1.

V prejednávaných spojených veciach sa návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré predložili Amtsgericht Düsseldorf (Okresný súd v Düsseldorfe, Nemecko) a Amtsgericht Karlsruhe (Okresný súd v Karlsruhe, Nemecko), v podstate týkajú výkladu článku 3 písm. a) a b) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti ( 2 ).

2.

Ustanovenia písmen a) a b) uvedeného článku 3 upravujú, okrem iných ustanovení tohto nariadenia, právomoc ratione loci súdov členských štátov ( 3 ) v týchto veciach tak, že alternatívne určujú „súd podľa miesta obvyklého pobytu odporcu“ alebo „súd podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného“, pričom navrhovateľ si môže medzi týmito súdnymi právomocami slobodne vybrať.

3.

Tieto veci patria do rámca dvoch sporov týkajúcich sa návrhov o výživné medzi maloletým dieťaťom a jeho otcom na jednej strane a na strane druhej medzi vydatou ženou a jej manželom. Uvedené návrhy predložil Amtsgericht (okresný súd prvého stupňa) v dvoch nemeckých mestách, v ktorých majú obvyklý pobyt príslušní oprávnení na výživné. Uplatnením ustanovenia, ktorým boli do nemeckého práva zavedené prípady uvedené v článku 3 písm. a) a b) nariadenia (ES) č. 4/2009 však každý z týchto súdov postúpil vec Amtsgerichtu, so sídlom v meste, v ktorom má sídlo Oberlandsgericht (krajský odvolací súd), v ktorého obvode majú uvedení navrhovatelia obvyklý pobyt.

4.

Súdny dvor je tiež požiadaný určiť, či sa článok 3 uvedeného nariadenia, ktorý je priamo uplatniteľný v právnych poriadkoch členských štátov, má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, o akú ide v konaní vo veci samej, ktorá vo veciach vyživovacej povinnosti má za následok koncentráciu cezhraničnej súdnej právomoci v prospech súdu, ktorý nie je súdom, v ktorého riadnom obvode má účastník konania žijúci v tuzemsku obvyklý pobyt.

5.

Aj keď sa nariadenie č. 4/2009 uplatňuje od 18. júna 2011 ( 4 ), Súdny dvor nikdy nemal príležitosť vyjadriť sa k výkladu ustanovení, ktoré obsahuje toto nariadenie ( 5 ). Na základe toho sa treba najmä spýtať, či je možné, či dokonca potrebné, zohľadniť poznatky vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora týkajúce sa ostatných nástrojov uplatniteľných medzi členskými štátmi v oblasti súdnej právomoci v občianskych veciach, a ak áno, stanoviť, v akom rozsahu je relevantná analogická úvaha na výklad článku 3 nariadenia č. 4/2009.

6.

Táto otázka sa vynára obzvlášť so zreteľom na podobnosť existujúcu medzi znením uvedeného článku a znením ustanovení týkajúcich sa právomoci vo veciach vyživovacej povinnosti, ktoré sú uvedené v dohovore z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach ( 6 ) (ďalej len „Bruselský dohovor“), ako aj v nariadení Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach ( 7 ) (ďalej len „nariadenie Brusel I“), ktoré nadväzuje na tento dohovor ( 8 ).

7.

Odôvodnenie 3 nariadenia (ES) č. 4/2009 okrem iných nástrojov výslovne odkazuje na nariadenie Brusel I. V odôvodnení 44 sa bližšie uvádza, že týmto nariadením sa mení nariadenie Brusel I „nahradením ustanovení uvedeného nariadenia týkajúcich sa vyživovacej povinnosti“. Odôvodnenie 15 dopĺňa, že „s cieľom ochrániť záujmy oprávnených na výživné a podporiť riadny výkon spravodlivosti v rámci Európskej únie je potrebné prispôsobiť normy právomoci, ako vyplývajú z nariadenia [Brusel I]… [najmä v rozsahu, v akom] by sa viac nemalo odkazovať na normy vnútroštátneho právneho poriadku…“.

8.

Článok 3 písm. a) a b) nariadenia č. 4/2009 stanovuje, že „v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:

9.

Nariadenie č. 4/2009 do nemeckého práva zaviedol zákon o vymáhaní výživného v styku s cudzími štátmi (Auslandsunterhaltsgesetz, ďalej len „AUG“) ( 9 ) z 23. mája 2011.

10.

§ 28 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona – v znení relevantnom v čase skutkových okolností – s názvom „Koncentrácia právomoci;…“, stanovuje, že „ak účastník konania nemá obvyklý pobyt v tuzemsku, rozhoduje o návrhoch vo veciach vyživovacej povinnosti v prípadoch podľa článku 3 písm. a) a b) nariadenia [č. 4/2009] výlučne Amtsgericht, ktorý je príslušný podľa sídla Oberlandesgericht, v ktorého obvode má odporca alebo oprávnený obvyklý pobyt“.

11.

Dňa 29. mája 2013 sa maloletá Sophia Marie Nicole Sanders, zastúpená svojou matkou, obrátila na Amtsgericht so sídlom v Mettmanne (Nemecko), t. j. v meste, v ktorom má obvyklý pobyt, s návrhom na získanie úhrady výživného od svojho otca, pána Verhaegena, ktorý žije v Belgicku.

12.

Po vypočutí účastníkov konania postúpil Amtsgericht Mettmann podľa § 28 ods. 1 AUG konanie na Amtsgericht Düsseldorf ako okresný súd prvého stupňa v mieste sídla regionálneho odvolacieho súdu, v ktorého obvode má príslušná oprávnená na výživné obvyklý pobyt, a to Oberlandesgericht Düsseldorf.

13.

Amtsgericht Düsseldorf však spochybnil svoju miestnu príslušnosť, keďže sa domnieva, že podľa článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 súdom, ktorý má právomoc, by mal byť súd v členskom štáte v mieste, v ktorom má navrhovateľka obvyklý pobyt, v prejednávanej veci Amtsgericht Mettmann. Rozhodnutím zo 16. júla 2013 Amtsgericht Düsseldorf teda rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je § 28 ods. 1 [AUG] v rozpore s článkom 3 písm. a) a b) nariadenia [č. 4/2009]?“

14.

Pani Huber podala návrh na začatie konania na Amtsgericht so sídlom v Kehli (Nemecko), v meste, v ktorom má obvyklý pobyt, aby jej manželovi, pánovi Huberovi, ktorý žije na Barbadose, bolo uložené, že jej má uhradiť výživné v dôsledku ich rozluky.

15.

V rámci predbežného konania o priznaní právnej pomoci Amtsgericht Kehl postúpil vec na Amtsgericht Karlsruhe z dôvodu, že tento súd je na základe § 28 ods. 1 AUG jediný príslušný, keďže miesto obvyklého pobytu navrhovateľky sa nachádza v obvode Oberlandsgerichtu Karlsruhe.

16.

Keďže obaja účastníci konania vo veci samej vyjadrili pochybnosti týkajúce sa zlučiteľnosti uvedeného § 28 s článkom 3 písm. a) a b) nariadenia (ES) č. 4/2009, Amtsgericht Karlsruhe rozhodnutím doručeným 18. júla 2013 prerušil konanie a Súdnemu dvoru položil túto prejudiciálnu otázku:

„Je zlučiteľné s článkom 3 písm. a) a b) nariadenia [č. 4/2009], keď § 28 ods. 1 prvá veta [AUG] stanovuje, že keď účastník konania nemá obvyklý pobyt v tuzemsku, rozhoduje o návrhoch vo veciach vyživovacej povinnosti v prípadoch podľa článku 3 písm. a) a b) nariadenia [č. 4/2009] výlučne Amtsgericht, ktorý je príslušný podľa sídla Oberlandesgericht, v ktorého obvode má odporca alebo oprávnený obvyklý pobyt?“

17.

Uznesením predsedu Súdneho dvora z 25. júla 2013 boli veci C‑400/13 a C‑408/13 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

18.

Nemecká vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Vo veci nebolo nariadené pojednávanie.

19.

Z dôvodu ťažkostí, ktoré môžu vyplývať zo znenia návrhov na začatie prejudiciálneho konania, ktoré boli v prejednávaných veciach predložené Súdnemu dvoru, je potrebné najskôr stanoviť hranice právomoci Súdneho dvora v tomto rámci a potom bližšie určiť, ktoré ustanovenia sa majú vykladať tak vo vzťahu k článku 3, ako aj k ostatným článkom nariadenia č. 4/2009.

20.

Po prvé, po vzore nemeckej vlády odporúčam, aby Súdny dvor preformuloval otázky položené vnútroštátnymi súdmi v súlade so svojou judikatúrou v tom zmysle, že ich predmetom by nemal byť výklad ustanovení nemeckého práva uvedených v týchto otázkach, ani posúdenie, či tieto ustanovenia porušujú právo Únie, pretože to nevyplýva z jeho právomoci v rámci návrhov podaných na základe článku 267 ZFEÚ ( 10 ), ale analýza článku 3 nariadenia č. 4/2009 s cieľom poskytnúť vnútroštátnym súdom všetky prvky výkladu práva Únie užitočné na rozhodnutie sporov, ktoré im boli predložené. ( 11 )

21.

Po druhé je potrebné uviesť, že oba vnútroštátne súdy žiadajú Súdny dvor, aby sa vyjadril k výkladu ustanovenia písmena a), ako aj písmena b) článku 3 nariadenia č. 4/2009 s tým, že § 28 ods. 1 AUG sa uplatní „v prípadoch podľa článku 3 písm. a) a b) [uvedeného nariadenia]“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

22.

Komisia však tvrdí, že tieto návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú zjavne neprípustné v rozsahu, v akom sa týkajú článku 3 písm. a) tohto nariadenia, ak sa so zreteľom na okolnosti sporov vo veci samej iba ustanovenie písmena b) uvedeného článku vzťahuje na realitu alebo predmet týchto sporov, a teda je v prejednávanom prípade významné.

23.

Je pravda, že v oboch konaniach prebiehajúcich vo veciach samých sú navrhovateľky oprávnené na výživné, pričom sa rozhodli predložiť vec súdu nachádzajúcemu sa na nemeckom území, na ktorom majú obvyklý pobyt, a že takáto situácia patrí do pôsobnosti článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009. Práve v tomto kontexte si z dôvodu pochybností vzniknutých na základe jedného ustanovenia nemeckého práva vnútroštátne súdy kladú otázku, ktorý z nemeckých súdov je ten, ktorý na základe tohto ustanovenia musí byť považovaný za príslušný ratione loci podľa „miesta obvyklého pobytu oprávneného“.

24.

Naproti tomu uplatnenie článku 3 písm. a) tohto nariadenia, ktorý uvádza právomoc súdu podľa „miesta obvyklého pobytu odporcu“, nepredstavuje v rámci sporov vo veciach samých konkrétny problém. V dôsledku toho a podľa judikatúry, podľa ktorej Súdny dvor nemôže rozhodnúť o prejudiciálnej otázke alebo časti prejudiciálnej otázky, ktorá zjavne nezodpovedá objektívnej potrebe spätej s riešením sporu prebiehajúceho na vnútroštátnom súde, ( 12 ) zastávam názor, že odpoveď, ktorá bude daná v prejednávaných veciach, by sa mala obmedziť na výklad ustanovenia článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009.

25.

Na účely poskytnutia tohto výkladu bude však potrebné zohľadniť všeobecnejší systém, do ktorého patrí ( 13 ) príslušné ustanovenie, a najmä upozorniť na skutočnosť, že ustanovenia písmen a) a b) uvedeného článku 3 majú rovnaké znenie, pokiaľ ide o výraz, ktorý vyvoláva otázky ( 14 ), a že uvedené ustanovenia sa uplatnia alternatívne v tom istom prípade, a to keď sa návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti uvedie ako hlavný návrh. ( 15 )

26.

Po tretie možno poznamenať, že Amtsgericht Karlsruhe uviedol v návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa veci Huber (C‑408/13) možnosť, že výlučná povaha právomoci stanovená v § 28 ods. 1 prvej vete AUG by mohla byť v rozpore nielen s článkom 3 nariadenia č. 4/2009, ale aj s jeho článkami 4 a 5, avšak bez toho, aby tieto články uviedol v prejudiciálnej otázke, ktorú predkladá. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor uskutočnil výklad článkov 4 a 5 ( 16 ) pre prípad, že by vnútroštátny súd chcel nad rámec ním položených otázok vedieť, či je predmetná koncentrácia právomoci tiež nezlučiteľná s týmito ustanoveniami.

27.

Zastávam názor, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora ( 17 ) nie je potrebné, aby sa Súdny dvor v tejto súvislosti vyjadril, keďže Amtsgericht Karlsruhe obmedzil otázku, ktorú predložil Súdnemu dvoru, na vymedzenie rozsahu článku 3 nariadenia č. 4/2009, zatiaľ čo články 4 a 5 tohto nariadenia boli síce uvedené, ale nie sú predmetom tejto otázky, pretože nie sú podľa posúdenia uskutočneného týmto súdom ( 18 ) rozhodujúce pre rozhodnutie o jeho vlastnej právomoci.

28.

Keďže Súdny dvor bol požiadaný uskutočniť výklad nariadenia č. 4/2009 po prvýkrát v prejednávaných veciach, je potrebné si položiť otázku, či je vzhľadom na príbuzné nástroje možné nájsť podnety k úvahám, či dokonca i odpoveď. V tejto súvislosti je najskôr potrebné preskúmať, či je vhodné uskutočniť zosúladenie s medzinárodnými dohovormi alebo inými nariadeniami týkajúcimi sa súdnej právomoci v občianskych veciach, z ktorých niektoré obsahujú ustanovenia, ktoré majú skutočnú podobnosť s ustanoveniami článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 (1). V prípade kladnej odpovede tak bude potrebné vzhľadom na špecifiká spomenutého právneho predpisu určiť, v akom rozsahu umožňuje takéto zosúladenie uskutočniť analogický výklad, a najmä zohľadnenie judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa týchto iných nástrojov (2).

29.

Znenie článku 3 písm. b) nariadenia (ES) č. 4/2009 je podobné zneniu noriem týkajúcich sa „osobitnej právomoci“ vo veciach vyživovacej povinnosti, ktoré sú uvedené v článku 5 bode 2 Bruselského dohovoru ( 19 ) a v článku 5 bode 2 nariadenia Brusel I, ktoré uvádzajú, že súdom s právomocou v týchto veciach je „súd podľa bydliska alebo obvyklého pobytu osoby oprávnenej na výživné“. ( 20 )

30.

Bez ohľadu na skutočnosť, že vyživovacie povinnosti sú v súčasnosti vylúčené z pôsobnosti nariadenia Brusel I ( 21 ), zostáva podľa môjho názoru judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa ustanovení Bruselského dohovoru a ustanovení uvedeného nariadenia významná pre analýzu príslušných ustanovení nariadenia č. 4/2009. Aj keď sa takýto analogický prístup musí trochu spresniť, považujem za vhodné, aby pojmy, ktoré sú predmetom prejednávaných návrhov na začatie prejudiciálneho konania, boli z nižšie uvedených dôvodov vykladané v súlade s touto judikatúrou.

31.

Po prvé podstatné spojitosti, ktoré existujú medzi nariadením Brusel I a nariadením č. 4/2009, sú zjavné už pri čítaní posledného uvedeného nariadenia, pretože nariadenie Brusel I sa viackrát uvádza v jeho preambule a článok 68 ods. 1 nariadenia č. 4/2009 výslovne uvádza ( 22 ), že nahrádza ustanovenia nariadenia Brusel I, ktoré sa uplatňujú vo veciach vyživovacej povinnosti.

32.

Po druhé, ak ide konkrétne o normy súdnej právomoci uvedené v článku 3 nariadenia č. 4/2009, genéza tohto ustanovenia posilňuje existenciu takýchto spojitostí. Pôvodný návrh Komisie totiž zdôrazňuje potrebu zlepšiť možnosti, ktoré má oprávnený na výživné už na výber na základe noriem týkajúcich sa právomoci uvedených v nariadení Brusel I ( 23 ). Oznámenie týkajúce sa tohto návrhu ( 24 ) potvrdzuje, že uvedený článok 3 v podstate kopíruje príslušné ustanovenia nariadenia Brusel I ( 25 ), ktoré však prešli určitými zmenami s cieľom odstrániť nejasnosti ( 26 ), prispôsobiť tieto ustanovenia zvláštnostiam rodinného práva ( 27 ) a rozšíriť ich pôsobnosť ( 28 ).

33.

So zreteľom na tieto skutočnosti považujem za možné prijať premisu, že je potrebné vykladať ustanovenia tohto posledného článku v súlade s judikatúrou týkajúcou sa ustanovení Bruselského dohovoru a ustanovení nariadenia Brusel I v rozsahu, v akom sú rovnocenné, ( 29 ) avšak s určitými výhradami vyplývajúcimi z cieľov nariadenia č. 4/2009, ktoré budú vysvetlené nižšie. ( 30 )

34.

Pre úplnosť je potrebné preskúmať, či by bolo významné uskutočniť zosúladenie s inými nástrojmi, ako je uvedený dohovor a uvedené nariadenie, ktoré sa tiež uplatňujú v oblasti súdnej právomoci v občianskych veciach a konkrétnejšie v rodinných veciach. ( 31 )

35.

Pokiaľ ide o Haagsky dohovor z 23. novembra 2007 o medzinárodnom vymáhaní výživného na deti a iných členov rodiny ( 32 ), odôvodnenie 8 nariadenia č. 4/2009 uvádza, že je nevyhnutné ho zohľadniť pri uplatňovaní tohto nariadenia. ( 33 ) Tento dohovor neobsahuje normy priamej súdnej právomoci ( 34 ), ale s ním súvisiace prípravné dokumenty poskytujú užitočné usmernenie pre rozhodnutie v prejednávanej veci v rozsahu, v akom uvádzajú, že ustanovenia stanovujúce právomoc naviazanú na miesto pobytu alebo miesto obvyklého pobytu oprávneného „úmyselne pristupujú k ochrane účastníka konania, ktorý je (obvykle) slabšou stranou (t. j. oprávnený) tým, že mu ponúkajú podanie žaloby na súde, ktorá je pre neho najvýhodnejší (for commode), t. j. tam, kde býva“. ( 35 )

36.

Pokiaľ ide o nariadenie zvyčajne nazývané „Brusel II“ ( 36 ), vyživovacie povinnosti boli vylúčené z jeho pôsobnosti ( 37 ) z dôvodu, že v čase jeho prijatia už existovali osobitné ustanovenia v nariadení Brusel I a v súčasnosti v nariadení č. 4/2009. V rámci porovnania však možno poznamenať, že normy súdnej právomoci, ktoré uvádza, spoločne označujú „súdy členského štátu“ ( 38 ) a nie „súd podľa miesta“, tak ako to robí článok 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009. ( 39 )

37.

Na začiatku spresním, že ak sa výklad noriem týkajúcich sa právomoci stanovených nariadením č. 4/2009 musí podľa môjho názoru uskutočniť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá sa týka príslušných ustanovení Bruselského dohovoru a nariadenia Brusel I, zásady vyplývajúce z tejto judikatúry nie je možné automaticky prebrať.

38.

Takýto analogický výklad je totiž obmedzený so zreteľom na špecifický cieľ nariadenia č. 4/2009, ktorý vedie k nutným úpravám v súvislosti s normami súdnej právomoci uvedenými v nariadení Brusel I, ( 40 ) aj keď v rozpore s tým, čo mohlo byť uvedené so zreteľom na nariadenie Brusel IIa ( 41 ), sa nariadenia č. 4/2009 týka nielen nemajetkových, ale aj majetkových vecí. Zdôrazňujem, že pôsobnosť tohto hybridného nástroja bola navrhnutá širšie v porovnaní najmä s pôsobnosťou nariadenia Brusel I, a to tak na hmotnoprávnej úrovni, ( 42 ) ako aj z geografického hľadiska. ( 43 )

39.

Podľa môjho názoru existuje v prejednávanom prípade málo pochybností týkajúcich sa uplatnenia zásady, ktorú Súdny dvor ustálene uplatňuje vo vzťahu k výkladu ustanovení Bruselského dohovoru a ustanovení nariadenia Brusel I, ( 44 ) podľa ktorej sa musia takéto pojmy, ako boli použité v nariadení č. 4/2009, vymedziť samostatne, t. j. musia sa oddeliť od významov, ktoré prevládajú v jednom alebo druhom členskom štáte s cieľom zabezpečiť v čo najväčšej možnej miere rovnosť a jednotnosť práv a povinností vyplývajúcich z tohto nástroja pre členské štáty a dotknuté osoby. V tejto súvislosti odôvodnenie 11 nariadenia č. 4/2009 uvádza, že pojem „vyživovacia povinnosť“ v zmysle uvedeného nariadenia „by sa mal vykladať autonómnym spôsobom“ ( 45 ) v súlade s postupom, ktorý Súdny dvor uplatnil vo svojej judikatúre týkajúcej sa článku 5 bodu 2 Bruselského dohovoru, ( 46 ) ktorý tiež výslovne uznal samostatnosť pojmu oprávnený na výživné. ( 47 ) Domnievam sa teda preto, že na to, aby bolo možné odpovedať na otázky položené v prejednávaných veciach, je potrebné vychádzať zo systému a cieľov príslušného nariadenia. ( 48 )

40.

Okrem toho považujem za nepopierateľné, napriek tomu, že preambula spomínaného nariadenia to výslovne neuvádza, že všeobecné ciele uvedené v odôvodnení 15 nariadenia Brusel I ( 49 ) predstavujú tiež základ noriem týkajúcich sa právomoci stanovených v nariadení č. 4/2009. ( 50 ) Sú to však v prvom rade ciele vlastné tomuto nariadeniu, a to „ochrániť záujmy oprávnených na výživné“ a „podporiť riadny výkon spravodlivosti v rámci Európskej únie“ ( 51 ), ktorými sa musí riadiť výklad Súdneho dvora v prejednávanej veci. Nemalo by sa opomenúť, že záujem na posilnení ochrany legitímnych záujmov všetkých oprávnených na výživné ( 52 ) skutočne bol jedným z dôležitých dôvodov, pre ktorý sa európsky normotvorca rozhodol vylúčiť vyživovacie povinnosti z pôsobnosti nariadenia Brusel I, ktoré sa vo všeobecnosti týka peňažných záväzkov, a prijať osobitný nástroj, akým je nariadenie č. 4/2009. ( 53 ) Uvedený záujem napokon jasne vyplýva z ustanovení tohto nariadenia. ( 54 )

41.

V dôsledku toho zastávam názor, že v rámci prejednávaných vecí je v čo najväčšom možnom rozsahu potrebné zohľadniť predchádzajúcu judikatúru Súdneho dvora týkajúcu sa výkladu rovnocenných ustanovení Bruselského dohovoru a nariadenia Brusel I, ale s ohľadom na úpravy, ktoré si prípadne budú vyžadovať osobitosti nariadenia (ES) č. 4/2009.

42.

Prejudiciálne otázky, ktoré položili Amtsgericht Düsseldorf a Amtsgericht Karlsruhe, sú v zásade zhodné. So zreteľom na objasnenia uvedené vyššie ( 55 ) sa musia chápať tak, že smerujú k určeniu, či sa článok 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 má vykladať podľa môjho názoru autonómnym spôsobom ( 56 ) v tom zmysle, že je prípustné, aby právna úprava členského štátu, akou je právna úprava v konaní vo veci samej, ( 57 ) stanovila pre cezhraničné spory regionálnu koncentráciu právomoci pri súde prvého stupňa, ktorý nie je nevyhnutne totožný so súdom rovnakého stupňa v obvode, v ktorom má oprávnený obvyklý pobyt, ale ktorého miestna príslušnosť je určená v závislosti od sídla odvolacieho súdu v obvode, v ktorom má oprávnený obvyklý pobyt.

43.

Nemecká vláda a Komisia vo svojich pripomienkach súhlasne navrhujú odpovedať, že právo Únie nebráni takej norme súdnej právomoci, ako je norma vyplývajúca z príslušného nemeckého ustanovenia. Vnútroštátne súdy naproti tomu vyjadrili opačný názor tak vo veci Sanders (C‑400/13) ( 58 ), ako aj vo veci Huber (C‑408/13) ( 59 ).

44.

Posledný uvedený prístup sa mi zdá byť viac opodstatnený z dôvodov týkajúcich sa cieľa článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 (1), znenia tohto ustanovenia a samotnej povahy nástroja, v ktorom je uvedený (2), ako aj systému, do ktorého patrí (3). Všetky tieto úvahy smerujú k stanovisku, ktoré podľa môjho názoru nie je možné účinne spochybniť argumentmi, ktoré boli uvedené na podporu nemeckej normy dotknutej v konaní vo veci samej (4).

45.

Nemecká vláda a Komisia pripúšťajú, že článok 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 má za cieľ upraviť tak cezhraničnú právomoc súdov členských štátov, ako aj miestnu príslušnosť v rámci každého členského štátu. ( 60 )

46.

Ako som už uviedol ( 61 ), jedným zo základných cieľov nariadenia č. 4/2009, ktorý je vyjadrený v jeho článku 3, je ochrana oprávneného na výživné, ktorý sa považuje za slabšieho účastníka vo vzťahu, ktorý vznikol z vyživovacej povinnosti, a v konaní, ktoré na neho môže nadviazať. ( 62 ) Túto úvahu taktiež zdôraznil Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa článku 5 bodu 2 Bruselského dohovoru. ( 63 )

47.

V tejto súvislosti pripomínajú odôvodnenia 5 a 9 nariadenia č. 4/2009, že jedným zo zámerov prijatia tohto nariadenia bolo zjednodušiť ešte viac, ako umožňovali Bruselský dohovor a nariadenie Brusel I, možnosti pre oprávnených, ako získať a vymáhať výživné, ktoré im prináleží, a to najmä zrušením doložky vykonateľnosti pre rozhodnutia v tejto oblasti pod podmienkou, že boli vydané v súlade s určitými minimálnymi zárukami konania stanovenými v tomto nariadení. ( 64 )

48.

Podľa nemeckej vlády a Komisie nie sú nemecké právne predpisy dotknuté vo veci samej v rozpore s článkom 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009, a najmä s funkciou ochrany oprávneného, ktorú toto ustanovenie priznáva.

49.

To sa mi zdá spochybniteľné, najmä vo vzťahu k doplňujúcemu cieľu sledovanému týmto ustanovením, to znamená k záruke blízkosti medzi oprávneným a súdom, ktorý sa sporom zaoberá. Tento dvojitý cieľ ochrany a blízkosti je už základom pre normu súdnej právomoci stanovenú v článku 5 bode 2 Bruselského dohovoru ( 65 ), ktorej ekvivalentom je zjavne článok 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009, a bol uvedeným ustanovením posilnený. ( 66 ) Podľa dôvodovej správy k návrhu Komisie, ktorý sa týka prijatia uvedeného nariadenia totiž „normy medzinárodnej súdnej právomoci nariadenia Brusel I už teraz ponúkajú oprávnenému na výživné možnosť obrátiť sa na jemu najbližší príslušný orgán, ale situácia sa môže ešte zlepšiť“. ( 67 ) Takáto úvaha konkrétne znamená, že sa dbá na to, aby sa oprávnený mohol hájiť bez väčších praktických ťažkostí spojených s premiestňovaním sa, ale tiež aby mohol uplatňovať svoje práva na súde, ktorý najlepšie pozná miestne ekonomické zvláštnosti na účely zistenia zdrojov a potrieb oprávneného a následne schopnosť odporcu prispieť na tieto potreby. ( 68 )

50.

Domnievam sa, že užitočný účinok harmonizovaného systému noriem súdnej právomoci zavedený nariadením č. 4/2009 a výhody z neho vyplývajúce by mohol byť najmä z pohľadu právnej istoty ohrozený, ak by Súdny dvor v prejednávanom prípade trval na výklade článku 3 písm. b) tohto nariadenia, ktorý by členským štátom umožnil opätovne zaviesť na vnútroštátnej úrovni také normy súdnej právomoci v cezhraničných veciach, akou je právna norma dotknutá v konaní vo veci samej, ktorá priznáva právomoc súdu prvého stupňa v mieste sídla krajského odvolacieho súdu, v ktorého obvode má oprávnený obvyklý pobyt aj v prípade, keď sa tento pobyt nenachádza v riadnom obvode uvedeného súdu.

51.

Za takých okolností, aké sú vo veci samej, síce oprávnený skutočne býva v obvode krajského odvolacieho súdu, ale nie v obvode súdu prvého stupňa, ktorému predmetné nemecké ustanovenie priznáva miestnu príslušnosť. V skutočnosti niet pochýb o tom, že v prejednávanom prípade sú práve Amtsgericht Mettmann a Amtsgericht Kehl súdmi podľa miesta obvyklého pobytu príslušných oprávnených na výživné. Inými slovami, § 28 ods. 1 prvá veta AUG sa neobmedzuje na poskytnutie vnútroštátneho vymedzenia pojmu „súd podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného“ v zmysle článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009, ale je skôr ustanovením, ktoré stanovuje právomoc súdov prvého stupňa, ktoré samy osebe nemajú právomoc rozhodovať na prvom stupni spor týkajúci sa vyživovacej povinnosti, v závislosti od miesta obvyklého pobytu v obvode odvolacieho súdu.

52.

Iným, všeobecnejším, cieľom harmonizovaného systému stanoveného nariadením č. 4/2009, podobne ako systému zavedeného Bruselským dohovorom a potom nariadením Brusel I, je zabrániť, pokiaľ to je možné, odkazu na vnútroštátne normy súdnej právomoci. ( 69 ) Ako sa zdôraznilo v správach k Bruselskému dohovoru, smerujú osobitné normy súdnej právomoci, ktoré obsahuje uvedený dohovor k tomu, aby bolo možné vymedziť právomoc súdov príslušných štátov bez nutnosti odkazovať na lex fori. ( 70 ) Toto odmietnutie vnútroštátnych alebo odchylných noriem súdnej právomoci ďalej uľahčuje uznávanie rozhodnutí vo všetkých členských štátoch, čo je nosným pilierom európskeho systému súdnej spolupráce v občianskych veciach. Medzi tieto osobitné normy súdnej právomoci však patrí aj článok 5 bod 2 tohto dohovoru, ktorý sa uplatňuje vo veciach vyživovacej povinnosti, od ktorého je odvodený článok 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009.

53.

Takéto vylúčenie noriem súdnej právomoci vychádzajúcich z vnútroštátneho práva je potvrdené znením článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009, najmä v porovnaní so znením iných podobných ustanovení.

54.

Na úvod chcem zdôrazniť, že nepovažujem za rozumné domnievať sa, ako navrhuje nemecká vláda, že ak by sa postupovalo podľa všeobecného smerovania, ktoré sledujú vnútroštátne súdy, viedlo by to k tomu, že pojem „podľa miesta“, ako sa uvádza v článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009, by sa vykladal doslovne spôsobom, že oprávnený by mal možnosť podať návrh v tom istom meste, v ktorom býva, a že by bolo potrebné, aby bol prístup k súdu zabezpečený „v každom predstaviteľnom geografickom mieste alebo v každej obci členského štátu“.

55.

Je nepopierateľne obvyklé, že organizácia súdnictva členských štátov sa zakladá na zásade, že každému jednotlivému súdu prináleží určitý územný obvod, ktorému zodpovedá časť vnútroštátneho územia, na ktorom vykonáva svoju právomoc, a ktorý môže zahŕňať nielen jednu lokalitu, ale viacero lokalít, miest alebo obcí. ( 71 )

56.

Uvedený pojem sa podľa môjho názoru musí chápať tak, že znamená iba, že predmetná norma súdnej právomoci označuje súd, v ktorého obvode má oprávnený obvyklý pobyt bez toho, aby akékoľvek vykonávacie opatrenie vo vnútroštátnom práve bolo užitočné alebo dokonca zamýšľané. ( 72 )

57.

V tejto súvislosti pripomínam, že v súlade s článkom 288 ZFEÚ má nariadenie práva Únie všeobecnú platnosť, a je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. ( 73 ) Podľa klasickej judikatúry je pre nedostatok legislatívnej právomoci vo väčšine členských štátov vylúčené akékoľvek vnútroštátne opatrenie s cieľom začleniť alebo prevziať ustanovenia nariadenia do vnútroštátneho práva. Iba v prípadoch, keď samotné nariadenie odkazuje na vnútroštátne ustanovenia, ktoré ho vykonávajú, alebo ak je nevyhnutné, aby pre zabezpečenie jeho uplatniteľnosti boli prijaté podrobnejšie ustanovenia na vnútroštátnej úrovni, sú členské štáty povinné ho doplniť vnútroštátnymi opatreniami. ( 74 ) Podľa môjho názoru § 28 ods. 1 prvá veta AUG ide nad rámec toho, čo je povolené vnútroštátnemu zákonodarcovi, pretože norma súdnej právomoci stanovená v článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009, ktorá má priamy účinok, si nevyžaduje žiadne osobitné spresnenie na vnútroštátnej úrovni.

58.

Znenie článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 je totiž osobitné v tom, že odkazom na „súd podľa miesta“ zakladá osobitnú normu súdnej právomoci, ktorá umožňuje priamo identifikovať súd alebo tribunál bez použitia vnútroštátneho práva členských štátov. ( 75 ) Ako uznala aj Komisia, toto ustanovenie sa odlišuje od tých ustanovení, ktoré neodkazujú na jediný súd, ale naopak na všetky súdy členského štátu, ako je článok 6 tohto nariadenia ( 76 ) alebo článok 2 ods. 1 nariadenia Brusel I ( 77 ). Autori nariadenia č. 4/2009 okrem toho zvolili v článku 3 písm. a) a b) pojem „miesto“, ktorý sa podstatne odlišuje od pojmu „členský štát“, v ktorom má účastník konania obvyklý pobyt, ktorý bol napríklad zachovaný v článku 4 písm. a).

59.

Zvláštnosť tohto znenia by podľa môjho názoru mala v prejednávanom prípade viesť k vylúčeniu prevzatia prístupu Súdneho dvora v rozsudku Apostolides ( 78 ), podľa ktorého určenie právomoci súdov v zmysle článku 22 nariadenia Brusel I neobmedzuje schopnosť žiadneho členského štátu určiť svoju vlastnú organizáciu súdnictva a prerozdeliť súdnu právomoc v rámci svojho územia. ( 79 ) Bod 1 uvedeného článku 22, ktorý bol v tomto rozsudku predmetom výkladu, totiž odkazuje na „súdy členského štátu, v ktorom sa tento majetok nachádza“, zatiaľ čo článok 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 sa uplatňuje na „súd podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Rozdiel v terminológii podľa môjho názoru umožňuje odlišný výklad, dokonca i opačný výklad týchto dvoch ustanovení.

60.

Napriek tejto osobitnosti však znenie článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 nie je novátorské, pretože rovnocenné znenie sa tiež uvádza vo viacerých ustanoveniach Bruselského dohovoru a nariadenia Brusel I ( 80 ), pri ktorých Súdny dvor, pokiaľ viem, nikdy nezastával stanovisko, že by členské štáty mohli zmeniť ich rozsah prostredníctvom noriem súdnej právomoci vychádzajúcich z vnútroštátneho práva. ( 81 ) Preto podľa môjho názoru nie je potrebné pripustiť to v rámci prejednávaných vecí.

61.

V súlade s prístupom Súdneho dvora, najmä v súvislosti s inými nástrojmi týkajúcimi sa súdnej spolupráce v občianskych veciach ( 82 ) sa pri výklade článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 musia zohľadniť ustanovenia, ktoré ho v tomto nariadení obklopujú, pretože norma súdnej právomoci, ktorú uvádza, nie je izolovaná, ale je súčasťou súboru noriem, ktorá sa navzájom dopĺňajú.

62.

Na úvod možno poznamenať, že článok 3 tohto nariadenia uvádza štyri druhy právomoci, ktoré sa uplatňujú alternatívne, bez hierarchie, na rozdiel od vzťahu medzi všeobecnou normou súdnej právomoci a osobitnými normami súdnej právomoci, ktoré sa uvádzajú v Bruselskom dohovore a v nariadení Brusel I. ( 83 ) Možnosť voľby, ktorá sa ponúka navrhovateľovi obzvlášť v ustanoveniach písmen a) a b) uvedeného článku 3, sa okrem toho zdá byť neutrálnejšia ako v týchto dvoch nástrojoch, pretože nie je dôležité, či túto možnosť využije oprávnený na výživné alebo odporca, aj keď v praxi je nariadením č. 4/2009 menej zvýhodnený odporca ako oprávnený. ( 84 )

63.

Osobitná štruktúra článku 3 nariadenia č. 4/2009 je podľa môjho názoru veľmi prínosná pre odpoveď na otázky položené v prejednávaných veciach. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ustanovenia písmen a) a b) tohto článku upravujú situácie, v ktorých je podaný návrh tykajúci sa vyživovacej povinnosti ako hlavný návrh. Ustanovenia písmen c) a d) toho istého článku sa naproti tomu uplatňujú v prípadoch, v ktorých takýto návrh nie je podaný samostatne, ale ako „vedľajší“ návrh k inej žalobe týkajúcej sa buď osobného stavu alebo rodičovských práv a povinností. Iba v týchto prípadoch sa však výslovne odkazuje na lex fori s cieľom určiť, ktorý súd má právomoc. ( 85 )A contrario nebol v uvedených ustanoveniach písmen a) a b) ponechaný žiadny priestor pre vnútroštátnu právnu úpravu.

64.

Tento názor je posilnený porovnaním s inými ustanoveniami nariadenia č. 4/2009. Obzvlášť článok 71 ods. 1 ustanovuje, že členské štáty oznámia informácie týkajúce sa najmä názvov súdov, ktoré majú právomoc rozhodovať o návrhoch na vyhlásenie vykonateľnosti podľa článku 27 ods. 1 tohto nariadenia. ( 86 ) Iba z tohto dôvodu mohla Spolková republika Nemecko, ako aj iné členské štáty, rozhodnúť, že v súvislosti s jej územím, „rozhodne o [takýchto] návrhoch… senát okresného súdu (Amtsgericht) pre rodinné veci v sídle krajského súdu vyššieho stupňa (Oberlandsgericht), v ktorého obvode má obvyklý pobyt osoba, proti ktorej návrh smeruje alebo v ktorého obvode sa žiada o výkon (koncentrácia právomoci)…“. ( 87 ) Naproti tomu článok 3 písm. b) uvedeného nariadenia podobnú možnosť neposkytuje.

65.

Z tejto analýzy uskutočnenej z pohľadu všeobecnej štruktúry príslušného nariadenia vyplýva, že normotvorca Únie spôsobom, ktorým formuloval toto posledné ustanovenie, obmedzil voľnosť členských štátov, pokiaľ ide o určenie vnútroštátnych súdov, ktoré majú právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti.

66.

Nemecká vláda a Komisia argumentujú na obranu spochybnenej nemeckej normy spôsobom, ktorý nie je podľa môjho názoru presvedčivý.

67.

Podľa nich a podľa skutočností uvedených v spise sa zdá, že nemecký zákonodarca dospel k záveru, že koncentrácia právomoci stanovená v § 28 AUG v medzinárodných veciach vyživovacej povinnosti má pozitívny vplyv na organizáciu súdnictva, pretože umožňuje mať špecializovaný súd, teda súd, ktorý je vybavený väčšou odbornosťou pre tento druh sporov a ktorý pôsobí v každom kraji na nemeckom území.

68.

Vo veci Huber (C‑408/13) vnútroštátny súd uvádza, že § 28 ods. 1 AUG podľa jeho názoru v podstate obsahuje právnu úpravu právomoci ratione loci, hoci nemecký zákonodarca spojil toto ustanovenie s organizáciou a zjednodušením súdneho konania. Pod zámienkou takýchto procesných výhod, ktorých opodstatnenosť ( 88 ) tento súd inak spochybňuje, by tak zákonodarca bol schopný ovplyvniť normy cezhraničnej súdnej právomoci stanovené v práve Únie.

69.

Je pravda, že podporovanie riadneho výkonu spravodlivosti, najmä zlúčením zložitejších vecí na rovnakom súde, zodpovedá jednému z cieľov nariadenia č. 4/2009, ktoré sú uvedené v jeho odôvodnení 15. Tento cieľ sa však musí chápať nielen výlučne v zmysle najlepšej možnej organizácie súdnictva, ale tiež z pohľadu záujmu účastníkov konania, či už ide o navrhovateľa alebo odporcu, aby mali uľahčený prístup k spravodlivosti a aby bolo možné predvídať právomoc vďaka úzkej väzbe medzi súdom a sporom. ( 89 )

70.

V tejto súvislosti by mohli byť uvedené niektoré rozsudky Súdneho dvora týkajúce sa noriem vnútroštátnej právomoci, ktoré prijal členský štát, ale podľa môjho názoru existuje vážna pochybnosť, pokiaľ ide o možnosť prevzatia tejto judikatúry do tejto oblasti súdnej spolupráce v občianskych veciach medzi členskými štátmi.

71.

Súdny dvor už rozhodol, že v prípade neexistencie právnej úpravy v práve Únie v príslušnej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil množstvo stupňov súdov alebo aby upravil procesné pravidlá a označil súdy, ktoré majú právomoc na konanie o vnútroštátnych opravných prostriedkoch, a pritom uviedol, že takéto pravidlá, ktoré sledujú všeobecný záujem riadneho výkonu spravodlivosti, musia prevážiť nad osobitnými záujmami, avšak pod podmienkou, že sa dodržia ( 90 ) zásady ekvivalencie a efektivity.

72.

Na základe týchto zásad je prijatie takýchto procesných noriem alebo noriem súdnej právomoci členským štátom prípustné iba v rozsahu, v akom sa na jednej strane sa žaloby smerujúce k zabezpečeniu ochrany práv, ktoré dotknutým osobám vyplývajú z práva Únie, nepodávajú za menej priaznivých podmienok, ako sú podmienky stanovené pre žaloby na ochranu práv vyplývajúcich z vnútroštátneho práva a na druhej strane tieto normy nespôsobujú dotknutým osobám procesné prekážky, ktorý by nadmerne sťažovali výkon práv vyplývajúcich z práva Únie. ( 91 )

73.

Zastávam však názor, že táto judikatúra týkajúca sa procesnej nezávislosti členských štátov nie je v prejednávanom prípade významná so zreteľom na podstatné rozdiely existujúce medzi kontextom, do ktorého patria predmetné rozsudky, a kontextom prejednávaných vecí. Súdnemu dvoru sa totiž vo veci samej nekladie otázka týkajúca sa procesných ustanovení vnútroštátneho práva jediného členského štátu, ale v súvislosti s výkladom noriem súdnej právomoci, ktoré boli zjednotené medzi všetkými členskými štátmi na základe súdnej spolupráce v občianskych veciach. ( 92 ) Okrem toho tu nejde o súdnu ochranu výkonu vecných práv priznaných právom Únie na vnútroštátnej úrovni.

74.

V každom prípade za predpokladu, že by táto judikatúra bola prevzatá i napriek okolnostiam, ako sú okolnosti v spore vo veci samej, bolo by odôvodnenie vyplývajúce z cieľa riadneho výkonu spravodlivosti obmedzené podmienkami stanovenými Súdnym dvorom, ktoré stanovujú obmedzenia pre zasahovanie členskými štátmi vo veciach súdnych konaní, najmä zákaz menej priaznivého výkonu práv vyplývajúcich z práva Únie pre dotknutú osobu. V prejednávanom prípade sa mi však zdá, že cieľom nemeckých právnych predpisov, pokiaľ ide o cezhraničné vyživovacie povinnosti, je odobrať právomoc súdu, ktorý má obvykle právomoc z dôvodu miesta obvyklého pobytu oprávnených, t. j. na základe úzkej väzby medzi súdom a sporom, zatiaľ čo takáto právomoc zostáva nedotknutá pre rozhodovanie o totožných návrhoch, ktorým ale chýba cudzí prvok.

75.

V dôsledku toho sa domnievam, že pojem „súd podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného“ sa má vykladať v tom zmysle, že podľa článku 3 písm. b) nariadenia č. 4/2009 má právomoc súd, v ktorého riadnom obvode má príslušný oprávnený na výživné obvyklý pobyt. Z toho vyplýva, že s týmito ustanoveniami nie sú zlučiteľné také právne predpisy členského štátu, ako sú predpisy vo veci samej v rozsahu, v akom môžu pri cezhraničných situáciách viesť k prenosu miestnej príslušnosti v prospech iného súdu prvého stupňa, akým je súd, pod ktorý príslušná osoba spadá z dôvodu miesta svojho pobytu.

76.

Vzhľadom na uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré položili Amtsgericht Düsseldorf (vec C‑400/13) a Amtsgericht Karlsruhe (vec C‑408/13), odpovedal takto:

Článok 3 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti sa má vykladať v tom zmysle, že pojem „súd podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného“ znamená, že miestne príslušný je súd, v ktorého riadnom obvode má príslušná osoby obvyklý pobyt, takže právna úprava členského štátu, o akú ide vo veci samej, ktorá v prípade cezhraničných sporov priznáva výlučnú právomoc súdu prvého stupňa v sídle krajského odvolacieho súdu, v ktorého obvode má osoba žijúca v tomto členskom štáte obvyklý pobyt, nie je zlučiteľná s uvedeným ustanovením.