Predbežné znenie

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

NILS WAHL

prednesené 14. septembra 2017 (1)

Vec C‑627/15

Dumitru Gavrilescu

Liana Gavrilescu

proti

SC Banca Transilvania SA, predtým SC Volksbank România SA

SC Volksbank România SA – sucursala Câmpulung

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung, Rumunsko)]

„Právomoc Súdneho dvora – Existencia prebiehajúceho konania pred vnútroštátnym súdom – Vnútroštátne ustanovenia umožňujúce späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru – Vnútroštátne ustanovenia umožňujúce odvolaciemu súdu preskúmať uznesenie o prerušení prvostupňového konania, kým Súdny dvor nerozhodne o návrhu na začatie prejudiciálneho konania – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Článok 4 ods. 2 smernice 93/13/EHS – Zmluvy o úveroch denominované v cudzej mene – Podmienky vylúčené z posudzovania nekalej povahy“

1.        Pán Dumitru Gavrilescu a pani Liana Gavrilescu (ďalej len „pán a pani Gavrilescu“) uzatvorili v Rumunsku s bankou SC Volksbank România SA (ďalej len „Volksbank“ alebo „banka“) zmluvu o úvere v švajčiarskych frankoch s povinnosťou splatiť úver v tej istej mene. Počas trvania úveru však miestna mena (rumunský leu) zaznamenala značný pokles hodnoty voči švajčiarskemu franku. Malo to negatívny vplyv na výšku mesačných splátok, ktoré pán a pani Gavrilescu museli uhrádzať banke, lebo svoj plat poberali v rumunských lei.

2.        Pán a pani Gavrilescu sa rozhodli podať voči banke Volksbank žalobu na Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung, Rumunsko), pričom sa odvolávali najmä na údajnú nekalú povahu podmienok splácania úveru v cudzej mene. Tvrdili, že v dôsledku týchto podmienok museli znášať riziká plynúce z možných výkyvov výmenného kurzu.

3.        Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung) sa v rámci uvedeného konania rozhodol položiť Súdnemu dvoru určité otázky týkajúce sa výkladu smernice 93/13/EHS(2). Následne však pán a pani Gavrilescu uzavreli s bankou Volksbank zmier a v súlade s platnou vnútroštátnou právnou úpravou sa rozhodli vziať späť žalobu podanú na vnútroštátny súd.

4.        Vnútroštátny súd napriek späťvzatiu žaloby informoval Súdny dvor, že na jednej strane trvá na svojich otázkach a na druhej strane by chcel Súdnemu dvoru položiť ďalšie dve otázky týkajúce sa rozsahu právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ.

5.        Prejednávaná vec je teda pre Súdny dvor príležitosťou spresniť svoju judikatúru týkajúcu sa požiadavky stanovenej v článku 267 ZFEÚ, podľa ktorej jeho rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach musí byť nevyhnutné na to, aby vnútroštátny súd mohol vydať rozsudok v spore vo veci samej.

I.      Právny rámec

A.      Právo EÚ

6.        Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje:

„Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.“

7.        Článok 4 smernice 93/13 stanovuje:

„1.      Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

2.      Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.“

B.      Rumunské právo

1.      Zákon č. 193/2000

8.        Legea nr. 193/2000 privind clauzele abuzive din contractele încheiate între comercianţi şi consumatori (zákon č. 193/2000 o nekalých podmienkach v zmluvách uzavretých medzi predajcami alebo dodávateľmi a spotrebiteľmi) z 10. novembra 2000 vo svojom opätovne uverejnenom znení(3) (ďalej len „zákon č. 193/2000“) je určený na prebratie smernice 93/13.

2.      Občiansky súdny poriadok

9.        Článok 406 Codul de procedură civilă (rumunský občiansky súdny poriadok) stanovuje:

„1.      Žalobca môže kedykoľvek vziať späť svoju žalobu čiastočne alebo v plnom rozsahu, a to ústnou formou na pojednávaní alebo písomnou žiadosťou.

2.      Túto žiadosť podá osobne alebo prostredníctvom osobitne povereného zástupcu.

3.      Pokiaľ dôjde k späťvzatiu po doručení žaloby, súd na žiadosť žalovaného nariadi žalobcovi, aby znášal trovy vzniknuté žalovanému.

4.      Ak žalobca vezme späť svoju žalobu na prvom pojednávaní, na ktoré sú účastníci riadne predvolaní, alebo neskôr, späťvzatie sa môže uskutočniť len s výslovným alebo tichým súhlasom druhého účastníka konania. Pokiaľ žalovaný nie je prítomný na pojednávaní, počas ktorého žalobca vyhlási, že chce vziať späť žalobu, súd určí lehotu, v ktorej má žalovaný vyjadriť svoje stanovisko k žiadosti o späťvzatie. Pokiaľ žalovaný v tejto lehote neodpovie, považuje sa to za konkludentný súhlas so späťvzatím…“

10.      Článok 414 občianskeho súdneho poriadku stanovuje:

„1.      O prerušení konania sa rozhodne uznesením, ktoré môže byť predmetom samostatného opravného prostriedku pred vyšším súdom…

2.      Kým je konanie prerušené, je možné podať opravný prostriedok proti uzneseniu o prerušení konania, ako aj proti uzneseniu, ktorým bol zamietnutý návrh na pokračovanie v prerušenom konaní.“

II.    Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky

11.      Zo skutkových okolností sporu vo veci samej uvedených vnútroštátnym súdom vyplýva, že pán a pani Gavrilescu uzatvorili 5. septembra 2008 zmluvu o úvere vo výške 45 000 švajčiarskych frankov (CHF) s bankou Volksbank. Úver bol dojednaný na 276 mesiacov s ročnou úrokovou sadzbou 3,99 %. Zmluva bola následne zmenená dodatkom č. 1 z 20. augusta 2010 a dodatkom č. 2 z 25. júna 2013.

12.      Úverová zmluva stanovovala, že každá platba sa musí v zásade uskutočniť v mene, v ktorej bol úver poskytnutý. Vnútroštátny súd uvádza, že každú zmenu výmenného kurzu znášal podľa podmienok úverovej zmluvy v plnom rozsahu dlžník.

13.      Bod 4.2 všeobecných podmienok stanovoval, že dlžník súhlasí s tým, že ak počas doby platnosti úveru dôjde k výkyvom v zmysle nárastu výmenného kurzu meny, v ktorej bol úver poskytnutý, viac než o 10 % v porovnaní s dňom uzavretia zmluvy, banka má s cieľom zabrániť tomu, aby sa ďalej zvyšovalo vystavenie menovému riziku, právo, nie však povinnosť, jednostranne previesť úver do rumunských lei, pričom na tento účel použije výmenný kurz švajčiarsky frank/rumunský leu, ktorý banka uplatňuje v deň vykonania prevodu. Výsledná hodnota úveru bude v dôsledku toho od toho okamihu zodpovedať hodnote vyjadrenej v rumunských lei, ktorá z tohto prevodu vyplynie. Aj v tejto súvislosti sa dlžníci zaviazali znášať všetky náklady plynúce z takého prevodu.

14.      Podľa bodu 4.3 všeobecných podmienok mohli dlžníci počas trvania úveru požiadať banku o vykonanie takého prevodu do rumunských lei, banka však nebola povinná takej žiadosti vyhovieť.

15.      Keďže pán a pani Gavrilescu sa domnievali, že zmluvné podmienky, podľa ktorých musí byť úver splatený v švajčiarskych frankoch a kurzové riziko znášajú dlžníci, sú nekalé, podali proti banke Volksbank žalobu na Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung). Keďže uvedený súd mal pochybnosti v súvislosti so správnym výkladom ustanovení smernice 93/13, uznesením z 22. októbra 2015 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.      Má sa článok 4 ods. 2 [smernice 93/13] vykladať v tom zmysle, že výrazy ‚hlavn[ý] predme[t] zmluvy‘ a ‚primeran[á] cen[a] a úhrad[a] na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane‘ zahŕňajú aj zmluvnú podmienku v rámci zmluvy o úvere poskytnutom v cudzej mene uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a to nie prostredníctvom individuálnej dohody, na základe ktorej je dlžník v súvislosti so splácaním pôžičky vo forme splátok povinný, aby na seba v plnom rozsahu prevzal ‚menové riziko‘ spočívajúce v potenciálnom negatívnom dôsledku medzimesačného nárastu platobnej povinnosti vyplývajúceho z výkyvov výmenného kurzu meny, ktorý by mal dlžník znášať v dôsledku dohodnutia úveru a jeho splácania vo forme splátok na základe zmluvy o úvere v cudzej mene odlišnej od domácej rumunskej meny?

2.      Má sa povinnosť spotrebiteľa znášať pri splácaní pôžičky rozdiel vyplývajúci z nárastu výmenného kurzu meny, v ktorej sa úver poskytol [švajčiarske franky], vykladať v súlade s článkom 4 ods. 2 [smernice 93/13] tak, že ide o odmenu, ktorej primeranosť s ohľadom na poskytnutú službu nemožno preskúmať na účel hodnotenia jej nekalej povahy?

3.      V prípade odpovede na predchádzajúcu otázku v tom zmysle, že predmetná zmluvná podmienka podlieha hodnoteniu nekalej povahy, možno predpokladať, že táto zmluvná podmienka spĺňa požiadavky dobrej viery, rovnováhy a transparentnosti podľa [smernice 93/13], pričom spotrebiteľovi umožňuje na základe jasných a zrozumiteľných kritérií predvídať dôsledky, ktoré pre neho z danej zmluvnej podmienky vyplývajú?

4.      Vzťahuje sa na zmluvnú podmienku, akou je podmienka uvedená v [bode] 4.2 všeobecných zmluvných podmienok, podľa ktorej sa banke v súvislosti s úverom, ktorý poskytla v [švajčiarskych frankoch], priznáva právo previesť tento úver do domácej meny v prípade výkyvov v zmysle nárastu výmenného kurzu o 10 % v porovnaní s výškou tohto kurzu v deň uzavretia zmluvy, a to s cieľom zabrániť tomu, aby sa ďalej zvyšovalo vystavenie menovému riziku, pričom obdobný nárok sa nepriznáva spotrebiteľovi, rozsah ochrany podľa smernice 93/13, alebo je predmetná zmluvná podmienka vylúčená z hodnotenia nekalého charakteru?“

16.      Listom z 18. marca 2016 vnútroštátny súd informoval Súdny dvor, že žalobcovia v spore vo veci samej vzali svoju žalobu späť. Vnútroštátny súd v dôsledku tejto udalosti vyjadril pochybnosti o zlučiteľnosti takého vnútroštátneho ustanovenia, akým je článok 406 rumunského občianskeho súdneho poriadku, s článkom 267 ZFEÚ. Za týchto okolností sa vnútroštátny súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru dodatočnú piatu prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 267 [ZFEÚ], podľa ktorého vnútroštátne súdy môžu podávať návrhy na [Súdny dvor], takému ustanoveniu, akým je článok 406 občianskeho súdneho poriadku, ktorý výslovne nezakazuje späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na [Súdny dvor], pričom vnútroštátny súd v dôsledku späťvzatia nemôže rozhodnúť o údajnej nekalej povahe zmluvných podmienok[?]“

17.      Vnútroštátny súd následne uznesením z 2. júna 2016 informoval Súdny dvor, že – v konaní o opravnom prostriedku, ktorý podala banka Volksbank proti uzneseniu vnútroštátneho súdu z 22. októbra 2015 –, Tribunalul Argeş (Vyšší súd Argeş, Rumunsko) rozhodnutím zo 17. marca 2016 zrušil toto uznesenie a vrátil vec vnútroštátnemu súdu, aby pokračoval v konaní.

18.      Chápem to tak, že Tribunalul Argeş (Vyšší súd Argeş) svojím rozhodnutím napomenul vnútroštátny súd za to, že v súlade s vnútroštátnym právom nevyvodil primerané dôsledky z toho, že pán a pani Gavrilescu vzali svoju žalobu späť. Podľa ustanovení vnútroštátneho práva mal vnútroštátny súd zastaviť konanie, v dôsledku čoho by sa návrh na začatie prejudiciálneho konania predložený Súdnemu dvoru stal bezpredmetným. Za týchto okolností sa vnútroštátny súd rozhodol položiť Súdnemu dvoru novú dodatočnú šiestu prejudiciálnu otázku:

„Bráni článok 267 [ZFEÚ] takému ustanoveniu vnútroštátneho práva, akým je článok 414 rumunského občianskeho súdneho poriadku, ktorý umožňuje odvolaciemu súdu preskúmať uznesenie o prerušení konania v rámci konania o opravnom prostriedku, ak sa týmto uznesením súd nižšieho stupňa rozhodol obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami?“

19.      Písomné pripomienky predložila banka Volksbank, poľská a rumunská vláda a Komisia. Volksbank, rumunská vláda a Komisia boli tiež vypočuté na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 8. júna 2017.

III. Analýza

20.      Hneď na úvod musím vyjadriť súhlas s bankou Volksbank, rumunskou vládou a Komisiou v tom, že táto vec je vo veľkej miere mimo právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ.

21.      Keďže sa však piata a šiesta prejudiciálna otázka – ktoré Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung) následne doplnil k pôvodným štyrom otázkam – týkajú práve rozsahu právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ, budem sa týmito otázkami bezodkladne zaoberať. Vzhľadom na odpovede na tieto otázky sa ukáže, že za takých okolností ako v spore vo veci samej, Súdny dvor nemá – alebo už nemá – právomoc rozhodnúť o prvých štyroch otázkach.

A.      Piata a šiesta otázka

22.      Piatou a šiestou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, či článok 267 ZFEÚ bráni i) vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré umožňujú späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, v dôsledku čoho vnútroštátny súd nemôže rozhodnúť o údajnej nekalej povahe zmluvných podmienok, a ii) vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré odvolaciemu súdu umožňujú preskúmať v rámci konania o opravnom prostriedku uznesenie o prerušení konania v prípade, že súd nižšieho stupňa uvedeným uznesením rozhodol o položení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

23.      Vnútroštátny súd sa týmito otázkami v podstate pýta, či sú vnútroštátne ustanovenia, ktoré mu ukladajú povinnosť ukončiť konanie vo veci samej po späťvzatí žaloby žalobcami, zlučiteľné s právom EÚ. Z iného hľadiska v týchto otázkach ide o to, či sa dá konanie vo veci samej stále považovať za prebiehajúce na účely článku 267 ZFEÚ.

1.      Právomoc Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ

24.      Ako som mal príležitosť zdôrazniť vo veci Gullotta,(4) úloha a funkcie Súdneho dvora sa riadia zásadou zverenia právomocí tak ako úloha a funkcie akejkoľvek inej inštitúcie Európskej únie. V tejto súvislosti článok 13 ods. 2 ZEÚ stanovuje: „Každá inštitúcia koná v medziach právomocí, ktoré sú jej zverené zmluvami, a v súlade s postupmi, podmienkami a cieľmi v nich ustanovenými.“ Právomoc Súdneho dvora je teda vymedzená systémom prostriedkov nápravy v súdnom konaní ustanovených Zmluvami, ktoré sú dostupné len vtedy, ak sú splnené podmienky uvedené v príslušných ustanoveniach.

25.      Pokiaľ ide o prejudiciálne konanie, článok 267 ZFEÚ výslovne stanovuje, že právomoc Súdneho dvora závisí od viacerých podmienok. Konkrétnejšie podľa prvého odseku tohto článku sa položené otázky musia týkať ustanovení práva EÚ, ktorých výklad alebo platnosť sú v konaní vo veci samej sporné. Okrem toho podľa druhého odseku tohto článku orgánom, ktorý podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, musí byť súdny orgán členského štátu a rozhodnutie o položenej otázke musí byť nevyhnutné na vydanie rozhodnutia v konaní vo veci samej.

26.      Tieto podmienky musia byť splnené nielen v okamihu, keď vnútroštátny súd podá návrh na Súdny dvor, ale aj počas celého konania. Ak tieto podmienky nie sú alebo už nie sú splnené, Súdny dvor musí odmietnuť vykonávať právomoc a môže to urobiť kedykoľvek počas konania.(5)

27.      V prejednávanej veci má ústredný význam podmienka, podľa ktorej musí byť rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnych otázkach nevyhnutné na to, aby mohol vnútroštátny súd vydať rozsudok v spore vo veci samej. Táto podmienka najmä znamená, že vnútroštátny súd musí prejednávať skutočný spor a že odpoveď, ktorú má poskytnúť Súdny dvor, musí byť relevantná na vyriešenie tohto sporu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž zo znenia, ako aj zo systematiky článku 267 ZFEÚ vyplýva, že vnútroštátny súdny orgán je oprávnený podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, len ak prejednáva vec, v rámci ktorej má vydať rozhodnutie spôsobilé zohľadniť prejudiciálny rozsudok.(6)

28.      Dôvodom je samotná úloha, ktorou poveruje Súdny dvor článok 267 ZFEÚ: pomáhať pri výkone spravodlivosti v členských štátoch(7) tým, že prispeje k efektívnemu vyriešeniu sporov týkajúcich sa práva EÚ, a nie formulovať poradné názory na všeobecné alebo hypotetické otázky(8)

29.      Práve s prihliadnutím na tieto skutočnosti podrobnejšie preskúmam piatu a šiestu otázku položenú zo strany Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung).

2.      Vnútroštátne ustanovenia umožňujúce späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor

30.      Vnútroštátny súd vyjadruje pochybnosti o tom, či je za takých okolností ako v spore vo veci samej vnútroštátna právna úprava – akou je článok 406 rumunského občianskeho súdneho poriadku – umožňujúca späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor v súlade s právom EÚ. Ako dôvod uvádza to, že vnútroštátny súd v dôsledku späťvzatia žaloby stráca právomoc rozhodovať o návrhoch týkajúcich sa existencie nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

31.      Ja také pochybnosti nemám. Z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie, nevidím dôvod domnievať sa, že vnútroštátne procesné pravidlo, ktoré umožňuje späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, v dôsledku čoho sa prejudiciálne konanie stáva bezpredmetným, by mohlo byť nezlučiteľné s článkom 267 ZFEÚ. Práve naopak, také vnútroštátne ustanovenie sa javí byť v úplnom súlade s duchom článku 267 ZFEÚ.

a)      Zásada individuálnej autonómie a riadneho výkonu spravodlivosti

32.      Na začiatok si treba uvedomiť, že pravidlá, ktoré umožňujú žalobcom nepokračovať v konaní alebo vziať späť všetky ich návrhy alebo ich časť – najmä v občianskych a obchodných veciach –, sú pre riadny výkon spravodlivosti úplne kľúčové. Tieto pravidlá sú vyjadrením zásady individuálnej autonómie (ktorá sa v niektorých systémoch nazýva aj dispozičná maxima): to, či a v akom rozsahu sa jednotlivec rozhodne uplatniť svoje práva na súde, závisí v konečnom dôsledku od vôle tejto osoby.(9)

33.      V mnohých systémoch – vrátane konaní na súdoch Európskej únie(10) – totiž môže žalobca jednostranne vykonať svoju právomoc na späťvzatie žaloby a žalovaný proti tomu nemôže namietať. Keby mal súd povinnosť (alebo dokonca len obyčajnú možnosť) pokračovať v konaní, keď už pred ním neprebieha spor, neslúžilo by to užitočnému cieľu: neboli by návrhy, o ktorých by sudcovia mohli rozhodovať. V skutočnosti by to spôsobilo len nárast počtu nerozhodnutých vecí na súdoch (problém, ktorý je spoločný pre mnohé systémy) a verejných výdavkov.

34.      „Nútené“ pokračovanie konania by navyše mohlo odradiť účastníkov od uzatvárania zmierov, či už na súdoch alebo mimo nich, čo je cieľom sledovaným mnohými právnymi systémami.(11) V tomto smere chcem poukázať na to, že podľa článku 147 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora pokiaľ nie je stanovené inak, „ak sa účastníci konania dohodnú na riešení svojho sporu ešte pred vydaním rozhodnutia a ak oznámia Súdnemu dvoru, že svoje návrhy berú späť, predseda nariadi výmaz veci z registra a rozhodne o trovách konania v súlade s článkom 141, prípadne s ohľadom na návrhy účastníkov konania v tejto súvislosti“.

35.      Výklad článku 267 ZFEÚ navrhovaný vnútroštátnym súdom nie je v súlade s vyššie uvedenými zásadami.

b)      Na hypotetické otázky nie je potrebné odpovedať

36.      Čo je ešte dôležitejšie, z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nemôže odpovedať na prejudiciálne otázky, ak sa už skončilo konanie na súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.(12) Tá istá zásada sa uplatní v prípade, že hoci sa konanie na vnútroštátnej úrovni ešte formálne neskončilo, výklad práva EÚ požadovaný od Súdneho dvora by už nebol užitočný, lebo konanie vo veci samej sa de facto stalo bezpredmetným.(13)

37.      Súdny dvor napríklad rozhodol, že nie je potrebné odpovedať na niektoré prejudiciálne otázky, keď napriek tomu, že vnútroštátny súd nevzal späť svoj návrh podľa článku 267 ZFEÚ, bolo návrhom žalobcu v spore vo veci samej vyhovené v plnom rozsahu.(14) Súdny dvor tiež uznal, že postavenie žalobcu v spore vo veci samej je v zásade také, že môže spôsobiť bezpredmetnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania jednoducho tým, že nebude pokračovať v konaní na vnútroštátnom súde.(15)

38.      Vo všetkých týchto prípadoch sa prejudiciálne otázky stali hypotetickými vzhľadom na to, že ustanovenia práva EÚ, ktorých výklad vnútroštátny súd požadoval, následne nemohli byť uplatnené v spore vo veci samej. Samotné želanie vnútroštátneho súdu zachovať jednu alebo viac otázok napriek tomu, že konanie vo veci samej sa stalo bezpredmetným, nemôže mať v tomto smere nijaký vplyv.(16) Netreba zdôrazňovať, že želanie vnútroštátneho súdu zachovať návrh na začatie prejudiciálneho konania nemôže mať za účinok rozšírenie právomoci Súdneho dvora za hranice stanovené v článku 267 ZFEÚ. Relevantné nie je ani to, že odpoveď Súdneho dvora by mohla byť pre súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania (alebo iné vnútroštátne súdy), užitočná v rámci ďalších prebiehajúcich konaní, ktoré sa týkajú podobnej problematiky,(17) alebo v rámci budúcich konaní, ktoré môžu súvisieť so sporom vo veci samej.(18)

39.      Odpoveď poskytnutá Súdnym dvorom totiž musí byť uplatniteľná s nepochybnou záväznosťou(19) v samotnom konaní, v rámci ktorého boli otázky položené.(20) Odpoveď Súdneho dvora na otázku položenú podľa článku 267 ZFEÚ, aj keď je formulovaná abstraktne, vždy vychádza zo skutkových a právnych okolností skutočnej veci prejednávanej vnútroštátnym súdom. Iné veci môžu napriek podobnosti predsa vykazovať určité rozdiely, ktoré môžu byť relevantné pre odpoveď, ktorú má poskytnúť Súdny dvor.

40.      Z tohto dôvodu Súdny dvor vo svojich „Odporúčania[ch] pre vnútroštátne súdy pri podávaní návrhov na začatie prejudiciálneho konania“ uviedol, že „pokiaľ výsledok viacerých konaní prebiehajúcich pred vnútroštátnym súdom závisí od odpovede Súdneho dvora na otázky, ktoré mu položil vnútroštátny súd, vnútroštátny súd môže uviesť, že spája tieto veci do návrhu na začatie prejudiciálneho konania, aby umožnil Súdnemu dvoru odpovedať na položené otázky, napriek prípadnému späťvzatiu jedného alebo viacerých návrhov“.(21)

c)      Dôsledky pre konanie na Súdnom dvore

41.      Výklad článku 267 ZFEÚ navrhovaný vnútroštátnym súdom by mal aj určité významné dôsledky pre konanie na Súdnom dvore.

42.      Po prvé sa dá očakávať, že účastníci konania vo veci samej by často Súdnemu dvoru nepredkladali pripomienky (nemali by na tom záujem) alebo by ich predkladali len s cieľom poukázať na to, že konanie vo veci samej sa stalo bezpredmetným. Túto situáciu ilustruje prejednávaná vec: žalobcovia v spore vo veci samej (pán a pani Gavrilescu) nepredložili písomné pripomienky, ani sa nedostavili na pojednávanie a žalovaná v spore vo veci samej (Volksbank România) predložila písomné a ústne pripomienky, ktoré sú do veľkej miery zamerané na právomoc Súdneho dvora. V takom prípade by teda Súdny dvor rozhodol o hmotnoprávnych otázkach položených vnútroštátnym súdom napriek tomu, že by mal v tomto smere k dispozícii obmedzené alebo vôbec nijaké tvrdenia účastníkov konania vo veci samej. Treba konštatovať, že toto nie je ideálny priebeh konania.

43.      Po druhé a čo je dôležitejšie, účastníkom konania, v ktorom by bol (súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, alebo inými súdmi) uplatnený rozsudok Súdneho dvora, by v podstate bola odopretá možnosť zúčastniť sa na konaní na Súdnom dvore. Považoval by som to za zneužitie alebo prinajmenšom za neortodoxné zaobchádzanie s konaním upraveným v článku 267 ZFEÚ. Kým takéto podobné alebo budúce návrhy nebudú podané na Súdny dvor, uvedené veci nie sú – z pohľadu Súdneho dvora – „zrelé“ na rozhodnutie.(22)

d)      Zásada procesnej autonómie

44.      Výklad článku 267 ZFEÚ, ktorý tu navrhujem, je tiež vo väčšom súlade so zásadou procesnej autonómie. Podľa ustálenej judikatúry v prípade neexistencie pravidiel EÚ v danej oblasti vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu prináleží, aby zaviedol procesné pravidlá pre žaloby určené na ochranu práv jednotlivcov, ale pod podmienkou, že nesmú byť menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie podliehajúce vnútroštátnemu právu (zásada ekvivalencie), a že nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právo EÚ (zásada efektivity).(23)

45.      Domnievam sa, že v prejednávanej veci sú dodržané obe zásady. Ak to správne chápem, článok 406 rumunského občianskeho súdneho poriadku sa uplatňuje bez rozdielu na žaloby založené na porušení práva EÚ a na podobné žaloby založené na porušení vnútroštátneho práva.(24) Tento článok navyše sotva možno považovať za ustanovenie, ktoré prakticky znemožňuje alebo nadmerne sťažuje výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok EÚ: osoby namietajúce porušenie smernice 93/13 musia len pokračovať v už začatom konaní, aby ich návrh prejednali príslušné vnútroštátne súdy.

46.      Je pravda, že v oblasti ochrany spotrebiteľa Súdny dvor zaviedol niekoľko obmedzení zásady procesnej autonómie, aby bola zabezpečená primeraná ochrana práv spotrebiteľov, ktorí sa vo všeobecnosti voči predajcom alebo dodávateľom nachádzajú v nevýhodnejšom postavení.(25) Tieto výnimky sa však týkali vecí, v ktorých vnútroštátne procesné pravidlá v rámci prebiehajúcich súdnych konaní sťažovali alebo znemožňovali ochranu práv spotrebiteľov. Dôvodom bolo najmä to, že spotrebiteľ si nebol vedomý svojich práv alebo by mohol pri výkone týchto práv naraziť na ťažkosti(26) (napríklad nebol vypočutý alebo mu nebolo umožnené odvolávať sa na ustanovenia smernice 93/13, alebo bolo sudcovi zabránené zaoberať sa ex offo otázkami v zmysle tejto smernice).(27) Pozitívny zásah vnútroštátneho súdu tak „kompenzoval“ neschopnosť spotrebiteľa náležite hájiť svoje práva v rámci súdneho konania.

47.      Naopak, v prejednávanej veci si pán a pani Gavrilescu boli veľmi dobre vedomí práv, ktoré smernica 93/13 priznáva spotrebiteľom, keďže podali žalobu, ktorou sa dovolávali svojich údajných práv vyplývajúcich zo smernice. Následne sa však vedome rozhodli vziať svoju žalobu späť, lebo – ako sa dá predpokladať – považovali vyrovnanie ponúkané bankou za uspokojivé. V tejto veci teda nejde o nevedomosť alebo ťažkosti spotrebiteľa s výkonom práv, ktoré by mal pozitívny zásah vnútroštátneho súdu „kompenzovať“.

48.      Aktívny zásah vnútroštátneho súdu v spore vo veci samej by mal navyše za následok nezohľadnenie a konanie proti zjavnej vôli spotrebiteľa. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora však vyplýva, že vnútroštátny súd v tomto smere nemôže postupovať proti zjavnej vôli dotknutých spotrebiteľov.(28)

49.      V tejto súvislosti musím zdôrazniť, že to, čo sa stalo v spore vo veci samej, v nijakom prípade nie je nezvyčajné ani nenormálne: žalobcovia často podávajú žaloby práve s úmyslom prinútiť žalovaných, aby uspokojili ich nároky, alebo prinajmenšom priviesť ich k tomu, aby začali rokovať o možnom vyrovnaní. Späťvzatie žaloby je teda často spôsobené tým, že požiadavky žalobcu boli uspokojené v plnom rozsahu alebo v uspokojivej miere v rámci mimosúdneho vyrovnania. Späťvzatie môže byť aj dôsledkom toho, že žalobca zhodnotí pomer nákladov na súdne konanie a možných prínosov z hľadiska šancí na úspech.

50.      Je jasné, že v niektorých prípadoch si spotrebiteľ môže v priebehu konania uvedomiť, že spor pravdepodobne prehrá, či už v plnom rozsahu alebo vo veľkej miere. Za týchto okolností by hrozilo, že „nútené“ pokračovanie konania – plynúce z toho, že vnútroštátny súd by odmietol zohľadniť vôľu účastníkov konania – bude mať „zvrátený“ účinok: keby spotrebiteľ spor nakoniec prehral, banka by bola oprávnená stiahnuť svoju pôvodnú ponuku a možno aj vymôcť od spotrebiteľa náhradu svojich trov konania (vrátane nákladov navyše vyplývajúcich z „núteného“ pokračovania konania).

51.      V skutočnosti by to tak mohlo byť v prejednávanej veci. Z dokumentov v spise totiž vôbec nevyplýva, že dva súbory zmluvných podmienok, ktoré žalobcovia v spore vo veci samej napadli pre ich nekalú povahu, sú naozaj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, podľa ktorej musí byť úver splatený v tej istej mene, v ktorej bol poskytnutý, a ktorá teda vystavila spotrebiteľov určitému „kurzovému riziku“, viaceré skutočnosti naznačujú, že táto podmienka môže byť vylúčená z posudzovania nekalej povahy, lebo sa týka „hlavného predmetu zmluvy“ v zmysle článku 4 ods. 2 smernice 93/13.(29) Navyše pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, podľa ktorej má banka právo previesť za určitých podmienok úver do miestnej meny – hoci s najväčšou pravdepodobnosťou nepatrí do pôsobnosti článku 4 ods. 2 smernice 93/13(30) –, jej možná nekalá povaha napriek tomu zďaleka nie je zjavná.(31)

52.      Keďže podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom banka v dojednanom urovnaní vo veľkej miere vyhovela požiadavkám pána a pani Gavrilescu, dá sa len špekulovať o tom, či by z ich pohľadu bolo múdre pokračovať v súdnom konaní. Súdnemu dvoru síce neprináleží zaujať v tomto smere stanovisko, je však nepopierateľné, že v mnohých prípadoch by konanie vnútroštátneho súdu ex offo išlo proti vôli účastníkov a v konečnom dôsledku by hrozilo, že cieľ spočívajúci v ochrane slabšej strany bude narušený, a nie dosiahnutý.

53.      Výklad článku 267 ZFEÚ navrhovaný vnútroštátnym súdom tak nielenže ide proti zneniu a účelu tohto ustanovenia, ale zdá sa, že je tiež nezlučiteľný s niektorými všeobecnými zásadami práva EÚ. Pozitívny zásah vnútroštátneho súdu by navyše zďaleka nenapravil existujúcu nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ale prinajmenšom v niektorých prípadoch by mohol byť pre spotrebiteľa kontraproduktívny.

e)      Treba rozlišovať prejednávanú vec od rozsudku Matei

54.      Nakoniec chcem len poukázať na to, že treba rozlišovať prejednávanú vec od rozsudku Matei(32), ktorý sa v návrhu na začatie prejudiciálneho konania opakovane spomína. V uvedenej veci vnútroštátny súd informoval Súdny dvor, že účastníci konania síce uzavreli dohodu o urovnaní, súd však túto dohodu nemôže potvrdiť, lebo nie je v súlade s vnútroštátnym právom. V dôsledku toho sa vychádzalo z toho, že konanie na vnútroštátnom súde stále prebieha. Naopak, ako vnútroštátny súd uznal v listoch zaslaných Súdnemu dvoru, v prejednávanej veci žalobca vzal späť žalobu v súlade s vnútroštátnym právom.

55.      Okrem toho, zatiaľ čo vo veci Matei by bola dohoda strán o urovnaní potvrdená rozhodnutím vnútroštátneho súdu (čím by sa z nej mohla stať res iudicata), v prejednávanej veci pán a pani Gavrilescu stále môžu podať novú žalobu, ak sa budú domnievať, že zmluvné podmienky dojednané v dohode o urovnaní s bankou Volksbank sú v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13.

f)      Predbežný záver

56.      Vzhľadom na to podľa môjho názoru nič v podkladoch, ktoré má Súdny dvor k dispozícii, nevyvoláva pochybnosti o súlade takého procesného ustanovenia, aké je predmetom prejednávanej veci, s právom EÚ. Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že článok 267 ZFEÚ nebráni vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré umožňujú späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, ani v prípade, že vnútroštátnemu súdu je v dôsledku toho odopretá možnosť rozhodnúť o údajnej nekalej povahe zmluvných podmienok.

57.      Zdá sa, že odpoveď navrhnutá na piatu prejudiciálnu otázku postačuje na rozhodnutie prejednávanej veci: vzhľadom na to, že Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung) už neprejednáva tento spor, nie je potrebné odpovedať na nijakú ďalšiu otázku položenú uvedeným súdom. Keďže je však šiesta otázka úzko prepojená s piatou otázkou, pre úplnosť sa teraz budem zaoberať problémami, ktoré s ňou súvisia.

3.      Vnútroštátne ustanovenia umožňujúce odvolaciemu súdu preskúmať uznesenie o prerušení konania

58.      Podľa ustálenej judikatúry článok 267 ZFEÚ nebráni tomu, aby proti rozhodnutiam súdu, ktorého rozhodnutia môžu byť predmetom opravných prostriedkov podľa vnútroštátneho práva a ktorý sa obrátil na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, mohli byť podané zvyčajné opravné prostriedky stanovené vnútroštátnym právom a umožňujúce súdu vyššieho stupňa rozhodnúť v spore, ktorý je predmetom prejudiciálneho konania, a prevziať tak zodpovednosť za zabezpečenie dodržiavania práva EÚ.(33)

59.      Súdny dvor v súlade s touto zásadou už rozhodol – napríklad v rozsudkoch Pohotovosť(34) a BNP Paribas Personal Finance a Facet(35) –, že konanie sa môže stať bezpredmetným, ak odvolací súd podľa príslušných vnútroštátnych procesných predpisov zruší rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorým nepripustil späťvzatie návrhu navrhovateľa, a nariadi vnútroštátnemu súdu vziať späť návrh na začatie prejudiciálneho konania.

60.      Na prvý pohľad sa síce môže zdať, že formulácia rozsudku Pohotovosť(36) ponecháva Súdnemu dvoru určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o to, či sa v takej situácii predsa len môže rozhodnúť, že bude pokračovať v konaní, bol by to však zjavne nesprávny výklad rozsudku.

61.      Voľná úvaha, ktorú v tomto smere má Súdny dvor – a na ktorú odkazuje rozsudok Pohotovosť –, sa môže týkať len posúdenia významu, váhy a dôveryhodnosti informácií, ktoré môže získať od účastníkov alebo iných súdov, než je vnútroštátny súd, pokiaľ ide o to, že konanie vo veci samej sa skončilo alebo sa stalo bezpredmetným.

62.      Pokiaľ totiž ide o právomoc Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ, situácia je „čierno‑biela“: buď Zmluva Súdnemu dvoru priznáva právomoc (a povinnosť) prejednať vec, alebo mu ju nepriznáva. Na jednej strane za predpokladu, že má právomoc a že návrh je prípustný, je Súdny dvor povinný zaoberať sa všetkými návrhmi, ktoré sú mu predložené podľa článku 267 ZFEÚ.(37) Na druhej strane Súdny dvor nemôže rozhodnúť, že prejedná určitú vec napriek tomu, že nepatrí do jeho právomoci.

63.      Takže keď informácie predložené Súdnemu dvoru jednoznačne preukazujú, že konanie vo veci samej je už bezpredmetné, Súdny dvor má povinnosť odmietnuť vykonávať právomoc. Práve to je prípad prejednávanej veci, lebo samotný vnútroštátny súd informoval Súdny dvor o tom, že žalobcovia vzali svoju žalobu späť – v súlade so zákonom podľa vnútroštátneho práva.

64.      Dôležité je to, že odvolací súd zrušil uznesenie vnútroštátneho súdu o prerušení konania z toho dôvodu, že vnútroštátny súd odmietol vyvodiť dôsledky zo späťvzatia žaloby žalobcami. Rozhodnutie odvolacieho súdu sa netýkalo – ako zdôraznila rumunská vláda – tých aspektov uznesenia, ktoré súviseli s návrhom na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ.

65.      Situácia v spore vo veci samej je teda podobná situácii, ktorú Súdny dvor skúmal napríklad vo veciach Nationale Loterij(38) a Cloet a Cloet(39): odvolací súd vykladal a uplatnil dotknuté ustanovenia vnútroštátneho práva takým spôsobom, aby len rozhodol samotný spor na základe pravidiel, ktoré si nevyžadovali výklad ustanovení práva EÚ. Na rozdiel od situácie posudzovanej vo veci Cartesio(40) vnútroštátne procesné pravidlo, ktoré je predmetom sporu vo veci samej, nebolo vykladané alebo uplatňované tak, že by bola vnútroštátnemu súdu odopretá možnosť položiť prejudiciálnu otázku.

66.      Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa domnievam, že článok 267 ZFEÚ nebráni vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré odvolaciemu súdu umožňujú preskúmať v rámci konania o opravnom prostriedku uznesenie o prerušení konania s cieľom určiť, či dané konanie stále prebieha, ani v prípade, že súd nižšieho stupňa uvedeným uznesením rozhodol o položení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

4.      Záverečné poznámky

67.      Na záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na piatu a šiestu prejudiciálnu otázku v tom zmysle, že článok 267 ZFEÚ nebráni vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré umožňujú späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, ani v prípade, že vnútroštátnemu súdu je v dôsledku toho odopretá možnosť rozhodnúť o údajnej nekalej povahe zmluvných podmienok. Toto ustanovenie navyše nebráni vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré odvolaciemu súdu umožňujú preskúmať v rámci konania o opravnom prostriedku uznesenie o prerušení konania s cieľom určiť, či dané konanie stále prebieha, ani v prípade, že súd nižšieho stupňa uvedeným uznesením rozhodol o položení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

68.      Z toho vyplýva, že Súdny dvor už nemá právomoc odpovedať na prvé štyri prejudiciálne otázky. Keďže vnútroštátna právna úprava umožňujúca späťvzatie žaloby nie je nezlučiteľná s právom EÚ, na vnútroštátnom súde už neprebieha konanie na účely článku 267 ZFEÚ. Uvedené otázky sa v dôsledku toho stali hypotetickými. Navrhujem teda, aby Súdny dvor v súlade s článkom 100 ods. 2 rokovacieho poriadku konštatoval, že nie je potrebné odpovedať na prvú, druhú, tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku.

IV.    Návrh

69.      Na záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Judecătoria Câmpulung (Prvostupňový súd Câmpulung, Rumunsko), takto:

–        Článok 267 ZFEÚ nebráni vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré umožňujú späťvzatie žaloby po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor, ani v prípade, že vnútroštátnemu súdu je v dôsledku toho odopretá možnosť rozhodnúť o údajnej nekalej povahe zmluvných podmienok.

–        Článok 267 ZFEÚ nebráni vnútroštátnym procesným ustanoveniam, ktoré odvolaciemu súdu umožňujú preskúmať v rámci konania o opravnom prostriedku uznesenie o prerušení konania s cieľom určiť, či dané konanie stále prebieha, ak súd nižšieho stupňa uvedeným uznesením rozhodol o položení prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru.

1      Jazyk prednesu: angličtina.

2      Smernica Rady z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, 1993, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288).

3      Naposledy opätovne uverejnený v Monitorul Oficial al României, časť I, č. 543, z 3. augusta 2012.

4      Návrhy prednesené vo veci Gullotta a Farmacia di Gullotta Davide & C. (C‑497/12, EU:C:2015:168, body 16 až 19 a ďalšie odkazy).

5      Pozri článok 100 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

6      Pozri najmä uznesenie z 5. júna 2014, Antonio Gramsci Shipping a i. (C‑350/13, EU:C:2014:1516, bod 10 a tam citovanú judikatúru).

7      Pozri okrem iných rozsudok z 15. septembra 2011, Unió de Pagesos de Catalunya (C‑197/10, EU:C:2011:590, bod 18 a tam citovanú judikatúru).

8      Pozri okrem iného rozsudok z 27. februára 2014, Pohotovosť (C‑470/12, EU:C:2014:101, bod 29 a tam citovanú judikatúru).

9      Pokiaľ ide o novšiu judikatúru, porovnaj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci British Airways/Komisia (C‑122/16 P, EU:C:2017:406, body 84 a 85 a ďalšie odkazy). Pokiaľ ide o význam tejto zásady vo všeobecnosti, pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Belov (C‑394/11, EU:C:2012:585, bod 45, poznámka pod čiarou 39): „Dispozičná maxima, podľa ktorej je začatie, ukončenie a priebeh konania v rukách účastníkov, platí v mnohých (občianskych) správnych poriadkoch členských štátov a umožňuje účastníkom napríklad to, aby právny spor ukončili zmierom bez rozsudku.“

10      Pozri najmä článok 148 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Pokiaľ ide o návrh, pozri uznesenie predsedu Súdneho dvora z 19. marca 1996, Komisia/Grécko (C‑120/94, EU:C:1996:116, body 5 až 13).

11      Aby som uviedol aspoň jeden príklad, pravidlá Svetovej obchodnej organizácie (ďalej len „WTO“) stanovujú: „Riešenie, ktoré je pre sporné strany prijateľné a je v zhode s [dohodami WTO], bude vedome uprednostnené [pred podaním sťažnosti v rámci mechanizmu na urovnávanie sporov]“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát) (pozri článok 3 ods. 7 Dohovoru o pravidlách a postupoch pri urovnávaní sporov).

12      Pozri najmä rozsudky z 21. apríla 1988, Pardini (338/85, EU:C:1988:194, body 10 a 11), a zo 16. júla 1992, Lourenço Dias (C‑343/90, EU:C:1992:327, bod 18).

13      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. júna 1995, Zabala Erasun a i. (C‑422/93 až C‑424/93, EU:C:1995:183, bod 30).

14      Pozri rozsudky z 12. marca 1998, Djabali (C‑314/96, EU:C:1998:104, body 15 až 23), a z 20. januára 2005, García Blanco (C‑225/02, EU:C:2005:34, body 29 až 32).

15      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. mája 2001, TNT Traco (C‑340/99, EU:C:2001:281, bod 34).

16      Pozri v tomto zmysle uznesenia z 10. júna 2011, Mohammad Imran (C‑155/11 PPU, EU:C:2011:387, body 16 až 22), a z 22. októbra 2012, Šujetová (C‑252/11, neuverejnené, EU:C:2012:653, bod 10 a nasl.).

17      Pozri rozsudok z 20. januára 2005, García Blanco (C‑225/02, EU:C:2005:34, body 22 až 24 a 30 až 32). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott v tej istej veci (EU:C:2004:669, bod 34).

18      Pozri najmä uznesenie z 10. júna 2011, Mohammad Imran (C‑155/11 PPU, EU:C:2011:387, body 19 a 20).

19      Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júna 2015, Gauweiler a i. (C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 12 a tam citovanú judikatúru).

20      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. júla 2014, Da Silva (C‑189/13, neuverejnený, EU:C:2014:2043, bod 34).

21      Bod 25 (kurzívou zvýraznil generálny advokát) (Ú. v. EÚ C 439, 2016, s. 1).

22      Požičiavam si tu bežne používaný výraz v práve USA. Americký Court of Appeals for the Second Circuit (Odvolací súd pre druhý obvod, Spojené štáty) vo svojom rozsudku konštatoval: „Ústavná zrelosť je pojmom právnej náuky, ktorý… predstavuje obmedzenie právomoci súdnych orgánov. Bráni súdom v tom, aby vykladali právo vo vzduchoprázdne a aby vytvárali zovšeobecnené právne pravidlá, pokiaľ si to nevyžaduje riešenie skutočného sporu… Zrelosť založená na opatrnosti je potom nástrojom, ktorý môžu súdy používať na zvýšenie presnosti svojich rozhodnutí a na to, aby sa nezamotali do rozhodnutí, ktoré sa neskôr môžu ukázať ako zbytočné alebo si môžu vyžadovať predčasné skúmanie najmä ústavných otázok, ktoré sa časom môžu stať jednoduchšími alebo menej kontroverznými“ [pozri rozsudok Simmonds v. Immigration and Naturalization Service, 326 F.3d 351, 357 (2d Cir. 2003)]. Domnievam sa, že tieto úvahy mutatis mutandis platia v prejednávanej veci.

23      Pozri okrem iného rozsudok zo 17. marca 2016, Bensada Benallal (C‑161/15, EU:C:2016:175, bod 24 a tam citovanú judikatúru).

24      Pozri analogicky rozsudok z 20. októbra 2016, Danqua (C‑429/15, EU:C:2016:789, bod 30).

25      Pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. decembra 2016, Gutiérrez Naranjo a i. (C‑154/15, C‑307/15 a C‑308/15, EU:C:2016:980, bod 56).

26      Pozri rozsudok z 26. októbra 2006, Mostaza Claro (C‑168/05, EU:C:2006:675, bod 28 a tam citovanú judikatúru).

27      Pozri napríklad rozsudky zo 14. marca 2013, Aziz (C‑415/11, EU:C:2013:164); zo 14. júna 2012, Banco Español de Crédito (C‑618/10, EU:C:2012:349), a z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing (C‑137/08, EU:C:2010:659).

28      Pozri napríklad rozsudky zo 4. júna 2009, Pannon GSM (C‑243/08, EU:C:2009:350, bod 33 a výrok), a z 21. februára 2013, Banif Plus Bank (C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 35). Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Duarte Hueros (C‑32/12, EU:C:2013:128, bod 53), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Szpunar v spojených veciach Sales Sinués a Drame Ba (C‑381/14 a C‑385/14, EU:C:2016:15, body 69 a 70).

29      V tomto smere pozri návrhy, ktoré som predniesol vo veci Andriciuc a i. (C‑186/16, EU:C:2017:313, body 34 až 59).

30      Po prvé sa zdá, že taká zmluvná podmienka, aká je predmetom prejednávanej veci, sa netýka jadra zmluvného vzťahu medzi bankou a spotrebiteľom, ale skôr aspektu, ktorý má v uvedenom vzťahu druhotný význam. Zdá sa totiž, že táto zmluvná podmienka je v celkovom systéme zmluvy doplnková: poskytovateľovi úveru iba priznáva právomoc previesť sumu požičaných peňazí z jednej meny do druhej. Ďalej sa zdá, že zmluvnú podmienku možno oddeliť od zvyšku zmluvy: keby táto podmienka neexistovala, základné črty úverovej zmluvy by zostali nezmenené. Po druhé sa zdá, že predmetná zmluvná podmienka sa netýka primeranej ceny a úhrady na jednej strane, ani tovaru alebo služieb dodávaných výmenným spôsobom na druhej strane. Predmetná zmluvná podmienka nestanovuje, že banka poskytne určitú službu výmenou za záväzok znášaný spotrebiteľmi. Právomoc priznaná banke – ktorú banka môže vykonávať jednostranne podľa vlastného uváženia a nemá protiváhu v podobnej právomoci priznanej spotrebiteľom – preto nemôže predstavovať „úhradu“, ktorej primeranosť ako protihodnoty za službu poskytnutú poskytovateľom úveru by bolo možné preskúmať. Pokiaľ ide o tieto otázky, pozri vo všeobecnosti rozsudky z 30. apríla 2014, Kásler a Káslerné Rábai (C‑26/13, EU:C:2014:282, body 36 až 59), a z 23. apríla 2015, Van Hove (C‑96/14, EU:C:2015:262, body 33 až 39).

31      Vnútroštátny súd by v tomto smere musel okrem iného preskúmať, či je možná nerovnováha medzi stranami vzniknutá na základe tejto zmluvnej podmienky „ku škode spotrebiteľa“ podľa článku 3 ods. 1 smernice 93/13. Nie je to zjavné: v bode 4.2 všeobecných podmienok úverovej zmluvy v prejednávanej veci bolo uvedené, že cieľom je „zabrániť tomu, aby sa ďalej zvyšovalo vystavenie menovému riziku“. Z toho vyplýva, že aspoň nepriamym účelom tejto podmienky je tiež ochrana spotrebiteľa. Pravdepodobne je tiež v záujme banky, aby spotrebiteľ neprestal plniť svoje záväzky v prípade významného poklesu hodnoty miestnej meny voči cudzej mene, v ktorej bol úver poskytnutý.

32      Rozsudok z 26. februára 2015, Matei (C‑143/13, EU:C:2015:127, body 37 až 42).

33      Pozri rozsudok z 9. septembra 2015, X a van Dijk (C‑72/14 a C‑197/14, EU:C:2015:564, bod 62 a tam citovanú judikatúru).

34      Rozsudok z 27. februára 2014, Pohotovosť (C‑470/12, EU:C:2014:101, bod 33).

35      Uznesenie predsedu Súdneho dvora z 25. septembra 2013, BNP Paribas PersonalFinance a Facet (C‑564/12, EU:C:2013:642).

36      Bod 33 rozsudku znie takto: „Iba v prípade, že odvolací súd zruší podľa príslušných vnútroštátnych procesných predpisov rozhodnutie súdu, ktorým nepripustil späťvzatie návrhu navrhovateľa, a nariadi mu vziať späť návrh na začatie prejudiciálneho konania, by Súdny dvor mohol zvážiť dôsledky rozhodnutia odvolacieho súdu a prípadne vymazať vec z registra Súdneho dvora po tom, ako by si v tejto súvislosti prípadne vyžiadal pripomienky súdu, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

37      Pozri rozsudky z 19. decembra 1968, De Cicco (19/68, EU:C:1968:56, s. 478), a z 26. januára 2017, Banco Primus (C‑421/14, EU:C:2017:60, bod 29).

38      Rozsudok z 15. decembra 2016, Nationale Loterij (C‑667/15, EU:C:2016:958).

39      Uznesenie zo 4. júna 2009, Cloet a Cloet (C‑129/08, EU:C:2009:347).

40      Rozsudok zo 16. decembra 2008, Cartesio (C‑210/06, EU:C:2008:723).