—

East Sussex County Council, v zastúpení: R. Cobb a C. Brannigan, solicitors, ako aj N. Pleming, QC,

—

Information Commisioner, v zastúpení: R. Bailey, solicitor, a A. Proops, barrister,

—

Property Search Group, v zastúpení: N. Clayton,

—

Local Government Association, v zastúpení: R. Cobb, solicitor,

—

vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: L. Christie, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci J. Maurici a S. Blackmore, barristers,

—

dánska vláda, v zastúpení: C. Thorning a M. Wolff, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: L. Pignataro‑Nolin, L. Armati a J. Norris‑Usher, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 5 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/4/ES z 28. januára 2003 o prístupe verejnosti k informáciám o životnom prostredí, ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/313/EHS (Ú. v. EÚ L 41, s. 26; Mim. vyd. 15/007, s. 375).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi East Sussex County Council (Rada grófstva Východný Sussex, ďalej len „rada grófstva“) a Information Commisioner (informačný komisár) vo veci rozhodnutia tohto komisára, ktorým bol poplatok vyžadovaný radou grófstva za poskytnutie informácií o životnom prostredí PSG Eastbourne, podniku vykonávajúcemu rešerš nehnuteľností, vyhlásený za nezákonný.

3

Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia bol podpísaný v Aarhuse 25. júna 1998 a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“).

4

Článok 4 uvedeného dohovoru s názvom „Prístup k informáciám o životnom prostredí“ vo svojom odseku 1 stanovuje, že každá strana tohto dohovoru pri dodržaní určitých výhrad a podmienok musí zabezpečiť, aby orgány verejnej moci v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi sprístupnili verejnosti informácie o životnom prostredí, o ktorých sprístupnenie boli požiadané.

5

Článok 4 ods. 8 Aarhuského dohovoru spresňuje:

„Každá strana môže umožniť svojim orgánom verejnej moci vyberať poplatky za poskytovanie informácií, ale takéto poplatky nesmú prekročiť primeranú výšku. Orgány verejnej moci, ktoré majú v úmysle vyberať poplatky za poskytovanie informácií, sprístupnia pre žiadateľov cenník poplatkov, ktoré môžu byť vyberané, s uvedením podmienok, za ktorých môžu byť vyberané alebo odpustené, a keď je poskytnutie informácie podmienené uhradením poplatku vopred.“

6

Článok 9 tohto dohovoru s názvom „Prístup k spravodlivosti“ vo svojom odseku 1 uvádza:

„Každá strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby každý, kto sa domnieva, že jeho žiadosť o informácie na základe článku 4 zostala nepovšimnutá, bola neoprávnene zamietnutá, či už čiastočne, alebo úplne, neprimerane zodpovedaná alebo sa s ňou nenaložilo tak, ako sa malo v súlade s ustanoveniami uvedeného článku, mal prístup k procesu preskúmaniu pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným zákonom.

V tých prípadoch, keď strana umožní takéto opravné prostriedky pred súdom, zabezpečí, aby táto osoba mala tiež prístup k rýchlemu konaniu stanovenému zákonom, a to zdarma či za nízky poplatok, k novému prejednaniu orgánu verejnej moci alebo preskúmaniu iným nezávislým a nestranným orgánom, iným ako súd [a to zdarma alebo za nízky poplatok na účely nového posúdenia orgánom verejnej moci alebo preskúmania iným nezávislým a nestranným orgánom ako súd – neoficiálny preklad].

…“

7

Podľa článku 5 smernice Rady 90/313/EHS zo 7. júna 1990 o slobode prístupu k informáciám o životnom prostredí (Ú. v. ES L 158, s. 56; Mim. vyd. 15/001, s. 402):

„Členské štáty môžu ukladať poplatky za poskytovanie informácií, ale tento poplatok nemôže prekročiť rozumné náklady.“

8

Odôvodnenia 2 a 18 smernice 2003/4 znejú:

…

9

Článok 1 písm. a) tejto smernice uvádza:

„Ciele tejto smernice sú:

10

Článok 3 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby verejné orgány boli povinné, v súlade s ustanoveniami tejto smernice, sprístupniť informácie o životnom prostredí, ktoré majú alebo ktoré sú pre ne uchovávané, na požiadanie každému žiadateľovi bez toho, aby musel preukázať svoj oprávnený záujem.“

11

Článok 3 ods. 5 tej istej smernice uvádza:

„Na účely tohto článku členské štáty zabezpečia, aby:

…

12

Článok 5 smernice 2003/4 s názvom „Poplatky“ vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Za prístup do akýchkoľvek verejných registrov alebo zoznamov ustanovených alebo udržiavaných, ako je uvedené v článku 3 ods. 5 ani za nazeranie do požadovaných informácií na mieste sa poplatok nevyberá.

2.   Verejné orgány môžu vybrať poplatok za poskytnutie akýchkoľvek informácií o životnom prostredí, ale taký poplatok nesmie prevýšiť primeranú sumu.“

13

Článok 6 tejto smernice s názvom „Prístup k spravodlivosti“ v odsekoch 1 a 2 uvádza:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby každý žiadateľ, ktorý sa domnieva, že jeho žiadosť o informácie bola ignorovaná (úplne alebo čiastočne), bezdôvodne zamietnutá, neprimerane zodpovedaná alebo že sa s ňou nenakladalo v súlade s ustanoveniami článkov 3, 4 alebo 5, mal prístup k postupu, v ktorom môže konanie alebo opomenutie dotknutého verejného orgánu znovu zvážiť ten istý alebo iný verejný orgán, alebo ich môže administratívne preskúmať nezávislý a nestranný orgán ustanovený zákonom. Každý taký postup musí byť promptný a buď bezplatný, alebo nenákladný.

2.   Okrem opravného postupu podľa odseku 1 členské štáty zabezpečia, aby žiadateľ mal prístup k opravnému postupu pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným zákonom, ktorý môže preskúmať konanie alebo opomenutie príslušného verejného orgánu a ktorého rozhodnutia môžu byť konečné. Členské štáty môžu okrem toho ustanoviť, aby opravný prostriedok smeli využiť aj tretie strany poškodené zverejnenými informáciami.“

14

Cieľom vyhlášky o informáciách o životnom prostredí z roku 2004 (Environmental Information Regulations 2004, ďalej len „EIR 2004“) je prebratie smernice 2003/4 do vnútroštátneho práva.

15

Ustanovenie 8 ods. 1 až 3 EIR 2004 znie:

„1.   Za podmienok odsekov 2 až 8 môže verejný orgán, pokiaľ poskytuje informácie o životnom prostredí…, vyžadovať od žiadateľa zaplatenie poplatku za poskytnutie týchto informácií.

2.   Verejný orgán nemôže vyberať poplatok:

3.   Poplatok v zmysle odseku 1 nesmie prevýšiť sumu, ktorú verejný orgán považuje za primeranú.“

16

Na základe § 50 ods. 1 zákona z roku 2000 o slobode informácií, zmeneného a doplneného ustanovením 18 EIR 2004, môže každá dotknutá osoba požiadať informačného komisára o vydanie rozhodnutia o tom, či daný verejný orgán posúdil žiadosť o informácie v súlade s požiadavkami EIR 2004.

17

V rámci transakcie s nehnuteľnosťou PSG Eastbourne, spoločnosť vykonávajúca rešerš nehnuteľností, požiadala radu grófstva o poskytnutie informácií o životnom prostredí s cieľom ich postúpenia na obchodné účely osobám, ktoré mali záujem o uvedenú transakciu. Rada grófstva, ktorá často posudzuje podobné žiadosti nazývané aj „rešerše nehnuteľností“, poskytla požadované odpovede a uložila zaplatenie viacerých poplatkov v celkovej výške 17 libier šterlingov (GBP) (približne 23 eur) podľa tabuľky štandardizovaných poplatkov. Podľa prílohy C rozhodnutia vnútroštátneho súdu bola výška týchto poplatkov pre každý z nich od 1 do 4,50 GBP (približne od 1 do 6 eur).

18

Veľkú časť údajov použitých v odpovedi na tieto rešerše nehnuteľností uchováva pracovná skupina „informácie“ rady grófstva v databáze, ktorá obsahuje údaje v elektronickej alebo papierovej podobe. Táto databáza slúži aj iným oddeleniam rady grófstva pri plnení ich úloh.

19

Tabuľka poplatkov, ktorú používa rada grófstva, spája každý typ požadovanej informácie s paušálnou sumou, ktorú uplatňuje jednotne bez ohľadu na autora žiadosti. Rada grófstva stanovila tieto sumy na základe hodinovej sadzby s ohľadom na čas, ktorý celá skupina „informácie“ venuje udržiavaniu databázy a odpovediam na jednotlivé žiadosti o informácie. Podľa zaužívanej praxe rady grófstva sa poplatky vyrubené vo veci samej použijú na pokrytie všetkých nákladov, ktoré danému orgánu vzniknú pri plnení týchto dvoch úloh bez toho, aby mal z tejto činnosti zisk. Hodinová sadzba zohľadnená pri stanovení výšky týchto poplatkov zahŕňa nielen náklady na mzdy zamestnancov, ale aj príslušnú časť všeobecných nákladov. Podľa vnútroštátneho súdu zodpovedá zahrnutie všeobecných nákladov do výpočtu uvedených poplatkov bežnej účtovnej praxi.

20

Na základe sťažnosti, ktorú PSG Eastbourne podala proti uloženiu poplatkov vyžadovaných radou grófstva, informačný komisár vydal rozhodnutie, v ktorom vyhlásil, že tieto poplatky neboli v súlade s ustanovením 8 ods. 3 EIR 2004, keďže okrem nákladov na poštovné a zhotovenie fotokópií alebo iných výdavkov spojených so sprístupnením informácií zahŕňali aj iné náklady.

21

Rada grófstva, ktorú v konaní podporuje Local Government Association (združenie miestnych samospráv), podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, pričom tvrdí, že poplatky uvedené v jej tabuľke poplatkov sú zákonné a neprekračujú primeranú výšku. Informačný komisár, ktorého v konaní podporuje Property Search Group (zoskupenie pre rešerše nehnuteľností), naopak tvrdí, že článok 5 ods. 2 smernice 2003/4 bráni tomu, aby boli výdavky spojené s udržiavaním databázy alebo všeobecné náklady zohľadnené pri výpočte týchto poplatkov. V každom prípade vo svetle prípravných dokumentov týkajúcich sa prijatia smernice 2003/4 informačný komisár pripustil, že poplatky, ktoré možno vyžadovať podľa tohto článku, sa neobmedzujú len na vzniknuté výdavky, ale môžu zahŕňať aj náklady spojené s časom, ktorý zamestnanci strávili odpovedaním na jednotlivé žiadosti o informácie.

22

Vnútroštátny súd, ktorý sa stotožňuje s týmto názorom, sa domnieva, že poplatky uvedené v tabuľke, ktorú používa rada grófstva, nemôžu odrádzať žiadateľov od podania žiadostí o informácie o životnom prostredí v osobitnom kontexte rešerší nehnuteľností, a to vzhľadom na hodnotu dotknutých transakcií.

23

Okrem toho sa tento súd domnieva, že výpočet poplatkov uskutočnený radou grófstva je nesprávny, keďže zahŕňa celkové ročné náklady na zamestnancov spojené s udržiavaním databázy rady grófstva, zatiaľ čo určité časti tejto databázy sú uchovávané aj na iné účely ako zodpovedanie individuálnych žiadostí o informácie. V dôsledku toho sa domnieva, že do výpočtu poplatkov mala byť zahrnutá najviac časť nákladov spojených s udržiavaním uvedenej databázy.

24

Vnútroštátny súd si však kladie otázku, či časť nákladov spojených s udržiavaním databázy rady grófstva a všeobecné náklady spojené s časom, ktorý zamestnanci rady strávia uchovávaním tejto databázy a odpovedaním na individuálne žiadosti o informácie, môžu byť zahrnuté do výpočtu poplatkov podľa článku 5 ods. 2 smernice 2003/4.

25

Ďalej sa vnútroštátny súd pýta na nevyhnutný rozsah správneho a súdneho preskúmania stanoveného v článku 6 ods. 1 a 2 smernice 2003/4, pokiaľ ide o primeranú výšku poplatku, a to so zreteľom na skutočnosť, že praktický dosah tejto otázky na výsledok veci samej nie je istý. Uvedený súd v tomto ohľade podotýka, že znenie ustanovenia 8 ods. 3 EIR 2004 vykladaného v súlade so zásadami anglického správneho práva obmedzuje rozsah preskúmania rozhodnutia prijatého dotknutým orgánom na otázku, či bolo predmetné rozhodnutie neprimerané, to znamená iracionálne, protiprávne alebo nespravodlivé, s veľmi obmedzenou možnosťou preskúmania rozhodujúcich skutkových záverov, ku ktorým dospel tento orgán.

26

Za týchto okolností First‑tier Tribunal (General Regulatory Chamber, Information Rights) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

27

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 5 ods. 2 smernice 2003/4 má vykladať v tom zmysle, že poplatok uložený za poskytnutie osobitného typu informácií o životnom prostredí môže zahŕňať časť nákladov na udržiavanie databázy, o akú ide vo veci samej, používanej na tieto účely verejným orgánom, ako aj všeobecné náklady pripadajúce na pracovný čas strávený zamestnancami tohto orgánu jednak na udržiavanie tejto databázy a jednak na zodpovedanie individuálnych žiadostí o informácie, primerane zohľadnené pri stanovení tohto poplatku.

28

Podľa článku 5 ods. 2 smernice 2003/4 môžu verejné orgány za poskytnutie informácií o životnom prostredí vybrať poplatok, ktorý však nesmie prevýšiť primeranú sumu.

29

Ako uviedla generálna advokátka v bodoch 44 a 46 svojich návrhov, uvedené ustanovenie viaže uloženie poplatku na dve podmienky. Na jednej strane sa všetky ukazovatele, na základe ktorých sa poplatok vypočíta, musia týkať „poskytnutia“ požadovaných informácií o životnom prostredí. Na druhej strane, ak je táto prvá podmienka splnená, je ešte potrebné, aby táto celková výška poplatku neprekročila „primeranú sumu“.

30

V prvom rade preto treba preskúmať, či náklady vynaložené na udržiavanie databázy, o akú ide vo veci samej, použitej na účely poskytnutia informácií o životnom prostredí, ako aj všeobecné náklady spojené s časom, ktorý zamestnanci daného verejného orgánu strávili jednak na udržiavanie tejto databázy a jednak na zodpovedanie individuálnych žiadostí o informácie, predstavujú prvky, ktoré sa týkajú „poskytnutia“ informácií o životnom prostredí.

31

Na účely stanovenia, čo predstavuje „poskytnutie“ informácií o životnom prostredí v zmysle článku 5 ods. 2 smernice 2003/4, je potrebné zohľadniť vzťah medzi týmto článkom a článkom 5 ods. 1 tejto smernice.

32

V tomto ohľade je opodstatnené podotknúť, že smernica 2003/4 rozlišuje medzi „poskytnutím“ informácií o životnom prostredí, za ktoré môžu verejné orgány vyžadovať zaplatenie poplatku na základe článku 5 ods. 2 danej smernice, na jednej strane a „prístupom“ do verejných registrov alebo zoznamov ustanovených alebo udržiavaných, ako je uvedené v článku 3 ods. 5 uvedenej smernice, a „nazeraním do požadovaných informácií na mieste“, ktoré podľa článku 5 ods. 1 tej istej smernice nepodliehanú poplatku, na druhej strane.

33

Článok 5 ods. 1 smernice 2003/4 totiž odkazuje na článok 3 ods. 5 tejto smernice. Podľa tohto článku 3 ods. 5 písm. c) členské štáty zabezpečia, aby boli definované praktické postupy na zabezpečenie účinného výkonu práva prístupu k informáciám stanoveného v predmetnom článku. Na tieto účely sa konkrétne uvádzajú „vytvorenie a udržovanie zariadení na preštudovanie požadovaných informácií“, ako aj „registre alebo zoznamy informácií o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány alebo informačné strediská, s jasnými údajmi, kde takéto informácie možno nájsť“.

34

Z článku 5 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 3 ods. 5 písm. c) tejto smernice vyplýva, že členské štáty majú nielen povinnosť zriadiť a udržiavať registre a zoznamy informácií o životnom prostredí, ktoré majú verejné orgány alebo informačné strediská, ako aj zariadenia na preštudovanie týchto informácií, ale aj umožniť bezodplatný prístup do týchto registrov, zoznamov a zariadení na preštudovanie.

35

Bezodplatnosť prístupu do registrov, zoznamov a zariadení na preštudovanie stanovená v článku 5 ods. 1 smernice 2003/4 má slúžiť na vymedzenie pojmu „poskytnutie“ informácií o životnom prostredí v zmysle článku 5 ods. 2 tejto smernice, za ktoré možno vyberať poplatok.

36

Z toho vyplýva, že v podstate len náklady nevyplývajúce zo zriadenia a udržiavania uvedených registrov, zoznamov a zariadení na preštudovanie môžu patriť pod pojem „poskytnutie“ informácií o životnom prostredí a len na pokrytie týchto nákladov môžu vnútroštátne orgány vyžadovať zaplatenie poplatku na základe článku 5 ods. 2 smernice 2003/4.

37

V dôsledku toho výdavky spojené s udržiavaním databázy, ktorú využíva verejný orgán na účely vybavenia žiadostí o informácie o životnom prostredí, nemožno zohľadniť pri výpočte poplatku za „poskytnutie“ informácií o životnom prostredí.

38

V súlade so vzájomným vzťahom medzi článkom 5 ods. 1 smernice 2003/4 a článkom 5 ods. 2 tejto smernice uvedeným v bodoch 31 až 35 tohto rozsudku sú totiž tieto výdavky spojené so zriadením a udržiavaním registrov, zoznamov a zariadení na preštudovanie, náklady, ktoré nie sú nahraditeľné na základe článku 5 ods. 1 smernice 2003/4 v spojení s článkom 3 ods. 5 písm. c) tejto smernice. Tomu by však odporovalo, ak by verejné orgány mohli žiadať náhradu týchto výdavkov od osôb, ktoré podali žiadosť o informácie na základe článku 5 ods. 2 smernice 2003/4, zatiaľ čo preštudovanie informácií uvedených v databáze na mieste je v súlade s článkom 5 ods. 1 tejto smernice bezodplatné.

39

Naopak, náklady týkajúce sa „poskytnutia“ informácií o životnom prostredí, ktoré možno požadovať na základe článku 5 ods. 2 smernice 2003/4, zahŕňajú nielen výdavky na poštovné a zhotovenie fotokópií, ale aj náklady spojené s časom, ktorý zamestnanci dotknutého verejného orgánu strávili zodpovedaním individuálnych žiadostí o informácie, čo predstavuje najmä čas vyhľadávania dotknutých informácií a ich úpravu do požadovaného formátu. Tieto náklady totiž nevyplývajú zo zriadenia a udržiavania registrov a zoznamov obsahujúcich informácie o životnom prostredí, ako aj zariadení na preštudovanie týchto informácií. Tento záver okrem iného podporuje odôvodnenie 18 danej smernice, podľa ktorého poplatky v podstate nesmú prevyšovať „skutočné náklady“ na vypracovanie príslušného materiálu.

40

Vzhľadom na použitie pojmu „skutočné náklady“ v uvedenom odôvodnení treba konštatovať, že primerane zohľadnené všeobecné náklady možno v podstate zahrnúť do výpočtu poplatku stanoveného v článku 5 ods. 2 smernice 2003/4. Ako totiž uviedol vnútroštátny súd, zahrnutie všeobecných nákladov do výpočtu tohto poplatku zodpovedá všeobecným účtovným zásadám. Tieto náklady však možno zahrnúť do výpočtu uvedeného poplatku len vtedy, ak ich možno priradiť k výdavku spojenému s „poskytnutím“ informácií o životnom prostredí.

41

Vzhľadom na skutočnosť, že čas, ktorý zamestnanci dotknutého verejného orgánu strávili zodpovedaním jednotlivých žiadostí o informácie, patrí pod „poskytnutie“ informácií o životnom prostredí, ako bolo konštatované v bode 39 tohto rozsudku, časť všeobecných nákladov týkajúcu sa tohto času možno takisto zahrnúť do výpočtu poplatku stanoveného v článku 5 ods. 2 smernice 2003/4. Tak tomu však nie je, pokiaľ ide o časť všeobecných nákladov vzťahujúcu sa na čas, ktorý zamestnanci strávili zriadením a udržiavaním databázy, ktorú verejný orgán využíva na zodpovedanie žiadostí o informácie.

42

V druhom rade, pokiaľ ide o druhú podmienku stanovenú v článku 5 ods. 2 smernice 2003/4, podľa ktorej celková výška poplatku stanoveného v tomto ustanovení nesmie prekročiť primeranú sumu, z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 5 smernice 90/313, ktorá je relevantná aj na účely uplatnenia článku 5 ods. 2 smernice 2003/4, vyplýva, že je potrebné odmietnuť akýkoľvek výklad pojmu „primeraná suma“, ktorý by mohol pôsobiť odradzujúco na osoby snažiace sa získať informácie alebo obmedziť ich právo na prístup k týmto informáciám (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Nemecko, C‑217/97, EU:C:1999:395, bod 47).

43

Na účely posúdenia, či poplatok požadovaný podľa článku 5 ods. 2 smernice 2003/4 má odradzujúci účinok, treba zohľadniť tak hospodársku situáciu žiadateľa informácií, ako aj všeobecný záujem na ochrane životného prostredia. Toto posúdenie sa teda nemôže týkať len hospodárskej situácie dotknutej osoby, ale musí vychádzať aj z objektívnej analýzy výšky tohto poplatku. Uvedený poplatok preto nemôže presiahnuť finančné možnosti dotknutej osoby ani sa v nijakom prípade nemôže zdať objektívne neprimeraný.

44

Keďže sa vnútroštátny súd domnieva, že so zreteľom na hodnotu dotknutých transakcií poplatky uložené radou grófstva nepôsobia odradzujúco v osobitnom kontexte rešerší nehnuteľností, treba konštatovať, že samotná skutočnosť, že poplatky nie sú odradzujúce vzhľadom na hospodársku situáciu osôb zapojených do transakcií s nehnuteľnosťami, neoslobodzuje verejný orgán od povinnosti zabezpečiť, aby sa uvedené poplatky nejavili verejnosti ako neprimerané, pokiaľ ide o všeobecný záujem spojený s ochranou životného prostredia. Nezdá sa však, že poplatky, o aké ide vo veci samej, ktoré boli uvedené v bode 17 tohto rozsudku a ktoré je potrebné obmedziť s cieľom vylúčiť výdavky na zriadenie a udržiavanie databázy, sú neprimerané, čo však musí overiť vnútroštátny súd.

45

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 5 ods. 2 smernice 2003/4 sa má vykladať v tom zmysle, že poplatok uložený za poskytnutie osobitného typu informácií o životnom prostredí nemôže zahŕňať žiadnu časť nákladov vynaložených na udržiavanie databázy, o akú ide vo veci samej, používanej na tieto účely verejným orgánom, ale môže zahŕňať všeobecné náklady pripadajúce na pracovný čas strávený zamestnancami tohto orgánu na zodpovedanie individuálnych žiadostí o informácie, primerane zohľadnené pri stanovení tohto poplatku pod podmienkou, že celková výška uvedeného poplatku neprekročí primeranú sumu.

46

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 6 smernice 2003/4 má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je primeranosť poplatku uloženého za poskytnutie osobitného typu informácií o životnom prostredí predmetom len obmedzeného správneho a súdneho preskúmania, aké stanovuje anglické právo.

47

Európska komisia a vláda Spojeného kráľovstva vyjadrujú pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť druhej otázky, keďže vnútroštátny súd zastáva názor, že praktický dosah tejto otázky na výsledok veci samej nie je istý.

48

V tomto ohľade treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je konanie stanovené v článku 267 ZFEÚ nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, vďaka ktorému pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží skúmať, platí prezumpcia relevantnosti. Zamietnuť návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania Súdnym dvorom možno len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (pozri v tomto zmysle rozsudok Fish Legal a Shirley, C‑279/12, EU:C:2013:853, body 29 a 30).

49

Samotná skutočnosť, že vnútroštátny súd vyslovil neistotu vzhľadom na to, či rozsah správneho a súdneho preskúmania prípustnosti poplatku uloženého za poskytnutie informácií o životnom prostredí bude mať praktický dosah na výsledok veci samej, nepostačuje na to, aby bolo možné dospieť k jasnému záveru, že výklad práva Únie požadovaný v druhej otázke nemá žiadnu súvislosť s predmetom sporu vo veci samej alebo že sa týka hypotetického problému. Táto otázka je teda prípustná.

50

Článok 6 ods. 1 smernice 2003/4 v podstate uvádza, že členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na to, aby každý žiadateľ o poskytnutie informácií mal prístup k postupu, v ktorom môže konanie alebo opomenutie dotknutého verejného orgánu znovu zvážiť ten istý alebo iný verejný orgán alebo ich môže administratívne preskúmať nezávislý a nestranný orgán ustanovený zákonom.

51

Odsek 2 toho istého článku v podstate stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby každý žiadateľ mal prístup k opravnému postupu pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným zákonom, ktorý môže preskúmať konanie alebo opomenutie príslušného verejného orgánu a ktorého rozhodnutia môžu byť konečné.

52

Podľa ustálenej judikatúry v prípade neexistencie pravidiel stanovených v tejto oblasti právom Únie prislúcha právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné náležitosti týkajúce sa žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, pričom tieto procesné podmienky žalôb však nemôžu byť menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb na ochranu práv vyplývajúcich z vnútroštátneho právneho poriadku (zásada ekvivalencie) a nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (rozsudok Gruber, C‑570/13, EU:C:2015:231, bod 37 a citovaná judikatúra). Pokiaľ ide o zásadu efektivity, treba takisto pripomenúť, že článok 47 Charty základných práv Európskej únie zakotvuje právo na účinný prostriedok nápravy pred nestranným súdom (pozri v tejto súvislosti rozsudok Unibet, C‑432/05, EU:C:2007:163, bod 37 a citovanú judikatúru).

53

Pojmy „znovu zvážiť“ a „administratívne preskúmať“ uvedené v článku 6 ods. 1 smernice 2003/4, ako aj pojem „preskúmať“ použitý v odseku 2 uvedeného článku nedefinujú rozsah správneho a súdneho preskúmania, ktoré táto smernica vyžaduje. Pri absencii konkrétnych predpisov Únie v tejto oblasti musí byť tento rozsah stanovený v právnom poriadku členských štátov pri dodržaní zásad ekvivalencie a efektivity.

54

Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, je potrebné konštatovať, že zo spisu predloženého Súdnemu dvoru nevyplýva nič, čo by umožňovalo vyvodiť záver, že procesné podmienky žalôb stanovených anglickým právom na zabezpečenie dodržiavania práv osôb podliehajúcich súdnej právomoci, ktoré vyplývajú z práva Únie, sú menej výhodné ako procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb na ochranu práv týchto osôb vyplývajúce z vnútroštátnych ustanovení.

55

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, táto zásada v prejednávanej veci vyžaduje, aby ochrana práv, ktoré žiadateľom o informácie vyplývajú zo smernice 2003/4, nepodliehala podmienkam, ktoré by prakticky znemožnili alebo nadmerne sťažili výkon týchto práv.

56

V tomto kontexte treba pripomenúť, že normotvorca Únie chcel prijatím smernice 2003/4 zaistiť súlad práva Únie s Aarhuským dohovorom, a to stanovením všeobecného režimu, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby každá fyzická alebo právnická osoba z členského štátu mala právo na prístup k informáciám o životnom prostredí, ktorými disponujú orgány verejnej moci alebo ktoré sa pre ne uchovávajú, bez toho, aby musela preukázať oprávnený záujem (rozsudok Fish Legal a Shirley, C‑279/12, EU:C:2013:853, bod 36 a citovaná judikatúra). Existencia účinného správneho a súdneho preskúmania uloženia poplatku za poskytnutie týchto informácií je vnútorne spojená s uskutočnením tohto cieľa. Okrem toho sa toto preskúmanie musí nevyhnutne týkať otázky, či verejný orgán dodržal obe podmienky stanovené v článku 5 ods. 2 tejto smernice, ktoré boli uvedené v bode 29 predmetného rozsudku.

57

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že znenie ustanovenia 8 ods. 3 EIR 2004 vykladaného v súlade so zásadami anglického správneho práva obmedzuje rozsah správneho a súdneho preskúmania na otázku, či rozhodnutie prijaté dotknutým verejným orgánom bolo iracionálne, protiprávne alebo nespravodlivé, s veľmi obmedzenou možnosťou preskúmania rozhodujúcich skutkových záverov, ku ktorým dospel tento orgán.

58

V tomto ohľade Súdny dvor konštatoval, že výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie nie je prakticky znemožnený alebo nadmerne sťažený samotnou skutočnosťou, že postup súdneho preskúmania rozhodnutí správnych orgánov neumožňuje komplexné preskúmanie uvedených rozhodnutí. Podľa tohto súdu však stále platí, že každý vnútroštátny výkon súdneho preskúmania musí súdu, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie tohto rozhodnutia, umožňovať v rámci preskúmavania zákonnosti tohto rozhodnutia, aby uplatňoval príslušné zásady a predpisy práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky Upjohn, C‑120/97, EU:C:1999:14, body 30, 35 a 36, ako aj HLH Warenvertrieb a Orthica, C‑211/03, C‑299/03 a C‑316/03 až C‑318/03, EU:C:2005:370, body 75 až 77). Obmedzené súdne preskúmanie, pokiaľ ide o posúdenie určitých skutkových otázok, je v súlade s právom Únie za predpokladu, že umožňuje súdu, na ktorý je podaná žaloba o zrušenie takéhoto rozhodnutia, aby v rámci preskúmania zákonnosti tohto rozhodnutia skutočne uplatnil príslušné zásady a predpisy práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok HLH Warenvertrieb a Orthica, C‑211/03, C‑299/03 a C‑316/03 až C‑318/03, EU:C:2005:370, bod 79).

59

V každom prípade treba spresniť, že tak otázka, či sa časť nákladov týka „poskytnutia“ požadovanej informácie, a môže byť teda ako taká zohľadnená pri výpočte uloženého poplatku, ako aj otázka, či je celková výška poplatku primeraná, predstavujú otázky práva Únie. Tie musia podliehať správnemu a súdnemu preskúmaniu vykonanému na základe objektívnych skutočností, ktoré je spôsobilé zabezpečiť úplné dodržanie podmienok vyplývajúcich z článku 5 ods. 2 smernice 2003/4.

60

Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby overil, či vyššie uvedené požiadavky sú vo veci samej splnené, a prípadne poskytol výklad vnútroštátneho práva v súlade s týmito požiadavkami.

61

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 smernice 2003/4 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej je primeranosť poplatku uloženého za poskytnutie osobitného typu informácií o životnom prostredí predmetom len obmedzeného správneho a súdneho preskúmania, aké stanovuje anglické právo, pokiaľ sa toto preskúmanie vykoná na základe objektívnych skutočností a v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity sa týka otázky, či verejný orgán, ktorý uložil tento poplatok, dodržal podmienky stanovené v článku 5 ods. 2 tejto smernice, čo musí overiť vnútroštátny súd.

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: