—

Pavel Dumitraș a Mioara Dumitraşová, osobne,

—

rumunská vláda, v zastúpení: R. Radu, A. Wellman a L. Liţu, splnomocnení zástupcovia,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Di Matteo, avvocato dello Stato,

—

Európska komisia, v zastúpení: C. Gheorghiu a D. Roussanov, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 ods. 1 a článku 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Pavlom Dumitraşom a pani Mioarou Dumitraşovou na jednej strane a spoločnosťou BRD Groupe Société Générale – Sucursala Judeţeană Satu Mare (BRD Groupe Société Générale, okresná pobočka v Satu Mare) (ďalej len „BRD Groupe Société Générale“) na strane druhej, ktorý sa týka troch úverových zmlúv a zmluvy o založení nehnuteľnosti.

3

Desiate odôvodnenie smernice 93/13 stanovuje:

„Keďže účinnejšia ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť prijatím jednotných právnych pravidiel v záležitostiach nekalých podmienok; keďže tieto pravidlá by mali platiť na všetky zmluvy uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi; keďže medzi iným, zmluvy týkajúce sa zamestnania, zmluvy týkajúce sa nástupníckych práv, zmluvy týkajúce sa rodinného práva a zmluvy týkajúce sa dohôd o včlenení a organizácii spoločností alebo partnerstve sa musia vylúčiť z rozsahu platnosti tejto smernice.“

4

Článok 1 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa [týkajú – neoficiálny preklad] nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.“

5

Článok 2 tej istej smernice vymedzuje pojmy „spotrebiteľ“ a „predajca alebo dodávateľ“ takto:

„Na účely tejto smernice:

…

6

Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

7

Smernica 93/13 bola do rumunského právneho poriadku prebratá Legea nr. 193/2000 privind clauzele abuzive din contractele încheiate între comercianţi şi consumatori (zákon č. 193/2000 o nekalých podmienkach v zmluvách uzatvorených medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi) z 10. novembra 2000, v konsolidovanom znení (Monitorul Oficial al României, časť I, č. 305, z 18 apríla 2008).

8

Článok 1 ods. 1 až 3 zákona č. 193/2000 stanovuje:

„1.   Každá zmluva uzatvorená medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi o predaji tovaru alebo poskytovaní služieb musí obsahovať jasné zmluvné podmienky, ktoré nedávajú možnosť dvojitého výkladu, a musia byť zrozumiteľné aj bez toho, aby boli potrebné odborné znalosti.

2.   V prípade pochybností sa zmluvné podmienky musia vykladať v prospech spotrebiteľa.

3.   Obchodníci nesmú zavádzať nekalé podmienky do zmlúv uzatváraných so spotrebiteľmi.“

9

Článok 2 ods. 1 a 2 zákona č. 193/2000 vymedzuje pojmy „spotrebiteľ“ a „obchodník“ takto:

„1.   ‚Spotrebiteľ‘ znamená akúkoľvek fyzickú osobu alebo skupinu fyzických osôb vytvárajúcu združenie, ktorá na základe zmluvy, spadajúcej do pôsobnosti tohto zákona, koná s cieľom nevzťahujúcim sa na jej obchodnú, priemyselnú či výrobnú, remeselnú alebo odbornú činnosť.

2.   ‚Obchodník‘ znamená akúkoľvek oprávnenú fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá na základe zmluvy, spadajúcej do pôsobnosti tohto zákona, koná s cieľom vzťahujúcim sa na jeho obchodnú, priemyselnú či výrobnú, remeselnú alebo odbornú činnosť, ako aj akúkoľvek osobu, konajúcu s rovnakým cieľom v mene a na účet uvedenej osoby.“

10

Ustanovenie 1128 Cod civil (Občiansky zákonník) stanovuje:

„Nováciu možno uskutočniť troma spôsobmi:

11

Podľa článku 1132 Občianskeho zákonníka:

„Prevzatím dlhu, v rámci ktorého nový dlžník preberá dlh pôvodného dlžníka voči veriteľovi, nedochádza k novácii, pokiaľ veriteľ výslovne nevyhlási, že má v úmysle oslobodiť pôvodného dlžníka od záväzku.“

12

Článok 1135 Občianskeho zákonníka stanovuje:

„Keď dochádza k novácii nastúpením nového dlžníka, na majetok nového dlžníka nemožno uplatniť pôvodné prednostné a záložné práva z pohľadávky.“

13

V období rokov 2005 až 2008 uzatvorili spoločnosť BRD Groupe Société Générale ako veriteľka a spoločnosť SC Lanca SRL ako dlžníčka tri zmluvy o úvere.

14

Pán Dumitraş, konateľ a jediný spoločník spoločnosti Lanca, a pani Dumitraşová uzatvorili zmluvu o založení nehnuteľnosti v prospech spoločnosti BRD Groupe Société Générale s cieľom zabezpečiť splnenie záväzkov vyplývajúcich z uvedených zmlúv.

15

Dňa 30. júla 2009 uzatvorili BRD Groupe Société Générale ako veriteľka a SC Lanca Construcţii SRL ako dlžníčka a Lanca ako spoludlžníčka tri zmluvy o úvere pod číslami 54/30. 07. 2009, 55/30. 07. 2009 a 56/30. 07. 2009 na účely refinancovania a nového dojednania podmienok úverov poskytnutých na základe troch už predtým uzavretých úverových zmlúv medzi spoločnosťami BRD Groupe Société Générale a Lanca.

16

V rovnaký deň overenou notárskou zápisnicou č. 1017 s názvom „Kúpna zmluva prostredníctvom subjektívnej novácie – prevzatia dlhu na základe dohody“ Lanca (pôvodná dlžníčka) poukázala spoločnosť Lanca Construcţii (nová dlžníčka) ako dlžníka zo zmlúv o úvere, ktoré pôvodne uzavrela so spoločnosťou BRD Groupe Société Générale, uvedenej spoločnosti BRD Groupe Société Générale s jej súhlasom ako veriteľa.

17

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu takisto vyplýva po prvé, že pán Dumitraş ani pani Dumitraşová nie sú konateľmi spoločnosti Lanca Construcţii, po druhé, že sa ako záložcovia zaviazali zabezpečiť záväzok tejto spoločnosti vzniknutý v dôsledku novácie, po tretie, že na tento účel ako záložcovia 30. júla 2009 podpísali vo vlastnom mene tri zmluvy o úvere, a po štvrté, že spoločnosti Lanca nezostali voči spoločnosti BRD Groupe Société Générale na základe pôvodne uzavretých zmlúv o úvere žiadne záväzky.

18

Dňa 6. decembra 2013 pán Dumitraş a pani Dumitraşová podali na vnútroštátny súd žalobu proti spoločnosti BRD Groupe Société Générale o určenie absolútnej neplatnosti niektorých ustanovení úverových zmlúv uzatvorených 30. júla 2009, ktorými sa stanovujú poplatky, a to z dôvodu ich nekalej povahy.

19

V priebehu konania vo veci samej BRD Groupe Société Générale predovšetkým vzniesla námietku neprípustnosti založenú na tom, že keďže pán Dumitraş a pani Dumitraşová nekonali s cieľom, ktorý nesúvisí s ich obchodnou činnosťou, nemôžu sa odvolávať na postavenie spotrebiteľa v zmysle článku 2 zákona č. 193/2000.

20

Vzhľadom na tieto okolnosti Judecătoria Satu Mare (Súd prvého stupňa Satu Mare, Rumunsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že ak možno odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku jednoznačne vyvodiť z judikatúry, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.

22

V rámci predmetného návrhu na začatie prejudiciálneho konania je potrebné toto ustanovenie uplatniť.

23

Týmito otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 majú vykladať v tom zmysle, že sa táto smernica môže uplatniť na zmluvu o založení nehnuteľnosti uzatvorenú medzi fyzickými osobami a úverovou inštitúciou, akou je BRD Groupe Société Générale, s cieľom zaručiť sa za záväzky, ktoré má obchodná spoločnosť, akou je Lanca Construcţii, voči tejto úverovej inštitúcii na základe úverovej zmluvy, ak tieto fyzické osoby nemajú s uvedenou spoločnosťou žiadny vzťah vzťahujúci sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie, avšak boli záložcami v prípade troch už predtým uzavretých úverových zmlúv medzi uvedenou úverovou inštitúciou a inou obchodnou spoločnosťou, akou je Lanca, a jedna z nich bola konateľom a jediným spoločníkom spoločnosti Lanca, ktorá prostredníctvom novácie previedla svoje záväzky na obchodnú spoločnosť Lanca Construcţii, ktorá sa stala novým dlžníkom.

24

Najprv treba zdôrazniť, že odpoveď na tieto otázky možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry Súdneho dvora, najmä z uznesenia z 19. novembra 2015, Tarcău (C‑74/15, EU:C:2015:772).

25

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že smernica 93/13, ako vyplýva z jej článku 1 ods. 1 a článku 3 ods. 1, sa uplatňuje na podmienky v „zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“, ktoré „neboli individuálne dohodnuté“ (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 20 a citovaná judikatúra).

26

Ako stanovuje desiate odôvodnenie smernice 93/13, jednotné právne pravidlá v záležitostiach nekalých podmienok by mali platiť na „všetky zmluvy“ uzatvorené medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi, ako sú definované v článku 2 písm. b) a c) uvedenej smernice (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 21 a citovaná judikatúra).

27

Predmet zmluvy okrem výnimiek vymenovaných v desiatom odôvodnení smernice 93/13 nemá totiž význam na vymedzenie pôsobnosti tejto smernice (pozri uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 22 a citovanú judikatúru).

28

Smernica 93/13 teda definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na určitú vlastnosť zmluvných strán podľa toho, či konajú s cieľom vzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 23 a citovaná judikatúra).

29

Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza systém ochrany zavedený touto smernicou, a to že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 24 a citovaná judikatúra).

30

Táto ochrana je veľmi dôležitá, ak ide o zmluvu o zabezpečení záväzku alebo o ručení uzavretú medzi bankovou inštitúciou a spotrebiteľom. Takáto zmluva totiž spočíva na osobnom záväzku ručiteľa alebo garanta splatiť dlh tretej osoby. Takýto záväzok zakladá pre toho, kto ho prijme, závažné povinnosti, ktoré majú za následok zaťaženie jeho vlastného majetku finančným rizikom, ktoré sa často ťažko odhaduje (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 25 a citovaná judikatúra).

31

Pokiaľ ide o otázku, či fyzická osoba, ktorá sa zaviaže ručiť za záväzky, ktoré má obchodná spoločnosť voči bankovej inštitúcii na základe zmluvy o úvere, môže byť považovaná za „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13, je opodstatnené uviesť, že ak môže byť takáto zmluva o ručení alebo o zabezpečení záväzku charakterizovaná, pokiaľ ide o jej predmet, ako akcesorická vo vzťahu k hlavnej zmluve, ktorou vznikol dlh, ktorého splnenie zaručuje (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. marca 1998, Dietzinger, C‑45/96, EU:C:1998:111, bod 18), potom sa z hľadiska zmluvných strán javí ako odlišná zmluva, pretože je uzavretá medzi inými osobami, ako sú zmluvné strany hlavnej zmluvy. Sú to teda zmluvné strany zmluvy o ručení alebo o zabezpečení záväzku, podľa ktorých sa má posúdiť postavenie, v ktorom konali (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 26).

32

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu. Musí sa posudzovať z hľadiska funkčného kritéria spočívajúceho v posúdení, či zmluvný vzťah v prejednávanej veci súvisí s činnosťami, ktoré nie sú obchodom, podnikaním alebo povolaním (pozri uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 27 a citovanú judikatúru).

33

Vnútroštátny súd rozhodujúci o spore týkajúcom sa zmluvy, ktorá by mohla patriť do pôsobnosti tejto smernice, je pri zohľadnení všetkých okolností prejednávanej veci a dôkazov povinný overiť, či môže byť dotknutý dlžník označený ako „spotrebiteľ“ v zmysle uvedenej smernice (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 28 a citovaná judikatúra).

34

V prípade fyzickej osoby, ktorá sa zaručila za splnenie záväzkov obchodnej spoločnosti, je teda vnútroštátny súd povinný preukázať, či táto osoba konala v rámci obchodu, podnikania alebo povolania, alebo z dôvodu funkčného vzťahu k tejto spoločnosti, ako je jej riadenie alebo nezanedbateľná účasť na jej základnom imaní, alebo či konala za súkromným účelom (uznesenie z 19. novembra 2015, Tarcău, C‑74/15, EU:C:2015:772, bod 29).

35

V prejednávanom prípade zo spisovej dokumentácie, ktorú má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že pri uzavretí troch zmlúv o úvere v priebehu obdobia rokov 2005 až 2008 medzi spoločnosťou BRD Groupe Société Générale ako veriteľom a spoločnosťou Lanca ako dlžníkom bol pán Dumitraş konajúci ako záložca na základe týchto zmlúv konateľom a jediným spoločníkom obchodnej spoločnosti Lanca.

36

S výhradou overení, ktoré prináleží vykonať vnútroštátnemu súdu, konal teda pán Dumitraş pri uzatváraní týchto zmlúv zrejme z dôvodu funkčného vzťahu k spoločnosti Lanca, a nemožno ho teda považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13.

37

Zo spisovej dokumentácie tiež vyplýva, že 30. júla 2009 na jednej strane Lanca Construcţii uzavrela so spoločnosťou BRD Groupe Société Générale tri zmluvy o úvere na účely refinancovania a nového dojednania podmienok úverov poskytnutých na základe troch úverových zmlúv podpísaných spoločnosťou Lanca v období rokov 2005 až 2008. Na druhej strane Lanca Construcţii nastúpila na základe novácie namiesto spoločnosti Lanca ako dlžník preberajúci jej záväzky, ktoré spoločnosť Lanca prevzala voči spoločnosti BRD Groupe Société Générale. V dôsledku tejto novácie nezostali spoločnosti Lanca voči spoločnosti BRD Groupe Société Générale žiadne záväzky týkajúce sa pôvodne poskytnutých úverov.

38

Okrem toho je nesporné, že ani pán Dumitraş, ani pani Dumitraşová neboli konateľmi spoločnosti Lanca Construcţii a že sa ako záložcovia zaručili za splnenie záväzkov, ktorý jej vznikol v dôsledku novácie. Z predkladaného rozhodnutia takisto nevyplýva, že by žalobcovia v konaní vo veci samej mali nezanedbateľnú účasť na základnom imaní uvedenej spoločnosti.

39

S výhradou overení, ktoré je povinný vykonať vnútroštátny súd, preto pán Dumitraş a pani Dumitraşová pri uzavretí úverových zmlúv a zmluvy o založení nehnuteľnosti z 30. júla 2009 zrejme nekonali z dôvodu funkčného vzťahu so spoločnosťou Lanca Construcţii. Vnútroštátny súd je tiež povinný určiť, či pán Dumitraş a pani Dumitraşová ako záložcovia v prospech tejto spoločnosti konali v rámci obchodu, podnikania alebo povolania, a ak tak nekonali, vyvodiť z toho všetky potrebné dôsledky pre ich prípadné považovanie za „spotrebiteľov“ zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13. Tak by to bolo najmä v prípade, že by bol pán Dumitraş záložcom z dôvodu funkčného vzťahu so spoločnosťou Lanca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

40

Za týchto podmienok treba odpovedať na položené otázky v tom zmysle, že článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvu o založení nehnuteľnosti uzavretú medzi fyzickými osobami a úverovou inštitúciou s cieľom zaručiť sa za záväzky obchodnej spoločnosti, ktoré má táto spoločnosť voči uvedenej úverovej inštitúcii na základe zmluvy o úvere, pokiaľ tieto fyzické osoby konali s cieľom nevzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie a nemajú funkčný vzťah s uvedenou spoločnosťou, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

41

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

Článok 1 ods. 1 a článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že táto smernica sa uplatňuje na zmluvu o založení nehnuteľnosti uzatvorenú medzi fyzickými osobami a úverovou inštitúciou s cieľom zaručiť sa za záväzky obchodnej spoločnosti, ktoré má táto spoločnosť voči uvedenej úverovej inštitúcii na základe zmluvy o úvere, pokiaľ tieto fyzické osoby konali s cieľom nevzťahujúcim sa na ich obchody, podnikanie alebo povolanie a nemajú funkčný vzťah s uvedenou spoločnosťou, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.