1. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka výkladu článku 5 bodu 3 nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 2 ) (tzv. nariadenie Brusel I), bol predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou Concurrence SARL so sídlom vo Francúzsku, na jednej strane, a spoločnosťou Samsung SAS, rovnako so sídlom vo Francúzsku, a spoločnosťou Amazon Services Europe Sàrl so sídlom v Luxembursku, na druhej strane, ktorý sa týka údajného porušenia zákazov ďalšieho predaja mimo selektívnej distribučnej siete a v obchode (market place) prostredníctvom on‑line ponúk na predaj uverejnených na viacerých internetových stránkach prevádzkovaných v rôznych členských štátoch, a to Amazon.fr, Amazon.de, Amazon.co.uk, Amazon.es a Amazon.it.

2. 

Problematika trestných činov spáchaných na internete (ďalej len „počítačová kriminalita“) nie je jednoduchá, keďže nakoľko ide o hypoteticky univerzálnu sieť, je obzvlášť zložité lokalizovať tieto trestné činy, či už ide o škodovú udalosť alebo o spôsobenú škodu. Okrem toho počítačová kriminalita, to sú nielen trestné činy, s ktorými sa stretávame v tlači, rádiu alebo televízii (ohováranie, porušenie práva na súkromie), ale ako ukazuje judikatúra Súdneho dvora citovaná v týchto návrhoch, aj iné druhy trestných činov, ako sú internetový predaj falšovaných výrobkov alebo porušenie zákazu ďalšieho predaja mimo selektívnej distribučnej siete, ako v prípade konania vo veci samej. Podľa niektorých je pozitívne právo v prípade tejto počítačovej kriminality ešte nesprávne stanovené ( 3 ).

3.

V odôvodneniach 11, 12 a 15 nariadenia č. 44/2001 sa uvádza:

…

4.

Pravidlá upravujúce právomoc sú uvedené v kapitole II nariadenia č. 44/2001. Článok 2 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý je súčasťou oddielu 1 kapitoly II, nazvaného „Všeobecné ustanovenia“, znie:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

5.

Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v uvedenom oddiele 1, stanovuje:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

6.

Článok 5 bod 3 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 2 kapitoly II tohto nariadenia, nazvanom „Osobitná právomoc“, stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v druhom členskom štáte

…

7.

Nariadenie č. 44/2001 bolo zrušené článkom 80 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 ( 4 ) (tzv. nariadenie Brusel I a). Podľa jeho článku 81 druhého odseku sa však toto nariadenie uplatňuje až od 10. januára 2015. Vzhľadom na to, že konanie vo veci samej bolo začaté pred týmto dátumom, v tejto veci je potrebné uplatniť nariadenie č. 44/2001.

8.

Článok 6 nariadenia (ES) č. 864/2007 ( 5 ), nazvaný „Nekalá súťaž a konanie obmedzujúce slobodnú súťaž“, znie takto:

„1.   Mimozmluvný záväzok vyplývajúci z nekalej súťaže sa spravuje právnym poriadkom krajiny, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k poškodeniu konkurenčných vzťahov alebo kolektívnych záujmov spotrebiteľov.

2.   Ak prejav nekalej súťaže poškodzuje výlučne záujmy určitého súťažiteľa, uplatní sa článok 4.

…“

9.

Článok L. 442‑6 ods. 1, 6 obchodného zákonníka v čase skutkových okolností stanovoval, že „zodpovednosť a povinnosť nahradiť spôsobenú škodu vzniká každému výrobcovi, obchodníkovi, priemyselníkovi alebo osobe zapísanej v živnostenskom registri v dôsledku jej priamej alebo nepriamej účasti na porušení zákazu ďalšieho predaja mimo siete pre distribútora viazaného dohodou o selektívnej alebo výhradnej distribúcii, na ktorú sa vzťahuje výnimka podľa uplatniteľných predpisov práva hospodárskej súťaže“.

10.

Zo spisu vyplýva, že Concurrence sa zaoberá maloobchodným predajom spotrebnej elektroniky prostredníctvom obchodu, ktorý sa nachádza na námestí place de la Madeleine v Paríži (Francúzsko), a na stránke internetového obchodu „concurrence.fr“. Dňa 16. marca 2012 uzavrela so spoločnosťou Samsung zmluvu o selektívnej distribúcii nazvanú „Špecializovaný maloobchodný predajca ELITE“, ktorá sa vzťahovala na prémiové výrobky značky Samsung (rad ELITE). Táto zmluva stanovovala okrem iného aj zákaz predaja dotknutých výrobkov na internete.

11.

Vznikol tak spor medzi zmluvnými stranami. Samsung vytýkala spoločnosti Concurrence, že predajom výrobkov radu ELITE na svojej internetovej stránke porušila zmluvu o selektívnej distribúcii. Concurrence zas spochybnila zákonnosť zmluvných podmienok okrem iného tvrdením, že tieto podmienky sa neuplatňujú jednotne na všetkých distribútorov, pričom niektorí z nich predávajú dotknuté výrobky na stránkach Amazon bez akejkoľvek reakcie spoločnosti Samsung.

12.

Listom z 20. marca 2012 Samsung oznámila spoločnosti Concurrence ukončenie ich obchodného vzťahu s účinnosťou od 30. júna 2013.

13.

V apríli 2012 Concurrence podala sudcovi Tribunal de commerce de Paris (Francúzsko) rozhodujúcemu o nariadení predbežných opatrení návrh smerujúci proti spoločnosti Samsung z dôvodu, že jej v rozpore so zmluvnými záväzkami odmieta dodať výrobky radu ELITE.

14.

Uznesením z 18. apríla 2012 uvedený sudca zamietol návrhy spoločnosti Concurrence. Toto uznesenie bolo potvrdené rozsudkom Cour d’appel de Paris (Francúzsko) z 25. októbra 2012, ktorý rozhodoval o nariadení predbežného opatrenia.

15.

Podaním z 3. decembra 2012 Concurrence podala sudcovi Tribunal de commerce de Paris rozhodujúcemu o nariadení predbežných opatrení návrh smerujúci proti spoločnostiam Samsung a Amazon, ktorým sa domáhala, aby súd vyhlásil zákaz internetového predaja výrobkov radu ELITE stanovený v zmluve o selektívnej distribúcii za neúčinný, v dôsledku toho nariadil spoločnosti Samsung pokračovať v dodávkach výrobkov upravených touto zmluvou a nariadil spoločnosti Amazon stiahnuť zo svojich stránok Amazon.fr, Amazon.de, Amazon.co.uk, Amazon.es a Amazon.it všetky ponuky určitých modelov výrobkov Samsung.

16.

Kontradiktórnym uznesením z 8. februára 2013 sudca Tribunal de commerce de Paris rozhodujúci o nariadení predbežných opatrení vyhlásil, že nemá právomoc, pokiaľ ide o stránky Amazon v zahraničí, rozhodol, že pokiaľ ide o návrhy spoločnosti Concurrence smerujúce proti spoločnosti Samsung, návrh na nariadenie predbežného opatrenia je neprípustný, a zamietol návrhy spoločnosti Concurrence smerujúce proti spoločnosti Amazon France.

17.

Dňa 27. júna 2013 Concurrence podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie na Cour d’appel de Paris. Tento súd rozsudkom zo 6. februára 2014 čiastočne opravil uznesenie Tribunal de commerce de Paris, pričom potvrdil neprípustnosť návrhov spoločnosti Concurrence smerujúcich proti spoločnosti Samsung a zamietnutie návrhov spoločnosti Concurrence smerujúcich proti spoločnosti Amazon Services Europe.

18.

Concurrence teda podala proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19.

Vo svojom opravnom prostriedku Concurrence predovšetkým tvrdila, že v napadnutom potvrdzujúcom rozsudku sa nesprávne rozhodlo, že francúzsky súd nemá právomoc, pokiaľ ide o stránky Amazon v zahraničí, keďže tieto stránky sa netýkajú verejnosti vo Francúzsku. Aj za predpokladu, že by kritérium dostupnosti internetovej stránky nebolo dostačujúce, však Cour d’appel de Paris nezákonne nepreskúmal, či systém predaja na internetových stránkach Amazon umožňuje odosielať výrobky ponúkané na predaj nielen v krajine pôvodu stránky, ale aj v iných európskych krajinách, a to najmä vo Francúzsku, čo by umožnilo odôvodniť právomoc francúzskeho súdu.

20.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že spor, o ktorom rozhoduje, je zvláštny tým, že nezodpovedá nijakému z prípadov, ktorými sa už zaoberala judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001. Cieľom podanej žaloby bolo totiž zastaviť údajné poškodzovanie schváleného distribútora, ktorý má sídlo vo Francúzsku a prevádzkuje stránku internetového obchodu, vyplývajúce z toho, že dodávateľ porušil zákaz ďalšieho predaja výrobkov mimo selektívnej distribučnej siete, do ktorej patrí, uvedený v zmluve o selektívnej distribúcii, a uverejnil on‑line ponuky na predaj prostredníctvom obchodu na rôznych internetových stránkach prevádzkovaných vo Francúzsku a iných členských štátoch.

21.

Za týchto podmienok Cour de cassation rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 vykladať v tom zmysle, že v prípade údajného porušenia zákazov ďalšieho predaja mimo selektívnej distribučnej siete a v obchode prostredníctvom on-line ponúk na predaj uverejnených na viacerých internetových stránkach prevádzkovaných v rôznych členských štátoch má schválený distribútor, ktorý sa cíti byť poškodený, možnosť podať žalobu o zdržanie sa protiprávneho konania, ktoré z toho vyplýva, na súde, na území ktorého je alebo bol on-line obsah dostupný, alebo je potrebné, aby existovala aj iná väzba?“

22.

Písomné pripomienky predložili spoločnosti Concurrence a Amazon Services Europe, francúzska, talianska a luxemburská vláda, ako aj Európska komisia. Pojednávanie nebolo navrhnuté účastníkmi konania ani zorganizované bez návrhu Súdnym dvorom.

23.

Concurrence tvrdí, že má právo podať žalobu o zdržanie sa protiprávneho konania vyplývajúceho z údajného porušenia na súde, na území ktorého je alebo bol on‑line obsah dostupný, pričom nie je potrebné, aby existovala ďalšia väzba. Na vznik ujmy spôsobenej vo Francúzsku reklamnou inzerciou uverejnenou na zahraničných stránkach je postačujúce, že tieto ponuky môžu zaujať potenciálneho francúzskeho zákazníka, t. j. že výrobok môže byť zakúpený vo Francúzsku. V prejednávanej veci sa predmetné televízory môžu predávať z jednej krajiny do druhej a trh nie je obmedzený iba na Francúzsko.

24.

Podľa spoločnosti Concurrence selektívna zmluva sa spravidla vzťahuje na trh zložený z krajín Európskej únie a často Švajčiarska, pričom povoľuje alebo zakazuje predaj na území všetkých týchto krajín. Trhom s televízormi Samsung je pre francúzskeho ďalšieho predajcu európsky trh. Môže na ňom predávať, ale taktiež môže čeliť konkurencii zo strany ďalších predajcov zo zahraničia, ktorí odosielajú tovar zo svojej krajiny, a to buď uverejňovaním inzerátov na svojich stránkach umiestnených v zahraničí a viditeľných vo Francúzsku (napríklad Amazon.it), alebo uverejňovaním inzerátov na francúzskej stránke (Amazon.fr), ak sú oprávnení predávať. V prejednávanej veci je možné zakúpiť a dodať televízory Samsung ELITE z ktorejkoľvek krajiny.

25.

Naopak podľa spoločnosti Amazon Services Europe je popri dostupnosti on‑line obsahu na území súdu, ktorý začal konanie, taktiež potrebné, aby sa on-line obsah zameriaval na verejnosť s bydliskom na tomto území, čo predpokladá kumulatívnu existenciu viacerých indícií, ako sú v prvom rade osobitná povaha zákona, miesto dodania predávaných výrobkov, jazyk, v ktorom sú inzeráty uverejnené, mena, v ktorej je stanovená predajná cena, alebo tiež použité spôsoby reklamy.

26.

Na rozdiel od porušení práva na ochranu osobnosti alebo autorských práv – v prípade ktorých ujma vzniká v dôsledku samotného zverejnenia sporného obsahu – ujma vyplývajúca z narušenia kompaktnosti selektívnej distribučnej siete môže spôsobiť ujmu niektorým schváleným distribútorom iba v prípade, ak ich potenciálni zákazníci môžu dospieť k získaniu výrobkov ponúkaných na predaj na týchto stránkach. Súdom, ktorý vie najlepšie posúdiť túto ujmu, je teda súd, v obvode ktorého sa nachádza verejnosť, na ktorú sú zamerané inzeráty na predaj uvedených výrobkov.

27.

Podľa francúzskej vlády spor týkajúci sa takého porušenia, aké je predmetom prejednávanej veci, by mal byť predložený francúzskym súdom, ak skutok spáchaný v inom členskom štáte viedol k vzniku alebo môže viesť k vzniku ujmy v obvode súdu, ktorý začal konanie.

28.

Táto vláda tvrdí, že v spore týkajúcom sa ponuky na predaj značkových výrobkov, ktoré sú držiteľom práv určené na predaj v tretích krajinách, v internetovom obchode určenom spotrebiteľom v Únii, sa Súdny dvor domnieval, že samotná dostupnosť internetovej stránky na území, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka, nepostačuje na to, aby sa vyvodil záver, že ponuky na predaj zobrazené na tejto stránke sú určené spotrebiteľom nachádzajúcim sa na tomto území. Vnútroštátne súdy musia teda v každom jednotlivom prípade posúdiť, či existujú relevantné indície na vyvodenie záveru, že ponuka na predaj zobrazená v internetovom obchode dostupnom na území, na ktoré sa vzťahuje ochranná známka, je určená spotrebiteľom, ktorí sa nachádzajú na uvedenom území, najmä s ohľadom na skutočnosť, že ponuka na predaj uvádza zemepisné oblasti, do ktorých je predajca pripravený zaslať výrobok ( 6 ).

29.

Talianska vláda v podstate tvrdí, že vec, v ktorej bol vydaný rozsudok z 3. októbra 2013, Pinckney (C‑170/12, EU:C:2013:635), sa líši od tejto veci, v ktorej žalobkyňa vo veci samej podala so zreteľom na údajnú ujmu žalobu o zdržanie sa protiprávneho konania, pričom požaduje, aby bola napadnutá ponuka stiahnutá z obchodu. Podľa tejto vlády v takomto prípade je s prihliadnutím na zásady stanovené Súdnym dvorom, ktoré sa týkajú možnosti šírenia porušení spáchaných prostredníctvom internetu, povahy porušeného práva a prostriedkov ochrany tohto práva, ako aj so zreteľom na ciele predvídateľnosti a riadneho výkonu spravodlivosti odôvodňujúce skúmané uplatnenie alternatívnej súdnej právomoci, potrebné domnievať sa, že začať konanie môžu buď súdy členského štátu, v mieste ktorého bola napadnutá ponuka uverejnená prostredníctvom internetovej stránky nachádzajúcej sa v tomto štáte, alebo súdy členského štátu, v ktorom je predmetná ponuka v každom prípade dostupná a umožňuje zakúpenie výrobku.

30.

Podľa luxemburskej vlády vzhľadom na to, že konanie vo veci samej sa týka schváleného distribútora, ktorý sa domáha ujmy spôsobenej porušením zákazu predaja mimo selektívnej distribučnej siete, do ktorej patrí, údajná ujma spočíva v poklese jeho podielov na trhu, takže na účely identifikácie miestne príslušného súdu je potrebné zohľadniť relevantný trh tohto schváleného distribútora. Kritérium založené na možnosti získania výrobku v obvode súdu, ktorý začal konanie, je teda čiastočne relevantné.

31.

Táto vláda pripomína, že na rozdiel od rozsudkov, ktoré Súdny dvor vydal vo veciach ochrany práv na ochranu osobnosti (rozsudok z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i., C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685), práv z ochranných známok (rozsudok z 19. apríla 2012, Wintersteiger, C‑523/10, EU:C:2012:220) alebo autorských práv (rozsudok z 3. októbra 2013, Pinckney, C‑170/12, EU:C:2013:635), údajné porušenie v konaní vo veci samej spočíva v „ďalšom predaji“ určitých výrobkov mimo selektívnej distribučnej siete. K porušeniu tak nedochádza samotným uverejnením obsahu na internete, keďže predpokladá vykonanie určitých ďalších úkonov, ktoré môžu viesť k vzniku ujmy.

32.

Komisia navrhuje odpovedať tak, že článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade údajného porušenia zákazu predaja mimo výhradnej distribučnej siete spáchaného prostredníctvom internetovej ponuky výrobkov, na ktoré sa vzťahuje výhradné právo, na stránkach prevádzkovaných v rôznych členských štátoch, treba za miesto vzniku ujmy považovať miesto, v ktorom držiteľ práva na výhradnú distribúciu utrpel pokles svojho predaja, miesto zhodujúce sa s územím, pre ktoré disponuje takýmto právom.

33.

V prvom rade treba uviesť – čo je samo osebe zaujímavé – že predpisy neobsahujú nijaké konkrétne ustanovenie týkajúce sa počítačovej kriminality, a to ani nariadenie č. 1215/2012, ani nariadenia (ES) č. 593/2008 ( 7 ) alebo Rím II (a to nezabúdajme, že internet má už okolo 25 rokov). Toto mlčanie má dve možné vysvetlenia: buď sa európsky normotvorca domnieval, že tieto trestné činy nie sú natoľko špecifické, aby bolo potrebné zaoberať sa nimi v osobitných ustanoveniach, alebo sa táto otázka javila ako príliš delikátna a zdalo sa byť vhodnejšie počkať na judikatúru Súdneho dvora ( 8 ) [uvediem najmä rozsudky z 25. októbra 2011, eDate Advertising a i. (C‑509/09 a C‑161/10, EU:C:2011:685), z 19. apríla 2012, Wintersteiger (C‑523/10, EU:C:2012:220), z 3. októbra 2013, Pinckney (C‑170/12, EU:C:2013:635), alebo z 22. januára 2015, Hejduk (C‑441/13, EU:C:2015:28)].

34.

Je potrebné najprv pripomenúť, že ustanovenia nariadenia č. 44/2001 sa musia vykladať autonómne s prihliadnutím na jeho štruktúru a ciele ( 9 ).

35.

Treba zdôrazniť, že „v kapitole II oddiele 2 nariadenia č. 44/2201 je upravený určitý počet prípadov osobitnej právomoci, medzi ktorými sa nachádza založenie právomoci podľa článku 5 bodu 3 tohto nariadenia, pričom ide iba o výnimku zo základnej zásady uvedenej v článku 2 ods. 1 nariadenia, ktorá priznáva právomoc súdnym orgánom členského štátu, v ktorom má žalovaný bydlisko“ ( 10 ).

36.

Pokiaľ ide o právomoc miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, ide o pravidlo osobitnej právomoci, ktoré treba vykladať striktne a ktoré neumožňuje výklad nad rámec prípadov výslovne uvedených v nariadení č. 44/2001 ( 11 ).

37.

Práve pri rešpektovaní týchto vymedzení je potrebné vykladať výraz „miesto, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok na náhradu škody“, uvedený v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001, ktorý „sa týka tak miesta, kde vznikla škoda, ako aj miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode, takže žalovaného možno žalovať podľa výberu žalobcu pred súdom jedného alebo druhého z týchto dvoch miest“ ( 12 ).

38.

V tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry platí, že pravidlo právomoci uvedené v článku 5 bode 3 nariadenia č. 44/2001 je založené na existencii osobitne úzkej väzby medzi sporom a súdom miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť k skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, čo odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania ( 13 ).

39.

Vzhľadom na to, že určenie jedného z faktorov väzby uznaných judikatúrou pripomenutou v predchádzajúcich bodoch musí umožniť zistiť právomoc súdu, ktorý je objektívne najviac spôsobilý na to, aby posúdil, či sú skutočnosti zakladajúce zodpovednosť žalovaného splnené, konanie môže začať len súd, v obvode ktorého sa nachádza tento relevantný faktor väzby ( 14 ).

40.

V prejednávanej veci vzniká otázka, či má vnútroštátny súd právomoc len na základe miesta vzniku údajnej škody. Ako uviedla Komisia, zo spisu pred Súdnym dvorom vyplýva, že prejudiciálna otázka sa týka miesta, kde vznikla škoda, a nie miesta, kde došlo k príčinnej udalosti, ktorá viedla k tejto škode. Domnievam sa (rovnako ako francúzska vláda), že príčinnou udalosťou, ktorá viedla k porušeniu zákazu ďalšieho predaja mimo selektívnej distribučnej siete, môže byť správanie prevádzkovateľa každej zo stránok. Z toho vyplýva, že takúto skutočnosť, ktorá viedla k vzniku škody, možno nájsť na rôznych miestach podľa sídla alebo sídel týchto prevádzkovateľov. V prejednávanej veci teda príčinná udalosť neumožňuje založiť právomoc súdu, ktorý začal konanie.

41.

Podľa judikatúry ide o miesto, kde skutočnosť, ktorá môže viesť k mimozmluvnej zodpovednosti, spôsobila škodu ( 15 ).

42.

Súdny dvor už vyložil článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 v prípadoch údajných škôd spôsobených uverejnením obsahu na internetovej stránke, pričom takéto škody môžu vzniknúť na mnohých miestach ( 16 ).

43.

Pokiaľ ide konkrétne o údajné porušenia práv duševného vlastníctva, Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch ( 17 ) uviedol, že súdna právomoc je predurčená územím, na ktorom je dotknuté právo chránené. Súdy členského štátu poskytujúceho ochranu dokážu totiž najlepšie rozhodnúť o údajnom porušení chráneného práva.

44.

Vo veci Wintersteiger (rozsudok z 19. apríla 2012, C‑523/10, EU:C:2012:220), ktorá sa týkala údajného porušenia práv k národnej ochrannej známke, sa Súdny dvor domnieval, že tak sledovaný cieľ predvídateľnosti pravidiel, ako aj riadnej správy vecí verejných svedčia vzhľadom na kritérium miesta vzniku škody v prospech priznania právomoci súdom členského štátu, v ktorom je dotknuté právo chránené, keďže tieto súdy dokážu najlepšie posúdiť, či boli skutočne porušené uvedené práva, a na základe článku 8 nariadenia Rím II môžu uplatniť svoje vnútroštátne právo.

45.

Súdny dvor totiž rozhodol, že „článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že spor týkajúci sa porušenia práv k ochrannej známke zapísanej v členskom štáte, ktorý vznikol v dôsledku toho, že inzerent použil kľúčové slovo, ktoré je zhodné s touto ochrannou známkou, na stránke internetového vyhľadávača pôsobiaceho na doméne prvej úrovne iného členského štátu, môže byť predložený súdom členského štátu, v ktorom bola zapísaná ochranná známka, alebo súdom členského štátu, v ktorom je usadený inzerent“ ( 18 ).

46.

V rozsudku z 3. októbra 2013, Pinckney (C‑170/12, EU:C:2013:635), Súdny dvor uviedol, že pokiaľ ide o údajné porušenie majetkového autorského práva, právomoc konať vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti vznikne, pokiaľ ide o súd, ktorý začal konanie, ak členský štát, na území ktorého sa nachádza tento súd, chráni majetkové práva, na ktoré sa odvoláva žalobca, a ak hrozí, že vznikne údajná škoda v obvode súdu, ktorý začal konanie. Aj tieto súdy môžu podľa článku 8 nariadenia Rím II uplatniť svoje vnútroštátne právo. V rozsudku z 3. apríla 2014, Hi Hotel HCF (C‑387/12, EU:C:2014:215), Súdny dvor prebral túto judikatúru Pinckney na údajné porušenia práva mimo internetu.

47.

Predovšetkým v bodoch 41 a 42 rozsudku z 3. októbra 2013, Pinckney (C‑170/12, EU:C:2013:635), Súdny dvor rozhodol, že „v štádiu skúmania právomoci súdu, ktorý má rozhodnúť o náhrade škody, nemôže identifikácia miesta vzniku škody v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia [č. 44/2001] závisieť od kritérií, ktoré sa vzťahujú na uvedené skúmanie vo veci samej a nenachádzajú sa v tomto ustanovení. Toto ustanovenie totiž stanovuje ako jedinú podmienku len to, že vznikla alebo hrozí, že vznikne, škoda... Takto na rozdiel od článku 15 ods. 1 písm. c) [tohto] nariadenia, ktorý bol predmetom výkladu v [rozsudku zo 7. decembra 2010, Pammer a Hotel Alpenhof (C‑585/08 a C‑144/09, EU:C:2010:740)], článok 5 bod 3 uvedeného nariadenia rozhodne nevyžaduje, aby predmetná činnosť ‚smerovala‘ do členského štátu, v ktorom bola podaná žaloba“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

48.

Súdny dvor totiž pri určení „miesta, kde skutočnosť, ktorá môže zakladať mimozmluvnú zodpovednosť, viedla k vzniku škody“, nikdy nepovažoval za podstatnú okolnosť, aby činnosť, ktorá viedla k vzniku škody, špecificky smerovala do predmetného miesta ( 19 ).

49.

Napokon z rozsudku z 22. januára 2015, Hejduk (C‑441/13, EU:C:2015:28, bod 38), vyplýva, že v prípade údajného porušenia autorských práv a s nimi súvisiacich práv zaručených členským štátom, v ktorom sa nachádza súd, ktorý vec prejednáva, má tento súd právomoc na základe miesta vzniku škody rozhodovať o žalobe o zodpovednosti za porušenie týchto práv elektronickým zverejnením chránených fotografií na internetovej stránke prístupnej v obvode tohto súdu. Tento súd má právomoc rozhodovať iba o škode spôsobenej na území členského štátu, na území ktorého sa nachádza. Podľa článku 8 nariadenia Rím II tento súd môže uplatniť svoje vnútroštátne právo.

50.

Hoci je pravda, že rozsudok z 3. októbra 2013, Pinckney (C‑170/12, EU:C:2013:635), sa týka žaloby o náhradu škody spôsobenej porušením majetkových autorských práv na internete, jeho bod 42 citovaný v bode 47 týchto návrhov obsahuje vyhlásenie so všeobecnou pôsobnosťou.

51.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že formuláciu „miesto, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá nárok [na náhradu škody]“ nemožno vykladať rozširujúcim spôsobom, a to tak, že zahrňuje každé miesto, kde môžu byť pociťované škodlivé následky tejto skutočnosti spôsobiacej škodu, ktorá skutočne vznikla na inom mieste ( 20 ).

52.

V nadväznosti na túto judikatúru Súdny dvor tiež spresnil, že uvedená formulácia sa nevzťahuje na bydlisko žalobcu, kde sa nachádza miesto, kde je sústredený jeho majetok, a to len z jediného dôvodu, že znáša finančnú škodu vyplývajúcu zo straty častí jeho majetku, ktorá nastala a bola znášaná v ďalšom členskom štáte ( 21 ).

53.

Súdny dvor v rozsudku z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37, bod 49), pripomenul, že „samotná skutočnosť, že finančné následky majú vplyv na žalobcu teda neodôvodňuje priznanie právomoci súdu podľa miesta jeho bydliska, pokiaľ – ako to bolo vo veci, v ktorej bol vydaný [rozsudok z 10. júna 2004, Kronhofer (C‑168/02, EU:C:2004:364)] –, tak miesto, kde došlo k príčinnej udalosti, ako aj miesto, kde vznikla škoda, sa nachádzajú na území iného členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok [z 10. júna 2004, Kronhofer, C‑168/02], EU:C:2004:364, bod 20)“.

54.

Súdny dvor však v bode 50 rozsudku z 28. januára 2015, Kolassa (C‑375/13, EU:C:2015:37), spresnil, že „takéto pridelenie právomoci je naopak odôvodnené, pokiaľ je bydlisko žalobcu skutočne miestom, kde došlo k príčinnej udalosti alebo miestom, kde vznikla škoda“.

55.

Súdny dvor ďalej vo svojom odôvodnení v bode 55 uvedeného rozsudku uznal právomoc súdov v mieste bydliska žalobcu na základe miesta, kde vznikla škoda, pokiaľ k uvedenej škode dôjde priamo na bankovom účte tohto žalobcu v banke so sídlom v obvode týchto súdov.

56.

Vo veciach, v ktorých ide o porušenie práv duševného vlastníctva alebo porušenie práva hospodárskej súťaže prostredníctvom internetu, je miestom vzniku škody v zásade každé miesto, kde je internetová stránka dostupná. Z dôvodu všadeprítomnosti internetu ( 22 ) teda existuje viacero miest vzniku škody.

57.

S cieľom zabrániť svetovej súdnej právomoci, a to aj pri „Minimum Contacts“ ( 23 ), sa totiž judikatúra a právna náuka už dávno pokúšali o vytvorenie kritérií (vy)medzenia možných miest vzniku škody v prípade takýchto trestných činov spáchaných prostredníctvom internetu. Na účely založenia súdnej právomoci v mieste vzniku škody tak porušenie práva hospodárskej súťaže musí mať určité účinky ( 24 ). Škodu totiž možno vylúčiť, ak je zjavné, že hospodárska súťaž uvádzaná sťažovateľom nemohla mať nijaký hospodársky dôsledok na dotknutý(-é) trh(-y). Z toho napríklad vyplýva, že reklama na internete propagujúca služby dodávateľa známeho len na miestnej úrovni zjavne nemôže spôsobiť škodu ďalej ako na tomto miestnom trhu. ( 25 )

58.

Môžeme totiž vytvoriť paralelu s údajnými porušeniami autorských práv: „vo veciach porušení bude vo všeobecnosti priamym škodlivým účinkom finančná strata, ktorú utrpí držiteľ práva v mieste(ach), kde sa tovar porušujúci autorské práva predáva, alebo kde je uverejnená reklama na tento tovar, alebo kde sa tento tovar používa. Vo svojej príručke k tejto téme profesori Fawcett a Torremans v tejto súvislosti uviedli, že, v mnohých veciach úkon, ktorý predstavuje porušenie, spôsobí žalobcovi priamu hospodársku stratu... Obvykle nie je zložité identifikovať predmetnú stratu. Ak napríklad žalovaný predáva falšovaný tovar, vyvolá to pokles predaja [u žalobcu]. Škoda teda vznikne v mieste, kde došlo k poklesu predaja. Tým miestom bude miesto predaja falšovaného výrobku.‘... Je potrebné uviesť, že táto analýza je v úplnom súlade s judikatúrou Súdneho dvora a je možné rozšíriť ju aj na iné druhy konaní vo veci porušení. Pokiaľ ide o autorské práva, k finančnej strate obvykle dochádza v mieste, kde sa kópie falšovaného výrobku predávajú alebo distribuujú verejnosti; v prípade ochranných známok je to miesto, kde sa označenie používa na podporu predaja alebo ponuky výrobkov“ ( 26 ).

59.

Z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade porušenia prostredníctvom internetu „miest[o], kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá… nárok [z mimozmluvnej zodpovednosti]“ v zmysle článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 „sa môže meniť v závislosti od povahy údajne porušeného práva“ ( 27 ).

60.

Domnievam sa (rovnako ako Komisia), že v tejto veci je na účely určenia miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, potrebné v prvom rade položiť si otázku, akej povahy je škoda, ktorú mohol predaj sporných výrobkov mimo selektívnej distribučnej siete spôsobiť spoločnosti Concurrence. Na tento účel treba pripomenúť, že v rámci zmlúv o výhradnej distribúcii dodávateľ priznáva distribútorovi výhradné právo distribuovať jeho výrobky na danom území a zaväzuje sa, že nebude distribuovať dotknuté výrobky mimo predajnej siete distribútora. Distribútor sa zas zaväzuje, že bude rozvíjať a podporovať predaj výrobkov dodávateľa na dotknutom území. Ak dôjde prostredníctvom internetu k porušeniu výhradných práv priznaných zmluvou, ako v prejednávanej veci, distribútor sa môže dovolávať škody, ktorú predstavuje zníženie objemu predaja vyplývajúce z predaja uskutočneného na základe porušenia jeho výhradného práva a z toho vyplývajúca strata zisku. Vzhľadom na obmedzenú územnú pôsobnosť výhradného práva na distribúciu však miesto, kde dochádza k predmetnému poklesu predaja a strate zisku, musí byť zhodné s územím členského štátu, na ktoré sa vzťahuje exkluzivita udelená distribútorovi.

61.

Zo spisu zdá sa vyplýva, že keďže v prejednávanej veci je výhradné právo distribútora obmedzené na územie Francúzska, k poklesu predaja a strate zisku môže dôjsť práve vo Francúzsku. Z toho vyplýva, že miestom, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, je Francúzsko, a súdom, ktorý má právomoc podľa článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001, je francúzsky súd.

62.

Keďže stránky Amazon.de, Amazon.co.uk, Amazon.es a Amazon.it sú v zásade dostupné vo Francúzsku, údajnú ujmu spoločnosti Concurrence predstavuje strata podielov na trhu v rámci jej činnosti predaja výrobkov radu ELITE v jej obchode nachádzajúcom sa v Paríži a zároveň na jej internetovej stránke, ktorej prevádzku zabezpečuje od začiatku svojho pôsobenia v Paríži. Z toho vyplýva, že k vzniku jej škody nemôže dôjsť inde ako vo Francúzsku. Z tohto dôvodu musí mať francúzsky súd právomoc aj pokiaľ ide o internetové stránky Amazon v zahraničí, ktoré sú dotknuté v prejednávanej veci ( 28 ).

63.

Miesto vzniku škody musí označovať forum delicti, ktoré preukazuje „osobitne úzku väzbu“ a „odôvodňuje priznanie právomoci tomuto súdu [t. j. súdu mimo miesta bydliska žalovaného] z dôvodov riadneho výkonu spravodlivosti a hospodárnej organizácie konania“ ( 29 ).

64.

Pripomínam, že „osoby, ktoré určitou metódou sprístupňujú informácie, tak robia s plným vedomím možného dosahu týchto informácií. Najmä osoby, ktoré uverejňujú informácie na [internete], tak robia s vedomím, že nimi sprístupnené informácie sú prístupné všetkým bez akéhokoľvek geografického obmedzenia“ ( 30 ).

65.

Z tohto dôvodu je v prejednávanej veci francúzsky súd najspôsobilejší rozhodnúť o otázke straty trhových podielov spoločnosti Concurrence v rámci jej činnosti predaja výrobkov radu ELITE v jej obchode nachádzajúcom sa v Paríži a zároveň na jej internetovej stránke, ktorej prevádzku zabezpečuje od začiatku svojho pôsobenia v Paríži.

66.

Okrem toho treba mať na zreteli, že určenie miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, musí zodpovedať cieľu predvídateľnosti súdnej právomoci ako ďalšej základnej zásade nariadenia č. 44/2001 (vyjadrenej v jeho odôvodnení 11). Podobne ako v prípade rozhodnutia Súdneho dvora v rozsudku z 19. apríla 2012, Wintersteiger (C‑523/10, EU:C:2012:220), aj v prejednávanej veci cieľ predvídateľnosti svedčí vzhľadom na kritérium miesta vzniku škody v prospech priznania právomoci súdom členského štátu, v ktorom je dotknuté právo chránené (in casu výhradné právo distribútora).

67.

Napokon Amazon Services Europe tvrdí, že teóriu dostupnosti nemožno prijať, keďže podporuje účelový výber súdu („forum shopping“), ktorý s ohľadom na osobitosť vnútroštátnych práv vyvoláva riziko účelového výberu práva („law shopping“). Stačí jednak konštatovať, že Súdny dvor sa s týmto tvrdením, ktoré uviedol generálny advokát Jääskinen vo svojich návrhoch vo veci Pinckney (C‑170/12, EU:C:2013:400, bod 68), nestotožnil vo svojom rozsudku vydanom v uvedenej veci, a jednak sa domnievam, že táto obava je prehnaná, najmä preto, že vnútroštátny súd môže priznať náhradu škody len za škody spôsobené na území členského štátu, na území ktorého sa nachádza ( 31 ).

68.

Domnievam sa, že riešenie navrhnuté v týchto návrhoch je odôvodnené jednak preto, že je v súlade s cieľmi článku 5 bodu 3 nariadenia č. 44/2001 (najmä s cieľom priznať právomoc súdu, ktorý je najspôsobilejší rozhodnúť o tvrdení), a jednak je odôvodnené, aj keď v prejednávanej veci nejde o právo duševného vlastníctva.

69.

Okrem toho sa domnievam, že v kontexte tejto veci je výhradné právo distribúcie na určitom území právom, ktoré možno prirovnať k právam duševného vlastníctva.

70.

Je opodstatnené použiť obdobné odôvodnenie ako v rozsudku z 5. júna 2014, Coty Germany (C‑360/12, EU:C:2014:1318), a to vzhľadom na skutočnosť, že ani územná pôsobnosť priznanej ochrany za okolností dotknutých vo veci Coty Germany nesúvisela s rozsahom chráneného práva duševného vlastníctva, keďže v danom prípade išlo o ochrannú známku Spoločenstva.

71.

Rozsudok z 5. júna 2014, Coty Germany (C‑360/12, EU:C:2014:1318), ktorý sa netýkal konkrétne internetu, spresnil, že v prípade údajnej protiprávnej porovnávacej reklamy alebo nekalého napodobňovania označenia chráneného ochrannou známkou Spoločenstva zakázaného zákonom proti nekalej hospodárskej súťaži členského štátu, v ktorom má sídlo súd rozhodujúci o žalobe, článok 5 bod 3 nariadenia č. 44/2001 umožňuje založiť súdnu právomoc na účely rozhodovania o žalobe o zodpovednosť založenej na vnútroštátnom práve, podanej proti jednej z osôb považovaných za zodpovedné s bydliskom v inom členskom štáte, ktorá sa v ňom dopustila údajného porušenia. Okrem toho tento súd uplatňuje svoje vnútroštátne právo buď na základe článku 6 ods. 1 nariadenia Rím II, alebo na základe článku 6 ods. 2 a článku 4 tohto nariadenia.

72.

Domnievam sa, že pôvod stránok, na ktorých boli dotknuté výrobky ponúkané, nie je relevantný na účely určenia súdnej právomoci.

73.

Ako totiž uviedla Komisia, súdnu právomoc treba určiť na základe trhu, na ktorom sa predávajú výrobky, na ktoré sa vzťahuje právo výhradnej distribúcie, a na ktorom teda vznikla škoda. Ako som už uviedol, v prejednávanej veci je výhradné právo distribútora zdá sa obmedzené na územie Francúzska, a teda k poklesu jeho predaja a v dôsledku toho k strate zisku došlo práve vo Francúzsku. Skutočnosť, či tento pokles a táto strata boli spôsobené stránkami so sídlom vo Francúzsku alebo v zahraničí, je relevantná iba na účely určenia rozsahu opatrenia navrhovaného distribútorom, t. j. identifikácie internetových stránok, na ktoré sa môže toto opatrenie vzťahovať.

74.

Inými slovami učenie súdnej právomoci je jedna vec a rozsah opatrenia, ktoré možno vydať proti odporkyni v konaní vo veci samej, t. j. identifikácia internetových stránok, na ktorých už odporkyňa nebude môcť uverejňovať ponuky na predaj sporných výrobkov, je druhá vec. Samozrejme, ak navrhovateľka v konaní vo veci samej dokáže preukázať prima facie, že pokles predaja a strata zisku, ktoré utrpela vo Francúzsku, boli spôsobené nielen činnosťou stránky Amazon.fr, ale aj činnosťou zahraničných stránok Amazon, musí mať tiež možnosť dosiahnuť pred francúzskym súdom nariadenie opatrenia týkajúceho sa týchto internetových stránok. Táto otázka však spadá do merita konania vo veci samej a netýka sa určenia súdnej právomoci. Ako bolo uvedené vyššie, možno predpokladať, že územná pôsobnosť práva výhradnej distribúcie spoločnosti Concurrence je obmedzená na francúzsky trh ( 32 ). Francúzsky súd musí teda preukázať, v akom rozsahu mohla byť ponuka výrobkov, na ktoré sa toto právo vzťahuje, na zahraničných stránkach v rozpore s právami spoločnosti Concurrence na francúzskom trhu.

75.

Vzhľadom na to treba uviesť, že otázka, či je v kontexte, akým je kontext konania vo veci samej, skutočne porušené právo výhradnej distribúcie, je vecnou otázkou, o ktorej Súdny dvor v prejednávanej veci nerozhoduje. Určenie miesta, kde došlo ku skutočnosti zakladajúcej nárok z mimozmluvnej zodpovednosti, nemôže totiž závisieť od skutočností, ktoré treba preskúmať v neskoršej fáze, akou je analýza merita veci.

76.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Cour de cassation (Francúzsko), takto:

Článok 5 bod 3 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade údajného porušenia zákazu predaja mimo výhradnej distribučnej siete spáchaného prostredníctvom internetovej ponuky výrobkov, na ktoré sa vzťahuje výhradné právo, na stránkach prevádzkovaných v rôznych členských štátoch, treba za miesto vzniku ujmy považovať miesto, v ktorom držiteľ práva na výhradnú distribúciu utrpel pokles svojho predaja, miesto zhodujúce sa s územím, na ktorom je jeho právo chránené. Pôvod stránok, na ktorých boli dotknuté výrobky ponúkané, nie je relevantný na účely určenia súdnej právomoci.