1.

Prechod z analógového na digitálne televízne vysielanie bol kvantovým technologickým skokom, ktorý sa vo väčšine európskych domácností uskutočnil bez väčších ťažkostí. Naproti tomu menej hladko prebiehala na niektorých miestach právna dimenzia tohto prechodu pre vysielateľov. Najmä situácia v Taliansku dala z hľadiska práva Únie opakovane podnet na výhrady vzhľadom na pluralitu médií a konkurenciu na trhu televízneho vysielania – výhrady, ktoré viedli ku konaniu o nesplnení povinnosti proti Talianskej republike ( 2 ) a k rozsudku Súdneho dvora o návrhu na začatie prejudiciálneho konania ( 3 ).

2.

V prejednávanom prípade nejde o pridelenie všetkých frekvencií, ktoré majú byť pridelené v rámci prechodu z analógového na digitálne televízne vysielanie, ale iba o pridelenie tých frekvencií, ktoré nanovo vznikli vďaka technologickému pokroku a neboli od začiatku rezervované vysielateľmi, ktorí už boli aktívni na trhu. Dvaja talianski vysielatelia, spoločnosti Europa Way a Persidera ( 4 ), súdnou cestou namietajú proti tomu, že vnútroštátne konanie o pridelenie tejto „digitálnej dividendy“ ( 5 ) bolo najskôr prerušené na príkaz talianskeho ministerstva pre hospodársky rozvoj ( 6 ), potom zrušené talianskym zákonodarcom a napokon opätovne začaté za zásadne zmenených podmienok.

3.

Od Súdneho dvora sa teraz žiada objasnenie otázky, či a v akom rozsahu zasiahli tieto postupy do právomoci a nezávislosti národného regulačného orgánu Talianska – Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni ( 7 ) (úrad pre záruky v komunikáciách, ďalej len „AGCOM“). Okrem toho treba objasniť, či nové odplatné konanie o pridelení bolo v súlade s pravidlami práva Únie, a či dotknuté podniky mohli mať na základe prvého, neskončeného konania legitímnu dôveru v určitý výsledok konania, ktorá bola sklamaná zásahom ministerstva a zákonodarcu.

4.

Na účely posúdenia tejto problematiky je rozhodujúci „nový spoločný právny rámec“ platný od roku 2002, ktorý sa skladá z viacerých smerníc normotvorcu Únie, ako aj všeobecné zásady práva Únie.

5.

Prejednávané konanie vo veci C‑560/15 úzko súvisí s konaním o prejudiciálnej otázke vo veci C‑112/16, v ktorej dnes tiež prednesiem svoje návrhy. Právne otázky, ktoré boli v uvedenej veci položené, sa síce v podstate vzťahujú na tie isté právne predpisy Únie a princípy, netýkajú sa však digitálnej dividendy a ináč zjavne poukazujú na iné právne problémy.

6.

Právny rámec tohto prípadu z hľadiska práva Únie tvoria tri smernice z roku 2002 o elektronických komunikačných sieťach a službách, ktoré spoločne patria do nového spoločného právneho rámca, ktorý upravuje elektronické komunikačné služby, elektronické komunikačné siete, ako aj pridružené prostriedky a služby: rámcová smernica (smernica 2002/21/ES) ( 8 ), smernica o povolení (smernica 2002/20/ES) ( 9 ) a smernica o hospodárskej súťaži (smernica 2002/77/ES) ( 10 ). Prvé dve smernice sú účinné v znení zmenenom a doplnenom smernicou 2009/140.

7.

V úvode treba poukázať na odôvodnenia 6 a 21 smernice 2002/21, ktoré v relevantných častiach znejú:

…

8.

Subsidiárne treba poukázať na odôvodnenie 13 smernice 2009/140, ktorou bola okrem iného zmenená a doplnená smernica 2002/21. Toto odôvodnenie znie:

9.

Podľa definície v článku 2 písm. g) smernice 2002/21 v zmysle tejto smernice:

„‚národný regulačný orgán‘ je orgán alebo orgány, ktoré členský štát poveril regulačnými úlohami stanovenými touto smernicou a špecifickými smernicami“.

10.

Článok 3 smernice 2002/21, ktorý má názov „Národné regulačné orgány“, v relevantnej časti znie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby každú úlohu uloženú národným regulačným orgánom v tejto smernici alebo špecifických smerniciach vykonával príslušný orgán.

2.   Členské štáty zaručia nezávislosť národných regulačných orgánov…

3.   Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány vykonávali svoje právomoci nestranne, transparentne a včas. Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány mali primerané finančné a ľudské zdroje na plnenie úloh, ktorými sú poverené.

3a.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odsekov 4 a 5, národné regulačné orgány zodpovedné za reguláciu trhu ex ante alebo za riešenie sporov medzi podnikmi podľa článku 20 alebo 21 tejto smernice konajú nezávisle a nesmú v súvislosti s výkonom týchto úloh, ktoré im ukladá vnútroštátne právo vykonávajúce právo Spoločenstva, žiadať ani prijímať pokyny od žiadneho iného orgánu. Nebráni to dohľadu nad nimi podľa vnútroštátneho ústavného práva. Právomoc pozastaviť výkon rozhodnutia alebo zmeniť rozhodnutie národných regulačných orgánov majú iba odvolacie orgány zriadené podľa článku 4.

…“

11.

Článok 6 smernice 2002/21 s názvom „Mechanizmus konzultácií a transparentnosti stanovuje:

„S výnimkou prípadov, na ktoré sa vzťahuje článok 7 ods. 9, článok 20 alebo článok 21, členské štáty zabezpečia, aby v prípade, že národné regulačné orgány majú v úmysle prijať opatrenia podľa tejto smernice alebo špecifických smerníc alebo ustanoviť obmedzenia v súlade s článkom 9 ods. 3 a 4, ktoré majú významný vplyv na relevantný trh, poskytli zainteresovaným stranám príležitosť predložiť k návrhu opatrení v primeranej lehote pripomienky.

Národné regulačné orgány uverejnia svoje vnútroštátne konzultačné postupy.

Členské štáty zabezpečia vytvorenie jediného informačného miesta, prostredníctvom ktorého možno získať prístup k všetkým prebiehajúcim konzultáciám.

Národný regulačný orgán zverejní výsledky konzultačného postupu s výnimkou dôverných informácií v súlade s právom Spoločenstva a vnútroštátnym právom o obchodnom tajomstve.“

12.

Následne článok 8 ods. 1 a ods. 2 smernice 2002/21, ktorý má názov „Ciele politiky a princípy regulácie“, okrem iného stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány pri vykonávaní regulačných úloh uvedených v tejto smernici a špecifických smerniciach, uskutočnili všetky zodpovedajúce opatrenia zamerané na dosiahnutie cieľov stanovených v odsekoch 2, 3, a 4. Takéto opatrenia musia byť primerané týmto cieľom.

…

2.   Národné regulačné orgány podporujú súťaž pri poskytovaní elektronických komunikačných sietí, elektronických komunikačných služieb a pridružených prostriedkov a služieb okrem iného tým, že:

…

…

13.

Napokon článok 9 smernice 2002/21 obsahuje tieto ustanovenia týkajúce sa „Správ[y] rádiových frekvencií pre elektronické komunikačné služby“:

„1.   Členské štáty zabezpečia účinnú správu rádiových frekvencií pre elektronické komunikačné služby na svojom území v súlade s článkami 8 a 8a, pričom náležite zohľadňujú skutočnosť, že rádiové frekvencie sú verejným majetkom s významnou spoločenskou, kultúrnou a hospodárskou hodnotou. Zabezpečia, aby prideľovanie frekvenčného spektra pre elektronické komunikačné služby a vydávanie všeobecných povolení alebo individuálnych práv na používanie takýchto rádiových frekvencií príslušnými vnútroštátnymi orgánmi bolo založené na objektívnych, transparentných, nediskriminačných a primeraných kritériách.

Pri uplatňovaní tohto článku členské štáty rešpektujú príslušné medzinárodné dohody vrátane rádiokomunikačného poriadku ITU a môžu zohľadniť verejné záujmy.

…

3.   Pokiaľ nie je v druhom pododseku ustanovené inak, členské štáty zabezpečia, aby sa všetky druhy technológií používaných pre elektronické komunikačné služby mohli využívať v rádiových frekvenčných pásmach vyhlásených za dostupné pre elektronické komunikačné služby v ich národných plánoch frekvenčného spektra v súlade s právom Spoločenstva.

Členské štáty však môžu pre niektoré druhy rádiových sietí alebo bezdrôtovej prístupovej technológie používané pre elektronické komunikačné služby ustanoviť primerané a nediskriminačné obmedzenia, ak je to potrebné s cieľom:

…

4.   Pokiaľ nie je v druhom pododseku ustanovené inak, členské štáty zabezpečia, aby sa všetky druhy elektronických komunikačných služieb mohli poskytovať v rádiových frekvenčných pásmach vyhlásených za dostupné pre elektronické komunikačné služby v ich národných plánoch frekvenčného spektra v súlade s právom Spoločenstva. Členské štáty však môžu pre elektronické komunikačné služby, ktoré sa majú poskytovať, ustanoviť primerané a nediskriminačné obmedzenia vrátane prípadného plnenia požiadaviek rádiokomunikačného poriadku ITU.

…“

14.

Článok 3 ods. 1 smernice 2002/20 upravuje „Všeobecné povolenie elektronických komunikačných sietí a služieb“:

„Členské štáty zabezpečia právo poskytnúť elektronické komunikačné siete a služby, podliehajúce podmienkam vysvetleným v tejto smernici. …“

15.

Článok 5 smernice 2002/20 upravuje okrem iného „Práva na používanie rádiových frekvencií a čísel“:

„1.   Členské štáty uľahčujú používanie rádiových frekvencií na základe všeobecných povolení. Členské štáty môžu v prípade potreby udeľovať individuálne práva na používanie s cieľom:

2.   Ak je potrebné udeliť individuálne práva na používanie rádiových frekvencií a čísel, členské štáty udelia takéto práva na požiadanie akémukoľvek podniku na účely poskytovania sietí alebo služieb na základe všeobecného povolenia uvedeného v článku 3, pričom uplatnia ustanovenia článkov 6 a 7 a článku 11 ods. 1 písm. c) tejto smernice a akékoľvek iné predpisy zabezpečujúce efektívne využívanie týchto zdrojov v súlade so smernicou 2002/21/ES (rámcová smernica).

Bez toho, aby boli dotknuté osobitné kritériá a postupy prijaté členskými štátmi na účely udeľovania práv na používanie rádiových frekvencií poskytovateľom služieb obsahu rozhlasového alebo televízneho vysielania, aby sa zabezpečilo plnenie cieľov všeobecného záujmu v súlade s právom Spoločenstva, sa práva na používanie rádiových frekvencií a čísel udeľujú postupmi, ktoré sú otvorené, objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané a v prípade rádiových frekvencií v súlade s ustanoveniami článku 9 smernice 2002/21/ES (rámcová smernica). Výnimka z požiadavky na otvorené postupy sa môže uplatniť v prípadoch, keď je udelenie individuálnych práv na používanie rádiových frekvencií poskytovateľom služieb obsahu rozhlasového alebo televízneho vysielania potrebné na splnenie cieľa všeobecného záujmu vymedzeného členskými štátmi v súlade s právom Spoločenstva.

…

4.   …

Pokiaľ ide o súťažné alebo porovnávacie výberové konania pre rádiové frekvencie, uplatňuje sa článok 7.

5.   Členské štáty neobmedzia počet práv na používanie, ktoré sa majú udeliť, okrem prípadov, kde je to potrebné na zabezpečenie efektívneho používania rádiových frekvencií v súlade s článkom 7.

6.   Príslušné vnútroštátne orgány zabezpečia účinné a efektívne používanie rádiových frekvencií….“

16.

Pokiaľ ide o „Postup pre obmedzenie počtu práv na používanie, na základe ktorých sa prideľujú rádiové frekvencie“, článok 7 smernice 2002/20 stanovuje:

„1.   Ak členský štát zvažuje, či má obmedziť počet práv na používanie rádiových frekvencií, ktoré sa majú udeliť, alebo či má predĺžiť trvanie existujúcich práv inak ako v súlade s podmienkami ustanovenými v takýchto právach, musí okrem iného:

…

…

3.   Ak je potrebné obmedziť udeľovanie práv na používanie rádiových frekvencií, členské štáty udelia takéto práva na základe výberových kritérií, ktoré musia byť objektívne, transparentné, nediskriminačné a primerané. Všetky takéto výberové kritériá musia prikladať náležitý význam dosiahnutiu cieľov článku 8 smernice 2002/21/ES (rámcová smernica) a splneniu požiadaviek článku 9 uvedenej smernice.

4.   V prípade, kde sa majú používať súťažné alebo porovnávacie výberové postupy, členské štáty môžu predĺžiť maximálne obdobie šiestich týždňov spomenutých v článku 5 ods. 3 na potrebné obdobie, maximálne však na obdobie ôsmich mesiacov, za predpokladu, že sa zabezpečí, aby takéto postupy boli spravodlivé, primerané, otvorené a transparentné pre všetky zainteresované strany.

…“

17.

Článok 2 smernice 2002/77 má názov „Výlučné a špeciálne práva na elektronické komunikačné siete a elektronické komunikačné služby“ a obsahuje okrem iného tieto ustanovenia:

„…

2.   Členské štáty musia prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie možnosti pre ktorýkoľvek podnik poskytovať elektronické komunikačné služby alebo vytvárať, rozširovať alebo poskytovať elektronické komunikačné siete.

…

4.   Členské štáty musia zabezpečiť, aby bolo všeobecné oprávnenie udelené podniku na poskytovanie elektronických komunikačných služieb alebo vytvorenie a/alebo poskytovanie elektronických komunikačných sietí, ako aj podmienky súvisiace s daným povolením, založené na objektívnych, nediskriminačných, primeraných a transparentných kritériách.

…“

18.

Napokon článok 4 smernice 2002/77 obsahuje tieto ustanovenia s názvom „Práva na využívanie frekvencií“:

„Bez vplyvu na špeciálne kritéri[á] a postupy prijaté členskými štátmi týkajúce sa udeľovania práv na využívanie rádiových frekvencií poskytovateľom služieb vysielania rádiového a televízneho obsahu s ohľadom na ciele vo všeobecnom záujme v súlade s právom spoločenstva:

…

19.

Prechod z analógového na digitálne televízne vysielanie v Taliansku si vyžadoval konanie o pridelenie nových digitálnych vysielacích frekvencií, ktoré majú vyššiu výkonnosť ako tie analogické. ( 11 ) AGCOM na tieto účely 7. apríla 2009 prijal rozhodnutie 181/09/CONS ( 12 ), v ktorom stanovil kritériá pre úplnú digitalizáciu terestriálneho vysielania a zároveň určil mechanizmus na prideľovanie frekvencií, ktoré majú byť pridelené. Toto rozhodnutie bolo prijaté vo svetle prebiehajúceho konania o nesplnení povinnosti ( 13 ), v ktorom Európska komisia upozornila na to, že Taliansko v rámci pridelenia svojich digitálnych frekvencií nesmie uprednostniť už existujúcich poskytovateľov analógového televízneho vysielania.

20.

Plánované bolo pridelenie digitálnych frekvencií v podobe 21 takzvaných multiplexov terestriálneho vysielania. ( 14 ) Multiplex pritom umožňuje spojenie rôznych audio‑, video‑ a dátových signálov do spoločného toku údajov, čím sa optimalizuje využitie dostupných frekvencií a káblov.

21.

Aby sa zabezpečilo spravodlivé rozdelenie týchto digitálnych multiplexov, v rámci ktorého sa zohľadňujú nielen existujúci poskytovatelia analógového vysielania, ale aj tí, ktorí už skôr investovali do vytvorenia digitálnych sietí, a okrem toho aj tí, ktorí chceli prvýkrát vstúpiť na tento trh, 21 celkov bolo rozdelených do troch skupín, ktoré sa mali prideliť podľa rôznych kritérií. Okrem toho bola stanovená horná hranica, v zmysle ktorej na jedného vysielateľa nesmie pripadnúť viac ako 5 multiplexov; na hornú hranicu 5 multiplexov poukázala aj Komisia v konaní o nesplnení povinnosti.

22.

Pridelenie spomínaných 21 multiplexov malo byť vykonané konkrétne takto:

23.

V prejednávanom prípade sa právny spor vo veci samej týka iba časti týchto multiplexov, konkrétne multiplexov tretej skupiny. Ich pridelenie sa malo pôvodne uskutočniť bezodplatne prostredníctvom výberového konania, v tzv. „beauty contest“ ( 16 ), subjektom, ktorí boli uznaní za najspôsobilejších. AGCOM po úspešnej verejnej konzultácii rozhodnutím 497/10/CONS z 22. septembra 2010 s konečnou platnosťou schválil pravidlá tohto výberového konania.

24.

Samotné výberové konanie sa napokon začalo uverejnením oznámenia z 8. júla 2011 a na podanie žiadostí sa stanovila lehota do 7. septembra 2011. Spoločnosť Europa Way podala žiadosť o jeden multiplex, o ktorý sa okrem nej neuchádzal nijaký iný podnik. Spoločnosť Persidera (predtým TIMB) sa uchádzala spolu o tri multiplexy, buď sama, alebo ako konkurent iných hospodárskych subjektov. ( 17 )

25.

Talianske ministerstvo pre hospodársky rozvoj však ešte pred vykonaním pridelenia prerušilo bezodplatné výberové konanie vyhláškou z 20. januára 2012. Následne bol prijatý Decreto‑legge (zákonný dekrét) č. 16/2012 ( 18 ), ktorý vo svojom článku 3d ( 19 ) jednak zrušil už prerušené bezodplatné výberové konanie, a jednak stanovil, že sa má vykonať nové prideľovanie frekvencií prostredníctvom odplatného výberového konania na základe postupov stanovených úradom AGCOM do 120 dní. Uchádzačom bezodplatného výberového konania, ktoré nebolo skončené, malo byť okrem toho priznané odškodnenie.

26.

AGCOM následne 11. apríla 2013 – v nadväznosti na verejnú konzultáciu a dialóg s Európskou komisiou – prijal rozhodnutie 277/13/CONS týkajúce sa pravidiel nového výberového konania. V rozhodnutí sa okrem iného stanovil počet digitálnych multiplexov, ktoré majú byť pridelené, konkrétne v počte tri, a určilo sa, že vysielatelia, ktorí už prevádzkujú tri alebo viac multiplexov, sú vylúčení z účasti na výberovom konaní.

27.

Nové výberové konanie bolo napokon začaté uverejnením oznámenia z 12. februára 2014. Zúčastnil sa ho iba jeden jediný hospodársky subjekt, konkrétne Ciaro Network ( 20 ), a 31. júla 2014 mu bol pridelený jeden multiplex. Nového výberového konania sa nezúčastnila ani spoločnosť Europa Way, ani spoločnosť Persidera. Ako vyplýva zo spisov, v prípade spoločnosti Persidera bolo dôvodom to, že už beztak mala viac ako tri multiplexy.

28.

Spoločnosti Europa Way a Persidera podali proti zrušeniu prvého výberového konania žaloby na Tribunale Ammnisitrativo Regionale per il Lazio ( 21 ) (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko, ďalej len „TAR“), avšak nemali úspech. ( 22 ) Právny spor teraz prejednáva Consiglio di Stato ( 23 ), čiže vnútroštátny súd, na ktorý spoločnosti Europa Way a Persidera podali odvolanie.

29.

Uznesením z 11. júna 2015, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 30. októbra 2015, Consiglio di Stato (Štátna rada) prerušila svoje konanie a položila Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

30.

Spoločnosti Europa Way, Persidera, RAI, Elettronica Industriale ( 24 ), Cairo Network, talianska vláda a Európska komisia podali v konaní pred Súdnym dvorom svoje písomné pripomienky. Títo istí účastníci konania boli zastúpení aj na pojednávaní 2. februára 2017, ktoré sa konalo bezprostredne pred pojednávaním vo veci C‑112/16.

31.

Pokiaľ ide o prípustnosť tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nie je potrebné podrobne sa zaoberať kritikou spoločnosti Elettronica Industriale, podľa ktorej sa vnútroštátny súd obrátil na náš Súdny dvor priamo s otázkami týkajúcimi sa zlučiteľnosti vnútroštátneho práva – najmä článku 3d zákonného dekrétu č. 16/2012 – s právom Únie. V tejto súvislosti postačuje poukázať na to, že Súdnemu dvoru skutočne neprináleží, aby v rámci prejudiciálneho konania posudzoval súlad vnútroštátnej právnej úpravy s právom Únie, ani aby vykladal zákonné alebo iné právne predpisy vnútroštátneho práva. V prípade takto formulovaných predložených prejudiciálnych otázok mu však nič nebráni v tom, aby poskytol vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prvky spadajúce do rámca práva Únie, ktoré mu umožnia rozhodnúť v spore vo veci samej. ( 25 )

32.

Ďalej sa budem venovať niektorým ďalším výhradám neprípustnosti, ktoré uviedli účastníci konania. Všetky sa týkajú údajov, o ktorých sa očakáva, že budú vnútroštátnym súdom uvedené v jeho uznesení o začatí prejudiciálneho konania.

33.

Podľa článku 94 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ( 26 ) návrh na začatie prejudiciálneho konania okrem znenia prejudiciálnych otázok obsahuje tiež potrebné informácie o skutkovom a právnom rámci sporu vo veci samej. Vnútroštátny súd ďalej musí uviesť súvislosti medzi ustanoveniami práva Únie, ktoré sa majú vyložiť, a sporom vo veci samej a tiež dôvody, ktoré zakladajú pochybnosti týkajúce sa výkladu alebo platnosti týchto ustanovení. V zmysle judikatúry sa v rámci konania v oblasti hospodárskej súťaže prikladá údajom o skutkovom a právnom rámci osobitný význam. ( 27 )

34.

V prvom rade návrh na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanom prípade nevysvetľuje, do akej miery by mali byť ustanovenia primárneho práva v článku 56 a 258 ZFEÚ relevantné na účely rozhodnutia sporu vo veci samej.

35.

Obzvlášť v súvislosti s článkom 56 ZFEÚ treba poznamenať, že všetky skutkové okolnosti sporu vo veci samej sa obmedzujú na jediný členský štát a že vnútroštátny súd sa v tomto prípade – na rozdiel od skoršej veci Centro Europa 7 – nechce odvolávať na zákaz diskriminácie vlastných štátnych príslušníkov obsiahnutý v talianskej ústave. ( 28 ) Nie je preto zjavné, do akej miery môže Súdny dvor požadovaným výkladom článku 56 ZFEÚ prispieť k rozhodnutiu sporu vo veci samej.

36.

V súvislosti s článkom 258 ZFEÚ stačí poukázať na to, že ide iba o procesné ustanovenie na účely konania o nesplnení povinnosti vykonaného Komisiou, ako aj pred Súdnym dvorom, z ktorého vo vzťahu k prideleniu frekvencií na televízne vysielanie vnútroštátnymi orgánmi nemožno odvodiť procesné, ani hmotnoprávne pravidlá. Význam by teoreticky mohla mať povinnosť členských štátov vykonať rozsudky Súdneho dvora vydaných v konaniach o nesplnení povinnosti podľa článku 260 ods. 1 ZFEÚ, avšak v súvislosti s pridelením televíznych frekvencií v Taliansku takýto rozsudok v konaní o nesplnení povinnosti ešte nebol vydaný.

37.

Pokiaľ vnútroštátny súd svojím odkazom na článok 258 ZFEÚ naráža na prípadné povinnosti Talianskej republiky, aby vo svetle rozsudku Centro Europa 7 ( 29 ) vytvorila na trhu televízneho vysielania stav, ktorý je v súlade s právom Únie, ( 30 ) potom stačí, ak sa Súdny dvor v rámci svojich vyjadrení zaoberá tromi smernicami 2002/20, 2002/21 a 2002/77; osobitný výklad článkov 258 alebo 260 ZFEÚ nie je v tejto súvislosti potrebný.

38.

Tretiu a štvrtú prejudiciálnu otázku preto treba považovať za neprípustné v rozsahu, v akom žiadajú výklad článkov 56 a 258 ZFEÚ.

39.

Okrem toho treba ešte vysvetliť, či sa má návrh na začatie prejudiciálneho konania považovať pokiaľ možno za neprípustný z dôvodu, že obsahuje príliš málo informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ako aj o relevantnosti niektorých otázok, ktoré položil vnútroštátny súd, na účely rozhodnutia. Taliansko zastáva názor, že takéto informácie chýbajú v prípade tretej, štvrtej a šiestej otázky. Pokiaľ ide o spoločnosť Elettronica Industriale, tá považuje za nedostatočne vysvetlenú druhú, tretiu a štvrtú otázku.

40.

V súvislosti s týmito výhradami neprípustnosti sa mi zdá vhodné podrobné preskúmanie.

41.

Na jednej strane je jasné, že Consiglio di Stato (Štátna rada) má v konaní vo veci samej posúdiť zákonnosť zásahu talianskeho zákonodarcu do prebiehajúceho konania AGCOM o pridelení digitálnej dividendy na trhu televízneho vysielania. Táto problematika je v návrhu na začatie prejudiciálneho konania predstavená zrozumiteľne, najmä skutkové a právne okolnosti sú v tejto súvislosti opísané dostatočne presne a aj relevantnosť nadväzujúcich prejudiciálnych otázok na účely rozhodnutia (prvá až piata otázka) je nepochybná. V dôsledku toho Súdny dvor môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky užitočné informácie, ktoré mu z hľadiska práva Únie umožnia rozhodnúť v právnom spore vo veci samej.

42.

Na druhej strane boli v prejudiciálnych otázkach uvedené také okolnosti, ku ktorým sa Súdny dvor aj pri najzhovievavejšom výklade nevie zmysluplne vyjadriť, pretože návrh na začatie prejudiciálneho konania v tejto súvislosti neobsahuje vysvetlenia ani len v náznakoch. Ide pritom jednak o odkaz Consiglio di Stato (Štátna rada) na „pridelenie frekvencií v pásme VHF‑III s rizikom silného rušenia signálu“ (štvrtá otázka), a jednak o jej odhad, že obsah článku 3d zákonného dekrétu č. 16/2012 „sa odchyľuje od charakteristík typických pre trh rozhlasového a televízneho vysielania“ (šiesta otázka).

43.

Za týchto okolností zastávam názor, že štvrtá otázka je čiastočne a šiesta otázka celkom neprípustná.

44.

V konečnom dôsledku sú teda tretia a štvrtá otázka čiastočne neprípustné; okrem toho je šiesta otázka neprípustná v celom rozsahu. Vo zvyšnej časti sa návrh na začatie prejudiciálneho konania považuje za prípustný.

45.

Rozsiahly zoznam otázok, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada), sa v podstate sústredí okolo jednej a tej istej témy: treba objasniť, či zásah talianskeho ministerstva pre hospodársky rozvoj a talianskeho zákonodarcu do prebiehajúceho konania na národnom regulačnom orgáne o bezodplatnom pridelení frekvencií na televízne vysielanie, spojený s nariadením vykonania nového, odplatného konania o pridelení, bol zlučiteľný s právom Únie. Vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, či taliansky zákonodarca porušil rozličné procesné a hmotnoprávne požiadavky nového spoločného právneho rámca, najmä požiadavku nezávislosti národného regulačného orgánu vyplývajúcu z práva Únie, ako aj zásadu ochrany legitímnej dôvery.

46.

Po prvé vysvetlím problematiku zásahu štátnych orgánov do prebiehajúceho konania, ktorá bola stredobodom záujmu tak v písomnej časti konania, ako aj na pojednávaní pred Súdnym dvorom (k tomu pozri 1. časť). Po druhé sa budem venovať niektorým ďalším procesným otázkam, ktoré položili vnútroštátny súd a účastníci konania (k tomu pozri 2. časť). Po tretie a v poslednom rade sa budem napokon venovať hmotnoprávnym požiadavkám kladeným na druhé výberové konanie (k tomu pozri poslednú 3. časť).

47.

Problematikou zásahu štátnych orgánov do prebiehajúceho konania na národnom regulačnom orgáne AGCOM sa zaoberajú dve otázky vnútroštátneho súdu: jednak piata otázka týkajúca sa zásady ochrany legitímnej dôvery [k tomu pozri nižšie bod b)], a jednak prvá otázka týkajúca sa právomocí národného regulačného orgánu [pozri bod a)]. Predpokladám, že postup talianskeho ministra pre hospodársky rozvoj, ako aj talianskeho zákonodarcu v prejednávanom prípade je pochybný menej z hľadiska ochrany legitímnej dôvery, ako skôr z hľadiska nezávislosti národného regulačného orgánu zaručenej právom Únie.

48.

Zásada nezávislosti národných regulačných orgánov, na ktorú vnútroštátny súd odkazuje vo svojej prvej otázke, má v novom spoločnom právnom rámci – predovšetkým po zmene a doplnení právnych predpisov Únie smernicou 2009/140 – mimoriadny význam. Zriadením nezávislých regulačných orgánov sa má totiž zabezpečiť, aby v oblasti elektronických komunikačných sietí a služieb vznikol skutočný vnútorný trh, v rámci ktorého sa dbá o otvorenie trhu a o spravodlivú hospodársku súťaž, a na ktorom sa posilňuje pluralita médií ako jedna zo základných hodnôt spolužitia v demokratickej spoločnosti (pozri tiež článok 11 ods. 2 Charty základných práv).

49.

V tomto zmysle sú členské štáty výslovne povinné zabezpečiť nezávislosť ich národných regulačných orgánov ( 31 ) (článok 3 ods. 2 a ods. 3a smernice 2002/21, ako aj odôvodnenie 13 smernice 2009/140). Prejavom tejto nezávislosti je v neposlednom rade to, že národné regulačné orgány síce môžu byť pod dohľadom (článok 3 ods. 3a druhá veta), ale v súvislosti s prebiehajúcim plnením svojich úloh nesmú prijímať pokyny od iného orgánu (článok 3 ods. 3a prvá veta) a pozastaviť výkon ich rozhodnutí alebo zrušiť ich rozhodnutia môžu výlučne príslušné odvolacie orgány na základe konkrétneho opravného prostriedku (článok 3 ods. 3a tretia veta smernice 2002/21).

50.

Tým, že ministerstvo pre hospodársky rozvoj nariadilo prerušenie prvého, bezodplatného konania o pridelení frekvencií vedeného na AGCOM, a taliansky zákonodarca neskôr článkom 3d zákonného dekrétu č. 16/2012 zrušil toto konanie, dva štátne orgány zasiahli do prebiehajúceho konania na národnom regulačnom orgáne, ktoré podľa nového spoločného právneho rámca nie sú na to oprávnené. Ministerstvo a zákonodarca v prejednávanom prípade predovšetkým nekonali ako príslušné orgány dohľadu (článok 3 ods. 3a druhá veta smernice 2002/21) alebo ako príslušné odvolacie orgány na základe konkrétneho opravného prostriedku (článok 3 ods. 3a tretia veta smernice 2002/21). Oba orgány zasiahli do priebehu konania zvonku a, ako sa zdá, z čisto politických dôvodov. V duchu nového spoločného právneho rámca by však činnosť národného regulačného orgánu mala byť chránená práve pred takýmto politicky motivovaným vonkajším zásahom (pozri v tejto súvislosti opäť druhú vetu odôvodnenia 13 smernice 2009/140).

51.

Len okrajovo pripomínam, že prejednávaný prípad v nijakom smere nie je porovnateľný s vecami, v ktorých Súdny dvor uznal možnosť zrušenia výberového konania bez toho, aby túto možnosť obmedzil na výnimočné prípady alebo na existenciu závažných dôvodov. ( 32 ) V spomínaných rozsudkoch, z ktorých každý jeden patrí do oblasti verejného obstarávania, boli totiž predmetné výberové konania zrušené samotným verejným obstarávateľom, čiže presne tým orgánom, na ktorom dotknuté konanie prebiehalo v rámci jeho vlastnej zodpovednosti, a nie iným, vonkajším orgánom, ako je to v prejednávanom prípade.

52.

V konečnom dôsledku teda postup talianskeho ministerstva pre hospodársky rozvoj a talianskeho zákonodarcu, ktorým sa prebiehajúce konanie na národnom regulačnom orgáne najprv preruší a neskôr zruší, porušuje nezávislosť tohto regulačného orgánu.

53.

Subsidiárne vo vzťahu k už preskúmanej prvej otázke je cieľom piatej otázky objasniť, či taliansky štát zrušením prvého, ešte neskončeného konania o pridelení frekvencií na televízne vysielanie z digitálnej dividendy, porušil zásadu ochrany legitímnej dôvery vyplývajúcu z práva Únie.

54.

Ako Súdny dvor už viackrát zdôraznil, zásada ochrany legitímnej dôvery patrí medzi základné zásady Únie. ( 33 ) Na túto zásadu sa však úspešne môže odvolávať iba ten, komu boli poskytnuté konkrétne, nepodmienené a zhodujúce sa ubezpečenia z oprávnených a dôveryhodných zdrojov. ( 34 )

55.

V prejednávanom prípade však celkom zjavne nejde o takúto situáciu. Príslušné talianske úrady totiž uchádzačom prvého, neskôr zrušeného výberového konania nesľúbili nič, z čoho by bolo možné odvodiť, že týmto podnikom budú pridelené určité frekvencie na televízne vysielanie z digitálnej dividendy. Najmä samotná okolnosť, že ponuka uchádzača je vyhlásená za prípustnú, na rozdiel od jedného z názorov uvedených na pojednávaní, nie je presvedčivým dôkazom toho, či tomuto uchádzačovi na konci konania bude pridelená frekvencia.

56.

Je možné, že niektorí uchádzači – najmä spoločnosť Europa Way, ktorá ako jediná podala žiadosť o jeden z dotknutých multiplexov – vážne dúfali v pridelenie. Pokiaľ však nie je skončené výberové konanie a nie sú udelené pridelenia, samotné nádeje nemôžu vyústiť do legitímneho očakávania určitého výsledku konania. Účasť na konaní totiž sama osebe nezaručuje a neodôvodňuje legitímnu dôveru v to, že daný účastník bude mať v konaní úspech.

57.

V prípade, akým je prejednávaný prípad, preto nemožno úspešne uplatniť prípadné výhrady založené na zásade ochrany legitímnej dôvery vyplývajúcej z práva Únie.

58.

Druhá otázka, ale aj určité aspekty prvej otázky, ktoré položila Consiglio di Stato (Štátna rada), sa zaoberajú niektorými procesnými požiadavkami nového spoločného právneho rámca. Týmito otázkami sa má objasniť, či legislatívne opatrenie, akým je článok 3d zákonného dekrétu č. 16/2012, porušuje požiadavku predbežnej verejnej konzultácie [k tomu pozri časť a)], ako aj to, či taliansky zákonodarca vykonával pri tejto príležitosti regulačné úlohy, ktoré nový spoločný právny rámec vyhradil národným regulačným orgánom [k tomu následne pozri časť b)].

59.

Verejná konzultácia, na ktorú poukazuje Consiglio di Stato (Štátna rada) vo svojej druhej prejudiciálnej otázke, je podľa článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2002/20 v spojení s článkom 6 smernice 2002/21 stanovená pre prípad, keď členský štát zvažuje kvantitatívne obmedzenie práv, ktoré majú byť pridelené v súvislosti s používaním rádiových frekvencií. Konzultovať sa má so všetkými zainteresovanými stranami, vrátane používateľov a spotrebiteľov.

60.

Faktom je, že predmetom druhého, nového výberového konania bolo napokon v porovnaní s prvým, zrušeným výberovým konaním menej frekvencií na televízne vysielanie, konkrétne namiesto pôvodných piatich zahŕňa teraz tri digitálne multiplexy. Tým došlo ku kvantitatívnemu obmedzeniu priznania práv na používanie rádiových frekvencií v zmysle článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2002/20, a preto bola potrebná verejná konzultácia podľa pravidiel článku 6 smernice 2002/21.

61.

Ako však vyplýva zo spisu a ako sa potvrdilo na pojednávaní, toto kvantitatívne obmedzenie multiplexov, ktoré mali byť pridelené, nevykonal sám taliansky zákonodarca prostredníctvom článku 3d zákonného dekrétu č. 16/2012, ale až AGCOM konkrétnym uskutočnením druhého výberového konania.

62.

Na rozdiel od názoru Komisie ani odplatnosť nového výberového konania týkajúceho sa pridelenia frekvencií, ktorú nariadil zákonodarca, kvantitatívne neobmedzila dostupné frekvencie, pre ktoré iba článok 7 ods. 1 písm. b) smernice 2002/20 stanovuje povinnosť konzultácie podľa článku 6 smernice 2002/21.

63.

V tomto zmysle povinnosť konzultácie podľa článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2002/20 v spojení s článkom 6 smernice 2002/21 nemal zákonodarca, ale AGCOM, a ten ju aj – pokiaľ je to zrejmé z opísania skutkového stavu v uznesení o začatí prejudiciálneho konania – splnil pred svojím rozhodnutím 277/13/CONS. ( 35 )

64.

Nič teda nepoukazuje na porušenie spomínanej povinnosti konzultácie vyplývajúcej z práva Únie.

65.

Ďalej treba v súvislosti s prvou prejudiciálnou otázkou ešte preskúmať, či taliansky zákonodarca sám vykonal úlohy národného regulačného orgánu tým, že nariadil nové, odplatné konanie o pridelení.

66.

Takýto postup by bol prípustný iba vo veľmi úzkych medziach, ako ich vypracoval Súdny dvor v rozsudku Base a i. ( 36 ) Ešte užšia, dokonca až neexistujúca môže byť voľná úvaha na úrovni práva Únie pri výkone regulačných úloh vnútroštátnym zákonodarcom od účinnosti pozmeňujúcej smernice 2009/140, ktorá vo svojom odôvodnení objasňuje, že „národný regulačný orgán [je]… pri plnení svojich úloh chránený…, [takže nie je ohrozená] jeho nezávislosť“, pretože inak by bol výkon regulačných úloh ohrozený politickým tlakom a zásahmi zvonka. ( 37 )

67.

Pojem regulačné úlohy, ktoré má plniť jeden alebo viacero národných regulačných orgánov [pozri článok 2 písm. g) smernice 2002/21] ( 38 ), nie je nikde v smerniciach nového spoločného právneho rámca všeobecne definovaný. Je však jasné, že v žiadnom prípade nemusia byť všetky úlohy a povinnosti, ktoré sa majú splniť na základe tohto právneho rámca na vnútroštátnej úrovni, nutne prenesené na regulačné orgány.

68.

Je pravda, že v smerniciach možno nájsť mnoho ustanovení, ktorých predmetom je vyslovene činnosť národných regulačných orgánov a úlohy, ktoré sú im vyhradené (pozri najmä článok 3 ods. 1, 3 a 3a, článok 6 ods. 1 a článok 8 ods. 1 posledný pododsek a ods. 2 smernice 2002/21). Minimálne rovnaký počet ustanovení sa však všeobecne vzťahuje na „členské štáty“, ktoré môžu v rámci svojej inštitucionálnej nezávislosti ( 39 ) samy rozhodnúť, na ktorý vnútroštátny orgán prenesú výkon dotknutých úloh.

69.

V tejto súvislosti stojí za osobitnú zmienku článok 9 ods. 1 prvá veta smernice 2002/21, ktorý účinnou správou rádiových frekvencií a zároveň náležitým zohľadnením skutočnosti, že ide o verejný majetok s významnou spoločenskou, kultúrnou a hospodárskou hodnotou, poveruje vo všeobecnosti členské štáty – a nie vyslovene národné regulačné orgány alebo príslušné vnútroštátne orgány (pozri tiež odôvodnenie 21 smernice 2002/21).

70.

Zatiaľ čo vymedzenie všeobecného rámca pre vytvorenie a prevádzkovanie elektronických komunikačných sietí a služieb pri rešpektovaní všetkých pravidiel práva Únie prináleží vnútroštátnemu zákonodarcovi, národné regulačné orgány majú právomoc v medziach tohto rámca prijať rozhodnutia v individuálnych prípadoch, urovnávať spory a prostredníctvom regulácie ex ante určiť podrobnosti fungovania takýchto sietí a služieb (pozri v tomto zmysle tiež článok 3 ods. 3a smernice 2002/21, ako aj druhú vetu odôvodnenia 13 smernice 2009/140).

71.

Stanovenie toho, či majú byť frekvencie na digitálne televízne vysielanie pridelené v členskom štáte bezodplatne alebo odplatne, však nie je takýmto rozhodnutím v individuálnom prípade, ani podrobnosťou fungovania dotknutých komunikačných sietí a služieb, ale skôr ide o zásadné politické rozhodnutie, pri ktorom musia vnútroštátne orgány náležite zohľadniť v neposlednom rade významnú hospodársku hodnotu týchto frekvencií (pozri článok 9 ods. 1 prvá veta a odôvodnenie 21 smernice 2002/21).

72.

Ako talianska vláda a spoločnosť Cairo Network správne zdôrazňujú, takéto zásadné rozhodnutie nepatrí medzi regulačné úlohy v zmysle článku 2 písm. g) smernice 2002/21. Mohlo byť teda prijaté vnútroštátnym zákonodarcom a nemuselo byť nevyhnutne vyhradené národnému regulačnému orgánu AGCOM.

73.

Vnútroštátny súd chce prostredníctvom svojej tretej, štvrtej a šiestej otázky v podstate zistiť, či zrušenie prvého výberového konania talianskym zákonodarcom a najmä následné uskutočnenie druhého výberového konania za zásadne zmenených podmienok bolo zlučiteľné s rôznymi hmotnoprávnymi ustanoveniami a zásadami práva Únie.

74.

Niektoré z týchto otázok, ako som uviedla vyššie, ( 40 ) sú v celom rozsahu alebo čiastočne neprípustné. V tomto rozsahu sa nimi ďalej zaoberám iba subsidiárne. Okrem toho, vzhľadom na množstvo obsahových prekrývaní medzi danými otázkami, považujem za vhodné preskúmať ich spoločne a ich vysvetlenie sústrediť na základné prvky nastolených právnych problémov.

75.

Consiglio di Stato (Štátna rada) v podstate žiada informáciu o tom, či taliansky štát porušil uvedené pravidlá tým, že na účely pridelenia digitálnej dividendy uskutočnil nové, odplatné výberové konanie a pritom v porovnaní so zrušeným pôvodným výberovým konaním znížil počet digitálnych multiplexov, ktoré mali byť pridelené, z piatich na tri.

76.

Obsahovými pravidlami pre pridelenie frekvencií na televízne vysielanie sú v prvom rade sekundárne ustanovenia nového spoločného právneho rámca, konkrétne články 8 a 9 smernice 2002/21, články 3, 5 a 7 smernice 2002/20, ako aj články 2 a 4 smernice 2002/77. Všetky tieto ustanovenia spoločne vyjadrujú, že členské štáty majú pri prideľovaní frekvencií určitú mieru voľnej úvahy, pri ktorej využívaní však musia rešpektovať predovšetkým všeobecné zásady práva Únie, akými sú zákaz diskriminácie, zásada transparentnosti a zásada proporcionality, a zároveň musia dbať o účinnú správu a využívanie frekvencií, ako aj náležite zohľadniť myšlienku hospodárskej súťaže a pluralitu médií.

77.

Stredobodom sporu medzi účastníkmi konania je odplatnosť prideľovania frekvencií v rámci nového, druhého výberového konania, ktorej sa venuje tretia a šiesta prejudiciálna otázka, po tom, čo taliansky zákonodarca zrušil predchádzajúce, prvé výberové konanie ešte pred jeho skončením. Kým podľa spoločností Europa Way a Persidera je v súčasnosti už odplatné prideľovanie frekvencií na televízne vysielanie v rozpore s právom Únie, všetci ostatní účastníci konania zastávajú opačný názor.

78.

Najmä Komisia správne zdôrazňuje, že žiadne ustanovenie nového spoločného právneho rámca nestanovuje povinnosť, aby sa pridelenie frekvencií na televízne vysielanie uskutočnilo bezodplatne a výlučne na základe vhodnosti uchádzačov (napríklad prostredníctvom „súťaže krásy“). Odkaz na „súťažne orientované alebo komparatívne postupy výberu“ v článku 5 ods. 4 a v článku 7 ods. 4 smernice 2002/20 je skôr dostatočne otvorene formulovaný na to, aby zahŕňal tak bezodplatné, ako aj odplatné modely prideľovania.

79.

V žiadnom prípade nie je vzdialené odplatné prideľovanie frekvencií, ak okrem toho vezmeme do úvahy pravidlo práva Únie v článku 9 ods. 1 prvej vete smernice 2002/21, podľa ktorého členské štáty musia náležite zohľadniť skutočnosť, že rádiové frekvencie sú verejným majetkom s významnou spoločenskou, kultúrnou a hospodárskou hodnotou. ( 41 )

80.

Pri vytvorení rámcových podmienok pre odplatné prideľovanie frekvencií treba určite zohľadniť ostatné pravidlá normotvorcu Únie, pokiaľ ide o hodnoty, najmä myšlienku hospodárskej súťaže. Základnou súčasťou nového spoločného právneho rámca je totiž podporovanie hospodárskej súťaže (pozri najmä článok 7 ods. 1 písm. a) smernice 2002/20, ako aj článok 8 ods. 2 smernice 2002/21) ( 42 ) a zabránenie narušeniu hospodárskej súťaže v oblasti elektronických komunikačných sietí a služieb [pozri najmä článok 5 ods. 6 smernice 2002/20 a článok 8 ods. 2 písm. b) smernice 2002/21], spojené so snahou podporiť pluralitu médií [v tejto súvislosti pozri článok 8 ods. 1 tretí pododsek, ako aj článok 9 ods. 4 druhý pododsek písm. d) a odôvodnenie 6 smernice 2002/21, ako aj článok 11 ods. 2 Charty základných práv]. Myšlienka hospodárskej súťaže a pluralita médií sa celkom konkrétne odzrkadľujú v slobode poskytovať elektronické komunikačné siete a služby, zaručenej právom Únie (článok 3 ods. 1 smernice 2002/20 a článok 2 ods. 2 smernice 2002/77).

81.

Za týchto okolností musí byť odplata za pridelenie frekvencií na digitálne televízne vysielanie mierna, ako aj prípadná najnižšia ponuka v prípade dražby s takýmito frekvenciami, aby podniky, ktoré sú už aktívne na trhu televízneho vysielania, a tie, ktoré chcú prvýkrát preniknúť na tento trh, mali bez ohľadu na svoju veľkosť dostatok finančných zdrojov na investovanie do potrebných technológií a na vytvorenie obsahu vysokej kvality. ( 43 ) Národný regulačný orgán musí okrem toho zabezpečiť, aby sa takéhoto konania o pridelenie zúčastnili iba podniky, ktoré – podľa objektívnych, transparentných, nediskriminačných a primeraných kritérií – poskytujú plnú záruku, že na mediálnom trhu, ktorý sa vyznačuje hospodárskou súťažou a pluralitou, sú spoľahlivými prevádzkovateľmi elektronických komunikačných sietí.

82.

Nemožno však predpokladať, že hospodársku súťaž a pluralitu na trhu televízneho vysielania treba zabezpečiť iba v prípade bezodplatného pridelenia frekvencií ( 44 ).

83.

Z nového spoločného právneho rámca najmä nemožno odvodiť nijakú povinnosť Talianska, aby nevyberala odplatu za pridelenie digitálnych frekvencií. K inému záveru nevedie ani okolnosť, na ktorú poukázal vnútroštátny súd a viacero účastníkov konania, že sporné pridelenie digitálnej dividendy napokon slúži napraveniu stavov v Taliansku, ktoré sú v rozpore s právom Únie, ako ich kritizoval Súdny dvor v rozsudku Centro Europa 7 ( 45 ), ako aj Komisia v ešte prebiehajúcom konaní o nesplnení povinnosti. ( 46 ) Pri plnení povinnosti odstránenia stavu, ktorý je v rozpore s právom Únie, ( 47 ) majú totiž príslušné orgány v Taliansku takú mieru voľnej úvahy, ( 48 ) ktorá zahŕňa viac možností konania ako len jednu, ktorou je bezodplatné pridelenie frekvencií.

84.

Vnútroštátny súd ešte vyjadril svoje znepokojenie nad tým, že vyberanie odplaty osobitne v prípade sporných frekvencií na televízne vysielanie z tretej skupiny digitálnych multiplexov ( 49 ) môže diskriminovať nových vysielateľov v porovnaní so zavedenými vysielateľmi, najmä v porovnaní s dvomi vedúcimi subjektmi na trhu, so spoločnosťami Rai a Mediaset. Tieto dve spoločnosti totiž, ako to zdôrazňujú spoločnosti Europa Way a Persidera, získali frekvencie na televízne vysielanie z prvej a druhej skupiny bez toho, aby v čase nadobudnutia práv na používanie zaplatili finančné protiplnenie.

85.

Zásada rovnosti zaobchádzania resp. zákazu diskriminácie vyplývajúca z práva Únie, ( 50 ) ktorú medzičasom zakotvili aj články 20 a 21 Charty základných práv, a ktorá sa navyše odzrkadľuje na viacerých miestach nového spoločného právneho rámca, ( 51 ) podľa ustálenej judikatúry vyžaduje, aby sa v porovnateľných situáciách nepostupovalo rozdielne a v rozdielnych rovnako, ak takýto postup nie je objektívne odôvodnený. ( 52 )

86.

Porovnateľný charakter situácií treba posúdiť najmä s ohľadom na predmet a cieľ daného opatrenia. Pritom treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetné opatrenie. ( 53 )

87.

V prejednávanom prípade slúžilo bezodplatné pridelenie digitálnych frekvencií na televízne vysielanie z prvej a druhej skupiny spoločnostiam Rai a Mediaset dvojakému cieľu, jednak zabezpečeniu kontinuity televíznej ponuky televízneho vysielania v Taliansku, a jednak odmeneniu už uskutočnených investícií do digitálnych technológií. ( 54 ) Zavedení vysielatelia a noví vysielatelia na trhu televízneho vysielania vzhľadom na tento cieľ nie sú v porovnateľnej situácii.

88.

Za týchto okolností nie sú dostatočné dôkazy – aspoň na základe informácií, ktoré boli predložené Súdnemu dvoru – o existencii diskriminácie medzi týmto dvomi skupinami podnikov.

89.

Dodávam, že zabezpečenie kontinuity ponuky televízneho vysielania v neposlednom rade navyše sleduje ciele všeobecného záujmu, ktoré sa v zásade zdajú byť spôsobilé, aby odôvodňovali prípadné rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ toto rozdielne zaobchádzanie zostane striktne v medziach toho, čo je pri zohľadnení myšlienky hospodárskej súťaže a plurality médií nevyhnutné na dosiahnutie spomínaného cieľa koherentným a systematickým spôsobom. ( 55 )

90.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že v Taliansku sa za používanie všetkých frekvencií na digitálne televízne vysielanie vyberajú ročné licenčné poplatky. ( 56 ) Ani vysielatelia zavedení ešte pred prechodom na digitálne televízne vysielanie tak v skutočnosti nemôžu svoje frekvencie na digitálne vysielanie využívať bezodplatne, ale odvádzajú za to pravidelné platby štátu. Naopak, vysielateľovi, ktorý získal nové digitálne frekvencie z tretej skupiny – z digitálnej dividendy –, sa ním poskytnutá odplata započíta do licenčných poplatkov nasledujúceho roka. ( 57 ) Za takýchto okolností možno predpokladať, že odplatnosť pridelenia frekvencií na digitálne televízne vysielanie z tretej skupiny nevedie k nadmernému narušeniu myšlienky hospodárskej súťaže alebo plurality médií.

91.

Popri odplatnosti pridelenia frekvencií bola v konaní pred Súdnym dvorom okrajovo vysvetlená aj okolnosť, že v druhom kole výberového konania sa v porovnaní s prvým, zrušeným kolom výberového konania počítalo s pridelením menej digitálnych multiplexov, konkrétne iba troch namiesto pôvodných piatich. Tento aspekt je spomenutý v štvrtej otázke vnútroštátneho súdu.

92.

Obmedzenie dostupných frekvencií je prípustné, pokiaľ je potrebné z hľadiska efektívneho využívania frekvenčného spektra, je založené na objektívnych a transparentných kritériách a je v súlade so zásadami zákazu diskriminácie a proporcionality (pozri najmä článok 9 ods. 3 druhý pododsek a ods. 4 smernice 2002/21, ako aj článok 5 ods. 4 druhý pododsek, ods. 5 a ods. 6, ďalej článok 7 ods. 3 smernice 2002/20 ( 58 )).

93.

Podľa súhlasných informácií viacerých účastníkov konania zníženie frekvencií z digitálnej dividendy v prejednávanom prípade o dva na tri digitálne multiplexy bolo dôsledkom dvojakej okolnosti: na jednej strane určité frekvencie na základe odporúčaní v rámci Medzinárodnej telekomunikačnej únie (ITU) odvtedy už nie sú k dispozícii na televízne vysielanie, ale sú vyhradené telekomunikácii. Na druhej strane určité frekvencie boli vystavené vážnemu riziku škodlivých rušení. ( 59 )

94.

Nie je úlohou Súdneho dvora, ale vnútroštátneho súdu, aby preskúmal, či sú tieto tvrdenia správne a či boli rešpektované zásady objektivity, transparentnosti, zákazu diskriminácie a proporcionality, keď sa v spornej tretej skupine frekvencií na televízne vysielanie, ktoré mali byť pridelené, teda vyslovene v rámci digitálnej dividendy, znížili dostupné digitálne multiplexy z piatich na tri.

95.

Na účely tohto konania o prejudiciálnych otázkach postačuje konštatovanie, že spomínané požiadavky (zohľadnenie odporúčaní ITU a vyhnutie sa škodlivým rušeniam) sú vo všeobecnom záujme a môžu odôvodňovať zníženie ponuky frekvencií na digitálne televízne vysielanie (pozri tiež článok 9 ods. 1 druhý pododsek a ods. 4 smernice 2002/21, ako aj článok 5 ods. 1 prvá zarážka smernice 2002/20), za predpokladu, že zostávajúce dostupné frekvencie z digitálnej dividendy postačujú na to, aby vyhoveli myšlienke hospodárskej súťaže a pluralite médií, ako aj v značnom rozsahu umožňujú vstup nových subjektov na trh.

96.

Pri preskúmaní proporcionality opatrení, ktorými sa znížil počet dostupných digitálnych multiplexov z piatich na tri, bude musieť vnútroštátny súd dôkladne preskúmať, či namiesto zníženia digitálnej dividendy (čiže sporných digitálnych frekvencií tretej skupiny) ( 60 ) by nebolo rovnako vhodné – ak nie dokonca vhodnejšie – znížiť počet multiplexov, ktoré sa prideľujú iným spôsobom (čiže digitálnych frekvencií prvej alebo druhej skupiny), aby sa zohľadnili odporúčania ITU a zabránilo sa škodlivým rušeniam. Ako totiž bližšie uvádzam vo veci C‑112/16, ( 61 ) v žiadnom prípade nemožno vylúčiť, že najmä v rámci prvej skupiny získali spoločnosti Rai a Mediaset príliš veľa digitálnych frekvencií, takže prípadné zníženie počtu multiplexov, ktoré mali byť pridelené, by tam nemalo také ďalekosiahle následky z hľadiska hospodárskej súťaže na trhu televízneho vysielania a plurality médií ako v rámci tretej skupiny, v prípade digitálnej dividendy.

97.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na otázky položené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložila Consiglio di Stato (Štátna rada), odpovedal takto: