1

Svojím odvolaním sa Európska komisia domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. apríla 2015, Total a Elf Aquitaine/Komisia (T‑470/11, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:241), ktorým Všeobecný súd čiastočne zrušil listy Komisie BUDG/DGA/C4/BM/s746396 z 24. júna 2011 (ďalej len „list z 24. júna 2011“), a BUDG/DGA/C4/BM/s812886 z 8. júla 2011 (ďalej len „list z 8. júla 2011“ a pre oba listy spoločne ďalej len „sporné listy“), týkajúce sa platby dlžnej sumy pokuty a úrokov z omeškania v dôsledku prijatia rozhodnutia K(2006) 2098 v konečnom znení z 31. mája 2006 týkajúceho sa konania podľa článku 81 ES a článku 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) (vec COMP/F/38.645 – Metakryláty) (ďalej len „rozhodnutie Metakryláty“), zo strany spoločností Total SA a Elf Aquitaine SA.

2

Okolnosti predchádzajúce sporu Všeobecný súd vymedzil v bodoch 2 až 28 napadnutého rozsudku takto:

…

…

3

Odporkyne v odvolacom konaní návrhom zaregistrovaným v kancelárii Všeobecného súdu 1. septembra 2011 podali pred Všeobecným súdom žalobu o neplatnosť smerujúcu proti sporným listom, pričom subsidiárne žiadali znížiť sumu, ktorá od nich bola požadovaná, a ďalej subsidiárne požadovali zrušiť úroky z omeškania.

4

Podaním zaregistrovaným v kancelárii Všeobecného súdu 17. novembra 2011 Komisia vzniesla námietku neprípustnosti na základe článku 114 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu. Konkrétne uviedla, že sporné listy predstavujú nenapadnuteľné akty, pretože nemajú záväzné právne účinky, ktoré by sa dotkli odporkýň v odvolacom konaní, a že im uložená platobná povinnosť vyplýva zo samotného rozhodnutia Metakryláty.

5

Všeobecný súd najprv v bodoch 72 až 101 napadnutého rozsudku preskúmal uvedenú námietku neprípustnosti.

6

V tejto súvislosti Všeobecný súd predovšetkým usúdil, že pokiaľ ide o sumu istiny požadovanej od odporkýň v odvolacom konaní v sporných listoch, uvedené listy sa nedotkli ich záujmov tým, že by v nadväznosti na rozhodnutie Metakryláty podstatným spôsobom zmenili ich právne postavenie v zmysle článku 263 ZFEÚ.

7

Naopak, pokiaľ ide o povinnosť zaplatiť úroky z omeškania, Všeobecný súd dospel k záveru, že táto povinnosť nijako nevyplýva z uvedeného rozhodnutia, ani z rozsudkov zo 7. júna 2011, Total a Elf Aquitaine/Komisia (T‑206/06, EU:T:2011:250) a zo 7. júna 2011, Arkema France a i./Komisia (T‑217/06, EU:T:2011:251), pretože Arkema bezprostredne po uvedenom rozhodnutí zaplatila celú pôvodnú pokutu, takže napadnutý akt skutočne zmenil právne postavenie odporkýň v odvolacom konaní tým, že zvýšil sumu, ktorú mali povinnosť zaplatiť na základe tohto rozhodnutia.

8

Preto Všeobecný súd považoval žalobu za prípustnú v rozsahu, v akom smerovala proti úrokom z omeškania požadovaným od odporkýň v odvolacom konaní v sporných listoch.

9

Následne Všeobecný súd v bodoch 107 až 118 napadnutého rozsudku preskúmal žalobu vo veci samej, a to v rozsahu, v akom smerovala proti úrokom z omeškania požadovaným od odporkýň v odvolacom konaní, a v tomto rozsahu žalobe vyhovel.

10

Všeobecný súd teda zrušil sporné listy v rozsahu, v akom v nich Komisia požadovala od odporkýň v odvolacom konaní úroky z omeškania, a v zostávajúcej časti žalobu zamietol.

11

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

12

Odporkyne v odvolacom konaní navrhujú, aby Súdny dvor:

13

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora zo 17. februára 2016 bol Dozornému orgánu EZVO povolený vstup do konania ako vedľajšiemu účastníkovi konania na podporu návrhov Komisie. Návrh na vedľajšie účastníctvo v konaní bol však podaný po uplynutí lehoty stanovenej v článku 190 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, a preto so zreteľom na článok 129 ods. 4 tohto rokovacieho poriadku mohol uvedený účastník konania predložiť svoje vyjadrenia len na pojednávaní, ktoré sa konalo 9. júna 2016.

14

Svojím tretím odvolacím dôvodom, ktorý je vhodné preskúmať ako prvý v poradí, Komisia tvrdí, že napadnutý rozsudok je postihnutý protirečivým odôvodnením.

15

Všeobecný súd v bode 113 tohto rozsudku nesprávne uviedol, že nároky Komisie tak vo vzťahu k spoločnosti Arkema, ako aj vo vzťahu k všetkým solidárnym spoludlžníkom boli uspokojené v celom rozsahu, zatiaľ čo v bode 9 tohto rozsudku Všeobecný súd správne poznamenal, že spoločnosť Arkema „vyjadrila ľútosť, že nemohla Komisii povoliť, aby si zadržala určité sumy, a to aj za predpokladu, že by [bola] jej žaloba pred súdom Spoločenstva úspešná“.

16

Podľa názoru Komisie však z uvedeného vyjadrenia spoločnosti Arkema nevyhnutne vyplýva, že nebolo predložené vyhlásenie o spoločnom zaplatení. Za týchto okolností nemohol Všeobecný súd tvrdiť, že nároky Komisie tak vo vzťahu k uvedenej spoločnosti, ako aj vo vzťahu k všetkým solidárnym spoludlžníkom boli uspokojené v celom rozsahu.

17

Odporkyne v odvolacom konaní tvrdia, že tretí odvolací dôvod je potrebné zamietnuť ako zjavne neprípustný a v každom prípade ako nedôvodný.

18

Komisia v zásade vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 113 napadnutého rozsudku nesprávne potvrdil, že nároky Komisie boli uspokojené v celom rozsahu, aj keď Arkema svojím listom z 25. septembra 2008 nepredložila vyhlásenie o spoločnom zaplatení. Táto inštitúcia sa pod zámienkou istého rozporu v odôvodnení v skutočnosti usiluje spochybniť spôsob, akým Všeobecný súd vyložil uvedený list v rámci svojej voľnej úvahy pri posúdení skutkových okolností.

19

Aj keď však otázka, či odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu je protirečivé alebo nedostatočné, predstavuje právnu otázku, ktorej zodpovedania sa možno v rámci odvolania dovolávať (pozri najmä rozsudky z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, EU:C:2007:88, bod 45, a zo 14. októbra 2010, Deutsche Telekom/Komisia, C‑280/08 P, EU:C:2010:603, bod 123), nie je to tak v prípade posúdenia skutkových okolností, ktoré s výnimkou prípadu skreslenia dôkazov, pričom v prejednávanej veci takáto otázka vznesená nebola, podľa ustálenej judikatúry nepodlieha preskúmaniu Súdnym dvorom (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 10. júla 2014, Grécko/Komisia, C‑391/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:2061, bod 29, a z 20. januára 2016, Toshiba Corporation/Komisia, C‑373/14 P, EU:C:2016:26, bod 40).

20

Tretí odvolací dôvod preto treba zamietnuť ako neprípustný.

21

Svojím prvým odvolacím dôvodom, ktorý smeruje najmä proti bodom 81 až 87 napadnutého rozsudku a ktorý sa skladá z troch častí, Komisia v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporné listy majú záväzné právne účinky ovplyvňujúce záujmy odporkýň v odvolacom konaní. Dozorný orgán EZVO sa v podstate pripája k tomuto odvolaciemu dôvodu.

22

Prvou časťou prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že sporné listy sú len obyčajné žiadosti o zaplatenie v rámci vykonania rozhodnutia Metakryláty, predstavujúce prípravu prípadného núteného výkonu tohto rozhodnutia v nadväznosti na rozsudky zo 7. júna 2011, Total a Elf Aquitaine/Komisia (T‑206/06, EU:T:2011:250), ako aj zo 7. júna 2011, Arkema France a i./Komisia (T‑217/06, EU:T:2011:251). Tieto listy však ešte nie sú „núteným výkonom“ tohto rozhodnutia, a preto neurčujú konečné stanovisko Komisie. Predmetom núteného výkonu môže byť len uvedené rozhodnutie, pričom k nemu samotnému nedošlo z dôvodu platby, ktorú vykonali odporkyne v odvolacom konaní.

23

Druhou časťou prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že obsah sporných listov preukazuje, že tieto listy nemajú záväzné právne účinky. Tieto listy totiž vyjadrujú stanovisko účtovného oddelenia vo veci vymáhania pokuty uloženej prostredníctvom rozhodnutia Metakryláty a iba pripomínajú platobné podmienky a „stav úhrady pokuty k dátumu“, čo jasne predstavuje opatrenie prijaté v rámci výkonu uvedeného rozhodnutia.

24

Treťou časťou prvého odvolacieho dôvodu Komisia tvrdí, že sporné listy nijako nedoplnili obsah rozhodnutia Metakryláty. Povinnosť odporkýň v odvolacom konaní zaplatiť pokutu vrátane príslušných úrokov je len dôsledkom rozhodnutia Metakryláty vykladaného v súlade s rozsudkami zo 7. júna 2011, Total a Elf Aquitaine/Komisia (T‑206/06, EU:T:2011:250); zo 7. júna 2011, Arkema France a i./Komisia (T‑217/06, EU:T:2011:251), a s uznesením zo 7. februára 2012, Total a Elf Aquitaine/Komisia (C‑421/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:60). Ako tiež vyplýva z judikatúry Všeobecného súdu a Súdneho dvora, Komisia nemá v danej oblasti žiadnu diskrečnú právomoc, lebo stanovenie úrokov z omeškania vyplýva z relevantných ustanovení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012, o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1) a nariadenia o jeho uplatňovaní, delegovaného nariadenia nariadenie Komisie (EÚ) č. 1268/2012 z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia č. 966/2012 (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1).

25

Podľa Komisie vyjadrujú sporné listy iba jej zámer vykonať rozhodnutie Metakryláty a nevyvolávajú žiadny ďalší právny účinok odlišný od právnych účinkov tohto rozhodnutia. Tieto listy sú teda neoddeliteľné od samotného rozhodnutia, ktorého vykonanie pripravujú.

26

Odporkyne v odvolacom konaní sa domnievajú, že prvý odvolací dôvod sa musí zamietnuť sčasti ako neprípustný a sčasti ako nedôvodný.

27

Podľa odporkýň v odvolacom konaní sú druhá a tretia časť prvého odvolacieho dôvodu zjavne neprípustné, keďže Komisia sa v nich obmedzuje na to, že v podstate iba opakuje tvrdenia, ktoré už uviedla pred Všeobecným súdom, bez toho, aby preukázala, že sa Všeobecný súd v tejto súvislosti dopustil nesprávneho právneho posúdenia, a bez toho, aby uviedla doby napadnutého rozsudku, ktoré kritizuje.

28

Pokiaľ ide o prvú časť prvého odvolacieho dôvodu, podľa názoru odporkýň v odvolacom konaní je potrebné zamietnuť ju ako nedôvodnú.

29

Svojím prvým odvolacím dôvodom Komisia v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď konštatoval, že sporné listy predstavujú napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ v rozsahu, v akom v nich Komisia vyžadovala úroky z omeškania.

30

Pokiaľ ide o prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu v jeho druhej a tretej časti, je potrebné pripomenúť, že najmä z ustanovení článku 168 ods. 1 písm. d) a článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora musí byť v odvolaní presne uvedené, ktoré časti rozsudku, ktorého zrušenie sa navrhuje, sa napádajú, ako aj právne tvrdenia, ktoré tento návrh osobitným spôsobom podporujú. Požiadavky odôvodnenia, ktoré vyplývajú z týchto ustanovení, nespĺňa odvolanie, ktoré len opakuje alebo doslovne preberá dôvody a tvrdenia, ktoré už boli uvedené pred Všeobecným súdom, vrátane tých, ktoré vychádzali zo skutočností výslovne zamietnutých týmto súdom (pozri najmä rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 46, ako aj citovanú judikatúru).

31

Pokiaľ však odvolateľ spochybňuje výklad alebo uplatnenie práva Únie vykonané Všeobecným súdom, môžu sa právne otázky skúmané na prvom stupni nanovo prejednať v rámci odvolania. Ak by totiž odvolateľ nemohol založiť svoje odvolanie na dôvodoch a tvrdeniach už použitých pred Všeobecným súdom, odvolacie konanie by čiastočne stratilo zmysel (rozsudky z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C‑131/03 P, EU:C:2006:541, bod 51, ako aj z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 47).

32

V prejednávanej veci sa Komisia svojím prvým odvolacím dôvodom, konkrétne jeho druhou a treťou časťou, nesnaží len o opätovné preskúmanie žaloby podanej na Všeobecný súd, ale smeruje práve k tomu, aby spochybnila právne úvahy, ktoré viedli Všeobecný súd k záveru, že sporné listy boli spôsobilé vyvolávať záväzné právne účinky ovplyvňujúce situáciu dotknutých podnikov.

33

Na tento účel Komisia okrem iného dostatočne špecifikovala časti napadnutého rozsudku, ktoré pokladá za postihnuté nesprávnym právnym posúdením, ako aj právne tvrdenia uvedené na podporu svojho návrhu, čo umožňuje Súdnemu dvoru vykonať svoje preskúmanie.

34

Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

35

Pokiaľ ide o dôvodnosť prvého odvolacieho dôvodu, ktorého jednotlivé časti je potrebné preskúmať spoločne, na úvod je potrebné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry týkajúcej sa prípustnosti žalôb o neplatnosť vyplýva, že na stanovenie, či istý akt môže byť predmetom takéhoto návrhu, je rozhodujúca podstata tohto aktu, pričom forma, v akej bol akt prijatý, je v zásade z tohto hľadiska bezvýznamná (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 22. júna 2000, Holandsko/Komisia, C‑147/96, EU:C:2000:335, bod 27, a zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, EU:C:2008:422, bod 43).

36

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry tiež vyplýva, že aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, sú len opatrenia smerujúce k vyvolaniu právne záväzných účinkov, ktoré môžu zasiahnuť do záujmov žalobcu tým, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, EU:C:2008:422, bod 29; z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, bod 51, a z 9. decembra 2014, Schönberger/Parlament, C‑261/13 P, EU:C:2014:2423, bod 13).

37

Preto je žaloba o neplatnosť v zásade dostupná len voči opatreniu, ktorým dotknutá inštitúcia na záver určitého správneho konania konečným spôsobom určuje svoj postoj. Naopak, za napadnuteľné akty nemožno označiť najmä dočasné akty, ktorých účelom je pripraviť konečné rozhodnutie, a ani potvrdzujúce akty alebo výlučne vykonávacie akty, keďže tie vo vzťahu k právnym účinkom aktu inštitúcie Únie, ktorý je pripravovaný, potvrdzovaný alebo vykonávaný, nemajú vyvolávať samostatné záväzné právne účinky (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 12. septembra 2006, Reynolds Tobacco a i./Komisia, C‑131/03 P, EU:C:2006:541, bod 55; zo 6. decembra 2007, Komisia/Ferriere Nord, C‑516/06 P, EU:C:2007:763, bod 29, ako aj z 26. januára 2010, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑362/08 P, EU:C:2010:40, bod 52).

38

Práve z tohto pohľadu Komisia v rámci svojho prvého odvolacieho dôvodu v zásade tvrdí, že pokiaľ ide o povinnosť platiť úroky z omeškania, ktorá sa požaduje v sporných listoch, tieto listy nemajú vyvolávať záväzné právne účinky odlišné od tých, ktoré vyplývajú z rozhodnutia Metakryláty, keďže takáto povinnosť platiť úroky z omeškania vyplýva len z tohto rozhodnutia a z relevantných právnych ustanovení, pričom tieto listy k nej nič nepridali. Preto mali sporné listy len prípravnú povahu pre prípadný budúci nútený výkon rozhodnutia Metakryláty.

39

Vzhľadom na vlastné skutkové okolnosti prejednávanej veci však takúto argumentáciu nemožno prijať.

40

V tejto súvislosti je potrebné najprv pripomenúť, že na základe rozhodnutia Metakryláty, ktorým bola spoločnosti Arkema uložená pokuta vo výške 219131250 eur, bola odporkyniam v odvolacom konaní ako materským spoločnostiam spoločnosti Arkema „spoločne a nerozdielne“ uložená pokuta vo výške 140,4 milióna eur, respektíve 181,35 milióna eur.

41

Následne bola rozsudkom zo 7. júna 2011, Arkema France a i./Komisia (T‑217/06, EU:T:2011:251), suma pokuty uloženej spoločnosti Arkema znížená na 113 343 750 eur. Naopak, suma uloženej pokuty, ktorá sa vzťahovala na odporkyne v odvolacom konaní, ostala v dôsledku rozsudku zo 7. júna 2011, Total a Elf Aquitaine/Komisia (T‑206/06, EU:T:2011:250), nezmenená, čo bolo okrem iného potvrdené aj uznesením zo 7. februára 2012, Total a Elf Aquitaine/Komisia (C‑421/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:60, bod 83).

42

Napokon je potrebné uviesť, že nie je spochybňované to, že ako uviedol Všeobecný súd v bode 112 napadnutého rozsudku, Arkema zaplatila 7. septembra 2006 v celom rozsahu pôvodnú pokutu, ktorá bola uložená rozhodnutím Metakryláty vo výške 219131250 eur.

43

V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade konštatovať, že ako uviedol Všeobecný súd v bode 113 napadnutého rozsudku, z listu spoločnosti Arkema Komisii z 25. septembra 2008 vyplýva, že Arkema jasne uviedla, že „nároky [Komisie] tak vo vzťahu k spoločnosti Arkema, ako aj vo vzťahu k všetkým solidárnym spoludlžníkom, [boli uspokojené v celom rozsahu]“, a preto bola v plnom rozsahu uhradená celá pokuta aj v mene odporkýň v odvolacom konaní, pričom tento záver nemožno z dôvodov uvedených v bodoch 18 až 20 tohto rozsudku v rámci tohto odvolania spochybniť.

44

V druhom rade je potrebné pripomenúť, že v situácii, keď je zodpovednosť materskej spoločnosti úplne odvodená od zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti a nijaký iný faktor individuálne necharakterizuje správanie vytýkané materskej spoločnosti, zodpovednosť tejto materskej spoločnosti nemôže ísť nad rámec zodpovednosti jej dcérskej spoločnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. januára 2013, Komisia/Tomkins, C‑286/11 P, EU:C:2013:29, body 37, 39, 43 a 49, ako aj zo 17. septembra 2015, Total/Komisia, C‑597/13 P, EU:C:2015:613, bod 38).

45

V prejednávanej veci sa spoločná a nerozdielna zodpovednosť odporkýň v odvolacom konaní vo vzťahu k spoločnosti Arkema úplne odvodzuje od zodpovednosti ich dcérskej spoločnosti, a to s vylúčením akýchkoľvek iných faktorov. Preto z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, ako uviedol generálny advokát najmä v bodoch 64 až 68 svojich návrhov, a nezávisle od otázky, či Arkema spravila vyhlásenie o spoločnom zaplatení, že Komisia po zaplatení pokuty v celom rozsahu spoločnosťou Arkema, ktoré nie je spochybňované, nebola v žiadnom prípade oprávnená požadovať v tejto súvislosti žiadne platby od odporkýň v odvolacom konaní.

46

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je teda potrebné konštatovať, že ako správne uviedol Všeobecný súd v bode 116 napadnutého rozsudku, Komisia nebola oprávnená žiadať prostredníctvom sporných listov od odporkýň v odvolacom konaní úroky z omeškania na základe pokuty uloženej v rozhodnutí Metakryláty.

47

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, tieto listy v rozsahu, v akom v nich Komisia bez právneho nároku požaduje úroky z omeškania, nemožno pokladať za listy len potvrdzujúce povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia Metakryláty a za listy výlučne prípravnej povahy pre prípadný budúci nútený výkon tohto rozhodnutia.

48

V dôsledku toho, aj keď také výzvy, v ktorých sa Komisia obmedzí len na to, že od adresátov rozhodnutia týkajúceho sa porušovania pravidiel hospodárskej súťaže, akým je rozhodnutie Metakryláty, požaduje platbu ním uloženej pokuty alebo úrokov z omeškania, ktoré z neho prípadne vyplývajú, v zásade predstavujú len jednoduché oznámenie týkajúce sa výkonu dotknutého rozhodnutia, a preto nie sú spôsobilé vyvolávať záväzné právne účinky, ktoré by mohli zasiahnuť do záujmov dotknutých podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. decembra 2007, Komisia/Ferriere Nord, C‑516/06 P, EU:C:2007:763, bod 29), v prípade sporných listov ide vzhľadom na ich podstatu o odlišnú situáciu, keďže od odporkýň v odvolacom konaní sa v nich požaduje platba úrokov z omeškania, a to aj napriek tomu, že pôvodná suma pokuty bola v celom rozsahu uhradená, v dôsledku čoho ide o zmenu ich finančného záväzku.

49

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď najmä v bode 99 napadnutého rozsudku konštatoval, že sporné listy v rozsahu, v akom v nich Komisia požaduje úroky z omeškania, vyvolávali záväzné právne účinky ovplyvňujúce záujmy odporkýň v odvolacom konaní, čím opísaným spôsobom menili ich právne postavenie, a preto ich označil za napadnuteľné akty v zmysle článku 263 ZFEÚ.

50

Prvý odvolací dôvod je teda potrebné zamietnuť ako nedôvodný.

51

Svojím druhým odvolacím dôvodom Komisia Všeobecnému súdu v podstate vytýka porušenie zásad prekážky začatého konania a právnej sily rozhodnutej veci tým, že osobitne v bodoch 80 a 93 až 101 napadnutého rozsudku odčlenil otázku dlžných úrokov z omeškania od zvyšku rozhodnutia Metakryláty.

52

V tejto súvislosti rozhodnutie Metakryláty vo svojom článku 2 uvádza ustanovenia o pokute, ktorá je uložená primárne, ako aj o úrokoch, ktoré je potrebné zaplatiť v prípade jej neuhradenia a ktoré majú vo vzťahu k pokute akcesorickú povahu. K dátumu podania žaloby vo veci, v ktorej bol vydaný napadnutý rozsudok, však ešte prebiehalo pred Súdnym dvorom konanie vo veci C‑421/11 P týkajúcej sa tohto rozhodnutia. Okrem toho v nadväznosti na uznesenie zo 7. februára 2012, Total a Elf Aquitaine/Komisia (C‑421/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:60), toto rozhodnutie pre odporkyne v odvolacom konaní nadobudlo právoplatnosť vo všetkých jeho častiach, a teda vrátane otázky úrokov.

53

Odporkyne v odvolacom konaní spochybňujú dôvodnosť druhého odvolacieho dôvodu, pričom najmä podotýkajú, že v prejednávanej veci nie sú splnené podmienky prekážky začatého konania medzi dvoma konaniami, a ani podmienky právnej sily rozhodnutej veci v tom zmysle, v akom tieto podmienky vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu.

54

Keďže druhý odvolací dôvod v podstate vychádza z predpokladu Komisie, ktorý bol uvedený v rámci jej prvého odvolacieho dôvodu, a to že požiadavka týkajúca sa úrokov z omeškania uvedená v sporných listoch má len výlučne vykonávaciu povahu voči tomu, čo stanovuje rozhodnutie Metakryláty, a nie je od neho oddeliteľná, postačuje uviesť, že ako vyplýva najmä z bodov 44 až 52 tohto rozsudku, tento predpoklad nemôže uspieť.

55

Navyše a v rovnakom zmysle, ako správne pripomenul Všeobecný súd v bode 100 napadnutého rozsudku, Súdny dvor v bode 89 uznesenia zo 7. februára 2012, Total a Elf Aquitaine/Komisia (C‑421/11 P, neuverejnené, EU:C:2012:60), zamietol ako zjavne neprípustný návrh odporkýň v odvolacom konaní na oslobodenie od úrokov podaný v rámci ich odvolania, na základe ktorého bolo toto uznesenie vydané, keďže tento návrh nesmeroval proti rozsudku, ktorý bol predmetom uvedeného odvolania, a tým ani proti rozhodnutiu Metakryláty, ale proti sporným listom ukladajúcim úroky z omeškania.

56

V dôsledku toho je potrebné druhý odvolací dôvod zamietnuť ako nedôvodný.

57

Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov predložených Komisiou nebolo vyhovené, je potrebné zamietnuť odvolanie v celom rozsahu.

58

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

59

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia vo svojich odvolacích dôvodoch nemala úspech, pričom odporkyne v odvolacom konaní navrhli, aby jej bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania, je potrebné uložiť Komisii povinnosť znášať vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania odporkýň v odvolacom konaní.

60

Podľa článku 140 ods. 2 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na odvolacie konanie taktiež na základe jeho článku 184 ods. 1 Dozorný úrad EZVO znáša svoje vlastné trovy konania, ak do konania vstúpil ako vedľajší účastník konania.

61

Dozorný orgán EZVO preto znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol a vyhlásil: