EUR-Lex Access to European Union law

Back to EUR-Lex homepage

This document is an excerpt from the EUR-Lex website

Document 62016CC0126

Návrhy prednesené 29. marca 2017 – generálny advokát P. Mengozzi.
Federatie Nederlandse Vakvereniging a i. proti Smallsteps BV.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Midden-Nederland.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2001/23/ES – Články 3 až 5 – Prevod podniku – Zachovanie práv zamestnancov – Výnimky – Insolvenčné konanie – pre‑pack – Prežitie podniku.
Vec C-126/16.

Court reports – general

ECLI identifier: ECLI:EU:C:2017:241

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PAOLO MENGOZZI

prednesené 29. marca 2017 ( 1 )

Vec C‑126/16

Federatie Nederlandse Vakvereniging,

Karin van den Burg‑Vergeer,

Lyoba Tanja Alida Kukupessy,

Danielle Paase‑Teeuwen,

Astrid Johanna Geertruda Petronelle Schenk

proti

Smallsteps BV

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Midden‑Nederland (súd v Midden‑Nederland, Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Smernica 2001/23/ES — Zachovanie práv zamestnancov v prípade prevodu podnikov — Článok 5 ods. 1 — Výnimka v prípade konkurzu alebo insolvenčného konania — Pre pack — Pokračovanie činnosti podniku“

1. 

V prejednávanej veci sa od Súdneho dvora prvýkrát žiada, aby z hľadiska práva Únie posúdil operáciu pre‑pack.

2. 

Hoci výraz pre‑pack (ktorý pochádza z anglického pre‑packaged insolvency sale) môže mať v jednotlivých právnych poriadkoch, v ktorých sa používa, rôzne významy, vo všeobecnej rovine označuje transakciu s aktívami podniku v krízovej situácii (prevod), ktorá sa pripraví pred začatím insolvenčného konania (zvyčajne konkurzu) prostredníctvom správcu (ktorého v niektorých jurisdikciách vymenuje súd) a spravidla sa uskutoční hneď po začatí insolvenčného konania.

3. 

Pre‑pack sa pôvodne rozvinula v Spojených štátoch a v Spojenom kráľovstve a následne sa rozšírila do niekoľkých ďalších členských štátov. Viac či menej rozmanité formy pre‑pack tak existujú napríklad v Nemecku, vo Francúzsku, ( 2 ) ako aj v Holandsku, teda v členskom štáte, z ktorého pochádza návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci.

4. 

Úspech pre‑pack súvisí so zvyšujúcim sa trendom v modernom konkurznom práve uprednostňovať prístupy, ktoré majú na rozdiel od klasického prístupu týkajúceho sa likvidácie podniku v krízovej situácii za cieľ jeho zotavenie alebo aspoň záchranu jeho hospodársky životaschopných častí. ( 3 Pre‑pack, ktorá sa vyznačuje neformálnymi prvkami (predbežná mimosúdna fáza) a formálnymi prvkami (fáza, ktorá prebieha v rámci konania), poskytuje podnikom pružný nástroj na rýchle vyriešenie určitých krízových situácií.

5. 

Pri tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank Midden‑Nederland (súd v Midden‑Nederland, Holandsko), však vzniká dôležitá otázka týkajúca sa situácie zamestnancov podniku (alebo časti podniku), ktorý je predmetom pre‑pack. Konkrétne sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či sa v rámci pre‑pack, ako sa rozvinula v praxi v Holandsku, uplatní alebo neuplatní režim ochrany zamestnancov pri prevode podnikov zavedený smernicou 2001/23/ES ( 4 ).

6. 

Na zodpovedanie tejto otázky bude potrebné, aby Súdny dvor prvýkrát poskytol výklad výnimky z uplatňovania smernice 2001/23 stanovenej v článku 5 ods. 1 tejto smernice. Pri výklade tohto ustanovenia z hľadiska judikatúry, ktorú dané ustanovenie kodifikuje, bude treba nájsť správnu rovnováhu jednak medzi požiadavkou nenarúšať využívanie takých právnych nástrojov, ako je pre‑pack, ktoré sledujú „chvályhodný“ cieľ spočívajúci v záchrane tých častí podnikov, ktoré sú ešte hospodársky životaschopné, a jednak požiadavkou neumožniť prostredníctvom používania takých nástrojov obchádzanie ochrany, ktorú zamestnancom zaručuje právo Únie.

I. Právny rámec

A. Právo Únie

7.

Podľa odôvodnenia 3 smernice 2001/23, ktorou sa ruší a nahrádza predchádzajúca smernica 77/187/EHS ( 5 ), je cieľom tejto smernice zabezpečiť ochranu zamestnancov pre prípad prevodov podnikov, najmä postarať sa o to, aby ich práva boli zachované.

8.

Podľa článku 1 ods. 1 písm. a) smernice 2001/23 sa táto smernica vzťahuje „na každý prevod podnikov, závodov alebo čas[ti] podniku alebo závodu na iného zamestnávateľa v dôsledku právneho prevodu alebo zlúčenia“.

9.

Smernica 2001/23 stanovuje v podstate tri druhy ochrany zamestnancov.

10.

Po prvé v prípade prevodu podniku zaručuje pokračovanie platnosti pracovných zmlúv. Podľa článku 3 ods. 1 „práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa“.

11.

Po druhé podľa článku 4 ods. 1 smernice 2001/23 prevod podniku „nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa“. V druhej vete toho istého odseku sa však spresňuje, že „toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov“.

12.

Po tretie článok 7 smernice 2001/23 stanovuje povinnosť informovania a povinnosť porady so zástupcami zamestnancov, ktoré majú tak prevádzateľ, ako aj nadobúdateľ.

13.

Článok 5 smernice 2001/23 však ustanovuje výnimku z uplatňovania článkov 3 a 4 tejto smernice. Odsek 1 tohto článku 5 stanovuje:

„Pokiaľ členské štáty nezabezpečia [nestanovia – neoficiálny preklad] inak, články 3 a 4 neplatia pre prevody podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, pri ktorých je prevádzateľ subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť [iného insolvenčného konania – neoficiálny preklad], ktoré bolo ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa a ktoré je pod dozorom príslušného verejného orgánu (ktorým môže byť profesionálny odborník vo veciach platobnej neschopnosti [správca – neoficiálny preklad], splnomocnený príslušným verejným orgánom)“.

14.

Odsek 2 toho istého článku stanovuje, že „keď sa články 3 a 4 vzťahujú na prevod počas konkurzného [insolvenčného – neoficiálny preklad] konania, ktoré sa začalo vo vzťahu k prevádzateľovi (bez ohľadu na to, či bolo toto konanie ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa, alebo nie), a za predpokladu, že takéto konania sú pod dozorom príslušného verejného orgánu“, môže členský štát stanoviť, že sa neuplatnia niektoré aspekty režimu ochrany podľa článkov 3 a 4 uvedenej smernice.

15.

Napokon podľa článku 5 ods. 4 smernice 2001/23 „členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabránenie zneužívania postupov pre prípad platobnej neschopnosti [zneužívaniu insolvenčných konaní – neoficiálny preklad], ktoré by viedli k odňatiu práv zamestnancov stanovených touto smernicou“.

B. Holandské právo

16.

Vo vnútroštátnom práve upravujú práva zamestnancov pri prevode podnikov články 7:662 až 7:666 a článok 7:670 ods. 8 Burgerlijk Wetboek (občiansky zákonník, ďalej len „BW“).

17.

Konkrétne podľa článku 7:663 BW „automatickým dôsledkom prevodu podniku je prevod práv a povinností, ktoré má zamestnávateľ v danom čase v tomto podniku na základe pracovnej zmluvy, ktorú uzatvoril so zamestnancom činným v rámci tohto podniku, na nadobúdateľa“.

18.

Článok 7:666 ods. 1 písm. a) BW však ustanovuje výnimku a stanovuje, že „články 7:662 až 7:665 a článok 7:670 ods. 8 sa neuplatnia na prevod podniku v prípade, že… bol na majetok zamestnávateľa vyhlásený konkurz a podnik patrí do majetkovej podstaty“.

19.

Holandské konkurzné konanie je vymedzené vo Faillissementswet (zákon o konkurze).

20.

Od roku 2012 sa na niekoľkých holandských súdoch ( 6 ) uskutočňuje v niektorých prípadoch ešte pred vyhlásením konkurzu prípravná fáza smerujúca k uzavretiu transakcie s aktívami dotknutého podniku (pre‑pack). Táto prípravná fáza sa začne vždy na návrh dotknutého podniku, ktorý navrhne súdu, aby ustanovil predbežného správcu, ako aj predbežného konkurzného sudcu. Prevod majetku sa pripraví ešte pred vyhlásením konkurzu prostredníctvom predbežného správcu, ktorý ho uskutoční ihneď po vyhlásení konkurzu konkurzným sudcom.

21.

Prípravná fáza, ani pre‑pack ako taká nie sú v Holandsku upravené zákonom, sú len výsledkom praxe. V súčasnosti sa v holandskom parlamente prejednáva predbežný návrh zákona nazvaný „Zákon o pokračovaní činnosti podnikov“. ( 7 )

II. Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

22.

Až do konkurzu bola spoločnosť Estro Groep BV najväčším podnikom zaoberajúcim sa starostlivosťou o deti v Holandsku. Mala približne 380 zariadení na celom území Holandska a zamestnávala približne 3600 zamestnancov. V čase skutkových okolností prípadu prejednávaného vnútroštátnym súdom bol hlavným akcionárom spoločnosti Estro Groep investor Bayside Capital.

23.

V novembri 2013 sa už dalo predpokladať, že bez nového financovania spoločnosť Estro Groep už nebude schopná v lete roku 2014 plniť si svoje záväzky.

24.

Pri hľadaní takého financovania sa spoločnosť Estro Groep najprv dohodla so svojimi poskytovateľmi kapitálu a hlavnými akcionármi, ako aj s ďalšími poskytovateľmi kapitálu s cieľom získať nové financovanie. Táto dohoda nazvaná „Plán A“ však nebola úspešná.

25.

Súbežne s rokovaniami v rámci Plánu A spoločnosť Estro Groep vypracovala ďalší plán nazvaný „projekt Butterfly“. Tento plán počítal s opätovným začatím činnosti významnej časti spoločnosti Estro Groep na základe pre‑pack. K uvedenému opätovnému začatiu činnosti malo dôjsť na základe troch zásad, pričom prvou zásadou bolo opätovné začatie činnosti v 243 centrách z 380, druhou zásadou bolo zachovanie pracovných miest pre takmer 2500 zamestnancov z celkového počtu približne 3600 zamestnancov a treťou zásadou bola kontinuita služieb v júli 2014.

26.

V rámci uskutočňovania projektu Butterfly spoločnosť Estro Groep kontaktovala ako potenciálneho kupujúceho iba spoločnosť H.I.G. Capital, sesterskú spoločnosť svojho hlavného akcionára Bayside Capital. Nepreskúmala sa žiadna iná potenciálna možnosť.

27.

Estro Groep 5. júna 2014 podala na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame, Holandsko) návrh na ustanovenie predbežného správcu. Predbežný správca bol ustanovený 10. júna 2014.

28.

Dňa 20. júna 2014 bola založená spoločnosť s ručením obmedzeným Smallsteps BV, aby prostredníctvom opätovného začatia činnosti prevzala na účet spoločnosti H.I.G. Capital veľkú časť detských centier spoločnosti Estro Groep v rámci projektu Butterfly.

29.

Spoločnosť Estro Groep 4. júla 2014 podala na Rechtbank Amsterdam (súd v Amsterdame) návrh na pozastavenie platieb.

30.

Dňa 5. júla 2014 bol tento návrh zmenený na návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti Estro Groep. Konkurz bol vyhlásený v ten istý deň.

31.

Ešte v ten istý deň, 5. júla 2014, uzatvorili správca a spoločnosť Smallsteps kúpnu zmluvu (pre‑pack), podľa ktorej posledná uvedená spoločnosť kúpila podnik zahŕňajúci približne 250 zariadení spoločnosti Estro Groep a zaviazala sa, že ku dňu vyhlásenia konkurzu ponúkne zamestnanie takmer 2600 zamestnancom spoločnosti Estro Groep.

32.

Dňa 7. júla 2014 správca prepustil všetkých zamestnancov spoločnosti Estro Groep. Spoločnosť Smallsteps ponúkla takmer 2600 zamestnancom zamestnaným v spoločnosti Estro Groep novú pracovnú zmluvu a vyše tisíc zamestnancov bolo nakoniec prepustených.

33.

Federatie Nederlandse Vakvereniging (ďalej len „FNV“), holandská odborová organizácia, a štyri ďalšie žalobkyne, ktoré boli zamestnané v centrách prevzatých spoločnosťou Smallsteps, ale po vyhlásení konkurzu im neboli ponúknuté nové pracovné zmluvy, podali žalobu na vnútroštátny súd. V tejto žalobe navrhujú v prvom rade určiť, že na pre‑pack uzatvorenú medzi spoločnosťami Estro Groep a Smallsteps sa uplatní smernica 2001/23, a že je teda potrebné vychádzať z toho, že štyri ďalšie žalobkyne odteraz pracujú ex lege pre spoločnosť Smallsteps, pričom ich pracovné podmienky sa nezmenili. Subsidiárne navrhujú určiť, že sa predsa len uplatní článok 7:662 a nasl. BW, lebo k prevodu podniku došlo pred dňom vyhlásenia konkurzu. Spoločnosť Smallsteps návrhy žalobkýň odmieta.

34.

Za týchto okolností Rechtbank Midden‑Nederland (súd v Midden‑Nederland) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Je holandské konkurzné konanie – v prípade prevodu podniku nachádzajúceho sa v konkurze, pričom konkurzu predchádzala súdom kontrolovaná pre‑pack, ktorá výslovne smerovala k zachovaniu (častí) tohto podniku – v súlade s cieľom a účelom smernice 2001/23 a je článok 7:666 ods. 1 písm. a) BW vzhľadom na uvedené (naďalej) v súlade so smernicou?

2.

Uplatní sa smernica 2001/23 v prípade, že už pred začiatkom konkurzného konania sa súdom vymenovaný tzv. ‚predbežný správca‘ (‚beoogd curator‘) informuje o situácii dlžníka a preverí možnosti prípadného opätovného začatia činnosti podniku treťou osobou a zároveň sa pripraví na úkony, ku ktorým musí dôjsť tesne po konkurze, aby sa opätovné začatie činnosti prostredníctvom prevodu majetkových aktív mohlo uskutočniť, a prostredníctvom týchto úkonov je podnik dlžníka alebo jeho časť k okamihu vyhlásenia konkurzu alebo tesne po ňom prevedený a v činnostiach sa pokračuje úplne alebo čiastočne (takmer) bez prerušenia?

3.

Je pritom relevantné to, či pokračovanie činnosti podniku je primárnym cieľom pre‑pack, alebo či (predbežný) správca prostredníctvom pre‑pack a predajom majetkových aktív fungujúceho podniku (‚going concern‘) okamžite po konkurze sleduje v prvom rade maximalizáciu výnosu z prevodu pre všetkých veriteľov alebo či došlo v rámci pre‑pack k vyjadreniu zhodnej vôle o prevode aktív (pokračovaní činnosti podniku) pred vyhlásením konkurzu, pričom tento prejav bol sformalizovaný a/alebo realizovaný po vyhlásení konkurzu? Ako má byť táto situácia posudzovaná, ak bolo cieľom tak pokračovanie činnosti podniku, ako aj maximalizácia výnosu?

4.

Je v rámci pre‑pack, ktorá predchádza vyhláseniu konkurzu na majetok podniku, okamih prevodu podniku – na účely uplatniteľnosti smernice 2001/23 a na ňu odkazujúceho článku 7:662 a nasl. BW – určený skutočným prejavom zhodnej vôle o predaji podniku pred vyhlásením konkurzu, alebo je pre tento okamih rozhodujúce, kedy bol uskutočnený prevod vlastníctva, s ktorým je spojená zodpovednosť za prevádzku dotknutej jednotky z prevádzateľa na nadobúdateľa?“

III. Konanie pred Súdnym dvorom

35.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 26. februára 2016. FNV, spoločnosť Smallsteps, holandská vláda a Európska komisia podali pripomienky a zúčastnili sa na pojednávaní, ktoré sa konalo 18. januára 2017.

IV. Analýza

A. O prvej, druhej a tretej prejudiciálnej otázke

1.   Úvodné pripomienky

36.

Prvé tri prejudiciálne otázky treba analyzovať spoločne. Týmito otázkami sa vnútroštátny súd usiluje zistiť, či smernicu 2001/23 možno uplatniť v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci transakcie pre‑pack, ktorá sa rozvinula v praxi v Holandsku (druhá otázka), a či je v takomto kontexte holandské konkurzné konanie, a osobitne článok 7:666 BW, ako sa uplatňuje v praxi, v súlade s cieľom a účelom tejto smernice (prvá otázka). Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate usiluje zistiť, či je odpoveď na tieto otázky odlišná podľa toho, či je hlavným cieľom sledovaným pre‑pack buď pokračovanie v činnosti podniku, alebo maximalizácia výnosu z prevodu.

37.

Pri týchto prejudiciálnych otázkach sa najprv vynára otázka uplatniteľnosti výnimky stanovenej v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23 na prevody podnikov, ku ktorým došlo v rámci pre‑pack.

38.

Účastníci konania, ktorí predložili Súdnemu dvoru pripomienky, majú v tomto smere protichodné stanoviská. FNV a Komisia sa domnievajú, že na konanie, v rámci ktorého sa uzatvorila pre‑pack, sa nevzťahuje výnimka uvedená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. Z toho podľa nich vyplýva, že keďže holandské konkurzné právo nestanovuje, že v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack, sa na zamestnancov vzťahujú záruky stanovené touto smernicou, nie je toto právo v súlade s uvedenou smernicou.

39.

Spoločnosť Smallsteps a holandská vláda naproti tomu tvrdia, že na taký konkurz, ktorému predchádza prípravná fáza smerujúca k uzavretiu pre‑pack, akým je konkurz, ku ktorému došlo v prípade spoločnosti Estro Groep, sa výnimka uvedená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23 vzťahuje, takže článok 7:666 ods. 1 BW, ako sa uplatňuje v praxi v Holandsku, je v súlade s touto smernicou.

40.

Už som uviedol, že prejednávaná vec je pre Súdny dvor prvou príležitosťou na to, aby poskytol výklad článku 5 smernice 2001/23, a že zavedenie výslovnej výnimky z uplatniteľnosti uvedenej smernice v odseku 1 tohto článku predstavuje kodifikáciu judikatúry, ktorú vypracoval Súdny dvor. Za týchto okolností sa domnievam, že na to, aby bolo možné v plnej miere pochopiť dosah tohto ustanovenia, je potrebné analyzovať zásady rozvinuté Súdnym dvorom v tejto judikatúre, ktorá sa týka predchádzajúcej smernice 77/187, následne zrušenej smernicou 2001/23 ( 8 ).

2.   Judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa uplatniteľnosti režimu ochrany zamestnancov v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci konania stanoveného pre prípad krízy podniku

41.

Súdnemu dvoru bola prvýkrát položená otázka uplatniteľnosti záruk stanovených v smernici 77/187 v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci insolvenčného konania, osobitne konkurzu, vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok zo 7. februára 1985, Abels ( 9 ).

42.

V tomto rozsudku Súdny dvor po tom, ako pripomenul, že cieľom smernice 77/187 je zabrániť tomu, aby k reštrukturalizácii v rámci vnútorného trhu dochádzalo na úkor zamestnancov, ( 10 ) zdôraznil špecifickosť konkurzného práva. Súdny dvor pri tejto príležitosti uviedol, že toto právo sa vyznačuje osobitnými konaniami, ktorých cieľom je vyvážiť rôzne záujmy vrátane záujmov jednotlivých kategórií veriteľov, ktoré zahŕňajú aspoň čiastočnú výnimku z iných ustanovení všeobecnej povahy, ako sú ustanovenia sociálneho práva ( 11 ).

43.

Práve so zreteľom na túto špecifickosť Súdny dvor rozhodol, že smernica 77/187 sa nevzťahuje na „prevody podnikov…, ku ktorým došlo v rámci konkurzného konania, ktorého cieľom je likvidácia majetku prevádzateľa pod dohľadom príslušného súdneho orgánu“, ( 12 ) pričom však členským štátom poskytuje možnosť v celom rozsahu alebo sčasti uplatniť zásady uvedenej smernice, a to len na základe ich vnútroštátneho práva ( 13 ).

44.

V tom istom rozsudku Súdny dvor naproti tomu rozhodol, že smernica 77/187 sa uplatňuje na také konanie, ako je pozastavenie platieb, aj napriek určitým spoločným charakteristickým črtám, ktoré má toto konanie s konkurzným konaním. Súdny dvor totiž usúdil, že dôvody na neuplatniteľnosť uvedenej smernice v prípade konkurzných konaní neplatia pre konanie, ku ktorému došlo v štádiu pred konkurzom, zahŕňajúcom dohľad zo strany súdu, ktorý má obmedzenejší rozsah a smeruje v prvom rade k zachovaniu majetkovej podstaty, a prípadne k pokračovaniu činnosti podniku v budúcnosti. ( 14 )

45.

Súdny dvor v rozsudku z 25. júla 1991, d’Urso a i. ( 15 ) ďalej výslovne uviedol, že určujúcim kritériom, ktoré treba zohľadniť na účely určenia, či sa smernica 77/187 uplatňuje na prevod podniku, ku ktorému došlo v rámci vyrovnávacieho konania s veriteľmi, je kritérium cieľa sledovaného predmetným konaním. ( 16 )

46.

Na tomto základe Súdny dvor dospel k záveru, že v prípade, že konanie v danom prípade ( 17 ) smeruje k likvidácii majetku dlžníka s cieľom kolektívneho uspokojenia veriteľov, sú prevody, ku ktorým došlo v tomto právnom rámci, vyňaté z rozsahu pôsobnosti smernice 77/187. Naopak, ak sa rozhodnutím o uplatnení uvedeného konania stanovilo pokračovanie činnosti podniku pod vedením správcu, cieľom tohto konania bolo v prvom rade zabezpečiť pokračovanie činnosti podniku. V takom prípade nebolo takto sledovaným hospodárskym a sociálnym cieľom možné pri prevode dotknutého podniku vysvetliť, ani odôvodniť odňatie práv jeho zamestnancom, ktoré im priznáva uvedená smernica ( 18 ).

47.

Súdny dvor potvrdil tento prístup v neskoršom rozsudku zo 7. decembra 1995, Spano a i. ( 19 ). Keďže Súdny dvor mal určiť, či sa smernica 77/187 vzťahuje na prevod podniku, ktorého krízová situácia bola zistená na základe relevantnej talianskej právnej úpravy, najprv potvrdil, že určujúcim kritériom na stanovenie, či sa uplatní uvedená smernica, je cieľ sledovaný dotknutým konaním. Následne uviedol, že účelom aktu, ktorým sa podľa talianskej právnej úpravy vyhlásilo, že podnik je v krízovej situácii, bolo umožniť obnovu hospodárskej a finančnej situácie podniku, a najmä zachovanie pracovných miest. Keďže dotknuté konanie malo podporiť zachovanie činnosti podniku s cieľom následného prevzatia, a na rozdiel od konkurzných konaní nezahŕňalo súdny dohľad, opatrenie správy majetku podniku ani pozastavenie platieb, Súdny dvor rozhodol, že hospodársky a sociálny cieľ tohto konania neodôvodňuje, aby sa zamestnancom podniku v prípade prevodu odňali práva, ktoré im priznáva smernica 77/187. ( 20 )

48.

Napokon v rozsudku z 12. marca 1998, Dethier Équipement ( 21 ), Súdny dvor, ktorý mal určiť, či sa smernica 77/187 vzťahuje na prevod podniku v stave súdnej likvidácie podľa belgického práva, svoj prístup ďalej rozvinul. Najprv spresnil, že okrem kritéria cieľa konania treba zohľadniť aj podmienky dotknutého konania, najmä v rozsahu, v akom bude na ich základe činnosť podniku pokračovať alebo sa ukončí, ako aj ciele smernice 77/187. ( 22 ) V danej veci Súdny dvor rozhodol, že aj keby bola cieľom dotknutého konania likvidácia majetku, situácia podniku v súdnej likvidácii sa vyznačuje niekoľkými podstatnými rozdielmi v porovnaní so situáciou podniku v konkurze, ( 23 ) najmä pokiaľ ide o vymenovanie a funkcie likvidátora. Konkrétne v belgickom konaní týkajúcom sa súdnej likvidácie je na rozdiel od konkurzu likvidátor, hoci je vymenovaný súdom, orgánom spoločnosti, ktorý uskutočňuje predaj aktív pod dohľadom valného zhromaždenia. Za týchto okolností dospel Súdny dvor k záveru, že dôvody, ktoré ho viedli k vylúčeniu uplatnenia smernice 77/187 v prípade konkurzu, môžu chýbať v prípade podniku v súdnej likvidácii, obzvlášť v prípade, akým je prípad prejednávaný pred vnútroštátnym súdom, v ktorom bola v okamihu prevodu podniku zabezpečená kontinuita činnosti. ( 24 )

3.   O výnimke uvedenej v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23

49.

V nadväznosti na rozsudky, ktoré som práve analyzoval, normotvorca Európskej únie v roku 1998 ( 25 ) doplnil do smernice 77/187 ustanovenie, ktoré je v súčasnosti obsiahnuté v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23.

50.

Toto ustanovenie stanovuje, že pokiaľ členské štáty nestanovia inak, režim ochrany upravený v článkoch 3 a 4 smernice 2001/23 neplatí pre uskutočnené prevody podnikov, pri ktorých je prevádzateľ subjektom konkurzného konania alebo iného podobného insolvenčného konania začatého s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa a prebiehajúceho pod dohľadom orgánu verejnej moci.

51.

Toto ustanovenie, ktoré odkazuje na konanie, „začaté s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa“ a „prebiehajúce pod dohľadom orgánu verejnej moci“, jasne preberá výrazy, ktoré Súdny dvor použil v rozsudkoch Abels a d’Urso a i. ( 26 ) v súvislosti s konkurzom. ( 27 )

52.

Za týchto okolností niet pochýb o tom, ako napokon uviedli všetci účastníci konania, ktorí predložili Súdnemu dvoru pripomienky, že výnimku obsiahnutú v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23 treba vykladať so zreteľom na zásady rozvinuté Súdnym dvorom v rozsudkoch preskúmaných v bodoch 41 až 48 týchto návrhov.

53.

Z analýzy týchto rozsudkov pritom vyplýva, že na účely určenia, či režim ochrany zamestnancov stanovený v smernici 77/187 – v súčasnosti upravený v smernici 2001/23 – platí alebo neplatí pre prevod, ku ktorému došlo v rámci konania stanoveného pre krízové situácie podniku, Súdny dvor posudzoval dve kritériá, a to cieľ sledovaný dotknutým konaním a podmienky tohto konania, pričom zohľadnil účel tejto smernice. Z analýzy judikatúry konkrétne vyplýva, že vylúčenie uvedeného režimu ochrany je odôvodnené len vtedy, keď sa dotknuté konanie so zreteľom na svoje ciele a podmienky týka likvidácie majetku podniku. Naopak, ak sa dotknuté konanie so zreteľom na svoje ciele a podmienky týka pokračovania činnosti podniku, jeho hospodársky a sociálny cieľ neodôvodňuje, aby sa v prípade prevodu podniku odňali jeho zamestnancom práva, ktoré im priznáva uvedená smernica. ( 28 )

54.

Toto rozlišovanie medzi konaniami, ktorých cieľom je likvidácia, a konaniami, ktorých cieľom je pokračovanie činnosti podniku, nevyplýva len z judikatúry Súdneho dvora, ale ako správne uviedla Komisia, nachádza svoje opodstatnenie v samotnom znení článku 5 smernice 2001/23. Tento článok totiž rozlišuje medzi insolvenčnými konaniami, ktoré sa rovnako ako konkurz týkajú likvidácie majetku prevádzateľa (tieto konania sú výslovne uvedené v odseku 1 uvedeného článku a sú vyňaté z rozsahu pôsobnosti smernice 2001/23), a insolvenčnými konaniami (uvedenými v odseku 2 uvedeného článku), ktoré vzhľadom na to, že neboli začaté s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa, predpokladajú pokračovanie činnosti podniku.

55.

Nemusí byť pritom zjavné určenie in concreto, či k prevodu došlo v rámci konania vo veci platobnej neschopnosti, ktorého cieľom je likvidácia majetku prevádzateľa, alebo konania, ktorého cieľom je pokračovanie činnosti podniku.

56.

Na jednej strane je totiž možné, že k prevodu životaschopných častí podniku v stave platobnej neschopnosti došlo v rámci konania, ktoré sa rovnako ako konkurz týka likvidácie majetku prevádzateľa. Na druhej strane sa také určenie môže javiť ako zložité v prípadoch takých „netypických“ konaní, ako je konanie, ktoré sa v Holandsku rozvinulo s cieľom uzatvorenia pre‑pack, ktorá aspoň čiastočne prebieha mimo právneho rámca a má hybridnú povahu, lebo kombinuje neformálne prvky s prvkami, ktoré spadajú pod formálne konanie (a to konkurzné konanie, ktoré je upravené zákonom o konkurze).

57.

V tomto ohľade sa domnievam, že všeobecne možno vychádzať z toho, že k prevodu došlo v rámci konania, ktoré sa týka pokračovania činnosti podniku, ak toto konanie slúži alebo sa uplatňuje konkrétne s cieľom záchrany prevádzkyschopnosti podniku (alebo jeho životaschopných častí) tak, aby bolo možné zachovať hodnotu vyplývajúcu z pokračovania činnosti tohto podniku bez prerušenia. Naopak, konania smerujúce k likvidácii majetku nie sú koncipované tak, aby osobitne sledovali takýto cieľ, ale ich účelom je len maximalizovať kolektívne uspokojenie veriteľov.

58.

Môže samozrejme dochádzať k určitému prelínaniu cieľa záchrany prevádzkyschopnosti časti prevádzaného podniku a cieľa maximalizovať kolektívne uspokojenie veriteľov. Hodnota podniku, ktorý ešte normálne funguje, je totiž celkovo oveľa vyššia než hodnota jeho aktív posudzovaných samostatne, ako aj hodnota, ktorú by mal ten istý podnik, ak by sa zverejnilo, že sa nachádza v situácii vážnych finančných ťažkostí. ( 29 ) Záchrana prevádzkyschopnosti životaschopnej časti podniku nachádzajúceho sa v ťažkej ekonomickej situácii, ktorá potenciálne umožňuje získať vyššiu cenu za jeho prevod, tak môže maximalizovať uspokojenie veriteľov. ( 30 ) V konaniach, ktorých cieľom je pokračovanie činnosti podniku, je však záchrana podniku hlavným kritériom, konečným cieľom konania ako takého alebo jeho uplatnenie in concreto. Naopak, v konaniach, ktorých cieľom je likvidácia, je uvedená záchrana čisto funkčným aspektom uspokojenia veriteľov.

59.

Článok 5 ods. 1 smernice 2001/23 by sa teda podľa môjho názoru mal vykladať v takomto zmysle so zreteľom na judikatúru, ktorú kodifikoval.

60.

Ešte predtým, ako overím uplatniteľnosť tohto ustanovenia v prípade prevodu, ku ktorému došlo tak ako v prejednávanej veci v rámci konania vedúceho k uzatvoreniu pre‑pack, aká bola rozvinutá v Holandsku, mi však pripadá vhodné uviesť ešte dve poznámky.

61.

Po prvé výnimka upravená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23 by sa ako odchýlka od hlavného cieľa smernice 2001/23, a to ochrany zamestnancov, a od uplatnenia záruk, ktoré stanovuje v ich prospech, mala vykladať reštriktívne.

62.

Po druhé článok 5 smernice 2001/23, a najmä jeho odseky 1 a 2, ponecháva členským štátom široký manévrovací priestor pri vymedzovaní rozsahu pôsobnosti výnimiek, ktoré sú v ňom stanovené. Prvá veta odseku 1 tohto článku totiž ponecháva členským štátom výslovne možnosť „stanoviť inak“ v tom zmysle, že v prípade konkurzného alebo podobného konania sa môžu rozhodnúť, že v plnom rozsahu uplatnia články 3 a 4 smernice 2001/23. Ďalej odsek 2 článku 5 uvedenej smernice umožňuje členským štátom čiastočne uplatniť uvedené články 3 a 4 na prevody podnikov, ku ktorým došlo v priebehu insolvenčného konania začatého voči prevádzateľovi (a to bez ohľadu na to, či toto konanie bolo alebo nebolo začaté s cieľom likvidácie jeho majetku).

63.

Priznanie tak širokého rozhodovacieho priestoru členským štátom je nielen v súlade s rozsudkom zo 7. februára 1985, Abels ( 31 ), ale tiež v súlade so širokou právomocou prijímať opatrenia, všeobecne priznanou členským štátom v rámci vykonávania a uplatňovania smernice 2001/23, ktorá sa zakladá na tom, že zámerom tejto smernice je len čiastočná harmonizácia v oblasti, ktorú upravuje, a nesmeruje k zavedeniu jednotnej úrovne ochrany v celej Únii na základe spoločných kritérií. ( 32 )

64.

V prejednávanej veci však treba konštatovať, že Holandské kráľovstvo nevyužilo rozhodovací priestor, ktorý mu výslovne priznáva článok 5 smernice 2001/23. Na pojednávaní holandská vláda v nadväznosti na osobitnú otázku Súdneho dvora výslovne potvrdila, že Holandské kráľovstvo neprijalo osobitné ustanovenie, ktoré by, ak mám použiť výrazy použité v uvedenej smernici, stanovili „inak“ než uvedený článok 5 ods. 1. V prejednávanej veci sa teda výnimka uplatní tak, ako je stanovená v tomto ustanovení.

4.   O uplatniteľnosti režimu ochrany zamestnancov stanoveného v článkoch 3 a 4 smernice 2001/23 v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack

65.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba preskúmať, či prevod, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack, ktorý sa v prejednávanej veci týkal častí spoločnosti Estro Groep, spadá alebo nespadá pod výnimku stanovenú v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, a či sa teda v prípade takého prevodu uplatní alebo neuplatní režim ochrany v prospech zamestnancov stanovený v článkoch 3 a 4 tejto smernice.

66.

V tejto súvislosti z informácií uvedených v spise Súdneho dvora vyplýva, že takéto konanie vedúce k uzatvoreniu pre‑pack, ktoré sa rozvinulo v praxi v Holandsku, prebieha v dvoch fázach, a to v prípravnej fáze, ktorá predchádza vyhláseniu konkurzu, a vo fáze, ktorá prebieha súčasne s vyhlásením konkurzu alebo nasleduje hneď po ňom.

67.

Prípravná fáza sa začne vždy na návrh podniku v ťažkostiach, ktorý požiada súd o ustanovenie predbežného správcu a predbežného konkurzného sudcu. Súd môže takéto ustanovenie vykonať alebo nevykonať podľa toho, či sa domnieva, že je takýto postup žiaduci.

68.

Myšlienka, na ktorej je založené takéto vopred vykonané ustanovenie, spočíva v tom, aby sa predbežnému správcovi umožnilo ešte predtým, ako bude formálne ustanovený za konkurzného správcu, získať informácie o podniku, ako aj analyzovať jeho finančnú situáciu a možné zamýšľané riešenia, tak aby mohol veľmi rýchlo po vyhlásení konkurzu požiadať konkurzného sudcu o povolenie vykonať prevod pre‑pack.

69.

Na tento účel predbežný správca kontaktuje dotknutý podnik, skúma účtovníctvo a iné relevantné údaje týkajúce sa tohto podniku a získava informácie o zamýšľaných riešeniach. Môže byť prípadne zapojený aj do rokovaní týkajúcich sa prevodu podniku alebo jeho životaschopných častí.

70.

V tejto prípravnej fáze, ktorá prebieha pred vyhlásením konkurzu, sa prevod podniku pripravuje do najmenších podrobností. V tejto prípravnej fáze sa teda materiálne vypracuje kúpna zmluva. Všetko sa pripravuje na okamžité vykonanie prevodu súbežne s vyhlásením konkurzu, a to bez prerušenia činnosti podniku.

71.

Hneď po vyhlásení konkurzu súd vymenuje predbežného správcu za konkurzného správcu ( 33 ) a predbežný konkurzný sudca sa stáva konkurzným sudcom. Keďže sa všetky náležitosti prevodu dohodli počas prípravnej fázy, správca veľmi rýchlo po začatí konkurzného konania (prípadne v ten istý deň, ako sa to stalo v prípade spoločnosti Estro Groep) požiada a získa od konkurzného sudcu povolenie na prevod pre‑pack. ( 34 ) Na to, aby konkurzný sudca mohol vydať svoje povolenie tak rýchlo, je samozrejme potrebné, aby počas prípravnej fázy dostal úplné a podrobné informácie o dotknutej transakcii.

72.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu, ako aj z pripomienok všetkých účastníkov, ktorí sa zúčastnili konania pred Súdnym dvorom, vyplýva, že cieľom štrukturalizácie konania, ktoré som práve opísal, a osobitne prípravnej fázy týkajúcej sa vypracovania prevodu do najmenších podrobností, je zabrániť prerušeniu, ktoré by vyplynulo z náhleho ukončenia činností podniku v čase vyhlásenia konkurzu, keď by takéto prerušenie spôsobilo významné zníženie hodnoty podniku a jeho životaschopných častí, ktoré sú predmetom prevodu. Z rovnakého dôvodu prípravná fáza prebieha spravidla v utajení, aby sa nezverejnila ťažká situácia, v ktorej sa nachádza dotknutý podnik.

73.

Pokiaľ ide o právomoci predbežného správcu a predbežného konkurzného sudcu počas prípravnej fázy, keďže táto fáza nie je upravená zákonom, správca ani konkurzný sudca formálne nemajú žiadne právomoci. Keďže však predbežný správca a predbežný konkurzný sudca musia hneď po začatí konkurzného konania požiadať a vydať povolenie na danú operáciu, je zrejmé, že počas prípravnej fázy majú predsa len určitú právomoc „neformálnej“ povahy, ktorá môže ovplyvniť priebeh prevodu. Ide však len o neformálnu právomoc, ktorá nemá právny základ. Okrem toho, ako uviedla tak spoločnosť Smallsteps, ako aj holandská vláda, predbežný správca nevykonáva žiadnu správu a konkurzný sudca nemôže vydať žiadne povolenie pred formálnym vyhlásením konkurzu.

74.

Na účely overenia uplatniteľnosti smernice 2001/23 na prevod podniku, ku ktorému došlo v rámci takého konania, treba použiť kritériá uvedené v bode 53 týchto návrhov.

75.

V tejto súvislosti treba po prvé posúdiť cieľ dotknutého konania. Pritom sa javí ako nepopierateľné, ako uvádza vnútroštátny súd, že sa toto konanie posudzované ako celok týka prevodu podniku (alebo jeho častí, ktoré sú ešte životaschopné) s cieľom opätovného začatia činnosti tohto podniku bez prerušenia, hneď po vyhlásení konkurzu. Cieľom tohto konania je zabezpečiť pokračovanie činnosti podniku a zároveň zachovať pridanú hodnotu vyplývajúcu z pokračovania činnosti tohto podniku. Celá prípravná fáza sa končí dosiahnutím tohto cieľa, ktorý sa s konečnou platnosťou dosiahne uskutočnením prevodu súčasne s vyhlásením konkurzu.

76.

Z pripomienok vnútroštátneho súdu vyplýva, že v prípade pre‑pack v Holandsku sa konkurz v skutočnosti používa ako prostriedok na opätovné začatie činnosti podniku. V podstate nejde o skutočný konkurz, ale o to, čo možno definovať ako „technický konkurz“. To napokon potvrdzuje skutočnosť, ktorú na pojednávaní uviedla spoločnosť Smallsteps, že v rámci pre‑pack nie je konkurz ani vždy nevyhnutný, lebo prípravná fáza v niektorých prípadoch nevyhnutne nevedie k vyhláseniu konkurzu.

77.

Napokon sám vnútroštátny súd zdôraznil, že v praxi sa konkurzné konanie vo veľkej miere využíva na účely reorganizácie a v takých prípadoch sa nezameriava na likvidáciu podniku. Napriek tomu, že konanie vedúce k uzavretiu pre‑pack môže prebiehať sčasti v rámci konkurzného konania, niet pochýb o tom, že ho nemožno zaradiť medzi klasické konania, ktorých cieľom je likvidácia podniku. ( 35 )

78.

V tejto časti analýzy by som však chcel zdôrazniť, že cieľ sledovaný pre‑pack – a to pokračovanie činnosti životaschopných častí podniku a zároveň zabránenie zníženiu hodnoty, ktoré by vyplynulo z náhleho prerušenia činnosti podniku –, je samozrejme chvályhodný. V prejednávanej veci nevzniká otázka prípustnosti pre‑pack ako takej v práve Únie, ale otázka vzájomného vzťahu medzi pre‑pack a smernicou 2001/23. Hoci je pritom potrebné zohľadniť prospech pre investorov ( 36 ), veriteľov, samotných zamestnancov a všeobecnejšie pre spoločnosť vyplývajúci z existencie konaní, ktorých cieľom je záchrana podnikov a zachovanie ich hodnoty, pri vykonávaní týchto konaní in concreto sa však musia dodržať záruky, ktoré stanovuje právo Únie pre zamestnancov.

79.

Po druhé treba posúdiť konkrétne podmienky priebehu konania vedúceho k uzavretiu pre‑pack v Holandsku. Z opisu uskutočneného v bodoch 66 až 73 týchto návrhov pritom vyplýva, že také konanie sa v niektorých prvkoch líši od „klasického“ konkurzného konania.

80.

Najprv treba uviesť, že konanie vedúce k pre‑pack vždy začne na návrh dotknutej samotnej spoločnosti, zatiaľ čo konkurzné konanie môže byť začaté na návrh rôznych subjektov, ako sú napríklad veritelia. ( 37 )

81.

Ďalej má prípravná fáza, v rámci ktorej sa nakoniec rozhoduje o všetkých podrobnostiach prevodu, úplne neformálnu povahu. Na jednej strane túto fázu riadi vedenie podniku, ktoré vedie rokovania a prijíma rozhodnutia týkajúce sa predaja podniku. ( 38 ) Uzavretie v prejednávanej veci pre‑pack týkajúcej sa životaschopných častí spoločnosti Estro Groep je toho jasným príkladom. ( 39 )

82.

Ďalej som uviedol, že v tejto fáze predbežný správca a predbežný konkurzný sudca formálne nemajú žiadnu právomoc. Správca tak nevykonáva žiadnu správu ( 40 ) a neexistuje ani formálne konanie vo veci určenia záväzkov. ( 41 ) Okrem toho som uviedol, že na to, aby konkurzný sudca mohol vydať povolenie na prevod tak rýchlo, je potrebné, aby bol informovaný a v podstate pred vyhlásením konkurzu nepodal pripomienky k dotknutej operácii, aby povolenie mohlo byť po vyhlásení konkurzu len úradne potvrdené. Tento postup však môže takmer úplne zbaviť oficiálny dohľad, ktorý sa musí vykonávať počas formálneho konkurzného konania, jeho obsahu.

83.

Objavujú sa teda početné rozdiely v porovnaní s konkurzným konaním. Predovšetkým je zrejmé, že vplyv správcu a sudcu je oveľa menej významný v prípade „osobitného“ konania vedúceho k uzavretiu pre‑pack, než v prípade „klasického“ konkurzného konania, ktorého cieľom je likvidácia majetku prevádzateľa.

84.

Vzhľadom na predchádzajúcu analýzu treba dospieť k záveru, že so zreteľom na cieľ, ktorý sleduje také konanie vedúce k uzavretiu pre‑pack, aké sa rozvinulo v Holandsku, a na podmienky jeho uplatnenia, nemožno toto konanie, hoci môže sčasti prebiehať v rámci konkurzného konania, považovať za konkurzné konanie alebo podobné insolvenčné konanie začaté s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa a prebiehajúce pod dohľadom orgánu verejnej moci v zmysle článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. Také konanie teda nespadá pod výnimku stanovenú v tomto ustanovení. Z toho vyplýva, že režim ochrany stanovený v článkoch 3 a 4 smernice 2001/23 sa uplatní na prevod podniku alebo jeho ešte životaschopných častí, ku ktorému došlo v rámci takejto transakcie pre‑pack. Z okolnosti, že v nadväznosti na tento prevod sa pokračuje v činnosti podniku alebo jeho životaschopných častí totiž vyplýva, že nemožno vysvetliť, ani odôvodniť odňatie práv zamestnancom tohto podniku alebo jeho prevedených častí, ktoré im priznáva uvedená smernica. ( 42 )

85.

V tejto súvislosti treba ešte zdôrazniť, že taký výklad smernice 2001/23 nemôže byť spochybnený prípadným tvrdením založeným na tom, že by mohol potenciálnych nadobúdateľov odradiť od nadobudnutia podniku v ťažkostiach (alebo jeho životaschopných častí). Súdny dvor totiž tvrdenie tohto druhu už niekoľkokrát zamietol. ( 43 ) Ďalej treba pripomenúť, že podľa článku 4 ods. 1 druhej vety tej istej smernice táto smernica nebráni „prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov“. Pri takýchto prepúšťaniach sa musia dodržať všetky záruky stanovené relevantnými ustanoveniami vnútroštátneho práva.

86.

Pokiaľ ide nakoniec o ustanovenie smernice 2001/23, ktoré spomenula a uviedla na pojednávaní holandská vláda, totiž článok 5 ods. 4 tejto smernice týkajúci sa zneužívania postupov pre prípad platobnej neschopnosti, nedomnievam sa, že je v prejednávanej veci relevantné. Z analýzy, ktorú som vykonal, totiž vyplýva, že pre‑pack, ktorá sa rozvinula v Holandsku, nepredstavuje zneužitie konkurzu s cieľom odňať zamestnancom práva, ktoré im vyplývajú zo smernice 2001/23. Naopak, režim ochrany stanovený v tejto smernici sa uplatní v prípade prevodu, ku ktorému došlo v rámci takejto pre‑pack.

5.   Návrh týkajúci sa prvých troch prejudiciálnych otázok

87.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce skutočnosti treba najprv odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku, a to v tom zmysle, že také konanie vedúce k uzavretiu pre‑pack, akým je konanie, ktoré sa uskutočnilo vo veci samej, nespadá pod výnimku stanovenú v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, aj keď môže čiastočne prebiehať v rámci konkurzného konania, takže v prípade prevodu podniku alebo jeho časti v rámci takejto pre‑pack sa uplatní režim ochrany zamestnancov stanovený v článkoch 3 a 4 tejto smernice.

88.

Ďalej odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku vyplýva z odpovede, ktorú navrhujem poskytnúť na druhú otázku. Keďže totiž v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack, holandské konkurzné konanie uplatňované niektorými súdmi v Holandsku nezabezpečuje, že sa na zamestnancov prevádzaného podniku (alebo jeho častí, ktoré sú predmetom prevodu) uplatní režim ochrany stanovený v ich prospech v článkoch 3 a 4 smernice 2001/23, takéto konanie nie je v súlade s uvedenou smernicou.

89.

V tejto súvislosti však treba pripomenúť, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť práva Únie a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným týmto právom. ( 44 )

90.

Vnútroštátnemu súdu teda prináleží, aby dospel k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou 2001/23, pričom zohľadní vnútroštátne právo ako celok a uplatní výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, a aby teda zabezpečil, že v prípade prevodu podniku alebo niektorých jeho častí v rámci pre‑pack bude v prospech zamestnancov prevádzaných častí podniku zabezpečené uplatnenie režimu ochrany stanoveného v smernici 2001/23.

91.

Pokiaľ ide o tretiu prejudiciálnu otázku, z bodov 57 a 58, ako aj z bodov 75 až 77 týchto návrhov vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že účelom konania vedúceho k uzavretiu pre‑pack je pokračovanie činnosti podniku (alebo životaschopných častí tohto podniku, ktoré sú predmetom prevodu), okolnosť, že uplatnenie tohto konania môže zahŕňať tiež maximalizáciu uspokojenia veriteľov, nemôže viesť k neuplatneniu režimu ochrany stanoveného v smernici 2001/23 v prospech zamestnancov v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack. ( 45 )

B. O štvrtej prejudiciálnej otázke

92.

Svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na presný okamih, v ktorom dochádza k prevodu podniku.

93.

Treba však konštatovať, že táto otázka bola položená v súvislosti s bodom návrhov, ktorý FNV a ďalšie žalobkyne subsidiárne predložili vnútroštátnemu súdu. ( 46 ) Ako pritom uviedla Komisia, takáto otázka je relevantná iba v prípade, že by sa rozhodlo, že režim ochrany stanovený v článkoch 3 a 4 smernice 2001/23 sa neuplatní v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack.

94.

Za týchto okolností sa so zreteľom na navrhované odpovede na prvé tri prejudiciálne otázky domnievam, že nie je potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku.

V. Návrh

95.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Rechtbank Midden‑Nederland (súd v Midden‑Nederland, Holandsko), takto:

1.

So zreteľom na cieľ, ktorý sleduje konanie, akým je konanie, ktoré sa rozvinulo v Holandsku, vedúce k uzavretiu pre‑pack, a na podmienky jeho uplatnenia nemožno také konanie, aj keď môže čiastočne prebiehať v rámci konkurzného konania, považovať za konkurzné konanie alebo iné podobné insolvenčné konanie začaté s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa a prebiehajúce pod dohľadom príslušného orgánu verejnej moci v zmysle článku 5 ods. 1 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov. Také konanie teda nespadá pod výnimku stanovenú v tomto ustanovení, takže režim ochrany stanovený v článkoch 3 a 4 smernice 2001/23 sa uplatní na prevod podniku alebo jeho ešte životaschopných častí, ku ktorému došlo v rámci takej pre‑pack.

2.

Keďže v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack, holandské konkurzné konanie uplatňované niektorými súdmi v Holandsku nezabezpečuje, že sa na zamestnancov prevádzaného podniku (alebo jeho častí, ktoré sú predmetom prevodu) uplatní režim ochrany stanovený v ich prospech v článkoch 3 a 4 smernice 2001/23, takéto konanie nie je v súlade s uvedenou smernicou. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby dospel k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou 2001/23, pričom zohľadní vnútroštátne právo ako celok a uplatní výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, a aby teda zabezpečil, že v prípade prevodu podniku alebo niektorých jeho častí v rámci pre‑pack bude v prospech zamestnancov prevádzaných častí podniku zabezpečené uplatnenie režimu ochrany stanoveného v smernici 2001/23.

3.

Vzhľadom na skutočnosť, že účelom konania vedúceho k uzavretiu pre‑pack je pokračovanie činnosti podniku (alebo životaschopných častí tohto podniku, ktoré sú predmetom prevodu), okolnosť, že uplatnenie tohto konania môže zahŕňať tiež maximalizáciu uspokojenia veriteľov, nemôže viesť k neuplatneniu režimu ochrany stanoveného v smernici 2001/23 v prospech zamestnancov v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci pre‑pack.


( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.

( 2 ) Pokiaľ ide o Spolkovú republiku Nemecko, pozri „Schutzschirmverfahren“ upravený v § 270b Insolvenzordnung (konkurzný poriadok). Vo Francúzsku sa „prepack cession“ zaviedol v článku L611‑7 code du commerce (obchodný zákonník).

( 3 ) Tento trend sa premietol do nedávno prijatého nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19). Pozri najmä odôvodnenie 10 tohto nariadenia.

( 4 ) Smernica Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98).

( 5 ) Smernica Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 61, 1977, s. 26), ktorá bola zmenená smernicou Rady 98/50/ES z 29. júna 1998 (Ú. v. ES L 201, 1998, s. 88) (ďalej len „smernica 77/187“).

( 6 ) Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pre‑pack sa doposiaľ uplatňuje len na súdoch v Amsterdame, Rotterdame, Overijssele, Zeeland‑West‑Brabante, Gelderlande, Oost‑Brabante, Haagu a Noord‑Nederlande a že vnútroštátny súd ju neuplatňuje.

( 7 ) Pozri https://zoek.officielebekendmakingen.nl/kst‑34218‑1.html. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že cieľom tohto predbežného návrhu zákona je jednak prispieť k účinnosti vyriešenia konkurzu a jednak napomôcť rýchlemu opätovnému začatiu činnosti životaschopných častí podniku po vyhlásení konkurzu spôsobom, ktorý umožní zachovať hodnotu podniku a pracovné miesta.

( 8 ) Smernica 77/187 stanovila pre zamestnancov rovnaké formy ochrany, ako sú formy ochrany stanovené v smernici 2001/23, ale nestanovila výslovnú výnimku z uplatniteľnosti uvedenej smernice v prípade prevodu podniku, ku ktorému došlo v rámci konania vo veci platobnej neschopnosti.

( 9 ) 135/83, EU:C:1985:55.

( 10 ) Rozsudok zo 7. februára 1985, Abels (135/83, EU:C:1985:55, body 1418). V tejto súvislosti pozri tiež rozsudok z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89, EU:C:1991:326, bod 23).

( 11 ) Rozsudok zo 7. februára 1985, Abels (135/83, EU:C:1985:55, body 1517).

( 12 ) Rozsudok zo 7. februára 1985, Abels (135/83, EU:C:1985:55, body 2330). Pozri tiež rozsudok z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89, EU:C:1991:326, bod 23).

( 13 ) Rozsudok zo 7. februára 1985, Abels (135/83, EU:C:1985:55, bod 24).

( 14 ) Rozsudok zo 7. februára 1985, Abels (135/83, EU:C:1985:55, body 2829).

( 15 ) C‑362/89, EU:C:1991:326.

( 16 ) Rozsudok z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89, EU:C:1991:326, bod 26). V tomto rozsudku Súdny dvor tiež spresnil, že vzhľadom na rozdiely medzi právnymi systémami členských štátov kritérium rozsahu dohľadu nad konaním vykonávaného súdom neumožňuje samo osebe určiť rozsah pôsobnosti smernice 77/187 (bod 25).

( 17 ) Spor vo veci samej sa týkal uplatniteľnosti ochrany stanovenej v smernici 77/187 v prípade prevodu podniku, ktorý podliehal mimoriadnemu správnemu konaniu vzťahujúcemu sa na veľké podniky v krízovej situácii, stanovenému talianskou právnou úpravou uplatniteľnou v danom čase. Súdny dvor rozhodol, že talianska právna úprava v danej oblasti má rôzne charakteristické črty podľa toho, či sa rozhodnutím o nariadení nútenej administratívnej likvidácie rozhodlo alebo nerozhodlo o pokračovaní činnosti podniku. Pozri rozsudok z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89EU:C:1991:326, bod 30).

( 18 ) Rozsudok z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89, EU:C:1991:326, body 3132).

( 19 ) C‑472/93, EU:C:1995:421.

( 20 ) Rozsudok zo 7. decembra 1995, Spano a i. (C‑472/93, EU:C:1995:421, body 2430).

( 21 ) C‑319/94, EU:C:1998:99.

( 22 ) Rozsudok z 12. marca 1998, Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1998:99, bod 25). Pozri tiež rozsudok z 12. novembra 1998, Europièces (C‑399/96, EU:C:1998:532, bod 26).

( 23 ) Tieto rozdiely sú podrobne zhrnuté v bode 9 rozsudku z 12. marca 1998, Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1998:99).

( 24 ) Rozsudok z 12. marca 1998, Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1998:99, body 26 až 31). Pozri tiež rozsudok z 12. novembra 1998, Europièces (C‑399/96, EU:C:1998:532, body 3132). V tomto poslednom uvedenom rozsudkom Súdny dvor uplatnil kritériá rozvinuté v rozsudku z 12. marca 1998, Dethier Équipement (C‑319/94EU:C:1998:99), na konanie o dobrovoľnej likvidácii podľa belgického práva.

( 25 ) Pozri článok 4a smernice 98/50 citovanej v poznámke pod čiarou 5 týchto návrhov.

( 26 ) Pozri bod 23 rozsudku zo 7. februára 1985, Abels (135/83EU:C:1985:55), ako aj bod 23 rozsudku z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89EU:C:1991:326), a pozri bod 43 týchto návrhov.

( 27 ) Z toho vyplýva, že nemožno prijať tvrdenie spoločnosti Smallsteps uvedené tak pred vnútroštátnym súdom, ako aj pred Súdnym dvorom, podľa ktorého sa požiadavka stanovená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, aby konanie bolo „začaté s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa“ a „prebiehalo pod dohľadom orgánu verejnej moci“, vzťahuje výlučne na konania analogické konkurznému konaniu a nie na konkurzné konanie ako také. Taký výklad je totiž zreteľne v rozpore s obsahom bodov rozsudkov zo 7. februára 1985, Abels (135/83EU:C:1985:55), ako aj z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89EU:C:1991:326), uvedených v predchádzajúcej poznámke pod čiarou.

( 28 ) Z toho vyplýva, že nemožno prijať výklad navrhovaný holandskou vládou, podľa ktorého rozhodujúcim kritériom pri určení, či sa smernica 2001/23 uplatní na prevod, je to, či sa tento prevod týka priemyselných alebo obchodných činností podniku v konkurze. Podľa judikatúry totiž nie je rozhodujúca situácia, v ktorej sa nachádzajú činnosti, ktoré sú predmetom prevodu, ale cieľ (pokračovanie činnosti, alebo likvidácia podniku) sledovaný konaním, v rámci ktorého k prevodu dochádza, pričom tento cieľ treba chápať z hľadiska podmienok tohto konania.

( 29 ) Vedomosť o tom, že je podnik v situácii vážnych finančných ťažkostí, môže mať totiž nepriaznivé dôsledky na postoj zákazníkov, dodávateľov a investorov k tomuto podniku, čo môže mať vážne negatívne dôsledky na jeho činnosť, a tým aj na jeho hodnotu.

( 30 ) Pokiaľ ide o konkrétny prípad konania, v rámci ktorého sa oba vyššie uvedené ciele prelínajú, pozri bod 32 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1996:291).

( 31 ) Pozri body 23 a 24 rozsudku zo 7. februára 1985, Abels (135/83, EU:C:1985:55).

( 32 ) Pozri rozsudok z 11. septembra 2014, Österreichischer Gewerkschaftsbund (C‑328/13, EU:C:2014:2197, bod 22 a citovanú judikatúru).

( 33 ) Predbežný správca sa nevymenuje za konkurzného správcu len vo výnimočných prípadoch a zo závažných dôvodov.

( 34 ) Zásah súdu v rámci konania vedúceho k pre‑pack má za následok to, že dohoda o prevode podniku získa hodnotu a silu súdneho rozhodnutia, a nie hodnotu a silu jednoduchej dohody zmluvnej povahy, ktorá by sa mohla alebo by sa nemusela plniť.

( 35 ) V tomto kontexte sa javí ako zvláštne tvrdenie holandskej vlády, ktorá zdôraznila, že vzhľadom na skutočnosť, že konanie vedúce k uzavretiu pre‑pack patrí do rámca konkurzu, jeho cieľom je likvidácia majetku prevádzateľa. V tejto súvislosti uvádzam, že samotný názov návrhu zákona prejednávaného holandským parlamentom, ktorý by mal upraviť pre‑pack v Holandsku, znie „Zákon o pokračovaní činnosti podnikov“ (pozri bod 21 a poznámku pod čiarou 7 týchto návrhov).

( 36 ) Prvok, ktorý je samozrejmé potrebné zohľadniť v hospodárskom kontexte vyznačujúcom sa existenciou postupov insolvency forum shopping.

( 37 ) O relevantnosti tohto rozlišovacieho prvku v analýze pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1996:291, bod 46).

( 38 ) Pokiaľ ide o príklad, v ktorom Súdny dvor zohľadnil tento prvok vo svojej analýze, pozri bod 29 rozsudku z 12. marca 1998, Dethier Équipement (C‑319/94EU:C:1998:99, bod 29), ako aj bod 50 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1996:291).

( 39 ) Zo správy tichého správcu („stille bewindvoerder“) spoločnosti Estro Groep uvedenej v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že spoločnosť Estro Groep si sama vybrala spoločnosť H.I.G. Capital ako kupujúceho, bez toho, aby vážne kontaktovala iných potenciálnych kupujúcich, a že predbežný správca v podstate musel takúto situáciu prijať.

( 40 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok zo 7. decembra 1995, Spano a i. (C‑472/93, EU:C:1995:421, bod 29).

( 41 ) Pozri rozsudok z 12. marca 1998, Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1998:99, bod 29), ako aj bod 47 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Lenz v tej istej veci (C‑319/94, EU:C:1996:291).

( 42 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89, EU:C:1991:326, bod 32); zo 7. decembra 1995, Spano a i. (C‑472/93, EU:C:1995:421, bod 30), ako aj z 12. marca 1998, Dethier Équipement (C‑319/94, EU:C:1998:99, bod 31).

( 43 ) V tejto súvislosti pozri rozsudky z 25. júla 1991, d’Urso a i. (C‑362/89EU:C:1991:326, body 1819), ako aj zo 7. decembra 1995, Spano a i. (C‑472/93EU:C:1995:421, body 3435).

( 44 ) Rozsudok z 13. júla 2016, Pöpperl (C‑187/15EU:C:2016:550, bod 43), ako aj v tomto zmysle rozsudky z 24. januára 2012, Dominguez (C‑282/10EU:C:2012:33, bod 27 a citovaná judikatúra), a z 11. novembra 2015, Klausner Holz Niedersachsen (C‑505/14EU:C:2015:742, bod 34).

( 45 ) V tejto súvislosti uvádzam, že Súdny dvor vo veci Dethier Équipement (rozsudok z 12. marca 1998, C‑319/94, EU:C:1998:99) rozhodol, že režim ochrany zamestnancov sa uplatní v prípade súdnej likvidácie, aj keď toto konanie sleduje oba ciele. Pozri bod 32 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Lenz vo veci Dethier Équipement (C‑319/94EU:C:1996:291).

( 46 ) Pozri bod 33 týchto návrhov.

Top