1. 

V konaní pred Pesti Központi Kerületi Bíróság (Obvodný súd pre Pešť centrum) (Maďarsko) (ďalej len „vnútroštátny súd“), Martin Meat Kft (ďalej len „Martin Meat“), maďarský podnik špecializujúci sa na spracovanie mäsa, žiada vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti svojich právnych poradcov na základe toho, že nevarovali Martin Meat, že jeho zmluva s podnikom Alpenrind GmbH (ďalej len „Alpenrind“), bitúnkom so sídlom v Rakúsku, predstavuje pridelenie maďarských pracovníkov do Rakúska, a že v dôsledku toho týchto pracovníkov nebolo možné zamestnať v tomto členskom štáte bez získania pracovného povolenia. Vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o usmernenie k výkladu kapitoly 1 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 ( 2 ), ktorá stanovuje prechodné opatrenia týkajúce sa slobody pohybu osôb v súvislosti so vstupom Maďarska do Európskej únie.

2. 

Po prvé sa vnútroštátny súd pýta, či sa pracovníci podniku Martin Meat do Rakúska „prideľovali“ (čo by na základe rozsudku Vicoplus a i. ( 3 ) znamenalo, že Rakúsko bolo oprávnené požadovať, aby boli títo pracovníci držiteľmi pracovného povolenia v súlade s kapitolou 1 ods. 2 prílohy X ( 4 )), alebo či boli skôr „vyslaní“ do tohto členského štátu. Súdny dvor sa teda vyzýva, aby spresnil kritériá rozlišovania medzi „pridelením“ a „vyslaním“ pracovníkov.

3. 

Po druhé sa vnútroštátny súd pýta, či osobitný režim prechodných obmedzení slobody pohybu služieb zahŕňajúci dočasný pohyb pracovníkov v Rakúsku a Nemecku v určitých citlivých odvetviach uvedených v kapitole 1 ods. 13 prílohy X ovplyvňuje pôsobnosť kapitoly 1 ods. 2 uvedenej prílohy. Vnútroštátny súd sa pýta, či samotná existencia tohto osobitného režimu znamená, že v iných odvetviach (akým je spracovanie mäsa) Rakúsko nebolo na základe odseku 2 oprávnené obmedziť pridelenie maďarských pracovníkov na jeho území v priebehu päťročného prechodného obdobia po pristúpení.

4.

Príloha X aktu o pristúpení z roku 2003 stanovuje prechodné opatrenia, ktoré sa uplatňujú v súvislosti s pristúpením Maďarska k Európskej únii. Odsek 1 kapitoly 1 v tejto prílohe, ktorý sa týka slobody pohybu osôb, stanovuje v zásade to, že vo vzťahu k slobode pohybu pracovníkov a slobodnému poskytovaniu služieb vrátane dočasného pohybu pracovníkov v zmysle článku 1 smernice 96/71/ES ( 5 ), sa budú ustanovenia, ktorými sú teraz článok 45 ZFEÚ a prvý odsek článku 56 ZFEÚ, plne uplatňovať medzi Maďarskom a ostatnými členskými štátmi (s výnimkou Cypru a Malty), pokiaľ v prechodných ustanoveniach v odsekoch 2 až 14 nie je uvedené inak.

5.

Odseky 2 a 5, ktoré sa týkajú voľného pohybu pracovníkov, konkrétne stanovujú: ( 6 )

…

6.

Odsek 13 sa týka slobody poskytovať služby vrátane dočasného pohybu maďarských pracovníkov v Rakúsku a Nemecku v citlivých odvetviach v ňom uvedených. ( 8 ) Tento odsek ustanovuje:

„S cieľom čeliť závažnému narušeniu trhu práce členských štátov v určitých citlivých odvetviach služieb alebo jeho ohrozeniu, ktoré môže vzniknúť v niektorých regiónoch ako dôsledok nadnárodného poskytovania služieb v zmysle článku 1 smernice 96/71/ES, sú Nemecko a Rakúsko, pokiaľ na základe vyššie uvedených prechodných opatrení uplatňujú na voľný pohyb maďarských pracovníkov vnútroštátne opatrenia alebo opatrenia vyplývajúce z dvojstranných dohôd, oprávnené po upovedomení Komisie sa odchýliť v oblasti poskytovania služieb obchodnými spoločnosťami usadenými v Maďarsku od [prvého odseku článku 56 ZFEÚ] na účely obmedzenia dočasného pohybu pracovníkov, ktorých právo prijať prácu v Nemecku alebo Rakúsku podlieha vnútroštátnym opatreniam.

…“

7.

Zoznam odvetví služieb, na ktoré sa môže vzťahovať toto odchýlenie v Rakúsku, sa stanovuje takto: služby krajinného záhradníctva; rezanie, tvarovanie a konečná úprava kameňa; výroba kovových konštrukcií a ich častí; stavebníctvo vrátane príbuzných odborov; bezpečnostné služby; priemyselné čistenie; domáce ošetrovateľské služby a sociálna práca [a] činnosti sociálnej starostlivosti bez ubytovania.

8.

Odôvodnenie 3 v úvodnej časti smernice 96/71 poukazuje na to, že vykonávanie vnútorného trhu ponúka dynamické prostredie pre nadnárodné poskytovanie služieb, ktoré vedie stále väčší počet podnikov k dočasnému vysielaniu pracovníkov na výkon práce na území iného členského štátu, než v ktorom sú obvykle zamestnaní.

9.

V zmysle článku 1 ods. 1 sa smernica 96/71 uplatňuje na podniky zriadené v členskom štáte, ktoré v rámci poskytovania nadnárodných služieb vysielajú pracovníkov na územie iného členského štátu. Článok 1 ods. 3 stanovuje, že smernica platí vtedy, ak uvedené podniky prijmú niektoré z nasledujúcich nadnárodných opatrení:

…

10.

Článok 2 ods. 1 smernice 96/71 definuje pojem „vyslaný pracovník“ ako „pracovník, ktorý počas vymedzeného obdobia vykonáva prácu na území iného členského štátu, než štát, v ktorom bežne pracuje“.

11.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o pridelení pracovníkov (Arbeitskräfteüberlassungsgesetz, ďalej len „AÜG“) spočíva pridelenie pracovníkov v poskytnutí pracovníkov tretej osobe, aby vykonávali prácu. § 4 ods. 1 AÜG uvádza, že s cieľom zistiť, či takéto pridelenie existuje, treba vziať do úvahy skôr skutočný hospodársky charakter danej situácie než to, ako sa javí. § 4 ods. 2 AÜG stanovuje kritériá na určenie, kedy sú pracovníci pridelení.

12.

Podľa zákona o zamestnávaní cudzincov (Ausländerbeschäftigungsgesetz), ktorý sa uplatňoval na pracovníkov z nových členských štátov podliehajúcich prechodným opatreniam týkajúcim sa voľného pohybu pracovníkov, museli títo pracovníci získať iba potvrdenie o vyslaní, ak boli v rámci zmluvy o poskytovaní služieb vyslaní z iných členských štátov EÚ. Naproti tomu, ak boli pridelení v zmysle AÜG, museli mať pracovné povolenia.

13.

Martin Meat uzavrel zmluvu s podnikom Alpenrind v roku 2007 (ďalej len „zmluva z roku 2007“). Na základe zmluvy z roku 2007 mal Martin Meat spracovať 25 polovičiek hovädzích trupov za týždeň a baliť ich ako hotové kusy mäsa v bitúnku podniku Alpenrind v Salzburgu a v priestoroch, ktoré si Martin Meat prenajal od podniku Alpenrind. Martin Meat mal zmluvu z roku 2007 plniť pomocou svojich vlastných pracovníkov, a to maďarských pracovníkov.

14.

Odmena podniku Martin Meat závisela od množstva spracovaného mäsa. Ak spracované mäso nebolo dostatočne kvalitné, Alpenrind mal nárok na zníženie odmeny. Martin Meat poskytol časť svojho vybavenia a nástrojov potrebných na spracovanie, ale jeho pracovníci používali taktiež stroje podniku Alpenrind.

15.

Martin Meat bol navyše zodpovedný za organizáciu práce a jeho vedúci pracovník dával pracovníkom jednotlivé pokyny. Vedúci pracovník podniku Alpenrind usmerňoval vedúceho pracovníka podniku Martin Meat, pokiaľ išlo o to, aké mäso sa má spracovať a ako.

16.

Martin Meat žiadal právne poradenstvo od Gézu Simonfaya a Ulricha Salburga (ďalej len „právni poradcovia“), či presun pracovníkov podniku Martin Meat do Rakúska s cieľom splniť zmluvu z roku 2007 podliehal prechodným obmedzeniam v tomto členskom štáte, a najmä, či títo pracovníci potrebovali pracovné povolenia.

17.

Právni poradcovia povedali podniku Martin Meat, že keďže spracovanie mäsa a baliace činnosti sa netýkali chránených odvetví uvedených v kapitole 1 ods. 13 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 a zmluva z roku 2007 zahŕňala skôr vysielanie pracovníkov než ich pridelenie, jeho pracovníci boli oprávnení pracovať v Rakúsku bez pracovného povolenia už pred 1. májom 2011 (koniec sedemročného obdobia odo dňa pristúpenia Maďarska k Európskej únii). ( 9 )

18.

Rakúske orgány však zastávali názor, že zmluva z roku 2007 zahŕňala pridelenie pracovníkov do Rakúska a že v dôsledku toho títo pracovníci potrebovali na prácu v Salzburgu pracovné povolenie. Alpenrind preto dostal pokutu vo výške 700000 eur, avšak podľa zmluvy z roku 2007 ju musel znášať Martin Meat. Námietky podniku Alpenrind proti tejto pokute boli v Rakúsku zamietnuté, a to aj na poslednom stupni zo strany Verwaltungsgerichtshofu (Najvyšší správny súd).

19.

Vo veci samej sa teraz Martin Meat snaží pred maďarskými súdmi dosiahnuť náhradu škody od právnych poradcov za škodu spôsobenú tým, čo považuje za nesprávne právne poradenstvo. V tejto súvislosti podal vnútroštátny súd návrh na začatie prejudiciálneho konania o nasledujúcich otázkach:

20.

Písomné pripomienky predložili právni poradcovia, Rakúsko, Nemecko, Maďarsko, Poľsko a Európska komisia, z ktorých sa všetci, spolu s podnikom Martin Meat, ústne vyjadrili na pojednávaní 9. októbra 2014.

21.

Článok 1 ods. 1 smernice 96/71 opisuje všetky situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 1 ods. 3 vrátane oboch jeho písmen a) a c), ako „vysielanie“. V týchto návrhoch však budem hovoriť o situácii, na ktorú sa vzťahuje článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71, ako o „vysielaní (pracovníkov)“, a o situácii, na ktorú sa vzťahuje článok 1 ods. 3 písm. c), ako o „pridelení (pracovníkov)“. Taktiež budem z dôvodu prehľadnosti hovoriť o „poskytovateľovi služieb“ a o „klientovi“ v súvislosti s vysielaním a o „poskytovateľovi pracovníkov“ a o „užívateľskom podniku“ v súvislosti s pridelením.

22.

Hoci nejde o otázku, ktorú predložil vnútroštátny súd, je nevyhnutné ako predbežnú otázku skúmať, či Martin Meat, ktorý sa špecializuje na spracovanie mäsa, patrí do pôsobnosti článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71, ak prideľuje pracovníkov v zmysle tohto ustanovenia. Táto otázka sa vynára, lebo anglické znenie článku 1 ods. 3 c) sa týka úkonov, ktoré vykonávajú „a temporary employment undertaking or placement agency“ (podnik, ktorý je dočasným zamestnávateľom alebo sprostredkovateľskou agentúrou), čo naznačuje, že toto ustanovenie sa vzťahuje len na podniky, ktoré sa špecializujú na pridelenie pracovníkov. Niektoré znenia v ostatných úradných jazykoch, v ktorých bol prijatý článok 1 ods. 3 písm. c) v roku 1996, však používajú širšiu formuláciu, čo naznačuje, že toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky podniky, ktoré prideľujú pracovníkov v inom členskom štáte (vrátane tých, ktoré sa na pridelenie nešpecializujú). ( 10 )

23.

Podľa ustálenej judikatúry potreba jednotného výkladu ustanovení práva Európskej únie vylučuje, aby sa v prípade pochybností posudzoval text ustanovenia v jednom z jeho znení izolovane, ale naopak, vyžaduje si, aby sa tento text vykladal a uplatňoval s prihliadnutím na znenia vyhotovené v ostatných úradných jazykoch. ( 11 ) V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami textu Spoločenstva sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou. ( 12 )

24.

V tomto kontexte je zrejmé, že článok 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 sa nevzťahuje výlučne na podniky, ktoré sa špecializujú na pridelenie (alebo umiestnenie) pracovníkov. Cieľom tejto smernice bolo, ako to vyplýva z odôvodnení 6 a 13 jej úvodnej časti, riešiť problémy, ktoré vznikajú na základe zavádzania nadnárodných pracovnoprávnych vzťahov koordináciou právnych systémov členských štátov, aby sa vytvorilo jadro kogentných pravidiel o minimálnej požadovanej ochrane, ktoré majú dodržiavať zamestnávatelia vysielajúci pracovníkov na dočasnú prácu na území hostiteľského štátu. ( 13 ) Tento cieľ by bol ohrozený, ak by sa uvedené kogentné pravidlá nevzťahovali na pracovnoprávny vzťah medzi podnikom a pracovníkmi, ktorých podnik prideľuje do hostiteľského členského štátu len preto, že sa tento podnik nešpecializuje na pridelenie (ale prideľuje pracovníkov napríklad podniku pôsobiacemu v rovnakom odvetví ako on sám, ale v inom členskom štáte). Rovnako by to do značnej miery spôsobilo neúčinnosť osobitných režimov prechodných obmedzení slobody pohybu osôb v súvislosti s vysielaním a pridelením, stanovených v niekoľkých prílohách k aktu o pristúpení z roku 2003.

25.

Nakoniec by som mala zdôrazniť, že kapitola 1 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 stanovuje rôzne fázy v prechodných obmedzeniach voľného pohybu pracovníkov. Prvou je obdobie od 1. mája 2004 do 30. apríla 2006, druhou je obdobie medzi 1. májom 2006 a 30. aprílom 2009 a poslednou je obdobie medzi 1. májom 2009 a 30. aprílom 2011. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka cezhraničných pohybov v roku 2007, zahŕňa druhé obdobie prechodných opatrení (teda kapitolu 1 ods. 2 prílohy X), počas ktorého mohli staré členské štáty uplatňovať opatrenia upravujúce prístup maďarských štátnych príslušníkov na ich trh práce, a preto sa môžu odchýliť od článkov 1 až 6 nariadenia č. 1612/68, ( 14 ) bez toho, aby museli dokazovať, že existuje (alebo hrozí) vážne narušenie ich trhu práce.

26.

Vo veci Vicoplus a i. Súdny dvor objasnil rozsah prechodných obmedzení voľného pohybu pracovníkov v súvislosti s pristúpením Poľskej republiky k Európskej únii, ako aj kritériá rozlišovania medzi pridelením pracovníkov a vysielaním pracovníkov. Argumentácia Súdneho dvora v tomto prípade sa analogicky uplatňuje v súvislosti s pristúpením Maďarskej republiky k Európskej únii; ustanovenia v kapitole 1 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 sa v podstate zhodujú s tými, ktoré obsahuje kapitola 2 prílohy XII. ( 15 )

27.

Súdny dvor najprv pripomenul svoju judikatúru, podľa ktorej činnosť podniku spočívajúca v prideľovaní pracovníkov za odplatu, pričom títo pracovníci zostávajú v pracovnoprávnom vzťahu s uvedeným podnikom bez toho, aby bola uzatvorená akákoľvek pracovná zmluva s užívateľom, predstavuje podnikateľskú činnosť, ktorá sa v zásade musí považovať za „službu“ v zmysle článku 57 ZFEÚ. ( 16 ) V tejto súvislosti poznamenávam, že podľa ustálenej judikatúry bráni článok 56 ZFEÚ tomu, aby členský štát ukladal podnikom, ktoré majú sídlo v inom členskom štáte a vstupujú na územie skôr uvedeného členského štátu s cieľom poskytovať služby a ktoré legálnym a obvyklým spôsobom zamestnávajú štátnych príslušníkov nie členských krajín, povinnosť získať pracovné povolenia pre týchto pracovníkov. ( 17 )

28.

Súdny dvor ďalej vysvetlil, že podnik, ktorý prideľuje pracovníkov, hoci je poskytovateľom služieb v zmysle ZFEÚ, vykonáva činnosti, ktorých cieľom je práve zabezpečiť pracovníkom prístup na trh práce hostiteľského členského štátu. ( 18 ) Aj počas zotrvania v zamestnaní v tomto podniku pracovník pridelený za okolností uvedených v článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 obsadí za bežných okolností počas obdobia svojho pridelenia v rámci užívateľského podniku pracovné miesto, ktoré by inak patrilo zamestnancovi tohto podniku. ( 19 )

29.

Z tohto dôvodu sa musia opatrenia prijaté starými členskými štátmi s cieľom obmedziť prideľovanie pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi nových členských štátov, považovať za opatrenia, ktoré upravujú prístup týchto štátnych príslušníkov na trh práce príslušných starých členských štátov. V súvislosti s pristúpením Maďarska (na rozdiel od Poľska) to znamená, že sa tieto opatrenia riadia najmä kapitolou 1 ods. 2 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003. ( 20 ) V dôsledku toho majú staré členské štáty v priebehu päťročného prechodného obdobia po pristúpení právo podmieniť prideľovanie maďarských pracovníkov na svojom území získaním pracovného povolenia. ( 21 ) Naopak, vysielanie pracovníkov v rámci zmluvy o poskytovaní služieb sa netýka prístupu na trh práce v starých členských štátoch. Nemôže teda podliehať prechodným obmedzeniam na základe týchto ustanovení.

30.

Tento záver je v súlade s cieľom kapitoly 1 ods. 2 prílohy X, ktorým je (rovnako ako v prípade kapitoly 2 ods. 2 prílohy XII, pokiaľ ide o pristúpenie Poľska) zamedziť, aby bol po pristúpení narušený trh práce v starých členských štátoch z dôvodu okamžitého príchodu vysokého počtu maďarských pracovníkov. ( 22 ) Pridelený pracovník priamo konkuruje miestnym pracovníkom na trhu práce hostiteľského členského štátu. ( 23 ) Bolo by teda neprirodzené rozlišovať podľa toho, či dotknutý pracovník získa prístup na trh práce hostiteľského členského štátu nepriamo, na základe zmluvy o pridelení pracovnej sily, alebo priamo a samostatne. V oboch prípadoch je (potenciálne veľký) pohyb pracovníkov schopný narušiť trh práce v hostiteľskom členskom štáte. Ak by sa pridelenie pracovníkov vylúčilo z pôsobnosti kapitoly 1 ods. 2 prílohy X aktu o pristúpení, viedlo by to k oslabeniu veľkej časti potrebného účinku tohto ustanovenia. ( 24 )

31.

Vo veci Vicoplus a i. Súdny dvor definoval pridelenie pracovníkov ako službu poskytovanú za odplatu, pričom pridelený pracovník zostáva v pracovnoprávnom vzťahu s podnikom poskytovateľom personálu bez toho, aby bola uzatvorená akákoľvek pracovná zmluva s užívateľským podnikom (prvá podmienka); ktorú charakterizuje skutočnosť, že premiestnenie pracovníkov do hostiteľského členského štátu predstavuje samotný cieľ služby poskytnutej podnikom poskytovateľom personálu (druhá podmienka); a kde pracovník svoje úlohy vykonáva pod dohľadom a vedením užívateľského podniku (tretia podmienka). ( 25 ) Naopak, Súdny dvor uviedol, že to, či sa pracovník vráti po skončení svojho vyslania do členského štátu pôvodu a to, či existuje súvislosť medzi činnosťami, ktoré pracovník vykonáva v hostiteľskom členskom štáte a hlavnou činnosťou jeho zamestnávateľa, nie sú rozhodujúce kritériá. ( 26 )

32.

Najprv sa budem venovať druhej otázke. Právni poradcovia v podstate tvrdia, že na rozdiel od iných starých členských štátov (s výnimkou Nemecka), Rakúsko nemohlo obmedziť prideľovanie maďarských pracovníkov na svojom území počas päťročného obdobia po pristúpení (teda na základe kapitoly 1 ods. 2 prílohy X), ibaže sa pohyb pracovníkov týkal aspoň jedného z citlivých odvetví uvedených v kapitole 1 ods. 13 prílohy X. Zastávajú názor, že by bolo nezlučiteľné s osobitným režimom v zmysle odseku 13, ak by sa Rakúsku povolila možnosť zavádzať obmedzenia týkajúce sa prideľovania pracovníkov vo všetkých odvetviach. Ak je názor právnych poradcov správny, nie je podstatné, či zmluva z roku 2007 predstavovala pridelenie pracovníkov. Rakúsko nebolo v žiadnom prípade oprávnené požadovať pracovné povolenia od pracovníkov podniku Martin Meat na základe kapitoly 1 ods. 2 prílohy X. Ak je však názor právnych poradcov nesprávny a zmluva z roku 2007 predstavovala vyslanie pracovníkov, a nie ich pridelenie, odsek 13 uvedenej prílohy nám nepomôže, pretože spracovanie mäsa nepatrí medzi citlivé odvetvia, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje.

33.

Na rozdiel od právnych poradcov, nevidím žiadny dôvod, prečo by odsek 13, ktorý sa týka výlučne slobody poskytovať služby v niektorých citlivých odvetviach v Rakúsku a Nemecku, obmedzil všeobecnú možnosť upravovať pohyb maďarských pracovníkov na svojom území počas päťročného obdobia po pristúpení, ktorá pre tieto dva členské štáty vyplýva z kapitoly 1 ods. 2 prílohy X. ( 27 ) Zdá sa mi, že tieto dva odseky majú jednoducho rozdielny rozsah pôsobnosti.

34.

Tento záver je v súlade nielen so štruktúrou kapitoly 1 ( 28 ) a textom odseku 2 (ktorý nerobí žiadne rozdiely medzi 15 starými členskými štátmi), ale tiež s cieľom tohto ustanovenia. Ako Súdny dvor objasnil vo veci Vicoplus a i., tak rozhodnutia jednotlivých pracovníkov nastúpiť do nového zamestnania, ako aj pridelenie pracovníkov, môže narušiť trhy práce v starých členských štátoch. ( 29 ) Okrem toho, Rakúsko a Nemecko boli prvými podporovateľmi prechodných opatrení na ochranu trhov práce pred predpokladaným prílevom pracovníkov z nových členských štátov po pristúpení týchto štátov k Európskej únii. ( 30 ) Zdá sa nepravdepodobné, že by prijali opatrenia, ktoré by znamenali, že v priebehu päťročného obdobia po pristúpení by Rakúsko a Nemecko mali menší manévrovací priestor na reguláciu prílevu maďarských pracovníkov na ich územie ako ostatné staré členské štáty; a ja nevidím žiadny presvedčivý dôvod, prečo si tento text vykladať inak.

35.

Odpoveď na druhú otázku, ako som ju preformulovala, je preto „áno“.

36.

Ako som už uviedla, Súdny dvor vymedzil vo veci Vicoplus a i. tri kumulatívne podmienky na určenie, či ide o pridelenie pracovníkov. ( 31 )

37.

Prvá podmienka nepomáha pri odlíšení prideľovania pracovníkov od vysielania pracovníkov. Obe predpokladajú pracovnoprávny vzťah medzi dotknutými pracovníkmi a podnikom, ktorý ich vysiela alebo prideľuje. Zameriam sa preto na druhú a tretiu podmienku.

38.

Najprv poznamenávam, že otázka, či patrí daná situácia do pôsobnosti článku 1 ods. 3 písm. a) alebo c) smernice 96/71, sa nemôže viazať iba na podmienky zmluvy o poskytovaní služieb. Treba skúmať, akým spôsobom sa táto zmluva plní vzhľadom na všetky relevantné okolnosti. V opačnom prípade môžu rafinované zmluvné dojednania zmluvným stranám umožniť, aby obchádzali prechodné obmedzenia týkajúce sa slobody pohybu pracovníkov prijaté na základe aktu o pristúpení z roku 2003.

39.

Čo sa týka druhej podmienky, Súdny dvor rozlišoval vo veci Vicoplus a i. medzi „pridelením pracovníkov a dočasným premiestnením pracovníkov, ktorí sú vyslaní do iného členského štátu v rámci poskytovania služieb ich zamestnávateľa…, pričom premiestnenie na takéto účely je upravené… v článku 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71“. Súd poukázal na skutočnosť, že v druhom uvedenom prípade „vyslanie pracovníkov predstavuje len doplnok k službám poskytovaným uvedeným zamestnávateľom v tomto štáte,“ zatiaľ čo v súvislosti s pridelením „predstavuje premiestnenie pracovníkov do iného členského štátu samotný cieľ nadnárodného poskytnutia služieb“. ( 32 )

40.

Východiskovým bodom teda je, či sa v ktoromkoľvek danom prípade kladie dôraz na poskytovanie inej služby než je pridelenie pracovníkov užívateľskému podniku. ( 33 ) Základným prvkom pri skúmaní „samotného cieľa“ zmluvy je to, či sa táto zmluva zameriava na konkrétny výsledok, ktorý možno odlíšiť od pridelenia pracovníkov, a či odmena poskytovateľa služieb závisí od tohto výsledku. Cena niektorých služieb samozrejme závisí v podstate od množstva práce (v niektorých prípadoch odráža počet pracovníkov) nevyhnutnej pre ich poskytovanie. To však nemusí nevyhnutne znamenať, že došlo k prideleniu pracovníkov, a to aj v prípade, keď zmluva o poskytovaní služieb (alebo predpoklad) odkazuje na takéto informácie. Dôležité je, či cena, ktorú sa klient zaviazal zaplatiť, je odplatou za službu zjavne odlišnú od pridelenia pracovníkov.

41.

Generálny advokát Bot vo svojich návrhoch vo veci Vicoplus a i. uviedol príklad zmluvy o poskytovaní služieb, ktorou sa podnik špecializujúci sa na inštaláciu počítačových programov (A) so sídlom v jednom členskom štáte zaviaže vyslať svojich inžinierov do podniku (B) v inom členskom štáte, aby mu vyvinuli informačný systém. Hoci táto zmluva predstavuje nadnárodný pohyb pracovníkov, jej cieľom je poskytnutie služieb v informatike (prípadne v kombinácii s dodaním elektronických zariadení). Z tohto dôvodu ide o vyslanie pracovníkov. ( 34 ) Namiesto toho predpokladajme, že A sa zaviaže vyslať pracovníkov, aby jeden rok pracovali v podniku, ktorý sa špecializuje na vývoj elektronických hier (C) s cieľom pomôcť s vývojom novej hry. A dostane od C každý mesiac odplatu vypočítanú na základe paušálnej sadzby za zamestnanca a za každý pracovný deň. Cieľom takejto zmluvy je jednoznačne zabezpečiť pre C špecifických pracovníkov. Za predpokladu, že vyslaní pracovníci plnia svoje úlohy pod dohľadom a vedením C, ( 35 ) ide zjavne o pridelenie pracovníkov.

42.

Bola zmluva z roku 2007 zmluvou s cieľom spracovať (a baliť) mäso alebo zmluvou s cieľom prideliť pracovníkov?

43.

Na základe dostupných informácií nepochybujem o tom, že šlo o prvý prípad. Martin Meat sa zaviazal spracovať pre Alpenrind 25 polovičiek hovädzích trupov týždenne a baliť hovädzie mäso ako hotové kusy mäsa. Právni poradcovia na pojednávaní tvrdili, že Martin Meat sám určil, koľko pracovníkov bolo na splnenie zmluvy z roku 2007 potrebných. Okrem toho, odmena pre Martin Meat závisela od množstva spracovaného mäsa. Alpenrind bol oprávnený znížiť odmenu v prípade, ak mäso nebolo dostatočne kvalitné. Všetky tieto znaky potvrdzujú, že pohyb maďarských pracovníkov vo veci samej nebol „samotným cieľom“ zmluvy z roku 2007. Išlo o doplnok k poskytovaniu služieb spracovania mäsa a jeho balenia pre Alpenrind.

44.

Komisia, ktorú na pojednávaní podporila maďarská vláda, v podstate tvrdí, že je potrebné rozlišovať medzi pridelením a vyslaním pracovníkov na základe toho, kto podľa zmluvy nesie hospodárske riziko. ( 36 ) Podľa jej názoru, ak tieto riziká znáša predovšetkým poskytovateľ služieb, naznačuje to, že zmluva sa týka vyslania, a nie pridelenia.

45.

Myslím si však, že to nemôže byť rozhodujúce kritérium.

46.

Pravda je, že poskytovateľ služby zvyčajne nesie riziko spojené s nesplnením zmluvy úplne alebo sčasti, alebo s jej nepostačujúcim splnením. Ako však správne tvrdí poľská vláda, povaha hospodárskych rizík, ktoré vznikli v súvislosti so zmluvou o poskytovaní služieb, a spôsob, akým sa delia medzi zmluvné strany, svedčia menej o tom, či došlo alebo nedošlo k prideleniu pracovníkov, než o trhu so spornou službou a o špecifických podmienkach, na ktorých sa zmluvné strany v každej zmluve dohodnú.

47.

Na jednej strane teda môže podnik, ktorý prideľuje pracovníkov, niesť časť rizík súvisiacich so splnením zmluvy. Zmluva môže napríklad stanoviť, že poskytovateľ personálu má nahradiť prideleného pracovníka počas jeho neprítomnosti v práci (napríklad zo zdravotných dôvodov) na svoje vlastné náklady alebo alternatívne poskytnúť užívateľskému podniku odškodnenie. Tento detail by nemal žiadny vplyv na cieľ zmluvy, ktorým je pridelenie pracovníkov.

48.

Na druhej strane, podstatné hospodárske riziká súvisiace s plnením zmluvy o poskytovaní služieb môže znášať klient. Napríklad zmluva z roku 2007 mohla stanoviť, že Alpenrind nesie riziko prípadného omeškania pri výrobe spôsobeného dočasnou nedostupnosťou pracovnej sily podniku Martin Meat alebo že Alpenrind má kúpiť a zabezpečiť všetko vybavenie potrebné na spracovanie a balenie mäsa. ( 37 ) Samotná okolnosť, že sa klient zaviazal niesť určité hospodárske riziká, by nezmenila cieľ zmluvy, ktorým podľa mňa bolo poskytovanie služby odlišnej od pridelenia pracovníkov.

49.

Podobne, či sa zmluva plní v priestoroch klienta alebo užívateľského podniku, či sa v takomto prípade platí nájomné, či klient alebo užívateľský podnik poskytuje školenia pre dotknutých pracovníkov a či ide o jediného klienta alebo jediný užívateľský podnik v hostiteľskom členskom štáte, nie sú rozhodujúcimi kritériami rozlíšenia medzi pridelením a vyslaním. Prítomnosť alebo neprítomnosť každej takejto okolnosti bude závisieť od trhu so spornou službou a od podmienok zmluvy.

50.

Napriek tomu, že pracovníci pridelení užívateľskému podniku často pracujú v jeho priestoroch a používajú jeho vybavenie, nemusí to byť nevyhnutne vždy tak. Predpokladajme, že odmena podniku Martin Meat závisela od poplatku za pracovníka a za každý pracovný deň a že jeho pracovníci pracovali pod dohľadom a vedením podniku Alpenrind, takže pracovníci podniku Martin Meat boli pridelení podniku Alpenrind. Toto zistenie by nebolo spochybnené v prípade, že by títo pracovníci vykonávali svoju prácu pre Alpenrind v priestoroch, ktoré patria podniku Martin Meat. Naopak, pre vyslaných pracovníkov poskytovateľa služieb nie je nezvyčajné vykonávať prácu v priestoroch klienta a používať jeho nástroje a vybavenie.

51.

Rovnako nie je rozhodujúca skutočnosť, že klient alebo užívateľský podnik poskytne dotknutým pracovníkom školenie. Jej relevantnosť bude závisieť od spornej činnosti a podmienok zmluvy. Napríklad zmluvné strany zmluvy o poskytovaní služieb, ktorá sa týka vysielania pracovníkov, sa môžu dôvodne dohodnúť, že klient poskytne školenie o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci alebo o jeho histórii a obchodnej stratégii. Nie je nemysliteľné, že o pridelenie, ako aj vysielanie, pôjde aj vtedy, keď má poskytovateľ služby alebo pracovníkov iba jedného klienta alebo jeden užívateľský podnik v hostiteľskom členskom štáte, ako to môže okrem iného vyplývať z kapacít poskytovateľa služby alebo pracovníkov, z povahy dotknutých služieb, alebo jednoducho z toho, že poskytovateľ služby alebo pracovníkov nie je (zatiaľ) v hostiteľskom členskom štáte známy.

52.

Tretia podmienka sa týka toho, či pracovník „pracuje pod dohľadom a vedením“ užívateľského podniku. ( 38 )

53.

V súvislosti s pridelením je užívateľský podnik ten, ktorý organizuje prácu, dáva dotknutým zamestnancom pokyny, ako by mali vykonávať svoje úlohy, a kontroluje, či sa týmito pokynmi riadia. ( 39 ) Súdny dvor vo veci Vicoplus a i. ( 40 ) objasnil, že „to je prirodzeným dôsledkom skutočnosti, že títo pracovníci svoju prácu nevykonávajú v rámci služieb poskytovaných ich zamestnávateľom v hostiteľskom členskom štáte“.

54.

Z tohto vyhlásenia možno vyvodiť, že druhá a tretia podmienka spolu úzko súvisia. Cieľ zmluvy zvyčajne poskytuje užitočné usmernenie, pokiaľ ide o to, kto dohliada a vedie dotknutého pracovníka alebo pracovníkov. V prípade, že odmena v zásade závisí od množstva práce vykonanej každým pracovníkom, a nie od služby zjavne odlišnej od pridelenia pracovníkov, užívateľský podnik pravdepodobne využije možnosť dať týmto pracovníkom presné pokyny, ako by mali vykonávať svoje úlohy, a tiež sledovať dodržiavanie týchto pokynov. Tým sa užívateľský podnik jednoducho snaží pridelených pracovníkov čo najlepšie využiť. Pokiaľ sa naopak odmena vypočítava s ohľadom na službu odlišnú od pridelenia pracovníkov, je veľmi pravdepodobné, že pracovníci zostanú pod dohľadom a vedením poskytovateľa služby. V takom prípade je to poskytovateľ služby, a nie klient, kto má záujem na tom, aby sa jeho pracovníci využili pri poskytovaní príslušnej služby čo najúčinnejšie.

55.

V tejto súvislosti je dôležité rozlišovať medzi dohľadom a vedením samotných pracovníkov a overením zo strany klienta, že zmluva o poskytovaní služby sa riadne plnila. Ako právni poradcovia správne uvádzajú, je normálne, ak klient tak či onak overí, že poskytnutá služba je v súlade so zmluvou. Okrem toho môže dať klient v závislosti od okolností pracovníkom poskytovateľa služby určité pokyny, ako by sa zmluva o poskytovaní služieb mala plniť. To však nepredstavuje „vedenie“ a „dohľad“ nad pracovníkmi poskytovateľa služby. Pracovníci zostávajú podriadení poskytovateľovi služby, ktorý má ako jediný právo na prijatie opatrení, ktoré považuje za vhodné, ak títo pracovníci nevykonali svoje úlohy tak, ako mali.

56.

Vo veci samej sa zdá, najmä z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a z ústneho vyjadrenia podniku Martin Meat, že vedúci pracovník podniku Alpenrind dával pokyny vedúcemu pracovníkovi podniku Martin Meat, pokiaľ ide o to, ktoré mäso sa má spracovať a ako, a overoval, či boli vyhotovené balenia mäsa v súlade s týmito pokynmi. Zdá sa tiež, že Alpenrind poskytoval informácie o zdravotných a bezpečnostných pravidlách, ktoré museli pracovníci podniku Martin Meat dodržiavať pri vykonávaní svojich úloh. Martin Meat na pojednávaní vysvetlil, že bol stále zodpovedný za organizáciu práce, jeho vedúci pracovník rozdeľoval úlohy medzi dotknutých pracovníkov, dával im v maďarčine jednotlivé pokyny ako spracovať a baliť mäso (v súlade s pokynmi podniku Alpenrind) a sledoval dodržiavanie týchto pokynov. Nebolo naznačené, že by Alpenrind bol schopný prijímať jednotlivé opatrenia týkajúce sa pracovníkov podniku Martin Meat. Informácie dostupné Súdnemu dvoru naznačujú, že pokyny podniku Alpenrind nemali žiadny vplyv na dohľad a vedenie svojich pracovníkov zo strany podniku Martin Meat.

57.

V konečnom dôsledku by mal skutkový stav posúdiť vnútroštátny súd. Vzhľadom na uvedené môžem na základe podkladov predložených Súdnemu dvoru takmer bez váhania prijať záver, že pohyb pracovníkov vo veci samej predstavuje vyslanie [článok 1 ods. 3 písm. a) smernice 96/71], a nie pridelenie [článok 1 ods. 3 písm. c)].

58.

V prípade, že sa Súdny dvor stotožní s názorom, ku ktorému som dospela, a vnútroštátny súd z hľadiska skutkového stavu potvrdí, že zmluva z roku 2007 predstavuje vyslanie pracovníkov podniku Martin Meat do podniku Alpenrind, a nie ich pridelenie, následky si vyžadujú skúmanie. Naznačila som, že právni poradcovia sa mýlili, keď dospeli k záveru, že existencia odseku 13 prílohy X aktu o pristúpení z roku 2003 bránila Rakúsku opierať sa o odsek 2 uvedenej prílohy, pokiaľ ide o hospodárske činnosti, ktoré nepatria do citlivých odvetví uvedených v odseku 13. Poskytli však správne právne poradenstvo, keď Martin Meat informovali, že rakúske orgány neboli oprávnené požadovať, aby maďarskí pracovníci podniku Martin Meat získali pracovné povolenia s cieľom splniť zmluvu z roku 2007 uzavretú s podnikom Alpenrind. Keďže bol záver vyplývajúci z právneho poradenstva (že pracovné povolenia nie sú potrebné) správny, hoci časť argumentácie, ktorá tento záver podporila, mohla byť chybná, z uvedeného zrejme vyplýva, že právni poradcovia nebudú niesť zodpovednosť.

59.

Rakúske orgány napriek tomu uložili podniku Alpenrind pokutu 700000 eur, pretože pracovníci podniku Martin Meat nemali pracovné povolenia: pokutu, ktorú podľa podmienok zmluvy z roku 2007 znášal Martin Meat. Námietky podniku Alpenrind proti pokute boli neúspešné. Konkrétne rakúsky Verwaltungsgerichtshof (Najvyšší správny súd), ktorý prejednával odvolanie v poslednom stupni, nepodal Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ. Zrejme si myslel, že otázka práva Európskej únie bola vo vzťahu k podniku Alpenrind (a tým aj k podniku Martin Meat) acte clair.

60.

Výsledok je veľmi nešťastný. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý by podal Najvyšší správny súd v zmysle článku 267 ods. 3 ZFEÚ, by viedol k vydaniu včasného usmernenia potrebného, aby bola vec rozhodnutá v prospech podniku Alpenrind, a pokuta by bola zrušená. V súčasnosti musí Martin Meat zaplatiť značnú pokutu, ktorá nemala byť na tomto základe nikdy uložená, pretože požiadavka, aby pracovníci podniku Martin Meat získali pracovné povolenia, bola v rozpore s prílohou X aktu o pristúpení z roku 2003. Martin Meat bude zrejme musieť v Rakúsku využiť vhodné právne poradenstvo, aby zistil, s akou pravdepodobnosťou by mohol byť schopný preukázať mimozmluvnú zodpovednosť Rakúska pred rakúskymi súdmi, s prihliadnutím na okolnosti uvedené v judikatúre Súdneho dvora týkajúcej sa zodpovednosti členského štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Európskej únie, ktorého sa dopustil vnútroštátny súd rozhodujúci v poslednom stupni. ( 41 )

61.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré mu položil Pesti Központi Kerületi Bíróság, takto: