—

A. Brouillard, osobne,

—

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs, L. Van den Broeck a C. Pochet, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci P. Levert a P.‑E. Paris, avocats,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Fiorentino, avvocato dello Stato,

—

Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a H. Støvlbæk, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ, ako aj smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, s. 22).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi A. Brouillardom na jednej strane a výberovou komisiou výberového konania na funkcie referendárov na Kasačnom súde (ďalej len „výberová komisia“) a État belge na strane druhej týkajúceho sa rozhodnutia výberovej komisie, ktorým odmietla účasť pána Brouillarda na tomto výberovom konaní.

3

Odôvodnenie 41 smernice 2005/36 uvádza:

„Táto smernica sa nedotýka uplatňovania článku [45 ods. 4 ZFEÚ] a článku [51 ZFEÚ] týkajúcich sa najmä notárov.“

4

Článok 1 tejto smernice, nazvaný „Účel“, stanovuje:

„Táto smernica stanovuje pravidlá, podľa ktorých členský štát, ktorý na svojom území umožňuje prístup k regulovanému povolaniu alebo výkon regulovaného povolania na základe osobitných odborných kvalifikácií (ďalej len ‚hostiteľský členský štát‘), uznáva odborné kvalifikácie získané v jednom alebo viacerých členských štátoch (ďalej len ‚domovský členský štát‘), a ktorý umožňuje osobe s takými odbornými kvalifikáciami vykonávať' rovnaké povolanie v tomto štáte, na prístup k tomuto povolaniu a výkon tohto povolania.“

5

Článok 2 tejto smernice s názvom „Rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje voči všetkým štátnym príslušníkom členského štátu, ktorí si želajú vykonávať regulované povolanie, vrátane tých, ktorí patria k slobodným povolaniam, v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom získali svoje odborné kvalifikácie, či už ako samostatne zárobkovo činná osoba alebo ako zamestnanec.

…“

6

Článok 3 smernice, nazvaný „Vymedzenie pojmov“, stanovuje:

„1.   Na účely tejto smernice sa uplatňujú tieto pojmy:

…

…“

7

Článok 4 tejto smernice, nazvaný „Účinky uznania“, stanovuje:

„1.   Uznanie odbornej kvalifikácie zo strany hostiteľského členského štátu umožňuje príslušnej osobe získať v tomto členskom štáte prístup k rovnakému povolaniu ako povolanie, pre ktoré je kvalifikovaný v domovskom členskom štáte, a vykonávať ho v hostiteľskom členskom štáte za tých istých podmienok ako jeho štátni príslušníci.

2.   Na účely tejto smernice je povolanie, ktoré chce žiadateľ vykonávať v hostiteľskom členskom štáte, rovnaké ako povolanie, pre ktoré je kvalifikovaný vo svojom domovskom členskom štáte, ak sú príslušné činnosti porovnateľné.“

8

Článok 13 uvedenej smernice, nazvaný „Podmienky uznávania“, stanovuje:

„1.   Ak je prístup k regulovanému povolaniu alebo výkon regulovaného povolania v hostiteľskom členskom štáte podmienený držaním osobitnej odbornej kvalifikácie, príslušný orgán tohto členského štátu povolí prístup k tomuto povolaniu alebo výkon tohto povolania za tých istých podmienok, aké sa vzťahujú na jeho štátnych príslušníkov, a to žiadateľom, ktorí sú držiteľmi osvedčenia o odbornej spôsobilosti alebo dokladu o formálnej kvalifikácii, ktorý vyžaduje iný členský štát na získanie prístupu a výkon tohto povolania na svojom území.

…“

9

Článok 135a Súdneho poriadku stanovuje:

„Kasačnému súdu pomáhajú pri plnení jeho úloh referendári v počte päť až tridsať osôb, pričom presný počet určuje minister spravodlivosti.

Prvý predseda a generálny prokurátor na základe spoločnej dohody určia počet referendárov, ktorí patria do ich pôsobnosti.

Referendári pripravujú prácu sudcov a prokurátorov, plnia úlohy v oblasti dokumentácie, pri prekladoch rozsudkov a ich uverejňovaní, ako aj pri zosúlaďovaní znení textov vo francúzštine a v holandčine.“

10

Článok 259k tohto poriadku stanovuje:

„Uchádzač na pozíciu referendára na Kasačnom súde musí mať aspoň 25 rokov a titul doktor práva alebo licenciát v odbore právo.

Poradie uchádzačov na účely ich vymenovania sa určuje pri výberovom konaní.

Súd určí zameranie výberového konania podľa služobných potrieb. Stanovuje podmienky výberového konania a zostavuje výberové komisie.

Každá výberová komisia sa skladá, pri dodržaní jazykovej rovnováhy, z dvoch členov súdu vymenovaných prvým predsedom Kasačného súdu, z dvoch členov prokuratúry vymenovaných generálnym prokurátorom na tomto súde a z ďalších štyroch osôb, ktoré pracujú mimo túto inštitúciu a ktoré vymenuje kráľ z dvoch zoznamov obsahujúcich štyroch uchádzačov navrhnutých prvým predsedom a generálnym prokurátorom pri dodržaní jazykovej rovnováhy.

Výsledky výberového konania sú platné šesť rokov.“

11

Podľa článku 259l uvedeného poriadku:

„Kráľ vymenuje referendárov na trojročnú skúšobnú dobu podľa poradia stanoveného v článku 259k. Po uplynutí tejto doby sa ich vymenovanie stáva vymenovaním na dobu neurčitú, pokiaľ kráľ nerozhodne inak na návrh prvého predsedu alebo generálneho prokurátora najneskôr počas tretieho štvrťroka tretieho roka skúšobnej doby.

Prvý predseda Kasačného súdu a generálny prokurátor na tomto súde vypracujú spoločnú dohodu o referendároch v skúšobnej dobe a referendároch na dobu neurčitú, ktorí sú pridelení do pôsobnosti jedného, a tých, ktorí sú pridelení do pôsobnosti druhého z nich.“

12

A. Brouillard, belgický štátny občan, pracuje na oddelení dokumentácie a zosúlaďovania textov Kasačného súdu. Má licenciát z prekladateľstva, získal akademický titul po absolvovaní štúdia práva a titul po absolvovaní špecializovaného štúdia ľudských práv udelený belgickou univerzitou, ako aj francúzsky titul master v odbore právo, ekonómia a manažment so zameraním na súkromné právo, špecializácia právnik – prekladateľ, udelený Univerzitou v Poitiers (Francúzsko) (ďalej len „titul master“) po absolvovaní korešpondenčného vzdelávania.

13

Dňa 24. mája 2011 sa pán Brouillard prihlásil do výberového konania na pozíciu referendára na Kasačnom súde.

14

Dňa 23. júna 2011 podal na Francúzske spoločenstvo Belgicka žiadosť o úplné uznanie rovnocennosti svojho titulu master s magisterským titulom 2 podľa belgického práva.

15

Dňa 6. septembra 2011 predseda Kasačného súdu oznámil pánovi Brouillardovi rozhodnutie výberovej komisie, podľa ktorého bola jeho prihláška do výberového konania neprípustná z toho dôvodu, že na vymenovanie za referendára na Kasačnom súde je potrebný titul doktora práva, bakalára práva alebo magistra práva priznaný belgickou univerzitou, čím sa má zabezpečiť, že uchádzač má požadovanú spôsobilosť na výkon tohto povolania v Belgicku. Výberová komisia v tomto rozhodnutí uviedla, že pán Brouillard túto podmienku nesplnil, keďže Francúzske spoločenstvo Belgicka neuznalo jeho titul master za rovnocenný s diplomom magistra práva získaným v Belgicku a neabsolvoval rovnocenný študijný program na belgickej univerzite.

16

Dňa 27. októbra 2011 Francúzske spoločenstvo Belgicka zamietlo žiadosť pána Brouillarda o uznanie rovnocennosti jeho titulu master s akademickým titulom magister v odbore právo a uznalo len rovnocennosť so všeobecným akademickým titulom magister. Toto zamietavé rozhodnutie vychádzalo z negatívneho stanoviska oddelenia práva a kriminológie komisie Francúzskeho spoločenstva Belgicka pre rovnocennosť a bolo odôvodnené takto:

17

Service public fédéral Justice (Federálny úrad pre spravodlivosť) uverejnil oznámenie o tom, že 20. septembra 2012 boli kráľovskými dekrétmi vymenovaní traja referendári na Kasačnom súde na skúšobnú dobu tri roky (Moniteur belge z 28. septembra 2012, s. 59905).

18

Dvoma žalobami podanými na vnútroštátny súd pán Brouillard požiadal o zrušenie rozhodnutia výberovej komisie a jej kráľovských dekrétov.

19

Za týchto podmienok Conseil d’État (Štátna rada) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

20

Po prednesení návrhov generálnej advokátky žalobca vo veci samej podal 17. augusta 2015 návrh na opätovné otvorenie ústnej časti konania. A. Brouillard v tejto súvislosti poukazuje na chyby v preklade niektorých jazykových verzií návrhu na začatie prejudiciálneho konania a návrhov generálnej advokátky, ako aj nebezpečenstvo rozporu medzi rozsudkom Súdneho dvora v tejto veci a rozsudkom Všeobecného súdu vo veci Brouillard/Súdny dvor (T‑420/13, EU:T:2015:633), pokiaľ nebude môcť predložiť tvrdenie, že generálna advokátka sa vo svojich návrhoch bližšie nezaoberá otázkou „uznania nadobudnutých skúseností“, na ktoré sa žalobca v oboch veciach odvoláva.

21

Treba pripomenúť, že podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora Súdny dvor môže kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak niektorý z účastníkov konania predložil po skončení tejto časti novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, ku ktorému sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

22

Súdny dvor zastáva názor, že nič neodôvodňuje znovuotvorenie ústnej časti konania, pretože argumentácia A. Brouillarda sa konkrétne nevzťahuje na nijaké predpoklady uvedené v predmetnom ustanovení Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

23

Z toho vyplýva, že návrh na opätovné otvorenie ústnej časti konania treba zamietnuť.

24

Svojou prvou a treťou prejudiciálnou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta po prvé, či sa články 45 ZFEÚ a 49 ZFEÚ vzťahujú na takú situáciu, aká je dotknutá vo veci samej, keď je štátny príslušník členského štátu, ktorý žije a pracuje v tomto členskom štáte, držiteľom diplomu získaného v inom členskom štáte, pričom sa na tento diplom odvoláva v súvislosti s prihlásením sa do výberového konania na miesto referendára na Kasačnom súde prvého členského štátu, a po druhé, či sa na túto situáciu vzťahuje článok 45 ods. 4 ZFEÚ.

25

V tejto súvislosti treba hneď na úvod uviesť, že článok 49 ZFEÚ, ktorý sa týka prístupu k samostatne zárobkovej činnosti a jej vykonávania, sa na spor vo veci samej neuplatňuje.

26

Pokiaľ ide o článok 45 ZFEÚ, po prvé z ustálenej judikatúry nesporne vyplýva, že ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa voľného pohybu osôb sa nemôžu uplatniť na činnosti, ktoré nemajú žiadnu väzbu s akoukoľvek situáciou upravenou v práve Únie a ktorých všetky prvky sa sústreďujú na vnútroštátne územie jedného členského štátu (pozri rozsudky López Brea a Hidalgo Palacios, C‑330/90 a C‑331/90, EU:C:1992:39, bod 7, a Uecker a Jacquet, C‑64/96 a C‑65/96, EU:C:1997:285, bod 16).

27

Súdny dvor však už rozhodol, že voľný pohyb osôb by sa nemohol v plnom rozsahu realizovať, keby mohli členské štáty odoprieť využitie týchto ustanovení tým štátnym príslušníkom, ktorí využili možnosti stanovené právom Únie a vďaka nim získali odbornú kvalifikáciu v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého sú príslušníkmi. Táto úvaha platí aj v tom prípade, keď štátny príslušník členského štátu získal v inom členskom štáte doplňujúce univerzitné vzdelanie k svojmu základnému vzdelaniu, ktoré chce využiť po návrate do svojej krajiny pôvodu (pozri rozsudok Kraus, C‑19/92, EU:C:1993:125, body 16 a 17).

28

V prejednávanej veci sa A. Brouillard odvoláva v členskom štáte, ktorého je príslušníkom, na univerzitný diplom získaný v inom členskom štáte.

29

Využitie ustanovení Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa voľného pohybu osôb sa mu preto nemôže odopierať. Skutočnosť, že tento diplom získal v rámci korešpondenčného vzdelávania, nemá v tomto ohľade nijaký vplyv.

30

Po druhé článok 45 ods. 4 ZFEÚ stanovuje, že ustanovenia tohto článku sa nevzťahujú na zamestnávanie v štátnej službe alebo verejnej službe.

31

Táto výnimka sa však týka len prístupu štátnych príslušníkov iných členských štátov k niektorým funkciám vo verejnej správe (pozri rozsudky Vougioukas, C‑443/93, EU:C:1995:394, bod 19; Grahame a Hollanders, C‑248/96, EU:C:1997:543, bod 32, Schöning‑Kougebetopoulou, C‑15/96, EU:C:1998:3, bod 13, a Österreichischer Gewerkschaftsbund, C‑195/98, EU:C:2000:655, bod 36).

32

V tomto ustanovení sa totiž zohľadňuje legitímny záujem, ktorý majú členské štáty na tom, aby sa ich vlastným štátnym príslušníkom vyhradil súbor zamestnaní, ktoré súvisia s výkonom verejnej moci a ochranou verejných záujmov (pozri rozsudky Komisia/Belgicko, 149/79, EU:C:1980:297, bod 19, a Vougioukas, C‑443/93, EU:C:1995:394, bod 20).

33

Z toho vyplýva, že bez ohľadu na otázku, či funkcia, na ktorú by chcel A. Brouillard nastúpiť, patrí do pôsobnosti článku 45 ods. 4 ZFEÚ, toto ustanovenie sa nevzťahuje na situáciu, ktorá je dotknutá vo veci samej, pretože A. Brouillard chce nastúpiť do funkcie vo verejnej správe členského štátu, ktorého je on sám príslušníkom.

34

Za týchto okolností treba na prvú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že po prvé sa vzťahuje na takú situáciu, aká je dotknutá vo veci samej, keď je štátny príslušník členského štátu, ktorý žije a pracuje v tomto členskom štáte, držiteľom diplomu získaného v inom členskom štáte, pričom sa na tento diplom odvoláva v súvislosti s prihlásením sa do výberového konania na miesto referendára na Kasačnom súde prvého členského štátu, a po druhé sa na túto situáciu nevzťahuje článok 45 ods. 4 ZFEÚ.

35

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či funkcia referendára na Kasačnom súde je „regulovaným povolaním“ v zmysle smernice 2005/36.

36

Treba pripomenúť, že definícia pojmu „regulované povolanie“ v zmysle smernice 2005/36 je definíciou práva Únie (pozri rozsudky Rubino, C‑586/08, EU:C:2009:801, bod 23, a Peñarroja Fa, C‑372/09 a C‑373/09, EU:C:2011:156, bod 27).

37

V súlade s článkom 3 ods. 1 písm. a) tejto smernice sa pod pojmom „regulované povolanie“ rozumie odborná činnosť alebo skupina odborných činností, ku ktorým prístup, ktorých výkon alebo jedna z foriem výkonu sú priamo alebo nepriamo, na základe legislatívnych, regulačných alebo správnych opatrení, podmienené držbou osobitných odborných kvalifikácií.

38

Ako to uviedla generálna advokátka v bodoch 53 až 55 svojich návrhov, z článku 3 ods. 1 písm. b), c) a e) smernice 2005/36 vyplýva, že pojem „osobitná odborná kvalifikácia“ uvedený v článku 3 ods. 1 písm. a) tejto smernice sa netýka akejkoľvek kvalifikácie osvedčenej všeobecným dokladom o vzdelaní, ale kvalifikácie osvedčenej dokladom o vzdelaní, ktoré je zamerané na špecifickú prípravu svojich držiteľov na výkon určitého povolania.

39

V prejednávanej veci nie sú doklady o vzdelaní vyžadované podľa článku 259k Súdneho poriadku pre prístup k funkcii referendára na Kasačnom súde špecificky zamerané na prípravu svojich držiteľov na túto funkciu, ale umožňujú prístup k širokej škále právnických povolaní.

40

Tieto doklady preto nepriznávajú „osobitnú odbornú kvalifikáciu“ v zmysle článku 3 ods. 1 písm. a) smernice 2005/36, získaniu ktorej by bol podriadený prístup k funkcii referendára na Kasačnom súde alebo výkon tejto funkcie.

41

Okrem toho sa právna úprava týkajúca sa tejto funkcie podobá skôr právnej úprave pracovného miesta na súde ako právnej úprave regulujúcej povolanie.

42

V dôsledku toho táto funkcia nepredstavuje „regulované povolanie“ v zmysle smernice 2005/36, takže táto smernica sa na situáciu dotknutú vo veci samej neuplatňuje.

43

Skutočnosť, že referendári na Kasačnom súde sú vymenovaní na základe výberového konania, ktorého zameranie sa určuje podľa služobných potrieb a výsledky platia šesť rokov, nemá vplyv na toto posúdenie. Súdny dvor už totiž rozhodol, že skutočnosť, že osoba bola vybraná vo výberovom konaní, ktorým sa má vybrať vopred stanovený počet osôb skôr, na základe porovnávacieho hodnotenia uchádzačov než uplatnením absolútnych kritérií a v ktorom sa udeľuje titul so striktne časovo obmedzenou platnosťou, nemožno považovať za odbornú kvalifikáciu v zmysle článku 3 ods. 1 písm. b) smernice 2005/36 (pozri rozsudok Rubino, C‑586/08, EU:C:2009:801, bod 32).

44

Platí tu tiež, že podľa ustanovení súdneho poriadku sa vymenovanie referendárov na Kasačnom súde stane konečným až po uplynutí trojročnej skúšobnej doby. Z týchto ustanovení a z vysvetlení, ktoré na pojednávaní poskytla belgická vláda, totiž vyplýva, že táto skúšobná doba vlastne predstavuje stáž, po uplynutí ktorej sa môže rozhodnúť, že ku konečnému vymenovaniu nedôjde. Táto skúšobná doba teda nezodpovedá obdobiu odbornej prípravy, ktorá je nevyhnutná pre výkon funkcie referendára na Kasačnom súde.

45

Za týchto okolností treba na druhú otázku odpovedať tak, že smernica 2005/36 sa má vykladať v tom zmysle, že funkcia referendára na Kasačnom súde nie je „regulovaným povolaním“ v zmysle tejto smernice.

46

Vzhľadom na odpovede na prvú až tretiu otázku treba štvrtú a piatu otázku preskúmať len s ohľadom na článok 45 ZFEÚ.

47

Svojou štvrtou a piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 45 ZFEÚ vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby výberová komisia pri výberovom konaní na miesto referendára na súde členského štátu, ak posudzuje žiadosť štátneho príslušníka tohto členského štátu o účasť na tomto výberovom konaní, podriadila túto účasť držbou diplomov vyžadovaných právnou úpravou tohto členského štátu alebo uznaním akademickej rovnocennosti magisterského diplomu vydaného univerzitou iného členského štátu bez toho, aby vzala do úvahy diplomy, certifikáty a ďalšie doklady ako celok spolu s odbornou praxou dotknutej osoby, tak, že vykoná porovnanie odbornej kvalifikácie osvedčenej týmito dokladmi s odbornou kvalifikáciou, ktorú vyžaduje predmetná právna úprava.

48

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v prípade neexistencie zosúladenia podmienok prístupu k povolaniu majú členské štáty právo vymedziť vedomosti a kvalifikácie, ktoré sú nevyhnutné na výkon tohto povolania a vyžadovať predloženie diplomu, ktorým sa potvrdzuje existencia takýchto vedomostí a kvalifikácií (pozri rozsudky Vlassopoulou, C‑340/89, EU:C:1991:193, bod 9, a Peśla, C‑345/08, EU:C:2009:771, bod 34).

49

Vzhľadom na to, že podmienky prístupu k funkcii referendára pri súde členského štátu nie sú v súčasnosti harmonizované v rámci Únie, definovanie týchto podmienok je stále v právomoci členských štátov.

50

V prejednávanej veci z toho vyplýva, že právo Únie nebráni tomu, aby sa podľa belgickej právnej úpravy podriadil prístup k funkcii referendára na Kasačnom súde takej podmienke, že uchádzač o túto funkciu má vedomosti a kvalifikáciu, ktoré sa považujú za nevyhnutné.

51

Faktom však zostáva, že členské štáty musia vykonávať svoju právomoc v tejto oblasti tak, aby dodržiavali základné slobody zaručené Zmluvou o FEÚ (pozri rozsudky Komisia/Francúzsko, C‑496/01, EU:C:2004:137, bod 55; Colegio de Ingenieros de Caminos, Canales y Puertos,C‑330/03, EU:C:2006:45, bod 29, a Nasiopoulos, C‑575/11, EU:C:2013:430, bod 20).

52

Vnútroštátne právne predpisy prijaté v tejto súvislosti najmä nemôžu predstavovať nedôvodnú prekážku účinného výkonu základných slobôd, ktoré zaručuje článok 45 ZFEÚ (pozri rozsudky Kraus, C‑19/92, EU:C:1993:125, bod 28, a Peśla, C‑345/08, EU:C:2009:771, bod 35).

53

Z judikatúry Súdneho dvora tak vyplýva, že vnútroštátne pravidlá, ktoré stanovujú vnútroštátne podmienky pre kvalifikácie, hoci aj uplatňované bez diskriminácie súvisiacej so štátnou príslušnosťou, môžu mať ako účinok zabránenie výkonu uvedených základných slobôd, ak predmetné vnútroštátne pravidlá nezohľadňujú vedomosti a kvalifikácie, ktoré dotknutá osoba už nadobudla v inom členskom štáte (pozri rozsudky Vlassopoulou, C‑340/89, EU:C:1991:193, bod 15; Morgenbesser, C‑313/01, EU:C:2003:612, bod 62, a Peśla, C‑345/08, EU:C:2009:771, bod 36).

54

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že orgány členského štátu, ktoré rozhodujú o žiadosti občana Únie o povolenie na výkon povolania, ktoré je podľa vnútroštátnej právnej úpravy podriadené získaniu diplomu, odbornej kvalifikácie alebo dobou odbornej praxe, sú povinné zohľadniť všetky diplomy, osvedčenia a ostatné doklady, ako aj relevantnú prax dotknutej osoby tak, že porovnajú vedomosti osvedčené týmito dokladmi a túto prax s vedomosťami a kvalifikáciou požadovanou vnútroštátnou právnou úpravou (pozri rozsudky Vlassopoulou, C‑340/89, EU:C:1991:193, bod 16; Fernández de Bobadilla, C‑234/97, EU:C:1999:367, bod 31; Dreessen, C‑31/00, EU:C:2002:35, bod 24, a Morgenbesser, C‑313/01, EU:C:2003:612, body 57 a 58).

55

Toto porovnávacie preskúmanie musí umožniť orgánom hostiteľského členského štátu objektívne overiť, či zahraničný diplom osvedčuje, pokiaľ ide o jeho držiteľa, vedomosti a kvalifikáciu, ak nie zhodné, tak prinajmenšom rovnocenné s tými, ktoré osvedčuje vnútroštátny diplom. Toto posudzovanie rovnocennosti cudzieho diplomu sa musí uskutočňovať výlučne vo svetle úrovne vedomostí a kvalifikácie, o ktorých možno predpokladať, že ich má držiteľ diplomu vzhľadom na uvedený diplom, povahu a trvanie štúdií a praktického výcviku, na ktoré sa diplom vzťahuje (pozri rozsudky Vlassopoulou, C‑340/89, EU:C:1991:193, bod 17; Morgenbesser, C‑313/01, EU:C:2003:612, bod 68, a Peśla, C‑345/08, EU:C:2009:771, bod 39).

56

V rámci tohto preskúmania však môže členský štát vziať do úvahy objektívne rozdiely, ktoré sa týkajú tak právneho rámca predmetného povolania v členskom štáte pôvodu, ako aj rozsahu činnosti tohto povolania (pozri rozsudky Vlassopoulou, C‑340/89, EU:C:1991:193, bod 18; Morgenbesser, C‑313/01, EU:C:2003:612, bod 69, a Peśla, C‑345/08, EU:C:2009:771, bod 44).

57

Ak toto porovnávacie preskúmanie diplomov vedie ku konštatovaniu, že vedomosti a kvalifikácia osvedčené zahraničným diplomom zodpovedajú tým, ktoré vyžadujú vnútroštátne ustanovenia, členský štát je povinný pripustiť, že tento diplom spĺňa podmienky, ktoré stanovujú tieto ustanovenia. Ak naopak porovnanie ukáže len čiastočnú zhodu medzi týmito vedomosťami a kvalifikáciami, potom je hostiteľský členský štát oprávnený vyžadovať, aby dotknutá osoba preukázala, že nadobudla chýbajúce vedomosti a kvalifikácie (pozri rozsudky Vlassopoulou, C‑340/89, EU:C:1991:193, bod 19; Fernández de Bobadilla, C‑234/97, EU:C:1999:367, bod 32; Morgenbesser, C‑313/01, EU:C:2003:612, bod 70, a Peśla, C‑345/08, EU:C:2009:771, bod 40).

58

V tejto súvislosti musia príslušné vnútroštátne orgány posúdiť, či znalosti získané v hostiteľskom členskom štáte buď v rámci študijného cyklu, alebo praktickou skúsenosťou, postačujú ako dôkaz získania chýbajúcich znalostí (pozri rozsudky Vlassopoulou, C‑340/89, EU:C:1991:193, bod 20; Fernández de Bobadilla, C‑234/97, EU:C:1999:367, bod 33; Morgenbesser, C‑313/01, EU:C:2003:612, bod 71, a Peśla, C‑345/08, EU:C:2009:771, bod 41).

59

Keďže však akákoľvek prax získaná v priebehu výkonu súvisiacich činností môže rozšíriť vedomosti uchádzača, je úlohou príslušného orgánu, aby zohľadnil akúkoľvek prax vhodnú na účely výkonu povolania, ku ktorému sa uchádzač usiluje získať prístup. Príslušný orgán posúdi presnú hodnotu, ktorú je potrebné tejto praxi priznať podľa konkrétnych vykonávaných úloh, vedomostí získaných a uplatňovaných v rámci výkonu týchto úloh, ako aj zverenej zodpovednosti a stupňa nezávislosti dotknutej osoby (pozri rozsudok Vandorou a i., C‑422/09, C‑425/09 a C‑426/09, EU:C:2010:732, bod 69).

60

Judikatúra uvedená v bodoch 53 až 59 tohto rozsudku nebráni tomu, aby sa taký orgán pre prijímanie zamestnancov, akým je výberová komisia, oprel o rozhodnutie príslušného orgánu, akým je oddelenie práva a kriminológie komisie Francúzskeho spoločenstva Belgicka pre rovnocennosť, v súvislosti s určením, či je dotknutý zahraničný doklad rovnocenný s požadovaným vnútroštátnym dokladom.

61

Pokiaľ však ide o konanie vo veci samej, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že výberová komisia zamietla prihlášku A. Brouillarda do výberového konania na funkciu referendára na Kasačnom súde ešte predtým, než komisia pre posudzovanie rovnocennosti diplomov rozhodla o žiadosti dotknutej osoby o to, aby bol jeho titul master uznaný za rovnocenný s akademickým magisterským titulom v odbore belgické právo.

62

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva aj to, že A. Brouillard nedosiahol také právnické vzdelanie, ktoré je osvedčené titulom doktora práva, bakalára práva alebo magistra práva priznaným belgickou univerzitou.

63

Ako sa už potvrdilo na pojednávaní, je tiež zjavné, že titul master, na ktorý sa A. Brouillard odvoláva, nezahŕňa nijakú výučbu belgického práva a neosvedčuje nijaké vzdelanie v oblasti správneho práva a pracovného práva, pričom oddelenie práva a kriminológie komisie Francúzskeho spoločenstva Belgicka pre rovnocennosť zastáva názor, že výučba v tejto oblasti je nevyhnutná pre ukončenie magisterského štúdia práva vo Francúzskom spoločenstve Belgicka.

64

Na tomto pojednávaní sa tiež uviedlo, že uvedené štúdium master zahŕňa výučbu francúzskeho občianskeho práva vrátane záväzkového a zmluvného práva. Nemožno teda vylúčiť, že vedomosti a kvalifikácie osvedčené uvedeným titulom vykazujú určitú relevanciu na účely posúdenia existencie znalostí a kvalifikácie, ktoré sa vyžadujú pre výkon funkcie referendára na Kasačnom súde.

65

Okrem toho A. Brouillard poukazoval aj na svoje odborné skúsenosti, konkrétne skúsenosti, ktoré získal na oddelení dokumentácie a zosúlaďovania textov Kasačného súdu. Zdá sa, že tieto odborné skúsenosti by pritom mohli byť v rámci tohto posúdenia relevantné.

66

Výberová komisia preto mala preskúmať, či titul master a odborné skúsenosti A. Brouillarda preukazujú, či získal požadované uvedené znalosti a kvalifikáciu. Vnútroštátny súd musí overiť, či vzhľadom na všetky okolnosti veci samej výberová komisia skutočne splnila túto povinnosť, a prípadne, či dotknutá osoba dostatočne preukázala, že má nevyhnutnú kvalifikáciu.

67

Za týchto okolností treba na štvrtú a piatu prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby za okolností, aké existujú v spore vo veci samej, výberová komisia pri výberovom konaní na miesto referendára na súde členského štátu, ak posudzuje žiadosť štátneho príslušníka tohto členského štátu o účasť na tomto výberovom konaní, podriadila túto účasť držbou diplomov vyžadovaných právnou úpravou tohto členského štátu alebo uznaním akademickej rovnocennosti magisterského diplomu vydaného univerzitou iného členského štátu bez toho, aby vzala do úvahy diplomy, certifikáty a ďalšie doklady ako celok spolu s odbornou praxou dotknutej osoby, tak, že vykoná porovnanie odbornej kvalifikácie osvedčenej týmito dokladmi s odbornou kvalifikáciou, ktorú vyžaduje predmetná právna úprava.

68

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: