1

Žalobca, Gazprom Neft PAO, je obchodná spoločnosť zaregistrovaná podľa ruských právnych predpisov a špecializujúca sa na prieskum a ťažbu ropy a plynu, predaj a distribúciu ropy a výrobu a predaj ropných produktov. Jej väčšinovým vlastníkom je Gazprom Joint Stock Company, ktorá priamo alebo nepriamo vlastní 95,7 % jej akcií. Ruská vláda priamo či nepriamo vlastní 50,23 % akcií spoločnosti Gazprom Joint Stock Company.

2

Rada Európskej únie 20. februára 2014 ostro odsúdila použitie násilia na Ukrajine. Vyzvala na okamžité ukončenie násilia na Ukrajine a na úplné dodržiavanie ľudských práv a základných slobôd. Rada tiež navrhla zaviesť reštriktívne opatrenia voči osobám zodpovedným za porušovanie ľudských práv, násilie a použitie neprimeranej sily.

3

Na mimoriadnom zasadnutí, ktoré sa uskutočnilo 3. marca 2014, Rada odsúdila akty agresie ruských ozbrojených síl, ktoré predstavujú zjavné porušenie zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny, ako aj súhlas, ktorý vyslovil Soviet Federacii Federaľnogo Sobrania Rossijskoj Federacii (Federálna rada Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie) 1. marca 2014, na použitie ozbrojených síl na území Ukrajiny. Európska únia vyzvala Ruskú federáciu, aby bezodkladne stiahla svoje ozbrojené sily do oblastí ich stáleho rozmiestnenia v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami.

4

Rada 5. marca 2014 prijala reštriktívne opatrenia zamerané na zmrazenie a vymáhanie spreneverených štátnych finančných prostriedkov patriacich Ukrajine.

5

Hlavy štátov alebo predsedovia vlád Únie schválili 6. marca 2014 závery Rady prijaté 3. marca 2014. Dôrazne odsúdili nevyprovokované narušenie ukrajinskej zvrchovanosti a územnej celistvosti Ruskou federáciou a vyzvali Ruskú federáciu, aby okamžite stiahla svoje ozbrojené sily do oblastí ich trvalého rozmiestnenia v súlade s príslušnými dohodami. Hlavy štátov alebo predsedovia vlád Únie vyhlásili, že akékoľvek ďalšie kroky zo strany Ruskej federácie vedúce k destabilizácii situácie na Ukrajine, by mali ďalšie ďalekosiahle dôsledky na vzťahy v rámci širokého spektra ekonomických oblastí medzi Úniou a jej členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na strane druhej. Vyzvali Ruskú federáciu, aby umožnila bezodkladný prístup medzinárodným pozorovateľom, pričom zdôraznili, že riešenie krízy na Ukrajine by sa malo zakladať na územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti tohto štátu, ako aj na prísnom dodržiavaní medzinárodných pravidiel.

6

Dňa 16. marca 2014 parlament Krymskej autonómnej republiky a mestská rada mesta Sevastopoľ, ktoré sú územnými celkami Ukrajiny, usporiadali referendum o postavení Krymu. V rámci tohto referenda sa krymské obyvateľstvo malo vyjadriť, či si želá svoje pričlenenie k Ruskej federácii ako jej subjekt alebo obnovenie ústavy z roku 1992 a postavenie Krymu ako súčasti Ukrajiny. Výsledok oznámený Krymskou autonómnou republikou uvádzal 96,77 % hlasov v prospech začlenenia regiónu do Ruskej federácie, a to pri 83,1 % účasti.

7

Rada 17. marca 2014 prijala ďalšie závery týkajúce sa Ukrajiny. Rada dôrazne odsúdila konanie referenda na Kryme o jeho pripojení k Ruskej federácii zo 16. marca 2014, ktoré sa podľa nej uskutočnilo v zjavnom rozpore s Ústavou Ukrajiny. Rada vyzvala Ruskú federáciu na okamžité prijatie opatrení na zmiernenie krízy, bezodkladné obnovenie predkrízovej situácie, pokiaľ ide o stavy a pozície jeho ozbrojených síl v súlade s jeho medzinárodnými záväzkami, na začatie priamych rokovaní s vládou Ukrajiny a na využitie všetkých relevantných medzinárodných mechanizmov na nájdenie mierového a zmierlivého riešenia pri plnom dodržaní ruských bilaterálnych a multilaterálnych záväzkov týkajúcich sa zabezpečenia zvrchovanosti a územnej celistvosti Ukrajiny. Rada v tejto súvislosti vyjadrila poľutovanie nad tým, že Bezpečnostná rada OSN nebola schopná prijať rezolúciu z dôvodu veta zo strany Ruskej federácie. Okrem toho vyzvala Ruskú federáciu, aby nepodnikla kroky vedúce k anexii Krymu, ktorá by sa uskutočnila v rozpore s medzinárodným právom.

8

V rovnaký deň Rada prijala jednak na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/145/SZBP o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 16), a jednak na základe článku 215 ZFEÚ nariadenie (EÚ) č. 269/2014 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny (Ú. v. EÚ L 78, 2014, s. 6), ktorými zaviedla obmedzenia týkajúce sa cestovania a zmrazenie aktív týkajúce sa osôb zodpovedných za konanie, ktorým sa narúša alebo ohrozuje územná celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, ako aj osôb a subjektov, ktoré sú s nimi spojené.

9

Dňa 17. marca 2014 Ruská federácia oficiálne uznala výsledky referenda, ktoré sa konalo na Kryme 16. marca 2014. V dôsledku tohto rozhodnutia Najvyššia rada Krymu a mestská rada mesta Sevastopoľ vyhlásili nezávislosť Krymu od Ukrajiny a požiadali o pripojenie k Ruskej federácii. V rovnaký deň ruský prezident podpísal dekrét uznávajúci Krymskú republiku ako zvrchovaný a nezávislý štát.

10

Európska rada 21. marca 2014 pripomenula vyhlásenie hláv štátov alebo predsedov vlád Únie zo 6. marca 2014 a vyzvala Európsku komisiu a členské štáty, aby pripravili ďalšie možné cielené opatrenia.

11

Rada 23. júna 2014 rozhodla o zákaze dovážať do Únie tovar s pôvodom na Kryme alebo v Sevastopole, a to s výnimkou tovaru s pôvodom na Kryme alebo v Sevastopole, ktorému ukrajinská vláda vydala osvedčenie o pôvode.

12

V nadväznosti na nehodu zo 17. júla 2014, ktorá viedla k zničeniu lietadla spoločnosti Malaysian Airlines s číslom letu MH17 v Donecku (Ukrajina), Rada vyzvala Komisiu a Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), aby dokončili prípravné práce na možných cielených opatreniach a predložili najneskôr do 24. júla rovnakého roku návrhy opatrení, a to vrátane takých, ktoré sa týkajú prístupu na kapitálové trhy, obrany, tovaru s dvojakým použitím a citlivých technológií, a to osobitne v energetickom sektore.

13

Dňa 31. júla 2014 Rada prijala na základe článku 29 ZEÚ rozhodnutie 2014/512/SZBP o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 13). V ten istý deň Rada prijala na základe článku 215 ZFEÚ nariadenie (EÚ) č. 833/2014 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na konanie Ruska, ktorým destabilizuje situáciu na Ukrajine (Ú. v. EÚ L 229, 2014, s. 1).

14

Príloha II nariadenia č. 833/2014 obsahuje zoznam technológií podľa článku 3 tohto nariadenia, klasifikovaných podľa ich číselného znaku kombinovanej nomenklatúry, konkrétne ide najmä o rúry a rúrky druhov používaných na ropovody alebo plynovody, nástroje na vŕtanie skál alebo zemnú sondáž, objemové čerpadlá na kvapaliny, výťahy na kvapaliny, hĺbiace alebo vŕtacie stroje na vŕtanie zeminy alebo časti takýchto strojov, vrtné alebo ťažobné plošiny, pojazdné vrtné alebo sondážne súpravy, majákové plavidlá na námornú plavbu, požiarne lode, atď.

15

Rada následne 8. septembra 2014 prijala rozhodnutie 2014/659/ZSBP, ktorým sa mení rozhodnutie 2014/512 (Ú. v. EÚ L 271, 2014, s. 54), ako aj nariadenie (EÚ) č. 960/2014, ktorým sa mení nariadenie č. 833/2014 (Ú. v. EÚ L 271, 2014, s. 3). Tieto akty uložili dodatočné obmedzenia na poskytovanie súvisiacich služieb potrebných pri hlbinnom prieskume ropy a jej ťažbe, arktickom prieskume ropy a jej ťažbe alebo v rámci projektov zameraných na bridlicovú ropu v Rusku. Rovnaké akty uložili dodatočné obmedzenia týkajúce sa prístupu na kapitálové trhy Únie a rozšírili ich pôsobnosť na tri najväčšie ruské spoločnosti kontrolované štátom alebo vo väčšinovom vlastníctve štátu pôsobiace v oblasti ropy a ropných produktov, a to vrátane žalobcu.

16

Napokon rozhodnutie 2014/512, zmenené rozhodnutím 2014/659, bolo zmenené rozhodnutím Rady 2014/872/SZBP zo 4. decembra 2014 (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 58, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Nariadenie č. 833/2014, zmenené nariadením č. 960/2014, bolo zmenené nariadením Rady (EÚ) č. 1290/2014 zo 4. decembra 2014 (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 20, ďalej len „napadnuté nariadenie“).

17

Článok 1 ods. 2 písm. b) až d) a článok 1 ods. 3 a 4 napadnutého rozhodnutia, vložené alebo zmenené najprv článkom 1 ods. 1 rozhodnutia 2014/659, a následne článkom 1 ods. 1 písm. a) a b) rozhodnutia 2014/872, stanovujú:

„2.   Priamy alebo nepriamy nákup alebo predaj dlhopisov, kapitálu alebo podobných finančných nástrojov, ako aj priame alebo nepriame poskytovanie investičných služieb pre ne či pomoc pri ich vydávaní alebo akékoľvek iné nakladanie s nimi, ak ich splatnosť presahuje 30 dní a ak ich po 12. septembri 2014 vydali:

…

sa zakazuje.

3.   Zakazuje sa priame alebo nepriame poskytovanie alebo priama i nepriama účasť na akýchkoľvek dohodách o poskytovaní nových pôžičiek alebo úverov so splatnosťou presahujúcou 30 dní akejkoľvek právnickej osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným v odsekoch 1 alebo 2 po 12. septembri 2014, a to okrem pôžičiek alebo úverov, ktorých špecifickým a podloženým cieľom je financovanie nezakázaného priameho alebo nepriameho dovozu alebo vývozu tovaru a nefinančných služieb medzi Úniou a Ruskom alebo iným tretím štátom, alebo pôžičiek, ktorých špecifickým a podloženým cieľom je poskytovať núdzové financovanie na splnenie kritérií solventnosti a likvidity pre právnické osoby usadené v Únii, ktorých vlastnícke práva z viac ako 50 % patria subjektu uvedenému v prílohe I.

4.   Zákaz ustanovený v odseku 3 sa nevzťahuje na čerpanie alebo vyplatenie podľa zmluvy uzavretej pred 12. septembrom 2014, ak:

Podmienky čerpania a vyplatenia uvedené v tomto odseku zahŕňajú ustanovenia o dĺžke doby splácania pre každé čerpanie a vyplatenie, uplatnenej úrokovej sadzbe alebo metóde výpočtu úrokovej sadzby a maximálnej sume.“

18

Príloha rozhodnutia 2014/659 dopĺňa k rozhodnutiu 2014/512 prílohu III, ktorá zaradila obchodné meno žalobcu na zoznam právnických osôb, subjektov alebo orgánov podľa článku 1 ods. 2 písm. b) tohto rozhodnutia.

19

Článok 5 ods. 2 písm. b) až d) a článok 5 ods. 3 a 4 napadnutého nariadenia, vložené alebo zmenené najprv článkom 1 ods. 5 nariadenia č. 960/2014, a následne článkom 1 ods. 6 a 7 nariadenia č. 1290/2014 stanovujú:

„2.   Zakazuje sa priamo alebo nepriamo nakupovať, predávať, poskytovať investičné služby alebo pomoc pri vydávaní prevoditeľných cenných papierov a nástrojov peňažného trhu alebo inak s nimi nakladať, ak ich splatnosť presahuje 30 dní a ak boli vydané po 12. septembri 2014 týmito subjektmi:

…

3.   Zakazuje sa po 12. septembri 2014 priamo alebo nepriamo uzatvárať akúkoľvek dohodu alebo zúčastňovať sa na akejkoľvek dohode o poskytovaní nových pôžičiek alebo úverov, ktorých splatnosť presahuje 30 dní, akejkoľvek právnickej osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným v odseku 1 alebo 2.

Zákaz sa nevzťahuje na:

4.   Zákaz uvedený v odseku 3 sa nevzťahuje na čerpanie alebo vyplatenie podľa zmluvy uzavretej pred 12. septembrom 2014, ak sú splnené tieto podmienky:

Podmienky čerpania alebo vyplatenia uvedené v písmene a) zahŕňajú ustanovenia, ktoré sa týkajú dĺžky obdobia splácania každého čerpania alebo vyplatenia, uplatňovanej úrokovej sadzby alebo metódy výpočtu úrokovej sadzby a maximálnej sumy.“

20

Článok 1 ods. 9 nariadenia č. 960/2014 stanovuje, že príloha III uvedeného nariadenia, ktorá zaradila obchodné meno žalobcu na zoznam právnických osôb, subjektov alebo orgánov uvedených v článku 5 ods. 2 písm. b) nariadenia č. 833/2014, sa dopĺňa ako príloha VI posledného uvedeného nariadenia.

21

Článok 4 napadnutého rozhodnutia, zmenený rozhodnutím 2014/872, stanovuje:

„1.   Priamy alebo nepriamy predaj, dodávky, prevod alebo vývoz určitého zariadenia vhodných na nasledujúce kategórie prieskumných a ťažobných projektov v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu štátnymi príslušníkmi členských štátov alebo z území členských štátov alebo prostredníctvom plavidiel či lietadiel podliehajúcich ich jurisdikcii podlieha predchádzajúcemu povoleniu príslušného orgánu vyvážajúceho členského štátu:

Únia prijme potrebné opatrenia na určenie príslušných položiek, na ktoré sa tento odsek vzťahuje.

2.   Poskytovanie:

tiež podlieha vydaniu predchádzajúceho povolenia príslušným orgánom vyvážajúceho členského štátu.

3.   Príslušné orgány členského štátu nevydajú povolenie pre akýkoľvek predaj, dodávku, prevod alebo vývoz zariadenia alebo pre poskytovanie služieb uvedené v odsekoch 1 a 2, ak rozhodnú, že takýto predaj, dodávka, prevod alebo vývoz alebo poskytovanie takýchto služieb je určený na jednu z kategórií prieskumu a ťažby uvedenú v odseku 1.

4.   Odsekom 3 nie je dotknuté plnenie zmlúv, ktoré sa uzavreli do 1. augusta 2014 ani doplnkových zmlúv potrebných na plnenie takýchto zmlúv.

5.   Povolenie sa môže udeliť v prípade, že sú predaj, dodávka, presun či vývoz položiek alebo poskytovanie služieb uvedené v odsekoch 1 a 2 potrebné na naliehavé zabránenie alebo zmiernenie udalosti, ktorá môže mať pravdepodobne závažný a významný dosah na ľudské zdravie a bezpečnosť alebo životné prostredie. V náležite odôvodnených naliehavých prípadoch sa predaj, dodávka, presun či vývoz alebo poskytovanie služieb uvedené v odsekoch 1 a 2 môžu uskutočniť bez predchádzajúceho povolenia pod podmienkou, že vývozca tento predaj, dodávku, presun či vývoz alebo poskytovanie služieb oznámi príslušnému orgánu do piatich pracovných dní od ich uskutočnenia a poskytne relevantné podrobné odôvodnenie takéhoto predaja, dodávky, presunu či vývozu alebo poskytovania služieb bez predchádzajúceho povolenia.“

22

Článok 3 a článok 4 ods. 3 a 4 nariadenia č. 833/2014, zmeneného nariadením č. 1290/2014, stanovujú:

„Článok 3

1.   Na priamy alebo nepriamy predaj, dodávku, presun alebo vývoz položiek uvedených v prílohe II bez ohľadu na to, či majú pôvod v Únii, akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu alebo v akomkoľvek inom štáte, ak sú takéto položky určené na použitie v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu, sa vyžaduje predchádzajúce povolenie.

2.   Na každý predaj, dodávku, presun alebo vývoz, na ktoré sa podľa tohto článku vyžaduje povolenie, vydajú takéto povolenie príslušné orgány členského štátu, v ktorom je vývozca usadený; takéto povolenie bude v súlade s podrobnými pravidlami stanovenými v článku 11 nariadenia (ES) č. 428/2009. Povolenia sú platné v celej Únii.

3.   Príloha II zahŕňa určité položky vhodné pre nasledujúce kategórie prieskumných a ťažobných projektov v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu:

4.   Vývozcovia poskytnú príslušným orgánom ku svojim žiadostiam o vývozné povolenie všetky relevantné informácie.

5.   Príslušné orgány neudelia žiadne povolenie na žiadny predaj, dodávku, presun alebo vývoz položiek zahrnutých do prílohy II, ak majú opodstatnené dôvody na to, aby dospeli k záveru, že predaj, dodávka, presun alebo vývoz položiek sú určené pre ktorúkoľvek z kategórií prieskumných a ťažobných projektov uvedených v odseku 3.

Príslušné orgány však môžu udeliť povolenie, ak sa predaj, dodávka, presun alebo vývoz týkajú plnenia záväzku vyplývajúceho zo zmluvy uzatvorenej pred 1. augustom 2014 alebo z doplnkových zmlúv potrebných na plnenie takejto zmluvy.

Príslušné orgány môžu udeliť povolenie aj v prípade, že sú predaj, dodávka, presun alebo vývoz položiek potrebné na naliehavé zabránenie alebo zmiernenie udalosti, ktorá môže mať pravdepodobne závažný a významný dosah na ľudské zdravie a bezpečnosť alebo životné prostredie. V náležite odôvodnených naliehavých prípadoch sa predaj, dodávka, presun alebo vývoz môže uskutočniť bez predchádzajúceho povolenia pod podmienkou, že vývozca tento predaj, dodávku, presun alebo vývoz oznámi príslušnému orgánu do piatich pracovných dní od ich uskutočnenia a poskytne relevantné podrobné odôvodnenie takéhoto predaja, dodávky, presunu alebo vývozu.

6.   Za podmienok uvedených v odseku 5 môžu príslušné orgány zrušiť, pozastaviť, zmeniť alebo odvolať vývozné povolenie, ktoré udelili.

7.   Ak príslušný orgán odmietne povolenie udeliť alebo ho zruší, pozastaví, podstatne obmedzí alebo odvolá v súlade s odsekom 5 alebo 6, dotknutý členský štát to oznámi ostatným členským štátom a Komisii a poskytne im relevantné informácie, pričom dodrží ustanovenia o dôvernosti takýchto informácií uvedené v nariadení Rady (ES) č. 515/97.

8.   Predtým, ako členský štát udelí povolenie v súlade s odsekom 5 pre transakciu, ktorá je v podstate zhodná s transakciou, na ktorú sa vzťahuje stále platné odmietnutie zo strany iného členského štátu alebo iných členských štátov podľa odsekov 6 a 7, poradí sa najskôr s členským štátom alebo štátmi, ktoré toto povolenie odmietli udeliť. Ak sa po tejto porade dotknutý členský štát rozhodne povolenie udeliť, oznámi to ostatným členským štátom a Komisii, pričom im poskytne všetky relevantné informácie na odôvodnenie svojho rozhodnutia.

…

Článok 4

…

3.   Povoleniu dotknutého príslušného orgánu podlieha poskytovanie:

V náležite odôvodnených naliehavých prípadoch uvedených v článku 3 ods. 5 sa poskytovanie služieb uvedených v tomto odseku môže uskutočňovať bez predchádzajúceho povolenia pod podmienkou, že poskytovateľ oznámi príslušnému orgánu poskytnutie služieb do piatich pracovných dní po ich poskytnutí.

4.   Ak sa žiada o povolenia podľa odseku 3 tohto článku, uplatňuje sa primerane článok 3 a najmä jeho odseky 2 a 5.“

23

Článok 4a napadnutého rozhodnutia, ako bol vložený na základe článku 1 ods. 3 rozhodnutia 2014/659 a neskôr zmenený článkom 1 ods. 6 rozhodnutia 2014/872, stanovuje:

„1.   Zakazuje sa priame alebo nepriame poskytovanie súvisiacich služieb pre nasledujúce kategórie prieskumných a ťažobných projektov v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu štátnymi príslušníkmi členských štátov alebo z území členských štátov alebo prostredníctvom plavidiel alebo lietadiel podliehajúcich ich jurisdikcii:

2.   Zákazom stanoveným v odseku 1 nie je dotknuté plnenie zmlúv ani rámcových dohôd uzavretých pred 12. septembrom 2014 ani doplnkových zmlúv potrebných na plnenie takýchto zmlúv.

3.   Zákaz stanovený v odseku 1 sa neuplatňuje, ak sú dotknuté služby potrebné na naliehavé zabránenie alebo zmiernenie udalosti, ktorá môže mať pravdepodobne závažný a významný dosah na ľudské zdravie a bezpečnosť alebo životné prostredie.“

24

Článok 3a napadnutého nariadenia, ako bol vložený na základe článku 1 ods. 3 nariadenia č. 960/2014 a neskôr zmenený článkom 1 ods. 4 nariadenia č. 1290/2014, stanovuje:

„1.   Zakazuje sa priamo alebo nepriamo poskytovať súvisiace služby pre tieto kategórie prieskumných a ťažobných projektov v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu:

Na účely tohto odseku súvisiace služby sú:

2.   Zákazmi uvedenými v odseku 1 nie je dotknuté plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy alebo z rámcovej dohody uzavretej pred 12. septembrom 2014 alebo z doplnkových zmlúv potrebných na plnenie takejto zmluvy.

3.   Zákazy uvedené v odseku 1 sa neuplatňujú, ak sú dané služby potrebné na naliehavé zabránenie alebo zmiernenie udalosti, ktorá môže mať pravdepodobne závažný a významný dosah na ľudské zdravie a bezpečnosť alebo životné prostredie.

Poskytovateľ služby oznámi príslušnému orgánu akúkoľvek činnosť vykonanú podľa tohto odseku do piatich pracovných dní od jej uskutočnenia a poskytne relevantné podrobné odôvodnenie predaja, dodávky, presunu alebo vývozu.“

25

Článok 7 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia, zmenený článkom 1 ods. 4 rozhodnutia 2014/659, stanovuje:

„1.   Neuznajú sa žiadne nároky v súvislosti so žiadnou zmluvou alebo transakciou, ktorých plnenie bolo úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo dotknuté opatreniami uloženými podľa tohto rozhodnutia, vrátane nárokov na náhradu škody alebo akýchkoľvek iných nárokov tohto druhu, ako je napríklad nárok na kompenzáciu alebo pohľadávka so zárukou, predovšetkým nárok na predĺženie platnosti alebo vyplatenie dlhopisu, záruky alebo zabezpečenia, najmä finančnej záruky alebo finančného zabezpečenia v akejkoľvek forme, ak ich predložia:

26

Článok 11 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 833/2014, zmenený článkom 1 ods. 5a nariadenia č. 960/2014, stanovuje:

„1.   Neuznajú sa žiadne nároky v súvislosti so žiadnou zmluvou alebo transakciou, ktorých plnenie bolo úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo dotknuté opatreniami uloženými podľa tohto nariadenia, vrátane nárokov na náhradu škody alebo akýchkoľvek iných nárokov tohto druhu, ako je napríklad nárok na kompenzáciu alebo pohľadávka so zárukou, predovšetkým nárok na predĺženie platnosti alebo vyplatenie dlhopisu, záruky alebo zabezpečenia, najmä finančnej záruky alebo finančného zabezpečenia v akejkoľvek forme, ak ich predložia:

27

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 24. októbra 2014 podal žalobca žalobu vo veci T‑735/14.

28

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 5. decembra 2014 podal žalobca žalobu vo veci T‑799/14.

29

Samostatným podaním podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. januára 2015 žalobca požiadal o spojenie vecí T‑735/14 a T‑799/14 a prispôsobil svoje žalobné návrhy v týchto veciach tak, aby zohľadnil prijatie rozhodnutia 2014/872 a nariadenia č. 1290/2014.

30

Rozhodnutím predsedu deviatej komory Všeobecného súdu z 12. marca 2015 boli veci T‑735/14 a T‑799/14 spojené na účely písomnej a ústnej časti konania v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991.

31

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu Komisia a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska podali návrh na vstup do tohto konania ako vedľajší účastníci konania na podporu návrhov Rady. Uzneseniami z 24. júna 2015 predseda deviatej komory Všeobecného súdu vyhovel týmto návrhom. Vedľajší účastníci konania podali svoje vyjadrenia a hlavní účastníci konania predložili svoje pripomienky k týmto vyjadreniam v stanovených lehotách.

32

Rozhodnutím z 29. októbra 2015 predseda deviatej komory po doručení pripomienok účastníkov konania rozhodol o prerušení konania do vynesenia rozsudku Súdneho dvora vo veci C‑72/15, Rosneft.

33

V nadväznosti na rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), sa prerušenie konania skončilo v súlade s článkom 71 ods. 3 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

34

Hlavní účastníci konania boli v tejto súvislosti vyzvaní na predloženie svojich pripomienok k dôsledkom, ktoré je potrebné vyvodiť z rozsudku z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), pokiaľ ide o žalobné dôvody a tvrdenia predložené v rámci týchto žalôb. Hlavní účastníci konania tejto žiadosti vyhoveli v stanovenej lehote.

35

Po zmene zloženia komôr Všeobecného súdu bol sudca spravodajca pridelený do šiestej komory, ktorej boli preto tieto veci pridelené v súlade s článkom 27 ods. 5 rokovacieho poriadku.

36

Opatrením na zabezpečenie priebehu konania z 12. októbra 2017 boli účastníci konania vyzvaní, aby spresnili určité tvrdenia týkajúce sa prípustnosti žaloby.

37

Vo veci T‑735/14 žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

38

Vo veci T‑799/14 žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:

39

Rada vo veci T‑735/14 navrhuje, aby Všeobecný súd:

40

Rada vo veci T‑799/14 navrhuje, aby Všeobecný súd:

41

Vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu v nadväznosti na rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), Rada spresnila, že spochybňuje právomoc Všeobecného súdu na základe článku 275 druhého odseku ZFEÚ len, pokiaľ ide o články 4 a 4a napadnutého rozhodnutia.

42

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd v spojených veciach T‑735/14 a T‑799/14 zamietol žaloby v celom ich rozsahu.

43

Spojené kráľovstvo navrhuje, aby Všeobecný súd v spojených veciach T‑735/14 a T‑799/14 žaloby zamietol.

44

Na úvod Všeobecný súd rozhodol podľa článku 68 ods. 1 rokovacieho poriadku o spojení vecí T‑735/14 a T‑799/14 na účely vyhlásenia rozsudku.

45

Ďalej je potrebné posúdiť právomoc Všeobecného súdu a prípustnosť žaloby, proti ktorým vzniesla námietky Rada.

46

Pokiaľ ide o právomoc Všeobecného súdu rozhodnúť o návrhu na zrušenie článku 1 ods. 2 písm. b) až d), článku 1 ods. 3 a 4, článku 4, článku 4a, článku 7 ods. 1 písm. a) a prílohy III napadnutého rozhodnutia, Rada uviedla vo svojej písomnej odpovedi na otázku Všeobecného súdu v nadväznosti na rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft (C‑72/15, EU:C:2017:236), že už nespochybňuje právomoc Všeobecného súdu preskúmavať zákonnosť týchto ustanovení na základe článku 275 druhého odseku ZFEÚ, s výnimkou článkov 4 a 4a napadnutého rozhodnutia.

47

Súdny dvor totiž potvrdil, že tieto ustanovenia majú všeobecnú pôsobnosť, keďže ich cieľom je zakázať dodávku, prevod alebo vývoz niektorých zariadení uvedených v prílohe napadnutého rozhodnutia alebo iné súvisiace služby pre určité kategórie projektov ťažby alebo prieskumu v Rusku bez ohľadu na totožnosť alebo počet podnikov, ktoré by mohli využívať tieto technológie alebo služby, a to bez toho, aby bolo v tejto súvislosti uvedené obchodné meno žalobcu. V dôsledku toho tieto ustanovenia nepredstavujú reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ.

48

Rada sa okrem toho domnieva, že skutočnosť, že žalobca je jedným z dvoch hlavných ruských hospodárskych subjektov využívajúcich technológie uvedené v článku 4 napadnutého rozhodnutia, nestačí na to, aby sa toto ustanovenie stalo dostatočne individuálnym, aby ho bolo možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa voči nemu upravujú reštriktívne opatrenia v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ.

49

Žalobca tieto tvrdenia spochybňuje a tvrdí, že v každom prípade má Všeobecný súd právomoc preskúmať všetky ustanovenia napadnutého nariadenia.

50

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 275 druhého odseku ZFEÚ má Súdny dvor Európskej únie a v dôsledku toho Všeobecný súd právomoc „rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku [ZFEÚ], ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 [ZEÚ]“.

51

Na druhej strane článok 275 prvý odsek ZFEÚ stanovuje, že „Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe“.

52

Podľa judikatúry reštriktívne opatrenia v rozsahu, v akom určitej kategórii adresátov, vymedzenej všeobecným a abstraktným spôsobom, zakazujú sprístupniť hospodárske zdroje subjektom uvedeným v ich prílohách, predstavujú akty so všeobecnou pôsobnosťou a zároveň aj individuálne rozhodnutia voči týmto subjektom (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 102 a citovanú judikatúru).

53

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že pokiaľ ide o akty prijaté na základe ustanovení týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (ďalej len „SZBP“), práve individuálna povaha týchto aktov umožňuje prístup k súdu Únie v súlade s článkom 275 druhým odsekom ZFEÚ (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 103 a citovanú judikatúru).

54

Napriek okolnosti, že také opatrenia by tiež mohli byť individuálne zamerané na iné subjekty konkrétneho priemyselného odvetvia v treťom štáte, aj naďalej platí, že z povahy uvedených opatrení vyplýva, že v prípade, keď je ich zákonnosť spochybnená, musí existovať možnosť, aby tieto opatrenia boli v súlade s článkom 275 druhým odsekom ZFEÚ predmetom súdneho preskúmania súdom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 104).

55

V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že článok 1 ods. 2 písm. b) až d) a článok 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia zakazujú všetkým hospodárskym subjektom v Únii vykonávať určité druhy finančných transakcií alebo uzatvárať určité typy zmlúv so subjektmi usadenými v Rusku, ktoré sú k 12. septembru 2014 pod kontrolou štátu alebo z viac ako 50 % vo vlastníctve štátu, ktorých odhadované celkové aktíva presahujú 1 bilión ruských rubľov (RUB) (približne 13 miliárd eur) a ktorých odhadované príjmy pochádzajú aspoň z 50 % z predaja alebo prepravy surovej ropy alebo ropných výrobkov, ako sa uvádzajú v prílohe III uvedeného rozhodnutia, alebo s akoukoľvek právnickou osobou, subjektom alebo orgánom, ktoré sú usadené mimo Únie a z viac ako 50 % vo vlastníctve subjektu, ktorého názov je uvedený v prílohe III uvedeného rozhodnutia alebo ktoré konajú v mene alebo na základe pokynov subjektu patriaceho do jednej z dvoch uvedených skupín.

56

Preto je potrebné vychádzať z toho, že Rada tým, že stanovila kritériá upravené v článku 1 ods. 2 písm. b) až d) napadnutého rozhodnutia, ktoré umožňujú identifikovať žalobcu, a uviedla túto spoločnosť v prílohe III tohto rozhodnutia, prijala reštriktívne opatrenia voči tejto určenej právnickej osobe.

57

Článok 1 ods. 3 a 4 napadnutého rozhodnutia tiež umožňuje priamo identifikovať žalobcu, keďže odkazuje na subjekty a orgány uvedené v odsekoch 1 alebo 2 tohto článku, medzi ktorými sa nachádza aj žalobca.

58

Rovnako tak článok 7 napadnutého rozhodnutia sa výslovne vzťahuje aj na subjekty uvedené v prílohe III napadnutého rozhodnutia, ku ktorým patrí aj žalobca.

59

Na druhej strane, pokiaľ ide o články 4 a 4a napadnutého rozhodnutia, je potrebné konštatovať, že preskúmanie zákonnosti týchto ustanovení nepatrí do právomoci Všeobecného súdu.

60

Tieto ustanovenia totiž nie sú zamerané voči konkrétnym fyzickým alebo právnickým osobám, ale uplatňujú sa všeobecne na všetky hospodárske subjekty, ktoré sa podieľajú na predaji, dodávkach, prevode alebo vývoze zariadení, na ktoré sa vzťahuje povinnosť predchádzajúceho povolenia, a na všetkých poskytovateľov súvisiacich služieb. Za týchto podmienok opatrenia stanovené v článkoch 4 a 4a napadnutého rozhodnutia nepredstavujú reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ, ale opatrenia so všeobecnou pôsobnosťou, vo vzťahu ku ktorým Súdny dvor ani Všeobecný súd nemajú právomoc (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 97 až 99).

61

Tento záver nie je ovplyvnený skutočnosťou, že žalobca uviedol, že tieto ustanovenia napáda len v rozsahu, v akom sa ho týkajú, alebo že je jednou z dvoch ropných spoločností, ktoré získali potrebné povolenia na výkon činností na ruskom kontinentálnom šelfe, takže tieto ustanovenia voči nemu vyvolávajú rovnaké účinky ako reštriktívne opatrenia. Okolnosť, že tieto ustanovenia boli uplatnené na žalobcu, totiž nemení ich právnu povahu aktu so všeobecnou pôsobnosťou. V prejednávanej veci je potrebné hľadať „rozhodnutia upravujúce reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám“ v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ v ustanoveniach, ktorými bolo obchodné meno žalobcu zapísané v prílohe III napadnutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 104, a zo 4. júna 2014, Sina Bank/Rada, T‑67/12, neuverejnený, EU:T:2014:348, bod 39). To potvrdzuje aj judikatúra, podľa ktorej pokiaľ ide o akty prijaté na základe ustanovení týkajúcich sa SZBP, práve individuálna povaha týchto aktov umožňuje prístup k súdu Únie v súlade s článkom 275 druhým odsekom ZFEÚ (pozri bod 53 vyššie).

62

Je teda potrebné dospieť k záveru, že Všeobecný súd má právomoc rozhodnúť o žalobe žalobcu smerujúcej k zrušeniu článku 1 ods. 2 písm. b) až d) a článku 1 ods. 3 a 4, prílohy III a článku 7 ods. 1 písm. a) napadnutého rozhodnutia (ďalej len „sporné ustanovenia napadnutého rozhodnutia“), a to v rozsahu, v akom upravujú reštriktívne opatrenia voči žalobcovi. Na druhej strane Všeobecný súd nemá právomoc na rozhodovanie o žalobe o neplatnosť v časti, v ktorej smeruje proti článkom 4 a 4a napadnutého rozhodnutia.

63

Všeobecný súd má v každom prípade tiež právomoc na rozhodovanie o žalobe o neplatnosť v rozsahu, v akom smeruje proti napadnutému nariadeniu podľa článku 263 prvého odseku ZFEÚ, čo Rada nespochybňuje. Napriek tomu, že jeho cieľom je vykonávanie napadnutého rozhodnutia prijatého v rámci SZBP, napadnuté nariadenie nepredstavuje „ustanovenie týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky“ v zmysle článku 275 prvého odseku ZFEÚ, ktoré nepatrí do právomoci Súdneho dvora Európskej únie.

64

Rada tvrdí, že žaloba je neprípustná, a to tak pokiaľ ide o články 3 a 3a, článok 4 ods. 3 a 4, článok 5 ods. 2, písm. b) až d), článok 5 ods. 3 a 4, prílohu VI a článok 11 ods. 1 písm. a) napadnutého nariadenia, ako aj pokiaľ ide o sporné ustanovenia napadnutého rozhodnutia (ďalej spoločne len „sporné ustanovenia“), a to vzhľadom na to, že podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku, na ktorý výslovne odkazuje článok 275 druhý odsek ZFEÚ, nie sú splnené, najmä pokiaľ ide o priamu dotknutosť žalobcu.

65

V prvom rade totiž žalobca nie je podľa Rady spornými ustanoveniami priamo dotknutý, keďže tieto ustanovenia musia nevyhnutne vykonať príslušné orgány členských štátov Únie, ktoré v tejto súvislosti disponujú istou mierou voľnej úvahy. Podľa článku 4 ods. 3 napadnutého rozhodnutia majú tieto orgány posúdiť, či sú predaj, dodávka, prevod alebo vývoz predmetného zariadenia alebo poskytovanie predmetných služieb určené na prieskum ropy a jej ťažbu v hlbokých vodách alebo v Arktíde, alebo na projekty zamerané na bridlicovú ropu v Rusku. Rovnako tak aj článok 3 a článok 4 ods. 3 a 4 napadnutého nariadenia podľa Rady vyžadujú, aby bolo vydané predchádzajúce povolenie príslušných orgánov členských štátov pre akúkoľvek dodávku alebo vývoz určitých technológií, ktoré sú určené na prieskum a ťažbu ropy v hlbokých vodách alebo v Arktíde, alebo na projekty zamerané na bridlicovú ropu v Rusku, ako aj na poskytovanie služieb technickej pomoci alebo sprostredkovateľských služieb, alebo poskytovanie finančných prostriedkov alebo finančnej pomoci v súvislosti s týmito technológiami.

66

Rada okrem toho podotýka, že v čase pôvodného prijatia sporných ustanovení nebol stanovený presný význam niektorých kľúčových pojmov, ktorý sa stanovil až neskôr, a to v rozhodnutí 2014/872 a nariadení č. 1290/2014. Orgány členských štátov však stále disponujú určitou mierou voľnej úvahy.

67

V druhom rade Rada podporovaná Komisiou tvrdí, že žalobca nie je priamo dotknutý spornými ustanoveniami, keďže tieto ustanovenia nemajú priamy vplyv na jeho právne postavenie v zmysle judikatúry. V prejednávanej veci totiž podľa Rady dodávatelia a vývozcovia technológií a súvisiacich služieb v Únii podliehajú vývozným obmedzeniam stanoveným spornými ustanoveniami, avšak tieto obmedzenia sa nepoužijú ani voči žalobcovi, ani voči ropnému priemyslu v Rusku. Okrem toho podľa jej názoru nič v týchto ustanoveniach nezakazuje žalobcovi vykonávať prieskum a ťažbu ropy v hlbokých vodách alebo v Arktíde, alebo projekty zamerané na bridlicovú ropu v Rusku. Hoci žalobca už nemôže získať vymenované technológie na použitie v týchto projektoch od dodávateľov z Únie, ani získať súvisiacu technickú alebo finančnú pomoc, neznamená to vznik priamych účinkov na jeho právne postavenie. Rovnaké úvahy podľa nej platia, aj pokiaľ ide osobitne o obmedzenia prístupu na kapitálové trhy Únie alebo o obmedzenia pre nové úvery a pôžičky so splatnosťou presahujúcou 30 dní.

68

V treťom rade Rada a Komisia v odpovedi na otázku Všeobecného súdu uviedli, že článok 3 a článok 4 ods. 3 a 4 napadnutého nariadenia vyžadujú prijatie vykonávacích opatrení, pretože stanovujú systém predchádzajúceho povolenia. Žalobca by teda mal nielen preukázať, že je priamo dotknutý, ale aj to, že je týmito ustanoveniami osobne dotknutý, čo však v prejednávanej veci neplatí.

69

Žalobca s týmito tvrdeniami nesúhlasí.

70

Je potrebné odlíšiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby proti sporným ustanoveniam napadnutého rozhodnutia a článku 5 ods. 2 písm. b) až d), článku 5 ods. 3 a 4, prílohy VI a článku 11 ods. 1 písm. a) napadnutého nariadenia (ďalej len „ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh“) na jednej strane, a proti článkom 3 a 3a a článku 4 ods. 3 a 4 napadnutého nariadenia (ďalej len „ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení“) na strane druhej.

71

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku uvedeného článku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia. Druhá časť štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ teda spresňuje, že ak fyzická alebo právnická osoba, ktorá podala žalobu o neplatnosť, nie je adresátom napadnutého aktu, prípustnosť žaloby je podmienená tým, že žalobca je týmto aktom priamo a osobne dotknutý. Lisabonská zmluva pridala k štvrtému odseku článku 263 ZFEÚ tretiu časť, ktorá zmiernila podmienky prípustnosti žalôb o neplatnosť podávaných fyzickými a právnickými osobami. Táto časť totiž bez toho, aby podriadila prípustnosť žaloby o neplatnosť, ktorá bola podaná fyzickými a právnickými osobami, podmienke osobnej dotknutosti, poskytla možnosť podania tohto opravného prostriedku voči „regulačným aktom“, ktoré si nevyžadujú vykonávacie opatrenia a priamo sa týkajú žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. októbra 2013, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, body 56 a 57).

72

Pokiaľ ide po prvé o podmienku týkajúcu sa priamej dotknutosti žalobcu, je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry podmienka, podľa ktorej musí byť fyzická alebo právnická osoba priamo dotknutá, ako je uvedené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, si vyžaduje, aby napadnuté opatrenie Únie vyvolávalo priame účinky na právne postavenie dotknutej osoby a aby neponechávalo nijaký priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, pričom toto opatrenie má mať čisto automatický charakter a má vyplývať zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2008, Komisia/Infront WM, C‑125/06 P, EU:C:2008:159, bod 47 a citovanú judikatúru).

73

V prejednávanej veci je však potrebné pripomenúť, že ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh zakazujú okrem iného všetkým hospodárskym subjektom Únie vykonávať určité finančné transakcie alebo uzatvárať dohody so subjektmi usadenými v Rusku, ako sa uvádzajú v prílohe III, ktoré sú k 12. septembru 2014 pod kontrolou štátu alebo z viac ako 50 % vo vlastníctve štátu, ktorých odhadované celkové aktíva presahujú 1 bilión ruských rubľov a ktorých odhadované príjmy pochádzajú aspoň z 50 % z predaja alebo prepravy surovej ropy alebo ropných výrobkov, a ktorých názvy sú uvedené v prílohe III napadnutého rozhodnutia alebo v prílohe VI napadnutého nariadenia (pozri body 17 až 20 vyššie).

74

Je teda potrebné konštatovať, že žalobca je priamo dotknutý ustanoveniami týkajúcimi sa prístupu na kapitálový trh, ktoré neponechávajú adresátom zodpovedným za ich vykonávanie priestor pre žiadnu voľnú úvahu. Reštriktívne opatrenia, ktoré z nich vyplývajú, sa totiž uplatňujú priamo vo vzťahu k žalobcovi ako bezprostredný dôsledok skutočnosti, že je subjektom podľa článku 1 ods. 2 písm. b) a článku 1 ods. 3 napadnutého rozhodnutia a článku 5 ods. 2 písm. b) a článku 5 ods. 3 napadnutého nariadenia, pričom jeho názov sa uvádza v prílohe III napadnutého rozhodnutia a v prílohe VI napadnutého nariadenia. V tejto súvislosti nie je dôležité, že tieto ustanovenia nezakazujú žalobcovi vykonávanie dotknutých transakcií mimo územia Únie. Je totiž nesporné, že ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh ukladajú žalobcovi obmedzenia prístupu na kapitálový trh Únie.

75

Rovnako je potrebné odmietnuť argumentáciu Rady, podľa ktorej nie je priamo dotknuté právne postavenie žalobcu, keďže opatrenie zavedené týmito ustanoveniami týkajúce sa prístupu na kapitálový trh sa uplatňujú výlučne na subjekty so sídlom v Únii. Hoci je pravda, že tieto ustanovenia obsahujú zákazy, ktoré platia v prvom rade pre úverové inštitúcie a iné finančné inštitúcie so sídlom v Únii, cieľom a účinkom týchto zákazov je priamo ovplyvniť subjekty, ako je žalobca, ktorých hospodárska činnosť sa obmedzuje z dôvodu, že sa voči nim uplatňujú tieto opatrenia. Je samozrejmé, že uplatňovanie uvedených opatrení prislúcha subjektom so sídlom v Únii, keďže akty prijaté inštitúciami Únie sa v zásade nemajú uplatňovať mimo územia Únie. To však neznamená, že subjekty dotknuté ustanoveniami týkajúcimi sa prístupu na kapitálový trh nie sú priamo dotknuté reštriktívnymi opatreniami, ktoré sa voči nim uplatňujú. Zákaz pre subjekty Únie vykonávať určité druhy transakcií so subjektmi so sídlom mimo Únie sa totiž rovná zákazu pre tieto subjekty vykonávať dotknuté transakcie so subjektmi Únie. Prijatie názoru Rady by v tejto súvislosti navyše viedlo k záveru, že dokonca aj v prípade zmrazenia individuálnych finančných prostriedkov nie sú osoby na zozname, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, priamo dotknuté takýmito opatreniami, keďže ich uplatňovanie prislúcha v prvom rade členským štátom Únie a fyzickým alebo právnickým osobám, na ktoré sa vzťahuje ich právomoc.

76

Rada sa okrem toho v tejto súvislosti zbytočne odvoláva na vec, v ktorej bolo vydané uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada (T‑18/10, EU:T:2011:419). V tejto veci totiž Všeobecný súd rozhodol, že nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1007/2009 zo 16. septembra 2009 o obchodovaní s výrobkami z tuleňov (Ú. v. EÚ L 286, 2009, s. 36) sa dotklo jedine právnej situácie tých žalobcov, ktorí vykonávali činnosť v oblasti uvádzania výrobkov z tuleňov na trh Únie a ktorých sa týkal všeobecný zákaz uvádzania týchto výrobkov na trh, na rozdiel od žalobcov, ktorých činnosťou nebolo uvádzanie na trh týchto výrobkov alebo výrobkov, na ktoré sa vzťahovala výnimka stanovená nariadením č. 1007/2009, pretože uvádzať na trh Únie výrobky z tuleňov pochádzajúce z lovu tradične vykonávaného komunitami Inuitov a inými komunitami pôvodného obyvateľstva na účely obživy v zásade zostalo povolené (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, T‑18/10, EU:T:2011:419, bod 79). V prejednávanej veci je však naproti tomu potrebné konštatovať, že žalobca vykonáva činnosť na trhu tých finančných služieb, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh, a nie na akomkoľvek trhu na vstupe alebo na výstupe týchto služieb, ako tvrdí Rada. Práve vzhľadom na ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh totiž žalobca nemôže vykonávať určité zakázané finančné transakcie so subjektmi so sídlom v Únii, hoci by bol oprávnený vykonať takéto transakcie, ak by nebolo týchto aktov.

77

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že článok 7 napadnutého rozhodnutia a článok 11 napadnutého nariadenia stanovujú, že sa neuznajú žiadne nároky v súvislosti so žiadnou zmluvou alebo transakciou, ktorých plnenie bolo úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo dotknuté opatreniami uloženými podľa uvedeného rozhodnutia alebo nariadenia, ak takúto žiadosť predloží okrem iného subjekt uvedený v prílohe III napadnutého rozhodnutia alebo v prílohe VI napadnutého nariadenia. Preto je potrebné konštatovať, že žalobca je priamo dotknutý týmito ustanoveniami, keďže patrí medzi subjekty uvedené v prílohe, ktorých spôsobilosť využívať prostriedky právnej ochrany bola obmedzená.

78

Preto je potrebné dospieť k záveru, že žalobca je priamo dotknutý ustanoveniami týkajúcimi sa prístupu na kapitálový trh.

79

Po druhé bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh vyžadujú alebo nevyžadujú vykonávacie opatrenia, je potrebné uviesť, že aj podmienka týkajúca sa osobnej dotknutosti uvedená v druhom prípade podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ je v prejednávanej veci splnená.

80

Je totiž potrebné v tejto súvislosti pripomenúť, že v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, na ktorý odkazuje článok 275 druhý odsek ZFEÚ, každý zápis do zoznamu osôb alebo subjektov, ktoré sú predmetom reštriktívnych opatrení, poskytuje tejto osobe alebo tomuto subjektu tým, že sa javí voči nim ako individuálne rozhodnutie, prístup k súdu Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 50; z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada, C‑440/14 P, EU:C:2016:128, bod 44 a citovanú judikatúru, a z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 103 a citovanú judikatúru).

81

Keďže v prejednávanej veci sa obchodné meno žalobcu uvádza v zoznamoch v prílohe III napadnutého rozhodnutia a prílohe VI napadnutého nariadenia medzi subjektmi, na ktoré sa uplatňujú reštriktívne opatrenia upravené v článku 1 ods. 2 uvedeného rozhodnutia a v článku 5 ods. 2 napadnutého nariadenia, žalobca sa musí považovať za osobne dotknutého týmito opatreniami.

82

Akýkoľvek iný záver by porušoval ustanovenia článku 263 a článku 275 druhého odseku ZFEÚ, a bol by tak v rozpore so systémom súdnej ochrany, ktorý zaviedla Zmluva o FEÚ, ako aj s právom na účinný prostriedok nápravy zakotveným v článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. júla 2014, National Iranian Oil Company/Rada, T‑578/12, neuverejnený, EU:T:2014:678, bod 36).

83

Preto je potrebné dospieť k záveru, že je prípustné, aby sa žalobca domáhal zrušenia reštriktívnych opatrení zavedených ustanoveniami týkajúcimi sa prístupu na kapitálový trh v rozsahu, v akom sa ho týkajú.

84

Na úvod je potrebné pripomenúť, že Všeobecný súd nemá právomoc na rozhodovanie o žalobe o neplatnosť v časti, v ktorej smeruje proti ustanovenia napadnutého rozhodnutia týkajúcim sa vývozných obmedzení, pokiaľ ide o články 4 a 4a napadnutého rozhodnutia, keďže ide o opatrenia so všeobecnou pôsobnosťou prijaté v rámci SZBP (pozri body 59 až 62 vyššie). Naopak, Všeobecný súd má právomoc preskúmať zákonnosť obdobných ustanovení napadnutého nariadenia (pozri bod 63 vyššie).

85

Je teda potrebné preskúmať aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby proti ustanoveniam napadnutého nariadenia týkajúcim sa vývozných obmedzení vzhľadom na ustanovenia článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri bod 71 vyššie).

86

V tejto súvislosti je po prvé potrebné konštatovať, že hoci ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení predstavujú ustanovenia so všeobecnou pôsobnosťou, priamo ovplyvňujú žalobcu.

87

Je totiž potrebné pripomenúť, že ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa obmedzení vývozu stanovujú, že „na priamy alebo nepriamy predaj, dodávku, presun alebo vývoz položiek uvedených v prílohe II bez ohľadu na to, či majú pôvod v Únii, akejkoľvek fyzickej alebo právnickej osobe, subjektu alebo orgánu v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu alebo v akomkoľvek inom štáte, ak sú takéto položky určené na použitie v Rusku vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu, sa vyžaduje predchádzajúce povolenie“ (článok 3 ods. 1). Uvádza sa tiež, že „príslušné orgány neudelia žiadne povolenie na žiadny predaj, dodávku, presun alebo vývoz položiek zahrnutých do prílohy II, ak majú opodstatnené dôvody na to, aby dospeli k záveru, že predaj, dodávka, presun alebo vývoz položiek sú určené pre ktorúkoľvek z kategórií prieskumných a ťažobných projektov uvedených v odseku 3“ (článok 3 ods. 5). Podľa článku 3a napadnutého nariadenia sa tento zákaz vzťahuje aj na súvisiace služby vymenované v tomto článku. Odseky 3 a 4 článku 4 uvedeného nariadenia stanovujú použitie rovnakého postupu predchádzajúceho povolenia, ako sa ustanovuje v článku 3, aj na poskytovanie „technickej pomoci alebo sprostredkovateľských služieb v súvislosti s položkami uvedenými v prílohe II a v súvislosti s… poskytovaním, výrobou, údržbou a používaním takýchto položiek“ a poskytovanie „finančných prostriedkov alebo finančnej pomoci v súvislosti s položkami uvedenými v prílohe II, a to najmä grantov, pôžičiek a poistenia vývozného úveru“.

88

Preto je potrebné konštatovať, že žalobca je priamo dotknutý ustanoveniami napadnutého nariadenia týkajúcimi sa vývozných obmedzení, keďže prostredníctvom dôkazov predložených Všeobecnému súdu preukázal, že sa zúčastňuje takých prieskumných a ťažobných projektov v Rusku, ako sú projekty, na ktoré sa vzťahuje článok 3 ods. 3 napadnutého nariadenia, teda prieskum a ťažba ropy vo vodách hlbších ako 150 metrov, prieskum a ťažba ropy v pobrežných oblastiach severne od polárneho kruhu alebo projekty, ktoré majú potenciál vyrábať ropu zo zdrojov nachádzajúcich sa v bridlicových formáciách metódou hydraulického štiepenia (ďalej len „nekonvenčné projekty“), a nie na žiadnom na nich nadväzujúcom trhu na vstupe alebo na výstupe (pozri judikatúru citovanú v bode 76 vyššie).

89

Vzhľadom na prijatie ustanovení napadnutého nariadenia týkajúcich sa vývozných obmedzení sa totiž žalobca stal z vecného aj právneho hľadiska nespôsobilým uzatvárať nové zmluvy alebo domáhať sa plnenia zmlúv uzatvorených po 1. auguste 2014 s hospodárskymi subjektmi Únie, pokiaľ ide o položky uvedené v prílohe II napadnutého nariadenia, ak sú určené pre nekonvenčné projekty. Žalobca musí navyše požiadať o predchádzajúce povolenie a získať ho v prípade zmlúv, pri ktorých sa uplatňuje ochrana nadobudnutých práv, ako aj zmlúv týkajúcich sa povoleného použitia (článok 3 ods. 1, článok 3 ods. 5 druhý pododsek, článok 3a ods. 2 a článok 4 ods. 3 napadnutého nariadenia).

90

Pokiaľ ide ďalej o tvrdenie Rady, podľa ktorej majú vnútroštátne orgány širokú mieru voľnej úvahy, takže žalobca podľa nej nie je priamo dotknutý ustanoveniami napadnutého nariadenia týkajúcimi sa vývozných obmedzení, je potrebné uviesť, že hoci je pravda, že tieto ustanovenia zaviedli systém predchádzajúceho povoľovania, prostredníctvom ktorého tieto orgány musia vykonať stanovené zákazy, v skutočnosti nemajú v tejto súvislosti žiadnu mieru voľnej úvahy.

91

Článok 3 ods. 5 napadnutého nariadenia v tomto zmysle napríklad stanovuje, že príslušné orgány „neudelia“ žiadne povolenie na predaj, dodávku, presun alebo vývoz položiek zahrnutých do prílohy II, ak majú opodstatnené dôvody na to, aby dospeli k záveru, že tento predaj, dodávka, presun alebo vývoz sa týka položiek určených pre ktorúkoľvek z kategórií prieskumných a ťažobných projektov uvedených v odseku 3 tohto článku. Čisto skutkové predchádzajúce posúdenie, ktoré môžu vykonať vnútroštátne orgány, teda spočíva v určení, či sa predmetná operácia týka položiek určených pre niektorú z kategórií nekonvenčných projektov uvedených v odseku 3. Nemôžu však vydať žiadne povolenie, ak majú opodstatnené dôvody domnievať sa, že ide o takýto prípad.

92

To isté platí, aj pokiaľ ide o článok 4 ods. 3 a 4 napadnutého nariadenia, ktorý podmieňuje poskytovanie niektorých služieb technickej pomoci, sprostredkovateľských služieb, financovania alebo finančnej pomoci v súvislosti s technológiami uvedenými v prílohe II predchádzajúcemu povoleniu príslušného orgánu, keďže sa stanovuje, že ak sa žiada o povolenie, primerane sa uplatní článok 3 tohto nariadenia a najmä jeho odseky 2 a 5.

93

Ani článok 3a napadnutého nariadenia neponecháva vnútroštátnym orgánom nijakú mieru voľnej úvahy, pretože stanovuje, že sa zakazuje priamo alebo nepriamo poskytovať súvisiace služby pre kategórie prieskumných a ťažobných projektov v Rusku, vrátane jeho výhradnej hospodárskej zóny a kontinentálneho šelfu, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 3 napadnutého nariadenia. Okrem toho Rada uznala, že toto ustanovenie si nevyžaduje žiadne vykonávacie opatrenie, čo nevyhnutne znamená, že neostáva žiadny priestor na voľnú úvahu vnútroštátnych orgánov.

94

Preto je potrebné dospieť k záveru, že žalobca je priamo dotknutý aj ustanoveniami napadnutého nariadenia týkajúcimi sa vývozných obmedzení.

95

Rada a Komisia pritom v odpovedi na otázku Všeobecného súdu na pojednávaní uviedli, že pojem priamej dotknutosti v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ by sa mal v oblasti SZBP vykladať užšie, než ako je vykladaný v iných oblastiach činnosti Únie, ako je právo hospodárskej súťaže alebo štátnej pomoci.

96

Takýto návrh však nemožno prijať.

97

Podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ sú totiž rovnaké pre všetky žaloby podané fyzickými alebo právnickými osobami proti aktom Únie, bez ohľadu na druh aktu alebo dotknutú oblasť. Hoci je pravda, že podľa judikatúry je podmienka, ktorá vyžaduje, aby fyzická alebo právnická osoba bola priamo dotknutá aktom Únie, splnená len v prípade, že napadnutý akt má priame účinky na právnu situáciu tejto osoby, v nezriedkavých prípadoch sú podľa judikatúry prípustné žaloby jednotlivcov o neplatnosť podané proti aktom Únie, ktorých účinky na žalobcu nie sú účinkami právnymi v užšom zmysle, ale len faktickými účinkami napríklad preto, že je priamo dotknuté ich postavenie účastníka trhu v rámci hospodárskej súťaže s inými účastníkmi trhu. Na určenie priamej dotknutosti určitej osoby je teda potrebné zohľadniť nielen účinky aktu Únie na jej právne postavenie, ale aj jeho faktické účinky na túto osobu, pričom takéto účinky musia byť závažnejšie ako iba nepriame účinky, čo je potrebné stanoviť v každom jednotlivom prípade s ohľadom na normatívny obsah predmetného právneho aktu Únie (pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:21, body 70 až 72 a citovanú judikatúru).

98

V druhom rade je potrebné preskúmať, či ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení vyžadujú alebo nevyžadujú vykonávacie opatrenia.

99

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry je na účely posúdenia toho, či regulačný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, potrebné vychádzať z postavenia osoby, ktorá sa odvoláva na právo podať žalobu na základe článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ. Je teda irelevantné, či predmetný akt vyžaduje vykonávacie opatrenia vo vzťahu k ostatným subjektom (rozsudok z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, EU:C:2013:852, bod 30).

100

V prejednávanej veci však, ako Rada a Komisia uznali na pojednávaní, nie je zrejmé, že by žalobca mohol sám požiadať vnútroštátne orgány o vydanie povolenia a že by mohol napadnúť akt o poskytnutí takéhoto povolenia alebo o jeho zamietnutí pred vnútroštátnymi súdmi, najmä pokiaľ ide o transakcie týkajúce sa nekonvenčných projektov, t. j. transakcie, pri ktorých ide o „predaj, dodávku, presun alebo vývoz položiek zahrnutých do prílohy II, ak majú [vnútroštátne orgány] opodstatnené dôvody na to, aby dospeli k záveru, že predaj, dodávka, presun alebo vývoz položiek sú určené pre ktorúkoľvek z kategórií prieskumných a ťažobných projektov uvedených v odseku 3“ (článok 3 ods. 5 napadnutého nariadenia). To isté platí, aj pokiaľ ide o súvisiace služby uvedené v článku 3a napadnutého nariadenia.

101

Preto na rozdiel od toho, čo uviedla Rada na pojednávaní, sa nemožno domnievať, že tieto ustanovenia vyžadujú prijatie vykonávacích opatrení vo vzťahu k žalobcovi len z toho dôvodu, že žalobca by mohol prípadne požiadať svojich zmluvných partnerov so sídlom v Únii, aby podali príslušným vnútroštátnym orgánom žiadosti o povolenie, a to s cieľom napadnúť rozhodnutia prijaté týmito orgánmi pred vnútroštátnymi súdmi.

102

Okrem toho, ako uviedol žalobca v odpovedi na otázku Všeobecného súdu, aj za predpokladu, že by o povolenie prípadne mohol požiadať, takáto žiadosť by mohla viesť jedine k jej zamietnutiu, ak by sa týkala niektorej z transakcií týkajúcich sa nekonvenčných projektov uvedených v článku 3 ods. 3 napadnutého nariadenia, a to podľa článku 3 ods. 5, článku 3a a článku 4 ods. 3 a 4 uvedeného nariadenia. V takom prípade by však bolo vykonštruované alebo neprimerané vyžadovať, aby hospodársky subjekt požiadal o vykonávací akt za jediným účelom, a to aby mohol napadnúť tento akt na vnútroštátnych súdoch, ak je zrejmé, že takáto žiadosť bude nutne zamietnutá, takže nejde o žiadosť podanú v rámci bežného chodu vecí (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. januára 2016, Doux/Komisia, T‑434/13, neuverejnený, EU:T:2016:7, body 59 až 64).

103

Preto je potrebné dospieť k záveru, že ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení sú regulačnými ustanoveniami, ktoré nevyžadujú vykonávacie opatrenia v zmysle tretej hypotézy uvedenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. Žalobca teda musí preukázať len to, že bol týmito ustanoveniami priamo dotknutý, čo v tejto veci urobil. Jeho žaloba preto musí byť vyhlásená za prípustnú, vrátane tej časti žaloby, ktorá sa vzťahuje na ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení.

104

Z toho vyplýva, že žaloba je prípustná v rozsahu, v akom smeruje proti ustanoveniam týkajúcim sa prístupu na kapitálový trh a ustanoveniam napadnutého nariadenia týkajúcim sa vývozných obmedzení.

105

Vo veci T‑735/14 žalobca uvádza tri žalobné dôvody založené po prvé na porušení povinnosti odôvodnenia, po druhé na neexistencii vhodného právneho základu a po tretie na porušení zásady proporcionality a základných práv.

106

Vo veci T‑799/14 žalobca uvádza štyri žalobné dôvody založené po prvé na porušení povinnosti odôvodnenia, po druhé na neexistencii vhodného právneho základu vo vzťahu k ustanoveniam napadnutého nariadenia týkajúcim sa vývozných obmedzení a ustanoveniam týkajúcim sa prístupu na kapitálový trh, po tretie na porušení Dohody o partnerstve a spolupráci, ktorou sa zakladá partnerstvo medzi Európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Ruskou federáciou na strane druhej, podpísanej 24. júna 1994 a schválenej v mene Európskych spoločenstiev rozhodnutím Rady a Komisie 97/800/ESUO, ES, Euratom z 30. októbra 1997 (Ú. v. ES L 327, 1997, s. 1; Mim. vyd. 11/026, s. 356, ďalej len „dohoda o partnerstve medzi EÚ a Ruskom“) a po štvrté na porušení zásady proporcionality a základných práv.

107

Svojím prvým žalobným dôvodom v oboch spojených veciach sa žalobca dovoláva porušenia článku 296 ZFEÚ, keďže napadnuté rozhodnutie a napadnuté nariadenie (ďalej len „napadnuté akty“) podľa neho nie sú právne postačujúcim spôsobom odôvodnené. Domnieva sa, že sankcie uložené týmito aktmi sú neobvyklými opatreniami, ktoré si preto vyžadujú podrobné odôvodnenie. Napadnuté akty sa však nesnažia ani vysvetliť, prečo sú nekonvenčné projekty predmetom cielených reštriktívnych opatrení. Tieto projekty sú totiž podľa názoru žalobcu prevažne vo fáze vývoja a pre ruskú vládu by priniesli zdaniteľné zisky najskôr o dvadsať rokov. Rovnako tak nie je podľa žalobcu vysvetlené, prečo majú byť kategórie zariadení uvedené v ustanoveniach napadnutého nariadenia týkajúcich sa vývozných obmedzení považované za „citlivý“ tovar a technológie.

108

Pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh, žalobca sa rovnako domnieva, že odôvodnenie napadnutých aktov neumožňuje pochopiť, ako tieto opatrenia umožnia dosiahnuť údajný cieľ týchto aktov, ktorým je vyvinúť tlak na ruskú vládu. Okrem toho sa žalobca domnieva, že odôvodnenie uvedené Radou vo vyjadrení k žalobe je oneskorené a v každom prípade neumožňuje odôvodniť uloženie uvedených obmedzení žalobcovi.

109

Žalobca okrem toho tvrdí, že neexistuje žiadne odôvodnenie, pokiaľ ide o potrebnú väzbu medzi ním a ruskou vládou, ani pokiaľ ide o primeranosť reštriktívnych opatrení alebo ich vplyv na základné práva žalobcu, v dôsledku čoho je o to ťažšie napadnúť zákonnosť týchto opatrení. Tento nedostatok odôvodnenia jasne kontrastuje s odôvodnením poskytnutým jednotlivcom a subjektom, na ktorých sú zamerané ďalšie reštriktívne opatrenia, ako je zmrazenie finančných prostriedkov. Pripustiť, že Rada môže prijať akýkoľvek druh reštriktívnych opatrení bez toho, aby uviedla akékoľvek racionálne odôvodnenie, by bolo podľa žalobcu neprijateľné a v zásadnom rozpore s právnym štátom.

110

Rada podporovaná Komisiou a Spojeným kráľovstvom napáda tieto tvrdenia.

111

Podľa článku 296 druhého odseku ZFEÚ „v právnych aktoch sa uvedú odôvodnenia“. Okrem toho podľa článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, ktorej článok 6 ods. 1 ZEÚ priznáva rovnakú právnu silu, akú majú Zmluvy, právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä „povinnosť administratívy odôvodniť svoje rozhodnutia“.

112

Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované článkom 296 ZFEÚ a článkom 41 ods. 2 písm. c) Charty musí byť prispôsobené povahe napadnutého aktu a kontextu, v ktorom bol prijatý. Musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy orgánu, ktorý prijal rozhodnutie, umožňujúce dotknutým osobám spoznať dôvody prijatého opatrenia a príslušnému súdnemu orgánu uskutočniť jeho preskúmanie. Požiadavky na odôvodnenie sa musia posudzovať podľa okolností konkrétnej veci (pozri rozsudok zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14, neuverejnený, EU:T:2016:216, bod 94 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2017, Air and Space Defence Almaz‑Antey/Rada, T‑255/15, neuverejnený, EU:T:2017:25, bod 56).

113

Nevyžaduje sa teda, aby odôvodnenie konkrétne vymedzovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže dostatočnosť odôvodnenia sa musí posúdiť nielen vzhľadom na text aktu, ale takisto na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich dotknutú oblasť. Platí jednak najmä, že akt spôsobujúci ujmu je dostatočne odôvodnený, keď bol prijatý v kontexte, ktorý je dotknutej osobe známy a umožňuje jej pochopiť rozsah opatrenia, ktoré sa voči nej prijalo. Okrem toho miera presnosti odôvodnenia aktu musí byť primeraná materiálnym možnostiam a technickým podmienkam alebo lehote, za akých má byť prijaté (pozri rozsudok zo 14. apríla 2016, Ben Ali/Rada, T‑200/14, neuverejnený, EU:T:2016:216, bod 95 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok z 25. januára 2017, Air and Space Defence Almaz‑Antey/Rada, T‑255/15, neuverejnený, EU:T:2017:25, bod 56).

114

Vzhľadom na túto judikatúru je potrebné rozlišovať, či sa odôvodnenie napadnutých aktov týka ustanovení so všeobecnou pôsobnosťou alebo ustanovení, ktoré sú vo vzťahu k žalobcovi reštriktívnymi opatreniami s povahou individuálneho právneho aktu.

115

Pokiaľ ide o ustanovenia so všeobecnou pôsobnosťou, ako sú ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení, Rada môže oprávnene tvrdiť, že odôvodnenie sa môže obmedziť na uvedenie celkovej situácie, ktorá viedla k ich prijatiu, a na uvedenie všeobecných cieľov, ktoré sa usiluje dosiahnuť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 120 a citovanú judikatúru).

116

Naopak, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh, je potrebné pripomenúť, že tieto ustanovenia predstavujú vo vzťahu k žalobcovi v rozsahu, v akom sa ho týkajú, reštriktívne opatrenia s povahou individuálneho právneho aktu (body 56 a 81 vyššie).

117

Pritom však judikatúra v tejto súvislosti spresnila, že odôvodnenie aktu Rady, ktorým sa ukladá reštriktívne opatrenie, musí nielen identifikovať právny základ tohto opatrenia, ale aj uviesť špecifické a konkrétne dôvody, na základe ktorých Rada pri výkone svojej voľnej úvahy dospela k záveru, že sa na dotknutú osobu musí uplatniť takéto opatrenie (pozri rozsudok z 3. júla 2014, National Iranian Tanker Company/Rada, T‑565/12, EU:T:2014:608, bod 38 a citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok z 25. januára 2017, Almaz‑Antey Air and Space Defence/Rada, T‑255/15, neuverejnený, EU:T:2017:25, bod 55).

118

Práve na základe týchto úvah je potrebné preskúmať, či Rada v prejednávanej veci splnila svoju povinnosť právne postačujúcim spôsobom odôvodniť sporné ustanovenia.

119

V prvom rade, pokiaľ ide osobitne o ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení, je potrebné pripomenúť, že všetky tieto opatrenia spadajú do kontextu medzinárodného napätia, ktoré predchádzalo prijatiu napadnutých aktov, ktorý žalobca pozná a ktorý bol pripomenutý v bodoch 2 až 16 vyššie. Z odôvodnení 1 až 8 napadnutého rozhodnutia a z odôvodnenia 2 napadnutého nariadenia vyplýva, že deklarovaným cieľom napadnutých aktov je zvýšiť náklady na konanie, ktoré Ruská federácia uskutočňuje v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a podporiť mierové riešenie krízy. Okrem toho odôvodnenie 12 napadnutého rozhodnutia spresňuje, že by sa mal zakázať aj predaj, dodávka, prevod alebo vývoz určitého citlivého tovaru a technológií v prípade, že sú určené na hlbinný prieskum ropy a jej ťažbu, arktický prieskum ropy a jej ťažbu alebo v rámci projektov zameraných na bridlicovú ropu. Napadnuté akty uvádzajú teda celkovú situáciu, ktorá viedla k ich prijatiu, a všeobecné ciele, o ktorých dosiahnutie sa uvedené akty usilujú (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 123).

120

V druhom rade, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh, je potrebné pripomenúť, že tieto ustanovenia upravujú reštriktívne opatrenia voči žalobcovi v rozsahu, v akom bol jeho názov zapísaný v prílohe III napadnutého rozhodnutia a v prílohe VI napadnutého nariadenia vo vzťahu k zakázaným činnostiam uvedeným v článku 1 ods. 2 písm. b) až d) napadnutého rozhodnutia a v článku 5 ods. 2 písm. b) až d) napadnutého nariadenia.

121

Preto je potrebné odmietnuť argumentáciu Rady, podľa ktorej kritériá judikatúry týkajúce sa povinnosti odôvodnenia aktov, ktorými sa ukladajú individuálne reštriktívne opatrenia, nie sú uplatniteľné v prejednávanej veci.

122

Je však potrebné konštatovať, že „špecifické a konkrétne dôvody“, na základe ktorých Rada pri výkone svojej voľnej úvahy dospela k záveru, že sa na žalobcu musia uplatniť takéto opatrenia v zmysle citovanej judikatúry v prejednávanej veci zodpovedajú kritériám, ktoré sú stanovené v ustanoveniach týkajúcich sa prístupu na kapitálový trh.

123

Žalobca je totiž jedným z dotknutých subjektov, konkrétne jedným zo subjektov, ktoré sú „usadené v Rusku…, ktoré sú k 12. septembru 2014 [pod kontrolou štátu alebo z viac ako 50 % vo vlastníctve štátu], ktorých odhadované celkové aktíva presahujú 1 bilión ruských rubľov a ktorých odhadované príjmy pochádzajú aspoň z 50 % z predaja alebo prepravy surovej ropy alebo ropných výrobkov“, pričom na účely zapísania jeho obchodného mena do prílohy napadnutých aktov nemožno požadovať nijaké ďalšie odôvodnenie.

124

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že použitie rovnakých úvah na prijatie reštriktívnych opatrení voči viacerým osobám nevylučuje, že uvedené úvahy predstavujú dostatočne špecifické odôvodnenie pri každej z dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 115).

125

Žalobca však bez ohľadu na to tvrdí, že Rada mala objasniť konkrétne dôvody, pre ktoré bolo postihnuté odvetvie ropného priemyslu, a v akom zmysle zameranie sa na toto odvetvie umožňuje podporiť cieľ sledovaný spornými opatreniami.

126

Je však potrebné pripomenúť, že nie je nevyhnutné, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti (pozri bod 113 vyššie). Rada teda nebola povinná bližšie odôvodňovať svoje rozhodnutie o uložení reštriktívnych opatrení zameraných na určité odvetvia hospodárstva a zakázať vývoz niektorých tovarov a služieb považovaných za „citlivé“. Okrem toho otázka, či sú tieto opatrenia v súlade s cieľmi SZBP a či sú primerané a potrebné na dosiahnutie týchto cieľov, sa skôr týka posúdenia ich podstaty.

127

Je tiež potrebné vychádzať z toho, že žalobca ako hlavný hospodársky subjekt ropného odvetvia v Rusku, ktorého väčšinový podiel bol v čase prijatia rozhodnutia 2014/512 vo vlastníctve ruského štátu, a to hoci aj nepriamo, nemohol opodstatnene nevedieť o dôvodoch, ktoré viedli Radu k prijatiu opatrení voči nemu. V súlade s cieľom zvýšiť náklady na činnosti, ktoré Ruská federácia vyvíja voči Ukrajine, článok 1 ods. 2 písm. b) rozhodnutia 2014/512 zaviedol obmedzenia voči určitým hospodárskym subjektom ropného odvetvia pod kontrolou ruského štátu predovšetkým na základe ich celkových aktív, ktoré sú odhadované ako presahujúce 1 bilión RUB. Keďže politický kontext v čase prijatia uvedených opatrení a význam, ktorý má ropné odvetvie pre ruské hospodárstvo, je okrem toho známy, možno voľbu Rady, ktorá sa rozhodla pre prijatie reštriktívnych opatrení voči subjektom tohto odvetvia, s ohľadom na deklarovaný cieľ uvedených aktov ľahko pochopiť (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 124).

128

Preto je potrebné konštatovať, že Rada dostatočne odôvodnila napadnuté akty, a zamietnuť prvý žalobný dôvod uvedený vo veciach T‑735/14 a T‑799/14 ako nedôvodný.

129

Žalobca tvrdí, že článok 215 ZFEÚ, ktorý umožňuje Rade prijať hospodárske sankcie voči tretím krajinám, môže byť použitý len vo výnimočných prípadoch na zameranie sa na určité osoby a subjekty, a to za predpokladu, že existuje dostatočná väzba jednak medzi sankcionovaným subjektom a vládou príslušnej tretej krajiny a jednak medzi subjektom, voči ktorému opatrenie smeruje, a cieľom takéhoto opatrenia. Tieto zásady podľa neho vyplývajú aj z usmernení Rady z 2. decembra 2005 o vykonávaní a vyhodnocovaní reštriktívnych opatrení (sankcií) v rámci SZBP Únie. Podľa názoru žalobcu však tieto podmienky v prejednávanej veci nie sú splnené.

130

Po prvé podľa žalobcu sú väzby medzi ním a ruskou vládou nedostatočné, pretože žalobca sa nepovažuje za žiadny subjekt štátu, nepodieľa sa na výkone verejnej moci, ani nezabezpečuje verejné služby pod dohľadom štátnych orgánov. Skutočnosť, že žalobca je spoločnosťou založenou podľa súkromného práva, ktorá je súčasťou skupiny Gazprom, ktorej akcie sú z 50,23 % vo vlastníctve ruského štátu, nie je podľa jeho názoru v tejto súvislosti dostatočná. Okrem toho nie je podľa žalobcu možné vychádzať z predpokladu existencie väzby s ruskou vládou bez toho, aby sa dotknutému subjektu umožnilo vyjadriť jeho stanovisko k tejto otázke.

131

Po druhé napadnuté akty podľa názoru žalobcu nijako nevysvetľujú požadovanú väzbu medzi subjektmi, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a cieľom týchto opatrení. Podľa neho je ťažké pochopiť, ako môžu ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení vzťahujúce sa na nekonvenčné projekty, či ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh, prispieť k splneniu cieľov napadnutých aktov. Rada podľa jeho názoru nemôže úplne svojvoľne ukladať také opatrenia, ktoré spôsobujú značnú škodu dotknutým subjektom a ich obchodným partnerom v Únii.

132

Rada podporovaná Komisiou a Spojeným kráľovstvom spochybňuje tieto tvrdenia.

133

Po prvé, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že v tejto veci chýba dostatočná väzba s ruskou vládou, je potrebné najprv uviesť, že článok 215 ZFEÚ stanovuje jednak, že ak rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ ustanovuje „prerušenie alebo čiastočné alebo úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami“, Rada prijme potrebné opatrenia, a jednak, že ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o EÚ, Rada môže prijať „reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom“. Článok 215 ods. 2 ZFEÚ teda umožňuje prijať reštriktívne opatrenia voči neštátnym subjektom, a to s cieľom vykonať rozhodnutie SZBP prijaté na základe hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o EÚ.

134

Ako pritom už bolo uvedené, ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh predstavujú reštriktívne opatrenia voči žalobcovi (body 56 a 81 vyššie). Pokiaľ teda ide o tieto opatrenia, žalobca nemôže oprávnene tvrdiť, že môžu byť uložené len voči subjektom, ktoré majú dostatočnú väzbu s ruskou vládou.

135

Pokiaľ ide ďalej o ustanovenia napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení, je potrebné pripomenúť, že cieľom týchto opatrení nie je potrestať určité subjekty za ich vzťah k situácii na Ukrajine, ale uložiť ekonomické sankcie Ruskej federácii s cieľom zvýšiť jej náklady na konanie, ktorým narúša územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a podporiť mierové riešenie krízy.

136

Keďže tieto opatrenia sa vzťahujú na konkrétne hospodárske odvetvie z dôvodu jeho významu pre ruské hospodárstvo alebo jeho väzbu na konanie Ruskej federácie smerujúce k destabilizácii Ukrajiny, nevyžaduje sa, aby podniky, na ktoré sú zamerané opatrenia, boli ruskými verejnoprávnymi podnikmi (v tomto zmysle pozri rozsudok z 25. januára 2017, Almaz‑Antey Air and Space Defence/Rada, T‑255/15, neuverejnený, EU:T:2017:25, bod 135).

137

V tejto súvislosti sa žalobca nemôže účinne odvolávať na rozsudok z 13. marca 2012, Tay Za/Rada (C‑376/10 P, EU:C:2012:138). Je pravda, že Súdny dvor v tomto rozsudku pripomenul, že pojem „tretia krajina“ v zmysle článkov 60 a 301 ES, teda článkov, ktoré v zásade zodpovedajú článku 215 ods. 1 ZFEÚ, môže zahŕňať vedúcich predstaviteľov takejto krajiny, ako aj jednotlivcov a subjekty, ktorí sú s týmito vedúcimi predstaviteľmi spojení alebo ktoré títo vedúci predstavitelia priamo či nepriamo ovládajú (pozri rozsudok z 13. marca 2012, Tay Za/Rada, C‑376/10 P, EU:C:2012:138, bod 43 a citovanú judikatúru). Súdny dvor teda dospel k záveru, že Všeobecný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že je možné predpokladať, že rodinní príslušníci riaditeľov podnikov majú tiež prospech z funkcie vykonávanej týmito riaditeľmi, takže majú takisto prospech z hospodárskej politiky vlády, a z tohto dôvodu existuje dostatočné spojenie medzi odvolateľom v danej veci a vojenským režimom v Mjanmarsku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. marca 2012, Tay Za/Rada, C‑376/10 P, EU:C:2012:138, bod 71).

138

Je však potrebné pripomenúť, že vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok z 13. marca 2012, Tay Za/Rada (C‑376/10 P, EU:C:2012:138), boli reštriktívne opatrenia prijaté Radou založené na spoločnej pozícii Rady 2006/318/SZBP z 27. apríla 2006, ktorou sa obnovujú reštriktívne opatrenia voči Barme/Mjanmarsku (Ú. v. EÚ L 116, 2006, s. 77). Tieto opatrenia stanovili okrem iného zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov členov vlády Mjanmarska a všetkých fyzických alebo právnických osôb, subjektov alebo orgánov s nimi spojených. Meno žalobcu v uvedenej veci, pána Pye Phyo Tay Za, bolo zapísané na zoznam osôb dotknutých reštriktívnymi opatreniami v časti J prílohy II k spoločnej pozícii 2006/318 s názvom „Osoby, ktoré majú prospech z hospodárskej politiky vlády a ďalšie osoby spojené s režimom“ spolu s informáciou „syn Taya Zu“ (rozsudok z 13. marca 2012, Tay Za/Rada, C‑376/10 P, EU:C:2012:138, body 4 až 11). V uvedenej veci bolo teda potrebné určiť, či Všeobecný súd a Rada mohli oprávnene dospieť k záveru, že pán Tay Za ako rodinný príslušník riaditeľa podniku Tay Za môže byť považovaný za osobu, ktorá má osobný prospech z politík vykonávaných vládou, a preto ho možno považovať za spojeného s týmto režimom v súlade so základnými kritériami stanovenými v spoločnej pozícii 2006/318. Súdny dvor však nespochybnil možnosť prijať hospodárske sankcie voči tretím krajinám, ani nepožadoval, aby subjekty dotknuté takými opatreniami, bez toho, aby boli osobne dotknuté, boli „štátnymi subjektmi“, ako uvádza žalobca.

139

Naopak, z judikatúry vyplýva, že Rada disponuje širokými právomocami pri definovaní predmetu reštriktívnych opatrení, a to najmä vtedy, keď také opatrenia v súlade s článkom 215 ods. 1 ZFEÚ upravujú prerušenie alebo čiastočné alebo úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 132). Každé takéto opatrenie má z povahy veci účinky, ktoré zasahujú do vlastníckeho práva a slobodného výkonu povolania, a spôsobuje tak ujmu subjektom, ktoré vôbec nezavinili situáciu vedúcu k jeho prijatiu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. júla 1996, Bosphorus, C‑84/95, EU:C:1996:312, bod 22).

140

V každom prípade, aj za predpokladu, že by sa vyžadovala väzba medzi subjektmi, na ktoré sú údajne zamerané predmetné reštriktívne opatrenia a ruskou vládou, stačí konštatovať, že keďže žalobca je, hoci nepriamo, vo viac ako 50 % vlastníctve ruského štátu, musí sa považovať za podnik pod kontrolou ruského štátu. Skutočnosť, že žalobca nie je štátnym subjektom v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2013, Bank Melli Iran/Rada, T‑35/10 a T‑7/11, EU:T:2013:397, bod 71 a citovanú judikatúru), je v tejto súvislosti irelevantná, pretože na to, aby mohol byť žalobca dotknutý hospodárskymi sankciami prijatými Radou na základe článku 215 ods. 1 ZFEÚ, sa nevyžaduje, aby bol subjektom, ktorý sa podieľa na výkone verejnej moci alebo zabezpečuje verejné služby pod dohľadom štátnych orgánov.

141

Po druhé, pokiaľ ide o údajnú neexistenciu väzby medzi opatreniami prijatými v tomto prípade a cieľmi sledovanými napadnutými aktmi, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že Rada má širokú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré je potrebné zohľadniť pri prijímaní hospodárskych a finančných sankcií na základe článku 29 ZEÚ a článku 215 ZFEÚ. Keďže súd Únie nemôže nahrádzať svojím posúdením dôkazov, skutočností a okolností, ktoré odôvodňovali prijatie takýchto opatrení, posúdenie Rady, preskúmanie vykonávané týmto súdom sa musí obmedziť na overenie toho, či boli dodržané procesné pravidlá a pravidlá odôvodnenia, či sa vychádzalo z vecne správnych skutkových okolností a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu alebo k zneužitiu právomoci. Toto obmedzené preskúmanie sa uplatňuje najmä pri posúdení úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto opatrenia zakladajú (pozri rozsudok z 25. januára 2017, Almaz‑Antey Air and Space Defence/Rada, T‑255/15, neuverejnený, EU:T:2017:25, bod 95 a citovanú judikatúru).

142

V prejednávanej veci z odôvodnení 1 až 8 napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 2 napadnutého nariadenia vyplýva, že deklarovaným cieľom týchto aktov je zvýšiť náklady na konanie, ktoré Ruská federácia uskutočňuje v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a podporiť mierové riešenie krízy. Takýto cieľ spadá do všeobecného cieľa pozostávajúceho zo zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 115).

143

Ako však Súdny dvor už uviedol, a na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, existuje logická súvislosť medzi zameraním sa na podniky ruského ropného priemyslu, predovšetkým na základe ich celkových aktív, odhadovaných na viac ako bilión RUB, vzhľadom na význam tohto odvetvia pre ruské hospodárstvo, a cieľom reštriktívnych opatrení v prejednávanej veci, ktorým je zvýšiť náklady na konanie, ktoré Ruská federácia uskutočňuje v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a podporiť mierové riešenie krízy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 147).

144

Po tretie, pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že opatrenia vyplývajúce z ustanovení napadnutého nariadenia týkajúce sa vývozných obmedzení sú zamerané výlučne na nekonvenčné projekty ropného odvetvia a nie na celé ropné odvetvie, ktoré aj naďalej vytvára značné príjmy pre ruské hospodárstvo, je potrebné uviesť, že Rada môže, ak to považuje za vhodné, uložiť obmedzenia, ktoré sa týkajú podnikov pôsobiacich v špecifických oblastiach ruského hospodárstva, v ktorých zaujímajú obzvlášť dôležité postavenie výrobky, technológie alebo služby pochádzajúce z Únie. Voľba zamerania sa na podniky či odvetvia, ktoré sú odkázané na využívanie vyspelých technológií či odborných schopností, ktoré sú v zásade k dispozícii v Únii, totiž zodpovedá cieľu spočívajúcemu v zabezpečení účinnosti dotknutých reštriktívnych opatrení a v zabránení tomu, aby bol účinok týchto opatrení zmarený dovozom zastupiteľných výrobkov, technológií či služieb, ktoré pochádzajú z tretích krajín, do Ruska (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 132).

145

Okolnosť, že nekonvenčné projekty, na ktoré sa zameriavajú niektoré z týchto opatrení, nevytvárajú bezprostredné príjmy pre ruský štát, nemôže spochybniť tento záver, keďže Rada mohla dôvodne očakávať, že sťaženie budúcich investícií a príjmov subjektov pôsobiacich v ropnom odvetví, na ktoré sú tieto opatrenia zamerané, prispeje k vytvoreniu tlaku na ruskú vládu a zvýšeniu nákladov na konanie, ktoré Ruská federácia uskutočňuje v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny.

146

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je potrebné zamietnuť druhý žalobný dôvod uvádzaný vo veciach T‑735/14 a T‑799/14 ako nedôvodný.

147

Svojím tretím žalobným dôvodom predloženým iba vo veci T‑799/14 žalobca poukazuje na porušenie článku 52 ods. 5 a 9, článku 98 ods. 1 a článku 36 dohody o partnerstve medzi EÚ a Ruskom. Žalobca tvrdí, že tieto ustanovenia majú priamy účinok, pretože obsahujú dostatočne jasné a presné povinnosti, ktoré si nevyžadujú, pokiaľ ide o ich vykonávanie alebo účinky, vydanie žiadneho ďalšieho aktu.

148

Po prvé sa žalobca domnieva, že ustanovenia týkajúce sa prístupu na kapitálový trh porušujú článok 52 ods. 5 dohody o partnerstve medzi EÚ a Ruskom, v ktorom sa uvádza, že „zmluvné strany nezavedú žiadne nové obmedzenia týkajúce sa pohybu kapitálu a s ním spojených bežných platieb medzi osobami s bydliskom v [Únii] a v Rusku a nespôsobia to, aby tieto dohovory boli reštriktívnejšie“. Po druhé uvedené ustanovenia podľa neho odporujú článku 52 ods. 9 dohody o partnerstve medzi EÚ a Ruskom, podľa ktorého si Únia a Rusko „vzájomne udelia doložku najvyšších výhod, a to najmä pokiaľ ide o voľnosť bežných platieb a pohybu kapitálu a o spôsoby platieb“. Po tretie je ustanovenie o vylúčení uspokojenia nárokov podľa žalobcu v rozpore s článkom 98 ods. 1 tejto dohody, ktorý ukladá Únii povinnosť zabezpečiť, „aby fyzické a právnické osoby [Ruska] mali nediskriminačný prístup v porovnaní s vlastnými štátnymi príslušníkmi k príslušným súdom a správnym orgánom [Únie] na obranu svojich osobných práv a vlastníckych práv vrátane práv duševného, priemyselného a obchodného vlastníctva“. Po štvrté podľa žalobcu sú vývozné obmedzenia v rozpore s článkom 36 dohody o partnerstve medzi EÚ a Ruskom, ktorý tiež stanovuje doložku najvyšších výhod, pokiaľ ide o podmienky ovplyvňujúce cezhraničné poskytovanie služieb.

149

Rada podporovaná Komisiou a Spojeným kráľovstvom spochybňuje tieto tvrdenia.

150

Pokiaľ ide o dohodu o partnerstve medzi EÚ a Ruskom, Súdny dvor konštatoval, že ustanovenie dohody uzatvorenej Úniou s tretími štátmi musí byť považované za ustanovenie s priamym účinkom, ak vzhľadom na svoje znenie, ako aj na predmet a povahu dohody obsahuje jasnú a presnú povinnosť, ktorej splnenie alebo účinky nezávisia od vydania žiadneho ďalšieho aktu (rozsudok z 12. apríla 2005, Simutenkov, C‑265/03, EU:C:2005:213, bod 21).

151

V prejednávanej veci platí, že aj za predpokladu, že by ustanovenia, na ktoré sa odvoláva žalobca, boli priamo uplatniteľné, pričom dotknuté reštriktívne opatrenia by neboli zlučiteľné s niektorými z týchto ustanovení, článok 99 dohody o partnerstve medzi EÚ a Ruskom v každom prípade umožňuje ich prijatie. Podľa znenia článku 99 ods. 1 písm. d) uvedenej dohody totiž žiadne ustanovenie tejto dohody nebráni tomu, aby zmluvná strana prijala opatrenia, ktoré považuje za nevyhnutné z hľadiska ochrany svojich hlavných bezpečnostných záujmov v čase vojny alebo vážneho medzinárodného napätia predstavujúceho hrozbu vojny, alebo s cieľom splniť záväzky, ktoré prijala na účely zachovania mieru a medzinárodnej bezpečnosti (pozri vo tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 110 a 111).

152

Ako v prejednávanej veci vyplýva z odôvodnenia 2 napadnutého nariadenia, reštriktívne opatrenia stanovené napadnutými aktmi mali za cieľ podporiť mierové riešenie krízy na Ukrajine. Takýto cieľ spadá do všeobecného cieľa pozostávajúceho zo zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 115).

153

Rada sa za týchto podmienok a s prihliadnutím na širokú mieru voľnej úvahy, ktorou v tejto oblasti disponuje, mohla domnievať, že prijatie reštriktívnych opatrení bolo nevyhnutné na ochranu hlavných bezpečnostných záujmov Únie, ako aj na udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti v zmysle článku 99 dohody o partnerstve medzi EÚ a Ruskom (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 116).

154

Preto je namieste zamietnuť tretí žalobný dôvod vo veci T‑799/14.

155

Žalobca sa odvoláva jednak na porušenie slobody podnikania a vlastníckeho práva, zaručených článkami 16 a 17 Charty, a jednak na porušenie zásady proporcionality upravenej v článku 52 ods. 1 Charty, ako všeobecnej zásady práva Únie. Podľa tejto zásady musí akékoľvek opatrenie stanovené aktom Únie sledovať legitímny cieľ, predstavovať vhodný prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa, byť nevyhnutné a nespôsobovať ťažkosti, ktoré by boli v nepomere k prínosom, ktorý toto opatrenie predstavuje. Sporné ustanovenia v tejto veci ukladajú podľa názoru žalobcu sankcie zamerané konkrétne na jeho nekonvenčné projekty, a to v situácii, keď nebol ani obvinený zo spáchania trestného činu, ani mu nebola poskytnutá možnosť vyjadriť svoje stanovisko, čo si podľa neho vyžaduje o to prísnejšie preskúmanie vzhľadom na základné práva a zásadu proporcionality.

156

Rada podporovaná Komisiou a Spojeným kráľovstvom napáda tieto tvrdenia.

157

Opatrenia vyplývajúce z napadnutých aktov podľa názoru žalobcu predstavujú neprimeraný zásah do jeho základných práv chránených najmä článkami 16 a 17 Charty, keďže mu bránia slobodne vykonávať hospodársku činnosť, a to bez toho, aby bolo toto obmedzenie jeho práva potrebné alebo primerané na dosiahnutie cieľov, ktoré Rada sledovala.

158

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že podľa článku 16 Charty „sloboda podnikania sa uznáva v súlade s právom Únie, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou“.

159

V druhom rade článok 17 ods. 1 Charty stanovuje:

„Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“

160

Je určite pravda, že také reštriktívne opatrenia, akými sú opatrenia v tejto veci, nesporne obmedzujú práva, ktoré požíva žalobca podľa článkov 16 a 17 Charty (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 22. septembra 2016, NIOC a i./Rada, C‑595/15 P, neuverejnený, EU:C:2016:721, bod 50 a citovanú judikatúru).

161

Základné práva, na ktoré sa odvoláva žalobca, však nie sú absolútnymi privilégiami a ich výkon môže podliehať obmedzeniam za podmienok stanovených v článku 52 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, EU:C:2013:776, bod 121, a z 27. februára 2014, Ezz a i./Rada, T‑256/11, EU:T:2014:93, bod 195 a citovanú judikatúru).

162

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa článku 52 ods. 1 Charty jednak „akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v… charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd“, a jednak „za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných“.

163

Preto na to, aby bolo obmedzenie výkonu dotknutých základných práv v súlade s právom Únie, v každom prípade musí zodpovedať trom podmienkam. Po prvé obmedzenie musí stanoviť zákon. Inými slovami opatrenie, o ktoré ide, musí mať právny základ. Po druhé obmedzenie musí sledovať cieľ všeobecného záujmu uznaný ako taký Úniou. Po tretie obmedzenie nesmie byť neproporcionálne. Musí byť jednak potrebné a primerané sledovanému cieľu. Okrem toho nesmie byť dotknutá „podstata“, teda obsah dotknutého práva alebo slobody (pozri rozsudok z 30. novembra 2016, Rotenberg/Rada, T‑720/14, EU:T:2016:689, body 170 až 173 a citovanú judikatúru).

164

Je však potrebné konštatovať, že tieto tri požiadavky boli v prejednávanom prípade splnené.

165

V prvom rade dotknuté reštriktívne opatrenia boli „stanovené zákonom“, pretože boli prijaté v aktoch, ktoré majú všeobecnú pôsobnosť a majú jasný právny základ v práve Únie, ako aj dostatočné odôvodnenie (pozri body 111 až 128 vyššie).

166

V druhom rade z odôvodnení 1 a ž 8 napadnutého rozhodnutia a odôvodnenia 2 napadnutého nariadenia vyplýva, že deklarovaným cieľom týchto aktov je zvýšiť náklady na konanie, ktoré Ruská federácia uskutočňuje v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, a podporiť mierové riešenie krízy. Takýto cieľ spadá do všeobecného cieľa pozostávajúceho zo zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 115).

167

V treťom rade, pokiaľ ide o zásadu proporcionality, je potrebné pripomenúť, že táto zásada ako všeobecná zásada práva Únie vyžaduje, aby akty inštitúcií Únie neprekračovali hranice toho, čo je primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou. Preto ak sa ponúka výber medzi viacerými primeranými opatreniami, treba sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu opatreniu a spôsobené nepríjemnosti nesmú byť neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok z 30. novembra 2016, Rotenberg/Rada, T‑720/14, EU:T:2016:689, bod 178 a citovanú judikatúru).

168

V tejto súvislosti judikatúra spresňuje, že pokiaľ ide o súdne preskúmanie dodržiavania zásady proporcionality, normotvorcovi Únie je potrebné priznať široký rozsah voľnej úvahy v oblastiach, v ktorých sa z jeho strany predpokladajú rozhodnutia politického, ekonomického alebo sociálneho charakteru a v rámci ktorých má vykonať komplexné posúdenia. Zákonnosť takého opatrenia tak môže ovplyvniť len zjavná neprimeranosť opatrenia prijatého v týchto oblastiach vzhľadom na cieľ, ktorý príslušná inštitúcia zamýšľa sledovať (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 146 a citovanú judikatúru).

169

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že existuje primeraný vzťah medzi obsahom napadnutých aktov a cieľom, ktorý sledujú. Keďže týmto cieľom je okrem iného zvýšiť náklady na konanie, ktoré Ruská federácia uskutočňuje v snahe narušiť územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny, je prístup spočívajúci v zameraní sa na hlavný hospodársky subjekt ropného odvetvia v Rusku, navyše keď jeho väčšinový podiel vlastní ruský štát, koherentný s uvedeným cieľom a v každom prípade ho nemožno považovať za zjavne neprimeraný s prihliadnutím na sledovaný cieľ (rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 147).

170

Okrem toho platí, že reštriktívne opatrenia už na základe svojej definície zahŕňajú účinky, ktoré zasahujú do vlastníckeho práva a slobodného výkonu povolania, čím spôsobujú ujmu účastníkom, ktorí nemajú žiadnu zodpovednosť, pokiaľ ide o situáciu, ktorá viedla k prijatiu sankcií. To platí a fortiori, pokiaľ ide o účinky cielených reštriktívnych opatrení na subjekty, na ktoré sú tieto opatrenia smerované (pozri rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 149 a citovanú judikatúru).

171

Je však potrebné uviesť, že význam cieľov sledovaných napadnutými aktmi, konkrétne ochrana územnej celistvosti, zvrchovanosti a nezávislosti Ukrajiny, ako aj podpora mierového riešenia krízy v tejto krajine, ktoré sú súčasťou širšieho cieľa zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, v súlade s cieľmi vonkajšej činnosti Únie uvedenými v článku 21 ZEÚ, môže odôvodniť aj značné negatívne dôsledky pre určité hospodárske subjekty, ktoré nemajú žiadnu zodpovednosť za situáciu, ktorá viedla k prijatiu sankcií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, body 149 a 150 a citovanú judikatúru).

172

Za týchto podmienok a s prihliadnutím najmä na postupný vývoj intenzity reštriktívnych opatrení prijatých Radou v reakcii na krízu na Ukrajine, zásah do slobody podnikania a práva vlastniť majetok žalobcu nemožno považovať za neprimeraný (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. marca 2017, Rosneft, C‑72/15, EU:C:2017:236, bod 150).

173

Hoci, ako tvrdí žalobca, niektorí z jeho partnerov a zmluvných partnerov mohli byť donútení ukončiť s ním svoje obchodné vzťahy, a to vrátane obchodných vzťahov týkajúcich sa nekonvenčných ropných projektov, a hoci tieto opatrenia mohli mať negatívny vplyv na vlastnícke právo akcionárov žalobcu a jeho materskej spoločnosti, práve to je cieľom opatrení zavedených napadnutými aktmi, takže akýkoľvek zásah do jeho vlastníckeho práva a práva na výkon hospodárskej činnosti nemôže byť v tejto súvislosti kvalifikovaný ako neprimeraný.

174

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť tretí žalobný dôvod vo veci T‑735/14 a štvrtý žalobný dôvod vo veci T‑799/14 a zamietnuť žalobu v celom rozsahu.

175

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť, aby okrem toho, že bude znášať svoje vlastné trovy konania, nahradil trovy konania Rady v súlade s jej návrhmi.

176

Okrem toho podľa článku 138 ods. 1 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci konania, znášajú svoje vlastné trovy konania. Komisia a Spojené kráľovstvo tak znášajú svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol takto: