—

Verein für Konsumenteninformation, v zastúpení: S. Langer, Rechtsanwalt,

—

Amazon EU Sàrl, v zastúpení: G. Berrisch, Rechtsanwalt,

—

rakúska vláda, v zastúpení: G. Eberhard, splnomocnený zástupca,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, A. Lippstreu, M. Hellmann, T. Laut a J. Mentgen, splnomocnení zástupcovia,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: M. Holt, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci M. Gray, barrister,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a J. Vondung, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky (Rím II) (Ú. v. EÚ L 199, 2007, s. 40, ďalej len „nariadenie Rím II“) a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I) (Ú. v. EÚ L 177, 2008, s. 6, ďalej len „nariadenie Rím I“), ako aj výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov (Ú. v. ES L 281, 1995, s. 31; Mim. vyd. 13/015, s. 355).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Verein für Konsumenteninformation (Združenie na informovanie spotrebiteľov, ďalej len „VKI“) a spoločnosťou Amazon EU Sàrl, so sídlom v Luxembursku, týkajúceho sa žaloby o zdržanie sa konania podanej VKI.

3

Podľa odôvodnenia 7 nariadenia Rím I:

„Vecná pôsobnosť a ustanovenia tohto nariadenia by mali byť zlučiteľné s nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42) a nariadením [Rím II].“

4

Článok 1 ods. 1 a 3 nariadenia Rím I stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatňuje na situácie, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov pri zmluvných záväzkoch v občianskych a obchodných veciach.

Neuplatňuje sa najmä na daňové, colné a správne veci.

…

3.   Toto nariadenie sa neuplatňuje na dôkazy a konanie, bez toho, aby bol dotknutý článok 18.“

5

Článok 4 tohto nariadenia, nazvaný „Rozhodné právo pri absencii voľby“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ nedošlo k voľbe rozhodného práva pre zmluvu v súlade s článkom 3 a bez toho, aby boli dotknuté články 5 až 8, právo, ktorým sa spravuje zmluva, sa určuje takto:

2.   Ak sa na zmluvu nevzťahuje odsek 1 alebo ak sú prvky zmluvy pokryté viac ako jedným z písmen a) až h) odseku 1, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu zmluvnej strany, ktorá má uskutočniť plnenie charakteristické pre zmluvu.

3.   Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že zmluva má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny.

4.   Ak podľa odsekov 1 alebo 2 nie je možné určiť rozhodné právo, zmluva sa spravuje právnym poriadkom krajiny, s ktorou má najužšiu väzbu.“

6

Článok 6 uvedeného nariadenia, nazvaný „Spotrebiteľské zmluvy“, stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté články 5 a 7, zmluva uzavretá fyzickou osobou na účel, ktorý sa môže považovať za patriaci do oblasti mimo jej predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚spotrebiteľ‘), s inou osobou, ktorá koná v rámci svojho predmetu činnosti alebo výkonu povolania (ďalej len ‚podnikateľ‘), sa spravuje právnym poriadkom krajiny obvyklého pobytu spotrebiteľa za predpokladu, že podnikateľ:

2.   Bez ohľadu na odsek 1 si strany môžu v súlade s článkom 3 zvoliť rozhodné právo pre zmluvu, ktorá spĺňa požiadavky odseku 1. Takáto voľba rozhodného práva však nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo na základe odseku 1 rozhodným.

…“

7

Článok 9 nariadenia Rím I s názvom „Imperatívne normy“ stanovuje:

„1.   Imperatívne normy sú normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie, až do takej miery, že vyžaduje ich uplatnenie v každej situácii, na ktorú sa norma vzťahuje, bez ohľadu na právo, ktoré je inak rozhodným pre zmluvu podľa tohto nariadenia.

2.   Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie imperatívnych noriem právneho poriadku štátu konajúceho súdu.

3.   Môžu sa uplatniť imperatívne normy právneho poriadku krajiny, kde sa vykonali alebo sa musia vykonať záväzky vyplývajúce zo zmluvy, pokiaľ uvedené imperatívne normy nerobia plnenie zmluvy protiprávnym. Pri rozhodovaní, či sa majú uplatniť uvedené normy, sa do úvahy vezme ich povaha a účel, ako aj dôsledky ich uplatnenia alebo neuplatnenia.“

8

Podľa článku 10 uvedeného nariadenia, nazvaného „Vecná platnosť“:

„1.   Existencia a platnosť zmluvy alebo akéhokoľvek jej ustanovenia sa určí podľa právneho poriadku, ktorým by sa podľa tohto nariadenia spravovala zmluva alebo jej ustanovenie v prípade ich platnosti.

2.   Napriek tomu strana, aby preukázala, že s uzavretím zmluvy nesúhlasila, môže sa odvolať na právny poriadok krajiny svojho obvyklého pobytu, ak z okolností vyplýva, že by nebolo odôvodnené posudzovať účinky jej správania podľa právneho poriadku uvedeného v odseku 1.“

9

Článok 23 tohto nariadenia s názvom „Vzťah k iným právnym aktom práva Spoločenstva“ stanovuje:

„S výnimkou článku 7 toto nariadenie nemá vplyv na uplatňovanie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré v osobitných veciach ustanovujú kolízne normy pre zmluvné záväzky.“

10

Odôvodnenia 7 a 21 nariadenia Rím II znejú:

…

11

Článok 1 ods. 1 a 3 uvedeného nariadenia stanovuje:

„1.   Toto nariadenie sa uplatní na mimozmluvné záväzky v občianskych a obchodných veciach v situáciách, v ktorých dochádza k stretu rôznych právnych poriadkov. Neuplatní sa najmä na daňové, colné alebo správne veci ani na zodpovednosť štátu za konanie alebo nečinnosť pri výkone verejnej moci (acta iure imperii).

…

3.   Bez toho, aby bol dotknutý článok 21 a 22, toto nariadenie sa neuplatní na dôkazy a na konanie.“

12

Článok 4 rovnakého nariadenia, ktorý sa nazýva „Všeobecné pravidlo“ a nachádza sa v kapitole II tohto nariadenia s názvom „Civilné delikty [Skutočnosti, ktoré zakladajú nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad]“, uvádza:

„1.   Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, spravuje sa mimozmluvný záväzok vyplývajúci z civilného deliktu [zo skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad] právnym poriadkom krajiny, na území ktorej vznikla škoda, bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, a bez ohľadu na to, na území ktorej krajiny alebo krajín nastali nepriame následky takejto skutočnosti.

2.   Ak však osoba, o ktorej sa tvrdí, že je zodpovedná, ako aj poškodená osoba majú svoj obvyklý pobyt v tej istej krajine v čase vzniku škody, civilný delikt [skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad] sa spravuje právnym poriadkom tejto krajiny.

3.   Ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že civilný delikt [skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad] má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v odseku 1 alebo 2, uplatní sa právny poriadok tejto inej krajiny. Zjavne užšia väzba s inou krajinou sa môže zakladať najmä na už existujúcom vzťahu medzi stranami, ako napríklad zmluva, ktorý je úzko spojený s predmetným civilným deliktom [predmetnou skutočnosťou, ktorá zakladá nárok na náhradu škody – neoficiálny preklad].“

13

Článok 6 nariadenia Rím II, ktorý sa nazýva „Nekalá súťaž a konanie obmedzujúce slobodnú súťaž“ a nachádza sa tiež v kapitole II uvedeného nariadenia, znie:

„1.   Mimozmluvný záväzok vyplývajúci z nekalej súťaže sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov alebo kolektívnych záujmov spotrebiteľov.

2.   Ak prejav nekalej súťaže poškodzuje výlučne záujmy určitého súťažiteľa, uplatní sa článok 4.

4.   Od rozhodného práva podľa tohto článku sa nemožno odchýliť dohodou podľa článku 14.“

14

Článok 14 rovnakého nariadenia s názvom „Voľba rozhodného práva“ stanovuje:

„1.   Strany si môžu dohodnúť, že ich mimozmluvné záväzky sa budú spravovať právnym poriadkom, ktorý si zvolili:

Voľba musí byť výslovná alebo preukázaná dostatočne spoľahlivo okolnosťami prípadu a nemá vplyv na práva tretích osôb.

2.   Ak v čase, keď došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, sa všetky prvky podstatné pre situáciu nachádzajú v inej krajine než v krajine, ktorej právny poriadok sa zvolil, voľba strán nemá vplyv na uplatnenie tých ustanovení právneho poriadku tejto inej krajiny, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou.

3.   Ak v čase, keď došlo ku skutočnosti, ktorá spôsobila škodu, sa všetky prvky podstatné pre situáciu nachádzajú v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, voľba iného rozhodného práva stranami ako právneho poriadku členského štátu nebráni uplatneniu tých ustanovení práva Spoločenstva, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou, podľa okolností v znení, v ktorom boli zapracované do právneho poriadku členského štátu súdu konajúceho vo veci.“

15

Podľa znenia článku 16 uvedeného nariadenia s názvom „Imperatívne normy“:

„Žiadne ustanovenie tohto nariadenia neobmedzuje uplatňovanie ustanovení právneho poriadku konajúceho súdu v situácii, v ktorej je ich použitie povinné bez ohľadu na to, ktorý právny poriadok je inak rozhodným právom pre mimozmluvný záväzok.“

16

Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 z 27. októbra 2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa („nariadenie o spolupráci v oblasti ochrany spotrebiteľa“) (Ú. v. EÚ L 364, 2004, s. 1) vo svojom článku 3 nazvanom „Definície“ stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

17

Článok 4 uvedeného nariadenia s názvom „Príslušné orgány“ stanovuje:

„1.   Každý členský štát určí príslušné orgány a jednotný úrad pre spoluprácu zodpovedné za uplatňovanie tohto nariadenia.

2.   Každý členský štát môže, ak je to potrebné na účel splnenia svojich povinností vyplývajúcich z tohto nariadenia, určiť iné orgány verejnej správy. Tieto môžu [Môže – neoficiálny preklad] takisto určiť orgány majúce oprávnený záujem na zastavení alebo zákaze porušovania právnych predpisov v rámci Spoločenstva v súlade s článkom 8 ods. 3.

3.   Každý príslušný orgán, bez toho, aby bol dotknutý odsek 4, disponuje, na účel uplatňovania tohto nariadenia potrebnými právomocami v oblasti vyšetrovania a vynucovania a vykonáva ich v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

4.   Príslušné orgány môžu vykonávať právomoci uvedené v odseku 3 v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi buď:

5.   Pokiaľ príslušné orgány vykonávajú svoje právomoci tak, že sa obracajú na súdy v súlade s odsekom 4 písm. b), tieto súdy sú príslušné na vydanie potrebných rozhodnutí.

6.   Právomoci uvedené v odseku 3 sú vykonávané len v prípade, keď existuje odôvodnené podozrenie, že došlo k porušeniu právnych predpisov v rámci Spoločenstva a zahŕňajú prinajmenšom právo:

…“

18

Článok 2 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov (Ú. v. EÚ L 110, 2009, s. 30) znie:

„Táto smernica, pokiaľ ide o rozhodné právo, nemá vplyv na pravidlá medzinárodného práva súkromného, teda na uplatňovanie buď práva členského štátu, v ktorom došlo k neoprávnenému zásahu, alebo práva toho členského štátu, v ktorom sa účinky neoprávneného zásahu prejavili.“

19

Piate a šieste odôvodnenie smernice 93/13 znie:

„keďže vo všeobecnosti spotrebitelia nepoznajú právne pravidlá, podľa ktorých sa v členských štátoch iných, než je ich vlastný, riadia zmluvy na predaj tovarov alebo služieb; keďže tento nedostatok znalostí im môže brániť v priamych transakciách pri kúpe tovarov alebo služieb v inom členskom štáte;

keďže v záujme uľahčenia vytvorenia vnútorného trhu a ochrany občana v jeho úlohe spotrebiteľa pri nadobúdaní tovaru a služieb podľa zmlúv, ktoré sa riadia právnymi predpismi členských štátov iných než jeho vlastný štát, je dôležité odstrániť nekalé podmienky z týchto zmlúv“.

20

Článok 3 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

…

3.   Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

21

Podľa článku 5 uvedenej smernice:

„V prípade zmlúv, v ktorých sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované zrozumiteľne. Keď existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má výklad priaznivejší pre spotrebiteľa. Toto pravidlo výkladu neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7 ods. 2.“

22

Článok 6 smernice 93/13 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

2.   Členské štáty príjmu potrebné opatrenia na to, aby zabezpečili, že spotrebiteľ nestratí ochranu, zabezpečenú touto smernicou tým, že si vyberie právo nečlenského štátu ako právo uplatniteľné na zmluvu, ak táto má úzku súvislosť s územím členských štátov.“

23

Článok 7 tejto smernice znie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

2.   Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov, môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.

…“

24

Podľa článku 8 uvedenej smernice:

„Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa.“

25

Príloha smernice 93/13 obsahuje zoznam podmienok, ktoré sa uvádzajú v jej článku 3 ods. 3. Bod 1 písm. q) tejto prílohy znie:

„Podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je:

…

26

Článok 4 smernice 95/46, ktorý má názov „Uplatniteľnosť vnútroštátneho práva [Uplatniteľné vnútroštátne právo – neoficiálny preklad]“, uvádza:

„1.   Každý členský štát uplatňuje vnútroštátne ustanovenia, ktoré prijme na základe tejto smernice, na spracovanie osobných údajov tam, kde:

2.   Za okolností, ktoré sú uvedené v odseku 1 písm. c), kontrolór [prevádzkovateľ – neoficiálny preklad], musí označiť zástupcu ustanoveného na území takéhoto členského štátu, bez toho, aby boli dotknuté právne opatrenia, ktoré by mohli byť iniciované proti kontrolórovi [prevádzkovateľovi – neoficiálny preklad].“

27

§ 6 Konsumentenschutzgesetz (zákon o ochrane spotrebiteľov) z 8. marca 1979 (BGBl. 140/1979), nazvaný „Nezákonné zmluvné podmienky“, vo svojom odseku 3 stanovuje, že ustanovenie uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v predtlačenom texte zmluvy je neúčinné, ak je jeho znenie nejasné alebo nezrozumiteľné.

28

§ 13a ods. 2 tohto zákona stanovuje, že uvedený § 6 sa uplatňuje na účely ochrany spotrebiteľov, bez ohľadu na to, akým právom sa riadi zmluva, ak bola táto zmluva uzatvorená v súvislosti s činnosťou podnikateľa alebo činnosťou osôb, ktoré podnikateľ na tieto účely využíva, ak sa táto činnosť vykonáva v Rakúsku a je zameraná na uzatváranie takýchto zmlúv.

29

Amazon EU je spoločnosť so sídlom v Luxembursku, ktorá patrí do medzinárodnej skupiny podnikajúcej v odvetví zásielkového predaja, pričom prostredníctvom internetovej stránky umiestnenej na doméne s koncovkou „.de“ sa okrem iného zameriava na spotrebiteľov, ktorí majú bydlisko v Rakúsku, a uzatvára s nimi zmluvy v rámci elektronického obchodu. Táto spoločnosť nemá v Rakúsku ani sídlo, ani prevádzkareň.

30

Až do polovice roka 2012 zneli všeobecné obchodné podmienky uvedené v zmluvách uzatváraných so spotrebiteľmi takto:

…

…

…

31

VKI je združenie, ktoré je oprávnené podávať žaloby o zdržanie sa konania na základe smernice 2009/22, a ktoré podalo na rakúsky súd návrh, aby bolo zakázané uplatňovanie všetkých podmienok uvedených vo všeobecných obchodných podmienkach a aby bol príslušný rozsudok uverejnený vzhľadom na to, že všetky uvedené podmienky sú v rozpore so zákonnými zákazmi alebo s dobrou praxou.

32

Súd rozhodujúci na prvom stupni vyhovel všetkým návrhom uvedeným v žalobe, okrem návrhu týkajúceho sa podmienky 8 o úhrade príplatku v prípade platenia na faktúru. Vychádzajúc z uplatnenia zásady nariadenia Rím I, tento súd na základe článku 6 ods. 2 tohto nariadenia rozhodol o neplatnosti podmienky 12 o voľbe rozhodného práva, a to z dôvodu, že voľba práva nemôže viesť k tomu, že by bol spotrebiteľ zbavený ochrany, ktorú mu zaručuje právna úprava štátu, kde má obvyklý pobyt. Podľa uvedeného súdu sa platnosť ostatných podmienok mala posudzovať podľa rakúskeho práva. Napokon, pokiaľ ide o podmienky 6, 9 a 11, poukázal tento súd na to, že podľa relevantného luxemburského práva sa mali posudzovať len otázky súvisiace s ochranou údajov, keďže nariadenie Rím I nevylučuje uplatnenie smernice 95/46.

33

Odvolací súd, na ktorý sa obrátili obaja účastníci konania vo veci samej, zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na nové preskúmanie. Konštatoval, že na určenie rozhodného práva je relevantné nariadenie Rím I, a meritórne preskúmal len podmienku 12 týkajúcu sa voľby rozhodného práva. V tejto súvislosti dospel k záveru, že článok 6 ods. 2 tohto nariadenia neumožňuje vyvodiť protiprávnosť uvedenej podmienky a že podľa článku 10 ods. 1 tohto nariadenia sa analýza tejto podmienky mala uskutočniť skôr podľa luxemburského práva. Uvedený súd vyzval súd prvého stupňa, aby uskutočnil túto analýzu, a následne poukázal na to, že keby sa podmienka 12 mala ukázať ako zákonná vzhľadom na luxemburské právo, ostatné podmienky by tiež mali byť preskúmané z pohľadu tohto práva, pričom by bolo potrebné pristúpiť k porovnaniu s rakúskym právom, aby sa určilo právo, ktoré je priaznivejšie pre spotrebiteľov v zmysle článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I.

34

VKI sa obrátila na Oberster Gerichshof (Najvyšší súd, Rakúsko), ktorý si kladie otázky v súvislosti s rozhodným právom v rámci veci samej. Za týchto okolností tento súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto otázky:

35

Prvými troma prejudiciálnymi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať spolu, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, ako je potrebné vykladať nariadenia Rím I a Rím II s cieľom určiť rozhodné právo alebo rozhodné práva uplatniteľné na žalobu o zdržanie sa konania v zmysle smernice 2009/22 namierenú proti používaniu údajne protiprávnych zmluvných podmienok podnikom so sídlom v členskom štáte, ktorý v elektronickom obchode uzatvára zmluvy so spotrebiteľmi s bydliskom v iných členských štátoch, a najmä v štáte vnútroštátneho súdu.

36

Na úvod je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o pôsobnosť nariadení Rím I a Rím II, pojmy „zmluvný záväzok“ a „mimozmluvný záväzok“, ktoré sú v nich uvedené, sa majú vykladať samostatne s odvolaním sa na systém a ciele týchto nariadení. Ako vyplýva z odôvodnenia 7 oboch nariadení, treba tiež prihliadať na cieľ zlučiteľnosti pri vzájomnom uplatňovaní týchto nariadení, ale tiež vo vzťahu k nariadeniu č. 44/2001 (ďalej len „nariadenie Brusel I“), ktoré vo svojom článku 5 rozlišuje medzi zmluvnými vecami a vecami nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti (pozri rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 43).

37

Pokiaľ ide o pojem „mimozmluvný záväzok“ v zmysle článku 1 nariadenia Rím II, treba pripomenúť, že pojem „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ podľa článku 5 bodu 3 nariadenia Brusel I zahŕňa všetky žaloby, ktorých cieľom je zistiť zodpovednosť žalovaného a ktoré sa netýkajú „zmluvných vecí“ v zmysle článku 5 bodu 1 tohto nariadenia (rozsudok z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 45).

38

V kontexte dohovoru z 27. septembra 1968 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32, ďalej len „Bruselský dohovor“) už Súdny dvor rozhodol, že preventívna žaloba podaná združením na ochranu spotrebiteľov s cieľom dosiahnuť zákaz používania podmienok považovaných za nekalé zo strany podnikateľa v zmluvách uzatvorených s jednotlivcami sa týka nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti v zmysle článku 5 bodu 3 tohto dohovoru (rozsudok z 1. októbra 2002, Henkel, C‑167/00, EU:C:2002:555, bod 50), pričom tento výklad platí aj v súvislosti s nariadením Brusel I (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2014, Brogsitter, C‑548/12, EU:C:2014:148, bod 19).

39

Z hľadiska cieľa zlučiteľnosti pri uplatňovaní pripomenutého v bode 36 tohto rozsudku možno úvahu, že mimozmluvná zodpovednosť pokrýva v oblasti ochrany spotrebiteľov aj porušenia právneho poriadku vyplývajúce z použitia nekalých podmienok, ktorému majú v zmysle svojho poslania zabrániť združenia na ochranu spotrebiteľov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2002, Henkel, C‑167/00, EU:C:2002:555, bod 42) v celom rozsahu preniesť do výkladu nariadení Rím I a Rím II. Je preto potrebné sa domnievať, že žaloba o zdržanie sa konania upravená v smernici 2009/22 sa týka mimozmluvného záväzku vyplývajúceho zo skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody v zmysle kapitoly II nariadenia Rím II.

40

Článok 6 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v jeho kapitole II, zakotvuje ako osobitné pravidlo týkajúce sa mimozmluvných záväzkov vyplývajúcich z aktu nekalej súťaže, uplatnenie právneho poriadku krajiny, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov alebo kolektívnych záujmov spotrebiteľov.

41

V tejto súvislosti vyplýva z odôvodnenia 21 nariadenia Rím II, že článok 6 ods. 1 tohto nariadenia konkretizuje v špecifickej oblasti nekalej súťaže zásadu lex loci damni zakotvenú v článku 4 ods. 1 uvedeného nariadenia.

42

Ako uviedol v bode 73 svojich návrhov generálny advokát, nekalá súťaž v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II zahŕňa používanie nekalých podmienok vložených do všeobecných obchodných podmienok, keďže môže ovplyvniť kolektívne záujmy spotrebiteľov ako celku, a preto ovplyvniť podmienky hospodárskej súťaže na trhu.

43

V prípade žaloby o zdržanie sa konania upravenej v smernici 2009/22 je krajinou, v ktorej dochádza k poškodeniu kolektívnych záujmov spotrebiteľov v zmysle článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II, krajina, kde majú bydlisko spotrebitelia, na ktorých podnikateľ zameriava svoju činnosť a ktorých záujmy chráni združenie na ochranu spotrebiteľov zainteresované prostredníctvom uvedenej žaloby.

44

Je potrebné spresniť, že článok 4 ods. 3 nariadenia Rím II, podľa ktorého sa uplatní právny poriadok inej krajiny, ak je zo všetkých okolností veci zrejmé, že skutočnosť, ktorá zakladá nárok na náhradu škody, má zjavne užšiu väzbu s inou krajinou, než je krajina uvedená v článku 4 ods. 1 tohto nariadenia, nemôže viesť k inému výsledku.

45

Ako totiž v bode 77 svojich návrhov uviedol generálny advokát, alternatívne pravidlo stanovené v článku 4 ods. 3 nariadenia Rím II, nie je vhodné pre oblasť nekalej hospodárskej súťaže, keďže cieľom článku 6 ods. 1 uvedeného nariadenia je chrániť kolektívne záujmy – prekračujúce rámec vzťahov medzi účastníkmi sporu – tým, že stanovuje pravidlo, ktoré je na tento účel osobitne prispôsobené. Tento cieľ by nebolo možné dosiahnuť, keby bolo možné odstrániť spomínané pravidlo na základe osobných spojitostí medzi uvedenými účastníkmi.

46

V každom prípade skutočnosť, že Amazon EU vo svojich všeobecných podmienkach stanovila, že na zmluvy, ktoré uzatvorila, sa uplatňuje právny poriadok krajiny, v ktorej má svoje sídlo, nemôže legitímne predstavovať uvedenú zjavne užšiu väzbu.

47

Ak by to bolo inak, podnikateľ, akým je Amazon EU, by si de facto mohol prostredníctvom uvedenej podmienky zvoliť právny poriadok, ktorému by podliehal mimozmluvný záväzok, a mohol by sa tak vyhnúť podmienkam, ktoré v tejto súvislosti stanovuje článok 14 ods. 1 prvý pododsek písm. a) nariadenia Rím II.

48

Je preto potrebné usúdiť, že rozhodné právo, ktoré sa uplatňuje na žalobu o zdržanie sa konania v zmysle smernice 2009/22, sa musí – bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 3 nariadenia Rím II – určiť podľa článku 6 ods. 1 tohto nariadenia, ak údajne došlo k porušeniu právnej úpravy, ktorá má chrániť záujmy spotrebiteľov v súvislosti s používaním nekalých podmienok vo všeobecných obchodných podmienkach.

49

Naopak rozhodné právo uplatňujúce sa na preskúmanie nekalej povahy podmienok, ktoré sú uvedené v spotrebiteľských zmluvách a sú predmetom žaloby o zdržanie sa konania, sa musí určiť samostatne podľa povahy týchto podmienok. V prípade, v ktorom má žaloba o zdržanie sa konania za cieľ zabrániť tomu, aby tieto podmienky boli vložené do spotrebiteľských zmlúv a vytvárali v nich zmluvné záväzky, musí byť rozhodné právo, ktoré sa uplatňuje na posúdenie týchto podmienok, určené podľa nariadenia Rím I.

50

Údajne nekalé podmienky, ktorých sa týka žaloba o zdržanie sa konania podaná vo veci samej, majú v prejednávanej veci vo vzťahu k spotrebiteľom, na ktorých sa vzťahujú, povahu zmluvných záväzkov v zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia Rím I.

51

Tento záver vôbec neoslabuje kolektívna povaha žaloby, ktorou sa platnosť týchto podmienok spochybňuje. Okolnosť, že uvedená žaloba sa netýka účinne uzavretých individuálnych zmlúv, je vlastná samotnej povahe takejto kolektívnej a preventívnej žaloby, v rámci ktorej sa uskutočňuje abstraktné posúdenie.

52

Na účely určenia rozhodného práva je preto potrebné rozlišovať medzi posúdením dotknutých podmienok na jednej strane a žalobou o zdržanie sa používania týchto podmienok, ktorú podalo združenie ako VKI, na strane druhej.

53

Toto rozlišovanie je nevyhnutné s cieľom zaručiť jednotné uplatňovanie nariadení Rím I a Rím II. Navyše samostatná väzba dotknutých podmienok zaručuje, že rozhodné právo sa nebude líšiť podľa zvoleného typu žaloby.

54

Ak by sa v rámci konania začatého na základe podania kolektívnej žaloby mali zmluvné podmienky posudzovať podľa práva, ktoré ako rozhodné stanovuje článok 6 ods. 1 nariadenie Rím II, existovalo by nebezpečenstvo, že kritériá preskúmania by sa líšili od kritérií použitých v rámci konania na základe individuálnej žaloby podanej spotrebiteľom.

55

Pokiaľ totiž ide o preskúmanie podmienok v rámci konania na základe individuálnej žaloby podanej spotrebiteľom, právo, ktoré je stanovené ako rozhodné pre zmluvu, sa môže líšiť od práva, ktoré je stanovené ako rozhodné pre žalobu o zdržanie sa konania, v prípade porušenia. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že úroveň ochrany spotrebiteľov je v jednotlivých členských štátoch ešte stále rôzna, tak ako to vyplýva z článku 8 smernice 93/13, takže posúdenie podmienky môže byť za rovnakých okolností rôzne, a to podľa rozhodného práva.

56

Takáto odlišná väzba podmienky s ohľadom na právo stanovené ako rozhodné, ktorá sa líši podľa typu podanej žaloby, by mala za následok predovšetkým odstránenie súladu posúdenia medzi kolektívnymi a individuálnymi žalobami, ktorý Súdny dvor vytvoril tým, že vnútroštátne súdy zaviazal, aby aj do budúcna ex offo vyvodili všetky dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva a týkajúce sa uznania, v rámci žaloby o zdržanie sa konania, nekalej povahy podmienky, ktorá je súčasťou všeobecných podmienok spotrebiteľských zmlúv, aby takáto podmienka nezaväzovala spotrebiteľov, ktorí uzavreli zmluvu obsahujúcu tieto všeobecné podmienky (pozri rozsudok z 26. apríla 2012, Invitel, C‑472/10, EU:C:2012:242, bod 43).

57

Nesúlad, ktorý by vznikol z dôvodu odlišnej väzby podmienky podľa typu podanej žaloby, by narušil cieľ sledovaný smernicami 2009/22 a 93/13, ktorým je zabezpečiť účinné ukončenie používania nekalých podmienok.

58

Z uvedeného vyplýva, že rozhodné právo, ktoré sa uplatňuje na žalobu o zdržanie sa konania v zmysle smernice 2009/22, sa musí určiť podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II, ak sa uvádza porušenie právnej úpravy, ktorej cieľom je ochrana záujmov spotrebiteľov, teda porušenie spôsobené použitím nekalých podmienok vo všeobecných obchodných podmienkach, kým rozhodné právo, ktoré sa uplatňuje na posúdenie dotknutej zmluvnej podmienky, sa musí vždy určiť podľa nariadenia Rím I, a to tak v rámci individuálnej žaloby, ako aj v rámci kolektívnej žaloby.

59

Je však potrebné spresniť, že pri posúdení nekalej povahy dotknutej zmluvnej podmienky v rámci žaloby o zdržanie sa konania z článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I vyplýva, že výberom rozhodného práva nie sú dotknuté imperatívne normy stanovené právnym poriadkom krajiny bydliska spotrebiteľov, ktorých záujmy sú prostredníctvom tejto žaloby chránené. Medzi tieto normy môžu patriť ustanovenia, ktoré preberajú smernicu 93/13, ak v zmysle článku 8 tejto smernice zabezpečujú vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľa.

60

Na prvé tri otázky je preto potrebné odpovedať v tom zmysle, že nariadenia Rím I a Rím II sa majú vykladať v tom zmysle, že bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 3 každého z uvedených nariadení, sa musí rozhodné právo uplatniteľné na žalobu o zdržanie sa konania v zmysle smernice 2009/22 namierenú proti používaniu údajne protiprávnych zmluvných podmienok podnikom so sídlom v členskom štáte, ktorý v elektronickom obchode uzatvára zmluvy so spotrebiteľmi s bydliskom v iných členských štátoch, a najmä v štáte vnútroštátneho súdu, určiť v súlade s článkom 6 ods. 1 nariadenia Rím II, kým rozhodné právo uplatniteľné na posúdenie dotknutej zmluvnej podmienky sa musí vždy určiť podľa nariadenia Rím I, a to bez ohľadu na to, či sa toto posúdenie uskutoční v rámci individuálnej žaloby alebo v rámci kolektívnej žaloby.

61

Svojou štvrtou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd pýta, či podmienka nachádzajúca sa vo všeobecných obchodných podmienkach v rámci zmluvy uzavretej v elektronickom obchode medzi podnikateľom a spotrebiteľom, teda podmienka, podľa ktorej sa táto zmluva spravuje právom štátu sídla tohto podnikateľa, je nekalou podmienkou v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13.

62

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán ku škode spotrebiteľa.

63

Článok 3 ods. 2 smernice 93/13 spresňuje, že podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola formulovaná vopred podnikateľom a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť jej obsah, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Ako uviedol v bode 84 svojich návrhov generálny advokát, všeobecné obchodné podmienky ako vo veci samej, takejto hypotéze zodpovedajú.

64

Podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13 nekalosť podmienky možno vyhlásiť len po preskúmaní jednotlivého prípadu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti, vrátane povahy tovarov alebo služieb, ktoré sú predmetom zmluvy.

65

Práve vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či vzhľadom na okolnosti vlastné prejednávanej veci podmienka spĺňa požiadavky dobrej viery, rovnosti a transparentnosti. Súdny dvor je však oprávnený vyvodiť z ustanovení smernice 93/13 kritériá, ktoré tento súd môže alebo musí uplatniť pri takomto posúdení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai, C‑26/13, EU:C:2014:282, body 40 a 45, ako aj citovanú judikatúru).

66

Pokiaľ ide o podmienku 12 všeobecných podmienok, ktorých sa týka vec sama, teda o podmienku týkajúcu sa rozhodného práva, je potrebné predovšetkým poukázať na to, že právna úprava Únie v zásade umožňuje doložky o voľbe rozhodného práva. Článok 6 ods. 2 nariadenia Rím I totiž zakotvuje možnosť zmluvných strán dohodnúť si rozhodné právo pre spotrebiteľskú zmluvu, pod podmienkou, že bude zabezpečené dodržanie ochrany, ktorá spotrebiteľovi prináleží v zmysle ustanovení práva jeho vnútroštátneho súdu, od ktorých nie je možné sa na základe dohody odchýliť.

67

Ako uviedol v bode 94 svojich návrhov generálny advokát, za týchto okolností vopred formulovaná doložka o voľbe rozhodného práva určujúca právo členského štátu, v ktorom má sídlo podnikateľ, predstavuje nekalú podmienku, len ak zahŕňa určité osobitosti, ktoré sú jej vlastné vzhľadom na jej znenie a kontext a spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán.

68

Konkrétne môže nekalosť takejto podmienky vyplývať z formulácie, ktorá nespĺňa požiadavku zrozumiteľného vypracovania, stanovenú v článku 5 smernice 93/13. Táto požiadavka, ako vyplýva z judikatúry, sa musí vzhľadom na to, že spotrebiteľ je voči podnikateľovi v znevýhodnenom postavení, najmä pokiaľ ide o úroveň informovanosti, vykladať široko (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2015, Van Hove, C‑96/14, EU:C:2015:262, bod 40 a citovanú judikatúru).

69

Navyše, keď sú účinky podmienky stanovené imperatívnymi právnymi normami, je podstatné, aby podnikateľ informoval o týchto normách spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. apríla 2012, Invitel, C‑472/10, EU:C:2012:242, bod 29). To je prípad článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I, ktorý stanovuje, že voľba rozhodného práva nesmie zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú také ustanovenia, od ktorých sa nemožno odchýliť dohodou podľa práva, ktoré by v prípade absencie voľby bolo rozhodným.

70

Vzhľadom na imperatívnu povahu požiadavky uvedenej v článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I má súd konfrontovaný s doložkou o voľbe rozhodného práva v prípade, ktorý sa týka spotrebiteľa s hlavným bydliskom v Rakúsku, uplatniť rakúske právne normy, od ktorých sa podľa rakúskeho práva nemožno odchýliť na základe dohody. Úlohou vnútroštátneho súdu je tieto normy prípadne identifikovať.

71

Na štvrtú otázku písm. a) je teda potrebné odpovedať v tom zmysle, že článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že podmienka spadajúca do všeobecných obchodných podmienok podnikateľa, ktorá nebola individuálne dohodnutá a podľa ktorej sa na zmluvu uzatvorenú prostredníctvom elektronického obchodu so spotrebiteľom vzťahuje právo členského štátu, v ktorom má tento podnikateľ sídlo, je nekalá, ak uvedie tohto spotrebiteľa do omylu tým, že vytvorí dojem, že na zmluvu sa vzťahuje iba právo tohto členského štátu, a neinformuje ho o tom, že na základe článku 6 ods. 2 nariadenia Rím I má takisto k dispozícii ochranu, ktorú mu zaručujú imperatívne normy právneho poriadku, ktorý by sa uplatnil, keby neexistovala táto podmienka, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu vzhľadom na všetky relevantné okolnosti.

72

Svojou štvrtou otázkou písm. b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46 má vykladať v tom zmysle, že spracovanie osobných údajov podnikom elektronického obchodu podlieha právu toho členského štátu, do ktorého tento podnik nasmeroval svoju činnosť.

73

Podľa článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46 každý členský štát uplatňuje vnútroštátne ustanovenia, ktoré prijme na základe tejto smernice, na spracovanie osobných údajov, tam kde sa spracovanie vykonáva v kontexte činností prevádzkarne prevádzkovateľa na území členského štátu.

74

Z toho vyplýva, že spracovanie údajov v kontexte činností prevádzkarne sa spravuje právom členského štátu, na území ktorého sa táto prevádzkareň nachádza.

75

Pokiaľ ide po prvé o pojem „prevádzkareň“ v zmysle smernice článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46, Súdny dvor už spresnil, že sa vzťahuje na každú hoci aj minimálnu skutočnú a efektívnu činnosť, ktorá je vykonávaná prostredníctvom stálej prevádzkarne (rozsudok z 1. októbra 2015, Weltimmo, C‑230/14, EU:C:2015:639, bod 31).

76

Ako v tejto súvislosti uviedol generálny advokát v bode 119 svojich návrhov, aj keď skutočnosť, že podnik, ktorý je prevádzkovateľom, nemá ani dcérsku spoločnosť, ani pobočku v členskom štáte, nevylučuje, že by v ňom mohol mať prevádzkareň v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46, takáto prevádzkareň nemôže existovať iba na základe skutočnosti, že tam je dostupná internetová stránka dotknutého podniku.

77

Skôr je potrebné zhodnotiť, ako už Súdny dvor uviedol, tak mieru stability prevádzkarne, ako aj to, či skutočne vykonáva činnosti v dotknutom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok z 1. októbra 2015, Weltimmo, C‑230/14, EU:C:2015:639, bod 29).

78

Pokiaľ ide po druhé o to, či sa predmetné spracovanie osobných údajov uskutočňuje „v kontexte činností“ tejto prevádzkarne v zmysle článku 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46, Súdny dvor už pripomenul, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby sa spracovanie dotknutých osobných údajov vykonalo „prostredníctvom“ samotnej dotknutej prevádzkarne, ale len aby sa vykonalo „v kontexte činností“ tejto prevádzkarne (rozsudok z 1. októbra 2015, Weltimmo, C‑230/14, EU:C:2015:639, bod 35).

79

Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby vzhľadom na túto judikatúru a na všetky relevantné okolnosti veci samej, určil, či Amazon EU uskutočňuje spracovanie dotknutých údajov v kontexte činnosti prevádzkarne, ktorá sa nachádza v inom členskom štáte, ako je Luxembursko.

80

Ako v bode 128 svojich návrhov uviedol generálny advokát, ak by vnútroštátny súd dospel k záveru, že prevádzkareň, v rámci ktorej Amazon EU vykonáva spracovanie údajov, sa nachádza v Nemecku, bude sa toto spracovanie riadiť nemeckým právom.

81

Vzhľadom na uvedené je na štvrtú otázku písm. b) potrebné odpovedať, že článok 4 ods. 1 písm. a) smernice 95/46 sa má vykladať v tom zmysle, že spracovanie osobných údajov podnikom elektronického obchodu podlieha právu toho členského štátu, do ktorého tento podnik nasmeroval svoju činnosť, ak sa zistí, že uvedený podnik spracováva dotknuté údaje v kontexte činností prevádzkarne nachádzajúcej sa v tomto členskom štáte. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či to tak je.

82

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: