—

Vodoopskrba i odvodnja d.o.o., v zastúpení: D. Crnković, avocat,

—

chorvátska vláda, v zastúpení: A. Metelko‑Zgombić, splnomocnená zástupkyňa,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Varrone, avvocato dello Stato,

—

Európska komisia, v zastúpení: E. Manhaeve a M. Mataija, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ES z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva (Ú. v. ES L 327, 2000, s. 1; Mim. vyd. 15/005, s. 275).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Vodoopskrba i odvodnja d.o.o. a pani Željkou Klafurićovou, a to vo veci odmietnutia poslednej menovanej uhradiť pevnú zložku započítanú v cene za jej spotrebu vody.

3

Odôvodnenia 1, 11, 19 a 38 smernice 2000/60 stanovujú:

…

…

…

…“

4

Podľa článku 2 smernice 2000/60 s názvom „Definície“:

„Na účely tejto smernice sa prijímajú nasledujúce definície:

…

…“

5

Článok 9 smernice 2000/60 s názvom „Úhrada nákladov za vodohospodárske služby“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zohľadnia princíp úhrady nákladov za vodohospodárske služby vrátane nákladov na ochranu životného prostredia a na zdroje [zásadu úhrady nákladov za vodohospodárske služby vrátane environmentálnych nákladov a nákladov na zdroje – neoficiálny preklad], majúc na zreteli ekonomickú analýzu vykonanú v súlade s prílohou III a najmä v súlade s princípom [so zásadou – neoficiálny preklad] ‚znečisťovateľ platí‘.

Do roku 2010 členské štáty zabezpečia

Členské štáty môžu pritom prihliadať na sociálne, environmentálne a ekonomické dôsledky tejto úhrady, ako aj geografické a klimatické podmienky ovplyvneného regiónu alebo regiónov.

2.   Členské štáty budú v plánoch vodohospodárskeho manažmentu povodia informovať o plánovaných opatreniach na vykonávanie ustanovení odseku 1, ktoré majú prispieť k dosiahnutiu environmentálnych cieľov tejto smernice a o príspevku rozličných spôsobov využívania vody k úhrade nákladov za vodohospodárske služby.

3.   Žiadne ustanovenie tohoto článku nesmie brániť financovaniu jednotlivých preventívnych alebo nápravných opatrení na dosiahnutie cieľov tejto smernice.

4.   Členské štáty neporušia túto smernicu, ak sa v súlade so zavedenou praxou rozhodnú pre tento účel nepoužiť ustanovenia druhej vety odseku 1 a príslušné ustanovenia odseku 2 pre určitý spôsob využívania vody, ak to neohrozuje účely a dosiahnutie cieľov tejto smernice. Členské štáty budú v plánoch vodohospodárskeho manažmentu povodia informovať o dôvodoch neuplatnenia plného znenia druhej vety odseku 1.“

6

Príloha III smernice 2000/60 s názvom „Ekonomická analýza“ znie takto:

„Ekonomická analýza bude (so zreteľom na náklady spojené so zberom príslušných údajov) obsahovať dostatočne podrobné informácie na to, aby sa:

7

Podľa § 197 ods. 5 Zakon o vodama (zákon o vodách) (Narodne novine, č. 153/09, 63/11, 130/11, 56/13 a 14/14; ďalej len „ZOV“):

„Ceny za vodohospodárske služby sa stanovujú v súlade so zásadou celkovej úhrady nákladov, ako ju definuje zákon o financovaní vodného hospodárstva, so zásadou sociálnej prijateľnosti cien vody a zásadou ochrany pred monopolmi.

…“

8

Podľa ustanovení § 205 ods. 1a 2 ZOV:

„Finančné zdroje potrebné na prevádzku verejných služieb dodávky vody a verejných kanalizačných služieb sú zabezpečované prostredníctvom ceny za vodohospodárske služby.

Cena za vodohospodárske služby predstavuje príjem poskytovateľa vodohospodárskych služieb a povinnosť jej úhrady má vlastník alebo iný oprávnený držiteľ nehnuteľnosti, v ktorej je služba užívaná (užívateľ).

…“

9

V § 206 ods. 1, 2 a 7 ZOV sa uvádza:

„Suma ceny za vodohospodárske služby sa stanovuje rozhodnutím poskytovateľa vodohospodárskych služieb v súčinnosti s územnou samosprávou.

Cena za vodohospodárske služby nemôže byť nižšia ako cena určená podľa kritérií stanovených v odseku 7 tohto paragrafu.

…

Vláda Chorvátskej republiky na základe návrhu Rady pre vodohospodárske služby stanoví nariadením kritériá pre výpočet minimálnej základnej ceny za vodohospodárske služby a druhy nákladov, ktoré cena za tieto služby pokrýva. Nariadením sa stanoví aj minimálne množstvo vody potrebné na uspokojenie potrieb domácnosti.

…“

10

Uredba o najnižoj osnovoj cijeni vodnih usluga i vrsti troškova koje cijena vodnih usluga pokriva (nariadenie o výpočte minimálnej základnej ceny za vodohospodárske služby a o druhoch nákladov, ktoré cena za tieto služby pokrýva) zo 16. septembra 2010 (Narodne novine, č. 112/10) vo svojom § 6 stanovuje, že minimálna základná cena za vodohospodárske služby sa skladá z premenlivej zložky a z pevnej zložky týkajúcej sa pripojenia nehnuteľností ku komunálnym zariadeniam zásobovania vodou, čo zahŕňa náklady súvisiace s odpisom na vodomeroch, so spracovaním zistených údajov, s kalibráciou a údržbou vodomerov, s priebežnou a dlhodobou údržbou pripojenia nehnuteľností na tieto komunálne zariadenia, s pravidelnou kontrolou fungovania uvedených komunálnych zariadení, ako aj s analýzou a udržiavaním nezávadnosti pitnej vody.

11

Vodoopskrba i odvodnja je poskytovateľom komunálnych služieb dodávky vody na území viacerých miest v Chorvátsku, osobitne v Záhrebe.

12

Pred vnútroštátnym súdom iniciovala Vodoopskrba i odvodnja konanie proti pani Klafurićovej z dôvodu neuhradenia časti súm fakturovaných za vodohospodárske služby za obdobie od decembra 2013 do júna 2014.

13

Pani Klafurićová spochybňuje povinnosť uhradiť pevnú zložku ceny za vodohospodárske služby, ktorá sa vypočítava nezávisle od skutočnej spotreby vody.

14

Vnútroštátny súd zastáva názor, že spotrebiteľ je povinný platiť len za svoju spotrebu vody podľa toho, čo uvádza jeho vodomer, a čo zodpovedá premenlivej zložke na jeho faktúre. Podľa vnútroštátneho súdu uplatniteľná vnútroštátna právna úprava „nebola zosúladená“ so smernicou 2000/60, pokiaľ ide o určovanie ceny a spôsoby uhrádzania platieb za vodu.

15

Za týchto podmienok Općinski sud u Velikoj Gorici (Mestský súd Veľká Gorica, Chorvátsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

16

Na úvod treba pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. V tomto smere Súdnemu dvoru prípadne prináleží právo preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. V tejto súvislosti môže Súdny dvor zo všetkých informácií, ktoré poskytol tento súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, vybrať tie právne ustanovenia Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (pozri najmä rozsudok zo 14. apríla 2016, Cervati a Malvi, C‑131/14, EU:C:2016:255, bod 26).

17

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd vzhľadom na odôvodnenie svojho rozhodnutia svojimi dvoma otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spoločne, v zásade pýta, či sa má smernica 2000/60 vykladať v tom zmysle, že jej odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že cena za vodohospodárske služby, ktorá je fakturovaná spotrebiteľovi, zahŕňa nielen premenlivú zložku, vypočítanú podľa objemu vody, ktorý dotknutá osoba skutočne spotrebovala, ale rovnako tak aj pevnú zložku, ktorá zodpovedá nákladom pripojenia nehnuteľností k zariadeniam dodávky vody a nákladom spojeným s ich údržbou, s odpisom na vodomeroch, so spracovaním zistených údajov, s kalibráciou a údržbou vodomerov, ako aj s analýzou a udržiavaním nezávadnosti pitnej vody.

18

Ako už Súdny dvor pripomenul, smernica 2000/60 je rámcová smernica prijatá na základe článku 175 ods. 1 ES (teraz článok 192 ZFEÚ). Stanovuje spoločné zásady a globálny rámec činnosti na ochranu vôd a zabezpečuje koordináciu, integráciu a v dlhodobejšej perspektíve aj rozvoj všeobecných zásad a štruktúr ochrany a trvalo udržateľného využívania vôd v Európskej únii. Spoločné zásady a globálny rámec činnosti, ktoré prijíma, musia byť neskôr rozvinuté členskými štátmi, ktoré musia prijať sériu osobitných opatrení v súlade s lehotami stanovenými touto smernicou. Tá však nesmeruje k úplnej harmonizácii právnych predpisov členských štátov v oblasti vôd (pozri najmä rozsudky z 30. novembra 2006, Komisia/Luxembursko, C‑32/05, EU:C:2006:749, bod 41, a z 11. septembra 2014, Komisia/Nemecko, C‑525/12, EU:C:2014:2202, bod 50).

19

Ako vyplýva z odôvodnenia 19 smernice 2000/60, táto smernica sa zameriava na zachovávanie a zlepšovanie vodného prostredia v Únii. Tento účel sa v prvom rade týka kvality príslušných vôd. Regulácia množstva je pomocným prvkom pri zabezpečovaní dobrej kvality vody, a preto treba prijať aj opatrenia týkajúce sa množstva vôd, slúžiace cieľu zabezpečenia dobrej kvality vôd.

20

V tomto kontexte vyplýva zo znenia článku 9 smernice 2000/60, že členské štáty zohľadnia zásadu úhrady nákladov za vodohospodárske služby vrátane environmentálnych nákladov a nákladov na zdroje, majúc na zreteli ekonomickú analýzu vykonanú v súlade s prílohou III tejto smernice a najmä v súlade so zásadou „znečisťovateľ platí“. Členské štáty musia dbať na to, aby cenová politika v oblasti vôd dostatočne motivovala užívateľov k efektívnemu využívaniu zdrojov, aby tak prispeli k dosiahnutiu environmentálnych cieľov stanovených smernicou 2000/60.

21

Členské štáty teda majú vlastnú mieru úvahy, pokiaľ ide o prostriedky, ktoré umožnia dosiahnuť cieľ dostatočnej motivácie užívateľov k efektívnemu využívaniu zdrojov. V tomto kontexte nemožno spochybniť, že stanovenie ceny za vodohospodárske služby na základe objemu skutočnej spotreby vody predstavuje jeden z prostriedkov, ktorý môže spotrebiteľov motivovať k efektívnemu využívaniu zdrojov.

22

Na to, aby naplnili povinnosť úhrady nákladov za vodohospodárske služby vyplývajúcu z práva Únie, majú členské štáty možnosť prijať iné spôsoby tvorby cien, ktoré umožnia najmä pokryť náklady, ktoré znášajú vodohospodárske podniky, na to, aby bola voda dodávaná spotrebiteľom v dostatočnom množstve a kvalite, nezávisle od skutočnej spotreby spotrebiteľov.

23

V rozsahu, v akom členské štáty dodržia povinnosť úhrady nákladov za vodohospodárske služby, vrátane environmentálnych nákladov a nákladov na zdroje, ako bola pripomenutá v bode 20 tohto rozsudku, si totiž môžu medzi rôznymi spôsobmi tvorby cien zvoliť také, ktoré najlepšie zodpovedajú ich vlastnej situácii v rámci možnosti voľnej úvahy, ktorú im ponecháva smernica 2000/60, pričom uvedená smernica im neukladá žiaden presný spôsob tvorby cien.

24

V tejto súvislosti ani z článku 9 smernice 2000/60, ani zo žiadneho iného ustanovenia uvedenej smernice nevyplýva, že by normotvorca Únie chcel zabrániť tomu, aby členské štáty prijali takú politiku cien za vodu, ktorá by vychádzala z fakturovanej ceny za vodu pre spotrebiteľov zahŕňajúcej premenlivú zložku spojenú so skutočnou spotrebou vody a pevnú zložku, ktorá so skutočnou spotrebou vody spojená nie je.

25

Okrem toho z preskúmania viacerých vnútroštátnych právnych úprav vyplýva, ako uvádza aj Komisia, ktorá v tejto súvislosti odkazuje na svoje oznámenie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru z 26. júla 2000, nazvané „Tvorba cien a udržateľný manažment vodných zdrojov“ [neoficiálny preklad] [KOM(2000) 477 v konečnom znení], a na technickú správu Európskej environmentálnej agentúry (EEA 16/2013), nazvanú „Hodnotenie úhrady nákladov prostredníctvom stanovovania cien vody“ [neoficiálny preklad], že v členských štátoch je bežnou praxou, že cena za vodohospodárske služby sa skladá z pevnej zložky a z premenlivej zložky.

26

V tejto súvislosti z relevantných ustanovení vnútroštátnej úpravy vo veci samej vyplýva, že táto právna úprava zohľadňuje zásadu celkovej úhrady nákladov za služby súvisiace s dostupnosťou a ochranou vôd, ako aj s výstavbou, riadením a údržbou zariadení na dodávku vody. Tieto právne ustanovenia predpokladajú najmä to, že pevná zložka ceny za služby spojené s využívaním vody má najmä pokrývať náklady spojené s údržbou komunálnych zariadení zásobovania vodou, ako aj s analýzou a udržiavaním nezávadnosti pitnej vody.

27

Vzhľadom na vyššie uvedené je potrebné na položené otázky odpovedať tak že smernica 2000/60 sa má vykladať v tom zmysle, že jej neodporuje vnútroštátna právna úprava ako vo veci samej, ktorá stanovuje, že cena za vodohospodárske služby, ktorá je fakturovaná spotrebiteľovi, zahŕňa nielen premenlivú zložku, vypočítanú podľa objemu vody, ktorý dotknutá osoba skutočne spotrebovala, ale rovnako tak aj pevnú zložku, ktorá nie je na tomto objeme závislá.

28

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/60/ES z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločenstva v oblasti vodného hospodárstva, sa má vykladať v tom zmysle, že jej neodporuje vnútroštátna právna úprava ako vo veci samej, ktorá stanovuje, že cena za vodohospodárske služby, ktorá je fakturovaná spotrebiteľovi, zahŕňa nielen premenlivú zložku, vypočítanú podľa objemu vody, ktorý dotknutá osoba skutočne spotrebovala, ale rovnako tak aj pevnú zložku, ktorá nie je na tomto objeme závislá.