1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka proporcionality správnej pokuty stanovenej v maďarskom práve na účely sankcionovania porušenia ohlasovacej povinnosti upravenej článkom 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1889/2005 z 26. októbra 2005 o kontrole peňažných prostriedkov v hotovosti, ktoré vstupujú do Spoločenstva alebo vystupujú zo Spoločenstva ( 2 ).

2.

Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) vo svojom článku 17, nazvanom „Vlastnícke právo“, v odseku 1 zakotvuje a chráni vlastnícke právo takto:

„Každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom.“

3.

Podľa odseku 1 článku 1, nazvaného „Cieľ“:

„Toto nariadenie dopĺňa ustanovenia smernice 91/308/EHS o transakciách prostredníctvom finančných a úverových inštitúcií a určitých povolaní tým, že ustanovuje harmonizované pravidlá kontroly peňažných prostriedkov v hotovosti, ktoré vstupujú do [Európskej únie] alebo z [nej] vystupujú, vykonávanej príslušnými orgánmi.“

4.

Jeho článok 3, nazvaný „Ohlasovacia povinnosť“, stanovuje:

„1.   Každá fyzická osoba, ktorá vstupuje do [Únie] alebo z [nej] vystupuje a prepravuje peňažné prostriedky v hotovosti v hodnote 10000 EUR alebo viac, ohlási túto sumu príslušným orgánom členského štátu, cez ktorý vstupuje do [Únie] alebo z [nej] vystupuje, v súlade s týmto nariadením. Ohlasovacia povinnosť nie je splnená, ak sú poskytnuté informácie nesprávne alebo neúplné.

2.   Ohlásenie uvedené v odseku 1 obsahuje údaje o:

…

…“

5.

Článok 4, nazvaný „Právomoci príslušných orgánov“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„V prípade nesplnenia ohlasovacej povinnosti ustanovenej v článku 3 možno peňažné prostriedky v hotovosti zaistiť na základe rozhodnutia vydaného v správnom konaní v súlade s podmienkami ustanovenými vo vnútroštátnych právnych predpisoch.“

6.

Podľa článku 6, nazvaného „Výmena informácií“:

„1.   Ak existujú náznaky, že sumy peňažných prostriedkov v hotovosti súvisia s nezákonnou činnosťou spojenou s pohybom peňažných prostriedkov v hotovosti, ako uvádza smernica 91/308/EHS, informácie získané z ohlásenia ustanoveného v článku 3 alebo z kontrol ustanovených v článku 4 možno zaslať príslušným orgánom ostatných členských štátov.

Nariadenie (ES) č. 515/97 sa uplatňuje podobne.

2.   Ak existujú náznaky, že sumy peňažných prostriedkov v hotovosti zahŕňajú výnosy z podvodov alebo z inej nezákonnej činnosti, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje finančné záujmy Spoločenstva, informácie sa zašlú aj Komisii.“

7.

Článok 7, nazvaný „Výmena informácií s tretími krajinami“, stanovuje:

„V rámci vzájomnej administratívnej pomoci členské štáty alebo Komisia môžu oznámiť informácie získané podľa tohto nariadenia tretej krajine, podliehajúc súhlasu príslušných orgánov, ktoré získali informácie podľa článku 3 a/alebo článku 4, a súladu s príslušnými vnútroštátnymi ustanoveniami a ustanoveniami Spoločenstva o poskytovaní osobných údajov do tretích krajín. Členské štáty oznámia takéto výmeny informácií Komisii, najmä ak je to významné z hľadiska vykonávania tohto nariadenia.“

8.

Článok 9, nazvaný „Sankcie“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Každý členský štát zavedie sankcie, ktoré sa uplatňujú v prípadoch nesplnenia ohlasovacej povinnosti ustanovenej v článku 3. Takéto sankcie sú účinné, primerané a odrádzajúce.“

9.

Podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, nazvaného „Ochrana majetku“:

„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.“

10.

§ 2 zákona č. XLVIII z roku 2007 stanovuje:

„1.   Ohlasovaciu povinnosť stanovenú v článku 3 nariadenia [č. 1889/2005] treba splniť písomne.

2.   V ohlásení je potrebné uviesť podľa článku 3 ods. 2 písm. b) nariadenia [č. 1889/2005] celé meno a adresu vlastníka peňažných prostriedkov v hotovosti, podľa článku 3 ods. 2 písm. c) [tohto] nariadenia celé meno a adresu určeného príjemcu týchto peňažných prostriedkov v hotovosti, ako aj podľa článku 3 ods. 2 písm. g) [uvedeného] nariadenia použitý dopravný prostriedok, a pokiaľ ide o automobil, aj evidenčné číslo vozidla.

…“

11.

§ 5/A zákona č. XLVIII z roku 2007 stanovuje:

„Každá fyzická osoba, ktorá vstupuje na územie [Únie], alebo z neho vystupuje, ktorá nesprávne alebo neúplne splní svoju ohlasovaciu povinnosť stanovenú v článku 3 ods. 1 nariadenia [č. 1889/2005], so zreteľom na peňažné prostriedky v hotovosti, ktoré prepravuje, ako sú definované v článku 2 ods. 2 nariadenia [č. 1889/2005], alebo ktorá si túto povinnosť vôbec nesplní, musí podľa článku 9 nariadenia [č. 1889/2005] na mieste zaplatiť pokutu stanovenú vo forintoch, a to vo výške:

12.

Pán Chmielewski vstúpil 9. augusta 2012 na územie Maďarska zo Srbska, pričom neohlásil, že prepravuje peňažné prostriedky v hotovosti v celkovej výške 147492 eur, pozostávajúce z 249150 bulharských levov (BGN) (približne 127400 eur), 30000 tureckých lír (TRY) (približne 6500 eur) a 29394 rumunských lei (RON) (približne 3600 eur).

13.

Podľa Komisie pán Chmielewski povedal pri kontrole príslušníkom colnej správy, že túto veľkú sumu peňazí prepravuje z dôvodu, že plánoval kúpiť dom v Bulharsku, ale vracia sa do Poľska bez toho, aby kúpu zrealizoval.

14.

Nemzeti Adó‑ és Vámhivatal Dél‑alföldi Regionális Vám‑ és Pénzügyőri Főigazgatósága (Generálne riaditeľstvo colnej a daňovej kontroly regiónu Del‑alföld) na pojednávaní spresnilo, že 60 % sumy prepravovanej pánom Chmieliewským (t. j. ekvivalent 24532000 HUF) bolo zadržanej ako pokuta zavedená v § 5/A ods. 1 bode c) zákona č. XLVIII z roku 2007 za nesplnenie ohlasovacej povinnosti.

15.

Rozhodnutím zo 4. októbra 2013 Nemzeti Adó‑ és Vámhivatal Dél‑alföldi Regionális Vám‑ és Pénzügyőri Főigazgatósága (Generálne riaditeľstvo colnej a daňovej kontroly regiónu Del‑alföld) zamietlo žiadosť pána Chmielewského o oslobodenie od pokuty s ohľadom na ním uvedené osobné okolnosti a potvrdilo správnu pokutu vo výške 24532000 HUF, ktorú mu uložili príslušníci colnej správy, keďže tým, že pri svojom vstupe na územie Únie neohlásil uvedenú sumu, porušil povinnosť stanovenú nariadením č. 1889/2005 a zákonom č. XLVIII z roku 2007.

16.

Pán Chmielewski podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Kecskeméti Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd v Kecskeméte), pričom predovšetkým tvrdil, že ustanovenia zákona č. XLVIII z roku 2007 sú v rozpore s právom Únie.

17.

Za týchto podmienok Kecskeméti Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný na Súdny dvor 27. mája 2014. Maďarská, belgická, španielska a talianska vláda, ako aj Európska komisia predložili písomné pripomienky.

19.

Dňa 18. marca 2015 sa konalo pojednávanie, na ktorom predniesli svoje ústne pripomienky Nemzeti Adó‑ és Vámhivatal Dél‑alföldi Regionális Vám‑ és Pénzügyőri Főigazgatósága, ktoré nepredložilo písomné pripomienky, ako aj maďarská, belgická a španielska vláda a Komisia.

20.

Hoci právo Únie na základe voľného pohybu kapitálu zaručeného článkom 63 a nasl. ZFEÚ nezakazuje medzinárodnú prepravu peňažných prostriedkov v hotovosti, Súdny dvor už rozhodol, že tento voľný pohyb kapitálu nebráni tomu, aby vývoz mincí, bankoviek a šekov na doručiteľa podliehal predchádzajúcej ohlasovacej povinnosti. ( 3 ) Toto pravidlo sa nachádza aj v právnych predpisoch Únie zaoberajúcich sa rovnakou problematikou, akým je nariadenie č. 1889/2005 a konkrétne jeho článok 3.

21.

Otázku týkajúcu sa sankcie stanovenej maďarským právom je preto možné analyzovať tak vo vzťahu k článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1889/2005, ako aj k článku 65 ods. 3 ZFEÚ, ktorý zakazuje skryté obmedzovanie voľného pohybu kapitálu.

22.

Obe prejudiciálne otázky preskúmam spoločne, ako to navrhuje Komisia vo svojich písomných pripomienkach.

23.

Účastníci konania pred Súdnym dvorom sa jednomyseľne domnievajú, že sankcie, ktoré stanovuje § 5/A ods. 1 zákona č. XLVIII z roku 2007, sú účinné a odradzujúce v zmysle článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1889/2005. Komisia sa však na rozdiel od maďarskej, belgickej, španielskej a talianskej vlády, ktoré tieto sankcie považujú zároveň aj za primerané, domnieva, že sankcie stanovené v bodoch b) a c) tohto ustanovenia, t. j. 40 % pri neohlásenej sume od 20000 do 50000 eur a 60 % pri neohlásenej sume vyššej ako 50000 eur, nerešpektujú zásadu proporcionality.

24.

Podľa Komisie nedostatok proporcionality spočíva v skutočnosti, že § 5/A ods. 1 zákona č. XLVIII z roku 2007 neponecháva správnemu orgánu a vnútroštátnemu súdu nijakú mieru voľnej úvahy, ktorá by mu umožňovala zohľadniť pri určení výšky pokuty osobitné okolnosti každej situácie, a zároveň v skutočnosti, že tento paragraf stanovuje tak vysoké sumy pokút, že podľa všetkého predpokladá existenciu zlého úmyslu osoby, ktorá sa dopustila dotknutého správneho priestupku.

25.

Na druhej strane maďarská, belgická, španielska a talianska vláda vyvodzujú proporcionalitu systému sankcií zavedeného § 5/A ods. 1 zákona č. XLVIII z roku 2007 z jeho účinnej a odradzujúcej povahy, ako aj z odstupňovania pokút podľa výšky neohlásených súm hotovosti.

26.

Súdny dvor sa už zaoberal otázkou proporcionality sankcií v prípade nedodržania právnych predpisov Únie vo viacerých rozsudkoch.

27.

Podľa ustálenej judikatúry tak „pri neexistencii zosúladenia právnej úpravy [Únie] v oblasti sankcií uplatniteľných v prípade nedodržania podmienok stanovených systémom zavedeným touto právnou úpravou majú členské štáty právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich najvhodnejšie. Členské štáty však musia pri výkone svojich právomocí dodržiavať právo [Únie] a jeho všeobecné zásady, a teda aj zásadu proporcionality“ ( 4 ).

28.

„Ako už totiž Súdny dvor opakovane rozhodol, správne alebo represívne opatrenia nemôžu ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa a do kontrolného mechanizmu nemožno zahrnúť sankciu tak neprimeranú vo vzťahu k závažnosti porušenia, aby sa stala prekážkou slobôd zaručených Zmluvou [o FEÚ]“ ( 5 ).

29.

Súdny dvor však zriedkakedy rozhodoval konkrétne o proporcionalite vnútroštátnych sankcií dotknutých v danej veci. Je pravda, že o nej rozhodoval vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Urbán (C‑210/10, EU:C:2012:64), avšak v tejto veci nemala sankcionovaná nezrovnalosť povahu zneužitia práva alebo dokonca závažnosti, pričom výška pokuty bola veľmi vysoká, čo viedlo samotný Súdny dvor k rozhodnutiu, že predmetná pokuta je neprimeraná. ( 6 )

30.

Súdny dvor zvyčajne zveruje preskúmanie proporcionality vnútroštátnemu súdu tým, že mu poskytuje užitočné kritériá na správny výkon tohto preskúmania. ( 7 )

31.

Vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Louloudakis (C‑262/99, EU:C:2001:407), Súdny dvor v bode 69 rozhodol, že „hoci určité požiadavky na sankcionovanie a prevenciu pripúšťajú, aby vnútroštátne právne predpisy stanovili sankcie s určitým stupňom prísnosti, nemožno vylúčiť, že sa [tieto sankcie] ukážu ako neprimerané a znamenajú tak prekážku danej slobody [v prejednávanej veci slobodného pohybu osôb a tovaru], v rozsahu, v akom zahrňujú pokuty stanovené paušálne len na základe kritéria, akým je objem valcov motorového vozidla bez ohľadu na opotrebovanie vozidla, a zaplatenie poplatku, ktorý môže dosahovať až desaťnásobok poplatkov, o ktoré ide. Sankcia založená na jedinom kritériu, ktorým je objem valcov, môže byť neprimeraná vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania, najmä ak je spojená s inou vysokou sankciou ukladanou za rovnaké porušenie. To isté platí, pokiaľ ide o sankcie, ktoré môžu dosiahnuť násobok dotknutých poplatkov, napríklad ich desaťnásobok“.

32.

Súdny dvor logicky rozhoduje sám, pokiaľ ide o sankcie stanovené samotným právom Únie bez odkazu na vnútroštátny súd.

33.

Napríklad vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Billerud Karlsborg a Billerud Skärblacka (C‑203/12, EU:C:2013:664) ( 8 ), Súdny dvor rozhodol, že „rozhodnutie týkajúce sa proporcionality aktu Únie nemôže závisieť od retrospektívnych posúdení jeho stupňa účinnosti. Keďže je úlohou normotvorcu Únie posúdiť budúce účinky prijímanej právnej úpravy, hoci tieto účinky sa nedajú presne predvídať, jeho posúdenie možno kritizovať, iba ak je zjavne nesprávne z hľadiska skutočností, ktoré mu boli známe v čase prijatia predmetnej právnej úpravy“ ( 9 ).

34.

Súdny dvor na tomto základe rozhodol, že „pokutu za prekročenie emisií stanovenú smernicou 2003/87 nemožno považovať za pokutu, ktorá by z dôvodu nemožnosti vnútroštátneho súdu zmeniť jej sumu bola v rozpore so zásadou proporcionality“. ( 10 ) Poznamenávam, že Súdny dvor sa v rozsudku Louloudakis (C‑262/99, EU:C:2001:407) domnieval, že pokuty stanovené paušálne bez zohľadnenia súboru kritérií sa môžu „ukázať ako neprimerané“ (pozri body 69 až 71).

35.

V nadväznosti na tieto pripomienky sa zdá, že judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa proporcionality sankcií, ktorá ponecháva úlohu výkonu preskúmania vnútroštátnym súdom, je založená hlavne na konkrétnych okolnostiach každej veci, pričom zohľadňuje typ a závažnosť porušenia, možnosť orgánov viac či menej jednoducho predvídať stupeň účinnosti systému represií, spôsob výpočtu sankcie a kritériá, ktorým tento výpočet podlieha.

36.

Ako uvádza Komisia vo svojich písomných pripomienkach, správne pokuty, ktorými sa sankcionuje neohlásenie peňažných prostriedkov v hotovosti na hraniciach, boli predmetom preskúmania Európskeho súdu pre ľudské práva s ohľadom na článok 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

37.

Podľa môjho názoru je potrebné preskúmať aj túto vec z hľadiska vlastníckeho práva zakotveného článkom 17 Charty, najmä ak nariadenie č. 1889/2005 vo svojom odôvodnení 15 uvádza, že „rešpektuje základné práva a dodržiava zásady… prevzaté [Chartou]“, ktorá sa podľa jej článku 51 ods. 1 uplatňuje vtedy, ak členské štáty vykonávajú právo Únie.

38.

Vzhľadom na to, že článok 17 Charty zodpovedá článku 1 protokolu č. 1 k uvedenému dohovoru, judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vydaná v tejto oblasti môže byť v predmetnej veci užitočná, keďže Charta dovoľuje, aby právo Únie priznávalo „širší rozsah ochrany“ ( 11 ).

39.

Európsky súd pre ľudské práva sa zaoberal tromi vecami, ktoré sú zo skutkového hľadiska takmer totožné s prejednávanou vecou: Ismajlov v. Rusko ( 12 ), Grifhorst v. Francúzsko ( 13 ) a Moon v. Francúzsko ( 14 ).

40.

Dňa 17. novembra 2002 prišiel pán Ismajlov, azerbajdžanský štátny príslušník, do Moskvy, pričom mal pri sebe sumu 21348 USD, predstavujúcu predajnú cenu domu nachádzajúceho sa v Baku (Azerbajdžan), ktorý zdedil po svojej matke. Príslušníkom colnej správy však ohlásil, že má pri sebe len 48 USD, hoci podľa ruského práva existuje povinnosť ohlásiť akúkoľvek sumu presahujúcu 10000 USD. Počas následnej kontroly bola zvyšná časť sumy nájdená v jeho batožine. Bol teda obvinený z pašovania a dotknutá suma bola zabavená ako dôkaz. Pán Ismajlov bol odsúdený na podmienečný trest odňatia slobody, pričom ruské súdy odovzdali predmetnú sumu colným orgánom, ktoré ju zhabali.

41.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva na to, „aby sa zásah [do vlastníckeho práva] považoval za primeraný, musí zodpovedať skôr závažnosti zisteného porušenia, t. j. nesplnenia ohlasovacej povinnosti, než závažnosti prípadného, v tejto fáze nezisteného, porušenia, akým je trestný čin prania špinavých peňazí alebo daňového podvodu“ ( 15 ).

42.

Európsky súd pre ľudské práva dodal, že zhabanie neslúži ako náhrada peňažnej škody spôsobenej štátu, „keďže [štátu] nebola spôsobená nijaká strata v dôsledku toho, že žalobca neohlásil [predmetnú] sumu, ale má za cieľ odradiť a potrestať“ ( 16 ).

43.

Európsky súd pre ľudské práva dospel k záveru, že „[ruská] vláda presvedčivým spôsobom nepreukázala, ba dokonca ani netvrdila, že táto sankcia [t. j. zhabanie] sama osebe nie je dostačujúca na dosiahnutie zamýšľaného odstrašujúceho a represívneho cieľa, ako aj na predchádzanie neplnenia ohlasovacej povinnosti. Za týchto okolností je uloženie opatrenia spočívajúceho v zhabaní ako dodatočnej sankcie… neprimerané v rozsahu, v akom kladie na žalobcu ‚individuálne a nadmerné zaťaženie‘“ ( 17 ).

44.

Vec Grifhorst v. Francúzsko je podobná predchádzajúcej veci v tom zmysle, že ustanovenia francúzskeho práva dotknuté v tejto veci (najmä články 464 a 465 colného kódexu) sú ustanoveniami, ktorými sa vo Francúzsku vykonávajú články 3 a 9 nariadenia č. 1889/2005.

45.

Dňa 29. januára 1996 bol pán Grifhorst podrobený francúzskej colnej kontrole na francúzsko‑andorrskej hranici. Rovnako ako v prejednávanej veci, aj pán Grifhorst odpovedal na otázku príslušníkov colnej správy, či preváža sumy podliehajúce ohlasovacej povinnosti, položenú v angličtine a španielčine, záporne. Vozidlo aj pán Grifhorst boli prehľadaní a príslušníci colnej správy objavili v schránkach uvedeného vozidla 500000 holandských guldenov (NLG), t. j. 233056 eur. Pán Grifhorst počas výsluchu uviedol, že žije v Andorre a vybral si predmetnú sumu z banky v Andorre na účely kúpy domu v Amsterdame.

46.

Na rozdiel od prejednávanej veci príslušníci colnej správy zaistili celú sumu, ktorú pán Grifhorst prevážal.

47.

Francúzske orgány sa potom na rozdiel od postupu, ktorý zvolili maďarské úrady v prejednávanej veci, obrátili v súvislosti s informáciami o činnostiach pána Grifhorsta na holandské orgány, ktoré im oznámili, že majú vedomosť o pánovi Grifhorstovi najmä v súvislosti so skutkami vydierania a vymáhania peňazí, únosu a držania strelnej zbrane, ktorých sa dopustil v roku 1983. Holandské orgány tiež spresnili, že jediná známa činnosť pána Grifhorsta súvisí s realitami, medzinárodne vyšetrovanie vedené Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou a Holandským kráľovstvom nepokročilo a je podozrivý z prania špinavých peňazí v prospech tretích osôb, avšak nie je možné predložiť o tom nijaký konkrétny doplňujúci dôkaz.

48.

Pán Grifhorst bol predvolaný pred Tribunal correctionnel de Perpignan (Trestný súd v Perpignane) (Francúzsko), ktorý ho rozsudkom z 8. októbra 1998 uznal vinným zo spáchania trestného činu nesplnenia povinnosti ohlásenia súm alebo cenných papierov, stanovenej článkom 464 colného kódexu, a odsúdil ho na trest zhabania celej sumy a zaplatenie pokuty vo výške polovice neohlásenej sumy (225000 NLG, t. j. 116828 eur) na základe článku 465 colného kódexu.

49.

Cour d’appel de Montpellier (Odvolací súd v Montpellieri) (Francúzsko) potvrdil tento rozsudok a zamietol jeho žiadosť o podanie návrhu na začatie prejudiciálne konania na Súdny dvor. Cour de cassation (Francúzsko) taktiež zamietol jeho odvolanie. V nadväznosti na toto zamietnutie podal pán Grifhorst žalobu na Európsky súd pre ľudské práva pre porušenie jeho vlastníckeho práva zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

50.

Európsky súd pre ľudské práva najskôr uviedol, že „jediná trestná činnosť, ktorú [možno] použiť proti [pánovi Grifhorstovi], spočíva v skutočnosti, že pri prechode francúzsko‑andorrskej hranice neohlásil hotovosť, ktorú prevážal, pričom vláda navyše ani netvrdila, že prevážané sumy pochádzajú z protiprávnej činnosti alebo sú na takúto činnosť určené“ ( 18 ).

51.

Európsky súd pre ľudské práva sa stotožnil s názorom Komisie uvedeným v odôvodnenom stanovisku, ktoré zaslala Francúzskej republike v súvislosti s otázkou zlučiteľnosti článku 465 colného kódexu s právom Únie, a rovnako sa domnieval, že „sankcia musí zodpovedať závažnosti zisteného porušenia, t. j. nesplnenia ohlasovacej povinnosti, a nie závažnosti prípadného, v tejto fáze nezisteného, porušenia, akým je trestný čin prania špinavých peňazí alebo daňového podvodu“ ( 19 ).

52.

Európsky súd pre ľudské práva potom spomenul zmenu a doplnenie znenia tohto článku 465, vykonané v roku 2004 v nadväznosti na odôvodnené stanovisko Komisie. Na základe tohto nového znenia už zhabanie nebolo automatické a bolo možné o ňom rozhodnúť, najneskôr do uplynutia lehoty v trvaní najviac šesť mesiacov, počas ktorej bola neohlásená suma zabavená, iba ak existovali dôkazy alebo rozumné dôvody domnievať sa, že dotknutá osoba sa dopustila iných porušení colného kódexu. Pokuta bola stanovená vo výške 25 % sumy, ktorej sa porušenie týkalo. ( 20 )

53.

Za týchto okolností Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že „… systém[, akým je systém zavedený zmenou a doplnením z roku 2004], umožňuje zachovávať správnu rovnováhu medzi požiadavkami verejného záujmu a ochranou základných práv jednotlivca“ ( 21 ), pričom súbeh „zhabania a pokuty bol s ohľadom na nesplnenie povinnosti neprimeraný“ ( 22 ).

54.

Vec Moon v. Francúzsko sa zaoberala rovnakou problematikou ako vec Grifhorst v. Francúzsko, pričom jediným významným rozdielom bolo, že uložená pokuta bola stanovená vo výške 25 % neohlásenej sumy.

55.

Európsky súd pre ľudské práva potvrdil svoj rozsudok Grifhorst v. Francúzsko, keď rozhodol, že súbeh zhabania a pokuty predstavuje 125 % neohlásenej sumy, a preto je neprimeraný. ( 23 )

56.

Ako uvádza Komisia, cieľom nariadenia č. 1889/2005 je doplniť mechanizmus práva Únie na predchádzanie prania špinavých peňazí zabezpečením určitej úrovne kontroly pohybu peňažných prostriedkov v hotovosti prepravovaných cez hranice Únie a zhromažďovať informácie o takomto pohybe. ( 24 )

57.

Systém kontroly zavedený nariadením č. 1889/2005 tak stanovuje ohlasovaciu povinnosť pre každú sumu vo výške 10000 eur alebo viac. ( 25 ) Podľa tohto systému sa v prípade nesplnenia tejto povinnosti uplatnia „účinné, primerané a odradzujúce“ sankcie, ktoré sú členské štáty povinné zaviesť do svojho vnútroštátneho práva ( 26 ), pričom tieto môžu byť sprevádzané zaistením neohlásených peňažných prostriedkov v hotovosti na základe rozhodnutia vydaného v správnom konaní v súlade s podmienkami ustanovenými vo vnútroštátnych právnych predpisoch ( 27 ).

58.

Zo štruktúry tohto systému teda jasne vyplýva, ako to uvádza Komisia, že pokutami zavedenými členskými štátmi sa trestá len zistené porušenie, t. j. nesplnenie ohlasovacej povinnosti, a nie prípadné nezistené porušenie, akým je pranie špinavých peňazí alebo daňový podvod.

59.

Ako sa uvádza v článku 3 ods. 2 písm. e) nariadenia č. 1889/2005 ( 28 ), vnútroštátnym orgánom prislúcha, aby vždy overili pôvod neohlásených peňažných prostriedkov v hotovosti a ich zamýšľané použitie, ako to urobili francúzske orgány vo veci Grifhorst v. Francúzsko, pričom túto ich úlohu uľahčujú ustanovenia týkajúce sa výmeny informácií uvedené v článkoch 6 a 7 tohto nariadenia.

60.

Nemzeti Adó‑ és Vámhivatal Dél‑alföldi Regionális Vám‑ és Pénzügyőri Főigazgatósága na pojednávaní uviedlo, že pre príslušníkov colnej správy je zložité získať na hranici dôkazy o trestných činoch spojených s neohlásenými peňažnými prostriedkami v hotovosti, akými sú pranie špinavých peňazí alebo daňový podvod. Článok 4 ods. 2 však práve na uľahčenie tejto úlohy stanovuje, že peňažné prostriedky v hotovosti môžu byť dočasne zaistené na základe rozhodnutia vydaného v správnom konaní.

61.

Ak je preukázaná zákonnosť pôvodu a zamýšľaného použitia neohlásených peňažných prostriedkov, ako to bolo vo veciach Ismajlov v. Rusko ( 29 ) a Moon v. Francúzsko ( 30 ), alebo ak túto zákonnosť nemožno spochybniť, ako to bolo vo veci Grifhorst v. Francúzsko ( 31 ), je možné uložiť iba sankciu stanovenú vnútroštátnym právom na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1889/2005, t. j. v prejednávanej veci pokutu.

62.

Sankciu zhabania možno naopak uložiť v prípade, ak je preukázaná nezákonnosť pôvodu alebo zamýšľaného použitia predmetných peňažných prostriedkov v súlade s ustanoveniami vnútroštátneho práva a túto sankciu možno kumulovať so sankciou stanovenou vnútroštátnym právom na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1889/2005.

63.

Je potrebné spresniť, že vzhľadom na to, že pokuta sa netýka pôvodu alebo použitia neohlásených peňažných prostriedkov v hotovosti, nemôže sa líšiť v závislosti od zákonnosti alebo nezákonnosti pôvodu alebo použitia predmetnej sumy.

64.

Pre zhrnutie uvádzam, že ako už rozhodol Európsky súd pre ľudské práva, aby bola pokuta uložená v prípade nesplnenia ohlasovacej povinnosti primeraná, musí „zodpovedať závažnosti zisteného porušenia, t. j. nesplnenia ohlasovacej povinnosti“ ( 32 ).

65.

Na úvod je potrebné pripomenúť, ako už uviedla Komisia na pojednávaní, že sankcie stanovené členskými štátmi na základe článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1889/2005, sa veľmi líšia tak z hľadiska výpočtu pokuty (percentuálny podiel neohlásenej sumy alebo čiastka, ktorú príslušné orgány stanovia v rozpätí zákonom stanovenej minimálnej a maximálnej sumy), ako aj čiastok, ku ktorým môžu tieto systémy dospieť (od 1200 eur v Estónsku po maximálnu pokutu vo výške 1 milión eur v Nemecku).

66.

V tomto kontexte sa mi systém pokút, ktorý zaviedol maďarský zákonodarca a ktorý stanovuje postupnosť pokút v závislosti od výšky neohlásenej sumy, sám osebe nezdá neštandardný.

67.

Niektoré parametre tohto systému sa mi však zdajú v rozpore s nariadením č. 1889/2005.

68.

Predovšetkým, ako na pojednávaní potvrdilo Nemzeti Adó‑ és Vámhivatal Dél‑alföldi Regionális Vám‑ és Pénzügyőri Főigazgatósága, keďže maďarská právna úprava nevyužila možnosť stanovenú v článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1889/2005 zaistiť neohlásené peňažné prostriedky v hotovosti na základe rozhodnutia vydaného v správnom konaní, maďarské orgány dočasne nezaistili peňažné prostriedky v hotovosti nájdené u pána Chmielewského pri prekročení srbsko‑maďarskej hranice. ( 33 )

69.

Navyše hoci sa zdá, že pán Chmielewski povedal maďarským príslušníkom colnej správy, že má pri sebe dotknutú sumu, lebo mal v pláne kúpiť dom v Bulharsku, ale do Poľska sa vracia bez toho, aby kúpu zrealizoval, zo spisu nevyplýva, že by sa maďarské orgány pokúšali preukázať pôvod dotknutých peňažných prostriedkov v hotovosti. Na tento účel mohli požiadať o pomoc poľské orgány, čo však neurobili. V tomto zmysle teda neuplatnili článok 3 ods. 2 bod e) nariadenia č. 1889/2005.

70.

Keďže však základným cieľom nariadenia č. 1889/25 je zefektívniť boj proti praniu špinavých peňazí a daňovým podvodom, a to najmä prostredníctvom spolupráce medzi členskými štátmi uľahčenej článkom 6 tohto nariadenia, členské štáty musia nevyhnutne prešetriť pôvod a určenie dotknutých peňažných prostriedkov a nie zastaviť sa pri jednoduchom konštatovaní a uložení sankcie za nesplnenie ohlasovacej povinnosti, čo znamená, že tieto peňažné prostriedky môžu byť počas tohto vyšetrovania dočasne zaistené.

71.

Zdá sa mi, že systém výkonu nariadenia č. 1889/2005 zavedený zákonom č. XLVIII z roku 2007 namiesto toho, aby stanovoval podmienky, za akých je možné zaistiť neohlásené peňažné prostriedky v hotovosti na základe rozhodnutia vydaného v správnom konaní v súlade s článkom 4 ods. 2 tohto nariadenia, je založený na jednoduchom zohľadnení možnosti, iba prostredníctvom odstupňovania pokút, že pôvod a zamýšľané použitie neohlásených peňažných prostriedkov v hotovosti sú nezákonné.

72.

Takýto systém, v ktorom sa v pokute súvisiacej s dotknutými sumami spája domnienka nezákonnosti pôvodu alebo určenia týchto súm s nesplnením ohlasovacej povinnosti, sa mi však zdá byť v rozpore s článkom 3 ods. 2 a článkom 4 ods. 2 nariadenia č. 1889/2005.

73.

Zákon č. XLVIII z roku 2007 totiž tým, že sa nezaoberá otázkami pôvodu a zamýšľaného použitia neohlásených peňažných prostriedkov v hotovosti a neumožňuje dočasné zaistenie týchto prostriedkov na základe rozhodnutia vydaného v správnom konaní s cieľom umožniť maďarským orgánom rozhodnúť, či je potrebné vydať rozhodnutie o zhabaní ( 34 ), nerešpektuje pravidlá stanovené nariadením a ohrozuje jeho účinnosť.

74.

V tomto rámci, v ktorom už neexistuje možnosť, aby vnútroštátny súd dočasne zaistil neohlásené peňažné prostriedky v hotovosti s cieľom ich možného zhabania za predpokladu, že by sa preukázala nezákonnosť ich pôvodu alebo zamýšľaného použitia, je potrebné preskúmať proporcionalitu uloženej pokuty s ohľadom na vyššie uvedené problémy so zlučiteľnosťou zákona č. XLVIII z roku 2007 s nariadením č. 1889/2005.

75.

Systém pokút zavedený § 5/A zákona č. XLVIII z roku 2007 neponecháva príslušným orgánom nijaký rozhodovací priestor na odchýlenie sa od vopred stanovenej výšky pokuty. Táto výška pokuty sa navyše automaticky zvyšuje v závislosti od výšky neohlásenej sumy (t. j. 10 %, ak ide o sumu v rozpätí 10000 až 20000 eur, 40 %, ak ide o sumu od 20000 do 50000 eur, a 60 % v prípade akejkoľvek sumy vyššej ako 50000 eur).

76.

Jediným faktorom výmery pokuty je tak výška neohlásenej sumy.

77.

Komisia tomuto systému vytýka, že príslušným orgánom neumožňuje zohľadniť okolnosti každého osobitného prípadu, ako napríklad úmyselné alebo opakované neohlásenie, čo by podľa Komisie mohlo vyústiť do zníženia alebo dokonca zrušenia pokuty, ak by osoba, ktorá sa porušenia dopustila, mohla neskôr preukázať zákonnosť pôvodu a určenia neohlásenej sumy. Komisia sa domnieva, že v takom prípade by všeobecný záujem nebol napriek nesplneniu ohlasovacej povinnosti poškodený.

78.

Hoci som práve pripomenul, že nariadenie č. 1889/2005 ukladá povinnosť prešetriť pôvod a zamýšľaný účel dotknutej sumy pri kontrole stanovenej článkom 4 ods. 1 nariadenia č. 1889/2005, nie som o tejto kritike presvedčený.

79.

Hoci totiž nariadenie č. 1889/2005 nebráni takému systému, aký navrhuje Komisia, ktorý by vnútroštátnym colným alebo súdnym orgánom umožňoval zohľadniť osobitné okolnosti každej veci, domnievam sa, že podobný systém by v nijakom prípade nemohol dospieť k neuloženiu pokuty za porušenie ohlasovacej povinnosti stanovenej v článku 9 ods. 1 nariadenia č. 1889/2005, ktorý výslovne stanovuje, že členské štáty „zaved[ú] sankcie, ktoré sa uplatňujú v prípadoch nesplnenia ohlasovacej povinnosti ustanovenej v článku 3“.

80.

Okrem toho systémy, ktoré rovnako ako systém stanovený zákonom č. XLVIII z roku 2007 neumožňujú zohľadniť osobitné okolnosti každej veci, nie sú podľa mňa zo samotného tohto dôvodu v rozpore s nariadením č. 1889/2005. Prečo totiž ponechávať príslušným orgánom mieru voľnej úvahy pri správnom priestupku nesplnenia ohlasovacej povinnosti, ktorý mal normotvorca Únie v úmysle jednoducho len konštatovať nezávisle od ostatných trestných činov, akými sú pranie špinavých peňazí, financovanie terorizmu, daňové podvody, zatajenie, krádež, zisky z obchodovania s drogami alebo pašovanie, a taktiež nezávisle od akéhokoľvek úmyslu?

81.

Podľa môjho názoru sú členské štáty oprávnené zavádzať systémy pokút, ktoré sú jednoduché, účinné a odradzujúce a ktoré zaobchádzajú so všetkými dotknutými osobami rovnako, pričom si vyhradzujú rozdielnu analýzu pre sankcionovanie iných porušení, než je nesplnenie ohlasovacej povinnosti.

82.

Hoci pokuta, ktorej výška je progresívna v závislosti od neohlásenej sumy peňažných prostriedkov v hotovosti, bezpochyby môže dosahovať svoj cieľ podporovať plnenie a trestať neplnenie ohlasovacej povinnosti, mám tendenciu považovať najvyššiu sadzbu progresivity zvolenú maďarskou právnou úpravou za neprimeranú. Bez toho, aby som sa podobne ako Európsky súd pre ľudské práva ( 35 ) domnieval, že by sa mala uplatňovať rovnaká sadzba (v prejednávanej veci 25 %) bez ohľadu na výšku neohlásenej sumy, zdá sa mi, že pokuta vo výške 60 % celej sumy, pokiaľ táto suma presahuje 50000 eur, možno inšpirovaná predpokladanou existenciou iných porušení alebo úmyslom ich spáchania, sa na účely sankcionovania samotného porušenia obmedzuje na opatrenie, ktoré má povahu zhabania, a nezabezpečuje správnu rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu a požiadavkou ochrany vlastníckeho práva priznaného článkom 17 Charty.

83.

Na záver uvediem dve poznámky. Poukazujem na skutočnosť uvedenú Komisiou na pojednávaní, pričom ju neprezentujem ako rozhodujúcu, že spomedzi členských štátov, ktoré rovnako ako Maďarsko zvolili pokutu zodpovedajúcu percentuálnemu podielu neohlásenej sumy, žiaden nestanovil tak vysokú sadzbu, pričom tieto sadzby sa pohybujú v rozpätí od 5 do 50 % a táto najvyššia sadzba je v jednom členskom štáte vyhradená len pre prípad výnimočných okolností.

84.

Napokon pripomínam, že zhabanie všetkých dotknutých finančných prostriedkov je úplne primerané v prípade, ak sa nepreukáže zákonný pôvod a určenie predmetných súm bez toho, aby boli dotknuté iné sankcie za iné prípadne zistené porušenia.

85.

Navrhujem teda, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Kecskeméti Közigagatási és Munkaügyi Bíróság, takto:

Článok 9 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1889/2005 z 26. októbra 2005 o kontrole peňažných prostriedkov v hotovosti, ktoré vstupujú do Spoločenstva alebo vystupujú zo Spoločenstva, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni sankcii, aká je stanovená v § 5/A ods. 1 bode c) zákona č. XLVIII z roku 2007, v rozsahu, v akom stanovuje sadzbu pokuty vo výške 60 % neohlásenej sumy presahujúcej 50000 eur bez možnosti zaistiť túto sumu počas doby potrebnej na prešetrenie jej pôvodu a určenia.