Opinion of the Advocate-General

Opinion of the Advocate-General

1. Pani Nikolaou svojím odvolaním navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 20. februára 2013, Nikolaou/Dvor audítorov(2), ktorým tento súd zamietol žalobu o náhradu škody smerujúcu k náprave ujmy, ktorú odvolateľka údajne utrpela v dôsledku nezrovnalostí a porušení práva Únie, ktorých sa voči nej dopustil Dvor audítorov Európskej únie.

I – Právny rámec

2. Rozhodnutie Dvora audítorov 99/50 zo 16. decembra 1999 o podmienkach a spôsoboch vedenia interných vyšetrovaní v oblasti boja proti podvodom, korupcii a inej protiprávnej činnosti, ktorá poškodzuje finančné záujmy Spoločenstiev [ neoficiálny preklad ], vo svojom článku 2 stanovuje:

„Každý úradník alebo zamestnanec [Dvora audítorov], ktorý sa oboznámi so skutočnosťami, na základe ktorých možno v rámci inštitúcie predpokladať existenciu prípadov podvodu, korupcie alebo akejkoľvek inej protiprávnej činnosti, ktorá poškodzuje finančné záujmy Spoločenstiev, túto skutočnosť bezodkladne oznámi generálnemu tajomníkovi [Dvora audítorov(3) ].

Generálny tajomník bezodkladne oznámi [Európskemu úradu pre boj proti podvodom (OLAF)], ako aj predsedovi [Dvora audítorov], ktorý podá informáciu členovi zodpovednému za oblasť, do ktorej patrí úradník alebo iný zamestnanec, každú skutočnosť, na základe ktorej možno predpokladať existenciu nezrovnalostí uvedených v prvom odseku vyššie, a pristúpi k predbežnému vyšetrovaniu bez toho, aby tým boli dotknuté interné vyšetrovania vedené [OLAF‑om].

…

Členovia, úradníci a ostatní zamestnanci nebudú v žiadnom prípade vystavení nespravodlivému alebo diskriminačnému zaobchádzaniu v dôsledku oznámenia informácií uvedeného v predchádzajúcich odsekoch.“ [ neoficiálny preklad ]

3. Článok 4 prvý odsek rozhodnutia 99/50 stanovuje:

„V prípade vzniku možnej účasti člena, úradníka alebo iného zamestnanca [Dvora audítorov] o tom bude urýchlene informovaná dotknutá osoba, pokiaľ nehrozí riziko, že to ovplyvní vyšetrovanie. V každom prípade sa po ukončení vyšetrovania nesmú robiť závery uvádzajúce meno člena, úradníka alebo iného zamestnanca bez toho, aby sa dotknutej osobe umožnilo vyjadriť svoje stanovisko ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa jej týkajú.“

II – Okolnosti predchádzajúce sporu

4. Odvolateľka bola členkou Dvora audítorov v rokoch 1996 až 2001. Podľa reportáže, ktorá sa objavila v denníku Europa Journal 19. februára 2002, mal europoslanec Staes k dispozícii informácie týkajúce sa protiprávneho konania odvolateľky počas jej mandátu ako členky Dvora audítorov.

5. Generálny tajomník listom z 18. marca 2002 postúpil generálnemu riaditeľovi OLAF‑u spis obsahujúci s tým súvisiace podklady, o ktorých vedel on sám a predseda Dvora audítorov. Okrem toho generálny tajomník požiadal OLAF, aby uviedol, či je podľa článku 4 rozhodnutia 99/50 potrebné informovať odvolateľku o existencii vyšetrovania, ktoré sa jej týka.

6. Predseda Dvora audítorov listom z 8. apríla 2002 informoval odvolateľku o existencii interného vyšetrovania OLAF‑u súvisiaceho s článkom, ktorý sa objavil v Europa Journal . Generálny riaditeľ OLAF‑u listom z 26. apríla 2002 oznámil odvolateľke, že na základe informácií, ktoré prijal od pána Staesa, a spisu z predbežného vyšetrovania pripraveného generálnym tajomníkom bolo začaté interné vyšetrovanie, a vyzval ju, aby pri ňom spolupracovala.

7. Podľa záverečnej správy OLAF‑u z 28. októbra 2002 poskytli informácie o odvolateľke pánovi Staesovi dvaja zamestnanci Dvora audítorov, pričom jeden z nich bol členom kancelárie odvolateľky. Skúmané obvinenia sa týkali, po prvé, peňažných súm, ktoré odvolateľka prijala od zamestnancov ako pôžičky; po druhé, údajných falošných vyhlásení o žiadostiach o prevod dní dovolenky vedúceho jej kancelárie, na základe ktorých mu bola vyplatená náhrada približne 28 790 eur z dôvodu nevyčerpanej dovolenky za roky 1999, 2000 a 2001; po tretie, využívania služobného auta na účely, ktoré neboli upravené súvisiacimi predpismi; po štvrté, príkazu na služobné cesty šoféra odvolateľky na účely nestanovené súvisiacimi predpismi; po piate, politiky absentérstva v rámci kancelárie odvolateľky; po šieste, činností obchodnej povahy a intervencií u vysokopostavených osôb s cieľom uľahčiť takéto činnosti vykonávané jej rodinnými príslušníkmi; po siedme, podvodu spáchaného v rámci výberového konania, a po ôsme, podvodov týkajúcich sa výdavkov na reprezentáciu prijatých odvolateľkou.

8. OLAF dospel k záveru o možnosti, že došlo k porušeniam predpisov, ktoré by mohli byť označené za klamstvo a za použitie klamstva a podvodu, týkajúcim sa žiadostí o prevod dní dovolenky vedúceho kancelárie odvolateľky. Podľa záverečnej správy mohla odvolateľka a členovia jej kancelárie spáchať trestné činy v súvislosti s peňažnými sumami, ktoré odvolateľka podľa dotknutých osôb prijala ako pôžičky. Za týchto podmienok o tom OLAF v súlade s článkom 10 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF)(4) informoval luxemburské súdne orgány, aby vyšetrili skutočnosti, ktoré by mohli naznačovať, že došlo k spáchaniu trestných činov.

9. Pokiaľ ide o ďalšie obvinenia, s výnimkou obvinenia z podvodu spáchaného v rámci výberového konania, OLAF preukázal možné nezrovnalosti alebo otázky týkajúce sa správania odvolateľky a navrhol, aby Dvor audítorov prijal voči nej nápravné opatrenia, ako aj opatrenia, ktoré majú zlepšiť systém kontroly v rámci inštitúcie.

10. Odvolateľka bola 26. apríla 2004 vypočutá počas úzkeho stretnutia Dvora audítorov na účely prípadného uplatnenia článku 247 ods. 7 ES. Predseda Dvora audítorov sa v liste z 13. mája 2004 vyjadril, že pokiaľ ide o predloženie veci Súdnemu dvoru na účely uplatnenia článku 247 ods. 7 ES z dôvodu, že odvolateľka údajne požiadala o osobné pôžičky od členov svojej kancelárie a tieto pôžičky prijala, na stretnutí, ktoré sa konalo 4. mája 2004, nebolo prijaté jednomyseľné rozhodnutie, ktoré vyžaduje článok 6 Vnútorného poriadku Dvora audítorov, ktorý bol vydaný 31. januára 2002. Predseda Dvora audítorov v tejto súvislosti dodal, že veľká väčšina členov inštitúcie sa domnievala, že správanie odvolateľky bolo absolútne nevhodné. Pokiaľ ide o dovolenku vedúceho kancelárie odvolateľky, predseda Dvora audítorov uviedol, že vec je prejednávaná na luxemburských súdoch, a preto inštitúcia odložila svoje rozhodnutie v očakávaní záverov s tým súvisiacich konaní.

11. Rozsudkom z 2. októbra 2008 Chambre correctionnelle du Tribunal d’arrondissement de Luxembourg (Luxembursko) odvolateľku a vedúceho jej kancelárie zbavila obvinení založených na klamstve a použití klamstva, na nepravdivom vyhlásení, subsidiárne na zachovaní príspevku, subvencie alebo príspevku bez právneho nároku a ešte subsidiárnejšie na podvode (ďalej len „rozsudok z 2. októbra 2008“). Tribunal d’arrondissement de Luxembourg sa v podstate domnieval, že niektoré vysvetlenia predložené vedúcim kancelárie odvolateľky a odvolateľkou vrhajú pochybnosti na súhrn dôkazov zhromaždených OLAF‑om a luxemburskou súdnou políciou, ktoré mali preukázať, že uvedený vedúci kancelárie bol v priebehu rokov 1999 až 2001 niekoľko dní na nepriznanej dovolenke. Tribunal d’arrondissement de Luxembourg teda dospel k záveru, že vecná správnosť skutočností vytýkaných odvolateľke nebola preukázaná s vylúčením všetkých pochybností a že podľa zásady v pochybnostiach v prospech obvineného musí byť odvolateľka zbavená obvinení. Keďže nebolo podané odvolanie, rozsudok z 2. októbra 2008 nadobudol právoplatnosť.

12. Listom zo 14. apríla 2009 odvolateľka požiadala Dvor audítorov, aby vo všetkých luxemburských, nemeckých, gréckych, francúzskych, španielskych a belgických periodikách uverejnil oznámenie o tom, že bola zbavená obvinení, a informoval o tom aj ďalšie inštitúcie Európskej únie. Subsidiárne, ak by Dvor audítorov tieto oznámenia neuverejnil, odvolateľka požiadala o príspevok vo výške 100 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a túto sumu sa zaviazala použiť na uverejnenie uvedených oznámení. Odvolateľka takisto Dvor audítorov požiadala po prvé, aby jej vyplatil 40 000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej konaním na luxemburských súdoch a 57 771,40 eura ako náhradu majetkovej ujmy spôsobenej tým istým konaním, po druhé, aby jej nahradil všetky výdavky, ktoré jej vznikli najmä pred vyšetrovacím sudcom a na Tribunal d’arrondissement de Luxembourg, a po tretie, aby jej nahradil výdavky spôsobené konaním na Dvore audítorov.

13. Predseda Dvora audítorov listom zo 7. júla 2009 zaslal odvolateľke rozhodnutie prijaté ako odpoveď na uvedené žiadosti. Týmto rozhodnutím boli zamietnuté tvrdenia uvádzané v liste zo 14. apríla 2009 a zároveň bolo odvolateľke oznámené, že Dvor audítorov sa na základe informácií, ktoré mal k dispozícii, pokúšal určiť, či sú skutkové okolnosti dostatočne závažné na podanie návrhu na začatie konania na Súdnom dvore smerujúceho k určeniu existencie nesplnenia si povinností, ktoré bývalej členke prislúchajú podľa Zmluvy o ES, a potreby uplatniť prípadné sankcie. V tejto súvislosti Dvor audítorov odvolateľke oznámil skutočnosti, na základe ktorých sa rozhodol nepodať žalobu na Súdny dvor, medzi ktorými boli najmä zbavenie obvinení odvolateľky rozsudkom z 2. októbra 2008 a neexistencia škody spôsobenej rozpočtu Spoločenstva, s prihliadnutím na náhradu sumy neoprávnene vyplatenej pánovi Koutsouvelisovi, vedúcemu jej kancelárie.(5)

III – Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

14. Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 16. júna 2009 odvolateľka podala žalobu o náhradu škody, v ktorej navrhla, aby bol Dvor audítorov zaviazaný vyplatiť jej sumu 85 000 eur, zvýšenú o úroky od 14. apríla 2009, ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej konaním a opomenutím tejto inštitúcie konať, pričom túto sumu sa zaviazala použiť na uverejnenie oznámenia týkajúceho sa skutočnosti, že bola zbavená obvinenia.

15. Na podporu tejto žaloby sa odvolateľka najprv dovolávala šiestich dôvodov týkajúcich sa závažného porušenia pravidiel práva Únie, z ktorých vyplývajú práva jednotlivcov, Dvorom audítorov. Ďalej sa dovolávala existencie priamej príčinnej súvislosti medzi uvedeným porušením a nemajetkovou a majetkovou ujmou, ktorú na základe toho utrpela.

16. Všeobecný súd uvedenú žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že Dvor audítorov sa nedopustil žiadnych vytýkaných porušení práva Únie.

17. Konkrétne vzhľadom na to, čo je relevantné na účely tohto odvolania, v bodoch 27 až 32 napadnutého rozsudku Všeobecný súd dospel k záveru, že postup Dvora audítorov v predbežnom vyšetrovaní nebol protiprávny. Postúpením spisu, ktorý obsahoval prvotné informácie zhromaždené ešte pred vypočutím odvolateľky, OLAF‑u táto inštitúcia neporušila ani požiadavky vyplývajúce zo spoločného výkladu článkov 2 a 4 rozhodnutia 99/50, ani právo odvolateľky na obhajobu, ani zásadu nestrannosti.

18. Všeobecný súd v bodoch 44 až 47 napadnutého rozsudku tiež odpovedal na výhrady založené na tom, že Dvor audítorov v nadväznosti na rozsudok z 2. októbra 2008 neprijal formálne rozhodnutie o skutočnosti, že odvolateľky bola zbavená obvinení, a zároveň na tom, že predseda Dvora audítorov vo svojom liste z 13. mája 2004 uviedol nezdvorilú a nadbytočnú poznámku týkajúcu sa stanoviska vyjadreného väčšinou členov inštitúcie. Body, ktoré sú predmetom kritiky, sú štylizované takto:

„44 Je potrebné poukázať na to, že opomenutie konania vytýkané Dvoru audítorov nie je nezákonné.

45 V tejto súvislosti je po prvé, potrebné zdôrazniť, že žalobkyňa bola zbavená obvinení na základe pochybností, ktoré podľa rozsudku z 2. októbra 2008 vznikli po niektorých vysvetleniach poskytnutých vedúcim jej kancelárie na verejnom pojednávaní. Bez potreby rozhodnúť o dôvodnosti pochybností, ktoré uviedol Tribunal d’arrondissement de Luxembourg, je nutné konštatovať, že tento dôvod zbavenia obvinenia neznamená, že obvinenia voči žalobkyni nemajú žiadny základ, ale, ako uviedol uvedený súd, vyplýva z neho, že neboli preukázané s vylúčením ,všetkých pochybností‘.

46 Po druhé, ako uviedol Dvor audítorov, jedine vnútroštátne súdne orgány sú oprávnené skúmať obvinenia z trestnoprávneho hľadiska a Súdny dvor ich posudzuje z disciplinárneho hľadiska podľa článku 247 ods. 7 ES. Dvor audítorov teda nemal právomoc rozhodnúť o tejto veci.

47 Po tretie, aj keď nebol podaný návrh na začatie konania na Súdnom dvore podľa tohto posledného ustanovenia, neznamená to, že Dvor audítorov sa domnieva, že skutočnosti tvrdené proti žalobkyni nemajú žiadny základ. Podľa článku 6 Vnútorného poriadku Dvora audítorov, ktorý bol vydaný 31. januára 2002, sa totiž na podanie takéhoto návrhu vyžaduje jednomyseľné rozhodnutie. Aj keď je zrejmé, že z nepodania takéhoto návrhu vyplýva, že nebola dosiahnutá jednomyseľnosť, to nebráni tomu, že to neznamená, že Dvor audítorov zaujal stanovisko, pokiaľ ide o vecnú správnosť skutkových okolností. V tomto kontexte nebolo neprimerané, že predseda Dvora audítorov žalobkyni oznámil, že veľká väčšina členov inštitúcie považuje jej správanie za neprijateľné, brániac tak tomu, aby mohlo byť nepodanie návrhu na Súdny dvor byť chápané ako popretie vecnej správnosti vytýkaných skutočností, čo by nezodpovedalo skutočnosti.“

19. Všeobecný súd nakoniec odpovedal na výhradu, podľa ktorej mal Dvor audítorov v súlade so svojou povinnosťou starostlivosti oznámiť tlači a inštitúciám skutočnosť, že odvolateľka bola zbavená obvinení. V tejto súvislosti sa s odkazom na dôvody uvedené v bodoch 45 a 46 napadnutého rozsudku domnieval, že z povinnosti starostlivosti nie je možné vyvodiť žiadnu povinnosť uverejniť informáciu o tom, že odvolateľka bola zbavená obvinení.

IV – Dôvody a hlavné tvrdenia uvádzané na podporu odvolania

20. Odvolateľka na podporu svojho odvolania uvádza štyri dôvody.

21. Svojím prvým dôvodom odvolateľka vytýka Všeobecnému sudu, že porušil zásadu prezumpcie neviny zakotvenú v článku 48 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a v článku 6 ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“). Táto zásada totiž najmä zaručuje, že súd Únie nemôže spochybniť nevinnosť obvineného vtedy, ak bola táto osoba predtým zbavená obvinení právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho trestného súdu. Z toho vyplýva, že Všeobecný súd sa v bodoch 43 až 46 a 49 napadnutého rozsudku nesprávne domnieval, že opomenutie Dvora audítorov na jednej strane prijať konečné rozhodnutie o tom, že proti odvolateľke nebude podaný návrh na Súdny dvor, a na druhej strane obnoviť jej dobré meno nie je „protiprávne“.

22. Odvolateľka kritizuje najmä formuláciu bodu 45 napadnutého rozsudku a domnieva sa, že posúdenie Všeobecného súdu uvedené v tomto bode predstavuje zjavné porušenie zásady prezumpcie neviny. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva totiž vyplýva, že okolnosť, že oslobodenie odvolateľky bolo odôvodnené pretrvávaním pochybností, nemôže mať žiadny vplyv na povinnosť Všeobecného súdu nezaložiť svoj rozsudok na predmetom dôvode oslobodenia.

23. Dvor audítorov odpovedá, že prvý dôvod je založený na nesprávnom chápaní dosahu článku 6 ods. 2 EDĽP, ako aj na porušení článku 48 ods. 1 Charty. Prezumpcia neviny totiž platí pre osobu obvinenú orgánom činným v trestnom konaní, ktorý musí rozhodnúť o jej vine alebo nevine vo vzťahu k obvineniam, ktoré boli voči nej vznesené. V rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti podanej odvolateľkou však nešlo o jej vinu vo vzťahu k luxemburskému trestnému právu. Všeobecný súd teda nemohol porušiť prezumpciu neviny.

24. Okrem toho je tento dôvod založený na nesprávnom predpoklade, že Dvor audítorov a Všeobecný súd vykonali opätovné preskúmanie dôvodnosti rozsudku z 2. októbra 2008. Dvor audítorov sa domnieva, že naopak, každá z inštitúcií pri výkone vlastnej právomoci v kontexte veci prijala tento rozsudok a vyvodila z neho dôsledky, ktoré boli uplatnené v jej rozhodovacom procese. Konkrétne Všeobecný súd považoval rozsudok z 2. októbra 2008 za skutkovú okolnosť, na ktorú musí prihliadať pri posúdení zákonnosti konania Dvora audítorov alebo jeho opomenutia konať.

25. Dvor audítorov z bodov 120 až 122 rozsudku z 11. júla 2006, Komisia/Cresson(6), vyvodil, že aj keď uznal, že Tribunal d’arrondissement de Luxembourg dospel k záveru, že vecná správnosť skutočností vytýkaných odvolateľke nebola preukázaná s vylúčením všetkých pochybností, a teda že predmetné osoby musia byť zbavené na nich spočívajúcich obvinení z porušenia luxemburského trestného práva, nič nebránilo tomu, aby Všeobecný súd vykonal iné posúdenie tých istých skutkových okolností v kontexte vlastného skúmania prípadnej mimozmluvnej zodpovednosti Dvora audítorov vo vzťahu k právu Únie. Týmto postupom Všeobecný súd žiadnym spôsobom nespochybnil rozsudok z 2. októbra 2008 ani prezumpciu neviny, ktorú mala odvolateľka pred orgánmi činnými v trestom konaní.

26. Svojím druhým dôvodom odvolateľka Všeobecnému súdu vytýka, že porušil zásadu lojálnej spolupráce zakotvenú v článku 4 ods. 3 ZEÚ voči Tribunal d’arrondissement de Luxembourg tým, že skreslil úvahy a posúdenia vykonané týmto súdom.

27. Podľa nej z tejto zásady vyplýva, že ak vnútroštátny súd vydal rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť a ktorým bola osoba zbavená obvinení z protiprávneho konania, ktoré jej bolo vytýkané, potom musia inštitúcie Únie, vrátane Všeobecného súdu, takýto rozsudok dodržiavať a nezbaviť ho potrebného účinku.

28. Hoci boli predmetné skutkové okolnosti rovnaké ako tie, o ktorých rozhodoval Tribunal d’arrondissement de Luxembourg, Všeobecný súd porušil zásadu lojálnej spolupráce tým, že úplne odlišne posúdil tie isté skutočnosti.

29. Okrem toho v bode 35 napadnutého rozsudku Všeobecný súd protirečil záverom Tribunal d’arrondissement de Luxembourg, keď sa domnieval, že „riadenie akéhokoľvek systému dovoleniek je založené na povinnosti hierarchického nadriadeného overiť si prítomnosť zamestnancov pod jeho vedením a zabezpečiť, aby bola každá neprítomnosť v súlade s predpismi upravujúcimi dovolenky,“ a že „táto povinnosť nie je dotknutá prípadnou neexistenciou integrovaného systému, ktorý umožňuje nezávisle od hierarchického nadriadeného preveriť, že vyhlásený počet dní nevyčerpanej dovolenky na konci roka zodpovedá skutočnosti“.

30. Napokon Všeobecný súd nedodržal rozsudok z 2. októbra 2008 v rozsahu, v akom sa v bode 38 napadnutého rozsudku domnieval, že „nedostatočnosť systému zapisovania a dohľadu nad dovolenkami Dvora audítorov, ktorá existovala v čase skutkových okolností, nemôže odôvodniť upustenie od akéhokoľvek vyšetrovania alebo konania voči [odvolateľke]“, hoci práve nedostatočnosť systému správy dovoleniek Dvora audítorov viedla k oslobodeniu odvolateľky od obvinení.

31. V odpovedi na tieto tvrdenia Dvor audítorov tvrdí, že druhý odvolací dôvod spočíva na nesprávnom chápaní príslušných úloh dotknutých inštitúcií, ako aj dosahu článku 4 ods. 3 ZEÚ. Všeobecný súd totiž neprehodnotil rozsudok z 2. októbra 2008 ani nespochybnil jeho verdikt. Odlišné posúdenie niektorých skutočností je dané odlišným kontextom oboch konaní, a to jednak trestného konania podľa vnútroštátneho práva a jednak žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti podľa práva Únie.

32. Svojím tretím dôvodom odvolateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok je chybný z dôvodu nedostatku právomoci Všeobecného súdu vzhľadom na to, že tento súd rozhodoval o otázkach presahujúcich právomoci, ktoré mu boli priznané Zmluvami.

33. Aj keď v bode 46 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uznal, že jedine vnútroštátne súdne orgány sú oprávnené skúmať obvinenia z trestnoprávneho hľadiska, prekročil právomoci, ktoré mu priznávajú Zmluvy, tým, že v bode 45 napadnutého rozsudku vykonal vecné posúdenie, pokiaľ ide o dôvod zbavenia obvinení založený na existencii pochybností.

34. Všeobecný súd takisto prekročil medze svojej právomoci tým, že uviedol tvrdenia obsiahnuté v bode 47 napadnutého rozsudku. Keďže Súdny dvor je jedinou inštitúciou spôsobilou rozhodnúť o disciplinárnej zodpovednosti za konanie členov Dvora audítorov, Všeobecný súd, práve tak ako Dvor audítorov vo svojom liste z 13. mája 2004, nebol oprávnený vyjadriť voči odvolateľke ani podozrenie z neprijateľného správania.

35. Dvor audítorov odpovedá, že tento tretí dôvod musí byť zamietnutý ako čiastočne neprípustný, keďže len opakuje tvrdenia predložené v konaní na prvom stupni týkajúce sa listu z 13. mája 2004, a ako čiastočne nedôvodný.

36. V tejto súvislosti Dvor audítorov ešte raz tvrdí, že Všeobecný súd vôbec nespochybnil rozsudok z 2. októbra 2008. Posúdenie rovnakého konania mohlo viesť k záverom odlišujúcim sa podľa príslušného konania.

37. Svojím štvrtým dôvodom odvolateľka uvádza, že Všeobecný súd nesprávne vykladal a uplatňoval podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie. Pokiaľ totiž ide o otázku použitia falošnej listiny, Všeobecný súd pridal dodatočnú nevyžadovanú podmienku („zlá viera“), keď v bode 32 napadnutého rozsudku vyvodil záver, že „prípadné postúpenie predmetnej listiny Dvorom audítorov OLAF‑u alebo luxemburským orgánom neznamená, že inštitúcia konala v zlej viere, pokiaľ ide o pravosť podpisu žalobkyne“.

38. Okrem toho sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia aj pri výklade článku 2 druhého odseku rozhodnutia 99/50 spolu s článkom 4 prvým odsekom tohto rozhodnutia tým, že dospel k záveru, že samotné oznámenie interného vyšetrovania OLAF‑u že je dostatočné, a teda že nie je potrebné poskytnúť jej informácie o predbežnom vyšetrovaní vedenom Dvorom audítorov.

39. Podľa Dvora audítorov musia byť tvrdenia obsiahnuté v tomto štvrtom dôvode vyhlásené za neprípustné, pretože spočívajú jednak v návrhu, aby Súdny dvor opätovne preskúmal skutkové okolnosti prejednávanej veci, a jednak v jednoduchom zopakovaní tvrdení prednesených na prvom stupni, najmä pokiaľ ide o výhradu týkajúcu sa neoznámenia predbežného vyšetrovania odvolateľke.

40. Z vecného hľadiska Všeobecný súd v bode 32 napadnutého rozsudku nepridal žiadnu dodatočnú podmienku mimozmluvnej zodpovednosti Únie tvrdením, že samotné postúpenie listiny OLAF‑u alebo luxemburským orgánom nebolo dôkazom zlej viery na strane Dvora audítorov, pokiaľ ide o pravosť podpisu odvolateľky. Obdobne sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 2 druhého odseku rozhodnutia 99/50 vzhľadom na to, že toto ustanovenie neukladá povinnosť oznámiť začatie predbežného vyšetrovania osobe podozrivej z nezrovnalostí, ale len vyžaduje, aby generálny tajomník bezodkladne zaslal OLAF‑u informácie zhromaždené v rámci takéhoto vyšetrovania.

V – Moje posúdenie

41. V prvom rade spoločne preskúmam prvý až tretí dôvod predložený odvolateľkou, keďže tvrdenia rozvinuté na ich podporu si protirečia a vzťahujú sa na tie isté body napadnutého rozsudku. Potom v druhom rade preskúmam štvrtý dôvod.

A – O dôvodoch založených na porušení prezumpcie neviny a porušení zásady lojálnej spolupráce, ako aj na nedostatku právomoci Všeobecného súdu

42. Účelom prvých troch dôvodov je v podstate spochybniť odôvodnenie prijaté Všeobecným súdom v bodoch 44 až 49 napadnutého rozsudku.

43. Treba mať na mysli výhrady, na ktoré mal v úmysle Všeobecný súd odpovedať v tejto časti napadnutého rozsudku.

44. Po prvé odvolateľka vytýka Dvoru audítorov, že v nadväznosti na rozsudok z 2. októbra 2008 neprijal formálne rozhodnutie o zbavení odvolateľky všetkých obvinení napriek tomu, že dôkaz o skutkoch, ktoré by boli dôvodom na podanie návrhu na začatie konania na Súdnom dvore podľa článku 247 ods. 7 ES, nebol predložený. Podľa nej mal Dvor audítorov týmto rozhodnutím upustiť od podania návrhu na začatie konania na Súdnom dvore podľa tohto posledného ustanovenia.

45. Po druhé odvolateľka vytýka predsedovi Dvora audítorov porušenie zásady nestrannosti a povinnosti starostlivosti tým, že v liste z 13. mája 2004 uviedol nezdvorilú a nadbytočnú poznámku týkajúcu sa stanoviska vyjadreného väčšinou členov inštitúcie.

46. Po tretie odvolateľka uvádza, že Dvor audítorov mal na základe svojej povinnosti starostlivosti oznámiť tlači a inštitúciám, že bola zbavená obvinení.

47. Hneď na úvod uvediem, že podľa môjho názoru Všeobecný súd oprávnene zamietol tieto tri požiadavky odvolateľky.

48. Ako však odvolateľka uvádza, argumentácia, ktorú Všeobecný súd rozvinul v bode 45 napadnutého rozsudku, predstavuje z hľadiska prezumpcie neviny problém.

49. Podľa článku 48 ods. 1 Charty „každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“. Toto ustanovenie zodpovedá článku 6 ods. 2 EDĽP. V súlade s článkom 52 ods. 3 Charty má právo na prezumpciu neviny rovnaký zmysel a rozsah ako práva ustanovené v EDĽP.

50. Prezumpcia neviny musí byť zaručená pred začatím a po skončení trestného konania. Článok 6 ods. 2 EDĽP totiž má tiež „zabrániť tomu, aby s jednotlivcami, ktorí boli oslobodení alebo voči ktorým bolo zastavené trestné stíhanie, verejné inštitúcie a orgány zaobchádzali tak, ako keby boli v skutočnosti vinní zo spáchania trestných činov, z ktorých boli obvinení“(7) . Záruka práva na prezumpciu neviny po skončení trestného konania sa vysvetľuje skutočnosťou, že „bez ochrany, ktorá má zabezpečiť dodržiavanie oslobodenia alebo rozhodnutia o zastavení trestného stíhania v každom nasledujúcom konaní, by sa mohli záruky spravodlivého súdneho procesu zakotvené v článku 6 [ods. 2 EDĽP] stať teoretickými a iluzórnymi. Po skončení trestného konania je ohrozená najmä reputácia dotknutej osoby a spôsob, ako ju vníma verejnosť“(8) .

51. Európsky súd pre ľudské práva tak spresnil, že „pôsobnosť článku 6 [ods. 2 EDĽP] sa neobmedzuje na prebiehajúce trestné konania, ale môže sa vzťahovať aj na súdne rozhodnutia prijaté po skončení konaní… alebo po oslobodení…, pokiaľ otázky vznesené v týchto konaniach predstavujú dôsledok a doplnenie dotknutých trestných konaní, v ktorých mal žalobca postavenie ,obvineného‘“(9) . Európsky súd pre ľudské práva sa teda venuje skúmaniu, či „svojím spôsobom konania, odôvodnením rozhodnutí alebo jazykom použitým v odôvodnení“(10) vnútroštátne orgány a súdy, ktoré majú rozhodnúť po vydaní trestného rozsudku, „vyjadrili pochybnosti o nevine žalobcu a tým porušili zásadu prezumpcie neviny“(11) .

52. Ako vyplýva najmä z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. septembra 2007, Vassilios Stavropoulos v. Grécko, „vyjadrenie pochybností o nevine obvineného je po nadobudnutí právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku neprijateľné“(12) . Podľa judikatúry tohto súdu „po nadobudnutí právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku – aj keby išlo o oslobodenie pre pochybnosti podľa článku 6 [ods. 2 EDĽP] – je vyjadrenie akýchkoľvek pochybností o vine, hoci aj založených na dôvodoch oslobodenia, nezlučiteľné so zásadou prezumpcie neviny“(13) .

53. V tomto istom rozsudku sa Európsky súd pre ľudské práva domnieval, že „podľa zásady in dubio pro reo , ktorá je osobitným vyjadrením zásady prezumpcie neviny, nemôže byť žiadny kvalitatívny rozdiel medzi prepustením pre nedostatok dôkazov a prepustením z dôvodu zistenia nevinnosti osoby, o ktorej nie sú žiadne pochybnosti. Oslobodzujúce rozsudky sa totiž neodlišujú podľa odôvodnenia, ktoré bolo v jednotlivom prípade potvrdené trestným súdom. Práve naopak, v rámci článku 6 [ods. 2 EDĽP] musí byť výrok oslobodzujúceho rozsudku rešpektovaný každým orgánom, ktorý priamo alebo nepriamo rozhoduje o trestnej zodpovednosti dotknutej osoby“(14) .

54. Z hľadiska tejto judikatúry je možné spochybniť formuláciu bodu 45 napadnutého rozsudku.

55. Pripomínam, že v tejto súvislosti Všeobecný súd najprv zdôraznil, že odvolateľka bola „zbavená obvinení na základe pochybností, ktoré podľa rozsudku z 2. októbra 2008 vznikli po niektorých vysvetleniach poskytnutých vedúcim jej kancelárie na verejnom pojednávaní“. Všeobecný súd ďalej uviedol, že „keďže nie je potrebné rozhodnúť o dôvodnosti pochybností, ktoré preukázal Tribunal d’arrondissement de Luxembourg, je nutné konštatovať, že tento dôvod zbavenia obvinení neznamená, že obvinenia voči žalobkyni nemajú nijaký základ, ale, ako uviedol uvedený súd, vyplýva z neho, že neboli preukázané s vylúčením ,všetkých pochybností‘“.

56. V tejto časti svojej argumentácie sa Všeobecný súd opiera o dôvod oslobodenia v trestnom konaní, trvá však na skutočnosti, že ide o oslobodenie pre pochybnosti, ktoré odôvodňuje neprijatie formálneho rozhodnutia Dvora audítorov o zbavení odvolateľky všetkých obvinení. Využíva tak dôvod oslobodenia, aby odmietol existenciu pochybenia Dvora audítorov a vyvodil z neho dôsledky pre hmotnoprávne posúdenie žaloby o náhradu škody. Napokon je teda odôvodnenie, ktoré vyplýva z bodu 45 napadnutého rozsudku, odôvodnením, podľa ktorého, keďže bola odvolateľka oslobodená pre pochybnosti a tento dôvod dostatočne nevyvracia obvinenia, ktorým čelí, Dvor audítorov oprávnene odmietol prijať formálne rozhodnutie o zbavení odvolateľky všetkých obvinení v nadväznosti na rozsudok z 2. októbra 2008.

57. Formulovaním svojej argumentácie týmto spôsobom Všeobecný súd vyvoláva dojem, že predpokladá, že oslobodenie pre pochybnosti je menej účinné ako oslobodenie spočívajúce na priamejšom potvrdení neviny odvolateľky. Oslabuje rozhodnutie, ku ktorému dospel trestný súd, a tým súčasne prispieva k spochybneniu neviny odvolateľky.

58. Týmto porušením prezumpcie neviny odvolateľky sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

59. Podľa môjho názoru však konštatovanie takéhoto nesprávneho právneho posúdenia nemôže spôsobiť zrušenie napadnutého rozsudku. Je totiž vhodné pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ je odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu v rozpore s právom Únie, ale jeho výrok sa správne zakladá na iných právnych dôvodoch, odvolanie musí byť zamietnuté.(15)

60. V tejto súvislosti uvediem, že Všeobecný súd v bode 46 napadnutého rozsudku správne uviedol, že „jedine vnútroštátne súdne orgány sú oprávnené skúmať obvinenia z trestnoprávneho hľadiska a Súdny dvor ich posudzuje z disciplinárneho hľadiska podľa článku 247 ods. 7 ES“. Z toho oprávnene vyvodil, že „Dvor audítorov teda nemal právomoc rozhodnúť o tejto veci“.

61. Je totiž zrejmé, že Dvor audítorov nie je oprávnený prijať rozhodnutie o zbavení obvinení v trestnom ani v disciplinárnom konaní. Okrem toho Dvor audítorov vôbec nebol povinný uverejniť informáciu, že odvolateľka bola zbavená obvinení. Všeobecný súd teda na základe argumentácie, ktorú uviedol v bode 46 napadnutého rozsudku, oprávnene zamietol obe požiadavky odvolateľky.

62. Jedinou právomocou Dvora audítorov v kontexte tejto veci je rozhodnúť o podaní návrhu na začatie konania na Súdnom dvore podľa článku 247 ods. 7 ES, aby tento súd rozhodol o nesplnení si povinností vyplývajúcich z funkcie člena Dvora audítorov v zmysle tohto ustanovenia.

63. V tejto súvislosti zdôrazňujem, že odôvodnenie Všeobecného súdu by bolo presvedčivejšie a úplnejšie, keby kládlo väčší dôraz na autonómnu povahu trestných a disciplinárnych konaní.

64. V konaní na prvom stupni a v tomto konaní o odvolaní je argumentácia odvolateľky z veľkej časti založená na myšlienke, že medzi oslobodením v trestnom konaní a prijatím rozhodnutia, ktorým Dvor audítorov upustil od podania návrhu na Súdny dvor podľa článku 247 ods. 7 ES, je určitý vzťah automatickosti.

65. Táto argumentácia odvolateľky je zásadne nesprávna, ako je možné vyvodiť z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a z judikatúry Súdneho dvora.

66. V prvom rade z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na prezumpciu neviny pri oslobodení v trestnom konaní alebo pri zastavení trestného konania vôbec nebráni tomu, aby boli na základe tých istých skutkových okolností začaté disciplinárne konania alebo dokonca podané žaloby o určenie zodpovednosti.

67. Európsky súd pre ľudské práva tak priznal, že disciplinárne orgány môžu nezávisle posúdiť skutkové okolnosti prejednávaných vecí, pokiaľ nie sú skutkové podstaty trestných činov a disciplinárnych priestupkov zhodné.(16) V tomto kontexte zistenie, podľa ktorého na skutkové okolnosti nemožno uplatniť kvalifikáciu trestného činu, nebráni tomu, aby bolo na základe tých istých skutkových okolností začaté disciplinárne konanie. Z hľadiska práva na prezumpciu neviny je jediným obmedzením to, že počas disciplinárneho konania nie je možné spochybniť nevinu dotknutej osoby z trestnoprávneho hľadiska.

68. Navyše v oblasti žalôb o náhradu škody Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku z 11. februára 2003, Ringvold v. Nórsko(17), uznal, že „otázka náhrady škody musí byť predmetom samostatného súdneho preskúmania, založeného na kritériách a požiadavkách dôkazného bremena, ktoré sa vo viacerých dôležitých bodoch odlišujú od kritérií a požiadaviek uplatniteľných v oblasti trestnoprávnej zodpovednosti“(18) . Európsky súd pre ľudské práva sa teda domnieval, že „aj keď oslobodenie v trestnom konaní nemôže byť v konaní o náhradu škody spochybnené, nemôže to byť prekážkou určenia občianskoprávnej zodpovednosti na základe menej prísnych požiadaviek na dôkazy, zahŕňajúcej povinnosť vyplatiť odškodnenie na základe rovnakých skutkových okolností“(19) .

69. V druhom rade podľa porovnateľnej logiky Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku Komisia/Cresson kládol dôraz na autonómnu povahu trestných konaní a konania podľa článku 213 ods. 2 ES, ktoré má postihovať porušenie povinností vyplývajúcich z funkcie člena Európskej komisie.

70. V tomto rozsudku sa totiž Súdny dvor domnieval, že nie je „viazaný právnym posúdením skutkov uskutočneným v trestnom konaní“(20) a že mu prináleží „v plnom rozsahu jeho voľnej úvahy zisťovať, či skutky vytýkané v rámci konania založeného na článku 213 ods. 2 ES predstavujú neplnenie povinností vyplývajúcich z funkcie člena Komisie“(21) . Súdny dvor na základe toho vyvodil záver, že nie je viazaný rozhodnutím Chambre du conseil du Tribunal de première instance de Bruxelles (Belgicko) o tom, že sa nepreukázalo obvinenie proti pani Cressonovej.(22)

71. Tieto úvahy založené na autonómnej povahe trestných a disciplinárnych konaní možno uplatniť v konaní, ktoré bolo v čase skutkových okolností zakotvené v článku 247 ods. 7 ES a ktoré je teraz upravené v článku 286 ods. 6 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že ak má Súdny dvor skúmať, či si člen Dvora audítorov nesplnil povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie, nie je viazaný rozsudkom trestného súdu, ktorý dotknutú osobu oslobodzuje.

72. Na základe rovnakého odôvodnenia založeného na autonómnej povahe trestných a disciplinárnych konaní nie je Dvor audítorov ako orgán, ktorý podáva návrh na začatie konania na Súdnom dvore, viazaný takýmto rozsudkom trestného súdu. Konkrétne na účely jednoznačnej odpovede na argumentáciu odvolateľky, existencia oslobodenia v trestnom konaní vôbec nebráni Dvoru audítorov v podaní návrhu na začatie konania na Súdnom dvore podľa článku 286 ods. 6 ZFEÚ. V takomto prípade si Dvor audítorov ponecháva voľnú úvahu na podanie prípadného návrhu na začatie konania na Súdnom dvore.

73. Na základe týchto podkladov vyvodzujem, že trestné konanie na vnútroštátnom súde a konanie podľa článku 247 ods. 7 ES, neskôr článku 286 ods. 6 ZFEÚ, sa odlišujú nielen svojím predmetom a účelom, ale aj povahou a úrovňou požadovaných dôkazov. Aj keď sa obe konania zakladajú na rovnakých skutkových okolnostiach, sú nezávislé, takže ak nedôjde k spochybneniu posúdenia trestného súdu, oslobodenie v trestnom konaní vôbec nebráni Dvoru audítorov v podaní návrhu na začatie konania na Súdnom dvore ani Súdnemu dvoru v rozhodnutí o existencii neplnenia si povinností vyplývajúcich z funkcie člena Dvora audítorov.

74. V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že Tribunal d’arrondissement de Luxembourg vo svojom rozsudku z 2. októbra 2008 predpokladal, že na skutkové okolnosti, ktoré boli preukázané, nie je možné uplatniť kvalifikáciu trestného činu podľa luxemburského práva.

75. Takéto posúdenie Tribunal d’arrondissement de Luxembourg však neznamená, že Dvor audítorov je povinný dospieť k záveru, že nesmie podať návrh na začatie konania na Súdnom dvore týkajúci sa nesplnenia si povinností pri správe dovoleniek. Úroveň presnosti skutkových okolností alebo dôkazov, ktorá sa vyžaduje pri kvalifikácii trestného činu, totiž nemusí byť rovnaká ako úroveň, ktorá sa vyžaduje pri určení existencie nesplnenia si povinností, ktoré vyplývajú z funkcie členov Dvora audítorov. V každom prípade je výlučne na Súdnom dvore, ak rozhoduje o návrhu podľa článku 286 ods. 6 ZFEÚ, aby posúdil rozsah právnej sily rozhodnutej veci, ktorá musí byť v prípade potreby priznaná vnútroštátnemu trestnému rozsudku.

76. Z toho vyplýva, že odmietnutie Dvora audítorov prijať formálne rozhodnutie o zbavení obvinení a priznať automatický vzťah medzi oslobodením v trestnom konaní a návrhom na začatie konania na Súdnom dvore podľa článku 247 ods. 7 ES bolo plne odôvodnené a v rámci tohto odvolania nemôže byť spochybnené tvrdením, že toto odmietnutie Všeobecného súdu vyhovieť návrhu odvolateľky smerujúcemu k určeniu protiprávnosti takéhoto odmietnutia by bolo porušením prezumpcie neviny alebo porušením zásady lojálnej spolupráce.

77. Práve v súlade s autonómnou povahou trestných a disciplinárnych konaní a pri výkone svojej voľnej úvahy sa Dvor audítorov na základe informácií, ktoré mal k dispozícii, pokúšal určiť, či sú skutočnosti vytýkané odvolateľke dostatočne závažné(23) na podanie návrhu na začatie konania na Súdnom dvore podľa článku 247 ods. 7 ES. Ako dosvedčuje list zo 7. júla 2009, Dvor audítorov pri rozhodnutí, že nepodá návrh na Súdny dvor týkajúci sa správy dovoleniek, neprihliadal výlučne na oslobodenie odvolateľky v trestnom konaní. Vzal do úvahy aj iné hľadiská.(24)

78. Teraz preskúmam výhrady, ktoré odvolateľka formulovala voči bodu 47 napadnutého rozsudku.

79. V tomto bode Všeobecný súd odpovedá na argumentáciu odvolateľky, podľa ktorej predseda Dvora audítorov porušil zásady nestrannosti a povinnosti starostlivosti tým, že vo svojom liste z 13. mája 2004 uviedol nezdvorilú a nadbytočnú poznámku týkajúcu sa stanoviska vyjadreného väčšinou členov inštitúcie.

80. Podľa odvolateľky Všeobecný súd prekročil medze svojej právomoci a podporil nesprávny výklad sféry právomoci Dvora audítorov, keď v tomto bode dospel k záveru, že „nie je neprimerané, ak predseda Dvora audítorov žalobkyni naznačil, že väčšina členov inštitúcie považuje jej správanie za neprijateľné, brániac tak tomu, že nepodanie návrhu na Súdny dvor by mohlo byť chápané ako popretie vecnej správnosti vytýkaných skutočností“.

81. Je potrebné spresniť, že časť listu z 13. mája 2004, ktorá obsahuje vytýkanú poznámku, sa týka len tvrdení o osobných pôžičkách v prospech odvolateľky. Tento aspekt veci nebol súčasťou trestného konania, v ktorom bol vydaný rozsudok z 2. októbra 2008. Oslobodenie odvolateľky v trestnom konaní teda nezapadá do rámca skúmania bodu 47 napadnutého rozsudku.

82. Vzhľadom na toto spresnenie Všeobecný súd podľa môjho názoru neprekročil sféru právomoci, keď rozhodol jednak, že nepodanie návrhu na Súdny dvor neznamená popretie vecnej správnosti skutkových okolností, a jednak, že predseda Dvora audítorov bol oprávnený adresovať odvolateľke kritizovanú poznámku.

83. Posúdenie v bode 47 napadnutého rozsudku je totiž odpoveďou Všeobecného súdu na tvrdenie odvolateľky, podľa ktorého poznámka, ktorú predseda Dvora audítorov uviedol vo svojom liste z 13. mája 2004, porušila zásadu nestrannosti a povinnosť starostlivosti. Všeobecný súd teda tým, že rozhodol o tomto aspekte v rámci žaloby o určenie mimozmluvnej zodpovednosti, ktorá naň bola podaná, neporušil medze svojej právomoci.

84. Navyše nepodanie návrhu na začatie konania na Súdnom dvore Dvorom audítorov je vyjadrením toho, že nie všetci členovia tejto inštitúcie sa domnievali, že predmetné nesplnenie si povinností je dostatočne závažné na podanie návrhu na Súdny dvor podľa článku 247 ods. 7 ES. Určenie, že v tejto otázke nebola dosiahnutá jednomyseľnosť, neznamená, že nedošlo k žiadnemu nesplneniu si povinnosti. V tejto súvislosti je vhodné analogicky s konaním týkajúcim sa členov Komisie pripomenúť, že Súdny dvor vo svojom už citovanom rozsudku Komisia/Cresson spresnil, že na odsúdenie podľa článku 213 ods. 2 ES sa vyžaduje existencia nesplnenia si povinnosti, ktorá má určitý stupeň závažnosti(25) . Predseda Dvora audítorov teda mohol v rámci výkonu svojej právomoci a bez porušenia zásady nestrannosti alebo povinnosti starostlivosti výslovne uviesť odvolateľke výsledok hlasovania a oznámiť jej, že väčšina členov Dvora audítorov sa domnieva, že jej správanie bolo absolútne nevhodné, aj keď nebolo jednomyseľne považované za dostatočne závažné na podanie návrhu na začatie konania na Súdnom dvore podľa článku 247 ods. 7 ES. Okrem toho je vhodné spresniť, že list z 13. mája 2004 bol adresovaný výlučne odvolateľke a žiadne skutočnosti v spise nenaznačujú tomu, že by bol oznámený iným osobám ako jeho adresátke.

85. Domnievam sa teda, že Všeobecný súd sa v odôvodnení, ktoré rozvinul v bode 47 napadnutého rozsudku, nedopustil nesprávneho právneho posúdenia. Zdôrazním len, že Všeobecný súd mal presnejšie prevziať kvalifikáciu správania odvolateľky, tak ako figuruje v liste z 13. mája 2004, ako „absolútne nevhodné“(26) správanie, namiesto jeho označenia za „neprijateľné“. Táto odchýlka vo formulácii podľa môjho názoru nestačí na určenie existencie nesprávneho právneho posúdenia. Pripomeniem, že okrem iného odvolateľka sa v tomto bode obmedzila na formulovanie poznámky v žalobe, ale nevyvodila z nej priame dôsledky v podobe existencie nesprávneho právneho posúdenia.(27)

86. Nakoniec sa domnievam, že body 35 a 38 napadnutého rozsudku sú vyňaté z kritiky vo vzťahu k zásade lojálnej spolupráce. Všeobecný súd totiž dospel k správnemu záveru, pričom nespochybnil rozsudok z 2. októbra 2008, keď rozhodol, že nedostatočnosť systému zapisovania a dohľadu nad dovolenkami Dvora audítorov nezasahuje povinnosť hierarchického nadriadeného overiť si prítomnosť zamestnancov pod jeho vedením a zabezpečiť, aby bola každá neprítomnosť v súlade s predpismi upravujúcimi dovolenky, ani nemôže odôvodniť upustenie od akéhokoľvek vyšetrovania alebo konania voči odvolateľke.

87. Keďže po preskúmaní prvého až tretieho dôvodu uvádzaného odvolateľkou nenavrhujem, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, teraz preskúmam štvrtý dôvod.

B – O štvrtom dôvode týkajúcom sa nesprávneho výkladu a uplatnenia práva Únie, pokiaľ ide o podmienky mimozmluvnej zodpovednosti a rozhodnutie 99/50

88. Podľa odvolateľky sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade článku 2 druhého odseku rozhodnutia 99/50 v spojení s článkom 4 prvým odsekom tohto rozhodnutia, keď dospel k záveru, že samotné oznámenie existencie interného vyšetrovania OLAF‑u odvolateľke je dostatočné, a teda že nie je potrebné poskytnúť jej informácie o predbežnom vyšetrovaní vedenom Dvorom audítorov.

89. V rozpore s tým, čo uvádza odvolateľka, sa podľa môjho názoru Všeobecný súd v bodoch 29 a 30 napadnutého rozsudku správne domnieval, že z článku 4 rozhodnutia 99/50 Dvoru audítorov nevyplýva povinnosť sprístupniť odvolateľke obsah spisu predbežného vyšetrovania pripraveného podľa článku 2 tohto istého rozhodnutia ani povinnosť vypočuť ju pred postúpením tohto spisu OLAF‑u.

90. Článok 2 druhý odsek rozhodnutia 99/50 ukladá generálnemu tajomníkovi povinnosť bezodkladne oznámiť OLAF‑u každú skutočnosť, na základe ktorej možno predpokladať existenciu nezrovnalostí a pristúpiť k predbežnému vyšetrovaniu bez toho, aby tým boli dotknuté interné vyšetrovania vedené OLAF‑om.

91. Ako Všeobecný súd zdôraznil v bode 29 napadnutého rozsudku, predbežné vyšetrovanie, na ktoré odkazuje toto ustanovenie, má za cieľ umožniť generálnemu tajomníkovi posúdiť, či na základe skutočností, o ktorých sa dozvedel, možno predpokladať existenciu nezrovnalostí, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, a zároveň OLAF‑u v súlade s článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 1073/1999 postúpiť spis umožňujúci mu posúdiť, či je opodstatnené začať interné vyšetrovanie podľa článku 5 druhého odseku toho istého nariadenia.

92. Predbežné vyšetrovanie tak predstavuje fázu, počas ktorej sa zhromažďujú informácie o údajných nezrovnalostiach, ktoré sa overujú s cieľom posúdiť, či musí byť začaté interné vyšetrovanie. Inými slovami, informácie poskytnuté na podporu takýchto tvrdení musia byť overené s cieľom posúdiť ich prípustnosť ešte predtým, než budú oznámené orgánom oprávneným na uskutočnenie interného vyšetrovania, v tomto prípade OLAF‑u.

93. Keďže predbežné vyšetrovanie nemá viesť k prijatiu záverov voči predmetnej osobe, Všeobecný súd v bode 29 napadnutého rozsudku oprávnene konštatoval, že povinnosť vyplývajúca z druhej vety článku 4 prvého odseku rozhodnutia 99/50 sa netýka konania generálneho tajomníka v rámci článku 2 tohto rozhodnutia.

94. Počas tejto predbežnej fázy zhromažďovania a hodnotenia informácií svedčiacich o údajných nezrovnalostiach existuje obzvlášť vysoké riziko nátlaku na svedkov. Je teda nevyhnutné, aby sa nekládli prekážky skúmaniu pravdivosti ani účinnosti predbežného vyšetrovania.

95. V tejto súvislosti je vhodné poukázať na to, že článok 4 prvý odsek prvá veta rozhodnutia 99/50, pokiaľ možno predpokladať, že toto ustanovenie sa vzťahuje tak na interné, ako aj na predbežné vyšetrovanie, stanovuje, že pravidlo, podľa ktorého osoba, ktorej sa týkajú údajné nezrovnalosti, musí byť urýchlene informovaná o možnosti jej osobnej účasti, obsahuje dôležité zmiernenie, a to, že táto informácia sa poskytne, „pokiaľ nehrozí riziko, že to ovplyvní vyšetrovanie“.

96. Je nepochybné, že odvolateľka bola listami z 8. a 26. apríla 2002 informovaná o začatí vyšetrovania OLAF‑u, jeho predmete, identite vyšetrovateľov a o tom, že ju vyzvali, aby pri vyšetrovaní spolupracovala. Okrem toho odvolateľka bola v liste z 26. apríla 2002 informovaná o tom, že Dvor audítorov viedol predbežné vyšetrovanie a že spis súvisiaci s týmto vyšetrovaním bol odovzdaný OLAF‑u. Tieto oznámenia spĺňajú požiadavky článku 4 prvého odseku prvej vety rozhodnutia 99/50, keďže uvádzajú do súladu zásadu urýchleného informovania dotknutej osoby s potrebou zabezpečiť účinnosť vyšetrovania. Okrem toho pripomeniem, že urýchlené informovanie nie je synonymom okamžitého informovania alebo informovania od začiatku vyšetrovania.

97. Argumentácia odvolateľky smerujúca k spochybneniu odôvodnenia prijatého Všeobecným súdom v bodoch 29 a 30 napadnutého rozsudku preto nie je dôvodná.

98. To isté platí pre výhradu, podľa ktorej Všeobecný súd v bode 32 napadnutého rozsudku nesprávne vykladal a uplatňoval podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie. V tejto súvislosti stačí uviesť, že posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého „prípadné postúpenie predmetnej listiny Dvorom audítorov OLAF‑u alebo luxemburským orgánom neznamená, že inštitúcia konala v zlej viere, pokiaľ ide o pravosť podpisu žalobkyne“, bolo formulované subsidiárne. Všeobecný súd totiž primárne rozhodol, že nebolo preukázané, že sporná listina, v ktorej bola spochybnená pravosť podpisu, bola postúpená OLAF‑u alebo luxemburským orgánom. Keďže nedošlo k žiadnemu spochybneniu uvedeného rozhodnutia, táto výhrada sa musí považovať za neúčinnú.

99. Z vyššie uvedeného vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod treba zamietnuť ako nedôvodný. V dôsledku toho musí byť odvolanie zamietnuté.

VI – Návrh

100. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:

– zamietol odvolanie a

– zaviazal pani Kalliopi Nikolaouovú na náhradu trov konania.

(1) .

(2)  – T‑241/09, ďalej len „napadnutý rozsudok“.

(3)  – Ďalej len „generálny tajomník“.

(4)  – Ú. v. ES L 136, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 91.

(5)  – Body 47 až 49 listu zo 7. júla 2009.

(6)  – C‑432/04, Zb. s. I‑6387.

(7)  – Pozri rozsudok ESĽP z 12. júla 2013, Allen v. Spojené kráľovstvo, § 94.

(8)  – Tamže.

(9)  – Pozri rozsudok ESĽP zo 4. júna 2013, Teodor v. Rumunsko, § 37 a citovanú judikatúru.

(10)  – Tamže, § 40.

(11)  – Tamže.

(12)  – Paragraf 38 a citovaná judikatúra.

(13)  – Tamže.

(14)  – Rozsudok ESĽP Vassilios Stavropoulos v. Grécko, už citovaný, § 39. Pozri tiež rozsudok ESĽP z 13. júla 2010, Tendam v. Španielsko, § 39.

(15)  – Pozri najmä rozsudok z 19. apríla 2012, Artegodan/Komisia (C‑221/10, bod 94 a citovanú judikatúru).

(16)  – Pozri tiež rozsudok ESĽP zo 14. januára 2010, Vanjak v. Chorvátsko, § 69 až 72.

(17)  – Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 2003‑II.

(18)  – § 38.

(19)  – Tamže.

(20)  – Bod 121.

(21)  – Tamže.

(22)  – Bod 122.

(23)  – Rozsudok Komisia/Cresson, už citovaný, bod 72.

(24)  – Tieto ďalšie hľadiská, figurujúce v bode 48 tohto listu, sú: „skutočnosť, že vzhľadom na vrátenie sumy, ktorá bola neoprávnene vyplatená pánovi Koutsouvelisovi, nebola rozpočtu Spoločenstva spôsobená žiadna škoda“, „čas, ktorý uplynul po dotknutých udalostiach“, „slabosť“ odvolateľky, ako aj „stres, ktorý [jej] bol spôsobený trvaním trestného konania“.

(25)  – Bod 72.

(26)  – Pozri bod 8 napadnutého rozsudku.

(27)  – Pozri poznámku pod čiarou 1 v žalobe.