—

A. Surmačs, osobne,

—

lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kalniņš a L. Skolmeistare, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: A. Sauka a K.‑P. Wojcik, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu prílohy I bodu 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 94/19/ES z 30. mája 1994 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. ES L 135, s. 5; Mim. vyd. 06/002 s. 252), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/14/ES z 11. marca 2009 (Ú. v. EÚ L 68, s. 3, ďalej len „smernica 94/19“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pánom Andrejsom Surmačsom a Finanšu un kapitāla tirgus komisija (Komisia pre finančný a kapitálový trh, ďalej len „FKTK“) vo veci odmietnutia zo strany FKTK priznať pánovi Andrejsovi Surmačsovi postavenie vkladateľa s nárokom na ochranu stanovenú smernicou 94/19.

3

Smernica 94/19 bola zrušená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/49/EÚ zo 16. apríla 2014 o systémoch ochrany vkladov (Ú. v. EÚ L 173, s. 149). Keďže k tomuto zrušeniu došlo až s účinnosťou od 4. júla 2015, na danú vec sa uplatní smernica 94/19.

4

Prvé, šestnáste a osemnáste odôvodnenie smernice 94/19 uvádzajú:

„keďže v súlade cieľmi tejto zmluvy treba napomáhať zosúladený rozvoj činnosti úverových inštitúcií v celom spoločenstve odstraňovaním všetkých obmedzení práva ustanovovania a slobody poskytovania služieb, zvyšujúc súčasne stabilitu bankového systému a ochranu vkladateľov;

…

keďže na jednej strane minimálna úroveň ochrany predpísaná v tejto smernici by nemala ponechať príliš veľkú časť vkladov bez ochrany v záujme ochrany spotrebiteľa, ako aj stability finančného systému; keďže na strane druhej by nebolo vhodné vnucovať v celom spoločenstve úroveň ochrany, ktorá by mohla v určitých prípadoch podnietiť nespoľahlivé spravovanie úverových inštitúcií; keďže by bolo treba brať do úvahy náklady na financovanie systémov; keďže by sa javilo primeraným stanoviť zosúladenú minimálnu úroveň náhrad na 20000 [eur]; keďže by mohli byť potrebné obmedzené prechodné úpravy, aby sa umožnilo systémom dodržať túto čiastku;

…

keďže členský štát musí byť schopný vylúčiť určité kategórie zvlášť uvádzaných vkladov alebo vkladateľov, ak sa nenazdáva, že potrebujú zvláštnu ochranu, z ochrany poskytovanej systémami ochrany vkladov;

…“

5

Podľa článku 3 ods. 1 prvého pododseku smernice 94/19:

„Každý členský štát zabezpečí, aby na jeho území bol zavedený a oficiálne uznaný jeden alebo viac systémov ochrany vkladov. …“

6

Článok 7 ods. 1 a 2 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, že úhrnné vklady každého vkladateľa sú kryté minimálne do výšky 50000 EUR v prípade, že sa vklady stanú nedostupnými.

…

2.   Členské štáty môžu stanoviť, že určití vkladatelia alebo vklady budú vyňaté z ochrany alebo im bude poskytnutá nižšia úroveň ochrany. Tieto výnimky sú uvedené v prílohe I.“

7

Príloha I tejto smernice uvádza zoznam výnimiek upravených podľa jej článku 7 ods. 2. Medzi vkladmi, ktoré možno vylúčiť z ochrany, sú v bode 7 tejto prílohy uvedené vklady „členov správnej rady, riaditeľov [vedúcich pracovníkov – neoficiálny preklad], osobne ručiacich spoločníkov, osôb vlastniacich najmenej 5 % základného imania úverovej inštitúcie, osôb poverených zákonným auditom účtovných dokladov úverovej inštitúcie a vkladateľov, ktorí majú porovnateľné postavenie v iných spoločnostiach tej istej podnikateľskej skupiny“.

8

Rovnako príloha I bod 8 smernice 94/19 stanovuje, že z ochrany môžu byť vylúčené „vklady blízkych príbuzných a tretích osôb konajúcich v mene vkladateľov uvedených v bode 7“.

9

Smernica 94/19 bola do lotyšského práva prebratá zákonom o ochrane vkladov (Noguldījumu garantiju likums). Fond ochrany vkladov tvoria príspevky subjektov uvedených v jeho článku 7. Podľa § 1 ods. 7 uvedeného zákona tento fond na ochranu vkladov spravuje FKTK.

10

§ 17 ods. 4 toho istého zákona stanovuje, že uvedený fond nie je povinný zabezpečiť vyplatenie náhrady, pokiaľ ide o „vklady založené akcionármi vkladovej inštitúcie, ktorí v nej majú značný podiel, členmi dozornej rady alebo správnej rady alebo ich predsedom, riaditeľom oddelenia pre vnútorný audit, audítorom spoločnosti a inými zamestnancami vkladovej inštitúcie, ktorí plánujú, riadia a kontrolujú jej činnosť a ktorí za ňu zodpovedajú“.

11

Dňa 21. novembra 2011 prijala FKTK rozhodnutie č. 278, ktorým bolo pozastavené poskytovanie finančných služieb spoločnosťou „Latvijas Krājbanka (ďalej len „banka“). K uvedenému dátumu pán Andrejs Surmačs zastával funkciu podpredsedu uvedenej banky pre otázky medzinárodného a finančného práva. Z prejudiciálneho návrhu vyplýva, že pán Andrejs Surmačs bol priamo podriadený predsedovi správnej rady a že predtým, ako sa stal podpredsedom, sám bol jej členom, pričom funkciu podpredsedu vykonával k dátumu, keď FKTK prijalo toto rozhodnutie.

12

Rozhodnutím z 5. januára 2012 FKTK konštatovala, že z dôvodu funkcie, ktorú pán Andrejs Surmačs zastával v banke, ho nemožno považovať za vkladateľa, na ktorého sa vzťahuje ochrana podľa zákona o ochrane vkladov. Toto rozhodnutie bolo založené na § 17 ods. 4 uvedeného zákona, v zmysle ktorého sa zaručená náhrada nevyplatí zamestnancovi úverovej inštitúcie zodpovednému za plánovanie, riadenie a dohľad nad jej činnosťou.

13

Pán Andrejs Surmačs napadol opodstatnenosť uvedeného rozhodnutia FKTK žalobou na Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd) z dôvodu, že funkcia, ktorú v banke zastával, bola v skutočnosti iba čestnou funkciou bez akýchkoľvek rozhodovacích právomocí, pričom uvedený súd 24. apríla 2013 žalobu zamietol.

14

Pán Andrejs Surmačs podal proti rozsudku Administratīvās apgabaltiesa kasačný opravný prostriedok na Najvyšší súd, v ktorom uviedol, že konkrétne posúdenie povinností, práv a zodpovednosti spojených s jeho funkciou podpredsedu by umožnilo preukázať, že nemal právomoc prijímať záväzné rozhodnutia, ani ovplyvniť činnosť banky. Okrem toho podľa pána Andrejsa Surmačsa Administratīvās apgabaltiesa uplatnil zákon o ochrane vkladov bez ohľadu na článok 7 ods. 2 a prílohu I bod 7 smernice 94/19.

15

FKTK pred vnútroštátnym súdom tvrdí, že funkcia, ktorú pán Andrejs Surmačs v banke zastával v čase prijatia rozhodnutia uvedeného v bode 11 tohto rozsudku, patrí pod výnimku uvedenú v § 17 ods. 4 zákona o ochrane vkladov, a teda že sa má považovať za „vedúceho pracovníka“ v zmysle prílohy I bodu 7 smernice 94/19. Okrem toho podľa FKTK treba na účely vylúčenia z ochrany vkladov zohľadniť nielen formálne právomoci zverené pánovi Andrejsovi Surmačsovi, ale tiež vplyv, ktorý mohol neformálne vykonávať na činnosť banky.

16

Za týchto podmienok Augstākā tiesa (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

17

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či vklady vylúčené podľa prílohy I bodu 7 smernice 94/19 sú v nej uvedené taxatívne, takže členské štáty nemôžu vo svojom vnútroštátnom práve stanoviť iné kategórie vkladateľov, na ktoré by sa uplatnilo vylúčenie z ochrany vkladov.

18

Najprv je potrebné uviesť, že osemnáste odôvodnenie smernice 94/19 stanovuje, že určité kategórie vkladov alebo vkladateľov možno vylúčiť zo systému ochrany vkladov. V zmysle uvedeného odôvodnenia sa musí uviesť vymedzený počet týchto vkladov alebo vkladateľov.

19

V tejto súvislosti článok 7 ods. 2 smernice 94/19 oprávňuje, aby členské štáty z ochrany vkladov vylúčili, alebo poskytli nižšiu úroveň ochrany niektorým kategóriám vkladateľov alebo niektorým druhom vkladov a spresňuje, že zoznam týchto vylúčených vkladov a vkladateľov uvádza príloha I uvedenej smernice. Zo znenia tohto ustanovenia však nijako nevyplýva, že uvedený výpočet je uvedený ako príklad alebo že členské štáty môžu rozšíriť kategórie vkladov a vkladateľov stanovených v prílohe I.

20

Ďalej je potrebné pripomenúť, že v dôvodovej správe návrhu zo 4. júna 1992 [KOM(92) 188 v konečnom znení, Ú. v. ES C 163, s. 6], ktorý viedol k prijatiu smernice 94/19, Komisia na strane 18 jasne uviedla, že zoznam výnimiek zo systému ochrany vkladov uvedený v prílohe I „je taxatívny a členské štáty môžu z ochrany vkladov vylúčiť iba tam uvedené inštitúcie a osoby“ a každé iné vylúčenie je v rozpore so smernicou.

21

Z prvého odôvodnenia smernice 94/19 vyplýva, že sleduje dvojaký cieľ, a to chrániť sporiteľov v prípade, že by sa ich vklady v úverových inštitúciách stali nedostupné, a zvyšovať stabilitu bankového systému.

22

Preto článok 3 ods. 1 tejto smernice ukladá členským štátom, aby zaviedli na svojich územiach jeden alebo viac systémov ochrany vkladov. Tieto systémy musia podľa článku 7 ods. 1 tejto smernice zabezpečiť, aby úhrnné vklady každého vkladateľa boli kryté minimálne do výšky 50000 eur.

23

Výnimka z tohto pravidla a to článok 7 ods. 2 a príloha I smernice 94/19, oprávňuje členské štáty, aby vyňali z ochrany niektoré vklady alebo vkladateľov.

24

Keďže kategórie uvedené v prílohe I smernice 94/19 tvoria výnimku zo všeobecného pravidla stanoveného v článku 3 tejto smernice, majú sa vykladať reštriktívne (pozri analogicky rozsudok Fastweb, C‑19/13, EU:C:2014:2194, bod 40).

25

Ako však uviedol generálny advokát v bode 35 svojich návrhov, kategórie uvedené v prílohe I bode 7 smernice 94/19 na určenie vkladov alebo vkladateľov vylúčených z ochrany sa musia definovať z funkčného hľadiska. V dôsledku toho sa vylúčenie z ochrany vkladov uplatní na osoby, ktoré vykonávajú funkcie, ktoré možno vzhľadom na vnútroštátne právo a obchodnú prax členského štátu považovať za také, ktoré patria pod pojmy uvedené v bode 7 prílohy I, bez ohľadu na to, ako sú samotné funkcie pomenované, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

26

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že vklady vylúčené podľa prílohy I bodu 7 smernice 94/19 sú v nej uvedené taxatívne, takže členské štáty nemôžu vo vnútroštátnom práve na účely vyňatia zo systému ochrany vkladov stanoviť ďalšie kategórie vkladateľov, ktorí nepatria z hľadiska vykonávaných funkcií pod pojmy vymenované v uvedenom bode.

27

Svojou druhou a treťou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má príloha I bod 7 smernice 94/19 vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu vylúčiť z ochrany vkladov stanovenej touto smernicou ako vedúceho pracovníka alebo osobu patriacu do jednej z kategórií uvedených v tomto bode 7 určité osoby z dôvodu zastávanej funkcie v rámci dotknutej úverovej inštitúcie, ako je funkcia, ktorú zastával žalobca z vnútroštátneho konania.

28

V tejto súvislosti v súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora na výklad ustanovenia práva Únie je potrebné zohľadniť nielen jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou (rozsudok Rosselle, C‑65/14, EU:C:2015:339, bod 43 a citovaná judikatúra). Aj vývoj ustanovenia práva Únie môže obsahovať relevantné prvky pre jeho výklad (rozsudok Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, C‑583/11 P, EU:C:2013:625, bod 50).

29

Najprv treba uviesť, že samotné doslovné znenie dotknutého ustanovenia neumožňuje odpovedať na otázky položené vnútroštátnym súdom. Príloha I bod 7 sa totiž obmedzuje len na vymenovanie kategórií vkladateľov, ktoré možno vylúčiť z ochrany vkladov bez poskytnutia doplňujúcich údajov o dôvodoch, ktoré opodstatňujú uvedené vylúčenie, alebo o úlohách a funkciách, ktoré majú zastávať títo vkladatelia, aby boli vylúčení na základe tohto ustanovenia. Tieto spresnenia nevyplývajú ani z iných ustanovení smernice 94/19.

30

Ďalej, pokiaľ ide o ciele smernice 94/19, je potrebné pripomenúť, že cieľom tejto právnej úpravy v súlade s jej prvým odôvodnením je najmä chrániť sporiteľov v ich právnych vzťahoch s úverovými inštitúciami. Vo väčšine prípadov sporitelia nemajú informácie alebo kompetencie potrebné na posúdenie skutočnej finančnej situácie úverovej inštitúcie, s ktorou jednajú, a nie sú schopní posúdiť riziká platobnej neschopnosti týchto inštitúcií.

31

V tejto súvislosti osemnáste odôvodnenie smernice 94/19 stanovuje, že len tí vkladatelia, ktorí „[nepotrebujú] zvláštnu ochranu“, môžu byť členskými štátmi vylúčení z ochrany vkladov.

32

Pokiaľ ide o vývoj vzniku smernice 94/19, treba pripomenúť, že dôvodová správa návrhu Komisie [KOM(92) 188 v konečnom znení] jednak na strane 2 uvádza, že táto smernica má chrániť vkladateľov „ktorí majú veľmi malé znalosti o financiách na to, aby rozlišovali medzi spoľahlivými úverovými inštitúciami a tými, ktoré sú menej spoľahlivé“, a jednak na strane 18 uvádza, že niektorí vkladatelia uvedení v prílohe I môžu byť vylúčení z ochrany, pretože „ich možno len veľmi ťažko považovať za hodných ochrany z dôvodov ich nekompetentnosti alebo zraniteľnosti z ekonomického hľadiska“. V tomto prípade sa zjavne odkazuje na osoby uvedené v prílohe I bode 7 smernice 94/19.

33

Z týchto úvah vyplýva, že fakultatívne vylúčenie vkladateľov vymenovaných v uvedenom bode prílohy I smernice 94/19 spočíva na predpoklade, že tieto osoby majú v zásade takú úroveň kompetencií a informácií týkajúcich sa úverovej inštitúcie, ktorej zverili svoje vklady, akú väčšina vkladateľov nemá. Preto je potrebné sa domnievať, že osoby patriace do niektorej z kategórií uvedených v prílohe I bode 7 smernice 94/19 môžu byť na základe uvedeného ustanovenia vylúčené z ochrany vkladov, pokiaľ disponujú z dôvodu funkcie, ktorú v rámci úverovej inštitúcie vykonávajú, alebo vzťahu k tejto inštitúcii takou úrovňou informácií a kompetencií, ktorá im umožňuje spoznať a posúdiť skutočnú finančnú situáciu a riziká spojené s činnosťou uvedenej inštitúcie.

34

Toto konštatovanie potvrdzuje preskúmanie ďalších výnimiek stanovených v prílohe I smernice 94/19. Jedným z dôvodov pre fakultatívne vylúčenie „blízkych osôb“ a „tretích osôb konajúcich v mene vkladateľov uvedených v bode 7“ je skutočnosť, že tieto osoby môžu disponovať rovnakými informáciami ako majú osoby vymenované v bode 7.

35

Pokiaľ ide o preskúmanie situácie, ako je situácia žalobcu vo vnútroštátnom konaní z hľadiska týchto úvah, z prejudiciálneho návrhu vyplýva, že jediná kategória osôb uvedená v prílohe I bode 7 smernice 94/19, do ktorej môže žalobca patriť, je kategória „vedúci pracovník“.

36

Za daných skutočností treba konštatovať, že osoba nachádzajúca sa v situácii pána Andrejsa Surmačsa by mohla byť vylúčená z ochrany vkladov podľa smernice 94/19, pokiaľ z dôvodu funkcií, ktoré vykonávala ako vedúci pracovník úverovej inštitúcie, mohla disponovať takou úrovňou informácií a kompetencií, ktorá jej umožnila spoznať a posúdiť skutočnú finančnú situáciu, ako aj riziká spojené s činnosťou tejto inštitúcie.

37

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či v situácii, z ktorej vychádza spor vo vnútroštátnom konaní, mala dotknutá osoba informácie a kompetencie uvedené v bode 33 tohto rozsudku a či sa nachádzala v situácii uvedenej bodoch 35 a 36 tohto rozsudku. Na tento účel musí uvedený súd zohľadniť všetky relevantné okolnosti veci vo vnútroštátnom konaní a najmä opis funkcie zastávanej pánom Andrejsom Surmačsom, ním skutočne vykonávanú činnosť a tiež právne a faktické vzťahy medzi ním a správnou radou banky. V danom rámci je otázka, či pán Andrejs Surmačs zodpovedal za všetky činnosti banky alebo iba za jej jednu konkrétnu časť, len jednou zo skutočností, ktoré treba zohľadniť pri vyššie uvedenom overovaní.

38

Vzhľadom na tieto úvahy treba na druhú a tretiu otázku odpovedať tak, že príloha I bod 7 smernice 94/19 sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu vylúčiť z ochrany vkladov stanovenej touto smernicou ako vedúceho pracovníka osoby, ktoré z dôvodu funkcie zastávanej v rámci úverovej inštitúcie disponujú bez ohľadu na názov tejto funkcie takou úrovňou informácií a kompetencií, ktorá im umožňuje posúdiť skutočnú finančnú situáciu a riziká spojené s činnosťou úverovej inštitúcie.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo vnútroštátnom konaní incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: