1. 

Spoločnosť bpost je poskytovateľ univerzálnej služby (PUS), ( 2 ) ktorý pôsobí v poštovom odvetví v Belgicku. Okrem štandardných sadzieb za listové služby uplatňuje spoločnosť bpost dva druhy znížených cien. „Prevádzkové zľavy“ poskytuje zákazníkom, ktorí upravujú zásielky pred ich odovzdaním spoločnosti bpost (napríklad ich vytriedia podľa formátu, obalu a hmotnosti alebo podajú do triediacich stredísk spoločnosti bpost predtriedenú poštu). „Množstevné zľavy“ sa počítajú výhradne na základe príjmov, ktoré spoločnosť bpost získa od určitého zákazníka počas referenčného obdobia. Pred rokom 2010 mohli sprostredkovatelia (podniky, ktoré zhromažďujú poštu od rôznych odosielateľov) kumulovať objemy spracovaných zásielok, aby získali vyššie množstevné zľavy. Túto možnosť stratili v roku 2010, keď spoločnosť bpost rozhodla, že množstevné zľavy sa budú počítať na základe objemov zásielok, ktoré podajú jednotliví odosielatelia.

2. 

Belgický inštitút poštových služieb a telekomunikácií (Institut belge des services postaux et des télécommunications, ďalej len „IBPT“) v júli 2011 rozhodol, že nová metóda výpočtu spoločnosti bpost nie je v súlade s ustanoveniami belgického práva, ktorými bola prebratá zásada nediskriminácie zakotvená v článku 12 piatej zarážke smernice o poštových službách. ( 3 ) Toto rozhodnutie vychádzalo v podstate zo zistenia, že dochádza k rozdielnemu zaobchádzaniu so sprostredkovateľmi a individuálnymi hromadnými odosielateľmi, lebo pri určitom objeme pošty odovzdanej spoločnosti bpost má individuálny hromadný odosielateľ nárok na vyššiu množstevnú zľavu než sprostredkovateľ. Spoločnosť bpost podala voči tomuto rozhodnutiu odvolanie na Cour d’appel de Bruxelles (Odvolací súd v Bruseli, ďalej len „vnútroštátny súd“), ktorý sa po prvé pýta, aká je pôsobnosť článku 12 piatej zarážky smernice o poštových službách, a po druhé, či sú sprostredkovatelia a individuálni hromadní odosielatelia v porovnateľnej situácii, pokiaľ ide o množstevné zľavy. Súdny dvor má v tejto súvislosti objasniť pôsobnosť svojich úvah v rozsudku Deutsche Post a i., ( 4 ) v ktorom konštatoval, že pokiaľ PUS poskytuje prevádzkové zľavy individuálnym odosielateľom, potom by na také zľavy mali mať za rovnakých podmienok nárok aj sprostredkovatelia.

3.

Smernica z roku 1997 odštartovala proces postupnej liberalizácie trhu poštových služieb. Smernica stanovila spoločné pravidlá, ktoré sa týkajú najmä poskytovania univerzálnej poštovej služby v rámci Spoločenstva a zásady tvorby sadzieb pre poskytovanie univerzálnej služby. ( 5 )

4.

Smernica o poštových službách stanovuje, že „poštová sieť“ je systém organizácie a zdrojov všetkých druhov, ktoré používajú PUS predovšetkým na účely vyberania poštových zásielok, na ktoré sa vzťahuje povinnosť univerzálnych služieb, z prístupových miest na celom území, smerovanie a manipuláciu so zásielkami z prístupového miesta poštovej siete do distribučného strediska a na distribúciu na adresy uvedené na zásielkach. ( 6 ) Pojem „PUS“ odkazuje na verejného alebo súkromného poskytovateľa poštových služieb, ktorý poskytuje univerzálnu poštovú službu alebo jej časť v rámci členského štátu a ktorého totožnosť bola oznámená Európskej komisii. ( 7 )„Odosielateľ“ je každá fyzická alebo právnická osoba zodpovedná za odosielanie poštových zásielok. ( 8 )

5.

V odôvodnení 26 smernice o poštových službách sa uvádza, že sadzby uplatňované pri univerzálnej poštovej službe majú byť objektívne, transparentné, nediskriminačné a zodpovedať nákladom, aby sa zabezpečilo primerané riadenie univerzálnej služby a zabránilo sa narušeniu hospodárskej súťaže. Tieto zásady sa odrážajú v článku 12 smernice o poštových službách. Pôvodné znenie uvedeného ustanovenia v smernici z roku 1997 je takéto:

„Členské štáty podniknú opatrenia, ktorými zabezpečia, aby sadzby za každú službu, ktorá je súčasťou poskytovania univerzálnej služby, boli v súlade s nasledovnými zásadami:

6.

Komisia vo svojom návrhu, na základe ktorého bola prijatá smernica z roku 2002, uviedla, že navrhované zmeny a doplnenia smernice z roku 1997 majú „stanoviť jasný smer a harmonogram ďalšieho otvárania trhu poštových služieb Spoločenstva, avšak systematickým spôsobom, ktorý poskytne trhu ako celku a najmä poskytovateľom univerzálnej služby dostatok času na ukončenie procesu modernizácie a prispôsobenie sa podmienkam väčšej hospodárskej súťaže v stabilnom a predvídateľnom legislatívnom prostredí“. [neoficiálny preklad] ( 9 )

7.

Komisia v tejto súvislosti poukázala na to, že zatiaľ čo osobitné sadzby ponúkané „mnohým odosielateľom hromadných zásielok alebo obchodným zákazníkom a sprostredkovateľom súviseli s nákladmi, ktoré [PUS] môžu usporiť“, objavili sa v tejto oblasti určité sťažnosti proti viacerým aktívnym subjektom, v dôsledku čoho je potrebné jasne uviesť, „že pokiaľ ide o uplatňovanie týchto osobitných sadzieb a všetkých súvisiacich podmienok, je potrebné vždy dodržiavať zásadu transparentnosti a nediskriminácie“. [neoficiálny preklad] ( 10 ) Komisia teda navrhla, aby bola do článku 9 smernice z roku 1997 (ktorý je súčasťou kapitoly 4 nazvanej „Podmienky poskytovania nevyhradených služieb a prístup k sieti“) vložená nová zarážka zdôrazňujúca uplatňovanie zásady nediskriminácie v súvislosti s osobitnými sadzbami.

8.

Navrhnutá zarážka bola prijatá bezo zmien a doplnení, hoci nakoniec nebola vložená do článku 9, ale do článku 12 (ktorý je súčasťou kapitoly 5 nazvanej „Sadzobné zásady a prehľadnosť účtovníctva“). V odôvodnení 29 smernice z roku 2002 je prebratá formulácia návrhu Komisie z roku 2000, kde je uvedené, že „[PUS] poskytujú bežne služby napríklad obchodným zákazníkom, subjektom, ktoré zhromažďujú poštové zásielky rôznych zákazníkov a odosielateľov hromadných zásielok, ktoré im umožňujú vstupovať do chodu pošty v rôznych bodoch a za rôznych podmienok v porovnaní so štandardnou listovou službou“, a že „pritom by… mali dodržiavať zásady transparentnosti a nediskriminácie medzi rôznymi tretími osobami, ako aj medzi tretími osobami a [PUS] dodávajúcimi rovnocenné služby…“.

9.

V znení vyplývajúcom zo zmien a doplnení smernicou z roku 2002 tak piata zarážka článku 12 smernice o poštových službách stanovovala:

„Keď poskytovatelia univerzálnej služby uplatňujú osobitné sadzby, napríklad za služby obchodným zákazníkom, odosielateľom hromadných zásielok alebo subjektom, ktoré zhromažďujú poštové zásielky od rôznych zákazníkov, uplatňujú zásady transparentnosti a nediskriminácie, pokiaľ ide o sadzby ako aj príslušné podmienky. Sadzby zohľadňujú usporené náklady v porovnaní so štandardnými službami pokrývajúcimi úplný rozsah funkcií ponúkaných pri zbere, triedení a doručovaní jednotlivých zásielok a spolu s pridruženými podmienkami sa uplatňujú rovnako voči rôznym tretím osobám, ako aj voči tretím osobám a poskytovateľom univerzálnej služby dodávajúcim rovnocenné služby. Každá taká sadzba je dostupná aj pre súkromných zákazníkov, ktorí posielajú zásielky za podobných podmienok.“

10.

Smernica z roku 2008 mala dokončiť proces liberalizácie spustený smernicou z roku 1997 a potvrdiť konečný termín dokončenia vnútorného trhu poštových služieb. ( 11 )

11.

V návrhu, na základe ktorého bola prijatá smernica z roku 2008, Komisia poukázala najmä na to, že pružnejšia cenotvorba je pre PUS kľúčová na to, aby dokázali reagovať na väčšie pôsobenie hospodárskej súťaže – najmä v najvýnosnejších segmentoch trhu, akým je obchodná pošta – vyplývajúce z úplnej liberalizácie poštových trhov, a tým obmedziť riziká finančnej rovnováhy univerzálnej služby v novom prostredí. ( 12 ) Táto pružnosť sa teda považovala za základný nástroj na zabezpečenie financovania univerzálnej služby, čo bola ústredná téma legislatívneho procesu vedúceho k prijatiu smernice z roku 2008. V dôsledku toho bola zmenená formulácia článku 12 druhej zarážky druhej vety tak, aby sa obmedzili štátom nariadené jednotné sadzby najmä v prípade zásielok, pri ktorých sa uplatňuje sadzba na kus (napríklad známky). ( 13 )

12.

Potreba pružnejšej cenotvorby sa odráža aj v prvej vete odôvodnenia 39 smernice z roku 2008, ktorá stanovuje: „Pri poskytovaní služieb všetkým užívateľom vrátane podnikov, odosielateľov hromadne podávaných poštových zásielok a subjektov, ktoré zhromažďujú poštové zásielky od rôznych užívateľov môžu poskytovatelia univerzálnych služieb využívať pružnejšiu cenovú politiku v súlade so zásadou zamerania sa na náklady.“

13.

Odkaz na povinnosť PUS „zohľadňovať usporené náklady“ v súvislosti s osobitnými sadzbami bol navyše odstránený z piatej zarážky článku 12, ktorá teraz znie:

„Vždy, keď poskytovatelia univerzálnych služieb uplatňujú osobitné sadzby, napríklad za služby podnikom, odosielateľom hromadne podávaných poštových zásielok alebo subjektom, ktoré zhromažďujú poštové zásielky od rôznych užívateľov, uplatňujú zásady transparentnosti a nediskriminácie, pokiaľ ide o sadzby a súvisiace podmienky. Sadzby spolu s príslušnými podmienkami sa uplatňujú rovnako medzi rôznymi tretími stranami, ako aj medzi tretími stranami a poskytovateľmi univerzálnych služieb poskytujúcimi rovnocenné služby. Všetky tieto sadzby sú k dispozícii aj užívateľom, najmä individuálnym užívateľom a malým a stredným podnikom, ktorí posielajú zásielky za podobných podmienok.“

14.

Ako som už uviedla, PUS poskytujú v poštovom odvetví dva druhy znížených cien.

15.

„Prevádzkové zľavy“ poskytuje PUS za podanie predtriedenej pošty (nad určitý minimálny objem). Majú zohľadňovať úsporu nákladov, ktorú PUS dosiahne v dôsledku vyberania a triedenia takej pošty napríklad na základe formátu, obalu a hmotnosti a jej podania do triediaceho strediska PUS. Prevádzkové zľavy si zvyčajne vyžadujú „nadväzujúci prístup“ do poštovej siete PUS, najmä pokiaľ ide o jeho možnosti v oblasti triedenia a/alebo doručovania.

16.

„Množstevné zľavy“ zvýhodňujú podanie vysokých objemov zásielok v priebehu určitého referenčného obdobia bez ohľadu na to, či je táto pošta pri podaní PUS predtriedená alebo nie. Majú čisto komerčnú povahu. Ich cieľom je zvýšiť dopyt po poštových službách.

17.

Spoločnosť bpost uplatňuje tri druhy sadzieb za poštové služby: i) štandardnú sadzbu, ktorá určuje cenu za zásielku, ii) znížené alebo preferenčné sadzby poskytované zákazníkom podávajúcim minimálne množstvá predtriedenej pošty, ktoré preto možno považovať za prevádzkové zľavy, a iii) „zmluvné sadzby“ určené pre veľmi vysoké objemy pošty („hromadné zásielky“), ktoré sú výsledkom rokovaní medzi spoločnosťou bpost a jej zákazníkmi.

18.

Zmluvné sadzby spoločnosti bpost, ktoré sa týkajú predovšetkým „priamych zásielok“ a „administratívnych zásielok“, ( 14 ) môžu vychádzať z troch typov zmlúv: i) „priame zákaznícke“ zmluvy uzatvárané priamo s obchodnými zákazníkmi, ii) zmluvy „v zastúpení“ uzatvárané so sprostredkovateľmi, ktorých odosielatelia poveria výhradným riadením svojich zásielok, a iii) „sprostredkovateľské“ zmluvy uzatvárané so sprostredkovateľmi, ktorí podávajú spoločnosti bpost hromadné zásielky od rôznych odosielateľov, pričom títo odosielatelia nie sú špecifikovaní v čase uzatvorenia zmluvy. Komisia vymedzila „sprostredkovateľa“ v odvetví pôšt ako „[hospodárskeho] prevádzkovateľ[a], ktorý pôsobí medzi odosielateľom a [PUS] tým, že vybavuje, smeruje a/alebo predbežne triedi poštové zásielky pred ich expedíciou do verejnej poštovej siete toho istého alebo iného štátu“. ( 15 )

19.

V roku 2010 dosahovali množstevné zľavy spoločnosti bpost pri zásielkach s hmotnosťou menej ako 50 gramov 10,4 % (zľava kategórie 1) až 39,7 % (zľava kategórie 11), zatiaľ čo množstevné zľavy pri zásielkach s hmotnosťou nad 50 gramov mali výšku od 9,7 % (zľava kategórie 1) do 50,4 % (zľava kategórie 12). ( 16 ) Zľavy sa uplatňovali v závislosti od príjmov, ktoré spoločnosti bpost plynuli z objemu zásielok podaných počas referenčného obdobia, ( 17 ) bez ohľadu na typ zmluvy o sadzbách. ( 18 )

20.

Do roku 2010 spoločnosť bpost umožňovala pri množstevných zľavách „kumulovanie“. Sprostredkovateľ tak mohol kumulovať objemy zásielok spracovaných pre rôznych zákazníkov s cieľom získať vyššie množstevné zľavy.

21.

V roku 2010 spoločnosť bpost nahradila tento systém „odosielateľským“ modelom, v rámci ktorého má sprostredkovateľ nárok na množstevné zľavy vypočítané na základe osobitne zohľadňovaných objemov zásielok jednotlivých zákazníkov. Spoločnosť bpost uvádza, že cieľom tejto zmeny bolo riešiť postup obmedzeného počtu sprostredkovateľov, ktorí zhromažďovali zásielky od rôznych odosielateľov na čisto administratívnom základe (t. j. bez akejkoľvek úpravy), aby mohli „umelo“ získať najvyššie úrovne množstevných zliav.

22.

Rozdiel medzi oboma modelmi možno ilustrovať na príklade sprostredkovateľa, ktorý zhromaždil zásielky od troch rôznych odosielateľov. V rámci systému platného pred rokom 2010 mohol získať zľavu napríklad 20 % na ich zásielky kumulované v rámci určitého referenčného obdobia, zatiaľ čo keby boli zásielky jednotlivých odosielateľov podané osobitne, získali by zľavu len 10 %. V rámci systému zavedeného v roku 2010 by ten istý sprostredkovateľ získal len zľavu 10 % na zásielky každého odosielateľa.

23.

IBPT dňa 20. júla 2011 rozhodol, že z „odosielateľského“ modelu vyplýva rozdielne zaobchádzanie s individuálnymi hromadnými odosielateľmi a so sprostredkovateľmi z hľadiska výpočtu množstevných zliav, hoci obe kategórie sa nachádzajú v porovnateľnej situácii, pokiaľ ide o poštové služby poskytované spoločnosťou bpost. Z tohto dôvodu uložil spoločnosti bpost pokutu 2250000 eur za porušenie belgických právnych predpisov, ktorými bolo prebraté pravidlo nediskriminácie stanovené v článku 12 piatej zarážke smernice o poštových službách.

24.

Spoločnosť bpost podala voči uvedenému rozhodnutiu odvolanie na Cour d’appel de Bruxelles, ktorý prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25.

Spoločnosť bpost, Belgicko, Taliansko, Švédsko a Komisia predložili písomné pripomienky. Spoločnosť bpost, Belgicko, Francúzsko a Komisia predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 11. júna 2014.

26.

Na úvod sa budem zaoberať otázkou, ktoré znenie smernice o poštových službách je relevantné na účely tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Následne posúdim otázku, či sa množstevné zľavy riadia článkom 12 piatou zarážkou smernice o poštových službách, a nakoniec ústrednú otázku, či je „odosielateľský“ model v súlade so zásadou, podľa ktorej musia byť sadzby za univerzálnu poštovú službu nediskriminačné.

27.

Zatiaľ čo vnútroštátny súd žiada o usmernenie týkajúce sa článku 12 smernice o poštových službách v znení smernice z roku 2002 a smernice z roku 2008, spoločnosť bpost tvrdí, že na konanie vo veci samej sa uplatní znenie vyplývajúce zo smernice z roku 2002 (v ktorom ešte bola zmienka o „usporených nákladoch“).

28.

Lehota na prebratie smernice z roku 2008 uplynula 31. decembra 2010 a tento právny predpis bol k uvedenému dňu riadne prebratý do belgického vnútroštátneho práva. Keďže v konaní vo veci samej ide o množstevné zľavy poskytnuté spoločnosťou bpost v roku 2010, domnievam sa, že z formálneho hľadiska sa na tento spor uplatní znenie článku 12 vyplývajúce zo smernice z roku 2002.

29.

Smernica z roku 2008 však nadobudla účinnosť 27. februára 2008. Ako správne uvádza IBPT v rozhodnutí, ktoré je napadnuté v konaní vo veci samej, na túto skutočnosť je potrebné prihliadať pri posudzovaní otázky, ktoré znenie smernice o poštových službách má Súdny dvor v prejednávanej veci brať do úvahy. Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že členské štáty, pre ktoré je smernica určená, sa musia počas lehoty na prebratie smernice zdržať prijímania ustanovení, ktoré by mohli vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného danou smernicou. ( 19 ) Odo dňa, keď smernica nadobudne účinnosť, sa vnútroštátne súdy členských štátov teda musia v čo najväčšej miere zdržať takého výkladu vnútroštátneho práva, ktorý by po uplynutí lehoty na prebratie vážne ohrozil uskutočnenie cieľa, ktorý smernica sleduje. ( 20 )

30.

Keďže smernica z roku 2008 už bola v čase skutkových okolností konania vo veci samej účinná, treba výklad požadovaný zo strany Cour d’appel de Bruxelles, ktorý sa týka znenia článku 12 vyplývajúceho z uvedenej smernice, považovať za užitočný na to, aby mohol vnútroštátny súd rozhodnúť vo veci, ktorá mu bola predložená, v súlade s povinnosťou, ktorú som práve pripomenula. ( 21 )

31.

Domnievam sa preto, že Súdny dvor by mal na prejudiciálne otázky odpovedať na základe uvedeného znenia.

32.

Prvou otázkou vnútroštátny súd žiada o usmernenie, pokiaľ ide o pôsobnosť článku 12 piatej zarážky smernice o poštových službách a o vzťah tohto ustanovenia so všeobecnou zásadou zakotvenou v štvrtej zarážke, podľa ktorej musia byť sadzby za univerzálne poštové služby nediskriminačné.

33.

Na úvod musím uviesť, že podľa môjho názoru odpoveď na prvú otázku nemá vplyv na problematiku diskriminácie, ktorou sa vnútroštátny súd zaoberá v druhej a tretej otázke. Dôvodom je to, že v článku 12 štvrtej zarážke je jasne uvedené, že všetky sadzby za univerzálne služby uplatňované zo strany PUS musia byť v každom prípade nediskriminačné.

34.

Pôvodné znenie smernice o poštových službách už síce obsahovalo všeobecnú zásadu, podľa ktorej sadzby za univerzálne poštové služby musia byť nediskriminačné, no až smernicou z roku 2002 bola do článku 12 vložená piata zarážka o „osobitných sadzbách“. Podľa tejto zarážky musia PUS pri uplatňovaní „osobitných sadzieb“ dodržiavať zásadu transparentnosti a nediskriminácie. V smernici o poštových službách sú ako príklady uvedené služby pre obchodných zákazníkov, odosielateľov hromadných zásielok alebo subjekty zhromažďujúce zásielky od rôznych používateľov.

35.

V rozsudku Deutsche Post a i. ( 22 ) Súdny dvor konštatoval, že článok 12 piata zarážka je osobitne určený na úpravu situácie, keď PUS poskytne niektorým zo svojich zákazníkov „ešte liberálnejšie, tak ako to neukladá ani [smernica o poštových službách]… prístup k svojej poštovej sieti v iných miestach, ako sú zvyčajné prístupové miesta, a na tento účel im poskytuje osobitné sadzby“. Uvedené ustanovenie sa v dôsledku toho vzťahuje na prevádzkové zľavy poskytované zákazníkom, ktorí zásielky upravujú, a preto požadujú prístup do poštovej siete za odlišných podmienok a v odlišných miestach, než sú tie, ktoré platia pre tradičnú listovú službu.

36.

V rozsudku Deutsche Post a i. však išlo výhradne o prevádzkové zľavy. V prejednávanej veci ide o to, či sa článok 12 piata zarážka vzťahuje aj na množstevné zľavy. Sú tieto zľavy zahrnuté v pojme „osobitné sadzby“?

37.

Túto otázku vyvoláva najmä skutočnosť, že podľa znenia článku 12 vyplývajúceho zo smernice z roku 2002 musia také osobitné sadzby „zohľadň[ovať] usporené náklady v porovnaní so štandardnými službami pokrývajúcimi úplný rozsah funkcií ponúkaných pri zbere, triedení a doručovaní jednotlivých zásielok“. Okrem toho, hoci smernicou z roku 2008 bola táto veta odstránená z článku 12, v odôvodnení 39 uvedenej smernice sa napriek tomu uvádza, že „sadzby by mali zohľadňovať ušetrené náklady, v porovnaní so štandardnou službou zahŕňajúcou všetky ponúkané možnosti pri vyberaní, triedení, preprave a distribúcii jednotlivých poštových zásielok“.

38.

Spoločnosť bpost a francúzska vláda v podstate tvrdia, že odkaz na „usporené náklady“ v znení článku 12 piatej zarážky z roku 2002 i v odôvodnení smernice z roku 2008 znamená, že túto zarážku treba vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje výhradne na prevádzkové zľavy poskytované ako zvýhodnenie za úpravu zásielok pred ich podaním a z nej vyplývajúcu úsporu nákladov na strane PUS. Naopak, belgická, talianska a švédska vláda, ako aj Komisia tvrdia, že množstevné zľavy obdobne znamenajú poskytovanie „osobitných sadzieb“ zo strany PUS: prevádzkové i množstevné zľavy vychádzajú z „bežných“ sadzieb uplatňovaných pri tradičnej listovej službe. Podľa názoru belgickej vlády má odkaz na „usporené náklady“ v samotnom článku 12 a/alebo v odôvodnení smernice z roku 2008 len odrážať zásadu zamerania sa na náklady v súvislosti s prevádzkovými zľavami. Nemožno ho vykladať ako obmedzenie pojmu „osobitné sadzby“.

39.

V smernici o poštových službách nie sú „osobitné sadzby“ vymedzené. Tri príklady uvedené v článku 12 piatej zarážke nemajú veľkú výpovednú hodnotu. Je pravda, že odkaz na „podnik[y], odosielateľov hromadne podávaných poštových zásielok a subjekt[y], ktoré zhromažďujú poštové zásielky od rôznych užívateľov“, naznačuje, že osobitné sadzby sa vzťahujú na používateľov podávajúcich vyššie než bežné objemy zásielok. Ako som však už uviedla, množstvo zásielok podaných PUS je faktor, ktorý sa – hoci veľmi odlišným spôsobom – zohľadňuje pri výpočte prevádzkových zliav i množstevných zliav. ( 23 )

40.

Rozhodujúcim vodidlom nie je ani pravidlo uvedené v znení piatej zarážky z roku 2002, podľa ktorého osobitné sadzby „zohľadňujú usporené náklady v porovnaní so štandardnými službami pokrývajúcimi úplný rozsah funkcií ponúkaných pri zbere, triedení a doručovaní jednotlivých zásielok“. Túto vetu možno vykladať buď v tom zmysle, že zahŕňa samotný pojem „osobitné sadzby“ – v tom prípade sa osobitné sadzby týkajú len prevádzkových zliav – alebo v tom zmysle, že ide len o zdôraznenie zásady zamerania sa na náklady v oblasti prevádzkových zliav bez toho, aby bolo dotknuté uplatňovanie piatej zarážky na množstevné zľavy. To isté platí v prípade odkazu na „ušetrené náklady“ v odôvodnení smernice z roku 2008.

41.

Z legislatívnej histórie smernice z roku 2002 ( 24 ) však podľa všetkého vyplýva, že „osobitné sadzby“ sa vzťahujú len na situáciu, keď PUS usporí náklady vďaka tomu, že umožní svojim zákazníkom, ktorí zásielky čiastočne sami spracovali, prístup do poštového reťazca na iných miestach, než sú tie, na ktorých sa poštové zásielky zvyčajne podávajú v rámci verejnej poštovej siete, napríklad triediace strediská. Z návrhu Komisie z roku 2000 vyplýva, že vloženie piatej zarážky do článku 12 sa považovalo za nevyhnutné na riešenie postupu mnohých PUS, ktorí z hľadiska prevádzkových zliav zaobchádzali s jednotlivými kategóriami zákazníkov rozdielne. Cieľom zmeny a doplnenia bolo teda jasne stanoviť, že PUS musia také zľavy poskytovať na nediskriminačnom základe, najmä pokiaľ ide o odosielateľov a sprostredkovateľov. Piata zarážka podobne stanovuje, že podmienky súvisiace s prevádzkovými zľavami – napríklad minimálne alebo maximálne množstvá predtriedených zásielok, na základe ktorých sa zľava poskytuje, alebo ich obal – sa musia uplatňovať bez ohľadu na totožnosť zákazníka. ( 25 )

42.

Na tento záver podľa môjho názoru nemá vplyv skutočnosť, že nová zarážka nebola vložená do kapitoly 4 („Podmienky poskytovania nevyhradených služieb a prístup k sieti“), ako navrhovala Komisia, ale do kapitoly 5 („Sadzobné zásady a prehľadnosť účtovníctva“). Ako Súdny dvor jasne uviedol v rozsudku Deutsche Post a i., cieľom nového ustanovenia nebolo upraviť prístup do poštovej siete ako takej tým, že sa PUS uloží povinnosť poskytovať prístup do poštového reťazca za podmienok a v miestach, ktoré sú odlišné od podmienok a miest pre tradičnú listovú službu. ( 26 ) Cieľom bolo skôr zabrániť diskriminácii z hľadiska sadzieb v prípade, že sa PUS rozhodne poskytnúť taký prístup. Domnievam sa, že práve to môže byť aj dôvod, pre ktorý francúzski a portugalskí členovia pracovnej skupiny Rady pre poštové služby zaujali stanovisko, že nová zarážka „by sa mohla viac hodiť“ do článku 12 smernice o poštových službách než do článku 9. ( 27 )

43.

Z tohto dôvodu sa domnievam, že článok 12 piata zarážka smernice o poštových službách v znení smernice z roku 2002 sa vzťahoval výhradne na prevádzkové zľavy.

44.

Tento záver, ktorý potvrdzuje aj odôvodnenie 29 smernice z roku 2002, nie je oslabený tvrdením belgickej a talianskej vlády podporovaným Komisiou, podľa ktorého sa uvedené ustanovenie v každom prípade vzťahuje aj na množstevné zľavy, lebo spracovanie vyšších objemov zásielok prináša PUS úsporu nákladov v podobe úspor z rozsahu.

45.

Je nesporné, že spracovanie a distribúcia vyšších objemov zásielok, ktoré sú podnecované množstevnými zľavami, prinášajú PUS úspory z rozsahu tým, že fixné náklady sa rozložia na väčší počet poštových zásielok. Nie som však presvedčená o tom, že také takmer automatické úspory z rozsahu patria pod pojem „usporené náklady“ v zmysle smernice o poštových službách.

46.

Ako som uviedla, odkaz na „usporené náklady“ v znení piatej zarážky z roku 2002 sa vzťahoval na čiastočné prevzatie reťazca poštového doručovania tretími osobami. Úspory z rozsahu vyplývajú z nárastu celkových objemov zásielok spracovaných PUS, a nie zo zmeny tradičnej listovej služby, ktorú tento PUS poskytuje. Okrem toho nie je ľahké presne predpovedať, ako sa bude v dôsledku množstevných zliav vyvíjať dopyt po poštových službách. Skutočné úspory z rozsahu sa dajú zmerať len vzhľadom na celkový objem zásielok, ktoré PUS spracuje. Považujem preto za ťažké, ak nie nemožné vopred vypočítať (pri určovaní „osobitných sadzieb“), ktorá časť takých úspor (a teda usporených nákladov) by mohla konkrétne súvisieť s nárastom dopytu po poštových službách v dôsledku množstevných zliav. Naopak, je ľahšie zmerať usporené náklady PUS v prípade, že tretia osoba čiastočne prevezme reťazec poštového doručovania.

47.

Zmenila sa pôsobnosť článku 12 piatej zarážky v dôsledku toho, že smernica z roku 2008 z neho odstránila odkaz na „usporené náklady“?

48.

V tejto súvislosti chcem poukázať na to, že pôvodný návrh budúcej smernice z roku 2008 z dielne Komisie takúto zmenu neobsahoval. Komisia v súvislosti s tým poznamenala, že pokiaľ ide o „[triediacu a doručovaciu časť] odberateľskej siete… členské štáty musia naďalej dodržiavať piatu zarážku článku 12 a v súlade s vnútroštátnymi podmienkami môžu zaviesť iné opatrenia na zabezpečenie prístupu k verejnej poštovej sieti za transparentných a nediskriminačných podmienok“. ( 28 ) Domnievam sa, že ide o potvrdenie (hoci implicitné) toho, že Komisia nemala v úmysle nanovo vymedziť pojem „osobitné sadzby“ v piatej zarážke tak, aby sa vzťahoval na množstevné zľavy.

49.

Podľa môjho názoru nie je dôvod domnievať sa, že takéto nové vymedzenie vyplýva z toho, že odkaz na „usporené náklady“ bol nakoniec z článku 12 odstránený.

50.

Po prvé, ako správne uvádza spoločnosť bpost a francúzska vláda, odôvodnenie 39 smernice z roku 2008 naďalej odkazuje na „ušetrené náklady“ v súvislosti so službami poskytovanými zo strany PUS v porovnaní so štandardnou službou zahŕňajúcou všetky ponúkané možnosti pri vyberaní, triedení, preprave a distribúcii jednotlivých poštových zásielok.

51.

Po druhé v histórii vzniku návrhu smernice z roku 2008 ( 29 ) nič nenaznačuje, že odkaz na „usporené náklady“ bol z článku 12 piatej zarážky odstránený preto, aby sa zabezpečilo, že uvedené ustanovenie sa bude v budúcnosti vzťahovať na prevádzkové i množstevné zľavy.

52.

Podľa môjho názoru história vzniku návrhu skôr podporuje tvrdenie, ktoré francúzska vláda predniesla na pojednávaní, že nové znenie piatej zarážky je odrazom kompromisu týkajúceho sa flexibility, ktorú by mali mať PUS k dispozícii pri stanovovaní svojich sadzieb.

53.

Uvedená vláda vysvetlila, že v súvislosti s ďalšou liberalizáciou poštových trhov mnohé PUS poukázali na potrebu vyššej pružnosti sadzieb (t. j. menej obmedzení uložených verejnými orgánmi), aby sa dokázali prispôsobiť silnejúcej hospodárskej súťaži.

54.

Návrh Komisie z roku 2006 síce odrážal túto obavu, nenavrhoval však upustenie od pravidla, podľa ktorého osobitné sadzby musia zohľadňovať usporené náklady PUS, pokiaľ zákazník prevezme časť reťazca poštového doručovania. Za týchto okolností sa mnohé PUS mohli obávať, že svoje osobitné sadzby nebudú môcť ani v prípade potreby prispôsobovať meniacim sa podmienkam hospodárskej súťaže tým, že poskytnú vyššie prevádzkové zľavy, než sú tie, ktoré by mechanicky vyplynuli zo zohľadnenia usporených nákladov. ( 30 ) Práve v tejto súvislosti Európsky parlament navrhol vloženie ďalšieho odôvodnenia do smernice z roku 2008, ktoré by zdôrazňovalo, že „aby mohli [PUS] poskytovať služby podnikom, odosielateľom hromadných zásielok a subjektom zhromažďujúcim zásielky od rozličných zákazníkov, musia pre nich platiť pružnejšie podmienky v oblasti sadzieb“. ( 31 )

55.

V Rade prevládlo riešenie – napriek nesúhlasu Komisie a zopár členských štátov – že z článku 12 piatej zarážky je potrebné odstrániť odkaz na „usporené náklady“ v súlade s narastajúcou pružnosťou cenotvorby PUS. ( 32 ) Pri porovnaní konečného znenia odôvodnenia 39 smernice z roku 2008 s návrhom Parlamentu však vidno, že toto odstránenie bolo súčasťou kompromisu: v uvedenom odôvodnení sa na jednej strane jasne uvádza, že PUS by mali využívať pružnejšiu cenovú politiku, hoci „v súlade so zásadou zamerania sa na náklady“; na druhej strane v druhej vete tohto odôvodnenia je (len s malými zmenami) zopakovaný odkaz na ušetrené náklady, ktorý bol predtým súčasťou článku 12 piatej zarážky. ( 33 )

56.

Na základe toho konštatujem, že odstránením odkazu na „usporené náklady“ z článku 12 piatej zarážky smernicou z roku 2008 sa nezmenila vecná pôsobnosť uvedeného ustanovenia, ktoré sa týka len prevádzkových zliav.

57.

Vyššie uvedená história vzniku návrhu ma rovnako utvrdzuje v názore, že zásadná otázka diskriminácie položená vnútroštátnym súdom nezávisí od toho, či sa uplatní štvrtá alebo piata zarážka (jedno z jej znení) článku 12 smernice o poštových službách. Normotvorca Únie zjavne nemal v úmysle vložením piatej zarážky do uvedeného ustanovenia zmeniť všeobecný zákaz diskriminácie v oblasti sadzieb, ktorý už bol súčasťou pôvodného znenia smernice o poštových službách. Z návrhu Komisie z roku 2000 sa dá vyvodiť, že cieľom bolo skôr riešiť pretrvávajúce diskriminačné praktiky mnohých existujúcich PUS v súvislosti s prevádzkovými zľavami.

58.

Z toho vyplýva, že pokiaľ by Súdny dvor nesúhlasil s mojím stanoviskom a konštatoval, že piata zarážka sa vzťahuje na množstevné zľavy i prevádzkové zľavy, odpoveď na otázku 2, ktorú uvádzam nižšie, možno analogicky uplatniť aj v prípade otázky 3.

59.

Na úvod chcem poukázať na to, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zameriava len na systém množstevných zliav poskytnutých spoločnosťou bpost v roku 2010. ( 34 ) Druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je „odosielateľský“ model v súlade so zásadou rovnosti zaobchádzania stanovenou v článku 12 štvrtej zarážke smernice o poštových službách. Ako tvrdí spoločnosť bpost, odpoveď na túto otázku bude pravdepodobne priamo relevantná nielen v Belgicku, ale aj v mnohých ďalších členských štátoch, v ktorých PUS počítajú množstevné zľavy na základe objemov zásielok podaných jednotlivými odosielateľmi.

60.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že zásada rovnosti zaobchádzania, ktorá patrí medzi základné zásady práva Únie, znamená, že s porovnateľnými situáciami nemožno zaobchádzať rozdielne, pokiaľ také rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené, a že nemožno zaobchádzať rovnako so situáciami, ktoré porovnateľné nie sú. ( 35 ) Pri posudzovaní porovnateľnosti situácií je potrebné zohľadniť všetky okolnosti, ktoré ich charakterizujú, vrátane zásad a cieľov oblasti, do ktorej patrí predmetný akt Únie. ( 36 )

61.

Po prvé sa na rozdiel od tvrdenia spoločnosti bpost domnievam, že zo systému množstevných zliav, ktorý je predmetom konania vo veci samej, v skutočnosti vyplýva rozdielne zaobchádzanie so sprostredkovateľmi a s individuálnymi hromadnými odosielateľmi. Ak použijem príklad, ktorý som už uviedla, ( 37 ) v rámci „odosielateľského“ modelu by sprostredkovateľ získal zľavu len 10 % na zásielky každého z troch odosielateľov, zatiaľ čo individuálny hromadný odosielateľ, ktorý PUS podá presne ten istý objem zásielok – a teda uvedenému PUS prinesie v zásade rovnaké príjmy – by získal zľavu 20 %.

62.

Ústrednou otázkou je, či sa (hromadní) odosielatelia a sprostredkovatelia nachádzajú v porovnateľnej situácii z hľadiska množstevných zliav, v dôsledku čoho by toho rozdielne zaobchádzanie bolo nezákonné.

63.

Spoločnosť bpost a francúzska vláda v tomto smere poukazujú na to, že dopyt po poštových službách vytvárajú v skutočnosti len odosielatelia. Množstevné zľavy majú tento dopyt stimulovať. Je preto opodstatnené počítať uvedené zľavy tak, aby bolo zvýhodnené len rozhodnutie odosielateľa posielať viac pošty, a nie schopnosť sprostredkovateľa zhromaždiť veľké objemy zásielok od rozličných odosielateľov. Naopak, belgická, talianska a švédska vláda, ako aj Komisia tvrdia, že odosielatelia a sprostredkovatelia sú v porovnateľnej situácii vzhľadom na to, že spoločnosť bpost im poskytuje rovnaké služby.

64.

Na úvod musím jasne uviesť, že nepovažujem za presvedčivé tvrdenie belgickej, talianskej a švédskej vlády a Komisie, podľa ktorého možno na prejednávanú vec jednoducho uplatniť úvahy Súdneho dvora vo veci Deutsche Post a i. ( 38 )

65.

V uvedenej veci mal Súdny dvor rozhodnúť, či smernica o poštových službách bráni tomu, aby spoločnosť Deutsche Post (PUS v Nemecku) odmietala poskytovať podnikom, ktoré na komerčnej báze a vo vlastnom mene zhromažďujú poštové zásielky od rozličných odosielateľov, osobitné sadzby, ktoré poskytuje obchodným zákazníkom za podanie minimálnych množstiev predtriedenej pošty vo svojich triediacich strediskách. Vec Deutsche Post a i. sa teda týkala nadväzujúceho prístupu do reťazca poštového doručovania za podmienok a v miestach, ktoré sú odlišné od podmienok a miest pre tradičnú listovú službu. Súdny dvor v podstate rozhodol, že síce je pravda, že článok 12 piata zarážka smernice o poštových službách nemá poskytnúť odpoveď na zásadnú otázku, či PUS je alebo nie je povinný poskytnúť taký prístup, no skutočnosť, že spoločnosť Deutsche Post odmieta rozšíriť na sprostredkovateľov systém prevádzkových zliav poskytovaných odosielateľom (podnikom), je v rozpore s pravidlom rovnakého zaobchádzania obsiahnutým v uvedenom ustanovení. ( 39 ) Súdny dvor tak implicitne, no nevyhnutne uznal, že individuálni odosielatelia a sprostredkovatelia sa nachádzajú v porovnateľnej situácii z hľadiska prevádzkových zliav.

66.

Domnievam sa, že ak by sa tieto úvahy uplatnili v prejednávanej veci, znamenalo by to popretie skutočnosti, že individuálni odosielatelia a sprostredkovatelia majú rozdielne postavenie z hľadiska množstevných zliav vzhľadom na to, že len individuálni odosielatelia vytvárajú nezávislý dopyt po listovej službe. Na ilustrovanie tohto rozdielu je užitočné preskúmať pravdepodobné účinky „odosielateľského“ modelu na trh a porovnať ich s účinkami, ktoré možno očakávať od „sprostredkovateľského“ modelu.

67.

Povedzme, že individuálny hromadný odosielateľ A (napríklad banka posielajúca vysoké objemy administratívnych zásielok) má nárok na množstevnú zľavu 10 %. Predstavme si, že A sa rozhodne zveriť presne ten istý objem pošty sprostredkovateľovi X, ktorý ju má podať PUS. V rámci „odosielateľského“ modelu toto rozhodnutie nemá nijaký vplyv na množstevnú zľavu, ktorá vyplýva z objemu zásielok pochádzajúcich od subjektu A. X teda na tieto zásielky získa zľavu 10 %. Naopak, v rámci „sprostredkovateľského“ modelu bude mať X na zásielky pochádzajúce od subjektu A nárok na množstevnú zľavu, ktorá bude zodpovedať kumulovaným objemom zásielok všetkých jeho zákazníkov podaným počas referenčného obdobia (napríklad 20 %).

68.

Teraz povedzme, že A uzatvorí zmluvu o spracovaní a doručení presne toho istého objemu zásielok PUS so sprostredkovateľom Y, ktorý je väčší než X. V rámci „odosielateľského“ modelu bude mať Y opäť nárok na zľavu 10 % na objemy zásielok pochádzajúcich od subjektu A. V rámci „sprostredkovateľského“ modelu sa množstevná zľava, ktorú Y získa na objem zásielok pochádzajúcich od subjektu A, vypočíta vzhľadom na celkové hrubé príjmy, ktoré Y prinesie PUS (napríklad 30 %).

69.

Napokon si predstavme situáciu individuálneho odosielateľa B, ktorý nepodáva dostatok pošty na to, aby získal nárok na množstevnú zľavu. V rámci „odosielateľského“ modelu B nezíska zľavu bez ohľadu na to, či sa rozhodne podať svoje zásielky PUS sám alebo touto úlohou poverí sprostredkovateľa. Situácia je však veľmi odlišná v prípade „sprostredkovateľského“ modelu: na objemy zásielok pochádzajúcich od subjektu B bude v takom prípade poskytnutá množstevná zľava 20 %, ak sa rozhodne spolupracovať so sprostredkovateľom X, a množstevná zľava 30 %, ak sa rozhodne spolupracovať so sprostredkovateľom Y.

70.

Z týchto príkladov vyvodzujem dva závery.

71.

Prvý záver je taký, že len „odosielateľský“ model bude pravdepodobne podnecovať odosielateľov k podávaniu vyššieho počtu zásielok, a teda slúžiť komerčnému účelu množstevných zliav. Len odosielatelia sú v konečnom dôsledku zodpovední za generovanie pošty. Dá sa očakávať, že sprostredkovatelia vytvárajú taký nezávislý dopyt len v obmedzenom rozsahu, v ktorom sú sami odosielateľmi. ( 40 ) Tento prípad ilustruje situácia individuálneho odosielateľa B: ak sú v rámci „odosielateľského“ modelu všetky ostatné podmienky rovnaké, B môže získať množstevnú zľavu len zvýšením objemu podaných zásielok. ( 41 )

72.

V rámci „sprostredkovateľského“ modelu sa podľa môjho názoru stimul na podávanie vyššieho poštu zásielok prakticky stráca: dôležitý nie je objem pošty, ktorú sa odosielateľ rozhodne podať, ale skôr rozhodnutie spolupracovať so sprostredkovateľom, ako aj výber konkrétneho sprostredkovateľa. Pri nezmenenom objeme pošty je totiž pre subjekt B najvýhodnejšie spolupracovať so sprostredkovateľom, ktorý ponúka najlepšiu jednotkovú cenu. V mojom príklade by to bol pravdepodobne sprostredkovateľ Y, ktorý má nárok na vyššiu úroveň množstevnej zľavy ako X a ktorý bude schopný stanoviť za svoje služby také ceny, aby boli lacnejšie než služby sprostredkovateľa X. ( 42 )

73.

Keďže postavenie odosielateľov a sprostredkovateľov je z hľadiska množstevných zliav rozdielne, „sprostredkovateľský“ model môže narušiť cieľ PUS spočívajúci v zvýšení dopytu po poštových službách. Hrozí najmä nebezpečenstvo, že na trhu sa objavia „čisto administratívni“ sprostredkovatelia, ktorí budú spracovávať čo najvyššie objemy pošty – vrátane zásielok pochádzajúcich od malých odosielateľov – aby získali čo najvyššie úrovne množstevných zliav. ( 43 )

74.

Ako správne tvrdí spoločnosť bpost, výsledkom môže byť klasická situácia „bez víťaza“. Pokiaľ by PUS musel uplatňovať „sprostredkovateľský model“, mohol by byť nútený upustiť od systému množstevných zliav, aby chránil svoju finančnú rovnováhu. Zrušením množstevných zliav by sa však pravdepodobne znížil dopyt po poštových službách v prospech alternatívnych spôsobov komunikácie, akým je fax, e‑mail, počítačové siete a internet. ( 44 ) To by zas mohlo ovplyvniť financovanie univerzálnej služby na úkor PUS.

75.

Nemôžem preto súhlasiť s tvrdením belgickej vlády, že úvahy Súdneho dvora uvedené v bodoch 37 a 38 rozsudku Deutsche Post a i. sa vzťahujú na prejednávanú vec. Súdny dvor v uvedených bodoch zamietol tvrdenie spoločnosti Deutsche Post a nemeckej vlády, podľa ktorého by rozšírenie systému prevádzkových zliav na sprostredkovateľov ohrozilo finančnú stabilitu PUS (Deutsche Post). Súdny dvor konštatoval, že spoločnosť Deutsche Post by mohla znížiť prevádzkové zľavy pre všetky subjekty, voči ktorým ich uplatňuje, „pokiaľ by sa preukázalo, že účink[y] poskytnutia [sprostredkovateľom] rabatov poskytovaných… iba svojim obchodným zákazníkom… sú nadmerné oproti nákladom, ktoré sa nevynaložili“. ( 45 ) Ako vyplýva z tohto znenia, úvahy Súdneho dvora úzko súviseli s povahou prevádzkových zliav: keďže tieto zľavy sa poskytujú s cieľom odrážať usporené náklady PUS v porovnaní s nákladmi na štandardnú listovú službu, ich rozšírenie na sprostredkovateľov na prvý pohľad nepredstavuje riziko ovplyvnenia finančnej stability PUS. Ako som práve objasnila, tieto úvahy nemožno uplatniť na množstevné zľavy, lebo ich zníženie alebo zrušenie by mohlo mať negatívny vplyv na dopyt po listovej službe, a teda na finančnú rovnováhu PUS.

76.

Ďalej chcem uviesť, že presadenie „sprostredkovateľského“ modelu v súvislosti s množstevnými zľavami sa dá ťažko zosúladiť s pružnou cenovou politikou, na ktorú normotvorca Únie úmyselne priznal nárok PUS ako kompenzáciu za ich zvýšené vystavenie hospodárskej súťaži, a to s obmedzeniami upravenými v článku 12 smernice o poštových službách a s tými, ktoré všeobecnejšie vyplývajú zo Zmlúv (napríklad zákaz zneužívania dominantného postavenia v súlade s článkom 102 ZFEÚ). ( 46 )

77.

Druhý záver sa týka neutrálnosti „odosielateľského“ modelu z hľadiska jeho účinkov na konkurenčné postavenie jednotlivých účastníkov trhu poštových služieb.

78.

Pri posudzovaní otázky, či taký systém množstevných zliav, aký je predmetom konania vo veci samej, je alebo nie je diskriminačný, by mal Súdny dvor podľa môjho názoru prihliadať na cieľ otvoriť trhy poštových služieb hospodárskej súťaži. Ako potvrdzuje odôvodnenie 26 smernice o poštových službách, zásada, že sadzby za univerzálnu službu majú byť nediskriminačné, úzko súvisí so zásadou, že je potrebné zabrániť narušeniu hospodárskej súťaže. V stále viac konkurenčnom prostredí je teda nevyhnutné „poskytovať [PUS] dostatočnú slobodu, aby sa prispôsobili konkurencii a zároveň zabezpečiť primerané monitorovanie správania sa možného dominantného prevádzkovateľa, aby sa zabezpečila účinná hospodárska súťaž“. ( 47 )

79.

Vzhľadom na to sa domnievam, že „odosielateľský“ model nemôže narušiť hospodársku súťaž. V rámci tohto modelu úroveň poskytnutej množstevnej zľavy závisí výlučne od príjmov, ktoré PUS v priebehu referenčného obdobia prinesie každý individuálny odosielateľ. „Odosielateľský“ model v dôsledku toho nepodnecuje hromadných odosielateľov k tomu, aby zverili svoju poštu sprostredkovateľovi, ani ich od toho neodrádza.

80.

Na rozdiel od tvrdení, ktoré predniesla belgická vláda na pojednávaní, nevidím dôvod domnievať sa, že „odosielateľský“ model vo všeobecnosti ohrozuje životaschopnosť sprostredkovateľov. Tento model síce bráni existencii čisto administratívnych sprostredkovateľov, no nemá vplyv na potenciálny záujem hromadného odosielateľa na využívaní služieb „prevádzkového“ sprostredkovateľa. Typickým príkladom je situácia, keď by odosielateľ za rovnakú „cenu známky“ mohol sám upraviť, predtriediť a/alebo podať zásielky len pri vyšších priemerných nákladoch. Pri prijímaní rozhodnutia o tom, či týmito úlohami poveriť alebo nepoveriť externý subjekt, je v hre viacero faktorov, akým je (ne)dostupnosť internej infraštruktúry a ľudských zdrojov, náklady na tieto zdroje, periodické zmeny objemov podávaných zásielok alebo obyčajná pohodlnosť využívania služieb sprostredkovateľa. Skutočnosť, že v rámci „odosielateľského“ modelu sprostredkovateľ nemôže získať vyššie úrovne množstevných zliav (ktoré by mohol a nemusel preniesť na zákazníka), než sú tie, ktoré sú jednotlivo k dispozícii každému odosielateľovi, nezbavuje outsourcing potenciálnej ekonomickej výhodnosti.

81.

Neutrálnosť účinkov „odosielateľského“ modelu na konkurencieschopnosť sprostredkovateľov je v prudkom kontraste s narušujúcimi účinkami postupu, ktorý bol predmetom veci Deutsche Post a i. ( 48 ) V uvedenej veci skutočnosť, že sprostredkovatelia nemohli využívať prevádzkové zľavy, ktoré spoločnosť Deutsche Post poskytovala individuálnym odosielateľom za podanie minimálnych množstiev predtriedených zásielok do jej triediacich stredísk, jednoznačne bránila rozvoju hospodárskej súťaže na trhu zhromažďovania zásielok. Rozhodnutie Súdneho dvora v uvedenej veci podporilo cieľ liberalizácie poštových trhov sledovaný smernicou o poštových službách. ( 49 )

82.

„Odosielateľský“ model je rovnako neutrálny z hľadiska konkurencieschopnosti jednotlivých sprostredkovateľov, pokiaľ sa uplatňuje konzistentne na všetky tieto subjekty. ( 50 ) Pokiaľ sú množstevné zľavy založené len na zásielkach pochádzajúcich od jednotlivých odosielateľov, rozhodnutie odosielateľa využívať služby konkrétneho sprostredkovateľa bude závisieť (za inak rovnakých podmienok) od kvality ponúkaných služieb. Je pravdepodobné, že táto kvalita zas bude odrazom takých faktorov, akým je spoľahlivosť sprostredkovateľa, pohodlnosť ním používaného spôsobu vyberania pošty, rýchlosť spracovania a doručenia zásielok PUS a jeho schopnosť či vôľa riešiť náhle nárasty alebo poklesy objemov podávaných zásielok za primeranú cenu pre odosielateľa.

83.

Naopak, v rámci „sprostredkovateľského“ modelu pravdepodobne dôjde k narušeniu hospodárskej súťaže.

84.

Po prvé uvedený model podnecuje väčšinu odosielateľov k tomu, aby zverili svoju poštu sprostredkovateľovi. ( 51 ) Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že neexistuje záruka, že sprostredkovateľ prenesie na zákazníkov (plnú výšku) získanej zľavy. Pre odosielateľa by mohlo byť ekonomicky výhodné aj využívanie služieb čisto administratívneho sprostredkovateľa za predpokladu, že ponuka sprostredkovateľa umožňuje odosielateľovi podávať poštu za (hoci aj mierne) nižšiu priemernú cenu, než je cena, ktorú by mu inak účtoval PUS. Napríklad za predpokladu, že sprostredkovateľ Y (ktorý má vďaka „sprostredkovateľskému“ modelu nárok na celkovú zľavu 30 %) ponúkne odosielateľovi hromadných zásielok A len zľavu 12 %, uvedený odosielateľ bude mať stále záujem na spolupráci so sprostredkovateľom Y, lebo keby svoje zásielky podával priamo PUS, získal by množstevnú zľavu len vo výške 10 %.

85.

Po druhé „sprostredkovateľský“ model je výhodný pre sprostredkovateľov, ktorí zhromažďujú najvyššie objemy pošty, a preto majú nárok na najvyššie úrovne zliav. ( 52 ) Jasne to vidieť najmä pri porovnaní konkurenčnej pozície sprostredkovateľov X a Y. ( 53 ) V príklade, ktorý som uviedla vyššie, mal sprostredkovateľ X v rámci sprostredkovateľského modelu nárok na množstevnú zľavu 20 %, zatiaľ čo Y mal nárok na množstevnú zľavu 30 %. Za inak rovnakých podmienok to znamená, že Y má pri rovnakej službe z hľadiska príťažlivosti pre odosielateľov významnú konkurenčnú výhodu v porovnaní so sprostredkovateľom X. Y má aj väčšiu prevádzkovú flexibilitu než X. Y môže (napríklad) ponúkať menej prepracovanú službu, ale omnoho vyššiu zľavu, alebo rovnakú službu s mierne vyššou zľavou a ponechať si väčšiu časť zisku.

86.

Okrem toho, pokiaľ PUS nemôže uplatňovať „odosielateľský“ model, môže byť nakoniec nútený úplne zrušiť svoj systém množstevných zliav, aby si zabezpečil finančnú životaschopnosť. ( 54 ) Malo by to pravdepodobne negatívne následky pre používateľov poštových služieb vo všeobecnosti.

87.

Je zjavné, že také narušenia hospodárskej súťaže a ich vedľajšie účinky nie sú v súlade so stanovenými cieľmi smernice o poštových službách.

88.

Normotvorca Únie sa domnieval, že podpora hospodárskej súťaže medzi existujúcimi hospodárskymi subjektmi je kľúčová na dosiahnutie vnútorného trhu s poštovými službami. ( 55 ) Z rozsudku Deutsche Post a i. ( 56 ) je zjavné, akú úlohu pri dosahovaní uvedeného cieľa zohráva zásada nediskriminácie zakotvená v článku 12 smernice o poštových službách. Súhlasím však s názorom francúzskej vlády, že smernica si nevyžaduje, aby PUS stanovil sadzby spôsobom zvýhodňujúcim veľkých sprostredkovateľov pred menšími sprostredkovateľmi a/alebo samotným PUS. ( 57 ) Naopak, pozitívna diskriminácia v prospech veľkých sprostredkovateľov by mohla byť ľahko v rozpore s článkom 12 štvrtou zarážkou, podľa ktorého musia členské štáty zabezpečiť, aby sadzby za poštové služby nezvýhodňovali určitých zákazníkov (určité kategórie zákazníkov).

89.

Navyše sa domnievam, že ak sa množstevné zľavy nebudú počítať spôsobom zvýhodňujúcim z hľadiska hospodárskej súťaže najväčších sprostredkovateľov, pravdepodobne to prispeje k zakladaniu a úspešnému rozvoju sprostredkovateľov, ktorí budú – bez ohľadu na svoju veľkosť – ponúkať najlepšie služby koncovým používateľom. V tomto zmysle sa zdá, že „odosielateľský“ model je súlade s cieľmi smernice o poštových službách spočívajúcimi v zlepšovaní kvality poštovej služby v Únii a v podpore dokončenia a fungovania vnútorného trhu poštových služieb. ( 58 )

90.

Na základe toho konštatujem, že keďže odosielatelia a sprostredkovatelia sa nachádzajú v objektívne odlišnej situácii z hľadiska množstevných zliav, zásadu nediskriminácie zakotvenú v článku 12 štvrtej zarážke smernice o poštových službách treba vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby PUS počítal množstevné zľavy poskytované sprostredkovateľovi na základe osobitne zohľadňovaných objemov zásielok jednotlivých zákazníkov sprostredkovateľa počas referenčného obdobia, a nie na základe kumulovaných objemov zásielok, ktoré tento sprostredkovateľ podá PUS počas daného obdobia.

91.

Z dôvodov, ktoré som už uviedla, ( 59 ) nie je potrebné osobitne odpovedať na tretiu otázku.

92.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky predložené zo strany Cour d’appel de Bruxelles (Belgicko) takto: