1.

Súdny dvor už pri mnohých príležitostiach skonštatoval, že potvrdenie E 101 ( 2 ) vydané príslušnou inštitúciou ( 3 ) členského štátu, potvrdzujúce, že na pracovníka, ktorý sa pohybuje v rámci Európskej únie, sa vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu, zaväzuje tak príslušnú inštitúciu, ako aj súdy hostiteľského členského štátu, takže na pracovníka sa nemôže vzťahovať systém sociálneho zabezpečenia tohto hostiteľského členského štátu ( 4 ).

2.

V prejednávanej veci sa Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), zasadajúci v pléne, v podstate pýta Súdneho dvora na uplatniteľnosť tejto judikatúry na situácie, keď príslušná inštitúcia alebo súdy hostiteľského členského štátu zistia, že podmienky pre vydanie potvrdenia E 101 zjavne neboli splnené ( 5 ).

3.

V spore vo veci samej proti sebe stoja nemecká spoločnosť a francúzske orgány sociálneho zabezpečenia, a jeho predmetom je vymáhanie viac ako dvoch miliónov eur na základe uplatnenia francúzskeho zákona o sociálnom zabezpečení z dôvodu, že táto spoločnosť neplatila príspevky do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia za zamestnancov pracujúcich na palube výletných lodí vo francúzskych vodách. Francúzske orgány sa domnievajú, že keďže dotknutí zamestnanci boli počas celého trvania ich zmluvy pridelení na lode plávajúce výlučne vo Francúzsku, vzťahoval sa na nich francúzsky systém sociálneho zabezpečenia podľa článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 ( 6 ), obsahujúceho všeobecné pravidlo, podľa ktorého sa na osobu, ktorá je zamestnaná na území jedného členského štátu, vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia tohto štátu.

4.

Spoločnosť požaduje, aby sa na dotknutých zamestnancov uplatnila švajčiarska právna úprava sociálneho zabezpečenia, pričom sa opiera o potvrdenia E 101 osvedčujúce, že sa na nich vzťahuje švajčiarsky systém sociálneho zabezpečenia. Tieto potvrdenia vydala príslušná švajčiarska inštitúcia na základe článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) tohto nariadenia, ktorý upravuje výnimku, na základe ktorej sa na osobu zamestnanú pobočkou, ktorá patrí k cestujúcemu alebo lietajúcemu personálu podniku prevádzkujúceho medzinárodnú prepravu osôb, vzťahujú právne predpisy štátu, na území ktorého sa nachádza táto pobočka.

5.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že podmienky činnosti dotknutých zamestnancov zjavne nepatria do vecnej pôsobnosti článku 14 nariadenia č. 1408/71. Vzniká teda otázka, či za takých okolností môže príslušná inštitúcia alebo súdy hostiteľského členského štátu posúdiť a v prípade potreby výnimočne spochybniť platnosť potvrdenia E 101 vydaného príslušnou inštitúciou iného členského štátu.

6.

Prejednávaný návrh predkladá citlivú otázku nastolenia rovnováhy v oblasti sociálneho zabezpečenia medzi na jednej strane zásadami právnej istoty a voľného pohybu pracovníkov v rámci Únie, a na druhej strane potrebou zabezpečiť správne uplatňovanie príslušných ustanovení nariadenia č. 1408/71. Táto otázka získala na význame počas posledných rokov kvôli integrácii trhov práce členských štátov ( 7 ).

7.

V týchto návrhoch vysvetlím dôvody, pre ktoré sa domnievam, že za okolností prejednávanej veci nie je dôvodné odchýliť sa od judikatúry Súdneho dvora a uznať tak výnimku zo záväzného účinku potvrdenia E 101.

8.

Článok 13 nariadenia č. 1408/71 s názvom „Všeobecné pravidlá“, nachádzajúci sa v hlave II nazvanej „Určenie uplatniteľných právnych predpisov“, vo svojom odseku 1 a odseku 2 písm. a) stanovuje:

„1.   Na osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, sa vzťahujú právne predpisy len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.

2.   Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

9.

Článok 14 tohto nariadenia s názvom „Osobitné pravidlá, ktoré sa vzťahujú na osoby vykonávajúce závislú činnosť okrem námorníkov“, ktorý sa nachádza sa v tej istej hlave, vo svojom odseku 2 písm. a) bode i) stanovuje:

„Článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

…

10.

Článok 84a nariadenia č. 1408/71 s názvom „Vzťahy medzi inštitúciami a osobami, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie“, vo svojom odseku 3 uvádza:

«v prípade ťažkostí pri interpretácii alebo aplikácii tohto nariadenia, čo by mohlo ohroziť práva osoby, na ktorú sa vzťahuje, inštitúcia príslušného štátu alebo štátu miesta bydliska príslušnej osoby kontaktuje inštitúciu (inštitúcie) príslušného členského štátu (príslušných členských štátov). Ak sa nebude môcť nájsť riešenie v primeranom čase, zainteresované orgány môžu požiadať správnu komisiu o intervenciu“.

11.

Nariadenie č. 1408/71 bolo zrušené a nahradené nariadením č. 883/2004 ( 8 ) s účinnosťou od 1. mája 2010. ( 9 ) Skutočnosti relevantné v spore vo veci samej sú teda z hľadiska časovej pôsobnosti naďalej upravené nariadením č. 1408/71. ( 10 )

12.

Článok 12a nariadenia (EHS) č. 574/72 ( 11 ), nachádzajúci sa v hlave III s názvom „Vykonávanie ustanovení nariadenia na určenie uplatniteľných právnych predpisov“, vo svojom bode 1a stanovuje:

„Na účely uplatňovania ustanovení článku 14 ods. 2… nariadenia platia tieto pravidlá:

…

Ak v súlade s článkom 14 ods. 2 písm. a) nariadenia osoba, ktorá patrí k cestujúcemu alebo lietajúcemu personálu podniku medzinárodnej prepravy, podlieha právnym predpisom členského štátu, na území ktorého má svoje sídlo alebo miesto podnikania tento podnik alebo organizačná zložka alebo stála prevádzkareň, ktoré ho zamestnávajú, alebo v ktorom má bydlisko a je prevažne zamestnaná, inštitúcia určená príslušným orgánom tohto členského štátu vydá dotknutej osobe osvedčenie [potvrdenie – neoficiálny preklad] , v ktorom uvedie, že podlieha jeho právnym predpisom.“

13.

Nariadenie č. 574/72 bolo zrušené a nahradené nariadením č. 987/2009 ( 12 ) s účinnosťou od 1. mája 2010 ( 13 ). Prvé nariadenie sa teda z hľadiska časovej pôsobnosti naďalej uplatňuje na spor vo veci samej. ( 14 )

14.

Článok 8 dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb (ďalej len „dohoda medzi ES a Švajčiarskom“) ( 15 ), s názvom „Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia“ vo svojom bode b) stanovuje:

„Zmluvné strany prijmú opatrenia v súlade s prílohou II týkajúce sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia najmä s cieľom: …

15.

Príloha II dohody medzi ES a Švajčiarskom, nazvaná „Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia“ [neoficiálny preklad], vo svojom článku 1 uvádza:

„1.   Zmluvné strany sa v súvislosti s koordináciou systémov sociálneho zabezpečenia dohodli, že budú vzájomne uplatňovať akty Spoločenstva, na ktoré sa v tejto dohode odkazuje a ktoré sú v znení zmien a doplnení vyplývajúcich z oddielu A tejto prílohy účinné k dátumu podpísania tejto dohody, alebo pravidlá rovnocenné takýmto aktom.

2.   Výraz ‚členský štát (členské štáty)‘ uvedený v aktoch na ktoré sa odkazuje v oddiele A tejto prílohy sa chápe tak, že okrem členských štátov, na ktoré sa vzťahujú príslušné akty Spoločenstva, zahŕňa aj Švajčiarsko“ [neoficiálny preklad].

16.

Oddiel A uvedenej prílohy odkazuje najmä na nariadenia č. 1408/71 a č. 574/72.

17.

Podľa článku 90 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 883/2004 a článku 96 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 987/2009, nariadenia č. 1408/71 a č. 574/72 zostávajú v platnosti a naďalej majú právny účinok okrem iného na účely dohody medzi ES a Švajčiarskom, pokiaľ táto dohoda nebola upravená vzhľadom na nariadenia č. 883/2004 a č. 987/2009.

18.

Rozhodnutím č. 1/2012 spoločného výboru zriadeného dohodou medzi ES a Švajčiarskom“ ( 16 ), ktoré nadobudlo účinnosť 1. apríla 2012, bol oddiel A prílohy II dohody aktualizovaný a odvtedy odkazuje na nariadenia č. 883/2004 a č. 987/2009. Keďže relevantné skutočnosti sporu vo veci samej sa odohrali pred nadobudnutím účinnosti tohto rozhodnutia, naďalej sa z hľadiska časovej pôsobnosti na ne vzťahujú nariadenia č. 1408/71 a č. 574/72. ( 17 )

19.

Spoločnosť A‑Rosa Flussschiff GmbH (ďalej len „A‑Rosa“), založená podľa nemeckého práva so sídlom v Nemecku, organizuje okružné plavby na rôznych riekach v Európe. V Švajčiarsku má pobočku, ktorej činnosť spočíva v riadení všetkých operatívnych, právnych a prevádzkových záležitostí týkajúcich sa lodí plaviacich sa v Európe, ako aj v riadení ľudských zdrojov vo vzťahu k personálu využívanému na týchto lodiach. Spoločnosť nemá ani dcérsku spoločnosť, ani pobočku vo Francúzsku.

20.

A‑Rosa prevádzkuje predovšetkým dve výletné lode vo Francúzsku na riekach Rhône a Saône, na palube ktorých pracujú sezónni zamestnanci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov než Francúzska a ktorí vykonávajú činnosti v hotelierstve. Obe lode sa plavia výlučné vo francúzskych vnútrozemských vodách.

21.

Dňa 7. júna 2007 bola v spoločnosti A‑Rosa vykonaná neohlásená kontrola na týchto dvoch lodiach, po ktorej francúzske inštitúcie sociálneho zabezpečenia zistili nezrovnalosti v sociálnom zabezpečení približne 90 zamestnancov vykonávajúcich činnosti v hotelierstve na palube oboch lodí. Dotknutí zamestnanci boli prijatí a zamestnaní švajčiarskou pobočkou na základe pracovných zmlúv riadiacich sa švajčiarskych právom.

22.

Počas tejto kontrolnej činnosti A‑Rosa predložila prvú časť potvrdení E 101 na rok 2007, ktoré 6. septembra 2007 vydala Sozialversicherungsanstalt des Kantons Graubünden (Inštitúcia sociálneho poistenia kantónu Grisons, Švajčiarsko, ďalej len „švajčiarska inštitúcia“), a ktoré potvrdzovali, že na dotknutých zamestnancov sa podľa článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71 vzťahuje švajčiarsky systém sociálneho zabezpečenia.

23.

Dňa 22. októbra 2007 Union de recouvrement des cotisations de sécurité sociale et d’allocations familiales [Únia pre výber príspevkov na sociálne zabezpečenie a pre rodinné prídavky (Urssaf)] (ďalej len „Urssaf“) du Bas‑Rhin doručila spoločnosti A‑Rosa dodatočný platobný výmer na sumu 2024123 eur spolu s úrokmi z omeškania z dôvodu nezaplatenia príspevkov do francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia za dotknutých zamestnancov za obdobie od 1. apríla 2005 do 30. septembra 2007.

24.

A‑Rosa 7. júla 2008 napadla dodatočný platobný výmer na tribunal des affaires de sécurité sociale du Bas‑Rhin (súd pre veci sociálneho zabezpečenia Dolného Rýna, Francúzsko), ktorý žalobu zamietol rozsudkom z 9. februára 2011. Tento súd sa okrem iného domnieval, na jednej strane, že činnosť spoločnosti vo Francúzsku mala obvyklú, stálu a sústavnú povahu, a na druhej strane, že skutočnosť, že zamestnávateľ predložil potvrdenia E101 nemohla odôvodniť zrušenie sporného platobného výmeru.

25.

A‑Rosa sa 10. marca 2011 odvolala proti tomuto rozsudku na Cour d’appel de Colmar (Odvolací súd Colmar, Francúzsko). Urssaf d’Alsace, ktorá je právnym nástupcom Urssaf du Bas‑Rhin, navrhla tomuto súdu, aby najmä potvrdil rozsudok, ktorý 9. februára 2011 vyhlásil Tribunal des affaires de sécurité sociale du Bas‑Rhin (Súd pre veci sociálneho zabezpečenia Dolného Rýna).

26.

Listom z 27. mája 2011, označeným ako „Žiadosť o zrušenie formulárov E 101 vydaných osobám zamestnaným spoločnosťou [A‑Rosa] vo Francúzsku“, Urssaf du Bas‑Rhin predložila švajčiarskej inštitúcii žiadosť o zrušenie potvrdení E 101, pričom uviedla najmä tieto dôvody:

„Pokiaľ je činnosť na lodiach vykonávaná trvale a výlučne vo Francúzsku, mali byť zamestnanci prijatí konkrétne na to, aby boli pridelení na palubu lode, uvedení v pravidelných výkazoch podávaných francúzskym inštitúciám sociálnej ochrany.

…

Keďže plavba sa odohráva iba vo francúzskych vnútrozemských vodách, vyplýva z toho, že [článok 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71], ktorý sa týka medzinárodnej prepravy cestujúcich, sa neuplatní na situáciu zamestnancov tejto spoločnosti.

V dôsledku toho formuláre E 101 vydané pre týchto zamestnancov nemali byť vystavené na základe [článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71]“.

27.

V liste z 18. augusta 2011, zaslanom Urssaf du Bas‑Rhin, švajčiarska inštitúcia uviedla najmä toto ( 18 ):

„Podnik [A‑Rosa] ponúka cesty na palube výletných lodí na riekach Dunaj, Rhône/Saône a Rýn. Spoločnosť okrem toho vykonáva významné obchodné činnosti v Švajčiarsku. Švajčiarska dcérska spoločnosť v Chur sa zaoberá všetkými činnosťami vzťahujúcimi sa na prevádzku výletných lodí. Rovnako personál je prijímaný prostredníctvom švajčiarskej dcérskej spoločnosti v Chur.

Cesty na Dunaji a Rýne prechádzajú okrem iného cez niekoľko európskych krajín. [A‑Rosa] navyše tvrdí, že palubný personál pracuje postupne na rôznych lodiach a trasách. Zamestnanci zamestnaní [spoločnosťou A‑Rosa] v zásade spĺňajú podmienky uvedené v [článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71].

Upozornili sme podnik [A‑Rosa] na to, že podľa ustanovení [článku 14 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71] sa osobitná úprava týkajúca sa zamestnancov uplatní iba vtedy, ak títo zamestnanci pracujú pre podnik vykonávajúci medzinárodnú prepravu na území dvoch alebo viacerých členských štátov. Ak tieto osoby v skutočnosti vykonávajú svoju činnosť na palube lodí iba na francúzskom území, potom sa uplatňujú francúzske ustanovenia na základe zásady miesta činnosti ([článok 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71]).

Podniku [A‑Rosa]… sme uložili povinnosť odteraz zrážať príspevky na sociálne zabezpečenie za osoby, ktoré v skutočnosti pracujú iba v jednom štáte [Európskej únie], [v súlade] s právom príslušnej krajiny.

Vzhľadom na všetky skutočnosti a najmä z dôvodu, že všetky príspevky na sociálne zabezpečenie za osoby, ktorých sa týka vaša sťažnosť, boli v roku 2007 zrazené a zaplatené v Švajčiarsku, vás žiadame, aby ste upustili od spätnej opravy, podľa ktorej sa na poistenie vzťahujú francúzske ustanovenia“.

28.

V priebehu konania na Cour d’appel de Colmar (Odvolací súd Colmar) A‑Rosa predložila druhú časť potvrdení E 101 na roky 2005 a 2006, ktoré vydala príslušná švajčiarska inštitúcia 14. mája 2012 podľa článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71.

29.

Rozsudkom z 12. septembra 2013 Cour d’appel (odvolací súd) v podstatnej časti zamietol odvolanie podané spoločnosťou A‑Rosa. Tento súd sa najmä domnieval, že potvrdenia E 101 predložené spoločnosťou ju nezbavovali jej povinností podľa francúzskeho systému sociálneho zabezpečenia, ktorý sa na dotknutých zamestnancov mal vzťahovať podľa článku 13 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71. K výnimke upravenej v článku 14 ods. 2 písm. a) bode i) tohto nariadenia uviedol tento súd nasledujúce úvahy:

„ …Na jednej strane,… samotné predložené potvrdenia E 101 nie sú dané do súvislosti s pracovnými miestami skutočne obsadenými na palube plavidiel Luna a Stella, a názov týchto lodí nie je uvedený vôbec.

Na druhej strane odvolateľka navyše neuvádza, že zamestnávala dotknutý personál aj mimo hotelierskych činností na svojich plavidlách Luna a Stella. Ako sama spresňuje, tieto dve výletné lode prevádzkovala len na riekach Rhône a Saône od apríla do novembra a počas zimného obdobia ich nechávala zakotvené v Lyone.

Z toho vyplýva, že hoci klientela mohla byť získavaná v zahraničí a zmluvy s odvolateľkou mohli byť uzatvárané mimo francúzskeho územia, preprava osôb riečnou cestou, ku ktorej bol dotknutý personál pridelený, sa uskutočňovala len v rámci vnútroštátnych hraníc a nemá medzinárodnú povahu.

Je pravda, že odvolateľka si nechala vystaviť potvrdenia E 101 na základe článku [14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71], pričom treba uviesť, že dbala na to, aby presne neuviedla ani miesta výkonu práce, ani lode, na ktoré bol personál pridelený. Tým si ponechala možnosť zamestnať personál prijatý na medzinárodnú prepravu najmä na lodiach, o ktorých vyhlasuje, že ich prevádzkuje aj na riekach Rýn a Dunaj, a nie je namieste spochybniť platnosť potvrdení E 101 predložených v rámci súdneho konania.

Vzhľadom na to, že dotknutý personál bol v konečnom dôsledku zamestnaný len na výletných plavbách vo Francúzsku, však odvolateľka nemôže využiť výnimku stanovenú pre medzinárodnú prepravu osôb“.

30.

Z rozsudku Cour d’appel de Colmar (Odvolací súd Colmar) z 12. septembra 2013 vyplýva, že Urssaf d’Alsace navrhla, aby bola do konania pribratá švajčiarska inštitúcia, ale že táto inštitúcia sa konania nezúčastnila osobne ani v zastúpení.

31.

A‑Rosa podala 21. októbra 2013 opravný prostriedok proti tomuto rozsudku na Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), ktorý, zasadajúci v pléne, rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Uplatní sa záväzný účinok spojený s potvrdením E 101, ktoré bolo v súlade s článkom 11 ods. 1 a článkom 12a bodom 1a nariadenia č. [574/72], vydané inštitúciou určenou príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy v oblasti sociálneho zabezpečenia zostávajú uplatniteľné na situáciu zamestnanca, na jednej strane na inštitúcie a orgány hostiteľského štátu a na druhej strane na súdy toho istého členského štátu, ak sa konštatovalo, že podmienky činnosti zamestnanca zjavne nespadajú do vecnej pôsobnosti výnimiek podľa článku 14 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1408/71?“

32.

Písomné pripomienky predložili A‑Rosa, Urssaf d’Alsace, belgická a česká vláda, Írsko, francúzska a cyperská vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. októbra 2016, A‑Rosa, Urssaf d’Alsace, belgická vláda, Írsko, francúzska vláda, ako aj Európska komisia predniesli svoje ústne pripomienky.

33.

Svojou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada od Súdneho dvora, aby spresnil, či záväzný účinok, ktorý zvyčajne prikladá judikatúra Súdneho dvora potvrdeniu E 101 ( 19 ), zaväzuje príslušnú inštitúciu a súdy hostiteľského členského štátu, keď sa zistí, že podmienky činnosti zamestnanca zjavne nepatria do vecnej pôsobnosti článku 14 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1408/71.

34.

Na podporu svojho návrhu vnútroštátny súd najmä uvádza, že tento problém v súčasnosti vzniká v množstve sporov z dôvodu internacionalizácie činnosti podnikov a prijatia stratégií daňovej a podnikovej optimalizácie, ktoré môžu spochybniť zásady voľného pohybu pracovníkov, slobodného poskytovania služieb a existenciu efektívnej a neskreslenej hospodárskej súťaže na vnútornom trhu. Z pripomienok predložených Súdnemu dvoru okrem toho vyplýva, že prejednávaný návrh nadväzuje na dva rozsudky, ktoré 11. marca 2014 vyhlásil trestný senát Cour de cassation (Kasačný súd, Francúzsko), a ktoré v trestných konaniach spochybňujú záväzný účinok potvrdenia E 101 vydaného príslušnou inštitúciou iného členského štátu ( 20 ).

35.

Na úvod treba uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že sporné potvrdenia E 101 vydala švajčiarska inštitúcia podľa článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71, teda na základe výnimky týkajúcej sa osôb, ktoré patria k cestujúcemu alebo lietajúcemu personálu podniku prevádzkujúceho medzinárodnú prepravu osôb alebo tovaru. ( 21 ) Z toho vyplýva, že otázka záväzného účinku potvrdenia E 101 položená vnútroštátnym súdom v tomto prípade vzniká iba vo vzťahu k tomuto ustanoveniu. Záväzný účinok potvrdenia E 101 totiž nemôže presahovať samotný obsah tohto potvrdenia. Domnievam sa preto, že prejudiciálna otázka sa v skutočnosti týka tohto ustanovenia a nie ostatných výnimiek upravených v uvedenom článku. ( 22 )

36.

Ďalej treba uviesť, že vnútroštátny súd neuviedol nič v tom zmysle, že by v tomto prípade malo ísť o podvod alebo zneužitie práva zo strany spoločnosti A‑Rosa alebo dotknutých pracovníkov, ako to, zdá sa, tvrdia Urssaf d’Alsace a francúzska vláda. ( 23 ) V ďalšej analýze teda vychádzam z predpokladu, že prejudiciálnou otázkou nechce vnútroštátny súd získať spresnenia týkajúce sa uplatniteľnosti judikatúry Súdneho dvora o záväznom účinku potvrdenia E 101 v prípade zneužitia práva alebo podvodu. ( 24 )

37.

Naopak domnievam sa, že svojou prejudiciálnou otázkou chce vnútroštátny súd vedieť, či príslušná inštitúcia alebo súdy hostiteľského členského štátu môžu nezohľadniť potvrdenie E 101, aby docielili, že na pracovníka sa bude vzťahovať sociálny systém tohto členského štátu v takej situácii, ako je tá vo veci samej, keď táto inštitúcia alebo súdy zistia, že podmienky činnosti zamestnanca zjavne nepatria do vecnej pôsobnosti ustanovenia, na základe ktorého bolo potvrdenie E 101 vydané, v tomto prípade článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71, hoci napriek tomuto zisteniu inštitúcia, ktorá potvrdenie vydala, nepristúpila k jeho odňatiu alebo zrušeniu. ( 25 )

38.

V tejto súvislosti zo spisu vyplýva, že v tomto prípade prebehol dialóg medzi francúzskymi orgánmi a švajčiarskou inštitúciou, ktorá vydala potvrdenia E 101, o ich odňatí. V tomto kontexte švajčiarska inštitúcia pripustila pred francúzskymi orgánmi, že uvedený článok 14 ods. 2 písm. a) sa neuplatní na dotknutých pracovníkov, ak títo pracovníci v skutočnosti vykonávali svoju činnosť palube lodí iba na francúzskom území. ( 26 )

39.

Švajčiarska inštitúcia však napriek tomu nevykonala žiadne konkrétne posúdenie toho, či a do akej miery v prípade dotknutých pracovníkov ide o túto možnosť, aby pre každé z týchto potvrdení určila, či je potrebné ho odobrať alebo zrušiť. Táto inštitúcia navyše požiadala francúzske orgány, aby upustili od spätnej opravy, v zmysle ktorej sa na poistenie vzťahujú ustanovenia francúzskeho práva, čo francúzske orgány implicitne zamietli. Dodatočný platobný výmer doručený spoločnosti A‑Rosa totiž vyžadoval, aby sa vykonala práve takáto spätná oprava. ( 27 ) Stručne povedané, dialóg medzi francúzskymi orgánmi a švajčiarskou inštitúciou neumožnil vyriešiť problémy, ktoré v tomto prípade vznikli a najmä otázku odňatia potvrdení E 101 a opráv, ktoré treba v tejto súvislosti vykonať.

40.

Zásadnou otázkou, ktorá je v centre prejednávanej veci, je otázka určenia príslušného vnútroštátneho orgánu, ktorý má v takejto situácii v konečnom dôsledku právomoc určiť platnosť potvrdenia E 101, a teda určiť právnu úpravu sociálneho zabezpečenia, ktorá sa uplatňuje na situáciu dotknutého zamestnanca podľa ustanovení hlavy II nariadenia č. 1408/71. Má inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, stále posledné slovo, pokiaľ ide o záväzný účinok potvrdenia? Alebo treba v takejto situácii priznať príslušnej inštitúcii hostiteľského členského štátu alebo aspoň súdom tohto štátu možnosť nezohľadniť potvrdenie E 101, keď vydávajúca inštitúcia sama nepristúpila k jeho odňatiu alebo zrušeniu?

41.

A‑Rosa, česká vláda, Írsko, cyperská vláda, ako aj Komisia, navrhujú odpovedať na prejudiciálnu otázku v tom zmysle že záväzný účinok potvrdenia E 101 platí aj v takej situácii, ako je situácia vo veci samej, keď príslušná inštitúcia alebo súdy hostiteľského členského štátu zistili, že podmienky činnosti zamestnanca zjavne nepatria do vecnej pôsobnosti článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71. Podľa týchto zúčastnených osôb z judikatúry Súdneho dvora počínajúc rozsudkom FTS ( 28 ) vyplýva, že iba inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, v tomto prípade švajčiarska inštitúcia, má právomoc rozhodnúť o zrušení alebo neuplatnení potvrdenia E 101 tak, že ho odoberie, ak zistí, že ho vydala omylom.

42.

Naopak Urssaf d’Alsace a francúzska vláda v podstate navrhujú Súdnemu dvoru, aby sa odchýlil od tejto judikatúry a priznal príslušnej inštitúcii a súdom hostiteľského členského štátu možnosť nezohľadniť potvrdenie E 101 v prípade zjavnej neuplatniteľnosti ustanovenia, na základe ktorého bolo potvrdenie vydané. Tieto zúčastnené osoby sa v prvom rade odvolávajú na nedostatočnosť postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré upravuje nariadenie č. 1408/71, pri zabezpečení účinného prostriedku nápravy pre hostiteľský členský štát v prípade, ak štát, ktorý potvrdenie E 101 vydal, nespolupracuje, alebo ak s ním hostiteľský členský štát nesúhlasí. V druhom rade sa tieto zúčastnené osoby opierajú o význam, ktorý judikatúra Súdneho dvora v iných kontextoch priznáva prevencii nekalej súťaže a sociálneho dumpingu. ( 29 )

43.

Belgická vláda sa zase domnieva, že v situácii, ktorej sa týka prejudiciálna otázka, nie je odchýlenie sa od judikatúry Súdneho dvora nevyhnutné na to, aby príslušná inštitúcia a súdy hostiteľského členského štátu mohli nezohľadniť potvrdenie E 101, pretože ide jednoducho o konštatovanie, že na prvý pohľad bolo potvrdenie vydané pre inú činnosť než vykonáva pracovník, na ktorého sa toto potvrdenie vzťahuje.

44.

Skôr než sa budem zaoberať otázkou odchýlenia sa od judikatúry Súdneho dvora o záväznom účinku potvrdenia E 101, považujem za užitočné pripomenúť hlavné charakteristické črty systému kolíznych noriem zavedeného ustanoveniami hlavy II nariadenia č. 1408/71, ako aj úvahy, ktoré sú základom tejto judikatúry.

45.

Na úvod treba uviesť, že hoci nariadenie č. 1408/71 má iba vypracovať systém pre koordináciu vnútroštátnych právnych úprav sociálneho zabezpečenia pri rešpektovaní charakteristických čŕt, ktoré sú im vlastné ( 30 ), kolízne normy upravené týmto nariadením č. 1408/71 sú pre členské štáty kogentné. ( 31 ) Ustanovenia hlavy II tohto nariadenia, do ktorej je zaradený článok 14 ods. 2 písm. a) bod i), zavádzajú podľa Súdneho dvora úplný a jednotný systém kolíznych noriem, ktorých cieľom je dosiahnuť, aby sa na pracovníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Únie, vzťahoval systém sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, aby sa predišlo súbehu uplatniteľných vnútroštátnych predpisov a komplikáciám, ktoré z toho môžu vyplývať. ( 32 )

46.

Táto všeobecná zásada jedinej uplatniteľnej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia je zakotvená v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, ktorý stanovuje, že na osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, sa vzťahujú právne predpisy len jedného členského štátu. ( 33 )

47.

Potvrdenie E 101 má za cieľ zabezpečiť rešpektovanie tejto zásady tým, že má v konkrétnych prípadoch zabrániť vzniku kompetenčného sporu vyplývajúceho z líšiaceho sa posúdenia uplatniteľnej právnej úpravy sociálneho zabezpečenia. ( 34 ) V tejto súvislosti potvrdenie E 101 prispieva k zabezpečeniu právnej istoty pracovníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Únie ( 35 ), a teda k uľahčeniu voľného pohybu pracovníkov a slobodného poskytovania služieb v Únii, čo predstavuje cieľ sledovaný nariadením č. 1408/71. ( 36 )

48.

Pokiaľ ide o záväzný účinok potvrdenia E 101, je ustálenou judikatúrou, že kým toto potvrdenie nie je zrušené alebo vyhlásené za neplatné, je záväzné pre príslušnú inštitúciu hostiteľského členského štátu v tom zmysle, že táto inštitúcia musí zohľadniť, že na pracovníka sa už vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia štátu, kde má sídlo podnik, ktorý ho zamestnáva. Táto inštitúcia v dôsledku toho nemôže uplatniť na daného pracovníka svoj vlastný systém sociálneho zabezpečenia. ( 37 ) Súdny dvor ešte spresnil, že potvrdenie E 101 zaväzuje aj súdy hostiteľského členského štátu, ktoré preto nie sú oprávnené overovať platnosť potvrdenia E 101, pokiaľ ide o potvrdenie skutočností, na základe ktorých bolo toto potvrdenie vydané. ( 38 )

49.

Ustanovenia nariadenia č. 1408/71 tak, ako ich vykladá Súdny dvor, teda zavádzajú nielen systém kolíznych noriem, ale súčasne aj systém rozdelenia právomocí medzi členskými štátmi ( 39 ) v tom zmysle, že iba inštitúcia, ktorá vydala potvrdenie E 101, má právomoc posúdiť jeho platnosť a určiť, či už z vlastnej iniciatívy alebo na žiadosť príslušnej inštitúcie iného členského štátu, či vzhľadom na získané informácie o skutočnej situácii pracovníka, je potrebné toto potvrdenie odňať alebo zrušiť, čo by malo za následok, že toto potvrdenie už viac nebude zaväzovať príslušné inštitúcie a súdy iných členských štátov. ( 40 )

50.

To, že Súdny dvor trvá na tom, že výlučnú právomoc posúdiť platnosť potvrdenia E 101 má vydávajúca inštitúcia ( 41 ), nie je dôsledkom formalistického prístupu, ale podľa môjho názoru sa zakladá na potrebe zabezpečiť dodržiavanie zásady uplatnenia predpisov len jedného štátu uvedenej v článku 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71. Priznanie paralelnej právomoci hostiteľskému členskému štátu by totiž so sebou nevyhnutne prinášalo riziko navzájom si odporujúcich rozhodnutí týkajúcich sa právnych predpisov, ktoré sa majú uplatniť v konkrétnom prípade, a teda riziko, že na jednu situáciu by sa vzťahovali dva systémy sociálneho zabezpečenia so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú, vrátane toho, že pracovníkovi by bola uložená povinnosť platiť dvojaké príspevky. ( 42 ) Okrem toho by pracovník nemal k dispozícii žiadny právny prostriedok, aby zabránil takémuto výsledku. ( 43 )

51.

Riziko vzájomne si odporujúcich rozhodnutí nie je podľa môjho názoru vôbec zanedbateľné vzhľadom na zložitosť dotknutej právnej úpravy a protichodné vnútroštátne záujmy, ktoré existujú v oblasti sociálneho zabezpečenia. Ako to dobre vidno v tomto prípade, na otázku uplatniteľnej právnej úpravy sociálneho zabezpečenia môžu existovať odlišné názory dokonca aj v prípade, keď sa príslušná inštitúcia alebo súdy hostiteľského členského štátu domnievajú, že na situáciu pracovníka sa zjavne nevzťahuje ustanovenie, na základe ktorého bolo vydané potvrdenie E 101. ( 44 )

52.

Aj keby bolo možné požadovať vrátenie už zaplatených príspevkov, prípadné uplatnenie systému sociálneho zabezpečenia hostiteľského členského štátu na pracovníka, môže u tohto pracovníka vyvolávať právnu neistotu. Ako však uviedol Súdny dvor, požiadavka právnej istoty sa uplatňuje osobitne prísne v prípadoch, keď ide o právnu úpravu, ktorá môže mať finančné dôsledky, aby sa dotknutým osobám umožnilo presne poznať rozsah povinností, ktoré im právna úprava ukladá ( 45 ). Navyše takáto žiadosť o vrátenie by so sebou nutne prinášala administratívne alebo súdne komplikácie, čo odporuje všeobecnému cieľu nariadenia č. 1408/71, ktorým je uľahčiť voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. ( 46 )

53.

Predchádzajúce pripomienky platia podľa môjho názoru tak pre príslušnú inštitúciu hostiteľského členského štátu, ako aj pre súdy tohto členského štátu. Dôsledky pre dotknutého pracovníka totiž nie sú menej závažné v prípade, ak by došlo k nezohľadneniu potvrdenia E 101 v nadväznosti na súdne konanie. ( 47 )

54.

Navyše možnosť súdov hostiteľského členského štátu nezohľadniť potvrdenie E 101 pochádzajúce z iného členského štátu sa mi zdá ťažko zlučiteľná so všeobecnou zásadou, podľa ktorej rozhodnutia orgánov členského štátu preskúmavajú súdy tohto štátu. ( 48 ) Keďže totiž potvrdenie E 101 potvrdzuje, že na pracovníka sa vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia členského štátu, ku ktorému patrí vydávajúca inštitúcia, treba toto potvrdenie považovať za akt tohto členského štátu. ( 49 )

55.

Z uvedeného vyplýva, že existujúca judikatúra Súdneho dvora o záväznom účinku potvrdenia E 101 spočíva na všeobecných úvahách súvisiacich so zásadami a cieľmi, ktoré sú základom kolíznych noriem nariadenia č. 1408/71. Nemožno teda uvažovať o odchýlení sa od tejto judikatúry, pokiaľ sa nepreukáže, že je takéto odchýlenie skutočne nevyhnutné na zabezpečenie správneho uplatňovania týchto noriem.

56.

Platí to tým skôr, že pri revízii právneho rámca týkajúceho sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia s účinnosťou od 1. mája 2010, sa európsky normotvorca rozhodol pre kodifikáciu výkladu ustáleného judikatúrou Súdneho dvora o záväznom účinku potvrdenia E 101, a to tak, že zachoval výlučnú právomoc vydávajúcej inštitúcie na posúdenie platnosti potvrdenia E 101. ( 50 )

57.

Ďalej treba uviesť, že na rozdiel od toho, čo tvrdí belgická vláda ( 51 ), ak by Súdny dvor priznal príslušnej inštitúcii alebo súdom hostiteľského členského štátu možnosť nezohľadniť potvrdenie E 101 vydané príslušnou inštitúciou iného členského štátu v takej situácii, o akú ide vo veci samej, predstavovalo by to bezpochyby odchýlenie sa od judikatúry Súdneho dvora. Takáto výnimka zo záväzného účinku potvrdenia E 101 by totiž znamenala odchýlenie sa od rozdelenia právomocí medzi členskými štátmi stanoveného touto judikatúrou.

58.

V nasledujúcej analýze preskúmam dve hlavné tvrdenia, ktoré uvádzajú Urssaf d’Alsace a francúzska vláda na podporu svojich návrhov na zavedenie výnimky zo záväzného účinku potvrdenia E 101, a to na jednej strane údajné nedostatky postupu dialógu a zmierovacieho postupu upravených nariadením č. 1408/71 s cieľom zabezpečiť, aby mal hostiteľský členský štát účinný prostriedok nápravy na dosiahnutie odňatia potvrdenia E 101 (časť D), a na druhej strane význam, ktorý judikatúra Súdneho dvora priznáva za iných okolností prevencii nekalej hospodárskej súťaže a sociálneho dumpingu (časť E). ( 52 )

59.

Hoci príslušnej inštitúcii alebo súdom hostiteľského členského štátu nie je dovolené, aby nezohľadnili potvrdenie E 101, nariadenie č. 1408/71 napriek tomu upravuje postup, ktorý treba dodržať s cieľom dosiahnuť odňatie alebo zrušenie tohto potvrdenia vydávajúcou inštitúciou v takej situácii, ako je tá vo veci samej, keď sa zistí, že podmienky pre vydanie potvrdenia nie sú zjavne splnené.

60.

Tento postup sa zakladá na zásade lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi zakotvenej v článku 4 ods. 3 ZEÚ, ktorý zaväzuje tak hostiteľský štát, ako aj štát, ktorý vydal potvrdenie E 101.

61.

Na jednej strane zásada lojálnej spolupráce zaväzuje príslušnú inštitúciu hostiteľského členského štátu, ako to vyplýva z článku 84a ods. 3 nariadenia č. 1408/71, nadviazať dialóg s inštitúciou, ktorá vydala potvrdenie E 101, keď sa domnieva, že podmienky pre vydanie potvrdenia neboli splnené. ( 53 ) Platí to podľa môjho názoru najmä vtedy, keď sa tak, ako v tomto prípade, príslušná inštitúcia hostiteľského členského štátu domnieva, že potvrdenie je neúplné. ( 54 ) V takomto prípade zásada spolupráce znamená, že vydávajúca inštitúcia musí mať možnosť pristúpiť k oprave potvrdenia alebo prípadne k jeho odňatiu.

62.

Okamih vydania potvrdenia nemôže mať vplyv na povinnosť príslušnej inštitúcie hostiteľského členského štátu nadviazať dialóg s vydávajúcou inštitúciou v prípade, keď sa domnieva, že treba pristúpiť k odňatiu potvrdenia E 101. ( 55 ) Pripomínam, že hoci je žiaduce, aby bolo potvrdenie E 101 vydané pred začiatkom obdobia, ktorého sa týka, možno ho rovnako vydať aj počas tohto obdobia, ba dokonca aj po jeho uplynutí. ( 56 ) Tento záver vyplýva z toho, že potvrdenie samotné nezakladá ani právo, ani právny vzťah, ale má iba potvrdzovať, že na pracovníka sa počas uvedeného obdobia vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia, do ktorého patrí vydávajúca inštitúcia.

63.

Na druhej strane zásada lojálnej spolupráce ukladá inštitúcii, ktorá vydala potvrdenie E 101, povinnosť správne posúdiť skutkový stav relevantný pre uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych predpisov uplatniteľných v oblasti sociálneho zabezpečenia a teda povinnosť zaručiť správnosť údajov uvedených v potvrdení E 101. ( 57 ) V tejto súvislosti prináleží tejto inštitúcii, aby prehodnotila dôvodnosť vydania potvrdenia E 101 a prípadne ho odňala v prípade, keď príslušná inštitúcia hostiteľského členského štátu vysloví pochybnosti o správnosti skutkového stavu, ktorý je základom tohto potvrdenia a teda údajov, ktoré sú v ňom uvedené, najmä preto, že tieto nezodpovedajú požiadavkám článku nariadenia č. 1408/71. ( 58 )

64.

Ak v primeranej lehote dotknuté inštitúcie nenájdu riešenie, článok 84a ods. 3 nariadenia č. 1408/71 upravuje možnosť predložiť vec správnej komisii pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov (ďalej len „správna komisia“). ( 59 ) Podľa článku 81 písm. a) nariadenia č. 1408/71 sa táto komisia má zoberať všetkými správnymi otázkami a otázkami výkladu vyplývajúcimi z ustanovení uvedeného nariadenia. ( 60 )

65.

Ak sa správnej komisii nepodarí zmieriť stanoviská dotknutých inštitúcii týkajúce sa právnych predpisov uplatniteľných v konkrétnom prípade, zostáva hostiteľskému členskému štátu možnosť, bez toho, aby boli dotknuté prípadné právne prostriedky súdnej povahy existujúce v členskom štáte, ku ktorému patrí vydávajúca inštitúcia ( 61 ), začať konanie o nesplnení povinnosti podľa článku 259 ZFEÚ proti tomuto členskému štátu. ( 62 ) Treba dodať, že toto konanie možno začať aj prostredníctvom Komisie. ( 63 ) V tomto prípade však bolo začatie konania o nesplnení povinnosti proti štátu, ktorý vydal potvrdenia E 101, vylúčené, keďže Švajčiarska konfederácia nie je členským štátom Únie. Naopak dohoda medzi ES a Švajčiarskom upravuje možnosť predložiť vec spoločnému výboru zriadenému podľa tejto dohody, ktorého úlohou je práve rozhodovať o opatreniach, ktoré treba prijať v prípade vážnych ekonomických alebo sociálnych problémov. ( 64 )

66.

Na to, aby sa zabránilo tomu, že príslušné inštitúcie alebo súdy rôznych členských štátov príjmu protichodné rozhodnutia týkajúce sa právnych predpisov uplatniteľných v konkrétnom prípade, čo by značne ohrozovalo právnu istotu dotknutých pracovníkov a teda narušovalo ich voľný pohyb v rámci Únie, však dialóg a zmierovací postup upravené nariadením č. 1408/71, vylučujú akýkoľvek jednostranný postup zo strany príslušnej inštitúcie a súdov hostiteľského členského štátu.

67.

Urssaf d’Alsace a francúzska vláda však tvrdia, že takýto jednostranný postup je nevyhnutný v takej situácii, ako je tá vo veci samej, v ktorej napriek zisteniu, že podmienky pre vydanie potvrdenia E 101 nie sú zjavne splnené, vydávajúca inštitúcia nepristúpila k jeho odňatiu.

68.

Toto tvrdenie však nemožno s úspechom uplatniť v prejednávanej veci na odôvodnenie výnimky zo záväzného účinku potvrdenia E 101.

69.

Domnievam sa totiž, že nebolo preukázané, že postupy upravené nariadením č. 1408/71 nie sú spôsobilé zabezpečiť správne uplatňovanie kolíznych noriem stanovených týmto nariadením dokonca aj v takej situácii, o akú ide vo veci samej, pokiaľ príslušné inštitúcie členských štátov skutočne dodržia tieto postupy až do konca. V tejto súvislosti treba uviesť, že v tomto prípade francúzske orgány nevyčerpali právne prostriedky, ktoré majú k dispozícii podľa nariadenia č. 1408/71.

70.

Po prvé, hoci je pravda, že francúzske orgány nadviazali dialóg s vydávajúcou švajčiarskou inštitúciou, keď ju požiadali o odňatie sporných potvrdení E 101, tento dialóg však ukončili po odpovedi tejto inštitúcie z 18. augusta 2011, ako to potvrdila francúzska vláda na pojednávaní.

71.

Myslím si však, že v tejto odpovedi švajčiarska inštitúcia na jednej strane potvrdila stanovisko francúzskych orgánov týkajúce sa výkladu článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenia č. 1408/71, keď uznala, že toto ustanovenie sa neuplatňovalo na dotknutých pracovníkov, ak v skutočnosti vykonávali svoju činnosť na palube lodí iba na francúzskom území. Na druhej strane však táto inštitúcia napriek tomu nepristúpila k odňatiu alebo zrušeniu sporných potvrdení E 101, ani v prípade každého z týchto potvrdení konkrétne neposúdila, či vzhľadom na zistenia francúzskych orgánov bolo namieste tieto potvrdenia odňať alebo zrušiť. ( 65 ) Navyše švajčiarska inštitúcia požiadala francúzske orgány, aby upustili od spätnej opravy, s čím tieto orgány nesúhlasili. ( 66 )

72.

Z toho vyplýva, že po dialógu medzi francúzskymi orgánmi a švajčiarskou inštitúciou zostalo nevyriešených niekoľko problémov. Nedá sa však vylúčiť, že medzi nimi mohlo dôjsť k dohode, ak by tento dialóg bol pokračoval.

73.

Navyše podotýkam, že francúzske orgány nadviazali dialóg s vydávajúcou inštitúciou až viac ako tri a pol roka po doručení dodatočného platobného výmeru spoločnosti A‑Rosa kvôli nezaplateniu príspevkov do francúzskeho systému. Tieto orgány v skutočnosti uplatnili na dotknutých pracovníkov francúzsky systém sociálneho zabezpečenia jednostranne, bez zohľadnenia toho, že sa na nich už vzťahoval švajčiarsky systém sociálneho zabezpečenia. ( 67 )

74.

Po druhé, v tejto veci nebola preskúmaná možnosť predložiť vec správnej komisii upravená v článku 84a ods. 3 nariadenia č. 1408/71, s cieľom zmieriť stanoviská francúzskych orgánov a švajčiarskej inštitúcie. Napriek tomu, že rozhodnutia vydávané touto komisiou nemajú záväznú povahu ( 68 ), nemožno vylúčiť, že pod jej záštitou bolo možné nájsť riešenie.

75.

Z uvedeného vyplýva, že skutkový stav v prejednávanej veci nemôže odhaľovať údajné nedostatky postupov stanovených nariadením č. 1408/71, pretože tieto postupy boli v skutočnosti v prejednávanej veci porušené. Okrem toho nenachádzam žiadny dôvod, ktorý by Súdnemu dvoru umožňoval všeobecnejšie sa domnievať, že tieto postupy sú celkovo nevhodné na zabezpečenie správneho uplatňovania ustanovení tohto nariadenia.

76.

Nijako nechcem vylúčiť, že by na zabezpečenie správneho uplatňovania ustanovení hlavy II tohto nariadenia mohlo byť vhodné zlepšenie postupov zavedených v rámci nariadenia č. 1408/71. ( 69 ) Táto otázka však patrí hlavne do právomoci európskeho normotvorcu. V tejto súvislosti uvádzam, že už boli vykonané určité zmeny ( 70 ) a že táto téma je predmetom súčasných legislatívnych diskusií na európskej úrovni. ( 71 )

77.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa domnievam, že tvrdenia týkajúce sa údajných nedostatkov postupov stanovených nariadením č. 1408/71, ktoré uvádza Urssaf d’Alsace a francúzska vláda, nemožno s úspechom uplatňovať na odôvodnenie výnimky zo záväzného účinku potvrdenia E 101.

78.

Urssaf d’Alsace a francúzska vláda sa odvolávajú na judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej sa medzi naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie slobodného poskytovania služieb, nachádza najmä prevencia nekalej súťaže zo strany podnikov odmeňujúcich svojich vyslaných pracovníkov nižšou mzdou, než aká zodpovedá minimálnej mzde, pretože tento cieľ zahŕňa cieľ ochrany pracovníkov prostredníctvom boja proti sociálnemu dumpingu. ( 72 )

79.

Tieto zúčastnené osoby v konaní tvrdia, že cieľ spočívajúci v prevencii nekalej súťaže a sociálneho dumpingu analogicky odôvodňuje, aby výnimočne účinok prikladaný potvrdeniu E 101 nezaväzoval ani príslušnú inštitúciu, ani súdy členského štátu. V tejto súvislosti Urssaf d’Alsace uvádza, že niektoré vnútroštátne inštitúcie sociálneho zabezpečenia „nezohrávajú svoju úlohu“, pretože sa pred vydaním potvrdení E 101 požadovaných zamestnávateľom vôbec nevenujú preskúmaniu veci. Rovnako sa aj francúzska vláda domnieva, že niektoré inštitúcie alebo orgány štátu vydávajúceho potvrdenia E 101 sa môžu pokúšať vydať potvrdenia E 101, ktoré by nemali byť vydané, čím sa dopúšťajú formy nekalej súťaže proti iným členským štátom.

80.

Treba uviesť, že uvádzaná judikatúra sa týka toho, či bez harmonizácie v tejto oblasti ( 73 ), možno také ciele, akým je prevencia nekalej súťaže a sociálneho dumpingu, zohľadniť ako naliehavé požiadavky všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenia voľného pohybu pracovníkov a slobodného poskytovania služieb v Únii.

81.

V kontexte prejednávanej veci by obmedzenia voľného pohybu neboli odôvodnené ani tak konaním niektorých hospodárskych subjektov, ale skôr opomenutím zo strany iných členských štátov zaviesť kontroly dostatočné na zabezpečenie správneho uplatňovania kolíznych noriem uvedených v ustanoveniach hlavy II nariadenia č. 1408/71.

82.

Z toho vyplýva, že problém týkajúci sa nekalej súťaže a sociálneho dumpingu, na ktorý poukazuje Urssaf d’Alsace a francúzska vláda, by mohol byť v skutočnosti vyriešený iba tým, že by členské štáty dodržiavali povinnosti vyplývajúce z nariadenia č. 1408/71. Ako bolo vysvetlené vyššie, dialóg a zmierovací postup zavedené v rámci tohto nariadenia majú zabezpečiť práve takéto dodržiavanie zo strany členských štátov. ( 74 )

83.

Vzhľadom na toto konštatovanie sa domnievam, že sa v prejednávanej veci nemožno na odôvodnenie výnimky zo záväzného účinku potvrdenia E 101 s úspechom odvolávať na ciele spočívajúce v prevencii nekalej súťaže a sociálneho dumpingu.

84.

V tejto súvislosti treba rovnako pripomenúť, ako to tvrdila Komisia, že členské štáty musia dodržiavať povinnosti vyplývajúce z práva Únie bez ohľadu na to, že iné členské štáty svoje povinnosti prípadne neplnia. ( 75 ) Členský štát teda nie je oprávnený jednostranne prijať nápravné opatrenia alebo ochranné opatrenia, aby predišiel prípadnému nerešpektovaniu pravidiel práva Únie zo strany iného členského štátu. ( 76 ) Ak by to bolo inak, systém kolíznych noriem zavedených nariadením č. 1408/71 by bol ohrozený.

85.

Na záver treba pripomenúť, že analýza uvedená v týchto návrhoch sa vzhľadom na skutkový stav sporu vo veci samej nevzťahuje na prípady zneužitia práva alebo podvodu zo strany pracovníka alebo jeho zamestnávateľa. ( 77 ) Nemožno preto vylúčiť, že v budúcnosti môže byť nevyhnutné poskytnúť spresnenia týkajúce sa uplatniteľnosti judikatúry o záväznom účinku potvrdenia E 101 na situácie, v ktorých sa zistilo takéto zneužitie alebo podvod.

86.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Cour de cassation (Kasačný súd) (Francúzsko), takto:

Pokým potvrdenie E 101 vydané v súlade s článkom 12a bodom 1a nariadenia Rady (EHS) č. 574/72 z 21. marca 1972, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú rámci spoločenstva, potvrdzujúce, že na zamestnanca sa vzťahuje systém sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu na základe článku 14 ods. 2 písm. a) bodu i) nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, nebolo odňaté alebo vyhlásené za neplatné inštitúciou, ktorá ho vydala, je záväzné pre príslušnú inštitúciu a súdy hostiteľského členského štátu, aj keď zistili, že podmienky činnosti zamestnanca zjavne nepatria do vecnej pôsobnosti tohto posledného uvedeného ustanovenia.