—

Essent Energie Productie BV, v zastúpení: T. L. Badoux, advocaat,

—

holandská vláda, v zastúpení: M. Bulterman a J. Langer, splnomocnení zástupcovia,

—

dánska vláda, v zastúpení: M. Wolff, splnomocnená zástupkyňa,

—

Európska komisia, v zastúpení: J. Enegren a M. van Beek, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 41 ods. 1 Dodatkového protokolu, ktorý bol podpísaný 23. novembra 1970 v Bruseli a uzatvorený, schválený a potvrdený v mene Spoločenstva nariadením Rady (EHS) č. 2760/72 z 19. decembra 1972 (Ú. v. ES L 293, s. 1; Mim vyd. 11/011, s. 41, ďalej len „dodatkový protokol“), a článku 13 rozhodnutia asociačnej rady č. 1/80 z 19. septembra 1980 o rozvoji asociácie (ďalej len „rozhodnutie č. 1/80“). Asociačná rada bola zriadená Dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, ktorá bola podpísaná 12. septembra 1963 v Ankare Tureckou republikou na jednej strane a členskými štátmi EHS a Spoločenstvom na strane druhej, pričom v mene Spoločenstva bola uzatvorená, schválená a potvrdená rozhodnutím Rady 64/732/EHS z 23. decembra 1963 (Ú. v. ES 1964, 217, s. 3685; Mim. vyd. 11/011, s. 10, ďalej len „dohoda o pridružení“).

2

Tento návrh bol podaný v spore medzi spoločnosťou Essent Energie Productie BV (ďalej len „Essent“) a Minister van Sociale Zaken en Werkgelegenheid (minister sociálnych vecí a zamestnanosti, ďalej len „minister“) týkajúcom sa pokuty, ktorú minister uložil uvedenej spoločnosti za to, že dala vykonať práce pracovníkom, ktorí boli štátnymi príslušníkmi tretích štátov, bez toho, aby mali pracovné povolenie.

3

Cieľom dohody o pridružení je v súlade s jej článkom 2 ods. 1 podporovať pretrvávajúce a vyrovnané posilňovanie obchodných a hospodárskych vzťahov medzi zmluvnými stranami, zahŕňajúc aj oblasť pracovnej sily, najmä postupnou realizáciou voľného pohybu pracovníkov (článok 12 dohody o pridružení), ako aj odstránením prekážok slobody usadiť sa (článok 13 tejto dohody) a slobodného poskytovania služieb (článok 14 uvedenej dohody), aby sa zlepšila životná úroveň tureckého ľudu a uľahčilo sa neskoršie prijatie Tureckej republiky do Únie (štvrté odôvodnenie a článok 28 tejto dohody).

4

Dodatkový protokol, ktorý je podľa svojho článku 62 neoddeliteľnou súčasťou dohody o pridružení, stanovuje v článku 1 podmienky, mechanizmy a časové harmonogramy realizácie prechodného obdobia uvedené v článku 4 tejto dohody.

5

Dodatkový protokol obsahuje hlavu II, nazvanú „Pohyb osôb a služieb“, ktorej kapitola I sa týka „pracovníkov“ a kapitola II je venovaná právu usadiť sa, službám a doprave.

6

Článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu, ktorý sa nachádza v uvedenej kapitole II, stanovuje:

„Zmluvné strany upustia od vzájomného zavádzania akýchkoľvek nových obmedzení týkajúcich sa voľnosti usadenia a voľnosti poskytovať služby.“

7

Článok 59 dodatkového protokolu, nachádzajúci sa v hlave IV tohto protokolu, nazvanej „Všeobecné a záverečné ustanovenia“, uvádza:

„V oblastiach, na ktoré sa vzťahuje tento protokol, Turecko nemôže získať priaznivejší režim ako je režim, ktorý si členské štáty vzájomne udeľujú podľa Zmluvy [o FEÚ].“

8

Článok 13 rozhodnutia č. 1/80 stanovuje:

„Členské štáty [Únie] a Turecko nemôžu zaviesť nové obmedzenia týkajúce sa podmienok prístupu pracovníkov a ich rodinných príslušníkov, ktorí majú legálny pobyt a sú legálne zamestnaní na ich území, k zamestnaniu.“ [neoficiálny preklad]

9

Podľa článku 1 ods. 1 prvého pododseku písm. b) bodu 1 zákona o zamestnávaní cudzincov (Wet arbeid vreemdelingen) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „Wav 1994“) je „zamestnávateľom“ ten, kto pri výkone svojej funkcie alebo povolania alebo vo svojom podniku zamestnáva ďalšiu osobu.

10

Podľa článku 2 ods. 1 Wav 1994 je zakázané, aby zamestnávateľ zamestnal v Holandsku cudzinca bez povolenia na zamestnanie.

11

Essent je spoločnosť so sídlom v Holandsku, ktorá poverila spoločnosť BIS Industrial Services Nederland BV (ďalej len „BIS“), ktorá má tiež sídlo v Holandsku, vykonaním prác spočívajúcich v stavbe lešení v jej pobočke v Geertruidenbergu (Holandsko).

12

Podľa správy inšpektorátu práce z 8. marca 2010 sa pri kontrole vykonanej inšpektorátom práce v tejto pobočke 15., 19. a 20. mája 2008 zistilo, že na realizácii uvedených prác sa od 1. januára do 20. mája 2008 podieľalo 33 štátnych príslušníkov tretích štátov, z toho 29 tureckých štátnych príslušníkov.

13

Podľa tej istej správy pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, vyslala do spoločnosti BIS spoločnosť Ekinci Gerüstbau GmbH (ďalej len „Ekinci“) so sídlom v Nemecku, ktorá ich zamestnávala, a to bez toho, aby holandské orgány vydali pracovné povolenie na účely takéhoto vyslania.

14

Rozhodnutím z 11. mája 2010 minister uložil spoločnosti Essent pokutu vo výške 264000 eur za porušenie článku 2 ods. 1 Wav 1994 z dôvodu, že si dala uvedené práce vykonať zahraničnými pracovníkmi bez toho, aby im bolo vydané pracovné povolenie, hoci sa takéto povolenie podľa holandskej právnej úpravy vyžadovalo.

15

Essent podala proti uvedenému rozhodnutiu sťažnosť.

16

Rozhodnutím z 22. decembra 2010 minister túto sťažnosť zamietol ako nedôvodnú, pretože služba poskytnutá spoločnosťou Ekinci spočívala výlučne vo vyslaní pracovníkov, takže Essent ako objednávateľka a zamestnávateľka dotknutých zahraničných pracovníkov mala mať pre týchto pracovníkov pracovné povolenia.

17

Rozsudkom z 27. septembra 2011 Rechtbank ‘s‑Hertogenbosch (Holandsko) zamietol žalobu podanú spoločnosťou Essent proti uvedenému zamietavému rozhodnutiu. Tento súd okrem iného rozhodol, že minister oprávnene uložil pokutu spoločnosti Essent, lebo služba poskytnutá spoločnosťou Ekinci spočívala výlučne vo vyslaní zahraničných pracovníkov, a že v tomto kontexte právo Únie nebráni takej právnej úprave členského štátu, ktorá vyžaduje, aby pracovníci vyslaní na územie tohto štátu boli držiteľmi pracovného povolenia.

18

Essent podala odvolanie proti uvedenému rozsudku na vnútroštátny súd, ktorý predložil návrh na začatie prejudiciálneho konania.

19

Za týchto podmienok Raad van State rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

20

Svojimi otázkami, ktoré je potrebné preskúmať súčasne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu a článok 13 rozhodnutia č. 1/80 majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej právnej úprave členského štátu, ako je úprava dotknutá vo veci samej, na základe ktorej v prípade, že sú tureckí pracovníci pridelení podnikom so sídlom v inom členskom štáte užívateľskému podniku so sídlom v prvom členskom štáte, ktorý ich používa na účely vykonania prác na účet iného podniku so sídlom v rovnakom členskom štáte, takéto pridelenie podlieha podmienke, aby títo pracovníci mali pracovné povolenie.

21

Je namieste pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora majú článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu a článok 13 rozhodnutia č. 1/80 priamy účinok. V dôsledku toho sa tureckí štátni príslušníci môžu pred súdmi členských odvolávať na tieto dve ustanovenia, ktoré sa na nich vzťahujú, s cieľom vylúčiť uplatnenie vnútroštátnych právnych pravidiel, ktoré im odporujú (pozri rozsudky Abatay a i., C‑317/01 a C‑369/01, EU:C:2003:572, body 58 a 59, ako aj Demirkan, C‑221/11, EU:C:2013:583, bod 38).

22

Ďalej Súdny dvor spresnil, že všeobecná zásada voľného pohybu osôb medzi Tureckom a Úniou nie je vôbec upravená dohodou o pridružení a jej dodatkovým protokolom, dokonca nie je upravená ani rozhodnutím č. 1/80, ktoré sa týka výlučne voľného pohybu pracovníkov (pozri rozsudok Demirkan, EU:C:2013:583, bod 53).

23

V tomto kontexte Súdny dvor opakovane rozhodol, že na rozdiel od pracovníkov z členských štátov tureckí štátni príslušníci nemajú právo voľného pohybu v rámci Únie, pričom si môžu uplatniť len určité práva na území prijímajúceho členského štátu (pozri najmä rozsudky Savas, C‑37/98, EU:C:2000:224, bod 59; Abatay a i., EU:C:2003:572, bod 64, ako aj Derin, C‑325/05, EU:C:2007:442, bod 66).

24

Je potrebné uviesť, že vo veci samej členský štát prijímajúci dotknutých pracovníkov, ktorí sú tureckými štátnymi príslušníkmi, je Spolková republika Nemecko, v ktorej sa legálne zdržiavajú a pracujú.

25

V dôsledku toho si môžu títo pracovníci uplatniť práva, ktoré im vyplývajú z článku 13 rozhodnutia č. 1/80, práve vo vzťahu k tomuto členskému štátu.

26

Navyše uvedený článok 13 sa týka vnútroštátnych opatrení týkajúcich sa prístupu k zamestnaniu a nie je určený na ochranu tureckých štátnych príslušníkov, ktorí sú už integrovaní na trhu práce určitého členského štátu (pozri rozsudok Sahin, C‑242/06, EU:C:2009:554, bod 51).

27

Okrem toho zo systému a z účelu rozhodnutia č. 1/80 vyplýva, že v súčasnom stave rozvoja voľného pohybu pracovníkov v rámci pridruženia medzi EHS a Tureckom je hlavným cieľom tohto rozhodnutia postupná integrácia tureckých pracovníkov v prijímajúcom členskom štáte prostredníctvom výkonu riadneho a v zásade nepretržitého zamestnania (pozri rozsudok Abatay a i., EU:C:2003:572, bod 90).

28

Pracovníci tureckej štátnej príslušnosti dotknutí vo veci samej, ktorí sa legálne zdržiavajú a pracujú vo svojom prijímajúcom členskom štáte, a to v Spolkovej republike Nemecko, boli vyslaní na územie Holandska na obmedzený čas zodpovedajúci času potrebnému na stavbu lešení, ktorou spoločnosť Essent poverila spoločnosť BIS.

29

Preto nijaká skutočnosť uvedená v spise neumožňuje domnievať sa, že uvedení pracovníci mali záujem integrovať sa na trhu práce Holandského kráľovstva ako prijímajúceho členského štátu.

30

Z toho vyplýva, že článok 13 rozhodnutia č. 1/80 sa na takú situáciu ako vo veci samej neuplatňuje.

31

Pokiaľ ide o článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu, treba pripomenúť, že ako vyplýva už z jeho znenia, upravuje jasnú, jednoznačnú a nepodmienenú klauzulu „standstill“, ktorá zakazuje zmluvným stranám zaviesť nové obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb odo dňa nadobudnutia platnosti dodatkového protokolu (pozri rozsudok Demirkan, EU:C:2013:583, bod 37).

32

Táto klauzula „standstill“ je vo všeobecnosti prekážkou zavedenia akéhokoľvek nového opatrenia členským štátom, ktorého cieľom alebo účinkom by bolo podriadiť výkon uvedených hospodárskych slobôd tureckým štátnym príslušníkom na území členského štátu reštriktívnejším podmienkam, než aké platili pri nadobudnutí platnosti dodatkového protokolu pre tento členský štát (pozri rozsudok Demirkan, EU:C:2013:583, bod 39).

33

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu sa môže dovolávať podnik so sídlom v Turecku, ktorý v súlade so zákonom poskytuje služby v členskom štáte, a tureckí štátni príslušníci, ktorí sú vodičmi zamestnanými v tomto podniku (pozri rozsudky Abatay a i., EU:C:2003:572, body 105 a 106, ako aj Demirkan, EU:C:2013:583, bod 40).

34

Naopak, ako zdôraznil generálny advokát v bode v bode 55 svojich návrhov, jediná väzba s Tureckou republikou v rámci sporu vo veci samej spočíva v prítomnosti tureckých štátnych príslušníkov medzi pracovníkmi vyslanými spoločnosťou Ekinci na územie Holandska. Keďže však v situácii, ktorá viedla k tomuto sporu, neexistuje hospodárska činnosť medzi Tureckou republikou a Holandským kráľovstvom, táto väzba nepostačuje na uplatnenie článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu na situáciu vo veci samej.

35

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu a článok 13 rozhodnutia č. 1/80 sa na takú situáciu, ako je situácia dotknutá vo veci samej, neuplatňujú.

36

Treba pripomenúť, že okolnosť, že vnútroštátny súd po formálnej stránke položil prejudiciálnu otázku s odkazom na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť užitočné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v texte svojich otázok odkázal, alebo nie. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru, aby zo všetkých skutočností, ktoré uviedol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu zistil ustanovenia práva Únie, ktoré si so zreteľom na predmet sporu vyžadujú výklad (pozri rozsudok Vicoplus a i., C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, bod 22 a citovanú judikatúru).

37

V tomto kontexte treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora činnosť podniku spočívajúca v prideľovaní pracovníkov za odplatu, pričom títo pracovníci zostávajú v pracovnoprávnom vzťahu s uvedeným podnikom bez toho, aby bola uzatvorená akákoľvek pracovná zmluva s užívateľom, predstavuje podnikateľskú činnosť spĺňajúcu podmienky stanovené v článku 57 prvom odseku ZFEÚ, a preto je potrebné ju považovať za službu v zmysle tohto ustanovenia (pozri rozsudky Webb, 279/80, EU:C:1981:314, bod 9, ako aj Vicoplus a i., EU:C:2011:64, bod 27).

38

Čo sa týka sporu vo veci samej, službu pridelenia pracovníkov poskytuje podnik so sídlom v Nemecku užívateľskému podniku so sídlom v Holandsku.

39

Ako uviedol generálny advokát v bode 60 svojich návrhov, na jednej strane také poskytovanie služieb medzi dvoma podnikmi so sídlom v dvoch rôznych členských štátoch patrí do pôsobnosti článkov 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ a na druhej strane skutočnosť, že predmetné pridelenie pracovníkov sa týka pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, nemá v tomto smere nijaký vplyv.

40

Rovnako skutočnosť, že Essent nie je priamym príjemcom služby pridelenia pracovníkov dotknutého vo veci samej, nemôže mať za následok zbavenie tejto spoločnosti možnosti odvolávať sa na články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ na účely napadnutia sankcie, ktorú jej uložil minister.

41

Ak by totiž spoločnosti Essent bola táto možnosť zamietnutá, členskému štátu, na ktorého území má sídlo podnik príjemca tejto služby, by stačilo uplatniť taký extenzívny výklad pojmu zamestnávateľ ako vo veci samej, aby bránil uplatneniu pravidiel Zmluvy o FEÚ týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb a v dôsledku toho zamedzil účinku zákazu obmedzení tejto slobody stanovenému v článku 56 ZFEÚ.

42

Navyše, keďže spoločnosť Essent bola ako zadávateľ nachádzajúci sa v reťazi podnikov dotknutých poskytnutím služby dotknutej vo veci samej jediným podnikom, voči ktorému mali holandské orgány výhrady a ktorému bola udelená pokuta, otázka, či sú ustanovenia právnej úpravy dotknutej vo veci samej, na základe ktorých bola táto pokuta uložená, zlučiteľné s článkami 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ, má bezprostredný význam pre riešenie sporu predloženého vnútroštátnemu súdu, ktorý sa týka zákonnosti tejto pokuty.

43

V dôsledku toho je namieste preskúmať, či sa články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej právnej úprave, ako je úprava dotknutá vo veci samej.

44

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora článok 56 ZFEÚ vyžaduje nielen elimináciu akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb so sídlom v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale takisto odstránenie všetkých obmedzení, aj ak sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou (pozri rozsudky Komisia/Luxembursko, C‑445/03, EU:C:2004:655, bod 20, a Komisia/Rakúsko, C‑168/04, EU:C:2006:595, bod 36).

45

Čo sa týka vysielania pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, podnikom poskytujúcim služby so sídlom v členskom štáte Únie, Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje poskytovanie služieb na vnútroštátnom území podnikom so sídlom v inom členskom štáte vydaním administratívneho povolenia, predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ (pozri rozsudky Komisia/Nemecko, C‑244/04, EU:C:2006:49, bod 34, a Komisia/Rakúsko, EU:C:2006:595, bod 40).

46

Na základe právnej úpravy dotknutej vo veci samej sa zamestnávateľovi zakazuje, aby v rámci cezhraničného poskytnutia služieb spočívajúceho v pridelení pracovníkov zamestnal v Holandsku cudzinca bez pracovného povolenia.

47

Navyše podmienky a obmedzenia týkajúce sa lehôt, ktoré sa musia dodržať, aby bolo možné získať toto pracovné povolenie, ako aj administratívne náklady, ktoré si získanie takéhoto povolenia vyžaduje, bránia tomu, aby užívateľskému podniku so sídlom v Holandsku podnik poskytujúci služby so sídlom v inom členskom štáte pridelil pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, a v dôsledku toho bránia poslednému uvedenému podniku vo výkone činnosti poskytovania služieb (pozri v tomto zmysle rozsudky Komisia/Luxembursko, EU:C:2004:655, bod 23; Komisia/Nemecko, EU:C:2006:49, bod 35, ako aj Komisia/Rakúsko, EU:C:2006:595, body 39 a 42).

48

V každom prípade vnútroštátna právna úprava patriaca do oblasti, ktorá nie je predmetom harmonizácie na úrovni Únie, a uplatňujúca sa rovnako na každú osobu alebo podnik vykonávajúci činnosť na území dotknutého členského štátu môže byť napriek svojmu reštriktívnemu účinku na slobodné poskytovanie služieb odôvodnená, ak zodpovedá niektorému z naliehavých dôvodov všeobecného záujmu, ak už tento záujem nie je chránený predpismi, ktorým poskytovateľ podlieha v členskom štáte svojho sídla, ak je primeraná na zabezpečenie realizácie cieľov, ktoré sleduje, a ak nejde nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie (pozri rozsudky Komisia/Luxembursko, EU:C:2004:655, bod 21; Komisia/Nemecko, EU:C:2006:49, bod 31, a Komisia/Rakúsko, EU:C:2006:595, bod 37).

49

Oblasť vysielania zamestnancov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, v rámci poskytovania cezhraničných služieb nie je v súčasnosti zosúladená na úrovni Únie. Preto je za týchto podmienok namieste preskúmať, či sa obmedzenia slobodného poskytovania služieb, ktoré vyplývajú z právnej úpravy dotknutej vo veci samej, javia odôvodnené cieľom všeobecného záujmu, prípadne či sú nevyhnutné na efektívne sledovanie tohto cieľa vhodnými prostriedkami (pozri rozsudok Komisia/Rakúsko, EU:C:2006:595, bod 44 a citovanú judikatúru).

50

Holandská vláda, ktorá bolo v tejto súvislosti vypočutá na pojednávaní, tvrdí, že právna úprava dotknutá vo veci samej je odôvodnená cieľom ochrany vnútroštátneho pracovného trhu.

51

V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že hoci snaha zabrániť narušeniu trhu práce síce predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, pracovníci zamestnaní podnikom so sídlom v jednom členskom štáte, ktorí sú vyslaní do iného členského štátu s cieľom poskytnúť tam služby, nemajú snahu vstúpiť na trh práce v tomto druhom členskom štáte, keďže sa po skončení svojej práce vracajú do krajiny pôvodu alebo pobytu (pozri rozsudky Rush Portuguesa, C‑113/89, EU:C:1990:142, bod 15; Komisia/Luxembursko, EU:C:2004:655, bod 38, a Komisia/Rakúsko, EU:C:2006:595, bod 55).

52

Členský štát však môže overiť, či podnik usadený v inom členskom štáte, ktorý na jeho územie vysiela pracovníkov z tretích štátov, nevyužíva slobodné poskytovanie služieb na iný účel, než je poskytnutie predmetných služieb (pozri rozsudky Rush Portuguesa, EU:C:1990:142, bod 17; Komisia/Luxembursko, EU:C:2004:655, bod 39, a Komisia/Rakúsko, EU:C:2006:595, bod 56).

53

Takéto overenia však musia rešpektovať medze stanovené právom Únie, najmä tie, ktoré vyplývajú zo slobodného poskytovania služieb, z ktorého nemožno urobiť čosi iluzórne a ktorého výkon nemôže podliehať diskrečnej právomoci správnych orgánov (pozri rozsudky Rush Portuguesa, EU:C:1990:142, bod 17; Komisia/Nemecko, EU:C:2006:49, bod 36, a Komisia/Luxembursko, EU:C:2004:655, bod 40).

54

V tomto kontexte je potrebné uviesť, že osobitná povaha činnosti podniku spočívajúcej v prideľovaní pracovníkov za odmenu, pričom títo pracovníci zostávajú v pracovnoprávnom vzťahu s uvedeným podnikom bez toho, aby bola uzatvorená akákoľvek pracovná zmluva s užívateľom, neodoberá takémuto podniku charakter poskytovateľa služieb patriaceho do pôsobnosti článku 56 ZFEÚ a nasl. a nemôže viesť k vyňatiu takejto činnosti z pôsobnosti pravidiel týkajúcich sa slobodného poskytovania služieb (pozri rozsudok Webb, EU:C:1981:314, bod 10).

55

V dôsledku toho, hoci sa členskému štátu musí priznať možnosť overiť, či podnik so sídlom v inom členskom štátne poskytujúci užívateľskému podniku so sídlom v prvom členskom štáte službu spočívajúcu v pridelení pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, nevyužíva slobodu poskytovania služieb na iné účely než na poskytnutie predmetnej služby, ako aj možnosť prijať nevyhnutné kontrolné opatrenia v tejto súvislosti (pozri rozsudok Komisia/Nemecko, EU:C:2006:49, bod 36), uplatnenie tejto možnosti nesmie tomuto členskému štátu umožniť, aby ukladal neprimerané požiadavky.

56

Ak členský štát trvalo zachováva požiadavku pracovného povolenia pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sú podniku so sídlom v tomto štáte pridelení podnikom so sídlom v inom členskom štáte, presahuje to to, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa sledovaného právnou úpravou dotknutou vo veci samej.

57

V tomto ohľade uloženie povinnosti podniku poskytujúcemu služby predložiť holandským orgánom informácie, ktoré potvrdzujú, že dotknutí pracovníci majú legálne postavenie, najmä pokiaľ ide o pobyt, pracovné povolenie a sociálne poistenie v členskom štáte, v ktorom ich daný podnik zamestnal, by týmto orgánom poskytlo záruky, pokiaľ ide o legálnosť postavenia pracovníkov a skutočnosť, že svoju hlavnú činnosť vykonávajú v členskom štáte, v ktorom má sídlo podnik poskytujúci služby, menej obmedzujúcim a rovnako účinným spôsobom ako dotknutá požiadavka pracovného povolenia (pozri rozsudky Komisia/Luxembursko, EU:C:2004:655, bod 46, a Komisia/Nemecko, EU:C:2006:49, bod 41).

58

Takáto povinnosť by mohla spočívať v jednoduchom predchádzajúcom vyhlásení, ktoré by holandským orgánom umožnilo skontrolovať poskytnuté informácie a prijať nevyhnutné opatrenia v prípade nezákonnej situácie dotknutých pracovníkov. Uvedená povinnosť by navyše mohla nadobudnúť formu stručného oznámenia požadovaných dokumentov, najmä keď dĺžka vyslania neumožňuje vykonávať takúto kontrolu efektívnym spôsobom (pozri rozsudok Komisia/Nemecko, EU:C:2006:49, bod 41).

59

Okrem toho povinnosť uložená podniku poskytujúcemu služby vopred oznámiť holandským orgánom prítomnosť jedného alebo viacerých vyslaných zamestnancov, predpokladanú dĺžku ich pobytu a službu alebo služby, ktorých poskytovanie odôvodňuje vyslanie, by predstavovala rovnako účinné, avšak menej obmedzujúce opatrenie než dotknutá požiadavka pracovného povolenia. Táto povinnosť by umožňovala týmto orgánom kontrolovať rešpektovanie holandskej právnej úpravy sociálneho zabezpečenia počas obdobia vyslania, pričom by sa zohľadnili povinnosti, ktorým tento podnik už podlieha v zmysle predpisov práva sociálneho zabezpečenia uplatniteľných v členskom štáte pôvodu (pozri rozsudky Komisia/Luxembursko, EU:C:2004:655, bod 31, a Komisia/Nemecko, EU:C:2006:49, bod 45). V spojení s informáciami poskytnutými uvedeným podnikom v súvislosti so situáciou dotknutých pracovníkov uvedenými v bode 57 tohto rozsudku by takáto povinnosť dotknutým orgánom prípadne umožnila prijať nevyhnutné opatrenia v predpokladanom období vyslania.

60

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je namieste na položené otázky odpovedať tak, že články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej právnej úprave členského štátu, ako je úprava dotknutá vo veci samej, na základe ktorej v prípade, že sú pracovníci so štátnou príslušnosťou tretieho štátu pridelení podnikom so sídlom v inom členskom štáte užívateľskému podniku so sídlom v prvom členskom štáte, ktorý ich používa na účely vykonania prác na účet iného podniku so sídlom v tom istom členskom štáte, takéto pridelenie podlieha podmienke, aby títo pracovníci mali pracovné povolenie.

61

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej právnej úprave členského štátu, ako je úprava dotknutá vo veci samej, na základe ktorej v prípade, že sú pracovníci so štátnou príslušnosťou tretieho štátu pridelení podnikom so sídlom v inom členskom štáte užívateľskému podniku so sídlom v prvom členskom štáte, ktorý ich používa na účely vykonania prác na účet iného podniku so sídlom v tom istom členskom štáte, takéto pridelenie podlieha podmienke, aby títo pracovníci mali pracovné povolenie.