1.

Prejednávaným návrhom na začatie prejudiciálneho konania College van Beroep voor het bedrijfsleven (odvolací súd pre správne spory v hospodárskej oblasti, Holandsko) opätovne žiada Súdny dvor, aby spresnil podmienky, za akých majú podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla účastníkom, sprístupniť osobné údaje svojich účastníkov poskytovateľom služieb telefónnych zoznamov a/alebo informácií.

2.

Vnútroštátny súd sa predovšetkým pýta Súdneho dvora, či zásada zákazu diskriminácie uvedená v článku 25 ods. 2 smernice 2002/22/ES ( 2 ) bráni tomu, aby uvedené podniky pri vyžiadaní súhlasu účastníkov na účely zverejnenia ich údajov v telefónnom zozname alebo ich používania telefónnou informačnou službou rozlišovali podľa členského štátu, v ktorom sa služba telefónnych zoznamov a/alebo informácií poskytuje.

3.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v súvislosti so žiadosťou o sprístupnenie, ktorú predložil belgický podnik European Directory Assistance (ďalej len „EDA“), ktorý ponúka služby telefónnych zoznamov a informácií dostupné z belgického územia, trom podnikom Tele2 (Netherlands) BV (ďalej len „Tele2“), Ziggo BV a Vodafone Libertel BV (ďalej len „Vodafone“), ktoré v Holandsku prideľujú telefónne čísla. Keďže tieto podniky odmietli sprístupniť podniku EDA údaje svojich účastníkov, EDA podal na Autoriteit Consument en Markt [Úrad pre spotrebiteľov a trhy (ACM)], ktorý je národným regulačným orgánom, žiadosť o urovnanie sporu.

4.

ACM po porade s Organe des régulateurs européens des communications électroniques (ORECE) (Orgán európskych regulátorov pre elektronické komunikácie – BEREC) predovšetkým žiadal od podnikov Tele2, Ziggo a Vodafone, aby sprístupnili podniku EDA základné údaje svojich účastníkov (meno, adresa, poštové smerovacie číslo, miesto bydliska, telefónne číslo) za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, nákladovo orientované a nediskriminačné, pokiaľ sa EDA zaviaže, že tieto údaje použije na účely uvedenia štandardnej telefónnej informačnej služby na trh.

5.

ACM tiež rozhodol, že zásada zákazu diskriminácie – na rozdiel od stanoviska vydaného holandským orgánom na ochranu osobných údajov – neumožňuje rozlišovať podľa toho, či žiadosť o sprístupnenie podal holandský poskytovateľ alebo operátor so sídlom v inom členskom štáte, a teda odmietol názor, že by v prípade zaradenia údajov do zahraničných telefónnych zoznamov bolo potrebné vyžiadať si osobitný súhlas holandských účastníkov.

6.

Podniky Tele2, Ziggo a Vodafone potom podali proti rozhodnutiam ACM žalobu na College van Beroep voor het bedrijfsleven (odvolací súd pre správne spory v hospodárskej oblasti).

7.

Tento súd sa najmä pýta, či článok 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“ a najmä zásada zákazu diskriminácie stanovená v uvedenom ustanovení umožňuje pri žiadosti o udelenie súhlasu rozlišovať medzi žiadosťami o sprístupnenie, ktoré podali holandskí poskytovatelia, a žiadosťami, ktoré podali poskytovatelia so sídlom v iných členských štátoch Únie.

8.

College van Beroep voor het bedrijfsleven (odvolací súd pre správne spory v hospodárskej oblasti) teda rozhodol položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

9.

V týchto návrhoch obmedzím svoju analýzu na druhú otázku. Len táto druhá otázka totiž vyvoláva právny problém, ktorý si vyžaduje dôkladné preskúmanie, zatiaľ čo odpoveď na prvú otázku možno vyvodiť zo znenia článku 5 a článku 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“.

10.

V rámci svojej analýzy teda objasním dôvody, pre ktoré sa domnievam, že článok 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“, ako aj článok 12 smernice 2002/58/ES ( 3 ), ktorý treba nevyhnutne pripomenúť, v zásade bránia tomu, aby podnik, ktorému je predložená žiadosť o sprístupnenie osobných údajov jeho účastníkov, rozlišoval pri vyžiadaní súhlasu týchto účastníkov podľa členského štátu, v ktorom sa ponúkajú služby telefónnych zoznamov a/alebo informácií.

11.

Odôvodnenie 11 smernice „univerzálnej služby“ znie takto:

12.

Článok 25 smernice „univerzálnej služby“ nazvaný „Informačné služby o účastníckych číslach“ stanovuje:

„…

2.   Členské štáty zabezpečia, aby na účely zabezpečenia verejne prístupných informačných služieb a telefónnych zoznamov všetky podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla účastníkom, splnili všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie príslušných informácií v dohodnutom formáte za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, nákladovo orientované a nediskriminačné.

…

4.   Členské štáty neponechávajú v platnosti žiadne regulačné obmedzenia, ktoré bránia koncovým užívateľom v jednom členskom štáte, aby mali priamy prístup k telefónnym informačných službám v inom členskom štáte prostredníctvom hlasového volania alebo SMS, a prijmú opatrenia na zabezpečenie takéhoto prístupu v súlade s článkom 28.

5.   Odseky 1 až 4 sa uplatňujú s výhradou požiadaviek právnych predpisov Spoločenstva o ochrane osobných údajov a súkromia, a najmä článku 12 smernice [‚o súkromí a elektronických komunikáciách‘].“

13.

V odôvodneniach 38 a 39 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“ sa uvádza:

14.

Článok 12 tejto smernice, nazvaný „Telefónne zoznamy účastníkov“, okrem iného stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby bol každý účastník bezplatne a predtým, než bude zaradený do zoznamu, informovaný o účele vytlačeného alebo elektronického telefónneho zoznamu účastníkov dostupného verejnosti alebo zoznamu, ktorý sa dá získať z informačnej služby a v ktorom môžu byť zaradené ich osobné údaje, a o akýchkoľvek ďalších možnostiach využitia založených na vyhľadávacích funkciách zabudovaných v elektronických verziách zoznamu.

2.   Členské štáty zabezpečia aby mali účastníci možnosť určiť, či ich osobné údaje budú zaradené do verejného telefónneho zoznamu a ak áno, ktoré budú zaradené, pokiaľ sú tieto údaje relevantné účelom zoznamu stanoveným poskytovateľom zoznamu, a možnosť overiť, opraviť alebo odstrániť také údaje. Nezaradenie do telefónneho zoznamu účastníkov, overenie, opravy alebo odstránenie takých údajov zo zoznamu musí byť bezplatné.

3.   Členské štáty môžu požadovať, aby pre akýkoľvek účel verejného telefónneho zoznamu, iný než je vyhľadanie kontaktných údajov osôb na základe ich mena prípadne minima ďalších identifikačných údajov, bol potrebný dodatočný súhlas účastníkov.

…“

15.

Podľa článku 1.1 písm. e) Besluit universele dienstverlening en eindgebruikersbelangen (nariadenie o univerzálnej službe a záujmoch konečných užívateľov) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej ( 4 ):

„Štandardnou telefónnou informačnou službou je verejne prístupná telefónna informačná služba, ktorá umožňuje vyhľadávať telefónne čísla iba na základe údajov o mene v spojení s údajmi o adrese, čísle domu, poštovom smerovacom čísle alebo mieste bydliska účastníka.“

16.

Článok 3.1 Bude, ktorým sa preberá článok 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“, znie takto:

„Poskytovateľ, ktorý prideľuje telefónne čísla účastníkom, musí na účely poskytovania verejne prístupných telefónnych zoznamov a verejne prístupných informačných služieb o účastníkoch, splniť všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie relevantných informácií v dohodnutom formáte za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, nákladovo orientované a nediskriminačné.“

17.

Podľa článku 3.2 Bude:

„1.   Poskytovateľ verejne prístupných telefónnych služieb, ktorý pred alebo pri uzatvorení zmluvy s užívateľom žiada od užívateľa údaje o jeho mene a adrese (ulica a číslo, poštové smerovacie číslo a mesto/obec), si vyžiada aj jeho súhlas so zaradením týchto osobných údajov a pridelených telefónnych čísel do každého štandardného telefónneho zoznamu a medzi údaje o účastníkoch používané na účely štandardnej informačnej služby. O súhlas uvedený v predchádzajúcej vete treba požiadať osobitne pre každý druh osobných údajov.

2.   Poskytnutý súhlas predstavuje relevantnú informáciu v zmysle článku 3.1.

3.   Poskytovateľ verejne prístupných telefónnych služieb, ktorý požiada aj o súhlas so zaradením do iného telefónneho zoznamu, než je štandardný telefónny zoznam, alebo medzi údaje o účastníkoch, ktoré sa nepoužívajú výlučne na účely štandardných informačných služieb, zabezpečí, aby spôsob a forma vyžiadania súhlasu uvedeného v odseku 1 boli prinajmenšom rovnocenné spôsobu a forme vyžiadania prvého súhlasu uvedeného v tomto odseku.“

18.

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora, či článok 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“, a najmä zásada zákazu diskriminácie, na ktorú tento článok odkazuje, bráni tomu, aby podnik, ktorému bola predložená žiadosť o sprístupnenie osobných údajov jeho účastníkov, rozlišoval pri vyžiadaní súhlasu týchto účastníkov podľa členského štátu, v ktorom sa služba telefónnych zoznamov a/alebo informácií poskytuje.

19.

Inými slovami, ak žiadosť o sprístupnenie uvedenú v článku 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“ podá poskytovateľ telefónnych informácií a/alebo zoznamov, ktorý poskytuje svoje služby v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má účastník bydlisko, je možné podmieniť túto žiadosť udelením osobitného súhlasu účastníka?

20.

Na účely zodpovedania tejto otázky treba posúdiť nielen znenie článku 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“, ale tiež znenie článku 12 ods. 2 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“.

21.

Aj keď totiž vnútroštátny súd v rámci svojej prejudiciálnej otázky na toto posledné uvedené ustanovenie neodkazuje, je nevyhnutné spomenúť ho nielen preto, lebo vnútroštátnemu súdu treba poskytnúť užitočnú odpoveď, ale tiež preto, lebo podľa článku 25 ods. 5 smernice „univerzálnej služby“ sa odsek 2 uvedeného článku uplatňuje „s výhradou požiadaviek právnych predpisov Spoločenstva o ochrane osobných údajov a súkromia, a najmä článku 12 smernice [‚o súkromí a elektronických komunikáciách‘]“.

22.

Po prvé pripomínam, že podľa článku 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“ sú členské štáty povinné zabezpečiť, aby na účely zabezpečenia telefónnych informačných služieb a služieb telefónnych zoznamov všetky podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla účastníkom, splnili všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie za podmienok, ktoré sú spravodlivé, objektívne, nákladovo orientované a nediskriminačné.

23.

Treba konštatovať, že normotvorca Únie nijako nerozlišuje medzi žiadosťami o sprístupnenie podľa toho, či ich podá subjekt so sídlom na vnútroštátnom území alebo v inom členskom štáte, pričom podniky, ktoré prideľujú telefónne čísla, sú povinné splniť „všetky odôvodnené požiadavky na sprístupnenie“ ( 5 ).

24.

Normotvorca okrem toho výslovne spresnil, že podmienky, za ktorých treba tieto požiadavky splniť, musia byť „spravodlivé“ a „nediskriminačné“, čo nevyhnutne znamená, že so žiadosťami nemožno vôbec rozdielne zaobchádzať podľa toho, či ich podá vnútroštátny subjekt alebo zahraničný subjekt, pokiaľ samozrejme také rozdielne zaobchádzanie nie je riadne odôvodnené.

25.

Po druhé treba odkázať na znenie článku 12 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“, ktorý sa výslovne týka podmienok a pravidiel, na základe ktorých možno na účely zverejnenia verejného zoznamu poskytnúť osobné údaje účastníkov zhromaždené podnikom, ktorý prideľuje telefónne čísla.

26.

Súdny dvor podal výklad tohto ustanovenia vo svojom rozsudku z 5. mája 2011, Deutsche Telekom ( 6 ) a z tohto výkladu možno podľa môjho názoru vyvodiť odpoveď, ktorú je v tomto prípade potrebné dať vnútroštátnemu súdu.

27.

V tejto veci bola Súdnemu dvoru položená otázka, do akej miery je spoločnosť Deutsche Telekom, ktorá je poverená poskytovaním univerzálnej služby v Nemecku, povinná na účely vytvorenia verejného zoznamu sprístupniť údaje týkajúce sa účastníkov tretích podnikov dvom konkurenčným spoločnostiam na nemeckom trhu telefónnych informačných služieb, a to spoločnostiam GoYellow GmbH a Telix AG. V uvedenej veci regulačný orgán uložil spoločnosti Deutsche Telekom povinnosť sprístupniť také informácie vrátane údajov, na ktorých zverejnenie dal účastník alebo jeho poskytovateľ súhlas len spoločnosti Deutsche Telekom.

28.

Jednou z otázok položených Súdnemu dvoru bola otázka, či také sprístupnenie musí podliehať novému súhlasu účastníka.

29.

Súdny dvor odpovedal na túto otázku záporne a rozhodol, že podnik, ktorý prideľuje telefónne čísla, nie je povinný vyžiadať si opätovný alebo osobitný súhlas účastníka v prípade, ak sa údaje tohto účastníka sprístupnia konkurenčnému poskytovateľovi telefónneho zoznamu na účely zverejnenia podobného zoznamu. Súdny dvor teda založil svoju analýzu na tom, že súhlas účastníka sa vzťahuje na účel zverejnenia osobných údajov a nie na totožnosť poskytovateľa.

30.

Je vhodné zohľadniť úvahy Súdneho dvora v rámci mojej analýzy.

31.

Po prvé Súdny dvor založil svoj záver na znení a účele článku 12 ods. 2 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“ ( 7 ). Na základe kontextového a systematického výkladu tohto ustanovenia rozhodol, že súhlas účastníkov sa nevzťahuje na totožnosť konkrétneho poskytovateľa zoznamu, ale na účel zverejnenia údajov vo verejnom zozname. Súdny dvor teda zamietol výklad, podľa ktorého by účastníkovi prislúchalo „právo selektívne sa rozhodovať“ v prospech určitých poskytovateľov telefónnych informačných služieb a/alebo zoznamov.

32.

V bodoch 65 a 66 tohto rozsudku Súdny dvor teda rozhodol takto:

33.

Po druhé Súdny dvor odkázal na úplne jasné znenie odôvodnenia 39 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“ ( 9 ).

34.

Pripomínam, že normotvorca Únie v tomto odôvodnení uviedol:

„Povinnosť informovať účastníkov o účele verejných telefónnych zoznamov, v ktorých sa majú uviesť ich osobné údaje, by mala byť uložená subjektu, ktorý zhromažďuje také údaje. Keď môžu byť údaje prenášané jednej alebo viacerým tretím stranám, účastník by mal byť informovaný o tejto možnosti a o príjemcovi alebo o kategóriách možných príjemcov; každý prenos by mal byť podmienený tým, že údaje sa nemôžu použiť na iné účely než sú tie, na ktoré boli zhromažďované. Ak subjekt, ktorý zhromažďuje údaje od účastníkov, alebo ktorákoľvek tretia strana, ktorej sa údaje poslali, chce používať dáta na ďalšie účely, musí sa získať nový súhlas od účastníka daný pôvodnému subjektu zhromažďujúcemu údaje alebo tretej strane, ktorej sa údaje poslali“ ( 10 ).

35.

V bode 63 rozsudku z 5. mája 2011, Deutsche Telekom (C‑543/09, EU:C:2011:279) teda Súdny dvor rozhodol, že sprístupnenie osobných údajov tretím osobám je dovolené, ak „[sa údaje] nemôžu použiť na iné účely než sú tie, na ktoré boli zhromažďované“.

36.

Po tretie Súdny dvor pripomenul výnimku z tejto zásady, osobitne uvedenú v článku 12 ods. 3 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“.

37.

Podľa tohto ustanovenia „členské štáty môžu požadovať, aby pre akýkoľvek účel verejného telefónneho zoznamu, iný než je vyhľadanie kontaktných údajov osôb na základe ich mena prípadne minima ďalších identifikačných údajov, bol potrebný dodatočný súhlas účastníkov“.

38.

Podľa Súdneho dvora sa teda nový súhlas účastníka musí získať vtedy, „ak subjekt, ktorý zhromažďuje údaje od účastníkov, alebo ktorákoľvek tretia strana, ktorej sa údaje poslali, chce používať dáta na ďalšie účely“ ( 11 ).

39.

Domnievam sa, že hoci sa uvedený rozsudok Deutsche Telekom týkal výlučne vnútroštátnej situácie, riešenie, ktoré prijal Súdny dvor v tomto rozsudku, treba analogicky uplatniť na cezhraničnú situáciu, akou je predmetná situácia.

40.

Podľa môjho názoru totiž neexistuje žiadny osobitný dôvod, ktorý by odôvodňoval rozdielne zaobchádzanie podľa toho, či má poskytovateľ sídlo na vnútroštátnom území alebo v inom členskom štáte, a to od okamihu, keď začal tento poskytovateľ zhromažďovať osobné údaje účastníkov na úplne rovnaké účely, ako sú tie, na ktoré boli zhromažďované pri ich prvom zverejnení. Poskytovateľ totiž bez ohľadu na svoje miesto usadenia v Únii poskytuje svoju službu telefónnych zoznamov a/alebo informácií v regulačnom rámci, ktorý je do veľkej miery harmonizovaný a ohraničený a umožňuje zabezpečiť dodržanie požiadaviek v oblasti ochrany osobných údajov účastníkov, ako to najmä veľmi jasne vyplýva z článku 25 ods. 5 smernice „univerzálnej služby“ a z článku 12 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“.

41.

V prípade neexistencie takého odôvodnenia založeného na ochrane osobných údajov by také rozdielne zaobchádzanie viedlo k vzniku priamej diskriminácie na základe štátnej príslušnosti medzi subjektmi, ktoré pôsobia v rovnakom odvetví činnosti. To by predstavovalo vážne porušenie všeobecnej zásady práva Únie ( 12 ) a porušenie zásady slobodného poskytovania služieb ( 13 ) zaručenej v článku 56 ZFEÚ ( 14 ).

42.

Okrem toho ide o zaručenie úplného dosiahnutia cieľov uvedených v rámci smernice „univerzálnej služby“. V článku 25 tejto smernice normotvorca Únie netají, že sa usiluje zaručiť telefónnu informačnú službu, ktorá už nebude len vnútroštátna, ale bude skutočne cezhraničná, a to s cieľom zabezpečiť v súlade s článkom 28 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice prístup všetkých konečných užívateľov ku všetkým číslam prideleným v Únii.

43.

Aj keď má totiž článok 25 ods. 2 tejto smernice umožniť poskytovateľom telefónnych informačných služieb prístup k osobným údajom zahraničných užívateľov, článok 25 ods. 4 uvedenej smernice má zase umožniť koncovým užívateľom prístup k telefónnym informačným službám iného členského štátu. Obe tieto ustanovenia tak tvoria jeden celok, ktorý má umožniť zaručiť účinný prístup všetkých konečných užívateľov ku všetkým číslam v Únii.

44.

Vzhľadom na tieto skutočnosti som teda, po prvé, presvedčený, že rozdielne zaobchádzanie so žiadosťou v prípade, keď ju podá subjekt so sídlom v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má bydlisko účastník, nie je v súlade so znením článku 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“ a článku 12 ods. 2 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“, ak tento subjekt zhromažďuje osobné údaje účastníkov na úplne rovnaké účely, ako sú tie, na ktoré boli zhromažďované pri ich prvom zverejnení.

45.

Za týchto okolností podnik, akým je Tele2, ktorému bola predložená žiadosť o sprístupnenie, nemôže teda vyžadovať samostatný a osobitný súhlas účastníka a ani tento súhlas upravovať, ako uvádza podnik Vodafone, podľa jednotlivých členských štátov Únie.

46.

Naproti tomu pri podpise účastníckej zmluvy sa tento podnik musí v súlade s ustanoveniami článku 12 ods. 1 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“ v spojení s odôvodneniami 38 a 39 uvedenej smernice ubezpečiť, že účastník dostal jasné a presné informácie o účele a jednotlivých aspektoch spracovania jeho osobných údajov, a najmä o možnosti sprístupnenia týchto údajov poskytovateľovi telefónnych zoznamov a/alebo informácií, ktorý poskytuje svoje služby v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má tento účastník bydlisko.

47.

Ďalej je najmä vzhľadom na výklad uvedených ustanovení podaný Súdnym dvorom v rozsudku z 5. mája 2011, Deutsche Telekom (C‑543/09, EU:C:2011:279) zrejmé, že rozdielne zaobchádzanie so žiadosťou podľa toho, či ju podá vnútroštátny subjekt alebo zahraničný subjekt, možno odôvodniť len v prípade, že dotknuté údaje sú určené na použitie na iné účely, najmä keď tento subjekt ponúka službu opačného vyhľadávania totožnosti podľa telefónneho čísla.

48.

V prejednávanej veci sa na základe informácií uvedených na internetovej stránke podniku EDA zdá, že EDA túto službu naozaj ponúka. Za týchto podmienok, keď sú dotknuté informácie skutočne určené na použitie na iné účely, než sú tie, na ktoré boli zhromažďované pri ich prvom zverejnení, môže podnik Tele2 podľa môjho názoru úplne oprávnene požadovať osobitný súhlas účastníkov s takýmto spracovaním ich údajov.

49.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy sa teda domnievam, že článok 25 ods. 2 smernice „univerzálnej služby“ a článok 12 smernice „o súkromí a elektronických komunikáciách“ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby podnik, ktorému je predložená žiadosť o sprístupnenie osobných údajov jeho účastníkov, rozlišoval pri vyžiadaní súhlasu týchto účastníkov podľa členského štátu, v ktorom sa služba telefónnych zoznamov a/alebo informácií poskytuje, pokiaľ sú však tieto údaje určené na použitie na rovnaké účely, ako sú tie, na ktoré boli zhromažďované pri ich prvom zverejnení.

50.

Tento podnik sa teda pri podpise účastníckej zmluvy musí ubezpečiť, že účastník dostane jasné a presné informácie o jednotlivých aspektoch spracovania jeho údajov, a najmä o sprístupnení týchto údajov na účely ich zverejnenia v telefónnom zozname alebo ich používania telefónnou informačnou službou v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom má tento účastník bydlisko.

51.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku, ktorú položil College van Beroep voor het bedrijfsleven (odvolací súd pre správne spory v hospodárskej oblasti, Holandsko), takto:

Článok 25 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica „univerzálnej služby“), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, a článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 týkajúcej sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica „o súkromí a elektronických komunikáciách“), zmenenej a doplnenej smernicou 2009/136, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby podnik, ktorému je predložená žiadosť o sprístupnenie osobných údajov jeho účastníkov, rozlišoval pri vyžiadaní súhlasu týchto účastníkov podľa členského štátu, v ktorom sa služba telefónnych zoznamov a/alebo informácií poskytuje, pokiaľ sú však tieto údaje určené na použitie na rovnaké účely, ako sú tie, na ktoré boli zhromažďované pri ich prvom zverejnení.

Tento podnik sa teda pri podpise účastníckej zmluvy musí ubezpečiť, že účastník dostane jasné a presné informácie o jednotlivých aspektoch spracovania jeho údajov, a najmä o poskytnutí týchto údajov na účely ich zverejnenia v telefónnom zozname alebo ich používania telefónnou informačnou službou v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom má tento účastník bydlisko.