1

Európsky ombudsman svojím odvolaním navrhuje čiastočné zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 29. apríla 2015, Staelen/Ombudsman (T‑217/11, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:238), ktorým tento súd čiastočne vyhovel žalobe pani Claire Staelenovej o náhradu škody, ktorá jej údajne vznikla v súvislosti s prístupom ombudsmana k vybaveniu jej sťažnosti týkajúcej sa nesprávneho postupu Európskeho parlamentu pri zozname vhodných uchádzačov vydanom ako výsledok verejného výberového konania EUR/A/151/98, na ktorom bola odvolateľka uvedená ako úspešná uchádzačka (ďalej len „zoznam vhodných uchádzačov“).

2

Tretie odôvodnenie rozhodnutia Európskeho parlamentu 94/262/ESUO, ES, Euratom z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/001, s. 283) znie:

„keďže ombudsman, ktorý môže konať tiež z vlastného podnetu, musí mať k dispozícii všetky prostriedky potrebné na výkon svojej funkcie; keďže v tomto zmysle sú inštitúcie a orgány [Únie] povinné poskytnúť ombudsmanovi na jeho žiadosť informácie, o ktoré ich požiadal, …“

3

Článok 3 rozhodnutia 94/262 stanovuje:

„1.   Ombudsman z vlastného podnetu alebo na základe sťažnosti uskutoční prieskum, ktorý považuje za potrebný na vyjasnenie možného nesprávneho úradného postupu pri činnostiach orgánov a inštitúcií [Únie]. …

2.   Inštitúcie a orgány [Únie] sú povinné poskytnúť ombudsmanovi všetky informácie, o ktoré ich požiadal, a sprístupniť mu predmetné spisy. …

…“

4

Odôvodnenie 2 rozhodnutia Európskeho parlamentu 2008/587/ES, Euratom z 18. júna 2008, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 94/262 (Ú. v. EÚ L 189, 2008, s. 25), uvádza:

„Dôvera občanov v schopnosť ombudsmana viesť podrobné a nestranné vyšetrovanie prípadov údajného nesprávneho úradného postupu je základnou podmienkou úspešnosti jeho činnosti.“

5

Pani Staelen podala 14. novembra 2006 sťažnosť ombudsmanovi týkajúcu sa nesprávneho úradného postupu Parlamentu, ktorého sa mal dopustiť pri zozname vhodných uchádzačov.

6

Ombudsman po svojom vyšetrovaní (ďalej len „prvotné vyšetrovanie“) prijal 22. októbra 2007 rozhodnutie, v ktorom konštatoval, že Parlament sa nesprávneho úradného postupu nedopustil (ďalej len „rozhodnutie z 22. októbra 2007“).

7

Dňa 29. júna 2010 sa ombudsman rozhodol začať vyšetrovanie z vlastného podnetu s cieľom opätovne posúdiť, či nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Parlamentu (ďalej len „vyšetrovanie z vlastného podnetu“).

8

Dňa 31. marca 2011 ombudsman prijal rozhodnutie, ktorým ukončil vyšetrovanie z vlastného podnetu, pričom opätovne rozhodol, že Parlament sa nesprávneho úradného postupu nedopustil (ďalej len „rozhodnutie z 31. marca 2011“).

9

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. apríla 2011 podala pani Staelen voči ombudsmanovi žalobu o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá jej údajne vznikla v súvislosti s rôznymi nesplneniami povinnosti, ktorých sa údajne ombudsman dopustil počas prvotného vyšetrovania a vyšetrovania z vlastného podnetu.

10

Všeobecný súd v bodoch 75 až 161 napadnutého rozsudku, v ktorých sa vyjadroval k prvej sérii žalobných dôvodov uvedených pani Stealenovou, ktoré uvádzali, že ombudsman neuskutočnil počas prvotného vyšetrovania ani počas vyšetrovania z vlastného podnetu všetky potrebné overenia na odhalenie a objasnenie nesprávneho úradného postupu opísaného v jej sťažnosti, v prvom rade uviedol v bodoch 75 až 88 tohto rozsudku určitý počet „úvodných pripomienok“.

11

V tomto rámci Všeobecný súd v bodoch 75 až 85 uvedeného rozsudku v podstate rozhodol, že hoci ombudsman disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o posúdenie dôvodnosti sťažností, ktoré mu boli adresované, a ich vybavenie, ako aj spôsoby vyšetrovania, ktoré sa majú použiť pri vybavovaní sťažnosti alebo v rámci vyšetrovania z vlastného podnetu, a hoci mu v tomto ohľade neprislúcha žiadna povinnosť výsledku, takáto miera voľnej úvahy ombudsmana neoslobodzuje od dodržiavania zásady náležitej starostlivosti spočívajúcej v povinnosti starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci.

12

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 85 až 87 svojho rozsudku uviedol tieto úvahy:

13

V druhom rade Všeobecný súd v bodoch 89 až 146 napadnutého rozsudku, v ktorých sa sústredil na rôzne konanie ombudsmana vo vzťahu k vedeniu pôvodného vyšetrovania kritizovaného pani Staelenovou, svoje súdne preskúmanie v tomto ohľade ukončil rozhodnutím uvedeným v bodoch 141 až 146 uvedeného rozsudku, že ombudsman porušil svoju povinnosť spočívajúcu v náležitej starostlivosti v troch prípadoch a že tieto porušenia boli dostatočne závažné na vznik zodpovednosti Únie. Uvedené porušenia spočívali po prvé v skreslení obsahu stanoviska Parlamentu, po druhé v nedodržaní jeho povinnosti náležitej starostlivosti pri vyšetrovaní, ktorým sa malo určiť, či Parlament poskytol informácie o zápise mena pani Staelenovej do zoznamu vhodných uchádzačov ostatným inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie, ako aj po tretie v nedodržaní povinnosti náležitej starostlivosti pri vyšetrovaní, ktoré malo overiť, či Parlament poskytol túto informáciu svojim vlastným generálnym riaditeľstvám.

14

Všeobecný súd ďalej v bodoch 162 až 223 napadnutého rozsudku, v ktorých sa vyjadroval k druhej sérii žalobných dôvodov uvedených pani Staelenovou, ktoré sa týkali údajných zjavne nesprávnych posúdení ombudsmana, v bodoch 205 a 223 uvedeného rozsudku dospel k záveru, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu, ktorého sa dopustil ombudsman pri výkone povinnosti náležitej starostlivosti pri vyšetrovaní toho, či bola pani Staelen diskriminovaná oproti iným úspešným uchádzačom v súvislosti s dobou zápisu jej mena do zoznamu vhodných uchádzačov. Uvedené dostatočne závažné porušenie vychádzalo zo skutočnosti, že ombudsman dospel v tomto ohľade k záveru, že zo strany Parlamentu neprišlo k nesprávnemu úradného postupu, pričom vychádzal v tejto súvislosti zo samotného tvrdenia Parlamentu, pokiaľ ide o dobu zápisu iných úspešných uchádzačov do zoznamu vhodných uchádzačov bez toho, aby získal dôkazy potvrdzujúce okamih prijatia uvedených úspešných uchádzačov do zamestnania, pričom sa neskôr toto tvrdenie ukázalo ako nesprávne.

15

Pokiaľ ide o tretiu sériu žalobných dôvodov, ktoré boli založené najmä na údajnom porušení zásady primeranej lehoty, Všeobecný súd v bode 269 napadnutého rozsudku ešte rozhodol, že neprimeraná lehota, v ktorej ombudsman poskytol odpoveď na dva listy pani Staelenovej, predstavovala dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, pričom toto porušenie môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

16

Všeobecný súd sa nakoniec zaoberal otázkou, či možno dospieť k záveru o existencii napraviteľnej ujmy a príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a vyššie konštatovanými rôznymi nesplneniami povinnosti, pričom v bodoch 288 až 294 napadnutého rozsudku najmä rozhodol, že v uvedenej veci ide o tento prípad, pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú utrpela pani Staelen z dôvodu jednak straty dôvery v úrad ombudsmana a jednak dojmu straty času a energie, ktoré vyplynuli z týchto nesplnení povinnosti.

17

Na záver Všeobecný súd tým, že rozhodol, že ombudsman počas prvotného vyšetrovania a vyšetrovania z vlastného podnetu na jednej strane nesplnil svoju povinnosť náležitej starostlivosti v štyroch prípadoch, a na druhej strane odpovedal na dva listy pani Staelenovej v neprimeranej lehote, čiastočne vyhovel žalobe pani Staelenovej a uložil ombudsmanovi povinnosť, aby pani Staelenovej zaplatil náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy vo výške 7000 eur.

18

Svojím odvolaním ombudsman navrhuje, aby Súdny dvor:

19

Vo vyjadrení k odvolaniu pani Staelen navrhuje, aby Súdny dvor:

20

Dňa 8. októbra 2015 podala pani Staelen proti napadnutému rozsudku vzájomné odvolanie. Toto vzájomné odvolanie bolo uznesením Súdneho dvora z 29. júna 2016, Ombudsman/Staelen (C‑337/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:670), prijatým na základe článku 181 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, zamietnuté. V uvedenom uznesení Súdny dvor rozhodol, že o odvolaní vo veci samej, ako aj o trovách konania súvisiacich so vzájomným odvolaním sa rozhodne neskôr.

21

Ako vyplýva z bodu 19 tohto rozsudku, vo vyjadrení k odvolaniu podanom pani Staelenovou sa uvádza jednak návrh na úplné zamietnutie odvolania ombudsmana a jednak návrh na to, aby sa mu uložila povinnosť zaplatiť jej 50000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť.

22

Treba však v tejto súvislosti pripomenúť, že podľa článku 174 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora vo vyjadrení k odvolaniu možno navrhnúť, aby sa odvolaniu vyhovelo alebo aby sa čiastočne alebo úplne zamietlo.

23

Návrh pani Staelenovej, aby bola ombudsmanovi uložená povinnosť zaplatiť jej sumu vo výške 50000 eur, je tak neprípustný.

24

Ombudsman uvádza na podporu svojho odvolania päť odvolacích dôvodov.

25

Vo svojom prvom odvolacom dôvode, ktorý sa delí na štyri časti, ombudsman uvádza, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávnych právnych posúdení, pokiaľ ide o jednu z podmienok vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, a to požiadavku „dostatočne závažného“ porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.

26

Ombudsman tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 86 napadnutého rozsudku rozhodol, že obyčajné porušenie zásady náležitej starostlivosti ombudsmanom, pod ktorým sa rozumie povinnosť starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu, postačuje na preukázanie existencie „dostatočne závažného“ porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, a teda protiprávnosti, na základe ktorej môže vzniknúť zodpovednosť Únie.

27

Pani Staelen uvádza, že odvolací dôvod je v tejto prvej časti neprípustný z dôvodu, že posúdenie skutkového stavu prislúcha Všeobecnému súdu a nie Súdnemu dvoru rozhodujúcemu v konaní o odvolaní.

28

Pokiaľ ide o vec samu, pani Staelen tvrdí, že Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, pričom Súdny dvor v bode 50 rozsudku z 23. marca 2004, Ombudsman/Lamberts (C‑234/02 P, EU:C:2004:174) najmä spresnil, že ombudsman je počas vyšetrovania nútený dodržať povinnosť vynaložiť čo najväčšie svoje úsilie, čo presne zodpovedá dodržaniu povinnosti náležitej starostlivosti, na základe ktorej tak ombudsman nemá žiadnu mieru voľnej úvahy.

29

Na úvod treba pripomenúť, ako to vyplýva z bodu 20 ods. 2 písm. d) ZFEÚ, že právo obrátiť sa na ombudsmana v prípade nesprávneho úradného postupu inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie predstavuje právo priznané najmä občanom Únie, ktoré je okrem iného zakotvené v článku 43 Charty základných práv Európskej únie.

30

Podľa článku 228 ods. 1 ZFEÚ je ombudsman oprávnený prijímať sťažnosti týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie, prešetrovať ich a podávať o nich správy. Toto isté ustanovenie spresňuje, že v súlade so svojimi povinnosťami sa ombudsman najprv presvedčí o opodstatnenosti šetrenia, ktoré začne z vlastného podnetu alebo na základe sťažností, ktoré mu boli predložené, a ak ombudsman zistí prípad nesprávneho úradného postupu, postúpi záležitosť príslušnej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre, ktorá ho o svojom stanovisku vyrozumie v lehote troch mesiacov, a následne odovzdá správu Parlamentu a príslušnej inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre a vyrozumie osobu, ktorá podala sťažnosť, o výsledku takýchto šetrení.

31

Pokiaľ ide o možnosť osoby, ktorá sa obrátila so svojou sťažnosťou na ombudsmana, vyvodiť zodpovednosť Únie na základe spôsobu, akým sa s uvedenou sťažnosťou zaobchádzalo, Súdny dvor už uviedol, že je vhodné odkázať na jeho ustálenú judikatúru, podľa ktorej je priznané právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, to znamená, že cieľom porušenej právnej normy je priznať práva jednotlivcom, že porušenie je dostatočne závažné a že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti pôvodcu úkonu a škodou, ktorú utrpel poškodený. Pokiaľ ide o druhú podmienku, Súdny dvor v tom istom kontexte rovnako pripomenul, že rozhodujúcim kritériom na určenie toho, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, je kritérium zjavného a závažného prekročenia hraníc voľnej úvahy zo strany dotknutej inštitúcie alebo orgánu Únie (rozsudok z 23. marca 2004, Ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, EU:C:2004:174, bod 49 a citovaná judikatúra).

32

Súdny dvor tiež v tejto súvislosti spresnil, že na zistenie, či došlo k dostatočne závažnému porušeniu práva Únie, ktoré by umožnilo vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie z dôvodu konania ombudsmana, sa musia zohľadniť osobitosti jeho funkcie. V tomto ohľade je potrebné uviesť, že ombudsman má len povinnosť vynaložiť čo najväčšie svoje úsilie a disponuje širokou mierou voľnej úvahy (rozsudok z 23. marca 2004, Ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, EU:C:2004:174, bod 50).

33

Súdny dvor tiež rozhodol, že hoci ombudsman disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o dôvodnosť sťažností a ich vybavenia, a že mu v tomto ohľade neprislúcha žiadna povinnosť výsledku, a že aj keď preskúmanie súdom Únie musí byť v dôsledku toho obmedzené, nemožno vylúčiť, že za osobitne výnimočných okolností môže občan preukázať, že sa ombudsman dopustil pri výkone svojich funkcií dostatočne závažného porušenia práva Únie, ktorým môže dotknutému občanovi spôsobiť škodu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. marca 2004, Ombudsman/Lamberts, C‑234/02 P, EU:C:2004:174, bod 52).

34

Okrem toho treba pripomenúť, že povinnosť náležitej starostlivosti, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou zásady riadnej správy vecí verejných a vo všeobecnosti sa uplatňuje na činnosť správneho orgánu Únie vo vzťahoch s verejnosťou, vyžaduje, že správny orgán Únie musí konať starostlivo a opatrne [pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2008, Masdar (UK)/Komisia, C‑47/07 P, EU:C:2008:726, body 92 a 93].

35

Práve vzhľadom na tieto úvahy treba uviesť, že pokiaľ ide po prvé o prípustnosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, ombudsman ním spochybňuje nie posúdenie skutkového stavu Všeobecným súdom, ako to tvrdí pani Staelen, ale nesprávne právne posúdenie, ktorého sa mal tento súd dopustiť tým, že vychádzal z nesprávneho pochopenia pojmu „dostatočne závažné porušenie“ práva Únie, ktoré môže viesť k vzniku prípadnej mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Z toho vyplýva, že odvolací dôvod je vo svojej prvej časti prípustný.

36

Po druhé, a pokiaľ ide o vec samu, treba konštatovať, že Všeobecný súd tým, že v bode 86 napadnutého rozsudku rozhodol, že obyčajné porušenie zásady náležitej starostlivosti postačuje na preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia, na základe ktorého môže vzniknúť zodpovednosť Únie, a to z dôvodu, že ombudsman nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o rešpektovanie uvedenej zásady v konkrétnom prípade, nesprávne uplatnil z rôznych dôvodov zásady pripomenuté v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku.

37

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bode 31 tohto rozsudku, iba z dôvodu dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie chrániacej jednotlivcov, a nie akékoľvek porušenia, totiž môže vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Únie. Okrem toho v prípade, keď je inštitúcii alebo orgánu Únie priznaná voľná úvaha, môže také dostatočne závažné porušenie práva Únie predstavovať iba zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy zo strany dotknutej inštitúcie alebo orgánu Únie.

38

Rovnako to platí v prípade porušenia povinnosti náležitej starostlivosti ombudsmanom, ktoré nie je automaticky takej povahy, aby predstavovalo protiprávne konanie, na základe ktorého vznikne zodpovednosť Únie, ale sa musí posúdiť, ako bolo pripomenuté v bodoch 32 a 33 tohto rozsudku, vzhľadom na skutočnosť, že ombudsman pri výkone svojej funkcie má len povinnosť vynaložiť čo najväčšie svoje úsilie a disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide po prvé o dôvodnosť sťažností, ktoré obdržal, a ich vybavenia, po druhé spôsob vedenia začatých vyšetrovaní, a po tretie analýzu obdržaných údajov, ako aj závery, ktoré z nej majú byť vyvodené.

39

Všeobecný súd tým, že v bode 86 napadnutého rozsudku uviedol, že ombudsman nedisponuje žiadnou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o rešpektovanie zásady náležitej starostlivosti v konkrétnom prípade, aby z toho vyvodil, že obyčajné porušenie uvedenej zásady tak postačuje na preukázanie dostatočne závažnej povahy tohto porušenia, chcel zjavne odkázať na judikatúru Súdneho dvora uvedenú v bode 71 napadnutého rozsudku, podľa ktorej, ak inštitúcia Únie disponuje iba značne zníženou alebo dokonca nedisponuje nijakou mierou voľnej úvahy, na preukázanie existencie dostatočne závažného porušenia práva Únie môže postačovať jednoduché porušenie tohto práva (pozri najmä rozsudok z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C‑312/00 P, EU:C:2002:736, bod 54 a citovanú judikatúru).

40

Všeobecný súd však bez toho, aby zohľadnil oblasť, podmienky alebo kontext, za ktorých majú inštitúcia alebo orgán Únie povinnosť náležitej starostlivosti, nemohol rozhodnúť, že boli splnené podmienky vedúce k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie na základe porušenia uvedenej povinnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. januára 1992, Finsider a i./Komisia, C‑363/88 a C‑364/88, EU:C:1992:44, bod 24).

41

Na prijatie záveru, že došlo k dostatočne závažnému porušeniu povinnosti náležitej starostlivosti, ktorú má ombudsman, je preto potrebné preukázať, že ombudsman tým, že nekonal so všetkou starostlivosťou a potrebnou opatrnosťou, zjavným a závažným spôsobom prekročil hranice svojej voľnej úvahy v kontexte výkonu právomoci vyšetrovania, ktorá mu bola zverená. Na tento účel treba s ohľadom na uvedený kontext zohľadniť všetky okolnosti vlastné dotknutej situácii, medzi ktorými sa najmä nachádza zjavný charakter nesplnenia povinnosti náležitej starostlivosti, ktorého sa mal dopustiť ombudsman pri vedení svojho vyšetrovania (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 30. januára 1992, Finsider a i./Komisia, C‑363/88 a C‑364/88, EU:C:1992:44, bod 22, ako aj z 10. júla 2003, Komisia/Fresh Marine, C‑472/00 P, EU:C:2003:399, bod 31), jeho ospravedlniteľnosť alebo neospravedlniteľnosť (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 30. januára 1992, Finsider a i./Komisia, C‑363/88 a C‑364/88, EU:C:1992:44, bod 22, ako aj zo 4. júla 2000, Haim, C‑424/97, EU:C:2000:357, body 42 a 43), alebo nevhodnosť a neprimeranosť záverov, ktoré zo svojho preskúmania vyvodil (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. októbra 1991, Nölle, C‑16/90, EU:C:1991:402, bod 13).

42

Treba tiež spresniť, ako to tvrdí aj ombudsman, že jediná okolnosť, na ktorú poukazuje Všeobecný súd v bode 85 napadnutého rozsudku, a to že úloha ombudsmana je odhaľovať prípady nesprávneho úradného postupu v iných inštitúciách a orgánoch Únie, nemôže odôvodniť záver uvedený v bode 86 tohto rozsudku.

43

V tejto súvislosti možno istotne od ombudsmana očakávať, najmä vzhľadom na úlohu, ktorá mu bola zverená zmluvou, že sám bude osobitne pozorný pri dodržiavaní povinnosti náležitej starostlivosti a bude viesť svoje vyšetrovanie, v rámci ktorého musí dodržať iba povinnosť vynaložiť čo najväčšie svoje úsilie, starostlivo a obozretne. Z uvedeného však nemožno odvodiť, že najmenšie porušenie povinnosti náležitej starostlivosti ombudsmanom pri výkone takýchto vyšetrovacích úloh predstavuje ipso facto v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 31 a 32 tohto rozsudku „dostatočne závažné porušenie“ uvedenej povinnosti.

44

Nakoniec, a ako to správne uviedol aj ombudsman, spresnenie nachádzajúce sa v bode 87 napadnutého rozsudku, podľa ktorého len nezrovnalosť, ktorej sa ombudsman dopustil a v dôsledku ktorej nemohol starostlivo a nestranne preskúmať všetky relevantné okolnosti s cieľom rozhodnúť o dôvodnosti tvrdenia týkajúceho sa prípadu nesprávneho úradného postupu, môže mať za následok vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie, žiadnym spôsobom neovplyvňuje závery uvedené v bode 41 tohto rozsudku. Uvedené spresnenie sa totiž týkalo následkov, ktoré sa prípadne spájajú so zistenou nezrovnalosťou, a nie povahy dotknutého konania alebo nekonania či dostatočne závažnej povahy porušenia práva Únie, ktorého prejavom bola táto nezrovnalosť.

45

Z uvedeného vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 86 napadnutého rozsudku všeobecným spôsobom rozhodol, že „obyčajné“ porušenie zásady náležitej starostlivosti ombudsmanom predstavovalo „dostatočne závažné porušenie“ právnej normy Únie chrániacej jednotlivcov, na základe ktorej môže vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Únie.

46

Takéto nesprávne právne posúdenie však nemôže v tejto veci samo osebe viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku. Na určenie, či tomu tak v tomto prípade bude, treba totiž overiť, či, ako to tvrdí ombudsman v rámci druhej až štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu a v rámci druhého odvolacieho dôvodu, Všeobecný súd následne konkrétne uplatnil nesprávnu zásadu, ktorú uviedol v bode 86 napadnutého rozsudku, a či uvedené nesprávne právne posúdenie tak postihlo posúdenia, na základe ktorých Všeobecný súd kvalifikoval rôzne dotknuté konania ombudsmana ako „dostatočne závažné porušenia“ povinnosti náležitej starostlivosti.

47

Ombudsman v druhej až štvrtej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu tvrdí, že vzhľadom na nesprávne právne posúdenie Všeobecného súdu v bode 86 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tým, že v bodoch 142 až 144 tohto napadnutého rozsudku rozhodol, že tri porušenia povinnosti náležitej starostlivosti dotknuté v spore vo veci samej, ktorých sa ombudsman dopustil, sú „dostatočne závažné“ na dosiahnutie vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, sa tento súd dopustil ďalších nesprávnych právnych posúdení.

48

Pokiaľ ide o druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, ombudsman tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 142 napadnutého rozsudku rozhodol, že uvedený orgán sa dopustil takéhoto dostatočne závažného porušenia tým, že vo svojom rozhodnutí z 22. októbra 2007 skreslil obsah stanoviska Parlamentu, a to iba z toho dôvodu, že ombudsman nedisponoval nijakou voľnou úvahou, pokiaľ ide o reprodukovanie obsahu dokumentu, nedodržal svoju povinnosť zohľadniť na účely rozhodnutia o existencii takéhoto porušenia všetky relevantné okolnosti veci.

49

Na podporu tretej a štvrtej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktoré smerujú proti bodom 143 a 144 napadnutého rozsudku, ombudsman následne tvrdí, že Všeobecný súd tým, že sa obmedzil na tvrdenie, že ombudsmanove údajné nesplnenia povinnosti náležitej starostlivosti pri jeho vyšetrovaniach, ktoré sa týkali určenia, či Parlament poskytol informácie o zápise mena pani Staelenovej do zoznamu vhodných uchádzačov ostatným inštitúciám a svojim generálnym riaditeľstvám, predstavovali vzhľadom na zásadu uvedenú Všeobecným súdom v bode 86 napadnutého rozsudku „dostatočne závažné porušenia“ práva Únie, nepreukázal existenciu takýchto porušení, ale ju iba predpokladal.

50

Okrem toho tým, že v bode 143 napadnutého rozsudku rozhodol, že ombudsman nepreukázal, či informácie uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku boli zaslané ostatným inštitúciám Únie, si Všeobecný súd protirečí, keďže v bode 105 napadnutého rozsudku okrem iného rozhodol, že tieto inštitúcie disponovali s touto informáciou prinajmenšom od 14. mája 2007.

51

Pokiaľ ide o bod 144 napadnutého rozsudku, ktorý sa týka poskytnutia tejto istej informácie generálnym riaditeľstvám Parlamentu, Všeobecný súd okrem iného nezohľadnil osobitosti úlohy ombudsmana, keď sa domnieval, že ombudsman je povinný pri výkone svojich overovaní získať a vložiť do spisov písomné dôkazy týkajúce sa každého aspektu svojho vyšetrovania.

52

Podľa pani Staelenovej posúdiť skutkové a právne okolnosti na účely stanovenia, či nedodržanie náležitej starostlivosti je pochybením a či navyše predstavuje dostatočne závažné porušenie práva Únie, prináleží Všeobecnému súdu, a tak je druhá až štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu ombudsmana neprípustná. V každom prípade analýza Všeobecného súdu obsiahnutá v bodoch 142 až 144 napadnutého rozsudku nie je podľa nej postihnutá žiadnym nesprávnym právnym posúdením.

53

Pokiaľ ide o prípustnosť druhej až štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z článku 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ a článku 58 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že len Všeobecný súd má právomoc jednak zistiť skutkový stav – okrem prípadu, keby vecná nesprávnosť jeho zistení vyplývala z dokumentov v spise, ktoré mu boli predložené –, a jednak tento skutkový stav posúdiť. Naopak, pokiaľ Všeobecný súd skutkový stav zistil alebo posúdil, Súdny dvor má právomoc preskúmať právnu kvalifikáciu tohto skutkového stavu a právnych následkov, ktoré z neho Všeobecný súd vyvodil (pozri najmä rozsudok z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, EU:C:2009:498, bod 31 a citovanú judikatúru). Súdny dvor však opakovane pripomenul, že otázka, či Všeobecný súd mohol oprávnene vyvodiť z uvedených skutočností, že inštitúcie Únie porušili svoju povinnosť náležitej starostlivosti, je právnou otázkou, ktorá podlieha preskúmaniu zo strany Súdneho dvora v odvolacom konaní (pozri najmä rozsudok z 3. septembra 2009, Moser Baer India/Rada, C‑535/06 P, EU:C:2009:498, bod 34 a citovanú judikatúru). Rovnako je to aj v prípade, ak ide o určenie, či takéto nesplnenie povinnosti treba navyše považovať za „dostatočne závažné porušenie“ práva Únie, ktoré môže viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

54

V rozpore s tým, čo tvrdí pani Staelen, teda druhá až štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu nesmerujú k opätovnému posúdeniu skutkových okolností vykonanému Všeobecným súdom, ale vedú v podstate k spochybneniu právnej kvalifikácie, na základe ktorej uvedený súd rozhodol, že ombudsman sa v prejednávanej veci dopustil dostatočne závažných porušení práva Únie.

55

Z toho vyplýva, že námietka neprípustnosti vznesená pani Staelenovou musí byť zamietnutá.

56

Pokiaľ ide o vec samu a druhú časť prvého odvolacieho dôvodu, treba uviesť, že Všeobecný súd v bode 102 napadnutého rozsudku rozhodol, že ombudsman tým, že v bode 2.5 rozhodnutia z 22. októbra 2007 stanovil, že prebiehajúce vyšetrovanie potvrdilo to, čo Parlament už uviedol vo svojom stanovisku, a to že zoznam vhodných uchádzačov bol poskytnutý iným inštitúciám Únie, zatiaľ čo uvedené stanovisko tento údaj neobsahovalo, skreslil nesplnením povinnosti náležitej starostlivosti obsah dotknutého dokumentu.

57

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že hoci, ako bolo uvedené v bode 38 tohto rozsudku, disponuje ombudsman pri výkone svojej funkcie širokou mierou voľnej úvahy, najmä pokiaľ ide o vybavenie sťažností, ktoré obdržal, a spôsob ich vyšetrovania, nič to nemení na skutočnosti, že pokiaľ ide o reprodukovanie obsahu dokumentu, ktorý mu bol poskytnutý, aby tak podoprel závery, ku ktorým prišiel v rámci rozhodnutia o ukončení vyšetrovania, ako tomu bolo v prejednávanej veci, disponuje iba značne zníženou alebo dokonca nedisponuje nijakou mierou voľnej úvahy. V dôsledku toho Všeobecný súd vzhľadom na judikatúru pripomenutú v bode 39 tohto rozsudku správne v bode 142 napadnutého rozsudku rozhodol, že skreslenie obsahu stanoviska Parlamentu z 20. marca 2007 ombudsmanom predstavovalo dostatočne závažné porušenie, na základe ktorého môže vzniknúť zodpovednosť Únie.

58

Vzhľadom na vyššie uvedené sa druhá časť prvého odvolacieho dôvodu musí zamietnuť.

59

Pokiaľ ide o tretiu a štvrtú časť tohto odvolacieho dôvodu, z bodov 143 a 144 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa na účely stanovenia „dostatočne závažných“ porušení povinnosti náležitej starostlivosti uvedených v bodoch 109 a 140 napadnutého rozsudku súvisiacich s chybnou povahou vyšetrovania, ktoré viedol ombudsman, a ktoré sa týkalo poskytnutia zoznamu vhodných uchádzačov iným inštitúciám a generálnym riaditeľstvám Parlamentu, uspokojil s odvolaním na závery uvedené v bode 86 napadnutého rozsudku.

60

Nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v bode 86 napadnutého rozsudku, ako je identifikované v preskúmaní prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, tak postihlo posúdenie, na základe ktorého tento súd v bodoch 143 a 144 tohto istého rozsudku stanovil porušenia náležitej starostlivosti pripísateľné v prejednávanej veci ombudsmanovi ako dostatočne závažné porušenia, na základe ktorých môže vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Únie.

61

Za týchto podmienok treba tretiu a štvrtú časť prvého odvolacieho dôvodu prijať bez toho, aby bolo potrebnú preskúmať iné tvrdenia uvedené ombudsmanom na ich podporu.

62

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že prvý odvolací dôvod treba prijať v jeho prvej, tretej a štvrtej časti, ale zamietnuť v jeho druhej časti.

63

V prvej časti druhého odvolacieho dôvodu ombudsman tvrdí, že Všeobecný súd rozhodol ultra petita, keď v bodoch 205 a 223 napadnutého rozsudku rozhodol, že ombudsman porušil zásadu náležitej starostlivosti, keď sa spoliehal na vysvetlenia Parlamentu, zatiaľ čo pani Staelen vo svojej žalobe v skutočnosti uvádzala zjavne nesprávne posúdenie ombudsmana.

64

V druhej časti tohto odvolacieho dôvodu ombudsman tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 204 napadnutého rozsudku rozhodol, že skutočnosť, že pri vyšetrovaní sa vysvetlenie poskytnuté inštitúciou Únie môže zdať presvedčivé, nezbavuje ombudsmana zodpovednosti ubezpečiť sa, že skutočnosti, na ktorých je založené toto vysvetlenie, boli preukázané, pokiaľ je toto vysvetlenie jediným základom ombudsmanovho konštatovania, že neprišlo k nesprávnemu úradnému postupu.

65

V tretej časti druhého odvolacieho dôvodu ombudsman tvrdí, že aj keď treba pripustiť, že sa dopustil pochybenia, ktoré mu Všeobecný súd pripísal, uvedený súd však nepreskúmal otázku, či takéto pochybenie predstavovalo dostatočne závažné porušenie práva Únie. V bode 205 napadnutého rozsudku Všeobecný súd totiž rozhodol v tejto súvislosti iba to, že nesplnenie povinnosti náležitej starostlivosti, o ktorom rozhodol, môže mať za následok vznik zodpovednosti Únie.

66

Pokiaľ ide o prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, pani Staelen tvrdí, že Všeobecný súd tým, že rozhodol o existencii nesplnenia povinnosti náležitej starostlivosti ombudsmanom, neuplatnil výhradu, ktorá sa nenachádzala v žalobe, a bol ako súd rozhodujúci o veci samej oprávnený zmeniť kvalifikáciu skutkových a právnych okolností, ktoré boli v žalobe uvedené.

67

Pokiaľ ide o druhú a tretiu časť tohto odvolacieho dôvodu, pani Staelen uvádza, že hoci sa ombudsman môže odvolávať na informácie uvedené inštitúciou Únie pod podmienkou, že neexistujú okolnosti, ktoré ich spoľahlivosť môžu spochybniť, nie je to tak v prejednávanej veci, keďže overenie tvrdení správnych orgánov predstavuje samotnú podstatu úlohy ombudsmana.

68

Na úvod treba pripomenúť, že v bode 205 napadnutého rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že ombudsman nepostupoval s požadovanou náležitou starostlivosťou, keď konštatoval, že Parlament sa nedopustil nesprávneho úradného postupu v súvislosti s dobou zápisu pani Staelenovej na zozname vhodných uchádzačov, pričom sa v tejto súvislosti spoliehal iba na tvrdenia Parlamentu týkajúce sa prijatia 22 pôvodných úspešných uchádzačov vo verejnom výberovom konaní EUR/A/151/98 do zamestnania bez toho, aby získal dôkazy potvrdzujúce okamih prijatia každého z týchto úspešných uchádzačov do zamestnania, a následne sa ukázalo, že tieto tvrdenia sú nepodložené. V tom istom bode tak Všeobecný súd prišiel k záveru, pričom v tejto súvislosti odkázal na body 84 až 86 napadnutého rozsudku, že tento nedostatok náležitej starostlivosti môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie.

69

V bode 223 napadnutého rozsudku Všeobecný súd znovu potvrdil, že tento nedostatok náležitej starostlivosti mal za následok, že ombudsman nesprávne považoval určité skutočnosti za preukázané, a preto dospel k nesprávnemu záveru, že Parlament sa nedopustil nesprávneho úradného postupu.

70

Pokiaľ ide o prvú časť druhého odvolacieho dôvodu, je pravda, ako uvádza ombudsman a ako vyplýva okrem iného z bodov 162 a 197 napadnutého rozsudku, že pani Staelen sa na podporu svojej žaloby podanej na Všeobecný súd odvoláva na tvrdenie, že ombudsman sa dopustil zjavne nesprávneho posúdenia, keď v rozhodnutí z 31. marca 2011 nasledujúcom po vyšetrovaní z vlastného podnetu uviedol, že Parlament ju nediskriminoval vo vzťahu k ostatným úspešným uchádzačom vo verejnom výberovom konaní EUR/A/151/98, pokiaľ išlo o dobu platnosti zoznamu vhodných uchádzačov.

71

Všeobecný súd v bodoch 202 až 205 napadnutého rozsudku v súvislosti s týmto dôvodom rozhodol, že ombudsman si v prejednávanej veci nesplnil svoju povinnosť náležitej starostlivosti, keď, chybne, neoveril dôvodnosť tvrdenia Parlamentu týkajúceho sa dôb zápisu pani Staelenovej a ostatných úspešných uchádzačov na zozname vhodných uchádzačov dotknutého výberového konania. Všeobecný súd tým tak v podstate rozhodol, že ombudsman sa tým, že nekonal starostlivo a opatrne, dopustil nesprávneho posúdenia, ktoré ho viedlo k nesprávnemu záveru, že nie je potrebné konštatovať, že sa Parlament dopustil nesprávneho úradného postupu.

72

Za týchto podmienok treba uviesť, že zmenou kvalifikácie dôvodu, o ktorom rozhodoval, Všeobecný súd tento dôvod neskreslil, a tým ani nerozhodol ultra petita, takže druhý odvolací dôvod sa musí v prvej časti zamietnuť.

73

Okrem toho bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o druhej časti tohto odvolacieho dôvodu, treba uviesť, pokiaľ ide o tretiu časť tohto dôvodu, že Všeobecný súd sa tým, že v bode 205 napadnutého rozsudku rozhodol, že nedostatok náležitej starostlivosti, ktorú je ombudsman povinný vykonávať, má v prejednávanej veci povahu dostatočne závažného porušenia, ktoré môže viesť k vzniku zodpovednosti Únie, pričom sa v tejto súvislosti uspokojil iba s odvolaním sa na vývoj uvedený v bodoch 84 až 86 uvedeného rozsudku, dopustil nesprávneho právneho posúdenia analogického s tým, ktorý už bol uvedený v rámci preskúmania tretej a štvrtej časti prvého odvolacieho dôvodu.

74

Nesprávne právne posúdenie týkajúce sa pojmu „dostatočne závažného porušenia“ práva Únie, ktorého sa dopustil Všeobecný súd v bode 86 napadnutého rozsudku, ako je identifikované v rámci preskúmania prvej časti prvého odvolacieho dôvodu v bode 45 tohto rozsudku, totiž postihlo posúdenie, na základe ktorého tento súd v bode 205 napadnutého rozsudku rozhodol o takejto kvalifikácii.

75

Z uvedeného vyplýva, že druhý odvolací dôvod sa vo svojej tretej časti musí prijať.

76

Vo svojom tretom odvolacom dôvode ombudsman tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 269 napadnutého rozsudku rozhodol, že nedodržanie primeranej lehoty, počas ktorej má pani Staelen právo dostať odpoveď na svoje listy, ombudsmanom, predstavuje „dostatočne závažné porušenie“ právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, a tým, že uviedol, že akékoľvek prekročenie tejto primeranej lehoty má za následok vznik zodpovednosti ombudsmana, nesprávne uplatnil rozdiel, ktorý treba zachovávať medzi jednoduchým a „dostatočne závažným“ porušením práva Únie. Všeobecný súd tým porušil svoju povinnosť zohľadniť na účely rozhodnutia o tejto otázke všetky relevantné okolnosti veci.

77

Pani Staelen spochybňuje, že by prišlo v tejto súvislosti k akémukoľvek nesprávnemu právnemu posúdeniu.

78

Všeobecný súd po tom, ako v bode 256 napadnutého rozsudku uviedol, že ombudsman si v dvoch prípadoch nesplnil svoju povinnosť odpovedať na listy pani Staelenovej v primeranej lehote, sa v bode 269 toho istého rozsudku uspokojil so stručným tvrdením, že ombudsman tým, že porušil právo pani Staelenovej na odpoveď v takejto lehote, dopustil sa dostatočne závažného porušenia právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, na základe ktorého môže vzniknúť mimozmluvná zodpovednosť Únie.

79

Všeobecný súd tak považoval každé porušenie povinnosti konať v primeranej lehote za dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie.

80

Všeobecný súd tým konal v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora uvedenou v bodoch 31 až 33 tohto rozsudku.

81

Všeobecný súd navyše nijako neodôvodnil „dostatočne závažnú“ povahu porušenia práva Únie, ktorú predtým konštatoval.

82

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že povinnosť odôvodňovať rozhodnutia Súdneho dvora vyplýva z článku 36 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý sa na konanie pred Všeobecným súdom uplatňuje na základe článku 53 prvého odseku toho istého štatútu a článku 117 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. októbra 2007, Naipes Heraclio Fournier/ÚHVT, C‑311/05 P, neuverejnený, EU:C:2007:572, bod 51).

83

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora okrem toho vyplýva, že z odôvodnenia rozsudku musia byť jasne a nepochybne zrejmé úvahy Všeobecného súdu, aby to dotknutým osobám umožnilo poznať dôvody prijatého rozhodnutia a Súdnemu dvoru vykonať súdne preskúmanie (pozri najmä rozsudok z 20. januára 2011, General Química a i./Komisia, C‑90/09 P, EU:C:2011:21, bod 59 a citovanú judikatúru).

84

V prejednávanej veci nedostatok akéhokoľvek odôvodnenia kvalifikácie „dostatočne závažného porušenia“, ktoré Všeobecný súd stanovil v bode 269 napadnutého rozsudku, nedáva Súdnemu dvoru možnosť posúdiť, či sa, ako to v podstate tvrdí ombudsman vo svojom treťou odvolacom dôvode, Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že vychádzal z takejto kvalifikácie.

85

Takýto nedostatok odôvodnenia, ktorý vychádza z porušenia podstatných formálnych náležitostí a bráni tak súdnemu preskúmaniu Súdneho dvora, predstavuje dôvod týkajúci sa verejného poriadku, ktorý môže byť Súdnym dvorom uplatnený ex offo (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. februára 1997, Komisia/Daffix, C‑166/95 P, EU:C:1997:73, bod 24, ako aj z 28. januára 2016, Quimitécnica.com a de Mello/Komisia, C‑415/14 P, neuverejnený, EU:C:2016:58, bod 57 a citovanú judikatúru).

86

Za týchto podmienok treba tretí odvolací dôvod ombudsmana prijať.

87

Ombudsman tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 290 napadnutého rozsudku kvalifikoval, a to bez žiadneho vysvetlenia, ako „nemajetkovú ujmu“ narušenie dôvery sťažovateľky v úrad ombudsmana, ktoré vzniklo na základe chýb, ktorých sa mal ombudsman dopustiť.

88

Pani Staelen spochybňuje, že by prišlo v tejto súvislosti k akémukoľvek nesprávnemu právnemu posúdeniu.

89

Z bodu 290 napadnutého rozsudku vyplýva, že nemajetková ujma, ktorej existenciu v prospech pani Staelenovej potvrdil Všeobecný súd, pozostáva v prejednávanej veci jednak zo straty dôvery dotknutej osoby v inštitút ombudsmana, a jednak z jej pocitu alebo dojmu, že stratila svoj čas a energiu sťažnosťou, ktorou sa na uvedený orgán Únie obrátila.

90

Štvrtý odvolací dôvod, ktorý kritizuje napadnutý rozsudok, pokiaľ ide o prvú zložku takejto nemateriálnej ujmy, teda straty dôvery v inštitút ombudsmana, sa skladá z dvoch častí. Ombudsman vytýka Všeobecnému súdu to, že nesprávne kvalifikoval uvedenú zložku ako „nemajetkovú ujmu“ a zároveň to, že túto kvalifikáciu nijako nevysvetlil.

91

Pokiaľ ide o prvú časť tohto odvolacieho dôvodu, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora ujma, o ktorej náhradu sa žiada, musí byť skutočná a určitá (pozri najmä rozsudky zo 7. februára 1990, Culin/Komisia, C‑343/87, EU:C:1990:49, bod 27; zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens, C‑259/96 P, EU:C:1998:224, bod 23, ako aj z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 54 a citovanú judikatúru).

92

Je isto nesporné, že vzhľadom na úlohu, ktorá bola ombudsmanovi zverená, je dôvera občanov Únie v jeho schopnosť viesť hĺbkové a nestranné vyšetrovanie prípadov údajného nesprávneho úradného postupu podstatná. Ako to zdôrazňuje odôvodnenie 2 rozhodnutia 2008/587, je takáto dôvera občanov taktiež základnou podmienkou úspešnosti jeho činnosti.

93

Treba však uviesť na jednej strane, že takéto úvahy platia rovnako vo veľkej miere pre každú inštitúciu, orgán, úrad a agentúru Únie, keď sa má vyjadriť k individuálnej žiadosti, či už ide o sťažnosť, ako v prejednávanej veci, alebo odvolanie či všeobecnejšie akúkoľvek žiadosť, ktorú musia uvedené inštitúcie, orgány, úrady a agentúry vybaviť.

94

Na druhej strane prípadná strata dôvery v úrad ombudsmana, ktorá môže vyplynúť z úkonov, ktoré vykoná počas svojich vyšetrovaní, môže nezávisle ovplyvniť všetky osoby, ktoré majú právo kedykoľvek podať sťažnosť.

95

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď kvalifikoval údajnú stratu dôvery pani Staelenovej v inštitút ombudsmana ako nahraditeľnú nemajetkovú ujmu. Z toho vyplýva, že prvá časť štvrtého odvolacieho dôvodu sa musí prijať bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o jeho druhej časti.

96

Vo svojom piatom odvolacom dôvode ombudsman tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 292 a 293 napadnutého rozsudku rozhodol, že protiprávnosť, ktorej sa ombudsman pri vyšetrovaní z vlastného podnetu dopustil, bola rozhodujúcou príčinou nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla pani Staelenovej tým, že stratila dôveru v úrad ombudsmana.

97

Vzhľadom na rozhodnutie v bode 95 tohto rozsudku nie je viac potrebné rozhodnúť o tomto piatom odvolacom dôvode.

98

Vzhľadom na to, že prvá, tretia a štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu, tretia časť druhého odvolacieho dôvodu a tretí odvolací dôvod boli prijaté ako dôvodné, vyplýva z toho, že štyri z piatich protiprávnych konaní, ktoré boli ombudsmanovi pripísané Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku, boli uvedeným súdom považované za dostatočne závažné porušenia práva Únie, ktoré môžu viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie, iba z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia v prípade troch z týchto konaní, a v prípade štvrtého z týchto konaní iba z dôvodu nedostatku akéhokoľvek odôvodnenia. Okrem toho bol štvrtý odvolací dôvod prijatý z dôvodu, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že kvalifikoval ako napraviteľnú nemajetkovú ujmu prípadnú stratu dôvery pani Staelenovej v úrad ombudsmana, ktorá vyplynula zo spôsobu, akým splnil v prejednávanej veci ombudsman svoje vyšetrovacie úlohy.

99

Za týchto podmienok je rozhodnutie Všeobecného súdu uložiť ombudsmanovi povinnosť zaplatiť náhradu škody pani Staelenovej bez právneho základu.

100

Z toho vyplýva, že bod 1 výroku napadnutého rozsudku treba zrušiť.

101

Naopak, bod 2 uvedeného výroku, ktorým Všeobecný súd v zostávajúcej časti žalobu pani Staelenovej zamietol, nie je potrebné zrušiť, keďže toto rozhodnutie nie je dotknuté skutočnosťou, že prvý až štvrtý odvolací dôvod tohto odvolania sú čiastočne dôvodné.

102

Nakoniec, pokiaľ ide o čiastočné zrušenie napadnutého rozsudku, rozhodnutie Všeobecného súdu o trovách konania, a teda body 3 a 4 výroku napadnutého rozsudku, musia byť tiež zrušené.

103

Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečné rozhodnutie vo veci, ak to stav konania dovoľuje. Tak je to aj v prejednávanej veci.

104

Pokiaľ ide po prvé o porušenia povinnosti náležitej starostlivosti, ktoré boli ombudsmanovi pripísané, treba pripomenúť, že sa týkajú na úvod skutočnosti, že ombudsman v rámci prvotného vyšetrovania nevyšetril, kedy a ako bol zápis pani Staelenovej na zoznam vhodných uchádzačov oznámený iným inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie.

105

Pokiaľ ide o toto porušenie, treba konštatovať, že má dostatočne závažnú povahu nato, aby vznikla mimozmluvná zodpovednosť Únie.

106

Odpoveď na otázku, kedy a ako boli inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie informované o zápise pani Staelenovej do zoznamu vhodných uchádzačov, je jednou z relevantných okolností, ktoré boli predmetom vyšetrovania ombudsmana v súvislosti s otázkou, či sa Parlament pri spravovaní spisu dotknutej osoby po takom zápise dopustil nesprávneho úradného postupu. Okrem toho overenie, že uvedený zápis bol oznámený iným inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie a akými prostriedkami, je jedným z cieľov výslovne vyjadrených v rozhodnutí ombudsmana o vyšetrovaní.

107

Ombudsman sa však uspokojil v tejto veci iba s tým, že Parlament mu poskytol dokument nazývaný aj „pooling“ zo 14. mája 2007, na ktorom bolo uvedené, že v tento deň iba jeden úspešný uchádzač bol ešte zapísaný na zozname vhodných uchádzačov. Ombudsman tak z tohto dokumentu vyvodil, že pani Staelen bola jediným uchádzačom, ktorého meno sa ešte nachádzalo na uvedenom zozname, a že iné inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie tak vzhľadom na možnosť konzultácie uvedeného dokumentu mohli mať vedomosť o tejto informácii najneskôr 14. mája 2007.

108

Aj za predpokladu, že ombudsman mohol odôvodnene z dotknutého dokumentu vyvodiť, že zápis pani Staelenovej na zozname vhodných uchádzačov bol iným inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie známy najneskôr od dátumu uvedeného dokumentu, teda od 14. mája 2007, nič to nemení na skutočnosti, ako to uznáva aj ombudsman vo svojom vyjadrení k odvolaniu, že to neumožňovalo určiť, kedy a ako bol tento zápis, ktorý tam mal byť od 17. mája 2005, Parlamentom uvedeným inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie oznámený.

109

Z toho vyplýva, že sa ombudsman tým, že v bode 2.5 svojho rozhodnutia z 22. októbra 2007 dospel k záveru, že zápis pani Staelenovej na zozname vhodných uchádzačov bol Parlamentom iným inštitúciám, orgánom, úradom a agentúram Únie oznámený riadne a odvolal sa pritom najmä na výsledok vyšetrovania, ktoré bolo zjavne v danom ohľade chybné, dopustil neospravedlniteľného nesprávneho posúdenia z dôvodu, že nekonal starostlivo a opatrne, a prekročil tak zjavným a závažným spôsobom hranice svojej voľnej úvahy pri výkone vyšetrovania.

110

Následne, pokiaľ ide o porušenie povinnosti náležitej starostlivosti, ktorej sa ombudsman dopustil a ktoré sa v podstate týkalo skutočnosti, že ombudsman nedokázal podložiť posúdenie uvedené v bode 2.4 svojho rozhodnutia z 22. októbra 2007 inak ako na predpoklade založenom na dokumente, ktorého povahu ani obsah nemohol spresniť, treba rovnako rozhodnúť, že má dostatočne závažnú povahu.

111

Na jednej strane sa totiž prvotné vyšetrovanie a inšpekcia ombudsmana týkali otázky, či bol zápis mena pani Staelenovej na zozname vhodných uchádzačov poskytnutý všetkým generálnym riaditeľstvám Parlamentu. Na druhej strane v bode 2.4 svojho rozhodnutia z 22. októbra 2007 ombudsman v tejto súvislosti potvrdil, že vzhľadom na inšpekciu spisu Parlamentu bola prihláška pani Staelenovej naozaj uvedeným generálnym riaditeľstvám poskytnutá.

112

Ombudsman sa teda tým, že v súvislosti s relevantným aspektom odhaliť prípadný nesprávny úradný postup, na ktorom konkrétne založil svoje prvotné vyšetrovanie, vyjadril takéto tvrdenie v rozhodnutí z 22. októbra 2007, ktorým uvedené vyšetrovanie ukončil, pričom neodkázal v uvedenom rozhodnutí presnejším spôsobom na dokumenty umožňujúce podložiť uvedené tvrdenie, ani nebol schopný podložiť toto tvrdenie inak ako čistým predpokladom vyjadreným v jeho písomnostiach predložených Všeobecnému súdu, podľa ktorého „z toho teda vypl[ynulo], že [jeho] zástupcovia… počas svojej inšpekcie… videli dokumenty, ktoré potvrdzovali, že Parlament informoval svoje útvary o tom, že meno žalobkyne bolo doplnené na predmetný zoznam [vhodných uchádzačov]“, dopustil neospravedlniteľných chýb z dôvodu, že nekonal starostlivo a opatrne, a prekročil tak zjavným a závažným spôsobom hranice svojej voľnej úvahy pri výkone vyšetrovania.

113

Nakoniec sa treba zaoberať porušením povinnosti náležitej starostlivosti týkajúcim sa skutočnosti, že ombudsman v rozhodnutí z 31. marca 2011, ktorým sa ukončilo vyšetrovanie z vlastného podnetu, rozhodol o tom, že Parlament sa nedopustil nesprávneho úradného postupu v súvislosti s dobami zápisu pani Staelenovej na jednej strane a ostatných uchádzačov vo verejnom výberovom konaní EUR/A/151/98 na druhej strane na zozname vhodných uchádzačov, pričom sa v tejto súvislosti spoliehal iba na vysvetlenia Parlamentu bez toho, aby sa uistil, že skutočnosti, na ktorých je toto vysvetlenie založené, sú preukázané.

114

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že v prípade, že je správny orgán povinný viesť vyšetrovanie, musí ho vykonať so všetkou starostlivosťou s cieľom rozptýliť existujúce pochybnosti a objasniť situáciu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 1986, Irish Grain Board, 254/85, EU:C:1986:422, bod 16).

115

V prejednávanej veci zo spisu predloženému Súdnemu dvoru vyplýva, že ombudsman zastával vo svojom rozhodnutí z 31. marca 2011 názor, že rozdiel, uvádzaný pani Staelenovou, medzi dobou platnosti jej zápisu na zozname vhodných uchádzačov a dobou platnosti zápisu iných úspešných uchádzačov nepredstavoval nesprávny úradný postup Parlamentu, pričom ombudsman považoval vysvetlenia, ktoré mu Parlament v tejto súvislosti poskytol, za presvedčivé, a to, že títo ostatní úspešní uchádzači boli prijatí do zamestnania do dvoch rokov od uverejnenia uvedeného zoznamu vhodných uchádzačov, zatiaľ čo meno pani Staelenovej bolo zapísané na tomto zozname o niečo dlhšie ako dva roky.

116

Vzhľadom na uvedený spis je tiež nesporné, že vyšetrovanie z vlastného podnetu a inšpekcia, ktoré v prejednávanej veci ombudsman vykonal a ktoré mali za cieľ stanoviť, či konanie Parlamentu predstavovalo nesprávny úradný postup, sa tak najmä týkali otázky, či pani Staelen bola na zozname vhodných uchádzačov zapísaná kratšie ako ostatní úspešní uchádzači.

117

Za týchto podmienok ombudsman nemohol bez toho, aby sa dopustil neospravedlniteľnej chyby a prekročil tak zjavným a závažným spôsobom hranice svojej voľnej úvahy, ktoré má pri výkone uvedeného vyšetrovania, v rozhodnutí z 31. marca 2011, ktorým toto vyšetrovanie ukončil, rozhodnúť, že v tomto prípade to tak nebolo a že teda nedošlo k diskriminácii pani Staelenovej, pričom sa v tejto súvislosti opieral výlučne o jednoduché vysvetlenie poskytnuté dotknutou inštitúciou, bez toho, aby vôbec skúsil získať prostredníctvom rôznych spôsobov vyšetrovania, ktorými disponuje podľa článku 3 ods. 2 rozhodnutia 94/262, detailnejšie informácie umožňujúce overiť, či skutočnosti uvedené uvedenou inštitúciou v jej prospech, o ktoré sa toto vysvetlenie opieralo, boli preukázané.

118

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenia pani Staelenovej týkajúce sa porušenia jej práva, aby boli jej žiadosti vybavené v primeranej lehote, treba isto uviesť, že lehoty osem a päť mesiacov, v ktorých ombudsman 1. júla 2008 odpovedal na dva listy, ktoré mu poslala pani Staelen, prvý 19. októbra 2007 a druhý 24. januára 2008, sa na prvý pohľad môžu javiť ako obzvlášť dlhé.

119

Hoci je medzi účastníkmi konania nesporné, že ombudsman mal na vyššie uvedené listy odpovedať skôr, nie je možné v prejednávanej veci zastávať názor, že ombudsman sa tým, že odpovedal na tieto listy takto neskoro, dopustil v danej veci „dostatočne závažného porušenia“ právnej normy Únie chrániacej jednotlivcov v zmysle judikatúry Súdneho dvora pripomenutej v bodoch 31 a 32 tohto rozsudku.

120

V tejto súvislosti treba uviesť, že list pani Staelenovej z 19. októbra 2007 mal za cieľ oboznámiť ombudsmana o liste Parlamentu z 15. októbra 2007, ktorý sa týkal uplynutia doby platnosti zoznamu vhodných uchádzačov 31. augusta 2007. Pokiaľ ide o list z 24. januára 2008, bola v ňom položená otázka pre ombudsmana týkajúca sa toho, či vzhľadom na skutočnosti uvedené v liste z 19. októbra 2007 plánuje zvážiť prípadné opätovné otvorenie prvotného vyšetrovania, ktoré medzičasom rozhodnutím z 22. októbra 2007 ukončil.

121

Pokiaľ ide o list z 19. októbra 2007, námietka voči ombudsmanovi sa netýka skutočnosti, že oznámil pani Staelenovej svoje rozhodnutie z 22. októbra 2007 o ukončení svojho prvotného vyšetrovania bez prípadného zohľadnenia skutočností uvedených v uvedenom liste, ale že sa jednoducho omeškal z odpoveďou na tento list. Ombudsman okrem toho v tejto súvislosti vo svojom vyjadrení k žalobe na Všeobecnom súde zdôraznil, že uvedený list mu bol doručený až 22. októbra 2007, zatiaľ čo jeho rozhodnutie o ukončení prvotného vyšetrovania už bolo prijaté.

122

Z uvedeného najmä vyplýva, že ani táto námietka, ani námietka týkajúca sa oneskorenej odpovede, ktorú ombudsman následne uviedol v liste z 24. januára 2008, sa netýkajú spôsobu, akým ombudsman vykonal svoje prvotné vyšetrovanie a vyšetrovanie z vlastného podnetu ani ako ich ukončil.

123

Vzhľadom najmä na to, že ombudsman svojím rozhodnutím z 22. októbra 2007 ukončil vyšetrovanie, ktoré trvalo viac ako rok, sa nemožno domnievať, že na jednej strane zo samotnej skutočnosti, že v prvom rade neodpovedal na list, ktorý mu bol doručený in extremis pani Staelenovou 19. októbra 2007, predtým ako dostal 24. januára 2008 od uvedenej pani Staelenovej žiadosť týkajúcu sa prípadného opätovného otvorenia vyšetrovania na základe skutočnosti obsiahnutej v uvedenom liste z 19. októbra 2007, ombudsman zjavným a závažným spôsobom prekročil hranice svojej voľnej úvahy pripomenuté v bode 33 tohto rozsudku, ktorá mu bola zverená v súvislosti s dôvodnosťou sťažností, ktoré sú mu určené, a ich vybavenia, alebo že by v tomto kontexte porušil právo pani Staelenovej na to, aby boli jej žiadosti zohľadnené v primeranej lehote.

124

Na druhej strane sa nemožno v rovnakom kontexte ani domnievať, že ombudsman tým, že v druhom rade a po tom, ako dostal takúto žiadosť o zváženie možnosti opätovne otvoriť vyšetrovanie, ktoré bolo práve ukončené, iba prijal rozhodnutie s ohľadom na túto žiadosť v lehote päť mesiacov od jej prijatia, zjavným a závažným spôsobom prekročil uvedené hranice svojej voľnej úvahy alebo porušil právo dotknutej osoby na to, aby boli jej žiadosti zohľadnené v primeranej lehote.

125

Z toho vyplýva, že samotná skutočnosť, že ombudsman odpovedal na dva vyššie uvedené listy pani Staelenovej trochu oneskorene, nie je takej povahy, aby mala za následok vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie.

126

Z vyššie uvedeného vyplýva, že ombudsman sa počas svojho prvotného vyšetrovania a vyšetrovania z vlastného podnetu dopustil troch „dostatočne závažných porušení“ svojej povinnosti náležitej starostlivosti v zmysle judikatúry pripomenutej v bodoch 31 a 32 tohto rozsudku, ku ktorým sa pridáva porušenie, ktoré správne uviedol Všeobecný súd, ako to vyplýva z preskúmania druhej časti prvého odvolacieho dôvodu, pokiaľ ide o skreslenie obsahu oznámenia Parlamentu z 20. marca 2007 ombudsmanom, čo predstavuje celkové závažné porušenia, na základe ktorých môže vzniknúť zodpovednosť Únie.

127

Za týchto podmienok treba následne preskúmať, či uvedené porušenia spôsobili pani Staelenovej skutočnú a určitú nemajetkovú ujmu v zmysle judikatúry pripomenutej v bode 91 tohto rozsudku, pričom sa treba v tejto súvislosti uistiť, že táto ujma vznikla ako priamy následok týchto porušení (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 28. júna 2007, Internationaler Hilfsfonds/Komisia, C‑331/05 P, EU:C:2007:390, bod 23 a citovanú judikatúru).

128

Keďže Súdny dvor v bode 95 tohto rozsudku prijal prvú časť štvrtého odvolacieho dôvodu, treba najprv z dôvodov uvedených v bodoch 92 až 94 tohto rozsudku konštatovať, že pani Staelen nie je oprávnená odvolať sa v súvislosti s týmito porušeniami na napraviteľnú nemajetkovú ujmu týkajúcu sa straty jej dôvery v úrad ombudsmana.

129

Vzhľadom na to pani Staelen tiež uvádza existenciu nemajetkovej ujmy týkajúcej sa v podstate, ako to vyplýva z jej písomností na Všeobecnom súde, pocitu „psychickej ujmy“, ktorú mala z dôvodu toho, akým spôsobom bola jej sťažnosť, ktorú podala ombudsmanovi, spracovaná.

130

Ani ospravedlnenie ombudsmana, ani oneskorená oprava jeho pochybenia týkajúceho sa skreslenia obsahu oznámenia Parlamentu a nakoniec ani vyšetrovanie z vlastného podnetu však v prejednávanej veci nenahradilo takto spôsobenú nemajetkovú ujmu.

131

Za týchto podmienok treba rozhodnúť, že nemajetková ujma, ktorá vznikla pani Staelenovej, bude primerane nahradená zaplatením náhrady škody vo výške 7000 eur pani Staelenovej.

132

Článok 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1, Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 138 ods. 3 rovnakého rokovacieho poriadku, ak však účastníci mali úspech len v časti predmetu konania, každý z nich znáša vlastné trovy konania, ale ak sa to zdá oprávnené vzhľadom na okolnosti prípadu, Súdny dvor môže rozhodnúť, že účastník konania znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť časť trov konania druhého účastníka.

133

Hoci sa v prejednávanej veci odvolaniu ombudsmana vyhovelo a napadnutý rozsudok bol v dôsledku toho čiastočne zrušený, Súdny dvor rozhodujúci s konečnou platnosťou o žalobe pani Staelenovej tejto žalobe čiastočne vyhovel. Okrem toho ombudsman požiadal, aby sa o trovách konania rozhodlo spravodlivo a primerane.

134

Z tohto dôvodu treba vzhľadom na okolnosti týkajúce sa sporu vo veci samej rozhodnúť, že okrem svojich vlastných trov konania má ombudsman povinnosť nahradiť trovy konania pani Staelenovej, a to tak trovy konania týkajúce sa konania na prvom stupni, ako aj trovy konania tohto odvolania.

135

Okrem toho, pokiaľ ide o trovy konania týkajúce sa vzájomného odvolania podaného pani Staelenovou v rámci tohto konania, o ktorých sa podľa článku 137 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní v uznesení z 29. júna 2016, Ombudsman/Staelen (C‑337/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:670) rozhodlo, že o nich bude rozhodnuté neskôr, treba v súlade s týmito istými ustanoveniami o nich rozhodnúť v rámci tohto konečného rozsudku.

136

V tejto súvislosti, keďže pani Staelen nemala v rámci uvedeného vzájomného odvolania úspech vo svojich dôvodoch a ombudsman navrhol zaviazať pani Staelenovú na náhradu trov konania, je opodstatnené podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora rozhodnúť tak, že pani Staelen je povinná nahradiť trovy konania ombudsmana, ktoré vynaložil v súvislosti s týmto vzájomným odvolaním, ako aj že znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: