1.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank van koophandel te Gent (Obchodný súd Gent, Belgicko), sa podľa znenia predloženej otázky týka výkladu článku 45 ZFEÚ týkajúceho sa voľného pohybu pracovníkov.

2.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že vec sama, a teda predmet tohto návrhu, v skutočnosti spadá do rámca voľného pohybu tovaru, konkrétne zákazu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu medzi členskými štátmi, ktorý je stanovený v článku 35 ZFEÚ.

3.

Tento návrh je totiž predložený v rámci sporu medzi spoločnosťou so sídlom v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva a spoločnosťou so sídlom v Taliansku vo veci neuhradenia viacerých faktúr druhou uvedenou spoločnosťou, ktorá je s belgickou spoločnosťou viazaná koncesnou zmluvou. Predmetné faktúry boli vyhotovené v talianskom jazyku, zatiaľ čo podľa vnútroštátneho súdu mali byť tieto faktúry na základe belgickej právnej úpravy, ktorá sa na ne vzťahuje, vyhotovené výlučne v holandskom jazyku pod hrozbou neplatnosti, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu.

4.

S prihliadnutím na rozsudok Las ( 2 ), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že ekvivalentné ustanovenia tej istej právnej úpravy týkajúce sa pracovných zmlúv nie sú zlučiteľné s právom Únie, sa vnútroštátny súd pýta, či táto právna úprava môže mať odrádzajúci účinok aj vo vzťahu k cezhraničnému obchodu realizovanému belgickými spoločnosťami so sídlom vo flámskom regióne, a teda predstavuje zakázané obmedzenie výkonu slobôd voľného pohybu. V prípade, že by to tak bolo, sa vnútroštátny súd ďalej pýta, či môžu byť tieto prípadné obmedzujúce opatrenia odôvodnené jedným alebo viacerými cieľmi všeobecného záujmu, a v prípade kladnej odpovede či sú alebo nie sú primerané vzhľadom na sledované ciele.

5.

Belgická ústava ( 3 ) vo svojom článku 4 uvádza, že „Belgicko sa delí na štyri jazykové regióny: francúzsky jazykový región, holandský jazykový región, dvojjazyčný región Brusel‑hlavné mesto a nemecký jazykový región“.

6.

Podľa článku 129 ods. 1 bodu 3 Ústavy „parlamenty Francúzskeho spoločenstva a Flámskeho spoločenstva samostatne upravia dekrétom, bez zásahu federálneho zákonodarcu, používanie jazykov v:… spoločenských vzťahoch medzi zamestnávateľmi a ich zamestnancami, ako aj v aktoch a dokumentoch podnikov stanovených zákonom a nariadeniami“. Uvedené spoločenstvá sú federálnymi samosprávnymi celkami Belgicka.

7.

Wetten op het gebruik van de talen in bestuurszaken (zákony o používaní jazykov v správnych veciach) ( 4 ) v článku 52 ods. 1 stanovujú, že „v aktoch a dokumentoch stanovených zákonom a nariadeniami… použijú priemyselné, obchodné alebo finančné podniky jazyk regiónu, v ktorom majú sídlo alebo rôzne prevádzkové sídla“.

8.

Vlaamse taaldecreet (dekrét o používaní jazykov) prijal v roku 1973 Parlement van de Vlaamse Gemeenschap (Parlament Flámskeho spoločenstva) ( 5 ) na základe článku 129 ods. 1 bodu 3 Ústavy.

9.

Podľa článku 1 uvedeného dekrétu v znení platnom v čase skutkových okolností vo veci samej sa tento nástroj „vzťahuje na fyzické a právnické osoby, ktoré majú prevádzkové sídlo v holandskom jazykovom regióne“ a „upravuje používanie jazykov v oblasti pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi, ako aj v oblasti aktov a dokumentov podniku stanovených zákonom“.

10.

Článok 2 tohto dekrétu spresňuje, že „jazykom, ktorý sa má používať v pracovnoprávnych vzťahoch medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi, ako aj v aktoch a dokumentoch podnikov stanovených zákonom, je holandčina“. Jeho článok 5 prvý odsek dodáva, že „zamestnávateľ vyhotoví v holandskom jazyku všetky akty a dokumenty zamestnávateľov stanovené zákonom…“.

11.

Článok 10 prvý odsek tohto dekrétu v rámci sankcií stanovuje, že „dokumenty alebo akty, ktoré odporujú ustanoveniam tohto dekrétu, sú neplatné. O ich neplatnosti rozhodne súd aj bez návrhu“. V druhom a treťom odseku tohto článku sa uvádza, že „rozsudok nariadi nahradenie sporných dokumentov aj bez návrhu“ a „zrušenie neplatnosti nadobúda účinnosť až odo dňa nahradenia: v prípade písomných dokumentov odo dňa predloženia náhradných dokumentov v kancelárii pracovného súdu“.

12.

V nadväznosti na rozsudok Las ( 6 ) boli niektoré ustanovenia uvedeného dekrétu zmenené, avšak s účinnosťou od 2. mája 2014 ( 7 ), teda až po skutkových okolnostiach sporu vo veci samej a len v oblasti pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnávateľmi a pracovníkmi, ktoré nie sú predmetom tohto sporu.

13.

Dňa 12. novembra 2010 uzavreli New Valmar BVBA, spoločnosť so sídlom v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva, a Global Pharmacies Partner Health Srl (ďalej len „GPPH“), spoločnosť so sídlom v Taliansku, zmluvu, ktorou bola GPPH ustanovená za výhradnú držiteľku koncesie spoločnosti New Valmar na území Talianska a ktorej platnosť mala uplynúť 31. decembra 2014.

14.

Podľa článku 18 tejto koncesnej zmluvy sa táto zmluva riadila talianskym právom a súdmi príslušnými na riešenie prípadných sporov medzi zmluvnými stranami boli súdy v Gente (Belgicko).

15.

Doporučeným listom z 29. decembra 2011 New Valmar predčasne ukončila túto zmluvu s účinnosťou od 1. júna 2012.

16.

Dňa 30. marca 2012 podala New Valmar žalobu na Rechtbank van koophandel te Gent (Obchodný súd Gent), ktorou sa domáhala, aby bola spoločnosti GPPH uložená povinnosť zaplatiť jej sumu vo výške približne 234192 eur z titulu úhrady viacerých nezaplatených faktúr.

17.

GPPH podala protinávrh, ktorým sa domáhala, aby bola spoločnosti New Valmar uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu škody vo výške 1467448 eur za neoprávnené ukončenie ich koncesnej zmluvy.

18.

GPPH namietala proti hlavnej žalobe s tvrdením, že predmetné faktúry sú neplatné z dôvodu, že hoci ide o „akty a dokumenty stanovené zákonom a nariadeniami“ v zmysle konsolidovaných zákonov a flámskeho dekrétu o používaní jazykov, tieto faktúry porušujú kogentné pravidlá obsiahnuté v tejto právnej úprave.

19.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu tiež vyplýva, že okrem identifikačných údajov spoločnosti New Valmar a údajov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty (DPH) a bankového spojenia boli všetky ostatné štandardné informácie a všeobecné podmienky uvedené v týchto faktúrach napísané v inom ako holandskom jazyku, a to v taliančine, hoci New Valmar má sídlo v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva.

20.

Dňa 14. januára 2014, teda v priebehu konania, New Valmar poskytla GPPH preklad predmetných faktúr do holandčiny. Vnútroštátny súd spresňuje, že takýto preklad nemá hodnotu „nahradenia“ v zmysle flámskej jazykovej právnej úpravy a sporné faktúry sú podľa belgického práva naďalej absolútne neplatné.

21.

New Valmar nespochybňuje, že predmetné faktúry sú v rozpore s uvedenou právnou úpravou. Tvrdí však najmä, že táto právna úprava je v rozpore s právom Únie a osobitne s článkom 26 ods. 2 a článkami 34 a 35 ZFEÚ týkajúcimi sa voľného pohybu tovaru.

22.

V tomto kontexte Rechtbank van koophandel te Gent (Obchodný súd Gent) rozhodnutím z 18. decembra 2014, doručeným Súdnemu dvoru 16. januára 2015, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 45 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave federálneho samosprávneho celku určitého členského štátu, akým je Vlaamse Gemeenschap in de federale Staat België (Flámske spoločenstvo vo federálnom Belgicku), ktorá každému podniku s prevádzkovým sídlom na území tohto samosprávneho celku ukladá podľa článku 52 [konsolidovaných] zákonov v spojení s článkom 10 [flámskeho dekrétu o používaní jazykov] povinnosť vyhotovovať faktúry s cezhraničným prvkom výlučne v úradnom jazyku tohto federálneho samosprávneho celku pod hrozbou neplatnosti faktúr, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu?“

23.

Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru New Valmar, belgická a litovská vláda, ako aj Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa konalo 26. januára 2016, boli zastúpení New Valmar, belgická vláda a Komisia.

24.

Pred posúdením merita tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je potrebné zaoberať sa dôvodnosťou položenej otázky, a to z viacerých hľadísk, s ohľadom na pochybnosti uvedené v pripomienkach predložených Súdnemu dvoru.

25.

Keďže spor vo veci samej má cezhraničnú povahu, treba najskôr overiť, že ustanovenia belgického práva uvedené vnútroštátnym súdom sa skutočne majú uplatniť na situáciu dotknutú vo veci samej, ako tento súd predpokladá. Hoci Súdnemu dvoru nie je priamo položená otázka týkajúca sa problematiky kolízie zákonov, Komisia správne poukazuje na túto problematiku, keďže z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že koncesná zmluva podpísaná účastníkmi tohto sporu výslovne stanovila, že uvedená zmluva sa riadi talianskym a nie belgickým právom, ktoré je predmetom prejudiciálnej otázky.

26.

V oblasti zmluvného práva však súd musí v súlade s článkom 3 nariadenia (ES) č. 593/2008 ( 8 ) v zásade rešpektovať voľbu rozhodného práva prijatú zmluvnými stranami. Existujú však zmiernenia základnej zásady zmluvnej voľnosti ( 9 ), najmä z dôvodu možného uplatnenia medzinárodných kogentných ustanovení nazývaných „imperatívne normy“, a to za striktných podmienok stanovených v článku 9 tohto nariadenia, pričom takúto výnimku možno použiť výhradne za „mimoriadnych okolností“ ( 10 ).

27.

V prejednávanej veci je možné, že flámska jazyková právna úprava je uplatniteľná v spore vo veci samej bez ohľadu na to, že zmluvné strany si zvolili taliansky jazyk, a preto sa nezdá byť zjavné, že by mal návrh na začatie prejudiciálneho konania hypotetickú povahu, ( 11 ) za predpokladu, že sa vnútroštátny súd domnieva, že flámska jazyková právna úprava, ktorú má v úmysle uplatniť, predstavuje „imperatívnu normu“ právneho poriadku štátu konajúceho súdu v zmysle článku 9 nariadenia Rím I ( 12 ), čo prináleží tomuto súdu stanoviť in concreto.

28.

V tejto súvislosti pripomínam, že odsek 1 uvedeného článku 9 definuje pojem „imperatívne normy“ ako „normy, ktorých dodržiavanie pokladá krajina za rozhodujúce pre ochranu svojich verejných záujmov, ako je politické, sociálne alebo hospodárske zriadenie“. Keďže táto definícia sama osebe nepostačuje na určenie vnútroštátnych pravidiel – spomedzi všetkých pravidiel imperatívnej povahy – na ktoré sa uvedený pojem skutočne vzťahuje, súdy členských štátov musia uviesť, z akých dôvodov sa v konkrétnom prípade musia uplatniť relevantné ustanovenia príslušnej právnej úpravy na úkor práva inej krajiny. ( 13 ) Na účely takejto kvalifikácie musia zohľadniť celý rad objektívnych kritérií, ako to Súdny dvor uviedol v súvislosti s právnym nástrojom, z ktorého je nariadenie Rím I odvodené. ( 14 )

29.

Za predpokladu, že v spore vo veci samej sa musí uplatniť flámska jazyková právna úprava, sa ďalej treba zaoberať obsahom ustanovení uplatniteľných v prejednávanej veci, a to vzhľadom na rozdiely, ktoré možno zistiť medzi prezentáciou vnútroštátneho právneho rámca uvedenou v rozhodnutí vnútroštátneho súdu a prezentáciou vyplývajúcou z písomných a ústnych pripomienok belgickej vlády.

30.

Táto vláda totiž tvrdí, že na rozdiel od toho, čo zdá sa pripúšťa vnútroštátny súd, flámska jazyková právna úprava neukladá zákonnú povinnosť uvádzať vo faktúre fakturačné podmienky alebo podmienky predaja, ani povinnosť uvádzať tieto informácie v holandskom jazyku. Tvrdí, že v holandčine musia byť nevyhnutne uvádzané len údaje stanovené právnou úpravou týkajúcou sa DPH ( 15 ) na základe článku 2 flámskeho dekrétu o používaní jazykov. ( 16 ) Podľa tejto vlády je pritom pre zákazníka veľmi jednoduché pochopiť tieto údaje vyjadrené prevažne formou čísiel, alebo v prípade potreby vyhľadať preklad týchto povinných údajov vo všetkých jazykoch Európskej únie, keďže zodpovedajú harmonizovane vymenovaným údajom v článku 226 smernice 2006/112/ES ( 17 ).

31.

Podľa ustálenej judikatúry platí, že ak jeden z účastníkov prejudiciálneho konania spochybní obsah rozhodnutia vnútroštátneho súdu, Súdny dvor musí v zásade obmedziť svoje preskúmanie na skutočnosti, ktoré sa mu rozhodol predložiť vnútroštátny súd, predovšetkým pokiaľ ide o spôsoby uplatňovania relevantnej vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré tento súd považuje za preukázané, keďže výklad vnútroštátnych ustanovení prináleží výlučne súdom členských štátov. ( 18 ) Preto bez ohľadu na kritiku belgickej vlády smerujúcu proti výkladu vnútroštátneho práva, ktorý zastáva vnútroštátny súd, musí byť posúdenie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania uskutočnené s ohľadom na výklad tohto práva podaný týmto súdom. ( 19 )

32.

Súdny dvor však môže pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke podať v prípade potreby spresnenia na poskytnutie usmernení pre vnútroštátny súd pri jeho výklade vnútroštátnej právnej úpravy a pri jeho posúdení súladu tejto právnej úpravy s právom Únie. ( 20 ) V prejednávanej veci bude podľa mňa prislúchať vnútroštátnemu súdu, aby presnejšie overil, v akom rozsahu dotknutá jazyková právna úprava skutočne ukladá povinnosť uvádzať všetky údaje uvádzané na faktúrach vyhotovených spoločnosťou so sídlom vo flámskom jazykovom regióne výlučne v holandskom jazyku.

33.

Podľa znenia svojej prejudiciálnej otázky sa vnútroštátny súd pýta Súdneho dvora na výklad článku 45 ZFEÚ, ktorý stanovuje voľný pohyb pracovníkov v rámci Únie. Je však zrejmé, že tu ide o vecnú nesprávnosť, ktorá môže súvisieť s tým, že rozsudok Las ( 21 ), precedens v judikatúre v rozsiahlej miere uvádzaný v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, sa týkal uvedeného článku.

34.

V každom prípade je isté, že na spor vo veci samej sa nevzťahuje pôsobnosť tohto ustanovenia, keďže sa týka vzťahov obchodnej povahy medzi belgickou spoločnosťou a talianskou spoločnosťou, pričom nijaká skutočnosť zo spisu neumožňuje spájať tento spor s voľným pohybom pracovníkov.

35.

Takto uvedený chybný odkaz však nemôže mať za následok neprípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako to v prvom rade tvrdí belgická vláda. Podľa ustálenej judikatúry totiž v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, má Súdny dvor možnosť preformulovať otázky, ktoré sú mu položené, aby poskytol vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, o ktorej vnútroštátny súd rozhoduje. ( 22 )

36.

V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru, aby zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, zistil ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad. ( 23 ) Z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že žalobkyňa vo veci samej, New Valmar, sa dovolávala hlavne nesúladu dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy s článkom 26 ods. 2, ako aj s článkami 34 a 35 ZFEÚ, a subsidiárne vyzvala vnútroštátny súd, aby položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa práve týchto ustanovení primárneho práva upravujúcich voľný pohyb tovaru.

37.

Rovnako ako všetci dotknutí účastníci, ktorí predložili svoje pripomienky, t. j. New Valmar, belgická vláda – subsidiárne –, litovská vláda a Komisia, sa teda domnievam, že položenú otázku treba preformulovať v tom zmysle, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa v skutočnosti týka výkladu ustanovení Zmluvy o FEÚ upravujúcich voľný pohyb tovaru, konkrétne článku 35 tejto Zmluvy, z dôvodov, ktoré teraz vysvetlím.

38.

Hoci sa New Valmar dovoláva článku 26 ods. 2 a zároveň článkov 34 a 35 ZFEÚ, domnievam sa, že len posledné uvedené ustanovenie priamo zodpovedá predmetu sporu vo veci samej a musí byť teda predmetom výkladu v rámci tejto veci.

39.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že tento spor, týkajúci sa úhrady faktúr vyhotovených v talianskom a nie v holandskom jazyku, spadá do rámca dodávok tovaru realizovaných poskytovateľom koncesie so sídlom v Belgicku v prospech držiteľky koncesie so sídlom v Taliansku. Otázka predložená Súdnemu dvoru sa teda týka v podstate toho, či môžu jazykové požiadavky vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy uvedenej vnútroštátnym súdom obmedziť takéto vývozy tovaru pochádzajúceho z Belgicka v rámci Spoločenstva.

40.

Článok 26 ods. 2 ZFEÚ sa však obmedzuje len na všeobecné uvedenie zásady voľného pohybu tovaru, osôb, služieb a kapitálu v rámci vnútorného trhu. Pokiaľ ide o článok 34 ZFEÚ, ten sa týka opatrení s rovnocenným účinkom ako majú množstevné obmedzenia dovozu, a nie obmedzení vývozu medzi členskými štátmi, ktoré zakazuje článok 35 ZFEÚ. Vnútroštátnu právnu úpravu, o akú ide vo veci samej, je teda podľa môjho názoru potrebné preskúmať konkrétnejšie s ohľadom na tento článok 35 ZFEÚ, ako to navrhuje Komisia.

41.

Iba belgická vláda sa domnieva, že súlad dotknutých vnútroštátnych opatrení s právom Únie by sa mal posúdiť výlučne s ohľadom na predpisy sekundárneho práva uplatniteľné v oblasti DPH a obzvlášť smernice 2006/112, a to z dôvodu, že predpisy primárneho práva nemôžu byť referenčnou normou, ak v súvislosti s obsahom faktúr existuje úplná harmonizácia. ( 24 )

42.

Tvrdí, že článok 248a tejto smernice ( 25 ) umožňuje členským štátom stanoviť v ich vnútroštátnej právnej úprave požiadavku, aby sa faktúry vystavené v cezhraničnom kontexte vyhotovovali v inom jazyku, ako je jazyk príjemcu. Podľa tejto vlády ustanovenia smernice 2006/112 dokonca predpokladajú, že faktúry sa vo všeobecnosti vyhotovujú v jazyku členského štátu, v ktorom má podnik vystavujúci faktúru sídlo, keďže ak by to tak nebolo, možnosť upravená v článku 248a požadovať preklad do úradného jazyka členského štátu určenia tovaru, služieb alebo faktúry, by bola zbytočná. ( 26 )

43.

Ja však podobne ako ostatní dotknutí účastníci konania, ktorí predniesli pripomienky na pojednávaní, t. j. New Valmar a Komisia, s touto analýzou belgickej vlády nesúhlasím, a to z týchto dôvodov.

44.

Predovšetkým pripomínam, že harmonizácia dosahovaná postupne ( 27 ) smernicami postupne prijímanými v oblasti DPH nie je v tejto fáze úplná, ale len čiastočná, ako opakovane uviedol Súdny dvor. ( 28 )

45.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o „obsah faktúr“ požadovaný na účely DPH smernicou 2006/112, je pravda, že oddiel 4 s týmto názvom, nachádzajúci sa v kapitole 3 týkajúcej sa „fakturácie“, obsahuje ustanovenia harmonizujúce túto oblasť najmä tým, že uvádza zoznam povinných údajov a upiera členským štátom možnosť vyžadovať, aby sa faktúry podpisovali. ( 29 ) Táto harmonizácia sa však týka len obsahu faktúr a nie praktických podmienok, podľa ktorých musia byť tieto faktúry vyhotovované. ( 30 ) Ustanovenia uvedeného oddielu 4 nijako konkrétne záväzne nestanovujú, aký jazyk sa má v tomto rámci použiť. Okrem toho smernica 2006/112 neobsahuje nijaké iné ustanovenia, ktoré by formulovali harmonizované jazykové požiadavky v oblasti fakturácie.

46.

V tejto súvislosti zdôrazňujem, že článok 248a smernice 2006/112 má oveľa obmedzenejší dosah, než aký sa mu belgická vláda snaží priznať. Z jeho znenia totiž vyplýva, že v nijakom prípade nemá v úmysle umožniť všetkým členským štátom, aby stanovili všeobecnú požiadavku používania konkrétneho jazyka pri vyhotovovaní faktúr, a osobitne nie nevyhnutne jazyka členského štátu, v ktorom sa faktúra vystavuje, ako to tvrdí belgická vláda.

47.

Uvedený článok 248a upravuje len možnosť, nie povinnosť členského štátu určenia vyžadovať jednoduchý preklad do jeho úradného jazyka, a nie vyhotovenie samotnej faktúry v tomto jazyku, ( 31 ) a to nie systematicky, ale len ak to považuje za potrebné „na účely kontroly“ faktúr elektronicky uchovávaných v inom členskom štáte. ( 32 ) Tento článok dokonca výslovne vylučuje možnosť členského štátu stanoviť všeobecnú požiadavku, aby sa faktúry prekladali na tieto účely, ( 33 ) keďže povinný preklad faktúr „predstavuje pre podniky dodatočnú nie nezanedbateľnú záťaž“, ako bolo správne uvedené v priebehu legislatívnych prác, ktoré viedli k začleneniu uvedeného článku do smernice 2006/12. ( 34 )

48.

Vzhľadom na to, že toto ustanovenie má povahu odchýlky od všeobecného znenia smernice 2006/112, musí sa uplatňovať striktne, pričom zásadou je a zostáva slobodná voľba jazyka stranami hospodárskeho vzťahu, ktorý vedie k cezhraničnej fakturácii, ako zdôraznila Komisia na pojednávaní. ( 35 )

49.

Preto pri neexistencii harmonizácie uskutočnenej vyčerpávajúcim spôsobom ustanoveniami sekundárneho práva Únie v oblasti, ktorá je predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, konkrétne v oblasti týkajúcej sa jazykového režimu, ktorý sa musí dodržiavať pri vyhotovovaní faktúr s cezhraničným prvkom, je podľa môjho názoru potrebné preformulovať položenú otázku v tom zmysle, že sa týka výkladu článku 35 ZFEÚ. ( 36 )

50.

Prejudiciálna otázka v preformulovanom znení v podstate vyzýva Súdny dvor, aby najskôr preskúmal, či je účinkom takých vnútroštátnych opatrení, akými sú dotknuté opatrenia, obmedzenie obchodu medzi členskými štátmi takej povahy, že predstavujú opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu v zmysle článku 35 ZFEÚ, a potom v prípade kladnej odpovede preskúmal, či je predsa len možné považovať takéto opatrenia za opatrenia v súlade s právom Únie, keďže sú odôvodnené cieľmi všeobecného záujmu a sú primerané týmto cieľom.

51.

Vnútroštátny súd sa konkrétne pýta, či je možné prebrať stanovisko, ktoré Súdny dvor prijal v rozsudku Las ( 37 ), podľa ktorého ustanovenia tej istej jazykovej právnej úpravy, ktorá je predmetom tohto konania, týkajúce sa pracovnoprávnych vzťahov, nie sú v súlade s voľným pohybom pracovníkov ( 38 ), aj v kontexte tejto veci, ktorá v tomto prípade vedie k preskúmaniu uvedenej právnej úpravy s ohľadom na voľný pohyb tovaru.

52.

Rovnako ako vec, v ktorej bol vydaný rozsudok Las ( 39 ), aj táto vec sa v podstate týka prípadného nesúladu medzi právom Únie a právnou úpravou uplatniteľnou v členskom štáte, ktorá stanovuje, že keď podniky so sídlom na území federálneho samosprávneho celku tohto štátu, v tomto prípade Flámskeho regiónu Belgického kráľovstva, vyhotovujú určité dokumenty, musia pod hrozbou neplatnosti, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu, nevyhnutne použiť úradný jazyk tohto samosprávneho celku, teda holandský jazyk, a to aj v prípade, že sa tieto dokumenty vyhotovujú v rámci cezhraničných obchodných vzťahov a dotknuté zmluvné strany by si mohli lepšie rozumieť s použitím iného jazyka.

53.

V rozsudku Las Súdny dvor na účely rozhodnutia, že takáto právna úprava môže mať odrádzajúci účinok vo vzťahu k pracovníkom a zamestnávateľom, ktorí nehovoria po holandsky a pochádzajú z iných členských štátov, a teda predstavuje obmedzenie v rozpore s článkom 45 ZFEÚ, predovšetkým uviedol, že takéto opatrenie, aj keď sa uplatňuje bez diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, môže spôsobiť, že sa voľný pohyb pracovníkov stane menej príťažlivým, keďže v prípade pracovných zmlúv s cezhraničným prvkom uzatváraných zamestnávateľmi so sídlom vo flámskom regióne je rozhodujúce iba holandské znenie. ( 40 )

54.

Toto odôvodnenie nemožno automaticky prebrať v prejednávanej veci, lebo preskúmanie súladu, ktoré Súdny dvor uskutočnil vo vzťahu k článku 45 ZFEÚ, nie je úplne totožné s analýzou, ktorú je potrebné vykonať vo vzťahu k článku 35 ZFEÚ ukladajúcemu zákaz opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu, ktoré sú takto kvalifikované na základe kritérií stanovených judikatúrou Súdneho dvora, ktoré sa trochu líšia od kritérií uplatniteľných na voľný pohyb pracovníkov.

55.

Z judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že opatrenia zakázané podľa článku 35 ZFEÚ sú opatrenia, „ktoré sledujú alebo vyvolávajú špecifické obmedzenia vývozných tokov, a teda vytvárajú rozdielne podmienky zaobchádzania pre vnútorný obchod členského štátu a pre jeho zahraničný obchod, čím vnútroštátna výroba alebo vnútorný obchod príslušného štátu sú osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov“ ( 41 ).

56.

Súdny dvor však v kontexte podobnom tejto veci zmiernil tento prístup, keď dodal, že „hoci [vnútroštátna právna úprava] je uplatniteľn[á] na všetky subjekty pôsobiace v tuzemsku“, možno ju kvalifikovať ako opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie vývozu za predpokladu, že sa zistí, že táto právna úprava „v skutočnosti postihuje výstup výrobkov z trhu členského štátu vývozu viac ako uvádzanie výrobkov na vnútroštátny trh uvedeného členského štátu“ ( 42 ).

57.

Práve tieto kritériá treba v prejednávanej veci uplatniť na účely posúdenia, či dotknutá právna jazyková úprava môže predstavovať obmedzujúce opatrenie zakázané článkom 35 ZFEÚ.

58.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza rôzne skutočnosti umožňujúce domnievať sa, že flámska jazyková právna úprava môže predstavovať obmedzenie výkonu slobôd pohybu zaručených Zmluvou. Na rozdiel od belgickej vlády New Valmar a Komisia uvádzajú aj viacero tvrdení svedčiacich v prospech tohto kritického prístupu ( 43 ), ktorý aj ja navrhujem Súdnemu dvoru prijať, a to z týchto dôvodov.

59.

Právna úprava dotknutá vo veci samej sa bezpochyby uplatňuje bez rozdielu, bez ohľadu na štátnu príslušnosť dotknutých osôb alebo pôvodu či miesta určenia tovaru, keďže je záväzná pre všetky podniky so sídlom v holandskom jazykovom regióne Belgického kráľovstva. Neexistencia priamej diskriminácie však nie je s ohľadom na už citovanú judikatúru Súdneho dvora sama osebe dostatočným kritériom, ktoré pripúšťa, že podmienky vykonania článku 35 ZFEÚ môžu byť niekedy splnené aj bez ohľadu na toto zistenie. ( 44 ) Domnievam sa však, že v súlade s kritériami vyvodenými z tejto judikatúry jazyková právna úprava, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, postihuje vývoz z dotknutého členského štátu viac ako uvádzanie výrobkov na vnútroštátny trh.

60.

Praktické problémy sa tu totiž podľa môjho názoru prejavujú oveľa intenzívnejšie v kontexte cezhraničného obchodu než v rámci vnútorného obchodu z dôvodu, že vyhotovovanie faktúr v holandčine je povinné. Hlavnou nevýhodou toho, že nie je povolené použitie inej rozhodujúcej, a teda záväznej verzie, ktorá by bola vyhotovená v jazyku slobodne zvolenom dotknutými zmluvnými stranami, je, že bráni zmluvným stranám zvoliť si jazyk, ktorý by spoločne ovládali, a najmä jazyk bežnejšie používaný v medzinárodnom obchode.

61.

Pokiaľ ide o príjemcu takejto faktúry, vnútroštátny súd správne poznamenáva, že tento príjemca bude mať ťažkosti s rýchlym pochopením, pokiaľ nehovorí holandsky, čo je samozrejme oveľa menej pravdepodobné v prípade, ak má dotknutá osoba sídlo v inom členskom štáte, ( 45 ) než v prípade, ak je rezidentom Belgicka, v ktorom je holandčina jedným z úradných jazykov. ( 46 )

62.

Belgická vláda v tejto súvislosti namieta, že kupujúci, ktorý nerozumie faktúre vystavenej v holandskom jazyku, má možnosť jednak ihneď požiadať o preklad a jednak namietať túto faktúru v prípade pochybností. Domnievam sa však, že záťaž, ktorú jedna či druhá z týchto možností predstavuje pre priemerného kupujúceho, ho môže odradiť buď od uzavretia zmluvy s podnikom, ktorý má sídlo vo flámskom regióne, ak sa mu podarí uvedomiť si túto komplikáciu ešte pred podpisom zmluvy, alebo prinajmenšom od ďalšieho obchodovania s týmto podnikom, ak si túto komplikáciu uvedomí až po skončení transakcie.

63.

Pokiaľ ide o odosielateľa faktúry vyhotovenej v stanovenom jazyku, Komisia správne uvádza, že takýto odosielateľ sa v tomto kontexte vystavuje väčšiemu riziku nezaplatenia z dôvodu nepochopenia, skutočného alebo údajného, na ktoré sa môže odvolávať jeho zahraničný zmluvný partner, čo navyše zdá sa pripúšťa aj belgická vláda. Práve k takejto situácii došlo v prejednávanej veci, keďže talianska spoločnosť, ktorá je potenciálnou dlžníčkou na základe sporných faktúr, sa dovoláva flámskej jazykovej právnej úpravy spôsobom, ktorý mi síce pripadá paradoxný, ( 47 ) ale napriek tomu môže viesť k rozhodnutiu v jej prospech v konaní začatom spoločnosťou New Valmar.

64.

Belgická vláda tvrdí, že vnútroštátny súd sa neprávom dovoláva straty času a nákladov súvisiacich s prekladom faktúr z holandčiny do jazyka, ktorý ovláda ich príjemca, a to z dôvodu, že v medzinárodnom obchode je to kvázi nevyhnutné a flámske podniky by túto záťaž znášali aj v prípade, ak by mali možnosť vyhotovovať faktúry v cudzom jazyku podľa vlastného výberu. To však nie je prípad vývozcov disponujúcich internými zdrojmi, ktoré im umožňujú používať priamo ten jazyk, ktorý špecificky ovládajú, a teda im nevznikajú náklady na preklad. ( 48 ) Dotknutá právna úprava tak uložením povinnosti používať holandský jazyk vytvára pre dotknuté podniky, ktoré chcú realizovať cezhraničný predaj, náklady na preklad, ktoré by inak neboli potrebné.

65.

Aj keby sa ukázalo, ako tvrdí belgická vláda, že požiadavky vyplývajúce z dotknutej právnej úpravy nestanovujú úplnú jednojazyčnosť, ale obmedzujú sa na povinné údaje týkajúce sa DPH, už aj prípadná stanovená dvojjazyčnosť by podľa mňa v každom prípade predstavovala príliš významné vecné obmedzenie, a to ešte osobitnejšie v kontexte medzinárodného obchodu. Povinnosť vyhotovovať faktúry prípadne v dvoch jazykoch, a to určité povinné údaje v holandčine – podľa informácií poskytnutých touto vládou – a ostatné údaje v inom jazyku zvolenom zmluvnými stranami, totiž v praxi predstavuje zložitý proces pre belgické vývozné podniky, najmä ak vyvážajú vo veľkom rozsahu, a teda vystavujú veľký počet faktúr určených rôznym zahraničným partnerom.

66.

Z toho vyplýva, že uvedená právna úprava má odrádzajúci účinok vo vzťahu k obchodu v rámci Spoločenstva nielen na podniky so sídlom vo flámskom regióne, ktoré majú záujem vyvážať svoj tovar do iných členských štátov, ako to uvádza New Valmar, ale aj na zahraničné podniky, ktoré majú záujem uzatvárať obchodné transakcie s týmito podnikmi, ale môže im v tom brániť neistota v súvislosti s dodaním, vyplývajúca z povinného vyhotovovania faktúr v holandskom jazyku. Dodávam, že z týchto vnútroštátnych opatrení vyplýva pre obe strany aj významná právna neistota vzhľadom na radikálne sankcie v nich stanovené, ( 49 ) neistota, ktorá je z môjho pohľadu obzvlášť zjavná v prípade, ak si zmluvné strany rovnako ako v spore vo veci samej zvolili, že sa na ich zmluvu vzťahuje právna úprava iného členského štátu.

67.

Belgická vláda namieta proti tejto analýze aj tvrdením, že hoci ide o tú istú jazykovú právnu úpravu, túto vec treba odlíšiť od veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Las ( 50 ), a to z dôvodov, že spor vo veci samej nemá nijakú priamu súvislosť s uzavretím zmluvy podpísanej zmluvnými stranami, keďže jeho predmetom sú faktúry, a uvedená právna úprava sa nedotkla ich slobody zvoliť si jazyk, v ktorom svoju zmluvu vyhotovili.

68.

Vnútroštátny súd však správne uvádza, že sporné faktúry sú potvrdením pohľadávok vyplývajúcich z predchádzajúcej zmluvy ( 51 ) a takáto právna úprava môže brániť zmluvným stranám v jednoduchom a správnom porozumení dojednaní o platbách, uzavretých v rámci plnenia zmluvy. V prejednávanej veci tak existuje úzka súvislosť medzi týmito faktúrami a vykonávaním zmluvy, na základe ktorej sú vystavené. Navyše faktúry samy osebe môžu tiež zakladať právne záväzky nad rámec záväzkov vyplývajúcich z tejto zmluvy. ( 52 ) Okrem toho nie je neobvyklé, že sa obchodné vzťahy realizujú prostredníctvom vystavenia faktúry bez toho, aby jej predchádzalo uzavretie akejkoľvek písomnej zmluvy. V týchto dvoch prípadoch dotknutá právna úprava jednoznačne určuje jazyk, v ktorom dôjde k výmene súhlasných prejavov vôle. Napokon zdôrazňujem, že napriek tomu, že cieľom tejto právnej úpravy nie je riadiť vyhotovovanie samotných zmlúv, môže mať skutočne za následok, ako som preukázal, ( 53 ) že zabráni realizácii alebo pokračovaniu obchodných dohôd s osobami usadenými v inom členskom štáte.

69.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa domnievam, že takéto vnútroštátne opatrenia majú priamy vplyv na transakcie v rámci Spoločenstva. Na predmetnú situáciu sa preto podľa môjho názoru nevzťahuje judikatúra Súdneho dvora, ktorá smeruje k zamietnutiu vyhlásenia vnútroštátnej právnej úpravy za nezlučiteľnú s právom Únie, ak sú „obmedzujúce účinky [, ktoré táto úprava] môže mať na voľný pohyb tovaru, príliš neisté a príliš všeobecné na to, aby [ju] bolo možné považovať za právnu úpravu predstavujúcu prekážku obchodu medzi členskými štátmi“ ( 54 ). V tejto súvislosti uvádzam, že obmedzujúci účinok posudzovaný v prejednávanej veci nezávisí od budúcej a hypotetickej udalosti, ale od jednoduchého výkonu práva na voľný pohyb tovaru, pričom nie je rozhodujúce, aký rozsah môže mať uvedený účinok v praxi, keďže akékoľvek obmedzenie tejto slobody, aj keď malého významu, je zakázané. ( 55 )

70.

Preto sa domnievam, že taká jazyková právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá ukladá všetkým podnikom so sídlom v jednom z federálnych samosprávnych celkov dotknutého členského štátu povinnosť používať pri vyhotovovaní ich faktúr stanovený úradný jazyk, predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu v zmysle článku 35 ZFEÚ. Zostáva ešte určiť, či môže byť takáto právna úprava napriek tomu odôvodnená s ohľadom na právo Únie. ( 56 )

71.

V súlade s judikatúrou Súdneho dvora vnútroštátne opatrenie, ktoré síce obmedzuje výkon jednej zo slobôd pohybu stanovených Zmluvou, ale sleduje cieľ všeobecného záujmu, môže byť vyhlásené za zlučiteľné s právom Únie pod dvomi podmienkami, a to že je vhodné na zabezpečenie dosiahnutia tohto cieľa a nejde nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie nevyhnutné. ( 57 )

72.

Vnútroštátne opatrenie, ktoré sa síce uplatňuje bez rozdielu so zreteľom na štátnu príslušnosť dotknutých osôb alebo pôvod tovaru, ale považuje sa za prekážku voľného pohybu tovaru, môže byť napriek tomu vyhlásené za zlučiteľné s právom Únie, a to buď preto, že je odôvodnené jedným z cieľov všeobecného záujmu vymenovaných v článku 36 ZFÉU a spĺňa v ňom uvedené požiadavky, ( 58 ) alebo preto, že zodpovedá naliehavým požiadavkám všeobecného záujmu, ktoré boli uznané judikatúrou Súdneho dvora, pričom je vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa a je primerané vo vzťahu k tomuto cieľu. ( 59 )

73.

Pokiaľ ide o prvú kategóriu výnimiek, aj keď Komisia navrhuje zahrnúť článok 36 ZFEÚ do odpovede na prejudiciálnu otázku, žiaden z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení nebol výslovne uplatnený a navyše sa mi ani nezdá byť podstatným spôsobom relevantný v tejto veci.

74.

Pokiaľ ide o druhú kategóriu výnimiek, iba Komisia zvažuje možnosť založiť legitimitu obmedzujúcich opatrení, o aké ide v tejto veci, na ochrane spotrebiteľov. ( 60 ) Sama sa však správne domnieva, že v prejednávanej veci nie je možné uplatniť tento cieľ verejného záujmu ako dôvod spôsobilý odôvodniť obmedzenie voľného pohybu tovaru, keďže spor vo veci samej prebieha medzi dvomi profesionálnymi zmluvnými stranami, a to bez akéhokoľvek priameho dopadu na spotrebiteľov.

75.

Hlavným problémom je teda určiť, či a prípadne v akom rozsahu je možné rozšíriť na prejednávanú vec odôvodnenia, ktoré Súdny dvor pripustil v rozsudku Las ( 61 ) v súvislosti s ustanoveniami flámskej jazykovej právnej úpravy, v tom čase uplatniteľnými na pracovnoprávne vzťahy. V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že tri ciele uvedené belgickou vládou – a to podporovať a stimulovať používanie jedného z úradných jazykov Belgického kráľovstva, zabezpečiť sociálnu ochranu pracovníkov, ako aj zjednodušiť súvisiace správne kontroly – patria medzi naliehavé dôvody všeobecného záujmu, ktoré môžu odôvodniť obmedzenie výkonu základných slobôd zaručených Zmluvou.

76.

Prvý z týchto dôvodov uplatňuje belgická vláda aj v tejto veci, pričom tvrdí, že dotknutá právna úprava zodpovedá potrebe chrániť používanie úradného jazyka flámskeho regiónu. Potvrdzujem, že z judikatúry vyplýva, že podpora a stimulácia používania úradného jazyka alebo jazykov členského štátu je legitímnym cieľom, ktorý v zásade odôvodňuje obmedzenie povinností stanovených právom Únie. ( 62 ) Platí to predovšetkým v prípade zákazu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu, ktorý stanovuje článok 35 ZFEÚ. Vzhľadom na špecifické funkcie, ktoré úradné dokumenty, akými sú faktúry, plnia nielen v obchodnej sfére, ale aj vo verejnej sfére, ( 63 ) sa mi opatrenie, akým je opatrenie dotknuté vo veci samej, javí ako potenciálne vhodné na účely ochrany bežného používania takého jazyka v týchto rôznych oblastiach, ako to zdôrazňuje litovská vláda. ( 64 )

77.

Po druhé podľa belgickej vlády zákonom stanovená požiadavka používania holandského jazyka pri vyhotovovaní týchto dokumentov zaručuje rýchlosť a efektívnosť kontrol vykonávaných príslušnými orgánmi v oblasti DPH. New Valmar túto argumentáciu na rozdiel od litovskej vlády odmieta. Pripomínam, že Súdny dvor opakovane pripustil, že cieľ zjednodušenia, a teda posilnenia správnych alebo daňových kontrol môže odôvodniť obmedzenia základných slobôd zaručených Zmluvou. ( 65 ) Taká jazyková právna úprava, o akú ide v tejto veci, však v zásade môže teoreticky pomáhať orgánom povereným vykonávaním kontrol podnikových dokumentov ( 66 ) a zaručiť tak dodržiavanie ustanovení vnútroštátneho práva a práva Únie, osobitne v oblasti nepriameho zdanenia. ( 67 )

78.

Podľa môjho názoru sa belgická vláda právom odvoláva na oba tieto naliehavé dôvody všeobecného záujmu na účely potenciálneho odôvodnenia prekážky voľného pohybu tovaru, ktorú považujem za preukázanú, zostáva však ešte overiť, či je taká právna úprava, o akú ide vo veci samej, najmä so zreteľom na sankcie, ktoré zavádza, skutočne primeraná vo vzťahu k uvedeným cieľom. Domnievam sa však, že toto kritérium proporcionality nie je v tejto veci splnené.

79.

Vnútroštátny súd sa pýta, či je možné prevziať zápornú odpoveď, ktorá bola poskytnutá v rozsudku Las ( 68 ) z dôvodu nedostatku proporcionality ustanovení jazykovej právnej úpravy dotknutej v tejto veci, vzťahujúcich sa na pracovnoprávne vzťahy, aj v prejednávanej veci, predovšetkým vzhľadom na to, že režim sankcií uložených v prípade porušenia tejto právnej úpravy, teda absolútna neplatnosť, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu, ( 69 ) je pre sporné faktúry podobný.

80.

Komisia sa domnieva, že výhrady týkajúce sa kontroly proporcionality, uvedené v rozsudku Las ( 70 ), sa musia uplatniť mutatis mutandis v prejednávanej veci. V tejto súvislosti uvediem pár pripomienok so zreteľom na uvedené rozdiely medzi vecou, v ktorej bol vydaný uvedený rozsudok, a touto vecou.

81.

Prvá z výhrad uvedených Súdnym dvorom sa totiž týkala skutočnosti, že vyjadrenie slobodného a vedomého súhlasu medzi zmluvnými stranami vyžaduje, aby zmluvné strany mali možnosť vyhotoviť svoju zmluvu v inom než úradnom jazyku tohto členského štátu, ak tento jazyk neovládajú. Je možné položiť si otázku, či je tento faktor posúdenia menej rozhodujúci s ohľadom na spor vo veci samej, ktorý sa netýka uzavretia zmluvy ako takej, ( 71 ) ale vyhotovovania faktúr, ktoré sú zákonom stanovenými, a teda nie výlučne konsenzuálnymi dokumentmi, hoci spadajú do rámca obchodných vzťahov. Pripomínam však, že faktúry môžu mať nezávisle od pôvodnej zmluvy, ktorej plnenie zabezpečujú, vlastné právne účinky voči zmluvným stranám alebo môžu samy osebe slúžiť ako podklad pre zhodu vôle, ktorá je základom pre vytvorenie zmluvného vzťahu. ( 72 )

82.

Druhá z týchto výhrad sa zakladala na skutočnosti, že predmetná právna úprava nedovoľuje vyhotoviť rozhodujúcu verziu cezhraničných pracovných zmlúv aj v jazyku, ktorý ovládajú všetky dotknuté zmluvné strany. Rozhodujúca povaha tejto výhrady v tejto veci viedla tiež k výhrade v rozsahu, v akom belgická vláda v rozpore s rozhodnutím vnútroštátneho súdu tvrdí, že povinné používanie úradného jazyka sa tu obmedzuje len na zákonné údaje týkajúce sa DPH a nevzťahuje sa na všetky ostatné údaje uvádzané na faktúrach, vrátane údajov zmluvnej povahy. ( 73 ) Vnútroštátnemu súdu bude nepochybne prislúchať, aby určil, či je táto skutočnosť preukázaná z hľadiska belgického práva, ( 74 ) na účely pokrytia prípadu, že by to tak skutočne bolo, však považujem za potrebné poskytnúť na prejudiciálnu otázku takú odpoveď, ktorá zohľadní neistotu pretrvávajúcu v súvislosti s rozsahom stanovených jazykových obmedzení v prejednávanej veci.

83.

Bez ohľadu na tieto úvahy sa rovnako ako New Valmar, litovská vláda a Komisia domnievam, že taká jazyková právna úprava, o akú ide vo veci samej, nespĺňa povinnosti vyplývajúce z práva Únie v rozsahu, v akom ide nad rámec opatrení striktne nevyhnutných na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov všeobecného záujmu, ( 75 ) z hľadiska postavenia vyhradeného dotknutému jazyku a zároveň z hľadiska sankcie uplatnenej v prípade porušenia tejto právnej úpravy.

84.

Zdá sa mi, že uvádzané ciele všeobecného záujmu, a to podporu úradného jazyka a zjednodušenie kontrol, by bolo možné rovnako tak zaručiť opatreniami, ktoré by narúšali voľný pohyb tovaru menej než povinnosť používať v takých podnikových dokumentoch, akými sú faktúry, vopred určený jazyk, s vylúčením akéhokoľvek iného úradného jazyka členských štátov Únie.

85.

Spresňujem, že aj za predpokladu, že je pravda, že sa táto povinnosť obmedzuje len na zákonné údaje týkajúce sa DPH, ako tvrdí belgická vláda, by sa moje stanovisko nezmenilo, a to z praktických dôvodov, ktoré som uviedol vyššie ( 76 ), ako aj z dôvodov, ktoré teraz uvediem.

86.

Predovšetkým netreba prehliadať skutočnosť, že cieľom povinnosti vystavovať faktúry ( 77 ) je nielen chrániť verejné záujmy, ktoré odôvodňujú okrem iného aj výkon správnych alebo daňových kontrol príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, ale aj chrániť súkromné záujmy, najmä záujmy nadobúdateľa, ktorý musí byť jasne informovaný o obsahu dodávky, teda dve kategórie záujmov, ktoré treba riadne zvážiť s cieľom nájsť medzi nimi správnu rovnováhu. Ak právna úprava vyžaduje vyhotovenie faktúry v určenom jazyku, pre príjemcu neovládajúceho tento jazyk je podľa mňa kľúčové, aby mal možnosť disponovať inou rozhodujúcou verziou v záujme ľahšieho pochopenia údajov uvedených na tejto faktúre, ( 78 ) a teda uistiť sa o tom, že predávajúci dodržal svoje zmluvné povinnosti.

87.

K tomu sa pridávajú úvahy špecifické pre transakcie v medzinárodnom obchode, vo vzťahu ku ktorým môže byť zmiernenie zákonných obmedzení, v tomto prípade jazykových, potrebné s cieľom zamedziť prílišnému obmedzovaniu cezhraničného obchodu. Ako zdôrazňujú litovská vláda a Komisia, v tomto osobitnom kontexte existujú špecifické ťažkosti, ako sú práve tie, ktoré opisuje New Valmar ( 79 ), a obchodné praktiky ( 80 ), ktoré je potrebné v čo možno najvyššej miere zohľadniť na účely podpory tohto typu obchodu, obzvlášť v rámci Únie ( 81 ). Tieto úvahy platia predovšetkým v súvislosti s údajmi uvádzanými na faktúrach, na ktoré sa vzťahuje zmluvná voľnosť, akými sú všeobecné podmienky predaja, podľa môjho názoru by však bolo tiež užitočné, ba dokonca nevyhnutné, aby boli aj povinné údaje, akými sú údaje týkajúce sa DPH uvádzané belgickou vládou, zrozumiteľné pre všetkých účastníkov cezhraničného hospodárskeho vzťahu.

88.

Domnievam sa, že jazykové pravidlá, o aké ide vo veci samej, idú nad rámec toho, čo je striktne nevyhnutné na účely podpory používania holandského jazyka a umožnenia príslušným orgánom overiť príslušné údaje. Podľa môjho názoru by v praxi postačovala požiadavka, aby sa v prípade, ak chcú dotknuté zmluvné strany vyhotovovať faktúry v inom jazyku, vyhotovil len preklad zákonných údajov do holandčiny, alebo prípadne vyhotovil preklad a posteriori, ak takáto verzia nie je predložená priamo pri kontrole.

89.

V tejto súvislosti predovšetkým pripomínam, že v oblasti DPH vyššie uvedené ustanovenia smernice 2006/112 umožňujú len členským štátom určenia vyžadovať preklad určitých faktúr vyhotovených v cudzom jazyku, ak je to potrebné na účely kontroly. ( 82 )

90.

V tomto názore ma navyše utvrdzujú alternatívne riešenia založené na ďalších ustanoveniach platných aj na belgickom území. Ide jednak o ustanovenia rovnocenné, ale nie rovnaké ako ustanovenia dotknuté v tejto veci, ktoré boli prijaté Francúzskym spoločenstvom Belgického kráľovstva a z ktorých vyplýva, že podnikové dokumenty, akými sú faktúry vystavené osobami so sídlom vo francúzskom jazykovom regióne, musia byť v zásade vyhotovené vo francúzštine, avšak „bez toho, aby tým bolo dotknuté dodatočné použitie jazyka zvoleného zmluvnými stranami“ ( 83 ). Takáto možnosť dodatočného použitia jazyka iného, ako je jazyk uvedeného regiónu, zvoleného dotknutými zmluvnými stranami, a teda pre všetky strany potenciálne zrozumiteľnejšieho než francúzština, predstavuje menej obmedzujúce opatrenie ako opatrenie, ktoré ukladá povinnosť výlučného používania určeného jazyka v obchodných vzťahoch. ( 84 )

91.

Taktiež samotné Flámske spoločenstvo v roku 2014 zmenilo dekrét o používaní vyššie uvedených jazykov ( 85 ) tak, že jeho ustanovenia týkajúce sa pracovnoprávnych vzťahov sú menej obmedzujúce, ako boli v čase, keď bol vydaný rozsudok Las ( 86 ). Článok 5 ods. 1 tohto dekrétu totiž stále stanovuje, že používanie holandského jazyka je vo flámskom regióne všeobecným pravidlom, jeho odsek 2 však umožňuje v prípade „individuálnych pracovných zmlúv“, aby „právne záväzná verzia [bola vyhotovená] v jednom z [úradných jazykov členských štátov Únie alebo Európskeho hospodárskeho priestoru (EHS)] zrozumiteľnom všetkým dotknutým zmluvným stranám“, s výhradou splnenia určitých kritérií spojitosti s týmito územiami. ( 87 )

92.

Jazykové opatrenia podobné jednému alebo druhému z týchto riešení, ktoré obe narúšajú voľný pohyb tovaru menej ako právna úprava dotknutá vo veci samej, pričom sú vhodné na zabezpečenie cieľov všeobecného záujmu uvádzaných belgickou vládou, by podľa môjho názoru mohli byť prijaté aj v kontexte tejto veci.

93.

Belgická vláda namieta proti nedostatku proporcionality dotknutej jazykovej právnej úpravy tvrdením, že sankcia uložená v prípade porušenia, t. j. neplatnosť, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu, má v tejto veci menší význam ako vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Las ( 88 ). Tvrdí, že na rozdiel od sporu vo veci samej vo veci Las, v ktorom musela byť pracovná zmluva nevyhotovená v holandskom jazyku zrušená, môže byť v prejednávanej veci dotknutá len platnosť sporných faktúr, a nie platnosť koncesnej zmluvy uzavretej medzi dotknutými zmluvnými stranami. Vzhľadom na to, že faktúry sú len potvrdením pohľadávok vyplývajúcich z dohody uzatvorenej medzi zmluvnými stranami, však vyhlásenie ich neplatnosti nebráni vymáhaniu týchto pohľadávok a navyše je možné nahradiť nesprávne dokumenty novými platnými faktúrami.

94.

New Valmar namieta, že hoci je dopad neplatnosti zmiernený možnosťou predávajúceho vyhotoviť počas sporu náhradné faktúry, pozitívne účinky tohto zmiernenia sú len teoretické. Podľa tejto spoločnosti má povinnosť zaslať dlžníkovi nové faktúry a nie kópie pôvodných faktúr v holandskom jazyku viacero nepriaznivých dôsledkov. Na jednej strane z daňového hľadiska sa oslobodenie od DPH stanovené na dodávky v rámci Spoločenstva nebude vzťahovať na náhradné faktúry, keďže toto oslobodenie si možno uplatniť len v čase, keď tovar opúšťa územie štátu, a nie s odstupom času. Na druhej strane z občianskoprávneho hľadiska úroky z omeškania dlžné v prospech predávajúceho na základe splatných faktúr začnú plynúť až odo dňa nahradenia, zatiaľ čo dlžník, ktorý nespochybnil pôvodné faktúry v stanovenej lehote, bude mať stále možnosť napadnúť náhradné faktúry. ( 89 )

95.

Sankcie stanovené právnou úpravou dotknutou vo veci samej nie sú podľa môjho názoru nevyhnutné na dosiahnutie cieľov všeobecného záujmu, na ktoré sa odvoláva belgická vláda, keďže vyhlásenie neplatnosti faktúr nevyhotovených v holandskom jazyku priamo neprispieva k podpore tohto jazyka ani k zjednodušeniu správnych alebo daňových kontrol ako takých. Navyše tieto drastické sankcie sú podľa mňa zjavne neprimerané.

96.

Ako zdôraznili litovská vláda a Komisia, absolútna neplatnosť, ktorá vedie k strate právnych účinkov takýchto faktúr ab initio a o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu, môže byť zdrojom významnej právnej neistoty pre obe strany dotknutého hospodárskeho vzťahu, čo môže poškodzovať cezhraničný obchod, hoci podľa práva Únie sa má tento obchod podporovať.

97.

Toto konštatovanie sa mi zdá byť preukázateľné hlavne v prípade predávajúceho. Vzhľadom na informácie, ktorými Súdny dvor disponuje, nemožno a priori vylúčiť, že predávajúci bude z dôvodu povinnosti predložiť náhradnú faktúru v holandskom jazyku čeliť nielen komplikáciám v súvislosti s DPH alebo strate úrokov z omeškania súvisiacich s pôvodnou faktúrou, ale aj otázkam premlčania spojeným s vystavením novej faktúry, ako tvrdí New Valmar. ( 90 ) Okrem toho podnik, ktorý predložil faktúry vyhotovené v inom ako stanovenom jazyku, môže byť vystavený čisto oportunistickému napadnutiu platnosti týchto dokumentov potvrdzujúcich jeho nároky plynúce z pohľadávok, ako je to v prípade sporu vo veci samej. ( 91 ) Navyše sa domnievam, že príjemca nesprávnych faktúr môže byť týmto systémom sankcií taktiež penalizovaný, hoci v menšom rozsahu, keďže zrušené faktúry môžu úplne alebo čiastočne stratiť svoju dôkaznú hodnotu. ( 92 )

98.

Hoci prislúcha vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či v prejednávanej veci skutočne dochádza k vzniku týchto potenciálnych negatívnych dôsledkov z hľadiska práva uplatniteľného v spore vo veci samej, v každom prípade sa domnievam, že prostriedky zvolené dotknutou jazykovou právnou úpravou sú v zásade neprimerané. Na dosiahnutie sledovaných cieľov je totiž podľa mňa možné použiť sankcie, ktoré by menej obmedzovali voľný pohyb tovaru.

99.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti sa domnievam, že článok 35 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave federálneho samosprávneho celku určitého členského štátu, akou je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá každému podniku s prevádzkovým sídlom na území tohto samosprávneho celku ukladá povinnosť vyhotovovať faktúry s cezhraničným prvkom, prinajmenšom pre niektoré ich povinné údaje, ak nie v celom rozsahu, ( 93 ) výlučne v úradnom jazyku tohto federálneho samosprávneho celku pod hrozbou neplatnosti, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu.

100.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Rechtbank van koophandel te Gent (Obchodný súd Gent, Belgicko), takto:

Článok 35 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave federálneho samosprávneho celku určitého členského štátu, akou je právna úprava vo veci samej, ktorá každému podniku s prevádzkovým sídlom na území tohto samosprávneho celku ukladá povinnosť vyhotovovať faktúry s cezhraničným prvkom, hoci len pre niektoré ich povinné údaje, výlučne v úradnom jazyku tohto federálneho samosprávneho celku pod hrozbou neplatnosti, o ktorej rozhodne súd aj bez návrhu.