1

Európska komisia svojou žalobou navrhuje, aby Súdny dvor:

2

Podľa článku 4 smernice 75/442/ES:

„Členské štáty prijmú nevyhnutné opatrenia na zaistenie toho, aby sa odpady zhodnocovali alebo zneškodňovali bez ohrozenia zdravia ľudí a bez použitia postupov alebo metód, ktoré by mohli poškodiť životné prostredie…

…

Členské štáty taktiež prijmú nevyhnutné opatrenia na zákaz svojvoľného opúšťania, nepovoleného ukladania a nekontrolovateľného zneškodňovania odpadu.“

3

Článok 8 tejto smernice ukladal členským štátom povinnosť prijať nevyhnutné opatrenia, aby bolo zaistené, že každý držiteľ odpadu buď prenechá zaobchádzanie s odpadom súkromnému či verejnému zariadeniu, ktoré sa zaoberá zberom odpadu, alebo podniku, ktorý vykonáva činnosti uvedené v prílohách II A alebo II B tejto smernice, alebo sám zabezpečí zhodnocovanie alebo zneškodňovanie odpadu v súlade s ustanoveniami uvedenej smernice.

4

Článok 9 ods. 1 smernice 75/442 stanovoval, že na účely vykonávania okrem iného článku 4 tejto smernice musia všetky zariadenia alebo podniky, ktoré vykonávali činnosti zneškodňovania odpadov, získať povolenie od príslušného orgánu zodpovedného za vykonávanie ustanovení uvedenej smernice. Článok 9 ods. 2 tejto smernice spresňoval, že tieto povolenia sa môžu udeliť na určité obdobie, môžu byť obnoviteľné, môžu byť viazané na podmienky a povinnosti alebo, najmä ak zamýšľaná metóda zneškodňovania nie je prijateľná z hľadiska ochrany životného prostredia, môžu byť odmietnuté.

5

Smernica 75/442 bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2006/12/ES z 5. apríla 2006 o odpadoch (Ú. v. EÚ L 114, s. 9), ktorá bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/98/ES z 19. novembra 2008 o odpade a o zrušení určitých smerníc (Ú. v. EÚ L 312, s. 3). Znenie článkov 4, 8 a 9 smernice 75/442 bolo v zásade prebraté do článkov 13, 15, 23 a článku 36 ods. 1 smernice 2008/98.

6

Článok 2 ods. 1 smernice 91/689 stanovoval:

„Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, vyžadujúce, aby sa v každej lokalite, kam sa nebezpečné odpady ukladajú (vypúšťajú), tento odpad zaznamenával a identifikoval.“

7

Uvedená smernica bola zrušená smernicou 2008/98. Znenie článku 2 ods. 1 smernice 91/689 bolo v zásade prevzaté do článku 35 ods. 1 a 2 smernice 2008/98.

8

Článok 14 písm. a) až c) smernice 1999/31 stanovoval:

„Členské štáty prijmú opatrenia na zabezpečenie toho, aby skládky, ktorým bolo vydané povolenie alebo ktoré už boli v prevádzke v čase transpozície tejto smernice, [mohli] pokračovať v prevádzke [iba ak]…

9

Podľa článku 18 ods. 1 tejto smernice členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do dvoch rokov od nadobudnutia jej účinnosti, teda najneskôr 16. júla 2001, a bezodkladne o tom informujú Komisiu.

10

V rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) vydanom 26. apríla 2007 Súdny dvor vyhovel žalobe o nesplnenie povinnosti podanej Komisiou podľa článku 226 ES, keď konštatoval, že Talianska republika si všeobecným a pokračujúcim spôsobom nesplnila povinnosti v oblasti nakladania s odpadmi, ktoré jej vyplývajú z článkov 4, 8 a 9 smernice 75/442, z článku 2 ods. 1 smernice 91/689, ako aj z článku 14 písm. a) až c) smernice 1999/31 tým, že neprijala všetky opatrenia nevyhnutné na vykonanie týchto ustanovení.

11

V rámci kontroly vykonania rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) Komisia požiadala listom z 8. mája 2007 talianske orgány, aby jej oznámili, aké opatrenia na účely vykonania uvedeného rozsudku prijali. Medzi útvarmi Komisie a talianskymi orgánmi sa 11. júna 2007 v Bruseli uskutočnilo stretnutie, na ktorom sa talianske orgány zaviazali predkladať Komisii aktualizovaný zoznam opatrení potrebných na vyhovenie uvedenému rozsudku.

12

V listoch z 10. júla 2007, 26. septembra 2007, 31. októbra 2007 a 26. novembra 2007 talianske orgány okrem iného poukázali na vnútroštátny legislatívny sankčný systém v oblasti nakladania s odpadmi a na niektoré iniciatívy súvisiace s týmto nakladaním, ako aj na súhrn situácie skládok v jednotlivých regiónoch uvedených v správe Corpo Forestale dello Stato (štátna správa lesov, ďalej len „CFS“) z roku 2002.

13

Keďže Komisia usúdila, že Talianska republika jej úplne neoznámila opatrenia prijaté na vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), zaslala jej 1. februára 2008 výzvu, aby sa v lehote dvoch mesiacov k uvedenému vyjadrila. V dňoch od 10. apríla do 26. mája 2008 tento členský štát Komisii opakovane oznámil nové údaje týkajúce sa jednotlivých talianskych regiónov a autonómnych provincií Trident a Bolzano, ako aj informácií o novom vnútroštátnom systéme hraničného dozoru.

14

Na stretnutí, ktoré sa uskutočnilo v Bruseli 24. septembra 2008, a v liste z 12. novembra 2008 Komisia vytýkala obsah informácií oznámených Talianskou republikou. Po preskúmaní rozličných dokumentov, ktoré jej neskôr tento členský štát predložil, Komisia na základe článku 228 ods. 2 ES zaslala Talianskej republike 26. júna 2009 odôvodnené stanovisko, v ktorom dospela k záveru, že pretrváva všeobecné nesplnenie povinnosti, ktoré bolo konštatované Súdnym dvorom v rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250).

15

Na žiadosť Talianskej republiky bola lehota, ktorú jej stanovila Komisia na odpoveď na toto odôvodnené stanovisko, predĺžená do 30. septembra 2009. Odpoveď tohto členského štátu bola Komisii doručená 1. októbra 2009. Po tejto odpovedi jej uvedený členský štát v období medzi 13. októbrom 2009 a 19. februárom 2013 zaslal ďalšie aktualizované dokumenty týkajúce sa vykonania rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250).

16

Po prvé, pokiaľ ide o informácie poskytnuté Talianskou republikou, sa Komisia domnievala, že tento členský štát ešte neprijal všetky opatrenia, ktoré vyžaduje vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), keďže 218 miest skládok nachádzajúcich sa na území 18 z 20 talianskych regiónov neboli v súlade s článkami 4 a 8 smernice 75/442. Po druhé z existencie 218 nelegálnych miest skládok odpadu Komisia vyvodila, že nutne existovali miesta skládok v prevádzke, pre ktoré nebolo udelené povolenie v rozpore s článkom 9 tejto smernice. Po tretie Komisia usúdila, že 16 z týchto 218 miest skládok nespĺňajúcich požiadavky obsahovalo nebezpečné odpady, pričom neboli rešpektované ustanovenia článku 2 ods. 1 smernica 91/689. Napokon Komisia usúdila, že Talianska republika nepredložila dôkaz, že pre päť skládok existujúcich k 16. júlu 2001 bol predložený plán úpravy skládky alebo prijaté konečné rozhodnutie o uzavretí v súlade s článkom 14 smernice 1999/31.

17

Keďže sa Komisia domnievala, že Talianska republika v lehote stanovenej v odôvodnenom stanovisku, ktorú Komisia predĺžila, neprijala všetky opatrenia, ktoré vyžaduje vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), 16. apríla 2013 podala predmetnú žalobu.

18

Listom z 10. apríla 2014 Súdny dvor požiadal Taliansku republiku a Komisiu, aby najneskôr 16. mája 2014 poskytli aktualizované informácie o vykonaní rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250). Mali byť takisto špecifikované nové skládky zaznamenané po roku 2002, ktoré spomenuli účastníci konania vo svojich vyjadreniach.

19

Talianska republika vo svojej odpovedi poskytla aktualizovaný súhrn opatrení prijatých pre 218 miest skládok, ktoré uviedla Komisia v žalobe. Tento členský štát predložil aj zoznam 71 nových miest skládok, ktoré hoci, ako uvádza, neboli identifikované v správe CFS z roku 2002, sú predmetom výhrad Komisie.

20

Komisia najprv vo svojej odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie a potom na pojednávaní tvrdila, že podľa najnovších informácií, ktoré má k dispozícii, ešte 198 miest skládok nie je v súlade s článkom 4 smernice 75/442 a že z nich dve nie sú v súlade ani s článkami 8 a 9 tejto smernice a štrnásť nie je v súlade s článkom 2 ods. 1 smernice 91/689. Ďalej z informácií, ktoré si talianske orgány a Komisia vymenili na stretnutí konanom 23. mája 2014, vyplýva, že zostávajú iba dve skládky nezosúladené s článkom 14 smernice 1999/31. Napokon predmetná žaloba sa nevzťahuje na žiadne nové miesto skládky zaznamenané talianskymi orgánmi.

21

Talianska republika namieta prípustnosť predmetnej žaloby, pričom po prvé tvrdí, že zdroje informácií, o ktoré sa Komisia opiera pri odôvodnení svojej žaloby, a to najmä správy CFS a vyhlásenia tohto členského štátu na neformálnych stretnutiach s Komisiou, nemôžu byť základom žaloby podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ, keďže peňažné sankcie, ktoré môžu byť uložené v rámci takéhoto konania sa vzťahujú na špecifické nesplnenia povinnosti pre každú protiprávnu skládku.

22

Po druhé tento členský štát Komisii vytýka, že rozšírila rozsah predmetnej žaloby tým, že pri posudzovaní opatrení, ktoré majú byť prijaté talianskymi orgánmi podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ, zohľadnila nové skládky, ktoré sa nenachádzajú v správe CFS.

23

Po tretie oznámením zo 14. júna 2011 zaslaným Talianskej republike Komisia zhrnula predmet sporu odlišným spôsobom, ako to urobila pri vypracovaní odôvodneného stanoviska, a teda bola povinná vydať nové odôvodnené stanovisko.

24

Po štvrté Talianska republika uvádza, že rozsudok Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) neobsahuje nijaký odkaz na nedostatky postihujúce taliansku právnu úpravu a že Komisia nevymedzila konkrétne ustanovenia tejto právnej úpravy, ktoré považuje za neprimerané. V prípade neexistencie takýchto údajov sa Talianska republika nemôže brániť a žaloba je neprípustná. V každom prípade uplatnenie dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy je sťažené komplexnosťou situácie, ktorá má byť napravená.

25

Po piate sa Talianska republika domnieva, že vždy prejavila mimoriadne veľkú snahu o nápravu nesplnenia povinnosti, ktoré konštatoval Súdny dvor v rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250). Tento členský štát teda navrhuje predmetnú žalobu zamietnuť.

26

Komisia po prvé pripomína, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) už rozhodol, že správu CFS možno považovať za platný zdroj informácií na účely začatia konania o nesplnení povinnosti a že v tomto smere rozhovory medzi Komisiou a talianskymi orgánmi na spoločných stretnutiach sa viedli na základe tohto dokumentu.

27

Po druhé Komisia tvrdí, že je úplne legitímne zohľadňovať v štádiu vykonávania rozsudku ďalšie nezosúladené skládky, ktoré sú známe príslušným správnym orgánom v rozsahu, v akom tieto skládky nutne predstavujú prípady všeobecného a pretrvávajúceho nesplnenia povinnosti konštatovaného v rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250).

28

Po tretie oznámenie zo 14. júna 2011 iba opisuje vývoj situácie po zaslaní odôvodneného stanoviska. Nie je preto nevyhnutné zaslať Talianskej republike nové odôvodnené stanovisko.

29

Po štvrté je dôležité, aby Talianska republika mala legislatívny rámec vhodný na zabezpečenie riadneho nakladania s odpadmi. V tejto súvislosti sa samotné talianske orgány domnievali, že legislatívna zmena umožní vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250).

30

Po piate Komisia uvádza, že talianske orgány jej začali predkladať koherentné a vierohodné informácie až po zaslaní odôvodneného stanoviska.

31

Keďže tvrdenie Talianskej republiky o dôkaznej sile skutočností, o ktoré sa Komisia v tejto veci opierala, najmä správy CFS a vyhlásení tohto členského štátu, sa netýka prípustnosti žaloby Komisie, musí byť odmietnuté.

32

Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti vznesenú Talianskou republikou, ktorá vychádza z uvedenia nových nezosúladených skládok v žalobe Komisie, je potrebné zdôrazniť, že konanie upravené v článku 260 ods. 2 ZFEÚ sa musí považovať za osobitné súdne konanie na vykonanie rozsudkov Súdneho dvora, teda inými slovami za spôsob výkonu rozhodnutí. V dôsledku toho môže byť predmetom tohto konania iba také nesplnenie povinností vyplývajúcich členskému štátu zo Zmlúv, ktoré Súdny dvor vyhlásil na základe článku 258 ZFEÚ za opodstatnené (pozri rozsudok Komisia/Nemecko, C‑95/12, EU:C:2013:676, bod 23).

33

V prejednávanej veci je však potrebné pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) konštatoval všeobecné a pretrvávajúce nesplnenie povinnosti nielen na základe správy CFS z roku 2002, ale aj na základe iných zdrojov informácií, ako sú správy národných parlamentných vyšetrovacích komisií alebo úradné dokumenty pochádzajúce najmä od regionálnych orgánov. Za týchto podmienok v rozsahu, v akom Talianska republika Komisii vytýka iba to, že v rámci predmetnej žaloby odkazuje na skládky, ktoré sa však nenachádzajú v správe CFS, treba uvedený argument odmietnuť, keďže tieto skládky musia byť nutne zahrnuté vo všeobecnom a pretrvávajúcom nesplnení povinnosti konštatovanom v súvislosti s prvou žalobou podľa článku 226 ES (teraz článok 258 ZFEÚ) (pozri analogicky v súvislosti so žalobou podľa článku 226 ES rozsudok Komisia/Írsko, C‑491/01, EU:C:2005:250, body 37 až 39).

34

Pokiaľ ide o záver Talianskej republiky vyvodený z oznámenia zo 14. júna 2011, podľa ktorého Komisia rozšírila predmet sporu v porovnaní s predmetom sporu v odôvodnenom stanovisku, z ustálenej judikatúry vyplýva, že vzhľadom na to, že Komisia je povinná v odôvodnenom stanovisku vydanom podľa článku 228 ods. 2 ES spresniť tie body, v ktorých daný členský štát nevyhovel rozsudku Súdneho dvora konštatujúcemu nesplnenie povinnosti, predmet sporu nemožno rozšíriť na povinnosti, ktoré nie sú uvedené v odôvodnenom stanovisku, inak dôjde k porušeniu podstatných formálnych náležitostí zaručujúcich riadne konanie (pozri rozsudok Komisia/Portugalsko, C‑457/07, EU:C:2009:531, bod 60).

35

V prejednávanej veci v súlade s tým, čo uviedla generálna advokáta v bode 35 svojich návrhov, treba konštatovať, že Talianska republika nepreukázala, že by povinnosti uvedené v odôvodnenom stanovisku vydanom v tejto veci boli uvedeným oznámením zmenené. Námietka neprípustnosti týkajúca sa tohto oznámenia musí byť teda zamietnutá.

36

Okrem toho, keď Komisia poukazuje na to, že Talianska republika musí zmeniť legislatívu na účely vykonania rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), neuvádza tým povinnosť, ktorej porušenie nebolo konštatované Súdnym dvorom v tomto rozsudku, ale iba na účely preukázania vytýkaného nesplnenia vymedzuje povahu opatrení, ktoré musí podľa Komisie tento členský štát prijať, aby vyhovel uvedenému rozsudku.

37

Pokiaľ ide o tvrdenie, že Talianska republika spolupracovala s Komisiou po celú dobu konania, postačuje konštatovať, že aj keď táto skutočnosť – ak sa preukáže – môže byť zohľadnená pri ukladaní peňažných sankcií, nemôže mať vplyv na prípustnosť žaloby.

38

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že žaloba je prípustná.

39

Komisia s ohľadom na informácie, ktoré poskytli talianske orgány vo svojej odpovedi z 1. októbra 2009, a na doplňujúce informácie, ktoré sa nachádzajú v oznámení z 30. októbra 2009, tvrdí, že po uplynutí predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku sa na celom území Talianskej republiky s výnimkou regiónu Valle d’Aosta nachádzalo 368, alebo dokonca až 422 miest skládok, ktoré neboli v súlade s článkami 4, 8 a 9 smernice 75/442. Z nich 15 až 23 miest skládok, ktoré obsahovali nebezpečné odpady, nebolo v súlade ani s článkom 2 ods. 1 smernice 91/689. Komisia vysvetľuje, že podľa týchto informácií boli sanačné alebo rekonštrukčné práce na jednotlivých skládkach buď nedokončené alebo iba naplánované, alebo sa mali ešte iba naplánovať. Ostatné skládky už boli odstavené.

40

Komisia tvrdí, že Talianska republika mala prijať všeobecné a trvalé štrukturálne opatrenia, aby napravila všeobecné a pretrvávajúce nesplnenie povinnosti, ktoré konštatoval Súdny dvor v rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250). Konštatovanie nesplnenia povinnosti tejto povahy svedčí o tom, že sankčný systém zavedený vnútroštátnou právnou úpravou bol neprimeraný, a malo viesť talianske orgány k tomu, aby uvedený systém napravili v rámci vykonania tohto rozsudku.

41

Komisia na pojednávaní spresnila, že medzi účastníkmi konania sú sporné povinnosti vyplývajúce z článku 4 smernice 75/442 a nie počet nelegálnych miest skládok. Podľa článku 4 prvého odseku je Talianska republika povinná nielen zneškodniť odpad a viac nevyužívať dotknuté miesta ako skládky, ale aj pre každé miesto posúdiť, či sú potrebné opatrenia súvisiace so zhodnocovaním odpadov. Aj keď článok 4 tejto smernice vo svojom druhom odseku ukladá členským štátom povinnosť prijať nevyhnutné opatrenia na zákaz svojvoľného opúšťania, nepovoleného ukladania a nekontrolovateľného zneškodňovania odpadu, takéto opatrenia nepostačujú na splnenie povinností vyplývajúcich z prvého odseku tohto článku. Podľa informácií dostupných v čase pojednávania sa ešte stále vykonávali sanačné alebo rekonštrukčné práce na týchto skládkach nachádzajúcich sa takmer vo všetkých talianskych regiónoch.

42

Pokiaľ ide o článok 14 písm. a) až c) smernice 1999/31, Komisia uvádza, že v čase uplynutia predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku minimálne 93 skládok existujúcich k 16. júlu 2001 nachádzajúcich sa vo viac ako desiatich regiónoch nezodpovedalo požiadavkám tohto článku. V zmysle odpovede talianskych orgánov na odôvodnené stanovisko nebol pre niektoré skládky predložený ani schválený žiaden plán úpravy skládky a nebolo prijaté žiadne konečné rozhodnutie o ich uzavretí alebo vyradení z prevádzky. Pre ďalšie skládky boli poskytnuté údaje neúplné alebo nedostatočne jasné, takže napríklad pre niektoré skládky nebol predložený dôkaz o ich uzavretí alebo vyradení z prevádzky v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku. V prípade ostatných skládok neboli poskytnuté žiadne informácie.

43

Talianska republika sa naproti tomu domnieva, že prijala všetky nevyhnutné opatrenia, ktoré vyžaduje vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250).

44

V prvom rade uvádza, že vnútroštátne orgány zabezpečili všetky miesta skládok a že článok 4 smernice 75/442 neukladá povinnosť rekonštrukcie alebo asanácie skládok. Ďalej porušenie článkov 8 a 9 smernice 75/442 nebolo nijako preukázané, keďže všetkých 218 skládok, ktoré boli v žalobe označené ako nezlučiteľné ku dňu začatia konania pred Súdnym dvorom, nebolo v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku v prevádzke. Okrem toho väčšina z týchto skládok bola asanovaná alebo prebieha ich úprava na účely tradičného využitia pôdy. Napokon keďže miesta skládok, ktoré Komisia označila ako nezodpovedajúce ustanoveniam článku 14 písm. a) až c) smernice 1999/31, boli uzavreté, toto ustanovenie sa na ne už neuplatňuje.

45

Na úvod je potrebné pripomenúť, že vzhľadom na to, že Zmluva o FEÚ zrušila v konaní o nesplnenie povinnosti na základe článku 260 ods. 2 ZFEÚ fázu týkajúcu sa vydania odôvodneného stanoviska, za relevantný dátum pre posúdenie existencie nesplnenia povinnosti v zmysle článku 260 ods. 1 ZFEÚ sa považuje dátum uplynutia lehoty stanovenej vo výzve vydanej na základe tohto ustanovenia (pozri rozsudok Komisia/Španielsko, C‑184/11, EU:C:2014:316, bod 35 a citovanú judikatúru).

46

Ak sa však konanie o nesplnenie povinnosti začalo na základe článku 228 ods. 2 ES a ak bolo odôvodnené stanovisko vydané pred dňom nadobudnutia platnosti Lisabonskej zmluvy, teda pred 1. decembrom 2009, za relevantný dátum na posúdenie existencie nesplnenia povinnosti sa považuje deň uplynutia lehoty stanovenej v tomto odôvodnenom stanovisku (pozri rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2014:316, bod 36 a citovanú judikatúru).

47

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci Komisia vydala odôvodnené stanovisko 26. júna 2009 na základe článku 228 ods. 2 ES, relevantným dátumom pre posúdenie existencie nesplnenia povinnosti je dátum uplynutia lehoty stanovenej v tomto odôvodnenom stanovisku, ktorú Komisia predĺžila, a to 30. september 2009.

48

Okrem toho podľa judikatúry Súdneho dvora prislúcha Komisii v rámci takéhoto konania predložiť Súdnemu dvoru informácie potrebné na zistenie stavu vykonania rozsudku o nesplnení povinnosti členským štátom. Keďže Komisia poskytla dostatok informácií poukazujúcich na pretrvávanie porušenia, je úlohou dotknutého členského štátu presvedčivým a detailným spôsobom spochybniť predložené informácie a ich dôsledky (pozri rozsudok Komisia/Taliansko, C‑119/04, EU:C:2006:489, bod 41 a citovanú judikatúru).

49

V prvom rade, čo sa týka výhrady Komisie vyplývajúcej z nedodržania ustanovení smernice 75/442, treba postupne preskúmať tvrdenia týkajúce sa článkov 4, 8 a 9 tejto smernice.

50

Pokiaľ ide po prvé o výhradu týkajúcu sa porušenia článku 4 smernice 75/442, Komisia tvrdí, že dodržanie tohto článku vyžaduje nielen uzavretie a zabezpečenie miest skládok, ale takisto aj asanáciu bývalých miest nelegálnych skládok.

51

V tejto súvislosti Súdny dvor v bode 37 svojho rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) pripomenul, že hoci článok 4 prvý odsek smernice 75/442 nespresňuje konkrétny obsah opatrení, ktoré treba prijať na zaistenie toho, aby sa odpad zhodnocoval alebo zneškodňoval bez ohrozenia ľudského zdravia a bez použitia postupov či metód, ktoré by mohli poškodiť životné prostredie, nič to nemení na tom, že toto ustanovenie zaväzuje členské štáty, pokiaľ ide o cieľ, ktorý majú dosiahnuť, pričom im ponecháva určitú mieru voľnej úvahy pri posudzovaní potreby takýchto opatrení (pozri v tomto zmysle tiež rozsudky Komisia/Írsko, EU:C:2005:250, bod 168; Komisia/Portugalsko, C‑37/09, EU:C:2010:331, bod 35, a Komisia/Grécko, C‑600/12, EU:C:2014:2086, bod 51). V zásade teda nie je možné priamo z nesúladu faktickej situácie s cieľmi stanovenými v článku 4 prvom odseku uvedenej smernice vyvodiť, že dotknutý členský štát si nutne nesplnil povinnosti uložené týmto ustanovením. Súdny dvor už ale konštatoval, že značné zhoršovanie životného prostredia počas dlhého obdobia bez zásahu príslušných orgánov môže v zásade znamenať, že dotknutý členský štát prekročil mieru voľnej úvahy, ktorú mu priznáva toto ustanovenie (pozri tiež najmä rozsudky Komisia/Írsko, EU:C:2005:250, bod 169; Komisia/Portugalsko, EU:C:2010:331, bod 36, a Komisia/Grécko, EU:C:2014:2086, bod 52).

52

V tomto smere už Súdny dvor rozhodol, že jednak zhoršenie životného prostredia spôsobuje už samotná prítomnosť odpadu bez ohľadu na povahu dotknutého odpadu a jednak samotné uzavretie alebo zakrytie skládok hlinou a zeminou nemôže stačiť na splnenie povinností vyplývajúcich najmä z článku 4 smernice 75/442 (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Portugalsko, EU:C:2010:331, bod 37).

53

Za týchto okolností treba odmietnuť tvrdenie Talianskej republiky, že opatrenia uzavretia a zabezpečenia skládok uvedených Komisiou v predmetnej žalobe – ak sa preukážu – budú postačovať na splnenie požiadaviek definovaných v článku 4 smernice 75/442. Naopak, ako Komisia správne uvádza a ako generálna advokátka konštatuje v bodoch 65 a 66 svojich návrhov, členský štát je v zmysle tohto článku 4 navyše povinný preskúmať, či nie je nevyhnutná asanácia bývalých miest nelegálnych skládok a prípadne ju aj uskutočniť.

54

Treba dodať, že návštevy a kontroly nelegálnych skládok vykonávané talianskymi orgánmi, ako aj závery, ku ktorým viedli, svedčia o úplnej vedomosti Talianskej republiky o hrozbe, ktorú predstavujú skládky pre ľudské zdravie a životné prostredie. Ako zdôrazňuje generálna advokátka v bode 67 svojich návrhov, Talianska republika už priebežne v tejto veci poskytla informácie takisto o asanácii skládok odpadov. Tento členský štát preto nemôže tvrdiť, že nevedel o tom, že úplné vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) sa vzťahuje aj na opatrenia týkajúce sa asanácie dotknutých skládok.

55

V prejednávanej veci je nesporné, že v čase uplynutia predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku na niektorých skládkach sanačné práce ešte prebiehali alebo ešte ani nezačali. Pre ostatné skládky Talianska republika neposkytla žiadne údaje umožňujúce určiť deň, kedy sa sanačné práce prípadne uskutočnia. Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že sanačné práce, vyžadované pre skládky určené Komisiou, neboli v čase uplynutia predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku ukončené.

56

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výhrada Komisie týkajúca sa pretrvávajúceho porušenia článku 4 smernice 75/442 je odôvodnená.

57

Pokiaľ ide po druhé o výhradu týkajúcu sa porušenia článku 8 smernice 75/442, treba pripomenúť, že tento článok, ktorý zabezpečuje najmä uplatňovanie zásady prevencie, stanovuje, že členské štáty majú preveriť, či držitelia odpadov prenechajú zaobchádzanie s odpadmi súkromnému alebo verejnému zariadeniu, ktoré sa zaoberá zberom odpadu, alebo podniku, ktorý vykonáva činnosti zneškodňovania alebo zhodnocovania, alebo či ich títo držitelia odpadu sami zhodnocujú alebo zneškodňujú v súlade s ustanoveniami smernice (pozri rozsudok Komisia/Írsko, EU:C:2005:250, bod 179 a citovanú judikatúru).

58

Súdny dvor okrem toho rozhodol, že takáto povinnosť nie je splnená, pokiaľ sa členský štát obmedzí na nariadenie uzatvorenia nelegálnej skládky odpadu a začatie trestného stíhania proti jej prevádzkovateľovi (pozri najmä rozsudky Komisia/Írsko, EU:C:2005:250, bod 182 a citovanú judikatúru, ako aj Komisia/Portugalsko, EU:C:2010:331, bod 55).

59

V prejednávanej veci Talianska republika nijako netvrdí, že dotknuté odpady, ktorých zhodnocovanie alebo zneškodňovanie neuskutočňoval ich držiteľ, boli prenechané súkromnému alebo verejnému zariadeniu, ktoré sa zaoberá zberom odpadu, alebo podniku, ktorý vykonáva tieto činnosti. Tento členský štát tvrdí iba to, že dotknuté miesta skládok boli v čase uplynutia predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku uzavreté a že trestné sankcie upravené v príslušnej oblasti talianskym právom sú primerané.

60

Z toho vyplýva, že po uplynutí tejto predĺženej lehoty Talianska republika pokračovala v porušovaní špecifickej povinnosti, ktorú jej ukladá článok 8 smernice 75/442 a že výhrada Komisie týkajúca sa porušenia tohto článku musí byť prijatá.

61

Pokiaľ ide po tretie o výhradu týkajúcu sa porušenia článku 9 smernice 75/442, treba najprv pripomenúť, že tento článok ukladá členským štátom jasne a jednoznačne formulované povinnosti dosiahnuť určitý výsledok, v zmysle ktorých musia zariadenia alebo podniky, ktoré vykonávali činnosti zneškodňovania odpadov na území týchto členských štátov, získať povolenie. Členským štátom teda prislúcha, aby zabezpečili skutočné uplatňovanie a dodržiavanie zavedeného režimu povoľovania, najmä vykonávaním náležitých kontrol na tento účel, a zabezpečením efektívneho ukončenia a sankcionovania činností vykonávaných bez povolenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Írsko, EU:C:2005:250, body 116 a 117).

62

Okrem toho treba uviesť, že režim povoľovania upravený v článku 9 tejto smernice má, ako to vyplýva zo samotného znenia tohto ustanovenia, umožniť správne vykonanie článku 4 smernice, najmä tým, že zabezpečí, aby činnosti zneškodňovania vykonávané na základe takýchto povolení zodpovedali rôznym požiadavkám stanoveným týmto článkom (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Írsko, EU:C:2005:250, body 118 a 131).

63

Z toho vyplýva, že iba uzavretie skládky nebude stačiť na splnenie ani povinností vyplývajúcich z článku 9 smernice 75/442, ani povinností vyplývajúcich z článkov 4 a 8 tejto smernice.

64

V prejednávanej veci Talianska republika takisto s ohľadom na porušenie článku 9 smernice 75/442, ktoré je jej vytýkané, iba tvrdí, že všetky miesta skládok uvedené Komisiou boli v čase uplynutia stanovenej lehoty uzavreté. Tento členský štát vo svojich vyjadreniach navyše pripustil, že prevádzkovatelia niektorých z týchto miest skládok nikdy nedisponovali povolením v zmysle tohto článku. Z toho vyplýva, že v čase, keď uplynula predĺžená lehota stanovená v odôvodnenom stanovisku, Talianska republika naďalej neplnila svoje povinnosti vyplývajúce z uvedeného článku, a teda výhrada Komisie týkajúca sa tohto článku musí byť prijatá.

65

V druhom rade v súvislosti s výhradou týkajúcou sa porušenia článku 2 ods. 1 smernice 91/689 členské štáty musia podľa tohto ustanovenia prijať potrebné opatrenia, vyžadujúce, aby sa v každej lokalite, kam sa nebezpečné odpady ukladajú, tieto odpady zaznamenávali a identifikovali.

66

Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že členské štáty sú povinné systematicky zaznamenávať a identifikovať všetky nebezpečné odpady ukladané na ich území, aby tak v súlade s cieľom uvedeným v šiestom odôvodnení uvedenej smernice bolo možné zaistiť, že zneškodňovanie a zhodnocovanie nebezpečného odpadu sa bude monitorovať v najväčšej možnej miere (rozsudok Komisia/Grécko, C‑163/03, EU:C:2005:226, bod 63).

67

V prejednávanej veci stačí konštatovať, že Talianska republika netvrdila, a už vôbec nepreukázala, že v čase uplynutia predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku podrobne zaznamenávala a identifikovala všetky nebezpečné odpady ukladané na skládkach uvedených Komisiou podľa článku 2 ods. 1 smernice 91/689. Talianska republika preto v tomto čase stále nezabezpečila rešpektovanie povinnosti vyplývajúcej z tohto ustanovenia.

68

V treťom rade v súvislosti s výhradou týkajúcou sa porušenia článku 14 písm. a) až c) smernice 1999/31, treba pripomenúť, že povolením prevádzkovania skládky odpadov bez predchádzajúceho predloženia plánu úpravy na schválenie príslušným úradom a bez jeho schválenia, si členský štát nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Slovensko, C‑331/11, EU:C:2013:271, bod 34 až 39).

69

V prejednávanej veci je potrebné pripomenúť, že Talianska republika nijako netvrdí, že príslušnému orgánu boli v súlade s článkom 14 smernice 1999/31 predložené plány úpravy pre dotknuté skládky. Tento členský štát iba uvádza, že všetky skládky, ktorých sa týka porušenie tohto článku, boli v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku uzavreté. Z vyjadrení uvedeného členského štátu pritom vyplýva, že niektoré z týchto skládok boli otvorené bez povolenia a žiadne formálne opatrenie smerujúce k uzavretiu nebolo pre tieto skládky prijaté. Za týchto okolností treba konštatovať, že Talianska republika si v uvedenom čase naďalej neplnila povinnosti vyplývajúce z článku 14 písm. a) až c) tejto smernice.

70

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je potrebné konštatovať, že Talianska republika si tým, že ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku, ktorá bola predĺžená Komisiou, neprijala všetky opatrenia, ktoré vyžaduje vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 260 ods. 1 ZFEÚ.

71

Komisia navrhuje, aby boli uložené súčasne penále aj paušálna pokuta, a to z dôvodu, že uloženie iba penále podľa článku 260 ZFEÚ nepostačuje na to, aby podnietilo členské štáty na bezodkladné splnenie si povinností v nadväznosti na konštatovanie nesplnenia povinnosti podľa článku 258 ods. 1 ZFEÚ.

72

Pokiaľ ide o výšku uvedeného penále a paušálnej pokuty, Komisia sa opiera o oznámenie z 13. decembra 2005 s názvom „Uplatňovanie článku [260 ZFEÚ]“ [SEK(2005) 1658] v znení oznámenia Komisie z 31. augusta 2012 s názvom „Aktualizovanie údajov pre výpočet paušálnych pokút a penále, ktoré Komisia navrhuje Súdnemu dvoru v rámci konania o nesplnení povinnosti“ [K(2012) 6160 final].

73

V prejednávanej veci sa Komisia domnieva, že denné penále vo výške 256819,20 eura je primerané okolnostiam. Táto suma sa dosiahne tak, že základná suma penále, a to 640 eur na deň, sa vynásobí koeficientom závažnosti 8 na stupnici od 1 do 20, koeficientom trvania 3 na stupnici od 1 do 3, a faktorom „n“ stanoveným na 16,72, ktorý odráža platobnú schopnosť Talianskej republika a súčasne počet hlasov, ktoré má Taliansko v Rade Európskej únie.

74

Pokiaľ ide o závažnosť nesplnenia povinnosti, Komisia po prvé poukazuje na význam dotknutých ustanovení, ktoré vytvárajú základný nástroj ochrany ľudského zdravia a životného prostredia. Vzhľadom na osobitný význam článku 4 smernice 75/442 (Komisia/Grécko, C‑387/97, EU:C:2000:356), môže mať skutočnosť, že niektoré miesta skládok sú už v súlade s článkami 8 a 9 tejto smernice iba obmedzený dopad na sankciu, ktorú má Súdny dvor uložiť. Rovnako treba pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) konštatoval, že Talianska republika si „všeobecným a pretrvávajúcim spôsobom“ nesplnila svoje povinnosti.

75

Po druhé Komisia zdôrazňuje účinky porušenia na verejné a súkromné záujmy, najmä zápach a hluk, ktoré sprevádzajú ukladanie odpadov, znečistenie životného prostredia, nebezpečenstvo dopadov tohto znečistenia na ľudské zdravie a zhoršenie krajiny.

76

Po tretie Komisia uvádza, že judikatúra Súdneho dvora v oblasti zneškodňovania odpadov je ustálená a že porušené ustanovenia sú preto jasné a jednoznačné.

77

Po štvrté, aj keď situácia sa výrazne zlepšila od začiatku konania, kedy bolo zaznamenaných 5301 nelegálnych skládok, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že voči Talianskej republike boli vedené ďalšie konania o nesplnenie povinnosti tak v oblasti nakladania s odpadmi, ako aj v iných oblastiach, pričom niektoré z týchto konaní viedli k určeniu nesplnenia povinnosti.

78

Pokiaľ ide o trvanie porušenia, Komisia pripomína, že od 26. apríla 2007, kedy bol vyhlásený rozsudok Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) do 24. októbra 2012, kedy Komisia prijala rozhodnutie podať na Súdny dvor predmetnú žalobu, uplynulo 65 mesiacov.

79

Komisia navrhuje, aby sa výška penále znižovala v závislosti od pokroku dosiahnutého Talianskou republikou pri vykonávaní rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250). Metóda výpočtu tohto penále by spočívala v tom, že by sa spočítali existujúce nelegálne miesta skládok, pričom miesta skládok obsahujúce nebezpečné odpady by sa započítali dvakrát, a následne by sa vydelila suma penále takto získaným počtom. Výška penále by sa potom znižovala za každé zosúladené miesto skládky uvedené do súladu s požiadavkami. Vzhľadom na neustály vývoj situácie nelegálnych miest skládok v Taliansku Komisia navrhuje výpočet penále na polročnom základe.

80

Ďalej Komisia v odpovedi na otázku Súdneho dvora na pojednávaní o účinnosti zostupného penále v kontexte vážnej názorovej nezhody medzi účastníkmi konania uviedla, že nezhoda s Talianskou republikou sa týka otázky, aké opatrenia musí tento členský štát prijať, aby vyhovel článku 4 smernice 75/442. Za týchto okolností je Komisia presvedčená, že ak by Súdny dvor predmetným rozsudkom potvrdil jej výklad článku 4, Talianska republika by rešpektovala tento rozsudok a naďalej by jej poskytovala informácie o opatreniach prijatých pre každú skládku.

81

Pokiaľ ide o výšku paušálnej pokuty, Komisia navrhuje, aby sa na výpočet paušálnej pokuty uplatnila metóda, ktorá spočíva vo vynásobení fixnej základnej sumy 210 eur za deň najprv koeficientom závažnosti a faktorom „n“, ktorých hodnoty 8 a 16,72 sa zhodujú s hodnotami navrhnutými pre výpočet penále, a potom počtom dní, počas ktorých pretrvávalo nesplnenie povinnosti. Výška paušálnej pokuty sa tak musí rovnať súčinu sumy 28089,60 eura a počtu dní, ktoré uplynuli od dňa vyhlásenia rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) do dňa vyhlásenia tohto rozsudku.

82

Talianska republika uvádza, že uloženie peňažných sankcií znižuje prostriedky prideľované regiónom a miestnym územným samosprávnym celkom na ich environmentálnu politiku.

83

Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, Talianska republika tvrdí, že závažnosť nesplnenia povinnosti, ktoré je jej vytýkané, je zanedbateľná vo vzťahu k závažnosti nesplnenia povinnosti, ktoré viedlo k vydaniu rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250). Okrem toho vnútroštátne orgány nemajú vplyv na vytýkané nesplnenie povinnosti, ktoré vyplýva z faktickej situácie, ktorá je dôsledkom predošlého postupu, čo predlžuje lehoty potrebné na zosúladenie dotknutých skládok.

84

Pokiaľ ide o trvanie porušenia, Talianska republika zdôrazňuje, že všetky miesta skládok, pre ktoré sa jej vytýka nelegálne využívanie, už dlhú dobu nie sú v prevádzke.

85

Na pojednávaní Talianska republika uviedla, že k návrhu Komisie na uloženie zostupného penále sa nechce vyjadriť, keďže spochybňuje samotnú existenciu vytýkaného nesplnenia.

86

Na úvod treba pripomenúť, že je úlohou Súdneho dvora, aby v závislosti od okolností veci, v ktorej koná, ako aj od stupňa presvedčovania a odrádzania, ktorý považuje za potrebný, uložil v konkrétnej veci primerané peňažné sankcie, aby sa najmä zabránilo opakovaniu podobných porušení práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2014:316, bod 58 a citovanú judikatúra).

87

Keďže Súdny dvor konštatoval, že Talianska republika v stanovenej lehote nevyhovela rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), môže tomuto členskému štátu uložiť povinnosť zaplatiť penále, ak nesplnenie povinnosti pretrváva až do času skúmania okolností Súdnym dvorom (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Španielsko, C‑610/10, EU:C:2012:781, bod 96 a citovanú judikatúru).

88

Na účely určenia, či nesplnenie, ktoré je Talianskej republike vytýkané, pretrvávalo až do tohto skúmania, treba posúdiť opatrenia, ktoré podľa tohto členského štátu boli prijaté po uplynutí predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku.

89

Komisia na pojednávaní uviedla, že existuje 200 miest skládok nachádzajúcich sa v 18 z 20 talianskych regiónov, ktoré ešte neboli uvedené do súladu s relevantnými ustanoveniami. Podľa tejto inštitúcie konkrétne 198 miest skládok ešte nie je v súlade s článkom 4 smernice 75/442 a z nich dve skládky nie sú v súlade ani s článkami 8 a 9 tejto smernice a štrnásť skládok obsahujúcich nebezpečné odpady nie sú v súlade ani s článkom 2 ods. 1 smernice 91/689. Okrem toho zostávajú iba dve skládky, pre ktoré v rozpore s článkom 14 písm. a) až c) smernice 1999/31 nebol prijatý plán úpravy skládky ani opatrenia definitívneho uzavretia. Talianska republika naďalej spochybňuje akékoľvek porušenie týchto ustanovení, pričom v zásade zopakovala argumenty nachádzajúce sa vo vyjadrení k žalobe a v duplike, a to najmä tvrdenie, že článok 4 smernice 75/442 neukladá povinnosť asanácie nelegálnych miest skládok a že všetky miesta skládok uvedené Komisiou už dlhší čas nie sú v prevádzke. Tento členský štát takisto uviedol, že sa mu nepodarilo nájsť jedno z dvoch miest skládok súvisiacich s článkami 8 a 9 smernice 75/442, a to miesto skládky Altamura‑Sgarrone nachádzajúcu sa v oblasti Matera (Basilicata), keďže CFS toto miesto skládky identifikoval nesprávne.

90

V tejto súvislosti je najprv potrebné v súlade so závermi v bodoch 50 až 63 tohto rozsudku a odlišne od tvrdenia Talianskej republike pripomenúť, že na splnenie povinností vyplývajúcich z článkov 4, 8 a 9 smernice 75/442 nestačí iba uzavrieť všetky dotknuté miesta skládok. Pokiaľ ide konkrétne o miesto skládky Altamura‑Sgarrone, treba zdôrazniť, že Talianska republika poskytla v dokumentoch pripojených k vyjadreniu k žalobe informácie o sanačných opatreniach plánovaných pre toto miesto skládky. Až v štádiu dupliky uvedený členský štát poukázal na zamieňanie tohto miesta skládky s iným miestom skládky a doplnil, že mesto Altamura sa nenachádza v regióne Basilicata, ale v regióne Apúlia. Tieto informácie Talianskej republiky, ani keby sa potvrdili, nemôžu spochybniť pretrvávanie nesplnenia povinnosti, keďže toto nesplnenie nespočíva v existencii určitého počtu miest skládok, ktoré neboli predmetom asanácie, ale spočíva vo všeobecnom a pretrvávajúcom neplnení povinností vyplývajúcich z vyššie spomenutých článkov. Okolnosti diskusie medzi účastníkmi konania pred Súdnym dvorom k tejto výlučne faktickej otázke nie sú spôsobilé na preukázanie, že vytýkané nesplnenie bolo skončené.

91

Následne Komisia tak vo svojej písomnej odpovedi na otázky Súdneho dvora, ako aj na pojednávaní, potvrdila, že Talianska republika naďalej nezaznamenáva a neidentifikuje nebezpečné odpady nachádzajúce sa na štrnástich miestach skládok. Keďže v spise sa nenachádzajú žiadne informácie umožňujúce záver o existencii takéhoto záznamu, treba konštatovať, že v prípade týchto skládok uvedený členský štát pokračuje rovnako v nesplnení povinnosti vyplývajúcej z článku 2 ods. 1 smernice 91/689.

92

Napokon, pokiaľ ide o skládky, ktoré ešte nie sú v súlade s článkom 14 písm. a) a c) smernice 1999/31, stačí uviesť, že Talianska republika nepoukázala na predloženie alebo schválenie plánu úpravy týchto skládok alebo prijatie konečných rozhodnutí o uzavretí týchto skládok.

93

S ohľadom na vyššie uvedené treba konštatovať, že mnoho skládok nachádzajúcich sa takmer vo všetkých talianskych regiónoch ešte nebolo zosúladených s dotknutými ustanoveniami a že preto nesplnenie vytýkané Talianskej republike pretrvávalo do skúmania skutkových okolností prejednávanej veci Súdnym dvorom.

94

Za týchto okolností sa Súdny dvor domnieva, že povinnosť zaplatiť penále uložená Talianskej republike je vhodným finančným nástrojom na podnietenie tohto členského štátu, aby prijal opatrenia nevyhnutné na ukončenie konštatovaného nesplnenia povinnosti a na zabezpečenie úplného vykonania rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250).

95

Pokiaľ ide o výšku a podobu penále, podľa ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru pri výkone jeho voľnej úvahy prináleží, aby stanovil také penále, ktoré je jednak prispôsobené okolnostiam a jednak primerané zistenému nesplneniu povinnosti, ako aj platobnej schopnosti dotknutého členského štátu (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok Komisia/Luxembursko, C‑576/11, EU:C:2013:773, bod 46 a citovanú judikatúru). Návrhy Komisie týkajúce sa penále nie sú pre Súdny dvor záväzné a sú iba užitočným návodom. Rovnako usmernenia uvedené v oznámeniach Komisie nie sú pre Súdny dvor záväzné, ale iba prispievajú k zabezpečeniu transparentnosti, predvídateľnosti a právnej istoty opatrení samotnej Komisie, keď táto inštitúcia predkladá návrhy Súdnemu dvoru (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2012:781, bod 116 a citovanú judikatúru). V rámci konania podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ týkajúceho sa nesplnenia povinnosti, ktoré pretrváva v členskom štáte napriek tomu, že rovnaké nesplnenie už bolo konštatované v prvom rozsudku vydanom na základe článku 226 ES alebo článku 258 ZFEÚ, musí mať totiž Súdny dvor možnosť slobodne stanoviť výšku a spôsob platby uloženého penále, ktoré považuje za primerané, aby motivovalo tento členský štát ukončiť nesplnenie povinností vyplývajúcich z tohto prvého rozsudku Súdneho dvora.

96

Súdny dvor už rozhodol, že takáto sankcia musí byť uložená v závislosti od stupňa donútenia, ktorý je potrebný, aby presvedčil členský štát, ktorý nevykonal rozsudok týkajúci sa nesplnenia povinnosti, zmeniť svoje správanie a ukončiť vytýkané porušovanie (rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2012:781, bod 117 a citovaná judikatúra).

97

V rámci posúdenia Súdnym dvorom medzi kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť na zabezpečenie toho, aby malo takéto penále donucovací charakter a aby sa právo Únie uplatňovalo jednotne a účinne, patria v zásade dĺžka trvania porušenia, stupeň jeho závažnosti a platobná schopnosť dotknutého členského štátu. Pri uplatňovaní týchto kritérií musí Súdny dvor zohľadniť najmä dôsledky, ktoré má nevykonanie rozsudku na verejné a súkromné záujmy, ako aj naliehavosť, s akou je potrebné dosiahnuť to, aby si dotknutý členský štát splnil svoje povinnosti (rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2012:781, bod 119 a citovaná judikatúra).

98

Pokiaľ ide o závažnosť porušenia, je potrebné konštatovať, že povinnosť zneškodňovať odpad bez ohrozenia ľudského života a poškodenia životného prostredia patrí medzi samotné ciele politiky Európskej únie v oblasti životného prostredia, ako to vyplýva z článku 191 ZFEÚ. Nerešpektovanie povinností vyplývajúcich z článku 4 smernice 75/442 vyvoláva v dôsledku samotnej povahy týchto povinností riziko bezprostredného ohrozenia ľudského zdravia a poškodenia životného prostredia, a preto musí byť považované za mimoriadne závažné (rozsudok Komisia/Grécko, EU:C:2000:356, bod 94).

99

Nesplnenie povinnosti, stanovenej v článku 2 ods. 1 smernice 91/689, vyžadovať pre každú skládku s nebezpečnými odpadmi, aby sa tieto odpady zaznamenávali a identifikovali, musí byť rovnako považované za závažné preto, lebo dodržanie tejto špecifickej povinnosti je nevyhnutnou podmienkou na účely úplného uskutočnenia cieľov sledovaných článkom 4 smernice 75/442 (pozri analogicky rozsudok Komisia/Grécko, EU:C:2000:356, bod 95), a to platí, ako Komisia poznamenáva, o to viac, že takéto skládky už svojou povahou predstavujú zvýšené nebezpečenstvo pre ľudské zdravie a životné prostredie.

100

Ďalej, ako Komisia zdôrazňuje, skutočnosť, že táto vec sa týka nevykonania rozsudku v súvislosti so všeobecnou a pretrvávajúcou praxou, zvyšuje závažnosť dotknutého nesplnenia povinnosti.

101

Aj keď je pravda, že Talianska republika, ako sama uvádza, dosiahla od vydania rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) významný pokrok spočívajúci v znížení počtu miest skládok, ktoré nie sú v súlade s relevantnými ustanoveniami, nič to nemení na tom, ako Komisia uvádza, že zistený pokrok po uplynutí predĺženej lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku bol dosahovaný len veľmi pomaly a že existuje ešte značný počet miest nelegálnych skládok nachádzajúcich sa v takmer všetkých talianskych regiónoch.

102

Pokiaľ ide po druhé o trvanie porušenia, toto trvanie porušenia sa musí posudzovať s ohľadom na čas, kedy Súdny dvor posudzuje skutkové okolnosti, a nie na čas, kedy sa Komisia obrátila na Súdny dvor (rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2012:781, bod 120 a citovaná judikatúra).

103

Talianska republika nevedela na pojednávaní, ako vyplýva z bodov 90 až 93 tohto rozsudku, preukázať, že nesplnenie konštatované v rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) bolo skutočne ukončené. Treba preto vychádzať z toho, že toto nesplnenie trvá už viac ako sedem rokov, čo je značná doba.

104

Pokiaľ ide o platobnú schopnosť Talianskej republiky, Súdny dvor už rozhodol, že treba brať do úvahy najnovší vývoj hrubého domáceho produktu členského štátu a jeho hodnotu v čase posudzovania skutkových okolnosti Súdnym dvorom (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Írsko, C‑279/11, EU:C:2012:834, bod 78).

105

Na účely určenia formy penále uloženého podľa článku 260 ods. 2 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru zohľadniť rozličné faktory súvisiace tak s povahou dotknutého nesplnenia, ako aj s okolnosťami dotknutej veci. V bode 95 tohto rozsudku bolo uvedené, že forma penále, ako aj výška peňažných sankcií, spadajú do voľnej úvahy Súdneho dvora, ktorý nie je návrhmi Komisie v tomto smere nijako viazaný.

106

Pokiaľ ide o návrh Komisie uložiť zostupné penále, je potrebné zdôrazniť, že aj keď na účely zabezpečenia úplného vykonania rozsudku Súdneho dvora musí byť penále vyžadované v celom rozsahu, až kým členský štát neprijme všetky opatrenia nevyhnutné na ukončenie konštatovaného nesplnenia, v niektorých špecifických prípadoch by pripadala od úvahy sankcia zohľadňujúca prípadný pokrok dosiahnutý členským štátom pri plnení povinností (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Španielsko, C‑278/01, EU:C:2003:635, body 43 až 51; Komisia/Taliansko, C‑496/09, EU:C:2011:740, body 47 až 55, a Komisia/Belgicko, C‑533/11, EU:C:2013:659, body 73 a 74).

107

Za okolností prejednávanej veci a najmä s ohľadom na informácie, ktoré Súdnemu dvoru poskytli Talianska republika a Komisia, sa Súdny dvor domnieva, že je vhodné stanoviť zostupné penále. Treba preto určiť spôsob výpočtu tohto penále, ako aj jeho periodicitu.

108

Pokiaľ ide o túto poslednú otázku, v súlade s návrhom Komisie je potrebné stanoviť zostupné penále na polročnom základe, aby sa tejto inštitúcii umožnilo hodnotiť aktuálny pokrok v opatreniach na vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), s ohľadom na situáciu existujúcu po skončení dotknutého obdobia (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Taliansko, EU:C:2011:740, bod 54).

109

Okrem toho treba v súlade s návrhom Komisie vyžadovať platbu penále, ktorého výška sa bude postupne znižovať úmerne počtu miest skládok zosúladených s rozsudkom Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), pričom miesta skládok obsahujúce nebezpečné odpady sa započítajú dvakrát (pozri analogicky rozsudky Komisia/Španielsko, EU:C:2003:635, bod 50, a Komisia/Taliansko, EU:C:2011:740, bod 52).

110

Vzhľadom na vyššie uvedené Súdny dvor v rámci svojej úvahy považuje za primerané stanoviť polročného penále v sume 42800 eur, od ktorej sa odpočíta suma úmerná počtu miest skládok zosúladených s rozsudkom Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250) na konci príslušného polroku, pričom miesta skládok obsahujúce nebezpečné odpady sa započítajú dvakrát.

111

Na účely výpočtu zníženia penále splatného každý polrok od vyhlásenia tohto rozsudku je Komisia povinná zohľadňovať iba tie dôkazy o prijatí opatrení nevyhnutných na vykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), ktoré jej boli predložené pred koncom príslušného polroka.

112

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je Talianskej republike potrebné uložiť povinnosť zaplatiť Komisii na účet „Vlastné zdroje Európskej únie“ odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do vykonania rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), polročné penále, ktoré sa v prípade prvého polroka nasledujúceho po vyhlásení tohto rozsudku vypočíta na konci tohto polroku, a to vychádzajúc z počiatočnej sumy 42800000 eur, od ktorej sa odpočíta suma 400000 eur za každé miesto skládky obsahujúce nebezpečný odpad, ktoré bolo uvedené do súladu s týmto rozsudkom, a suma 200000 eur za každé iné miesto skládky, ktoré bolo uvedené do súladu s týmto rozsudkom. Pre všetky nasledujúce polroky sa dlhované penále za každý polrok vypočíta na konci polroka na základe výšky penále stanovenej pre predchádzajúci polrok, pričom sa vykonajú rovnaké odpočítania v závislosti od zosúladenia miest skládok, ktorých sa konštatované nesplnenie týka, ku ktorému došlo počas príslušného polroka.

113

Na úvod treba pripomenúť, že Súdny dvor môže v rámci svojej voľnej úvahy, ktorá mu je priznaná v príslušnej oblasti, uložiť kumulatívne tak penále, ako aj paušálnu pokutu (rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2012:781, bod 140 a citovaná judikatúra).

114

Uloženie paušálnej pokuty a prípadné stanovenie jej výšky v každom konkrétnom prípade nutne závisí od všetkých relevantných faktorov, ktoré sa týkajú tak charakteristík konštatovaného nesplnenia povinnosti, ako aj samotného postoja dotknutého členského štátu, ktorého sa konanie začaté podľa článku 260 ZFEÚ týka. V tomto smere tento článok poskytuje Súdnemu dvoru širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní, či uloží alebo neuloží túto sankciu a prípadne pri stanovení jej výšky (rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2014:316, bod 60 a citovaná judikatúra).

115

V prejednávanej veci je potrebné zohľadniť všetky právne a skutkové okolnosti, za ktorých došlo ku konštatovanému nesplneniu povinnosti, a to najmä vysoký počet miest skládok, ktoré nie sú v súlade s právom Únie. Navyše, ako zdôrazňuje generálna advokátka v bode 188 svojich návrhov, okrem prejednávanej veci, ktorá nadväzuje na nevykonanie rozsudku Komisia/Taliansko (EU:C:2007:250), Súdny dvor rozhodoval v oblasti nakladania s odpadmi vo viac ako 20 prípadoch, v ktorých konštatoval nesplnenie povinností týmto členským štátom vyplývajúcich z práva Únie.

116

Takéto správanie predstavujúce opakované porušenie zo strany členského štátu v konkrétnom odvetví činnosti Únie ukazuje, že účinná prevencia budúceho opakovania analogických porušení práva Únie si môže vyžadovať prijatie odstrašujúceho opatrenia, akým je uloženie paušálnej pokuty (pozri rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2014:316, bod 78 a citovanú judikatúra).

117

Za týchto okolností Súdnemu dvoru prináleží, aby v rámci svojej voľnej úvahy stanovil výšku tejto paušálnej pokuty tak, aby jednak bola prispôsobená okolnostiam a jednak bola primeraná uskutočnenému porušeniu (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Grécko, C‑369/07, EU:C:2009:428, bod 146).

118

Medzi relevantné faktory v tejto súvislosti patria najmä také skutočnosti, akými sú závažnosť zisteného porušenia a obdobie, počas ktorého toto porušenie pretrvávalo od vyhlásenia rozsudku, ktorým bolo konštatované (pozri v tomto zmysle rozsudok Komisia/Taliansko, EU:C:2011:740, bod 94), ako aj platobná schopnosť dotknutého členského štátu (pozri rozsudok Komisia/Španielsko, EU:C:2014:316, bod 80).

119

Pokiaľ ide o tieto faktory, okolnosti, ktoré majú byť zohľadnené, vyplývajú najmä z úvah nachádzajúcich sa v bodoch 98 až 104 tohto rozsudku. V tejto súvislosti treba predovšetkým pripomenúť, že dotknuté porušenie má všeobecnú a pretrvávajúcu povahu, že miesta skládok, ktoré sú predmetom tohto porušenia, sa nachádzajú takmer vo všetkých talianskych regiónoch, a že niektoré z týchto miest skládok obsahujú nebezpečné odpady, ktoré sa vyznačujú zvýšeným stupňom nebezpečenstva pre ľudské zdravie a životné prostredie.

120

S ohľadom na vyššie uvedené sa Súdny dvor domnieva, že stanovením výšky paušálnej pokuty, ktorú musí Talianska republika zaplatiť, na 40 miliónov eur, spravodlivo posúdil okolnosti prejednávanej veci.

121

V dôsledku toho je potrebné uložiť Talianskej republike povinnosť zaplatiť Komisii na účet „Vlastné zdroje Európskej únie“ paušálnu pokutu vo výške 40 miliónov eur.

122

Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a bolo konštatované nesplnenie povinnosti Talianskou republikou, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil: