—

Ordre des architectes, v zastúpení: J. van Ypersele, avocat,

—

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne,

—

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg, splnomocnená zástupkyňa,

—

španielska vláda, v zastúpení: M. García‑Valdecasas Dorrego, splnomocnená zástupkyňa,

—

francúzska vláda, v zastúpení: D. Colas a F. Gloaguen, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: J. Hottiaux a H. Støvlbæk, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 21 a 49 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií (Ú. v. EÚ L 255, s. 22), zmenenej a doplnenej nariadením Komisie (ES) č. 279/2009 zo 6. apríla 2009 (Ú. v. EÚ L 93, s. 11, ďalej len „smernica 2005/36“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Ordre des architectes a État belge (Belgické kráľovstvo) vo veci oslobodenia od povinnosti vykonať odbornú prax architekta, ktoré stanovuje belgické právo, pokiaľ ide o iných štátnych príslušníkov členských štátov, ako sú štátni príslušníci Belgického kráľovstva.

3

Smernica 2005/36 zrušila smernicu Rady 85/384/EHS z 10. júna 1985 o vzájomnom uznávaní diplomov, osvedčení a iných dokladov o formálnych kvalifikáciách v oblasti architektúry a o opatreniach na uľahčenie účinného uplatňovania práva usadiť sa a slobody poskytovať služby (Ú. v. ES L 223, s. 15).

4

Odôvodnenie 19 smernice 2005/36 stanovuje:

„Sloboda pohybu a vzájomné uznávanie dokladov o formálnych kvalifikáciách… architektov by sa mal opierať o základnú zásadu automatického uznávania dokladov o formálnych kvalifikáciách na základe koordinovaných minimálnych podmienok na odbornú prípravu… Tento systém by mal byť doplnený viacerými nadobudnutými právami, ktoré môžu za istých podmienok využiť kvalifikovaní odborníci.

5

Článok 1 uvedenej smernice nazvaný „Účel“ stanovuje:

„Táto smernica stanovuje pravidlá, podľa ktorých členský štát, ktorý na svojom území umožňuje prístup k regulovanému povolaniu alebo výkon regulovaného povolania na základe osobitných odborných kvalifikácií (ďalej len ‚hostiteľský členský štát‘), uznáva odborné kvalifikácie získané v jednom alebo viacerých členských štátoch (ďalej len ‚domovský členský štát‘), a ktorý umožňuje osobe s takými odbornými kvalifikáciami vykonávať rovnaké povolanie v tomto štáte, na prístup k tomuto povolaniu a výkon tohto povolania.“

6

Podľa článku 4 ods. 1 uvedenej smernice:

„Uznanie odbornej kvalifikácie zo strany hostiteľského členského štátu umožňuje príslušnej osobe získať v tomto členskom štáte prístup k rovnakému povolaniu ako povolanie, pre ktoré je kvalifikovan[á] v domovskom členskom štáte, a vykonávať ho v hostiteľskom členskom štáte za tých istých podmienok ako jeho štátni príslušníci.“

7

Článok 21 tej istej smernice, nazvaný „Zásada automatického uznávania“, v odsekoch 1 a 5 stanovuje:

„1.   Každý členský štát uznáva doklad o formálnej kvalifikácii… architekta, uvedený [v prílohe V bode 5.7.1], ktorý spĺňa minimálne požiadavky na odbornú prípravu podľa [článku 46], a na účely prístupu k odborným činnostiam a výkonu týchto odborných činností, uznáva takýto doklad na svojom území ako rovnocenný s dokladom o formálnej kvalifikácii, ktorý sám vydáva.

Tento doklad o formálnej kvalifikácii musí byť vydaný príslušnými orgánmi členského štátu a v prípade potreby doplnený osvedčeniami uvedenými [v prílohe V bode 5.7.1].

Ustanovenia prvého a druhého pododseku neovplyvňujú nadobudnuté práva uvedené [najmä v článku 49].

…

5.   Doklad o formálnej kvalifikácii architekta uvedený v prílohe V [bode] 5.7.1, ktorý podlieha automatickému uznávaniu podľa odseku 1, preukazuje ukončenie kurzu odbornej prípravy, ktorý začal najneskôr počas akademického referenčného roka uvedeného v tejto prílohe.“

8

Článok 46 smernice 2005/36, s názvom „Odborná príprava architektov“, v odseku 1 stanovuje:

„Odborná príprava architekta pozostáva najmenej zo štyroch rokov denného štúdia alebo zo šiestich rokov štúdia, z čoho najmenej tri roky sú vo forme denného štúdia na univerzite alebo v porovnateľnej školiacej inštitúcii. Táto odborná príprava musí viesť k úspešnému zloženiu skúšky na univerzitnej úrovni.

Odborná príprava, ktorá musí byť na univerzitnej úrovni a ktorej zásadnú časť tvorí architektúra, musí udržiavať rovnováhu medzi teoretickými a praktickými hľadiskami odbornej prípravy architektov a musí zaručiť získanie týchto znalostí a zručností:

…“

9

Článok 49 tejto smernice, s názvom „Osobitné nadobudnuté práva architektov“, stanovuje:

„1.   Každý členský štát uznáva doklad o formálnej kvalifikácii ako architekt uvedený v prílohe VI bod 6, vydaný inými členskými štátmi, a ktorým sa potvrdzuje kurz odbornej prípravy, ktorý začal najneskôr v referenčný akademický rok uvedený v tejto prílohe, a to aj vtedy, ak tento kurz nespĺňa minimálne požiadavky uvedené v článku 46, a na účely prístupu k odbornej činnosti architekta a výkonu tejto činnosti prizná na svojom území tomuto dokladu taký účinok ako dokladu o formálnej kvalifikácii ako architekt, ktorý vydáva sám.

…

2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 1, každý členský štát uznáva nasledujúci doklad o formálnej kvalifikácii a na účely prístupu k odborným činnostiam architekta a výkonu týchto činností im na svojom území priznáva tú istú účinnosť ako dokladu o formálnej kvalifikácii, ktorý vydal sám: osvedčenia vydané štátnym príslušníkom členského štátu členským štátom, ktorý prijal pravidlá upravujúce prístup k činnostiam architekta a výkon týchto činností…

…

Osvedčenia uvedené v odseku 1 potvrdzujú, že ich držiteľ mal právo… používať profesijný titul architekta a že aktívne vykonával v súvislosti s tými pravidlami príslušné činnosti najmenej tri po sebe nasledujúce roky počas piatich rokov predchádzajúcich vydaniu tohto osvedčenia.“

10

Článok 1 zákona z 20. februára 1939 o ochrane titulu a profesie architekta (la loi du 20 février 1939 sur la protection du titre et de la profession d’architecte, Moniteur belge z 25. marca 1939, s. 1942), v znení zákona z 21. novembra 2008, ktorým sa preberajú smernice 2005/36/ES a 2006/100/ES a menia zákony z 20. februára 1939 o ochrane titulu a profesie architekta a z 26. júna 1963, ktorým sa zriaďuje Ordre des architectes (Moniteur belge z 11. februára 2009, s. 11596, ďalej len „zákon z 20. februára 1939“), stanovuje:

„1.   Titul architekta nemôže používať osoba… ktorá nie je držiteľom diplomu preukazujúceho úspešné zloženie skúšok požadovaných na získanie tohto diplomu.

2.   Bez toho, aby boli dotknuté odseky 1 a 4 a články 7 a 12 tohto zákona, Belgičania a štátni príslušníci ďalších členských štátov Európskeho spoločenstva alebo iného zmluvného štátu Dohody o Európskom hospodárskom priestore [z 2. mája 1992 (Ú. v. ES L 1, 1994, s. 3, ďalej len ‚Dohoda o EHP‘)] môžu v Belgicku používať titul architekta, pokiaľ sú držiteľmi diplomu, osvedčenia alebo iného dokladu uvedeného v prílohe 1 písm. b) tohto zákona, v znení aktualizácií uverejnených v Úradnom vestníku Európskej únie v súlade s článkom 21 ods. 7 pododsekom 2 [smernice 2005/36]. Tieto aktualizácie sú v plnom rozsahu uverejnené v podobe úradných oznámení Moniteur belge.

2/1.   Belgické kráľovstvo uzná doklady o formálnej kvalifikácii architekta uvedené v prílohe 2 písm. a), vydané inými členskými štátmi, ktorými sa potvrdzuje kurz odbornej prípravy, ktorý sa začal najneskôr v referenčný akademický rok uvedený v tejto prílohe, a to aj vtedy, ak tieto doklady nespĺňajú minimálne požiadavky uvedené v prílohe 1 písm. a). Belgické kráľovstvo na účely prístupu k odbornej činnosti architekta a výkonu tejto činnosti prizná na svojom území týmto dokladom taký účinok ako dokladom o formálnej kvalifikácii architekta, ktoré vydáva ono samotné.

…

2/2.   Bez toho, aby bol dotknutý odsek 2/1, sa uznávajú osvedčenia vydané štátnym príslušníkom členských štátov zo strany členských štátov, ktoré prijali pravidlá upravujúce prístup k činnostiam architekta a výkon týchto činností od týchto dátumov:

…

Osvedčenia uvedené v prvom pododseku potvrdzujú, že ich držiteľ mal právo najneskôr v príslušný deň používať profesijný titul architekta a že aktívne vykonával v súvislosti s tými pravidlami príslušné činnosti najmenej tri po sebe nasledujúce roky počas piatich rokov predchádzajúcich vydaniu tohto osvedčenia.

…“

11

Článok 50 ods. 1 zákona z 26. júna 1963, ktorým sa zriaďuje Ordre des architectes (la loi du 26 juin 1963 créant un Ordre des architectes, Moniteur belge z 5. júla 1963, s. 6945), v znení zákona z 22. decembra 2009 o prispôsobení určitých právnych predpisov smernici Európskeho parlamentu a Rady o službách na vnútornom trhu (Moniteur belge z 29. decembra 2009, s 82151, ďalej len „zákon z 26. júna 1963“), stanovuje:

„O zapísanie do zoznamu komory nemôže žiadať osoba, ktorá neabsolvovala dvojročnú odbornú prax u osoby zapísanej do zoznamu najmenej desať rokov.“

12

Článok 52 písm. a) zákona z 26. júna 1963 znie takto:

„Výbory komory za podmienok stanovených kráľom úplne alebo čiastočne oslobodia od povinnosti vykonať odbornú prax:

13

Článok 1 kráľovského nariadenia z 23. marca 2011 o oslobodení od povinnosti vykonať odbornú prax architekta (arrêté royal du 23 mars 2011 relatif à la dispense du stage d’architecte, Moniteur belge z 11. apríla 2011, s. 23207, ďalej len „kráľovské nariadenie z 23. marca 2011), stanovuje:

„Výbory Ordre des architectes oslobodia od povinnosti vykonať odbornú prax uvedenú v článku 50 zákona z 26. júna 1963, ktorým sa zriaďuje Ordre des architectes, štátnych príslušníkov členských štátov Európskeho hospodárskeho spoločenstva alebo iného zmluvného štátu [Dohody o EHP], ktorí sú držiteľmi diplomu, osvedčenia alebo iného dokladu uvedeného v článku 1 ods. 2/2, prílohe 1 písm. b) a prílohe 2 písm. a) a b) zákona z 20. februára 1939 o ochrane titulu a profesie architekta.

Prvý odsek sa nevzťahuje na diplomy, osvedčenia alebo iné doklady vydané belgickým orgánom uvedeným v prílohe 1 písm. b) a prílohe 2 písm. a) už citovaného zákona z 20. februára 1939.“

14

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci konania o žalobe o neplatnosť kráľovského nariadenia z 23. marca 2011, ktorú návrhom z 25. mája 2011 podal Ordre des architectes na Conseil d’État (Štátna rada).

15

Na podporu tejto žaloby Ordre des architectes poukazuje na porušenie článku 50 a článku 52 písm. a) zákona z 26. júna 1963. Uvedené kráľovské nariadenie totiž oslobodzovalo všetkých štátnych príslušníkov zmluvného štátu Dohody o EHP alebo iného členského štátu, ako je Belgické kráľovstvo, ktorí sú držiteľmi diplomu, osvedčenia alebo iného dokladu uvedeného v článku 1 ods. 2/2, prílohe 1 písm. b) a prílohe 2 písm. a) a b) zákona z 20. februára 1939, od povinnosti vykonať odbornú prax. Nepodmieňoval však toto oslobodenie dodržaním podmienok, na základe ktorých možno overiť, či tento štátny príslušník vykonal v zahraničí činnosti, ktoré možno považovať za odbornú prax. Toto kráľovské nariadenie tak stanovovalo mechanizmus všeobecného oslobodenia od povinnosti vykonať odbornú prax v závislosti od kvalifikácií, ktoré taxatívne vymedzuje, pričom nepodmieňuje toto oslobodenie skutočnosťou, či domovský členský štát umožňuje alebo neumožňuje osobe s týmito kvalifikáciami prístup k povolaniu. Okrem toho prílohy V a VI smernice 2005/36 neboli správne prebraté do belgického práva, konkrétne do prílohy 1 písm. b) a prílohy 2 písm. a) a b) zákona z 20. februára 1939. To má za následok, že držitelia diplomov architekta, ktorí nie sú držiteľmi dodatočného osvedčenia, ktoré im umožňuje prístup k povolaniu architekta v ich domovskom členkom štáte, môžu mať prístup k tomuto povolaniu v Belgicku bez toho, aby im Ordre des architectes uložil povinnosť vykonať odbornú prax, keďže kráľovské nariadenie z 23. marca 2011 stanovuje oslobodenie od tejto povinnosti.

16

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že odkaz kráľovského nariadenia z 23. marca 2011 na doklady uvedené v prílohe 1 písm. b) a prílohe 2 písm. a) a b) zákona z 20. februára 1939 nezaručuje existenciu minimálnej odbornej praxe, pretože tieto prílohy taxatívne vymedzujú doklady o formálnych kvalifikáciách, pričom neukladajú povinnosť, že musia byť doložené osvedčením preukazujúcim skutočný výkon činností architekta. Vnútroštátny súd z toho vyvodzuje, že z tohto kráľovského nariadenia nevyplýva, že držitelia dokladov, na ktorých sa vzťahuje, sú oslobodení od povinnosti vykonať prax len v prípade, že ide o plne kvalifikovaných odborníkov. Podľa neho z toho vyplýva, že uvedené kráľovské nariadenie je v rozpore s článkom 52 ods. 1 zákona z 26. júna 1963, ktoré povoľuje udeliť toto oslobodenie len tým štátnym príslušníkom, ktorí vykonali v zahraničí činnosti, ktoré možno považovať za odbornú prax, na preukázanie čoho však samotná držba dokladu nepostačuje. Bolo by teda potrebné preskúmať zlučiteľnosť článku 52 ods. 1 zákona z 26. júna 1963 s článkom 21 ods. 1 a článkom 49 smernice 2005/36.

17

Za týchto okolností Conseil d’État rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Majú sa články 21 a 49 [smernice 2005/36] v rozsahu, v akom každému členskému štátu ukladajú povinnosť priznávať dokladom o formálnej kvalifikácii, ktorých sa týkajú, pokiaľ ide o prístup k odborným činnostiam a ich výkon, na jeho území rovnaký účinok ako dokladom o formálnej kvalifikácii, ktoré sám vydáva, vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby štát stanovil požiadavku, podľa ktorej držiteľ dokladu o formálnej kvalifikácii architekta podľa článku 46 uvedenej smernice alebo držiteľ dokladu uvedeného v [jej] článku 49 [ods.] 1, ktorý chce byť zapísaný do zoznamu Ordre des architectes, musí navyše splniť podmienku výkonu odbornej praxe alebo skúseností rovnocenných s tými, ktoré sú požadované od držiteľov diplomov vydaných na jeho území po ich získaní?“

18

Vnútroštátny súd sa svojou prejudiciálnou otázkou v podstate pýta, či sa majú články 21 a 49 smernice 2005/36, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby hostiteľský členský štát požadoval na vydanie povolenia na výkon povolania architekta od osoby s odbornou kvalifikáciou, ktorú získala v domovskom členskom štáte, vykonanie odbornej praxe alebo aby preukázala, že má rovnocenné odborné skúsenosti.

19

Treba pripomenúť, že táto smernica upravuje vzájomné uznávanie odborných kvalifikácií, pokiaľ ide o prístup k určitému množstvu regulovaných povolaní. Hlavným účelom vzájomného uznávania, ako to vyplýva z článku 1 a článku 4 ods. 1 uvedenej smernice, je umožniť osobe s odbornou kvalifikáciou, ktorá má umožnený prístup k regulovanému povolaniu v domovskom členskom štáte, získať v hostiteľskom členskom štáte prístup k rovnakému povolaniu ako povolanie, pre ktoré je kvalifikovaná v domovskom členskom štáte, a vykonávať ho v tomto štáte za tých istých podmienok ako jeho štátni príslušníci.

20

Pokiaľ ide najmä o povolanie architekta, táto smernica stanovuje, ako vyplýva z jej odôvodnenia 19, systém automatického uznávania dokladov o formálnych kvalifikáciách na základe koordinovaných minimálnych podmienok na odbornú prípravu.

21

Podľa judikatúry týkajúcej sa smernice 85/384, ktorá bola zrušená smernicou 2005/36, takýto systém automatického uznávania dokladov o formálnych kvalifikáciách bráni tomu, aby hostiteľský členský štát podmienil uznávanie dokladov o odbornej kvalifikácii, ktoré zodpovedajú podmienkam o odbornej kvalifikácií stanoveným právnymi predpismi Únie, dodatočnými požiadavkami (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Portugalsko, C‑43/06, EU:C:2007:300, body 27 a 28, ako aj Ordine degli Ingegneri di Verona e Provincia a i., C‑111/12, EU:C:2013:100, body 43 a 44).

22

Táto úvaha platí aj v prípade smernice 2005/36. V tejto súvislosti po prvé treba uviesť, že pojmy tejto smernice nevykazujú nejasnosti. Čo sa teda týka prístupu k povolaniu architekta, článok 21 ods. 1 prvý pododsek uvedenej smernice stanovuje, že členské štáty uznávajú doklady o formálnej kvalifikácii uvedené v prílohe V bode 5.7.1 tejto istej smernice, tým, že pokiaľ ide o prístup k povolaniu architekta, im priznáva rovnaký účinok, ako dokladom, ktoré vydávajú oni sami. Podľa článku 21 ods. 1 druhého pododseku smernice 2005/36 tieto doklady vydávajú príslušné orgány a musia byť prípadne doložené dodatočnými osvedčeniami. Príloha V bod 5.7.1 tejto istej smernice v prípade každého členského štátu taxatívne vymedzuje doklady o formálnej kvalifikácii, orgány oprávnené na ich vydanie a dodatočné osvedčenia, na základe ktorých možno získať prístup k povolaniu architekta. Uvedené doklady a osvedčenia sú v súlade s minimálnymi podmienkami odbornej prípravy architektov.

23

Článok 21 ods. 1 smernice 2005/36 dopĺňa článok 49 tejto smernice. Z článku 49 ods. 1 smernice 2005/36 vyplýva, že členské štáty uznávajú doklady uvedené v prílohe VI uvedenej smernice, ktoré boli vydané po absolvovaní odbornej prípravy, ktorá začala najneskôr v referenčný akademický rok uvedený v tejto prílohe, a to aj vtedy, ak tieto doklady nespĺňajú minimálne požiadavky uvedené v jej článku 46. Pokiaľ ide o prístup k povolaniu architekta, členské štáty priznajú týmto dokladom rovnaký účinok ako dokladom o formálnej kvalifikácii, ktoré vydávajú samy.

24

Z toho vyplýva, že systém vzájomného automatického uznávania odborných kvalifikácií stanovený v článkoch 21, 46 a 49 smernice 2005/36, pokiaľ ide o povolanie architekta, nenecháva členským štátom nijakú mieru voľnej úvahy. Ak teda štátny príslušník členského štátu je držiteľom jedného z dokladov o formálnej kvalifikácii a dodatočných osvedčení uvedených v bode 5.7.1 prílohy V alebo prílohy VI tejto smernice, musí mať možnosť vykonávať povolanie architekta v inom členskom štáte, pričom tento členský štát mu nesmie uložiť povinnosť získať alebo preukázať, že získal dodatočné odborné kvalifikácie.

25

Po druhé, čo sa týka uvedenej smernice, vylúčenie akejkoľvek dodatočnej požiadavky vyplývajúce z bodu 21 tohto rozsudku je nutné uplatniť predovšetkým preto, lebo posilňuje automatický charakter uznávania dokladov o odbornej kvalifikácii, pokiaľ ide o povolanie architekta, v porovnaní so smernicou 85/384. Táto posledná uvedená smernica totiž v článku 23 ods. 1 umožňovala členskému štátu uložiť držiteľom dokladov o formálnej kvalifikácii, ktoré vydal iný členský štát, podmienky týkajúce sa dodatočnej odbornej praxe, hoci tieto isté doklady podliehali vzájomnému uznávaniu. Smernica 2005/36 zrušila túto možnosť, pričom v zásade nezmenila ustanovenia týkajúce sa vzájomného uznávania, teda ustanovenia, ktoré boli konkrétne predmetom judikatúry už citovanej v bode 21 tohto rozsudku.

26

Treba však spresniť, že hoci sa zásady upravujúce systém vzájomného automatického uznávania odborných kvalifikácií architekta, stanovený smernicou 2005/36, nachádzajú v článkoch 21, 46 a 49 tejto smernice, uplatnenie tohto systému spočíva, ako to vyplýva aj z bodov 22 a 23 tohto rozsudku, na obsahu príloh V a VI uvedenej smernice. Predpokladom riadneho fungovania systému vzájomného automatického uznávania stanoveného smernicou 2005/36 je, že členské štáty správne prebrali nielen články 21, 46 a 49 tejto smernice, ale aj prílohy V a VI uvedenej smernice.

27

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že články 21 a 49 smernice 2005/36 bránia tomu, aby hostiteľský členský štát požadoval na vydanie povolenia na výkon povolania architekta od osoby s odbornou kvalifikáciou, ktorú získala v domovskom členskom štáte a ktorá je uvedená v prílohe V bode 5.7.1 alebo prílohe VI tejto smernice, vykonanie odbornej praxe alebo aby preukázala, že má rovnocenné odborné skúsenosti.

28

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (deviata komora) rozhodol takto:

Články 21 a 49 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/36/ES zo 7. septembra 2005 o uznávaní odborných kvalifikácií, zmenenej a doplnenej nariadením Komisie (ES) č. 279/2009 zo 6. apríla 2009, bránia tomu, aby hostiteľský členský štát požadoval na vydanie povolenia na výkon povolania architekta od osoby s odbornou kvalifikáciou, ktorú získala v domovskom členskom štáte a ktorá je uvedená v prílohe V bode 5.7.1 alebo prílohe VI tejto smernice, vykonanie odbornej praxe alebo aby preukázala, že má rovnocenné odborné skúsenosti.