1

Na základe Dohody o partnerstve medzi členmi skupiny afrických, karibských a tichomorských štátov na jednej strane a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na strane druhej, podpísanej v Cotonou 23. júna 2000 (Ú. v. ES L 317, 2000, s. 3; Mim. vyd. 11/035, s. 3), a schválenej v mene Spoločenstva rozhodnutím Rady 2003/159/ES z 19. decembra 2002 (Ú. v. ES L 65, 2003, s. 27; Mim. vyd. 11/046, s. 121), vytvoril 9. Európsky rozvojový fond (ERF) podporný program pre kultúrne iniciatívy určený piatim africkým, karibským a tichomorským štátom (AKT), konkrétne africkým štátom, ktorých úradným jazykom je portugalčina (ďalej len „PALOP“).

2

Štátmi PALOP sú Angolská republika, Kapverdská republika, Guinejsko‑bissauská republika, Mozambická republika a Demokratická republika Svätého Tomáša a Princovho ostrova.

3

V rámci podporného programu pre kultúrne iniciatívy, ktorý bol venovaný štátom PALOP, bolo v prospech týchto štátov vydané rozhodnutie Európskej komisie o financovaní vo výške rádovo 3 miliónov eur, vykonané dohodou o financovaní s referenčným číslom 9888/REG („ďalej len „dohoda o financovaní“), ktorá bola podpísaná Komisiou 19. decembra 2007 a štátmi PALOP zastúpenými regionálnym povoľujúcim úradníkom Guinejsko‑bissauskej republiky 29. februára 2008 a nadobudla platnosť v tento istý deň. Platnosť uvedenej dohody skončila 31. decembra 2013.

4

Na základe dohody o financovaní bola 20. júla 2009 podpísaná servisná zmluva s referenčným číslom FED/2009/210‑646 (ďalej len „servisná zmluva“) medzi dotknutým národným povoľujúcim úradníkom, t. j. ministrom hospodárstva a financií Guinejsko‑bissauskej republiky (ďalej len „povoľujúci úradník“) v postavení verejného obstarávateľa, a žalobkyňou, spoločnosťou Transtec, ktorá je poradenskou spoločnosťou v oblasti rozvoja a ktorej činnosť spočíva v poskytovaní služieb technickej spolupráce v prospech verejných inštitúcií, súkromného sektora a ďalších organizácií v rozvíjajúcich sa ekonomikách.

5

Servisná zmluva bola podpísaná tiež na účely ručenia ministrom Guinejsko‑bissauskej republiky pre školstvo, kultúru a vedu, ako príjemcom, a vidovaná vedúcim delegácie Európskej únie v Guinejsko‑bissauskej republike (ďalej len „vedúci delegácie“), ako poskytovateľom finančných prostriedkov.

6

Určité ustanovenia a prílohy servisnej zmluvy boli predmetom dodatkov v roku 2011 a v roku 2012. Uvedená zmluva, ktorá bola na základe svojho článku 3 uzavretá na sumu 344992 eur a na obdobie 24 mesiacov, sa v konečnom dôsledku v zmysle jednotlivých dodatkov vzťahovala na sumu 484787 eur a na obdobie o niečo viac než 36 mesiacov, to znamená do 31. augusta 2012. Cieľom dodatkov bolo pokryť výdavky týkajúce sa plnenia jednotlivých úloh žalobkyne, podrobne rozpísaných v prílohách II a III tejto zmluvy, vzťahujúcich sa na poskytovanie služieb technickej pomoci oddeleniu pre správu podporného programu pre kultúrne iniciatívy štátov PALOP.

7

Na základe plnenia servisnej zmluvy žalobkyňa pripravila a podpísala dokument s referenčným číslom FED/2010/249‑005, nazvaný „Orçamento‑programa de cruzeiro e de encerramento“ (programový odhad pre priebežné plnenie zmluvy a konečný stav, ďalej len „programový odhad“), schválený národným povoľujúcim úradníkom, podpísaný na účely ručenia príjemcom a vidovaný vedúcim delegácie.

8

Na účely uplatňovania programového odhadu a pokrytia všetkých jeho operačných aspektov bola žalobkyni zverená správa finančnej dotácie vo výške 2531560 eur.

9

V súlade so servisnou zmluvou a programovým odhadom žalobkyňa vykonala úlohy, ktoré jej boli zadané, v stanovených lehotách. Dňa 31. augusta 2012 po skončení platnosti uvedenej zmluvy v znení jej dodatkov žalobkyňa deklarovala výdavky vo výške 475108,25 eura z titulu servisnej zmluvy a vo výške 1679933,71 eura, pokiaľ ide o realizáciu programového odhadu.

10

Komisia následne požiadala o dva audity, z ktorých jeden sa týkal servisnej zmluvy a druhý programového odhadu. Obidva návrhy správ z auditu, ktoré boli vyhotovené 12. a 25. mája 2014, identifikovali rôzne výdavky, ktoré považovali za neoprávnené, v celkovej sume 607072,24 eura, ktorá sa po účtovnej oprave zmenila na 607096,08 eura, pokiaľ ide o programový odhad, a v celkovej sume 10151,17 eura vo vzťahu k servisnej zmluve.

11

Žalobkyňa zaslala svoje pripomienky k návrhom správ z auditu 11. júna 2014. Konečná verzia týchto správ, ktorá bola vydaná 25. júla 2014, zahŕňala komentáre audítora k pripomienkam žalobkyne.

12

V nadväznosti na tieto správy delegácia Európskej únie v Guinejsko‑bissauskej republike schválila závery audítora. Pred tým, ako sa prijalo rozhodnutie o vymáhaní sumy týkajúcej sa programového odhadu, t. j. vo výške 607096,08 eura, však bola žalobkyňa listom z 29. októbra 2014 vyzvaná, aby predložila svoje pripomienky Komisii. Žalobkyňa na tento list odpovedala 7. novembra 2014.

13

Dňa 12. decembra 2014 boli v liste podpísanom spoločne vedúcim delegácie a národným povoľujúcim úradníkom námietky a tvrdenia žalobkyne zamietnuté. Dňa 14. decembra 2014 žalobkyňa napadla obsah tohto listu a uviedla, že zotrváva na svojom stanovisku.

14

Dňa 26. marca 2015 delegácia Európskej únie v Guinejsko‑bissauskej republike zaslala žalobkyni rozhodnutie o vymáhaní č. 4940150201, znejúce na sumu 607096,08 eura, ktoré nieslo názov „Vymáhanie finančných prostriedkov, podľa správy z auditu“. Po rozhodnutí o vymáhaní nasledoval list z 30. marca 2015, podľa ktorého:

„Vzhľadom na programový odhad…, vo vzťahu ku ktorému správa z auditu stanovila neoprávnenú sumu vo výške 607072,24 eura, Vám v osobitnom liste zasielame rozhodnutie o vymáhaní uvedenej sumy. Článok 40 [prílohy I k servisnej zmluve, týkajúci sa riešenia sporov,] sa na programový odhad nevzťahuje. Radi by sme Vás informovali o tom, že prebieha technické hodnotenie a že jeho výsledky budú založené do spisu.“

15

Žalobkyňa listom z o 6. mája 2015 napadla rozhodnutie o vymáhaní a sprievodný list z 30. marca 2015. Dňa 22. júna 2015 znovu napísala Komisii. Následne žalobkyni prišiel list Komisie z 24. júna 2015 s cieľom informovať ju, že dostane odpoveď v krátkom čase.

16

Vzhľadom na to, že žalobkyňa uviedla ďalšie pohľadávky, ktoré mala voči Komisii, Komisia sa rozhodla vyrovnať dlžné sumy započítaním medzi existujúcimi pohľadávkami a dlhmi, pričom suma, ktorá sa má podľa názoru Komisie vyplatiť z titulu programového odhadu, bola napokon stanovená na 624388,73 eura, pričom táto suma zahŕňala úroky z omeškania vo výške 17292,65 eura.

17

Žalobkyni tak bolo zo strany generálneho riaditeľstva (GR) Komisie pre „Rozpočet“ doručených šesť rozhodnutí o započítaní, týkajúcich sa vymáhania pohľadávky pozostávajúcej z výdavkov, ktoré boli v správe z auditu týkajúceho sa programového odhadu kvalifikované ako „neoprávnené“ (ďalej len „sporná pohľadávka“). Uvedenými rozhodnutiami sú tieto:

18

Hneď po doručení rozhodnutia z 25. augusta 2015 žalobkyňa zaslala delegácii Európskej únie v Guinejsko‑bissauskej republike list z 26. augusta 2015, v ktorom pripomenula obsah listu zo 6. mája 2015 a požiadala o odklad všetkých opatrení určených na výkon rozhodnutia o vymáhaní až dovtedy, kým príslušné útvary Komisie preskúmajú jej stanovisko.

19

Listom z 2. októbra 2015 zaslaným e‑mailom 5. októbra 2015 vedúci delegácie žalobkyni odpovedal tak, že jej nevyhovel, pričom v závere uviedol túto vetu:

„Vzhľadom na značnú výšku predmetnej spornej sumy však vykonáme doplňujúce štúdie, o ktorých Vás budeme informovať.“

20

ERF bol vytvorený na financovanie spolupráce so štátmi AKT, a to najprv prostredníctvom prílohy k Zmluve o EHS a neskôr prostredníctvom vnútorných dohôd členských štátov v rámci Rady Európskej únie. Do dnešného dňa postupne existovalo jedenásť po sebe nasledujúcich ERF a vnútorné dohody vzťahujúce sa na tieto ERF boli uzavreté na dobu zodpovedajúcu dobe jednotlivých dohôd a dohovorov, ktorými Európska únia a jej členské štáty vytvorili toto osobitné partnerstvo so štátmi AKT. Sumy, ktoré boli vložené do ERF, neboli zahrnuté do všeobecného rozpočtu Únie, čím sa vysvetľuje to, že správa každého ERF sa riadila osobitným finančným nariadením.

21

Prejednávaná žaloba patrí do rámca uplatňovania finančného nariadenia z 27. marca 2003, uplatňovaného na 9. ERF (Ú. v. EÚ L 83, 2003, s. 1), zmeneného nariadením Rady (ES) č. 309/2007 z 19. marca 2007 (Ú. v. EÚ L 82, 2007, s. 1) (ďalej len „finančné nariadenie uplatňované na 9. ERF“).

22

Ako však vyplýva z článku 156 nariadenia Rady (ES) č. 215/2008 z 18. februára 2008 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na 10. ERF (Ú. v. EÚ L 78, 2008, s. 1), zmeneného nariadením Rady (EÚ) č. 370/2011 z 11. apríla 2011 (Ú. v. EÚ L 102, 2011, s. 1) (ďalej len „finančné nariadenie uplatňované na 10. ERF“), sa na finančné operácie financované okrem iného 9. ERF začalo uplatňovať finančné nariadenie uplatňované na 10. ERF, a to od nadobudnutia jeho účinnosti 20. marca 2008, pokiaľ ide o účastníkov finančných operácií, operácie a príjmy, potvrdenie, povolenie a platba výdavkov, informačné systémy, predkladanie účtovných závierok, ako aj externý audit a absolutórium.

23

Následne sa od 6. marca 2015 na operácie financované z predchádzajúcich ERF uplatňovali ustanovenia nariadenia Rady (EÚ) 2015/323 z 2. marca 2015 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na 11. ERF (Ú. v. EÚ L 58, 2015, s. 1), pričom existujúce právne záväzky tým neboli dotknuté. Vzhľadom na to, že v prejednávanom prípade boli operácie financované Komisiou na základe dohody o financovaní predmetom právnych záväzkov predchádzajúcich nadobudnutiu účinnosti nariadenia 2015/323, ustanovenia uvedeného nariadenia sa tak na ne neuplatňovali.

24

Servisná zmluva bola prijatá v súlade s článkom 5 dohody o financovaní, na základe ktorého mal dotknutý národný povoľujúci úradník vyhotoviť servisné zmluvy s vybranými subjektmi poverenými pripraviť vhodné programové odhady (najprv pre „rozbehnutie“, potom pre „priebežné plnenie zmluvy“ a napokon pre „konečný stav“), a to všetko do 18. decembra 2010.

25

Podľa článku 80 ods. 4 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF bol programový odhad zadefinovaný ako „dokument ustanovujúci požadované ľudské a materiálne zdroje, rozpočet a podrobné technické a administratívne vykonávacie mechanizmy na realizáciu projektu“.

26

Táto definícia bola uvedená aj v bode 2.4.1 praktickej príručky postupov uplatňovaných na programové odhady financované zo strany ERF a všeobecného rozpočtu Európskej únie z roku 2009 (ďalej len „príručka“).

27

Články 12 a 13 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF sa týkali kontroly vykonávanej Komisiou v rámci finančnej realizácie projektov a programov podporovaných uvedeným ERF.

28

V článku 13 ods. 3 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF sa okrem iného uvádzalo:

„Uskutočňovanie operácií financovaných z prostriedkov EFR AKT štátmi… podlieha kontrole zo strany Komisie, ktorá sa môže vykonávať [predbežným súhlasom], previerkami ex post alebo kombinovaným postupom…“

29

V tejto súvislosti boli článkom 18 prílohy I k dohode o financovaní ustanovené v prospech Komisie viaceré systémy preverovania a kontroly používania pridelených finančných prostriedkov. Tieto systémy zahŕňali okrem iného možnosť viesť hĺbkový audit, ak je to potrebné, na základe podkladovej dokumentácie, účtov a účtovných dokumentov a všetkých ostatných dokumentov týkajúcich sa financovania projektu alebo programu, a to až do konca obdobia siedmich rokov od poslednej platby. Na základe článku 18.4 uvedenej prílohy sa kontroly a audity mohli „vzťahovať aj na dodávateľov a subdodávateľov, ktorým boli poskytnuté finančné prostriedky Spoločenstva“. Uskutočňovanie finančných auditov bolo tiež upravené v článku 4.5 prílohy II k uvedenej dohode a v článku 25.1 prílohy I k servisnej zmluve.

30

Okrem toho podľa článku 4.15 programového odhadu aj výdavky vynaložené na základe programového odhadu podliehali vykonaniu finančného auditu, v rámci ktorého audítori mohli vykonať všetky účtovné, technické, administratívne a právne preverenia, ktoré považovali za užitočné alebo potrebné.

31

Pokiaľ ide o prípadné pohľadávky zistené Komisiou alebo národným povoľujúcim úradníkom, na tieto sa najprv uplatňovali články 41 až 47 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF a potom od nadobudnutia účinnosti finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF, od 20. marca 2008, články 63 až 65 tohto druhého nariadenia.

32

Článok 65 ods. 2 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF prevzal obsah článku 46 ods. 3 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF. Tieto ustanovenia, rovnako ako aj článok 80 ods. 1 druhý pododsek nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012, o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1), zverovali vedúcemu účtovníkovi Komisie právomoc vymáhať príslušné sumy započítaním pohľadávok, ktoré má ERF alebo Únia voči akémukoľvek dlžníkovi, s pohľadávkou tohto dlžníka voči ERF alebo Únii, ktorá je určitá, má pevne stanovenú výšku a je splatná.

33

Bod 3.3.2 príručky odlišoval druhy výdavkov, na ktoré sa vzťahovali programové odhady, od výdavkov, na ktoré sa vzťahovali servisné zmluvy, a to takto:

„V prípade súkromných nepriamych decentralizovaných operácií (iba ERF), výdavky na personál dotknutého subjektu, ako aj jeho vlastné prevádzkové výdavky, potrebné na finančnú realizáciu časti ‚réžia‘ rozpočtu jednotlivých programových odhadov nemôžu byť financované časťou ‚réžia‘ rozpočtu programových odhadov, keďže tieto výdavky sú pokryté rozpočtom servisnej zmluvy podpísanej s týmto subjektom.“

34

Pokiaľ ide po prvé o vrátenie súm pridelených na základe servisnej zmluvy, ktorá je predmetom prejednávanej žaloby, článok 31.1 prílohy I k uvedenej zmluve stanovoval:

„Oprávnená zmluvná strana [zo servisnej zmluvy] sa zaväzuje vrátiť obstarávateľovi sumy, ktoré jej boli vyplatené [na základe servisnej zmluvy] v nadmernej výške v porovnaní s konečnou sumou, ktorá sa mala vyplatiť, a to najneskôr v termíne uvedenom v rozhodnutí o vymáhaní, čo zodpovedá 45 dňom po dni vydania tohto rozhodnutia o vymáhaní.“

35

V tejto súvislosti článok 31.3 prílohy I k servisnej zmluve stanovoval, že obstarávateľ môže vymáhať sumy, ktoré sú mu dlžné, započítaním so sumami, ktoré sa majú z akéhokoľvek titulu vyplatiť oprávnenej zmluvnej strane, a prípadne že na Komisiu ako poskytovateľa finančných prostriedkov môžu byť prenesené práva obstarávateľa.

36

Pokiaľ ide po druhé o vrátenie súm pridelených na základe programového odhadu, v článku 4.14 programového odhadu sa uvádzalo, že sumy zodpovedajúce neoprávneným výdavkom musia byť bezodkladne vrátené správcom záloh a účtovníkom, alebo prípadne subjektom uvedeným v bode 4.2. programového odhadu, to znamená žalobkyňou.

37

Podľa úvodného odseku bodu 4 programového odhadu museli technické ustanovenia týkajúce sa realizácie programového odhadu rešpektovať pravidlá a postupy popísané v príručke. V bode 3.4.1 tejto príručky sa okrem iného uvádzalo:

„Potvrdenie programového odhadu vedúcim delegácie znamená jeho súhlas, pokiaľ ide o financovanie…, za predpokladu, že budú dodržané pravidlá a postupy uvedené v tejto praktickej príručke. V prípade nedodržania týchto pravidiel a postupov budú výdavky vzťahujúce sa na predmetné operácie výdavkami, ktoré nie sú oprávnené na financovanie prostriedkami Európskej únie.“

38

Bod 4.1.2 príručky okrem iného stanovoval, že „na to, aby boli výdavky oprávnené, musia súvisieť s realizáciou činností v riadne schválenom a vopred podpísanom programovom odhade“.

39

Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. novembra 2015 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

40

Osobitným podaním predloženým do kancelárie Všeobecného súdu 22. januára 2016 vzniesla Komisia námietku na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Žalobkyňa podala svoje pripomienky k tejto námietke 21. marca 2016.

41

Uznesením z 30. mája 2016 ôsma komora Všeobecného súdu (pôvodné zloženie) rozhodla o spojení konania o námietke s konaním vo veci samej.

42

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

43

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

44

Komisia v námietke hneď na úvod tvrdí, že predmet prejednávanej žaloby sa musí obmedziť na návrh na zrušenie piatich zo šiestich rozhodnutí o započítaní uvedených v bode 17 vyššie, keďže žalobkyňa opomenula v žalobe napadnúť rozhodnutie z 25. septembra 2015. Podľa Komisie z uvedeného vyplýva, že suma, ktorá sa má vziať do úvahy v rámci žaloby, musí byť obmedzená len na 560096,51 eura.

45

Žalobkyňa vo svojich pripomienkach k námietke nespochybňuje opomenutie rozhodnutia z 25. septembra 2015 v návrhoch uvedených v žalobe. Uvádza však, že zo sumy, ktorej zaplatenie požaduje, nevyhnutne vyplýva zohľadnenie tohto rozhodnutia v predmete žaloby. Okrem toho žaloba výslovne poukazuje na toto rozhodnutie ako na rozhodnutie, ktoré je súčasťou rozhodnutí, proti ktorým žaloba smeruje.

46

Na základe článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba obsahovať predmet konania, dôvody a tvrdenia, na ktorých je žaloba založená, ako aj stručné zhrnutie uvedených dôvodov. Tieto údaje musia byť dostatočne jasné a presné, aby umožnili žalovanému pripraviť si obhajobu a Súdnemu dvoru vykonať preskúmanie. Z uvedeného vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia vyplývať koherentným a zrozumiteľným spôsobom už z textu samotnej žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. apríla 2015, Parlament/Rada, C‑317/13 a C‑679/13, EU:C:2015:223, bod 17 a citovanú judikatúru).

47

V prejednávanej veci žalobkyňa v žalobe jasným a jednoznačným spôsobom uvádza sumu, o ktorej vyplatenie žiada a ktorá zahŕňa sumu, ktorej sa týka rozhodnutie z 25. septembra 2015. Okrem toho je v žalobe toto rozhodnutie označené minimálne jedenkrát ako jedno z „rozhodnutí, ktoré táto žaloba napáda“.

48

Opomenutie rozhodnutia z 25. septembra 2015 v častiach žaloby týkajúcich sa návrhov žalobkyňa teda nemá žiadny vplyv na predmet žaloby.

49

[Opravené uznesením z 3. októbra 2018] Zo znenia žaloby totiž jednoznačne vyplýva, že cieľom argumentácie žalobkyne je okrem iného dosiahnuť zrušenie všetkých rozhodnutí o započítaní uvedených v bode 17 vyššie, ktorými sa vymáha sporná pohľadávka, čo umožňuje nielen Všeobecnému súdu vykonať jeho preskúmanie, ale umožňuje aj Komisii pripraviť si obranu. Komisia napokon vo svojich písomných podaniach odpovedala na uvedenú argumentáciu tak, že na uvedenú pohľadávku poukázala v jej celku.

50

Z uvedeného vyplýva, že prejednávaná žaloba smeruje proti všetkým rozhodnutiam o započítaní uvedeným v bode 17 vyššie (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).

51

Je preto potrebné odmietnuť argumentáciu, ktorú uvádza hneď na úvod Komisia v námietke, podľa ktorej sa predmet žaloby musí obmedziť na návrh na zrušenie piatich zo šiestich napadnutých rozhodnutí.

52

Na podporu námietky uvádza Komisia tri tvrdenia.

53

Po prvé Komisia namieta neprípustnosť žaloby z toho dôvodu, že v žalobe nie sú uvedené osobitné žalobné dôvody týkajúce sa napadnutých rozhodnutí. V tejto súvislosti tvrdí, že žalobné dôvody uvedené žalobkyňou majú za cieľ iba spochybniť dôvodnosť spornej pohľadávky, a nie správnosť aktov započítania, ktoré sú predmetom uvedených rozhodnutí, z právneho a finančného hľadiska.

54

Po druhé Komisia navrhuje Všeobecnému súdu, aby vyhlásil, že nemá právomoc konať o žalobe vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutia nie sú pričítateľné Komisii. Komisia tvrdí jednak, že k intervencii z jej strany došlo jedine s cieľom zabezpečiť financovanie programu a jednak, že jej vedúci účtovník konal v rámci toho, ako na neho boli prenesené práva národného povoľujúceho úradníka, ktorému sú uvedené rozhodnutia naďalej pričítateľné.

55

Po tretie Komisia sa domnieva, že žalobkyňa sa dopustila „zneužitia konania“. Podľa Komisie sa napadnuté rozhodnutia v podstate týkajú zmluvných vzťahov medzi žalobkyňou a príslušnými orgánmi Guinejsko‑bissauskej republiky, takže žalobkyňa vzhľadom na neexistenciu rozhodcovskej doložky nemôže podať žalobu, ktorú bude preskúmavať Všeobecný súd.

56

Žalobkyňa vo svojich pripomienkach k námietke tvrdí, že skutočne je adresátom napadnutých rozhodnutí. Tieto rozhodnutia nepatria do zmluvného kontextu a ich autorom je Komisia, konajúca na základe jej vlastných právomocí, z titulu jej výsad ako orgánu verejnej moci.

57

Pokiaľ ide o argumentáciu Komisie, podľa ktorej sa žalobkyňa dopustila „zneužitia“ konania, treba uviesť, že táto žaloba je založená sčasti na článku 263 ZFEÚ a jej predmetom je okrem iného návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí. Žalobkyňa na podporu žaloby v podstate uviedla päť žalobných dôvodov, a to konkrétne žalobný dôvod založený na „neexistencii právneho základu“, žalobný dôvod založený na porušení zásady zákazu bezdôvodného obohatenia, žalobný dôvod založený na porušení voľnej úvahy na základe článkov 42, 44, 45 a 47 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF a porušení zásady proporcionality, žalobný dôvod založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení Komisie, týkajúcom sa viacerých zistení uvedených v správe z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad.

58

Od Všeobecného súdu sa vzhľadom na výslovné odkazy na článok 263 ZFEÚ uvedené v žalobe a označenie žalobných dôvodov uvádzaných v tejto žalobe žiada, aby uplatnil svoje právomoci v oblasti preskúmania zákonnosti napadnutých rozhodnutí. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry akt, ktorým Komisia tak ako v každom z uvedených rozhodnutí uskutočňuje mimosúdne započítanie dlhov voči pohľadávkam, ktoré vychádzajú z rozličných právnych vzťahov s tou istou osobou, predstavuje napadnuteľný akt v zmysle uvedeného ustanovenia. Práve v rámci takejto žaloby o neplatnosť prislúcha Všeobecnému súdu preskúmať zákonnosť jedného alebo viacerých rozhodnutí o započítaní vzhľadom na jeho účinky týkajúce sa toho, že sumy dlžné žalobkyni v skutočnosti neboli vyplatené (pozri rozsudok zo 6. októbra 2015, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia, T‑216/12, EU:T:2015:746, bod 53 a citovanú judikatúru).

59

Žalobkyňa sa však tým, že uvádza žalobný dôvod založený na „neexistencii právneho základu“ a žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom posúdení Komisie, týkajúcom sa viacerých zistení uvedených v správe z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad, v podstate domáha toho, aby Všeobecný súd konštatoval, že sporné rozhodnutia nemôžu byť založené na spornej pohľadávke. V rámci žalobného dôvodu založeného na „neexistencii právneho základu“ totiž žalobkyňa Komisii okrem iného vytýka, že ju označila za dlžníka uvedenej pohľadávky, ktorej splatnosť žalobkyňa spochybňuje.

60

Cieľom prejednávanej žaloby je tak v skutočnosti dosiahnuť nielen zrušenie napadnutých rozhodnutí, zaviazanie Komisie na zaplatenie sumy 624388,73 eura a náhradu morálnej ujmy žalobkyne, ale tiež to, aby Všeobecný súd konštatoval, že Únia nemá voči žalobkyni spornú pohľadávku (pozri analogicky rozsudok zo 6. októbra 2015, Technion a Technion Research & Development Foundation/Komisia, T‑216/12, EU:T:2015:746, body 54 a 55).

61

Pokiaľ pritom ide o povahu spornej pohľadávky, jednak treba uviesť, že medzi Úniou, zastúpenou Komisiou, a žalobkyňou neexistuje zmluvný vzťah. Druhou zmluvnou stranou servisnej zmluvy, na základe ktorej žalobkyňa pripravila programový odhad, je minister hospodárstva a financií Guinejsko‑bissauskej republiky, a nie Únia, zastúpená Komisiou. Pokiaľ ide o programový odhad, žalobkyňa vo svojich pripomienkach k námietke poukázala na to, že nejde o zmluvu, ale o programový dokument, ktorého cieľom je nakladanie s finančnými prostriedkami vyplatenými Komisiou v súlade s rozpočtom, ktorý sama stanovila, pričom tento dokument nevytvára vzájomné záväzky s Komisiou. Komisia na pojednávaní uviedla, že v tejto záležitosti súhlasí so stanoviskom žalobkyne. Programový odhad kvalifikovala ako jednostranný akt, ktorý možno prirovnať k prejavu vôle žalobkyne, prostredníctvom ktorého žalobkyni vznikla zodpovednosť za správnu realizáciu projektu.

62

V tejto súvislosti treba spresniť, že z článku 54 ods. 4 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF vyplýva, že programové odhady predstavujú „individuálne právne záväzky“ a že sú uzatvorené štátom AKT alebo zámorskou krajinou alebo územím, ktoré je príjemcom, alebo Komisiou konajúcou v ich mene a na ich účet. V dôsledku toho len samotná skutočnosť, že vedúci delegácie podpísal programový odhad s dôvetkom „na schválenie“, nemôže viesť k záveru, že ide o zmluvu medzi žalobkyňou a Úniou, zastúpenou Komisiou, pretože inak by to bolo v rozpore so samotným znením uvedeného ustanovenia.

63

Okrem toho vyplatenie finančnej dotácie, ktorú Komisia pridelila na programový odhad, predstavovalo plnenie povinnosti platby, ktorú mala Komisia na základe článku 54 ods. 3 písm. a) finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF, pričom v programovom odhade takáto povinnosť nebola stanovená. Za týchto okolností ani práva Komisie súvisiace s pohľadávkami, ktoré majú základ v tejto istej finančnej dotácii, nemôžu vyplývať z programového odhadu a patria výlučne do rámca realizácie výsad práva Únie, ktorých bola Komisia nositeľom na základe jednotlivých finančných nariadení upravujúcich prostriedky pridelené do ERF.

64

Po druhé treba uviesť, že sporná pohľadávka bola založená iba na zisteniach uvedených v správe z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad a ktorá bola vyhotovená v súlade s článkom 4.15 programového odhadu a článkom 4.5 dohody o financovaní, bez toho, aby sa odkazovalo na ustanovenia servisnej zmluvy. Okrem toho z bodu 2.5 tejto správy vyplýva, že uvedená správa sa týkala iba neoprávnených výdavkov zistených v rámci správy rozpočtu, ktorý tvoria finančné príspevky Únie v podobe zálohových účtov. Táto správa tak nezahŕňala výdavky, na ktoré sa vzťahuje uvedená zmluva, to znamená výdavky na personál žalobkyne a jej vlastné prevádzkové výdavky, potrebné na finančnú realizáciu časti „réžia“ rozpočtu programového odhadu.

65

Z uvedeného vyplýva, že otázka existencie spornej pohľadávky nezávisí ani od zmluvného kontextu spojeného s uzavretím servisnej zmluvy medzi žalobkyňou a národným povoľujúcim úradníkom, ani od výkladu ustanovení zmluvy alebo akejkoľvek dohody o subvencii uzavretej medzi žalobkyňou a Úniou, zastúpenou Komisiou.

66

Za týchto okolností, v rozpore s tým, čo tvrdí Komisia, žalobkyňa sa nedopustila „zneužitia konania“, keď na Všeobecný súd podala návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí. Podľa judikatúry je totiž na súdy Únie možné podať žalobu na základe článku 263 ZFEÚ vtedy, keď má napadnutý akt vyvolávať záväzné právne účinky, ktoré nepatria do zmluvných vzťahov spájajúcich zmluvné strany a ktoré zahŕňajú realizáciu výsad orgánu verejnej moci, zverených inštitúcii ako správnemu orgánu (uznesenie z 29. septembra 2016, Investigación y Desarrollo en Soluciones y Servicios IT/Komisia, C‑102/14 P, neuverejnené, EU:C:2016:737, bod 55; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 9. septembra 2015, Lito Maieftiko Gynaikologiko kai Cheirourgiko Kentro/Komisia, C‑506/13 P, EU:C:2015:562, bod 20).

67

Okrem toho pokiaľ ide o argumentáciu Komisie, podľa ktorej napadnuté rozhodnutia jej nie sú pričítateľné, keďže ich prijala v rámci toho, ako na ňu boli prenesené práva národného povoľujúceho úradníka, treba zdôrazniť, že finančné ustanovenia uplatňované na prostriedky ERF, t. j. článok 46 ods. 3 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF a článok 80 ods. 1 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF, týkajúce sa vymáhania pohľadávok započítaním, nestanovovali režim prenesenia práv. Takýto režim stanovoval iba článok 31.1 servisnej zmluvy. Z bodu 64 vyššie pritom vyplýva, že ustanovenia uvedenej zmluvy sa neuplatňovali na účely vymáhania spornej pohľadávky. V každom prípade, keďže prenesenie práv umožňuje postúpenie pohľadávky na osobu, na ktorú boli práva prenesené a ktorá sa stáva nositeľom práv spojených s pohľadávkou, treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutia sú aj v prípade prenesenia práv naďalej pričítateľné Komisii.

68

Napokon, pokiaľ ide o argumentáciu Komisie týkajúcu sa neprípustnosti návrhov žalobkyne na zrušenie, nemožno ju prijať. Podľa článku 63 ods. 2 a 3 finančného nariadenia uplatniteľného na 10. ERF, preverenie zo strany príslušného povoľujúceho úradníka a vedúceho účtovníka, že pohľadávka je určitá, má pevne stanovenú výšku a je splatná, je podmienkou prijatia rozhodnutia o vymáhaní pohľadávok na základe článku 65 finančného nariadenia uplatniteľného na 10. ERF. Žalobkyni preto nemožno odoprieť možnosť spochybniť existenciu pohľadávky, ktorú má voči nej Komisia, keďže táto pohľadávka predstavuje samotný právny základ napadnutých rozhodnutí.

69

Vzhľadom na všetko, čo je uvedené vyššie, Všeobecný súd má právomoc konať o prejednávanom spore. Námietka Komisie sa musí odmietnuť a žaloba sa musí vyhlásiť za prípustnú v celom rozsahu.

70

Pred štvrtým žalobným dôvodom, ktorý je založený na porušení procesných záruk, sa treba venovať prvému, tretiemu a piatemu žalobnému dôvodu, keďže sa týkajú „neexistencie [presného] právneho základu“ Komisie, ako aj miery jej voľnej úvahy na základe finančných ustanovení uplatňovaných v rámci používania prostriedkov ERF a ich cieľom je preukázať, že Komisia sa dopustila viacerých prípadov zjavne nesprávneho posúdenia, keď si osvojila určité zistenia správy z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad.

71

Pokiaľ ide o druhý žalobný dôvod, treba ho preskúmať v rámci analýzy časti návrhu na vrátenie súm údajne spojených s bezdôvodným obohatením Komisie, zvýšených o úroky z omeškania, ktoré budú stanovené na základe referenčnej sadzby ECB, zvýšenej o dva percentuálne body. Uvedená časť návrhu bude preskúmaná až následne po návrhoch na zrušenie.

72

Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že Komisia v napadnutých rozhodnutiach neuviedla presný „právny základ“ svojich nárokov a v dôsledku toho porušila zásadu právnej istoty. V tejto súvislosti sa opiera o listy z 29. októbra a 12. decembra 2014, ako aj 2. októbra 2015, v ktorých Komisia na účely preukázania existencie pohľadávky Únie voči žalobkyni odkázala iba na články 28 až 31 všeobecných podmienok servisnej zmluvy, ako aj na „finančné pravidlá uplatňované na 9. ERF“, a to bez ďalšieho spresnenia.

73

V druhom rade žalobkyňa uvádza, že ju nemožno považovať za dlžníka spornej pohľadávky, keďže konala ako sprostredkovateľ medzi Komisiou a Guinejsko‑bissauskou republikou, vo vzťahu ku ktorej je žalobkyňa samostatným právnym subjektom. Žalobkyňa tvrdí, že článok 46 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF neumožňoval vymáhanie pohľadávky od súkromného subjektu intervenujúceho v rámci nepriamej decentralizovanej operácie, ktorý nebol príjemcom predmetných súm. Podľa žalobkyne z článku 3 prílohy I dohody o financovaní vyplýva, že štát, ktorý je príjemcom, má naďalej zodpovednosť za realizáciu programu voči Komisii. V tejto súvislosti žalobkyňa spresňuje, že sumy, ktoré sa z titulu programového odhadu považujú za neoprávnené, neslúžili na pokrytie jej nákladov a neboli vyčlenené na akúkoľvek ziskovú maržu.

74

Komisia tvrdenia žalobkyne popiera. Tvrdí, že článok 13 ods. 3 a články 42 až 47 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF zverili jej hlavnému účtovníkovi právomoc vymáhať spornú pohľadávku, a teda predstavovali právny základ napadnutých rozhodnutí. Komisia okrem toho uvádza, že žalobkyňu nemožno považovať len za finančného sprostredkovateľa a že žalobkyňa bola plne zodpovedná za správu prostriedkov pridelených na základe programového odhadu, v súlade s článkom 80 uvedeného nariadenia, ktorého odsek 3 stanovoval, že „príslušný [súkromnoprávny] subjekt preberá zodpovednosť za… implementáciu programu alebo projektu namiesto národného zmocňujúceho [povoľujúceho – neoficiálny preklad] úradníka“.

75

Hneď na úvod treba pripomenúť, že zásada právnej istoty je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, ktorých dodržiavanie musí Všeobecný súd zaručiť. Táto zásada vyžaduje, aby záväzná povaha akéhokoľvek aktu, ktorý smeruje k vytvoreniu právnych účinkov, bola odvodená z ustanovenia práva Únie, ktoré stanovuje právnu formu aktu a ktoré v ňom musí byť výslovne uvedené ako právny základ (pozri rozsudok z 12. decembra 2007, Taliansko/Komisia, T‑308/05, EU:T:2007:382, bod 123 a citovanú judikatúru). Táto povinnosť sa a fortiori uplatňuje aj na rozhodnutia určené fyzickým alebo právnickým osobám uvedeným v článku 288 štvrtom odseku ZFEÚ.

76

Opomenutie odkazu na presný právny základ určitého aktu alebo rozhodnutia však nemusí predstavovať podstatnú vadu v prípade, že tento právny základ možno určiť za pomoci iných prvkov predmetného aktu alebo rozhodnutia. Výslovný odkaz je však nevyhnutný, ak sú v prípade neexistencie takéhoto výslovného odkazu dotknuté osoby a príslušný súd Únie ponechaní v neistote, čo sa týka presného právneho základu (rozsudky z 26. marca 1987, Komisia/Rada, 45/86, EU:C:1987:163, bod 9, a z 12. decembre 2007, Taliansko/Komisia, T‑308/05, EU:T:2007:382, bod 124).

77

V prejednávanej veci treba konštatovať, že napadnuté rozhodnutia vo svojich príslušných poznámkach pod čiarou obsahujú výslovný odkaz na článok 65 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF a na článok 80 nariadenia č. 966/2012.

78

Ako pritom vyplýva zo znenia článku 65 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF, toto ustanovenie na základe svojho odseku 2 zveruje Komisii možnosť vymáhať pohľadávky z ERF započítaním.

79

Pokiaľ ide o článok 80 nariadenia č. 966/2012, treba uviesť, že odsek 1 druhý pododsek tohto ustanovenia nahradil článok 83 nariadenia Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145), ktorý sa mutatis mutandis uplatňoval na vykonávanie článku 65 ods. 2 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF, v súlade s článkom 65 ods. 7 tohto posledného uvedeného nariadenia.

80

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutia boli založené na článku 65 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF a na článku 80 nariadenia č. 966/2012, Komisii nemožno vytýkať, že porušila svoju povinnosť uviesť v napadnutých rozhodnutiach presný právny základ, keď pristúpila k aktom započítania.

81

Pokiaľ ide o otázku, či sa Komisia mohla oprávnene oprieť o spornú pohľadávku, keď pristúpila k aktom započítania, ktoré sú predmetom napadnutých rozhodnutí, v tom zmysle, že podľa žalobkyne neoznačila presný „právny základ“ pre svoje nároky, treba pripomenúť, že tak ako jasne vyplýva z napadnutých rozhodnutí a rozhodnutia o vymáhaní, sporná pohľadávka je založená na správe z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad. V bode 2.2 uvedenej správy sa pritom výslovne uvádzajú všetky ustanovenia, ktoré umožnili zistiť spornú pohľadávku.

82

Pokiaľ ide napokon o tvrdenia žalobkyne týkajúce sa jej postavenia ako sprostredkovateľa medzi Komisiou a Guinejsko‑bissauskou republikou, Komisii sa nimi v podstate vytýka to, že prijala napadnuté rozhodnutia, pričom jej však žiaden právny základ neumožňoval identifikovať žalobkyňu ako dlžníka spornej pohľadávky, a v dôsledku toho ako adresáta uvedených rozhodnutí.

83

V tejto súvislosti treba v prvom rade uviesť, že z článku 64 ods. 2 nariadenia uplatňovaného na 10. ERF vyplýva, že bez toho, aby bola dotknutá zodpovednosť štátov AKT, Komisia môže „formálne označiť sumu za pohľadávku od inej osoby ako tieto štáty, a to rozhodnutím, ktoré je vynútiteľné za rovnakých podmienok, ako sú podmienky uvedené v článku [299] zmluvy“.

84

V rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa, z toho vyplýva, že Komisia na základe článku 64 ods. 2 nariadenia uplatňovaného na 10. ERF disponovala právnym základom, ktorý jej umožňoval konštatovať pohľadávku voči žalobkyni ako súkromnoprávnemu subjektu, odlišnému od štátu, ktorý je príjemcom a ktorým je v prejednávanej veci Guinejsko‑bissauská republika.

85

Ďalej treba preveriť, či v prejednávanej veci sporná pohľadávka bola splatná v zmysle článku 63 ods. 2 a 3 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF, vo vzťahu k žalobkyni.

86

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 4.14 programového odhadu výslovne stanovoval, že vrátiť neoprávnené sumy prináleží správcovi alebo účtovníkovi určenému žalobkyňou, resp. žalobkyni, a že až v prípade, že títo uvedenú povinnosť nesplnia a pred vyplatením pôvodnej dotácie nebola poskytnutá žiadna banková záruka, možno vrátenie týchto súm požadovať od predstaviteľa štátu, ktorý je príjemcom, t. j. od národného povoľujúceho úradníka.

87

Z uvedeného vyplýva, že v súlade s článkom 4.14 programového odhadu sa žalobkyňa tým, že vyhotovila programový odhad, jednostranne zaviazala nahradiť prípadné neoprávnené výdavky konštatované Komisiou. Komisia ju preto odôvodnene považovala za dlžníka spornej pohľadávky.

88

Tento záver nemôže byť spochybnený bodmi 2.5 a 4.1.5 príručky, ktoré stanovovali, že „bez ohľadu na rozsah delegovaných právomocí a zodpovedností, finančná zodpovednosť za plnenie programového odhadu voči Komisii… stále nesie dotknutý predstaviteľ štátu, resp. štátov, ktoré sú príjemcom“, a že „v prípade vydania príkazu na vrátenie musí dotknutý predstaviteľ štátu, resp. štátov, ktoré sú príjemcom, zabezpečiť skutočné vrátenie dlžnej sumy“.

89

Z úvodného odseku bodu 4 programového odhadu totiž vyplýva, že cieľom toho, čo je uvedené v tomto bode, bolo špecifikovať a doplniť ustanovenia príručky uplatňované na programový odhad, takže na ustanovenia príručky sa nemožno odvolávať na účely spochybnenia finančnej zodpovednosti subjektov, stanovenej osobitnými ustanoveniami programového odhadu.

90

Rovnako vzhľadom na to, že dohoda o financovaní sa uplatňovala na všetky programy alebo projekty, ktoré nevyhnutne neboli predmetom súkromného nepriameho decentralizovaného riadenia, nemožno sa na ňu odvolávať s cieľom popierať zmysel osobitných záväzkov prijatých žalobkyňou na základe programového odhadu.

91

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého sumy kvalifikované ako neoprávnené z titulu programového odhadu neslúžili na pokrytie jej nákladov a neboli vyčlenené na akúkoľvek ziskovú maržu, toto tvrdenie nemôže uspieť. Ako vyplýva z článku 65 ods. 2 nariadenia uplatňovaného na 10. ERF, vymáhanie započítaním sa môže uskutočniť, pokiaľ ide o „[pohľadávky voči akémukoľvek dlžníkovi]“. Môže sa tak týkať akejkoľvek finančnej dotácie Komisie, zverenej v rámci správy prostriedkov ERF, či už ide o sumy vyplatené na účely pokrytia nákladov alebo odmeny dlžníka, alebo sumy, cieľom ktorých je priznať mu ziskovú maržu.

92

Vzhľadom na všetko, čo bolo uvedené vyššie, treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.

93

V treťom žalobnom dôvode žalobkyňa jednak tvrdí, že Komisia neuplatnila voľnú úvahu, ktorá jej bola zverená ustanoveniami finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF, týkajúcimi sa zistenia a vymáhania pohľadávok, vykladanými v spojení s príručkou, keď sa uspokojila iba s tým, že schválila posúdenia audítora, pričom po predložení správy z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad, neprijala samostatné rozhodnutie.

94

Po druhé žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila porušenia zásady proporcionality, keď nezvážila vplyv pohľadávky a hodnotu servisnej zmluvy a nezohľadnila skutočnosť, že servisná zmluva stanovovala sankcie pre prípad, že by žalobkyňa neplnila svoje povinnosti, ktoré mala na základe uvedenej zmluvy. Žalobkyňa tvrdí, že Komisia tiež nevzala do úvahy skutočnosť, že výdavky kvalifikované ako neoprávnené ňou boli vynaložené a vyplatené rozličným konečným príjemcom a že suma spornej pohľadávky dosahuje až 97 % súm, ktoré vyplatila uvedeným príjemcom.

95

Komisia tvrdenia žalobkyne popiera. Domnieva sa, že správa z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad, bola správna a riadne odôvodnená, takže ju mohla akceptovať, a pritom nepotrebovala nadbytočné komentáre. Pokiaľ ide o zohľadnenie skutočností týkajúcich sa hodnoty servisnej zmluvy a sankcií upravených touto zmluvou, Komisia pripomína, že uvedenú zmluvu a programový odhad treba považovať za dva osobitné dokumenty.

96

V piatom žalobnom dôvode žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia, keď okrem iného schválila finančné zistenia č. 1, 2 a 8 správy z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad.

97

V tejto súvislosti treba uviesť, že v rámci finančného zistenia č. 1 uvedenej správy z auditu, nazvaného „Prekročenie, pokiaľ ide o plnenie rozpočtových riadkov“, audítor identifikoval neoprávnené výdavky v sume 200779,27 eura, z dôvodu interného prekročenia viacerých rubrík rozpočtu programového odhadu v nadväznosti na prerozdelenie výdavkov, ktoré boli pôvodne žalobkyňou nesprávne zaradené.

98

V rámci finančného zistenia č. 2, nazvaného „Výdavky spojené so subvenčnými zmluvami po uplynutí obdobia dodatkov č. 1“, audítor uviedol, že výdavky, ku ktorým došlo počas obdobia plnenia dodatkov č. 2 rozličných subvenčných zmlúv, v sume 312265,42 eura, boli neoprávnené, a to z dôvodu, že neexistovala kontinuita medzi skončením platnosti dodatkov č. 1 (od 24. januára do 16. apríla 2012) a začiatkom platnosti dodatkov č. 2 (23. mája 2012).

99

V rámci finančného zistenia č. 8, nazvaného „Výdavky mimo rámca zmluvného obdobia“, audítor dospel k záveru, že k určitým výdavkom, v celkovej sume 32585 eur, došlo po skončení programového odhadu, a preto sú neoprávnené.

100

Pokiaľ ide o finančné zistenie č. 1, žalobkyňa tvrdí, že bod 3.5.2 príručky, článok 2.1 prílohy I k zmluve o financovaní a článok 4.12 programového odhadu umožňovali iba prerozdelenie súm medzi hlavné riadky rozpočtu alebo v rámci rovnakého hlavného riadku, takže prerozdelenie súm medzi podkapitoly rozpočtu nebolo možné uskutočniť. Čo sa týka určitých prerozdelených súm, audítor neposkytol dostatočné odôvodnenie. Žalobkyňa okrem toho tvrdí, že v dôsledku toho, že audítor preradil sumu uvedenú v rozpočtovom riadku 390000 do rozpočtového riadku 177000, bola nútená zabezpečiť výdavky spojené s potrebou jednak zachovať nad rámec plánovaného obdobia prvé dve finančné záruky a jednak dojednať tretiu finančnú záruku.

101

Komisia tvrdí, že rozpočet programového odhadu treba vnímať ako celok vytvorený z jeho zložiek a že preradenia a účtovné opravy, ktoré vykonal audítor, boli uskutočnené na základe dôkladnej analýzy originálov dokumentov, ktorými sa preukazovali predmetné výdavky.

102

Pokiaľ ide o finančné zistenie č. 2, žalobkyňa uznáva neexistenciu kontinuity medzi skončením platnosti dodatkov č. 1 a začiatkom platnosti dodatkov č. 2 subvenčných zmlúv. Komisii však v podstate vytýka to, že dodatkom k subvenčným zmluvám odmietla priznať retroaktívny účinok, ktorý povolila vo vzťahu k dodatku č. 2 k servisnej zmluve s cieľom napraviť situáciu súvisiacu s jej vlastným omeškaním pri uzavieraní dodatku k uvedenej zmluve, na základe čoho bola nútená naďalej pokračovať vo vykonávaní svojich úloh, bez zmluvy, v období od 1. januára do 10. februára 2012.

103

Komisia tvrdí, že podľa článkov 11 a 14.1 všeobecných podmienok uplatňovaných na subvenčné zmluvy uzavreté v rámci externých akcií Európskej únie, tak ako boli tieto prebraté v programovom odhade a priložené ku každej subvenčnej zmluve, obdobie realizácie dotknutých akcií nebolo možné legálne predĺžiť.

104

Pokiaľ ide o finančné zistenie č. 8, žalobkyňa tvrdí, že vynaložené výdavky sú spojené so službami uskutočnenými počas obdobia programového odhadu, to znamená s činnosťami monitoringu a revízie prác vykonaných v rámci subvenčných zmlúv, pred skončením operačného obdobia 30. júna 2012.

105

Komisia uvádza, že žalobkyňa nemôže tvrdiť, že poskytla dotknuté služby v ich celku, pričom však neposkytla konečné správy týkajúce sa týchto služieb pred požadovaným dátumom a nepredložila dôkazy na podporu svojho návrhu.

106

Treba pripomenúť, že zásada riadneho finančného hospodárenia s prostriedkami Únie je stanovená v článku 4 finančného nariadenia uplatňovaného na 9. ERF a v článku 6 písm. d) finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF. Ako vyplýva z článku 11 tohto druhého nariadenia, táto zásada zahŕňa zásady hospodárnosti, efektívnosti a účinnosti.

107

Povinnosť Komisie dbať na riadne finančné hospodárenie s prostriedkami Únie v súlade s článkom 317 ZFEÚ a nevyhnutnosť bojovať proti podvodu s financovaním Únie priznávajú zásadný význam záväzkom týkajúcim sa finančných podmienok (rozsudok zo 17. júna 2010, CEVA/Komisia, T‑428/07 a T‑455/07, EU:T:2010:240, bod 126).

108

Z uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci povinnosť žalobkyne uviesť výdavky vynaložené počas obdobia realizácie projektu a v súlade s požiadavkami stanovenými v programovom odhade, príručke a dohode o financovaní predstavovala hlavný záväzok, ktorého cieľom bolo umožniť Komisii, aby mala k dispozícii údaje potrebné na preverenie, či vyplatené príspevky boli oprávnené na financovanie z ERF, a prípadne aby mohla požadovať uspokojenie zistených pohľadávok.

109

Vzhľadom na zásadu riadneho finančného hospodárenia, a predovšetkým zásadu efektívnosti okrem toho Komisii nemožno vytýkať, že sa oprela o závery správy z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad, na účely uplatnenia pohľadávok, ktoré mala ako poskytovateľ finančných prostriedkov, pokiaľ sa jej tieto pohľadávky zdali správne a odôvodnené.

110

Bez ohľadu na túto úvahu z článku 63 ods. 1 a článku 65 ods. 2 finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF vyplýva, že príslušný povoľujúci úradník určený Komisiou bol povinný preveriť existenciu a výšku dlhu, ako aj jeho podmienky splatnosti, a mohol zrušiť alebo upraviť sumu pohľadávky.

111

V rámci uplatnenia svojej voľnej úvahy pri vymáhaní pohľadávky teda Komisia nemôže byť vyňatá spod súdneho preskúmania. Ak by tomu tak bolo, z miery voľnej úvahy jej príslušného povoľujúceho úradníka by sa v skutočnosti stala voľná úvaha, ktorá je kvázi svojvoľná, a súd Únie by ju nemohol preskúmavať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2011, Grécko/Komisia, T‑81/09, neuverejnený, EU:T:2011:366, bod 142).

112

Práve z hľadiska tejto úvahy treba preskúmať, či bolo na základe ustanovení finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF vykonané samostatné a dostatočné posúdenie, a prípadne či Komisia správne dospela k záveru, že finančné nezrovnalosti, ktorých sa dopustila žalobkyňa, boli dostatočne závažné na to, aby bolo z hľadiska zásady proporcionality nevyhnutné vrátiť plnú sumu výdavkov, ktoré boli v správe z auditu vzťahujúcej sa na programový odhad identifikované ako neoprávnené.

113

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa judikatúry zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom v prípade, ak si možno vybrať z viacerých vhodných opatrení, je potrebné použiť opatrenie, ktoré je najmenej obmedzujúce, a spôsobené ťažkosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok z 26. februára 2016, Bodson a i./EIB, T‑240/14 P, EU:T:2016:104, bod 116 a citovanú judikatúru).

114

V predmetnom prípade treba posúdiť, či akty započítania, keďže boli založené na spornej pohľadávke, ktorú tvorili okrem iného neoprávnené výdavky na základe zistení č. 1, 2 a 8 správy z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad, neprekračovali to, čo bolo nevyhnutné na dosiahnutie cieľov riadneho finančného hospodárenia a boja proti podvodom s financovaním Úniou, tak ako boli ciele pripomenuté v bodoch 105 a 106 vyššie.

115

Pokiaľ ide v prvom rade o finančné zistenie č. 1 správy z auditu, treba konštatovať, že tvrdenie žalobkyne, v ktorom uvádza, že musela znášať všetky náklady na bankové záruky a ďalšie náklady súvisiace so subvenciami a rozpočtovými zárukami, je založené na nesprávnych tvrdeniach. Prerozdelenie, ktoré vykonal audítor vo vzťahu k rozpočtovému riadku 177000, nazvanému „Ďalšie výdavky so subvenciami a zárukami“, totiž spočívalo v tom, že z neho odpočítal sumu 53279,17 eura, takže celková suma po oprave bola vo výške 2672,17 eura. Po opravách audítora preto žalobkyni neprislúchal žiaden neoprávnený náklad na základe rozpočtového riadku 177000.

116

[Opravené uznesením z 3. októbra 2018] V konečnom dôsledku opravy, ktoré audítor vykonal v rozličných rozpočtových riadkoch, viedli k identifikácii neoprávnených nákladov v sume 80988,96 eura, keďže zvýšili alebo spôsobili prekročenie určitých podkapitol rozpočtu (pokiaľ ide o rozpočtové riadky 250000, 320000, 340000, 350000, 370000, 112000 a 172000). Čo sa však týka ďalších podkapitol rozpočtu, prerozdelenie vykonané audítorom malo za dôsledok zníženie prekročenia rozpočtu (pokiaľ ide o rozpočtové riadky 154000, 174000 a 360000), ba až jeho odstránenie (pokiaľ ide o rozpočtové riadky 152000, 156000, 177000 a 390000).

117

V nadväznosti na opravy audítora preto došlo k odpočítaniu sumy 50554,74 eura z celkovej sumy zodpovedajúcej prekročeniam rozpočtu pričítateľným žalobkyni pri plnení konečného rozpočtu programového odhadu. Prerozdelenie uskutočnené audítorom teda predstavuje iba sumu 30434,22 eura (t. j. rozdiel medzi sumou 80988,96 eura a sumou 50554,74 eura) z celkovej sumy 200779,27 eura, zodpovedajúcej všetkým neoprávneným nákladom identifikovaným v rámci finančného zistenia č. 1.

118

Z uvedeného vyplýva, že Komisii nemožno vytýkať, že schválila opravy audítora, keďže tieto opravy predstavovali iba obmedzenú časť celkovej sumy zodpovedajúcej rozpočtovým prekročeniam pričítateľným žalobkyni, vo vzťahu ku ktorým žalobkyňa nespochybnila ani ich existenciu, ani rozsah. Okrem toho vzhľadom na to, že tieto opravy vykonal audítor na základe dokumentov a faktúr, ktoré žalobkyňa predložila audítorovi na mieste, Komisia v každom prípade nemala možnosť vykonať riadne preskúmanie, pokiaľ ide o podrobné údaje o sumách, ktoré sa majú uviesť v každom rozpočtovom riadku.

119

Komisia sa teda tým, že schválila finančné zistenie č. 1 správy z auditu, nedopustila porušenia zásady proporcionality. Okrem toho jej nemožno vytýkať ani to, že nevykonala samostatné posúdenie zistení audítora, keďže nemala k dispozícii všetky dokumenty, ktoré zohľadnil audítor.

120

Rovnako pokiaľ ide o finančné zistenie č. 8 správy z auditu, treba usudzovať, že keďže žalobkyňa nevedela Komisii poskytnúť konečné správy týkajúce sa poskytnutých služieb pred koncom zmluvného obdobia a mala k dispozícii len faktúry s dátumom po skončení programového odhadu, nepredložila žiaden dôkaz, na základe ktorého by bolo možné dospieť k záveru o zjavne nesprávnom posúdení Komisie alebo o porušení zásady proporcionality.

121

Naopak, pokiaľ ide o finančné zistenie č. 2 správy z auditu, treba konštatovať, že tak ako správne uviedla žalobkyňa vo svojich písomných podaniach a na pojednávaní, Komisia nezohľadnila skutočnosť, že aj uzavretie dodatku č. 2 k servisnej zmluve bolo predmetom omeškania, a to medzi 1. januárom a 10. februárom 2012.

122

V tejto súvislosti treba uviesť, že z e‑mailu z 23. januára 2012, ktorý žalobkyni zaslal zástupca Komisie a ktorý bol poskytnutý v prílohe k žalobe, vyplýva, že k schváleniu predĺženia platnosti servisnej zmluvy k tomuto dátumu stále nedošlo. Zástupca Komisie zodpovedný za politické záležitosti a vzťahy s médiami v rámci delegácie Európskej únie v Guinejsko‑bissauskej republike v tomto liste vyjadril svoje poľutovanie, pokiaľ ide o vzniknuté omeškanie, a ubezpečil, že retroaktivita predĺženia platnosti uvedenej zmluvy „nie je vôbec otázna“.

123

Z uvedeného vyplýva, že Komisia tým, že nariadila vrátenie súm predstavujúcich výdavky zistené v rámci finančného zistenia č. 2 správy z auditu, v podstate odmietla, aby sa aj na dodatky k subvenčným zmluvám uplatnila retroaktivita, ktorú priznala vo vzťahu k dodatku k servisnej zmluve, pričom si bola plne vedomá, že dochádza k omeškaniu s jej predĺžením.

124

Toto odmietnutie mohlo byť oprávnene založené na znení všeobecných podmienok uplatňovaných na subvenčné zmluvy uzavreté v rámci externých akcií Európskej únie, keďže jednak na základe článku 11.1 uvedených všeobecných podmienok muselo byť každé predĺženie doby uplatňovania subvenčných zmlúv predmetom žiadosti príjemcu subvencie, a to v súlade s článkom 9, ktorý stanovoval, že „[subvenčná] zmluva môže byť zmenená iba počas doby jej vykonávania“, a jednak podľa článku 14.1 týchto všeobecných podmienok mohli byť ako oprávnené kvalifikované len tie náklady, ktoré boli skutočne vynaložené počas „doby realizácie akcie“.

125

Toto odmietnutie však mohlo predstavovať porušenie zásady proporcionality, keďže v e‑maile z 23. januára 2012, zástupca Komisie výslovne povzbudzoval žalobkyňu k tomu, aby naďalej pokračovala v účinnej spolupráci až do skončenia programu a aby neustávala vo svojej vytrvalosti „napriek všetkým prekážkam a peripetiám…, s ktorými sa stretáva“.

126

Za týchto okolností a vzhľadom na to, že realizácia projektu bola in fine založená na uplatňovaní ustanovení programového odhadu, a predovšetkým jeho bodu 1.5.4.3 týkajúceho sa udeľovania subvencií zo strany žalobkyne konečným príjemcom, realizácia projektu nemohla v súlade s ubezpečeniami poskytnutými Komisiou týkajúcimi sa retroaktivity dodatku k servisnej zmluve naďalej pokračovať bez toho, aby aj samotná žalobkyňa zabezpečila kontinuitu vykonávania subvenčných zmlúv.

127

V tejto súvislosti treba navyše konštatovať, že neoprávnené výdavky na základe finančného zistenia č. 2 predstavujú celkovú sumu 312265,42 eura, ktorá zodpovedá polovici spornej pohľadávky a bola predmetom platieb konečným príjemcom, s ktorými žalobkyňa uzavrela subvenčné zmluvy.

128

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba v prejednávanej veci dospieť k záveru jednak, že jednak nedošlo k podvodu s financovaním Únie a jednak, že do záujmov Únie spojených s potrebou zabezpečiť dodržiavanie zásady riadneho finančného hospodárenia nebolo v tejto súvislosti významne zasiahnuté.

129

Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na osobitné okolnosti daného prípadu, a najmä omeškanie Komisie pri uzavieraní dodatku k servisnej zmluve, ktoré jej bolo pričítateľné, ako aj dôsledky rozhodnutia o vymáhaní pre žalobkyňu, mala Komisia konštatovať neprimeranosť aktu o vymáhaní, týkajúceho sa záverov audítora v rámci finančného zistenia č. 2 správy z auditu.

130

Subsidiárne Všeobecný súd pripomína, že ak ide o akty alebo rozhodnutia, ktoré sa vyhotovujú vo viacerých fázach, najmä na konci interného konania, napadnuteľným aktom sú v zásade len opatrenia, ktoré vyjadrujú konečné stanovisko inštitúcie na konci tohto konania, a nie predbežné opatrenia, ktorých cieľom je pripraviť konečné rozhodnutie (pozri uznesenie z 8. februára 2010, Alisei/Komisia, T‑481/08, EU:T:2010:32, bod 48 a citovanú judikatúru).

131

Ako žalobkyňa správne uviedla na pojednávaní, správa z auditu nie je napadnuteľným aktom. Správa z auditu iba konštatuje prípadné nezrovnalosti, ktoré už existovali, ako aj z nich vyplývajúce pohľadávky, a v ničom tak nemení právne postavenie dlžníka týchto pohľadávok (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. februára 2010, Alisei/Komisia, T‑481/08, EU:T:2010:32, bod 67).

132

Práve predovšetkým z tohto dôvodu, tak ako vyplýva z bodu 107 vyššie a z judikatúry (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. februára 2010, Alisei/Komisia, T‑481/08, EU:T:2010:32, bod 53), sa teda Komisia v rámci prijatia aktu započítania vyjadrujúceho jej konečné stanovisko mohla oprieť o závery z auditu len pod podmienkou, že sa jej zdajú správne a odôvodnené. V tomto kontexte jej nie je dovolené vyhnúť sa posúdeniu záverov správy z auditu z hľadiska zásady proporcionality, tak ako to v prejednávanej veci urobila.

133

Preto je potrebné vyhovieť žalobe na základe tretieho a piateho žalobného dôvodu, a to výlučne v časti, ktorá sa týka finančného zistenia č. 2 správy z auditu vzťahujúcej sa na programový odhad.

134

Žalobkyňa v podstate tvrdí, že Komisia nedodržala procesné záruky upravené v článku 41 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

135

Po prvé žalobkyňa tvrdí, že Komisia neoznámila dôvody, na základe ktorých sa rozhodla zotrvať na svojom stanovisku vyjadrenom v liste z 29. októbra 2014, v nadväznosti na jej podrobne popísané pripomienky obsiahnuté v jej liste zo 7. novembra 2014 a v jej e‑maile zo 14. decembra 2014.

136

Po druhé žalobkyňa Komisii vytýka, že poskytla len dvojstranovú odpoveď na jej list zo 6. mája 2015, pričom však tento list obsahoval sedem strán podrobne popísaných tvrdení. Žalobkyňa dodáva, že uvedená odpoveď bola zaslaná až listom z 2. októbra 2015, t. j. po uplynutí piatich mesiacov, čo ju ponechávalo v neistote. V tomto liste sa navyše uvádzalo, že prebiehajú „doplňujúce štúdie“, čo znamenalo, že Komisia sa bude spisom ďalej zaoberať.

137

Po tretie žalobkyňa tvrdí, že k správe z auditu, a osobitne k jej finančnému zisteniu č. 1, nebolo pripojené dostatočné odôvodnenie. Žalobkyňa sa domnieva, že jej nebolo umožnené porozumieť obsahu tohto zistenia a napadnutých rozhodnutí a uplatniť svoje právo byť vypočutá.

138

Komisia tvrdí, že pripomienky žalobkyne, pokiaľ ide o priebeh konania, ktoré viedlo k zisteniu spornej pohľadávky a k jej započítaniu s pohľadávkami, na ktoré žalobkyňa poukazuje, sú nesprávne. V tejto súvislosti Komisia pripomína, že list žalobkyne zo 7. novembra 2014 a jej e‑mail zo 14. decembra 2014 jej boli zaslané v odpovedi na jej list z 29. októbra 2014, v ktorom informovala o svojom zámere vymáhať uvedenú pohľadávku a vyzvala ju na predloženie jej pripomienok.

139

Podľa Komisie žalobkyňa neuvádza žiaden dôkaz, ktorým by sa dalo preukázať, že list z 2. októbra 2015 neposkytol uspokojivú odpoveď na jej pripomienky zo 6. mája 2015. Okrem toho jediným cieľom odkazu na prebiehajúce „doplňujúce štúdie“ bolo pokryť tú prípadnú možnosť, že by nové dôvody odôvodnili opätovné preskúmanie spisu.

140

Treba pripomenúť, že podľa článku 41 ods. 1 Charty „každý má právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote“. V článku 41 ods. 2 písm. a) Charty sa spresňuje, že toto právo zahŕňa najmä „právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať“.

141

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora dodržiavanie práv na obranu vyžaduje, aby osoby, ktorým sú určené rozhodnutia, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú ich záujmy, mohli užitočne vyjadriť svoje stanovisko (pozri rozsudky z 21. septembra 2000, Mediocurso/Komisia, C‑462/98 P, EU:C:2000:480, bod 36 a citovanú judikatúru, a z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 83 a citovanú judikatúru).

142

V prejednávanej veci Komisia listom z 29. októbra 2014 žalobkyňu vyzvala na to, aby v lehote dvoch týždňov od doručenia uvedeného listu predložila svoje pripomienky k jej zámeru vymáhať spornú pohľadávku. V dňoch 7. novembra a 14. decembra 2014, ako aj 6. mája a 22. júna 2015 bolo žalobkyni umožnené zaslať Komisii štyri listy pred prijatím napadnutých rozhodnutí. Komisia okrem toho nechala uplynúť primeranú lehotu medzi listom žalobkyne zo 6. mája 2015 a prijatím napadnutých rozhodnutí od 25. augusta 2015.

143

Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni bolo umožnené užitočne vyjadriť svoje stanovisko, a teda uplatniť svoje právo byť vypočutá pred prijatím napadnutých rozhodnutí.

144

Tento záver nemôže byť spochybnený skutočnosťou, že žalobkyňa dostala odpoveď na svoj list zo 6. mája 2015 až po prijatí napadnutých rozhodnutí.

145

Právo byť vypočutý totiž nezahŕňa právo na kontradiktórne prejednanie medzi autorom napadnutých aktov a ich adresátom, ale zaručuje každej osobe možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor v priebehu správneho konania a pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jej záujmy (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. decembra 2014, Boudjlida, C‑249/13, EU:C:2014:2431, bod 36, a z 9. februára 2017, M, C‑560/14, EU:C:2017:101, body 25 a 31).

146

Vzhľadom na všetko, čo je uvedené vyššie, treba dospieť k záveru, že Komisia neporušila právo žalobkyne byť vypočutá, upravené v článku 41 ods. 2 Charty.

147

Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenia žalobkyne, ktorými uvádza, že Komisia poskytla len dvojstranový list v odpovedi na jej list zo 6. mája 2015 a že na jej podrobné vysvetlenia zo 7. novembra a 14. decembra 2014 odpovedala len stručne, tieto tvrdenia patria skôr do preskúmania povinnosti odôvodnenia Komisie, stanovenej v článku 41 ods. 2 Charty a v článku 296 ZFEÚ.

148

V tejto súvislosti z judikatúry vyplýva, že odôvodnenie vyžadované článkom 296 druhým odsekom ZFEÚ má uvádzať jasným a jednoznačným spôsobom úvahy inštitúcie, ktorá je autorom aktu, a to tak, aby umožnilo dotknutým osobám poznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdu vykonať jeho preskúmanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink's France, C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 63 a citovanú judikatúru).

149

V rámci individuálnych rozhodnutí povinnosť odôvodniť individuálne rozhodnutie má za cieľ, okrem snahy umožniť preskúmanie súdom, poskytnúť dotknutej osobe dostatok údajov, aby prípadne zistila, či rozhodnutie obsahuje vadu, na základe ktorej možno spochybniť jeho platnosť (pozri rozsudok z 29. septembra 2011, Elf Aquitaine/Komisia, C‑521/09 P, EU:C:2011:620, bod 148 a citovanú judikatúru).

150

V prejednávanej veci sa však žalobkyňa nemôže opierať len o dlhé čakanie na odpoveď Komisie na jej list zo 6. mája 2015, keďže toto nemôže samo osebe predstavovať relevantnú skutočnosť na účely preukázania porušenia povinnosti odôvodnenia v zmysle článku 296 druhého odseku ZFEÚ. Okrem toho žalobkyňa nemôže opomenúť tú skutočnosť, že ako jasne vyplýva z napadnutých rozhodnutí, odôvodnenie Komisie bolo založené na správe z auditu vzťahujúcej sa na programový odhad, ktorá bola žalobkyni oznámená, rovnako ako aj v nej uvedené vysvetlenia finančného audítora.

151

V každom prípade žalobkyňa nemôže tvrdiť, že poskytla podrobné vysvetlenia vo svojom liste zo 7. novembra 2014 a svojom e‑maile zo 14. decembra 2014, keďže z uvedeného e‑mailu vyplýva, že jeho cieľom bolo predovšetkým požiadať, aby sa vo vzťahu k spornej pohľadávke uplatnil článok 40 servisnej zmluvy, ktorý stanovoval možnosť mimosúdneho urovnania sporov. Žalobkyňa tvrdila len to, že závery správ z auditu sú „nesprávne, právne neprípustné, nie sú nestranné a vyplývajú z jednostranného odôvodnenia“, pričom však nepredložila doplňujúce dôkazy a neuviedla doplňujúce tvrdenia.

152

Komisia tak správne usúdila, že môže zotrvať na svojom stanovisku bez toho, aby žalobkyni v nadväznosti na predmetné listy alebo e‑maily poskytla doplňujúce dôvody.

153

Štvrtý žalobný dôvod je preto potrebné zamietnuť.

154

[Opravené uznesením z 3. októbra 2018] V druhom žalobnom dôvode uvádzanom na podporu časti návrhov na vrátenie súm, ktoré tvorí sporná pohľadávka, žalobkyňa tvrdí, že vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutia nemajú právny základ, a v ich dôsledku sa zvýšila hodnota majetku Komisie o celkovú výšku 624388,73 eura – t. j. o sumu spornej pohľadávky, ktorá bola vo výške 607096,08 eura navýšená o úroky –, môže oprávnene požadovať vrátenie súm spojených s týmto bezdôvodným obohatením.

155

Komisia uvádza, že preukázala, že sporná pohľadávka je založená na pevnom právnom základe a je pričítateľná žalobkyni. Tvrdí, že v prejednávanej veci tak nemožno namietať žiadne porušenie zásady zákazu bezdôvodného obohatenia.

156

Podľa ustálenej judikatúry na to, aby bolo možné vyhovieť žalobe o vrátenie finančných prostriedkov, ktorá je založená na bezdôvodnom obohatení Únie, sa vyžaduje dôkaz o obohatení Únie bez platného právneho základu a dôkaz o ochudobnení žalobcu, ktoré je spojené s týmto obohatením (pozri rozsudok z 28. júla 2011, Agrana Zucker, C‑309/10, EU:C:2011:531, bod 53 a citovanú judikatúru).

157

V súlade so zásadami, ktoré sú pre právne poriadky členských štátov spoločné, je totiž právo na vrátenie finančných prostriedkov zo strany obohatenej osoby podmienené neexistenciou právneho základu predmetného obohatenia [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, body 44 až 46 a 49].

158

V prejednávanej veci nemožno usudzovať, že započítanie pohľadávok uskutočnené Komisiou nemalo právny základ, keďže, tak ako vyplýva z analýzy prvého žalobného dôvodu uvedenej vyššie, napadnuté rozhodnutia boli prijaté na základe ustanovení finančného nariadenia uplatňovaného na 10. ERF a ustanovení nariadenia č. 966/2012. Okrem toho sa žalobkyňa v programovom odhade jednostranne zaviazala, že sumu výdavkov, ktoré nie sú oprávnené na financovanie z ERF, Komisii vráti.

159

Z uvedeného vyplýva, že Komisia nemôže z dôvodu bezdôvodného obohatenia Únie podliehať povinnosti vrátiť sumu spornej pohľadávky, ktorú tvoria neoprávnené výdavky zistené v správe z auditu, ktorá sa vzťahuje na programový odhad.

160

Komisia naopak bude musieť vyvodiť dôsledky z čiastočného zrušenia rozhodnutí o započítaní, založeného na porušení zásady proporcionality.

161

Preto je potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod, ako aj časť návrhov na vrátenie súm tvorených spornou pohľadávkou, ku ktorej sú pripočítané úroky, ktoré budú stanovené na základe referenčnej sadzby ECB, zvýšenej o dva percentuálne body.

162

Žalobkyňa sa domnieva, že jej vznikla nemajetková ujma z dôvodu neistoty spôsobenej meškaním odpovede Komisie na jej list zo 6. mája 2015 a narušením jej imidžu a jej dobrej povesti. Tvrdí, že napadnuté rozhodnutia spochybnili jej legitimitu ako hospodárskeho subjektu a obvyklého partnera Komisie.

163

Komisia uvádza, že návrh žalobkyne na náhradu škody je čisto symbolický a nespĺňa tri podmienky stanovené v článkoch 268 a 340 ZFEÚ, na základe ktorých treba preukázať protiprávnosť konania vytýkaného Komisii, existenciu skutočnej škody a príčinnú súvislosť medzi predmetným správaním a uvádzanou škodou.

164

Pokiaľ ide o symbolickú náhradu nemajetkovej ujmy, z článku 340 druhého odseku ZFEÚ vyplýva, že vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie a výkon práva na náhradu spôsobenej škody sú podmienené súčasným splnením niekoľkých podmienok týkajúcich sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám, existencie škody a existencie príčinnej súvislosti medzi konaním a uvádzanou škodou. Uvedená zodpovednosť nemôže vzniknúť, kým nie sú splnené všetky podmienky, ktorým podlieha povinnosť náhrady škody vymedzená v uvedenom ustanovení (pozri rozsudok z 11. decembra 2014, Heli‑Flight/AESA, T‑102/13, EU:T:2014:1064, bod 116 a citovanú judikatúru).

165

Napokon, zrušenie nezákonného aktu môže samo osebe predstavovať primeranú, a v zásade aj dostatočnú náhradu celkovej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, okrem prípadu, ak by žalobca preukázal, že mu bola spôsobená nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od nezákonnosti, ktorá vedie k zrušeniu, a ktorú nemožno v plnom rozsahu nahradiť týmto zrušením (pozri rozsudok zo 14. septembra 2017, Bodson a i./EIB, T‑504/16 a T‑505/16, EU:T:2017:603, bod 77 a citovanú judikatúru).

166

[Opravené uznesením z 3. októbra 2018] V prejednávanej veci treba uviesť, že čo sa týka protiprávnosti konania vytýkaného Komisii, po prvé žalobkyňa neuvádza žiadne iné skutočnosti než žalobné dôvody uvádzané na podporu návrhu na zrušenie, po druhé iba tretiemu a piatemu žalobnému dôvodu bolo čiastočne vyhovené, a po tretie zrušenie napadnutých rozhodnutí predstavuje samo osebe primeranú náhradu uvádzanej nemajetkovej ujmy vzhľadom na to, že žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz, na základe ktorého by sa dala preukázať existencia nemajetkovej ujmy oddeliteľnej od nezákonnosti, ktorá zakladá čiastočné zrušenie napadnutých rozhodnutí.

167

Vzhľadom na všetko, čo je uvedené vyššie, treba návrhy žalobkyne na náhradu škody zamietnuť.

168

Podľa článku 134 ods. 3 rokovacieho poriadku, ak mali účastníci konania úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša vlastné trovy konania.

169

V prejednávanej veci vzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutia sa musia zrušiť len čiastočne, Všeobecný súd rozhodol, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora)

rozhodol takto: