1.

V júli 2006 došlo v Nemecku k dopravnej nehode dvoch motorových vozidiel: jedno z nich bolo zaregistrované v Litve a druhé, ktoré bolo vozidlom taxi, bolo zaregistrované v Nemecku. Obom vodičom bola za túto dopravnú nehodu uložená pokuta. Litovské vozidlo nebolo poistené. Nemecký vodič podal návrh na začatie konania proti nemeckej kancelárii poisťovateľov motorových vozidiel s cieľom domôcť sa náhrady škody. Nemecké súdy však vo veci nevydali právoplatné rozhodnutie a účastníci konania nakoniec uzavreli zmier s dohodou o urovnaní. Nemecká kancelária poisťovateľov vyplatila nemeckému vodičovi sumu urovnania. Následne jej túto sumu nahradila litovská kancelária poisťovateľov motorových vozidiel. Potom sa litovská kancelária poisťovateľov domáhala pred litovskými súdmi zaplatenia tej istej sumy zo strany vodiča a vlastníka vozidla s litovskou registráciou.

2.

Otázky predložené Súdnemu dvoru v prejednávanej veci sa týkajú predovšetkým právnych účinkov vyššie uvedenej dohody o urovnaní a súvisiacich práv, najmä procesných záruk v prípadoch, keď sa suma urovnania vymáha od tretích osôb pred vnútroštátnymi súdmi. Ako uviedol vnútroštátny súd, tieto osoby sa v Nemecku nezúčastnili žiadneho štádia súdneho konania ani rokovania o uzavretí zmieru.

3.

Než však bude možné vykonať také posúdenie, je potrebné najprv vyriešiť jednu otázku, a to otázku právomoci Súdneho dvora. Súčasný legislatívny rámec poistenia motorových vozidiel v Únii je pomerne zložitý, lebo sa skladá z dvoch súborov nástrojov: smerníc o poistení motorových vozidiel a systému zelenej karty. Systém zelenej karty je podľa všetkého nástrojom použiteľným na prejednávanú vec. Tento systém bol zavedený vnútornými predpismi, teda nástrojom, ktorý nebol vypracovaný inštitúciou EÚ, avšak bol uverejnený ako príloha rozhodnutia Komisie. To vedie k otázke, či má Súdny dvor právomoc vykladať tieto vnútorné predpisy.

4.

Článok 47 Charty zakotvuje právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces takto:

„Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. …“.

5.

Existuje šesť smerníc o poistení motorových vozidiel, pričom šiesta z nich kodifikuje päť predchádzajúcich.

6.

Článok 2 prvej smernice o poistení motorových vozidiel (ďalej len „prvá smernica“) ( 2 ) stanovoval:

„1.   Členské štáty upustia od vykonávania kontroly poistenia zodpovednosti za škodu, pokiaľ ide o vozidlá obvykle sa nachádzajúce na území iného členského štátu.

Podobne členské štáty upustia od vykonávania kontrol takéhoto poistenia pre vozidlá, ktoré sa obvykle nachádzajú na území tretieho štátu a vstupujú na ich územie z územia iného členského štátu. Avšak členské štáty môžu vykonávať náhodné kontroly.

2.   Pokiaľ ide o vozidlá obvykle sa nachádzajúce na území členského štátu, sú ustanovenia tejto smernice s výnimkou článkov 3 a 4 voči nim účinné:

7.

Článok 1 druhej smernice o poistení motorových vozidiel (ďalej len „druhá smernica“) ( 3 ) znie:

„…

4.   Každý členský štát zriadi alebo poverí orgán, ktorého úlohou bude zabezpečiť náhradu škody najmenej do výšky povinného poistenia za škodu na majetku alebo ujmy na zdraví spôsobené neidentifikovaným vozidlom alebo vozidlom, ktoré nemalo splnené povinné poistenie stanovené v odseku 1.

…

5.   Poškodený sa môže v každom prípade obrátiť priamo na orgán, ktorý bude na základe informácií poskytnutých na jeho žiadosť poškodeným povinný podať mu odôvodnenú odpoveď ohľadom vyplatenia náhrady škody.

…

7.   Každý členský štát uplatňuje na vyplatenie náhrady škody svoje zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia týmto orgánom bez toho, aby bol tým dotknutý akýkoľvek iný postup, ktorý je pre poškodeného výhodnejší.“

8.

Článok 6 štvrtej smernice o poistení motorových vozidiel (ďalej len „štvrtá smernica“) ( 4 ) vyžaduje, aby bola osobe, ktorá utrpela ujmu na zdraví alebo jej bola spôsobená škoda pri nehode, ku ktorej došlo v inom členskom štáte ako je štát jej bydliska, poskytnutá náhrada škody. Tento článok uvádza, že poškodený môže získať náhradu škody od orgánu pre náhradu škody v členskom štáte svojho bydliska alebo sídla. Ďalej sa v tomto článku uvádza, že orgán pre náhradu škody je následne oprávnený požadovať úhradu sumy, ktorú vyplatil ako náhradu škody, od príslušného orgánu pre náhradu škody v členskom štáte prevádzkarne poisťovne, ktorá uzavrela poistnú zmluvu. Orgán pre náhradu škody v členskom štáte prevádzkarne poisťovne, ktorá uzavrela poistnú zmluvu, potom vstupuje do práv poškodenej osoby voči osobe, ktorá zapríčinila nehodu, alebo voči jej poisťovni. Členské štáty sú povinné uznať toto postúpenie, ako je upravené iným členským štátom.

9.

Smernicou 2009/103/ES (konsolidovaná smernica o poistení motorových vozidiel, ďalej len „konsolidovaná smernica“) sa vykonala kodifikácia. ( 5 )

10.

Rozhodnutie Komisie 2003/564/ES ( 6 ) obsahuje v prílohe vnútorné predpisy. Článok 3 vnútorných predpisov upravuje spôsob spracovania nárokov. Tento článok uvádza:

„1.   Keď je kancelária informovaná o dopravnej nehode, ku ktorej došlo na území krajiny, za ktorú je zodpovedná, ktorej účastníkom je vozidlo z inej krajiny, bez toho, aby čakala na formálne uplatnenie nároku, pristúpi k vyšetrovaniu okolností dopravnej nehody. Hneď, ako je to možné, oznámi akúkoľvek takúto nehodu poisťovateľovi, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistnú zmluvu[,] prípadne… príslušn[ej] kancelári[i]. Akékoľvek zanedbanie uvedeného si však nie je možné uplatňovať.

…

4.   Všetky nároky spracúva kancelária sama za seba v súlade so zákonnými a regulačnými ustanoveniami uplatňovanými v krajine dopravnej nehody týkajúcej sa zodpovednosti, náhrady škody poškodeným osobám a povinného poistenia v najlepšom záujme poisťovateľa, ktorý vydal zelenú kartu alebo poistnú zmluvu, prípadne príslušnej kancelárie.

Pre všetky záležitosti týkajúce sa výkladu zákona platného v krajine dopravnej nehody (dokonca aj keď sa odvoláva na právne ustanovenia platné v inej krajine) a likvidáciu nároku je príslušná výlučne kancelária. Na základe tohto posledného ustanovenia kancelária po výslovnej žiadosti pred prijatím konečného rozhodnutia informuje príslušného poisťovateľa alebo kanceláriu.“

11.

Článok 5 upravuje podmienky náhrady medzi kanceláriami poisťovateľov.

12.

Podľa článku 6 každá národná kancelária poisťovateľov zaručuje náhradu akejkoľvek čiastky zo strany svojich členov, ktorá je požadovaná v súlade s ustanoveniami článku 5.

13.

§ 17 ods. 4 litovského Transporto priemonių valdytojų civilinės atsakomybės privalomojo draudimo įstatymas (zákon o povinnom poistení) stanovuje: „[Litovská] kancelária [poisťovateľov motorových vozidiel] vyplatí náhradu škody spôsobenej v inom členskom štáte Európskej únie v súlade s právnymi predpismi uvedeného členského štátu Európskej únie (ktorého národná kancelária poisťovateľov podpísala vnútorné predpisy), pokiaľ zodpovedná osoba, ktorej motorové vozidlo sa obvykle nachádza na území Litovskej republiky, nie je krytá povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel… Kancelária vyplatí náhradu aj v iných prípadoch v súlade s požiadavkami vnútorných predpisov.“

14.

§ 23 ods. 5 tohto zákona stanovuje: „Po vyplatení sumy, na ktorú si uplatnil nárok orgán pre náhradu škody z iného členského štátu Európskej únie, je kancelária oprávnená požadovať preplatenie vyplatenej sumy od zodpovednej osoby, ktorá nie je poistená, alebo od poisťovateľa zodpovednej osoby.“

15.

Dňa 20. júla 2006 došlo v Nemecku k dopravnej nehode medzi motorovým vozidlom registrovaným v Nemecku, ktoré viedol pán Floros, a motorovým vozidlom registrovaným v Litve, ktoré viedol pán Dockevičius (a ktoré vlastnila pani Dockevičienė). Nebolo jasné, kto z nich túto nehodu zavinil. Nemecké orgány uložili pánovi Florosovi pokutu vo výške 35 eur a pánovi Dockevičiusovi pokutu vo výške 60 eur. Vyšlo najavo, že vozidlo s litovskou registráciou nebolo v čase nehody poistené.

16.

Dňa 11. októbra 2010 uplatnil pán Floros nárok na náhradu škody spôsobenej na jeho vozidle. So svojím nárokom sa obrátil na Deutsches Büro Grüne Karte e.V. (nemecká kancelária poisťovateľov, ďalej len „kancelária A“). Táto kancelária však jeho nároku nevyhovela.

17.

Pán Floros preto podal návrh na začatie konania proti kancelárii A na Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko). Z titulu náhrady škody požadoval sumu 10831,77 eura.

18.

Tento súd žalobu 27. decembra 2010 zamietol rozsudkom pre zmeškanie, keďže pán Floros sa nedostavil na súd. Následne 8. augusta 2011 25. občianskoprávny senát Landgericht Frankfurt am Main (Krajinský súd Frankfurt nad Mohanom) potvrdil zamietavý rozsudok, ale na inom základe, a to z dôvodu nedostatkov v opise skutočného priebehu nehody.

19.

Pán Floros sa proti tomuto rozsudku odvolal na Oberlandesgericht Frankfurt am Main (Vyšší krajinský súd Frankfurt nad Mohanom, Nemecko). V rozhodnutí z 31. januára 2012 tento súd dospel k záveru, že prvostupňový rozsudok trpí vadou v dôsledku nedostatkov v dokazovaní, a že pokiaľ medzi stranami sporu nedôjde k uzavretiu zmieru, bude nevyhnutné vec opätovne prejednať. Vyzval účastníkov konania, aby uzavreli zmier a aby kancelária A vyplatila pánovi Florosovi sumu 4095 eur. Pokiaľ k tomu nedôjde, domnieval sa, že musí byť nariadené pojednávanie s cieľom vypočuť svedkov.

20.

V nadväznosti na toto odporúčanie dosiahli pán Floros a kancelária A zmier s dohodou o urovnaní (ďalej len „dohoda o urovnaní“). Pánovi Florosovi bola vyplatená celková suma 8352,96 eura, ktorá zahŕňala sumu navrhovanú súdmi a náhradu trov právneho zastúpenia (ďalej len „suma urovnania“).

21.

Kancelárii A bola táto suma urovnania nahradená zo strany Lietuvos Respublikos transporto priemonių draudikų biuras (Kancelária poisťovateľov motorových vozidiel Litovskej republiky, ďalej len „kancelária B“ alebo „žalobkyňa“).

22.

Následne kancelária B podala návrh na začatie konania pred litovskými súdmi. Od pána Dockevičiusa a pani Dockevičienė (ďalej len „spolužalovaní“) sa domáhala náhrady sumy urovnania. Právnym základom nároku bol litovský zákon o povinnom poistení, ktorým sa podľa rozhodnutia vnútroštátneho súdu preberá smernica 2009/103 (konsolidovaná smernica) ( 7 ).

23.

Dňa 5. mája 2014 Marijampolės rajono apylinkės teismas (Okresný súd Marijampolė, Litva) vyhovel nároku uplatnenému kanceláriou B (ďalej len „prvostupňový rozsudok“).

24.

Spolužalovaní sa proti tomuto rozsudku odvolali. Dňa 7. októbra 2014 Kauno apygardos teismas (Krajský súd, občianskoprávny senát, Kaunas, Litva) prvostupňový rozsudok zrušil (ďalej len „druhostupňový rozsudok“).

25.

V odôvodnení rozsudku, ktorým odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok, odvolací súd uviedol, že spolužalovaní nevyjadrili súhlas s výškou urovnania. Neboli stranou právneho vzťahu medzi kanceláriou A a kanceláriou B. Informáciu poskytnutú žalobkyňou o tom, že kancelária A vyplatila pánovi Florosovi náhradu škody, teda nemožno považovať za preukázanie existencie a výšky škody. Druhostupňový rozsudok taktiež obsahoval záver, že dôkazné bremeno nesie v tomto ohľade naďalej žalobkyňa. Poukazovalo sa v ňom na skutočnosť, že vnútorné predpisy ako právny základ pre náhradu medzi národnými kanceláriami poisťovateľov upravujú vzťahy len medzi týmito kanceláriami; neupravujú však priamo vzťahy medzi kanceláriami a tretími stranami. Ani litovský zákon o povinnom poistení ani konsolidovaná smernica nestanovujú, že by žalobca mohol vymáhať sumu (ktorú zaplatil kancelárii A) od osoby, ktorá spôsobila škodu, a to bez toho, aby sa určilo, či boli tieto sumy dôvodné.

26.

Proti tomuto druhostupňovému rozsudku bol podaný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva).

27.

Vnútroštátny súd poukazuje na skutočnosť, že spolužalovaní neboli účastníkmi konania v Nemecku a ani do neho neboli nijako zapojení, ani sa nezúčastnili rokovania, ktoré viedlo k tomu, že pánovi Florosovi bola vyplatená suma urovnania. Kancelária A navyše vždy trvala na tom, že nároku na náhradu škody uplatnenému pánom Florosom nemožno vyhovieť. Vnútroštátny súd ďalej uvádza, že pán Dockevičius popiera svoju vinu na predmetnej dopravnej nehode.

28.

Vzhľadom na tieto skutočnosti má vnútroštátny súd pochybnosti o rozsahu procesných povinností jednotlivých národných kancelárií poisťovateľov a tomu zodpovedajúcich práv spolužalovaných vyplývajúcich z konsolidovanej smernice, vnútorných predpisov a taktiež Charty.

29.

Za týchto okolností Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30.

Písomné vyjadrenia predložili kancelária B, česká vláda, talianska vláda a Komisia. Litovská vláda a Komisia sa ústne vyjadrili na pojednávaní 14. decembra 2016.

31.

Tieto návrhy sú štruktúrované takto: vzhľadom na to, že otázky položené Súdnemu dvoru odkazujú tak na konsolidovanú smernicu, ako aj na vnútorné predpisy, zameriam sa najprv na vzťah medzi týmito dvoma súbormi pravidiel (A). Ak vnútroštátny súd nedospeje k inému záveru, na tento prípad sa vzťahuje systém zelenej karty, ktorý zaviedli vnútorné predpisy. Vnútorné predpisy však nie sú aktom vypracovaným inštitúciou Únie. Preskúmam teda, či má Súdny dvor právomoc vykladať ich (B). Následne sa budem zaoberať tým, aké požiadavky vyplývajú z práva Únie na procesné práva spolužalovaných (C).

32.

V minulosti mal motorista na cestách povinnosť po prekročení ktorejkoľvek hranice preukázať skutočnosť, že je poistený na cestu do zahraničia. Okrem toho poistenie motorového vozidla pre prípad zodpovednosti za škodu muselo byť často dohodnuté s miestnym poisťovateľom. ( 8 )

33.

Problémy spojené s cestovaním do zahraničia a poistením sa riešili dohodou podpísanou 17. decembra 1953 pod záštitou Európskej hospodárskej komisie Organizácie Spojených národov. ( 9 ) Táto dohoda medzi kanceláriami poisťovateľov je známa pod označením „Inter‑Bureaux Standard Agreement“ (ďalej len „dohoda z roku 1953“). ( 10 )

34.

Dohoda z roku 1953 viedla k vzniku systému „Zelenej karty“ (ďalej len „systém zelenej karty“). ( 11 ) Zelená karta je medzinárodné osvedčenie o poistení vodiča pre prípad zodpovednosti za akúkoľvek nehodu, ku ktorej môže dôjsť v „hostiteľskej krajine“. Taktiež osvedčuje, že záväzky vyplývajúce z tejto zodpovednosti splní poisťovateľ „domovskej krajiny“ alebo príslušná kancelária poisťovateľov motorových vozidiel.

35.

Dohoda z roku 1953 bola následne niekoľkokrát zmenená, pričom poslednú zmenu predstavujú vnútorné predpisy. V súčasnej dobe sa na systéme zelenej karty zúčastňujú národné kancelárie poisťovateľov 48 štátov (vrátane všetkých členských štátov Európskej únie).

36.

Vnútorné predpisy boli prijaté a sú spravované Radou kancelárií (Council of Bureaux, ďalej len „CoB“), ktorá je medzinárodným neziskovým združením založeným podľa belgického práva.

37.

Vnútorné predpisy stanovujú povinnosť príslušných národných kancelárií poisťovateľov (členov CoB) poskytnúť náhradu škody za nehody, ku ktorým došlo na ich území a boli spôsobené vozidlami, ktoré sa obvykle nachádzajú v inom štáte. Zakotvujú tiež povinnosť kancelárie štátu registrujúceho tieto vozidlá zabezpečiť náhradu súm vyplatených kanceláriou nachádzajúcou sa v krajine, kde k nehode došlo.

38.

Akokoľvek bol systém zelenej karty pokrokový, neriešil ďalšie problémy súvisiace s vedením vozidiel v zahraničí. K týmto problémom patrili kontroly motorových vozidiel na hraniciach, rozdiely medzi jednotlivými vnútroštátnymi predpismi upravujúcimi náhradu škody a zložitosť súvisiacich cezhraničných súdnych sporov. ( 12 )

39.

V rámci Únie sa tieto aspekty riešili prostredníctvom piatich smerníc o poistení motorových vozidiel ( 13 ), ktoré boli kodifikované a nahradené konsolidovanou smernicou ( 14 ). Režim poistenia motorových vozidiel platný v rámci Únie bol od začiatku koncipovaný predovšetkým ako nástroj na uľahčenie voľného pohybu osôb, ktorý zlepšoval fungovanie vnútorného trhu. ( 15 )

40.

Na splnenie tohto cieľa Únia prevzala a v určitých aspektoch rozšírila systém zelenej karty. Je zjavné, že oba tieto systémy sa vyvíjali súbežne, pričom jeden sa opieral o druhý a vzájomne na seba odkazovali.

41.

Prvá smernica stanovila, že členské štáty zavedú povinné poistenie zodpovednosti za škodu voči tretím stranám a upustia od vykonávania kontrol poistenia pre prípad zodpovednosti za škodu pri vozidlách, ktoré sa obvykle nachádzajú na území iného členského štátu.

42.

Toto zrušenie hraničných kontrol poistenia motorových vozidiel však bolo podmienené uzavretím dohody medzi príslušnými národnými kanceláriami poisťovateľov členských štátov. ( 16 ) V reakcii na to bola 16. októbra 1972 podpísaná tzv. Supplementary Inter‑Bureaux Agreement (ďalej len „dohoda z roku 1972“).

43.

Okrem toho v odporúčaní 73/185 Komisia uviedla, že dohodou z roku 1972 sa naplnili podmienky stanovené v prvej smernici. Toto odporúčanie stanovilo dátum, odkedy sa členským štátom odporúča upustiť od vykonávania hraničných kontrol poistenia (1. júl 1973). ( 17 ) Po tomto odporúčaní nasledovalo rozhodnutie 74/166, v ktorom Komisia v súlade s článkom 2 ods. 2 prvej smernice stanovila členským štátom povinnosť upustiť od hraničných kontrol poistenia od 15. mája 1974. ( 18 ) Táto povinnosť sa vzťahovala na vozidlá, ktoré sa obvykle nachádzajú na európskom území iného členského štátu a vzťahuje sa na ne príslušná dohoda medzi národnými kanceláriami poisťovateľov. Príslušným nástrojom, na ktorý sa odkazovalo, bolo znenie vyššie uvedenej dohody z roku 1973 (ďalej len „dohoda z roku 1973“) ( 19 ).

44.

Komisia obdobne prijala na základe článku 7 ods. 2 prvej smernice druhé rozhodnutie (rozhodnutie 74/167), v ktorom členským štátom uložila povinnosť, aby upustili od rovnocenných kontrol pri vozidlách, ktoré sa obvykle nachádzajú na území uvedených tretích krajín a vstupujú na územie Spoločenstva (od 15. mája 1974). ( 20 ) Táto možnosť zaobchádzať s takýmito vozidlami ako s vozidlami, ktoré sa obvykle nachádzajú na území Spoločenstva, bola tiež podmienená určitou zárukou. Túto záruku museli poskytnúť národné kancelárie všetkých členských štátov, pokiaľ ide o vysporiadanie nárokov v súvislosti s nehodami, ku ktorým došlo na ich území a spôsobili ich takéto vozidlá. Toto rozhodnutie bolo následne prispôsobené jeho postupne sa rozširujúcej územnej pôsobnosti. ( 21 )

45.

Obdobne ako povinnosť upustiť od hraničných kontrol poistenia zakotvila prvá smernica povinnosť, aby členské štáty zabezpečili, že národné kancelárie poisťovateľov, zriadené na základe systému zelenej karty, získajú a navzájom si oznámia informácie o území, na ktorom sa dané vozidlo obvykle nachádza, o jeho tabuľke s evidenčným číslom a poistení. ( 22 )

46.

Druhá, tretia, štvrtá a piata smernica harmonizovali v rámci Únie ďalšie aspekty poistenia motorových vozidiel, ktoré nie sú na účely prejednávanej veci priamo relevantné. ( 23 )

47.

Pokiaľ ide o vzájomné vzťahy medzi systémom zelenej karty a systémom smerníc o poistení motorových vozidiel, piata smernica podrobne spresnila povinnosti členských štátov zaviesť postup pri likvidácii škôd, ktorý sa použije aj „v prípade nehôd, ktoré môže likvidovať systém národných kancelárií poisťovateľov“. ( 24 )

48.

Napokon legislatívna história ukazuje, že niektoré zmeny zavedené piatou smernicou sa inšpirovali CoB. ( 25 )

49.

Pokiaľ ide o právne dokumenty týkajúce sa vývoja systému zelenej karty, dohoda z roku 1973 bola uverejnená v sérii L Úradného vestníka Európskej únie (ďalej len „Úradný vestník“) ako príloha rozhodnutia Komisie. ( 26 )

50.

Rovnaké riešenie sa potom použilo aj na tzv. Multilateral Guarantee Agreement between National Insurers’ Bureaux (mnohostranná dohoda o zárukách medzi národnými kanceláriami poisťovateľov), podpísanú v Madride 15. marca 1991, ktorá zlúčila a nahradila skoršie dohody týkajúce sa systému zelenej karty. ( 27 )

51.

Tento nástroj bol neskôr nahradený vnútornými predpismi, ktoré sú relevantné pre prejednávanú vec. ( 28 ) Podobne ako ich predchodcovia, aj vnútorné predpisy uvádzajú, že boli prijaté v súlade so zásadami prvej smernice. Vnútorné predpisy obsahujú tri prílohy, z ktorých jednu tvorí prvá smernica. V neskoršom dodatku z roku 2008 k vnútorným predpisom sa uvádza, že zohľadňuje piatu smernicu.

52.

Uvedená skutočnosť asi najlepšie vystihuje účel podrobného opisu vývoja a súbežnej existencie oboch systémov opísaných v tejto časti, a to pretože sa oba systémy vyvíjali spoločne. Z hľadiska legislatívnej techniky to všetko pripomína „matriošku“: rozhodnutie Komisie v sebe zahŕňa prílohu s vnútornými predpismi a v rámci nich sa v prílohe tejto prílohy nachádza ďalší legislatívny nástroj Únie, a to prvá smernica. Jedna vrstva závisí od druhej.

53.

V súhrne je teda zjavné, že v súčasnosti sú systém zelenej karty a smernice o poistení motorových vozidiel v rámci Únie úzko prepojené. Najskôr vznikol systém zelenej karty a po ňom nasledovali smernice o poistení motorových vozidiel. Smernice o poistení motorových vozidiel boli zavedené ako „špecifická nadstavba pre Úniu“, pričom sú čiastočne napojené na systém zelenej karty. Od tohto času sa oba systémy vyvíjali súbežne, pričom Únia prevzala mnohé požiadavky a podmienky pre členské štáty zo systému zelenej karty.

54.

Litovská vláda na pojednávaní potvrdila, že na nárok, ktorý je predmetom konania vo veci samej (pôvodne vysporiadaný kanceláriou A) a ktorý prešiel na kanceláriu B, sa vzťahoval systém zelenej karty. Táto okolnosť, ktorú musí overiť vnútroštátny súd, však vyvoláva otázku, či má Súdny dvor právomoc vykladať vnútorné predpisy.

55.

S odvolaním sa na rozsudky Demouche ( 29 ) a Fournier ( 30 ) Komisia v písomnom vyjadrení a na pojednávaní tvrdila, že Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútorné predpisy. Komisia poukázala na to, že právomoc Súdneho dvora podľa článku 267 písm. b) ZFEÚ sa obmedzuje len na akty inštitúcií Únie. Vnútorné predpisy nie sú aktom žiadnej inštitúcie Únie. Súdny dvor ich preto nemôže vykladať.

56.

Osobne s tým nesúhlasím.

57.

Existujú dva spôsoby, ako možno nahliadať na status vnútorných predpisov v právnom poriadku Únie: 1. formálne alebo 2. vecne. Nech zvolím akúkoľvek z týchto argumentačných metód, dospejem k tomu istému záveru, a to, že Súdny dvor môže v takom prípade, ako je prejednávaná vec, vykladať vnútorné predpisy.

58.

Po prvé vnútorné predpisy boli uverejnené ako príloha rozhodnutia 2003/564. ( 31 ) Toto rozhodnutie je samotné súčasťou právneho poriadku Únie. Vo všeobecnosti sa možno domnievať, že prílohy právnych aktov majú rovnakú právnu silu ako samotné právne akty. ( 32 )

59.

Po druhé rozhodnutie 2003/564 bolo uverejnené v sérii L Úradného vestníka, ktorá obsahuje záväzné právne predpisy. ( 33 )

60.

Po tretie článok 1 samotného rozhodnutia ukladá členským štátom jednoznačnú povinnosť upustiť od hraničných kontrol poistenia vozidiel z iných členských štátov alebo z tretích krajín, ktoré podliehajú vnútorným predpisom. ( 34 ) Navyše článok 6 konsolidovanej smernice (pôvodne článok 5 prvej smernice) stanovuje povinnosť, aby členské štáty zabezpečili, že národné kancelárie poisťovateľov (na ktoré sa inak vzťahujú vnútorné predpisy) si vymieňajú určité informácie. Tieto záväzky, ktorých splnenie je podmienené prijatím vnútorných predpisov, sú z hľadiska práva Únie jasne vynútiteľné.

61.

Spojenie týchto skutočností má podľa môjho názoru jednoznačné právne dôsledky, a to formálnu inkorporáciu externého aktu do právneho poriadku Únie. To preukazuje, že Súdny dvor má právomoc vykladať tento akt, ktorý sa stal súčasťou rozhodnutia Komisie.

62.

Aj keby sa zaujal prístup spočívajúci v „prednosti obsahu pred formou“, nedomnievam sa, že by bol záver iný. Práve naopak: pri podrobnom pohľade na celkový kontext a pôsobenie vnútorných predpisov v rámci práva Únie je podľa môjho názoru rovnako potrebné dospieť k záveru, že vnútorné predpisy sú súčasťou právneho poriadku Únie.

63.

Moja argumentácia k tejto otázke je štruktúrovaná takto: po prvé zasadím rozsudok Demouche do rámca judikatúry a). Po druhé vysvetlím svoje chápanie dosahu tohto rozsudku b). Po tretie sa budem venovať celkovému vývoju poistenia motorových vozidiel po vyhlásení rozsudku Demouche c). Po štvrté sa budem zaoberať novšou a vyvíjajúcou sa judikatúrou týkajúcou sa právomoci Súdneho dvora vykladať externé akty d). Po piate sa budem stručne zaoberať potenciálnou a širšou oblasťou právomoci, do ktorej spadajú pravidlá o poistení motorových vozidiel: voľný pohyb osôb e).

64.

Vec Demouche nebola izolovaným prípadom. Pri pohľade na judikatúru Súdneho dvora pred a po vydaní rozsudku Demouche je zjavné, že výkladové riešenia prijaté Súdnym dvorom a jeho generálnymi advokátmi vo veci dohody z roku 1972, ktorá je právnou predchodkyňou vnútorných predpisov, boli rôzne.

65.

Generálny advokát Reischl sa v návrhoch vo veci Van Ameyde rozhodol „preskúmať“ dohodu z roku 1972 „s cieľom určiť pôsobnosť ustanovení práva Spoločenstva, ktoré sú doplnené [touto] dohodou, a výklad, ktorý sa musí zhodovať s výkladom dohody“, keďže tá je „určitým spôsobom“ súčasťou „predpisov Spoločenstva“. ( 35 )

66.

Generálny advokát Slynn v návrhoch vo veci Demouche tento prístup v celom rozsahu nepotvrdil. Konkrétne vyjadril určité výhrady k tomu, či sa mali návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Reischl, chápať v tom zmysle, že dohoda z roku 1972 je aktom inštitúcií Spoločenstva. ( 36 )

67.

Následne Súdny dvor v rozsudku Fournier relativizoval svoj prístup k výkladu príslušnej dohody o systéme zelenej karty. ( 37 ) Prejudiciálna otázka v uvedenej veci sa týkala výkladu pojmu „vozidlo, ktoré sa obvykle nachádza na území iného členského štátu“ v zmysle článku 1 ods. 4 prvej smernice. Stojí za povšimnutie, že Súdny dvor podal výklad požadovaný vnútroštátnym súdom, aj keď bolo jasné, že na skutkový stav danej veci sa vzťahoval systém zelenej karty, a nie smernice o poistení motorových vozidiel. ( 38 ) Pravdepodobne z tohto dôvodu Súdny dvor dodal, že výrazy použité v dohode z roku 1972 a v prvej smernici nemajú nevyhnutne rovnaký zmysel, a bolo na vnútroštátnom súde, aby výrazom použitým v tejto dohode priznal „zmysel, ktorý považoval za vhodný, a to bez toho, aby bol viazaný… zmyslom… priznaným tomu istému výrazu… [v prvej smernici]“. ( 39 )

68.

Hľadanie miesta pre nástroje upravujúce zelenú kartu v rámci právneho poriadku Únie vyplýva tiež z návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jacobs vo veci Fournier. ( 40 ) Generálny advokát uviedol, že aj keď Súdny dvor nemôže vykladať dohodu z roku 1972, neznamená to, že Súdny dvor nemá „žiadnu právomoc odpovedať na otázku vznesenú vnútroštátnym súdom“. Generálny advokát Jacobs, ktorý načrtol paralelu s rozsudkom Dzodzi ( 41 ) a súvisiacou judikatúrou ( 42 ) sa domnieval, že právomoc Súdneho dvora poskytnúť výklad sa musí uplatniť, pretože dohoda z roku 1972, „ktorá zďaleka nie je bežnou súkromnoprávnou zmluvou, je základným prvkom systému zavedeného [prvou smernicou]. Nielenže bola táto dohoda predvídaná smernicou, ale jej uzavretie bolo odkladacou podmienkou vstupu väčšiny ustanovení smernice do platnosti“. ( 43 )

69.

Postoje Súdneho dvora a generálneho advokáta vo veci Fournier, ako aj postoj generálneho advokáta vo veci Van Ameyde, svedčia podľa môjho názoru o tom, že nikdy nebola vytýčená striktná čiernobiela hranica medzi tým, či má Súdny dvor úplnú právomoc, alebo či nemá vôbec žiadnu právomoc, čomu by mohol nasvedčovať jednoduchý odkaz na rozsudok Demouche bez jeho kontextu. Existovali aj odtiene šedej. Súdny dvor už v minulosti uznal, že systém zelenej karty bol vzájomne prepojený s inými právnymi nástrojmi Únie a právny poriadok Únie ho jednoducho nemôže prehliadať.

70.

Riešenie zvolené v uvedenej veci však bolo riešením „typu Dzodzi“, ktoré spočíva v paralelizme výkladu ustanovení smerníc o poistení motorových vozidiel a systému zelenej karty. Aj keď by tento prístup bol stále možný, na základe dôvodov, ktoré uvediem v nasledujúcich bodoch tejto časti, nezastávam názor, že by presne vystihoval skutočné fungovanie systému zelenej karty v rámci Únie, ktoré odvtedy dosiahlo značný vývoj.

71.

Prejudiciálna otázka položená vo veci Demouche bola dosť úzka a konkrétna; týkala sa rozhodcovskej doložky stanovenej v dohode z roku 1972, konkrétne zmien vložených do tejto doložky uvedenou dohodou oproti pôvodnej dohode z roku 1953. ( 44 )

72.

Inými slovami sa vec Demouche týkala výlučne vnútorného fungovania systému zelenej karty vo vtedajšej podobe a fungovania mechanizmu riešenia sporov používaného národnými kanceláriami poisťovateľov. V uvedenej veci nevyvstala žiadna otázka možného vzájomného pôsobenia vnútorných predpisov a vtedajšieho systému zavedeného smernicami o poistení motorových vozidiel, ani dopadu tohto systému na práva tretích strán.

73.

Naproti tomu v prejednávanej veci vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby spresnil okrem iného procesné záruky osôb, ktoré sa považujú za zodpovedné za nehodu a voči ktorým bol uplatnený regresný nárok na náhradu škody spôsobenej v inom členskom štáte. Tento nárok je dôsledkom fungovania systému zelenej karty, ktorý bol výslovne začlenený do práva Únie.

74.

Otázky položené v prejednávanej veci teda výrazne presahujú rámec vnútornej štruktúry vnútorných predpisov. Majú veľmi odlišnú povahu. V podstate sa týkajú externých právnych dôsledkov fungovania vnútorných predpisov na práva a povinnosti tretích strán. Z tohto hľadiska zastávam názor, že prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa výrazne líši od otázky položenej vo veci Demouche.

75.

Okrem toho, že vo veci Demouche vyvstala odlišná otázka, ktorá si nevyžadovala posúdenie širších dôsledkov systému zelenej karty v rámci práva Únie zo strany Súdneho dvora, je taktiež potrebné zdôrazniť, že oblasť úpravy poistenia motorových vozidiel prostredníctvom systému zelenej karty – smerníc o poistení motorových vozidiel zaznamenala od vyhlásenia rozsudku vo veci Demouche v roku 1987 ďalší vývoj.

76.

V skratke, systémy zelenej karty a smerníc o poistení motorových vozidiel sa stali čím ďalej tým viac prepojenými z hľadiska vecného, inštitucionálneho a procesného.

77.

Vecné prepojenie už bolo preskúmavané v bodoch 32 až 53 týchto návrhov. Zrušenie hraničných kontrol poistenia motorových vozidiel podľa prvej smernice bolo podmienené tým, čím sa stala dohoda z roku 1972. Toto zrušenie je aj naďalej podmienené tým, že vnútorné predpisy zostanú v platnosti.

78.

Inštitucionálne prepojenie medzi oboma systémami zachádza ešte ďalej. „Národné kancelárie poisťovateľov“ všeobecne poskytujú náhradu škody na základe systému zelenej karty. Podľa smerníc o poistení motorových vozidiel sú subjekty plniace obdobnú úlohu označené ako „orgány pre náhradu škody“. V skutočnosti však môže jediný subjekt plniť obe funkcie: národná kancelária poisťovateľov a orgán pre náhradu škody.

79.

V niektorých členských štátoch vybavuje nároky vzniknuté tak v rámci systému zelenej karty, ako aj v rámci smerníc o poistení motorových vozidiel jediný subjekt. V praxi tak navrhovateľ môže len ťažko rozlíšiť, kedy ten istý orgán koná podľa smerníc o poistení motorových vozidiel a kedy koná na základe systému zelenej karty, keďže vnútroštátny postup je tiež často rovnaký. Sama Litva je toho príkladom. Naproti tomu v Nemecku je úloha spočívajúca v poskytnutí náhrady rozdelená medzi dva rôzne subjekty.

80.

Procesné prepojenie možno ilustrovať napríklad na článku 6 konsolidovanej smernice (pôvodne článok 5 prvej smernice). Podľa tohto článku sú členské štáty povinné zabezpečiť výmenu niektorých informácií medzi národnými kanceláriami poisťovateľov, ktoré sa riadia systémom zelenej karty.

81.

Okrem toho k likvidácii škôd vzniknutých v rámci jedného či druhého systému dochádza na základe rovnakého postupu, ako vyžaduje článok 19 konsolidovanej smernice (pôvodne článok 4e tretej smernice o poistení motorových vozidiel). ( 45 )

82.

Len na okraj možno dodať, že dokumenty samotnej CoB, ktoré sú verejne dostupné, taktiež odrážajú prepojenosť systému zelenej karty a smerníc o poistení motorových vozidiel. Odkazujú na „pilier zelenej karty“ a „pilier smerníc o poistení motorových vozidiel“, čo zrejme oba vydáva za čiastkové prvky nejakého zastrešujúceho systému.

83.

Vyššie uvedené úvahy podľa môjho názoru preukazujú, že akokoľvek je systém zelenej karty formálne nezávislý, stal sa natoľko prepojeným so systémom Únie, že de facto tvoria jeden celok. ( 46 )

84.

Okrem vnútorného vývoja systému poistenia motorových vozidiel je relevantný aj širší kontext najnovšej judikatúry týkajúcej sa právomoci Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ. Od vyhlásenia rozsudku vo veci Sevince ( 47 ) Súdny dvor rozhodoval, že jeho právomoc podať výklad podľa článku 267 ZFEÚ sa neobmedzuje len na akty, ktoré prijali, striktne povedané, inštitúcie, orgány, úrady alebo agentúry Únie. Táto právomoc sa vzťahuje aj na akty, ktoré hoci boli prijaté mimo inštitucionálny rámec Únie, sa následne stali súčasťou právneho poriadku Únie. Táto právomoc je odôvodnená samotným cieľom článku 267 ZFEÚ, ktorý spočíva v zabezpečení jednotného uplatňovania všetkých predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Únie. ( 48 )

85.

Naposledy Súdny dvor vo veci Elliott potvrdil svoju právomoc vykladať harmonizované normy prijaté CEN (súkromnoprávny subjekt), ktoré boli uverejnené v sérii C Úradného vestníka. Súdny dvor poznamenal, že takáto norma je súčasťou práva Únie, a to o to viac, že zhodu s týmito normami zabezpečuje Komisia. ( 49 )

86.

Ak tento záver platí pre technickú normu uverejnenú ako obyčajné oznámenie v sérii C Úradného vestníka, musím dospieť k záveru, že to isté sa musí a fortiori uplatniť na tú časť rozhodnutia Komisie, ktorá bola uverejnená v Úradnom vestníku ako záväzné právne predpisy v sérii L Úradného vestníka. Ako bolo už navyše uvedené vyššie, z uvedeného rozhodnutia plynú vynútiteľné povinnosti, ( 50 ) ktorých splnenie môže vynucovať Komisia.

87.

Tento postoj je ďalej podložený širším ústavným argumentom. Nedávno Súdny dvor vo veci Ledra Advertising ( 51 ) dospel k záveru, že aj keď daný akt nemožno považovať za akt prijatý inštitúciou Únie, ktorý možno napadnúť žalobou na základe článku 263 ZFEÚ, Úniu to nevyhnutne nechráni pred žalobami na určenie mimozmluvnej zodpovednosti na základe článku 340 ZFEÚ. Analogicky to znamená, že aj keď inštitúcie Únie konajú v pomerne atypickom kontexte a neobvyklým spôsobom, neznamená to, že sa úplne vymykajú súdnemu preskúmaniu.

88.

Rovnaká logika podľa môjho názoru platí ešte dôraznejšie v prípade, že sa niektorá inštitúcia Únie rozhodne začleniť pôvodne externý právny akt do práva Únie a vyvodiť z toho právne následky tým, že bude vnútorne vynucovať jeho plnenie. Pokiaľ k tomu dôjde, tá istá inštitúcia nemôže následne zatvárať pred touto situáciou oči a tvrdiť, že keďže daný akt bol pôvodne vypracovaný treťou stranou, nie je aktom prijatým touto inštitúciou. Pokiaľ by sa pripustili takéto „čierne diery“ v súdnom preskúmavaní, bolo by to nezlučiteľné s víziou, že Únia je založená na vláde práva. ( 52 )

89.

Na záver je potrebné spomenúť možno skôr okrajovú, avšak relevantnú záležitosť: celkový kontext, v ktorom vnútorné predpisy a smernice o poistení motorových vozidiel pôsobia, ako aj účel, na ktorý boli tieto systémy zavedené do právneho poriadku Únie.

90.

Ako už bolo uvedené vyššie, oba systémy boli zavedené ako nástroj na zabezpečenie voľného pohybu osôb. ( 53 ) S oboma uvedenými systémami sa potom stali späté ďalšie prvky voľného pohybu, a to voľný pohyb služieb, ako napríklad poskytovanie poisťovacích služieb (ako potvrdzujú štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel a konsolidovaná smernica). ( 54 )

91.

V kontexte prejednávanej veci je obzvlášť dôležité, že účasť členského štátu v rámci systému zelenej karty, ako bola stanovená vo vnútorných predpisoch alebo v ich právnom predchodcovi, má zreteľný dopad na slobodu osôb premiestňovať sa cez hranice v rámci Únie. ( 55 )

92.

Preto by alternatívny (alebo doplnkový) spôsob prístupu k riešeniu otázky právomoci Súdneho dvora nespočíval na článku 267 písm. b) ZFEÚ, ale skôr na článku 267 písm. a) ZFEÚ. Nie je pochybnosť o tom, že predmet prejednávanej veci spadá do pôsobnosti pravidiel o voľnom pohybe obsiahnutých v Zmluve. Sekundárne právne predpisy Únie v podobe smerníc o poistení motorových vozidiel a konsolidovanej smernice, ktoré majú rovnakú vecnú pôsobnosť ako vnútorné predpisy, boli totiž prijaté s cieľom uľahčiť voľný pohyb osôb v rámci Únie.

93.

Z toho vyplývajú dva dôsledky. Po prvé vzhľadom na prepojenosť oboch systémov je potrebné zabezpečiť, aby uplatňovanie príslušných prvkov sekundárneho práva Únie, a to konsolidovanej smernice a vnútorných predpisov, bolo konzistentné. ( 56 ) Po druhé je tiež dôležité zabezpečiť, aby fungovanie týchto nástrojov nemalo nepriaznivý dopad na voľný pohyb osôb považovaných za zodpovedné za nehodu takým spôsobom, ktorý by bol nezlučiteľný s ustanoveniami primárneho práva.

94.

Skutočnosť, že daný predmet spadá do pôsobnosti ustanovení o voľnom pohybe obsiahnutého v Zmluve, má tiež dopad na uplatniteľnosť procesných práv dotknutých strán, ktoré sú zakotvené najmä v článku 47 Charty a na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd.

95.

Podľa článku 51 ods. 1 Charty sú jej ustanovenia určené členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. ( 57 ) Dosahovaním súladu s rozhodnutím Komisie, ktorým sa vnútorné predpisy začleňujú do právneho poriadku Únie, členské štáty uplatňujú právo Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Z tohto dôvodu sa stávajú použiteľnými aj záruky zakotvené v Charte.

96.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené formálne a vecné úvahy som dospel k čiastkovému záveru, že Súdny dvor má právomoc vykladať vnútorné predpisy pripojené k rozhodnutiu Komisie.

97.

Vnútroštátny súd sa pýta, či konsolidovaná smernica a vnútorné predpisy umožňujú, aby národná kancelária poisťovateľov, in casu kancelária B, založila svoj nárok na úhradu voči takým osobám, ako sú spolužalovaní, len na skutočnosti, že kancelária B uhradila požadovanú čiastku inej národnej kancelárii poisťovateľov, in casu kancelárii A. Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či kancelária B (ako žalobkyňa) musí v celom rozsahu preukázať zodpovednosť, ktorá zakladá jej nárok, a teda aj výšku škody v členskom štáte žalovaného (prvá otázka).

98.

Vnútroštátny súd sa taktiež pýta na rozsah informačnej povinnosti, ktorú má kancelária A voči takým osobám, ako sú spolužalovaní a žalobkyňa (druhá a tretia otázka). Ďalej chce zistiť, aké sú dôsledky nesplnenia tejto povinnosti (štvrtá otázka). Napokon sa vnútroštátny súd pýta, či sa má na sumu vyplatenú jednou kanceláriou druhej kancelárii nahliadať podľa vnútorných predpisov ako na riziko bez nároku na náhradu, a nie ako na peňažný záväzok (piata otázka).

99.

Prvá otázka položená vnútroštátnym súdom sa v podstate týka dôkazného bremena, ktoré nesie žalobkyňa v konaní vo veci samej. Tento aspekt ďalej vyvoláva otázku procesných záruk spolužalovaných. Domnievam sa, že táto otázka je zásadná pre rozhodnutie o nároku uplatnenom v konaní vo veci samej.

100.

Naproti tomu zostávajúce otázky súvisia so záväzkami medzi kanceláriami A a B. Nezastávam názor, že odpoveď na túto otázku poskytne užitočné vodidlo, pokiaľ ide o konkrétne práva a povinnosti vyplývajúce z právneho vzťahu medzi kanceláriami B a spolužalovanými, ktorý je predmetom žaloby v konaní vo veci samej prebiehajúcom pred vnútroštátnym súdom.

101.

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku, a pokiaľ by Súdny dvor nasledoval môj návrh na odpoveď na túto otázku, zostávajúce položené prejudiciálne otázky by sa stali do značnej miery nadbytočnými.

102.

Na úvod je potrebné pripomenúť, že na prejednávanú vec sa nepoužijú smernice o poistení motorových vozidiel. Ako uviedla Komisia v písomnom vyjadrení a ako litovská vláda potvrdila na pojednávaní, nárok súvisiaci s predmetnou nehodou bol vysporiadaný na základe systému zelenej karty. Toto skutkové zistenie musí overiť vnútroštátny súd. Avšak vzhľadom na absenciu skutočností svedčiacich o opaku zastávam názor, že na položenú otázku je potrebné odpovedať len s ohľadom na vnútorné predpisy.

103.

Vnútorné predpisy však neupravujú procesné podmienky, za ktorých môže národná kancelária poisťovateľov, ktorá vstupuje do práv inej národnej kancelárie poisťovateľov, podať takú žalobu, ako bola podaná v konaní vo veci samej. Uvedené predpisy sa týkajú vzťahov medzi príslušnými národnými kanceláriami poisťovateľov.

104.

Z toho vyplýva, že procesné a hmotnoprávne pravidlá týkajúce sa takej žaloby o náhradu škody, ako je regresný nárok uplatnený žalobkyňou v konaní vo veci samej, sa budú v celom rozsahu riadiť vnútroštátnym právom členského štátu, v ktorom bola žaloba podaná.

105.

Ako som však objasnil vyššie v časti B týchto návrhov, vnútorné predpisy boli inkorporované do rozhodnutia Komisie. Stali sa tak súčasťou právneho poriadku Únie. Navyše vzhľadom na to, že plnia funkciu nástroja uľahčujúceho voľný pohyb osôb, a teda v celom rozsahu spadajú do jeho pôsobnosti, uplatnia sa minimálne požiadavky stanovené v Charte. Práve v tomto kontexte pristupujem k odkazu na článok 47 Charty (právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces), ktorý vnútroštátny súd uviedol v prvej otázke.

106.

Je teda potrebné zabezpečiť, aby súdne vymáhanie nárokov vzniknutých podľa vnútorných predpisov bolo v súlade s minimálnymi procesnými zárukami zakotvenými v Charte. Tieto záruky sa uplatnia nielen na poškodených pri dopravných nehodách, ale aj na osoby, ktoré sú údajne zodpovedné za tieto nehody a uplatnili sa voči nim súvisiace nároky na náhradu škody. Vyvážený prístup je o to dôležitejší za takých okolností ako v konaní vo veci samej, keď zodpovednosť za predmetnú nehodu podľa všetkého nesú spoločne obaja vodiči.

107.

Na základe horizontálneho porovnania obsahujú smernice o poistení motorových vozidiel pravidlá – hoci nie veľmi prepracované – regresného nároku orgánu pre náhradu škody voči osobe zodpovednej za nehodu, ktorou sa poškodenému spôsobila škoda mimo štátu jeho bydliska. ( 58 )

108.

Aj keď sa prejednávaná vec netýka takejto situácie, ( 59 ) ťažko sa možno domnievať, že by sa minimálne procesné záruky, ktoré sa v takomto prípade uplatnia, nemali vykladať konzistentne v prípade regresných nárokov uplatnených v iných konaniach, ako je konanie vo veci samej.

109.

S prihliadnutím na prepojenosť smerníc o poistení motorových vozidiel so systémom zelenej karty v rámci Únie zastávam názor, že by osobám zodpovedným za nehody mala byť zaručená všeobecná minimálna procesná ochrana v zmysle článku 47 Charty. Ak sa takáto ochrana poskytuje v rámci jedného systému, druhý systém by sa nemal v rámci právneho poriadku Únie vyvíjať izolovane.

110.

Aká minimálna ochrana by sa mala vzhľadom na vyššie uvedené a s ohľadom na uvedené úvahy vyžadovať, pokiaľ ide o také uplatnenie regresného nároku ako v konaní vo veci samej?

111.

Nárok v konaní vo veci samej je podľa všetkého nárokom na náhradu škody z mimozmluvnej/deliktuálnej zodpovednosti. Z hľadiska procesných záruk právo účastníkov konania na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý verejný proces v zmysle článku 47 Charty v zásade znamená, ( 60 ) že spolužalovaní musia mať možnosť napadnúť tvrdenie o zodpovednosti a výške škody, ktorá sa má nahradiť. Túto možnosť treba poskytnúť buď v súdnom konaní v členskom štáte nehody (pokiaľ sa takéto konanie začalo), alebo v súdnom konaní v členskom štáte, v ktorom sa uplatnil regresný nárok.

112.

S týmito požiadavkami by nebolo zlučiteľné, keby sa voči osobe považovanej za zodpovednú za nehodu automaticky vynucovalo plnenie dohody o urovnaní dosiahnutej v členskom štáte nehody, na ktorej sa dotknutá osoba nezúčastnila. K tomu istému záveru treba dospieť tak v prípade, že by takéto situácie boli označené za res inter alios acta ( 61 ), ako aj v prípade, že by sa na ne nazeralo z pohľadu súvisiaceho konceptu relatívnych účinkov zmluvy (privity of contract). ( 62 ) Inými slovami uplatnenie regresnej náhrady škody na základe systému zelenej karty nemôže fungovať na báze vzájomného uznávania. ( 63 ) Zo skutočností obsiahnutých v spise je však zrejmé, že práve takýto prístup bol prijatý v prvostupňovom rozsudku v konaní vo veci samej.

113.

Presné podrobnosti procesných záruk, ktoré sa musia uplatniť vo vzťahu k takým osobám, ako sú spolužalovaní v konaní vo veci samej, musia upraviť členské štáty. Avšak to, že jedna kancelária poisťovateľov len informovala druhú kanceláriu v inom členskom štáte, že predmetná náhrada škody bola vyplatená na základe vnútorných predpisov, nemožno považovať za dostatočný dôkaz zodpovednosti, teda ani výšky škody, ktorej náhrada sa má poskytnúť. Dôkaz na podporu regresného nároku uplatneného národnou kanceláriou poisťovateľov voči osobe, ktorá sa považuje za zodpovednú za dopravnú nehodu, v členskom štáte, v ktorom bolo vozidlo registrované, musí v celom rozsahu existovať na základe vnútroštátnych pravidiel tohto členského štátu upravujúcich zodpovednosť za škodu.

114.

Stručne povedané: aj keď boli vnútorné predpisy inkorporované do právneho poriadku Únie rozhodnutím Komisie, nezavádzajú systém „vzájomného uznávania“. Otázku, ako sa rozhodne o prípadnom uplatnení regresného nároku, rieši vnútroštátne právo. Článok 47 Charty však vyžaduje, aby sa jednotlivcovi, ktorý sa považuje za zodpovedného za dopravnú nehodu, poskytol „priestor na obhajobu pred súdom“, pokiaľ zodpovednosť popiera. K tomu môže dôjsť v členskom štáte nehody alebo v členskom štáte, kde bol proti danému jednotlivcovi uplatnený regresný nárok. Právo na spravodlivý proces sa v žiadnom prípade nemôže vytratiť. Nemôže sa stratiť v dôsledku medzier v právnych systémoch.

115.

Na základe uvedeného navrhujem, aby Súdny dvor na prvú prejudiciálnu otázku položenú Lietuvos Aukščiausiasis Teismas (Najvyšší súd, Litva) odpovedal takto:

Vnútorné predpisy Rady kancelárií, ktoré boli prijaté dohodou z 30. mája 2002 ako príloha rozhodnutia Komisie 2003/564/ES z 28. júla 2003 o uplatňovaní smernice Rady 72/166/EHS, pokiaľ ide o kontrolu plnenia povinnosti poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, nemožno vykladať tak, že vyžadujú automatickú vykonateľnosť dohody o urovnaní, ktorá bola dosiahnutá bez účasti osoby považovanej za zodpovednú v členskom štáte, kde k nehode došlo, voči dotknutej osobe v členskom štáte, v ktorom bolo vozidlo registrované.

Skutočnosti zakladajúce akýkoľvek takýto regresný nárok uplatnený národnou kanceláriou poisťovateľov v členskom štáte, v ktorom bolo vozidlo registrované, voči osobe považovanej za zodpovednú za dopravnú nehodu, sa musia v celom rozsahu preukázať na základe vnútroštátnych pravidiel tohto členského štátu upravujúcich zodpovednosť za škodu, pričom sa musia dodržať najmä záruky stanovené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.