—

Alstom Power Thermal Services, v zastúpení: S. M. Békési, ügyvéd,

—

maďarská vláda, v zastúpení: Z. Fehér a G. Koós, splnomocnení zástupcovia

—

Európska komisia, v zastúpení: A. Tokár a M. Wilderspin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 10 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6) a článku 23 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42, ďalej len „nariadenie Brusel I“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťami Hőszig Kft. a Alstom Power Thermal Services (ďalej len „Alstom“), ktorá je právnym nástupcom spoločnosti Technos et Compagnie (ďalej len „Technos“) vo veci plnenia zmlúv uzavretých medzi účastníkmi konania, v rámci ktorého sa namieta podľa doložky o voľbe právomoci proti právomoci vnútroštátneho súdu na rozhodovanie v tejto veci.

3

Článok 1 nariadenia Rím I upravuje rozsah jeho vecnej pôsobnosti. Odsek 2 tohto článku stanovuje, že niektoré veci sú z tejto pôsobnosti vylúčené, pričom medzi nimi sa pod písmenom e) uvádzajú „rozhodcovské zmluvy a dohody o voľbe súdu“.

4

Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„Zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia zmluvné strany. Voľba musí byť urobená výslovne alebo jasne preukázaná ustanoveniami zmluvy alebo okolnosťami prípadu. Zmluvné strany si môžu zvoliť právny poriadok, ktorým sa bude spravovať celá zmluva alebo len jej časť.“

5

Článok 4 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:

…

…“

6

Článok 10 tohto nariadenia, nazvaný „Vecná platnosť“, znie:

„1.   Existencia a platnosť zmluvy alebo akéhokoľvek jej ustanovenia sa určí podľa právneho poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala zmluva alebo jej ustanovenie v prípade ich platnosti.

2.   Napriek tomu strana, aby preukázala, že s uzavretím zmluvy nesúhlasila, môže sa odvolať na právny poriadok krajiny svojho obvyklého pobytu, ak z okolností vyplýva, že by nebolo odôvodnené posudzovať účinky jej správania podľa právneho poriadku uvedeného v odseku 1.“

7

Podľa odôvodnení 11 a 14 nariadenia Brusel I:

…

8

Článok 5 tohto nariadenia stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte:

…“

9

V kapitole II, nazvanej „Právomoc“, je zaradený článok 23 tohto nariadenia ako súčasť oddielu 7, nazvaného „Voľba právomoci“, ktorý znie:

„1.   Ak sa účastníci zmluvy, z ktorých jeden alebo viacerí majú bydlisko v členskom štáte, dohodli, že súd alebo súdy členského štátu majú právomoc na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo môžu vzniknúť v súvislosti s konkrétnym právnym vzťahom, potom má právomoc tento súd alebo tieto súdy. Táto právomoc súdu je výlučná, ak sa účastníci nedohodli inak. Takáto dohoda o voľbe právomoci musí byť buď:

2.   Komunikácia elektronickou cestou, ktorá poskytuje trvalý záznam o dohode, sa považuje za písomnú.

…“

10

Spoločnosť Technos, právnická osoba so sídlom vo Francúzsku, sa chcela podieľať na prácach vo viacerých existujúcich elektrárňach nachádzajúcich sa vo Francúzsku. Na tento účel vyzvala spoločnosť Hőszig na predloženie viacerých ponúk, ktorými by sa táto spoločnosť mohla ako subdodávateľ podieľať na uvedených prácach. Technos takto e‑mailom z 18. augusta 2009 zaslala spoločnosti Hőszig zoznam kovových konštrukcií, ktorých výrobu by prípadne od nej požadovala, opis technických požiadaviek, ako aj všeobecné dodacie podmienky spoločnosti Technos (vo verzii z decembra 2008) (ďalej len „všeobecné zmluvné podmienky“).

11

V nadväznosti na cenovú ponuku zaslanú spoločnosťou Hőszig na základe týchto informácií bolo medzi zmluvnými stranami na diaľku uzavretých viacero zmlúv o dielo, ktorých predmetom bola príprava kovových konštrukcií, ktoré sa mali vyrobiť v Maďarsku a umiestniť do elektrární. Je nesporné, že najstaršia z týchto zmlúv je zo 16. decembra 2010 (ďalej len „prvá zmluva“).

12

Prostredníctvom neskorších zmlúv tieto zmluvné strany uzavreli dodatočné zmluvy alebo dohodli zmeny zmlúv v súvislosti s vykonaním prác. Dokument zakladajúci prvú zmluvu obsahoval zoznam s nadpisom „Použitá dokumentácia“, v ktorom boli vymenované:

pričom tieto dokumenty sa použijú v tu uvedenom poradí.“

13

Na poslednej strane tejto zmluvy vypracovanej v anglickom jazyku bolo taktiež uvedené, že „v objednávke sú vymenované všetky prvoradé dokumenty a informácie potrebné na jej plnenie. Musíte overiť, či máte také dokumenty s príslušným označením, ako aj dokumenty vyžadované uvedenými dokumentmi. V opačnom prípade si neváhajte od nás písomne vyžiadať chýbajúce dokumenty“.

14

V poslednom bode zmluvy bolo uvedené, že „dodávateľ vyhlasuje, že pozná a prijíma podmienky tejto objednávky, všeobecné dodacie podmienky v účinnom znení pripojené v prílohe a podmienky prípadnej rámcovej dohody alebo zmluvy“.

15

Podľa bodu 23.1 všeobecných podmienok:

„Na túto objednávku a jej výklad sa použije francúzske právo. Neuplatní sa Dohovor Organizácie Spojených národov o zmluvách o medzinárodnej kúpe tovaru z 11. apríla 1980.

Akýkoľvek spor, ktorý vznikne alebo súvisí s platnosťou, obmedzením, vykonaním alebo ukončením objednávky a ktorý medzi zmluvnými stranami nemožno urovnať zmierom, sa predloží parížskym súdom, ktoré majú výlučnú a konečnú právomoc, vrátane skrátených konaní, rozhodnutí o prerušení konania a predbežných opatrení.“

16

Medzi zmluvnými stranami vznikol právny spor vo veci plnenia zmlúv, v dôsledku ktorého Hőszig podala 31. októbra 2013 žalobu na vnútroštátnom súde ako súde príslušnom podľa dohodnutého miesta plnenia.

17

Na podporu svojej žaloby Hőszig v zásade uvádza, že voľba francúzskeho práva jasne nebola z jej strany odôvodneným účinkom správania v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia Rím I, keďže výrobky, ktoré vyrába, predstavujú predmet zmlúv, pričom miestom ich plnenia je jej závod v Maďarsku a celý výrobný proces až po odovzdanie výrobku zákazníkovi sa uskutočnil v tejto krajine.

18

Preto Hőszig tvrdí, že vzťah medzi všeobecnými zmluvnými podmienkami a rôznymi zmluvami uzavretými medzi zmluvnými stranami je potrebné preskúmať podľa maďarského práva. Odvolávajúc sa na tento právny poriadok, však tvrdí že všeobecné zmluvné podmienky nepredstavujú integrálnu súčasť týchto zmlúv. Preto je určenie uplatniteľného právneho poriadku v týchto všeobecných zmluvných podmienkach neúčinné a je potrebné uplatniť maďarské právo v súlade s článkom 4 ods. 1 písm. b) nariadenia Rím I.

19

Pokiaľ ide ďalej o súdnu právomoc, Hőszig sa domnieva, že keďže všeobecné zmluvné podmienky nie sú súčasťou zmlúv, túto právomoc je potrebné priznať maďarským súdom v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. a) nariadenia Brusel I.

20

Hőszig napokon tvrdí, že aj keby všeobecné zmluvné podmienky tvorili súčasť zmlúv uzavretých medzi zmluvnými stranami, doložka o voľbe právomoci, ktorá je ich súčasťou, nezodpovedá požiadavkám článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I., keďže v tejto doložke sú spomenuté „parížske súdy“. Mesto Paríž (Francúzsko) však nie je štátom a toto označenie nevymedzuje špecifický súd, ale súhrn súdov, ktoré sa nachádzajú na jeho území.

21

Alstom vzniesla námietku nedostatku právomoci súdu, na ktorý bola podaná žaloba. V tomto ohľade sa odvoláva na všeobecné zmluvné podmienky, ktoré podľa nej tvoria integrálnu súčasť zmlúv. Preto vnútroštátny súd nemá v zmysle bodu 23.1 všeobecných zmluvných podmienok právomoc na rozhodnutie v spore vo veci samej.

22

Podľa spoločnosti Alstom poskytuje článok 10 ods. 2 nariadenia Rím I spoločnosti Hőszig možnosť preukázať, že s uzavretím zmluvy, alebo jej ustanovenia nesúhlasila, ak sa na tento účel odvolá na právny poriadok krajiny svojho obvyklého pobytu, teda Maďarska, ak z okolností vyplýva, že by nebolo odôvodnené posudzovať vyjadrenie jej súhlasu s ohľadom na uplatniteľný právny poriadok v zásade na základe uvedeného nariadenia. V prejednávanej veci je však úplne odôvodnené „posudzovať účinky správania“ spoločnosti Hőszig v zmysle článku 10 ods. 2 nariadenia Rím I podľa francúzskeho práva, keďže tá bola subdodávateľom úspešného uchádzača vo verejnom obstarávaní vyhlásenom vo Francúzsku na práce, ktoré mali byť vykonané vo francúzskej elektrárni.

23

Okrem toho je doložka o voľbe právomoci stanovená v bode 23.1 všeobecných zmluvných podmienok v úplnom súlade s obsahom článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, keďže súdy mesta Paríž sú súdmi členského štátu, konkrétne Francúzskej republiky. Reštriktívny výklad, ktorý zastáva Hőszig, nezohľadňuje odôvodnenie 14 uvedeného nariadenia, podľa ktorého sa musí rešpektovať zmluvná voľnosť zmluvných strán.

24

Vnútroštátny súd vo vzťahu k námietke nedostatku právomoci vznesenej spoločnosťou Alstom zastáva názor, že je potrebné zistiť, či všeobecné zmluvné podmienky tvoria integrálnu súčasť súboru zmlúv uzavretých medzi zmluvnými stranami. V tomto ohľade je potrebné určiť, aké „okolnosti“ je podľa článku 10 ods. 2 nariadenia Rím I potrebné zohľadniť na určenie, či Hőszig vyjadrila svoj súhlas s použitím všeobecných zmluvných podmienok.

25

Ak by tento súd na základe práva štátu, v ktorom má Hőszig svoj obvyklý pobyt, dospel k záveru, že tieto všeobecné obchodné podmienky tvoria integrálnu súčasť uvedeného súboru zmlúv, bolo by potrebné určiť, či doložka o voľbe právomoci uvedená v bode 23.1 týchto všeobecných obchodných podmienok zodpovedá požiadavkám podľa článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I.

26

Za týchto podmienok Pécsi Törvényszék (súd v Pécsi) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

27

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou, ktorú je potrebné preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 23 ods. 1 nariadenia Brusel I vykladať v tom zmysle, že doložka o voľbe právomoci, o akú ide vo veci samej, ktorá je jednak uvedená vo všeobecných dodacích podmienkach objednávateľa, spomenutých v dokumentoch zakladajúcich zmluvné vzťahy medzi týmito zmluvnými stranami a odovzdaných počas ich uzatvárania, a ktorá jednak určuje ako príslušné súdy tie, ktoré sa nachádzajú v meste jedného z členských štátov, spĺňa požiadavky uvedeného ustanovenia týkajúce sa súhlasu strán a presnosti obsahu takejto doložky.

28

Na úvod je potrebné pripomenúť, že aj keď výklad doložky o voľbe právomoci s cieľom určiť spory, ktoré patria do jej pôsobnosti, prináleží vnútroštátnemu súdu, pred ktorým bola využitá (rozsudok z 21. mája 2015, CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 67 a citovaná judikatúra), právomoc súdu alebo súdov členského štátu založená zmluvnými stranami takejto doložky je podľa znenia článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I v zásade výlučná (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, El Majdoub, C‑322/14, EU:C:2015:334, bod 24).

29

Okrem toho, vzhľadom na ciele a všeobecné usporiadanie tohto nariadenia a s cieľom zabezpečiť jednotné uplatňovanie tohto predpisu je potrebné pojem „dohoda o voľbe právomoci“ uvedený v jeho článku 23 vykladať nie ako jednoduchý odkaz na vnútroštátne právo jedného alebo druhého dotknutého štátu, ale ako samostatný pojem (rozsudok zo 7. februára 2013, Refcomp, C‑543/10, EU:C:2013:62, bod 21 a citovaná judikatúra).

30

Napokon vzhľadom na to, že nariadenie č. 44/2001 nahrádza vo vzťahoch medzi členskými štátmi dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32), zmenený a doplnený nasledujúcimi dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru (ďalej len „Bruselský dohovor“), výklad poskytnutý Súdnym dvorom so zreteľom na ustanovenia tohto dohovoru sa takisto uplatní na ustanovenia tohto nariadenia, keďže ustanovenia týchto právnych nástrojov možno považovať za rovnocenné (rozsudok z 23. októbra 2014, flyLAL‑Lithuanian Airlines, C‑302/13, EU:C:2014:2319, bod 25 a citovaná judikatúra).

31

Vo vzťahu k článku 17 prvému odseku uvedeného dohovoru, ktorý bol nahradený článkom 23 nariadenia Brusel I, stanovil Súdny dvor, že doložka o voľbe právomoci, ktorá slúži na procesné účely, sa riadi ustanoveniami uvedeného dohovoru, ktorého cieľom je stanoviť jednotné pravidlá medzinárodnej súdnej právomoci (rozsudok z 3. júla 1997, Benincasa, C‑269/95, EU:C:1997:337, bod 25).

32

Súdny dvor rovnako tak mal možnosť spresniť, že cieľom tohto samotného ustanovenia je stanoviť formálne podmienky, ktoré musia spĺňať doložky o voľbe právomoci, a to na zabezpečenie právnej istoty a zaručenie, že strany vyjadrili svoj súhlas (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 1999, Castelletti, C‑159/97, EU:C:1999:142, bod 34 a citovanú judikatúru).

33

Pokiaľ ide o podmienky podľa článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I, je potrebné pripomenúť, že toto ustanovenie v zásade stanovuje formálne podmienky a uvádza iba jednu materiálnu podmienku vzťahujúcu sa na predmet doložky, ktorá sa musí týkať určeného právneho vzťahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. apríla 2016, Profit Investment SIM, C‑366/13, EU:C:2016:282, bod 23 a citovanú judikatúru).

34

V prejednávanej veci je materiálna podmienka splnená, keďže z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že účastníci konania vo veci samej sú viazaní rôznymi zmluvami o dielo.

35

Pokiaľ ide o formálne podmienky, je potrebné jednak uviesť, že podľa znenia uvedeného článku 23 ods. 1, aby bola dohoda o voľbe právomoci platná, musí byť písomná alebo písomne potvrdená, alebo vo forme, ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy známe. Podľa odseku 2 tohto článku sa akákoľvek „komunikácia elektronickou cestou, ktorá poskytuje trvalý záznam o dohode“ má z hľadiska formy považovať za „písomnú“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, El Majdoub, C‑322/14, EU:C:2015:334, bod 24).

36

Okrem toho skutočný súhlas zmluvných strán je jedným z cieľov článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. mája 2015, El Majdoub, C‑322/14, EU:C:2015:334, bod 30 a citovanú judikatúru). Dôvodom je záujem chrániť najslabšiu zmluvnú stranu, a to tak, že sa predíde tomu, aby doložky o voľbe právomoci, ktoré do zmluvy zahrnula len jedna zmluvná strana, zostali bez povšimnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 1999, Castelletti, C‑159/97, EU:C:1999:142, bod 19 a citovanú judikatúru).

37

Konajúci súd má povinnosť v prvom rade preskúmať, či doložka, ktorá mu priznáva právomoc, bola skutočne predmetom súhlasu zmluvných strán, ktorý sa musí vyjadriť zjavne a jednoznačne, pričom formálne požiadavky podľa článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I majú v tomto ohľade zaručiť, aby bol tento súhlas skutočne daný (rozsudky zo 6. mája 1980, Porta‑Leasing, 784/79, EU:C:1980:123, bod 5 a citovaná judikatúra, a z 21. mája 2015, El Majdoub, C‑322/14, EU:C:2015:334, bod 29 a citovaná judikatúra).

38

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 33 a 34 svojich návrhov, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že existenciu „dohody“ medzi zmluvnými stranami podľa článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I možno vyvodiť zo skutočnosti, že formálne požiadavky stanovené v článku 23 ods. 1 tohto nariadenia boli dodržané.

39

Pokiaľ ide o situáciu, akou je situácia vo veci samej, v ktorej je doložka o voľbe právomoci uvedená vo všeobecných obchodných podmienkach, Súdny dvor už rozhodol, že takáto doložka je v súlade s právom vtedy, keď rovnaký text zmluvy podpísaný obidvoma zmluvnými stranami uvádza výslovný odkaz na všeobecné obchodné podmienky, ktoré túto doložku obsahujú (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. marca 1999, Castelletti, C‑159/97, EU:C:1999:142, bod 13, ako aj z 20. apríla 2016, Profit Investment SIM, C‑366/13, EU:C:2016:282, bod 26 a citovanú judikatúru).

40

To však platí len v prípade výslovného odkazu, ktorý môže skontrolovať zmluvná strana používajúca bežnú obozretnosť a ak je preukázané, že všeobecné zmluvné podmienky obsahujúce doložku o voľbe právomoci boli druhej zmluvnej strane skutočne poskytnuté (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. decembra 1976, Estasis Saloti di Colzani, 24/76, EU:C:1976:177, bod 12).

41

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že doložka o voľbe právomoci bola uvedená vo všeobecných dodacích podmienkach spoločnosti Technos, ktoré boli spomenuté v dokumentoch zakladajúcich zmluvné vzťahy medzi týmito zmluvnými stranami a odovzdané pri ich uzavretí.

42

Z uvedeného preto vyplýva, že doložka o voľbe právomoci, o akú ide vo veci samej, spĺňa formálne podmienky stanovené v článku 23 ods. 1 nariadenia Brusel I.

43

Pokiaľ ide o presnosť obsahu doložky o voľbe právomoci pri určení súdu alebo súdov členského štátu na riešenie sporov, ktoré vznikli alebo vzniknú medzi zmluvnými stranami, Súdny dvor už rozhodol, že článok 17 Bruselského dohovoru nemožno vykladať v tom zmysle, že by vyžadoval, aby sa doložka o súdnej právomoci formulovala takým spôsobom, aby bolo možné identifikovať príslušný súd len na základe jej samotného znenia. Postačuje, keď doložka uvádza objektívne okolnosti, na základe ktorých sa strany dohodli zvoliť si súd alebo súdy, ktorým majú v úmysle predložiť spory, ktoré vznikli alebo ktoré môžu medzi nimi vzniknúť. Tieto okolnosti, ktoré musia byť dostatočne presné, aby umožnili súdu prejednávajúcemu danú vec zistiť, či má právomoc, môžu podľa prípadu vyplývať z konkrétnych okolností danej veci (rozsudok z 9. novembra 2000, Coreck, C‑387/98, EU:C:2000:606, bod 15).

44

Takýto výklad, ktorý vychádza z bežnej praxe pri súdnych sporoch, podporuje aj skutočnosť, že článok 23 nariadenia Brusel I, ako to potvrdzujú aj odôvodnenia 11 a 14, sa zakladá na rešpektovaní zmluvnej voľnosti zmluvných strán pri voľbe právomoci súdu, ktorý by mal rozhodnúť o ich sporoch spadajúcich do pôsobnosti uvedeného nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. novembra 1978, Meeth, 23/78, EU:C:1978:198, bod 5, a z 21. mája 2015, El Majdoub, C‑322/14, EU:C:2015:334, bod 26).

45

V prejednávanej veci z vyjadrení uvedených vnútroštátnym súdom vyplýva, že na základe doložky o voľbe právomoci majú „parížske súdy výlučnú a konečnú právomoc“ na rozhodnutie sporov, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami.

46

Aj keď teda táto doložka neurčuje výslovne členský štát, na právomoci súdov ktorého by sa zmluvné strany dohodli, určenými súdmi sú súdy hlavného mesta členského štátu, ktorý je vo veci samej zároveň štátom, ktorého právo bolo stanovené ako rozhodné právo uplatniteľné na zmluvu, takže neexistuje žiadna pochybnosť o tom, že táto doložka, obsiahnutá v zmluve, ako je tá vo veci samej, má poskytnúť výlučnú právomoc súdom patriacim do súdnej sústavy tohto členského štátu.

47

Preto z okolností prípadu vo veci samej, ako ich uvádza vnútroštátny súd, vyplýva, že doložka o voľbe právomoci, o akú ide vo veci samej, zodpovedá požiadavkám presnosti uvedeným v bode 43 tohto rozsudku.

48

Okrem toho, ako to zdôraznil generálny advokát v bode 44 svojich návrhov, je potrebné uviesť, že doložka o voľbe právomoci odkazujúca na „súdy“ nachádzajúce sa v niektorom meste členského štátu odkazuje implicitne, ale zároveň jednoznačne na systém pravidiel príslušnosti platný v tomto členskom štáte, pokiaľ ide o presné určenie súdu, ktorý je príslušný na podanie žaloby.

49

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy je potrebné na druhú otázku odpovedať tak že článok 23 ods. 1 nariadenia Brusel I je potrebné vykladať v tom zmysle, že doložka o voľbe právomoci, o akú ide vo veci samej, ktorá je jednak uvedená vo všeobecných dodacích podmienkach objednávateľa, spomenutých v dokumentoch zakladajúcich zmluvné vzťahy medzi týmito zmluvnými stranami a odovzdaných počas ich uzatvárania, a ktorá jednak určuje ako príslušné súdy tie, ktoré sa nachádzajú v meste jedného z členských štátov, spĺňa požiadavky uvedeného ustanovenia týkajúce sa súhlasu zmluvných strán a presnosti obsahu takejto doložky.

50

Nariadenie Rím I sa v zmysle jeho článku 1 ods. 2 písm. e) neuplatňuje na doložky o voľbe právomoci.

51

Ako to ďalej vyplýva aj z odpovede na druhú otázku, vnútroštátny súd nemá právomoc rozhodnúť v spore vo veci samej. Tento súd teda nemá ani právomoc rozhodnúť o platnosti doložky, podľa ktorej sa na sporné zmluvy uplatňuje francúzske právo, ktorú taktiež Hőszig spochybňuje na základe odvolania sa na článok 10 ods. 2 nariadenia Rím I.

52

Preto nie je potrebné odpovedať na prvú otázku.

53

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Článok 23 ods. 1 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že doložka o voľbe právomoci, o akú ide vo veci samej, ktorá je jednak uvedená vo všeobecných dodacích podmienkach objednávateľa, spomenutých v dokumentoch zakladajúcich zmluvné vzťahy medzi týmito zmluvnými stranami a odovzdaných počas ich uzatvárania, a ktorá jednak určuje ako príslušné súdy tie, ktoré sa nachádzajú v meste jedného z členských štátov, spĺňa požiadavky uvedeného ustanovenia týkajúce sa súhlasu zmluvných strán a presnosti obsahu takejto doložky.