1.

Na úrovni Únie vznikajú pravidelne spory o to, či smie Európska únia vystupovať v medzinárodných orgánoch samostatne alebo iba spoločne so svojimi členskými štátmi v záujme zúčastniť sa na ich rokovaniach a rozhodovaní. Spor vzniká vždy v súvislosti s otázkou, z akého právneho základu má vychádzať vonkajšia činnosť Únie podľa jej základných Zmlúv.

2.

Takéto kompetenčné otázky sú mocenskými otázkami, o ktoré sa už desaťročia vedú vášnivé spory. Jednak ide o to, ako komplikovaný má byť interný proces rozhodovania na európskej strane, a jednak o to, kto smie zastupovať európsku stranu za medzinárodným rokovacím stolom. Zdá sa, že od účinnosti Lisabonskej zmluvy diskusie v tejto súvislosti sú ostrejšie.

3.

V prejednávanom prípade ide o opatrenia na ochranu morí v Antarktíde, najmä o vytvorenie rôznych chránených morských oblastí (CHMO), o ktorých sa už niekoľko rokov diskutuje v rámci výročných zasadnutí Komisie pre ochranu živých antarktických morských zdrojov (CCAMLR).

4.

Z hľadiska obsahu sa Európska komisia, Rada Európskej únie a členské štáty zhodujú v tom, že je nutné aktívne sa podieľať na ochrane morí v Antarktíde. Z formálneho hľadiska však Rada a členské štáty trvajú na tom, že opatrenia na ochranu morí sú súčasťou politiky životného prostredia, a teda patria do oblasti spoločných právomocí [článok 4 ods. 2 písm. e) ZFEÚ], čiže sa domnievajú, že je nevyhnutné, aby Únia a členské štáty konali na medzinárodnej scéne spoločne. Naproti tomu Komisia zastáva názor, že ide o opatrenie na ochranu morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva [článok 3 ods. 1 písm. d) ZFEÚ], ktorá patrí do výlučnej právomoci Únie, a preto nestrpí vystupovanie členských štátov po boku orgánov Únie. Okrem toho sa diskutuje o tom, či Únii bola implicitne priznaná vonkajšia právomoc v tejto oblasti podľa doktríny AETR ( 2 ) (článok 3 ods. 2 ZFEÚ), a do akej miery hrá v prejednávanom prípade rolu výskumná politika, ktorá patrí do doplňujúcej právomoci Únie (článok 4 ods. 3 ZFEÚ).

5.

Komisia v prejednávanom prípade konkrétne napadla dve rozhodnutia prijaté v rámci Rady o vystupovaní Únie na 34. a 35. výročnom zasadnutí CCAMLR v rokoch 2015, resp. 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“):

6.

Rozsudok Súdneho dvora v oboch týchto veciach bude predstavovať ďalšiu časť mozaiky v zložitom celkovom obraze vonkajších právomocí Únie a jej členských štátov, ako to vyplýva z Lisabonskej zmluvy. Prejednávaný prípad dáva najmä príležitosť objasniť, či existencia spoločnej právomoci medzi Úniou a jej členskými štátmi nutne vyžaduje spoločné („zmiešané“) vystupovanie Únie a jej členských štátov v medzinárodných orgánoch, alebo či Únia môže aj samostatne, či dokonca musí, konať navonok. Vo veci C‑626/16 bude navyše potrebné vysvetliť, za akých okolností sú rozhodnutia Coreperu napadnuteľnými právnymi aktmi v zmysle článku 263 ZFEÚ. V konaní týkajúcom sa dohody o partnerstve s Kazachstanom (C‑244/17), v ktorom dnes tiež prednesiem svoje návrhy, ide o úplne iné otázky týkajúce sa požiadaviek na väčšinu pri prijímaní rozhodnutí Rady, ktoré vykazujú určité súvislosti so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou.

7.

Právny rámec tohto prípadu na úrovni Únie vymedzujú v prvom rade články 2, 3 a 4 ZFEÚ, ako aj článok 4 ods. 1 a článok 5 ods. 2 ZEÚ. Relevantné sú ďalej články 191 a 192 ZFEÚ. Okrem toho treba odkázať na základné pravidlá spoločnej rybárskej politiky, ako sú uvedené v nariadení (EÚ) č. 1380/2013 ( 5 ).

8.

V článku 1 nariadenia č. 1380/2013 je pôsobnosť spoločnej rybárskej politiky vymedzená takto:

„1.   Spoločná rybárska politika sa vzťahuje na:

…

2.   Spoločná rybárska politika sa vzťahuje na činnosti uvedené v odseku 1, keď sa vykonávajú:

…

9.

Ciele spoločnej rybárskej politiky sú v článku 2 nariadenia č. 1380/2013 opísané takto:

„1.   Spoločnou rybárskou politikou sa zabezpečuje, aby boli rybolovné a akvakultúrne činnosti dlhodobo environmentálne udržateľné…

2.   V rámci spoločnej rybárskej politiky sa na riadenie rybárstva uplatňuje prístup predbežnej opatrnosti a cieľom tejto politiky je zabezpečiť, aby sa pri využívaní živých morských biologických zdrojov populácií lovených druhov obnovovali a udržiavali nad úrovňami, pri ktorých možno dosiahnuť maximálny udržateľný výnos.

…

3.   V rámci spoločnej rybárskej politiky sa pri riadení rybárstva uplatňuje ekosystémový prístup s cieľom zabezpečiť, aby sa minimalizoval negatívny vplyv rybolovných činností na morský ekosystém, a vynakladá sa úsilie o zabezpečenie toho, aby sa akvakultúrnymi a rybolovnými činnosťami zabránilo zhoršovaniu stavu morského prostredia.

…

5.   Spoločná rybárska politika predovšetkým:

…

10.

Pokiaľ ide o ciele vonkajšej rybárskej politiky Únie, článok 28 ods. 1 nariadenia č. 1380/2013 obsahuje toto ustanovenie:

„S cieľom zabezpečiť udržateľné využívanie a ochranu morských biologických zdrojov a morského prostredia a udržateľné hospodárenie s nimi Únia vedie svoje vonkajšie vzťahy v oblasti rybárstva v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami a politickými cieľmi, ako aj s cieľmi a zásadami stanovenými v článkoch 2 a 3.“

11.

Z medzinárodného práva sú relevantné ustanovenia Canberrského dohovoru; okrem toho treba poukázať na Zmluvu o Antarktíde.

12.

Dohovor o zachovaní živých antarktických morských zdrojov ( 6 ) (Canberrský dohovor) bol podpísaný 20. mája 1980 v Canberre (Austrália) a účinnosť nadobudol 7. apríla 1982. Okrem Únie je signatárom dohovoru aj dvanásť členských štátov Únie ( 7 ) a 23 tretích štátov.

13.

Článok I Canberrského dohovoru stanovuje:

„1.   Tento dohovor sa vzťahuje na antarktické živé morské zdroje oblasti na juh od 60° južnej zemepisnej šírky a pre antarktické živé morské zdroje oblasti, nachádzajúcej sa medzi touto zemepisnou šírkou a antarktickou konvergenciou, ktoré tvoria súčasť antarktického morského ekosystému.

2.   Antarktické živé morské zdroje sú populácie plutvových rýb, mäkkýšov, kôrovcov a všetkých ostatných druhov živých organizmov, vrátane vtákov, vyskytujúcich sa južne od Antarktídy.

3.   Antarktický morský ekosystém je komplex vzťahov medzi antarktickými živými morskými zdrojmi navzájom a s ich fyzickým prostredím.

…“

14.

Článok II Canberrského dohovoru znie:

„1.   Cieľom tohto dohovoru je zachovanie živých antarktických morských zdrojov.

2.   Na účely tohto dohovoru pojem ‚zachovanie‘ zahŕňa racionálne využívanie.

3.   Akékoľvek činnosti týkajúce sa lovu a podobné činnosti v oblasti, na ktorú sa uplatňuje tento dohovor, budú vykonávané v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru a s nasledujúcimi princípmi zachovania:

…“

15.

V článku III upravuje Canberrský dohovor svoj vzťah k Zmluve o Antarktíde:

„Zmluvné strany bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú stranami Zmluvy o Antarktíde, súhlasia, že nebudú vykonávať žiadne činnosti v oblasti Zmluvy o Antarktíde, ktoré sú v rozpore s princípmi a cieľmi tejto zmluvy,…“

16.

Článok V Canberrského dohovoru okrem toho stanovuje:

„1.   Zmluvné strany, ktoré nie sú stranami Zmluvy o Antarktíde, potvrdzujú osobitné záväzky a zodpovednosti poradných strán Zmluvy o Antarktíde za ochranu a zachovanie prostredia v oblasti, na ktorú sa vzťahuje Zmluva o Antarktíde.

2.   Zmluvné strany, ktoré nie sú stranami Zmluvy o Antarktíde, súhlasia, že vo svojich činnostiach v oblasti Zmluvy o Antarktíde budú v prípade potreby dodržiavať schválené opatrenia na zachovanie antarktickej fauny a flóry a ostatné opatrenia, ktoré boli odporučené poradnými stranami Zmluvy o Antarktíde, pri plnení svojej zodpovednosti za ochranu antarktického životného prostredia pred všetkými formami škodlivých ľudských zásahov.

…“

17.

Článkom VII Canberrského dohovoru sa zakladá Komisia pre ochranu živých antarktických morských zdrojov (CCAMLR), ktorej článok IX dohovoru stanovuje okrem iného tieto úlohy:

„1.   Úlohou komisie bude plniť cieľ a uplatňovať princípy, uvedené v článku II tohto dohovoru. Na tento účel:

…

…

2.   Ochranné opatrenia, uvedené v odseku 1 písm. f), zahŕňajú:

…

…“

18.

V súčasnosti je členom CCAMLR okrem Európskej únie aj osem jej členských štátov. ( 8 )

19.

Zmluva o Antarktíde bola podpísaná 1. decembra 1959 vo Washingtone, D. C. (Spojené štáty americké). Tri členské štáty Európskej únie majú ako signatári Zmluvy o Antarktíde postavenie zmluvnej strany. ( 9 ) Ďalších deväť členských štátov Únie má postavenie poradnej zmluvnej strany ( 10 ) a osem štátov má postavenie neporadnej zmluvnej strany. ( 11 )

20.

Podľa článku IX ods. 1 Zmluvy o Antarktíde:

„Zástupcovia zmluvných strán… sa budú schádzať v termínoch a na miestach, ktoré si určia v záujme výmeny informácií, vzájomných konzultácií o otázkach Antarktídy, ktoré predstavujú všeobecný záujem a tiež v záujme rozpracovania, preskúmania a odporúčania opatrení svojim vládam, ktoré by prispeli k uskutočneniu zásad a cieľov tejto Zmluvy, vrátane opatrení o

…

21.

V článku VI Zmluvy o Antarktíde je stanovená jej miestna pôsobnosť takto:

„Ustanovenia tejto Zmluvy platia pre oblasť na juh od 60. rovnobežky južnej šírky, vrátane plávajúcich ľadovcov…“

22.

CCAMLR si vytýčila za cieľ vytvoriť sieť chránených morských oblastí v oblasti Antarktídy. Európska únia tento cieľ výslovne podporuje.

23.

Za týchto okolností Rada v roku 2014 na základe článku 218 ods. 9 ZFEÚ sformulovala „viacročnú pozíciu“ ako prípravu na účasť Únie na budúcich výročných zasadnutiach CCAMLR, čím bol okrem iného zavedený „zjednodušený postup“ prijímania rozhodnutí Rady o pozícii k otázkam v oblasti spoločnej rybárskej politiky, ktorú má Únia zaujať v rámci CCAMLR. ( 12 ) Podľa tohto postupu predkladajú útvary Komisie pred každým výročným zasadnutím CCAMLR prípravným orgánom Rady relevantné podklady. Útvary Komisie v praxi doručujú tieto podklady buď pracovnej skupine Rady pre rybolov, alebo Coreperu.

24.

Dňa 31. augusta 2015 predložili útvary Komisie pracovnej skupine Rady pre rybolov na základe zjednodušeného postupu neformálny dokument (tzv. „non‑paper“), ktorého prílohou bol návrh na „Dokument na rokovanie o budúcom návrhu na vytvorenie chránenej morskej oblasti vo Weddellovom mori“ ( 13 ).

25.

Útvary Komisie navrhli, aby tento dokument na rokovanie bol predložený CCAMLR (presnejšie povedané vedeckému výboru pri CCAMLR) ( 14 ) iba v mene Únie, pretože podľa ich názoru patril do oblasti spoločnej rybárskej politiky.

26.

Na svojom zasadnutí 5. septembra 2015 pracovná skupina Rady schválila obsah dokumentu na rokovanie, zaradila ho však do politiky životného prostredia, a preto považovala za potrebné, aby bol tento dokument predložený vedeckému výboru CCAMLR v mene Únie a jej členských štátov. Vec bola postúpená Coreperu.

27.

Coreper sa zaoberal touto záležitosťou na svojom zasadnutí 11. septembra 2015. Po výmene názorov predseda Coreperu konštatoval, že o obsahu dokumentu na rokovanie došlo ku konsenzu a tento dokument by mal byť predložený CCAMLR pri príležitosti jej 34. výročného zasadnutia v roku 2015. Okrem toho konštatoval, že sa rozhodlo, že diskusný dokument bude CCAMLR predložený v mene Únie a jej členských štátov.

28.

Proti naposledy uvedenému rozhodnutiu namietala Komisia vo svojom vyhlásení, ktoré uviedla do protokolu. Vyhlásila síce, že je pripravená predložiť dokument na rokovanie CCAMLR v zmysle rozhodnutia Coreperu v mene Únie a jej členských štátov, výslovne si však vyhradzuje právo podstúpiť právne kroky.

29.

Dňa 30. augusta 2016 útvary Komisie predložili pracovnej skupine Rady pre rybolov, opäť na základe zjednodušeného postupu, neformálny dokument („non‑paper“). Tento dokument bol 6. septembra 2016 doplnený o štyri návrhy na vytvorenie alebo na podporu vytvorenia chránených morských oblastí v Antarktíde, menovite išlo o chránenú morskú oblasť vo Weddellovom mori, ktorá už bola prerokovaná v roku 2015, ( 15 ) ďalej o chránenú morskú oblasť v Rossovom mori, ( 16 ) chránenú morskú oblasť vo Východnej Antarktíde, ako aj komplex osobitných výskumných oblastí pre skúmanie ústupu ľadovcov. ( 17 )

30.

Útvary Komisie navrhli, aby tieto dokumenty boli predložené CCAMLR iba v mene Únie, pretože podľa ich názoru patrili do oblasti spoločnej rybárskej politiky. V záujme dodržania lehôt na predloženie návrhov k výročným zasadnutiam CCAMLR doručila Komisia uvedené podklady ihneď aj sekretariátu CCAMLR, a to iba v mene Únie.

31.

Pracovná skupina Rady na svojich zasadnutiach z 15. a 22. septembra 2016 prerokovala obsah dokumentu na rokovanie, ako aj štyroch návrhov, a 22. septembra 2016 schválila ich obsah, zaradila ich však do politiky životného prostredia, a preto považovala za potrebné, aby boli predložené CCAMLR v mene Únie a jej členských štátov. Pracovná skupina okrem toho zastávala názor, že v tomto prípade nemožno uplatniť zjednodušený postup, pretože ten sa vzhľadom na predmet obmedzuje na otázky spoločnej rybárskej politiky. Vec bola následne predložená najprv Coreperu a potom Rade.

32.

Rada 10. októbra 2016 na svojom 3487. zasadnutí v Luxemburgu schválila zámer Komisie predložiť CCAMLR dokument na rokovanie a štyri návrhy v mene Únie. Okrem toho konštatovala, že z týchto podkladov vyplýva pozícia, ktorú má zaujať Únia na 35. výročnom zasadnutí CCAMLR.

33.

Komisia vo svojom vyhlásení, ktoré uviedla do protokolu, trvala na tom, že spomínané podklady sa týkajú oblasti výlučnej právomoci Únie na ochranu morských biologických zdrojov. Vyjadrila svoju ochotu vysvetliť sekretariátu CCAMLR, že dané podklady sa majú považovať za predložené v mene Únie a jej členských štátov, ( 18 ) ale výslovne si vyhradzuje právo podstúpiť právne kroky.

34.

CCAMLR potom na svojom 35. výročnom zasadnutí v roku 2016 rozhodla, že prijme dva z návrhov, ktoré predložila, resp. ktoré podporuje Únia, konkrétne návrhy týkajúce sa chránenej morskej oblasti v Rossovom mori, ako aj viacerých osobitných výskumných oblastí. Ďalej rozhodla, že o zostávajúcich dvoch návrhoch Únie – v neposlednom rade o prípadnom zriadení chránenej morskej oblasti vo Weddellovom mori – bude ďalej rokovať.

35.

Súdny dvor sa teraz vo veciach C‑626/15 a C‑659/16 zaoberá dvomi konaniami týkajúcimi sa žalôb o neplatnosť podľa článku 263 ods. 2 ZFEÚ, v ktorých proti sebe stoja Komisia a Rada. Rada má pritom podporu viacerých členských štátov.

36.

Vo veci C‑626/15 podala Komisia podaním z 23. novembra 2015 žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z roku 2015.

37.

Podľa článku 131 ods. 2 rokovacieho poriadku predseda Súdneho dvora v tejto veci pripustil Spolkovú republiku Nemecko, Helénsku republiku, Španielske kráľovstvo, Francúzsku republiku, Holandské kráľovstvo, Portugalskú republiku, Fínsku republiku, Švédske kráľovstvo a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska ako vedľajších účastníkov na strane Rady.

38.

Vo veci C‑626/15 Komisia navrhuje:

39.

Rada s podporou deviatich vedľajších účastníkov konania navrhuje

40.

Vo veci C‑659/16 podala Komisia podaním z 20. decembra 2016 žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu z roku 2016.

41.

Podľa článku 131 ods. 2 rokovacieho poriadku predseda Súdneho dvora v tejto veci pripustil Belgické kráľovstvo, Spolkovú republiku Nemecko, Španielske kráľovstvo, Francúzsku republiku, Luxemburské veľkovojvodstvo, Holandské kráľovstvo, Portugalskú republiku, Fínsku republiku, Švédske kráľovstvo a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska ako vedľajších účastníkov na strane Rady.

42.

Vo veci C‑659/16 Komisia navrhuje:

43.

Rada s podporou desiatich vedľajších účastníkov konania navrhuje:

44.

Pred Súdnym dvorom sa o oboch žalobách Komisie konalo písomne. Dňa 10. januára 2017 predseda Súdneho dvora povolil, aby Rada vo veci C‑626/15 predložila nové dôkazy. Uznesením z 10. februára 2017 predseda ďalej prerušil konanie vo veci C‑626/15 do ukončenia písomnej časti konania vo veci C‑659/16. Predseda okrem toho uznesením z toho istého dňa spojil obe veci C‑626/15 a C‑659/16 na účely pojednávania, ako aj spoločného rozhodnutia.

45.

Spoločné pojednávanie, ktorého sa zúčastnili Komisia, Rada, ako aj ich vedľajší účastníci konania s výnimkou Belgického kráľovstva, Luxemburského veľkovojvodstva, Holandského kráľovstva a Fínskej republiky, sa konalo 13. marca 2018.

46.

Na návrh Rady podaný vo veci C‑626/15 zasadá Súdny dvor v tomto konaní podľa článku 16 ods. 3 štatútu vo veľkej komore. Súdny dvor podľa článku 29 ods. 1 rokovacieho poriadku rozhodol, že spojené veci C‑626/15 a C‑659/16 pridelí tej istej komore.

47.

Vo veci C‑626/15 zaujíma otázka prípustnosti žaloby Komisie značný priestor. Na rozdiel od veci C‑659/16 totiž Rada a viacerí vedľajší účastníci konania vehementne popierajú, že rozhodnutie z roku 2015, ktoré Komisia napadla vo veci C‑626/15, môže byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 263 ZFEÚ. V tejto súvislosti sa v podstate opierajú o dva argumenty: po prvé ide o obyčajné rozhodnutie Coreperu, a nie o rozhodnutie Rady. Po druhé toto rozhodnutie nie je záväzné.

48.

Coreper ako taký nepochybne nie je orgánom Únie, ktorému by Zmluvy priznávali právomoci, ale iba pomocným orgánom Rady, ktorý pripravuje jej činnosti a plní úlohy ( 22 ) (článok 240 ods. 1 prvá veta ZFEÚ).

49.

Okolnosť, že Coreper môže prijímať iba určité procesné rozhodnutia (článok 240 ods. 1 druhá veta ZFEÚ a článok 19 ods. 7 Rokovacieho poriadku Rady) a inak nie je oprávnený vykonávať rozhodovaciu právomoc, ktorú Zmluvy priznávajú Rade, ( 23 ) však v žiadnom prípade neznamená, že jeho akty sú vyňaté z preskúmania súdmi Únie. Akty Coreperu sa skôr pripisujú Rade. Ak Coreper koná protiprávne, Rada za to zodpovedá pred súdmi Únie. V prospech takéhoto prístupu svedčí myšlienka rozsiahlej súdnej ochrany a rozsiahleho súdneho preskúmania vo vzťahu k všetkých aktom orgánov, inštitúcií a iných úradov Únie, z ktorej vychádza článok 263 ZFEÚ.

50.

Je síce pravda, že v mnohých prípadoch existuje osobitný právny akt Rady, ktorý Coreper iba pripravil. Súdne preskúmanie sa potom týka tohto právneho aktu Rady a prípravné práce Coreperu nemožno samostatne napadnúť na súde.

51.

Iná je však situácia v prípade, keď výnimočne koná iba Coreper, zatiaľ čo Rada na úrovni ministrov vôbec nie je činná. V takom prípade je totiž dané konanie ukončené už aktom Coreperu, ( 24 ) ktoré konečným spôsobom určuje pozíciu Rady ako orgánu Únie. ( 25 ) Takto to bolo v prípade udalostí roku 2015, z ktorých vychádza vec C‑626/15. Rozhodnutie z roku 2015, ako právny akt pripísateľný Rade, preto musí byť preskúmateľný súdom Únie.

52.

Podľa ustálenej judikatúry sa za „napadnuteľné akty“ v zmysle článku 263 ZFEÚ považujú všetky opatrenia prijímané inštitúciami Únie bez ohľadu na ich formu, ktoré majú vyvolávať záväzné právne účinky. ( 26 )

53.

Na účely určenia, či napadnutý akt má (alebo by mal mať) takéto účinky, sa treba zamerať na jeho podstatu, ( 27 ) ktorý treba posúdiť s ohľadom na objektívne kritériá. Medzi tieto kritériá patrí v prvom rade obsah aktu, ale zohľadniť treba aj okolnosti, za akých bol tento akt prijatý, a zároveň zohľadniť právomoci inštitúcie, ktorá je jeho autorom. ( 28 ) Relevantný je aj zámer autora aktu ( 29 ) za predpokladu, že ho možno objektívne zistiť.

54.

Na rozdiel od názoru Rady tu nejde o otázku, či je dokument na rokovanie predložený CCAMLR ako taký napadnuteľný. Skôr treba preskúmať, či rozhodnutie Coreperu prijaté v roku 2015, podľa ktorého dokument na rokovanie treba predložiť CCAMLR v mene Únie a jej členských štátov, má záväzné právne účinky, a teda ho možno kvalifikovať ako napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ.

55.

Pokiaľ ide ďalej o obsah rozhodnutia z roku 2015, toto rozhodnutie stanovuje, že dokument na rokovanie o vytvorení chránenej morskej oblasti vo Weddellovom mori sa má CCAMLR predložiť spoločne v mene Únie a jej členských štátov a nie iba v mene Únie. Toto zistenie dôrazne svedčí o tom, že rozhodnutie z roku 2015 vyvolalo právne účinky, pretože obmedzilo možnosti konania Komisie vo vzťahu k jej vystupovaniu na 34. výročnom zasadnutí CCAMLR v roku 2015. Toto rozhodnutie Komisii najmä zabránilo, aby využila svoju právomoc zastupovať Úniu navonok (článok 17 ods. 1 šiesta veta ZEÚ) iným spôsobom ako spoločným medzinárodným vystupovaním so zástupcami členských štátov.

56.

Čo sa ďalej týka súvislostí, za ktorých bolo rozhodnutie z roku 2015 prijaté, treba poukázať na viacročnú pozíciu, ktorú Rada schválila v roku 2014. ( 30 ) V tejto pozícii sa „prípravným orgánom“ Rady priznáva výslovne preskúmavacia a rozhodovacia právomoc, ktorej cieľom je „zjednodušeným postupom“ konkretizovať pozíciu Únie k určitým záležitostiam, ktoré majú byť prerokované na výročných zasadnutiach CCAMLR. Sporný dokument na rokovanie vo veci C‑626/15 bol Coreperu predložený špeciálne v rámci tohto zjednodušeného konania. Aj táto okolnosť svedčí v prospech predpokladu, že rozhodnutie z roku 2015 vyvolalo záväzné právne účinky.

57.

To isté napokon platí pre zámer autora aktu: medzi účastníkmi konania nie je sporné, že Coreper chcel v tejto súvislosti svojím rozhodnutím z roku 2015 stanoviť, ako sa majú zástupcovia Únie konkrétne správať na medzinárodnej scéne v rámci 34. výročného zasadnutia CCAMLR.

58.

Za týchto okolností treba vychádzať z toho, že rozhodnutie z roku 2015 má vyvolať alebo vyvolalo záväzné právne účinky.

59.

Rada a niektorí jej vedľajší účastníci konania sa snažia poprieť domnienku napadnuteľného právneho aktu vo veci C‑626/15 v podstate dvomi protiargumentmi.

60.

Účastníci konania po prvé poukazujú na to, že podľa článku 16 ods. 1 druhej vety ZEÚ úlohou Rady je tvorba politík tiež a práve vo vzťahu k jej vonkajšej činnosti a k zastupovaniu Únie navonok Komisiou v zmysle článku 17 ods. 1 šiestej vety ZEÚ. ( 31 )

61.

Túto námietku však nemožno prijať. Celkom nesporná existencia právomoci Rady podľa článku 16 ods. 1 druhej vety ZEÚ totiž v žiadnom prípade nevylučuje, aby rozhodnutia Rady týkajúce sa vonkajšej činnosti Únie, ktoré Rada prijme na tomto základe, mali právne účinky a boli napadnuteľné pred súdmi Únie. Práve naopak, je pochopiteľné, že takéto rozhodnutia priznávajú predmetnému rozhodnutiu právne účinky a robia ho napadnuteľným aktom podľa článku 263 ZFEÚ.

62.

Rada a niektoré členské štáty po druhé namietajú, že rozhodnutie z roku 2015 nemá právne účinky, lebo v ňom nebola určená pozícia Únie v zmysle článku 218 ods. 9 ZFEÚ. Svoj názor odôvodňujú okolnosťou, že na 34. výročnom zasadnutí CCAMLR ešte nemalo byť prijaté formálne rozhodnutie o chránenej morskej oblasti vo Weddellovom mori, ale CCAMLR mal byť iba predložený dokument na rokovanie o príprave prípadného budúceho rozhodnutia.

63.

Ani táto námietka nie je presvedčivá, a to z dvoch dôvodov.

64.

Po prvé článok 218 ods. 9 ZFEÚ sa má vykladať široko. ( 32 ) Pozícia Únie v zmysle tohto ustanovenia v žiadnom prípade nie je určená iba vtedy, keď sa od medzinárodného orgánu priamo očakáva prijatie konkrétneho rozhodnutia týkajúceho sa aktu s právnymi účinkami, ale aj vtedy, keď Únia chce v rámci tohto medzinárodného orgánu podnietiť diskusiu, ktorá by eventuálne mohla viesť k prijatiu aktu s právnymi účinkami, alebo sa chce na takejto diskusii podieľať. ( 33 ) Cieľom článku 218 ods. 9 ZFEÚ je totiž zabezpečiť, aby Únia počas celého rozhodovacieho procesu dotknutého medzinárodného orgánu vystupovala jednotne a jej príspevky v rámci tohto procesu boli schválené jej príslušnými orgánmi.

65.

Po druhé môže Rada považovať za žiaduce, aby bola prijatá spoločná pozícia Únie vo vzťahu k vystupovaniu v medzinárodnom orgáne – tak povediac na báze dobrovoľnosti – aj mimo oblastí upravených v článku 218 ods. 9 ZFEÚ. Ak tak urobí, táto pozícia je záväzná a od ostatných orgánov Únie (článok 13 ods. 2 druhá veta ZEÚ), ako aj členských štátov vyžaduje lojálne správanie (článok 4 ods. 3 ZEÚ a článok 191 ods. 4 prvá veta ZFEÚ).

66.

Aj keď sa teda v rozhodnutí z roku 2015 nenachádza záväzné určenie pozície Únie podľa článku 218 ods. 9 ZFEÚ, ale iba dobrovoľne prijatá spoločná pozícia mimo oblasti pôsobnosti článku 218 ods. 9 ZFEÚ vzhľadom na začínajúcu diskusiu v medzinárodnom orgáne, tomuto rozhodnutiu nemožno odoprieť jeho právne relevantné účinky. Platí to o to viac, že v CCAMLR a v iných zmluvných štátoch Canberrského dohovoru bol spoločným predložením dokumentu na rokovanie Úniou a jej členskými štátmi vyvolaný dojem, že prípadné zriadenie chránenej morskej oblasti vo Weddellovom mori nepatrí do výlučnej právomoci Únie, alebo že Únia sa v každom prípade nemôže v tejto veci vyjadrovať samostatne. To postačuje na účely domnienky právnych účinkov v zmysle článku 263 ZFEÚ. ( 34 )

67.

V konečnom dôsledku tak v prípade rozhodnutia z roku 2015 ide o napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ. Žaloba Komisie podaná vo veci C‑626/15 je preto prípustná.

68.

Obe žaloby vo veciach C‑626/15 a C‑659/16 sú dôvodné, pokiaľ sa preukáže, že Rada od Komisie v napadnutých rozhodnutiach z rokov 2015 a 2016 nesprávne požadovala, aby predmetné podklady a pozície týkajúce sa plánovaných chránených morských oblastí predložila CCAMLR v mene Únie a jej členských štátov. Inými slovami, treba objasniť, či sa Únia smela zúčastniť diskusií a rozhodovania CCAMLR aj sama vo vlastnom mene, t. j. bez súčinnosti členských štátov, ako to navrhla Komisia.

69.

Komisia vytýka Rade, že porušila právomoc Únie samostatne konať na medzinárodnej scéne tým, že trvala na spoločnom postupe Únie a jej členských štátov. V tejto súvislosti uvádza tak vo veci C‑626/15, ako aj vo veci C‑659/16 dva žalobné dôvody. Po prvé Rada nezohľadnila výlučnú právomoc Únie v oblasti zachovania živých morských zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky podľa článku 3 ods. 1 písm. d) ZFEÚ (prvý žalobný dôvod) a po druhé nezohľadnila existenciu výlučnej právomoci Únie podľa článku 3 ods. 2 tretej alternatívy ZFEÚ z dôvodu nebezpečenstva, že budú dotknuté spoločné pravidlá alebo bude pozmenená ich pôsobnosť (doktrína AETR, druhý žalobný dôvod).

70.

Osud oboch žalobných dôvodov napokon závisí od otázky, aký hmotnoprávny základ bol relevantný pre rozhodnutia z rokov 2015 a 2016 a či tento právny základ umožňuje alebo dokonca stanovuje samostatné vystupovanie Únie v rámci CCAMLR. Podľa zásady prenesenia právomoci (článok 5 ods. 1 prvá veta a článok 5 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 4 ods. 1 ZEÚ) takýto právny základ je nevyhnutný nielen pri vnútornej činnosti, ale aj pri vonkajšej činnosti. ( 35 ) Voľba správneho právneho základu má totiž dôležitosť ústavného charakteru. ( 36 )

71.

Komisia vo svojom prvom žalobnom dôvode v podstate tvrdí, že v súvislosti s predkladaním podkladov CCAMLR, ako aj otázkami týkajúcimi sa plánovaných chránených morských oblastí, o ktorých sa malo rokovať na výročných zasadnutiach tohto orgánu v rokoch 2015 a 2016, mala právomoc Únia, pretože ich predmetom bola ochrana morských biologických zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky, a tak spadali do oblasti výlučnej právomoci Únie podľa článku 3 ods. 1 písm. d) ZFEÚ.

72.

V rámci spoločnej rybárskej politiky sú skutočne stanovené opatrenia na ochranu morských biologických zdrojov [článok 1 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1380/2013]. Takéto ochranné opatrenia sa nemusia nutne obmedzovať na vody Únie, ale môžu byť ako súčasť vonkajšej rybárskej politiky uplatnené aj mimo vôd Únie, pokiaľ sa týkajú činnosti rybárskych plavidiel Únie alebo štátnych príslušníkov členských štátov [článok 1 ods. 2 písm. c) a d), ako aj článok 28 nariadenia č. 1380/2013). ( 37 )

73.

Spoločná rybárska politika však v žiadnom prípade nie je jediným možným východiskom pre opatrenia Únie na ochranu morských biologických zdrojov. Je pravda, že z historického hľadiska bola často sedes materiae pre ochranné opatrenia prijímané na úrovni Európskej únie. ( 38 ) Pohľad na článok 3 ods. 1 písm. d) ZFEÚ ( 39 ) však ukazuje, že Zmluvy dnes výslovne rozlišujú medzi opatreniami na ochranu morských biologických zdrojov, ktoré sú prijímané v rámci spoločnej rybárskej politiky, a opatreniami na ochranu morských biologických zdrojov, ktoré sú prijímané v rámci iných politík Únie.

74.

Za týchto okolností neprekvapuje, že Rada a vedľajší účastníci konania zastávajú názor, že chránené morské oblasti plánované v rámci CCAMLR sa netýkajú spoločnej rybárskej politiky, ale skôr politiky životného prostredia a prípadne výskumu, ktoré patria do spoločnej právomoci Únie a členských štátov (článok 4 ods. 1 v spojení s článkom 4 ods. 2 písm. e) článkom 4 ods. 3 ZFEÚ).

75.

Obe strany uvádzajú svoje argumenty s obrovskou horlivosťou. Rada a niektorí vedľajší účastníci konania Komisii medzi riadkami vytýkajú, že sa zo všetkých síl snaží zabrániť medzinárodnému vystupovaniu členských štátov, zatiaľ čo Komisia Rade vytýka, že nasilu hľadá právne podklady, ktoré by vždy umožňovali súčinnosť členských štátov na strane Únie.

76.

V tejto súvislosti si dovolím pripomenúť, že voľba právneho základu musí byť založená na objektívnych a súdne preskúmateľných prvkoch, medzi ktoré patria najmä cieľ a obsah napadnutého rozhodnutia, ( 40 ) ale aj kontext, v ktorom sa toto rozhodnutie nachádza. ( 41 )

77.

Subjektívne odhady a všeobecné politické zámery konajúcich subjektov sú naproti tomu pri voľbe právneho základu celkom irelevantné. ( 42 ) Ak cieľom Rady pri stanovení právneho základu právneho aktu Únie v oblasti vonkajšej činnosti je zabrániť samostatnému vystupovaniu Únie a umožniť členským štátom, aby vystupovali na strane Únie, mohlo by to dokonca predstavovať zneužitie právomocí v zmysle článku 263 ods. 2 ZFEÚ.

78.

Rovnako irelevantný je aj právny základ uplatnený na prijatie iných aktov Únie, ktoré majú prípadne podobné charakteristiky alebo úzko súvisia s napadnutými rozhodnutiami ( 43 ) (napríklad schválenie Canberrského dohovoru v mene Európskeho hospodárskeho spoločenstva a účasť Spoločenstva, resp. Únie na doterajších rozhodnutiach CCAMLR). Podľa ustálenej judikatúry totiž samotná prax Rady nemôže byť výnimkou z pravidiel stanovených Zmluvou, a preto ani nemôže vytvoriť precedens zaväzujúci inštitúcie Únie. ( 44 )

79.

Prejednávaný prípad mimoriadne názorne ukazuje, že plánované vytvorenie chránených morských oblastí v Antarktíde súvisí tak s ochranou morských biologických zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky, ako aj s odbornými oblasťami životného prostredia a výskumu, ktoré sú upravené v ZFEÚ. Chránené morské oblasti plánované v rámci CCAMLR totiž jednak slúžia na zachovanie a výskum živých antarktických morských zdrojov (článok II ods. 1 Canberrského dohovoru), čiže cieľom politiky životného prostredia a prípadne výskumnej politiky, a jednak majú umožniť racionálne využívanie týchto zdrojov (článok II ods. 2 Canberrského dohovoru), teda najmä udržateľný rybolov.

80.

Únia by teda na účely svojej súčinnosti na vytvorení plánovaných chránených morských oblastí mala teoreticky k dispozícii tak svoje právomoci v rámci politiky životného prostredia (hlava XX ZFEÚ ( 45 )) a prípadne v rámci výskumnej politiky (hlava XIX ZFEÚ), ako aj právomoci na ochranu morských biologických zdrojov v rámci spoločnej politiky rybného hospodárstva (hlava III ZFEÚ), pričom naposledy uvedená právomoc musí byť podľa prierezového ustanovenia obsiahnutého v článku 11 ZFEÚ vykonávaná s ohľadom na požiadavky ochrany životného prostredia a musí sa riadiť ekosystémovým prístupom (článok 2 ods. 3 nariadenia č. 1380/2013).

81.

V takejto situácii, keď do úvahy prichádza viacero právnych základov, treba podľa ustálenej judikatúry, ktorá bola vydaná tak v súvislosti s vnútornou, ako aj vonkajšou činnosťou Únie, vykonať posúdenie ťažiska. Ak totiž právny akt sleduje dvojaký účel alebo má dvojakú zložku, ako je to aj v prejednávanom prípade, a pokiaľ jeden z nich možno označiť ako hlavný alebo prevažujúci účel, resp. hlavnú alebo prevažujúcu zložku, zatiaľ čo druhý účel, resp. druhá zložka je len doplňujúca, právny akt sa musí zakladať na jedinom právnom základe, a to na tom, ktorý si vyžaduje hlavný alebo prevažujúci účel alebo zložka. Opatrenie sa len celkom výnimočne musí zakladať na rôznych príslušných právnych základoch, a to vtedy, ak naraz sleduje viacero cieľov alebo má viac zložiek, ktoré sú nerozlučne spojené, a to bez toho, aby jeden cieľ alebo jedna zložka boli doplňujúcimi oproti ostatným. ( 46 )

82.

Ako som už uviedla na inom mieste, ( 47 ) spomínané posúdenie ťažiska nesmie vo vertikálnom vzťahu viesť k rozšíreniu právomocí Únie voči členským štátom, inak by došlo k obchádzaniu zásady prenesenia právomocí (článok 5 ods. 1 prvá veta a článok 5 ods. 2 ZEÚ v spojení s článkom 4 ods. 1 ZEÚ). Posúdenie ťažiska je však automaticky uplatniteľné v horizontálnom vzťahu, teda tam, kde je isté, že Únia disponuje právomocou pre všetky zložky plánovaného aktu, a ide iba o správny výber medzi týmito právomocami.

83.

V prejednávanom prípade ide o takúto situáciu: Únia má celkom nesporne právomoci v oblasti životného prostredia, výskumu a ochrany morských biologických zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky, ktoré spoločne celkom iste postačujú na to, aby sa v rámci CCAMLR podieľala na všetkých opatreniach, ktoré boli predmetom napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016, konkrétne teda diskusie a rozhodovania o zriadení rôznych chránených morských oblastí v Antarktíde. Medzi účastníkmi konania je sporné iba to, ktorú z týchto právomocí mala Únia v prvom rade uplatniť so všetkými dôsledkami, ktoré by to mohlo mať pre otázku samostatného vystupovania členských štátov na medzinárodnej scéne na strane Únie.

84.

Čo sa týka výskumu, ten podľa mňa zohrával pri všetkých plánovaných opatreniach CCAMLR, ktoré boli predmetom napadnutých rozhodnutí z roku 2015 a 2016, iba subsidiárnu úlohu.

85.

Je síce pravda, že plánované chránené morské oblasti v Antarktíde mali slúžiť aj k lepšiemu výskumu tamojších morských ekosystémov. Preto je výskum v sporných dokumentoch toľkokrát spomínaný. ( 48 ) Plánované výskumné aktivity však nie sú samoúčelné, ale slúžia prioritnému cieľu ochrany morských biologických zdrojov v Antarktíde, ktorý si CCAMLR vytýčila v súlade s pravidlami Canberrského dohovoru a Zmluvou o Antarktíde. Prirodzeným účelom výskumu v rámci plánovaných chránených morských oblastí je teda ochrana životného prostredia a v konečnom dôsledku sa má považovať iba za podporné opatrenie slúžiace na ochranu životného prostredia.

86.

To isté platí aj v rámci napadnutého rozhodnutia z roku 2016 vo vzťahu k plánovaným osobitným oblastiam výskumu ústupu ľadovcov. Možno pripustiť, že výslovné označenie týchto oblastí ako „výskumných oblastí“ môže pri prvoplánovom posúdení poukazovať na to, že výskumný aspekt je tam v každom prípade dominantný. Pri bližšom posúdení však aj pri týchto osobitných oblastiach ide skôr o skúmanie ekosystémov a prírodných živlov vzhľadom na lepšiu ochranu klímy a flóry a fauny v Antarktíde. Ťažiskom je tu preto rovnako ochrana životného prostredia a nie výskum ako taký.

87.

Výskumné zložky napadnutých rozhodnutí z roku 2015 a 2016 treba teda celkovo považovať za doplňujúce, takže prijatie týchto rozhodnutí nemohlo byť založené na právnom základe výskumnej politiky, a to ani v kombinácii s inými právnymi základmi.

88.

V prejednávanom prípade je stredobodom záujmu vymedzenie rozdielu medzi politikou životného prostredia a politikou rybolovu. Tomuto hľadisku, ktorému účastníci konania vo veciach C‑626/15 a C‑659/16 správne venujú hlavnú pozornosť, sa judikatúra doposiaľ venovala iba okrajovo, ( 49 ) v dôsledku čoho ešte neexistujú jasné a praktické kritériá. Súdny dvor iba konštatoval, že opatrenie nemožno považovať za akt v oblasti životného prostredia len preto, lebo zohľadňuje požiadavky ochrany životného prostredia, pretože tieto požiadavky musia byť na základe prierezového ustanovenia obsiahnutého v terajšom článku 11 ZFEÚ súčasťou všetkých politík. ( 50 ) Súdny dvor okrem toho pripomenul, že ustanoveniami Zmlúv o politike životného prostredia nie sú dotknuté právomoci, ktoré sú Únii priznané na základe iných ustanovení Zmlúv. ( 51 )

89.

Súdny dvor sa doposiaľ oveľa častejšie zaoberal otázkou, ako sa majú právomoci inštitúcií Únie v oblasti spoločnej obchodnej politiky (článok 207 ods. 1 ZFEÚ) vymedziť od iných politík, v neposlednom rade od politiky životného prostredia (článok 192 ZFEÚ). ( 52 ) Podľa ustálenej judikatúry samotná okolnosť, že právny akt Únie môže mať určité dôsledky na medzinárodný obchod s jedným alebo viacerými tretími štátmi, nezaraďuje tento akt do oblasti spoločnej obchodnej politiky; naopak, takýto právny akt je obchodnopolitickej povahy, ak sa špecificky týka medzinárodného obchodu tým, že jeho účelom je najmä podporovať, uľahčovať alebo upravovať tieto obchodné vzťahy a má na ne priamy a bezprostredný účinok. ( 53 )

90.

Tieto kritériá môžu byť mutatis mutandis smerodajné aj na účely predmetného vymedzenia rybárskej politiky a politiky životného prostredia. Pri uplatnení týchto kritérií samotná okolnosť, že právny akt Únie môže mať určité dôsledky na rybolov, nezaraďuje tento akt do oblasti spoločnej obchodnej politiky. Takýto právny akt možno považovať za opatrenie patriace prirodzene do rybárskej politiky iba v prípade,

91.

Naopak právny akt Únie nemožno zaradiť do oblasti politiky životného prostredia iba na základe samotnej okolnosti, že zohľadňuje požiadavky ochrany životného prostredia, ako by to podľa článku 11 ZFEÚ malo byť vždy, ale iba vtedy, ak je ochrana životného prostredia jeho hlavným cieľom.

92.

Pri zohľadnení cieľov, obsahu a kontextu ( 54 ) napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016 vo svetle týchto kritérií nemožno poprieť, že plánované chránené morské oblasti v Antarktíde majú so svojimi zákazmi a obmedzeniami rybolovu priame a okamžité dôsledky na rybolovnú činnosť. Pri žiadnej z týchto chránených morských oblastí však nestojí v popredí podpora, uľahčenie alebo úprava rybolovu, skôr je rybolov v dôsledku množstva opatrení v oblasti politiky životného prostredia na určitých územiach na desaťročia celkom zakázaný a na iných územiach nanajvýš tolerovaný v určitých medziach.

93.

Zásadným cieľom plánovaných chránených morských oblastí je zachovanie, výskum a ochrana ekosystémov, biodiverzity a prirodzených biotopov v Antarktíde, ako aj pôsobenie proti škodlivým vplyvom klimatických zmien v tomto regióne, ktorý je mimoriadne dôležitý pre svetovú klímu. ( 55 ) Medzi chránené živočíchy v žiadnom prípade nepatria iba tie, ktoré sú predmetom komerčného rybolovu, ale napríklad aj vtáky (vrátane tučniakov) a morské cicavce (napríklad tulene a veľryby).

94.

Je pravda, že z hľadiska obsahu sa plánované predpisy CCAMLR týkajúce sa vytvorenia rôznych chránených morských oblastí pomerne intenzívne zaoberajú reguláciou činnosti rybárskych plavidiel, avšak v tom zmysle, že rybolov je v týchto oblastiach do veľkej miery zakázaný a povoľuje sa len výnimočne, a to iba na malých územiach za prísnych podmienok. ( 56 ) Okrem toho treba zdôrazniť, že spomínané ustanovenia sa v žiadnom prípade neobmedzujú iba na rybolovné činnosti, ale zakazujú napríklad aj ukladanie alebo vyhadzovanie odpadov. ( 57 ) Okrem toho sa predpokladá aj výskum vývoja ekosystémov na územiach chránených morských oblastí s rybolovnou činnosťou a na územiach bez takejto činnosti, ( 58 ) čo nie je opatrením patriacim prirodzene do rybárskej politiky.

95.

Kontext, v ktorom sa plánované chránené morské oblasti nachádzajú, nie je určený iba rybárskou politikou, ale zahŕňa všeobecné úvahy týkajúce sa životného prostredia. Je pravda, že rybolov má v Canberrskom dohovore zjavne prominentnejšiu úlohu ako v medzinárodných zmluvách súvisiacich so Zmluvou o Antarktíde, napríklad v Madridskom protokole o ochrane životného prostredia. ( 59 ) Komisia správne zdôrazňuje, že reglementácia rybolovu vzhľadom na racionálne využívanie morských biologických zdrojov v Antarktíde – ako aj zdroja proteínov – má v rámci Canberrského dohovoru nezanedbateľnú váhu (pozri článok II ods. 2 a 3 tohto dohovoru). ( 60 ) Aj napriek tomu majú zmluvné strany Canberrského dohovoru – a teda členovia CCAMLR, ktorí rozhodujú o vytvorení chránených morských oblastí v Antarktíde – aj v rámci tohto dohovoru zodpovednosť za ochranu antarktického životného prostredia pred všetkými formami škodlivých ľudských zásahov, ktorá ide nad rámec čisto hospodárskej zodpovednosti [pozri článok V ods. 2 Canberrského dohovoru v spojení s článkom IX ods. 1 písm. f) Zmluvy o Antarktíde]. ( 61 ) Ku škodlivým ľudským zásahom môže nepochybne dôjsť aj mimo rybolovu: Rada veľmi správne poukazuje na prípadné vrty na ťažbu nerastných surovín. Okrem toho sa mi zdá celkom predstaviteľné, že skôr či neskôr bude možné diskutovať o zriadení veterných elektrární.

96.

Vzhľadom na to v prípade plánovaných chránených morských oblastí v Antarktíde, ktorými sa zaoberali napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016, ide vo svojej podstate o plány politiky životného prostredia, a nie o ochranné opatrenia v rámci spoločnej rybárskej politiky.

97.

Je možné, že požiadavky ochrany životného prostredia, ako zdôrazňuje Komisia, hrajú dôležitú úlohu aj v rámci spoločnej rybárskej politiky a viedli k ekosystémovému prístupu zameranému na udržateľnosť (článok 2 nariadenia č. 1380/2013), ako to požaduje prierezové ustanovenie obsiahnuté v článku 11 ZFEÚ. Antarktické chránené morské oblasti, ktorým sa venovali napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016, jednako nie sú v prvom rade opatreniami rybárskej politiky s prvkami politiky životného prostredia, ale opatreniami na ochranu životného prostredia s – celkom vážnymi – dôsledkami na rybolov.

98.

Rada teda správne nezakladala napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016 na právomoci Únie na ochranu morských biologických zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky, ale iba na politike životného prostredia.

99.

Prejednávaný prípad sa tak zjavne odchyľuje od prípadu v prebiehajúcom konaní Deutscher Naturschutzring ( 62 ), v ktorom nie je sporné zriadenie chránenej morskej oblasti ako celku, ale len vybrané opatrenia na vykonanie pravidiel tejto chránenej oblasti v oblasti rybolovu. Je zmysluplné zakladať takéto konkrétne vykonávacie opatrenia na právnom základe v oblasti rybárskej politiky, a iné vykonávacie opatrenia s výrazným charakterom ochrany životného prostredia zasa na politike životného prostredia.

100.

Na základe mojich doterajších úvah teda neobstojí tvrdenie Komisie, že právny základ napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016 spočíva v právomoci Únie na ochranu morských biologických zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky; skôr sa potvrdzuje názor Rady a jej vedľajších účastníkov konania, podľa ktorého boli uplatniteľné právomoci Únie v oblasti politiky životného prostredia.

101.

Jednako by bolo predčasné zamietnuť prvý žalobný dôvod vo veciach C‑626/15 a C‑659/16 iba z toho dôvodu, že Komisia sa v ňom mylne odvoláva na výlučnú právomoc Únie na ochranu morských biologických zdrojov v rámci spoločnej rybárskej politiky [článok 3 ods. 1 písm. d) ZFEÚ]. Vlastná a oveľa podstatnejšia výhrada Komisie, ktorú uvádza vo svojom prvom žalobnom dôvode, je totiž iná: ako vyplýva z jej písomných, ako aj ústnych vyjadrení pred Súdnym dvorom, Komisia namieta, že Rada ju v napadnutých rozhodnutiach z rokov 2015 a 2016 prinútila, aby sporné podklady predložila CCAMLR v mene Únie a jej členských štátov spoločne napriek tomu, že samostatné vystupovanie v mene Únie bolo možné a dostatočné.

102.

Ako ďalej vysvetlím, táto hlavná výhrada Komisie zostáva zachovaná aj vtedy, ak sa majú napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016 v súlade s právnym názorom Rady a jej vedľajších účastníkov konania zaradiť do politiky životného prostredia, a nie do spoločnej rybárskej politiky, ktorú uprednostňuje Komisia. Ani v rámci politiky životného prostredia totiž neexistovala právna požiadavka súčinnosti členských štátov na strane Únie prostredníctvom spoločného vystupovania v orgánoch CCAMLR [k tomu pozri bod a)], ani nezostal priestor pre dobrovoľnú účasť členských štátov [pozri ďalej bod b) nižšie].

103.

Zásada „ne ultra petita“ nebráni Súdnemu dvoru v tom, aby prvému žalobnému dôvodu vo veciach C‑626/15 a C‑659/16 vyhovel s iným odôvodnením, než ktoré uviedla Komisia. Súd totiž nie je „hlasom účastníkov konania“. ( 63 ) V súlade s tým nemôže byť viazaný len argumentmi, o ktoré sa vo svojich tvrdeniach opierajú účastníci konania, pretože by musel svoj rozsudok prípadne založiť na chybných právnych úvahách. ( 64 )

104.

Politika životného prostredia síce podľa článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 4 ods. 2 písm. e) ZFEÚ patrí medzi spoločné právomoci, ktoré nie sú výlučne vyhradené ani Únii, ani členským štátom. Existencia spoločnej právomoci však neznamená nevyhnutne, že vo vonkajšej oblasti musí vždy dôjsť k spoločnému vystupovaniu Únie a jej členských štátov, pri ktorom by bola Únia v rámci svojej vonkajšej činnosti povinne odkázaná na súčinnosť členských štátov na jej strane.

105.

Generálny advokát Szpunar to vyjadril veľmi výstižne: ( 65 )„Spoločná právomoc“ a „zmiešaná dohoda“ (alebo pri uplatnení na prejednávaný prípad „zmiešané vystupovanie navonok“) sú dve rozdielne otázky. ( 66 )

106.

Je možné, že Únia vo väčšine prípadov, v ktorých na medzinárodnej scéne vystupuje samostatne, disponuje výlučnou vonkajšou právomocou podľa článku 3 ods. 1 alebo 2 ZFEÚ. Existencia takejto výlučnej právomoci však nie je nevyhnutnou podmienkou toho, aby Únia mohla samostatne – t. j. bez členských štátov na jej strane – uzatvárať medzinárodné dohody s tretími štátmi alebo konať v medzinárodných orgánoch.

107.

Presne v tomto zmysle Súdny dvor vo svojom nedávnom rozsudku týkajúcom sa medzinárodnej železničnej prepravy, v tzv. rozsudku COTIF, výslovne odmietol predstavu, podľa ktorej v oblasti patriacej do spoločnej právomoci medzi Úniou a jej členskými štátmi nemôže existovať vonkajšia právomoc Únie, s výnimkou, ak sa tieto spoločné právomoci podľa mechanizmu článku 3 ods. 2 ZFEÚ (teda v podstate podľa doktríny AETR) stali výlučnými vonkajšími právomocami. ( 67 ) Zo spomínaného rozsudku ďalej vyplýva, že Únia môže sama schváliť medzinárodné dohody, ak patria do oblasti spoločnej právomoci, avšak vždy za predpokladu, že Rada mohla získať väčšinu potrebnú na takýto postup. ( 68 )

108.

K zmiešanému vystupovaniu Únie a jej členských štátov na medzinárodnej scéne musí dôjsť len vtedy, ak sama Únia nemá dostatočné právomoci výlučnej alebo spoločnej povahy na to, aby mohla samostatne konať vo vzťahu k tretím štátom alebo v medzinárodných orgánoch. Iba v prípade, ak Únii chýbajú vlastné právomoci, je v medzinárodnom styku nevyhnutná súčinnosť členských štátov po boku Únie. ( 69 )

109.

V prejednávanom prípade to však nie je nevyhnutné: Únia v prejednávanom prípade na základe svojich právomocí v oblasti politiky životného prostredia celkom nesporne disponovala dostatočnými vlastnými právomocami na to, aby sa samostatne zúčastnila diskusie a rozhodovania o zriadení chránených morských oblastí v Antarktíde v rámci CCAMLR. Rada a jej vedľajší účastníci konania nedokázali ani na výzvu uviesť ani jedno jediné opatrenie v súvislosti s predmetnými chránenými morskými oblasťami, na ktoré by Únia v prejednávanom prípade nemala potrebnú právomoc.

110.

Komisia má preto pravdu, keď argumentuje, že ani v prípade zaradenia napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016 do spoločných právomocí v politike životného prostredia neexistovala právna požiadavka, aby boli CCAMLR predložené sporné dokumenty a podané sporné pozície v spoločnom mene Únie a jej členských štátov.

111.

Ešte treba objasniť, či vzhľadom na uplatnenie právomocí Únie v oblasti životného prostredia ostáva priestor pre dobrovoľné vystupovanie členských štátov po boku Únie v rámci CCAMLR. To sa, pochopiteľne, nemôže týkať všetkých členských štátov, ale iba tých, ktoré sú aj členmi CCAMLR, ( 70 ) pretože len tie sa zúčastňujú diskusií a rozhodovania CCAMLR.

112.

Východiskom pre tieto úvahy má byť článok 2 ods. 2 ZFEÚ, ktorý opisuje fungovanie spoločných právomocí Únie a jej členských štátov. Toto ustanovenie sa podľa svojho znenia vzťahuje nielen na legislatívnu činnosť, ale celkom všeobecne na prijímanie právne záväzných aktov, a preto je uplatniteľné aj na rozhodnutia v oblasti vonkajšej činnosti Únie, akými sú napadnuté rozhodnutia v prejednávanom prípade.

113.

Spoločné právomoci sa podľa článku 2 ods. 2 ZFEÚ vyznačujú tým, že členské štáty vykonávajú svoju právomoc iba v rozsahu, v akom Únia svoju právomoc nevykonala (článok 2 ods. 2 druhá veta ZFEÚ); členské štáty opätovne vykonávajú svoju právomoc v rozsahu, v akom sa Únia rozhodla prestať vykonávať svoju právomoc (článok 2 ods. 2 tretia veta ZFEÚ).

114.

V prejednávanom prípade – napriek tomu, že niektorí vedľajší účastníci konania na pojednávaní pred Súdny dvorom ubezpečujú o opaku – neexistujú objektívne a preskúmateľné dôkazy svedčiace o tom, že Rada nechcela vykonávať existujúce právomoci Únie v oblasti ochrany životného prostredia. ( 71 ) Práve naopak: napadnuté rozhodnutie z roku 2015 Komisiu s odkazom na politiku životného prostredia výslovne oprávňovalo na to, aby CCAMLR predložila v rámci jej 34. výročného zasadnutia v roku 2015 dokument na rokovanie (aj) v mene Únie. Napadnuté rozhodnutie z roku 2016 rovnako s odkazom na politiku životného prostredia formálne stanovovalo pozíciu, ktorú mala Únia zaujať na 35. výročnom zasadnutí v roku 2016 CCAMLR. Vôbec teda nemožno povedať, že Rada v dvoch napadnutých rozhodnutiach nevyužila právomoc Únie v oblasti životného prostredia.

115.

V prejednávanom prípade rovnako neexistujú objektívne a preskúmateľné dôkazy svedčiace o tom, že by Rada z politických dôvodov vykonávala právomoci Únie v oblasti životného prostredia v napadnutých rozhodnutiach z rokov 2015 a 2016 iba čiastočne. Je pravda, že Rada by mohla v prípade neexistencie právnej povinnosti konať v prejednávanom prípade celkom iste stanoviť, že Únia svoje právomoci v oblasti životného prostredia nebude vykonávať v plnom rozsahu. Zjavne si však nevybrala túto cestu. Predmetom oboch napadnutých rozhodnutí týkajúcich sa zriadenia predmetných chránených morských oblastí je skôr súbor opatrení, ktoré mali byť prerokované alebo prijaté v rámci výročných zasadnutí CCAMLR v rokoch 2015 a 2016. Zo žiadnej časti napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by sa Únia vzdala výkonu svojich právomocí v oblasti politiky životného prostredia vo vzťahu ku konkrétnej časti opatrení plánovaných v rámci CCAMLR ( 72 ) a chcela tieto opatrenia ponechať v zodpovednosti členských štátov.

116.

Zdá sa mi, že okolnosť, že Rada sa v napadnutých rozhodnutiach z rokov 2015 a 2016 napokon vyslovila za spoločné vystupovanie v CCAMLR v mene Únie a jej členských štátov, možno odvodiť jedine z toho, že Rada skrátka nesprávne ( 73 ) postavila na roveň spoločné právomoci a zmiešané vystupovanie, nie však zo skutočnosti, že by Únii chýbali právomoci na konkrétne časti opatrení, ktoré mali byť prerokované alebo prijaté v rámci CCAMLR, alebo že by Únia vedome nechcela vykonávať niektoré aspekty svojich právomocí.

117.

Za týchto okolností treba vychádzať z toho, že Únia vo vzťahu ku všetkým opatreniam, ktoré mali byť prerokované alebo prijaté v rámci CCAMLR, nielen disponovala právomocou v oblasti životného prostredia, ale ju aj v plnom rozsahu vykonávala. Táto skutočnosť podľa článku 2 ods. 2 druhej vety ZFEÚ bránila členským štátom, aby vykonávali svoje vlastné právomoci vo vzťahu k tomu istému predmetu, čo len vystupovaním v rámci CCAMLR po boku Únie.

118.

Mimochodom nič iné nevyplýva ani z článku 191 ods. 4 ZFEÚ.

119.

Je pravda, že článok 191 ods. 4 druhý pododsek ZFEÚ jasne stanovuje, že právomoc členských štátov viesť rokovania s medzinárodnými orgánmi a uzatvárať medzinárodné zmluvy nie je dotknutá. Ako však jasne vyplýva zo znenia tohto ustanovenia („Predchádzajúci pododsek nemá dopad na právomoc členských štátov…“ ( 74 )), členským štátom je zaručená zostávajúca vonkajšia právomoc v oblasti životného prostredia iba vo vzťahu k predmetom upraveným v článku 191 ods. 4 prvom pododseku ZFEÚ, teda vo vzťahu k „podmienkam spolupráce“ medzi príslušnými medzinárodnými orgánmi a tretími krajinami. O takýto prípad však v prejednávanej veci práve nejde. Predmetom napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016 totiž nie sú „podmienky spolupráce“ medzi Úniou a CCAMLR, ale konkrétne hmotnoprávne opatrenia na zriadenie chránených morských oblastí v Antarktíde.

120.

Z článku 191 ods. 4 druhého pododseku ZFEÚ nemožno odvodiť širšiu všeobecnú výhradu právomoci v prospech členských štátov v oblasti životného prostredia. Právomoci v oblasti životného prostredia by inak stratili svoj charakter spoločných právomocí Únie a členských štátov v zmysle článku 2 ods. 2 ZFEÚ, ako aj článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 4 ods. 2 písm. e) ZFEÚ a zmenili by sa na obyčajné súbežné právomoci, ktoré môžu tak Únia, ako aj členské štáty – a prípadne aj obaja súčasne – kedykoľvek vykonávať. S tým by však nebola zlučiteľná skutočnosť, že v zmysle vôle tvorcu Zmlúv zásady judikatúry AETR výslovne nesmú byť dotknuté článkom 191 ods. 4 druhým pododsekom ZFEÚ (predtým článok 130r ods. 4 druhý pododsek ZES), ( 75 ) čo by v prípade súbežných právomocí nebolo možné.

121.

Do úvahy by nanajvýš prichádzalo, že jednotlivé členské štáty v súlade s článkom 193 ZFEÚ zamýšľajú zaviazať sa na medzinárodnej úrovni k vyšším ekologickým štandardom ako Únia a s týmto cieľom sa chcú vo vlastnom mene podieľať na diskusiách a rozhodovaní v medzinárodných orgánoch. ( 76 ) Ani o tom však v prejednávanom prípade nesvedčia žiadne objektívne a preskúmateľné dôkazy. Medzi inštitúciami Únie a členskými štátmi skôr došlo ku konsenzu o obsahu opatrení na zriadenie chránených morských oblastí, plánovaných v rámci CCAMLR.

122.

Rovnako neprípustná je v prejednávanom prípade dobrovoľná účasť jednotlivých členských štátov na strane Únie s odvolávaním sa na článok 4 ods. 3 ZFEÚ. Je pravda, že toto ustanovenie jasne stanovuje, že okrem iného v oblasti výskumu členským štátom nič nebráni v tom, aby vykonávali svoje právomoci, aj keď Únia prijíma vlastné opatrenia. Konkrétne diskusie a opatrenia v rámci CCAMLR na zriadenie chránených morských oblastí, ktoré sú predmetom prejednávaného prípadu, ako som už vyššie vysvetlila, ( 77 ) však nepatria do oblasti výskumu. To, samozrejme, nevylučuje, aby sa členské štáty samostatne alebo na strane Únie podieľali na iných opatreniach, ktoré mali byť prerokované alebo prijaté v rámci CCAMLR, ktorých ťažisko spadá do oblasti výskumu.

123.

Napokon treba ešte poukázať na to, že jednotlivé členské štáty majú v Antarktíde teritoriálne záujmy mimo oblasti pôsobnosti základných zmlúv Európskej únie a politík Únie. ( 78 ) Nemožno vylúčiť, že dotknuté členské štáty sa v záujme ochrany takýchto záujmov vo vlastnom mene zúčastnia diskusií a rozhodovania v rámci CCAMLR na strane Únie, za predpokladu, že dané záujmy budú konkrétne uvedené. V prejednávanom prípade však tomu nenasvedčujú žiadne objektívne a preskúmateľné dôkazy. Okrem toho napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016, ktoré umožňovali účasť v CCAMLR na strane Únie všetkým členským štátom a nielen niektorým, idú celkom zjavne nad rámec toho, čo je nevyhnutné k ochrane spomínaných teritoriálnych záujmov.

124.

V konečnom dôsledku preto treba na základe prvého žalobného dôvodu Komisie vo veciach C‑626/15 a C‑659/16 zrušiť napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016 v rozsahu, v akom stanovujú, že Únia v rámci CCAMLR nepredloží predmetné dokumenty na rokovanie, resp. pozície samostatne, ale iba spoločne v mene Únie a jej členských štátov.

125.

Vo svojom druhom žalobnom dôvode Komisia vytýka Rade, že nezohľadnila výlučnú vonkajšiu právomoc Únie zakotvenú v článku 3 ods. 2 ZFEÚ. Komisia sa domnieva, že napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016 viedli k tomu, že boli dotknuté spoločné pravidlá a pozmenená ich pôsobnosť v zmysle článku 3 ods. 2 poslednej časti vety ZFEÚ, ktorým bola kodifikovaná doktrína AETR. ( 79 )

126.

Tento druhý žalobný dôvod sa predkladá iba subsidiárne. Keďže podľa mojich vyššie uvedených úvah už prvý žalobný dôvod Komisie vedie k zrušeniu napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016, a preto sa budem druhému žalobnému dôvodu venovať iba krátko v záujme úplnosti.

127.

Komisia po prvé tvrdí, že opatreniami na zriadenie chránených morských oblastí plánovanými v rámci CCAMLR mohla byť dotknutá viacročná pozícia Rady z roku 2014 týkajúca sa vystupovania Únie v rámci CCAMLR. ( 80 )

128.

V tejto súvislosti stačí poukázať na to, že táto viacročná pozícia sa už len podľa svojho znenia vzťahuje iba na otázky v oblasti spoločnej rybárskej politiky. Napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016 však, ako som uviedla vyššie, ( 81 ) nepatria do spoločnej rybárskej politiky, ale majú sa zaradiť do politiky životného prostredia, a preto vplyv na viacročnú pozíciu z roku 2014 je od začiatku vylúčený.

129.

Komisia po druhé tvrdí, že opatreniami na zriadenie chránených morských oblastí plánovanými v rámci CCAMLR mohli byť dotknuté nariadenia (ES) č. 600/2004 ( 82 ) a 601/2004 ( 83 ).

130.

Prvé z uvedených nariadení skutočne upravuje technické opatrenia a druhé kontrolné opatrenia pri rybárskych činnostiach v oblasti, na ktorú sa vzťahuje Dohovor o ochrane živých antarktických morských zdrojov (Canberrský dohovor). Je teda zjavné, že možnými zákazmi a obmedzeniami rybolovu, ktoré boli ako súčasť plánovaných chránených morských oblastí v Antarktíde predmetom napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016, mohli byť dotknuté spomínané nariadenia alebo pozmenená ich pôsobnosť. Je známe, že nebezpečenstvo takéhoto dotknutia alebo zmeny pôsobnosti vzniká podľa relevantnej judikatúry už len tým, že opatrenia, ktoré majú byť prerokované a prijaté na medzinárodnej úrovni, patria do pôsobnosti spoločných pravidiel platných na úrovni Únie ( 84 ) bez toho, aby medzi nimi musel nutne existovať obsahový rozpor. ( 85 )

131.

Treba však zvážiť, že regulácia rybolovu má v rámci napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016 iba subsidiárny význam a tvorí iba časť plánovaných opatrení na zriadenie chránených morských oblastí v Antarktíde, plánovaných v rámci CCAMLR.

132.

Aj keby teda Únia podľa článku 3 ods. 2 poslednej časti vety ZFEÚ disponovala výlučnou vonkajšou právomocou vo vzťahu k opatreniam upraveným v nariadeniach č. 600/2004 a 601/2004, táto výlučná právomoc by mohla slúžiť ako právny základ iba pre jednotlivé časti napadnutých rozhodnutí z rokov 2015 a 2016 a nebola by spôsobilá obsiahnuť celý rozsah opatrení plánovaných v týchto rozhodnutiach.

133.

Ak by bol teda druhý žalobný dôvod vo veciach C‑626/15 a C‑659/16 relevantný, musel by byť zamietnutý ako nedôvodný.

134.

Ak Súdny dvor čiastočne zruší napadnuté rozhodnutia z rokov 2015 a 2016, ako navrhujem v rámci prvého žalobného dôvodu, potom vzniká otázka, či účinky zrušených častí týchto rozhodnutí majú zostať zachované podľa článku 264 ods. 2 ZFEÚ.

135.

Komisia správne poukazuje na to, že takéto čiastočné zrušenie sa napadnutých rozhodnutí týka iba v rozsahu, v akom stanovujú zmiešané vystupovanie Únie a jej členských štátov v rámci CCAMLR. Vystupovanie Únie v rámci 34. a 35. výročného zasadnutia CCAMLR tým nestráca právny základ, ani nie je dotknutý obsah dokumentov na rokovanie, ktoré predložila Únia, ani pozície, ktorú zaujala.

136.

Čiastočné zrušenie napadnutých rozhodnutí však z hľadiska práva Únie zbaví legitimity vystupovanie členských štátov na strane Únie v rámci 34. a 35. výročného zasadnutia CCAMLR. Keďže niektoré členské štáty Únie sa skutočne podieľali na rozhodnutiach CCAMLR v rámci spomínaných výročných zasadnutí, v neposlednom rade na rozhodnutí o zriadení chránenej morskej oblasti v Rossovom mori, v medzinárodnom styku môžu vzniknúť pochybnosti, pokiaľ ide o rozsah medzinárodných záväzkov prijatých Úniou a jej členskými štátmi.

137.

Za týchto okolností Súdnemu dvoru navrhujem, aby v záujme zabrániť akejkoľvek právnej neistote zachoval účinky zrušených častí napadnutých rozhodnutí podľa článku 264 ods. 2 ZFEÚ.

138.

Podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže podľa mnou navrhovaného riešenia Rada nemala úspech vo svojich tvrdeniach ani v jednej veci a Komisia v oboch veciach podala návrh v tomto zmysle, Rade sa uloží povinnosť nahradiť trovy konania v oboch veciach. Na rozdiel od toho členské štáty, vystupujúce ako vedľajší účastníci konania na strane Rady, znášajú podľa článku 140 ods. 1 rokovacieho poriadku svoje vlastné trovy konania v oboch veciach, resp. vo veciach, ktorých sa zúčastnili.

139.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: