1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 49 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol prednesený v rámci konaní začatých na návrh pani Susanne Sokollovej‑Seebacherovej a pánom Manfredom Naderhirnom vo veci otvorenia novej lekárne a rozšírenia zóny prevádzkovania existujúcej lekárne.

3

Paragraf 10 Apothekengesetz (zákon o lekárňach), v znení uplatniteľnom na skutkový stav vo veci samej (ďalej len „ApG“) stanovuje:

„1.   Koncesia na zriadenie verejnej lekárne sa vydá, ak:

2.   Takáto potreba neexistuje, ak:

3.   Potreba podľa odseku 2 bodu 1 neexistuje ani vtedy, keď sa v čase podania žiadosti na území obce, v ktorej má byť plánovaná prevádzka verejnej lekárne, nachádza:

…

4.   Zásobovanými osobami v zmysle odseku 2 bodu 3 sú obyvatelia, ktorí trvale bývajú v okruhu 4 kilometrov po ceste od miesta prevádzky existujúcej verejnej lekárne a ktorí budú vzhľadom na miestne podmienky naďalej zásobovaní touto existujúcou verejnou lekárňou.

5.   Pokiaľ je počet trvale bývajúcich obyvateľov uvedených v odseku 4 nižší než 5500, treba pri posudzovaní existencie potreby zohľadniť osoby, ktoré sú zásobované z dôvodu, že v tejto oblasti pracujú, využívajú služby alebo tam cestujú dopravnými prostriedkami.

6.   Vzdialenosť uvedená v odseku 2 bode 2 výnimočne nemusí byť dodržaná, ak si to nutne vyžadujú osobitné miestne pomery v záujme riadneho zásobovania obyvateľstva liekmi.

7.   Rakúska lekárnická komora má v súvislosti s otázkou potreby zriadenia novej verejnej lekárne vypracovať odborný posudok. …

…“

4

Paragraf 46 ods. 5 ApG stanovuje:

„V prípade žiadosti o rozšírenie zóny stanovenej pri udelení povolenia na prevádzkovanie verejnej lekárne podľa § 9 ods. 2 alebo žiadosti o dodatočné stanovenie zóny, pokiaľ táto zóna nebola stanovená v súlade s § 9 ods. 2 pri udelení povolenia, musí sa uplatniť konanie stanovené pre udeľovanie povolení.“

5

V sporoch vo veci samej, v ktorých má rozhodnúť Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko, Rakúsko), už boli vydané rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, a to rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), a uznesenie z 15. októbra 2015, Naderhirn (C‑581/14, neuverejnené, EU:C:2015:707).

6

Pani Sokollová‑Seebacherová napadla na Unabhängiger Verwaltungssenat des Landes Oberösterreich (Nezávislý správny senát spolkovej krajiny Horné Rakúsko) rozhodnutie z 29. decembra 2011, ktorým príslušný správny orgán zamietol žiadosť o povolenie na zriadenie verejnej lekárne na území obce Pinsdorf (Rakúsko).

7

Rovnako aj pán Naderhirn márne žiadal príslušný správny orgán o rozšírenie zóny prevádzkovania svojej verejnej lekárne sídliacej na území obce Leonding (Rakúsko), pričom o tento cieľ sa v súčasnosti snaží aj na vnútroštátnym súde.

8

Tieto správne orgány založili uvedené rozhodnutia na § 10 ods. 2 bode 3 ApG.

9

V rámci veci týkajúcej sa pani Sokollovej‑Seebacherovej Unabhängiger Verwaltungssenat des Landes Oberösterreich (Nezávislý správny senát spolkovej krajiny Horné Rakúsko) prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru otázku zlučiteľnosti takej vnútroštátnej právnej úpravy, akou je § 10 ods. 2 bod 3 ApG, s článkom 49 ZFEÚ.

10

V nadväznosti na rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko, Rakúsko), ktorý je na základe reformy rakúskych správnych súdov teraz príslušný na vedenie konania o udelení povolenia, udelil rozsudkom z 21. februára 2014 pani Sokollovej‑Seebacherovej povolenie na zriadenie lekárne na území obce Pinsdorf. Obdobne rozsudkom z 28. mája 2014 tento súd vyhovel žiadosti o rozšírenie zóny prevádzkovania lekárne pána Naderhirna.

11

Pani Agnes Hemetsberger, ako vlastníčka lekárne nachádzajúcej sa v blízkosti lekárne, pre ktorú pani Sokollová‑Seebacherová žiadala povolenie o zriadenie v hlavnom konaní, ako aj lekárnici majúci prevádzku v blízkosti lekárne pána Naderhirna, podali opravný prostriedok „Revision“ na Verwaltungsgerichtshof (Správny súd, Rakúsko) proti rozsudkom Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko, Rakúsko) spomenutým v predchádzajúcom bode.

12

Na základe rozsudkov z 8. októbra 2014 a z 30. septembra 2015 Verwaltungsgerichtshof (Správny súd) vyhovel opravným prostriedkom „Revision“ namiereným proti uvedeným rozsudkom Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko, Rakúsko), s odvolaním sa na protiprávnosť ich obsahu.

13

Konkrétne vo svojom rozsudku z 30. septembra 2015 sa Verwaltungsgerichtshof (Správny súd) domnieval, že rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), sa má vykladať v tom zmysle, že je potrebné neuplatniť § 10 ods. 2 bod 3 ApG a udeliť povolenie na zriadenie novej lekárne bez prihliadnutia na prípadný pokles počtu potenciálnych zákazníkov susedných lekární pod hranicu 5500 osôb, ktoré majú byť zásobované, len vtedy, ak nová lekáreň, ktorá má byť zriadená, je nevyhnutná na to, aby bol obyvateľstvu s bydliskom vo vidieckych a odľahlých oblastiach zaistený primeraný prístup k predaju liečiv. Pokiaľ však udelenie požadovaného povolenia nie je z týchto jediných dôvodov nutné z hľadiska práva Únie, potom je § 10 ods. 2 bod 3 ApG naďalej uplatniteľný.

14

Keďže boli spory vo veci samej vrátené na Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko, Rakúsko), tento súd, ktorý nie je ochotný stotožniť sa s výkladom rozsudku z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), ktorý vykonal Verwaltungsgerichtshof (Správny súd), predložil vo veci týkajúcej sa pána Naderhirna Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku predovšetkým na účely zistenia, či je existencia predpisov vnútroštátneho práva, ktoré stanovujú, že vnútroštátny súd je bezpodmienečne viazaný výkladom práva Únie, ktorý vykonal iný vnútroštátny súd, zlučiteľná s článkom 267 ZFEÚ a so zásadou prednosti práva Únie.

15

Uznesením z 15. októbra 2015, Naderhirn (C‑581/14, neuverejnené, EU:C:2015:707), odpovedal Súdny dvor na túto otázku záporne.

16

Keďže sa Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko) domnieval, že Súdny dvor neposkytol všetky hmotnoprávne podklady nevyhnutné na vyriešenie sporov vo veci samej, podal tento návrh na začatie prejudiciálneho konania a vyzval Súdny dvor, aby spresnil svoju vlastnú judikatúru týkajúcu sa článku 49 ZFEÚ.

17

Za týchto podmienok Landesverwaltungsgericht Oberösterreich (Správny súd spolkovej krajiny Horné Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Vzhľadom na záver vyjadrený Súdnym dvorom vo výroku (a v bode 51) rozsudku z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), podľa ktorého článok 49 ZFEÚ nepripúšťa takú právnu úpravu členského štátu, akou je § 10 ods. 2 bod 3 ApG, ktorá stanovuje ako hlavné kritérium na posúdenie existencie potreby zriadenia novej lekárne, striktnú hranicu (konkrétne 5500) počtu osôb, ktoré majú byť naďalej zásobované, má sa článok 49 ZFEÚ, konkrétne požiadavka koherencie pri sledovaní vytýčeného cieľa,

alebo

alebo

18

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), vykladať v tom zmysle, že kritérium pevnej hranice počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“ stanovené predmetnou vnútroštátnou právnou úpravou sa na účely posúdenia existencie potreby zriadenia novej lekárne nemá použiť jedine v konkrétnej situácii týkajúcej sa vidieckej a/alebo odľahlej oblasti, alebo v konkrétnej situácii, keď s ohľadom na miestne zvláštnosti existuje potreba zriadiť lekáreň, bez ohľadu na to, či ide o vidiecku alebo mestskú oblasť, alebo aj vo všeobecnosti v každej konkrétnej situácii, ktorá bude predmetom overenia.

19

Na úvod je vhodné pripomenúť, že právna sila, ktorú má rozsudok vydaný v prejudiciálnej veci, nie je prekážkou toho, aby vnútroštátny súd, ktorému je tento rozsudok určený, mohol považovať za nevyhnutné znova sa obrátiť na Súdny dvor predtým, než rozhodne spor vo veci samej. Takýto postup môže byť odôvodnený tým, že vnútroštátny súd narazí na ťažkosti spojené s porozumením alebo uplatnením rozsudku, a preto položí Súdnemu dvoru novú právnu otázku, alebo mu predloží na zhodnotenie nové skutočnosti, ktoré môžu viesť Súdny dvor k odlišnej odpovedi na otázku, ktorá už bola položená (uznesenie z 5. marca 1986, Wünsche, 69/85, EU:C:1986:104, bod 15; rozsudky z 11. júna 1987, X, 14/86, EU:C:1987:275, bod 12, a zo 6. marca 2003, Kaba, C‑466/00, EU:C:2003:127, bod 39).

20

Toto platí v tomto prípade, keď vnútroštátny súd chce vedieť, či z rozsudku z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), vyplýva, že použitie kritéria týkajúceho sa striktnej hranice počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“ sa musí odmietnuť v každom prípade alebo jedine v prípadoch, ktoré sa týkajú niektorých oblastí alebo osobitných situácií.

21

Podľa článku 99 rokovacieho poriadku, ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, alebo ak možno odpoveď na takúto otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

22

Toto platí presne v tomto prípade vzhľadom na to, že odpoveď na položenú otázku možno jednoznačne vyvodiť z rozsudku z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68).

23

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že vnútroštátna právna úprava dotknutá v spore vo veci samej viaže vydanie koncesie na zriadenie novej lekárne na predpokladanú existenciu „potreby“ okrem prípadu, ak tomu bráni aspoň jedna z konkrétnych okolností upravených v týchto právnych predpisoch (rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, bod 28).

24

Medzi tieto okolnosti patrí aj počet „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“ z miesta prevádzky jednej z lekární nachádzajúcich sa v okolí, teda počet obyvateľov s trvalým pobytom v okruhu menej ako 4 kilometre po ceste od tohto miesta prevádzky (rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, bod 43).

25

Podľa tejto právnej úpravy teda potreba odôvodňujúca zriadenie novej lekárne neexistuje, ak sa v dôsledku zriadenia tejto novej lekárne počet „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“ zníži a bude menší ako 5500 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, body 29 a 43).

26

Uvedená právna úprava však stanovuje korekčné opatrenie, podľa ktorého ak je počet obyvateľov s trvalým pobytom nižší ako 5500, potom treba pri posúdení existencie potreby prihliadať na osoby, ktoré sú zásobované z dôvodu, že pracujú, využívajú služby alebo cestujú dopravnými prostriedkami do oblasti zásobovania uvedenou lekárňou (rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, bod 43).

27

Na účely poskytnutia užitočných informácií vnútroštátnemu súdu je potrebné poukázať na to, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je vnútroštátna právna úprava spôsobilá zaručiť naplnenie sledovaného cieľa len vtedy, ak skutočne zodpovedá úsiliu dosiahnuť tento cieľ koherentne a systematicky (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, EU:C:2009:141, bod 55; z 19. mája 2009, Apothekerkammer des Saarlandes a i., C‑171/07 a C‑172/07, EU:C:2009:316, bod 42, ako aj z 1. júna 2010, Blanco Pérez a Chao Gómez, C‑570/07 a C‑571/07, EU:C:2010:300, bod 94).

28

V tejto súvislosti sa Súdny dvor v rozsudku z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68, body 45 a 46), na jednej strane domnieval, že pokiaľ ide podľa vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej vo veci samej o niektoré osoby, najmä osoby, ktoré bývajú vo vidieckych oblastiach, ak majú a fortiori tieto osoby dočasne alebo dlhodobo obmedzenú mobilitu z dôvodu veku, postihnutia alebo choroby, potom sa prístup k liekom môže ukázať ako málo vhodný.

29

Existujú totiž osoby, ktoré bývajú mimo okruhu 4 kilometrov po ceste od miesta prevádzky najbližšej lekárne a ktoré sa z tohto dôvodu ako osoby s trvalým pobytom nezohľadňujú ani v oblasti zásobovania, ani v inej existujúcej oblasti. Tieto osoby sa môžu nanajvýš zohľadniť ako „migrujúce osoby“. Ich prístup k službám lekární však v každom prípade závisí od okolností, ktoré im v zásade nezaručujú trvalý a nepretržitý prístup k takýmto službám, pretože ten sa viaže na výkon práce alebo na používanie dopravných prostriedkov v danej oblasti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, bod 45).

30

Súdny dvor na druhej strane pripomenul, že vo vidieckych, odľahlých a málo navštevovaných oblastiach môže počet osôb, ktoré budú naďalej zásobované, ľahko klesnúť z dôvodu nízkej hustoty obyvateľstva pod hranicu 5500, takže potreba odôvodňujúca zriadenie novej lekárne nebude nikdy považovaná za dostatočnú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, body 47 až 49).

31

Z toho vyplýva, že napriek korekčnému opatreniu stanovenému vnútroštátnou právnou úpravou hrozí pri použití kritéria počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“ riziko, že niektorým osobám bývajúcim v oblastiach vykazujúcich niektoré miestne zvláštnosti, ako sú vidiecke a odľahlé oblasti nachádzajúce sa mimo oblastí zásobovania existujúcimi lekárňami, najmä osobám so zníženou mobilitou, nebude zaručený rovnaký a primeraný prístup k lekárenským službám (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, bod 50).

32

Odkazom na vidiecke alebo odľahlé oblasti, ako aj na osoby so zníženou mobilitou však Súdny dvor nemal v úmysle obmedziť rozsah svojho posúdenia koherencie vnútroštátnej právnej úpravy dotknutej v spore vo veci samej na tento druh oblastí, ani na túto skupinu osôb.

33

Vnútroštátna právna úprava dotknutá v spore vo veci samej totiž z dôvodu striktnej hranice počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“, ktorú stanovuje, neumožňuje príslušnému orgánu, aby riadne zohľadnil osobitosti každej posudzovanej situácie, a tak zaručil koherentné a systematické plnenie hlavného cieľa, ktorý sleduje táto právna úprava, ktorým je, ako to Súdny dvor pripomenul v bode 25 svojho rozsudku z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), zabezpečiť spoľahlivé a kvalitné zásobovanie obyvateľstva liekmi.

34

Súdny dvor dospel v tejto súvislosti k záveru, že taká právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá ako hlavné kritérium na posúdenie existencie potreby zriadenia novej lekárne stanovuje striktnú hranicu počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“, je v rozpore s článkom 49 ZFEÚ, najmä s požiadavkou koherencie pri sledovaní vytýčeného cieľa, keďže príslušné vnútroštátne orgány sa nemôžu odchýliť od tejto hranice, aby zohľadnili miestne špecifiká, teda v konečnom dôsledku špecifiká jednotlivých konkrétnych situácií, pričom každá z nich musí byť predmetom overenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher, C‑367/12, EU:C:2014:68, bod 51).

35

Z toho vyplýva, že nekoherentnosť súvisiaca s použitím kritéria týkajúceho sa striktnej hranice počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“ má systémovú povahu. Preto nebezpečenstvo, ktoré takéto použitie so sebou prináša, môže vplývať na posúdenie každej osobitnej situácie.

36

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné odpovedať na predloženú otázku tak, že rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), sa má vykladať v tom zmysle, že kritérium striktnej hranice počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“, ktoré stanovuje vnútroštátna právna úprava dotknutá v spore vo veci samej, sa nesmie na účely posúdenia existencie potreby zriadenia novej lekárne použiť všeobecne v každej konkrétnej situácii, ktorá bude predmetom overenia.

37

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto:

Rozsudok z 13. februára 2014, Sokoll‑Seebacher (C‑367/12, EU:C:2014:68), sa má vykladať v tom zmysle, že kritérium striktnej hranice počtu „osôb, ktoré budú naďalej zásobované“, ktoré stanovuje vnútroštátna právna úprava dotknutá v spore vo veci samej, sa nesmie na účely posúdenia existencie potreby zriadenia novej lekárne použiť všeobecne v každej konkrétnej situácii, ktorá bude predmetom overenia.