12.5.2014   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 142/21

1.

Vzťahujú sa ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (1) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (2) aj na zmluvu o úvere uzavretú 5. októbra 2006, t. j. pred vstupom Rumunska do Európskej únie, ktorej účinky však pretrvávajú aj v súčasnosti, keďže ustanovenia tejto zmluvy sú v prejednávanej veci, v dôsledku neskorších postúpení pohľadávky uskutočnených v súlade so zmluvou, predmetom exekúcie?

2.

V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, možno považovať zmluvné podmienky, ako je podmienka týkajúca sa „schopnosti dlžníka splatiť dlh“, ktoré sa vzťahujú na omeškanie dlžníka pri platbách, ako aj podmienky týkajúce sa zvýšenia úrokovej sadzby po uplynutí jedného roka, po ktorom sa sadzba skladá z pohyblivej referenčnej úrokovej sadzby banky Banca Comercială Română zverejnenej v sídle tejto banky a zvýšenej o 1,90 percentuálneho bodu, považovať za nekalé podľa smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách?

3.

Bráni zásada účinnej súdnej ochrany práv jednotlivcov vyplývajúcich z práva Únie, tak ako ju zaručuje článok 47 Charty základných práv Európskej únie, ustanoveniu vnútroštátneho práva, ako je ustanovenie článku 120 nariadenia so silou zákona č. 99 z decembra 2006, týkajúceho sa úverových inštitúcií a kapitálovej primeranosti, ktoré priznáva zmluve o úvere, uzavretej s bankou vo forme súkromnoprávnej zmluvy a bez možnosti dlžníka dohodnúť jej podmienky, charakter exekučného titulu, na základe ktorého môže súdny exekútor po celkovom preverení a získaní poverenia na vykonanie exekúcie v rámci nesporového konania, pri ktorom má súd obmedzenú možnosť preskúmať výšku úveru, vykonať exekúciu na majetok dlžníka?

4.

Má sa smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že bráni tomu, aby taká právna úprava členského štátu, akú tvoria články 372 a nasl. starého občianskeho súdneho poriadku, umožňovala veriteľovi navrhnúť exekúciu plnenia vyplývajúceho z nekalých podmienok tak, že sa vykoná exekúcia veci, ktorá je predmetom záložného práva, a to prostredníctvom predaja nehnuteľnosti napriek námietkam spotrebiteľa a bez preskúmania zmluvných podmienok nezávislým súdom?

5.

Poškodzuje existencia takého ustanovenia v rámci vnútroštátnej legislatívy, ako je ustanovenie článku 120 nariadenia so silou zákona č. 99 z decembra 2006, týkajúceho sa úverových inštitúcií a kapitálovej primeranosti, ktoré priznáva zmluve o bankovom úvere charakter exekučného titulu, do práva usadiť sa podľa článku 49 ZFEÚ, ako aj do práva na slobodné poskytovanie služieb podľa článku [56] ZFEÚ, keďže odrádza občanov Únie od toho, aby sa usadili v štáte, v ktorom sa zmluve uzavretej s bankou ako súkromnoprávnym subjektom priznáva rovnakú právnu silu ako exekučnému titulu v podobe rozsudku?

6.

V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky, môže vnútroštátny súd z úradnej povinnosti neuznať exekučný charakter titulu, na základe ktorého sa vykonáva exekúcia pohľadávky uvedenej v tejto zmluve?