1.

Súdne rozhodnutie konštatujúce nekalú povahu zmluvnej podmienky uvedenej v spotrebiteľskej zmluve, samozrejme, môže mať, ako súdny precedens, záväzný charakter. Môžu však členské štáty priznať tomuto rozhodnutiu účinok erga omnes tak, že bude záväzný aj pre predajcov alebo dodávateľov, ktorí sa nezúčastnili konania? To je otázka, ktorá bola v prejednávanej veci položená Súdnemu dvoru.

2.

Prejudiciálna otázka patrí do rámca sporu, ktorého účastníkmi sú na jednej strane predajca alebo dodávateľ a na druhej strane poľské orgány na ochranu hospodárskej súťaže a spotrebiteľov, vo veci uloženia pokuty tomuto predajcovi alebo dodávateľovi z dôvodu, že vo svojich spotrebiteľských zmluvách používa všeobecné obchodné podmienky považované za zhodné s podmienkami, o ktorých nekalej povahe už bolo rozhodnuté a ktoré boli z tohto dôvodu zapísané do verejného zoznamu, pričom tento predajca alebo dodávateľ sa nezúčastnil konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia o nekalej povahe podmienok uvedených v zozname.

3.

Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora v prvom rade pýta, či článok 6 ods. 1 a článok 7 smernice 93/13/EHS ( 2 ), v spojení s článkami 1 a 2 smernice 2009/22/ES ( 3 ), bránia takej právnej úprave, o akú ide v spore, ktorý mu bol predložený.

4.

Súdny dvor má v tomto kontexte po prvý raz určiť hranice procesnej autonómie členských štátov v rámci smernice 93/13 a správnu rovnováhu medzi účinnou ochranou spotrebiteľov voči nekalým podmienkam a právom predajcu alebo dodávateľa byť vypočutý, zakotveným v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

5.

Článok 3 smernice 93/13 stanovuje:

„1.   Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

2.   Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.

…

Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

3.   Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.“

6.

V súvislosti s posúdením nekalej povahy zmluvnej podmienky, článok 4 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.

7.

Článok 6 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“

8.

Článok 7 smernice 93/13 stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

2.   Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov, môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.

3.   So zreteľom na vnútroštátne právo sa môžu právne opravné prostriedky, uvedené v odseku 2, uplatňovať oddelene alebo spolu voči niekoľkým predajcom alebo dodávateľom z toho istého hospodárskeho sektoru alebo z ich združení, ktorí používajú alebo odporúčajú použitie rovnakých všeobecných zmluvných podmienok alebo podobných podmienok.“

9.

Článok 8 smernice 93/13 stanovuje, že členské štáty môžu prijať alebo si ponechať prísnejšie opatrenia než sú tie, ktoré sú stanovené touto smernicou, pokiaľ sú kompatibilné so zmluvou.

10.

Článok 8a ods. 1 smernice 93/13 znie ( 4 ):

„1.   Keď členský štát prijme ustanovenia v súlade s článkom 8, informuje Komisiu o tejto skutočnosti, ako aj o akejkoľvek neskoršej zmene, predovšetkým ak uvedené ustanovenia:

…

11.

Článok 1 smernice 2009/22 v znení platnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej, nazvaný „Pôsobnosť“, stanovuje:

„1.   Účelom tejto smernice je aproximácia právnych a správnych predpisov členských štátov v súvislosti so žalobami na vydanie súdneho príkazu uvedenými v článku 2, zameranými na ochranu kolektívnych spotrebiteľských záujmov zahrnutých v aktoch Únie uvedených v prílohe I, s cieľom zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu.

2.   Na účely tejto smernice sa neoprávneným zásahom rozumie každý čin v rozpore s aktmi Únie uvedenými v prílohe I, transponovanými do vnútorného právneho poriadku členských štátov, ktorý škodí kolektívnym záujmom uvedeným v odseku 1.“

12.

Príloha I smernice 2009/22, nazvaná „Zoznam aktov Únie, na ktoré sa vzťahuje článok 1“, uvádza v bode 5 smernicu 93/13.

13.

Článok 2 ods. 1 smernice 2009/22, nazvaný „Žaloby na vydanie súdneho príkazu“, uvádza:

„1.   Členské štáty určia súdy alebo správne orgány príslušné na konania vo veciach začatých oprávnenými subjektmi v zmysle článku 3, ktorých cieľom je:

14.

Článok 24 ods. 1 a ods. 2 bod 1 Ustawa o ochronie konkurencji i konsumentów (zákon o ochrane hospodárskej súťaže a spotrebiteľov) zo 16. februára 2007 (Dz. U. č. 50, položka 331) v znení platnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej stanovuje ( 5 ):

„1.   Používanie praktík porušujúcich kolektívne záujmy spotrebiteľov je zakázané.

2.   Pod praktikou porušujúcou kolektívne záujmy spotrebiteľov sa rozumie každé protiprávne správanie predajcu alebo dodávateľa ohrozujúce tieto záujmy, najmä:

15.

Článok 26 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a spotrebiteľov stanovuje:

1.   Pokiaľ [vedúci úradu ochrany hospodárskej súťaže a spotrebiteľov] konštatuje porušenie zákazu stanoveného v článku 24, prijme rozhodnutie vyhlasujúce, že táto praktika porušuje kolektívne záujmy spotrebiteľov a vyžadujúce jej ukončenie…“

16.

Článok 106 ods. 1 bod 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a spotrebiteľov stanovuje:

„1.   [Vedúci úradu ochrany hospodárskej súťaže a spotrebiteľov] môže rozhodnutím uložiť predajcovi alebo dodávateľovi pokutu, ktorej výška nemôže presiahnuť 10 % obratu získaného za obdobie predchádzajúce roku, v ktorom bola uložená pokuta, pokiaľ tento predajca alebo dodávateľ, i keď len neúmyselne:

…

17.

Články 47942 ods. 1, 47943 a 47945 ods. 1 až 3 Ustawa – Kodeks postępowania cywilnego (Občiansky súdny poriadok) zo 17. novembra 1964 (Dz. U. 2014, položka 101) v znení platnom v čase skutkových okolností sporu vo veci samej (ďalej len „občiansky súdny poriadok“) stanovujú ( 6 ):

„Článok 47942

1.   Pokiaľ súd vyhovie návrhu, vo výroku svojho rozhodnutia uvedenie obsah všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli vyhlásené za protiprávne a zakáže ich používanie.

Článok 47943

Právoplatný rozsudok má účinky voči tretím osobám odo dňa zápisu všeobecnej obchodnej podmienky vyhlásenej za protiprávnu do zoznamu stanoveného v článku 47945 ods. 2

Článok 47945

1.   Súd zašle kópiu právoplatného rozsudku, ktorým sa vyhovelo návrhu, [vedúcemu úradu ochrany hospodárskej súťaže a spotrebiteľov].

2.   [Vedúci úradu ochrany hospodárskej súťaže a spotrebiteľov] vedie, na základe rozhodnutí uvedených v odseku 1, zoznam všeobecných obchodných podmienok, ktoré boli vyhlásené za protiprávne.

3.   Zoznam uvedený v odseku 2 je verejný“.

18.

Rozhodnutím z 22. novembra 2011 vedúci Urzad Ochrony Konkurencji i Konsumentów (Úrad ochrany hospodárskej súťaže a spotrebiteľov, Poľsko, ďalej len „UOKiK“) uložil pokutu vo výške 21127 poľských zlotých (PLN) (okolo 4940 eur) spoločnosti HK Zaklad Uslugowo Handlowy „Partner“ Sp. z o.o. (ďalej len „HK Partner“), vykonávajúcej hospodársku činnosť okrem iného v oblasti turistických služieb. Toto rozhodnutie bolo prijaté podľa článku 24 ods. 1 a článku 24 ods. 2 bodu 1, ako aj článku 106 ods. 1 bodu 4 zákona na ochranu hospodárskej súťaže a spotrebiteľov z dôvodu, že HK Partner používala všeobecné obchodné podmienky predaja zájazdov, ktoré boli považované za zhodné s podmienkami, ktoré už boli vyhlásené za neprípustné a zapísané do verejného zoznamu nekalých podmienok, uvedeného v článku 47945 ods. 2 občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „zoznam nekalých podmienok“) ( 7 ).

19.

Spoločnosť HK Partner podala na Sąd Okregowy w Warszawie – Sad Ochrony Konkurencji i Konsumentów (Okresný súd vo Varšave – Súd na ochranu hospodárskej súťaže a spotrebiteľov, ďalej len „SOKiK“) žalobu proti rozhodnutiu vedúceho UOKiK z 22. novembra 2011, ktorou sa domáhala zrušenia tohto rozhodnutia a subsidiárne zníženia peňažnej sankcie. Počas konania pred SOKiK došlo k rozdeleniu spoločnosti HK Partner, na základe ktorého žalobkyňa, spoločnosť Biuro podróży„Partner“ Sp. z o.o. (ďalej len „Biuro podróży Partner“), prevzala všetky práva a povinnosti HK Partner súvisiace s činnosťou v oblasti turizmu. SOKiK rozsudkom z 19. novembra 2013 zamietol žalobu, súhlasiac s názorom vedúceho UOKiK, pokiaľ ide o zhodnosť podmienok používaných spoločnosťou HK Partner s podmienkami uvedenými v zozname nekalých podmienok.

20.

Biuro podróży Partner podala odvolanie na Sąd Apelacyjny w Warszawie VI Wydział Cywilny (Odvolací súd vo Varšave, občianskoprávne oddelenie, Poľsko), domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia vedúceho UOKiK z 22. novembra 2011 a subsidiárne zrušenia rozsudku SOKiK z 19. novembra 2013 a vrátenia veci tomuto súdu na opätovné preskúmanie.

21.

Sąd Apelacyjny w Warszawie VI Wydział Cywilny (Odvolací súd vo Varšave, občianskoprávne oddelenie), majúc pochybnosti o výklade práva Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

22.

Vzhľadom na jasnú judikatúru Súdneho dvora o výklade článku 267 tretieho odseku ZFEÚ ( 8 ), druhá prejudiciálna otázka nevyvoláva nové právne otázky. Treba teda odpovedať len na prvú prejudiciálnu otázku, ktorá jediná je novou otázkou.

23.

Písomné pripomienky predložila poľská vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní uskutočnenom 9. marca 2016 sa zúčastnila poľská vláda, ako aj Komisia.

24.

Najskôr treba trochu spresniť poľský systém ochrany spotrebiteľov proti nekalým podmienkam, ktorý zavádza tri formy kontroly nekalých podmienok, a síce kontrolu individuálnu, kontrolu in abstracto a správnu kontrolu. ( 9 )

25.

Individuálna kontrola sa vykonáva v prípade sporov pred bežnými súdmi, v ktorých proti sebe vystupujú spotrebitelia a predajcovia alebo dodávatelia z dôvodu nekalej povahy podmienok stanovených v individuálnych zmluvách. Súdne rozhodnutie o individuálnej kontrole je záväzné len pre účastníkov konania.

26.

Kontrola in abstracto je naopak vykonávaná osobitným súdom, a síce SOKiK, a podlieha postupu, ktorý je osobitne upravený, medzi iným článkami 47942 ods. 1, 47943 a 47945 ods. 1 až 3 občianskeho súdneho poriadku. ( 10 ) Táto kontrola, týkajúca sa iba ustanovení uvedených vo všeobecných obchodných podmienkach, má za cieľ odstrániť ustanovenia, ktoré majú nekalú povahu. Posúdenie SOKiK vychádza zo znenia namietaného ustanovenia a je tak nezávislé na spôsobe, akým je toto ustanovenie používané v individuálnych zmluvách. ( 11 ) Na SOKiK sa môže obrátiť okrem iných každý spotrebiteľ bez ohľadu na to, či je alebo nie je viazaný zmluvou, mimovládne organizácie brániace záujmy spotrebiteľov, ako aj vedúci UOKiK. ( 12 )

27.

Pokiaľ SOKiK rozhoduje o nekalej povahe ustanovenia všeobecných obchodných podmienok v rámci kontroly in abstracto, vo výroku svojho rozsudku uvedie, podľa článku 47942 ods. 1 občianskeho súdneho poriadku, obsah namietaného ustanovenia a zakáže jeho používanie. Konečný rozsudok, ktorým bolo vyhovené návrhu, sa uverejnení a ustanovenie, ktoré bolo vyhlásené za nekalé, sa zapíše do zoznamu nekalých podmienok vedeného vedúcim UOKiK. Poľská vláda sa domnieva, že ak bolo ustanovenie zapísané do zoznamu, nie je možné ho opraviť alebo vymazať zo zoznamu.

28.

Správna kontrola podľa poľskej vlády úzko súvisí s kontrolou in abstracto, pretože vykonáva rozhodnutia SOKiK. Počas správnej kontroly totiž vedúci UOKiK určí, či je namietané ustanovenie rovnaké alebo zhodujúce sa so zmluvnou podmienkou zapísanou do zoznamu nekalých podmienok, predovšetkým s ohľadom na obsah namietaného ustanovenia a na jeho účinky voči spotrebiteľom. Na účely konštatovania zhodnosti nie je potrebné, aby bolo znenie porovnávaných ustanovení rovnaké. Stačí konštatovanie, že namietané ustanovenie zodpovedá prípadu ustanovenia, ktoré je zapísané do tohto zoznamu. Predajca alebo dodávateľ, ktorého všeobecné obchodné podmienky sú predmetom správnej kontroly, nemá vo všeobecnosti možnosť spochybniť nekalú povahu namietaného ustanovenia za konkrétnych okolností, ale iba jeho zhodu s ustanoveniami už zapísanými do zoznamu.

29.

Pokiaľ vedúci UOKiK konštatuje porušenie zákazu stanoveného v článku 24 ods. 2 bode 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a spotrebiteľov, ( 13 ) v rozhodnutí nariadi ukončenie praktiky porušujúcej kolektívne záujmy spotrebiteľov a prípadne uloží predajcovi alebo dodávateľovi pokutu v zmysle článku 106 ods. 1 bodu 4 tohto zákona.

30.

Rozhodnutia vedúceho UOKiK podliehajú súdnemu preskúmaniu, ktoré vykonáva SOKiK ako súd prvého stupňa a Sąd Apelacyjny w Warszawie VI Wydział Cywilny (Odvolací súd vo Varšave, občianskoprávne oddelenie) ako súd druhého stupňa. ( 14 ) Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že predmetom tohto súdneho preskúmania nie je preskúmať nekalú povahu namietanej podmienky, ale iba to, či je zhodná s inými podmienkami uvedenými v zozname nekalých podmienok.

31.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že existujú pochybnosti o výklade článku 24 ods. 2 bodu 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a spotrebiteľov a článku 47943 občianskeho súdneho poriadku ( 15 ), vyvolávajúce rozpory tak v judikatúre, ako v odbornej literatúre. Podľa vnútroštátneho súdu dochádza v tejto oblasti k stretu dvoch názorov.

32.

Podľa prvého názoru, zastávaného vedúcim UOKiK v spore vo veci samej a založenom na doslovnom výklade článku 47943 občianskeho súdneho poriadku, majú rozhodnutia, ktoré SOKiK vydal v rámci kontroly in abstracto, účinok erga omnes vo vzťahu k všetkým predajcom alebo dodávateľom od zápisu do zoznamu nekalých podmienok ( 16 ) (ďalej len „prvý výkladový názor“).

33.

Podľa druhého názoru, tak ako ho opisuje vnútroštátny súd a poľská vláda, sa rozhodnutie SOKiK konštatujúce protiprávnosť ustanovenia všeobecných obchodných podmienok týka iba konkrétneho ustanovenia, ktoré je predmetom konania a zaväzuje iba účastníkov konania.

34.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že pre správny výklad predmetných vnútroštátnych ustanovení treba vziať do úvahy požiadavky práva Únie, čo odôvodňuje podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Konkrétnejšie, tento vnútroštátny súd sa pýta, či článok 6 ods. 1 a článok 7 smernice 93/13, ako aj články 1 a 2 smernice 2009/22 bránia uplatniteľnej poľskej právnej úprave, tak ako je vykladaná podľa prvého výkladového názoru, a najmä, či by tento výklad bol v súlade so základným právom predajcu alebo dodávateľa byť vypočutý.

35.

Aj keď v rámci konania začatého na základe článku 267 ZFEÚ Súdnemu dvoru neprislúcha vyjadrovať sa k výkladu ustanovení vnútroštátneho práva, vrátane výberu spomedzi dvoch spôsobov výkladu, ani k zlučiteľnosti noriem vnútroštátneho práva s ustanoveniami práva Únie, keďže tieto úlohy patria do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, Súdny dvor má pri rozhodovaní o návrhu na začatie prejudiciálneho konania právomoc poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky výkladové prostriedky vyplývajúce z práva Únie, ktoré mu umožnia posúdiť zlučiteľnosť vnútroštátnych právnych predpisov s právnou úpravou Únie. ( 17 )

36.

V tejto súvislosti pripomínam, že vnútroštátnemu súdu prináleží urobiť všetko, čo je v jeho právomoci, na účely výkladu vnútroštátnych právnych predpisov uplatniteľných vo veci samej, s ohľadom na znenie, ako aj účel práva Únie, pričom zohľadní vnútroštátne právo ako celok a uplatní výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť smernice 93/13 a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným touto smernicou. ( 18 )

37.

Napriek formulácii prvej prejudiciálnej otázky sa domnievam, že túto otázku treba preskúmať s ohľadom na smernicu 93/13 ako celok, zohľadniac tiež požiadavky vyplývajúce z Charty, najmä jej článok 47 týkajúci sa práva byť vypočutý. V tejto súvislosti pripomínam, že s cieľom poskytnúť súdu, ktorý položil prejudiciálnu otázku, užitočnú odpoveď, môže Súdny dvor vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré vnútroštátny súd vo svojej otázke neodkázal. ( 19 )

38.

Podľa mňa treba preto prejudiciálnu otázku chápať tak, že jej cieľom je dozvedieť sa, či sa smernica 93/13 v spojení s článkami 1 a 2 smernice 2009/22 a s článkom 47 Charty má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej uloženie pokuty predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý vo svojich spotrebiteľských zmluvách používa ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú považované za zhodujúce sa s ustanoveniami už vyhlásenými za nekalé a z tohto dôvodu zapísanými do verejného zoznamu, pričom tento predajca alebo dodávateľ sa nezúčastnil konania, ktoré viedlo ku konštatovaniu nekalej povahy ustanovení uvedených v zozname.

39.

Systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti. ( 20 ) Články 6 a 7 tejto smernice ukladajú členským štátom v tomto smere povinnosť zabezpečiť „primerané a účinné“ prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi ( 21 ) a stanoviť, aby nekalé podmienky neboli záväzné pre spotrebiteľov v snahe, podľa slov Súdneho dvora, o „nahradenie formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť“. ( 22 )

40.

Niet pochýb o tom, že taký režim, ako je stanovený poľskou právnou úpravou, je schopný zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov. ( 23 ) Takýto režim, ktorý priznáva rozhodnutiam vydaným v rámci kontroly in abstracto účinok erga omnes a umožňuje uložiť predajcom alebo dodávateľom vysoké pokuty, ( 24 ) predstavuje účinnú a rýchlu prekážku používaniu podmienok, ktoré boli vyhlásené za nekalé, ako aj obdobných podmienok, ktoré majú na spotrebiteľa podobný negatívny účinok. Okrem toho tento režim bráni obchádzaniu právnej úpravy prostredníctvom malých zmien redakčného alebo štylistického charakteru už zakázaných podmienok. ( 25 )

41.

Ako uvádza poľská vláda, smernica 93/13 nestanovuje osobitný model, ktorý musia členské štáty uplatniť na účely zastavenia používania nekalých podmienok. Nespresňuje ani právny účinok konštatovania nekalej povahy zmluvnej podmienky, keďže smernica vychádza zo zásady procesnej autonómie členských štátov. Článok 6 ods. 1 tejto smernice tak odkazuje na podmienky stanovené vnútroštátnymi právnymi poriadkami členských štátov ( 26 ) a článok 8 tejto smernice dokonca povoľuje prijatie alebo zachovanie prísnejších ustanovení než sú tie, ktoré stanovuje smernica. ( 27 ) Nevyplýva z toho však, že členské štáty majú absolútnu slobodu prijať prísnejšie ustanovenia uplatniteľné na nekalé podmienky. Ako vyplýva z článku 8 smernice 93/13, tieto ustanovenia musia byť zlučiteľné so Zmluvami.

42.

V rozpore s tvrdením poľskej vlády sa však domnievam, že taký režim, aký podporujú obhajcovia prvého výkladového názoru, nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo smernice 93/13 v spojení s Chartou. Tento záver sa opiera o nasledujúce úvahy, ktorých cieľom je odpovedať na tvrdenia uvedené poľskou vládou a Komisiou.

43.

Z článku 4 ods. 1 smernice 93/13 vyplýva, že nekalá povaha podmienky uvedenej v spotrebiteľských zmluvách sa hodnotí „so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“. ( 28 )

44.

Preto pokiaľ ide o posúdenie nekalej povahy, zmluvná podmienka nemôže byť izolovaná od svojho kontextu. Toto posúdenie preto nie je absolútne, ale skôr relatívne, keďže závisí od konkrétnych okolností súvisiacich s uzatvorením zmluvy, ( 29 ) včítane kumulatívneho účinku všetkých zmluvných podmienok. ( 30 )

45.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora tiež vyplýva, že tento súd sa nemôže vysloviť k použitiu všeobecných vlastností, ktoré použil normotvorca Únie na vymedzenie pojmu nekalej podmienky na osobitnú podmienku, ktorá musí byť preskúmaná v závislosti od okolností, ktoré predmetný prípad charakterizujú, pričom toto posúdenie prislúcha vnútroštátnemu súdu. ( 31 )

46.

Zmluvná podmienka tak môže byť za určitých okolností považovaná za nekalú a za iných nie, ( 32 ) najmä v závislosti od ceny zaplatenej spotrebiteľom ( 33 ). Posúdenie nekalej povahy by sa tiež mohlo meniť postupom času v závislosti od zmeny práva uplatniteľného na zmluvu. ( 34 )

47.

Samozrejme, existujú zjavne nekalé zmluvné podmienky, čo uľahčuje posúdenie, ktoré vnútroštátnemu súdu prislúcha podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13, avšak bez toho, aby toto posúdenie bolo zbavené svojho konkrétneho charakteru. Takéto podmienky by často odporovali aj kogentným právnym ustanoveniam vnútroštátnych predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľov alebo zmlúv.

48.

Vnútroštátne rozhodnutie, ktoré všeobecným spôsobom konštatuje nekalú povahu zmluvnej podmienky alebo jej nezlučiteľnosť s kogentnými ustanoveniami, by samozrejme malo, ako precedens, významné nepriame účinky na iných predajcov alebo dodávateľov, ktorí vo svojich spotrebiteľských zmluvách používajú rovnaké alebo podobné podmienky, keďže títo predajcovia alebo dodávatelia musia samozrejme očakávať podobné posúdenie v rámci súdneho preskúmania týchto zmlúv. Pravdou ostáva, že posúdenie nekalej povahy sa mení od jednej zmluvy k druhej v závislosti od konkrétnych okolností a práva uplatniteľného na príslušnú zmluvu a podmienku.

49.

Na základe toho považujem režim, ktorý všeobecným spôsobom stanovuje, že nekalá povaha ustanovení všeobecných obchodných podmienok bola určená raz a navždy v rámci súdneho konania in abstracto, len ťažko zlučiteľný, alebo nezlučiteľný s článkom 4 ods. 1 smernice 93/13, ktorý vyžaduje, aby bolo posúdenie nekalej povahy konkrétne a vychádzalo z konkrétnych okolností.

50.

Smernica 93/13 obsahuje vo svojej prílohe zoznam, ktorý jej článok 3 ods. 3 kvalifikuje ako „indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé“. ( 35 )

51.

Komisia pôvodne navrhla zaviesť skutočný „čierny“ zoznam podmienok považovaných za nekalé za každých okolností, potom „šedý“ zoznam podmienok považovaných za nekalé. Tieto prístupy však nezískali podporu Rady Európskej únie, ktorá dala prednosť čisto orientačnému zoznamu. ( 36 ) Súdny dvor potvrdil, že „podmienku uvedenú v zozname nemožno nevyhnutne považovať za nekalú a naopak, podmienku neuvedenú v zozname možno napriek tomu považovať za nekalú“. ( 37 )

52.

Voľba normotvorcu, pokiaľ ide o charakter zoznamu, podľa mňa jasne dokazuje problémy vznikajúce pri určovaní podmienok, ktoré budú nekalé za každých okolností, dokonca aj v prípade takých podmienok, ktoré sú uvedené na tomto zozname a sú považované za obzvlášť problematické, čo sa týka nerovnováhy spôsobenej na úkor spotrebiteľa. ( 38 ). Prejavuje sa to tiež pružnosťou, ktorú ponúka znenie zoznamu. ( 39 )

53.

Pokiaľ pri uplatnení článku 8 smernice 93/13 členský štát „prijme ustanovenia… [, ktoré] obsahujú zoznamy zmluvných podmienok, ktoré sa považujú za neprijateľné“, má v zmysle článku 8a ods. 1 tejto smernice povinnosť informovať o tejto skutočnosti Komisiu. ( 40 ) Na rozdiel od orientačného zoznamu, uvedeného v prílohe tejto smernice, vnútroštátne zoznamy prijaté podľa článku 8 môžu byť záväzné, bez ohľadu na to, či sú „čierne“ alebo „šedé“. ( 41 )

54.

Výraz „prijme ustanovenia“, uvedený v článku 8a ods. 1 smernice 93/13, však podľa mňa znamená, že tento vnútroštátny zoznam musí byť vypracovaný legislatívnou cestou, teda prostredníctvom zákona alebo správnych predpisov prijatých na základe zákona. Mechanizmus stanovený v článku 8 a článku 8a ods. 1 tejto smernice teda vyžaduje, aby normotvorca presne formuloval zakázané podmienky alebo také, ktorých nekalá povaha sa predpokladá, pri starostlivom vyvážení rozdielnych a niekedy konkurenčných záujmov a oznámil tieto podmienky Komisii. Uvádzam, že legislatívny postup schopný zlúčiť zainteresované strany smeruje zo svojej podstaty k prijatiu všeobecných a abstraktných noriem.

55.

Taký režim, ako je režim obhajovaný zástancami prvej výkladovej tézy, však oprávňuje skôr vnútroštátne súdy, než normotvorcu, stanoviť v jednotlivých prípadoch „čierny“ zoznam, na základe ktorého môže byť sankcionované použitie rovnakých alebo zhodujúcich sa podmienok. V tomto kontexte sú podmienky, ktoré sú považované za nekalé, zapísané jedna po druhej do zoznamu nekalých podmienok, ktorý je v skutočnosti vypracovaný predajcami alebo dodávateľmi. Z toho jasne vyplýva, že tento režim nie je porovnateľný s prijatím vnútroštátnych zoznamov povoleným podľa článku 8 smernice 93/13.

56.

Okrem toho tento režim sa mi zdá ťažko zlučiteľný so zásadou zákonnosti trestných činov a trestov, ktorá je zakotvená v článku 49 Charty a ktorá vyžaduje, aby zákon jasne vymedzoval porušenia a tresty za ne. ( 42 )

57.

Vzhľadom na výrazný a rastúci počet zápisov do zoznamu nekalých podmienok ( 43 ) tento režim vyvoláva tiež pochybnosti v súvislosti so zásadou právnej istoty, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, ( 44 ) keďže predajcovia alebo dodávatelia majú určite problémy určiť právnu situáciu, v rámci ktorej konajú, a predvídať jej následky. Tieto pochybnosti sú osobitne vážne, pokiaľ ide o možnosť sankcionovať použitie podmienok, ktoré sú iba „zhodujúce sa“ s podmienkami zapísanými do zoznamu. ( 45 )

58.

Kladie sa tu otázka úzko spätá s vyššie uvedenými úvahami o konkrétnom posúdení nekalej povahy zmluvnej podmienky, o práve predajcu alebo dodávateľa vyvrátiť nekalú povahu podmienok, ktoré používa vo svojich spotrebiteľských zmluvách.

59.

Z výkladu a contrario článku 3 ods. 1 smernice 93/13 vyplýva, že zmluvná podmienka sa nepovažuje za nekalú, ak bola individuálne dohodnutá. ( 46 ) V tomto smere článok 3 ods. 2 tretí pododsek tejto smernice stanovuje, že predajca alebo dodávateľ, ktorý vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz. Vyvodzujem z toho, že smernica 93/13 priznáva predajcovi alebo dodávateľovi prinajmenšom právo preukázať, že namietaná podmienka bola predmetom individuálnej dohody a že na základe toho nie je v konkrétnom prípade nekalá v zmysle tejto smernice.

60.

Právo predajcu alebo dodávateľa podľa článku 3 ods. 2 tretieho pododseku smernice 93/13 predložiť námietky a dôkazy na splnenie svojej dôkaznej povinnosti patrí podľa mňa do všeobecnejšieho a širšieho práva vyplývajúceho z článku 47 Charty, s ohľadom na ktorú musia byť čítané ustanovenia smernice 93/13 ( 47 ).

61.

Článok 47 Charty zaručuje každému, ( 48 ) v situáciách patriacich do pôsobnosti Charty, ( 49 ) právo byť vypočutý, a to ako v rámci správneho konania, tak aj súdneho konania. ( 50 ) Podľa slov Súdneho dvora toto právo zahŕňa možnosť účelne a efektívne oznámiť svoj názor skôr, ako bude prijaté akékoľvek rozhodnutie, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť jeho záujmy, aby príslušný orgán účelne zohľadnil všetky relevantné skutočnosti. ( 51 ) To samozrejme platí pre rozhodnutie ukladajúce predajcovi alebo dodávateľovi peňažnú sankciu.

62.

V rámci takého súdneho preskúmania, aké je predmetom prejednávanej právnej úpravy, by právo predajcu alebo dodávateľa byť vypočutý plnilo dve rozdielne úlohy. Po prvé umožnilo by predajcovi alebo dodávateľovi preukázať, že konkrétne okolnosti, za ktorých bola uzatvorená dotknutá zmluva, boli odlišné od tých, ktoré už boli posudzované v rámci skoršieho konania, ktoré viedlo k vyhláseniu nekalej povahy rovnakej alebo zhodnej podmienky. Po druhé právo byť vypočutý dáva predajcovi alebo dodávateľovi možnosť odvolať sa na dôvody, či už faktickej alebo právnej povahy, ktoré neboli uvedené, bez ohľadu na dôvod tohto neuvedenia, počas skoršieho konania in abstracto a opraviť chyby spôsobené počas tohto konania. ( 52 )

63.

Vyvodzujem z toho, že právo predajcu alebo dodávateľa byť vypočutý sa v rámci smernice 93/13 nemôže obmedzovať na otázku, či namietaná podmienka bola predmetom individuálnej dohody, ale musí zahŕňať každú skutočnosť, ktorá je s ohľadom na článok 4 ods. 1 tejto smernice relevantná pre posúdenie nekalej povahy tejto podmienky. ( 53 ) Predajca alebo dodávateľ by tak mal mať možnosť dokázať, že namietaná podmienka nevytvára za konkrétnych okolností značnú nerovnováhu na úkor spotrebiteľa, preukázaním najmä, že škodlivý vplyv tejto podmienky je vyvážený inými podmienkami tej istej zmluvy, alebo zníženou cenou zaplatenou spotrebiteľom. ( 54 )

64.

Na základe informácií predložených vnútroštátnym súdom a poľskou vládou sa mi zdá, že režim, ktorý vyplýva z prvej výkladovej tézy, dostatočne nezohľadňuje právo predajcu alebo dodávateľa byť vypočutý, keďže tento nemá možnosť odvolať sa, ani počas správnej kontroly, ani v priebehu súdneho preskúmania pred SOKiK a Sąd Apelacyjny w Warszawie VI Wydział Cywilny (Odvolací súd vo Varšave, občianskoprávne oddelenie), na neexistenciu nekalej povahy namietanej podmienky za konkrétnych okolností a predložiť o tom dôkaz. ( 55 ) Ako uvádza vnútroštátny súd, predmetom týchto konaní nie je kontrola nekalej povahy namietanej podmienky ako takej, ale iba jej zhodnosť s podmienkami uvedenými v zozname nekalých podmienok.

65.

Ako uvádza poľská vláda, hoci nemožno vylúčiť, že vnútroštátne súdy pri skúmaní zhodnosti medzi namietanou podmienkou a podmienkou uvedenou v zozname nekalých podmienok zohľadnia skutočnosti uvedené v článku 4 ods. 1 smernice 93/13, ( 56 ) platí však, že toto posúdenie má v každom prípade za cieľ iba určiť zhodnosť alebo podobnosť dvoch podmienok ( 57 ) a že predajca alebo dodávateľ nemôže spochybniť samotnú nekalú povahu namietanej podmienky s odvolaním sa na konkrétne okolnosti, vrátane individuálnej dohody o namietanej podmienke, alebo na nové tvrdenia, ktoré neboli uvedené počas kontroly in abstracto. V tomto režime je preto právo predajcu alebo dodávateľa stanovené v článku 47 Charty predmetom významných obmedzení. ( 58 )

66.

Zároveň právomoc súdu vykonávajúceho súdne preskúmanie je podstatne obmedzená, čo samo osebe vyvoláva otázky v súvislosti s článkom 47 Charty, ktorý vyžaduje „účinný prostriedok nápravy“. ( 59 ) Okrem toho takýto režim by tiež porušil právo spotrebiteľa vzdať sa neuplatnenia nekalej podmienky. ( 60 )

67.

Iste, podľa článku 52 ods. 1 Charty môže právo byť vypočutý podliehať obmedzeniam pod podmienkou, že tieto obmedzenia skutočne zodpovedajú sledovaným cieľom všeobecného záujmu a dodržiavajú zásadu proporcionality. ( 61 ) Poľská vláda v tomto smere uvádza, podľa mňa správne, že vnútroštátna právna úprava sleduje rýchle a účinné zastavenie používania nekalých podmienok v jednotlivých situáciách, ktoré môžu nastať na trhu a vyhnutie sa množstvu súdnych konaní týkajúcich sa zhodných ustanovení všeobecných podmienok používaných inými predajcami alebo dodávateľmi. ( 62 )

68.

Hoci sú tieto úvahy určite pravdivé, nemôžu podľa mňa odôvodniť osobitne závažné obmedzenie práva predajcu alebo dodávateľa byť vypočutý, vyplývajúce z článku 47943 občianskeho súdneho poriadku a z článku 24 ods. 2 bodu 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a spotrebiteľov, tak ako sú vykladané podľa prvej výkladovej tézy, aj pri zohľadnení nie zanedbateľnej výšky pokút, ktoré by mohli byť uložené predajcovi alebo dodávateľovi podľa článku 106 ods. 1 bodu 4 tohto zákona. ( 63 )

69.

Definitívny charakter zápisu podmienok do zoznamu nekalých podmienok posilňuje tiež záver, podľa ktorého predmetná vnútroštátna právna úprava, tak ako je vykladaná podľa prvej výkladovej tézy, nie je v súlade so zásadou proporcionality. ( 64 )

70.

Ako tvrdí Komisia, zdá sa, že existujú alternatívne opatrenia, ktoré by uľahčili účinnú ochranu spotrebiteľov voči nekalým podmienkam a zároveň by zaručili právo predajcu alebo dodávateľa byť vypočutý. Členským štátom nemožno brániť prijať opatrenia stanovujúce predpoklad nekalej povahy určitých ustanovení všeobecných obchodných podmienok, ( 65 ) ktorých použitie by mohlo byť sankcionované, okrem prípadu, ak predajca alebo dodávateľ v priebehu správneho alebo súdneho konania preukáže, že za konkrétnych okolností takými nie sú, najmä preukázaním, že boli predmetom individuálnej dohody.

71.

Napokon, neexistencia účinku erga omnes neznamená, že by konštatovanie nekalej povahy ustanovenia všeobecných obchodných podmienok nemalo odradzujúci účinok, pokiaľ by ostatní predajcovia alebo dodávatelia mali tendenciu zdržať sa používania podobných podmienok. ( 66 )

72.

Ako tvrdí Komisia, smernica 93/13 v zmysle jej článku 7 ods. 2 a 3 umožňuje hromadné žaloby o zdržanie sa konania, ktoré skutočne presahujú zmluvný vzťah v tom zmysle, že sú nezávislé od akéhokoľvek individuálneho sporu a môžu byť podané osobami alebo organizáciami s oprávneným záujmom na ochranu spotrebiteľov. ( 67 ) Ako naznačuje výraz „bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7“ uvedený v článku 4 ods. 1 tejto smernice, žaloby uvedené v článku 7 ods. 2 tej istej smernice majú doplnkový charakter vo vzťahu k individuálnym žalobám. ( 68 )

73.

Článok 7 ods. 2 smernice stanovuje kontrolu in abstracto, ktorá má preventívny a odstrašujúci charakter ( 69 ) a smeruje k určeniu toho, „či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé“, zatiaľ čo článok 7 ods. 3 tej istej smernice umožňuje uplatňovať opravné prostriedky uvedené v článku 7 ods. 2 tejto smernice oddelene alebo spolu voči niekoľkým predajcom alebo dodávateľom z toho istého sektoru alebo ich združeniam.

74.

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že individuálne a hromadné žaloby majú v rámci smernice 93/13 „rozdielne ciele a právne účinky“. ( 70 ) Okrem toho podľa dvadsiateho tretieho odôvodnenia smernice 93/13 hromadné žaloby nezahŕňajú „predbežné overenie všeobecných podmienok používaných v jednotlivých hospodárskych sektoroch“. Vyvodzujem z toho, že kontrola ex ante vykonaná v rámci hromadnej žaloby nemôže predurčovať kontrolu ex post vykonanú v rámci individuálnej žaloby týkajúcej sa iných účastníkov konania, ( 71 ) čo skutočne vylučuje rozšírenie účinkov rozhodnutí prijatých v rámci hromadných žalôb na predajcov alebo dodávateľov, ktorí sa nezúčastnili konania. ( 72 )

75.

Tento záver je posilnený dodatkom, ktorý predstavuje odsek 3 článku 7 smernice 93/13. Podľa môjho názoru by tak nemalo zmysel povoliť začatie konaní s viacerými účastníkmi v zmysle tohto odseku, pokiaľ by rozhodnutia vydané v rámci hromadných žalôb uvedených v článku 7 ods. 2 tej istej smernice už zaväzovali každého predajcu alebo dodávateľa. Prípravné práce tejto smernice tiež svedčia v prospech výkladu, podľa ktorého rozhodnutia prijaté v rámci hromadných žalôb o zdržanie sa konania uvedených v článku 7 ods. 2 a 3 zaväzujú iba účastníkov konkrétnej hromadnej žaloby. ( 73 )

76.

Iste, pokiaľ ide o ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú zriedkavo predmetom individuálnej dohody, posúdenie, ktoré vnútroštátne súdy vykonajú v rámci hromadnej a individuálnej žaloby, bude často podobné, alebo rovnaké, aj keď účastníci konania nebudú tí istí. Z tohto dôvodu by rozhodnutie vydané v rámci hromadnej žaloby predstavovalo silný precedens pre posúdenie, ktoré bude vykonané v rámci neskoršej individuálnej žaloby týkajúcej sa rovnakej alebo zhodnej podmienky a môže dokonca vytvoriť predpoklad o nekalej povahe tejto podmienky. Platí však, že predajca alebo dodávateľ, ktorý sa nezúčastnil konania o hromadnej žalobe, by nemal byť zbavený možnosti, v zmysle článku 3 ods. 2 tretieho pododseku smernice 93/13 a článku 47 Charty, vyvrátiť tento predpoklad v rámci individuálnej žaloby.

77.

Ako zdôrazňuje poľská vláda a Komisia, Súdny dvor v rozsudku Invitel rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 a 2 tejto smernice nebráni rozšíreniu účinkov rozhodnutí konštatujúcich nekalú povahu ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, v rámci žaloby o zdržanie sa konania stanovenej v článku 7 tejto smernice, „voči všetkým spotrebiteľom, ktorí uzavreli zmluvu s dotknutým predajcom alebo dodávateľom, na ktorú sa uplatňujú tie isté [všeobecné podmienky], vrátane tých spotrebiteľov, ktorí neboli účastníkmi konania o zdržanie sa konania“. ( 74 )

78.

Tento výsledok nie je vôbec prekvapivý, je však skôr následkom povahy a cieľa hromadných žalôb o zdržanie sa konania. Pokiaľ bola zmluvná podmienka vyhlásená za neplatnú a bola zakázaná v rámci žaloby o zdržanie sa konania, treba sa samozrejme uistiť, že dotknutý predajca alebo dodávateľ už v žiadnej zo svojich zmlúv nepoužíva tie isté všeobecné podmienky, vrátane podmienky vyhlásenej za nekalú. V opačnom prípade by boli žaloby o zdržanie sa konania stanovené v článku 7 ods. 2 a 3 smernice 93/13 zbavené potrebného účinku.

79.

Súdny dvor v bode 40 rozsudku Invitel práve zdôraznil, že uplatnenie sankcie spočívajúcej v neplatnosti nekalej podmienky voči všetkým spotrebiteľom, ktorí uzavreli s predajcom alebo dodávateľom spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú rovnaké všeobecné obchodné podmienky, „zaručuje, že títo spotrebitelia nie sú uvedenou podmienkou viazaní“ ( 75 ), Súdny dvor tým odkázal na článok 6 ods. 1 smernice 93/13, ktorý členským štátom ukladá, podľa slov Súdneho dvora, povinnosť „vyvodiť všetky dôsledky“, ktoré podľa vnútroštátneho práva vyplývajú z určenia nekalej povahy ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, aby spotrebitelia neboli uvedenými podmienkami viazaní. ( 76 )

80.

Z môjho pohľadu niet pochýb o tom, že táto judikatúra nie je uplatniteľná na predmetný prípad.

81.

V odôvodnení svojho záveru rozsudku Invitel ( 77 ) tak Súdny dvor výslovne odkazuje na body 57 až 61 návrhov generálneho advokáta, ktorý vyjadril „závažné výhrady“, pokiaľ ide o účinok erga omnes voči predajcom alebo dodávateľom, ktorí neboli účastníkmi konania smerujúceho k určeniu nekalej povahy namietanej podmienky, výhrady, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožňujem. ( 78 )

82.

Okrem toho otázka, ktorá sa kládla Súdnemu dvoru vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, a síce rozšírenie sankcie neplatnosti nekalej podmienky vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorí uzavreli s dotknutým predajcom alebo dodávateľom spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahujú rovnaké všeobecné podmienky, bola zjavne odlišná od otázky položenej vnútroštátnym súdom v prejednávanej veci, ktorá sa týka uloženia peňažnej pokuty predajcom alebo dodávateľom, ktorí sa nezúčastnili konania pri kontrole in abstracto.

83.

Široký výklad pôsobnosti rozsudku Invitel ( 79 ), taký, podľa ktorého by sa vzťahovala na právnu úpravu stanovujúcu účinok erga omnes vo vzťahu ku každému predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý sa nezúčastnil konania, sa mi preto nezdá odôvodnený a v každom prípade by nebol v súlade so základnými právami predajcu alebo dodávateľa. ( 80 )

84.

Výklad smernice 93/13, ktorý obhajujem, nemožno spochybniť s ohľadom na články 1 a 2 smernice 2009/22, na ktoré odkázal vnútroštátny súd vo svojej prvej prejudiciálnej otázke.

85.

Smernica 2009/22 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov má za cieľ zabezpečiť plný účinok niektorých smerníc, vrátane smernice 93/13, a predovšetkým bojovať proti neoprávneným zásahom vnútri Únie. ( 81 )

86.

Článok 2 ods. 1 písm. a) až c) smernice 2009/22 v tomto ohľade členským štátom stanovuje, aby určili súdy alebo správne orgány príslušné na hromadné žaloby vo veciach začatých oprávnenými subjektmi v zmysle článku 3 tejto smernice, ktorých cieľom je medzi iným zastavenie každého konania, ktoré je v rozpore so smernicou 93/13, uverejnenie rozhodnutia alebo opravného vyhlásenia a vydanie príkazu voči neúspešnému odporcovi zaplatiť určitú sumu do verejnej pokladnice alebo ľubovoľnému príjemcovi uvedenému vo vnútroštátnych právnych predpisoch v prípade neuposlúchnutia rozhodnutia.

87.

Pokiaľ ide o vzťah medzi smernicou 2009/22 a smernicou 93/13, prvá má doplňujúci charakter vo vzťahu k článku 7 ods. 2 a 3 smernice 93/13, týkajúc sa tiež žalôb o zdržanie sa konania. ( 82 )

88.

Ani v texte smernice 2009/22, ani v prípravných dokumentoch k tejto smernici ( 83 ) nevidím nijaký náznak toho, že členské štáty sú oprávnené priznať rozhodnutiam vydaným v rámci žalôb stanovených v tejto smernici účinok erga omnes vo vzťahu k predajcom alebo dodávateľom, ktorí sa nezúčastnili konania o žalobe o zdržanie sa konania. Ak by to tak bolo, smernica 2009/22 by šla nad rámec režimu stanoveného smernicou 93/13, ktorý sa táto prvá smernica snaží doplniť, čo nemožno predpokladať pri absencii výslovnej vôle normotvorcu Únie.

89.

Zmena práva Únie, ktorá by umožnila členským štátom rozšíriť účinky rozhodnutí vyhlasujúcich určitú zmluvnú podmienku za nekalú vo vzťahu k „obdobným zmluvám“, bola pritom preberaná pod záštitou Komisie. ( 84 ) To však iba potvrdzuje, že takéto riešenie nie je možné pri súčasnom stave práva Únie, a síce v rámci smerníc 93/13 a 2009/22.

90.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú prejudiciálnu otázku, ktorú položil Sąd Apelacyjny w Warszawie VI Wydział Cywilny (Odvolací súd vo Varšave, občianskoprávne oddelenie), takto:

Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v spojení s článkami 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov a s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej uloženie pokuty predajcovi alebo dodávateľovi, ktorý vo svojich spotrebiteľských zmluvách používa ustanovenia všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú považované za zhodné s ustanoveniami, ktoré už boli vyhlásené za nekalé a boli z tohto dôvodu zapísané do verejného zoznamu, pričom tento predajca alebo dodávateľ sa nezúčastnil konania, ktoré viedlo k určeniu nekalej povahy ustanovení uvedených v zozname.