—

UPC Magyarország Kft, v zastúpení: A. Simon, ügyvéd,

—

maďarská vláda, v zastúpení: M. Fehér a K. Szíjjártó, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, s. 22).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Nemzeti Fogyasztóvédelmi Hatóság (Maďarský úrad na ochranu spotrebiteľa) a spoločnosťou UPC Magyarország Kft (ďalej len „UPC“), ktorého predmetom je nepravdivá informácia, ktorú UPC poskytla jednému zo svojich predplatiteľov a ktorá tomuto predplatiteľovi spôsobila zvýšené výdavky.

3

Odôvodnenia 5 až 9, 11 až 14, 18 a 22 smernice o nekalých obchodných praktikách stanovujú:

…

…

…

4

Podľa článku 1 smernice o nekalých obchodných praktikách:

„Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.“

5

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

6

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.

2.   Táto smernica sa nedotýka zmluvného práva, a najmä pravidiel o… účinkoch zmluvy.

…“

7

Článok 5 smernice o nekalých obchodných praktikách, nazvaný „Zákaz nekalých obchodných praktík“, znie:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2.   Obchodná praktika je nekalá, ak:

…

4.   Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

…

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

8

Články 6 a 7 tejto smernice, ako vyplýva z ich názvu, definujú „klamlivé činnosti“ a „klamlivé opomenutia konania“.

9

Článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje:

„Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil:

…

10

Podľa článku 11 smernice o nekalých obchodných praktikách:

„1.   Členské štáty zabezpečia existenciu vhodných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám s cieľom vynútiť súlad s ustanoveniami tejto smernice v záujme spotrebiteľov.

Tieto prostriedky zahŕňajú ustanovenia právnych predpisov, ktoré umožnia osobám alebo organizáciám, ktoré majú podľa vnútroštátnych právnych predpisov oprávnený záujem na boji proti nekalým obchodným praktikám, vrátane účastníkov hospodárskej súťaže:

…

2.   Na základe ustanovení uvedených v odseku 1 zveria členské štáty súdom alebo správnym orgánom právomoci, ktoré ich v prípadoch, ktoré považujú za nevyhnutné, a so zreteľom na všetky dotknuté záujmy, najmä verejný záujem, oprávňujú na to, aby:

a to aj bez dôkazu o skutočnej strate či škode alebo úmyslu, či nedbanlivosti na strane obchodníka.

…“

11

Článok 13 tejto smernice stanovuje:

„Členské štáty stanovia sankcie za porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vynútiteľnosti. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.“

12

Smernica o nekalých obchodných praktikách bola prebratá do maďarského právneho poriadku zákonom č. XLVII z roku 2008 o zákaze nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľom.

13

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pán Szabó, fyzická osoba, ktorý bol po dlhšiu dobu predplatiteľom spoločnosti UPC, poskytovateľky služieb káblovej televízie, a ktorý si želal zrušiť zmluvu uzavretú s touto spoločnosťou, ju v apríli 2010 požiadal, aby ho informovala o presnom fakturačnom období, ktorého sa týkala ročná faktúra vystavená v roku 2010, keďže údaj o tomto období uvedená faktúra neobsahovala.

14

UPC dotknutému oznámila, že posledná ročná faktúra sa týka „obdobia od 11. januára 2010 do 10. februára 2011, vrátane týchto dátumov“.

15

Keďže pán Szabó chcel zrušiť zmluvu uzavretú s UPC k poslednému dňu poskytovania služby, za ktorú už zaplatil, požiadal o zrušenie zmluvy s účinnosťou od 10. februára 2011.

16

K reálnemu ukončeniu poskytovania služby však došlo až 14. februára 2011, pričom 12. marca 2011 dotknutý dostal od UPC výzvu na úhradu nedoplatku vo výške 5243 maďarských forintov (HUF), ktorá zodpovedala nedoplatku za obdobie do 14. februára 2011.

17

Pán Szabó podal sťažnosť na Budapest Főváros Kormányhivatala Fogyasztóvédelmi Felügyelősége (Inšpekcia na ochranu spotrebiteľa pri vládnom úrade hlavného mesta Budapešti), v ktorej uviedol, že mu bola poskytnutá nepravdivá informácia, v dôsledku ktorej musel zaplatiť dodatočnú sumu 5243 HUF, keďže bol nútený platiť úhrady dvom rôznym poskytovateľom služieb za rovnaké obdobie napriek tomu, že vzhľadom na povahu predmetnej služby nemohol túto službu odoberať súčasne od obidvoch spoločností.

18

Tento orgán rozhodnutím z 11. júla 2011 uložil spoločnosti UPC za nekalé obchodné praktiky na základe zákona č. XLVII z roku 2008 o zákaze nekalých obchodných praktík voči spotrebiteľom pokutu vo výške 25000 HUF. Toto rozhodnutie bolo potvrdené 10. októbra 2011 rozhodnutím Nemzeti Fogyasztóvédelmi Hatóság (Národný úrad na ochranu spotrebiteľa), ktorý, ako druhostupňový orgán usúdil, že samotným poskytnutím nepravdivej informácie bola porušená požiadavka odbornej starostlivosti, a že nie je potrebné samostatne posúdiť otázku, či bola porušená táto požiadavka v konkrétnom prípade.

19

Fővárosi Törvényszék (Mestský súd v Budapešti), na ktorý sa obrátila UPC, zmenil rozhodnutie uvedeného orgánu z 10. októbra 2011 a zrušil pokutu uloženú tejto spoločnosti. Tento súd sa domnieva, že otázka porušenia požiadavky odbornej starostlivosti musí byť posúdená rovnako v prípade poskytnutia nepravdivej informácie a že takéto porušenie nemožno predpokladať, ak toto posúdenie odhalilo, že neexistoval úmysel podniku uviesť spotrebiteľa do omylu.

20

Správanie vytýkané spoločnosti UPC v prejednávanej veci nebolo sústavným správaním a ojedinelý administratívny omyl, ktorý sa týka len jedného zákazníka, nemožno považovať za „praktiku“. V danej veci išlo o obyčajnú redakčnú chybu pri písaní číslice (číslice „2“ označujúcej mesiac február namiesto číslice „1“ označujúcej mesiac január), a navyše dotknutý spotrebiteľ si mohol zadovážiť správnu informáciu z viacerých iných zdrojov.

21

Tento súd ďalej uviedol, že vec, ktorú prejednáva, sa netýka ceny tovaru ani spôsobu výpočtu ceny, a ani existencie osobitnej cenovej výhody v zmysle článku 6 ods. 1 písm. d) smernice o nekalých obchodných praktikách, v dôsledku čoho informácia poskytnutá spoločnosťou UPC nebola klamlivá, ale iba nepravdivá. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že Nemzeti Média‑ és Hírközlési Hatóság (Národný úrad pre médiá a telekomunikácie) zamietol sťažnosť, o ktorej rozhodoval v tej istej veci.

22

Na podporu kasačného opravného prostriedku, ktorý Nemzeti Fogyasztóvédelmi Hatóság podal na Kúria (Najvyšší súd), uvedený orgán v prvom rade uviedol, že UPC nespochybňuje skutočnosť, že poskytla nepravdivú informáciu, na základe ktorej spotrebiteľ určil deň zrušenia zmluvy.

23

Ďalej tento orgán uviedol, že v prípade poskytnutia takejto informácie nie je potrebné samostatne posúdiť otázku porušenia požiadavky odbornej starostlivosti.

24

Nemzeti Fogyasztóvédelmi Hatóság okrem toho spochybňuje názor, podľa ktorého sa nemá vychádzať z existencie „obchodnej praktiky“, ak sa vytýkané správanie týka iba jedného spotrebiteľa. Články 6 až 9 smernice o nekalých obchodných praktikách totiž používajú výraz „spotrebiteľ“ vždy v jednotnom čísle a táto smernica musí byť vykladaná v súlade s cieľom, ktorý sleduje.

25

Napokon predmetná nepravdivá informácia sa týka spôsobu výpočtu ceny v zmysle článku 6 ods. 1 písm. d) uvedenej smernice alebo minimálne určenia obdobia poskytovania služby a spadá pod článok 6 ods. 1 písm. b) tejto smernice ako hlavný znak poskytnutej služby.

26

Za týchto okolností Kúria rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

27

Na úvod je potrebné konštatovať, že prvá položená otázka predpokladá, že situácia, akou je situácia v konaní vo veci samej, patrí do rozsahu pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách.

28

Na jednej strane, iba ak poskytnutie informácie dotknutej vo veci samej môže byť kvalifikované ako „obchodná praktika“ v zmysle článku 2 písm. d) tejto smernice, bude potrebné skúmať, aké podmienky má táto praktika spĺňať, aby ju bolo možné považovať za „klamlivú“ v zmysle článkov 6 a 7 uvedenej smernice.

29

Na druhej strane musí Súdny dvor v rámci skúmania druhej otázky rozhodnúť o určení významu a dosahu pojmu „obchodné praktiky“ na účely uplatňovania tejto smernice.

30

Za týchto okolností treba najprv odpovedať na druhú otázku.

31

Druhá otázka je v podstate zameraná na zistenie, či smernica o nekalých obchodných praktikách sa má vykladať v tom zmysle, že poskytnutie nepravdivej informácie, akou je dotknutá informácia vo veci samej, spotrebiteľovi zo strany obchodníka, možno považovať za „klamlivú obchodnú praktiku“ v zmysle uvedenej smernice, hoci sa toto poskytnutie týkalo iba jedného spotrebiteľa.

32

V tejto súvislosti je potrebné jednak pripomenúť, že účelom smernice o nekalých obchodných praktikách je dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa prostredníctvom úplnej harmonizácie vnútroštátnych právnych predpisov o nekalých obchodných praktikách (pozri najmä rozsudky Mediaprint Zeitungs‑ und Zeitschriftenverlag, C‑540/08, EU:C:2010:660, bod 27; Citroën Belux, C‑265/12, EU:C:2013:498, bod 20; CHS Tour Services, C‑435/11, EU:C:2013:574, bod 47, a Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C‑59/12, EU:C:2013:634, bod 34).

33

Okrem toho treba pripomenúť, že z potreby jednotného uplatňovania práva Únie a zo zásady rovnosti vyplýva, že znenie ustanovenia práva Únie, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje samostatný a jednotný výklad v celej Únii (pozri najmä rozsudok Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C‑59/12, EU:C:2013:634, bod 25 a citovanú judikatúru).

34

Po prvé Súdny dvor už rozhodol, že smernica o nekalých obchodných praktikách sa vyznačuje mimoriadne širokým rozsahom vecnej pôsobnosti (rozsudky Mediaprint Zeitungs‑ und Zeitschriftenverlag, C‑540/08, EU:C:2010:660, bod 21, a Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C‑59/12, EU:C:2013:634, bod 40), keďže normotvorca Únie vychádzal z veľmi širokého chápania pojmu „obchodná praktika“ v zmysle tejto smernice, ktorý článok 2 písm. d) tejto smernice definuje ako „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka“.

35

Jediné kritérium stanovené v uvedenom ustanovení teda spočíva v tom, aby praktika obchodníka bola priamo spojená s podporou, predajom alebo dodávkou produktu, alebo služby spotrebiteľovi (pozri najmä rozsudky Plus Warenhandelsgesellschaft, C‑304/08, EU:C:2010:12, bod 39, a CHS Tour Services, C‑435/11, EU:C:2013:574, bod 27).

36

Po druhé podľa článku 3 ods. 1 smernice o nekalých obchodných praktikách, v spojení s článkom 2 písm. c) tejto smernice, pojem „obchodné praktiky“ použitý v tejto smernici zahŕňa činnosti obchodníkov, ktoré nasledujú po obchodnej transakcii vo vzťahu k akémukoľvek tovaru alebo akejkoľvek službe. Rovnako z odôvodnenia 13 uvedenej smernice vyplýva, že táto smernica sa uplatňuje na obchodné praktiky v zmluvných vzťahoch medzi obchodníkom a spotrebiteľom a ktoré nasledujú po uzavretí zmluvy alebo počas jej plnenia.

37

S ohľadom na vyššie uvedené treba vychádzať z toho, že poskytnutie informácie uskutočnené, ako vo veci samej, podnikom v rámci pozáručného servisu zákazníkom, v súvislosti so službami káblovej televízie predplatenými fyzickou osobou, musí spadať pod pojem „obchodné praktiky“ v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách.

38

Navyše podľa článku 5 ods. 1 a 4 tejto smernice sú nekalé a zakázané najmä klamlivé obchodné praktiky.

39

Zo samotného znenia článku 6 ods. 1 uvedenej smernice vyplýva, že obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, najmä pokiaľ ide o hlavné znaky tovaru alebo služby, akým je servis zákazníkom po predaji tovaru, cena a spôsob výpočtu ceny, ako aj práva spotrebiteľa, pričom zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

40

Treba pritom predpokladať, ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že všetky prvky uvedené v tomto ustanovení sú v situácii v prejednávanej veci splnené. Táto situácia sa totiž vyznačuje tým, že spotrebiteľ v nadväznosti na žiadosť o poskytnutie informácie podanú s cieľom zrušenia zmluvy o poskytovaní služieb uzavretej s obchodníkom, získal od tohto obchodníka nepravdivú informáciu o trvaní vzťahu medzi týmito dvoma účastníkmi, a tým, že omyl podniku zabránil dotknutému, aby prijal rozhodnutie na základe dôkladnej znalosti situácie, a spôsobil mu tak zvýšené výdavky.

41

V tejto súvislosti treba spresniť, že skutočnosť, že k predmetnému správaniu obchodníka došlo iba raz a že sa dotýkalo iba jediného spotrebiteľa, nie je v tomto kontexte relevantná.

42

Tak definície uvedené v článku 2 písm. c) a d), článku 3 ods. 1 a článku 6 ods. 1 smernice o nekalých obchodných praktikách, ako ani táto smernica posudzovaná v celku, neobsahujú nič, čo by nasvedčovalo tomu, že konanie obchodníka alebo opomenutie konania musí mať opakovanú povahu, alebo sa musí týkať viac ako jedného spotrebiteľa.

43

S ohľadom na záujem ochrany spotrebiteľa, ktorý je základom uvedenej smernice, nemožno tieto ustanovenia vykladať tak, že ukladajú podmienky tohto druhu, ak ich neuvádzajú výslovne (pozri v tomto zmysle rozsudok CHS Tour Services, C‑435/11, EU:C:2013:574, bod 41).

44

Ďalej stotožnenie sa s tvrdením UPC, podľa ktorého samostatné správanie obchodníka, ktoré sa dotýkalo iba jediného spotrebiteľa, nemožno považovať za „praktiku“ v zmysle smernice o nekalých obchodných praktikách, by mohlo viesť k vážnym negatívnym dôsledkom.

45

Po prvé táto smernica nestanovuje žiadnu hranicu, pokiaľ ide o množstvo alebo počet dotknutých spotrebiteľov, po prekročení ktorej má konanie alebo opomenutie konania spadať do pôsobnosti tejto smernice, čím teda tvrdenie UPC nie je v súlade so zásadou právnej istoty.

46

Po druhé stotožnenie sa s týmto tvrdením by znamenalo, že spotrebiteľ by musel dokázať, že ostatní účastníci boli poškodení rovnakým prevádzkovateľom, hoci predloženie takéhoto dôkazu je v skutočnosti mimoriadne ťažké.

47

Okrem toho údajne neúmyselná povaha správania, ako vo veci samej, nie je nijako relevantná.

48

Článok 11 smernice o nekalých obchodných praktikách výslovne stanovuje, že uplatnenie opatrení prijatých členskými štátmi na účely boja proti nekalým obchodným praktikám je nezávislé od úmyslu či nedbanlivosti, ani od skutočnej škody na strane obchodníka.

49

V každom prípade, ako vyplýva z použitia pojmu „spôsobilá“, článok 6 smernice o nekalých obchodných praktikách má v zásade preventívny charakter, čím na účely uplatňovania tohto článku postačuje, ak obchodník poskytne objektívne nepravdivú informáciu, ktorá môže nepriaznivo ovplyvniť rozhodnutie spotrebiteľa.

50

V prejednávanej veci je zjavné, že ak by UPC neposkytla nepravdivý údaj, druhý účastník zmluvy by nezrušil svoju zmluvu k 10. februáru 2011, keďže relevantným dátumom bol 10. január 2011, a za obdobie medzi týmito dvoma dátumami mu vznikli zvýšené výdavky. Navyše, ako už bolo zdôraznené v bode 48 tohto rozsudku a analogicky so záverom Súdneho dvora v rozsudku Purely Creative a i. (C‑428/11, EU:C:2012:651, bod 57), nie je v tejto súvislosti relevantné to, že zvýšené výdavky spôsobené spotrebiteľovi, sú zanedbateľné.

51

Predchádzajúci výklad je posilnený skutočnosťou, že umožňuje zabezpečiť plný účinok smernice o nekalých obchodných praktikách tým, že v súlade s požiadavkou dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov, stanovenou najmä v článku 1 uvedenej smernice, sa proti nekalým obchodným praktikám účinne bojuje v zmysle článku 11 ods. 1 prvého odseku tejto smernice „v záujme spotrebiteľov“. Najmä podľa odôvodnení 7, 8, 11, 13 a 14 tejto smernice, uvedená smernica zavádza na tento účel všeobecný zákaz týchto nekalých obchodných praktík, ktoré narúšajú ekonomické správanie spotrebiteľov (pozri rozsudok Trento Sviluppo a Centrale Adriatica, C‑281/12, EU:C:2013:859, bod 32).

52

V tomto smere už Súdny dvor rozhodol, že ustanovenia smernice o nekalých obchodných praktikách sú v zásade poňaté z hľadiska spotrebiteľa ako adresáta a obete nekalých obchodných praktík (pozri rozsudok Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C‑59/12, EU:C:2013:634, bod 36 a citovanú judikatúru).

53

Cieľ sledovaný smernicou o nekalých obchodných praktikách, ktorý spočíva v plnej ochrane spotrebiteľov pred praktikami tohto druhu, vychádza zo skutočnosti, že spotrebiteľ sa voči obchodníkovi nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o úroveň informovanosti, keďže sa musí považovať za hospodársky slabšieho a právne menej skúseného ako jeho zmluvný partner (pozri rozsudok Zentrale zur Bekämpfung unlauteren Wettbewerbs, C‑59/12, EU:C:2013:634, bod 35).

54

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy musí byť teda tvrdenie UPC, že si spotrebiteľ v prejednávanej veci sám mohol zadovážiť správnu informáciu, považované za irelevantné.

55

Za týchto okolností je potrebné dôjsť k záveru, že správanie, akým je správanie vo veci samej vytýkané UPC, patrí do pôsobnosti smernice o nekalých obchodných praktikách.

56

Po tomto konštatovaní je ešte potrebné zdôrazniť, že táto smernica v článku 5 ods. 1 stanovuje, že nekalé obchodné praktiky „sú zakázané“.

57

Súdny dvor pritom už rozhodol, že uvedená smernica ponecháva členským štátom diskrečnú právomoc pri výbere vnútroštátnych opatrení určených na boj s nekalými obchodnými praktikami v súlade s článkami 11 a 13 tejto smernice pod podmienkou, že tieto opatrenia budú vhodné a účinné a že takto upravené sankcie budú účinné, primerané a odradzujúce (rozsudok Köck, C‑206/11, EU:C:2013:14, bod 44).

58

Z toho vyplýva, že členské štáty sú povinné zaviesť primeraný režim sankcií voči obchodníkom dopúšťajúcim sa nekalých obchodných praktík, dbajúc na to, aby tieto sankcie zodpovedali najmä zásade proporcionality. V tomto kontexte možno náležite zohľadniť faktory, akými sú častosť výskytu vytýkanej praktiky, skutočnosť, či má medzinárodný charakter, a rozsah škody, ktorú spôsobila spotrebiteľovi.

59

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby v prejednávanej veci s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, ktorý prejednáva, posúdil, či dôsledky, ktoré vyplývajú podľa vnútroštátneho práva preberajúceho smernicu o nekalých obchodných praktikách zo zákazu klamlivých obchodných praktík uplatňovaných v danej veci obchodníkom, sú v súlade s požiadavkami tejto smernice, a konkrétne so zásadou proporcionality.

60

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že smernica o nekalých obchodných praktikách sa má vykladať v tom zmysle, že poskytnutie nepravdivej informácie, akou je dotknutá informácia vo veci samej, spotrebiteľovi zo strany obchodníka, sa musí považovať za „klamlivú obchodnú praktiku“ v zmysle uvedenej smernice, aj keď sa toto poskytnutie týkalo iba jedného spotrebiteľa.

61

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či smernica o nekalých obchodných praktikách sa má vykladať v tom zmysle, že ak obchodná praktika spĺňa všetky kritériá uvedené v článku 6 ods. 1 tejto smernice na to, aby bola kvalifikovaná ako klamlivá praktika voči spotrebiteľovi, nemá sa tiež overovať, či táto praktika je v rozpore aj s požiadavkami odbornej starostlivosti v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) uvedenej smernice, aby mohla byť platne považovaná za nekalú, a teda za zakázanú v zmysle článku 5 ods. 1 uvedenej smernice.

62

Súdny dvor už o tejto otázke rozhodoval v rozsudku CHS Tour Services (C‑435/11, EU:C:2013:574) a jeho odpoveď na túto otázku možno v celom rozsahu preniesť na prejednávanú vec.

63

Za týchto okolností, z dôvodov totožných s dôvodmi uvedenými v bodoch 31 až 47 rozsudku CHS Tour Services (C‑435/11, EU:C:2013:574), treba na prvú otázku odpovedať tak, že smernica o nekalých obchodných praktikách sa má vykladať v tom zmysle, že ak obchodná praktika spĺňa všetky kritériá uvedené v článku 6 ods. 1 tejto smernice na to, aby bola kvalifikovaná ako klamlivá praktika voči spotrebiteľovi, nemá sa ďalej overovať, či táto praktika je v rozpore aj s požiadavkami odbornej starostlivosti v zmysle článku 5 ods. 2 písm. a) uvedenej smernice, aby mohla byť platne považovaná za nekalú, a teda za zakázanú v zmysle článku 5 ods. 1 uvedenej smernice.

64

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: