1.

Prekonanie celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy, ktorá vypukla v roku 2008, viedlo v Európskej únii k rôznorodým problémom, ktorými sa opakovane zaoberá aj náš Súdny dvor. V posledných dvoch rokoch mali nepochybne mimoriadny význam dve konania s ústavnoprávnym rozmerom, v ktorých mal Súdny dvor posúdiť zákonnosť určitých opatrení na posilnenie hospodárskej a menovej únie, prijatých na úrovni Únie. ( 2 ) Menej viditeľné, ale rovnako hospodársky, sociálne a politicky významné, sú určité opatrenia členských štátov na stabilizáciu ich jednotlivých vnútroštátnych finančných sektorov a na ochranu sporiacich vkladov občanov Únie. Presne o takéto opatrenie ide v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

2.

V súvislosti s rekapitalizáciou belgicko‑francúzskej spoločnosti Dexia, ktorá sa ocitla v ťažkých turbulenciách, poskytol belgický štát záruku v prospech mnohých fyzických osôb, ( 3 ) ktoré mali svojho času ako akcionári účasť v troch finančných družstvách skupiny ARCO ( 4 ) (ďalej len „finančné družstvá ARCO“ alebo jednoducho „ARCO“). ARCO bola kedysi jedným z hlavných akcionárov spoločnosti Dexia.

3.

Uvedená záruka za podiely v družstvách skupiny ARCO, ktoré vlastnia súkromné osoby (ďalej len „záruka skupiny ARCO“), je v rozpore s právom z dvoch hľadísk.

4.

Zárukou skupiny ARCO sa po prvé zaoberala Európska komisia, ktorá príslušnú záručnú schému v roku 2014 rozhodnutím 2014/686/EÚ ( 5 ) klasifikovala ako štátnu pomoc a vyhlásila ju za nezlučiteľnú s vnútorným trhom. Komisia uložila Belgickému kráľovstvu povinnosť vymôcť všetky s tým spojené výhody a zdržiavať sa akejkoľvek platby v rámci záruky skupiny ARCO. Proti tomuto rozhodnutiu boli podané dve žaloby o neplatnosť, ktoré v súčasnosti prejednáva Všeobecný súd Európskej únie. ( 6 )

5.

Po druhé záruka skupiny ARCO aktivizovala celý rad súkromných a inštitucionálnych investorov v Belgicku, ktorí svoje peniaze neinvestovali do družstevných podielov skupiny ARCO, ale priamo alebo sprostredkovane prostredníctvom holdingových spoločností do akcií spoločnosti Dexia alebo iných kapitálových spoločností a teraz sa cítia znevýhodnení, pretože nemohli využiť výhody takejto záruky. Svojimi žalobami proti belgickému štátu iniciovali právny spor, ktorý sa medzičasom dostal na Grondwettelijk Hof (Ústavný súd Belgického kráľovstva).

6.

Náš Súdny dvor sa teraz na základe návrhu belgického Ústavného súdu musí zaoberať obidvomi aspektmi záruky skupiny ARCO. Okrem platnosti rozhodnutia Komisie 2014/686 musí Súdny dvor preskúmať, či je záručná schéma, akou je tá belgická, zlučiteľná s pravidlami práva Únie o systémoch ochrany vkladov podľa smernice 94/19/ES ( 7 ), ako aj so zákazom štátnej pomoci podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

7.

Právny rámec tohto prípadu je určený jednak článkami 107, 108, 296 ZFEÚ, ako aj článkami 20 a 21 Charty základných práv, a jednak smernicou 94/19 ( 8 ). Následne sa obmedzím výlučne na reprodukciu relevantných ustanovení smernice.

8.

Na účely smernice 94/19 sú v jej článku 1 obsiahnuté okrem iného tieto definície pojmov:

…

…“

9.

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 94/19 znie takto:

„Každý členský štát zabezpečí, aby na jeho území bol zavedený a oficiálne uznaný jeden alebo viac systémov ochrany vkladov. Okrem okolností uvedených v druhom pododseku a v odseku 4 žiadna úverová inštitúcia povolená v tomto členskom štáte podľa článku 3 smernice 77/780/EHS nemôže prijímať vklady, ak nie je členom takéhoto systému.“

10.

Subsidiárne treba odkázať na článok 2 smernice 94/19:

„Z náhrad prostredníctvom systémov ochrany vkladov sa vylučujú nasledujúce vklady a listiny:

11.

Z belgického práva je v prvom rade relevantný zákon z 22. februára 1998, ktorým sa stanovuje základný štatút Belgickej národnej banky (ďalej len „zákon o Belgickej národnej banke“).

12.

Kráľovským výnosom z 3. marca 2011, ktorý bol neskôr ratifikovaný belgickým parlamentom, ( 9 ) bol od 1. apríla 2011 do zákona o Belgickej národnej banke zavedený nový článok 36/24, ktorý v znení relevantnom pre konanie vo veci samej znie v relevantnej časti takto:

…

Kráľovské výnosy… strácajú účinok, ak do dvanástich mesiacov odo dňa, keď nadobudli účinnosť, nie sú potvrdené zákonom. Potvrdenie pôsobí spätne ku dňu nadobudnutia účinnosti kráľovského výnosu. Kráľovskými výnosmi, ktoré boli vydané na základe odseku 1 bodov 2 až 6, sa zaoberá rada ministrov.

…“

13.

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, uvedené ustanovenie – ako aj právne úpravy, ktoré mu predchádzali ( 10 ), – bolo prijaté v kontexte celosvetovej hospodárskej a finančnej krízy z roku 2008. Ustanovenie má umožniť, aby sa prijali včasné opatrenia na účely ohraničenia rozsahu a následkov prípadnej náhlej krízy na finančných trhoch alebo vážnej hrozby systémovej krízy. Belgický zákonodarca zastával okrem toho osobitne vzhľadom na finančné družstvá názor, že ich podiely sa v určitých prípadoch vyznačovali všetkými znakmi sporiaceho produktu, takže museli byť chránené rovnakým spôsobom ako bankové vklady alebo určité druhy životného poistenia.

14.

Na základe článku 36/24 § 1 ods. 1 bodu 3 zákona o Belgickej národnej banke bol potom prijatý kráľovský výnos z 10. októbra 2011, ktorým sa umožnilo, aby sa schválené družstvá pôsobiace vo finančnom sektore mohli dobrovoľne podieľať na mimoriadnom fonde na ochranu vkladov a životného poistenia, ktorý bol v roku 2008 zavedený v Belgicku. Uvedený fond bol zároveň premenovaný na „mimoriadne fondy na ochranu vkladov, životného poistenia a majetku schválených družstiev“.

15.

Kráľovským výnosom zo 7. novembra 2011 bola napokon prijatá žiadosť troch schválených družstiev skupiny ARCO, menovite družstiev Arcopar, Arcofin a Arcoplus, na ochranu ich majetku. Iné žiadosti družstiev na udelenie takýchto záruk neboli podané.

16.

Ústavný súd Belgického kráľovstva sa teraz v troch spojených konaniach zaoberá otázkou Raad van State (Štátna rada, Belgicko), týkajúcej sa ústavnosti článku 36/24 zákona o Belgickej národnej banke, čiže ustanovenia, ktoré bolo belgickým zákonodarcom – ako som už uviedla – prijaté ako reakcia na celosvetovú hospodársku a finančnú krízu, ktorá vypukla v roku 2008.

17.

Podnetom pre toto preskúmanie ústavnosti zákonov je záručná schéma na ochranu podielov určitých schválených finančných družstiev vytvorená belgickým štátom na základe článku 36/24 § 1 ods. 1 bodu 3 zákona o Belgickej národnej banke, pokiaľ tieto podiely vlastnia fyzické osoby, a to do zákonom stanovenej výšky 100000 eur na jedného investora.

18.

Zámer poskytnúť takúto záruku bol už pred nejakým časom predmetom dvoch vládnych oznámení, konkrétne najprv 10. októbra 2008 a potom opäť 21. januára 2009. ( 11 ) Oznámenie z 21. januára 2009 v ten istý deň zverejnila na svojej internetovej stránke aj ARCO.

19.

Belgický štát spomínanú záručnú schému oznámil Európskej komisii až 7. novembra 2011, teda v deň prijatia finančných družstiev ARCO do belgického systému ochrany vkladov prostredníctvom kráľovského výnosu. ( 12 )

20.

Ústavný súd musí teraz na návrh štátnej rady objasniť, či je záručná schéma stanovená v článku 36/24 § 1 ods. 1 bode 3 zákona o Belgickej národnej banke zlučiteľná so zásadami rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ako sú zakotvené v článkoch 10 a 11 belgickej Ústavy. Výhrada žalobcov pred Štátnou radou v podstate znie, že spomínaná záručná schéma vedie k diskriminácii medzi súkromnými akcionármi finančných družstiev a rôznymi akcionármi iných kapitálových spoločností a subjektov pôsobiacich na trhu.

21.

Ústavný súd na účely svojho ústavnoprávneho posúdenia článku 36/24 zákona o Belgickej národnej banke žiada predbežne o vysvetlenie otázky, či belgický štát prostredníctvom spornej záručnej schémy porušil právo Únie, konkrétne jednak pravidlá ochrany vkladov, a jednak právo štátnej pomoci. V záujme objasnenia tejto predbežnej otázky považuje za potrebné rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke.

22.

Rozsudkom z 5. februára 2015, ktorý bol doručený 19. februára 2015, belgický Ústavný súd nášmu Súdnemu dvoru predložil podľa článku 267 ZFEÚ tieto prejudiciálne otázky: ( 13 )

23.

Vnútroštátny súd v januári 2016 na žiadosť Súdneho dvora podľa článku 101 rokovacieho poriadku bližšie vysvetlil relevantnosť druhej až šiestej prejudiciálnej otázky pre spor vo veci samej.

24.

Písomné pripomienky v konaní pred Súdnym dvorom podali žalobcovia v konaní vo veci samej (jednak pán Vervloet a i., jednak obec Schaerbeek a Pensionsfonds Ogeo Fund), tri finančné družstvá skupiny ARCO zúčastnené na konaní vo veci samej ako vedľajší účastníci konania (Arcopar, Arcofin a Arcoplus), ako aj Belgické kráľovstvo a Európska komisia. Títo istí účastníci konania boli zastúpení aj na pojednávaní, ktoré sa konalo 6. apríla 2016.

25.

Vnútroštátny súd chce prostredníctvom svojho rozsiahleho zoznamu otázok v podstate zistiť, či belgický štát porušil právo Únie tým, že v súvislosti s hospodárskou a finančnou krízou, ktorá vypukla v roku 2008, uviedol do života záručnú schému v prospech súkromných akcionárov určitých finančných družstiev.

26.

Predtým, než sa začnem venovať obsahovému posúdeniu prejudiciálnych otázok, je nutné povedať niekoľko slov o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Niektorí účastníci konania totiž spochybnili relevantnosť právnych problémov práva Únie pre rozhodnutie s odôvodnením, že v spore vo veci samej je podstatné iba belgické ústavné právo a ani smernica 94/19, ani právo štátnej pomoci – ako ani otázka selektívnej povahy štátnej pomoci – s tým nemajú nič spoločné.

27.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že pri prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že výklad alebo posúdenie platnosti právnej normy Únie nijako nesúvisí s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi nevyhnutnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili. ( 14 )

28.

O tom v prejednávanom prípade nemôže byť reč.

29.

Belgický Ústavný súd bol v prejednávanej veci bezpochyby vyzvaný, aby spornú záručnú schému podľa článku 36/24 § 1 ods. 1 bodu 3 zákona o Belgickej národnej banke preskúmal z hľadiska zásad rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ako sú zakotvené v článkoch 10 a 11 belgickej Ústavy. Ústavný súd však v tejto súvislosti zjavne považuje otázky týkajúce sa práva Únie, ktoré predložil, za prvoradé. Naznačil to už vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania a vo svojich doplňujúcich vysvetlivkách podľa článku 101 rokovacieho poriadku. Aj na pojednávaní pred naším Súdnym dvorom to jasne vyjadrili účastníci konania, najmä obec Schaerbeek a Ogeo Fund.

30.

Ústavný súd sa najskôr veľmi presvedčivo venuje prejudiciálnej otázke, či je sporná záručná schéma v súlade s právom Únie. Z toho potom vyvodzuje závery pre existenciu alebo neexistenciu zakázaného rozdielneho zaobchádzania v zmysle belgickej ústavy.

31.

Ak by totiž z práva Únie vyplývalo, že uvedená záručná schéma je právom Únie povolená (napríklad preto, lebo z ustanovení o ochrane vkladov podľa smernice 94/19 vyplýva tomu zodpovedajúca povinnosť pre belgický štát), tak by to mohlo predstavovať aj odôvodnenie prípadného rozdielneho zaobchádzania s akcionármi. Ak sa naproti tomu preukáže, že právo Únie bráni takejto záručnej schéme (napríklad preto, lebo pri jej zavedení neboli dodržané pravidlá smernice 94/19 alebo požiadavky práva štátnej pomoci), tak by táto právna úprava pravdepodobne nemohla odôvodňovať rozdielne zaobchádzanie s akcionármi v zmysle belgickej Ústavy.

32.

Prejudiciálne otázky tak nie sú zjavne irelevantné pre rozhodnutie sporu vo veci samej a o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania preto nemožno pochybovať.

33.

Od Súdneho dvora sa z obsahového hľadiska žiada, aby na jednej strane posúdil záručnú schému, akou je tá belgická, podľa pravidiel práva Únie týkajúcich sa ochrany vkladov (prvá prejudiciálna otázka, k tomu pozri hneď kapitolu 1), a na druhej strane ju posúdil z hľadiska zákazu štátnych pomocí vyplývajúceho z práva Únie (druhá až šiesta prejudiciálna otázka, k tomu pozri kapitolu 2 nižšie).

34.

Vnútroštátny súd žiada prostredníctvom svojej prvej otázky v podstate objasnenie toho, či je sporná záručná schéma v súlade s požiadavkami práva Únie týkajúcimi sa ochrany vkladov. Ústavný súd kladie na tieto účely otázku nášmu Súdnemu dvoru týkajúcu sa významu článku 2 a článku 3 smernice 94/19, ktoré sa vykladajú vo svetle článkov 20 a 21 Charty základných práv a všeobecnej zásady rovnosti zaobchádzania.

35.

Zatiaľ čo ARCO zastáva názor, že záručná schéma je povolená na základe zmyslu a účelu ochrany vkladov obsiahnutej v smernici 94/19, obec Schaerbeek a Ogeo Fund zastávajú opačné stanovisko. Belgicko a Komisia sa domnievajú, že smernica takúto záručnú schému v zásade ani neprikazuje, ani nezakazuje. Súkromní žalobcovia na strane pána Vervloeta zdôrazňujú, že záručnú schému nemožno chápať ako vykonávanie smernice 94/19 a rozšírenie ochrany vkladov na podiely finančných družstiev je v rozpore s logikou systému.

36.

Ako následne vysvetlím, smernica 94/19 má k spornej problematike v zásade neutrálny postoj. Rozšírenie ochrany vkladov na podiely finančných družstiev nie je podľa smernice ani prikázané [k tomu pozri hneď časť a)], ani zakázané [k tomu pozri ďalej časť b) nižšie].

37.

Najprv treba objasniť, či bolo podľa smernice 94/19 žiaduce rozšíriť vnútroštátny systém ochrany vkladov, akým je belgický systém, aj na podiely vo finančných družstvách, ktoré vlastnia súkromné osoby.

38.

Povinnosť členských štátov zabezpečiť na svojom danom území zriadenie a úradné potvrdenie systémov ochrany vkladov vyplýva z článku 3 ods. 1 smernice 94/19. Otázka, aký dosah má táto povinnosť, sa posúdi vzhľadom na vecnú a osobnú pôsobnosť smernice.

39.

Z vecného hľadiska sa smernica 94/19 vzťahuje na vklady. Podľa definície v článku 1 bode 1 smernice ide pritom o aktívny zostatok na účtoch, ktorý má byť splatený majiteľovi, ako aj pohľadávky potvrdené listinou.

40.

Ani jedno, ani druhé sa však podľa dostupných informácií nezhoduje s podielmi belgických finančných družstiev, akými sú družstvá skupiny ARCO. V prípade takýchto podielov totiž v podstate ide o účasť na vlastnom imaní dotknutého podniku, zatiaľ čo vklady sa vyznačujú tým, že patria ku kapitálovej pôžičke úverovej inštitúcie.

41.

Okrem toho splatné vklady sa vrátia majiteľom v nominálnej hodnote, prípadne aj s pripočítaním dohodnutého zúročenia a s odpočítaním prípadných poplatkov a daní, zatiaľ čo finančná suma, ktorá sa vyplatí spoločníkovi po jeho vystúpení z daného družstva, odzrkadľuje vývoj výnosov tohto podniku a v dôsledku toho môže byť niekedy vyššia, inokedy nižšia.

42.

Nadobudnutie podielu v družstve investorom, aj keď ho investor považuje za sporiaci produkt, nemožno porovnať ani tak s vkladom na bankový účet alebo s nadobudnutím dlhopisu ako skôr s kúpou akcie, na ktorú sa podľa smernice 94/19 nevzťahuje záruka.

43.

Mimochodom, predmetné podiely belgických finančných družstiev nemožno postaviť na roveň ani podielom v stavebných sporiteľniach, ako sú spomínané v článku 1 bode 1 ods. 2 smernice 94/19. Po prvé toto mimoriadne rozšírenie pojmu vklad sa totiž už len na základe svojho znenia týka výlučne podielov britských a írskych stavebných sporiteľní, zatiaľ čo finančné družstvá podľa belgického práva sa v ustanovení nespomínajú. Po druhé táto osobitná právna úprava sa výslovne nevzťahuje na podiely kapitálového charakteru. Práve o to – o účasť na vlastnom imaní – však ide, ako som už uviedla, v prípade sporných podielov vo finančných družstvách, akými sú družstvá skupiny ARCO.

44.

Z hľadiska osobnej pôsobnosti je smernica 94/19 uplatniteľná iba na úverové inštitúcie. Podľa vymedzenia pojmu v článku 1 ods. 4 smernice ide v tejto súvislosti o podniky, ktorých činnosť spočíva v prijímaní vkladov alebo iných splatiteľných peňažných prostriedkov od verejnosti a poskytovaní úverov na ich vlastný účet.

45.

Aj toto však chýba v prípade finančných družstiev, ktorých sa týka sporná belgická záručná schéma. Podľa zhodných vyjadrení všetkých účastníkov konania, vrátane samotnej skupiny ARCO, totiž finančné družstvá, ako napríklad družstvá skupiny ARCO, nie sú úverové inštitúcie. Ani neprijímajú vklady od verejnosti, ani neposkytujú pravidelne úvery na vlastný účet, ako je to typické pre banky.

46.

Nič iné nevyplýva v prípade, ak sa smernica 94/19 vykladá vo svetle zásady rovnosti zaobchádzania, ktorá je základnou zásadou práva Únie, ako to naznačuje belgický Ústavný súd vo svojej prejudiciálnej otázke.

47.

Zásada rovnosti zaobchádzania predstavuje základnú zásadu práva Únie zakotvenú v článkoch 20 a 21 Charty základných práv. ( 15 ) Nemožno ju rozdielne vykladať a uplatňovať v závislosti od právnej oblasti.

48.

Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnosti zaobchádzania zakazuje, aby sa s podobnými situáciami zaobchádzalo rozdielne alebo s rozdielnymi situáciami rovnako, ak takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené. ( 16 )

49.

Ako som už vyššie uviedla, ( 17 ) predmetné podiely vo finančných družstvách sa vzhľadom na predmet ochrany vkladov v zmysle práva Únie podstatne odlišujú od klasických vkladov v prípade úverových inštitúcií, aj keď sa v niektorých aspektoch – napríklad vo vzťahu k ich zdaňovaniu, reguláciu prostredníctvom štátu a ich obľúbenosť u verejnosti – môžu podobať klasickým sporiacim produktom. Na základe toho z dôvodu rovnosti zaobchádzania právo Únie v žiadnom prípade neprikazuje rozšíriť pôsobnosť vnútroštátneho systému ochrany vkladov, akým je ten belgický, na takéto podiely v družstvách.

50.

Belgicku preto ani zo smernice 94/19, ani zo základnej zásady rovnosti zaobchádzania nevyplývala povinnosť, aby svoj vnútroštátny systém ochrany vkladov rozšírilo na túto formu majetkovej investície.

51.

Ďalej treba vysvetliť, či smernica 94/19 zakazovala rozšírenie vnútroštátneho systému ochrany vkladov, akým je ten belgický, aj na podiely vo finančných družstvách, ktoré vlastnia súkromné osoby.

52.

Na účely zodpovedania tejto otázky je v prvom rade podstatný článok 2 druhá zarážka smernice 94/19. Podľa tohto ustanovenia z náhrad prostredníctvom systémov ochrany vkladov sa vylučujú všetky nástroje, ktoré patria pod vymedzenie vlastné finančné zdroje v článku 2 smernice 89/299, kam napokon patrí aj „základné imanie“.

53.

Na prvý pohľad sa zdá tento dôvod vylúčenia v prejednávanej veci skutočne relevantný. Ako som už totiž vyššie uviedla, v prípade predmetných podielov vo finančných družstvách ide o nástroj, ktorým investor, podobne ako pri kúpe akcií, nadobudne účasť na vlastnom imaní daného podniku. ( 18 )

54.

Pri podrobnejšom posúdení sa však ukazuje, že dôvod vylúčenia v článku 2 druhej zarážke smernice 94/19 sa vzťahuje len na vlastné finančné zdroje úverových inštitúcií. V ustanovení je totiž reč výlučne o „vlastných finančných zdrojoch“, „ktoré patria pod vymedzenie… v článku 2 smernice 89/299 o vlastných finančných zdrojoch“. Ako som už uviedla, ( 19 ) práve v prípade schválených finančných družstiev podľa belgického práva nejde o takéto úverové inštitúcie.

55.

Článok 2 druhá zarážka smernice 94/19 tak v zásade nebráni rozšíreniu vnútroštátneho systému ochrany vkladov na podiely súkromných osôb vo finančných družstvách.

56.

Navyše okolnosť, že smernica vo veciach ochrany vkladov stanovuje iba minimálnu harmonizáciu, ( 20 ) svedčí o voľnej úvahe členských štátov, pokiaľ ide o zahrnutie ďalších situácií, ktoré nie sú uvedené právom Únie, do svojich vnútroštátnych systémov ochrany vkladov.

57.

Členské štáty jednako nemajú úplnú voľnosť v ľubovoľnom rozšírení svojich vnútroštátnych systémov ochrany vkladov nad rámec predmetu zabezpečenia stanoveného v smernici 94/19, ktorým sú vklady v úverových inštitúciách, na iné skutkové podstaty. Je pravda, že v tejto súvislosti členské štáty nie sú povinné rešpektovať zásadu rovnosti zaobchádzania vyplývajúcu z práva Únie, pretože táto zásada je pre vnútroštátne orgány záväzná iba pri výkone práva Únie (pozri článok 51 ods. 1 Charty základných práv). Nesmú však narušiť užitočný účinok systému ochrany vkladov, ktorý sa má na celom vnútornom trhu uskutočniť prostredníctvom smernice 94/19.

58.

Ako v tejto súvislosti Komisia správne zdôrazňuje, k takémuto narušeniu užitočného účinku ochrany vkladov by mohlo dôjsť, ak by členský štát stanovil vo svojom vnútroštátnom systéme ochrany vkladov väčší rozsah rizík, ktoré priamo nesúvisia s účelom tohto systému. Čím vyššie sú totiž riziká, ktoré sa majú poistiť, tým rozdrobenejšia je ochrana vkladov a o to menej môže systém ochrany vkladov – pri v podstate rovnakých prostriedkoch – prispieť k uskutočneniu cieľa smernice 94/19, ktorý spočíva v napomáhaní zosúladeného rozvoja činnosti úverových inštitúcií, zvyšovaní stability bankového systému a ochrane vkladateľov. ( 21 )

59.

Otázku, či sporná záručná schéma skutočne narúša užitočný účinok belgického systému ochrany vkladov, musia posúdiť vnútroštátne súdy. V tejto súvislosti budú musieť zohľadniť skutočnosť, že záruka, akou je záruka skupiny ARCO, zahŕňa do systému ochrany vkladov veľký počet malých investorov, že finančné družstvá v minulosti nijako neprispeli k financovaniu systému ( 22 ), a že celkovo boli do systému prijaté iba pár dní pred vznikom poistnej udalosti, konkrétne asi mesiac pred rozhodnutím o ich dobrovoľnej likvidácii. Z vnútroštátneho systému ochrany vkladov tak získajú zjavne lukratívnejšie protiplnenie ako iné podniky, ktoré sú ako platcovia príspevkov už dlhší čas súčasťou systému.

60.

Okrem toho je samozrejmé, že ani iné pravidlá práva Únie – najmä požiadavky práva štátnej pomoci podľa článkov 107 a 108 ZFEÚ ( 23 ) – nesmú byť porušené.

61.

V konečnom dôsledku sa má teda smernica 94/19 vykladať v tom zmysle, že členským štátom neukladá povinnosť, ale ani im nebráni, aby podiely fyzických osôb v schválených finančných družstvách zahrnuli do svojich jednotlivých vnútroštátnych systémov ochrany vkladov, pokiaľ sa tým nenaruší užitočný účinok ochrany vkladov alebo sa neporušia iné pravidlá práva Únie.

62.

Vnútroštátny súd sa svojou druhou až šiestou prejudiciálnou otázkou pýta, či je záručná schéma, akou je tá v spornom prípade, v rozpore s požiadavkami práva Únie vyplývajúcimi z práva štátnej pomoci. Ústavnému súdu ide v podstate o objasnenie otázky, či v prípade tejto záručnej schémy išlo o novú štátnu pomoc v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ, ktorá mala byť oznámená Komisii, a ktorá nesmela byť pred schválením Komisiou poskytnutá: táto problematika tvorí celkovo hlavnú líniu druhej až šiestej otázky.

63.

Naproti tomu zlučiteľnosť záručnej schémy s vnútorným trhom, najmä vo svetle článku 107 ods. 3 písm. b) ZFEÚ, ku ktorej sa vyjadrili viacerí účastníci konania pred Súdnym dvorom, nie je predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Ústavný súd.

64.

Vnútroštátny súd svojou druhou otázkou predkladá Súdnemu dvoru najprv návrh na preskúmanie platnosti rozhodnutia 2014/686. Pokiaľ totiž súd Únie nevyhlási toto rozhodnutie v dôsledku žaloby alebo návrhu na začatie prejudiciálneho konania za neplatné, Ústavný súd zostáva naďalej viazaný hodnotením Komisie obsiahnutým v tomto rozhodnutí, ( 24 ) podľa ktorého ide v prípade záruky skupiny ARCO o novú štátnu pomoc, ktorá bola vykonaná protiprávne, ktorej výhody treba vymôcť späť a v rámci ktorej sa treba zdržať akejkoľvek platby.

65.

Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, tri finančné družstvá skupiny ARCO v spore vo veci samej spochybňujú platnosť rozhodnutia 2014/686 pred belgickými súdmi (Ústavný súd a štátna rada) v podstate tými istými argumentmi, ktorými odôvodnili aj svoju žalobu o neplatnosť podanú proti tomuto rozhodnutiu na Všeobecný súd Európskej únie. ( 25 ) Náš Súdny dvor teda prostredníctvom preskúmania platnosti tohto rozhodnutia napokon nielenže zaujme dôležité usmernenie na účely konania pred vnútroštátnym súdom, ale vydá aj určité predbežné rozhodnutie na účely prejednávaného prvostupňového konania pred súdmi Únie. ( 26 )

66.

Výhrady skupiny ARCO proti rozhodnutiu 2014/686 zhrnuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa vzťahujú jednak na pojem štátnej pomoci podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, a jednak na povinnosť odôvodnenia, ktorá Komisii vyplýva z článku 296 ods. 2 ZFEÚ. Obom aspektom sa budem teraz postupne venovať.

67.

Podľa článku 107 ods. 1 ZFEÚ, „ak nie je zmluvami ustanovené inak, pomoc poskytovaná v akejkoľvek forme členským štátom alebo zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru, je nezlučiteľná s vnútorným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi“.

68.

Kvalifikácia „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ si vyžaduje, aby sa splnili všetky podmienky uvedené v tomto ustanovení. ( 27 )

69.

Po prvé musí ísť o zásah štátu alebo zo štátnych prostriedkov. Po druhé zásah musí byť schopný ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie musí príjemcu zvýhodňovať. Po štvrté musí porušovať hospodársku súťaž alebo hroziť jej porušením. ( 28 )

70.

Podľa ustálenej judikatúry pri preskúmaní týchto podmienok nie je ani tak podstatný subjektívny cieľ vnútroštátnych orgánov (sporná záručná schéma nepochybne spočíva na dobrom úmysle ochrániť súkromné osoby pred stratou ich úspor a zároveň prispieť k stabilizácii vnútroštátneho finančného systému), ale účinky prijatého opatrenia. ( 29 )

71.

V prejednávanom prípade je po prvé sporné, či belgická záručná schéma predstavuje selektívnu výhodu pre družstvá skupiny ARCO (tretia podmienka pojmu štátna pomoc), a po druhé, či je schopná ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, ako aj porušovať hospodársku súťaž na vnútornom trhu (druhá a štvrtá podmienka pojmu štátna pomoc). ( 30 )

72.

Komisia najprv v odôvodneniach 80 až 84 rozhodnutia 2014/686 uvádza, že ARCO bola „jediným skutočným príjemcom záručnej schémy“.

73.

ARCO proti tomu namieta, že skutočnými príjemcami záručnej schémy boli jednak súkromní majitelia podielov vo finančných družstvách skupiny ARCO, pretože im bola výslovne zaručená náhrada ich majetku do výšky 100000 eur, a jednak Dexia, ktorú mala spomínaná záručná schéma pomôcť zachrániť.

74.

Takáto námietka však nie je relevantná. Okolnosť, že iné dotknuté osoby – súkromní majitelia podielov vo finančných spoločnostiach, ako aj Dexia – mohli požívať výhody spornej záručnej schémy, totiž sama osebe v žiadnom prípade nevylučuje, že aj samotnú skupinu ARCO treba považovať za príjemcu, dokonca za hlavného príjemcu danej právnej úpravy (alebo – slovami Komisie – za „jediného skutočného príjemcu“).

75.

ARCO v tejto súvislosti nespomenula najmä skutočnosť, že za pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa považujú intervencie, ktoré sú bez ohľadu na formu spôsobilé priamo alebo nepriamo zvýhodniť niektoré podniky. ( 31 ) Z belgickej záručnej schémy vyplývala pre skupinu ARCO ako pre podnik pôsobiaci vo finančnom sektore nepochybne prinajmenšom nepriama výhoda. ARCO bola totiž až prostredníctvom tejto záručnej schémy uchránená pred hroziacim odchodom svojich súkromných investorov z troch finančných družstiev skupiny ARCO ( 32 ) a zároveň postavená do situácie spolupracovať na v tom čase plánovanej rekapitalizácii spoločnosti Dexia ako hlavná akcionárka. Okrem toho treba pripomenúť, že to boli samotné finančné družstvá skupiny ARCO, na rozdiel od všetkých ostatných finančných družstiev, ktoré podali žiadosť o zapojenie sa do záručnej schémy. Takúto žiadosť by určite neboli podali, ak by si od nej nesľubovali konkrétne hospodárske zvýhodnenie.

76.

Málo presvedčivý je aj protiargument skupiny ARCO, že úbytok vlastného imania pre tri finančné družstvá skupiny ARCO nemusel pôsobiť nevyhnutne znevýhodňujúco. Ak sa totiž zníži vlastné imanie podniku, zvýši sa tak jeho ukazovateľ finančnej páky a zhorší sa jeho bonita, takže v budúcnosti bude môcť tento podnik získať nový majetok len za menej výhodných podmienok. Toto hľadisko nemožno zanedbať práve v situácii, o akú ide v prípade skupiny ARCO, ktorá sa svojho času v rámci spolupráce na pokuse o záchranu spoločnosti Dexia výrazne hospodársky angažovala.

77.

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ zakazuje pomoc, ktorá „zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovaru“, teda selektívnu pomoc. ( 33 ) Táto selektívna povaha zvýhodnenia sa podľa judikatúry vyznačuje tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov alebo výrobu určitých druhov tovarov oproti iným podnikateľom alebo druhom tovarov, ktorí by sa vzhľadom na cieľ sledovaný týmto režimom nachádzali v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. ( 34 )

78.

Komisia v odôvodneniach 100 až 107 rozhodnutia 2014/686 uvádza, že sporná záručná schéma poskytuje skupine ARCO zvýhodnenie, ktoré je „jednoznačne selektívne“ ( 35 ).

79.

ARCO naproti tomu popiera, že by mala úžitok z takéhoto selektívneho zvýhodnenia. Podľa nej sa finančné družstvá nachádzajú fakticky a právne v situácii, ktorá je porovnateľná so situáciou poskytovateľov klasických sporiacich produktov, takže rozšírenie belgickej ochrany vkladov na majiteľov podielov v takýchto finančných družstvách bolo úplne v súlade so systémom.

80.

Toto tvrdenie však nie je presvedčivé. Ako som už vyššie bližšie uviedla v súvislosti so smernicou 94/19, podiely vo finančných družstvách, akými sú družstvá skupiny ARCO, sú vzhľadom na ciele ochrany vkladov porovnateľné skôr s akciami než s klasickými vkladmi v úverových inštitúciách. ( 36 ) Spomínané finančné družstvá navyše podľa svojich vlastných údajov nemajú charakter úverovej inštitúcie. ( 37 )

81.

Finančné družstvá, akými sú družstvá skupiny ARCO, sa tak vzhľadom na ciele sledované ochranou vkladov neocitli v situácii porovnateľnej so situáciou úverových inštitúcií, z ktorej by prirodzene vyplývalo jej začlenenie do belgického systému ochrany vkladov prostredníctvom spornej záručnej schémy. Naopak, ich situácia bola porovnateľná skôr so situáciou podnikov, ktoré svoje obchodné podiely ponúkajú na predaj vo forme akcií a verejnosti tak ponúkajú určitý druh majetkovej investície, ktorá v zásade nepodlieha ochrane vkladov.

82.

Nič iné nevyplýva ani z rozsudku Paint Graphos, na ktorý odkázali ARCO a Belgicko. ( 38 )

83.

V spomínanom rozsudku sa Súdny dvor venoval otázke v oblasti daňového práva, za akých podmienok je členským štátom poskytnuté zvýhodnenie selektívne, takže môže predstavovať štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. V tomto rozsudku je skrátka pre selektívnu povahu podstatné to, že toto opatrenie sa odchyľuje od uvedeného spoločného systému, pretože zavádza rozdiely medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa vzhľadom na cieľ sledovaný daňovým systémom dotknutého členského štátu nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. ( 39 )

84.

Podľa „spoločného systému“, o ktorý ide v prejednávanom prípade, majetkové investície v zásade nepodliehajú ochrane vkladov. Ochrana vkladov sa vzťahuje iba na vklady v úverových inštitúciách, zatiaľ čo vklady, ktoré majú formu účasti na podniku a ich hodnota závisí od vývoja výnosov tohto podniku, v zásade nepožívajú takúto ochranu.

85.

Ak teraz Belgicko jednako podriadi ochrane vkladov určité formy účasti v podniku – v prejednávanom prípade podiely súkromných osôb na majetku schválených finančných družstiev – zavádzajú sa tak – slovami rozsudku Paint Graphos – „rozdiely medzi hospodárskymi subjektmi“.

86.

Rozlišuje sa medzi finančnými družstvami na jednej strane a inými družstvami alebo spoločnosťami na strane druhej, teda medzi hospodárskymi subjektmi, ktoré sa – napriek niektorým osobitným vlastnostiam, ktoré môžu vyplývať z ich konkrétnej právnej formy ( 40 ) – vzhľadom na ciele ochrany vkladov v každom prípade nachádzajú v porovnateľnej skutkovej a právnej situácii. Všetky tieto podniky totiž môžu svoj majetok otvoriť súkromným investorom. Iba účasť na majetku prvej skupiny družstiev, teda finančných družstiev, však požíva ochranu vkladov.

87.

Aj podľa kritéria, ktoré Súdny dvor vyjadril v rozsudku Paint Graphos a v niektorých ďalších rozsudkoch, ( 41 ) tak existuje selektívne zvýhodnenie finančných družstiev.

88.

Komisia teda v rozhodnutí 2014/686 celkom správne predpokladá, že finančné družstvá skupiny ARCO získali prostredníctvom spornej záručnej schémy selektívnu výhodu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

89.

ARCO okrem toho kritizuje predpoklad Komisie v odôvodneniach 108 a 109 rozhodnutia 2014/686, že spornou záručnou schémou sa „skresľuje hospodárska súťaž“ a že „má… bez akýchkoľvek pochybností vplyv na obchod v celej Únii“.

90.

Prevažná časť argumentov zhrnutých v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktoré ARCO v tejto súvislosti uviedla, však opäť vychádza z údajnej podobnosti medzi podielmi finančných družstiev a klasickými sporiacimi vkladmi. Už vyššie v inej súvislosti som uviedla, že tieto argumenty nie sú dôvodné. ( 42 )

91.

Odhliadnuc od toho treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora na účely kvalifikovania vnútroštátneho opatrenia ako štátnej pomoci nie je potrebné preukázať skutočný dosah dotknutej pomoci na obchod medzi členskými štátmi a skutočné narušenie hospodárskej súťaže, ale len preskúmať, či toto opatrenie môže tento obchod ovplyvniť a narušiť hospodársku súťaž. ( 43 )

92.

Čo sa ďalej týka prípadného skreslenia hospodárskej súťaže, Komisia presvedčivo uviedla, ( 44 ) že sporná záručná schéma finančné družstvá skupiny ARCO vyzbrojila proti odlevu kapitálu alebo takýto odlev aspoň oslabila a oddialila. Je zjavné, že to predstavovalo hospodárske zvýhodnenie v porovnaní s inými podnikmi pôsobiacimi vo finančnom sektore, práve v období, keď vzhľadom na celosvetovú hospodársku a finančnú krízu vládla na trhoch zvýšená vrtkavosť a najmä banky sa stretli s ťažkosťami pri získavaní nového kapitálu, ako aj stále hroziacemu riziku, že predovšetkým malí investori stiahnu svoj majetok.

93.

Čo sa ďalej týka ovplyvnenia obchodu v rámci Únie, to sa predpokladá zakaždým, keď spomínané vnútroštátne opatrenie posilňuje postavenie podniku v porovnaní s inými konkurenčnými podnikmi. Sám zvýhodnený podnik sa pritom nemusí zúčastňovať na obchode v rámci Únie. Už len samotná okolnosť, že odvetvie hospodárstva, akým sú finančné služby, bolo vo veľkej miere liberalizované na úrovni Únie, čo posilnilo hospodársku súťaž, môže viesť k tomu, že štátna pomoc skutočne alebo potenciálne ovplyvní obchod medzi členskými štátmi. ( 45 )

94.

V tejto súvislosti je málo presvedčivý odkaz skupiny ARCO na údajne nízky počet individuálnej účasti jednotlivých súkromných majiteľov podielov vo finančných družstvách skupiny ARCO. Na jednej strane totiž treba posúdiť účinky spornej záručnej schémy na hospodársku súťaž a na obchod medzi členskými štátmi so zreteľom na súhrn všetkých jej podielov na družstvách a nie so zreteľom na poistený majetok jednotlivých súkromných investorov. Na druhej strane ani relatívne nižší rozsah pomoci, ani relatívne malá veľkosť zvýhodneného podniku nevylučuje od začiatku možnosť skreslenia hospodárskej súťaže alebo ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi. ( 46 )

95.

Záver Komisie, že sporná záručná schéma skresľuje hospodársku súťaž a ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi, tak – prinajmenšom na základe výhrad uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania – nemožno spochybniť. ( 47 )

96.

Napokon chce vnútroštátny súd v rámci tejto druhej prejudiciálnej otázky jasne zistiť, či rozhodnutie 2014/686 trpí nedostatkom odôvodnenia.

97.

Povinnosť odôvodnenia právnych aktov Únie vyplýva z článku 296 ods. 2 ZFEÚ a navyše je ako súčasť páva na dobrú správu zakotvená aj v článku 41 ods. 2 písm. c) Charty základných práv Európskej únie.

98.

Keďže kvalifikácia určitého opatrenia ako „štátnej pomoci“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ vyžaduje, ako som už uviedla, splnenie všetkých štyroch podmienok uvedených v tomto ustanovení, ( 48 ) Komisia musí rozhodnutie, v ktorom vychádza z existencie štátnej pomoci, odôvodniť vzhľadom na všetky štyri tieto podmienky. ( 49 )

99.

Rozhodnutie 2014/686 spĺňa túto požiadavku. Jeho odôvodnenia ( 50 ) obsahujú podrobné informácie o tom, prečo Komisia v prejednávanom prípade predpokladá štátnu pomoc, pričom každá jedna zo štyroch podmienok článku 107 ods. 1 ZFEÚ je adekvátne posúdená s potrebnou dôkladnosťou.

100.

ARCO jednako namieta, že odôvodnenie rozhodnutia 2014/686 nie je dostatočne podrobné, najmä vzhľadom na okolnosť, že toto rozhodnutie „nie je v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou“.

101.

Tento argument treba odmietnuť, najmä keď sa výhrady uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj v písomnom vyjadrení skupiny ARCO, zakladajú na mimoriadne vágnych a všeobecných argumentoch a neobsahujú nijaké konkrétne údaje o tom, do akej miery sú vyjadrenia Komisie nezrozumiteľné a v ktorých aspektoch prípadu chýbajú podrobnejšie údaje.

102.

Okrem toho je pravda, že podľa ustálenej judikatúry z odôvodnenia právneho aktu Únie musia jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie Únie, ktorá akt prijala, tak aby sa dotknutým subjektom umožnilo spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdu preskúmať ho. ( 51 )

103.

Nevyžaduje sa však, aby v odôvodnení boli presne uvedené všetky relevantné právne a skutkové okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ods. 2 ZFEÚ, sa má posudzovať nielen s prihliadnutím na jeho znenie, ale tiež s prihliadnutím na jeho kontext, ako aj na všetky právne predpisy upravujúce dotknutú oblasť. ( 52 )

104.

V prejednávanom prípade je z vyjadrenia Komisie v odôvodneniach rozhodnutia 2014/686 dostatočne jasné, prečo Komisia potvrdila splnenie každej jednej z podmienok štátnej pomoci v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. Navyše obzvlášť skupine ARCO bol dostatočne známy kontext, v ktorom bolo rozhodnutie 2014/686 prijaté, keďže bola hlavným účastníkom konania v predchádzajúcom správnom konaní. ( 53 )

105.

Málo presvedčivá je napokon aj kritika skupiny ARCO smerujúca proti judikatúre citovanej v rozhodnutí 2014/686 – tam v poznámke pod čiarou 65. ( 54 ) Na rozdiel od názoru skupiny ARCO totiž Komisia v žiadnom prípade netvrdí, že ňou uvedené rozsudky sa týkajú presne tej istej problematiky, ktorá je predmetom sporu v prejednávanom prípade. Komisia sa skôr iba pokúša o vytvorenie paralely so spomínanými rozsudkami, čo je z odôvodnenia rozhodnutia ( 55 ) dostatočne jasné. Či sú závery vyvodené z judikatúry obsahovo dôvodné, je materiálno‑právna otázka, ktorá nemá nič spoločné s dodržaním povinnosti odôvodnenia ako formálnej požiadavky. ( 56 )

106.

Celkovo teda z preskúmania prejudiciálnych otázok so zreteľom na pojem štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a na povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 ods. 2 ZFEÚ nevyplynulo nič, čo by sa mohlo dotknúť platnosti rozhodnutia 2014/686.

107.

Ak by sa Súdny dvor priklonil k tomuto názoru, jeho rozsudok by síce nemal v tomto bode formálnu záväznosť pre Všeobecný súd Európskej únie v prejednávaných veciach T‑664/14 a T‑711/14, de facto by však určite predstavoval nezanedbateľný precedens pre výsledok týchto konaní. Právomoc Všeobecného súdu vyhlásiť rozhodnutie 2014/686 za neplatné z iných hľadísk, ktoré neboli vysvetlené v prejednávanom prejudiciálnom konaní, zostáva, samozrejme, nedotknutá.

108.

Tretia otázka vnútroštátneho súdu sa podobne ako druhá otázka opäť venuje pojmu nová štátna pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ a článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Táto otázka je položená len pre prípad, že na druhú otázku bude záporná odpoveď.

109.

Ak sa na druhú otázku odpovie v súlade s mojím návrhom, ( 57 ) potom Ústavný súd musí rozhodnutie 2014/686 považovať za platné a so zárukou skupiny ARCO musí zaobchádzať v zmysle konštatovania Komisie ako s novou štátnou pomocou. Na tretiu otázku potom netreba odpovedať.

110.

Vnútroštátny súd chce prostredníctvom svojej štvrtej, piatej a šiestej otázky, ktoré možno preskúmať spoločne, v podstate zistiť, či sporná záručná schéma porušuje článok 108 ods. 3 ZFEÚ.

111.

Je pravda, že vnútroštátny súd v každej z týchto otázok posudzuje skutkový stav sporu vo veci samej zo zreteľom na rozdielne okamihy, v ktorých vnútroštátne orgány prijali určité akty na uskutočnenie spornej záručnej schémy, od obyčajného vyhlásenia zákonného splnomocnenia v článku 36/24 § 1 ods. 1 bode 3 zákona o Belgickej národnej banke až po konkrétne vykonanie kráľovského výnosu. Všetky tri otázky však napokon závisia iba od toho, či belgický štát zaviedol spomínanú záručnú schému v rozpore s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ alebo nie.

112.

Článok 108 ods. 3 ZFEÚ ukladá členským štátom vzhľadom na novú štátnu pomoc dvojitú povinnosť. Po prvé majú povinnosť Komisiu v dostatočnom čase upovedomiť o zámeroch v súvislosti s poskytnutím alebo upravením pomoci, aby mohla podať svoje pripomienky (oznamovacia povinnosť, pozri článok 108 ods. 3 prvá veta ZFEÚ). Po druhé musia sa zdržať výkonu navrhovaného opatrenia, pokiaľ Komisia vo veci nerozhodne s konečnou platnosťou (zákaz výkonu alebo povinnosť „standstill“, pozri článok 108 ods. 3 tretiu vetu ZFEÚ). Obe povinnosti sú prejavom preventívnej kontroly novej štátnej pomoci Komisiou, ktorá je podstatná pre zabezpečenie fungovania vnútorného trhu. ( 58 )

113.

V prejednávanom prípade je jasné, že sporná záručná schéma bola Komisii oznámená až 7. novembra 2011, teda v deň, keď boli tri finančné družstvá skupiny ARCO kráľovským výnosom formálne prijaté do belgického systému ochrany vkladov.

114.

Na rozdiel od názoru Belgicka takéto neskoré oznámenie v žiadnom prípade nemožno považovať za včasné v zmysle článku 108 ods. 3 prvej vety ZFEÚ.

115.

Je možné, že belgické fondy na ochranu vkladov do dnešného dňa neuskutočnili skutočné platby v prospech súkromných akcionárov schválených finančných družstiev. Ako však Komisia správne zdôrazňuje, štátna pomoc je „poskytnutá“ alebo „vykonaná“, a tým aj vykonaná v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ, nie len vtedy, ak sú vyčlenené štátne peniaze alebo peniaze zo štátnych prostriedkov, ale už vtedy, keď nastane alebo hrozí, že nastane skreslenie hospodárskej súťaže na vnútornom trhu v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ súvisiace so štátnou pomocou. Účelom zákazu výkonu je totiž zabezpečiť, aby nenastali účinky štátnej pomoci predtým, než ju môže Komisia – v primeranej lehote – preskúmať a rozhodnúť o nej. ( 59 )

116.

Bez dôkladného preskúmania nie je možné posúdiť, kedy presne nastalo alebo hrozilo, že nastane takéto skreslenie hospodárskej súťaže v prejednávanom prípade. Na základe informácií, ktoré boli oznámené Súdnemu dvoru v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, svedčí o tom mnoho skutočností a v žiadnom prípade nemožno vylúčiť, že belgický štát už svojím prvým oznámením vlády z 10. októbra 2008 dostatočne presným spôsobom ohlásil zamýšľané opatrenie pomoci a už len tým celkom výrazne ovplyvnil súťažné vzťahy. ( 60 ) Vzhľadom na vrtkavosť trhu v čase vyvrcholenia hospodárskej a finančnej krízy, ktorá vypukla v roku 2008, veľa vecí svedčí o tom, že toto oznámenie vlády – ako to mimochodom Komisia konštatuje v rozhodnutí 2014/686 ( 61 ) – malo upokojiť vlastníkov podielov finančných družstiev, akými sú finančné družstvá skupiny ARCO, a tak posilnilo situáciu týchto podnikov v oblasti hospodárskej súťaže. Toto oznámenie vlády sa preto vzhľadom na jeho účinky na trhu podobalo záruke, a to napriek všetkým rozdielom v právnej forme. ( 62 )

117.

Na účely prejednávaného konania však možno napokon ponechať otvorenú otázku, či štátna pomoc bola vykonaná už pri jej prvom vyhlásení prostredníctvom oznámenia vlády z 10. októbra 2008 alebo až kráľovským výnosom zo 7. novembra 2011, alebo dokonca v niektorý deň uvedený vnútroštátnym súdom, spadajúci medzi tieto dva dátumy. Ako totiž Komisia vo svojom rozhodnutí 2014/686 správne zdôraznila, ( 63 ) oznámenie záručnej schémy a jednotlivé kroky na jej uskutočnenie treba považovať za jeden celok. ( 64 ) Príjemcom spornej záručnej schémy vzniklo právo na prijatie do vnútroštátneho systému ochrany vkladov najneskôr kráľovským výnosom zo 7. novembra 2011, takže štátna pomoc už nebola v štádiu zámeru ( 65 ), ale bola poskytnutá ( 66 ), a preto sa mala považovať za „poskytnutú“ alebo „vykonanú“ v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

118.

Oznámenie záručnej schémy Komisii v ten deň, teda 7. novembra 2011, bolo preto v každom prípade oneskorené. Nedošlo k nemu totiž v dostatočnom čase pred zamýšľaným zavedením záručnej schémy, ale nanajvýš v rovnakom čase, takže bol opomenutý princíp preventívnej kontroly Komisiou. ( 67 ) Aj keby sa predpokladalo, že určité opatrenia na prekonanie hospodárskej a ekonomickej krízy z roku 2008 boli mimoriadne naliehavé, v období rokov 2008 až 2011 bolo aj tak dostatok príležitosti včas oznámiť Komisii zámer štátnej pomoci.

119.

V konečnom dôsledku teda Belgicko oznámením spornej záručnej schémy 7. novembra 2011 porušilo tak oznamovaciu povinnosť podľa článku 108 ods. 3 prvej vety ZFEÚ, ako aj zákaz výkonu podľa článku 108 ods. 3 tretej vety ZFEÚ, a tým poskytlo protiprávnu štátnu pomoc.

120.

V súvislosti s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ sa treba subsidiárne venovať ešte jednému ďalšiemu hľadisku, s ktorým sa zaoberá aj vnútroštátny súd vo svojej štvrtej otázke: Súdny dvor bol požiadaný o objasnenie otázky, či sa Komisia vo svojom rozhodnutí 2014/686 mýlila, pokiaľ ide o okamih výkonu štátnej pomoci vyjadrenej v spornej záručnej schéme.

121.

Táto otázka je položená len pre prípad, že na druhú otázku bude odpoveď kladná. Ak Súdny dvor dospeje v rámci uvedenej druhej otázky v súlade s mojím návrhom ( 68 ) k záveru, že rozhodnutie 2014/686 neporušuje ani článok 107 ods. 1 ZFEÚ, ani článok 296 ods. 2 ZFEÚ, potom musí v rámci štvrtej otázky preskúmať platnosť rozhodnutia 2014/686 vzhľadom na prípadné porušenie článku 108 ods. 3 ZFEÚ.

122.

Zdá sa, že v pozadí tejto otázky stojí skutočnosť, že Ústavný súd nepovažuje za celkom jasné rozhodnutie 2014/686, v ktorom Komisia výslovne konštatuje porušenie článku 108 ods. 3 ZFEÚ Belgickom ( 69 ), pokiaľ ide o okamih výkonu štátnej pomoci predpokladaný Komisiou. Ústavný súd má zrejme pochybnosti o tom, či Komisia považuje štátnu pomoc za vykonanú pred prijatím alebo po prijatí článku 36/24 zákona o Belgickej národnej banke. Presne na to sa totiž vzťahujú oba dátumy, ktoré Ústavný súd uviedol v štvrtej otázke: 3. marca 2011 bol článok 36/24 začlenený kráľovským výnosom do zákona o Belgickej národnej banke a 1. apríla 2011 nadobudlo nové ustanovenie účinnosť.

123.

V tretej vete odôvodnenia 110 rozhodnutia 2014/686 Komisia uvádza, že konštitutívne prvky štátnej pomoci „boli zavedené najneskôr v čase prijatia kráľovského výnosu z 10. októbra 2011“. Okrem toho dodáva: „Výhoda vytvorená opatrením existovala už po oznámení zavedenia opatrenia 10. októbra 2008“.

124.

Je pravda, že táto formulácia sama osebe nedáva jednoznačnú odpoveď na to, či Komisia považuje spornú záručnú schému za „poskytnutú“ alebo „vykonanú“ v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ už 10. októbra 2008 alebo až 10. októbra 2011. Koncipovanie rozhodnutia 2014/686 v tejto súvislosti nie je práve príkladom jednoznačnosti, aj keď odkaz na „výhodu“ existujúcu od prvého oznámenia môže poukazovať na to, že Komisia považuje za smerodajný skôr skorší z dvoch dátumov, čiže 10. október 2008.

125.

Na účely prejednávaného prejudiciálneho konania však napokon nie je nutné odpovedať na otázku, či Komisia vo svojom rozhodnutí považovala za rozhodujúci skorší alebo neskorší okamih. Konštatovanie Komisie uvedené v odôvodnení 143 rozhodnutia 2014/686, podľa ktorého spornú záručnú schému „Belgicko nezákonne poskytlo v rozpore [s článkom 108 ods. 3 ZFEÚ]“, platí totiž nezávisle od toho, či bola štátna pomoc „poskytnutá“ alebo „vykonaná“ v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ skôr alebo neskôr. Rozhodujúce je to, že v čase oznámenia Komisii 7. novembra 2011 už v každom prípade došlo k výkonu, takže uvedené oznámenie v žiadnom prípade nebolo uskutočnené v dostatočnom čase a štátnu pomoc treba už len z tohto dôvodu považovať za protiprávnu.

126.

Ani z preskúmania štvrtej otázky preto nevyplynulo nič, čo by poukazovalo na nesprávne uplatnenie článku 108 ods. 3 ZFEÚ Komisiou a v tomto rozsahu by sa mohlo dotknúť platnosti rozhodnutia 2014/686.

127.

V súvislosti s druhou až šiestou prejudiciálnou otázkou sa dá celkovo povedať, že záručná schéma, akou je sporná belgická záručná schéma, predstavuje novú štátnu pomoc. Ak Komisii nie je takéto opatrenie oznámené v dostatočnom čase predtým, než nastane skreslenie alebo hrozba skreslenia hospodárskej súťaže na vnútornom trhu, ktoré je s tým spojené, potom ho treba v zmysle článku 108 ods. 3 ZFEÚ považovať za protiprávne.

128.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal belgický Ústavný súd, odpovedal takto: