenciu výhody.

100.

Francúzska republika v prvom rade pripomína, že transformácia IFPEN na EPIC nepredstavuje schému pomoci.

101.

V druhom rade, pokiaľ ide o domnienku stanovenú rozsudkom La Poste (C‑559/12 P), francúzske orgány uvádzajú, že táto domnienka sa zakladá na predpoklade, že vďaka záruke spojenej s jej postavením EPIC získava výhodnejšie finančné podmienky, ako sú normálne k dispozícii na finančných trhoch.

102.

V treťom rade sa Francúzska republika domnieva, že Všeobecný súd v bode 188 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že v prípade IFPEN bola vyvrátiteľná domnienka v zmysle rozsudku La Poste (C‑559/12 P) vyvrátená.

103.

Prostredníctvom svojho druhého odvolacieho dôvodu, ktorý v podstate smeruje proti bodom 134 až 161 a 188 až 193 napadnutého rozsudku, Komisia ďalej vytýka Všeobecnému súdu, že nesprávne právne posúdil rozsah domnienky existencie výhody vyvodenej z bezplatnej a neobmedzenej záruky, ktorá vyplýva z rozsudku La Poste (C‑559/12 P). Komisia v podstate tvrdí, že Všeobecný súd tým, že obmedzil rozsah vyvrátiteľnej domnienky výhody vyplývajúcej z bezplatnej a neobmedzenej záruky, ktorú uznal Súdny dvor v uvedenom rozsudku, nerešpektoval článok 107 ods. 1 ZFEÚ a pravidlá dokazovania existencie výhody v zmysle tohto ustanovenia.

104.

IFPEN uvádza, že Všeobecný súd správne rozhodol, že v prejednávanej veci sa Komisia nemôže odvolávať na domnienku vyplývajúcu z rozsudku La Poste (C‑559/12 P).

105.

V prvom rade táto domnienka predstavuje výnimku zo zásady, podľa ktorej prináleží Komisii, aby preukázala, že opatrenie spĺňa podmienky stanovené článkom 107 ods. 1 ZFEÚ na to, aby mohlo byť kvalifikované ako štátna pomoc. Túto domnienku treba preto vykladať reštriktívne a uplatňovať iba vtedy, keď je existencia skutočnej výhody pravdepodobná.

106.

Ďalej treba uviesť, že v napadnutom rozhodnutí Komisia nešpecifikovala dôvody, na základe ktorých bolo pravdepodobné domnievať sa, že existuje výhoda v prospech IFPEN. Z tohto dôvodu uvedené rozhodnutie nerešpektuje požiadavky odôvodnenia vyplývajúce z článku 296 ZFEÚ.

107.

Napokon, pokiaľ ide o vyvrátenie domnienky, IFPEN podotýka, že Všeobecný súd v bodoch 189 až 192 napadnutého rozsudku správne uviedol, že počas dotknutého obdobia táto inštitúcia nezískala vo svojich vzťahoch s bankovými a finančnými inštitúciami žiadnu výhodu zo záruky spojenej s jej postavením. Navyše Komisia nepredložila žiadny dôkaz umožňujúci preukázať možnú zmenu situácie po roku 2010, ktorá by viedla IFPEN k tomu, že by si požičiavala sumy za iných než trhových podmienok ( 16 ).

108.

Francúzska republika sa domnieva, že druhý odvolací dôvod Komisie treba zamietnuť ako nedôvodný. V tejto súvislosti v podstate odkazuje na tvrdenia vysvetlené vo svojom vyjadrení k druhej časti prvého odvolacieho dôvodu.

109.

V prvom rade, ako som už konštatoval v rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že transformácia IFPEN na EPIC nepredstavovala schému pomoci.

110.

Stačí teda uviesť, že Všeobecný súd oprávnene dospel k záveru, že judikatúra týkajúca sa dôkazných povinností Komisie v oblasti schém pomoci sa v prejednávanej veci neuplatňuje.

111.

Ďalej sa mi zdá vhodné pripomenúť rozsudky z 8. decembra 2011, Residex Capital IV (C‑275/10, EU:C:2011:814) a La Poste (C‑559/12 P).

112.

V prvom z citovaných rozsudkov sa Súdny dvor v podstate domnieval, že vnútroštátne súdy majú právomoc zrušiť na základe článku 108 ods. 3 ZFEÚ verejnú záruku v situácii, v ktorej bola protiprávna pomoc vykonaná prostredníctvom tejto záruky, ktorú poskytol orgán verejnej moci na zabezpečenie úveru poskytnutého finančnou inštitúciou podniku, ktorý by za obvyklých trhových podmienok takéto financovanie nemohol získať.

113.

V tejto veci kvalifikácia záruky poskytnutej verejným orgánom ako štátnej pomoci v prospech dlžníka nevyvolávala pochybnosti, keďže nebolo sporné, že v čase jej zriadenia sa dlžník už nachádzal v ťažkostiach, takže bez tejto záruky by nebol schopný získať financovanie na kapitálovom trhu (body 39 až 42).

114.

Ako to Všeobecný súd uviedol v bode 151 napadnutého rozsudku, práve do tohto kontextu treba zasadiť konštatovanie Súdneho dvora uvedené v bode 39 rozsudku z 8. decembra 2011, Residex Capital IV (C‑275/10, EU:C:2011:814), podľa ktorého „ak je úver, ktorý úverová inštitúcia poskytuje dlžníkovi, zabezpečený zárukou orgánov verejnej moci členského štátu, tento dlžník zvyčajne získava finančnú výhodu, a je tak príjemcom pomoci v zmysle článku [107] ods. 1 [ZFEÚ], pokiaľ finančné náklady, ktoré znáša, sú nižšie ako náklady, ktoré by bol znášal, ak by musel získať rovnaké financovanie a rovnakú záruku za trhovú cenu“, na ktorý Súdny dvor odkazuje v bode 96 svojho rozsudku La Poste (C‑559/12 P).

115.

Odkazujúc na tento bod 39 Súdny dvor v bode 96 druhého citovaného rozsudku, teda rozsudku La Poste (C‑559/12 P), vyslovil, že „ak je úver, ktorý úverová inštitúcia poskytuje dlžníkovi, zabezpečený zárukou orgánov verejnej moci členského štátu, tento dlžník zvyčajne získava výhodu, pokiaľ finančné náklady, ktoré znáša, sú nižšie ako náklady, ktoré by bol znášal, ak by musel získať rovnaké financovanie a rovnakú záruku za trhovú cenu“.

116.

V nasledujúcom bode (bod 97) rozsudku La Poste (C‑559/12 P), Súdny dvor rovnako pripomenul, že oznámenie o zárukách vo svojich bodoch 1.2, 2.1 a 2.2 výslovne uviedlo „že neobmedzená štátna záruka pre podnik, ktorého právna forma vylučuje konkurzné konanie alebo iné postupy v prípade platobnej neschopnosti, poskytuje tomuto podniku okamžitú výhodu a predstavuje štátnu pomoc, pretože je poskytnutá bez toho, aby jej príjemca kompenzoval primeraným poplatkom riziko, ktoré na seba prevzal štát, a umožňuje tiež ‚získať pre pôžičku lepšie finančné podmienky, aké sú normálne k dispozícii na finančných trhoch‘“.

117.

Práve s prihliadnutím na tieto konštatovania Súdny dvor v nasledujúcom bode vyslovil, že existovala „vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej poskytnutie implicitnej a neobmedzenej štátnej záruky v prospech podniku, ktorý nepodlieha bežným konaniam súdneho vyrovnania a súdnej likvidácie, spôsobí zlepšenie jeho finančného postavenia znížením nákladov, ktoré obvykle zaťažujú jeho rozpočet“ [rozsudok La Poste (C‑559/12 P), bod 98].

118.

Súdny dvor teda v tomto rozsudku rozhodol (bod 99), že „v rámci konania týkajúceho sa existujúcich schém pomoci stačí, aby na preukázanie výhody vyplývajúcej z takejto záruky v prospech prijímajúceho podniku Komisia preukázala len samotnú existenciu tejto záruky bez toho, aby musela dokazovať jej skutočné účinky, ktoré spôsobila od okamihu svojho poskytnutia“.

119.

Aj v prejednávanej veci je hlavnou otázkou otázka pravidiel upravujúcich dôkazné bremeno a úroveň dokazovania pri preukazovaní existencie výhody vyplývajúcej z bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky.

120.

V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 102 rozsudku La Poste (C‑559/12 P) vyslovil, že „treba uviesť, že Všeobecný súd svojím rozhodnutím, že Komisia neurčila chybne existenciu takejto výhody, správne v bodoch 106 a 108 napadnutého rozsudku rozhodol, že takáto záruka ‚vo všeobecnosti môže so sebou priniesť výhodu‘, pretože je poskytnutá bez protihodnoty a umožňuje svojmu príjemcovi získať výhodnejšie úverové podmienky, ako by dosiahol len na základe vlastných výsledkov, a tým umožňuje znížiť záťaž na jeho rozpočet“.

121.

V bode 103 uvedeného rozsudku Súdny dvor ďalej uviedol, že „je síce pravda, že ako uvádza odvolateľka, Všeobecný súd poskytol kontradiktórne a nedostatočné odôvodnenie, keď jednak na základe judikatúry Súdneho dvora, ktorá nebola relevantná, v bode 123 napadnutého rozsudku rozhodol, že skutočné účinky existujúcej pomoci sa nemusia preukazovať, a jednak keď v bode 124 uvedeného rozsudku uviedol, že ‚okrem toho skutočný účinok výhody, ktorú poskytuje štátna záruka, sa dá predpokladať‘“.

122.

Hoci teda Súdny dvor v bode 104 toho istého rozsudku opravil rozsudok Všeobecného súdu v tejto súvislosti, vyslovil, že „takéto pochybenie nemôže spôsobiť neplatnosť napadnutého rozsudku. V uvedených bodoch 123 a 124 totiž Všeobecný súd napriek tomu dospel k správnemu záveru, že Komisia rešpektovala dôkazné bremeno a úroveň dokazovania, ktorá jej prináleží pri preukazovaní, či implicitná a neobmedzená štátna záruka nepredstavuje výhodu, pričom zdôraznil, že takáto záruka ponúka dlžníkovi možnosť ‚profitovať z nižších úrokových sadzieb alebo poskytnúť nižšie ručenie‘“.

123.

Preto zdôrazňujem, že domnienka stanovená rozsudkom La Poste (C‑559/12 P) sa zakladá na predpoklade, že vďaka záruke spojenej s jej postavením EPIC získava alebo môže získať výhodnejšie finančné podmienky, ako sú normálne k dispozícii na finančných trhoch, a že táto výhoda vyplýva iba z preukázania samotnej existencie záruky Komisiou [bod 99 rozsudku La Poste (C‑559/12 P)].

124.

Všeobecný súd sa tiež dopustil pochybenia tým, že na to, aby sa Komisia mohla odvolávať na danú domnienku vyžadoval viac než len to, aby preukázala samotnú existenciu záruky, keď sa v bode 137 napadnutého rozsudku domnieval, že musela preukázať pravdepodobnosť dvojitého predpokladu, a to, že: i) záruka mala priaznivý vplyv na posúdenie rizika neplatenia zo strany príjemcu tejto záruky veriteľmi a ii) že so sebou prinášala zníženie nákladov na úver.

125.

Ide samozrejme o vyvrátiteľnú domnienku, ktorú možno vyvrátiť preukázaním, že daná záruka nemala, nebude mať, ani nie je potenciálne schopná mať priaznivé účinky na situáciu EPIC. ( 17 )

126.

V tomto prípade bez ohľadu na nesprávne právne posúdenie uvedené v bode 124 vyššie, Všeobecný súd v bode 188 napadnutého rozsudku rozhodol, že v prípade IFPEN bola vyvrátiteľná domnienka v zmysle rozsudku La Poste (C‑559/12 P) vyvrátená.

127.

V tejto súvislosti treba preskúmať, či dôkazy, ktoré umožnili Všeobecnému súdu dospieť k záveru, že táto domnienka bola vyvrátená alebo sa na ňu nemožno odvolávať v prejednávanej veci, sú v súlade so zásadami dokazovania v oblasti štátnej pomoci.

128.

Pri závere, že domnienka bola vyvrátená, sa však Všeobecný súd nemohol uspokojiť s tým, že IFPEN v minulosti nezískala zo svojho postavenia žiadnu skutočnú hospodársku výhodu vo forme priaznivejších úverových podmienok poskytnutých bankovými a finančnými inštitúciami – čo v prejednávanej veci nie je sporné – inak povedané s tým, že záruka nemala žiaden „skutočný účinok“ na vzťahy medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami počas dotknutého obdobia.

129.

Táto okolnosť totiž nestačí na vyvrátenie domnienky existencie výhody stanovenej rozsudkom La Poste (C‑559/12 P). Okrem toho treba preukázať, že daná záruka nemohla z dôvodu osobitostí IFPEN zabezpečiť tejto inštitúcii v jej vzťahoch s uvedenými subjektmi výhodu v budúcnosti.

130.

Všeobecný súd to neurobil.

131.

Je pravda, že v bode 186 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uvádza, že žalobkyne v prvostupňovom konaní na pojednávaní pripomenuli, že podľa príslušnej právnej úpravy, a to článku 12 zákona č. 2010/1645, IFPEN nemôže získať od úverovej inštitúcie pôžičku so splatnosťou dlhšou ako dvanásť mesiacov a že v tejto súvislosti podlieha kontrole zo strany štátu.

132.

Všeobecný súd však v bode 191 napadnutého rozsudku rozhodol, že „v rámci vzťahov medzi IFPEN a bankovými a finančnými inštitúciami v období rokov 2006 až 2010 preto nie je možné kvalifikovať [bezplatnú] a neobmedzenú štátnu záruku vyplývajúcu z právneho postavenia IFPEN ako inštitúcie EPIC, ktorá neposkytla nijakú výhodu výlučne v prospech tohto podniku, ako štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ“.

133.

V bode 193 Všeobecný súd dodáva, že keďže domnienka bola vyvrátená, nebolo už možné od Francúzskej republiky vyžadovať, aby preukázala, že záruka nemôže „poskytnúť [IFPEN] výhodu v budúcnosti“.

134.

Všeobecný súd dochádza k záveru, že z uvedeného vyplýva, že dokonca nesmie rozhodovať o prípustnosti (a tým skôr o merite) tvrdenia žalobkýň v prvostupňovom konaní.

135.

V tomto zmysle si myslím, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa na účely vyvrátenia domnienky stanovenej rozsudkom La Poste (C‑559/12 P) uspokojil s preukázaním toho, že záruka v minulosti nemala žiadny (skutočný) účinok na vzťahy IFPEN s bankovými a finančnými inštitúciami.

136.

Treba teda vyhovieť druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, ako aj druhému odvolaciemu dôvodu, čo má za následok zrušenie napadnutého rozsudku v tomto ohľade.

137.

Myslím si, že v tomto bode stav konania dovoľuje vo veci rozhodnúť na základe analýzy tvrdenia žalobkýň v prvostupňovom konaní založeného na článku 12 zákona č. 2010/1645, tvrdenia, ktoré žalobkyne v prvostupňovom konaní zopakovali vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní na Súdnom dvor, a ktorého prípustnosť Komisia znovu napáda z dôvodu, že „Všeobecný súd ho nevyužíva vo svojom rozsudku, ani ho nemohol využiť, pretože ani francúzske orgány, ani IFPEN nikdy Komisiu neinformovali o článku 12“ (ako bolo uvedené na pojednávaní na Súdnom dvore).

138.

Na jednej strane si myslím, že námietku vznesenú Komisiou treba zamietnuť, keďže ide skôr o objektívnu a verejne známu skutočnosť ako o tvrdenie alebo uplatnený dôvod, pretože ide o zákon daného členského štátu.

139.

Ako mal totiž „Súdny dvor už viackrát možnosť spresniť, sa rozsah preskúmania zákonnosti stanovený v článku 263 ZFEÚ vzťahuje na všetky časti rozhodnutia Komisie týkajúce sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých hĺbkové právne aj vecné preskúmanie vykonáva Všeobecný súd s ohľadom na dôvody predložené odvolateľkami…, a to s ohľadom na všetky skutočnosti predložené odvolateľkami bez ohľadu na to, či nastali pred alebo po prijatí rozhodnutia, či boli predtým predložené v rámci správneho konania alebo prvýkrát v rámci konania o žalobe podanej na Všeobecný súd, ak sú tieto skutočnosti relevantné na účely preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia Komisie“ ( 18 ).

140.

Na druhej strane, pokiaľ ide o vec samu, Komisia v bode 106 odvolania uznala, že na vyvrátiteľnú domnienku stanovenú rozsudkom La Poste (C‑559/12 P) sa nemožno odvolávať v prípade, keď záruka nemôže zabezpečiť EPIC výhodu vo vzťahoch medzi touto inštitúciou a bankovými a finančnými inštitúciami „kvôli osobitostiam [EPIC]“. Podľa Komisie tieto osobitosti mohli spočívať predovšetkým v zákaze zadlžiť sa u bánk uloženom EPIC alebo v podmienení možnosti využiť pôžičky takými podmienkami, ako je napríklad tá, že potenciálna výhoda bude v každom prípade de minimis.

141.

Navyše Komisia na pojednávaní 28. septembra 2017 na Súdnom dvore uznala, že zo zákona č. 2010/1645 „možno veľmi pravdepodobne… vyvodiť maximálnu sumu, ktorá prípadne môže byť de minimis a to teda skutočne môže viesť k vyvráteniu domnienky. Je to typ aktu, ktorý je spôsobilý skutočne viesť k vyvráteniu domnienky“.

142.

V prejednávanej veci sa však francúzskej vláde a IFPEN podarilo na Všeobecnom súde preukázať, že ak by IFPEN mala jedného dňa využiť úver do budúcna, mohla by si požičať iba na veľmi obmedzené obdobie, čo vyplýva z postavenia rôznych ústredných orgánov verejnej správy (ODAC), ktoré má IFPEN.

143.

V prejednávanej veci tak mohlo byť preukázané, že IFPEN, ktorá využíva bezplatnú a neobmedzenú štátnu záruku, nezískala, a ani nebolo pravdepodobné, že v budúcnosti získa pôžičku od bankových a finančných inštitúcií za výhodnejších finančných podmienok, ako sú normálne k dispozícii na finančných trhoch (ako je napríklad nižšia úroková miera alebo menej prísne podmienky ručenia).

144.

Treba dospieť k záveru, že hoci domnienka bola vyvrátená, Komisia nepreukázala, že v budúcnosti by mohol podnik napriek tomu získať výhodu z „rôzn[ych] for[iem] zásahov, ktoré znižujú náklady, ktoré obvykle zaťažujú rozpočet podniku…“ ( 19 ).

145.

Tento odvolací dôvod smeruje proti bodom 134 až 161 napadnutého rozsudku, keďže Komisia vytýka Všeobecnému súdu, že dospel k nesprávnemu záveru, že vo vzťahoch IFPEN s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi sa nemohla odvolávať na vyvrátiteľnú domnienku, že v prospech tejto inštitúcie existuje výhoda vyplývajúca z bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky, ktorú táto inštitúcia získava.

146.

Podľa Komisie sa tento záver Všeobecného súdu v podstate zakladá na nesprávnom výklade rozsudku La Poste (C‑559/12 P) a oznámenia o zárukách na jednej strane a na druhej strane na údajnej neexistencii pravdepodobného vplyvu záruky na vzťahy IFPEN s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi.

147.

V prvom rade, pokiaľ ide o výklad rozsudku La Poste (C‑559/12 P), Komisia tvrdí, že žiadna časť tohto rozsudku nemôže naznačovať, že domnienka existencie výhody sa neuplatňuje na vzťahy EPIC s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi.

148.

Okrem toho skutočnosť, že tak rozsudok La Poste (C‑559/12 P), ako aj oznámenie o zárukách odkazujú pri preskúmaní domnienky existencie výhody iba na úvery poskytnuté bankovými alebo finančnými inštitúciami, nevylučuje, že uvedená domnienka sa môže uplatňovať vo vzťahoch medzi EPIC a jej obchodnými veriteľmi, keďže tento odkaz je v tomto rozsudku uvedený iba ako príklad (bod 102).

149.

V druhom rade, pokiaľ ide o údajnú neexistenciu pravdepodobného vplyvu záruky na vzťahy IFPEN s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi, Komisia najprv uvádza, že nemožno dôvodne tvrdiť, že obchodní veritelia sa vo všeobecnosti nezaujímajú o splatenie svojich pohľadávok. Naopak, pri každom úvere, či už ide o úver finančný alebo obchodný, je riziko nesplatenia okolnosťou, ktorá zaťažuje vzťah medzi zmluvnými stranami. V dôsledku toho ubezpečenie, že jeho pohľadávku splatí štát v prípade, ak ju nesplatí IFPEN, má pre obchodného veriteľa v zásade nezanedbateľný význam.

150.

Komisia ďalej poznamenáva, že podľa bodu 139 napadnutého rozsudku nie je pravdepodobné, že existencia štátnej záruky – a teda uvedenej výhody pre veriteľa – sa prejavuje znížením cien v prospech IFPEN. Hoci však Komisia uznáva, že zníženie cien súvisí s mnohými faktormi a nielen s existenciou záruky spojenej s postavením EPIC, popiera, že táto okolnosť môže vylúčiť uplatnenie domnienky existencie výhody, ktorá vyplýva z rozsudku La Poste (C‑559/12 P). V tejto súvislosti Komisia pripomína, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený tento rozsudok, účastníci konania naozaj tvrdili, že vzťahy medzi La Poste a jej veriteľmi vyplývajú z radu komplexných faktorov a nielen zo záruky. Napriek tomu sa ani Všeobecný súd, ani Súdny dvor nedomnievali, že táto okolnosť mohla vylúčiť domnienku existencie výhody.

151.

V treťom rade Komisia popiera výhrady Všeobecného súdu obsiahnuté najmä v bode 130 napadnutého rozsudku, založené na nerešpektovaní povinnosti odôvodnenia upravenej v článku 296 ZFEÚ, ktorého sa mala dopustiť Komisia, pokiaľ ide o preukázanie výhody, ktorú IFPEN vyvodzuje zo záruky v jej vzťahoch s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia totiž umožňovalo pochopiť jednak to, že úvaha tejto inštitúcie sa zakladá na domnienke, hoci výraz domnienka nie je výslovne spomenutý, a jednak dôvod, pre ktorý domnienka nebola v prejednávanej veci vyvrátená.

152.

IFPEN podotýka, že keďže poskytnutie záruky spojenej s postavením EPIC predstavuje individuálnu pomoc a domnienka stanovená rozsudkom La Poste (C‑559/12 P) sa v prejednávanej veci neuplatňuje, Všeobecný súd v bode 129 napadnutého rozsudku správne dospel k záveru, že Komisia mala preskúmať skutočné účinky záruky, aby preukázala existenciu výhody v prospech IFPEN.

153.

IFPEN navyše tvrdí, že na rozdiel od toho, čo uvádza Komisia vo svojom odvolaní, Komisia v napadnutom rozhodnutí neidentifikovala výhodu, ktorú majú veritelia IFPEN, najmä dodávatelia a zákazníci.

154.

V tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a jej dodávateľmi, Komisia nesprávne dospela k záveru, tak v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo svojom odvolaní, že dodávatelia nemusia platiť poplatok za faktoring za postúpenie svojich pohľadávok na IFEPN, pretože využívajú bezplatnú a neobmedzenú štátnu záruku, ktorú získava táto inštitúcia.

155.

Pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a jej zákazníkmi, IFPEN tvrdí, že Komisia v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo svojom odvolaní nesprávne tvrdila, že vďaka záruke spojenej s jej postavením EPIC, mohla IFPEN ponúknuť svojim zákazníkom záruku za riadne splnenie zmluvy alebo záruky najlepšej snahy. Keďže totiž IFPEN ponúka hlavne služby v oblasti výskumu, nezaväzuje sa k zmluvným povinnostiam dosiahnuť výsledok alebo riadne splnenie zmluvy. Navyše táto inštitúcia štandardne poskytuje svojim zákazníkom záruku obmedzenú na hodnotu zmluvy.

156.

Z toho podľa IFPEN vyplýva, že Všeobecný súd sa v bodoch 99 až 108 a 111 až 120 napadnutého rozsudku správne domnieval, že predpoklad uvádzaný Komisiou, pokiaľ ide o údajnú výhodu pre IFPEN v jej vzťahoch so zákazníkmi a dodávateľmi, bol teoretický a nepravdepodobný.

157.

Francúzska republika sa domnieva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri definícii oblasti pôsobnosti domnienky existencie výhody vyplývajúcej z bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky. Podľa tejto vlády mal totiž Všeobecný súd pravdu, keď nerozšíril túto záruku na vzťahy EPIC s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi.

158.

V tejto súvislosti francúzska vláda v prvom rade pripomína, že domnienka stanovená rozsudkom La Poste (C‑559/12 P) sa nezakladá na vzťahoch EPIC s jej dodávateľmi alebo jej zákazníkmi, takže Komisia sa na ňu nemôže odvolávať za takých okolností.

159.

V druhom rade, a to v každom prípade, možnosť využiť takú domnienku ako spôsob dokazovania závisí od pravdepodobnosti hypotéz, na ktorých je domnienka založená, ako to zdôraznil Všeobecný súd v bode 136 napadnutého rozsudku.

160.

V tejto súvislosti sa napadnuté rozhodnutie zakladá jednak na hypotéze, že EPIC, ktorá získava štátnu záruku, poskytujú jej dodávatelia zníženie cien. Ako správne uviedol Všeobecný súd, podľa Francúzskej republiky však zníženie cien vo vzťahoch medzi dodávateľom a danou EPIC spočíva na viacerých faktoroch, najmä na objeme objednávok, lehotách na zaplatenie poskytnutých dodávateľom alebo dobe trvania zmluvných vzťahov. Zníženie cien teda nevyplýva z existencie záruky, ktorú verejné orgány poskytli v prospech EPIC.

161.

Na druhej strane, pokiaľ ide o vzťahy medzi IFPEN a jej zákazníkmi, francúzska vláda tvrdí, že Všeobecný súd mal pravdu, keď sa v bode 141 napadnutého rozsudku domnieval, že Komisia v napadnutom rozhodnutí nedefinovala výhodu, ktorá pre IFPEN vyplývala z existencie štátnej záruky, a že v dôsledku toho bola domnienka, ktorej sa chcela dovolávať, v tomto ohľade bezpredmetná. Podľa Francúzskej republiky totiž Komisia nepreukázala, ako bezplatná a neobmedzená štátna záruka spojená s postavením EPIC zlepšila postavenie IFPEN v jej vzťahoch so zákazníkmi.

162.

S prihliadnutím na uvedené Francúzska republika navrhuje, aby bol tretí odvolací dôvod zamietnutý ako nedôvodný.

163.

IFPEN tvrdí, že Komisia chce v skutočnosti napadnúť skutkové posúdenia a hodnotenie dôkazov, ktoré formuloval Všeobecný súd v bodoch 90 až 131 napadnutého rozsudku. Z tohto dôvodu musí byť tento odvolací dôvod zamietnutý ako neprípustný.

164.

Táto výhrada je veľmi stručná a samotná IFPEN netvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný v celom rozsahu (vzhľadom na to, že vo svojom vyjadrení k odvolaniu IFPEN „odsúva nabok“ diskusiu týkajúcu sa existencie domnienky výhody).

165.

Tento odvolací dôvod sa však týka práve pôsobnosti domnienky, že existuje výhoda vyplývajúca z bezplatnej a neobmedzenej záruky a predovšetkým otázky, či sa táto domnienka uplatňuje aj na vzťahy IFPEN s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi. Inými slovami, výhrada, ktorú uviedla IFPEN, sa nevzťahuje na samotný predmet tretieho odvolacieho dôvodu.

166.

Keďže je teda táto otázka nanajvýš právna, treba námietku neprípustnosti, ktorú vzniesla IFPEN, zamietnuť.

167.

Podľa Komisie sa záver Všeobecného súdu v podstate zakladá na nesprávnom výklade rozsudku La Poste (C‑559/12 P) a oznámenia o zárukách na jednej strane a na údajnej neexistencii pravdepodobného vplyvu záruky na vzťahy IFPEN s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi na druhej strane.

168.

Pokiaľ ide o pôsobnosť domnienky vyplývajúcej z rozsudku La Poste (C‑559/12 P), a teda o výklad uvedeného rozsudku Súdneho dvora Všeobecným súdom, myslím si, že žiadna časť tohto rozsudku nenasvedčuje tomu, že domnienka existencie výhody sa nemôže uplatňovať na vzťahy EPIC s jej dodávateľmi a jej zákazníkmi.

169.

Je pravda, že v uvedenom rozsudku došlo k uznaniu vyvrátiteľnej domnienky iba vo vzťahoch EPIC s bankovými a finančnými inštitúciami, ale bolo to preto, že to bol jediný trh spochybnený Komisiou v uvedenej veci.

170.

Myslím si teda, že z toho nemožno vyvodiť, že vyvrátiteľnú domnienku nemožno rozšíriť na iné trhy alebo vzťahy a že Všeobecný súd sa tým, že rozhodol v opačnom zmysle (pozri najmä bod 160 napadnutého rozsudku), dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

171.

Hoci totiž pripúšťa, že Komisia dôvodne vykonala trojstupňovú analýzu – vzťah s bankami, vzťah s dodávateľmi, vzťah so zákazníkmi (bod 89 napadnutého rozsudku a bod 26 vyššie) – a že v každej z týchto kategórii sa mohla prejaviť výhoda, tento súd najmä v bode 142 napadnutého rozsudku odmieta samotnú možnosť rozšírenia domnienky existencie výhody vo vzťahoch s dodávateľmi alebo so zákazníkmi (pozri rovnako bod 35 vyššie).

172.

Na rozdiel od toho, čo vyslovil Všeobecný súd, však vo vzťahu s dodávateľmi a zákazníkmi možno nájsť výhodu toho istého typu, ako identifikoval Súdny dvor v rozsudku La Poste (C‑599/12 P), a to na jednej strane zlepšenie úverových podmienok pre príjemcu záruky a na druhej strane výhodu spočívajúcu v tom, že príjemca záruky neplatí primeraný poplatok zodpovedajúci poplatku za riziko, ktoré znáša štát.

173.

Vzťahy príjemcu bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky s jeho dodávateľmi a jej zákazníkmi totiž vo všeobecnosti zahŕňajú aj poskytovanie úveru a lehôt na zaplatenie (so súvisiacimi rizikami), už iba z dôvodu časového odstupu medzi poskytnutím služby alebo dodaním tovaru a zaplatením za túto službu alebo tento tovar.

174.

Je zjavné, že uzavretie zmluvy s príjemcom bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky, ako je IFPEN, je sprevádzané istotou zaplatenia, čo nie je pre dodávateľa zanedbateľné alebo pre zákazníka istotou, že sa dodávka uskutoční alebo bude môcť získať náhradu škody. Táto výhoda neexistuje, ak dodávatelia alebo zákazníci uzavrú zmluvy s inými subjektmi, ktoré nezískali túto záruku, a je iba rozumné domnievať sa, že príjemca záruky bude môcť na oplátku získať rad výhod, ktoré sa môžu prejaviť predovšetkým znížením cien alebo väčšou ochotou uzatvárať zmluvy s ním ako s inými subjektmi.

175.

Okrem toho zdôrazňujem (rovnako ako Komisia), že výslovný odkaz na úvery poskytované bankovými alebo finančnými inštitúciami nie je jediným odkazom ani v rozsudku La Poste (C‑559/12 P), ani v oznámení o zárukách (body 1.2, 2.1 a 2.2), na ktoré tento rozsudok odkazuje. Najčastejšie ide o úverové podmienky, ktoré získava nositeľ záruky a neplatenie poplatku štátu za krytie rizika, ktoré nositeľ podstupuje, pričom tieto úvahy sa výslovne nevzťahujú na pôžičky dohodnuté u bankových a finančných inštitúcií.

176.

Všeobecný súd zdôrazňuje, že vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 8. decembra 2011, Residex Capital IV (C‑275/10, EU:C:2011:814), bol prijímajúci podnik v čase poskytnutia záruky už v ťažkostiach. Nerozumiem však, ako táto okolnosť svedčí v prospech obmedzenia domnienky. Práve naopak, dodávateľ jednoducho nepredá na úver podniku v ťažkostiach, ak tento podnik nie je príjemcom bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky. V takejto situácii je zjavná výhoda, ktorú vyvodzuje podnik zo záruky vo svojich vzťahoch s týmto obchodným veriteľom.

177.

Je pravda, ako to uvádza Všeobecný súd, že obchodné vzťahy medzi dodávateľom a jeho zákazníkom sú vo všeobecnosti určované viacerými faktormi, a teda nielen samotnou existenciou alebo neexistenciou bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky. Myslím si však, že táto okolnosť neumožňuje vylúčiť domnienku existencie výhody vyplývajúcej z takejto záruky.

178.

Okrem toho vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok La Poste (C‑559/12 P), žalobkyňa zdôraznila, že vzťahy medzi La Poste a jej veriteľmi vyplývali z radu komplexných faktorov, a nielen zo záruky. Napriek tomu sa ani Všeobecný súd, ani Súdny dvor nedomnievali, že táto okolnosť mohla vylúčiť domnienku existencie výhody.

179.

Napokon Všeobecný súd mohol naznačovať, že veriteľ príjemcu záruky, a nie v tomto prípade IFPEN, bol v skutočnosti príjemcom záruky, a teda výhody. Toto tvrdenie platí aj pre bankové a finančné inštitúcie, pretože v prípade, ak sa na dlžníka vzťahuje bezplatná a neobmedzená záruka, už banková inštitúcia nepreberá žiadne riziko, čo pre ňu zákonite predstavuje výhodu.

180.

V skutočnosti podľa môjho názoru bezplatná a neobmedzená štátna záruka má za následok domnienku existencie výhody tak pre príjemcu záruky, ako aj pre hospodárske subjekty, s ktorými títo príjemcovia uzatvárajú zmluvy.

181.

Aj keď niektoré skutočnosti uvedené Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku (najmä týkajúce sa faktoringu alebo zníženia cien, ktoré podľa Všeobecného súdu pochádza skôr zo združených nákupov ako z existencie záruky) by mohli slúžiť na vyvrátenie domnienky, zároveň platí, že Všeobecný súd mal uznať vyvrátiteľnú domnienku výhody vyplývajúcej vo vzťahoch IFPEN s jej dodávateľmi a zákazníkmi z bezplatnej a neobmedzenej štátnej záruky a obmedziť sa na overenie, či táto domnienka bola vyvrátená.

182.

Tretiemu odvolaciemu dôvodu preto treba vyhovieť.

183.

Myslím si teda, že – keďže napadnutý rozsudok sa zakladá na predpoklade, že Všeobecný súd odmieta domnienku vo vzťahoch s dodávateľmi a zákazníkmi – stav konania nedovoľuje vo veci rozhodnúť a že Súdny dvor musí vec vrátiť Všeobecnému súdu, aby prejednal tento tretí odvolací dôvod na základe existencie domnienky a možnosti IFPEN a francúzskej vlády túto domnienku vyvrátiť.

184.

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

185.

Z týchto dôvodov navrhujem Súdnemu dvoru, aby: