1

Článok 20 ods. 2 písm. c) nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 [ES] a 82 [ES] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje, že „úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie [majú právomoc] vyhotoviť alebo získať akékoľvek kópie formulárov alebo výťahov z obchodných kníh a záznamov“.

2

Článok 20 ods. 4 tohto nariadenia stanovuje:

„Podniky a združenia podnikov sú povinné podrobiť sa inšpekciám nariadeným Komisiou. Rozhodnutie vymedzuje predmet a účel inšpekcie, stanovuje dátum, kedy má začať, a uvádza pokuty podľa článkov 23 a 24 a právo na preskúmanie rozhodnutia Súdnym dvorom. …“

3

Podľa článku 23 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia „Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, ktoré nepresahujú 1 % celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku, keď úmyselne alebo z nedbalosti…, počas inšpekcie podľa článku 20 predložia požadované obchodné knihy alebo iné záznamy v neúplnej forme alebo sa odmietnu podrobiť inšpekcii nariadenej rozhodnutím prijatým podľa článku 20 ods. 4“.

4

Komisia Európskych spoločenstiev rozhodnutím zo 16. novembra 2009 v súlade s článkom 20 nariadenia č. 1/2003 nariadila inšpekciu v priestoroch spoločnosti Energetický a průmyslový holding a.s. (ďalej len „EPH“) a v podnikoch kontrolovaných touto poslednou uvedenou spoločnosťou. Inšpekcia v EPH a v EP Investment Advisors s.r.o. (ďalej len „EPIA“), jej 100 % vlastnenej dcérskej spoločnosti (ďalej spoločne len „žalobkyne“), sa začala 24. novembra 2009 o 9.30 hod. v ich spoločných priestoroch nachádzajúcich sa na piatom poschodí budovy v Prahe (Česká republika). Žalobkyne po tom, ako sa oboznámili s týmto rozhodnutím o inšpekcii, vyhlásili, že voči nemu nemajú námietky.

5

Inšpekciu vykonávali siedmi zástupcovia Komisie a štyria zástupcovia českého Úradu na ochranu hospodárskej súťaže. Táto skupina oznámila rozhodnutie o inšpekcii, ako aj vysvetlivky pánovi J, konateľovi EPIA a členovi predstavenstva EPH.

6

Pán N., člen inšpekčnej skupiny, požiadal pána J. o opis organizačnej štruktúry žalobkýň a skontaktovanie sa s osobou zodpovednou za ich informatické oddelenie. Pána J. tiež informoval o tom, že informatické oddelenie musí identifikovať a zablokovať jeho emailový účet, ako aj emailové účty jeho ďalších troch spolupracovníkov, ktorí tak ako on zastávali v spoločnosti kľúčové pozície, teda účty pánov K., S. a M. Spresnil, že tieto štyri emailové účty by mali byť opätovne spustené s použitím nového hesla, ktoré budú poznať len inšpektori Komisie, aby tak mali počas inšpekcie výhradný prístup k uvedeným účtom.

7

Žalobkyne v čase vykonávania inšpekcie nemali samostatné informatické oddelenie. J&T Banka, dcérska spoločnosť spoločnosti J&T Finance Group, pôvodnej materskej spoločnosti EPH, tieto informatické služby dočasne poskytovala žalobkyniam, až kým sa žalobkyne v nadväznosti na svoj predaj 8. októbra 2009 nepresťahovali do iných priestorov. Na účely spravovania emailových účtov žalobkýň informatické oddelenie, nachádzajúce sa na treťom poschodí budovy, v ktorej sídlili žalobkyne, používalo server J&T Finance Group. Toto oddelenie pozostávajúce z ôsmich zamestnancov riadil pán H. Všetci títo zamestnanci pracovali v jednej a tej istej informatickej miestnosti, v ktorej sa nachádzali ich kancelárie.

8

Emaily zasielané na emailový účet EPIA prechádzali pred tým, než boli rozdistribuované na jednotlivé účty, cez server J&T Finance Group. To isté platilo o EPH, keďže osoby, ktoré pracovali pre žalobkyne, používali v obidvoch spoločnostiach len jeden spoločný emailový účet. Tak to bolo aj v prípade štyroch spolupracovníkov uvedených v bode 6 vyššie, z ktorých každý mal pri plnení svojich úloh v obidvoch žalujúcich spoločnostiach jeden emailový účet.

9

V prvý deň inšpekcie pán J. počas svojho stretnutia s pánom N. označil pána H. za osobu zodpovednú za informatické oddelenie žalobkýň. Po tom, ako pán J. vyzval pána H., aby odpovedal na otázky týkajúce sa informatiky, sa pán H. stretol s pánom D., inšpektorom Komisie povereným informačnými technológiami. Počas tohto stretnutia približne o 11.30 hod. požiadal pán D. pána H. o zablokovanie emailového účtu štyroch osôb zastávajúcich kľúčové pozície, až kým inšpektori Komisie nevydajú nové nariadenie, pričom k tomuto zablokovaniu došlo o 12.00 hod. Osobou, ktorá následne okolo 12,30 hod. zmenila heslo emailového účtu v informatickej miestnosti v prítomnosti pánov H. a D., bol pán Ko., zamestnanec informatického oddelenia.

10

V ten istý deň približne o 14.00 hod. telefonoval pán M., ktorý pracoval z domu, na informatické oddelenie, aby oznámil, že sa mu nedarí získať prístup k jeho emailovému účtu. Pán Šp., jeden z podriadených pána H., na tento telefonát odpovedal a obnovil heslo pána M., aby mu tak umožnil znovu používať jeho emailový účet.

11

Dňa 25. novembra 2009, teda na druhý deň inšpekcie, sa pán D. márne pokúšal získať prístup k emailovému účtu pána M., pričom následne skonštatoval, že heslo tohto účtu bolo zmenené. Pán D. požiadal o opätovnú zmenu tohto hesla, aby sa uvedený účet opäť zablokoval a aby inšpektori mohli začať s preskúmaním.

12

V ten istý deň Komisia vypracovala zápisnicu, v ktorej sa najmä uvádzalo:

„Dňa 24. novembra približne o 11.30 hod. nariadila Komisia pánovi [H.], aby zmenil heslo účtov Active Directory v prípade štyroch osôb, a to v prípade pánov [K., J., S. a M.]. Pánovi [H.] jasne oznámila, že prístup k predmetným účtom musí zostať zablokovaný počas inšpekcie, resp. prinajmenšom až kým inšpektori podniku neoznámia, že heslá môžu byť zmenené. Pán [Ko.] heslá zmenil na pokyn pána [H.] a týmto emailovým účtom bolo pridelené heslo, ktoré poznali len inšpektori Komisie.

Približne o 14 hod. toho istého dňa pán [Šp.], zamestnanec informatického oddelenia, zmenil heslo emailového účtu pána [M.] na žiadosť pána [M.].

Pán [H.] takisto potvrdzuje, že… vo štvrtok 26. novembra približne o 12 hod. oznámil inšpektorom Komisie, že v stredu 25. novembra nariadil externému informatickému oddeleniu zablokovať všetku emailovú poštu idúcu cez tieto štyri účty na žiadosť pána [J.]…

Pán [H.] potvrdzuje, že vyššie uvedené zodpovedá presnému opisu skutočností.

Podnik má možnosť tieto vysvetlivky opraviť, zmeniť alebo doplniť do 1. decembra 2009.“

13

Túto zápisnicu podpísali inšpektori a pán. H.

14

Dňa 26. novembra 2009, teda na tretí deň inšpekcie, o 12 hod. inšpektori Komisie pri skúmaní emailového účtu pána J. skonštatovali, že jeho inbox neobsahuje nijaké nové emaily. Pán H. inšpektorom vysvetlil, že na druhý deň inšpekcie približne o 12 hod. na žiadosť pána J. nariadil informatickému oddeleniu, aby zabránilo tomu, aby emaily odoslané na účet štyroch osôb zastávajúcich kľúčovú pozíciu boli doručené do ich inboxov. Prichádzajúce emaily teda zostali na serveri J&T Finance Group a neboli presmerované do inboxov ich adresátov.

15

Následne sa potvrdilo, že toto opatrenie sa uplatnilo len vo vzťahu k emailovému účtu pána J., a nie vo vzťahu k účtom iných osôb zastávajúcich kľúčovú pozíciu.

16

Komisia 17. mája 2010 rozhodla o začatí konania proti EPH a J&T Investment Advisors s.r.o. (teraz EPIA) s cieľom prijať rozhodnutie na základe kapitoly VI nariadenia č. 1/2003 z dôvodu odmietnutia podrobiť sa inšpekcii a za neúplné predloženie požadovaných záznamov. Rozhodnutia o začatí tohto konania boli týmto spoločnostiam oznámené 19. mája 2010.

17

Komisia v súlade s článkom 18 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 žalobkyniam 8. septembra 2010 adresovala žiadosť o informácie, na ktorú odpovedali listami z 22. septembra 2010.

18

Dňa 23. septembra 2010 sa medzi Komisiou a žalobkyňami uskutočnilo „bilancujúce stretnutie“, na ktorom mali žalobkyne príležitosť vyjadriť svoje pripomienky.

19

Dňa 22. decembra 2010 Komisia zaslala žalobkyniam oznámenie o výhradách vo veci údajného porušenia v zmysle článku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003.

20

Dňa 17. februára 2011 žalobkyne predložili svoje pripomienky k oznámeniu o výhradách. Vypočutie sa uskutočnilo 25. marca 2011.

21

Dňa 1. apríla 2011 Komisia opätovne zaslala žalobkyniam žiadosť o informácie podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003 s cieľom objasniť si informácie poskytnuté počas vypočutia. Žalobkyne na túto žiadosť odpovedali 14. apríla 2011, pričom poskytli predovšetkým nové informácie týkajúce sa zablokovania emailového účtu.

22

Dňa 16. júna 2011 Komisia zaslala žalobkyniam novú žiadosť o informácie podľa článku 18 nariadenia č. 1/2003, na ktorú žalobkyne odpovedali listom z 22. júna 2011. V tejto odpovedi najmä uviedli, že celkový obrat EPH dosiahol v roku 2010 990 700 000 eur.

23

Dňa 23. júna 2011 boli žalobkyne na ďalšom „bilancujúcom stretnutí“ informované o predbežnom stanovisku Komisie v nadväznosti na vypočutie a ich písomné vyhlásenia.

24

Dňa 19. júla 2011 Komisia zaslala žalobkyniam dodatočné oznámenie o výhradách, v ktorom sa uvádzali doplňujúce skutočnosti k jednej z výhrad, a to k zablokovaniu emailového účtu.

25

Dňa 12. septembra 2011 žalobkyne predložili svoje pripomienky k dodatočnému oznámeniu o výhradách. Dňa 13. októbra 2011 sa uskutočnilo vypočutie.

26

Dňa 28. marca 2012 prijala Komisia rozhodnutie C(2012) 1999 final týkajúce sa postupu podľa článku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 (odmietnutie podrobiť sa inšpekcii) (vec COMP/39793 – EPH a i.) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorého výrok znie:

„Článok 1

EPH a EPIA sa odmietli podrobiť inšpekcii, ktorá sa v ich priestoroch konala v dňoch od 24. do 26. novembra 2009 na základe článku 20 ods. 4 nariadenia… č. 1/2003, keďže z nedbanlivosti povolili prístup k zablokovanému emailovému účtu a úmyselne presmerovali emaily na serveri, čo predstavuje porušenie v zmysle článku 23 ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia.

Článok 2

Za porušenie uvedené v článku 1 sa EPH a EPIA ukladá spoločne a nerozdielne pokuta vo výške 2500000 eur…“

27

Žalobkyne návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. júna 2012 podali žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.

28

Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (šiesta komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil Komisii písomné otázky, na ktoré Komisia odpovedala v stanovenej lehote.

29

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 6. marca 2014.

30

Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:

31

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

32

Na podporu svojej žaloby žalobkyne uvádzajú štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení ich práv na obhajobu, druhý žalobný dôvod je založený na nesprávnosti konštatovania, podľa ktorého sa žalobkyne odmietli podrobiť inšpekcii, tretí žalobný dôvod je založený na porušení zásady prezumpcie neviny a štvrtý žalobný dôvod je založený na porušení zásady proporcionality pri určovaní výšky pokuty.

33

Na úvod treba posúdiť druhý žalobný dôvod založený na konštatovaní sporného porušenia. Následne je potrebné spoločne preskúmať prvý a tretí žalobný dôvod, ktoré sa týkajú priebehu správneho konania. Nakoniec treba preskúmať štvrtý žalobný dôvod týkajúci sa výpočtu výšky pokuty.

34

Porušenie konštatované v článku 1 napadnutého rozhodnutia, v danom prípade odmietnutie podrobiť sa inšpekcii, pozostáva jednak z nedbanlivosti udeleného povolenia prístupu k zablokovanému emailovému účtu a jednak z úmyselného presmerovania emailov prichádzajúcich na server. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konštatovanie porušenia sa opiera o dva priame a objektívne dôkazy, a to o zápisnicu (uvedenú v bode 12 vyššie) a „výpis“ z emailového účtu pána M. (odôvodnenia 28 a 33 napadnutého rozhodnutia). Na pojednávaní pri odpovediach na otázky Všeobecného súdu žalobkyne spresnili, že nespochybňujú obsah tejto zápisnice. Nikdy nespochybňovali ani dôkaznú hodnotu „výpisov“. Medzi účastníkmi konania je teda nesporné, že pán M. mal počas inšpekcie v rozpore s pokynmi inšpektorov prístup k svojmu emailovému účtu a emaily prichádzajúce na emailový účet pána J. boli zablokované na žiadosť tohto pána J.

35

Týmto žalobným dôvodom však žalobkyne tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že okolnosti, ktoré sa im dávajú za vinu, mali za následok neúplné predloženie záznamov vyžadovaných inšpektormi, takže sa im nemôže vytýkať, že sa odmietli podrobiť inšpekcii. Podľa žalobkýň správanie, ktoré je predmetom napadnutého rozhodnutia, bolo výsledkom len náhodného nedostatku pozornosti, a nevyplývalo ani z nedbanlivosti či z úmyselného zámeru. Vzhľadom na to treba napadnuté rozhodnutie zrušiť.

36

Komisia spochybňuje tvrdenia žalobkýň.

37

Na úvod treba pripomenúť, že ako vyplýva zo znenia článku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003, Komisia môže ukladať pokuty, keď sa podniky úmyselne alebo z nedbalosti odmietnu podrobiť inšpekcii. Ide o jeden z dvoch prípadov, keď môže byť v zmysle tohto ustanovenia uložená pokuta. V súlade s judikatúrou je Komisia povinná preukázať takéto odmietnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, Zb., EU:C:2012:738, bod 71). Treba teda preskúmať, či vzhľadom na argumentáciu žalobkýň tieto dôkazy z právneho hľadiska dostatočne podporujú také konštatovanie porušenia, aké vyplýva z napadnutého rozhodnutia.

38

Treba skonštatovať, že emailový účet pána M., ktorý skúmali inšpektori, nemali títo inšpektori od prvého dňa inšpekcie pod úplnou kontrolou, pričom žalobkyne to nespochybnili. Okrem toho skutočnosť, že pán M. mal prístup k svojmu účtu, bola odhalená až vtedy, keď sa pán D. na druhý deň inšpekcie pokúšal dostať k tomuto účtu. Vzhľadom na to samotná skutočnosť, že inšpektori nezískali výlučný prístup tak, ako požadovali, k emailovému účtu pána M. jednej zo štyroch osôb zastávajúcich kľúčovú pozíciu a voči ktorej bolo nariadené zablokovanie jej účtu (pozri bod 12 vyššie), stačí na to, aby sa sporná udalosť charakterizovala ako odmietnutie podrobiť sa inšpekcii.

39

V prvom rade nemožno uznať tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého Komisia nesprávne kvalifikovala povolenie prístupu k zablokovanému emailovému účtu ako porušenie, ku ktorému došlo z nedbanlivosti, bez ohľadu na otázku, či sa s emailami manipulovalo alebo či boli vymazané. Z odôvodnenia 28 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že pán H. v zápisnici potvrdil nielen to, že k predmetnému účtu bol počas inšpekcie udelený prístup, ale aj to, že „inšpektori si okrem toho zadovážili zoznam pripojení, ku ktorým došlo na emailovom účte pána [M.]“, a že „z tohto výpisu vyplýva, že emailový účet pána [M.] bol dostupný bez prerušenia od 14.50 hod. prvého dňa do 13.05 druhého dňa [inšpekcie]“.Ako vyplýva z predchádzajúcich úvah, Komisia má povinnosť preukázať prístup udelený k údajom nachádzajúcim sa na zablokovanom emailovom účte pána M., pričom jej však neprináleží preukázať, že sa s týmito údajmi manipulovalo alebo že boli vymazané (pozri analogicky rozsudok z 15. decembra 2010, E.ON Energie/Komisia, T‑141/08, Zb., EU:T:2010:516, body 85 a 86).

40

V tomto kontexte žalobkyne netvrdia, že údaje nachádzajúce sa na účte pána M. boli počas toho, ako ich inšpektori kontrolovali, úplné. Naproti tomu predkladajú tvrdenia technickej povahy týkajúce sa „odolnosti“ elektronických súborov a ich automatického reprodukovania na serveri na účely tvrdenia, že nedošlo k odmietnutiu podrobiť sa inšpekcii, keďže údaje boli uložené na ich serveri. S týmto tvrdením nie je možné súhlasiť, pretože odmietnutie podrobiť sa inšpekcii bolo v danom prípade preukázané, keďže inšpektori nezískali výlučný prístup k účtu pána M. (pozri bod 38 vyššie).

41

Ak sa to považuje za preukázané, skutočnosť, že k dotknutým elektronickým súborom, teda k emailom pána M. doručeným na emailový účet a odoslaným z neho, mali inšpektori po celý čas prístup zo servera, je irelevantná, keďže Komisia nemala povinnosť vyšetrovať možnosť, či sa tieto súbory nachádzajú neporušené aj inde než na emailovom účte, ktorého zablokovanie nariadili na začiatku inšpekcie. Inšpektorom malo byť umožnené získať dôkazy, či už v papierovej podobe alebo na elektronickom nosiči, na miestach, kde sa zvyčajne nachádzajú bez toho, aby im v tom bránili žalobkyne, teda v prejednávanom prípade na účte pána M. (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2010, CNOP a CCG/Komisia, T‑23/09, Zb., EU:T:2010:452, bod 69 a citovanú judikatúru). V tejto súvislosti je irelevantné aj tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého mal pán M. prístup k svojmu účtu na diaľku, čo mu bránilo zmeniť údaje uložené na pevnom disku jeho počítača.

42

To isté platí o tvrdení, podľa ktorého Komisia mala overiť, kedy bola na serveri uložená posledná kópia, aby sa zistilo, či skutočne došlo k bráneniu overenia obsahu účtu. Komisia nemala žiadnu povinnosť vykonať takéto overenie (pozri bod 39 vyššie). Ďalej skutočnosť, na ktorú poukazujú žalobkyne, že Komisia v predchádzajúcej veci konala odlišne, keď opätovne získala súbory, ktoré boli vymazané, nie je sama osebe takej povahy, že by jej ukladala takúto povinnosť v prejednávanej veci, a nemôže znamenať, že voči nim Komisia postupovala zaujato.

43

V druhom rade žalobkyne tvrdia, že Komisia z právneho hľadiska dostatočne nepreukázala, že konali z nedbanlivosti, pokiaľ ide o prístup k zablokovanému účtu. Toto tvrdenie sa uvádza v odôvodnení 72 napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého „mal pán [H.] povinnosť bezodkladne informovať svojich podriadených, vrátane pána [Šp.], o pokynoch inšpektorov a zabezpečiť, aby boli tieto pokyny do písmena dodržané“, pričom „skutočnosť, že tak neurobil, vedie k záveru, že k porušeniu došlo z nedbanlivosti“.

44

Po prvé, ak sa to považuje za preukázané, skutočnosť, že pán M. nevedel, že jeho účet bol zablokovaný a že prebiehala inšpekcia, ako to tvrdia žalobkyne, je irelevantná, keďže konštatovanie nedbanlivosti je založené na opomenutí pána H. Ako vyplýva z odôvodnenia 73 napadnutého rozhodnutia, „keďže bol pán [H.] inšpektormi Komisie ako vedúci informatického oddelenia osobitne a podrobne informovaný, práve [jemu] prináležalo bezodkladne informovať svojich podriadených informatického oddelenia o týchto povinnostiach [o zablokovaní emailových účtov] a o ich podrobnom vykonaní v informatickej oblasti…, aby sa tak predišlo porušeniu procesných povinností vyplývajúcich z nariadenia č. 1/2003“. Žalobkyne na pojednávaní spresnili, že nespochybňujú obsah zápisnice. Nemôžu ani tvrdiť, že k incidentu došlo „len nedopatrením“, keďže pán H. skutočne dostal pokyn, že štyri emailové účty identifikované inšpektormi majú ostať zablokované počas celého trvania inšpekcie a žalobkyne boli povinné podriadiť sa tomuto pokynu na základe článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003.

45

Okrem toho žalobkyne nemôžu pripísať opomenutie pána H. nedostatku náležitej starostlivosti inšpektorov, teda vytýkať im, že žalobkyne adekvátne neinformovali o ich povinnostiach a sankciách v prípade nedodržania pokynov inšpektorov. Vzhľadom na to, že cieľom článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 je umožniť Komisii vykonať v podnikoch podozrivých z porušenia článkov 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ nečakané kontroly, ak bolo odôvodnené rozhodnutie o inšpekcii správne oznámené oprávnenej osobe v týchto podnikoch, Komisia musí byť schopná vykonať svoje inšpekcie bez toho, aby podliehala povinnosti informovať každú dotknutú osobu o jej povinnostiach vzhľadom na okolnosti veci. Takáto povinnosť by mala za následok omeškanie inšpekcie, ktorej trvanie je prísne ohraničené. Na pojednávaní žalobkyne potvrdili, že pán J. ako právny zástupca a pán H. ako riaditeľ informatického oddelenia boli kvalifikovanými osobami na obdržanie pokynov od inšpektorov Komisie. Treba skonštatovať, že ak bolo rozhodnutie o inšpekcii oznámené oprávneným osobám na začiatku inšpekcie, žalobkyniam prináležalo prijať všetky potrebné opatrenia na vykonanie pokynov inšpektorov, ako aj na zabezpečenie toho, aby osoby oprávnené konať na účet podnikov nenarúšali realizáciu týchto pokynov (pozri analogicky rozsudok E.ON Energie/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2010:516, bod 260).

46

Po druhé treba zamietnuť aj tvrdenie uvedené v replike, podľa ktorého bol pán H. zamestnancom nezávislej spoločnosti, a teda nebol oprávnený konať za žalobkyne. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, pričom žalobkyne to nespochybnili, že na začiatku inšpekcie pán J. označil pred inšpektormi pána H. za vedúceho informatického oddelenia žalobkýň (odôvodnenie 22 napadnutého rozhodnutia). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že právomoc Komisie sankcionovať podnik, ak spáchal porušenie, predpokladá iba protiprávne konanie osoby, ktorá je vo všeobecnosti oprávnená konať v mene podniku (pozri rozsudok E.ON Energie/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2010:516, bod 258 a citovanú judikatúru).

47

Po tretie treba uviesť, že „subjektívne domnienky“ Komisie o úrovni informovanosti pána Šp., ktorú žalobkyne spochybňujú, v skutočnosti pozostáva z tvrdení uvedených v oznámení vo výhradách, ktoré sa v napadnutom rozhodnutí nenachádzajú. Tvrdenia žalobkýň v tejto veci sú teda v každom prípade irelevantné (pozri bod 44 vyššie), keďže konštatovanie nedbanlivosti sa zakladá na opomenutí, ktorého sa dopustil pán H., a nie na informovanosti pána Šp.

48

Vzhľadom na vyššie uvedené treba prijať názor, že Komisia v prejednávanom prípade z právneho hľadiska správne uviedla, že povolenie prístupu k zablokovanému emailovému účtu bolo udelené z nedbanlivosti.

49

Žalobkyne tvrdia, že z právneho hľadiska Komisia nedostatočne preukázala zložky zakladajúce porušenie článku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003, pokiaľ ide o presmerovanie prichádzajúcich emailov, ktoré mohlo údajne obmedziť rozsah prístupu inšpektorov počas značnej časti inšpekcie.

50

V prvom rade treba vyvrátiť tvrdenia žalobkýň, podľa ktorých emaily odoslané na účet pána J. aj naďalej prechádzali serverom a ukladali sa na tomto nosiči, ku ktorému mali inšpektori kedykoľvek prístup, pokiaľ mali v úmysle tieto emaily preskúmať. Inšpektori totiž mali byť schopní dostať sa k všetkej elektronickej pošte, ktorá sa zvyčajne nachádza v inboxe pána J., ktorý bol predmetom inšpekcie, pričom na účely vykonania inšpekcie nemali povinnosť tieto údaje zbierať na iných miestach (pozri bod 40 vyššie).

51

Žalobkyne na úvod nespochybňujú, že tieto emaily boli, na rozdiel od pokynov inšpektorov, na žiadosť pána J. presmerované z jeho účtu. Ďalej, tak ako sa uvádza v bodoch 38 až 42 vyššie, keďže Komisia preukázala neúplné predloženie súborov na účte pána J. počas inšpekcie na základe nespochybnených dôkazov, neprináleží jej preskúmať, či sa chýbajúce údaje mohli nachádzať inde v informatickom systéme žalobkýň. Ako vyplýva z odôvodnenia 57 napadnutého rozhodnutia, pokyn pána J. presmerovať na server všetky nové emaily prichádzajúce na účty štyroch osôb zastávajúcich u žalobkýň kľúčovú pozíciu a jeho vykonanie informatickým oddelením, prinajmenšom pokiaľ ide o emaily adresované na jeho vlastný účet, bol vykonaný bez toho, aby o tom boli inšpektori Komisie informovaní. Inšpektori zistili, že nemajú prístup k všetkým emailom na účte pána J. v priebehu inšpekcie, a to hoci na jej začiatku žiadali o výlučný prístup k tomuto účtu (pozri bod 12 vyššie). Napokon, vzhľadom na predchádzajúce úvahy, je irelevantné tvrdenie žalobkýň založené na tom, že Komisia nemohla nevedieť, že údaje môžu byť presmerované na server.

52

Z prílohy 2 správy o inšpekcii Komisie týkajúcej sa informatického vyšetrovania navyše vyplýva, že inšpektori mali v prejednávanom prípade v úmysle reštaurovať niektoré elektronické súbory, ale že dospeli k „zvláštnemu“ výsledku a že stále chýbala značná časť dokumentov. Vzhľadom na to treba ako nedôvodné zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého mali inšpektori k údajom, ktoré boli predmetom rozhodnutia o inšpekcii, kedykoľvek prístup zo servera.

53

Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že v rámci povinnosti spolupráce počas inšpekcie z judikatúry vyplýva, že podnik, ktorý je predmetom vyšetrovania, je povinný, ak ho o to Komisia požiada, predložiť jej listiny, ktoré sa týkajú predmetu vyšetrovania, aj keď tieto písomnosti môže Komisia použiť na preukázanie existencie porušenia (pozri, pokiaľ ide o nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962, Prvé nariadenie implementujúce články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 1962, 13, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), rozsudok z 29. júna 2006, Komisia/SGL Carbon, C‑301/04 P, Zb., EU:C:2006:432, bod 44). Žalobkyne sa tak nemôžu obmedziť na tvrdenie, že inšpektori mohli nájsť dotknuté údaje niekde inde v ich priestoroch, keďže boli povinné dať emaily pána J. k dispozícii inšpektorom. Okrem toho na účely uplatnenia článku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 stačí, aby sa na presmerované emaily vzťahovalo rozhodnutie o inšpekcii, čo žalobkyne nespochybňujú.

54

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého došlo k presmerovaniu počas veľmi krátkej fázy inšpekcie a môže sa tak týkať len obmedzeného počtu emailov nepodstatných pre vyšetrovanie, ktoré pochádzajú až z roku 2006, nie je takej povahy, že by viedlo k inému objasneniu skutočností uvádzaných Komisiou. V každom prípade množstvo a význam presmerovaných emailov je v prejednávanom prípade z hľadiska predmetu vyšetrovania na účely preukázania porušenia irelevantné.

55

Aj skutočnosť, že Komisia nestíhala žalobkyne po spornej inšpekcii za porušenie hmotnoprávnych noriem v zmysle článku 101 ZFEÚ, je irelevantná na účely kvalifikácie procesného porušenia. So zreteľom na skutočnosť, že rozhodnutia o inšpekcii sú prijímané na začiatku vyšetrovania, nemožno v tomto štádiu hovoriť o definitívnom posúdení, či možno konania alebo rozhodnutia entít, ktoré sú adresátmi rozhodnutia, alebo iných entít kvalifikovať ako dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy odporujúce článku 101 ods. 1 ZFEÚ alebo dokonca postupy uvedené v článku 102 ZFEÚ. (rozsudok CNOP a CCG/Komisia, už citovaný v bode 41 vyššie, EU:T:2010:452, bod 68).

56

V druhom rade žalobkyne tvrdia, že predpoklad uvedený v odôvodnení 75 napadnutého rozhodnutia neumožňuje z právneho hľadiska dostatočne preukázať, že konali úmyselne.

57

Toto odôvodnenie znie:

„Pokiaľ ide o presmerovanie prichádzajúcich emailov (emaily, ktoré došli počas inšpekcie) z emailových účtov na server J&T FG, Komisia sa domnieva, že tak pán [J.], ako aj pán [H.] vedeli, že majú inšpektorom Komisie zabezpečiť výlučný prístup k štyrom označeným emailovým účtom, a teda že neboli oprávnení meniť parametre emailových účtov počas trvania inšpekcie. Nebola stanovená nijaká výnimka pre prichádzajúce emaily, ktoré bežne prichádzali na účty; tieto prichádzajúce emaily boli podrobené prebiehajúcej inšpekcii a podliehali pokynom, ktoré sa ich týkali. Pán [J.], ktorý pána [H.] požiadal, aby informatickému oddeleniu nariadil presmerovať prichádzajúce emaily adresované na niektoré emailové účty a samotný pán [H.] mali vedieť, že tento akt je porušením povinností, ktoré majú EPIA a EPH počas inšpekcie. Prichádzajúce emaily tak boli presmerované (aspoň pokiaľ ide o emailový účet pána [J.]) úmyselne.“

58

Treba si všimnúť, že v poznámke pod čiarou č. 87 napadnutého rozhodnutia Komisia odkazuje na odôvodnenia 20 a 21 tohto rozhodnutia, pokiaľ ide o vysvetlenia a pokyny, ktoré inšpektori Komisie dali pánovi J. a pánovi H. Obsah týchto dvoch odôvodnení je v podstate zopakovaný v bodoch 6 až 8 vyššie. Je potrebné skonštatovať, že vysvetlenia a pokyny dané pánovi H. sa v skutočnosti nachádzajú v odôvodnení 22 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 9 vyššie).

59

Tieto skutočnosti žalobkyne nespochybnili, a teda nesprávne tvrdia, že Komisia vychádzala z jednoduchého „predpokladu“. Na jednej strane pokyny udelené pánovi H. potvrdzuje zápisnica (pozri bod 12 vyššie). Na druhej strane je nesporné, že pán J. dostal oznámenie rozhodnutia o inšpekcii od žalobkýň, a pred inšpektormi označil pána H. ako zodpovedného za informatické oddelenie žalobkýň, na účely zablokovania účtov (pozri body 5 a 9 vyššie). Tak pán J., ako aj pán H. dostali pokyny týkajúce sa zablokovania účtov priamo od inšpektorov a boli povinní predložiť im elektronické dokumenty, ktoré sa mali stať predmetom vyšetrovania (pozri bod 53 vyššie). Komisia sa teda správne domnievala, že k presmerovaniu prichádzajúcich emailov na server došlo úmyselne, keďže tieto dve osoby nariadili a vykonali presmerovanie emailov z účtu pána J., aby už nebolo možné získať prístup k elektronickej pošte pána J. z jeho účtu, čo je v zjavnom rozpore tak s pokynmi, ktoré im boli dané, ako aj s cieľom inšpekcie.

60

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého dotknuté osoby nemohli vedieť, že ich správanie predstavuje porušenie, je v podstate spojené s prvým žalobným dôvodom, a teda bude preskúmané v rámci tohto prvého žalobného dôvodu.

61

Treba skonštatovať, že v rámci tohto žalobného dôvodu žalobkyne nepredložili nijaké iné prijateľné vysvetlivky skutočností, než je to, ktoré si zvolila Komisia na vyvodenie záveru o existencii porušenia (pozri v tomto zmysle rozsudok E.ON Energie/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, EU:C:2012:738, body 74 až 76).

62

Z toho vyplýva, že druhý žalobný dôvod musí byť zamietnutý.

63

Svojím prvým žalobným dôvodom žalobkyne prisudzujú dve udalosti zakladajúce predmetné porušenie nedostatku náležitej starostlivosti inšpektorov Komisie a zastávajú názor, že vzhľadom na nedostatočnosť pokynov bolo porušené ich právo na obhajobu. Podľa žalobkýň by tieto udalosti nenastali, ak by dotknuté osoby, teda pán J. a pán H. a jeho tím, boli správne informované o svojich povinnostiach počas inšpekcie a následkoch ich nerešpektovania.

64

Tretím žalobným dôvodom žalobkyne tvrdia, že Komisia počas správneho konania voči nim prejavovala zaujatosť, čo viedlo k prijatiu príliš prísneho stanoviska v napadnutom rozhodnutí prijatom v rozpore so zásadou prezumpcie neviny.

65

Komisia odmieta všetky tieto tvrdenia ako nedôvodné.

66

Na úvod je potrebné pripomenúť, že správne konanie stanovené nariadením č. 1/2003, ktoré sa uskutočňuje v rámci Komisie, sa delí na dve odlišné po sebe nasledujúce fázy, z ktorej každá má vlastnú vnútornú logiku, a síce na fázu predbežného vyšetrovania a na kontradiktórnu fázu. Fáza predbežného vyšetrovania, počas ktorej Komisia využíva vyšetrovacie právomoci vymedzené v tomto nariadení a ktorá trvá až do oznámenia o výhradách, je určená na to, aby Komisia mohla zistiť všetky relevantné skutkové okolnosti potvrdzujúce, resp. nepotvrdzujúce existenciu porušenia súťažných pravidiel a prijať prvé stanovisko o smerovaní a ďalšom pokračovaní konania. Naproti tomu kontradiktórna fáza, ktorá trvá od oznámenia o výhradách až do prijatia konečného rozhodnutia, má Komisii umožniť prijať konečné rozhodnutie o vytýkanom porušení (pozri rozsudok z 12. decembra 2012, Almamet/Komisia, T‑410/09, Zb., EU:T:2012:676, bod 24 a citovanú judikatúru).

67

Z povahy vyšetrovacích opatrení, ktoré prijme Komisia počas fázy predbežného vyšetrovania, najmä zo žiadostí o informácie a z pokynov v zmysle článkov 18 a 20 nariadenia č. 1 vyplýva obvinenie z porušenia a môžu mať vážny dosah na situáciu podozrivých podnikov. Rovnako je potrebné vyhnúť sa tomu, aby boli práva na obhajobu v tejto fáze správneho konania nenapraviteľne ohrozené, keďže prijaté vyšetrovacie opatrenia môžu byť rozhodujúce na účely preukázania dôkazov o nezákonnosti správania podnikov, za ktoré im môže byť priznaná zodpovednosť. Komisii teda prináleží s najväčšou možnou presnosťou uviesť čo sa hľadá a ktorých bodov sa má inšpekcia týkať (pozri v tomto zmysle rozsudok Almamet/Komisia, už citovaný v bode 66 vyššie, EU:T:2012:676, body 26 až 29 a citovanú judikatúru).

68

Takisto treba uviesť existenciu piatich kategórií záruk ponúkaných dotknutým podnikom v rámci inšpekcie, a to po prvé odôvodnenie rozhodnutí o inšpekcii, po druhé obmedzenia uložené Komisii počas inšpekcie, po tretie, že Komisia nemá možnosť použiť pri inšpekcii násilie, po štvrté zásah vnútroštátnych orgánov a po piate existenciu prostriedkov právnej ochrany a posteriori (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2013, Deutsche Bahn a i./Komisia, T‑289/11, T‑290/11 a T‑521/11, vec v odvolacom konaní, Zb., EU:T:2013:404, bod 74). V prejednávanom prípade tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého inšpektori nedostatočne informovali osoby dotknuté inšpekciou o ich povinnostiach a možných sankciách v prípade ich nerešpektovania, sa v podstate týka prvých dvoch vyššie uvedených kategórií.

69

Pokiaľ ide v prvom rade o odôvodnenie rozhodnutia o inšpekcii, z judikatúry vyplýva, že cieľom tohto odôvodnenia je preukázať dôvodnosť zamýšľaného zásahu v dotknutých podnikoch. Odôvodnenie musí obsahovať aj predpoklady a domnienky, ktoré Komisia chce preveriť (rozsudok Deutsche Bahn a i./Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, EU:T:2013:404, bod 75). Okrem toho toto rozhodnutie musí spĺňať požiadavky uvedené v článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003 (pozri bod 2 vyššie).

70

Treba skonštatovať, že tieto požiadavky boli v prejednávanom prípade splnené. Najmä z článku 1 rozhodnutia o inšpekcii vyplýva, že žalobkyne boli jasne informované o rozsahu svojej povinnosti spolupráce v rámci inšpekcie. Boli predovšetkým povinné predložiť obchodné knihy, ako aj všetky ostatné záznamy, bez ohľadu na druh nosiča, požadované na účely kontroly vykonávanej inšpektormi počas trvania inšpekcie. Článok 3 rozhodnutia o inšpekcii stanovuje sankcie za nedodržanie povinností podrobne uvedených v článku 1. Konkrétne článok 3 písm. a) rozhodnutia o inšpekcii uvádza možnosť uloženia pokuty v prípade, že podnik sa úmyselne alebo z nedbanlivosti odmietne podrobiť inšpekcii.

71

Ako správne tvrdí Komisia, je potrebné skonštatovať, že inšpektori neboli povinní oznámiť dotknutým osobám, že nesplnenie povinnosti môže byť sankcionované pokutou. Na zachovanie práv na obhajobu stačí, aby boli rozhodnutie o inšpekcii a vysvetlivky správne oznámené oprávneným osobám v podnikoch žalobkýň. Povinnosť spolupráce vyplýva z oznámenia rozhodnutia o inšpekcii a nie z prípadných individuálnych upozornení (pozri bod 45 vyššie).

72

V druhom rade treba uviesť, že vysvetlivky oznámené podnikom spolu s napadnutými rozhodnutiami užitočne spresňujú obsah zásady dodržiavania práv na obhajobu a zásadu riadnej správy vecí verejných, tak ako ich vníma Komisia. Tieto vysvetlivky spresňujú spôsob, akým sa majú vykonať určité fázy inšpekcie a obsahujú informácie užitočné pre podnik, ak jeho zástupcovia musia posúdiť rozsah ich povinnosti spolupráce (pozri v tomto zmysle rozsudok Deutsche Bahn a i./Komisia, už citovaný v bode 68 vyššie, EU:T:2013:404, body 83 a 84).

73

Vysvetlivky poskytnuté žalobkyniam spresňovali najmä tieto aspekty: povinnosť Komisie oznámiť rozhodnutie povoľujúce inšpekciu (bod 3), taxatívne vymenovanie oprávnených úradníkov (bod 4), právo využiť advokátsku pomoc (bod 6), spôsoby nahliadania do určitých elektronických dokumentov, ich vyhľadávania a kopírovania (body 10 a 11), rôzne spôsoby nahliadania do určitých informácií uložených na informačných nosičoch (body 11 a 12) a podmienky dôverného nakladania s určitými informáciami alebo určitými obchodnými tajomstvami po ukončení vyšetrovania (body 13 a 14). V bode 15 sa podrobne uvádza spôsob, akým sa má vykonať zapečatenie.

74

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že rozhodnutie o inšpekcii a vysvetlivky boli pánovi J. oznámené pri príchode inšpektorov do priestorov žalobkýň v prvý deň inšpekcie (pozri odôvodnenie 18 napadnutého rozhodnutia). Komisia tým zabezpečila záruky uvedené v bode 68 vyššie.

75

Rozhodnutie o inšpekcii konkrétne zahŕňa prvky stanovené v článku 20 ods. 4 nariadenia č. 1/2003. Komisia dbala na to, aby boli uvedené mená adresátov, dôvodov, ktoré viedli k podozreniam o existencii protiprávneho konania, druh protiprávnych konaní v rozsahu, v akom by sa mohli preukázať ako protisúťažné, dotknutý trh tovarov a služieb, geografický trh, na ktorom malo dochádzať k údajným protiprávnym konaniam, vzťah medzi týmito údajnými konaniami a konaním podniku, ktorý je adresátom rozhodnutia, úradníci poverení vykonaním inšpekcie, prostriedky, ktoré majú k dispozícii a povinnosti personálu príslušného podniku, dátum a miesto inšpekcie, sankcie, ktoré budú uložené v prípade obštrukcie, možnosť podania opravného prostriedku a podmienky jeho podania. Komisia tým v plnom rozsahu dodržala právo žalobkýň na obhajobu a ostatné tvrdenia týchto žalobkýň nie sú takej povahy, aby toto konštatovanie spochybnili.

76

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sa v spise Komisie nenachádza nijaký údaj týkajúci sa spôsobu, akým sa Komisia ubezpečí, že osoby dotknuté inšpekciou boli správne informované o svojich povinnostiach a následkoch ich nedodržania, z vyššie uvedeného vyplýva, že pánovi J. boli pri oznámení rozhodnutia o inšpekcii odovzdané všetky relevantné informácie, vrátane možnosti byť stíhaný za procesné porušenia.

77

Žalobkyne sa konkrétne nemôžu odvolávať na chýbajúce oznámenie zo strany inšpektorov Komisie, aby tak odôvodnili jednostranné nariadenie presmerovania prichádzajúcich emailov zo strany pána J., ktorý prijal oznámenie týchto dokumentov ako právny zástupca žalobkýň. Tvrdená skutočnosť, že pán J. zastával názor, že mu bolo uložené o inšpekcii nikoho neinformovať, je teda irelevantná. Ako totiž vyplýva z bodov 74 až 76 vyššie, Komisia poskytla priamo jemu všetky požadované informácie. Otázne nie je ani porušenie práv žalobkýň na obhajobu. Navyše, ako vyplýva z odôvodnení 21 a 22 napadnutého rozhodnutia, ktorých obsah žalobkyne nespochybnili, pán J. označil pred inšpektormi pána H. ako zodpovedného za informatické oddelenie, aby vykonal ich pokyny týkajúce sa zablokovania emailových účtov, čo preukazuje, že sa ujal povinnosti spolupráce, ktorá prináležala počas inšpekcie žalobkyniam.

78

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, je irelevantné, že ostatné osoby zastávajúce u žalobkýň kľúčové pozície sa nepovažujú za také, ktorým bolo oznámené zablokovanie ich emailových účtov. Keďže je čas priznaný Komisii na vykonanie inšpekcií prísne ohraničený rozhodnutím o inšpekcii, inšpektori musia byť schopní predpokladať, ak odovzdali svoje inštrukcie podnikom, či tieto podniky prijmú opatrenia potrebné na ich vykonanie bez toho, aby tieto pokyny bolo treba opakovať. Keďže Komisia v prejednávanom prípade oznámila rozhodnutie o inšpekcii a vysvetlivky oprávneným osobám, treba skonštatovať, že žalobkyniam prináležalo prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa pokyny týkajúce sa zablokovania emailových účtov vykonali v plnom rozsahu (pozri bod 45 vyššie). Tvrdenia týkajúce sa údajného nedostatku informácií musia byť zamietnuté, vrátane nepodložených tvrdení, podľa ktorých pán J. inšpektorom oznámil svoj zámer požiadať o to, aby jeho emaily už neboli odosielané do jeho inboxu.

79

Práve z toho istého dôvodu treba vyvrátiť tvrdenie, podľa ktorého je povinnosť informovať prináležiaca Komisii dôležitejšia pre ochranu práv na obhajobu, keďže na rozdiel od zapečatenia, ktoré je pre všetkých viditeľné a predstavuje osobitnú udalosť, sa samotné zablokovanie elektronického emailového účtu ako také nejaví. Žalobkyniam po obdržaní jednoznačných pokynov inšpektorov prináležalo tieto pokyny vykonať.

80

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého zamestnanec informatického oddelenia nebol zamestnancom žalobkýň, ani s týmto tvrdením nie je možné súhlasiť. Skutočnosť, že členov informatického oddelenia platila J&T Banka a svoje služby poskytovali žalobkyniam dočasne, resp. skutočnosť, že pán H. bol zamestnancom nezávislej spoločnosti, nebráni tomu, aby sa Komisia mohla domnievať, že títo zamestnanci vykonávali práce v prospech a pod vedením žalobkýň (pozri bod 46 vyššie). Okrem toho pán J. ako právny zástupca žalobkýň označil pána H. pred inšpektormi za zodpovedného za ich informatické oddelenia od začiatku inšpekcie.

81

Pokiaľ ide o údajnú skutočnosť, že pán H. nemal čas informovať členov informatického oddelenia a dať im pokyny týkajúce sa zablokovania štyroch emailových účtov, nepodporuje ju žiadny dôkaz. Okrem toho list žalobkýň adresovaný Komisii 30. novembra 2009 s názvom „Oznámenie vysvetlení počas inšpekcie na základe článku 20 ods. 4 nariadenia Rady č. 1/2003“, vôbec neodkazuje na takéto obmedzenie.

82

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvý žalobný dôvod treba zamietnuť.

83

Žalobkyne počas správneho konania tvrdili, že Komisia voči nim prejavovala zaujatosť najmä oznámením, že v prípade EPH dochádza k úniku informácií o konaní sa inšpekcie, čo bolo uverejnené v českých novinách, čím porušila zásadu prezumpcie neviny. Pripomínajú, že Komisia trvala na niektorých skutočnostiach počas inšpekcie a správneho konania bez toho, aby na to mala nejaký zjavný dôvod. Z toho vyplýva, že Komisia bola presvedčená, že žalobkyne boli o tejto inšpekcii informované a boli na ňu pripravené, čo je v rozpore s povinnosťou nestranného analyzovania skutočností.

84

Treba zdôrazniť, že toto tvrdenie žalobkýň sa netýka napadnutého rozhodnutia, ale oznámenia o výhradách zo 17. decembra 2010, ktoré bolo voči nim prijaté, a bolo im oznámené 22. decembra 2010 (pozri bod 19 vyššie). V žalobe žalobkyne kritizujú „rozhodnutie Komisie odkazovať na ne v oznámení o výhradách“.

85

Na úvod treba pripomenúť, že oznámenie o výhradách musí podľa ustálenej judikatúry obsahovať zhrnutie výhrad formulované dostatočne jasne, aj keď stručne, aby umožňovalo dotknutým osobám skutočne zistiť, aké správanie im Komisia vytýka, a tým im umožniť úspešne uplatňovať svoju obhajobu predtým, ako Komisia prijme konečné rozhodnutie. Okrem toho platí ustálená judikatúra, podľa ktorej je táto požiadavka dodržaná, ak rozhodnutie nepripisuje dotknutým osobám iné porušenia, než sú porušenia uvedené v oznámení o výhradách, a obsahuje len skutočnosti, ku ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť vyjadriť (pozri rozsudok z 28. februára 2002, Compagnie générale maritime a i./Komisia, T‑86/95, Zb., EU:T:2002:50, bod 442 a citovanú judikatúru). Komisia môže v kontexte správneho konania zmeniť alebo doplniť skutkové alebo právne skutočnosti na podporu výhrad, ktoré formulovala (rozsudok z 22. októbra 2002, Schneider Electric/Komisia, T‑310/01, Zb., EU:T:2002:254, bod 438).

86

Toto tvrdenie treba posúdiť vzhľadom na vyššie uvedené.

87

V bode 13 oznámenia o výhradách zo 17. decembra 2010, v rámci skutkového stavu, Komisia uviedla:

„Treba spomenúť, že o hrozbe náhlych inšpekcií zo strany Komisie informoval Euro.cz (ktorý je spojený s EPH) 23. novembra 2009, to znamená deň pred začiatkom inšpekcie. V novinovom článku sa uvádza vyhlásenie pána [M.] (odborníka na vonkajšie vzťahy s verejnosťou pracujúceho pre J&T IA, ako aj EPH), s ktorým sa viedol rozhovor ako s hovorcom EPH. Pán [M.] vyhlásil, že vzhľadom na podiel spoločnosti na trhu a skutočnú situáciu trhu by bolo začatie konania voči spoločnosti prekvapujúce, ale že spoločnosť sa takémuto konaniu nebráni. Dňa 23. novembra 2009 o 17.47 hod. pán [M.] informoval elektronickou poštou najmä pána [K.] (konateľa J&T IA a predsedu predstavenstva EPH), pána [S.] (právneho poradcu J&T IA a EPH) a pána [J.] o rozhovore a pripojil mu link na článok na internetovej stránke Euro.cz.“

88

Po prvé treba vyvrátiť tvrdenie založené na znení bodu 13 oznámenia o výhradách, keďže vychádza z jeho nesprávneho pochopenia. Z tohto bodu nevyplýva, že Komisia EPH, resp. pánovi M. vytýkala, že je pôvodcom úniku informácií, hoci odkazovala na spojitosť medzi spoločnosťou, ktorá robila reportáž o prípadných inšpekciách, a EPH. Okrem toho z bodu 14 oznámenia o výhradách, v ktorom Komisia uvádza, že „bola [vo vnútroštátnej tlači] spomenutá osobitná situácia, resp. hrozba inšpekcií zo strany Komisie“, vyplýva, že Komisia zdôraznila výzvu inšpektorov voči pánovi J., pokiaľ ide o povinnosť spolupráce počas inšpekcie v kontexte následných predmetných ťažkostí.

89

Po druhé Komisia v každom prípade v dodatočnom oznámení o výhradách z 15. júla 2011 ani v napadnutom rozhodnutí netvrdila, že žalobkyne boli pôvodcami úniku informácií. Medzi účastníkmi konania je tiež nesporné, že o únikoch informácií sa v napadnutom rozhodnutí nezmieňuje. Jediný odkaz na predmetný novinový článok sa nachádza v odôvodnení 101 napadnutého rozhodnutia, ktorý zodpovedá tvrdeniam žalobkýň týkajúcich sa osobitných okolností a ktorý znie:

„Pán [M.], odborník na vzťahy s verejnosťou pracujúci pre účastníkov konania, bol aj ich hovorcom. Hoci on samotný neprijímal obchodné rozhodnutia, existuje veľmi veľká pravdepodobnosť, že bol informovaný o dôležitých obchodných otázkach. Okrem toho vydal ako hovorca účastníkov konania deň pred inšpekciou tlačové vyhlásenie, v ktorom vyjadril obavy z budúceho vyšetrovania v oblasti kartelov a zneužívania dominantného postavenia na českom trhu s elektrickou energiou.“

90

V dôsledku toho Komisia vyvrátila tvrdenie, podľa ktorého pán M. nebol spojený s obchodnými činnosťami žalobkýň a nijakým spôsobom sa nezmienila o únikoch informácií týkajúcich sa inšpekcie. Vzhľadom na to sa úniky informácií nenachádzajú medzi skutočnosťami, ktoré Komisia zohľadnila pri určovaní výšky pokuty. Okrem toho sa v napadnutom rozhodnutí netvrdí, že žalobkyne boli na inšpekciu upozornené. Skutočnosť, že zablokovanie účtu pána M. sa považovalo za porušenie spáchané z nedbanlivosti (odôvodnenie 70 napadnutého rozhodnutia), totiž preukazuje, že Komisia nezohľadnila údajnú vedomosť tohto posledného uvedeného o inšpekcii.

91

Po tretie tvrdenie, podľa ktorého postoj, ktorý prijala Komisia voči žalobkyniam, vysvetľuje, že Komisia „aj naďalej naliehala počas inšpekcie a správneho konania bez akéhokoľvek zjavného dôvodu“, je len jednoduchým tvrdením, ktoré nie je podporené žiadnym dôkazom.

92

Po štvrté nemožno súhlasiť ani s tvrdeniami týkajúcimi sa nedostatku náležitej starostlivosti Komisie a obmedzených účinkov údajného odmietnutia podrobiť sa inšpekcii, ako aj iným administratívnym postupom. Sú totiž v podstate spojené s tvrdeniami už vyvrátenými v rámci preskúmania druhého žalobného dôvodu. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Komisia preukázala dve udalosti zakladajúce porušenie postupu, ktorých skutočnosti žalobkyne pred Všeobecným súdom nespochybnili.

93

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Komisia počas správneho konania neporušila zásadu prezumpcie neviny. Tretí žalobný dôvod je teda potrebné zamietnuť v celom jeho rozsahu.

94

Keďže už boli zamietnuté prvé tri žalobné dôvody, treba preskúmať štvrtý žalobný dôvod uvádzaný subsidiárne.

95

Keďže žalobkyne tvrdia, že nerozumejú tomu, ako bola v napadnutom rozhodnutí vypočítaná výška pokuty, sa Všeobecný súd v prvom rade domnieva, že treba preskúmať, či je napadnuté rozhodnutie v tejto súvislosti nedostatočne odôvodnené.

96

Podľa ustálenej judikatúry odôvodnenie vyžadované podľa článku 296 ZFEÚ má byť prispôsobené povahe predmetného aktu a má uvádzať jasným a jednoznačným spôsobom úvahy inštitúcie, autora aktu, spôsobom umožňujúcim dotknutým osobám spoznať odôvodnenia prijatých opatrení a súdu Spoločenstva vykonávať svoju právomoc preskúmania. Požiadavka odôvodnenia musí byť hodnotená vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, charakter uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto vysvetlení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri rozsudok E.ON Energie/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2010:516, bod 277 a citovanú judikatúru).

97

V prejednávanom prípade boli kritériami, z ktorých Komisia vychádzala pri určovaní výšky spornej pokuty, najmä závažnosť a dĺžka trvania porušenia. Komisia zamietla tvrdenia, ktoré predložili žalobkyne, na preukázanie existencie poľahčujúcich okolností (odôvodnenia 83 až 103 napadnutého rozhodnutia).

98

Po prvé teda Komisia využila význam uloženia pokuty, ktorá má odstrašujúci účinok, aby pre podnik, ktorý je predmetom inšpekcie, už nebolo výhodné falšovať korešpondenciu s cieľom vyhnúť sa uloženiu pokuty za porušenie hmotnoprávnych noriem (odôvodnenie 83). Po druhé zdôraznila osobitnú povahu elektronických dokumentov, s ktorými je podľa nej možné manipulovať viac než s dokumentmi v papierovej podobe (odôvodnenia 83 a 87). Po tretie uviedla, že sporné porušenie sa skladá z dvoch samostatných udalostí (odôvodnenie 88) a vyjadrila názor, že hoci k jednej z nich došlo z nedbanlivosti, nič to nemení na závažnosti tohto porušenia (odôvodnenie 89). Po štvrté sa domnievala, že porušenie trvalo počas značnej časti inšpekcie (odôvodnenie 90).

99

Komisia ďalej zamietla tvrdenia žalobkyne uvádzané z titulu poľahčujúcich okolností. V tejto súvislosti na jednej strane bránila stanovisko, podľa ktorého žalobkyne mali právne znalosti práva hospodárskej súťaže a že EPH bola významným subjektom energetického odvetvia (odôvodnenia 92 až 98 napadnutého rozhodnutia). Na druhej strane zamietla ako irelevantné tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého pán J. ani pán M. nevykonávali úlohu spojenú s obchodnou činnosťou žalobkýň (odôvodnenia 99 až 101 napadnutého rozhodnutia). Napokon zdôraznila obmedzený rozsah spolupráce žalobkýň, pokiaľ ide o preukázanie sporného porušenia (odôvodnenie 102 napadnutého rozhodnutia).

100

V dôsledku toho treba zamietnuť tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého Komisia v napadnutom rozhodnutí nevysvetlila, prečo prijala názor, že nebolo potrebné zohľadniť skutočnosti, ktoré uvádzali žalobkyne.

101

Keďže Komisia neprijala v súvislosti s článkom 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 usmernenia zavádzajúce metódu výpočtu, ktorú by bola povinná uplatňovať v rámci stanovovania pokút na základe tohto ustanovenia a úvaha Komisie sa v napadnutom rozhodnutí objavuje jasným a jednoznačným spôsobom, Komisia nebola povinná vyčísliť v absolútnej hodnote alebo percentuálne základnú sumu pokuty a prípadné priťažujúce alebo poľahčujúce okolnosti. Z toho vyplýva, že výhrada založená na údajnej nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa musí zamietnuť.

102

V druhom rade žalobkyne tvrdia, že pokuta, ktorá im bola uložená, je neprimeraná. V prvej časti spochybňujú posúdenie závažnosti a dĺžky trvania porušenia vykonané Komisiou. V druhej časti poukazujú na existenciu poľahčujúcich okolností, ktoré Komisia riadne nezohľadnila. V tretej časti uvádzajú dôvody, pre ktoré bola výška pokuty nadmerná.

103

Komisia navrhuje zamietnuť tvrdenia žalobkýň.

104

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zásada proporcionality vyžaduje, aby akty inštitúcií neprekračovali hranice toho, čo je vhodné a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných predmetnou právnou úpravou, čím sa rozumie, že v prípade, kde existuje voľba medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné prikloniť sa k tomu najmenej obmedzujúcemu a že spôsobené ťažkosti nesmú byť neúmerné vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok E.ON Energie/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2010:516, bod 286 a citovanú judikatúru).

105

Z toho vyplýva, že pokuty nesmú byť neprimerané vzhľadom na sledované ciele, teda vzhľadom na dodržanie pravidiel hospodárskej súťaže, a že výška pokuty uloženej podniku za porušenie v oblasti hospodárskej súťaže musí byť primeraná porušeniu posudzovanému v celkových súvislostiach, a to najmä s prihliadnutím na jeho závažnosť. V tejto súvislosti sa závažnosť porušenia podľa ustálenej judikatúry určuje s ohľadom na viacero faktorov, vo vzťahu ku ktorým Komisia disponuje voľnou úvahou (pozri rozsudok E.ON Energie/Komisia, už citovaný v bode 39 vyššie, EU:T:2010:516, bod 287 a citovanú judikatúru).

106

V odôvodneniach 85 až 89 napadnutého rozhodnutia Komisia uviedla dôvody, pre ktoré sa domnievala, že predmetné porušenie bolo ako také z celkového hľadiska závažným porušením.

107

Po prvé a v súlade s úvahami uvedenými v bode 66 vyššie treba skonštatovať, že právomoc vykonávať inšpekcie má osobitný význam pre odhaľovanie porušení uvedených v článkoch 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ. Komisia teda v odôvodnení 86 napadnutého rozhodnutia správne uviedla, že normotvorca v nariadení č. 1/2003 stanovil prísnejšie sankcie, než boli sankcie stanovené v predchádzajúcom režime za odmietnutie podrobiť sa inšpekcii, aby sa zohľadnila osobitne závažná povaha tohto procesného porušenia. Bola tiež oprávnená zohľadniť potrebu zabezpečiť dostatočne odstrašujúci účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 1983, Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb., EU:C:1983:158, bod 108), aby sa podniky nemohli domnievať, že by bolo pre ne výhodné predložiť elektronické dokumenty v rámci inšpekcie len čiastočne, a tým Komisii brániť v preukázaní porušenia hmotnoprávnych noriem na základe týchto dôkazov.

108

Na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, tento odstrašujúci účinok má o to väčší význam v prípade elektronických súborov, keďže tieto môžu byť vzhľadom na svoju osobitnú povahu zmanipulované ľahšie a rýchlejšie než spisy v papierovej podobe. Hoci, ako to tvrdia žalobkyne, zrušenie elektronických súborov na emailovom účte nie je vždy nezvratné, keďže je ich možné opätovne získať prostredníctvom iných informatických nosičov – čo je mimochodom možné aj v prípade niektorých fyzicky roztrhaných dokumentov – v každom prípade je nespochybniteľné, že ľahká manipulovateľnosť s nimi spôsobuje z hľadiska efektívnosti inšpekcie osobitné ťažkosti. Spisy v papierovej podobe, ak ich inšpektori získajú, fyzicky zostávajú pod ich kontrolou počas trvania inšpekcie. Naproti tomu elektronické súbory je možné rýchlo zatajiť aj v prítomnosti inšpektorov. Títo inšpektori teda nevedia, či pristupujú k úplným a nedotknutým elektronickým údajom. V prejednávanom prípade inšpektori, keď kontrolovali údajne zablokovaný emailový účet pána J., nevedeli, že prichádzajúce emaily boli presmerované na server až do posledného dňa inšpekcie. Komisia sa teda nedopustila chyby, keď v odôvodnení 87 napadnutého rozhodnutia skonštatovala, že ak podnik nedodržuje pokyny inšpektorov, podľa ktorých počas trvania inšpekcie musia byť emailové účty neprístupné ich majiteľom a v plnom rozsahu prístupné inšpektorom, treba prijať záver, že toto nedodržanie aj svojou povahou predstavuje závažné porušenie procesných povinností, ktoré majú podniky počas inšpekcie.

109

Po druhé, keďže žalobkyne nepreukázali existenciu nedostatku náležitej starostlivosti v rámci predchádzajúcich žalobných dôvodov, nemôžu v rámci tohto žalobného dôvodu tvrdiť, že Komisia mala zohľadniť ich neznalosť práva hospodárskej súťaže Únie, resp. ich obmedzených zdrojov. Ich tvrdenie, podľa ktorého napadnuté rozhodnutie ako prvé rozhodnutie týkajúce sa odmietnutia podrobiť sa inšpekcii implikujúcej prehľadávanie elektronických súborov, nemôže slúžiť ako precedens z dôvodu toho istého údajného nedostatku náležitej starostlivosti, musí byť tiež zamietnuté.

110

Najprv, ako už bolo konštatované v bodoch 70 a 73 vyššie, boli totiž žalobkyne od začiatku inšpekcie jasne informované o svojej povinnosti spolupráce a svojom práve využiť služby advokáta. Interní advokáti špecializovaní v danej oblasti sa však v priestoroch žalobkýň nachádzali od popoludnia druhého dňa inšpekcie (odôvodnenia 97 a 98 napadnutého rozhodnutia). Ďalej tvrdenia uvádzané žalobkyňami týkajúce sa ich malej veľkosti, zanedbateľných cezhraničných činností a ich vzniku krátko pred inšpekciou nemôžu mať v prejednávanom prípade, ak sa preukážu, vplyv na neúplné predloženie emailových účtov v rozpore s jednoznačnými pokynmi inšpektorov. Komisia teda správne zamietla všetky tieto tvrdenia (odôvodnenie 93 napadnutého rozhodnutia). Napokon nie je možné súhlasiť ani s tvrdeniami založenými na údajne novej povahe ich porušenia, keďže vo vysvetlivkách sa osobitne uvádza možnosť prehľadávať elektronické súbory (pozri bod 73 vyššie) a rozhodnutie o inšpekcii podrobne rozpracúva povinnosť spolupráce v rámci takýchto prehľadávaní.

111

Po tretie, na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, pokuta vo výške 2500000 eur sa vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nemôže považovať za neprimeranú vo vzťahu k ich veľkosti. Na základe článku 23 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 je Komisia oprávnená ukladať podnikom a združeniam podnikov pokuty až do 1 % celkového obratu v predchádzajúcom obchodnom roku, ak sa dopustia procesných porušení. Ako sa konštatuje v odôvodnení 103 napadnutého rozhodnutia, pokuta uložená žalobkyniam zodpovedá 0,25 % ročného obratu EPH v roku 2010. Treba pripomenúť, že tento posledný uvedený obrat, teda 990700000 eur (odôvodnenie 3 napadnutého rozhodnutia), uviedli žalobkyne počas správneho konania. Žalobkyne nepredložili nijaké tvrdenie takej povahy, že by preukázalo neprimeranosť výšky ich pokuty vo vzťahu k ich veľkosti ako takej.

112

Na jednej strane treba skonštatovať, že tvrdenie, ktorým žalobkyne spochybňujú svoj 6,9 % podiel na trhu, pokiaľ ide o výrobu, uvádzaný v napadnutom rozhodnutí (odôvodnenie 95), nepodporuje nijaký presvedčivý dôkaz. Citujú podanie, ktoré predložili počas správneho konania, uvádzajúce percentuálny podiel 1,7 % „zavedenej kapacity“ ku dňu inšpekcie, a percentuálny podiel 6,7 % za rok 2012, nepredkladajú však údaje umožňujúce skontrolovanie tohto výpočtu a ich zdroja. Žalobkyne len potvrdzujú, že „v okamihu inšpekcie“ už nie sú „významným činiteľom energetického odvetvia“ (odôvodnenie 95 napadnutého rozhodnutia). V každom prípade sa veľkosť žalobkýň zohľadňuje, keďže článok 23 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 stanovil maximálny strop 1 % ich obratu.

113

Na druhej strane treba zamietnuť tvrdenie, podľa ktorého je uložená pokuta predstavujúca 0,25 % relevantného obratu vysoká a neprimeraná vzhľadom na pokutu, ktorú Komisia uložila E.ON Energie AG (Vec COMP/B‑1/39.326 – E.ON Energie AG) a ktorá predstavovala len 0,14 % relevantného obratu a bola nižšia ako v prejednávanom prípade, a to napriek existencii priťažujúcich okolností a skutočnosti, že sa týkala zjavnejšieho a závažnejšieho porušenia, a to porušenia pečate. V tomto poslednom uvedenom kontexte Súdny dvor vyjadril názor, že porušenie tvorené porušením pečate, ktoré vyvoláva pochybnosti o všetkých dôkazoch nachádzajúcich sa v zapečatenej miestnosti, je osobitne závažné už na základe svojej povahy (rozsudok E.ON Energie/Komisia, už citovaný v bode 37 vyššie, EU:C:2012:738, body 128 a 129). V prejednávanej veci sa uplatňujú analogické úvahy, keďže cieľom článku 20 ods. 2 písm. b) a článku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003 je chrániť inšpekcie pred hrozbou, ktorá vyplýva z chýbajúcej úplnosti záznamov získaných inšpektormi. Treba však skonštatovať, že na rozdiel od situácie týkajúcej sa spoločnosti E.ON sa okolnosti, ktoré viedli k napadnutému rozhodnutiu, týkali dvoch rozdielnych udalostí, z ktorých jedna bola spáchaná úmyselne.

114

V každom prípade skutočnosť, že Komisia v minulosti uplatnila pri určitých typoch porušenia pokuty na určitej úrovni, ju nemôže zbaviť možnosti zvýšiť túto úroveň v rámci hraníc uvedených v nariadení č. 1/2003, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie uskutočňovania politiky hospodárskej súťaže Únie. Účinné uplatňovanie týchto pravidiel si totiž vyžaduje, aby Komisia mohla kedykoľvek prispôsobiť úroveň pokút potrebám tejto politiky (pozri, pokiaľ ide o nariadenie č. 17, rozsudok Musique Diffusion française a i./Komisia, už citovaný v bode 107 vyššie, EU:C:1983:158, bod 109).

115

Po štvrté, pokiaľ ide o zohľadnenie dĺžky trvania sporného porušenia, Komisia v odôvodnení 90 napadnutého rozhodnutia vyjadrila názor, že porušenie „trvalo počas značnej časti inšpekcie, ktorá sa konala v priestoroch EPIA a EPH [,že] emailový účet pána [M.] [bol] zablokovaný od prvého do druhého dňa a emaily pána [J.] presmerované od druhého do tretieho dňa [a že, čím] dlhšie [trvalo] zablokovanie emailového účtu, resp. presmerovanie, tým [bolo] riziko falšovania emailov väčšie“.

116

Na úvod treba pripomenúť, že článok 23 ods. 3 nariadenia č. 1/2003 stanovuje, že pri stanovení sumy pokuty sa okrem závažnosti zohľadní aj doba trvania porušenia. Toto ustanovenie nijako nerozlišuje medzi pokutami uloženými za hmotnoprávne porušenia alebo procesné porušenia. Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, čo tvrdia žalobkyne, bola Komisia pri stanovení výšky pokuty oprávnená zohľadniť dĺžku trvania sporného procesného porušenia.

117

Ďalej treba vyvrátiť tvrdenie, podľa ktorého Komisia neodôvodnila svoje posúdenie, podľa ktorého porušenie trvalo počas značnej časti inšpekcie. Ako vyplýva z bodov 101 a 115 vyššie, Komisia z právneho hľadiska dostatočne odôvodnila svoje dôvody stanovenia spornej pokuty tým, že najmä spresnila, že trvanie zvyšuje riziko falšovania elektronických údajov. V odpovedi na otázku, ktorú položil Všeobecný súd na pojednávaní, Komisia opätovne zdôraznila, že trvanie dvoch udalostí priamo vplývalo na predmetné porušenie, keďže čím dlhšie trvali, tým väčšie bolo riziko, že inšpektori nebudú môcť nájsť súbory nachádzajúce sa na emailových účtoch.

118

Napokon treba vyvrátiť tvrdenie, podľa ktorého Komisia mala pri vymedzení dĺžky trvania porušenia zohľadniť úplnú spoluprácu žalobkýň s inšpektormi. Z preskúmania druhého žalobného dôvodu vyplýva, že toto porušenie Komisia preukázala na základe objektívnych dôkazov, ktoré neboli pred Všeobecným súdom spochybnené. Skutočnosť, že žalobkyne by inak spolupracovali s inšpekciou, ako uvádzajú v bode 57 repliky, nie je takej povahy, aby ovplyvnila posúdenie dĺžky trvania dvoch udalostí zakladajúcich porušenie, ani zohľadnenie poľahčujúcich okolností. Treba skonštatovať, že takáto spolupráca neprevyšuje ich povinnosť podrobiť sa inšpekcii (pozri bod 40 vyššie).

119

V treťom rade, pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, ktoré uvádzajú žalobkyne, na úvod stačí skonštatovať, že rovnaké tvrdenia týkajúce sa ich veľkosti a významu v energetickom odvetví v čase, keď nastali skutkové okolnosti, už boli vyvrátené v bodoch 111 a 112 vyššie. Keďže bola veľkosť žalobkýň zohľadnená maximálnym stropom 1 % ich obratu, sama osebe neodôvodňuje zníženie výšky uloženej pokuty.

120

Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenie žalobkýň, podľa ktorého ich spolupráca inšpektorom umožnila preukázať okolnosti, za ktorých bolo spáchané porušenie, treba skonštatovať, že Komisia túto okolnosť v napadnutom rozhodnutí zohľadnila, ale že žalobkyne uvádzajú, že toto zohľadnenie nebolo adekvátne.

121

Podľa odôvodnenia 102 napadnutého rozhodnutia:

„[…P]ri stanovení výšky pokuty Komisia zohľadňuje skutočnosť, že účastníci konania spolupracovali spôsobom, ktorý jej umožnil preukázať okolnosti odmietnutia podrobiť sa inšpekcii, pokiaľ ide o emaily: osoba zodpovedná za informatické oddelenie konajúca v mene účastníkov konania podpísala zápisnicu opisujúcu zablokovanie emailového účtu a presmerovanie emailov a, po inšpekcii, účastníci konania takisto zaslali list, v ktorom priznali, že počas inšpekcie došlo k presmerovaniu emailov a k zablokovaniu emailového účtu. Treba tiež poznamenať, že pán [H.] sám od seba nepriznal procesné porušenia, ku ktorým došlo v informatickej oblasti. Urobil tak až vtedy, keď inšpektori našli dôkazy o odmietnutí podrobiť sa inšpekcii (teda o tom, že už nie možné prezrieť si účet pána [M.] a že emaily do inboxu pána [J.] už neprichádzajú). Rovnako, aj keď je pravda, že účastníci konania niektoré skutočnosti nespochybnili, spochybnili dôkaznú silu podpísanej zápisnice a všeobecným spôsobom sa pokúsili spochybniť existenciu procesného porušenia.“

122

Treba poukázať na to, že žalobkyne neupriamili pozornosť inšpektorov na dve udalosti zakladajúce v prejednávanom prípade porušenie. V obidvoch prípadoch si inšpektori všimli nezrovnalosť v inboxoch údajne pod ich kontrolou a museli zisťovať dôvody, pre ktoré bol narušený ich prístup k emailom (pozri body 11 a 14 vyššie). Navyše, žalobkyne síce spochybnili dôkaznú hodnotu zápisnice (pozri bod 12 vyššie), nie však pred Všeobecným súdom (pozri bod 34 vyššie). Vzhľadom na to, že v súčasnosti neexistujú usmernenia na stanovenie výšky pokút procesnej povahy, že napadnuté rozhodnutie je z právneho hľadiska dostatočne odôvodnené (pozri bod 101 vyššie) a na podozrivé počínanie si žalobkýň pri preukazovaní okolností odmietnutia podrobiť sa inšpekcii Všeobecný súd zastáva názor, že Komisia pri stanovení výšky pokuty dostatočne zohľadnila ich spoluprácu.

123

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého inšpekcia nebola potrebná ani odôvodnená, keďže neexistoval žiadny faktický dôkaz o dôvodnosti veci, treba odkázať na úvahy uvedené v bode 55 vyššie. Okrem toho, ako to žalobkyne potvrdili v odpovedi na otázku Všeobecného súdu položenú na pojednávaní, proti rozhodnutiu o inšpekcii počas správneho konania ani pred Všeobecným súdom žalobkyne nenamietali (pozri bod 4 vyššie).

124

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že pokuta uložená žalobkyniam nie je neprimeraná.

125

Z toho vyplýva, že štvrtý žalobný dôvod, ako aj žalobu je potrebné zamietnuť v celom rozsahu.

126

Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

127

Keďže žalobkyne nemali vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ich na náhradu trov konania v súlade s návrhmi Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (šiesta komora)

rozhodol a vyhlásil:

Právny rámec

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny stav

O druhom žalobnom dôvode založenom na nesprávnom uplatnení článku 23 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 1/2003

O povolení prístupu k zablokovanému emailovému účtu udelenom z nedbanlivosti

O úmyselnom presmerovaní emailov prichádzajúcich na server

O prvom žalobnom dôvode založenom na porušení práva na obhajobu a treťom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady prezumpcie neviny

O prvom žalobnom dôvode

O treťom žalobnom dôvode

O štvrtom žalobnom dôvode založenom na porušení zásady proporcionality pri určovaní výšky pokuty

O trovách