1. 

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania je pre Súdny dvor prvou príležitosťou na výklad dvoch smerníc prijatých na základe článku 82 ods. 2 ZFEÚ. Tieto smernice sú právnym základom na prijatie minimálnych pravidiel na uľahčenie vzájomného uznávania rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí, ako aj policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach s cezhraničným rozmerom. Konkrétne článok 82 ods. 2 druhý pododsek písm. b) ZFEÚ umožňuje Európskemu parlamentu a Rade Európskej únie prijímať minimálne pravidlá v oblasti práv jednotlivcov v trestnom konaní.

2. 

Dvomi smernicami, o ktorých výklad sa žiada, sú jednak smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní ( 2 ) a jednak smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní ( 3 ).

3. 

Prvá otázka bude pre Súdny dvor príležitosťou na spresnenie rozsahu práva na tlmočenie a preklad v prípade podania opravného prostriedku proti trestnému rozkazu v inom jazyku ako jazyku konania.

4. 

Druhá otázka sa týka toho, či nemecká právna úprava, ktorá stanovuje spôsob doručovania trestných rozkazov splnomocnencom na doručovanie písomností, ktorí ich následne zašlú obvineným osobám ( 4 ) ako obyčajné zásielky, spĺňa požiadavky stanovené smernicou 2012/13, a najmä práva na informácie o obvinení stanovené v článku 6 tejto smernice.

5.

Smernica 2010/64 upravuje právo na tlmočenie a preklad v trestnom konaní. Je prvým nástrojom, ktorý bol v Európskej únii prijatý s cieľom posilniť procesné záruky podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní prostredníctvom stanovenia minimálnych pravidiel v súlade s článkom 82 ods. 2 druhým pododsekom písm. b) ZFEÚ.

6.

V odôvodneniach 14, 17 a 33 tejto smernice sa uvádza:

…

…

7.

Článok 1 smernice 2010/64 s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ znie:

„1.   Touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na tlmočenie a preklad v trestnom konaní a konaní týkajúcom sa výkonu európskeho zatýkacieho rozkazu.

2.   Právo uvedené v odseku 1 sa vzťahuje na osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu úradným oznámením alebo inak dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená konečné rozhodnutie o otázke, či podozrivé alebo obvinené osoby spáchali trestný čin, pričom sa v prípade potreby vzťahuje aj na odsúdenie a rozhodnutie o každom opravnom prostriedku.

…“

8.

Článok 2 tejto smernice s názvom „Právo na tlmočenie“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nehovoria jazykom príslušného trestného konania alebo mu nerozumejú, bezodkladne poskytlo tlmočenie počas trestného konania pred vyšetrovacími a justičnými orgánmi vrátane policajného výsluchu, všetkých súdnych pojednávaní a akýchkoľvek potrebných predbežných pojednávaní.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby tam, kde je to potrebné na zabezpečenie spravodlivého procesu, bolo k dispozícii tlmočenie komunikácie medzi podozrivými alebo obvinenými osobami a ich právnym zástupcom v priamej súvislosti s akýmkoľvek výsluchom alebo pojednávaním počas konania alebo s podaním opravného prostriedku alebo inými procesnými žiadosťami.

…

8.   Kvalita tlmočenia poskytovaného podľa tohto článku musí byť postačujúca na zabezpečenie spravodlivého procesu, čo sa dosiahne najmä zabezpečením toho, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní boli oboznámené s prípadom, ktorý sa proti nim vedie, a aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu.“

9.

Článok 3 uvedenej smernice s názvom „Právo na preklad základných dokumentov“ znie:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nerozumejú jazyku dotknutého trestného konania, v primeranom čase poskytol písomný preklad všetkých dokumentov, ktoré sú základné na zabezpečenie toho, aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu a zaručenie spravodlivého procesu.

2.   Medzi základné dokumenty patrí každé rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody, každá obžaloba alebo obvinenie a každý rozsudok.

3.   Príslušné orgány rozhodnú o tom, či sú v každom danom prípade ešte iné základné dokumenty. Podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich právny zástupca môžu na tento účel podať odôvodnenú žiadosť.

…“

10.

Smernica 2012/13 je druhý nástroj prijatý v Únii na účely posilnenia procesných záruk podozrivých alebo obvinených osôb v trestných veciach. Upravuje právo na informácie v trestnom konaní.

11.

V odôvodneniach 27, 28, 40 a 41 smernice sa uvádza:

…

12.

Článok 1 uvedenej smernice definuje jej predmet úpravy takto:

„Touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim. …“

13.

Článok 2 ods. 1 smernice 2012/13 vymedzuje rozsah jej pôsobnosti takto:

„Táto smernica sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku.“

14.

Článok 3 tejto smernice vymedzuje právo uvedených osôb na informácie o ich právach takto:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie:

…

…“

15.

Podľa článku 6 uvedenej smernice s názvom „Právo na informácie o obvinení“:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivým alebo obvineným osobám boli poskytnuté informácie o trestnom čine, zo spáchania ktorého sú podozrivé alebo obvinené. Tieto informácie sa poskytnú bezodkladne v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu.

…

3.   Členské štáty zabezpečia, aby sa najneskôr pri podaní obžaloby súdu poskytli podrobné informácie o obvinení vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu.

…“

16.

§ 184 ústavného zákona o súdoch (Gerichtsverfassungsgesetz, ďalej len „GVG“) stanovuje, že súdnym jazykom je nemčina.

17.

§ 187 GVG v znení zmien a doplnení po transpozícii smerníc 2010/64 a 2012/13 stanovuje:

„1.   Pre obvineného alebo odsúdeného, ktorý neovláda nemecký jazyk alebo má sluchové či rečové postihnutie, súd prizve tlmočníka alebo prekladateľa, ak je to nevyhnutné pre výkon jeho práv v trestnom konaní. V jazyku, ktorému obvinený rozumie, ho súd poučí o tom, že v tejto súvislosti môže pre celé trestné konanie bezplatne požiadať o prizvanie tlmočníka alebo prekladateľa.

2.   Z hľadiska uplatnenia procesných práv obvineného, ktorý neovláda nemecký jazyk, je spravidla nevyhnutný písomný preklad rozhodnutí o obmedzení osobnej slobody, ako aj o podaní obžaloby, trestných rozkazov a rozsudkov, ktoré nenadobudli právoplatnosť. …

…“

18.

Podľa § 132 ods. 1 Trestného poriadku (Strafprozessordnung, ďalej len „StPO“) sa zloženie záruky a splnomocnenie na doručovanie písomností upravuje takto:

„Ak obvinený, ktorý je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, nemá v oblasti pôsobnosti tohto zákona trvalé bydlisko alebo pobyt, ale nie sú splnené podmienky na vzatie do väzby, možno na zaistenie uskutočnenia trestného konania nariadiť, aby obvinený:

19.

§ 410 StPO týkajúci sa odporu proti trestnému rozkazu znie:

„1.   Obvinený môže proti trestnému rozkazu na súde, ktorý trestný rozkaz vydal, podať v lehote dvoch týždňov od doručenia odpor písomne alebo do zápisnice pracoviska súdu. …

…

3.   Pokiaľ sa proti trestnému rozkazu nepodal včas odpor, je tento rozkaz rovnocenný s právoplatným rozsudkom.“

20.

Pri policajnej kontrole uskutočnenej 25. januára 2014 na území Spolkovej republiky Nemecko sa zistilo, že pán Covaci, rumunský štátny príslušník, viedol motorové vozidlo, pre ktoré nebola uzatvorená platná zmluva o povinnom poistení zodpovednosti vlastníka vozidla za škodu, a že tzv. zelená poistná karta, ktorú predložil, bola falšovaná.

21.

Pán Covaci sa v nadväznosti na to podrobil s pomocou tlmočníka policajnému výsluchu.

22.

Pri tejto príležitosti pán Covaci, ktorý nemal v oblasti pôsobnosti nemeckého zákona ani trvalé bydlisko, ani pobyt, udelil v rumunskom jazyku neodvolateľné písomné splnomocnenie na preberanie písomností trom úradníkom Amtsgerichtu Laufen (Nemecko). V tomto splnomocnení je uvedená poznámka, že súdne písomnosti sa doručujú týmto splnomocnencom a že lehoty na podanie opravných prostriedkov začínajú plynúť už doručením splnomocnencom na doručovanie písomností.

23.

Staatsanwaltschaft Traunstein (Prokuratúra v Traunsteine, Nemecko) potom po skončení vyšetrovania 18. marca 2014 podala na Amtsgerichte Laufen návrh na vydanie trestného rozkazu. V tomto návrhu sa požaduje doručenie trestného rozkazu pánovi Covacimu pre všetky skutky na účely uloženia peňažného trestu.

24.

Trestný rozkaz sa vydáva v rámci konania o trestnom rozkaze, ktoré umožňuje jednostranne stanoviť trest bez pojednávania. Trestný rozkaz vydá na žiadosť prokuratúry súd pre menej závažné trestné činy, pri ktorých nie je nutná účasť obvineného. Trestný rozkaz je predbežné rozhodnutie. Po uplynutí dvojtýždňovej lehoty na podanie odporu, ktorá plynie od doručenia trestného rozkazu, v prípade potreby od jeho doručenia splnomocnencom obvineného, je rovnocenný právoplatnému rozsudku. Odpor môže byť podaný v predpísanej lehote písomne alebo do zápisnice pracoviska súdu, a na jeho základe sa uskutoční súdne pojednávanie.

25.

Staatsanwaltschaft Traunstein vo svojom návrhu požadovala doručenie trestného rozkazu obvinenému prostredníctvom splnomocnencov na doručovanie písomností a okrem toho požadovala, aby sa prípadné písomné vyhlásenia vrátane podania opravného prostriedku proti trestnému rozkazu museli formulovať v nemeckom jazyku.

26.

Amtsgericht Laufen prejednávajúci návrh na vydanie trestného rozkazu má pochybnosti o zlučiteľnosti návrhu, ktorý podala Staatsanwaltschaft Traunstein, so smernicami 2010/64 a 2012/13. Okrem toho si tento vnútroštátny súd kladie otázku, či povinnosť podať opravný prostriedok proti trestnému rozkazu v nemeckom jazyku stanovená v článku 184 GVG je v súlade s ustanoveniami smernice 2010/64, ktorými sa stanovuje bezplatná jazyková pomoc obvineným osobám v trestnom konaní. Okrem toho má tento súd pochybnosti o zlučiteľnosti spôsobu doručenia trestného rozkazu prostredníctvom splnomocnenca na doručovanie písomností formou obyčajnej zásielky so smernicou 2012/13, a najmä s právom na informácie o obvinení.

27.

Amtsgericht Laufen preto rozhodol prerušiť konanie o vydaní trestného rozkazu a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

28.

Smernice prijaté na základe článku 82 ZFEÚ sa majú vykladať podľa cieľov týkajúcich sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, a najmä cieľov v oblasti súdnej spolupráce v trestných veciach.

29.

Podľa článku 82 ods. 1 ZFEÚ súdna spolupráca v trestných veciach vychádza zo zásady vzájomného uznávania rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí. Z článku 82 ods. 2 druhého pododseku písm. b) ZFEÚ tiež vyplýva, že normotvorca Únie môže ustanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa práv jednotlivcov v trestnom konaní s cieľom uľahčiť vzájomné uznávanie rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí, ako aj policajnú a súdnu spoluprácu v trestných veciach.

30.

Je zrejmé, že tieto pravidlá nazvané „minimálnymi“, ale v skutočnosti stanovujúce hlavné zásady vrátane zásad v oblasti práva na obhajobu a dodržiavania práva na spravodlivý proces, od ktorých sa členské štáty nemôžu odchýliť, majú vytvoriť, resp. posilniť vzájomnú dôveru, ako základ vzájomného uznávania rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí, ktorý je základným kameňom budovania priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

31.

Pokiaľ ide o výklad týchto tzv. minimálnych pravidiel a všeobecnejšie znenia smerníc ustanovujúcich tieto pravidlá, podľa môjho názoru má tri dôsledky.

32.

Po prvé výraz „minimálne pravidlá“, pred ktorým osobne dávam prednosť výrazu „nederogovateľné pravidlá“, by sa nemal vykladať zjednodušene, ako to veľakrát býva nie bez bočných úmyslov, ako pravidlá menšieho významu. Ako som práve uviedol, v skutočnosti sú tieto pravidlá záväzným základom procesných zásad zabezpečujúcim výkon a dodržanie procesných práv v trestnom konaní, ktoré sú základom spoločných hodnôt, vďaka ktorým je Únia systémom založeným na zásade právneho štátu.

33.

Po druhé vzhľadom na to, čo už bolo uvedené, by sa pravidlá prijaté na základe článku 82 ods. 2 ZFEÚ mali vykladať podľa vlastného významu slov, aby sa zabezpečila ich plná účinnosť, pretože výkladom, ktorý posilní ochranu práv, sa súčasne posilní aj vzájomná dôvera, čím sa uľahčí vzájomné uznávanie rozsudkov a iných súdnych rozhodnutí. Zúženie rozsahu týchto pravidiel doslovným výkladom ustanovení môže viesť k narušeniu vzájomného uznávania, a teda aj budovania priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti.

34.

Po tretie povinnosť normotvorcu Únie pripomenutá v článku 82 ods. 2 prvom pododseku poslednej vete ZFEÚ zohľadniť rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov spôsobuje, že nemožno stanoviť jednotný procesný systém. Štátne procesné systémy však budú musieť napriek svojej rozmanitosti dodržiavať uvedené zásady pri ich implementácii, pretože inak by sa museli považovať za neplatné. Hlavná zodpovednosť za kontrolu v tomto smere spočíva na vnútroštátnych súdoch, ktoré majú v prípade problému možnosť položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. V tejto súvislosti uvediem, že trestnoprávne otázky, najmä v užšom význame, sú v právomoci všeobecných súdov a že v zmysle ústavných tradícií členských štátov sú tieto súdy strážcami osobných slobôd.

35.

Skúmané smernice sú vzhľadom na svoj predmet úpravy a svoje ustanovenia, ktoré sú objasnené ich odôvodneniami, nepochybne začlenené do rámca článku 82 ZFEÚ, a teda sa na ne vzťahuje spôsob výkladu, ktorý som práve opísal a ktorý navrhujem Súdnemu dvoru prijať.

36.

Svojou prvou otázkou vnútroštátny súd v podstate žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či sa článok 1 ods. 2 a článok 2 ods. 1 a 8 smernice 2010/64 majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby osobe, proti ktorej bol vydaný trestný rozkaz a ktorá neovláda jazyk konania prebiehajúceho na súde, ktorý vydal uvedený rozkaz, nebolo umožnené podať proti uvedenému rozsudku opravný prostriedok v jej vlastnom jazyku.

37.

Na úvod by sa mali odstrániť akékoľvek nejasnosti, ktoré môže vyvolať táto prvá otázka z hľadiska možnosti členských štátov stanoviť jazyk konania.

38.

Účelom ani účinkom smernice 2010/64 nebolo obmedzenie možnosti členských štátov zvoliť si jazyk konania, to znamená jazyk, v ktorom sa vyhotovujú písomnosti a dokumenty týkajúce sa konania a v ktorom sa vyjadrujú súdne orgány. Táto smernica má naopak chrániť túto možnosť voľby a zosúladiť ju s ochranou práv osoby podozrivej alebo obvinenej zo spáchania trestného činu tým, že jej zaručí právo na bezplatnú a primeranú jazykovú pomoc v prípade, že nehovorí jazykom konania alebo mu nerozumie. ( 7 )

39.

So zreteľom na uvedené nie sú ustanovenia § 184 GVG, ktoré vyžadujú použiť nemecký jazyk ako jazyk konania, v rozpore so smernicou 2010/64. ( 8 )

40.

Fakticky však je nemožné, aby sa podozrivá alebo obvinená osoba vyjadrovala v jazyku, ktorému nerozumie. Efektívna účasť týchto osôb na trestnom konaní a výkon ich práva na obhajobu si nevyhnutne vyžadujú pomoc tlmočníka alebo prekladateľa. To sa mimochodom stalo v prejednávanej veci v štádiu policajného vyšetrovania, keď pán Covaci využil pri policajnom výsluchu pomoc tlmočníka.

41.

Takáto jazyková prekážka existuje počas celého konania. Podanie opravného prostriedku proti súdnemu rozhodnutiu si preto vyžaduje poskytnutie tlmočenia alebo prekladu, aby vôľa podať odpor vyjadrená v jazyku, ktorý obvinená osoba ovláda, bola sformulovaná v jazyku konania.

42.

Najprv treba zdôrazniť, že na rozdiel od dojmu, ktorý by mohlo vzbudzovať rozhodnutie vnútroštátneho súdu a ako vyplýva z pripomienok nemeckej vlády, nemecké právo podľa všetkého umožňuje obvinenej osobe, akou je pán Covaci, podať odpor proti trestnému rozkazu v jazyku, ktorý ovláda. Okrem toho sa zdá, že nemecké právo a osobitne § 187 GVG zaručujú obvinenej osobe primeranú jazykovú pomoc, pokiaľ ide o preklad takéhoto opravného prostriedku do jazyka konania.

43.

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť súlad nemeckého práva s príslušnými ustanoveniami smernice 2010/64 z hľadiska úvah rozvinutých ďalej v texte.

44.

Smernica 2010/64 stanovuje právo na bezplatnú a primeranú jazykovú pomoc, ktoré umožňuje podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nehovoria jazykom konania alebo mu nerozumejú, plne uplatňovať právo na obhajobu a zaručuje spravodlivý proces. Ako oprávnene uvádza nemecká vláda, v tomto prípade treba posúdiť, či sa táto jazyková pomoc vzťahuje na podanie opravného prostriedku. ( 9 ) Konkrétne by sa malo určiť, či by bremeno prekladu alebo tlmočenia mala v tejto súvislosti znášať obhajoba tým, že sa jej uloží povinnosť podať opravný prostriedok v nemeckom jazyku, alebo žalobca tým, že sa obhajobe umožní podať opravný prostriedok v inom jazyku ako jazyku konania.

45.

Domnievam sa, že v tomto štádiu treba spresniť, že moju odpoveď nebude možné zúžiť na prípad trestného rozkazu. Konfrontácia a nevyhnutné zosúladenie jazyka konania s jazykom, ktorému rozumie obvinená osoba, nie sú totiž ťažkosti typické pre túto formu zjednodušeného konania.

46.

Zjednodušené súdne konanie, akým je trestný rozkaz, sa samozrejme vyznačuje zvláštnosťami z hľadiska výkonu práva na obhajobu. Nedostavenie sa obvinenej osoby na pojednávanie ju zbavuje akejkoľvek možnosti predložiť súdu pred podaním opravného prostriedku proti trestnému rozkazu, ktorým bola odsúdená, svoju verziu skutočností. Európska komisia poukázala na tento osobitný charakter trestného rozkazu, keď uviedla, že neprítomnosť obhajoby na pojednávaní ju pripravuje o možnosť uplatniť právo na tlmočenie a že v dôsledku toho je to iba možnosť podať opravný prostriedok vo svojom vlastnom jazyku, ktorá jej potom poskytuje príležitosť obhajovať svoju vec pred súdom s pomocou tlmočníka v priebehu pojednávania. ( 10 )

47.

Odchýlim sa od odôvodnenia, aké navrhuje Komisia. Bolo by totiž príliš zjednodušujúce považovať opravný prostriedok proti trestnému rozkazu za prostriedok na získanie práva na tlmočenie na pojednávaní. Po prvé, má právo na tlmočenie, tak ako je zakotvené v smernici 2010/64, oveľa širší rozsah pôsobnosti ako právo na súdne pojednávanie. Po druhé na rozdiel od názoru Komisie nie je súdne pojednávanie jediným štádiom umožňujúcim zabezpečiť spravodlivé konanie. Procesné záruky sa uplatňujú počas celého trestného procesu. Keďže je podanie opravného prostriedku riadnym procesným úkonom, domnievam sa, že je nevhodné považovať podanie opravného prostriedku na súd za prostriedok na dosiahnutie výkonu práva na obhajobu na pojednávaní a nie za prostriedok pre obhajobu na uplatnenie práva, ktoré má počas celého konania.

48.

Podľa môjho názoru je preto dôležité preskúmať prvú otázku zo všeobecného hľadiska a určiť, či má osoba obvinená v zjednodušenom alebo klasickom trestnom konaní právo na bezplatnú pomoc tlmočníka alebo prekladateľa v prípade podania opravného prostriedku. V tomto ohľade je nepodstatné, či uvedenej osobe už bolo poskytnuté tlmočenie alebo preklad na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo ešte pred podaním opravného prostriedku.

49.

Písomnosť, ktorou sa podáva opravný prostriedok, akým je odpor proti trestnému rozkazu, o aký ide vo veci samej, sa vyznačuje tou zvláštnosťou, že je to písomnosť týkajúca sa trestného konania, ktorú predkladaná obvinená osoba príslušným súdnym orgánom, a nie písomnosť, ktorú vydávajú tieto orgány voči obvinenej osobe. Otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, si teda vyžaduje posúdiť, do akej miery sa právo na jazykovú pomoc uplatní v prípade tohto druhu písomnosti.

50.

Článok 1 smernice 2010/64 upravuje právo na jazykovú pomoc v trestnom konaní. Táto smernica konkrétne zakotvuje jednak právo na pomoc tlmočníka a jednak právo na prekladateľa tým, že každému z týchto práv venuje osobitný článok s cieľom posilniť ich ochranu. ( 11 ) Tento prístup sa mimochodom líši od prístupu uplatneného v EDĽP, ktorý vo svojom článku 6 ods. 3 písm. e) upravuje len právo na pomoc tlmočníka, pričom Európsky súd pre ľudské práva toto právo rozšíril na preklad určitých dokumentov týkajúcich sa konania. ( 12 )

51.

Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že písomnosť, ktorou sa podáva opravný prostriedok, patrí do rozsahu pôsobnosti smernice 2010/64, ktorý chcel mať normotvorca Únie osobitne široký, to znamená pokrývajúci celé trestné konanie.

52.

Treba totiž zdôrazniť, že podľa článku 1 ods. 2 uvedenej smernice právo na tlmočenie a preklad „sa vzťahuje na osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu… dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená konečné rozhodnutie o otázke, či podozrivé alebo obvinené osoby spáchali trestný čin, pričom sa v prípade potreby vzťahuje aj na odsúdenie a rozhodnutie o každom opravnom prostriedku“. ( 13 )

53.

Ako som už uviedol, právo na jazykovú pomoc sa v smernici 2010/64 rozdeľuje na dve vzájomne sa doplňujúce práva, a to jednak na právo na tlmočenie stanovené článkom 2 tejto smernice, a jednak na právo na preklad základných dokumentov stanovené článkom 3 uvedenej smernice.

54.

Jedným z problémov pri skúmanej otázke je, ako určiť, ktorý z týchto dvoch článkov je relevantným ustanovením v situácii, o akú ide vo veci samej. Dôsledkom tohto problému je to, že hoci oba články pripúšťajú, že právo podať odpor alebo opravný prostriedok proti rozhodnutiu o odsúdení v trestnom konaní predstavuje základné právo obhajoby, obvinenej osobe možno odmietnuť poskytnúť konkrétnu možnosť uplatniť toto právo, a tým ju zbaviť možnosti podať opravný prostriedok ustanovený vnútroštátnym právom. Ako som už uviedol v úvodných pripomienkach, je preto potrebné poskytnúť širší výklad článkov smernice 2010/64 v súlade s cieľom posilniť práva jednotlivcov v trestnom konaní. Na tento účel treba určiť, ktorý z článkov 2 a 3 tejto smernice, v ktorej sú prekvapujúce medzery vzhľadom na to, že jej ustanovenia majú podstatný význam, je najvhodnejší na zabezpečenie práva obvinenej osoby účinne uplatniť opravné prostriedky, ktoré jej poskytuje vnútroštátne právo.

55.

Pokiaľ ide o písomnosť, ktorou sa podáva opravný prostriedok, podľa môjho názoru treba úplne vylúčiť uplatnenie práva na preklad stanoveného článkom 3 smernice 2010/64 v prospech uplatnenia článku 2 tejto smernice.

56.

V súlade s článkom 3 ods. 1 uvedenej smernice sa obvinenej osobe v trestnom konaní musí poskytnúť písomný preklad všetkých dokumentov, ktoré sú základné na zabezpečenie toho, aby mohla uplatniť svoje právo na obhajobu a zaručenie spravodlivého procesu. S výnimkou rozhodnutí, ktorými sa osoby pozbavujú osobnej slobody, obžalôb a obvinení, ako aj rozsudkov výslovne uvedených v článku 3 ods. 2 smernice 2010/64, príslušné orgány voľne stanovia základné dokumenty, ktorých písomný preklad musí byť poskytnutý.

57.

Písomnosť, ktorou sa podáva opravný prostriedok, je samozrejme základný dokument, ktorý je predpokladom uplatnenia práva na obhajobu. Obhajoba však nemôže požiadať o jej preklad do jazyka konania na základe článku 3 uvedenej smernice. Znenie článku 3 totiž potvrdzuje, že tento článok upravuje len preklad základných dokumentov z jazyka konania do jazyka, ktorému rozumie obvinená osoba. Svedčí o tom skutočnosť, že základné dokumenty vymenované v článku 3 ods. 2 smernice 2010/64, hoci ich zoznam nie je úplný, sú dokumenty vydané príslušným súdnym orgánom. Okrem toho z článku 3 ods. 4 tej istej smernice možno vyvodiť, že preklad základných dokumentov sa v uvedenej smernici koncipuje tak, že jeho účelom je najmä to, „aby sa podozrivé alebo obvinené osoby oboznámili s prípadom, ktorý sa proti nim vedie“.

58.

Podozrivá alebo obvinená osoba môže uplatniť svoje právo na preklad základného dokumentu len pod podmienkou, že nerozumie jazyku, v ktorom je dokument vyhotovený. Rozumieť dokumentu, chápať jeho zmysel, znamená jeho prijatie a nie predloženie obhajobou. Z tohto dôvodu sa článok 3 smernice 2010/64 týka výhradne prekladu dokumentov vydaných príslušnými súdnymi orgánmi, ktorým by obvinená osoba mala rozumieť, ako sú napríklad rozhodnutia o pozbavení osobnej slobody a rozsudky.

59.

Problematiku jazykovej pomoci osobe, proti ktorej bol vydaný rozsudok v trestnom konaní, pri podávaní opravného prostriedku preto treba riešiť skôr z hľadiska článku 2 uvedenej smernice.

60.

Článok 2 uvedenej smernice stanovuje právo na tlmočenie. Predpokladá poskytnutie tlmočenia počas celého trestného konania v prípade, ak obvinená osoba nehovorí jazykom konania alebo mu nerozumie. Na rozdiel od článku 3 uvedenej smernice je jazyková pomoc na základe článku 2 smernice 2010/64 vymáhateľná obhajobou, aby mohla „nielen rozumieť, ale aj zrozumiteľne komunikovať“.

61.

Ak obvinená osoba nie je schopná vyjadriť sa v jazyku konania, má teda právo na služby tlmočníka, aby ústne a písomné vyjadrenia v jazyku, ktorý ovláda, alebo prípadne vyjadrenia pomocou posunovej reči, ak ide o osobu so sluchovým postihnutím alebo s poruchou reči, boli preložené do jazyka konania.

62.

V dôsledku toho je článok 2 smernice 2010/64 uplatniteľný tak v prípade vyhlásení alebo písomností určených obhajobe, ako aj vyhlásení alebo písomností vydaných obhajobou a určených príslušným súdnym orgánom.

63.

Ako som už uviedol, zo znenia článku 1 ods. 2 uvedenej smernice navyše jasne vyplýva, že právo na jazykovú pomoc je širšie uplatniteľné a že obhajoba môže uplatniť právo na bezplatné poskytnutie tlmočenia počas celej doby trvania konania, a teda aj v súvislosti s podaním opravného prostriedku.

64.

Okrem toho, hoci má byť tlmočenie poskytnuté na pojednávaniach, znenie článku 2 ods. 1 smernice 2010/64 svedčí o tom, že táto jazyková pomoc nie je vôbec obmedzená na ústne pojednávanie v trestnom konaní. O poskytnutie tlmočenia je teda možné požiadať v procesnom štádiu, akým je podanie opravného prostriedku proti trestnému rozkazu.

65.

Tento výklad je potvrdený znením článku 2 ods. 2 uvedenej smernice, ktorý upravuje bezplatné poskytnutie tlmočenia v rámci komunikácie medzi podozrivými alebo obvinenými osobami a ich právnym zástupcom.

66.

Z tohto ustanovenia totiž vyplýva, že tam, kde je to potrebné na zabezpečenie spravodlivého procesu, môže byť podozrivým alebo obvineným osobám poskytnuté tlmočenie komunikácie s ich právnym zástupcom „v súvislosti… s podaním opravného prostriedku alebo inými procesnými žiadosťami“.

67.

Nevidím žiadny dôvod na vylúčenie toho, aby obvinenej osobe, ktorá nemá právneho zástupcu, bolo poskytnuté tlmočenie na to, aby mohla podať opravný prostriedok proti trestnému rozkazu.

68.

Trestný rozkaz vydaný po ukončení zjednodušeného trestného konania je súdne rozhodnutie, proti ktorému môže obvinená osoba bez pomoci právneho zástupcu podať odpor písomne alebo do zápisnice pracoviska súdu, ktorý rozkaz vydal. Ak by bol pán Covaci obvinený v klasickom konaní vedenom s pomocou právneho zástupcu, mohol by si pri podávaní opravného prostriedku proti rozsudku, ktorý bol voči nemu vynesený, uplatniť právo na bezplatné poskytnutie tlmočenia.

69.

Podľa môjho názoru právo bezplatne požiadať o poskytnutie tlmočenia v čase podávania opravného prostriedku nemožno podmieňovať zásahom právneho zástupcu, pretože by tým bol dotknutý výkon práva na obhajobu obvinenej osoby, ktorá chce sama uskutočniť podanie na súd.

70.

Účel smernice 2010/64 svedčí v prospech výkladu, podľa ktorého obvinenej osobe, ktorá neovláda jazyk konania, musí byť poskytnutá možnosť podať opravný prostriedok proti trestnému rozsudku v jazyku, ktorý ovláda a musí jej byť poskytnuté tlmočenie na účel prekladu tohto opravného prostriedku do jazyka konania.

71.

V tomto ohľade sa v odôvodnení 17 uvedenej smernice jasne uvádza, že smernica by mala „zabezpečiť bezplatnú a primeranú jazykovú pomoc, ktorá umožní podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nehovoria jazykom konania alebo mu nerozumejú, plne uplatniť ich právo na obhajobu a mala by zaručiť spravodlivý proces“.

72.

Z tohto dôvodu plné a úplné uplatnenie práva na obhajobu vyžaduje na jednej strane, aby obvinená osoba mala možnosť podať v jazyku, ktorý ovláda, opravný prostriedok proti rozsudku v trestnom konaní, a na strane druhej, aby jej bolo poskytnuté tlmočenie na účely prekladu tohto opravného prostriedku do jazyka konania. Celkovo treba vychádzať z toho, že pri formulovaní opravného prostriedku sa vôľa obvinenej osoby podať odpor proti odsúdeniu vyjadrí prostredníctvom prekladu tohto opravného prostriedku do jazyka konania.

73.

Poskytnutie tlmočenia umožní obvinenej osobe predložiť príslušnému súdnemu orgánu svoje tvrdenia a vyjadrenia na svoju obhajobu alebo povedané rovnakými slovami, aké použil Európsky súd pre ľudské práva, „obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu udalostí“ ( 14 ). Podanie opravného prostriedku proti rozsudku v trestnom konaní umožní obvinenej osobe vysvetliť dôvody, pre ktoré je tento rozsudok napadnuteľný. Odmietnuť obvinenej osobe pomoc tlmočníka pri podávaní takéhoto opravného prostriedku by znamenalo brániť výkonu jej práva na obhajobu, alebo dokonca výkon tohto práva úplne vylúčiť.

74.

Na pojednávaní francúzska vláda obhajovala výklad, podľa ktorého smernica 2010/64 nebráni tomu, aby členský štát od obvinenej osoby vyžadoval, aby opravný prostriedok účinne podávala v jazyku konania príslušného súdu, pokiaľ na začiatku priberie pre túto osobu tlmočníka alebo prekladateľa. Takéto stanovisko je podľa môjho názoru znakom nepochopenia pojmu „minimálne pravidlá“. Francúzska vláda totiž oprela svoj výklad o tvrdenie, že uvedená smernica sa týka len prijatia minimálnych pravidiel s cieľom poskytnúť úzky výklad uvedenej smernice. Ako som už uviedol v úvodných pripomienkach, z môjho pohľadu je tento spôsob uvažovania nesprávny. Cieľ účinnejšej súdnej spolupráce v trestných veciach prostredníctvom posilnenia procesných práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní si naopak vyžaduje široký výklad smernice 2010/64, a to taký, ktorý by zaručil lepšiu ochranu práva na obhajobu dotknutých osôb.

75.

Podľa môjho názoru niet pochýb o tom, že v situácii, o akú ide vo veci samej, ktorá sa vyznačuje pomerne krátkou lehotou na podanie opravného prostriedku, konkrétne pätnásťdňovou, treba umožniť osobe, voči ktorej bol vydaný trestný rozkaz, aby najprv proti nemu podala odpor s cieľom zastaviť plynutie tejto lehoty, pričom tlmočník zasiahne až potom, aby zabezpečil preklad opravného prostriedku do jazyka konania. Riešenie obhajované francúzskou vládou, ktoré spočíva v uspokojení sa so zásahom tlmočníka pred podaním opravného prostriedku, by v situácii, o akú ide vo veci samej, mohlo výrazne sťažiť či dokonca znemožniť podanie opravného prostriedku v stanovenej lehote. Okrem tohto problému vyvstáva otázka, v akom jazyku by osoba, proti ktorej bol vydaný trestný rozsudok, mala napísať žiadosť o poskytnutie tlmočenia, aby mohla podať opravný prostriedok. Francúzska vláda, ktorá bola na pojednávaní v tejto súvislosti vypočutá, v tomto smere neposkytla odpoveď.

76.

Nakoniec treba poznamenať, že smernica 2010/64 ponecháva členským štátom mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o voľbu formy, akú môže mať poskytnuté tlmočenie, za predpokladu, že je bezplatné a jeho kvalita je postačujúca na zaručenie spravodlivého procesu a na to, aby obvinená osoba mohla uplatniť svoje práva.

77.

Poskytnuté tlmočenie môže mať v závislosti od osobitných vlastností prebiehajúceho konania rôzne formy. Tlmočenie môže byť samozrejme ústne, ak je tlmočník fyzicky prítomný a simultánne tlmočí vyjadrenia obhajoby alebo vyjadrenia, ktoré sú určené obhajobe. Môže mať aj formu tlmočenia do znakového jazyka napríklad v prípade, ak má prítomná osoba sluchové či rečové postihnutie a nemôže sa ústne vyjadriť. Článok 2 ods. 6 smernice 2010/64 stanovuje okrem iného možnosť použitia komunikačnej technológie, ako je videokonferencia, telefón alebo internet, pokiaľ sa nevyžaduje fyzická prítomnosť tlmočníka. Jazyková pomoc by mohla mať aj formu preloženého alebo dvojjazyčného tlačiva opravného prostriedku, ako navrhuje Komisia. ( 15 ) K rozhodnutiu o odsúdení v trestnom konaní, ktorého nutnosť preloženia na základe existujúceho jasného právneho základu nikto nespochybňuje, by sa tak pri jeho úradnom oznamovaní alebo zasielaní dotknutej osobe pripojilo tlačivo v jazyku tejto osoby, ktorá by ho už len vyplnila, ak by usúdila, že by tak mala urobiť, a zaslala späť na adresu súdu, na ktorý treba opravný prostriedok podať.

78.

Ďalej treba zdôrazniť, že právo na tlmočenie sa nevykonáva výhradne poskytnutím verbálnej jazykovej pomoci osobe, ktorá nehovorí jazykom konania. Výkon tohto práva môže mať formu písomného prekladu vyjadrení obhajoby uvedených v dokumente, akým je písomnosť, ktorou sa podáva opravný prostriedok.

79.

Naopak, ako výslovne vyplýva z článku 3 ods. 7 smernice 2010/64, preklad základných dokumentov môže mať ústnu formu.

80.

V danom prípade môže mať tlmočenie poskytnuté v súvislosti s podávaním odporu proti trestnému rozkazu ústnu alebo písomnú formu. Podľa § 410 ods. 1 StPO možno totiž podať odpor proti trestnému rozkazu písomne alebo do zápisnice pracoviska súdu, ktorý trestný rozkaz vydal. Z môjho pohľadu niet pochýb o tom, že ak je poskytnutie tlmočenie zaručené v súvislosti s ústnym podaním odporu na pracovisku príslušného súdu, takáto pomoc musí byť rovnako zaručená v prípade písomného podania odporu.

81.

Preto som dospel k záveru, že článok 1 ods. 2 a článok 2 ods. 1 a 8 smernice 2010/64 sa majú vykladať v tom zmysle, že neodporujú právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje použitie daného jazyka ako jazyka konania pred súdmi tohto štátu. Tieto isté ustanovenia by sa však mali vykladať v tom zmysle, že umožňujú osobe, proti ktorej bol vydaný rozsudok v trestnom konaní a ktorá neovláda jazyk konania, podať opravný prostriedok proti tomuto rozsudku vo svojom vlastnom jazyku, pričom príslušný súd je so zreteľom na právo obvinenej osoby na tlmočenie podľa článku 2 uvedenej smernice povinný svojimi vlastnými prostriedkami zabezpečiť preklad opravného prostriedku do jazyka konania.

82.

V trestnom konaní výkon rozhodnutia o odsúdení predpokladá, že je vykonateľné. Za určitých okolností, najmä tých, ktoré sú uvedené ďalej v texte, sa tento pojem líši od pojmu „právoplatné rozhodnutie“.

83.

Výkon rozhodnutia o odsúdení predpokladá, že boli vyčerpané opravné prostriedky, čo nezodpovedá situácii, ktorou sa tu budem zaoberať, alebo že ich odsúdená osoba neuplatnila.

84.

Tento druhý predpoklad vychádza z domnienky, že odsúdená osoba bola oboznámená s rozhodnutím o odsúdení a že sa so znalosťou veci vzdala uplatnenia opravného prostriedku proti rozhodnutiu.

85.

V prípade, že bolo rozhodnutie o odsúdení vynesené v prítomnosti dotknutej osoby, nevzniká žiadny problém a po uplynutí lehoty na podanie opravného prostriedku sa rozhodnutie stane vykonateľným a v danom prípade aj právoplatným.

86.

V prípade, že bolo rozhodnutie o odsúdení vynesené v neprítomnosti dotknutej osoby, musí jej byť toto rozhodnutie oznámené, pričom odsúdenie sa stane vykonateľným až po skutočnom doručení rozhodnutia tejto osobe a po tom, ako táto osoba vyčerpá opravné prostriedky, na uplatnenie ktorých začne plynúť lehota od uskutočnenia tohto formálneho úkonu.

87.

Môže sa tiež stať, že úradné oznámenie sa nepodarí doručiť odsúdenej osobe z dôvodov, ktoré sú jej pripísateľné (napr. útek), alebo z dôvodov, ktoré jej nie sú pripísateľné (napr. zlyhanie útvarov zodpovedných za doručenie oznámenia). Za týchto predpokladov je však nutné, aby bol rozsudok vykonaný, a teda aby bol vykonateľný. Vykonateľným sa stane vďaka formálnemu spôsobu svojho doručenia, v danom prípade splnomocnencovi na doručovanie, pričom doručením nemusí nadobudnúť právoplatnosť, a teda umožniť podanie opravného prostriedku v prípade, ak v štádiu výkonu rozsudku bude dotknutá osoba zastihnutá a/alebo sa dozvie o existencii rozsudku v trestnom konaní.

88.

Pokiaľ ide o spôsob doručenia, ktorý som kvalifikoval ako „formálny“, členské štáty si môžu voľne určiť spôsob, ktorý budú považovať za najvhodnejší.

89.

Nemecký procesný systém, ako nám bol objasnený na pojednávaní, umožňuje v prípade, že sa hneď na začiatku možno obávať, že dotknutá osoba bude neskôr ťažko zastihnuteľná (v tomto prípade z dôvodu adresy na doručovanie v zahraničí), využiť splnomocnenca na doručovanie, ktorý podľa všetkého v skutočnosti predstavuje oficiálnu kontaktnú osobu pre komunikáciu medzi súdnym orgánom a obvinenou osobou. Využitie tohto splnomocnenca si vyžaduje splnenie istých povinností zo strany súdneho orgánu (povinnosť uskutočniť doručovacie úkony prostredníctvom neho), splnomocnenca na doručovanie (povinnosť zaslať prijaté písomnosti obvinenej osobe) a obvinenej osoby, ktorá je povinná vyžiadať si od splnomocnenca informácie o stave konania.

90.

Zaslanie oznamovaného rozhodnutia splnomocnencovi na doručovanie bude predstavovať procesný úkon, od vykonania ktorého bude plynúť lehota, po uplynutí ktorej sa rozhodnutie o odsúdení stane vykonateľným.

91.

Tomuto procesnému systému, ktorý je stanovený nemeckou právnou úpravou, nemožno ako takému nič vytknúť, pokiaľ sa dodrží pravidlo stanovené v článku 82 ods. 2 prvom pododseku poslednej vete ZFEÚ, konkrétne že pravidlá prijaté na základe tohto odseku musia zohľadniť rozdiely medzi právnymi tradíciami a systémami členských štátov.

92.

Ďalej je potrebné, aby procesný systém v štádiu svojho vykonávania reagoval na nutnosť umožniť obvinenej osobe uplatniť právo na obhajobu, pričom v rámci odpovede na druhú otázku treba preskúmať, či sa tak stalo.

93.

Svojou druhou otázkou Amtsgericht Laufen v podstate žiada Súdny dvor, aby rozhodol, či sa článok 2, článok 3 ods. 1 písm. c) a článok 6 ods. 1 a 3 smernice 2012/13 majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá ukladá obvinenej osobe v trestnom konaní, ktorá nemá bydlisko v tomto štáte, povinnosť stanoviť splnomocnenca na doručenie trestného rozkazu vydaného voči nej, ktorý tento trestný rozkaz následne zašle obvinenej osobe ako obyčajnú zásielku, pričom dvojtýždňová lehota na podanie odporu proti uvedenému rozkazu začne plynúť od jeho doručenia splnomocnencovi.

94.

Amtsgericht Laufen vo svojom rozhodnutí vnútroštátneho súdu spresňuje, že stanovenie splnomocnenca na doručovanie písomností podľa § 116, 127a a 132 StPO má za následok to, že lehota na podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu vydanému v trestnom konaní začne plynúť od doručenia tohto rozhodnutia stanovenému splnomocnencovi na doručovanie. Splnomocnenec na doručovanie následne zašle uvedené rozhodnutie obvinenej osobe ako obyčajnú zásielku bez dokladu o prijatí. Nie je teda dôležité, najmä na účely počítania lehoty na podanie opravného prostriedku, či, resp. kedy obvinená osoba skutočne dostane rozhodnutie vydané v trestnom konaní. Uvedený vnútroštátny súd v tejto súvislosti uvádza, že obvinená osoba je povinná zabezpečiť, aby sa k nej trestný rozkaz naozaj dostal, a ona tak získala prvý prístup k súdu.

95.

Smernica 2012/13 stanovuje podľa svojho článku 1 ochranu „práva na informácie podozrivých alebo obvinených osôb o ich právach v trestnom konaní a o obvinení vznesenom voči nim“.

96.

Tieto dva aspekty práva na informácie sú upravené dvoma osobitnými článkami tejto smernice, o výklad ktorých žiada vnútroštátny súd. Článok 3 uvedenej smernice sa už podľa svojho názvu vzťahuje na „právo na informácie o právach“. Článok 6 smernice 2012/13 sa zasa vzťahuje na „právo na informácie o obvinení“.

97.

Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice „členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám poskytli bezodkladne informácie aspoň o uvedených procesných právach [v písmenách a) až e)], uplatniteľných podľa vnútroštátneho práva s cieľom umožniť ich účinné uplatňovanie“. Zo zmienených procesných práv sa v článku 3 ods. 1 písm. c) uvedenej smernice uvádza „právo na informácie o obvinení v súlade s článkom 6“.

98.

Pripomínam, že podľa článku 6 ods. 1 smernice 2012/13 „členské štáty zabezpečia, aby podozrivým alebo obvineným osobám boli poskytnuté informácie o trestnom čine, zo spáchania ktorého sú podozrivé alebo obvinené. Tieto informácie sa poskytnú bezodkladne v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu“.

99.

Okrem toho článok 6 ods. 3 uvedenej smernice stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby sa najneskôr pri podaní obžaloby súdu poskytli podrobné informácie o obvinení vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu“.

100.

Z článku 2 ods. 1 smernice 2012/13 vyplýva, že táto smernica „sa vzťahuje na akékoľvek osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená právoplatné rozhodnutie o otázke, či podozrivá alebo obvinená osoba spáchala trestný čin, vrátane prípadného vynesenia rozsudku a rozhodnutia o opravnom prostriedku“ ( 16 ).

101.

Článok 6 ods. 1 a 3 smernice 2012/13 by sa mal vykladať v spojení s článkom 2 ods. 1 uvedenej smernice. Keďže normotvorca Únie jasne stanovil uplatňovanie smernice 2012/13 počas celého trestného konania od prvých podozrení až po vynesenie rozsudku, prípadne po vyčerpaní opravných prostriedkov, treba vychádzať z toho, že právo na informácie o obvinení stanovené v článku 6 ods. 1 a 3 uvedenej smernice zahŕňa právo obvinenej osoby na informácie o rozhodnutí o trestnom rozkaze proti nej ešte pred prípadným podaním opravného prostriedku proti takémuto rozhodnutiu a na účely jeho podania.

102.

Požiadavka uvedená v článku 6 ods. 3 smernice 2012/13, podľa ktorej sa podrobné informácie o obvinení musia poskytnúť „najneskôr pri podaní obžaloby súdu“ sa vzťahuje na situáciu, keď je voči obvinenej osobe vydaný trestný rozkaz a táto obvinená osoba môže proti trestnému rozkazu podať odpor, na základe ktorého opätovne dôjde k „podani[u] obžaloby súdu, ale tentoraz v klasickom konaní“.

103.

V takom prípade je účelom práva na informácie o obvinení umožniť obvinenej osobe podať opravný prostriedok proti rozsudku v trestnom konaní, ktorý bol proti nej vydaný.

104.

Podľa môjho názoru nemecký mechanizmus doručenia trestného rozkazu splnomocnencovi na doručovanie písomností, ktorý ho následne zašle obvinenej osobe ako obyčajnú zásielku, v zásade neporušuje právo na informácie o obvinení chránené článkom 6. ods. 1 a 3 smernice 2012/13, s výhradami, ktoré vysvetlím ďalej v texte.

105.

V skutočnosti treba konštatovať, že táto smernica neupravuje otázku podrobných pravidiel doručovania písomností vydaných v priebehu trestného konania.

106.

Keď však členské štáty stanovujú podrobné pravidlá doručovania, mali by zabezpečiť, aby tieto pravidlá boli v súlade s právami, ktoré uvedená smernica priznáva obvineným osobám. Preto riešeniu, ktoré si na doručovanie trestných rozkazov vydaných proti osobám, ktoré nemajú v tomto členskom štáte bydlisko, zvolila Spolková republika Nemecko, nemožno nič vytknúť, pokiaľ sa nedotýka práva na informácie o obvinení a všeobecnejšie práva na obhajobu vrátane práva na podanie opravného prostriedku.

107.

Ako som už uviedol, doručenie trestného rozkazu splnomocnencovi na doručovanie písomností je spôsob doručenia, ktorý si zvolila Spolková republika Nemecko na účely výkonu takýchto rozhodnutí v prípadoch, keď sa možno obávať, že po vynesení predmetných rozhodnutí bude dotknutá osoba ťažko zastihnuteľná, najmä v prípade, ak má adresu na doručovanie v zahraničí.

108.

V prípade stanovenia splnomocnenca na doručovanie písomností je tento splnomocnenec povinný bezodkladne zaslať dotknutej osobe rozhodnutie o odsúdení v trestnom konaní v prípade potreby spolu s prekladom do jazyka tejto osoby.

109.

Na pojednávaní bola nemeckej vláde položená otázka, čo sa stane, ak obvinená osoba dostane trestný rozkaz oneskorene, a teda sa jej zabráni v podaní odporu proti tomuto trestnému rozkazu v lehote dvoch týždňov od doručenia predmetného rozkazu stanovenému splnomocnencovi na doručovanie. Za takýchto okolností môže byť trestný rozkaz vykonaný prostredníctvom vzájomnej súdnej pomoci v trestných veciach. Kľúčová otázka teda znie, či dotknutá osoba môže v štádiu výkonu trestného rozkazu podať proti tomuto trestnému rozkazu odpor.

110.

Nemecká vláda odpovedala na túto otázku kladne. Spresnila, že podľa nemeckého práva ( 17 ) v prípade, že sa obvinenej osobe zabránilo v podaní odporu v lehote dvoch týždňov, môže podať žiadosť o „navrátenie lehoty“, od chvíle, keď sa dozvedela o existencii trestného rozkazu vydaného proti nej, a to aj v štádiu výkonu uvedeného trestného rozkazu. V takej situácii môže teda obvinená osoba požiadať o nápravu situácie a o dodržanie jej práv na obhajobu.

111.

Tieto vysvetlenia potvrdzujú, že v nemeckom práve sa trestný rozkaz môže stať vykonateľným bez toho, aby sa stal právoplatným. Obvinenej osobe musí byť v štádiu výkonu trestného rozkazu umožnené podať opravný prostriedok proti tomuto rozkazu, pokiaľ nebola o jeho existencii informovaná už skôr.

112.

Treba však spresniť, že na to, aby sa nemecký mechanizmus stanovenia splnomocnenca na doručenie trestného rozkazu a následného doručenia tohto rozkazu obvinenej osobe ako obyčajnej zásielky prostredníctvom splnomocnenca, mohol považovať za mechanizmus, ktorý je plne v súlade s právom na informácie o obvinení, ktorého účelom je okrem iného umožniť osobe, proti ktorej bolo vydané rozhodnutie o odsúdení v trestnom konaní, podať opravný prostriedok proti takémuto rozhodnutiu, nesmie dôjsť k skráteniu dvojtýždňovej lehoty, ktorú má obvinená osoba na podanie odporu proti uvedenému trestnému rozkazu a ktorej skrátenie nie je možné.

113.

V tomto ohľade môžu nastať dve situácie.

114.

Prvá situácia nastane vtedy, keď osoba, proti ktorej bol vydaný trestný rozkaz, dostane tento rozkaz v lehote dvoch týždňov od jeho doručenia splnomocnencovi na doručovanie. V tejto situácii nemožno zákonnú lehotu na podanie opravného prostriedku, ktorú má obvinená osoba na podanie odporu proti uvedenému trestnému rozkazu, skrátiť o počet dní zodpovedajúci časovému sklzu, s akým splnomocnenec s adresou na doručovanie v sídle súdu doručil obvinenej osobe zásielku obsahujúcu rozhodnutie o jej odsúdení v trestnom konaní. Mechanizmus doručenia písomnosti splnomocnencovi na doručovanie, ktorý ju následne zašle obvinenej osobe ako obyčajnú zásielku, by mohol mať za následok skrátenie zákonnej lehoty, ktorú má táto osoba na podanie odporu proti trestnému rozkazu vydaného proti nej, takže tento mechanizmus môže tejto osobe znemožniť, aby mala čas potrebný na prípravu svojej obhajoby. Ak by mal takýto mechanizmus za následok to, že by sa obvinenej osobe zabránilo v podaní odporu proti trestnému rozkazu v celej zákonnej lehote, dotkol by sa práva na obhajobu, ktoré musí byť podľa článku 48 ods. 2 Charty zaručené každému obvinenému.

115.

Okolnosť, že trestný rozkaz bude obvinenej osobe doručený v lehote dvoch týždňov od jeho doručenia splnomocnencovi na doručovanie písomností, nesmie teda túto osobu pripraviť o možnosť mať na podanie odporu proti tomuto trestnému rozkazu celú zákonnú lehotu, pretože by sa tým narušil účel práva na informácie o jej obvinení.

116.

Druhá situácia nastane vtedy, keď osobe, proti ktorej bol vydaný trestný rozkaz, bol tento rozkaz doručený alebo prípadne sa o ňom dozvedela až v štádiu jeho výkonu po uplynutí dvojtýždňovej lehoty od jeho doručenia splnomocnencovi. V takejto situácii by mala byť tejto osobe od chvíle, kedy sa dozvie o predmetnom rozkaze, takisto poskytnutá celá zákonná dvojtýždňová lehota, aby mohla proti predmetnému trestnému rozkazu podať odpor.

117.

Hoci si členský štát za okolností, ako sú okolnosti vo veci samej, môže zvoliť spôsob doručovania rozhodnutí v trestnom konaní splnomocnencovi na doručovanie a stanoviť lehotu od tohto doručenia, po uplynutí ktorej budú takéto rozhodnutia vykonateľné, nesmie tento spôsob viesť k tomu, že sa obvineným osobám zabráni v podaní opravných prostriedkov v zákonnej lehote stanovenej právnou úpravou tohto štátu plynúcej od chvíle, keď sa o týchto rozhodnutiach dozvedia.

118.

Na základe týchto spresnení som dospel k záveru, že článok 2, článok 3 ods. 1 písm. c) a článok 6 ods. 1 a 3 smernice 2012/13 by sa mali vykladať v tom zmysle, že nebránia právnej úprave členského štátu, akou je právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, ktorou sa obvinenej osobe v trestnom konaní, ktorá nemá v tomto štáte bydlisko, ukladá povinnosť stanoviť splnomocnenca na doručenie trestného rozkazu vydaného proti nej, ktorý následne zašle tento trestný rozkaz obvinenej osobe ako obyčajnú zásielku, za predpokladu, že tento procesný mechanizmus nepripravuje túto osobu o možnosť mať na podanie odporu proti trestnému rozkazu celú zákonnú dvojtýždňovú lehotu stanovenú právnou úpravou uvedeného štátu, pričom táto lehota by mala začať plynúť od chvíle, keď sa uvedená osoba akýmkoľvek spôsobom dozvie o predmetnom trestnom rozkaze.

119.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Amtsgericht Laufen, takto: