—

SOVAG – Schwarzmeer und Ostsee Versicherungs‑Aktiengesellschaft, v zastúpení R. Heß, Rechtsanwalt, a E. Salonen, asianajaja, ako aj A. Staudinger,

—

If Vahinkovakuutusyhtiö Oy, v zastúpení: J. Tanhuanpää,

—

fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a E. Paasivirta, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 bodu 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, 2001, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou SOVAG – Schwarzmeer und Ostsee Versicherungs-Aktiengesellschaft (ďalej len „SOVAG“), poisťovňou so sídlom v Nemecku, a spoločnosťou If Vahinkovakuutusyhtiö Oy (ďalej len „If“), poisťovňou so sídlom vo Fínsku, vo veci žiadosti o zaplatenie sumy vyplatenej z dôvodu náhrady škody obeti dopravnej nehody.

3

Z odôvodnenia 2 nariadenia č. 44/2001 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia je prijať v záujme riadneho fungovaniu vnútorného trhu „ustanovenia harmonizujúce normy konfliktu právomoci v občianskych a obchodných veciach a zjednodušujúce formálne náležitosti na účely rýchleho a jednoduchého uznávania a výkon rozsudkov členských štátov viazaných týmto nariadením“.

4

Odôvodnenia 11 až 13 a 15 tohto nariadenia znejú:

…

5

Pravidlá upravujúce právomoc sa nachádzajú v kapitole II uvedeného nariadenia.

6

Článok 2 ods. 1 nariadenia č. 44/2001, ktorý je súčasťou jeho oddielu 1 kapitoly II, nazvaného „Všeobecné ustanovenia“, znie:

„Ak nie je v tomto nariadení uvedené inak, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu.“

7

Článok 3 ods. 1 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v uvedenom oddiele 1, stanovuje:

„Osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe princípov upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly.“

8

Článok 4 uvedeného nariadenia, ktorý patrí do toho istého oddielu, stanovuje:

„1.   Ak žalovaný nemá bydlisko na území členského štátu, právomoc súdov každého členského štátu sa určí podľa právneho poriadku tohto členského štátu, ak nestanovia niečo iné články 22 a 23.

2.   Proti takémuto žalovanému môže ktorákoľvek osoba s bydliskom na území členského štátu, bez ohľadu na jej štátne občianstvo, využiť kritéria právomoci platné v danom štáte, najmä normy uvedené v prílohe I, rovnako ako štátni občania tohto štátu.“

9

Podľa článku 5 bodu 5 nariadenia č. 44/2001, uvedeného v oddiele 2 kapitoly II tohto nariadenia, ktorý je nazvaný „Osobitná právomoc“, možno osobu s bydliskom na území členského štátu žalovať v druhom členskom štáte vo veciach sporov týkajúcich sa činnosti pobočky, zastúpenia alebo inej organizačnej zložky na súde podľa bydliska pobočky, zastúpenia alebo organizačnej zložky.

10

Článok 6 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v uvedenom oddiele 2, stanovuje:

„Osobu s bydliskom na území členského štátu možno tiež žalovať:

…“

11

Článok 8 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v oddiele 3 kapitoly II tohto nariadenia, nazvanom „Právomoc vo veciach poistenia“, znie:

„Vo veciach individuálnych pracovných zmlúv sa právomoc určí podľa tohto oddielu bez vplyvu na článok 4 a článok 5 bod 5.“

12

Článok 11 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v uvedenom oddiele 3, stanovuje:

„1.   Z poistenia zodpovednosti možno poistiteľa pribrať do konania, ktoré začal poškodený proti poistenému, ak to pripúšťa právo zmluvného štátu, ktorého súd koná.

2.   Články 8, 9 a 10 sa uplatnia na konania začaté poškodeným proti poistiteľovi, ak sú takéto priame žaloby prípustné.

3.   Ak právny poriadok, ktorým sa spravujú takéto priame žaloby, určuje, že poistníka alebo poisteného možno pribrať ako účastníkov konania, má nad nimi právomoc ten istý súd.“

13

Kapitola 18 § 5 fínskeho súdneho poriadku (Suomen oikeudenkäymiskaari) stanovuje:

„Ak chce účastník konania pre prípad, že v právnom spore nebude mať úspech, uplatniť voči tretej osobe nárok na ručenie alebo na náhradu škody alebo iný nárok, ktorý treba považovať za rovnocenný, môže žalobu týkajúcu sa tohto nároku podať v rovnakom súdnom konaní.

Kto chce s ohľadom na výsledok právneho sporu medzi účastníkmi konania podať žalobu z dôvodu nároku v zmysle [prvého odseku] proti jednému alebo obom účastníkom konania, môže túto žalobu podať v rovnakom súdnom konaní.“

14

Ustanovenia § 61 zákona o úrazovom poistení [Tapaturmavakuutuslaki (1948/608)] z 20. augusta 1948, ďalej len „zákon o úrazovom poistení“) znejú takto:

„Príjemca náhrady podľa tohto zákona je podľa iného zákona oprávnený požadovať náhradu za následky zranenia od subjektu, ktorý ho spôsobil, alebo od iného subjektu povinného nahradiť škodu. Nemožno však priznať viac než sumu, o ktorú plná výška náhrady prevyšuje náhradu poskytnutú podľa tohto zákona.

Poisťovňa, ktorá podľa tohto zákona musela poskytnúť náhradu škody, je oprávnená požadovať vrátenie sumy, ktorú poskytla, od osoby povinnej nahradiť škodu v zmysle [prvého odseku], ale nie od subjektu, ktorý svoju povinnosť nahradiť škodu už dobromyseľne splnil, a ani od subjektu, ktorý je povinný nahradiť škodu podľa zákona o zodpovednosti za výrobky.

Poisťovni nemožno priznať vyššiu náhradu než náhradu, ktorú by mohol požadovať poškodený alebo jeho blízke osoby.“

15

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že osoba A, ktorá sa stala obeťou dopravnej nehody v Nemecku, podala žalobu na Länsi Uudenmaan käräjäoikeus (Súd prvého stupňa v Länsi Uusimaa, Fínsko) proti spoločnosti SOVAG, v ktorej bolo poistené vozidlo, ktorým sa spôsobila škoda. Osoba A predovšetkým navrhla určiť, že v dôsledku nehody utrpela závažné poranenie mozgu a zranenie krčnej chrbtice a následkom týchto zranení je trvale práceneschopná.

16

Vzhľadom na to, že táto dopravná nehoda bola zároveň aj pracovným úrazom v zmysle zákona o úrazovom poistení, spoločnosť If, ktorá má sídlo vo Fínsku, zaplatila osobe A z dôvodu uvedenej nehody odškodné na základe tohto zákona.

17

Po tom, ako osoba A podala žalobu proti spoločnosti SOVAG, If zažalovala SOVAG na tom istom súde prvého stupňa. Navrhla určiť, že osoba A okrem iných zranení utrpela závažné poranenie mozgu a zranenie krčnej chrbtice a v dôsledku týchto zranení sa stala trvale práceneschopnou. If okrem toho s odkazom na § 61 ods. 2 zákona o úrazovom poistení navrhla uložiť spoločnosti SOVAG povinnosť vrátiť jej všetky náhrady, spolu s príslušnými úrokmi, ktoré vyplatila alebo v budúcnosti vyplatí osobe A z dôvodu predmetnej nehody.

18

If tiež navrhla, aby sa o jej žalobe a žalobe, ktorú podala osoba A proti spoločnosti SOVAG, rozhodlo spoločne v jednom súdnom konaní. SOVAG namietala voči nedostatku právomoci fínskych súdov na rozhodnutie o žalobe podanej spoločnosťou If.

19

Länsi‑Uudenmaan käräjäoikeus (Súd prvého stupňa v Länsi‑Uusimaa) uznesením z 20. decembra 2012 na základe ustanovení kapitoly II oddielu 3 nariadenia č. 44/2001 vyhlásil žalobu, ktorú podala If proti spoločnosti SOVAG, za neprípustnú z dôvodu nedostatku právomoci fínskych súdov.

20

Uvedený súd sa domnieval, že podľa článku 8 tohto nariadenia nemožno súdnu právomoc vo veciach poistenia určiť iba na základe ustanovení kapitoly II oddielu 3 uvedeného nariadenia bez prihliadnutia na článok 4 a článok 5 bod 5 tohto istého nariadenia.

21

Turun hovioikeus (Odvolací súd v Turku) rozsudkom z 24. apríla 2013 zrušil uvedené uznesenie, proti ktorému podala If sťažnosť.

22

Podľa uvedeného súdu sa vo veci samej mal uplatniť článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001, a nie ustanovenia kapitoly II oddielu 3 tohto nariadenia, pretože žaloba podaná spoločnosťou If proti spoločnosti SOVAG priamo súvisí so sporom medzi osobou A a spoločnosťou SOVAG.

23

SOVAG podala proti tomuto rozsudku odvolanie na Korkein oikeus (Najvyšší súd).

24

Podľa vnútroštátneho súdu sa položená otázka týka toho, či článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001 zahŕňa aj situáciu, ako je tá vo veci samej, v ktorej tretia osoba podá žalobu proti osobe, ktorá je účastníkom konania v hlavnom súdnom konaní.

25

Za týchto okolností Korkein oikeus (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

26

Svojou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patrí aj žaloba, ktorú podala tretia osoba v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami proti žalovanému v hlavnom konaní, ktorej predmetom je nárok úzko súvisiaci s týmto hlavným nárokom smerujúcim k získaniu vrátenia náhrad, ktoré zaplatila táto tretia osoba žalobcovi v uvedenom hlavnom konaní.

27

Na úvod treba pripomenúť, že článok 8 nariadenia č. 44/2001, podľa ktorého právomoc vo veciach poistenia určujú jeho články 8 až 14 bez vplyvu na článok 4 a článok 5 bod 5 uvedeného nariadenia, neuvádza článok 6 bod 2 tohto nariadenia.

28

Podľa spoločnosti SOVAG toto posledné uvedené ustanovenie nie je uplatniteľné z dôvodu, že kapitola II oddiel 3 nariadenia č. 44/2001 zriaďuje autonómny systém rozdelenia súdnej právomoci.

29

Treba však pripomenúť, že cieľom tohto oddielu je podľa odôvodnenia 13 nariadenia č. 44/2001 ochrana slabšieho účastníka, konkrétne poisteného, oprávneného z poistenia alebo poistenca normami právomoci, ktoré lepšie chránia ich záujmy než všeobecné normy právomoci.

30

Predmetná žaloba vo veci samej sa však týka vzťahov medzi podnikateľmi v odvetví poisťovníctva a nemôže mať vplyv na procesné postavenie účastníka konania považovaného za slabšieho. Vzhľadom na to, že cieľ ochrany tohto účastníka konania je dosiahnutý, ak je raz určená právomoc podľa kapitoly II oddielu 3 nariadenia č. 44/2001, nemôže neskorší vývoj konania, ktorý sa týka iba vzťahov medzi podnikateľmi, patriť do pôsobnosti tohto oddielu (pozri v tomto zmysle rozsudky GIE Réunion européenne a i., C‑77/04, EU:C:2005:327, body 20 a 23, ako aj Vorarlberger Gebietskrankenkasse, C‑347/08, EU:C:2009:561, bod 42).

31

Keďže žaloba, ako je tá vo veci samej, ktorú podal poisťovateľ proti inému poisťovateľovi, nie je zahrnutá v uvedenom oddiele, uplatňuje sa na takúto žalobu článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001, pokiaľ je táto žaloba zahrnutá v prípadoch uvedených v tomto ustanovení.

32

V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné vziať do úvahy pojmy, ktoré používa článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001.

33

Znenie viacerých jazykových verzií tohto ustanovenia, predovšetkým nemecké, francúzske, fínske a švédske znenie, nevylučuje, aby súd rozhodujúci o hlavnej žalobe mal právomoc rozhodnúť o žalobe podanej treťou osobou proti jednému z účastníkov hlavného konania.

34

Zdá sa, že iné jazykové verzie tohto ustanovenia, najmä anglické znenie, naopak obmedzujú jeho rozsah na žaloby podané proti tretej osobe („a person domiciled in a Member State may also be sued:… as a third party“).

35

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu práva Únie má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (rozsudok Jakutis a Kretingalės kooperatinė ŽŪB, C‑103/14, EU:C:2015:752, bod 103).

36

V druhom rade je teda potrebné vziať do úvahy všeobecnú systematiku a účel nariadenia č. 44/2001.

37

V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci sa pravidlá osobitnej právomoci majú vykladať reštriktívne a nemožno pripustiť výklad prekračujúci rámec prípadov výslovne uvedených v nariadení č.°44/2001 (pozri v tomto zmysle rozsudok CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 18), viaceré jeho ciele svedčia v prospech výkladu, podľa ktorého žaloba podaná treťou osobou proti jednému z účastníkov hlavného konania patrí tiež do pôsobnosti článku 6 bodu 2 tohto nariadenia.

38

Odôvodnenie 15 tohto nariadenia zdôrazňuje, že v záujme harmonického výkonu súdnictva je potrebné minimalizovať možnosť súbežných konaní a zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky, zatiaľ čo odôvodnenie 12 tohto istého nariadenia pripomína nevyhnutnosť mať okrem bydliska žalovaného k dispozícii aj alternatívne kritériá právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia riadneho výkonu spravodlivosti.

39

Rozhodnúť v rámci toho istého konania o hlavnej žalobe a o žalobe, ktorú podala tretia osoba proti jednému z účastníkov tohto konania a ktorá úzko súvisí s prvou žalobou, je v prípade, že poškodený podal žalobu proti poisťovateľovi vinníka nehody, pričom iný poisťovateľ, ktorý poškodeného už čiastočne odškodnil, chce od prvého poisťovateľa získať náhradu vykonaných platieb, spôsobilé dosiahnuť vyššie uvedené ciele.

40

Pri neexistencii tejto možnosti by totiž existovalo riziko, že dva súdy v tej istej veci dospejú k odlišným rozhodnutiam, ktorých uznanie a vykonanie by bolo problematické.

41

Súdny dvor navyše už v rámci dohovoru o súdnej právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaného 27. septembra 1968 v Bruseli (Ú. v. ES L 299, 1972, s. 32) poukázal na to, že žaloba podaná poistenou osobou proti poisťovateľovi na náhradu škody za následky nehody a žaloba, ktorou uvedený poisťovateľ v tejto veci žaluje iného poisťovateľa, ktorý mal pokryť tú istú škodovú udalosť, aby od neho získal náhradu, sa má považovať za hlavnú žalobu, resp. za ručiteľskú žalobu v zmysle článku 6 bodu 2 tohto dohovoru (pozri v tomto zmysle rozsudok GIE Réunion européenne a i., C‑77/04, EU:C:2005:327, bod 27).

42

Súdny dvor sa v tejto súvislosti opiera o správu k tomuto dohovoru, ktorú vypracoval P. Jenard (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1 a osobitne s. 27).

43

Keďže výklad, ktorý poskytol Súdny dvor v súvislosti s ustanoveniami uvedeného dohovoru, je platný aj pre ustanovenia nariadenia č. 44/2001, pokiaľ ustanovenia oboch právnych predpisov možno považovať za rovnocenné (rozsudok CDC Hydrogen Peroxide, C‑352/13, EU:C:2015:335, bod 60), je potrebné uviesť, že je to tak, pokiaľ ide o článok 6 bod 2 tohto dohovoru a článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001.

44

So zreteľom na výklad pripomenutý v bode 41 tohto rozsudku a ciele pripomenuté v jeho bodoch 38 a 39 sa treba domnievať, že článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001 je uplatniteľný na žalobu, ako je žaloba vo veci samej, čo okrem iného potvrdzuje aj konštatovanie uvedené v správe, ktorú vypracoval P. Jenard, podľa ktorej návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania môže tiež zahŕňať situáciu, v ktorej sa tretia osoba stane účastníkom konania, aby chránila vlastné záujmy.

45

Vzhľadom na to, že článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001 vyžaduje súvislosť medzi hlavnou žalobou na jednej strane a návrhom na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania alebo ručiteľskou žalobou, o ktoré ide v tejto veci, na druhej strane, prináleží vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o hlavnej žalobe overiť existenciu takejto súvislosti so zreteľom na to, že má zaručiť, že úmyslom návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania alebo ručiteľskej žaloby nie je vyňať žalovaného z právomoci jeho súdu (pozri v tomto zmysle rozsudok GIE Réunion européenne a i., C‑77/04, EU:C:2005:327, body 30 a 32).

46

V tejto súvislosti predstavuje skutočnosť, že vnútroštátne ustanovenie, akým je kapitola 18 § 5 druhý odsek súdneho poriadku, ktoré podmieňuje možnosť tretej osoby podať žalobu v rámci už začatého súdneho konania tým, že táto žaloba musí mať súvislosť s hlavnou žalobou určite vhodný prostriedok na zabránenie zneužitiu článku 6 bodu 2 nariadenia č. 44/2001.

47

Na položenú otázku treba teda odpovedať, že článok 6 bod 2 nariadenia č. 44/2001 sa má vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patrí aj žaloba, ktorú podala tretia osoba v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami proti žalovanému v hlavnom konaní, ktorej predmetom je nárok úzko súvisiaci s týmto hlavným nárokom smerujúcim k získaniu vrátenia náhrad, ktoré zaplatila táto tretia osoba žalobcovi v hlavnom konaní, pod podmienkou, že táto žaloba nebola podaná iba na účely vyňatia uvedeného žalovaného z právomoci jeho súdu.

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol takto:

Článok 6 bod 2 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že do jeho pôsobnosti patrí aj žaloba, ktorú podala tretia osoba v súlade s vnútroštátnymi ustanoveniami proti žalovanému v hlavnom konaní, ktorej predmetom je nárok úzko súvisiaci s týmto hlavným nárokom smerujúcim k získaniu vrátenia náhrad, ktoré zaplatila táto tretia osoba žalobcovi v hlavnom konaní, pod podmienkou, že táto žaloba nebola podaná iba na účely vyňatia uvedeného žalovaného z právomoci jeho súdu.