1. 

Prejednávanou žalobou Komisia vytýka Portugalskej republike nesplnenie článku 4 smernice 91/271/EHS ( 2 ), pričom konkrétne tvrdí, že na splnenie tohto ustanovenia nestačí len vybudovanie čističiek, ale je potrebné aj vykonanie monitorovania stanoveného v oddiele D prílohy I uvedenej smernice, a to s uspokojivými výsledkami. Súdny dvor má teda príležitosť konkrétne preskúmať problematiku súvislosti medzi článkom 4 smernice a uvedeným oddielom D jej prílohy I, aj keď v tejto súvislosti už vydal jedno rozhodnutie.

2. 

Počas celého konania pred podaním žaloby a aj vo svojich písomných pripomienkach v konaní na Súdnom dvore sa tak Komisia, ako aj Portugalská republika zamerali na určenie konkrétnych aglomerácií, ktoré nevyhoveli kritériu splnenia článku 4 smernice 91/271 stanovenému Komisiou.

3. 

Súdny dvor však na základe článku 61 ods. 1 rokovacieho poriadku vyzval účastníkov konania, aby na pojednávaní vyjadrili svoj názor na podmienky splnenia citovaného ustanovenia, konkrétne na otázku, či sa malo vychádzať z okamihu uvedenia čističky do prevádzky, alebo či na základe oddielu D prílohy I smernice – v ktorom sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili používanie metódy monitorovania kvality vypúšťanej vody – bolo potrebné, aby uplynul jeden rok od uvedenia čističky do prevádzky, pričom vznikla otázka možnej súvislosti medzi uvedeným oddielom D a článkom 4 ods. 1 a 3 smernice 91/271.

4.

V prvom, treťom, štvrtom a ôsmom odôvodnení smernice 91/271 sa uvádza:

„keďže uznesením Rady z 28. júna 1988 o ochrane Severného mora a iných vôd v spoločenstve ( 3 ) bola Komisia vyzvaná dodať návrhy na opatrenia vyžadované na úrovni spoločenstva na čistenie komunálnych odpadových vôd;

…

keďže pre zabránenie nepriaznivého vplyvu likvidácie nedostatočne očistených komunálnych odpadových vôd na životné prostredie existuje všeobecná potreba sekundárneho čistenia komunálnych odpadových vôd;

keďže je potrebné vyžadovať v citlivých oblastiach náročnejšie čistenie; keďže v niektorých menej citlivých oblastiach by sa primárne čistenie mohlo považovať za primerané;

…

keďže je potrebné monitorovať čističky, zberné vody a vypúšťanie kalu, aby sa zabezpečilo, že životné prostredie je chránené pred nepriaznivými vplyvmi vypúšťania odpadových vôd;

…“

5.

Článok 1 smernice 91/271 stanovuje:

„Táto smernica sa týka zberu, čistenia a vypúšťania komunálnych odpadových vôd a čistenia a vypúšťania odpadovej vody z určitých priemyselných odvetví.

Cieľom tejto smernice je chrániť životné prostredie pred nepriaznivými vplyvmi vyššie uvedeného vypúšťania odpadovej vody.“

6.

Podľa článku 2 tej istej smernice „na účely tejto smernice:

…

…

…“

7.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice 91/271:

„Členské štáty zabezpečia, že všetky aglomerácie sú vybavené zbernými systémami pre komunálnu odpadovú vodu,

…“

8.

Článok 4 tej istej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, že komunálne odpadové vody vstupujúce do zberných systémov prejdú pred vypustením sekundárnym čistením alebo ekvivalentným čistením takto:

…

3.   Vypúšťanie z čističiek komunálnych odpadových vôd uvedené v odsekoch 1 a 2 musí spĺňať príslušné požiadavky v oddiele B prílohy I. …

4.   Záťaž vyjadrená v p. k. sa vypočíta na základe maximálnej priemernej týždennej záťaže vstupujúcej do čističky v priebehu roka, s vylúčením neobvyklých situácií, ako sú napríklad tie spôsobené lejakom.“

9.

Podľa článku 15 ods. 1 uvedenej smernice:

„Príslušné orgány alebo subjekty monitorujú:

…“

10.

Príloha I smernice 91/271 nazvaná „Požiadavky na komunálne odpadové vody“ sa delí na tieto štyri oddiely: A. Zberné systémy, B. Vypúšťanie z čističiek komunálnych odpadových vôd do zberných vôd, C. Priemyselná odpadová voda a D. Referenčné metódy monitorovania a vyhodnotenia výsledkov.

11.

V súlade s oddielom B prílohy I:

12.

Oddiel D prílohy I smernice stanovuje:

…“

13.

Tabuľka 1 prílohy I smernice 91/271 obsahuje „požiadavky na vypúšťanie z čističiek komunálnych odpadových vôd podľa článkov 4 a 5 tejto smernice. …“.

14.

Smernica 91/271 bola prebratá do portugalského práva zákonným dekrétom č. 152/97 z 19. júna 1997 ( 4 ).

15.

Článok 5 ods. 2 citovaného zákonného dekrétu č. 152/97 stanovuje určité lehoty, v ktorých majú subjekty uvedené v jeho článku 4 prijať potrebné opatrenia na zabezpečenie sekundárneho čistenia odpadových vôd jestvujúcich alebo plánovaných ku dňu nadobudnutia jeho účinnosti. Konkrétne je stanovený termín 31. decembra 2005 pre aglomerácie s p. k. vyšším ako 10000 a nižším alebo rovným 15000 a pre aglomerácie s p. k. vyšším ako 2000 a nižším alebo rovným 10000 v prípade vypúšťania do sladkých vôd a estuárií.

16.

V súlade s článkom 14 zákonného dekrétu č. 152/97 je nedodržanie ustanovení článku 15 ods. 2 deliktom, za ktorý možno uložiť pokutu.

17.

Konanie pred podaním prejednávanej žaloby sa začalo v roku 2009 a jeho predmetom bolo prípadné nesplnenie článkov 3, 4 a 10 smernice 91/271 zo strany Portugalskej republiky v súvislosti so 186 aglomeráciami.

18.

Počas konania pred podaním žaloby Portugalská republika čiastočne splnila požiadavky Komisie, takže žaloba Komisie sa napokon zamerala na nesplnenie článku 4 smernice 91/271 zo strany Portugalskej republiky v súvislosti s 52 aglomeráciami.

19.

Komisia vo svojej žalobe uviedla, že na splnenie citovaného ustanovenia nestačí vybudovať čističky (čo je povinnosť, ktorú ukladá článok 3 tej istej smernice 91/271), ale je potrebné, aby tieto čističky boli v prevádzke, a to tak, aby očistená voda zodpovedala požiadavkám stanoveným v prílohe I uvedenej smernice.

20.

Komisia zastáva názor, že očistená voda môže spĺňať požiadavky prílohy I len vtedy, ak sa počas celého prvého roka monitoruje postupom predpísaným v oddiele D uvedenej prílohy I.

21.

Portugalská vláda to vo svojom vyjadrení k žalobe nepoprela, pričom svoju obranu zamerala na to, že v skutočnosti ide o 26 aglomerácií a že práce potrebné na splnenie tejto požiadavky sú vo veľmi pokročilom štádiu.

22.

Ako už bolo uvedené, Súdny dvor požiadal účastníkov konania, aby vyjadrili svoj názor na podmienky splnenia článku 4 smernice 91/271, pričom ich vyzval, aby zaujali stanovisko ku konkrétnej otázke, či postačovalo uvedenie čističky do prevádzky, alebo či navyše bolo potrebné, aby sa na základe prílohy I oddielu D smernice, v ktorom sa vyžaduje, aby členské štáty zabezpečili používanie metódy monitorovania kvality vypúšťanej vody, vykonávalo počas prvého roka prevádzky uvedené monitorovanie, a to s uspokojivými výsledkami.

23.

Na pojednávaní Komisia tvrdila, že nestačí vybudovať čističku, ale že je potrebné, aby bola správne prevádzkovaná, keďže cieľom smernice 91/271 je zaručiť kvalitu očistenej vody, a nielen vybudovanie čističiek. Podľa Komisie možno správnu prevádzku čističky preukázať len vykonaním monitorovania stanoveného v prílohe I oddiele D smernice 91/271, ktoré si vyžaduje určitý minimálny ročný počet vzoriek podľa veľkosti čističky, a to osobitne počas prvého roka prevádzky.

24.

Portugalská republika sa domnieva, že relevantným okamihom na účely splnenia článku 4 smernice je okamih uvedenia čističky do prevádzky, presnejšie okamih, v ktorom sa spolu s uvedením čističky do prevádzky vykoná prvá kontrola kvality vypúšťanej vody.

25.

Ako je známe, skutočnosť, že členský štát nepopiera nesplnenie povinnosti vytýkané Komisiou, nebráni tomu, aby Súdny dvor overil, či je výklad práva Únie, ku ktorému dospela Komisia pri podaní žaloby, správny. Ako sa uvádza v rozsudku Komisia/Švédsko, „v rámci konania o nesplnenie povinnosti Súdnemu dvoru prislúcha určiť, či vytýkané nesplnenie povinnosti existuje alebo nie, dokonca aj ak dotknutý štát nesplnenie povinnosti vôbec nepopiera“ ( 5 ).

26.

V prejednávanom prípade Portugalská republika pôvodne vo svojich písomných pripomienkach spochybnila posúdenie Komisie týkajúce sa nesplnenia článku 4 smernice 91/271 v súvislosti s viacerými aglomeráciami, avšak bez toho, aby napadla výklad tohto ustanovenia, na základe ktorého Komisia dospela k záveru, že Portugalská republika si nesplnila jednu z povinností, ktoré jej vyplývajú zo Zmlúv (článok 258 ZFEÚ).

27.

Keďže bez ohľadu na to, akú obranu si Portugalská republika zvolila, „Súdnemu dvoru prislúcha určiť, či vytýkané nesplnenie povinnosti existuje alebo nie“, ako už bolo uvedené, účastníci konania boli vyzvaní, aby sa vyjadrili k výkladu článku 4 smernice 91/271 v spojení s oddielom D prílohy I tej istej smernice. V tejto súvislosti Portugalská republika už na pojednávaní spochybnila výklad uvedeného ustanovenia, ktorý obhajovala Komisia, pričom tvrdila, že k jeho nesplneniu môže dôjsť len vtedy, ak čistička nebola uvedená do prevádzky v termíne stanovenom v tomto článku, bez toho, aby musela uplynúť doba potrebná na vykonanie monitorovania stanoveného v spomenutom oddiele D prílohy I.

28.

Preto treba určiť, či výklad článku 4 smernice 91/271, ku ktorému dospela Komisia, je alebo nie je v súlade s právom, lebo od tejto okolnosti v konečnom dôsledku závisí existencia nesplnenia povinnosti vytýkaného žalobou, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

29.

Článok 4 smernice 91/271 v odseku 1 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, že komunálne odpadové vody vstupujúce do zberných systémov prejdú pred vypustením sekundárnym čistením alebo ekvivalentným čistením“. Táto povinnosť mala byť splnená podľa typu aglomerácie do 31. decembra 2000, resp. 31. decembra 2005.

30.

Okrem toho podľa odseku 3 toho istého článku 4 „vypúšťanie z čističiek komunálnych odpadových vôd uvedené v odsekoch 1 a 2 musí spĺňať príslušné požiadavky v oddiele B prílohy I. …“.

31.

Oddiel B prílohy I v odseku 1 stanovuje, že „čističky odpadových vôd sa navrhnú alebo modifikujú tak, aby sa dali získať reprezentatívne vzorky prichádzajúcej odpadovej vody a očisteného vypúšťania pred vypustením do zberných vôd“, pričom v jeho odseku 2 sa uvádza, že „vypúšťanie z čističiek komunálnych odpadových vôd podliehajúce čisteniu v súlade s článkom 4 a 5 [musí spĺňať] požiadavky uvedené v tabuľke 1“.

32.

V článku 4 smernice 91/271 však nie je spomenutý oddiel D tej istej prílohy I, ktorý v odseku 1 stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, že sa používa taká monitorovacia metóda, ktorá zodpovedá aspoň úrovni požiadaviek opísaných ďalej“. Podľa odseku 2 toho istého oddielu D navyše platí povinnosť zhromaždiť „24‑hodinové vzorky úmerné prietoku alebo na základe času v tom istom presne definovanom bode výpustu a podľa potreby vpustu čističky, aby sa monitorovalo plnenie požiadaviek pre vypúšťanú odpadovú vodu stanovených v tejto smernici“. Okrem toho v súlade s odsekom 3 sa stanovuje „minimálny ročný počet vzoriek… podľa veľkosti čističky“ a povinnosť odoberať ich „v pravidelných intervaloch počas roka“.

33.

Súdny dvor už rozhodoval o otázke prípadnej súvislosti medzi článkom 4 a oddielom D prílohy I smernice 91/271. Vo veci Komisia/Taliansko ( 6 ) sa Súdny dvor stotožnil s tvrdením Komisie, že medzi článkom 4 a oddielom D prílohy I smernice 91/271 existuje súvislosť, keďže dospel k záveru, že splnenie článku 4 smernice záviselo od dodržania postupu odoberania vzoriek stanoveného v oddiele D prílohy I smernice 91/271.

34.

Vo veci Komisia/Belgicko ( 7 ) belgická vláda tvrdila, že postup podľa oddielu D prílohy I smernice 91/271 netreba dodržať, ak prvé výsledky po uvedení čističky do prevádzky spĺňajú požiadavky kvality stanovené v tabuľke 1 tej istej prílohy I. Komisia sa domnieva, že Súdny dvor rozhodnutím vo veci samej odmietol tento prístup. Je však nesporné, že v uvedenej veci Súdny dvor v skutočnosti nemal príležitosť rozhodnúť o tejto konkrétnej otázke, lebo vtedy bola rozhodujúca skutočnosť, že belgická vláda uznala, že dve predmetné aglomerácie ani nemali čističky, ( 8 ) a preto nemožno konštatovať, že v tomto druhom rozsudku bol potvrdený názor vyjadrený v rozsudku vo veci Komisia/Taliansko ( 9 ).

35.

Za týchto okolností možno konštatovať, že Súdny dvor rozhodoval v skutočnosti len raz o súvislosti, ktorá existuje medzi článkom 4 a prílohou I oddielom D smernice 91/271, pričom išlo o úplne vedľajšiu otázku. To vysvetľuje, prečo Súdny dvor teraz vyzval účastníkov konania, aby zaujali stanovisko k tejto otázke.

36.

Z rozboru smernice 91/271 ako celku na prvý pohľad vyplýva, že prepojenie článku 4 s oddielom D jej prílohy I má za následok rozpor s článkom 3 tejto smernice.

37.

Ak je totiž na splnenie článku 4 potrebné dodržať postup uvedený v oddiele D prílohy I, potom čističky mali byť vybudované rok pred termínom stanoveným v článku 3, aby sa komunálne odpadové vody podrobili čisteniu, keďže postup podľa oddielu D musí za podmienok uvádzaných Komisiou prebiehať počas celého jedného roka.

38.

Termíny stanovené článkom 3 smernice na to, aby boli všetky aglomerácie vybavené zbernými systémami, sú však rovnaké ako tie, ktoré sú stanovené v článku 4 ods. 1 na použitie čistenia za podmienok, ktoré vyžaduje odsek 3 toho istého článku 4. Výklad článku 4 spôsobom, ktorý navrhuje Komisia – a s ktorým sa Súdny dvor stotožnil vo veci Komisia/Taliansko ( 10 ) –, by nevyhnutne znamenal, že článok 3 by bol zbavený účinku.

39.

Doslovný výklad článkov 3 a 4 smernice 91/271 podľa môjho názoru umožňuje vyhnúť sa uvedenému rozporu a poskytnúť riešenie, ktoré je v súlade so systematikou smernice.

40.

V tejto súvislosti treba v prvom rade poznamenať, že článok 4 vôbec neodkazuje na oddiel D prílohy I. Predmetná príloha je výslovne spomenutá len v odseku 3 tohto článku, ktorý stanovuje, že „vypúšťanie… uvedené v odsekoch 1 a 2 musí spĺňať príslušné požiadavky v oddiele B prílohy I“. Tieto požiadavky sa týkajú kvality vypúšťanej vody.

41.

V oddiele D prílohy I sú uvedené „referenčné metódy monitorovania a vyhodnotenia výsledkov“. Ide teda o postupy, ktoré treba dodržať pri preukazovaní, že vypúšťaná voda opakovane spĺňa požiadavky kvality stanovené smernicou.

42.

Také „referenčné metódy monitorovania a vyhodnotenia výsledkov“ sa musia uplatňovať, kým budú čističky v prevádzke, teda bez časového obmedzenia. V článku 15 ods. 1 smernice 91/271 sa totiž uvádza, že orgány musia monitorovať vypúšťanie „na overenie spĺňania požiadaviek prílohy I [oddielu] B v súlade s kontrolnými postupmi stanovenými v prílohe I [oddiele] D“ ( 11 ).

43.

Preto sa zdá jasné, že oddiel D prílohy I sa týka sústavnej povinnosti, ktorá má zabezpečiť, aby vypúšťaná voda stále spĺňala požiadavky kvality, ktoré mala spĺňať od uvedenia čističky do prevádzky. Názor, že čistička môže byť uvedená do prevádzky v zmysle článku 4 smernice 91/271 len vtedy, ak bola v priebehu jedného roka preukázaná určitá kvalita vody vypúšťanej z tejto čističky – čo je stanovisko, ktoré obhajuje Komisia, keď tvrdí, že článok 4 je splnený len vtedy, ak bol dodržaný postup podľa oddielu D prílohy I –, považujem za nepresvedčivý.

44.

Skutočnosť, že – ako Komisia uviedla na pojednávaní – prax môže ukázať, že nie sú zriedkavé prípady, keď dôjde k uvedeniu čističiek do prevádzky za podmienok, ktoré neumožňujú zabezpečiť úrovne kvality vyžadované smernicou 91/271, nemôže odôvodniť prístup založený na konštatovaní, že čističky vybudované v lehotách podľa článku 3 smernice boli uvedené do prevádzky až vtedy, keď sa zistilo, že vzorky preskúmané v priebehu jedného roka v súlade s postupom stanoveným v oddiele D prílohy I dosahujú úrovne stanovené v oddiele B tej istej prílohy. Za týchto okolností prichádza do úvahy skôr riešenie spočívajúce v tom, že už na začiatku sa zistí, či čistička spĺňa nevyhnutné podmienky na uvedenie do prevádzky, teda či v tomto okamihu spĺňa požiadavky oddielu B prílohy I. Na preukázanie tejto skutočnosti nie je potrebné dokončiť postup skúmania vzoriek podľa oddielu D prílohy I, ktorého cieľom je – ako som už uviedol – zabezpečiť, aby očistená voda mala vždy takú kvalitu, aká mala byť zaručená už od okamihu, keď bola čistička po prvý raz uvedená do prevádzky.

45.

V súlade s vyššie uvedeným môže žaloba Komisie uspieť len v súvislosti s tými aglomeráciami, ktoré k dátumu stanovenému v článku 4 smernice 91/271 neboli vybavené funkčným zberným systémom v súlade s požiadavkami stanovenými v oddiele B prílohy I tej istej smernice. Žalobu treba naopak zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka aglomerácií, ktoré k tomuto dátumu mali funkčný zberný systém v súlade s podmienkami uvedenými v oddiele B prílohy I, bez toho, aby sa museli s uspokojivými výsledkami vykonať kontroly stanovené v oddiele D tej istej prílohy I za prvý rok prevádzky.

46.

V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania.

47.

Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto: